2006-2010, 2010, 2011-2015, 2012, Časová línia, Kostoly, Krajina, Mestá, Mestá, Neživé, Orava, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby, Typ krajiny

Tvrdošín

skala
Hits: 2279

Tvrdo­šín je naj­star­šie mes­to na Ora­ve, v kto­rom dnes žije asi 9300 oby­va­te­ľov. V roku 1265 sa mes­to spo­mí­na ako Toar­do­si­na. Dre­ve­ný gotic­ký Kos­tol všet­kých svä­tých v Tvrdo­ší­ne pochá­dza z polo­vi­ce 15. sto­ro­čia. 7.7.2008 bol zapí­sa­ný do Zozna­mu sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho a prí­rod­né­ho dedič­stva UNESCO. Bol rekon­štru­ova­ný v rokoch 1986 – 1993. Dneš­ná podo­ba je rene­sanč­ná úpra­va kos­to­lí­ka z rokov 1650, 1653 – 1654. Rari­tou je baro­ko­vý oltár z 2. polo­vi­ce 17. až začiat­ku 18. sto­ro­čia. Archi­tek­tú­ru tvrdo­šín­ske­ho dre­ve­né­ho kos­to­la nemô­že­me zara­diť do tra­dič­né­ho vývo­ja. Vychá­dza z čis­tých slo­ho­vých prv­kov a vyhý­ba sa ľudo­vej tra­dí­cii. Vytvá­ra vlast­né ume­lec­ké hod­no­ty odliš­né od bež­né­ho vidiec­ke­ho pro­stre­dia. Nie je to eklek­ti­ciz­mus, je to vytvo­re­nie cel­kom novej hod­no­ty, kto­rá priam vola­la po záchra­ne (tvrdo​sin​.sk).

Tvrdo­šín is the oldest town in Ora­va, whe­re app­ro­xi­ma­te­ly 9,300 inha­bi­tants resi­de today. In 1265, the town was men­ti­oned as Toar­do­si­na. The wooden Got­hic Church of All Saints in Tvrdo­šín dates back to the mid-​15th cen­tu­ry. On July 7, 2008, it was insc­ri­bed on the UNESCO World Cul­tu­ral and Natu­ral Heri­ta­ge List. The church under­went recons­truc­ti­on from 1986 to 1993. Its pre­sent form repre­sents a Renais­san­ce modi­fi­ca­ti­on from 1650, 1653 – 1654. A rari­ty wit­hin is the Baro­que altar from the second half of the 17th to the ear­ly 18th cen­tu­ry. The archi­tec­tu­re of the wooden church in Tvrdo­šín does not fit into the tra­di­ti­onal deve­lop­ment, avo­iding folk tra­di­ti­on and deri­ving from pure sty­lis­tic ele­ments. It cre­a­tes its own artis­tic valu­es, dis­tinct from ordi­na­ry rural sur­roun­dings. It is not eclec­ti­cism but the cre­a­ti­on of an enti­re­ly new value that cal­led for pre­ser­va­ti­on (tvrdo​sin​.sk).

Tvrdo­šín to naj­stars­ze mias­to na Ora­wie, w któ­rym obe­cnie miesz­ka oko­ło 9300 miesz­ka­ńców. W roku 1265 mias­to wspom­nia­no jako Toar­do­si­na. Dre­wnia­ny gotyc­ki Kości­ół Wszys­tkich Świ­ętych w Tvrdo­šín pocho­dzi z poło­wy XV wie­ku. 7 lip­ca 2008 roku został wpi­sa­ny na Lis­tę Świa­to­we­go Dzie­dzict­wa Kul­tu­ro­we­go i Przy­rod­nic­ze­go UNESCO. Kości­ół przes­ze­dł rekons­trukc­ję w latach 1986 – 1993. Jego obec­na for­ma to rene­san­so­wa mody­fi­kac­ja z lat 1650, 1653 – 1654. Rary­ta­sem jest baro­ko­wy ołtarz z dru­giej poło­wy XVII do poc­ząt­ku XVIII wie­ku. Archi­tek­tu­ra dre­wnia­ne­go kości­oła w Tvrdo­šín nie mie­ści się w tra­dy­cyj­nym rozwo­ju, uni­ka­jąc ludo­wej tra­dyc­ji i wywo­dząc się z czys­tych ele­men­tów sty­lo­wych. Twor­zy włas­ne war­to­ści artys­tycz­ne, odręb­ne od zwy­kłe­go wiej­skie­go otoc­ze­nia. To nie jest eklek­tyzm, lecz stwor­ze­nie zupe­łnie nowej war­to­ści, któ­ra wzy­wa­ła do ochro­ny (tvrdo​sin​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Talianske mestá, Taliansko, Typ krajiny

