Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Považské, Stredné Považie, Fotografie

Čachtice – obec na úpätí Malých Karpát

skala
Hits: 5254

Čachtice sú obec ležiaca medzi riekou a Malými Karpatmi. Nad dedinou sa vypína hrad, ktorý je však oveľa lepšie viditeľný z Višňové. Prvá písomná zmčaienka o obci je z roku 1248. Územie bolo osídlené už v neolite, čo dokazujú nálezy, hradisko, popolnicové pohrebisko lužickej kultúry z doby bronzovej, haltštatskej, rímskej, slovanskej a z ranného stredoveku (Informačná tabuľa). Slovanské sídlisko je doložené z 8. až 9. storočia (cachtickapani.cz). Ležia v nadmorskej výške 203 metrov, v roku 2004 tu žilo 3630 obyvateľov (Wikipedia). Našli sa tu mamutie kosti. Z mladšej doby kamennej sú nálezy volútovej keramiky. Z neskorej doby kamennej sa našla kanelovaná keramika. Z bronzovej doby je cenný žiarový hrob pravdepodobne velatickej kultúry a keramika maďarovskej kultúry. Významné sú nálezy z doby rímskej, o osídlení Slovanmi svedčia poľnohospodárske nástroje a nádoby. V prvej polovici 13. storočia bola obec spomínaná ako Čekče. Neskoršie názvy: Chechte, Czachtan, Czachticz, Ceythe (Ammer), Chekche, Csejthe (Wikipedia.sk). Bartolomej Revický tvrdil, že názov pochádza zo staroslovanského „čechati“, čo znamená kutať, kopať. Podzemných labyrintov tu bolo veľa (Wikipedia.sk).

V 14. storočí boli Čachtice kráľovským mestom, hrali významnú úlohu pri obrane pred nepriateľom. Kamenný most je vzácna ojedinelá pamiatka stredovekej architektúry u nás (Ammer). Obyvatelia sa tu pôvodne zaoberali roľníctvom, vinohradníctvom a remeslami, ktoré rozvinuli najmä habánski usadlíci zo 17. storočia (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu pôvodne gotický kostol svätého Ladislava z roku 1373 – 1390 ( Informačná tabuľa). V roku 1680 bol prestavaný. Rozšírili ho a zbarokizovali (Wikipedia.sk). Je spojený s farou unikátnym kamenným mostom. Vedľa kostola je v kamennej staršia kaplnka (Informačná tabuľa). Gotická kaplnka svätého Antona Paduánskeho je najstaršia stavba a to z roku 1330, vidno na nej viaceré veľkomoravské prvky (Wikipedia.sk). V roku 1599 bola obec spustošená Turcami (Hanuš). Ďalšou pamiatkou je renesančný kaštieľ Draškovičovcov, v ktorom je múzeum histórie Čachtíc a literárneho spolku Tatrín, ktorý v roku 1847 uzákonil spisovnú slovenčinu (Informačná tabuľa). Draškovič si ho nechal postaviť v roku 1668. Zo stavieb majiteľov Čachtického hradu sa zachovala kúria Drugetovcov, ktorá bola začiatkom 17. storočia postavená ako menšie šľachtické sídlo ma miestach, kde stál kaštieľ rodu Orsághov. Cisársky Nádašdyovský kaštieľ postavený pred rokom 1645, a ktorý obývala Alžbeta Báthoryová, sa nezachoval (Hanuš).

Barokový mariánsky stĺp na námestí je z roku 1742. Bol postavený, aby sa odvrátili časté požiare, ktoré sužovali obec v 18. storočí. Baroková golgota je z roku 1620, dala ju postaviť Judita Révaiová, nevesta Alžbety Báthoryovej ako prosbu o odpustenie svokriných hriechov. Sochu svätého Floriána (patróna hasičov) dal postaviť Pavel Forgáč. Kaplnka so sochou svätého Jána Nepomuckého z roku 1801, pomník padlým vojakom v 1. a 2. svetovej vojne od Pavla Bána a socha panny Márie Lurdskej v jaskyni, ktorú dal vytvoriť barón František Horecký sa nachádzajú na Urbanovského ulici. Za niektorými vinohradníckymi kamennými listovňami a pivnicami sa nachádzali chodby – katakomby. Vykopané boli do spraše s hladkými stenami, románskymi a gotickými klenbami. Dnes sú na mnohých miestach zasypané, znehodnotené (Wikipedia.sk).

