Krajina, Zahraničie, Chorvátsko, Fotografie

Drvenik – mestečko na Makarskej riviére

Hits: 4482

Drvenik je malé mestečko na Makarskej riviére v Chorvátsku. V blízkosti sa nachádzajú dva zálivy Dolnja Vala a Gornja Vala, poloostrov Pelješac a ostrov Hvar. Z Drveniku chodí trajekt na do Sučuraj a na ostrov Korčula. Nad Drvenikom je pohorie Rilič (chorvatsko-drvenik.wz.cz). Nad obcou sa nachádzajú zvyšky opevnení a veží z 17. storočia, ktoré kedysi slúžili na obranu proti nájazdom (novalja.sk). V obci sa nachádza gotický kostol svätého Juraja (drvenik-makarska.com). Na rozdiel od väčších letovísk Makarskej riviéry je Drvenik ideálny pre návštevníkov, ktorí hľadajú pokojnejšiu dovolenku v autentickej atmosfére dalmátskej dedinky. Miestni obyvatelia sa venujú hlavne cestovnému ruchu, rybolovu, vinohradníctvu a pestovaniu olív, čo dodáva miestu tradičný charakter (Adriagate). Pláže v Drveniku sú prevažne kamienkové a obklopené borovicami, ktoré poskytujú prirodzený tieň počas horúcich letných dní (novalja.sk). Pri Drveniku sa more stretáva s horami Biokovo, ktoré je súčasťou rozsiahleho chráneného územia známeho svojím biodiverzitným bohatstvom a panoramatickými chodníkmi (drvenik.hr). Turistické chodníky vedú napríklad k starým fortifikačným pozostatkom alebo výhľadovým miestam nad dedinou. Vinice a olivové háje ponúkajú príjemné trasy pre cyklistov aj turistov (lifeandventures.com). Miestna kuchyňa zahŕňa tradičné jedlá ako grilované , šaláty z čerstvých surovín či miestne vína (dalmatia.hr).


Drvenik is a small town on the Makarska Riviera in Croatia. Nearby are the two bays of Dolnja Vala and Gornja Vala, the Pelješac Peninsula, and the island of Hvar. From Drvenik, ferries operate to Hvar (to the village of Sučuraj) and to the island of Korčula. Above Drvenik rises the Rilič mountain range (chorvatsko-drvenik.wz.cz). Above the village are the remains of fortifications and towers from the 17th century, which once served as defenses against raids (novalja.sk). In the village there is a Gothic Church of St. George (drvenik-makarska.com).

Unlike the larger resorts of the Makarska Riviera, Drvenik is ideal for visitors seeking a quieter holiday in the authentic atmosphere of a Dalmatian village. Local residents are mainly engaged in tourism, fishing, viticulture, and olive growing, which gives the place its traditional character (Adriagate). The beaches in Drvenik are mostly pebble beaches, surrounded by pine trees that provide natural shade during hot summer days (novalja.sk).

Near Drvenik, the sea meets the Biokovo mountains, which are part of a large protected area known for its rich biodiversity and panoramic hiking trails (drvenik.hr). Tourist paths lead, for example, to old fortification remains or viewpoints above the village. Vineyards and olive groves offer pleasant routes for both cyclists and hikers (lifeandventures.com). The local cuisine includes traditional dishes such as grilled fish, salads made from fresh ingredients, and local wines (dalmatia.hr).


Drvenik je malo mjesto na Makarskoj rivijeri u Hrvatskoj. U blizini se nalaze dvije uvale, Donja Vala i Gornja Vala, poluotok Pelješac i otok Hvar. Iz Drvenika prometuju trajekti prema Hvaru, u mjesto Sućuraj, te prema otoku Korčuli. Iznad Drvenika uzdiže se planinski lanac Rilič (chorvatsko-drvenik.wz.cz). Iznad naselja nalaze se ostaci utvrda i kula iz 17. stoljeća, koje su nekada služile za obranu od napada (novalja.sk). U mjestu se nalazi gotička crkva svetog Jurja (drvenik-makarska.com).

Za razliku od većih ljetovališta Makarske rivijere, Drvenik je idealan za posjetitelje koji traže mirniji odmor u autentičnoj atmosferi dalmatinskog sela. Mještani se uglavnom bave turizmom, ribarstvom, vinogradarstvom i uzgojem maslina, što mjestu daje tradicionalni karakter (Adriagate). Plaže u Drveniku pretežno su šljunčane i okružene borovima koji pružaju prirodni hlad tijekom vrućih ljetnih dana (novalja.sk).

U blizini Drvenika more se susreće s planinama Biokova, koje su dio velikog zaštićenog područja poznatog po bogatoj bioraznolikosti i panoramskim pješačkim stazama (drvenik.hr). Turističke staze vode, primjerice, do starih fortifikacijskih ostataka ili vidikovaca iznad mjesta. Vinogradi i maslinici nude ugodne rute za bicikliste i planinare (lifeandventures.com). Lokalna kuhinja obuhvaća tradicionalna jela poput ribe s roštilja, salata od svježih namirnica i domaćih vina (dalmatia.hr).


Príroda, Živočíchy, Ryby, Akvaristika, Biológia, Cichlidy, Africké cichlidy, Tanganika cichlidy, Organizmy, Fotografie

Evolúcia rodu Tropheus v jazere Tanganika

Hits: 7805

Autor príspevku: Róbert Toman / The author of the post: Róbert Toman / Autor des Beitrags: Róbert Toman / 

Mwandishi wa makala: Róbert Toman


Africké vyprodukovali ohromujúco rozličnú faunu cichlidovitých rýb. Jazero , ktorého vek sa odhaduje na 9 – 12 miliónov rokov, je najstaršie východoafrické jazero a skrýva morfologicky, geneticky a behaviorálne najrozmanitejšiu skupinu cichlidovitých rýb. Mnoho z vyše 200 popísaných druhov sa delí do geograficky a geneticky odlišných populácií, ktoré sa líšia hlavne v ich sfarbení. Najlepším príkladom tohto javu je endemický rod Tropheus, v rámci ktorého sa popísalo 6 druhov a viac ako 70 odlišne sfarbených miestnych variantov. Okrem Tropheus duboisi, je celková morfológia v tomto rode veľmi podobná. Tropheusy sa hojne vyskytujú v hornej pobrežnej zóne vo všetkých typoch skalnatých biotopov, kde sa kŕmia riasami a skrývajú sa pred predátormi. Piesočnatým a bahnitým pobrežiam, ako aj ústiam riek sa striktne vyhýbajú. Je dokázané, že Tropheusy sa nedokážu pohybovať na väčšie vzdialenosti, najmä cez voľnú vodu, ako dôsledok ich vyhranenej špecifickosti životného prostredia a vernosti k určitému miestu a teritoriality.

Tropheus je jeden z najštudovanejších rodov jazera. Etologické štúdie Tropheus moori ukázali komplexné vzory správania sa a vysoko vyvinutú sociálnu organizáciu. Neexistuje u nich vyhranený pohlavný dimorfizmus. Obe pohlavia si chránia teritórium a na rozdiel od mnohých ďalších papuľovcov, Tropheusy tvoria dočasné páry počas rozmnožovania. Vývoj ikier a plôdika prebieha výlučne v ústach samíc. Predchádzajúce fylogeografické štúdie Tropheusov demonštrovali prekvapujúco veľké genetické rozdiely medzi populáciami. Tropheus duboisi bol opísaný ako najpôvodnejšia vetva a sedem odlišných skupín vzniklo väčšinou súčasne. Šesť z nich sa vyskytuje v individuálnych pobrežných oblastiach a jedna skupina sa sekundárne rozšírila a kolonizovala skalnaté miesta v podstate po celom jazere. Údaje získané analýzou mitochondriálnej DNA (mtDNA) ukázali, že napriek všeobecne podobnej morfológii sa môže sfarbenie rýb ohromne líšiť medzi geneticky blízko príbuznými populáciami a naopak, môže byť veľmi podobné medzi geneticky veľmi vzdialenými populáciami sesterských druhov. Tieto pozorovania sa čiastočne vysvetľujú ako dôsledok paralelnej evolúcie podobných farebných vzorov v rámci prirodzeného výberu alebo ako dôsledok priestorového kontaktu medzi dvoma geneticky odlišnými populáciami po druhotnom kontakte a následnom triedení rodu, kedy sa kríženci týchto populácií a ich potomkovia spätne krížili prednostne len s členmi jednej pôvodnej populácie.


African lakes have produced an astonishingly diverse of cichlids. Lake Tanganyika, estimated to be 9-12 million years old, is the oldest East African lake and harbors the morphologically, genetically, and behaviorally most diverse group of cichlids. Many of the over 200 described species divide into geographically and genetically distinct populations that differ mainly in their coloration. The endemic genus Tropheus is a prime example of this phenomenon, with six species and over 70 differently colored local variants described within the genus. Apart from Tropheus duboisi, the overall morphology within this genus is very similar. Tropheus are abundant in the upper littoral zone in all types of rocky biotopes, where they feed on algae and seek shelter from predators. They strictly avoid sandy and muddy shores, as well as river mouths. It has been proven that Tropheus cannot move over long distances, especially through open water, due to their highly specific environmental requirements, site fidelity, and territoriality.

