2006-2010, 2010, 2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Šariš, Slovenská krajina, TOP

Šariš

Hits: 3707

Šariš tvo­ria povo­die riek Tory­sa, Top­ľaOnda­va. His­to­ric­kým cen­trom bol Šariš­ský hrad, od roku 1647 je ním Pre­šov (saris​.eu​.sk). Maďar­ský pome­no­va­nie Šari­ša je Sáros, nemec­ké Scha­rosch (Wiki­pe­dia). Pome­no­va­nie Šariš pochá­dza prav­de­po­dob­ne od slo­va Sar, údaj­ne sa tak nazý­val jeden zo sta­ro­slo­van­ských kme­ňov (Mario Hudák). Nemec­ké osíd­le­nie sa naj­viac pre­ja­vi­lo v mes­tách Bar­de­jov a Pre­šov. Prvá valaš­ská kolo­ni­zá­cia v 14. sto­ro­čí sa usíd­li­la naj­mä v stre­de a na juhu. Sever zasiah­la až od 16. sto­ro­čia (kul​tur​no​.sk). Je zau­jí­ma­vé, že ten­to regi­ón nebol zasia­hnu­tý turec­kým rabo­va­ním. Po valaš­skej kolo­ni­zá­cii v 15. sto­ro­čí do regi­ó­nu Šariš priš­li Rusí­ni a Ukra­jin­ci (Wiki­pe­dia). 

Cha­rak­te­ris­tic­ké sú pre regi­ón dre­ve­né kostoly (saris​.eu​.sk). Cen­trom Hor­né­ho Šari­ša je Bar­de­jov, Dol­né­ho Pre­šov (Wiki­pe­dia). Na seve­re sa cho­va­li ovce, bolo hlavným živo­by­tím, spra­co­vá­va­la sa vlna a kožu­ši­na. V iných oblas­tiach sa cho­val doby­tok a oší­pa­ná. Pes­to­val sa ľan, kono­pe, zemia­ky, pohán­ka, ale aj ovo­cie, naj­mä čereš­ne a mar­hu­le. V les­ných oblas­tiach sa ťaži­lo dre­vo, vyrá­ba­lo dre­ve­né uhlie. V oko­lí Čer­go­va sa vyrá­ba­li šind­le. V Suchej doli­ne sa vyrá­ba­lo váp­no s vyťa­že­né­ho vápen­ca. V Pre­šo­ve sa vyrá­ba­li zbra­ne, zám­ky, v Bar­de­jo­ve koší­ky. V regi­ó­ne exis­to­va­li via­ce­ré sklár­ne, v Bog­liar­ke maľo­va­li na sklo. Význam­ne sa tu tvo­ri­li dre­vo­rez­bár­ske pred­me­ty. Pre­šov pre­slá­vi­lo jedi­né slo­ven­ské ložis­ko kamen­nej soli (kul​tur​no​.sk). Domy sa tu sta­va­li ako zru­by. Sme­rom na juh boli omiet­nu­té váp­nom. Na Hor­nom Šari­ši sa pou­ží­va­li aj via­chran­né stre­chy. Na dre­ve­ných kos­to­loch zane­cha­li svo­ju sto­py aj maj­stri z východ­ných a juho­vý­chod­ných kra­jín (kul​tur​no​.sk). V regi­ó­ne sa pou­ží­va­li palič­ko­va­né čip­ky, obľú­be­né boli čep­ce. Tan­co­va­li sa pove­lo­vé a krú­ti­vé tan­ce, parob­ské čapá­še, bašis­tof­ka, haj­du­ko­va­nie. Špe­cia­li­ta­mi sú pohán­ko­vé ces­to­vi­ny plne­né syrom, múčno-​mliečne kaše a poliev­ky zo suše­né­ho ovo­cia. Na Via­no­ce sa pri­pra­vu­jú bobaľ­ky, ale­bo kra­čun (kul​tur​no​.sk). 