V Čachticiach som zachytil zopár fotografiami život, ktorý tu prebieha. Nepodarilo sa mi zachytiť sobotné a trhy cez pracovný deň, ktorých som alebo bol párkrát svedkom. Z pohľadu mestského človeka je v Čachticiach pokoj. v stánku som mal nárok kúpiť iba do 11-ej, potom už bolo zavreté. Žije to azda najviac na ceste z Piešťan do Nového Mesta nad Váhom.

Čachtice is a village situated between the Váh River and the Small Carpathians. Above the village rises a castle, more prominently visible from the village of Višňové. The first written mention of the village dates back to 1248. The area was inhabited as early as the Neolithic period, as evidenced by findings such as a hillfort, burial grounds from the Bronze Age, Hallstatt, Roman, Slavic, and early medieval periods (Information Board). A Slavic settlement is documented from the 8th to the 9th century (cachtickapani.cz). It is located at an elevation of 203 meters, and in 2004, it had a population of 3,630 (Wikipedia). Mammoth bones have been discovered here. Stone tools from the later Stone Age and pottery with volute decoration have been found. From the late Stone Age, there is ribbed pottery. A valuable grave from the Bronze Age, likely of the Vĕlatic culture, and pottery from the Hungarian culture have also been discovered. Significant Roman period finds include agricultural tools and vessels, providing evidence of Slavic settlement. In the first half of the 13th century, the village was mentioned as Čekče. Later names include Chechte, Czachtan, Czachticz, Ceythe (Ammer), Chekche, Csejthe (Wikipedia.sk). Bartolomej Revický claimed that the name comes from the Old Slavic „čechati,“ meaning to forge or dig. There were many underground labyrinths here (Wikipedia.sk).

In the 14th century, Čachtice became a royal town and played a significant role in defense against enemies. The stone bridge is a rare medieval architectural monument in the region (Ammer). The original inhabitants were engaged in agriculture, viticulture, and crafts, especially developed by the Haban settlers in the 17th century (Wikipedia.sk). The originally Gothic Church of St. Ladislaus from 1373-1390 still stands here (Information Board). It was rebuilt in 1680, expanded, and baroquized (Wikipedia.sk). It is connected to the rectory by a unique stone bridge. Next to the church is an older chapel in the stone fortress. The Gothic Chapel of St. Anthony of Padua, dating back to 1330, shows several elements of the Great Moravian Empire (Wikipedia.sk). In 1599, the village was devastated by the Turks (Hanuš). Another monument is the Renaissance Draškovič Castle, housing the Čachtice History and Tatrín Literary Association Museum, which established the standard Slovak language in 1847 (Information Board). Mikuláš Draškovič had it built in 1668. From the buildings of the owners of Čachtice Castle, the Drugetovcov manor remains, built in the early 17th century as a smaller noble residence where the Orságh Castle once stood. The Imperial Nádašdy Castle, built before 1645 and inhabited by Elizabeth Báthory, did not survive (Hanuš).

The baroque Marian column in the square dates back to 1742 and was built to ward off frequent fires that plagued the village in the 18th century. The baroque Calvary from 1620 was erected by Judita Révaiová, the daughter-in-law of Elizabeth Báthory, as a plea for forgiveness for her mother-in-law’s sins. The statue of St. Florian (patron saint of firefighters) was erected by Pavel Forgáč. The chapel with the statue of St. John of Nepomuk from 1801, the monument to fallen soldiers in World War I and II by Pavel Bán, and the statue of Our Lady of Lourdes in a cave, commissioned by Baron František Horecký, are located on Urbanovského Street. Behind some vineyard stone lodges and cellars were tunnels – catacombs. Excavated into smooth-walled ash, they had Romanesque and Gothic vaults. Today, many of them are filled and degraded (Wikipedia.sk).