Tropheus is one of the most studied genera in the lake. Ethological studies of Tropheus moori revealed complex behavior patterns and highly developed social organization. There is no distinct sexual dimorphism. Both sexes defend territories, and unlike many other mouthbrooders, Tropheus form temporary pairs during breeding. The development of eggs and fry occurs exclusively in the mouths of females. Previous phylogeographic studies on Tropheus demonstrated surprisingly large genetic differences between populations. Tropheus duboisi was described as the most ancestral lineage, and seven distinct groups arose mostly simultaneously. Six of them occur in individual littoral areas, and one group secondarily colonized rocky sites throughout the lake. Data obtained from mitochondrial DNA (mtDNA) analysis showed that, despite a generally similar morphology, fish coloration can vary greatly among genetically closely related populations. Conversely, it can be very similar among genetically distant populations of sister species. These observations are partially explained as a result of parallel evolution of similar color patterns through natural selection or as a consequence of spatial contact between two genetically distinct populations following secondary contact and subsequent sorting of the genus when hybrids of these populations and their descendants selectively backcrossed with members of one original population.


Afrikanische Seen haben eine erstaunlich vielfältige Fauna von Buntbarschen hervorgebracht. Der Tanganjikasee, dessen Alter auf 9 bis 12 Millionen Jahre geschätzt wird, ist der älteste ostafrikanische See und beherbergt die morphologisch, genetisch und verhaltensmäßig vielfältigste Gruppe von Buntbarschen. Viele der über 200 beschriebenen Arten teilen sich in geografisch und genetisch unterschiedliche Populationen auf, die sich hauptsächlich in ihrer Färbung unterscheiden. Das endemische Genus Tropheus ist ein hervorragendes Beispiel für dieses Phänomen, mit sechs Arten und über 70 unterschiedlich gefärbten lokalen Varianten, die innerhalb des Genus beschrieben wurden. Abgesehen von Tropheus duboisi ist die Gesamtmorphologie innerhalb dieses Genus sehr ähnlich. Tropheus sind reichlich in der oberen Uferzone in allen Arten von felsigen Biotopen zu finden, wo sie Algen fressen und sich vor Raubtieren verstecken. Sie meiden strikt sandige und schlammige Ufer sowie Flussmündungen. Es wurde nachgewiesen, dass Tropheus sich nicht über weite Strecken bewegen können, insbesondere nicht über freies Wasser, aufgrund ihrer hochspezifischen Umweltanforderungen, der Treue zum Lebensraum und der Territorialität.

Tropheus ist eines der am besten erforschten Gattungen des Sees. Ethologische Studien an Tropheus moori zeigten komplexe Verhaltensmuster und eine hoch entwickelte soziale Organisation. Es gibt keinen ausgeprägten Geschlechtsdimorphismus. Beide Geschlechter verteidigen Territorien, und im Gegensatz zu vielen anderen Maulbrütern bilden Tropheus während der Brutzeit vorübergehende Paare. Die Entwicklung von Eiern und Jungfischen erfolgt ausschließlich im Maul der Weibchen. Frühere phylogeografische Studien zu Tropheus zeigten überraschend große genetische Unterschiede zwischen Populationen. Tropheus duboisi wurde als der ursprünglichste Stamm beschrieben, und sieben verschiedene Gruppen entstanden größtenteils gleichzeitig. Sechs davon kommen in einzelnen Ufergebieten vor, und eine Gruppe besiedelte sekundär felsige Stellen im gesamten See. Die aus der Analyse der mitochondrialen DNA (mtDNA) gewonnenen Daten zeigten, dass die Fischfärbung trotz einer im Allgemeinen ähnlichen Morphologie zwischen genetisch eng verwandten Populationen stark variieren kann. Umgekehrt kann sie zwischen genetisch entfernten Populationen von Schwesterarten sehr ähnlich sein. Diese Beobachtungen werden teilweise als Ergebnis paralleler Evolution ähnlicher Farbmuster durch natürliche Selektion oder als Folge des räumlichen Kontakts zwischen zwei genetisch unterschiedlichen Populationen nach dem sekundären Kontakt und anschließender Sortierung der Gattung erklärt, wenn Hybriden dieser Populationen und ihre Nachkommen selektiv mit Mitgliedern einer ursprünglichen Population zurückgekreuzt wurden.


Maziwa ya Kiafrika yametengeneza aina tofauti sana ya samaki wa cichlid. Ziwa Tanganyika, ambalo umri wake unakadiriwa kuwa kati ya miaka 9 hadi 12 milioni, ni ziwa la Kiafrika la Mashariki lenye kundi la samaki wa cichlid lenye tofauti kubwa kwa upande wa umbo, jenetiki, na tabia. Wengi wa spishi zaidi ya 200 zilizoelezewa zimegawanyika katika idadi tofauti za kijiografia na kijenetiki, zinazotofautiana hasa katika rangi zao. Mfano mzuri wa hii ni jenasi ya Tropheus, ambayo ina spishi 6 na zaidi ya tofauti 70 za mitaa zenye rangi tofauti. Isipokuwa Tropheus duboisi, morfolojia ya jumla katika jenasi hii ni sawa sana. Tropheus wanapatikana sana katika eneo la pwani la juu katika aina zote za makazi ya miamba, wanakula mwani, na kujificha kutoka kwa wawindaji. Wanakwepa pwani zenye mchanga na matope, pamoja na vijito. Imethibitishwa kuwa Tropheus hawawezi kusafiri umbali mrefu, haswa kupitia maji wazi, kama matokeo ya mazingira yao maalum na uaminifu kwa eneo fulani na utaifa.

Tropheus ni moja wapo ya majenasi yanayosomewa zaidi katika ziwa. Masomo ya tabia ya Tropheus moori yameonyesha mifumo mingi ya tabia na shirika kubwa la kijamii. Hakuna tofauti za kujitokeza kwa jinsia. Jinsia zote mbili zinalinda eneo lao na, tofauti na wengi wa papilota wengine, Tropheus hufanya jozi za muda wakati wa uzazi. Maendeleo ya mayai na vifaranga hufanyika kikamilifu kinywani mwa wanawake. Utafiti wa zamani wa phylogeographic wa Tropheus ulionyesha tofauti za kushangaza za kijenetiki kati ya idadi ya watu. Tropheus duboisi ilielezwa kama tawi la awali, na vikundi saba tofauti vilijitokeza kwa kiasi kikubwa wakati huo huo. Sita kati yao zinapatikana katika maeneo ya pwani ya kibinafsi, na kikundi kimoja kilitawanyika sekondari na kuvamia maeneo ya miamba karibu kote ziwa. Takwimu zilizopatikana kutoka kwa uchambuzi wa DNA ya mitokondria (mtDNA) zilionyesha kuwa, licha ya morfolojia kwa ujumla kufanana, rangi ya samaki inaweza kutofautiana sana kati ya idadi za watu zinazohusiana kijenetiki na, kinyume chake, inaweza kuwa sawa sana kati ya idadi za watu sio karibu kijenetiki za spishi ndugu. Mabadiliko haya yanaweza kueleweka kwa sehemu kama matokeo ya mageuzi sawa ya mifano ya rangi ndani ya uteuzi wa asilia au kama matokeo ya mawasiliano ya nafasi kati ya idadi mbili tofauti kijenetiki baada ya mawasiliano ya sekondari na usambazaji wa tena wa jenasi, ambapo mseto wa idadi hizi na watoto wao ulifanyika kwa kiasi kikubwa na wanachama wa idadi moja ya awali.


Historické zmeny jazera

Predpokladá sa, že rýchle formovanie veľkých druhových skupín východoafrických cichlíd spôsobujú abiotické (fyzikálne) faktory, ako geologické procesy a klimatické udalosti, ako aj biologické vlastnosti šíriacich sa organizmov. Niekoľko štúdií ukázalo, že veľké kolísanie hladiny jazera malo vážny vplyv na skalnaté prostredie a druhové spoločenstvá vo východoafrických priekopových jazerách. Jazero bolo vážne ovplyvnené zmenou na suché podnebie asi pred 1,1 miliónmi rokov, čo spôsobilo pokles hladiny asi o 650 – 700 m pod súčasnú hladinu. Potom sa jazero zväčšovalo postupne do obdobia asi pred 550 000 rokmi. Ďalší pokles hladiny nastal asi pred 390 000 až 360 000 rokmi o 360 metrov, medzi 290 000 až 260 000 rokmi o 350 m a medzi 190 000 až 170 000 rokmi to bol pokles o 250 m. V najbližšej histórii poklesla hladina počas neskorého pleistocénu ľadovej doby, kedy bolo v Afrike suché podnebie. Ide o obdobie spred 40 000 – 35 000 rokmi (pokles o 160 m) a medzi 23 000 – 18 000 rokmi (pravdepodobne o 600 m). Akýkoľvek vzrast hladiny posúva pobrežnú líniu a tvoria sa nové skalnaté oblasti. Len čo vzdialenosti medzi novo formovanými oblasťami prekročia schopnosť šírenia sa jednotlivých druhov, tok génov sa preruší a hromadia sa genetické rozdiely medzi populáciami. Následný pokles hladiny môže viesť k sekundárnemu miešaniu, čo vedie k buď k zvyšujúcej sa genetickej rozdielnosti alebo príbuznosti nových druhov.