Úze­mie Šari­ša sa kon­com 18. sto­ro­čia čle­ni­lo na šesť slúž­nov­ských okre­sov: Hor­no­to­rys­ký, Stred­no­to­rys­ký, Dol­no­to­rys­ký, Sek­čov­ský, Top­lian­sky a Mako­vic­ký (Mario Hudák). Vo Svid­ní­ku sa koná­va­jú Sláv­nos­ti Rusí­nov a Uka­jin­cov. V Bar­de­jo­ve sláv­nos­ti Rusín­ske a ukra­jin­ské pies­ne. V Rasla­vi­ciach Šariš­ské sláv­nos­ti (Wiki­pe­dia). Oby­va­te­lia Šari­ša hovo­ria íre­či­tým šariš­ským náre­čím (slo​va​kia​.tra​vel). V Bar­de­jo­ve je Šariš­ské múze­um so zbier­kou iko­no­pi­sec­tva. V Bolia­rov­ciach sa zacho­val funkč­ný mlyn. Vo Svid­ní­ku je múze­um ukrajinsko-​rusínskej kul­tú­ry. V Rasla­vi­ciach sa nachá­dza Galé­ria ľudo­vé­ho ume­nia (kul​tur​no​.sk).


The regi­on of Šariš is for­med by the basins of the Tory­sa, Top­ľa, and Onda­va rivers. The his­to­ri­cal cen­ter was Šariš Cast­le, and sin­ce 1647, it has been repre­sen­ted by Pre­šov (saris​.eu​.sk). In Hun­ga­rian, Šariš is cal­led Sáros, and in Ger­man, it’s refer­red to as Scha­rosch (Wiki­pe­dia). The name Šariš like­ly ori­gi­na­tes from the word Sar,” which sup­po­sed­ly refer­red to one of the Old Sla­vic tri­bes (Mario Hudák). Ger­man sett­le­ment had a sig­ni­fi­cant impact, espe­cial­ly in the cities of Bar­de­jov and Pre­šov. The first Wal­la­chian colo­ni­za­ti­on in the 14th cen­tu­ry sett­led main­ly in the cen­tral and sout­hern parts, rea­ching the north only from the 16th cen­tu­ry (kul​tur​no​.sk). Remar­kab­ly, this regi­on was not affec­ted by Tur­kish raids. After Wal­la­chian colo­ni­za­ti­on in the 15th cen­tu­ry, Rusyns and Ukrai­nians came to the Šariš regi­on (Wiki­pe­dia).

Cha­rac­te­ris­tic of the regi­on are wooden chur­ches (saris​.eu​.sk). The cen­ter of Upper Šariš is Bar­de­jov, and the cen­ter of Lower Šariš is Pre­šov (Wiki­pe­dia). She­ep far­ming, which was the main live­li­ho­od, pre­do­mi­na­ted in the north, with wool and fur pro­ces­sing. In other are­as, catt­le and pigs were rai­sed. Linen, hemp, pota­to­es, buck­whe­at, as well as fru­its, espe­cial­ly cher­ries and apri­cots, were cul­ti­va­ted. In the fores­ted are­as, wood was har­ves­ted, and wooden coal was pro­du­ced. In the Čer­gov area, shin­gles were manu­fac­tu­red. Limes­to­ne was extrac­ted, and lime was pro­du­ced in Suchá doli­na. In Pre­šov, wea­pons and locks were manu­fac­tu­red, whi­le Bar­de­jov was kno­wn for bas­ket wea­ving. Seve­ral glas­sworks exis­ted in the regi­on, and in Bog­liar­ka, they pain­ted on glass. Wooden car­vings were a sig­ni­fi­cant craft in the area. Pre­šov gai­ned fame for having the only Slo­vak rock salt depo­sit (kul​tur​no​.sk). Hou­ses were cons­truc­ted as log cabins, and tho­se facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-​roof struc­tu­res were used. Crafts­men from eas­tern and sout­he­as­tern coun­tries left the­ir mark on the wooden chur­ches in the regi­on (kul​tur​no​.sk). Bob­bin lace and heads­car­ves were popu­lar in the regi­on. Dan­ces inc­lu­ded com­mand and spin­ning dan­ces, parob­ské čapá­še, bašis­tof­ka, and haj­du­ko­va­nie. Spe­cial­ties inc­lu­ded buck­whe­at pas­ta fil­led with che­e­se, flour-​milk por­rid­ge, and soups made from dried fru­its. For Chris­tmas, bobaľ­ky or kra­čun are pre­pa­red (kul​tur​no​.sk).

By the late 18th cen­tu­ry, the Šariš regi­on was divi­ded into six dis­trict courts: Upper Tory­sa, Midd­le Tory­sa, Lower Tory­sa, Sek­čov, Top­ľian­ky, and Mako­vi­ca (Mario Hudák). In Svid­ník, the Rusyn and Ukrai­nian Fes­ti­vals take pla­ce. Bar­de­jov hosts the Rusyn and Ukrai­nian Song Fes­ti­vals. In Rasla­vi­ce, the Šariš Fes­ti­vals are held (Wiki­pe­dia). The inha­bi­tants of Šariš spe­ak the dis­tinc­ti­ve Šariš dia­lect (slo​va​kia​.tra​vel). Bar­de­jov fea­tu­res the Šariš Muse­um with an icon pain­ting col­lec­ti­on. In Bolia­rov­ce, a func­ti­onal mill has been pre­ser­ved. Svid­ník has a muse­um of Ukrainian-​Rusyn cul­tu­re. Rasla­vi­ce hou­ses the Gal­le­ry of Folk Art (kul​tur​no​.sk).


Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris​.eu​.sk). У русинській мові Шариш відомий як Сярось” (Syaros’) і в українській як Шаріш” (Sha­rish) (Wiki­pe­dia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова Сар” (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kul​tur​no​.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wiki­pe­dia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris​.eu​.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wiki­pe­dia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slo​va​kia​.tra​vel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kul​tur​no​.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-​східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kul​tur​no​.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kul​tur​no​.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wiki­pe­dia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-​русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kul​tur​no​.sk).


Nie­kto­ré príspevky

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Liptov, Liptovské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Vlkolínec – prítomný a snáď aj budúci svedok minulosti

Hits: 1945

Vlko­lí­nec je miest­na časť Ružom­ber­ku. Je pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou ľudo­vej archi­tek­tú­ry. Od roku 1993 je zapí­sa­ný do Zozna­mu Sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. Táto pod­hor­ská osa­da je zacho­va­ný sídel­ný celok, pozos­tá­va­jú­ci z typic­kých zru­bo­vých objek­tov, pred­sta­vu­je typ dedin­ské­ho stre­do­ve­ké­ho síd­la s dre­ve­nou archi­tek­tú­rou hor­ských a pod­hor­ských oblas­tí. Leží na juž­nom sva­hu výbež­ku lip­tov­ské­ho hlav­né­ho hre­be­ňa Veľ­kej Fat­ry, v nad­mor­skej výš­ke 718 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Sido­rov je vrch nad Vlko­lín­com, kto­rý v ľudo­vom poda­ní nesie názov Žiar, v mapách do roku 1950 bol uvá­dza­ný ako Híra­vá. Nesie sto­py pre­his­to­ric­ké­ho hra­dis­ka spred 2 500 rokov (vlko​li​nec​.sk).

Vlko­lí­nec bola pôvod­ne dre­vo­ru­bačs­ká a uhliar­ska osa­da, kto­rá prav­de­po­dob­ne vznik­la medzi dru­hou polo­vi­cou 14. a prvou polo­vi­cou 15. sto­ro­čia. Pat­ri­la pod hrad­né pan­stvo Likav­ské­ho hra­du (Wiki­pe­dia). Neskôr sa vlko­lín­ča­nia zaobe­ra­li aj poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom dobyt­ka, pas­tier­stvom, salaš­níc­tvom, vče­lár­stvom (wordp​ress​.com). Boli to aj zná­mi tesá­ri, rez­bá­ri (vlko​li​nec​.sk)Názov obce je odvo­de­ný od vyso­ké­ho výsky­tu vlkov (wordp​ress​.com). Prvá písom­ná zmien­ka o Vlko­lín­ci je z roku 1461 pod náz­vom Wyl­ko­vi­necz (vlko​li​nec​.sk). V 17. sto­ro­čí sa tu nachá­dza­li šty­ri sed­liac­ke usad­los­ti a päť želiar­skych domov (wordp​ress​.com). V 50-​tych rokoch sa plá­no­va­lo pre­síd­le­nie miest­nych oby­va­te­ľov do Ružom­ber­ka z dôvo­du pokro­ku, vyrov­na­niu sa moder­nej dobe. Ten­to pro­jekt sa však neu­sku­toč­nil, pre­to náv­štev­ní­ci Vlko­lín­ca môžu obdi­vo­vať vidiec­ky život v pri­ro­dze­nom pro­stre­dí. Svo­ju jedi­neč­nosť si Vlko­lí­nec zacho­val aj vďa­ka izo­lo­va­nos­ti. Až do polo­vi­ce 20. sto­ro­čia tu nebo­la zave­de­ná elek­tri­na (Wiki­pe­dia). Dnes Vlko­lí­nec tvo­rí 45 usad­los­ti, dre­ve­ných obyt­ných domov a hos­po­dár­skych budov (Wiki­pe­dia). V súčas­nos­ti trva­lo vo Vlko­lín­ci žije trva­lo 19 oby­va­te­ľov v 6 domoch. Mno­hé domy sú pre­na­jí­ma­né rekre­an­tom (wordp​ress​.com).