In Čachtice, I captured a few photographs of the life unfolding here. Unfortunately, I couldn’t capture the Saturday and weekday markets that I witnessed a few times. From the perspective of a city person, Čachtice exudes tranquility. I was only allowed to buy newspapers until 11 AM at the kiosk; after that, it was closed. Life seems to be most active on the road from to Nové Mesto nad Váhom.

  • Čachtice
  • Vladimír Ammer: Čachtice, Vydavateľské stredisko ZsKNV pri Krajskom pedagogickom ústave v Bratislave
,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Objekty, predmety a priestory, Mestá, Orava, Kostoly, Umenie, Stavby, Fotografie

Tvrdošín

skala
Hits: 2760

Tvrdošín je najstaršie mesto na Orave, v ktorom dnes žije asi 9300 obyvateľov. V roku 1265 sa mesto spomína ako Toardosina. Drevený gotický Kostol všetkých svätých v Tvrdošíne pochádza z polovice 15. storočia. 7.7.2008 bol zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Bol rekonštruovaný v rokoch 1986 – 1993. Dnešná podoba je renesančná úprava kostolíka z rokov 1650, 1653 – 1654. Raritou je barokový oltár z 2. polovice 17. až začiatku 18. storočia. Architektúru tvrdošínskeho dreveného kostola nemôžeme zaradiť do tradičného vývoja. Vychádza z čistých slohových prvkov a vyhýba sa ľudovej tradícii. Vytvára vlastné umelecké hodnoty odlišné od bežného vidieckeho prostredia. Nie je to eklekticizmus, je to vytvorenie celkom novej hodnoty, ktorá priam volala po záchrane (tvrdosin.sk).

Tvrdošín is the oldest town in , where approximately 9,300 inhabitants reside today. In 1265, the town was mentioned as Toardosina. The wooden Gothic Church of All Saints in Tvrdošín dates back to the mid-15th century. On July 7, 2008, it was inscribed on the UNESCO World Cultural and Natural Heritage List. The church underwent reconstruction from 1986 to 1993. Its present form represents a Renaissance modification from 1650, 1653 – 1654. A rarity within is the Baroque altar from the second half of the 17th to the early 18th century. The architecture of the wooden church in Tvrdošín does not fit into the traditional development, avoiding folk tradition and deriving from pure stylistic elements. It creates its own artistic values, distinct from ordinary rural surroundings. It is not eclecticism but the creation of an entirely new value that called for preservation (tvrdosin.sk).

Tvrdošín to najstarsze miasto na Orawie, w którym obecnie mieszka około 9300 mieszkańców. W roku 1265 miasto wspomniano jako Toardosina. Drewniany gotycki Kościół Wszystkich Świętych w Tvrdošín pochodzi z połowy XV wieku. 7 lipca 2008 roku został wpisany na Listę Światowego Dziedzictwa Kulturowego i Przyrodniczego UNESCO. Kościół przeszedł rekonstrukcję w latach 1986-1993. Jego obecna forma to renesansowa modyfikacja z lat 1650, 1653-1654. Rarytasem jest barokowy ołtarz z drugiej połowy XVII do początku XVIII wieku. Architektura drewnianego kościoła w Tvrdošín nie mieści się w tradycyjnym rozwoju, unikając ludowej tradycji i wywodząc się z czystych elementów stylowych. Tworzy własne wartości artystyczne, odrębne od zwykłego wiejskiego otoczenia. To nie jest eklektyzm, lecz stworzenie zupełnie nowej wartości, która wzywała do ochrony (tvrdosin.sk).