Šírenie rodu Tropheus v jazere Tanganika

Na základe genetickej analýzy sa určili 3 obdobia šírenia sa Tropheusov v jazere. Prvé obdobie prebiehalo počas stúpania hladiny v období medzi 1,1 mil. – 550 000 rokmi, druhé šírenie prebiehalo počas poklesu hladiny v období medzi 390 000 – 360 000 rokmi a tretie šírenie nastalo počas poklesu hladiny v období medzi 190 000 – 170 000 rokmi. Klimatické zmeny pred 17 000 rokmi spôsobili dramatický pokles hladiny nielen v Tanganike, ale aj v a dokonca vyschnutie jazera Viktória. Tieto udalosti synchronizovali procesy diverzifikácie cichlíd vo všetkých troch jazerách. Najdôveryhodnejšie vysvetlenie genetických vzorov Tropheusov sú tri obdobia nízkej hladiny jazera, kedy klesala hladina najmenej o 550 m, takže jazero bolo rozdelené na tri jazerá. Tropheusov boli rozdelené do osem hlavných skupín podľa mtDNA a podľa výskytu v jednotlivých lokalitách jazera, ktoré dostali názov podľa osád na pobreží:

  • Skupina A1 (Kibwe, Kabwe, Kiti Point)
  • Skupina A2 (Kabezi, Ikola, Bilila Island, Kyeso I./Kungwe – T. „yellow“, Kala, Mpulungu)
  • Skupina A3 (Nyanza Lac – T. brichardi, Ngombe, Bemba)
  • Skupina A4 (Nvuna Island, Katoto I.)
  • Skupina B (Rutunga, Kiriza)
  • Skupina C (Kyeso II.)
  • Skupina D (Zongwe, Moba, Kibwesa – T. „Kibwesa“)
  • Skupina E (Bulu – T. polli, Bulu – T. „Kirschfleck“)
  • Skupina F (Kibwesa – T. „Kirschfleck“, Mvua I., Inangu)
  • Skupina G (Wapembe juh, Katoto II., Mvua II.)
  • Skupina H (Wapembe sever)

Historical changes of the lake

It is assumed that the rapid formation of large species groups of East African cichlids is caused by abiotic (physical) factors such as geological processes and climatic events, as well as biological characteristics of spreading organisms. Several studies have shown that large fluctuations in lake levels had a significant impact on rocky environments and species communities in East African rift lakes. The lake was seriously affected by a shift to a dry climate about 1.1 million years ago, causing a drop in the water level by about 650-700 meters below the current level. Then, the lake gradually expanded into the period around 550,000 years ago. Another drop in the water level occurred about 390,000 to 360,000 years ago by 360 meters, between 290,000 and 260,000 years ago by 350 meters, and between 190,000 and 170,000 years ago, there was a drop of 250 meters. In recent history, the lake level dropped during the late Pleistocene ice age when the climate in Africa became arid. This occurred approximately 40,000 – 35,000 years ago (a decrease of 160 meters) and between 23,000 – 18,000 years ago (probably by 600 meters). Any increase in the water level shifts the shoreline, forming new rocky areas. Once the distances between newly formed areas exceed the ability of individual species to spread, the gene flow is interrupted, and genetic differences accumulate between populations. Subsequent drops in the water level can lead to secondary mixing, resulting in either increased genetic diversity or relatedness of new species.

Dissemination of the Tropheus genus in Lake Tanganyika

Based on genetic analysis, three periods of Tropheus spread in the lake have been identified. The first period occurred during the rise in lake levels between 1.1 million – 550,000 years ago, the second spread occurred during the decline in lake levels between 390,000 – 360,000 years ago, and the third spread occurred during the decline in lake levels between 190,000 – 170,000 years ago. Climatic changes around 17,000 years ago caused a dramatic drop in water levels not only in Tanganyika but also in Malawi and even the drying up of Lake Victoria. These events synchronized the processes of cichlid diversification in all three lakes. The most plausible explanation for the genetic patterns of Tropheus involves three periods of low lake levels when the water level dropped by at least 550 meters, causing the lake to be divided into three separate bodies of water. Tropheus groups were divided into eight main groups based on mtDNA and their occurrence in specific lake locations, named after settlements on the shore:

Group A1 (Kibwe, Kabwe, Kiti Point)
Group A2 (Kabezi, Ikola, Bilila Island, Kyeso I./Kungwe – T. „yellow“, Kala, Mpulungu)
Group A3 (Nyanza Lac – T. brichardi, Ngombe, Bemba)
Group A4 (Nvuna Island, Katoto I.)
Group B (Rutunga, Kiriza)
Group C (Kyeso II.)
Group D (Zongwe, Moba, Kibwesa – T. „Kibwesa“)
Group E (Bulu – T. polli, Bulu – T. „Kirschfleck“)
Group F (Kibwesa – T. „Kirschfleck“, Mvua I., Inangu)
Group G (Wapembe south, Katoto II., Mvua II.)
Group H (Wapembe north)


Historische Veränderungen des Sees

Es wird vermutet, dass die schnelle Bildung großer Artengruppen ostafrikanischer Buntbarsche durch abiotische (physikalische) Faktoren verursacht wird, wie geologische Prozesse und klimatische Ereignisse, sowie biologische Merkmale sich ausbreitender Organismen. Mehrere Studien haben gezeigt, dass große Schwankungen des Seespiegels ernsthafte Auswirkungen auf die felsige Umgebung und die Artenzusammensetzung in den ostafrikanischen Grabenseen hatten. Der See wurde vor etwa 1,1 Millionen Jahren ernsthaft von einem Wechsel zu einem trockenen Klima beeinflusst, was zu einem Rückgang des Wasserspiegels um etwa 650-700 Meter unter das aktuelle Niveau führte. Dann vergrößerte sich der See allmählich bis zur Periode vor etwa 550.000 Jahren. Ein weiterer Rückgang des Wasserspiegels erfolgte vor etwa 390.000 bis 360.000 Jahren um 360 Meter, zwischen 290.000 und 260.000 Jahren um 350 Meter und zwischen 190.000 und 170.000 Jahren erfolgte ein Rückgang um 250 Meter. In der jüngeren Geschichte sank der Wasserspiegel während der späten Eiszeit des Pleistozäns, als das Klima in Afrika trocken wurde. Dies geschah etwa vor 40.000 – 35.000 Jahren (ein Rückgang um 160 Meter) und zwischen 23.000 – 18.000 Jahren (wahrscheinlich um 600 Meter). Jeder Anstieg des Wasserspiegels verschiebt die Küstenlinie und es entstehen neue felsige Gebiete. Sobald die Abstände zwischen den neu entstandenen Gebieten die Ausbreitungsfähigkeit einzelner Arten überschreiten, wird der Genaustausch unterbrochen und genetische Unterschiede zwischen Populationen sammeln sich an. Ein anschließender Rückgang des Wasserspiegels kann zu sekundärer Durchmischung führen, was entweder zu einer erhöhten genetischen Vielfalt oder Verwandtschaft neuer Arten führt.

Verbreitung der Gattung Tropheus im Tanganjikasee

Basierend auf genetischen Analysen wurden drei Zeiträume der Verbreitung von Tropheus im See identifiziert. Die erste Periode erfolgte während des Anstiegs des Seespiegels zwischen 1,1 Millionen und 550.000 Jahren, die zweite Verbreitung erfolgte während des Rückgangs des Seespiegels zwischen 390.000 und 360.000 Jahren und die dritte Verbreitung erfolgte während des Rückgangs des Seespiegels zwischen 190.000 und 170.000 Jahren. Klimatische Veränderungen vor 17.000 Jahren führten zu einem dramatischen Rückgang des Wasserspiegels nicht nur im Tanganjika, sondern auch im Malawi-See und sogar zum Austrocknen des Viktoriasees. Diese Ereignisse synchronisierten die Prozesse der Cichlidendiversifikation in allen drei Seen. Die plausibelste Erklärung für die genetischen Muster von Tropheus umfasst drei Perioden niedriger Wasserstände, bei denen der Wasserstand um mindestens 550 Meter sank und der See in drei separate Gewässer aufgeteilt wurde. Die Tropheus-Gruppen wurden in acht Hauptgruppen unterteilt, basierend auf mtDNA und ihrem Vorkommen an bestimmten Seeorten, benannt nach Siedlungen am Ufer:

Gruppe A1 (Kibwe, Kabwe, Kiti Point)
Gruppe A2 (Kabezi, Ikola, Bilila Island, Kyeso I./Kungwe – T. „yellow“, Kala, Mpulungu)
Gruppe A3 (Nyanza Lac – T. brichardi, Ngombe, Bemba)
Gruppe A4 (Nvuna Island, Katoto I.)
Gruppe B (Rutunga, Kiriza)
Gruppe C (Kyeso II.)
Gruppe D (Zongwe, Moba, Kibwesa – T. „Kibwesa“)
Gruppe E (Bulu – T. polli, Bulu – T. „Kirschfleck“)
Gruppe F (Kibwesa – T. „Kirschfleck“, Mvua I., Inangu)
Gruppe G (Wapembe südlich, Katoto II., Mvua II.)
Gruppe H (Wapembe nördlich)


