2015, Časová línia, České mestá, České obce, Česko, Krajina, Mestá, Obce, Severné Čechy, Zahraničie

Mikulášovice – český Solingen

Hits: 705

Miku­lá­šo­vi­ce sú roz­lo­ži­té, bez stre­dis­ka, majú cha­rak­ter prie­my­sel­nej obce. Miku­lá­šo­vi­ce vznik­li asi v 10. ale­bo 11. sto­ro­čí. V 12. sto­ro­čí tu žilo nie­koľ­ko rodín, kto­ré sa zapo­die­va­li pále­ním uhlia. Neskôr poľ­no­hos­po­dár­stvu a cho­vu dobyt­ka. Počet­né náz­vy slo­van­ských miest na oko­lí nasved­ču­jú tomu, že ten­to kraj bol obý­va­ný Slo­van­mi, kon­krét­ne lužic­ký­mi Srb­mi. V roku 1779 tu žilo 3700 oby­va­te­ľov. Vyras­ta­li tu bru­siar­ne, roz­má­ha­lo sa nožiar­stvo. V roku 1891 tu bola zalo­že­ná Prie­my­sel­ná ško­la nožiar­ska. Po odtr­hnu­tí Sudiet v roku 1938 odiš­lo z tade­to tak­mer celé čes­ké oby­va­teľ­stvo (miku​la​so​vi​ce​.cz). Nemec­ké pome­no­va­nie pre Miku­lá­šo­vi­ce je Nixdorf. Miku­lá­šo­vi­ce sa nachá­dza­jú sa v západ­nej čas­ti Šluk­nov­ské­ho výbež­ku v nad­mor­skej výš­ke 414 met­rov nad morom. Pred rokom 1914 boli s nece­lý­mi 8 tisíc­mi oby­va­teľ­mi, naj­väč­šou obcou Rakúsko-​Uhorska (Wiki­pe­dia CS). V súčast­nos­ti tu na plo­che 25.85 km2 žije 2189 oby­va­te­ľov. Miest­ne čas­ti: Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov, Tomá­šov. His­to­ric­ké náz­vy: Nixen­dorf, Nic­kels­dorff, Nic­kils­torf, Nick­lausz­dorff, Nie­xen­dorffl, Nykls­dorf, Nikols­torff, Nicls­dorf, Nixdorf, Myku­las­so­wic, Miku­las­so­wicz (Wiki­pe­dia CS). Obec je dlhá 7 kilo­met­rov (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Až do roku 1938 sa tu kona­li veľ­ko­noč­né jaz­dy, resp. jaz­dy kri­žia­kov, zvyk kto­rý sa do súčast­nos­ti docho­val iba v Luži­ci (ces​ka​te​le​vi​ze​.cz). V roku 2011 bola veľ­ko­noč­ná jaz­da obno­ve­ná (Wiki­pe­dia CS). Kona­jú sa tu aj nožiar­ske sláv­nos­ti na nádvo­rí továr­ne Mikov (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Údaj­ne sa tu nachá­dza­jú jed­ny za naj­väč­ších var­ha­novČes­ku. Obec bola pre­zý­va­ná aj čes­ký Solin­gen

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2015, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské obce, Slovenská krajina, Slovenské obce