,

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Zahraničné mestá, Mestá, Fotografie, Taliansko, Talianske mestá

Benátky – mesto ležiace na vode

skala
Hits: 6287

Benátky sa nachádzajú na severovýchodnom pobreží Talianska, v oblasti známej ako Benátska lagúna. Mesto sa skladá z 118 ostrovov spojených sériou kanálov a mostov. Hlavnými dopravnými cestami v Benátkach sú kanály, ktoré nahrádzajú klasické a . Najznámejší kanál je Canal Grande, ktorý prechádza cez celé mesto. Rovnako známe sú aj , vrátane slávneho Rialtovho mosta. Benátky sú známe svojou architektúrou. Slávne sú napríklad Bazilika svätého Marka, Palazzo Ducale (Dóženský palác) a Campanile di San Marco – Zvonica svätého Marka. Gondoly, tradičné benátske sú symbolom mesta. Turisti si často užívajú romantickú plavbu kanálmi s gondolierom. Okrem toho sú k dispozícii aj verejné vodné autobusy, tzv. vaporetty, ktoré slúžia ako dopravný prostriedok pre miestnych a návštevníkov. Benátky sú domovom prestížneho umenia a architektúry na svetovom stupni, vrátane slávneho Benátskeho bienále, ktoré je jedným z najstarších a najvýznamnejších svetových umeleckých podujatí. Benátky majú svoju vlastnú flotilu lodi, vrátane tzv. vaporetto, vodných taxíkov a iných malých plavidiel, ktoré slúžia na dopravu a prepravu tovaru. Benátky čelia problému stúpajúcej hladiny mora (aqua alta), čo znamená, že niektoré časti mesta môžu byť občas zaplavené. Je to problém aj v súvislosti s klimatickou zmenou. Benátky majú nezameniteľný charakter, romantickú atmosféru, ktorá každoročne pritiahne milióny turistov.

Mesto Benátky založili v roku 452 Ilýrski Venéti (Gosurfing.sk). V 5. storočí sa na neobývané ostrovy uchýlili obyvatelia okolitých pevninských miest pred nájazdmi barbarov – Hunov. Predovšetkým aquilejskí Rimania. V roku 829 boli do Benátok slávnostne privezené relikvie evanjelistu sv. Marka, ktoré boli ulúpené v Alexandrii. V roku 1866 sú Benátky pripojené ku Talianskemu kráľovstvu. (Wikipedia). Benátky sú severotalianskym hlavným mestom regiónu Benátky – Veneto, vybudovaným na 118 plochých lagúnových ostrovoch tiahnucich sa pozdĺž Jadranského mora, ktoré navzájom oddeľujú úzke kanály, prepojené vyše 400 mostmi. Najstarší a asi najznámejší z nich je Ponte di Rialto, ktorý stojí od konca 16. storočia na 12 000 drevených koloch. Je dlhý 48 a široký 22 metrov (Gosurfing.sk). Zaujímaví spojení s Benátkami: cestovateľ Marco Polo (1254 – 1324), renesančný maliar Titian (cca 1488 až 1490 – 1576), hudobník Claudio Monteverdi (1567 – 1643), divadelník Carlo Goldoni, Giacomo Casanova (1725 – 1798) (Wikipedia).

Venice is located on the northeast coast of Italy in an area known as the Venetian Lagoon. The city is composed of 118 islands connected by a series of canals and bridges. The primary thoroughfares in Venice are the canals, which replace traditional roads and streets. The most famous canal is the Grand Canal, which traverses the entire city. Equally renowned are the bridges, including the iconic Rialto Bridge.

Venice is celebrated for its architecture, with notable landmarks such as St. Mark’s Basilica, the Doge’s Palace (Palazzo Ducale), and the Campanile di San Marco (St. Mark’s Campanile). Gondolas, traditional Venetian boats, serve as a symbol of the city. Tourists often enjoy romantic canal rides with gondoliers. Additionally, public water buses, known as vaporettos, serve as a means of transportation for both locals and visitors.

The city is a hub of prestigious art and architecture on the global stage, hosting events like the renowned Venice Biennale, one of the oldest and most significant international art exhibitions. Venice maintains its own fleet of boats, including vaporettos, water taxis, and other small vessels used for transportation and cargo.

Venice faces the challenge of rising sea levels (aqua alta), leading to occasional flooding in certain parts of the city. This issue is exacerbated by climate change. Despite these challenges, Venice remains an unparalleled destination, offering a distinctive character and a romantic atmosphere that attracts millions of tourists annually.