Swahili: Mabadiliko ya Historia katika Ziwa

Inaaminiwa kwamba kuundwa haraka kwa vikundi vikubwa vya spishi za Cichlid za Afrika Mashariki kunachangiwa na mambo ya abiotiki (kimwili), kama vile mchakato wa kijiolojia na matukio ya hali ya hewa, pamoja na sifa za kibaolojia za viumbe vinavyoenea. Utafiti kadhaa umefunua kuwa mabadiliko makubwa ya kiwango cha maji yalikuwa na athari kubwa kwenye mazingira ya miamba na jumuiya ya spishi katika maziwa ya bonde la Ufa la Afrika Mashariki. Ziwa lilipata athari kubwa kutokana na mabadiliko ya hali ya hewa kavu karibu miaka 1.1 milioni iliyopita, ikisababisha kupungua kwa kiwango cha maji kwa takriban mita 650-700 chini ya kiwango cha sasa. Kisha ziwa likaongezeka polepole hadi kipindi cha miaka takriban 550,000 iliyopita. Kupungua kwa kiwango kingine kilifanyika takriban miaka 390,000 hadi 360,000 iliyopita kwa mita 360, kati ya miaka 290,000 hadi 260,000 iliyopita kwa mita 350, na kati ya miaka 190,000 hadi 170,000 iliyopita kwa kupungua kwa mita 250. Katika historia ya karibu, kiwango cha maji kilipungua wakati wa kipindi cha Pleistocene mwishoni, wakati hali ya hewa ilipokuwa kavu barani Afrika. Hii ilitokea karibu miaka 40,000 – 35,000 iliyopita (kipungua kwa mita 160) na kati ya miaka 23,000 – 18,000 iliyopita (labda kwa mita 600). Ongezeko lolote la kiwango cha maji kunasogeza pwani na kusababisha maeneo mapya ya miamba. Mara tu umbali kati ya maeneo mapya yaliyoletwa unapovuka uwezo wa kusambaa kwa spishi binafsi, mzunguko wa jeni unakatishwa na tofauti za kijenetiki hukusanyika kati ya idadi ya watu. Kupungua kwa kiwango cha maji baadaye kunaweza kusababisha kuchanganyika kwa sekondari, ambayo inaongoza kwa kuongezeka kwa tofauti za kijenetiki au uhusiano wa karibu kati ya spishi mpya.

Uenezi wa Jeni la Tropheus katika Ziwa Tanganyika

Kulingana na uchambuzi wa jenetiki, kumekuwa na vipindi vitatu vya uenezi wa Tropheus katika ziwa. Kipindi cha kwanza kilifanyika wakati wa ongezeko la kiwango cha maji kati ya miaka milioni 1.1 hadi 550,000 iliyopita, uenezi wa pili ulifanyika wakati wa kupungua kwa kiwango cha maji kati ya miaka 390,000 hadi 360,000 iliyopita, na uenezi wa tatu ulitokea wakati wa kupungua kwa kiwango cha maji kati ya miaka 190,000 hadi 170,000 iliyopita. Mabadiliko ya hali ya hewa miaka 17,000 iliyopita yalisababisha kupungua kwa kasi kwa kiwango cha maji siyo tu katika Tanganyika, bali pia katika Ziwa Malawi na hata kukausha Ziwa Viktoria. Matukio haya yalisawazisha mchakato wa utofautishaji wa Cichlid katika maziwa yote matatu. Maelezo yanayoweza kueleweka zaidi ya mifumo ya kijenetiki ya Tropheus yanajumuisha vipindi vitatu vya viwango vya chini vya maji, ambapo kiwango kilipungua kwa angalau mita 550, hivyo ziwa likigawanywa katika maziwa matatu tofauti. Vikundi vya Tropheus viligawanywa katika vikundi vitatu vikuu, kulingana na mtDNA na mzunguko wao kwenye maeneo maalum ya ziwa, vilivyopewa majina ya vitongoji kwenye pwani:

Kikundi A1 (Kibwe, Kabwe, Kiti Point)
Kikundi A2 (Kabezi, Ikola, Bilila Island, Kyeso I./Kungwe – T. „yellow“, Kala, Mpulungu)
Kikundi A3 (Nyanza Lac – T. brichardi, Ngombe, Bemba)
Kikundi A4 (Nvuna Island, Katoto I.)
Kikundi B (Rutunga, Kiriza)
Kikundi C (Kyeso II.)
Kikundi D (Zongwe, Moba, Kibwesa – T. „Kibwesa“)
Kikundi E (Bulu – T. polli, Bulu – T. „Kirschfleck“)
Kikundi F (Kibwesa – T. „Kirschfleck“, Mvua I., Inangu)
Kikundi G (Wapembe kusini, Katoto II., Mvua II.)
Kikundi H (Wapembe kaskazini)


Na obrázku sú znázornené vzťahy medzi jednotlivými skupinami rodu Tropheus a ich lokalizácia v jazere.


The relationships between individual groups of the genus Tropheus and their locations in the lake are illustrated in the picture.


Auf dem Bild sind die Beziehungen zwischen den einzelnen Gruppen der Gattung Tropheus und deren Standorten im See dargestellt.


Katika picha, uhusiano kati ya vikundi binafsi vya jenasi ya Tropheus na maeneo yao katika ziwa unavyoonyeshwa.

Tropheus Phylog[1]

Text z obrázku: Príbuznosť skupín rodu Tropheus v jednotlivých lokalitách s označením lokality na mape jazera Tanganika. Čísla na diagrame vľavo označujú príbuzenský vzťah medzi formami (prípadne druhmi) rodu Tropheus v jednotlivých lokalitách. Čím vyššie číslo, tým užší príbuzenský vzťah, ktorý bol zistený na základe mitochondriálnej DNA izolovanej zo svaloviny rýb. Na porovnanie je uvedený aj druh Tropheu duboisi, ktorý je úplne odlišný druh.


Text from the image: The relatedness of Tropheus genus groups in various locations with the locations marked on the map of Lake Tanganyika. The numbers on the diagram on the left indicate the relatedness between the forms (or species) of the Tropheus genus in different locations. The higher the number, the closer the relatedness, which was determined based on mitochondrial DNA isolated from the muscle tissue of the fish. For comparison, the species Tropheus duboisi, which is a completely distinct species, is also included.


Maandishi kutoka kwenye picha: Uhusiano wa makundi ya jenasi ya Tropheus katika maeneo mbalimbali yaliyoonyeshwa kwenye ramani ya Ziwa Tanganyika. Nambari kwenye mchoro upande wa kushoto zinaonyesha uhusiano kati ya aina (au spishi) za jenasi ya Tropheus katika maeneo tofauti. Kadiri nambari inavyokuwa juu, ndivyo uhusiano unavyokuwa wa karibu zaidi, ambao ulibainishwa kwa msingi wa DNA ya mitochondriali iliyotengwa kutoka kwa tishu za misuli ya samaki. Kwa kulinganisha, spishi ya Tropheus duboisi, ambayo ni spishi tofauti kabisa, pia imejumuishwa.


Primárne šírenie rodu Tropheus bolo podmienené silným zvýšením hladiny jazera asi pred 700 000 rokmi. Prvé dve skupiny (A a B) pochádzali z obsadenia severných častí jazera, skupina C a D vznikala na západnom pobreží centrálnej časti jazera a skupina E sa rozvíjala na východe strednej časti jazera. Skupiny F, G a H sa najpravdepodobnejšie udomácnili na juhu jazera. Treba upozorniť, že nedávno objavená ôsma skupina C v Kyeso pravdepodobne reprezentuje Tropheus annectens, pretože Kyeso je lokalizované v tesnej blízkosti typu vzoriek rýb, ktorý popísal Boulenger v roku 1990. Tieto žili v blízkosti rýb, ktoré do skupiny A2, ktorú objavili na oboch stranách centrálnej časti jazera.

Morfologické analýzy ukázali, že šesť zo siedmich jedincov malo štyri lúče na análnej plutve a siedmy jedinec mal lúčov päť. Ďalších pať jedincov ulovených v Kyeso malo šesť análnych lúčov a tiež sa odlišovali v tvare úst a sfarbení od T. annectens. Je zaujímavé, že ryby odchytené v lokalite Kyeso predtým označené ako T. annectens patria do skupiny C na rozdiel od Tropheus polli (skupina E) z opačnej strany jazera, hoci majú podobnú morfológiu, počet lúčov análnej plutvy a sfarbenie.


The primary spread of the genus Tropheus was conditioned by a significant increase in the lake level around 700,000 years ago. The first two groups (A and B) originated from the occupation of the northern parts of the lake, groups C and D developed on the western shore of the central part of the lake, and group E evolved in the east of the central part of the lake. Groups F, G, and H most likely became established in the south of the lake. It should be noted that the recently discovered eighth group C in Kyeso probably represents Tropheus annectens, as Kyeso is located in close proximity to the type samples of fish described by Boulenger in 1990. These fish lived near fish belonging to group A2, which was discovered on both sides of the central part of the lake.