Oravská Lesná – jedna z najchladnejších obcí Slovenska

Hits: 206

Orav­ská Les­ná sa rozp­res­tie­ra na Les­nian­skej pla­ni­ne, naj­zá­pad­nej­šej čas­ti Pod­bes­kyd­skej vrcho­vi­ny v nad­mor­skej výš­ke oko­lo 800 met­rov nad morom. Pat­rí medzi najc­hlad­nej­šie mies­ta na Slo­ven­sku (Wiki­pe­dia). Roz­lo­ha obce je asi 65 km2. Obec je zlo­že­ná z via­ce­rých osád, kto­ré sa nachá­dza­jú aj v oko­li­tých kop­coch. Osa­dy: Pri­biš­ská, Buči­na, Taneč­ník. Ústre­die, Bri­šov­ka, Flaj­šo­vá, Jase­nov­ská, Demä­no­vá. Orav­ská Les­ná exis­tu­je od 23.7.1731. Zakla­da­te­ľom obce je gróf Juraj Erdödy mlad­ší. Sku­toč­ným zakla­da­te­ľom bol Ján Mut­nian­ský, bol aj prvým rich­tá­rom Orav­skej Les­nej, kto­rá sa vte­dy nazý­va­la Erdöd. Oby­va­te­lia pou­ží­va­li názov Erdút­ka, čo sa pou­ží­va­lo až do kon­ca roka 1945 (orav​ska​les​na​.sk). V obci pôso­bí folk­lór­ny súbor Fľaj­šo­van, det­ský folk­lór­ny súbor Magur­ka, folk­lór­ne sku­pi­ny Fľaj­šo­van­ček a Taneč­ník, ľudo­vá hud­ba bra­tov Chu­do­bov­cov (orav​ska​les​na​.sk).

Zacho­va­li sa tu mno­hé tra­dí­cie a remes­lá – výro­ba syro­vých kor­bá­či­kov, peče­nie via­noč­ných oblá­tok a tru­bi­čiek, rez­bár­stvo, det­ský náby­tok, ple­te­né výrob­ky z papie­ra, výro­ba prí­rod­ných mydiel, bižu­té­rie zo živi­ce, maľ­ba na hod­váb, šper­kár­stvo, dro­tár­stvo, maľo­va­nie, výro­ba peče­ných čajov, deko­rá­cií z látok, vypi­ľo­va­nie z dre­va (orav​ska​les​na​.sk). V roku 1919 bola dokon­če­ná výstav­ba les­nej želez­nič­ky. V roku 1925 bola dokon­če­ná úvra­ťo­vá pre­po­jo­va­cia trať s Kysuc­kou les­nou želez­ni­cou (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2010, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, TOP

Krajina – najkrajšie fotografie krajiny

Hits: 42070

Repre­zen­tač­né sním­ky kra­ji­ny. Z rôz­nych oblas­tí sve­ta, mno­hé z nich sú zo Slo­ven­ska.

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 3552

Záho­rie je kra­ji­na medzi Čes­kom na seve­re, Rakús­kom na zápa­de, Malý­mi Kar­pat­mi na juho­vý­cho­de, rie­kou Dunaj na juhu. Záho­rie si pamä­tá pocho­do­va­nie rím­skych légií, zjed­no­te­nie slo­van­ských kme­ňov do Veľ­ko­mo­rav­skej ríše. Vied­li tu ces­ty nemec­kých rytie­rov i čes­kých knie­žat. Už stá­ro­čia je pohra­nič­ným kra­jom. Na cca 2500 km2 tu žije tak­mer 300 000 oby­va­te­ľov (zaho​rie​.sk). Pome­no­va­nie Záho­rie má kore­ne v 17. sto­ro­čí. Pochá­dza od latin­ské­ho Pro­ces­sus trans­mon­ta­nus. Tak bol ozna­čo­va­ný kraj Bra­ti­slav­skej župy, kto­rý ležal za Malý­mi Kar­pat­mi – za hora­mi. Iné his­to­ric­ké pome­no­va­nia: Morav­ské pole na Slo­ven­sku, slo­ven­ské Pomo­ra­vie, Morav­ská níži­na, Morav­ský dol. Admi­ni­stra­tív­ne Záho­rie nikdy netvo­ri­lo jed­not­ný celok (zaho​rie​.sk). Zahŕňa okre­sy Ska­li­ca, Seni­ca, Malac­ky, čias­toč­ne Myja­va a Bra­ti­sla­va – Záhor­ská Bys­tri­ca. Väč­ši­nu úze­mia tvo­rí Záhor­ská níži­na (zaho​rie​.sk).