Benátky – mesto ležiace na vode

skala
Hits: 5410

Benát­ky sa nachá­dza­jú na seve­ro­vý­chod­nom pobre­ží Talian­ska, v oblas­ti zná­mej ako Benát­ska lagú­na. Mes­to sa skla­dá z 118 ostro­vov spo­je­ných séri­ou kaná­lov a mos­tov. Hlav­ný­mi doprav­ný­mi ces­ta­mi v Benát­kach sú kaná­ly, kto­ré nahrá­dza­jú kla­sic­ké ces­ty a uli­ce. Naj­zná­mej­ší kanál je Canal Gran­de, kto­rý pre­chá­dza cez celé mes­to. Rov­na­ko zná­me sú aj mos­ty, vrá­ta­ne sláv­ne­ho Rial­tov­ho mos­ta. Benát­ky sú zná­me svo­jou archi­tek­tú­rou. Sláv­ne sú naprí­klad Bazi­li­ka svä­té­ho Mar­ka, Palaz­zo Duca­le (Dóžen­ský palác) a Cam­pa­ni­le di San Mar­co – Zvo­ni­ca svä­té­ho Mar­ka. Gon­do­ly, tra­dič­né benát­ske lode sú sym­bo­lom mes­ta. Turis­ti si čas­to uží­va­jú roman­tic­kú plav­bu kanál­mi s gon­do­lie­rom. Okrem toho sú k dis­po­zí­cii aj verej­né vod­né auto­bu­sy, tzv. vapo­ret­ty, kto­ré slú­žia ako doprav­ný pros­trie­dok pre miest­nych a náv­štev­ní­kov. Benát­ky sú domo­vom pre­stíž­ne­ho ume­nia a archi­tek­tú­ry na sve­to­vom stup­ni, vrá­ta­ne sláv­ne­ho Benát­ske­ho bie­ná­le, kto­ré je jed­ným z naj­star­ších a naj­výz­nam­nej­ších sve­to­vých ume­lec­kých podu­ja­tí. Benát­ky majú svo­ju vlast­nú flo­ti­lu lodi, vrá­ta­ne tzv. vapo­ret­to, vod­ných taxí­kov a iných malých pla­vi­diel, kto­ré slú­žia na dopra­vu a pre­pra­vu tova­ru. Benát­ky čelia prob­lé­mu stú­pa­jú­cej hla­di­ny mora (aqua alta), čo zna­me­ná, že nie­kto­ré čas­ti mes­ta môžu byť občas zapla­ve­né. Je to prob­lém aj v súvis­los­ti s kli­ma­tic­kou zme­nou. Benát­ky majú neza­me­ni­teľ­ný cha­rak­ter, roman­tic­kú atmo­sfé­ru, kto­rá kaž­do­roč­ne pri­tiah­ne mili­ó­ny turistov.