Morphological analyses showed that six out of seven individuals had four rays on the anal fin, and the seventh individual had five rays. Another five individuals caught in Kyeso had six anal rays and also differed in mouth shape and coloration from T. annectens. Interestingly, the fish caught at the Kyeso site previously identified as T. annectens belong to group C, unlike Tropheus polli (group E) from the opposite side of the lake, although they have similar morphology, the number of anal fin rays, and coloration.


Die primäre Verbreitung der Gattung Tropheus wurde durch einen signifikanten Anstieg des Seespiegels vor etwa 700.000 Jahren bedingt. Die ersten beiden Gruppen (A und B) stammten von der Besiedlung der nördlichen Teile des Sees, Gruppen C und D entwickelten sich am westlichen Ufer des zentralen Teils des Sees, und Gruppe E entstand im Osten des zentralen Teils des Sees. Gruppen F, G und H haben sich höchstwahrscheinlich im Süden des Sees angesiedelt. Es ist zu beachten, dass die kürzlich entdeckte achte Gruppe C in Kyeso wahrscheinlich Tropheus annectens repräsentiert, da Kyeso in unmittelbarer Nähe der von Boulenger im Jahr 1990 beschriebenen Typusproben von Fischen liegt. Diese Fische lebten in der Nähe von Fischen, die zur Gruppe A2 gehören, die auf beiden Seiten des zentralen Teils des Sees entdeckt wurde.

Morphologische Analysen zeigten, dass sechs von sieben Individuen vier Strahlen auf der Afterflosse hatten und das siebte Individuum fünf Strahlen hatte. Weitere fünf in Kyeso gefangene Individuen hatten sechs Afterflossenstrahlen und unterschieden sich auch in der Form des Mauls und der Färbung von T. annectens. Interessanterweise gehören die in der Kyeso-Stelle gefangenen Fische, die zuvor als T. annectens identifiziert wurden, zur Gruppe C, im Gegensatz zu Tropheus polli (Gruppe E) von der gegenüberliegenden Seite des Sees, obwohl sie eine ähnliche Morphologie, Anzahl der Afterflossenstrahlen und Färbung haben.


Usambazaji wa kwanza wa jenasi ya Tropheus ulitokana na ongezeko kubwa la kiwango cha ziwa takribani miaka 700,000 iliyopita. Vikundi vya kwanza viwili (A na B) vilianzia na eneo la kaskazini la ziwa, vikundi C na D vilijitokeza kwenye pwani ya magharibi ya sehemu ya kati ya ziwa, na kundi E likaendelea mashariki mwa sehemu ya kati ya ziwa. Vikundi F, G, na H huenda vilianza kujitokeza kusini mwa ziwa. Ni muhimu kutambua kuwa kundi la nane lililogunduliwa hivi karibuni C huko Kyeso linawakilisha Tropheus annectens, kwani Kyeso iko karibu na sampuli za aina za samaki zilizoelezewa na Boulenger mwaka 1990. Samaki hawa walikuwa karibu na samaki wanaoangukia kwenye kundi A2, ambalo lilibainika pande zote mbili za sehemu ya kati ya ziwa.

Uchambuzi wa umbo ulionyesha kuwa sita kati ya saba ya watu walikuwa na tindi nne kwenye fini ya haja, na mmoja alikuwa na tindi tano. Watu wengine watano waliokamatwa Kyeso walikuwa na tindi sita kwenye fini ya haja na pia walitofautiana kwenye umbo la mdomo na rangi na T. annectens. Kuvutia, samaki waliokamatwa eneo la Kyeso awali walioitwa T. annectens wanahusiana na kundi C, tofauti na Tropheus polli (kundi E) upande mwingine wa ziwa, ingawa wana umbo sawa, idadi ya tindi kwenye fini ya haja, na rangi.


Väčšina hlavných skupín sa rozširovala do susedných oblastí počas druhého rozšírenia asi pred 400 000 rokmi a skupiny A a D zvládli presun k protiľahlému pobrežiu centrálnej časti Tanganiky. V tomto období sa po obsadení východného pobrežia skupina A rozdelila na 4 odlišné podskupiny. Podskupiny A1 a A3 sa pravdepodobne objavili po expanzii na východe severného pobrežia. Podskupina A2 pochádzala z obsadenia severozápadného pobrežia na severe aj v strednej časti jazera, zatiaľ čo podskupina A4 pravdepodobne pochádzala z kolonizácie východnej časti južného pobrežia. Skupina D pravdepodobne obsadila veľmi krátky úsek v oblasti Cape Kibwesa, kam sa presídlili zo západnej časti južného pobrežia. To bolo možné jedine v období pred 400000 rokmi, keď klesla hladina o 550 m, pretože Tropheusy nie sú schopné sa presúvať pri zvýšení vodnej hladiny a tým aj zväčšení vzdialeností medzi skalnatými časťami jazera cez voľnú vodu. Iba pokles hladiny o 550 m postačoval na to, aby sa skalnaté dno dostalo do hĺbky asi 50 m, čím sa utvorili podmienky na presun Tropheusov.

Rozšírenie Tropheus“Kirschfleck“, ktoré patria do skupiny F na východnom pobreží centrálnej časti jazera a na sever od Kibwesa, sa zdá byť záhadné podľa súčasného rozšírenia ostatných členov tejto skupiny (F) na juhozápade okolo Cameron Bay. V oblasti Kibwesa žijú v blízkosti tri varianty Tropheusov (Tropheus polli, T.“Kibwesa“ a T.“Kirschfleck“). Predsa však vo vzorkách T.“Kirschfleck“ sa zistilo podľa mtDNA, že patrili dvom skupinám, čo naznačuje kríženie pravdepodobne pôvodných obyvateľov tejto oblasti – skupiny T. polli (E) a presídlených T. „Kirschfleck“ (F). Existujú dve alternatívy: zástupcovia skupiny F sa mohli presunúť pozdĺž západnej časti južného pobrežia až k hranici strednej časti jazera. Zostáva však nejasné, ako sa mohla skupina F presunúť cez tak širokú oblasť strmo klesajúceho pobrežia na západe južného pobrežia, ktoré v súčasnosti obývajú ryby skupiny D, bez toho aby zanechali nejakú genetickú stopu alebo menšiu populáciu. Alternatívne vysvetlenie by mohlo byť, že skupina F sa pôvodne šírila pozdĺž juhovýchodného pobrežia od Kibwesa asi po Wapembe a neskôr bola nahradená presídlenými zástupcami skupiny A, takže haplotypy (skupina alel v jednom chromozóme prenášaná z generácie na generáciu spoločne, pričom potomok dedí dva haplotypy – jeden od otca a druhý od matky) skupiny F v Kibwesa sú pozostatky pôvodne podstatne rozšírenejšej skupiny. Ďalej by k tejto hypotéze bolo možné dodať, že skupina F druhotne osídlila ich súčasné teritórium v okolí Cameron Bay na juhozápade počas hlavného obdobia stúpania hladiny jazera pred 400 000 rokmi. To by vysvetľovalo prítomnosť dvoch odlišných haplotypov v populácii v Mvua (F a G), ako následok kríženia po druhotnom kontakte so zástupcami skupiny F. Ak je táto hypotéza pravdivá, táto kolonizácia mohla úplne nahradiť predtým sa vyskytujúcu skupinu G, ktorá má v súčasnosti centrum výskytu južne od ústia Lufubu. Ak berieme do úvahy fakt, že rieka Lufubu, ako tretí najväčší zdroj pre jazero, predstavuje vysoko stabilnú ekologickú bariéru, ktorá oddeľuje pobrežie Chaitika od poloostrova Inangu, potom skupina G si mohla udržiavať oblasť pôvodného rozšírenia južne od rieky Lufubu, ale bola nahradená zástupcami skupiny F v Cameron Bay po poklese hladiny.

Počas tretieho šírenia asi pred 200 000 rokmi sa šírili 3 podskupiny skupiny A pozdĺž pobrežia, kde sa pôvodne vyskytovali. Podskupina A2 sa musela premiestniť krížom cez jazero z južného okraja centrálnej časti na východné pobrežie južnej časti jazera. Podskupiny A2 a A4 sa rozšírili pozdĺž juhovýchodného pobrežia viac na juh jazera. V lokalite Wapembe na severe sa u jedného jedinca zistil haplotyp, podľa ktorého patrí do skupiny H, ktorá sa rozšírila pri primárnom šírení a všetky ďalšie jedince parili do dvoch podskupín A. Dva odlišné Tropheusy žijú v blízko príbuznom vzťahu blízko Wapembe. V Katoto, hlavnej hranici medzi skupinami A a G sa zistilo asi 50 % populácie s haplotypom skupiny G a 50% z podskupín A2 a A4. Podskupina A2 sa zistila aj v lokalite Katukula, ale táto populácia je tvorená prevažne rybami zo skupiny G.


Most of the main groups expanded into adjacent areas during the second expansion around 400,000 years ago, and groups A and D managed to move to the opposite shore of the central part of Lake Tanganyika. During this period, after occupying the eastern shore, group A split into four distinct subgroups. Subgroups A1 and A3 likely emerged after expanding to the east of the northern shore. Subgroup A2 originated from the occupation of the northwest shore in the north and central parts of the lake, while subgroup A4 probably resulted from the colonization of the eastern part of the southern shore. Group D likely occupied a very short section near Cape Kibwesa, migrating from the western part of the southern shore. This was only possible around 400,000 years ago when the lake level dropped by 550 meters, as Tropheus cannot move during rising water levels, which would increase distances between rocky parts of the lake over open water. Only a drop in the level by 550 meters was sufficient for the rocky bottom to reach a depth of about 50 meters, creating conditions for the movement of Tropheus.