Hos­po­dár­ska čin­nosť člo­ve­ka mala za násle­dok obno­ve­nie pohy­bu pies­ku. Pre­to sa v 16. a 17. sto­ro­čí na Záhor­skej níži­ne usku­toč­ni­lo zales­ňo­va­nie uvoľ­ne­ných pies­kov. Pri­ro­dze­ný cha­rak­ter lesov na via­tych pies­koch však potla­či­lo dlho­roč­né vysá­dza­nie boro­vi­ce (zaho​rie​.sk). Dnes je Záho­rie typic­ké boro­vi­co­vý­mi a luž­ný­mi les­mi a pies­či­tou pôdou. Čas­to tu fúka vie­tor (lozor​no​.sk). Avšak pôvod­ne bola Záhor­ská níži­na sil­ne zamok­re­ným úze­mím s moča­ris­ka­mi, jaze­ra­mi a mŕt­vy­mi rame­na­mi riek. Na nivách riek Mora­va a Myja­va aj dnes mäk­ké luž­né lesy. Na vyš­šie polo­že­ných čas­tiach tvr­dý luž­ný les. Oso­bit­ným typom luž­né­ho lesa sú poras­ty jel­še lep­ka­vej na trva­le zamok­re­ných sla­tin­ných pôdach, naprí­klad v prí­rod­nej rezer­vá­cii Bez­dné pri Pla­vec­kom Štvr­t­ku. Z hľa­dis­ka fló­ry je uni­kát­na Devín­ska Koby­la (zaho​rie​.sk).

Záhor­ská níži­na je roz­de­le­ná na dva cel­ky: Bor­skú níži­nu a Chvoj­nic­kú pahor­ka­ti­nu. Cen­trál­nu časť Bor­skej níži­ny tvo­ria via­te pies­ky seve­ro­vý­chod­ne od Lozor­na a Mala­ciek. Na seve­re s pies­ko­vých pre­sy­pov vystu­pu­je Lak­šár­ska pahor­ka­ti­na. Pozdĺž riek Mora­va a Myja­va sú rieč­ne nivy Myjav­ská a Dol­no­mo­rav­ská niva – štr­ko­pies­ko­vé náno­sy roz­ru­še­né mean­dro­va­ním riek. Medzi Cero­vou a Zoho­rom je prie­ko­po­vá pre­pad­li­na Pod­ma­lo­kar­pat­ská zní­že­ni­na, v kto­rej vznik­li roz­siah­lej­šie moča­ris­té úze­mia. Chvoj­níc­ka pahor­ka­ti­na má tri čas­ti: Ska­lic­ký hájik, Unín­sku a Senic­kú pahor­ka­ti­nu. Nachá­dza­jú sa tu hru­bé vrstvy spra­še a spra­šo­vých hlín. Záho­rie má aj kra­so­vé úze­mia v Malých Kar­pa­toch – Borin­ský a Pla­vec­ký kras. Myjav­ská pahor­ka­ti­na sa rozp­res­tie­ra medzi Malý­mi a Bie­ly­mi Kar­pat­mi (zaho​rie​.sk). Záhor­ská níži­na neop­lý­va veľ­kou hus­to­tou rieč­nej sie­te, navy­še pôvod­nú sieť výraz­ne menil člo­vek. Úze­mie je pomer­ne suchou oblas­ťou. Naj­väč­šie rie­ky sú Mora­va, Myja­va a Ruda­va. Avšak naj­mä v rieč­nych a via­tych pies­koch sú význam­né záso­by pod­zem­nej vody. Vysky­tu­je sa tu aj množ­stvo vod­ných nádr­ží, štr­ko­vísk a ryb­ní­kov (zaho​rie​.sk). Väč­ši­na jazier na Záho­rí vznik­la ťaž­bou štr­ku a pies­ku. Jas­ky­ne Dera­vá ska­la a Pohan­ská sú súčas­ťou Malo­kar­pat­ské­ho kra­su (lozor​no​.sk). Na ska­lách a zrú­ca­ni­nách hra­dov Malých a Bie­lych Kar­pát hniez­di dra­vé vtác­tvo, napr. sokol rároh (zaho​rie​.sk). Avšak sú tu aj nále­zis­ká ropy a zem­né­ho ply­nu pri Gbe­loch. Prie­my­sel­ne sa tu ťaži­lo od roku 1914 (lozor​no​.sk).