Mes­to Benát­ky zalo­ži­li v roku 452 Ilýr­ski Vené­ti (Gosur​fing​.sk). V 5. sto­ro­čí sa na neobý­va­né ostro­vy uchý­li­li oby­va­te­lia oko­li­tých pev­nin­ských miest pred nájazd­mi bar­ba­rov – Hunov. Pre­dov­šet­kým aqu­ilej­skí Rima­nia. V roku 829 boli do Bená­tok sláv­nost­ne pri­ve­ze­né relik­vie evan­je­lis­tu sv. Mar­ka, kto­ré boli ulú­pe­né v Ale­xan­drii. V roku 1866 sú Benát­ky pri­po­je­né ku Talian­ske­mu krá­ľov­stvu. (Wiki­pe­dia). Benát­ky sú seve­ro­ta­lian­skym hlav­ným mes­tom regi­ó­nu Benát­ky – Vene­to, vybu­do­va­ným na 118 plo­chých lagú­no­vých ostro­voch tiah­nu­cich sa pozdĺž Jad­ran­ské­ho mora, kto­ré navzá­jom odde­ľu­jú úzke kaná­ly, pre­po­je­né vyše 400 mos­tmi. Naj­star­ší a asi naj­zná­mej­ší z nich je Pon­te di Rial­to, kto­rý sto­jí od kon­ca 16. sto­ro­čia na 12 000 dre­ve­ných koloch. Je dlhý 48 a širo­ký 22 met­rov (Gosur​fing​.sk). Zau­jí­ma­ví ľudia spo­je­ní s Benát­ka­mi: ces­to­va­teľ Mar­co Polo (1254 – 1324), rene­sanč­ný maliar Titian (cca 1488 až 1490 – 1576), hudob­ník Clau­dio Mon­te­ver­di (1567 – 1643), diva­del­ník Car­lo Gol­do­ni, Gia­co­mo Casa­no­va (1725 – 1798) (Wiki­pe­dia).

Veni­ce is loca­ted on the nort­he­ast coast of Ita­ly in an area kno­wn as the Vene­tian Lago­on. The city is com­po­sed of 118 islands con­nec­ted by a series of canals and brid­ges. The pri­ma­ry tho­rough­fa­res in Veni­ce are the canals, which repla­ce tra­di­ti­onal roads and stre­ets. The most famous canal is the Grand Canal, which tra­ver­ses the enti­re city. Equ­al­ly reno­wned are the brid­ges, inc­lu­ding the ico­nic Rial­to Bridge.

Veni­ce is celeb­ra­ted for its archi­tec­tu­re, with notab­le land­marks such as St. Mar­k’s Basi­li­ca, the Doge­’s Pala­ce (Palaz­zo Duca­le), and the Cam­pa­ni­le di San Mar­co (St. Mar­k’s Cam­pa­ni­le). Gon­do­las, tra­di­ti­onal Vene­tian boats, ser­ve as a sym­bol of the city. Tou­rists often enjoy roman­tic canal rides with gon­do­liers. Addi­ti­onal­ly, pub­lic water buses, kno­wn as vapo­ret­tos, ser­ve as a means of tran­s­por­ta­ti­on for both locals and visitors.

The city is a hub of pre­sti­gi­ous art and archi­tec­tu­re on the glo­bal sta­ge, hos­ting events like the reno­wned Veni­ce Bien­na­le, one of the oldest and most sig­ni­fi­cant inter­na­ti­onal art exhi­bi­ti­ons. Veni­ce main­tains its own fle­et of boats, inc­lu­ding vapo­ret­tos, water taxis, and other small ves­sels used for tran­s­por­ta­ti­on and cargo.

Veni­ce faces the chal­len­ge of rising sea levels (aqua alta), lea­ding to occa­si­onal flo­oding in cer­tain parts of the city. This issue is exa­cer­ba­ted by cli­ma­te chan­ge. Des­pi­te the­se chal­len­ges, Veni­ce remains an unpa­ral­le­led des­ti­na­ti­on, offe­ring a dis­tinc­ti­ve cha­rac­ter and a roman­tic atmo­sp­he­re that att­racts mil­li­ons of tou­rists annually.

The city of Veni­ce was foun­ded in 452 by Illy­rian Vene­ti (Gosur​fing​.sk). In the 5th cen­tu­ry, inha­bi­tants of sur­roun­ding main­land cities sought refu­ge on unin­ha­bi­ted islands from the inva­si­ons of bar­ba­rians, par­ti­cu­lar­ly the Aqu­ile­ian Romans fle­e­ing the Huns. In 829, the relics of the Evan­ge­list Saint Mark, sto­len in Ale­xan­dria, were cere­mo­ni­ous­ly brought to Veni­ce. In 1866, Veni­ce was anne­xed to the King­dom of Ita­ly (Wiki­pe­dia). Veni­ce is the nort­hern Ita­lian capi­tal of the Vene­to regi­on, built on 118 flat lago­on islands along the Adria­tic Sea. The­se islands are sepa­ra­ted by nar­row canals and con­nec­ted by over 400 brid­ges. The oldest and per­haps most famous of them is the Rial­to Brid­ge, which has sto­od sin­ce the late 16th cen­tu­ry on 12,000 wooden piles. It is 48 meters long and 22 meters wide (Gosur​fing​.sk). Notab­le figu­res asso­cia­ted with Veni­ce inc­lu­de the explo­rer Mar­co Polo (1254 – 1324), Renais­san­ce pain­ter Titian (cir­ca 1488 to 1490 – 1576), musi­cian Clau­dio Mon­te­ver­di (1567 – 1643), pla­y­wright Car­lo Gol­do­ni, and Gia­co­mo Casa­no­va (1725 – 1798) (Wiki­pe­dia).