The expansion of Tropheus „Kirschfleck,“ belonging to group F, on the eastern shore of the central part of the lake and north of Kibwesa, seems mysterious compared to the current distribution of other members of this group (F) to the southwest around Cameron Bay. In the Kibwesa area, three Tropheus variants (Tropheus polli, T. „Kibwesa,“ and T. „Kirschfleck“) live in close proximity. However, in T. „Kirschfleck“ samples, two groups were identified according to mtDNA, indicating crossbreeding between probably original inhabitants of this area – T. polli (E) group and relocated T. „Kirschfleck“ (F) group. There are two alternatives: representatives of group F could have moved along the western part of the southern shore to the border of the central part of the lake. However, it remains unclear how group F could have moved across such a wide area of steeply descending western shore on the southern coast, currently inhabited by fish from group D, without leaving any genetic trace or a smaller population. Alternatively, the group F might have initially spread along the southeastern shore from Kibwesa to Wapembe and later was replaced by relocated representatives of group A, so haplotypes (a group of alleles on one chromosome passed from generation to generation together, with offspring inheriting two haplotypes – one from the father and one from the mother) of group F in Kibwesa are remnants of the originally much more extensive group. Furthermore, according to this hypothesis, group F might have secondary colonized their current territory around Cameron Bay in the southwest during the main period of rising lake levels before 400,000 years ago. This would explain the presence of two different haplotypes in the population in Mvua (F and G) as a result of crossbreeding after secondary contact with representatives of group F. If this hypothesis is true, this colonization could have completely replaced the previously occurring group G, which currently has the center of occurrence south of the Lufubu River estuary. Considering the fact that the Lufubu River, as the third-largest source of water for the lake, represents a highly stable ecological barrier separating the coast of the Chaitika Mountains from the Inangu Peninsula, then group G could have maintained the area of the original distribution south of the Lufubu River but was replaced by representatives of group F in Cameron Bay after the drop in the lake level.

During the third expansion around 200,000 years ago, three subgroups of group A spread along the coast where they originally occurred. Subgroup A2 had to move across the lake from the southern edge of the central part to the eastern shore of the southern part of the lake. Subgroups A2 and A4 extended along the southeastern coast further to the south of the lake. In the Wapembe location in the north, one individual was found to have a haplotype belonging to group H, which spread during the primary expansion, and all other individuals paired into two subgroups A. Two distinct Tropheus individuals live in close proximity in the relative relationship near Wapembe. In Katoto, the main boundary between groups A and G, about 50% of the population was found with a haplotype of group G and 50% from subgroups A2 and A4. Subgroup A2 was also found in the Katukula location, but this population is mainly composed of fish from group G.


Die Mehrheit der Hauptgruppen erweiterte sich während der zweiten Ausbreitung vor etwa 400.000 Jahren in benachbarte Gebiete, und die Gruppen A und D schafften es, zur gegenüberliegenden Küste des zentralen Teils des Tanganjikasees zu gelangen. Während dieser Periode, nach der Besetzung der östlichen Küste, spaltete sich Gruppe A in vier verschiedene Untergruppen. Die Untergruppen A1 und A3 entstanden wahrscheinlich nach der Expansion nach Osten entlang der nördlichen Küste. Die Untergruppe A2 stammte aus der Besetzung der nordwestlichen Küste im Norden und in der Mitte des Sees, während die Untergruppe A4 wahrscheinlich aus der Kolonisierung des östlichen Teils der südlichen Küste resultierte. Gruppe D besetzte wahrscheinlich einen sehr kurzen Abschnitt in der Nähe von Cape Kibwesa, wanderte von der westlichen Seite der südlichen Küste aus. Dies war nur möglich vor etwa 400.000 Jahren, als der Seespiegel um 550 Meter sank, da sich Tropheus während steigender Wasserstände nicht bewegen kann, was die Entfernungen zwischen den felsigen Teilen des Sees über freies Wasser erhöhen würde. Nur ein Abfall des Pegels um 550 Meter reichte aus, damit der felsige Boden eine Tiefe von etwa 50 Metern erreichte und Bedingungen für die Bewegung von Tropheus geschaffen wurden.

Die Ausbreitung von Tropheus „Kirschfleck“, die zur Gruppe F gehört, an der östlichen Küste des zentralen Teils des Sees und nördlich von Kibwesa, scheint im Vergleich zur aktuellen Verteilung anderer Mitglieder dieser Gruppe (F) im Südwesten um Cameron Bay mysteriös zu sein. In der Gegend von Kibwesa leben drei Tropheus-Varianten (Tropheus polli, T. „Kibwesa“ und T. „Kirschfleck“) in unmittelbarer Nähe. In den Proben von T. „Kirschfleck“ wurden jedoch zwei Gruppen gemäß mtDNA identifiziert, was auf eine Kreuzung zwischen wahrscheinlich ursprünglichen Bewohnern dieses Gebiets – Gruppe T. polli (E) und umgesiedelten T. „Kirschfleck“ (F) – hinweist. Es gibt zwei Alternativen: Vertreter der Gruppe F hätten sich entlang der westlichen Seite der südlichen Küste bis an die Grenze des zentralen Teils des Sees bewegen können. Es bleibt jedoch unklar, wie die Gruppe F über eine so weite Fläche steil abfallender westlicher Küste an der Südküste hätte wandern können, die derzeit von Fischen der Gruppe D bewohnt wird, ohne dabei genetische Spuren oder eine kleinere Population zu hinterlassen. Als Alternative könnte die Gruppe F sich ursprünglich entlang der südöstlichen Küste von Kibwesa bis nach Wapembe ausgebreitet haben und wurde später durch umgesiedelte Vertreter der Gruppe A ersetzt. Daher sind Haplotypen (eine Gruppe von Allelen auf einem Chromosom, die von Generation zu Generation gemeinsam weitergegeben werden, wobei der Nachkomme zwei Haplotypen erbt – einen vom Vater und einen von der Mutter) der Gruppe F in Kibwesa Überreste der ursprünglich viel umfangreicheren Gruppe. Darüber hinaus könnte nach dieser Hypothese die Gruppe F während der Hauptperiode des Anstiegs des Seespiegels vor 400.000 Jahren ihr derzeitiges Territorium um Cameron Bay im Südwesten sekundär kolonisiert haben. Dies würde die Anwesenheit von zwei verschiedenen Haplotypen in der Bevölkerung in Mvua (F und G) als Ergebnis von Kreuzung nach dem sekundären Kontakt mit Vertretern der Gruppe F erklären. Wenn diese Hypothese wahr ist, könnte diese Kolonisierung die zuvor auftretende Gruppe G vollständig ersetzt haben, die derzeit das Zentrum des Auftretens südlich der Mündung des Flusses Lufubu hat. Angesichts der Tatsache, dass der Fluss Lufubu als drittgrößte Wasserquelle für den See eine sehr stabile ökologische Barriere darstellt, die die Küste der Chaitika-Berge von der Inangu-Halbinsel trennt, könnte die Gruppe G das Gebiet der ursprünglichen Verbreitung südlich des Flusses Lufubu beibehalten haben, wurde aber durch Vertreter der Gruppe F in Cameron Bay nach dem Rückgang des Seespiegels ersetzt.

Während der dritten Ausbreitung vor etwa 200.000 Jahren breiteten sich drei Untergruppen der Gruppe A entlang der Küste aus, wo sie ursprünglich vorkamen. Die Untergruppe A2 musste über den See vom südlichen Rand des zentralen Teils zur östlichen Küste des südlichen Teils des Sees ziehen. Die Untergruppen A2 und A4 erstreckten sich entlang der südöstlichen Küste weiter nach Süden. Am Standort Wapembe im Norden wurde bei einem Individuum ein Haplotyp gefunden, der zur Gruppe H gehört, die sich während der primären Ausbreitung verbreitete, und alle anderen Individuen paarten sich in zwei Untergruppen A. Zwei verschiedene Tropheus-Individuen leben in unmittelbarer Nähe in der relativen Beziehung nahe Wapembe. In Katoto, der Hauptgrenze zwischen den Gruppen A und G, wurde bei etwa 50% der Bevölkerung ein Haplotyp der Gruppe G und bei 50% aus den Untergruppen A2 und A4 festgestellt. Die Untergruppe A2 wurde auch am Standort Katukula gefunden, aber diese Population besteht hauptsächlich aus Fischen der Gruppe G.