Záho­rie pat­rí k sko­ro osíd­le­ným úze­miam Slo­ven­ska. K naj­star­ším osíd­le­ným loka­li­tám pat­rí jas­ky­ňa Dera­vá ska­la pri Pla­vec­kom Miku­lá­ši a pale­oli­tic­ká osa­da pri Sološ­ni­ci. Asi v 6. až 5. sto­ro­čí pred n. l. sem priš­li Ský­ti, po nich Kel­ti. Síd­lis­ká z mlad­šej doby želez­nej sa našli napr. na Myja­ve, na Deví­ne, v Šaš­tí­ne. Kel­ti budo­va­li dob­re opev­ne­né síd­lis­ká, ovlá­da­li hut­níc­tvo, výro­bu nástro­jov, zbra­ní, šper­kov (zaho​rie​.sk). Na vrchu Pohan­ská bolo vybu­do­va­né roz­siah­le oppi­dum (lozor​no​.sk). Kel­tov a Dákov vytla­či­li na pre­lo­me leto­poč­tov ger­mán­ski Mar­ko­ma­ni a Kvá­di. Ich rozt­rú­se­né kme­ne pre­nik­li aj na Záho­rie. Posled­ný ger­mán­sky kmeň na Záho­rí boli Lon­go­bar­di v prvej polo­vi­ci 6. sto­ro­čia. V 5. a 6. sto­ro­čí sem pri­chá­dza­li Slo­va­nia, kto­rých ata­ko­va­li avar­ské kočov­né kme­ne. Z obdo­bia Veľ­kej Mora­vy sú zná­me síd­lis­ká a hra­dis­ká v Pod­bran­či, v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, v Seni­ci, v Rohož­ní­ku, v Stu­pa­ve, v Zoho­re, vo Vyso­kej pri Mora­ve a na Deví­ne (zaho​rie​.sk). Po vzni­ku Uhor­ska sa Záho­rie sta­lo pohra­nič­ným pás­mom s Čes­kým krá­ľov­stvom a Rakús­kom. Na ochra­nu hra­níc boli povo­la­né kme­ne Siku­lovPlav­cov, po kto­rých sa tu zacho­va­li miest­ne náz­vy Pla­vec­ký hrad, Pla­vec­ké Pod­hra­die, Seku­le a iné (lozor​no​.sk). Tatár­sky vpád v rokoch 1241 a 1242 spô­so­bil zánik dreveno-​hlinitých hra­dov a sta­va­li si kamen­né hra­dy. Od roku 1221 mala Vie­deň prá­vo skla­du. To zna­me­na­lo, že tu tovar muse­li vylo­žiť a ponúk­nuť domá­cim kup­com. Záro­veň boli núte­ní kupo­vať od vie­den­ských kup­cov dra­hý tovar pri­ve­ze­ný zo zápa­du. Vie­deň sa sna­ži­li kup­ci obísť. Kup­ci pre­bro­di­li Dunaj až v Ostri­ho­me a pokra­čo­va­li po Čes­kej ces­te do Trna­vy, cez Malé Kar­pa­ty do Jab­lo­ni­ce, Seni­ce, Holí­ča a odtiaľ do Brna, Pra­hy a veľ­ko­miest západ­nej Euró­py. Čes­kú ces­tu toto roz­hod­nu­tie pový­ši­lo na základ­nú európ­sku magis­trá­lu, oko­lo kto­rej sa v dru­hej polo­vi­ci 13. a v 14. sto­ro­čí zača­li for­mo­vať feudál­ne hrad­né pan­stvá (zaho​rie​.sk).