Vene­zia si tro­va­no sul­la cos­ta nord-​orientale del­l’I­ta­lia, nel­la zona conos­ciu­ta come Lagu­na di Vene­zia. La cit­tà è com­pos­ta da 118 iso­le col­le­ga­te da una serie di cana­li e pon­ti. Le prin­ci­pa­li vie di tra­spor­to a Vene­zia sono i cana­li, che sos­ti­tu­is­co­no le stra­de e le vie tra­di­zi­ona­li. Il cana­le più famo­so è il Canal Gran­de, che att­ra­ver­sa l’in­te­ra cit­tà. Anche i pon­ti, com­pre­so il famo­so Pon­te di Rial­to, sono ben noti.

Vene­zia è famo­sa per la sua archi­tet­tu­ra. Tra i suoi monu­men­ti più celeb­ri ci sono la Basi­li­ca di San Mar­co, il Palaz­zo Duca­le e il Cam­pa­ni­le di San Mar­co. Le gon­do­le, tra­di­zi­ona­li imbar­ca­zi­oni vene­zia­ne, sono il sim­bo­lo del­la cit­tà. I turis­ti spes­so godo­no di roman­ti­che pas­seg­gia­te sui cana­li con il gon­do­lie­re. Inol­tre, sono dis­po­ni­bi­li i vapo­ret­ti, i tra­spor­ti pubb­li­ci via acqua, che ser­vo­no sia i resi­den­ti che i visitatori.

Vene­zia è pat­ria di un’ar­te e archi­tet­tu­ra pre­sti­gi­osa a livel­lo mon­dia­le, inc­lu­sa la famo­sa Bien­na­le di Vene­zia, uno degli even­ti artis­ti­ci più anti­chi e impor­tan­ti al mon­do. Vene­zia possie­de una prop­ria flot­ta di imbar­ca­zi­oni, tra cui i vapo­ret­ti, i taxi acqu­ati­ci e altre pic­co­le imbar­ca­zi­oni uti­liz­za­te per il tra­spor­to e la movi­men­ta­zi­one di mer­ci. La cit­tà aff­ron­ta il prob­le­ma del­l’in­nal­za­men­to del livel­lo del mare (acqua alta), il che sig­ni­fi­ca che alcu­ne par­ti del­la cit­tà posso­no esse­re occa­si­onal­men­te inon­da­te. Ques­to è un prob­le­ma lega­to al cam­bia­men­to cli­ma­ti­co. Vene­zia ha un carat­te­re uni­co e un’at­mos­fe­ra roman­ti­ca che atti­ra mili­oni di turis­ti ogni anno.

La cit­tà di Vene­zia fu fon­da­ta nel 452 dai Vene­ti Illi­ri­ci (Gosur​fing​.sk). Nel V seco­lo, gli abi­tan­ti del­le cit­tà cir­cos­tan­ti sul­la ter­ra­fer­ma cer­ca­ro­no rifu­gio su iso­le disa­bi­ta­te dal­le inva­si­oni dei bar­ba­ri, in par­ti­co­la­re dai Roma­ni aqu­ile­ie­si in fuga dag­li Unni. Nel 829 le reli­qu­ie del­l’e­van­ge­lis­ta San Mar­co, ruba­te ad Ales­san­dria, furo­no por­ta­te solen­ne­men­te a Vene­zia. Nel 1866 Vene­zia fu annes­sa al Regno d’I­ta­lia (Wiki­pe­dia). Vene­zia è la capi­ta­le ita­lia­na del Vene­to, situ­ata nel nord, cos­tru­ita su 118 iso­le piat­te nel­la lagu­na lun­go il Mar Adria­ti­co. Ques­te iso­le sono sepa­ra­te da stret­ti cana­li e col­le­ga­te da oltre 400 pon­ti. Il più anti­co e for­se più famo­so di essi è il Pon­te di Rial­to, che si erge dal tar­do XVI seco­lo su 12.000 pali di leg­no. Ha una lun­ghez­za di 48 met­ri e una larg­hez­za di 22 met­ri (Gosur​fing​.sk). Per­so­nag­gi note­vo­li asso­cia­ti a Vene­zia inc­lu­do­no l’esp­lo­ra­to­re Mar­co Polo (1254 – 1324), il pit­to­re rinas­ci­men­ta­le Tizia­no (cir­ca 1488 – 1490 – 1576), il musi­cis­ta Clau­dio Mon­te­ver­di (1567 – 1643), il dram­ma­tur­go Car­lo Gol­do­ni e Gia­co­mo Casa­no­va (1725 – 1798) (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Slobodné kráľovské mesto Komárno