Zaidi ya makundi makuu yalisambaa katika maeneo jirani wakati wa upanuzi wa pili takribani miaka 400,000 iliyopita, na makundi A na D yalifanikiwa kuhamia upande wa pili wa pwani ya katikati ya Ziwa Tanganyika. Katika kipindi hiki, baada ya kuhamia pwani ya mashariki, kundi la A liligawanyika katika vikundi 4 tofauti. Vikundi A1 na A3 labda vilijitokeza baada ya upanuzi upande wa mashariki wa pwani ya kaskazini. Kikundi cha A2 kilianzia uvamizi wa pwani ya kaskazini-magharibi kaskazini na katikati mwa ziwa, wakati kikundi cha A4 kilipatikana kutokana na ukoloni wa sehemu ya mashariki ya pwani ya kusini. Kikundi cha D kilichukua kwa uwezekano sehemu fupi sana katika eneo la Cape Kibwesa, kikihamia kutoka sehemu ya magharibi ya pwani ya kusini. Hii ilikuwa ni wakati wa pekee karibu miaka 400,000 iliyopita, ambapo kiwango cha maji kilishuka kwa mita 550. Tropheus hawawezi kuhamia wakati wa ongezeko la kiwango cha maji, hivyo kuongezeka kwa umbali kati ya sehemu za miamba za ziwa juu ya maji wazi. Kupungua kwa mita 550 tu kulitosha kwa sakafu ya miamba kufikia kina cha takribani mita 50, kuunda mazingira ya uhamiaji wa Tropheus.

Usambazaji wa Tropheus „Kirschfleck,“ wanaopatikana kwenye kundi F kwenye mwambao wa mashariki wa sehemu ya kati ya ziwa na kaskazini mwa Kibwesa, unaonekana kuwa wa kisiri kulingana na usambazaji wa sasa wa wanachama wengine wa kundi hili (F) kusini magharibi mwa Cameron Bay. Kwenye eneo la Kibwesa, kuna aina tatu za Tropheus (Tropheus polli, T.“Kibwesa,“ na T.“Kirschfleck“) wanaoishi karibu. Hata hivyo, kwenye sampuli za T.“Kirschfleck,“ kulingana na mtDNA, walikuwa sehemu ya makundi mawili, ikionyesha mchanganyiko kati ya wakazi wa awali wa eneo hili – kundi la T. polli (E) na T. „Kirschfleck“ waliohamishwa (F). Kuna njia mbili mbadala: wawakilishi wa kundi F wangeweza kuhama kando ya pwani ya kusini magharibi hadi mpaka wa sehemu ya kati ya ziwa. Hata hivyo, inabaki wazi jinsi kundi F lilivyoweza kuhamia eneo kubwa la pwani ya kusini magharibi inayoshuka kwa kasi, ambayo kwa sasa inakaliwa na samaki wa kundi D, bila kuacha ishara yoyote ya kijenetiki au idadi ndogo ya watu. Maelezo mbadala yanaweza kuwa kwamba kundi F awali lilisambaa kando ya pwani ya kusini mashariki kutoka Kibwesa hadi Wapembe na baadaye likachukuliwa na wawakilishi wa kundi A, hivyo haplotypes (kundi la aleli kwenye kromosomu moja linalopitishwa pamoja kutoka kizazi hadi kizazi, na uzao unarithi haplotypes mbili – moja kutoka kwa baba na nyingine kutoka kwa mama) za kundi F huko Kibwesa ni mabaki ya kundi lililosambaa awali kwa kiasi kikubwa. Zaidi ya hayo, kwa nadharia hii, inaweza kuongezwa kwamba kundi F kilikalia tena eneo lake la sasa karibu na Cameron Bay kusini magharibi wakati wa kipindi kikuu cha ongezeko la kiwango cha maji ya ziwa takriban miaka 400,000 iliyopita. Hii ingeeleza uwepo wa haplotypes mbili tofauti katika idadi ya watu ya Mvua (F na G) kama matokeo ya mchanganyiko baada ya mawasiliano ya pili na wawakilishi wa kundi F. Ikiwa nadharia hii ni kweli, ukoloni huu ungeweza kuchukua nafasi kabisa kundi lililokuwepo hapo awali la G, ambalo kwa sasa lina kitovu cha usambazaji kusini mwa mdomo wa Mto Lufubu. Kwa kuzingatia ukweli kwamba Mto Lufubu, kama chanzo cha tatu kikubwa cha maji kwa ziwa, inawakilisha kizuizi cha ekolojia kilichojengwa vizuri kinachotenganisha pwani ya Mlima Chaitika na Rasi ya Inangu, basi kundi la G lingeweza kudumisha eneo la usambazaji la awali kusini mwa Mto Lufubu lakini likachukuliwa na wawakilishi wa kundi F huko Cameron Bay baada ya kupungua kwa viwango vya maji.

Wakati wa kuenea kwa tatu karibu miaka 200,000 iliyopita, vikundi vitatu vya kundi A vilisambaa pwani ambapo awali vilikuwepo. Kikundi cha A2 kililazimika kuhamia upande wa pili wa ziwa kutoka kwenye ukingo wa kusini wa sehemu ya kati hadi pwani ya mashariki ya sehemu ya kusini ya ziwa. Vikundi vya A2 na A4 vilisambaa kando ya pwani ya kusini mashariki zaidi ya ziwa. Katika eneo la Wapembe kaskazini, mtu mmoja aligunduliwa kuwa na haplotyping inayomilikiwa na kundi H, ambayo ilisambaa wakati wa kuenea kwa kwanza, na watu wote wengine walipangwa katika vikundi viwili vya A. Tropheus wawili tofauti wanaweza kuonekana wanaishi katika uhusiano wa karibu karibu na Wapembe. Katika eneo la Katoto, mpaka mkuu kati ya vikundi vya A na G, takriban 50% ya idadi ya watu walikuwa na haplotyping ya kundi G, na 50% walikuwa na vikundi vya A2 na A4. Kikundi cha A2 pia kiligunduliwa katika eneo la Katukula, lakini idadi ya watu hii kwa kiasi kikubwa inajumuisha samaki kutoka kundi la G.


Súhrn

Tropheusy 7 skupín nezmenili dramaticky ich rozpätie výskytu, čo môže byť kvôli stabilite ich životného prostredia, ktoré je tvorené kolmo klesajúcim pobrežím. Tieto oblasti neboli príliš ovplyvnené kolísaním hladiny jazera, pretože sa presúvali iba smerom dolu a hore pozdĺž útesov. Jedna podskupina (A2) sa zistila takmer po celom jazere a aj jedinci zo vzdialených populácií sú v úzkom vzťahu. Keďže sa zistili podobné charakteristiky rozšírenia aj iných rodov tanganických cichlíd (Eretmodus, Cyprichromis), pravdepodobne mali zmeny v jazere (klimatické a geologické) podobný vplyv na genetickú štruktúru populácií aj iných druhov.


Summary

The seven groups of Tropheus have not dramatically changed their distribution range, which may be attributed to the stability of their environment characterized by vertically descending coastlines. These areas were less affected by fluctuations in the lake’s water level, as the Tropheus moved only up and down along the cliffs. One subgroup (A2) was found almost throughout the entire lake, and individuals from distant populations show close relationships. Similar distribution characteristics have been observed in other genera of Tanganyikan cichlids (Eretmodus, Cyprichromis), suggesting that changes in the lake (climatic and geological) likely had a similar impact on the genetic structure of populations of other species.


Zusammenfassung

Die sieben Gruppen von Tropheus haben ihre Verbreitungsbereiche nicht dramatisch verändert, was auf die Stabilität ihrer Umgebung zurückzuführen sein könnte, die durch senkrecht abfallende Küsten geprägt ist. Diese Gebiete wurden von Schwankungen des Seewasserspiegels wenig beeinflusst, da sich die Tropheus nur auf und ab entlang der Klippen bewegten. Eine Untergruppe (A2) wurde fast im gesamten See gefunden, und Individuen aus entfernten Populationen zeigen enge Verbindungen. Da ähnliche Verbreitungsmerkmale auch bei anderen Gattungen der Tanganjika-Buntbarsche (Eretmodus, Cyprichromis) festgestellt wurden, deutet dies darauf hin, dass Veränderungen im See (klimatische und geologische) wahrscheinlich einen ähnlichen Einfluss auf die genetische Struktur von Populationen anderer Arten hatten.


Muhtasari

Tropheus wa makundi 7 hawajabadilisha sana eneo lao la usambazaji, ambalo linaweza kuwa kutokana na utulivu wa mazingira yao yanayotokana na pwani inayoshuka wima. Maeneo haya hayakuathiriwa sana na mabadiliko ya kiwango cha ziwa, kwani Tropheus walisonga tu juu na chini kando ya miamba. Kundi moja (A2) lilipatikana karibu kote ziwa, na watu binafsi kutoka makundi ya mbali pia wanashiriki uhusiano wa karibu. Kwa kuwa sifa sawa za usambazaji zimeonekana pia kwa majenasi mengine wa cichlids wa Tanganyika (Eretmodus, Cyprichromis), ni kwa kiasi kikubwa kwamba mabadiliko katika ziwa (ya hali ya hewa na kijiolojia) yalikuwa na athari sawa kwenye muundo wa kijenetiki wa jamii za spishi nyingine.