Stre­dom obce pre­te­ká potok pra­me­nia­ci pod svah­mi Sido­ro­va. Ste­ny dre­ve­ných domov sú kvô­li str­mé­mu sva­hu posta­ve­né na vyso­kých kamen­ných pod­mu­rov­kách (Wiki­pe­dia). Sokel je fareb­ným kon­tras­tom opro­ti ste­nám zru­bu (vlko​li​nec​.sk). Sú zru­bo­vé z čias­toč­ne, ale­bo úpl­ne kre­sa­ných trá­mov. Šká­ry medzi trá­ma­mi vypĺňa­jú dre­ve­né hra­no­ly tro­j­u­hol­ní­ko­vé­ho prie­re­zu a hli­na (Wiki­pe­dia). Hli­nou sa upra­vo­va­li nerov­nos­ti, bie­li­la sa a fareb­ne líči­la dva­krát do roka, na jar a na jeseň (vlko​li​nec​.sk). Pri zru­bo­va­ní sa ako výplň pou­ží­val mach na utes­ne­nie špár (vlko​li​nec​.sk). Cha­rak­te­ris­tic­kým prv­kom tunaj­ších domov je šind­ľo­vá sed­lo­vá stre­cha s lome­ným ostre­ším. Dosko­vé ští­ty domu majú malé otvo­ry – dým­ni­ky, slú­žia­ce na odvod dymu. Cen­trál­nu časť domu tvo­rí vstup­ný pit­vor“ s kuchy­ňou v jeho zadnej čas­ti. Odtiaľ sa vstu­pu­je do izby v jed­nej čas­ti a do komo­ry v dru­hej čas­ti domu. V cen­tre obce sa zacho­va­la zvo­ni­ca z roku 1770, stud­ňa a muro­va­ný kos­tol Nav­ští­ve­nia Pan­ny Márie z roku 1875 a muro­va­ná ško­la (Wiki­pe­dia). Stud­ňa je rum­pá­ľo­vá – kľu­ko­vá (Jalo­via­ro­vá).

Vo Vlko­lín­ci sa nachá­dza muze­ál­ny objekt – Roľ­níc­ky dom, v kto­rom je stá­la expo­zí­cia pôvod­né­ho býva­nia, tra­dič­ných his­to­ric­kých pred­me­tov v domác­nos­ti a v poľ­no­hos­po­dár­stve. Obo­zna­mu­je so živo­tom našich pred­kov, ich spô­so­bom býva­nia a hos­po­dá­re­nia. Galé­ria ľudo­vé­ho ume­nia síd­li v budo­ve býva­lej ško­ly (wordp​ress​.com).

V cho­tá­ri Vlko­lín­ca sa vysky­tu­jú via­ce­ré zau­jí­ma­vé rast­li­ny živo­čí­chy. Napr. Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, Pri­mu­la fari­no­sa, Pri­mu­la auri­cu­la, Cle­ma­tis alpi­na, Meny­ant­her tri­fo­lia­ta, Cyp­ri­pe­dium cal­ce­olus, Aqu­ile­gia vul­ga­ris. Živo­cí­chy Ursus arc­tos, Canis lupus, Lynx lynx, čiže med­veď, vlk a rys (vlko​li​nec​.sk).


Vlko­lí­nec is a local part of Ružom­be­rok and is a land­mark reser­va­ti­on of folk archi­tec­tu­re. Sin­ce 1993, it has been insc­ri­bed in the UNESCO World Heri­ta­ge List. This sub­mon­ta­ne sett­le­ment pre­ser­ves its enti­re­ty, con­sis­ting of typi­cal log hou­ses, repre­sen­ting the type of medie­val vil­la­ge with wooden archi­tec­tu­re found in moun­tai­nous and sub­mon­ta­ne are­as. It is situ­ated on the sout­hern slo­pe of the exten­si­on of the Lip­tov main rid­ge of the Gre­at Fat­ra, at an ele­va­ti­on of 718 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). Sido­rov is a hill abo­ve Vlko­lí­nec, local­ly kno­wn as Žiar, and was mar­ked as Híra­vá on maps until 1950. It bears tra­ces of a pre­his­to­ric for­tress from 2,500 years ago (vlko​li​nec​.sk).