skala
Hits: 3097

Mes­to Komár­no je naj­juž­nej­ším mies­tom na Slo­ven­ku (komar​no​.sk). Maďar­ský názov mes­ta je Komá­rom, nemec­ký Komorn, latin­ský Cama­rum, Coma­ro­mium. Pre odlí­še­nie od mes­ta s rov­na­kým náz­vom, kto­ré leží v Maďar­sku, je v hovo­ro­vej maďar­či­ne pou­ží­va­ný názov Észak-​Komárom (Sever­né Komár­no) ale­bo Rév­ko­má­rom. Na plo­che 103.17 km2 tu žije 34 190 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Leží pri súto­ku Duna­ja a Váhu v nad­mor­skej výš­ke 108 met­rov nad morom. Je jed­ným z naj­star­ších síd­lisk v Kar­pat­skej kot­li­ne. Žili tu Kel­ti, Rima­nia vybu­do­va­li na opač­nom bre­hu Duna­ja vojen­ský tábor a mes­to Bri­ge­tio a neďa­le­ké Cele­man­tia. V dobe sťa­ho­va­nia náro­dov sa tu dlh­šie zdr­žia­va­li Ava­ri. Kon­com 9. sto­ro­čia sem priš­li Maďa­ri. V 10. sto­ro­čí pri súto­ku vytvo­ri­li opev­ne­né síd­lo. Pop­ri ňom vzni­kol hrad a osa­da Cama­rum (Kamarn, Cama­run, Kamar, Cama­ron, Coma­ron). Stre­do­ve­ké Komár­no sa roz­ví­ja­lo hlav­ne za vlá­dy Mate­ja Kor­ví­na. V čase turec­kých vojen sa dosta­lo na pome­dzie habs­bur­gs­kej a osman­skej ríše. Pre­to bol hrad pre­bu­do­va­ný na pev­nosť – Sta­rá pev­nosť. Neskôr pri­bud­la Nová pev­nosť. Obe odo­lá­va­li Tur­kom. Od roku 1745 sa mes­to stá­va slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. V roku 1763 a 1783 pos­tih­lo mes­to zeme­tra­se­nie (komar​no​.sk). Mes­to bolo maďar­ské do roku 1918 (Wiki­pe­dia CS). 2.11.1938 bolo mes­to pri­po­je­né ku Maďar­sku. Do 30. 3. 1945 (komar​no​.sk). Po prvej sve­to­vej voj­ne bola hra­nič­ná línia novo­za­lo­že­né­ho Čes­ko­slo­ven­ska sta­no­ve­ná cez stred rie­ky, čím doš­lo k odde­le­niu mest­skej čas­ti Újs­zőny (dnes Komá­rom) na pra­vom bre­hu Duna­ja, pri­po­je­nej k mes­tu v roku 1896 (Wiki­pe­dia). 