The city of Venice was founded in 452 by Illyrian Veneti (Gosurfing.sk). In the 5th century, inhabitants of surrounding mainland cities sought refuge on uninhabited islands from the invasions of barbarians, particularly the Aquileian Romans fleeing the Huns. In 829, the relics of the Evangelist Saint Mark, stolen in Alexandria, were ceremoniously brought to Venice. In 1866, Venice was annexed to the Kingdom of Italy (Wikipedia). Venice is the northern Italian capital of the Veneto region, built on 118 flat lagoon islands along the Adriatic Sea. These islands are separated by narrow canals and connected by over 400 bridges. The oldest and perhaps most famous of them is the Rialto Bridge, which has stood since the late 16th century on 12,000 wooden piles. It is 48 meters long and 22 meters wide (Gosurfing.sk). Notable figures associated with Venice include the explorer Marco Polo (1254 – 1324), Renaissance painter Titian (circa 1488 to 1490 – 1576), musician Claudio Monteverdi (1567 – 1643), playwright Carlo Goldoni, and Giacomo Casanova (1725 – 1798) (Wikipedia).

Venezia si trovano sulla costa nord-orientale dell’Italia, nella zona conosciuta come Laguna di Venezia. La città è composta da 118 isole collegate da una serie di canali e ponti. Le principali vie di trasporto a Venezia sono i canali, che sostituiscono le strade e le vie tradizionali. Il canale più famoso è il Canal Grande, che attraversa l’intera città. Anche i ponti, compreso il famoso Ponte di Rialto, sono ben noti.

Venezia è famosa per la sua architettura. Tra i suoi monumenti più celebri ci sono la Basilica di San Marco, il Palazzo Ducale e il Campanile di San Marco. Le gondole, tradizionali imbarcazioni veneziane, sono il simbolo della città. I turisti spesso godono di romantiche passeggiate sui canali con il gondoliere. Inoltre, sono disponibili i vaporetti, i trasporti pubblici via acqua, che servono sia i residenti che i visitatori.

Venezia è di un’arte e architettura prestigiosa a livello mondiale, inclusa la famosa Biennale di Venezia, uno degli eventi artistici più antichi e importanti al mondo. Venezia possiede una propria flotta di imbarcazioni, tra cui i vaporetti, i taxi acquatici e altre piccole imbarcazioni utilizzate per il trasporto e la movimentazione di merci. La città affronta il problema dell’innalzamento del livello del mare (acqua alta), il che significa che alcune parti della città possono essere occasionalmente inondate. Questo è un problema legato al cambiamento climatico. Venezia ha un carattere unico e un’atmosfera romantica che attira milioni di turisti ogni anno.

La città di Venezia fu fondata nel 452 dai Veneti Illirici (Gosurfing.sk). Nel V secolo, gli abitanti delle città circostanti sulla terraferma cercarono rifugio su isole disabitate dalle invasioni dei barbari, in particolare dai Romani aquileiesi in fuga dagli Unni. Nel 829 le reliquie dell’evangelista San Marco, rubate ad Alessandria, furono portate solennemente a Venezia. Nel 1866 Venezia fu annessa al Regno d’Italia (Wikipedia). Venezia è la capitale italiana del Veneto, situata nel nord, costruita su 118 isole piatte nella laguna lungo il Mar Adriatico. Queste isole sono separate da stretti canali e collegate da oltre 400 ponti. Il più antico e forse più famoso di essi è il Ponte di Rialto, che si erge dal tardo XVI secolo su 12.000 pali di legno. Ha una lunghezza di 48 metri e una larghezza di 22 metri (Gosurfing.sk). Personaggi notevoli associati a Venezia includono l’esploratore Marco Polo (1254 – 1324), il pittore rinascimentale Tiziano (circa 1488 – 1490 – 1576), il musicista Claudio Monteverdi (1567 – 1643), il drammaturgo Carlo Goldoni e Giacomo Casanova (1725 – 1798) (Wikipedia).

TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Podunajsko, Fotografie

Slobodné kráľovské mesto Komárno

skala
Hits: 3752

Mesto Komárno je najjužnejším miestom na Slovenku (komarno.sk). Maďarský názov mesta je Komárom, nemecký Komorn, latinský Camarum, Comaromium. Pre odlíšenie od mesta s rovnakým názvom, ktoré leží v Maďarsku, je v hovorovej maďarčine používaný názov Észak-Komárom (Severné Komárno) alebo Révkomárom. Na ploche 103.17 km2 tu žije 34 190 obyvateľov (Wikipedia). Leží pri sútoku Dunaja a Váhu v nadmorskej výške 108 metrov nad morom. Je jedným z najstarších sídlisk v Karpatskej kotline. Žili tu , Rimania vybudovali na opačnom brehu Dunaja vojenský tábor a mesto Brigetio a neďaleké Celemantia. V dobe sťahovania národov sa tu dlhšie zdržiavali Avari. Koncom 9. storočia sem prišli Maďari. V 10. storočí pri sútoku vytvorili opevnené sídlo. Popri ňom vznikol hrad a osada Camarum (Kamarn, Camarun, Kamar, Camaron, Comaron). Stredoveké Komárno sa rozvíjalo hlavne za vlády Mateja Korvína. V čase tureckých vojen sa dostalo na pomedzie habsburgskej a osmanskej ríše. Preto bol hrad prebudovaný na pevnosť – Stará pevnosť. Neskôr pribudla Nová pevnosť. Obe odolávali Turkom. Od roku 1745 sa mesto stáva slobodným kráľovským mestom. V roku 1763 a 1783 postihlo mesto zemetrasenie (komarno.sk). Mesto bolo maďarské do roku 1918 (Wikipedia CS). 2.11.1938 bolo mesto pripojené ku Maďarsku. Do 30. 3. 1945 (komarno.sk). Po prvej svetovej vojne bola hraničná línia novozaloženého Československa stanovená cez stred , čím došlo k oddeleniu mestskej časti Újszőny (dnes Komárom) na pravom brehu Dunaja, pripojenej k mestu v roku 1896 (Wikipedia). 

Významné Komárna: spisovateľ Mór Jókai, hudobný skladateľ Franz Lehár (komarno.sk), uhorský kráľ Ladislav Pohrobok, nitriansky biskup Lipót Kollonich, režisér Ivan Reitman, herečka Zuzana Marošová, spisovateľka Daniela Kapitáňová, kanoisti Atilla Szabó, Riszdorfer, Richard Riszdorfer, kajakári Juraj Bača a Juraj Tarr, Erik Vlček, futbalista Szilárd Németh. Mesto má tieto mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Lándor, Malá Iža, Malý Harčáš, Nova Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. V Komárne sa nachádzajú Slovenské lodenice, ktoré boli založené v roku 1898, nachádzajú sa medzi Alžbetiným ostrovom a Dunajom (Wikipedia).

The city of Komárno is the southernmost place in Slovakia (komarno.sk). The Hungarian name of the city is Komárom, German Komorn, Latin Camarum, Comaromium. To distinguish it from the city with the same name in Hungary, the informal Hungarian name Észak-Komárom (North Komárno) or Révkomárom is used. With an area of 103.17 km2, it is home to 34,190 inhabitants (Wikipedia). It is situated at the confluence of the Danube and rivers at an elevation of 108 meters above sea level. It is one of the oldest settlements in the Carpathian Basin. Celts lived here, and Romans built a military camp and the city of Brigetio on the opposite bank of the Danube, near Celemantia. During the migration of nations, Avars stayed here for a longer period. Hungarians arrived in the late 9th century. In the 10th century, they established a fortified settlement at the confluence. Next to it, a castle and the settlement of Camarum (Kamarn, Camarun, Kamar, Camaron, Comaron) emerged. Medieval Komárno developed mainly during the reign of Matthias Corvinus. During the Turkish wars, it became a border area between the Habsburg and Ottoman empires. Therefore, the castle was rebuilt into a fortress – the Old Fortress. Later, the New Fortress was added. Both resisted the Turks. Since 1745, the city has become a free royal town. In 1763 and 1783, earthquakes struck the city (komarno.sk). The city was Hungarian until 1918 (Wikipedia CS). On November 2, 1938, the city was annexed to Hungary until March 30, 1945 (komarno.sk). After World War I, the border line of the newly established Czechoslovakia was set through the middle of the river, resulting in the separation of the district of Újszőny (now Komárom) on the right bank of the Danube, which was annexed to the city in 1896 (Wikipedia).