Po bit­ke pri Mohá­či v roku 1526 a po turec­kej výpra­ve v roku 1663 ubud­lo na Záho­rí slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo. Novým etni­kom sa sta­li chor­vát­ski kolo­nis­ti, kto­rí osíd­ľo­va­li kopa­ni­ce v oko­lí Myja­vy, Dúb­rav­ku, Lamač, Záhor­skú Bys­tri­cu. V roku 1528 pri­chá­dza­jú na západ­né Slo­ven­sko refor­mač­ní habá­ni. Ich stre­dis­kom sa sta­lo Sobo­tiš­te. Žili ako jed­na veľ­ká rodi­na, spo­loč­ne hos­po­dá­ri­li, nikto nesmel mať súkrom­ný maje­tok. Zaobe­ra­li sa naj­mä kera­mi­kou, hrn­čiar­stvom. V 18. a 19. sto­ro­čí sa Ska­li­ca pre­slá­vi­la jem­ným súk­nom. Bre­zo­vá pod Brad­lom sa sta­lo stre­dis­kom výro­by kože a plát­na. Myja­va, Vrbov­ce a Sobo­tiš­te pyt­li­kár­stvom. V Šaš­tí­ne vznik­la v roku 1736 kar­tún­ku, kto­rá bola do roku 1847, kedy zanik­la, naj­väč­šou a naj­zná­mej­šou manu­fak­tú­rou na Slo­ven­sku. Pat­ri­la k naj­väč­ším v Euró­pe, zamest­ná­va­la tak­mer 20 000 ľudí, svo­je pra­dia­ren­ské cen­trá mala v Dol­nom Rakús­ko, naj­mä vo Vied­ni. V Holí­či vznik­la manu­fak­tú­ra na majo­li­ku. Navy­še sa stal stre­dis­kom zuš­ľach­ťo­va­nia oviec. Ska­li­ca pat­ri­la v sedem­de­sia­tych rokoch 18. sto­ro­čia s 5 000 oby­va­teľ­mi medzi 10 naj­väč­ších miest Slo­ven­ska. V rokoch 1848 – 49 bola Myja­va jed­no z cen­tier národ­né­ho hnu­tia. Ziš­lo sa tu prvé národ­né zhro­maž­de­nie, kto­ré vyhlá­si­lo Slo­ven­skú národ­nú radu ako repre­zen­ta­tív­ny orgán (zaho​rie​.sk).

V lete sa tu kona­jú naj­väč­šie a naj­výz­nam­nej­šie stret­nu­tia vojen­ských his­to­ric­kých vozi­diel a klu­bov vojen­skej his­tó­rie na Slo­ven­sku s náz­vom Saha­ra a Slo­ven­ské pies­ky. Iné kul­túr­ne podu­ja­tia: Malac­ká hudob­ná jar, Malac­ké kul­túr­ne leto, diva­del­né podu­ja­tie Zej­de­me se na ham­bál­ku a Jabl­ko­vé hodo­va­nie v Malac­kách, Stu­pa­ve a Jab­lo­ňo­vom, Habán­sky hodo­vý jar­mok vo Veľ­kých Levá­roch, Det­ský medzi­ná­rod­ný folk­lór­ny fes­ti­val Mra­ve­nec v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Záh­rad­ná galé­ria Aloj­za Macha­ja v Pla­vec­kom Štvr­t­ku, Piv­ný fes­ti­val a Dni zelá v Stu­pa­ve, Dedin­ka reme­siel a ume­ní Abe­land pri Lozor­ne, Dni hroz­na a vína v Lozor­ne, Svia­tok Pomo­ra­via v Jab­lo­ňo­vom, Súťaž vo vare­ní gulá­ša v Rohož­ní­ku, folk­lór­ne podu­ja­tie Fes­ti­val Pod­ho­ran, Krum­po­lo­vý deň, gas­tro­no­mic­ké podu­ja­tie Varí­me via­noč­nú kapust­ni­cu v Sološ­ni­ci, Dožin­ko­vá sláv­nosť v Pla­vec­kom Pet­ri, Trd­lo­fest, hudob­né podu­ja­tie Musi­ca sac­ra, vinoh­rad­níc­ky Deň otvo­re­ných búd v Ska­li­ci, Tere­zián­ske dni, Zámoc­ké piv­né sláv­nos­ti v Holí­či, Hrad­né sláv­nos­ti v Pod­bran­či, Letec­ký deň a Mar­tin­ské svet­lo­no­se­nie v Seni­ci, Pre­te­ky dra­čích lodí na Kunov­skej prieh­ra­de (Micha­e­la Jano­to­vá, Edu­ard Tim­ko).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post