Význam­né osob­nos­ti Komár­na: spi­so­va­teľ Mór Jókai, hudob­ný skla­da­teľ Franz Lehár (komar​no​.sk), uhor­ský kráľ Ladi­slav Pohro­bok, nit­rian­sky bis­kup Lipót Kol­lo­nich, reži­sér Ivan Reit­man, hereč­ka Zuza­na Maro­šo­vá, spi­so­va­teľ­ka Danie­la Kapi­tá­ňo­vá, kano­is­ti Atil­la Sza­bó, Michal Risz­dor­fer, Richard Risz­dor­fer, kaja­ká­ri Juraj Bača a Juraj Tarr, Erik Vlček, fut­ba­lis­ta Szi­lárd Németh. Mes­to má tie­to mest­ské čas­ti: Čer­hát, Ďulov Dvor, Hadov­ce, Kava, Lán­dor, Malá Iža, Malý Har­čáš, Nova Osa­da, Nová Stráž, Pavel, Veľ­ký Har­čáš. V Komár­ne sa nachá­dza­jú Slo­ven­ské lode­ni­ce, kto­ré boli zalo­že­né v roku 1898, nachá­dza­jú sa medzi Alž­be­ti­ným ostro­vom a Duna­jom (Wiki­pe­dia).

The city of Komár­no is the sout­hern­most pla­ce in Slo­va­kia (komar​no​.sk). The Hun­ga­rian name of the city is Komá­rom, Ger­man Komorn, Latin Cama­rum, Coma­ro­mium. To dis­tin­gu­ish it from the city with the same name in Hun­ga­ry, the infor­mal Hun­ga­rian name Észak-​Komárom (North Komár­no) or Rév­ko­má­rom is used. With an area of 103.17 km², it is home to 34,190 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). It is situ­ated at the con­flu­en­ce of the Danu­be and Váh rivers at an ele­va­ti­on of 108 meters abo­ve sea level. It is one of the oldest sett­le­ments in the Car­pat­hian Basin. Celts lived here, and Romans built a mili­ta­ry camp and the city of Bri­ge­tio on the oppo­si­te bank of the Danu­be, near Cele­man­tia. During the mig­ra­ti­on of nati­ons, Avars sta­y­ed here for a lon­ger peri­od. Hun­ga­rians arri­ved in the late 9th cen­tu­ry. In the 10th cen­tu­ry, they estab­lis­hed a for­ti­fied sett­le­ment at the con­flu­en­ce. Next to it, a cast­le and the sett­le­ment of Cama­rum (Kamarn, Cama­run, Kamar, Cama­ron, Coma­ron) emer­ged. Medie­val Komár­no deve­lo­ped main­ly during the reign of Matt­hias Cor­vi­nus. During the Tur­kish wars, it beca­me a bor­der area bet­we­en the Habs­burg and Otto­man empi­res. The­re­fo­re, the cast­le was rebu­ilt into a for­tress – the Old For­tress. Later, the New For­tress was added. Both resis­ted the Turks. Sin­ce 1745, the city has beco­me a free roy­al town. In 1763 and 1783, eart­hqu­akes struck the city (komar​no​.sk). The city was Hun­ga­rian until 1918 (Wiki­pe­dia CS). On Novem­ber 2, 1938, the city was anne­xed to Hun­ga­ry until March 30, 1945 (komar​no​.sk). After World War I, the bor­der line of the newly estab­lis­hed Cze­cho­slo­va­kia was set through the midd­le of the river, resul­ting in the sepa­ra­ti­on of the dis­trict of Újs­zőny (now Komá­rom) on the right bank of the Danu­be, which was anne­xed to the city in 1896 (Wiki­pe­dia).

Sig­ni­fi­cant per­so­na­li­ties from Komár­no inc­lu­de the wri­ter Mór Jókai, com­po­ser Franz Lehár (komar​no​.sk), Hun­ga­rian King Ladis­laus the Post­hu­mous, Nit­ra Bis­hop Lipót Kol­lo­nich, direc­tor Ivan Reit­man, act­ress Zuza­na Maro­šo­vá, wri­ter Danie­la Kapi­tá­ňo­vá, cano­eists Atil­la Sza­bó, Michal Risz­dor­fer, Richard Risz­dor­fer, kay­akers Juraj Bača and Juraj Tarr, Erik Vlček, and foot­bal­ler Szi­lárd Németh. The city has the fol­lo­wing dis­tricts: Čer­hát, Ďulov Dvor, Hadov­ce, Kava, Lán­dor, Malá Iža, Malý Har­čáš, Nova Osa­da, Nová Stráž, Pavel, Veľ­ký Har­čáš. In Komár­no, the­re are the Slo­vak Shi­py­ard, foun­ded in 1898, loca­ted bet­we­en Eli­sa­beth Island and the Danu­be (Wiki­pe­dia).