Ori­gi­nal­ly, Vlko­lí­nec was a lum­ber­jack and charcoal-​burning sett­le­ment, like­ly estab­lis­hed bet­we­en the second half of the 14th cen­tu­ry and the first half of the 15th cen­tu­ry. It belo­n­ged to the Lika­va Cast­le domain (Wiki­pe­dia). Later on, the resi­dents of Vlko­lí­nec also enga­ged in agri­cul­tu­re, lives­tock bre­e­ding, pas­to­ra­lism, shep­her­ding, and bee­ke­e­ping (wordp​ress​.com). They were also kno­wn as car­pen­ters and wood­car­vers (vlko​li​nec​.sk). The name of the vil­la­ge is deri­ved from the high occur­ren­ce of wol­ves (wordp​ress​.com). The first writ­ten men­ti­on of Vlko­lí­nec dates back to 1461 under the name Wyl­ko­vi­necz (vlko​li​nec​.sk). In the 17th cen­tu­ry, the­re were four pea­sant sett­le­ments and five blacks­mith hou­ses (wordp​ress​.com). In the 1950s, the­re were plans to relo­ca­te the local resi­dents to Ružom­be­rok due to prog­ress and adap­ting to modern times. Howe­ver, this pro­ject did not mate­ria­li­ze, allo­wing visi­tors to admi­re rural life in its natu­ral envi­ron­ment in Vlko­lí­nec. The vil­la­ge has main­tai­ned its uni­qu­e­ness through iso­la­ti­on. Elect­ri­ci­ty was not intro­du­ced here until the mid-​20th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia). Cur­ren­tly, Vlko­lí­nec con­sists of 45 sett­le­ments, wooden resi­den­tial hou­ses, and farm buil­dings (Wiki­pe­dia). Pre­sen­tly, 19 resi­dents live per­ma­nen­tly in 6 hou­ses in Vlko­lí­nec. Many hou­ses are ren­ted out to vaca­ti­oners (wordp​ress​.com).

A stre­am ori­gi­na­ting below the slo­pes of Sido­rov runs through the cen­ter of the vil­la­ge. Due to the ste­ep slo­pe, the walls of the wooden hou­ses are built on high sto­ne foun­da­ti­ons (Wiki­pe­dia). The soc­le pro­vi­des a color­ful con­trast to the log walls (vlko​li​nec​.sk). The hou­ses are log struc­tu­res, par­tial­ly or com­ple­te­ly hewn. The gaps bet­we­en the logs are fil­led with trian­gu­lar wooden blocks and clay (Wiki­pe­dia). Clay was used to level irre­gu­la­ri­ties, whi­te­ned, and pain­ted with colors twi­ce a year, in spring and autumn (vlko​li​nec​.sk). Moss was used as a fil­ling during log cons­truc­ti­on to seal gaps (vlko​li​nec​.sk). A dis­tinc­ti­ve fea­tu­re of the local hou­ses is the shin­gled gab­led roof with a poin­ted gab­le. The gab­les of the hou­ses have small ope­nings, ser­ving as chim­ne­ys for smo­ke ven­ting. The cen­tral part of the hou­se con­sists of an entran­ce pit­vor” with a kit­chen at its rear. From the­re, one enters a room in one part and a cham­ber in the other part of the hou­se. In the cen­ter of the vil­la­ge, a bell tower from 1770, a well, and the mason­ry church of the Visi­ta­ti­on of the Vir­gin Mary from 1875 are pre­ser­ved. The­re is also a mason­ry scho­ol (Wiki­pe­dia). The well is a pump-​style lever well (Jalo­via­ro­vá).

In Vlko­lí­nec, the­re is a muse­um exhi­bit cal­led the Far­me­r’s Hou­se,” which fea­tu­res a per­ma­nent disp­lay of ori­gi­nal living, tra­di­ti­onal his­to­ri­cal items in hou­se­holds, and in agri­cul­tu­re. It intro­du­ces visi­tors to the lives of our ances­tors, the­ir way of living, and far­ming. The Gal­le­ry of Folk Art is hou­sed in the for­mer scho­ol buil­ding (wordp​ress​.com).

In the vici­ni­ty of Vlko­lí­nec, vari­ous inte­res­ting flo­ra and fau­na can be found. For exam­ple, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, Pri­mu­la fari­no­sa, Pri­mu­la auri­cu­la, Cle­ma­tis alpi­na, Meny­ant­her tri­fo­lia­ta, Cyp­ri­pe­dium cal­ce­olus, and Aqu­ile­gia vul­ga­ris. Fau­na inc­lu­des Ursus arc­tos, Canis lupus, Lynx lynx, which are bears, wol­ves, and lyn­xes (vlko​li​nec​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post