Significant personalities from Komárno include the writer Mór Jókai, composer Franz Lehár (komarno.sk), Hungarian King Ladislaus the Posthumous, Bishop Lipót Kollonich, director Ivan Reitman, actress Zuzana Marošová, writer Daniela Kapitáňová, canoeists Atilla Szabó, Michal Riszdorfer, Richard Riszdorfer, kayakers Juraj Bača and Juraj Tarr, Erik Vlček, and footballer Szilárd Németh. The city has the following districts: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Lándor, Malá Iža, Malý Harčáš, Nova Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. In Komárno, there are the Slovak Shipyard, founded in 1898, located between Elisabeth Island and the Danube (Wikipedia).

Komárom városa a Szlovákia legdélibb városa (komarno.sk). A város magyar neve Komárom, német neve Komorn, latin neve pedig Camarum, Comaromium. A várost azonos nevű magyarországi városhoz való megkülönböztetés végett a beszélt magyar nyelvben Észak-Komárom (Északi Komárom) vagy Révkomárom (Révköz-Komárom) elnevezések is használatosak. A területe 103,17 négyzetkilométer, és a városban 34 190 lakos él (Wikipedia). A Duna és a Vág találkozásánál, tengerszint feletti 108 méter magasságban található. Az egyik legrégebbi település a Kárpát-medencében. Itt éltek a kelták, a rómaiak a Dunától távolabb, az Árpád-korban pedig létrehozták a Brigetio nevű várost és a közeli Celemantia-t. A népvándorlás korában hosszabb ideig avarok tartózkodtak itt. A 9. század végén érkeztek ide a magyarok. A 10. században a két folyó torkolatánál erődített települést hoztak létre. Mellette kialakult egy vár és a Camarum nevű település (Kamarn, Camarun, Kamar, Camaron, Comaron). A középkori Komárom főként Mátyás király uralma alatt fejlődött. A török háborúk idején a Habsburg Birodalom és az Oszmán Birodalom határvidékére került. Ezért a várat átalakították erődítéssé – Óvárrá. Később hozzáadódott az Újvár. Mindkettő ellenállt a törököknek. 1745-től a város szabad királyi várossá vált. 1763-ban és 1783-ban földrengés érte a várost (komarno.sk). A város 1918-ig magyar terület volt (Wikipedia CS). 1938. november 2-án a várost Magyarországhoz csatolták. 1945. március 30-ig (komarno.sk). Az első világháború után a csehszlovák államhatár a folyó közepén haladt el, ami a Dunán a jobb parton fekvő Újszőny városrész elválasztásához vezetett, amelyet 1896-ban csatoltak a városhoz (Wikipedia).

Kiemelkedő személyiségek Komáromban: író Mór Jókai, zeneszerző Franz Lehár (komarno.sk), Magyarország királya, V. László, nyitrai püspök Lipót Kollonich, rendező Ivan Reitman, színésznő Zuzana Marošová, írónő Daniela Kapitáňová, kenusok Attila Szabó, Michal Riszdorfer, Richard Riszdorfer, kajakosok Juraj Bača és Juraj Tarr, Erik Vlček, labdarúgó Szilárd Németh. A városnak a következő városrészei vannak: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Lándor, Malá Iža, Malý Harčáš, Nova Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. Komáromban található a Szlovák Hajógyár, amelyet 1898-ban alapítottak, az Alžbeta-sziget és a Duna között helyezkedik el (Wikipedia).

TOP

Všetky