Komá­rom váro­sa a Szlo­vá­kia leg­dé­libb váro­sa (komar​no​.sk). A város magy­ar neve Komá­rom, német neve Komorn, latin neve pedig Cama­rum, Coma­ro­mium. A várost azo­nos nevű magy­arors­zá­gi város­hoz való meg­külön­böz­te­tés végett a bes­zélt magy­ar nyelv­ben Észak-​Komárom (Észa­ki Komá­rom) vagy Rév­ko­má­rom (Révköz-​Komárom) elne­ve­zé­sek is hasz­ná­la­to­sak. A terüle­te 103,17 négy­zet­ki­lo­mé­ter, és a város­ban 34 190 lakos él (Wiki­pe­dia). A Duna és a Vág talál­ko­zá­sá­nál, ten­gers­zint felet­ti 108 méter magas­ság­ban talál­ha­tó. Az egy­ik leg­ré­geb­bi tele­pülés a Kárpát-​medencében. Itt éltek a kel­ták, a rómaiak a Duná­tól távo­labb, az Árpád-​korban pedig lét­re­hoz­ták a Bri­ge­tio nevű várost és a köze­li Celemantia‑t. A nép­ván­dor­lás korá­ban hoss­zabb ide­ig ava­rok tar­tóz­kod­tak itt. A 9. szá­zad végén érkez­tek ide a magy­arok. A 10. szá­zad­ban a két folyó tor­ko­la­tá­nál erődí­tett tele­pülést hoz­tak lét­re. Mel­let­te kia­la­kult egy vár és a Cama­rum nevű tele­pülés (Kamarn, Cama­run, Kamar, Cama­ron, Coma­ron). A közép­ko­ri Komá­rom főként Máty­ás kirá­ly ural­ma alatt fej­lődött. A török hábo­rúk ide­jén a Habs­burg Biro­da­lom és az Osz­mán Biro­da­lom határ­vi­dé­ké­re került. Ezért a várat áta­la­kí­tot­ták erődí­tés­sé – Óvár­rá. Később hoz­zá­a­dó­dott az Újvár. Mind­ket­tő elle­nállt a törökök­nek. 1745-​től a város sza­bad kirá­lyi város­sá vált. 1763-​ban és 1783-​ban föl­dren­gés érte a várost (komar​no​.sk). A város 1918-​ig magy­ar terület volt (Wiki­pe­dia CS). 1938. novem­ber 2‑án a várost Magy­arors­zág­hoz csa­tol­ták. 1945. már­cius 30-​ig (komar​no​.sk). Az első világ­há­bo­rú után a csehsz­lo­vák állam­ha­tár a folyó köze­pén haladt el, ami a Dunán a jobb par­ton fek­vő Újs­zőny város­rész elvá­lasz­tá­sá­hoz veze­tett, ame­ly­et 1896-​ban csa­tol­tak a város­hoz (Wiki­pe­dia).

Kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gek Komá­rom­ban: író Mór Jókai, zenes­zer­ző Franz Lehár (komar​no​.sk), Magy­arors­zág kirá­lya, V. Lász­ló, nyit­rai püs­pök Lipót Kol­lo­nich, ren­de­ző Ivan Reit­man, szí­nész­nő Zuza­na Maro­šo­vá, író­nő Danie­la Kapi­tá­ňo­vá, kenu­sok Atti­la Sza­bó, Michal Risz­dor­fer, Richard Risz­dor­fer, kaja­ko­sok Juraj Bača és Juraj Tarr, Erik Vlček, lab­da­rú­gó Szi­lárd Németh. A város­nak a követ­ke­ző város­rés­zei van­nak: Čer­hát, Ďulov Dvor, Hadov­ce, Kava, Lán­dor, Malá Iža, Malý Har­čáš, Nova Osa­da, Nová Stráž, Pavel, Veľ­ký Har­čáš. Komá­rom­ban talál­ha­tó a Szlo­vák Hajó­gy­ár, ame­ly­et 1898-​ban ala­pí­tot­tak, az Alžbeta-​sziget és a Duna között hely­ez­ke­dik el (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post