Baric, S. et al.: Phylogeography and evolution of the Tanganyikan cichlid genus Tropheus based upon mitochondrial DNA saquences. J. Mol. Evol., 56, 2003, 54-68.
Cohen, A.S., Soreghan, M.R., Scholz, C.A.: Estimanting the age of formation of lakes: An example from Lake Tanganyika, East African Rift System. Geology, 21, 1993, 511-514.
Cohen, A.S. et al.: New palaeogeographic and lake-level reconstructions of Lake Tanganyika: Implications for tectonic climatic and biological evolution in a rift lake. Basin Res., 9, 1997, 107-132.
Gasse, F. et al.: Water level fluctuations of Lake Tanganyika in phase with oceanic changes during the last glaciation and deglaciation. Nature, 342, 1989, 57-59.
Sturmbauer, C.: Explosive speciation in cichlid fishes of the African Great Lakes: A dynamic model of adaptive radiation. J. Fish Biol., 53, 1998, 18-36.
Sturmbauer, C., Meyer, A.: Genetic divergence, speciation and morphological stasis in a lineage of African cichlid fishes. Nature, 358, 1992, 578-581.
Sturmbauer, C. et al.: Lake level fluctuation synchronize genetic divergences of cichlid fishes in African lakes. Mol. Biol. Evol., 18, 2001, 144-154.

S použitím uvedenej literatúry spracoval: Róbert Toman


With the use of the provided literature, processed by: Róbert Toman.


Unter Verwendung der angegebenen Literatur verarbeitet von: Róbert Toman.


Kwa kutumia marejeo yaliyotolewa, iliyosindikwa na: Róbert Toman.

Krajina, Slovensko, TOP, Fotografie, Šariš

Šariš

Hits: 4259

tvoria povodie riek Torysa, Topľa a Ondava. Historickým centrom bol Šarišský hrad, od roku 1647 je ním Prešov (saris.eu.sk). Maďarský pomenovanie Šariša je Sáros, nemecké Scharosch (Wikipedia). Pomenovanie Šariš pochádza pravdepodobne od slova Sar, údajne sa tak nazýval jeden zo staroslovanských kmeňov (Mario Hudák). Nemecké osídlenie sa najviac prejavilo v mestách Bardejov a Prešov. Prvá valašská kolonizácia v 14. storočí sa usídlila najmä v strede a na juhu. Sever zasiahla až od 16. storočia (kulturno.sk). Je zaujímavé, že tento región nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí do regiónu Šariš prišli Rusíni a Ukrajinci (Wikipedia). 

Charakteristické sú pre región drevené kostoly (saris.eu.sk). Centrom Horného Šariša je Bardejov, Dolného Prešov (Wikipedia). Na severe sa chovali ovce, bolo hlavným živobytím, spracovávala sa vlna a kožušina. V iných oblastiach sa choval dobytok a ošípaná. Pestoval sa ľan, konope, zemiaky, pohánka, ale aj ovocie, najmä čerešne a marhule. V lesných oblastiach sa ťažilo , vyrábalo drevené uhlie. V okolí Čergova sa vyrábali šindle. V Suchej doline sa vyrábalo vápno s vyťaženého vápenca. V Prešove sa vyrábali zbrane, , v Bardejove košíky. V regióne existovali viaceré sklárne, v Bogliarke maľovali na sklo. Významne sa tu tvorili drevorezbárske predmety. Prešov preslávilo jediné slovenské ložisko kamennej (kulturno.sk). sa tu stavali ako zruby. Smerom na juh boli omietnuté vápnom. Na Hornom Šariši sa používali aj viachranné strechy. Na drevených kostoloch zanechali svoju aj majstri z východných a juhovýchodných krajín (kulturno.sk). V regióne sa používali paličkované čipky, obľúbené boli čepce. Tancovali sa povelové a krútivé tance, parobské čapáše, bašistofka, hajdukovanie. Špecialitami sú pohánkové cestoviny plnené syrom, múčno-mliečne kaše a polievky zo sušeného ovocia. Na sa pripravujú bobaľky, alebo kračun (kulturno.sk). 

Územie Šariša sa koncom 18. storočia členilo na šesť slúžnovských okresov: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický (Mario Hudák). Vo Svidníku sa konávajú Rusínov a Ukajincov. V Bardejove slávnosti Rusínske a ukrajinské piesne. V Raslaviciach Šarišské slávnosti (Wikipedia). Obyvatelia Šariša hovoria írečitým šarišským nárečím (slovakia.travel). V Bardejove je Šarišské múzeum so zbierkou ikonopisectva. V Boliarovciach sa zachoval funkčný mlyn. Vo Svidníku je múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. V Raslaviciach sa nachádza Galéria ľudového umenia (kulturno.sk).


The region of Šariš is formed by the basins of the Torysa, Topľa, and Ondava rivers. The historical center was Šariš Castle, and since 1647, it has been represented by Prešov (saris.eu.sk). In Hungarian, Šariš is called Sáros, and in German, it’s referred to as Scharosch (Wikipedia). The name Šariš likely originates from the word „Sar,“ which supposedly referred to one of the Old Slavic tribes (Mario Hudák). German settlement had a significant impact, especially in the cities of Bardejov and Prešov. The first Wallachian colonization in the 14th century settled mainly in the central and southern parts, reaching the north only from the 16th century (kulturno.sk). Remarkably, this region was not affected by Turkish raids. After Wallachian colonization in the 15th century, Rusyns and Ukrainians came to the Šariš region (Wikipedia).

Characteristic of the region are wooden churches (saris.eu.sk). The center of Upper Šariš is Bardejov, and the center of Lower Šariš is Prešov (Wikipedia). Sheep farming, which was the main livelihood, predominated in the north, with wool and fur processing. In other areas, cattle and pigs were raised. Linen, hemp, potatoes, buckwheat, as well as fruits, especially cherries and apricots, were cultivated. In the forested areas, wood was harvested, and wooden coal was produced. In the Čergov area, shingles were manufactured. Limestone was extracted, and lime was produced in Suchá dolina. In Prešov, weapons and locks were manufactured, while Bardejov was known for basket weaving. Several glassworks existed in the region, and in Bogliarka, they painted on glass. Wooden carvings were a significant craft in the area. Prešov gained fame for having the only Slovak rock salt deposit (kulturno.sk). Houses were constructed as log cabins, and those facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-roof structures were used. Craftsmen from eastern and southeastern countries left their mark on the wooden churches in the region (kulturno.sk). Bobbin lace and headscarves were popular in the region. Dances included command and spinning dances, parobské čapáše, bašistofka, and hajdukovanie. Specialties included buckwheat pasta filled with cheese, flour-milk porridge, and soups made from dried fruits. For Christmas, bobaľky or kračun are prepared (kulturno.sk).

By the late 18th century, the Šariš region was divided into six district courts: Upper Torysa, Middle Torysa, Lower Torysa, Sekčov, Topľianky, and Makovica (Mario Hudák). In Svidník, the Rusyn and Ukrainian Festivals take place. Bardejov hosts the Rusyn and Ukrainian Song Festivals. In Raslavice, the Šariš Festivals are held (Wikipedia). The inhabitants of Šariš speak the distinctive Šariš dialect (slovakia.travel). Bardejov features the Šariš Museum with an icon painting collection. In Boliarovce, a functional mill has been preserved. Svidník has a museum of Ukrainian-Rusyn culture. Raslavice houses the Gallery of Folk Art (kulturno.sk).


Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris.eu.sk). У русинській мові Шариш відомий як „Сярось“ (Syaros‘) і в українській як „Шаріш“ (Sharish) (Wikipedia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова „Сар“ (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kulturno.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wikipedia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris.eu.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wikipedia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slovakia.travel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kulturno.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kulturno.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kulturno.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wikipedia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kulturno.sk).


Niektoré príspevky

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Zahraničné mestá, Mestá, Fotografie, Maďarsko, Maďarské mestá

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

Hits: 4066

Ostrihom je mesto v Maďarsku, ktoré leží na brehu Dunaja (), na úpätí Pilišského pohoria v nadmorskej výške 105 metrov nad morom. Jeho latinské pomenovanie je Strigonium, nemecké Gran, maďarské Esztergom. Žije tu na ploche 100.35 km2 30 928 obyvateľov (Wikipedia). Oproti, na druhom brehu Dunaja sa nachádza mesto Štúrovo. Obe spája most Márie Valérie, ktorý bol obnovený v roku 2001 (Karin Bogschová). Zničili ho počas v roku 1944 (Wikipedia). Centrum mesta tvoria v barokovom, rokokovom a klasicistickom slohu. Neďaleko od centra sa nachádzajú termálne (Karin Bogschová).

Kedysi tu žili , v rímskej dobe tu Rimania mali osadu Salvio Mansio (Wikipedia). V 2. storočí tu stál vojenský tábor Solva. Jeho predmestím bol Anavum – dnešné Štúrovo. Odtiaľto Rimania podnikali výpravy proti Germánom. Zastavil sa tu aj rímsky cisár Marcus Aurelius a napísal tu prvú knihu svojho diela Hovory k sebe samému (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dostali , ktorý bývalú rímsku pevnosť nazvali Strěgom, podľa funkcie stráženia. Ostrihom bol jedným z hlavných hradísk Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy. Začiatkom 10. storočia sem prišli starí Maďari, mesto sa stáva sídlom veľkokniežaťa Gejzu. Štefan tu bol korunovaný za prvého uhorského kráľa (Wikipedia). Narodil sa tu. Založil arcibiskupstvo a dal postaviť na hradnom vrhu baziliku svätého Štefana na mieste staršieho kostola (Karin Bogschová). V roku mongolského vpádu v roku 1242 bolo nimi dobyté mesto, ale hrad ostal zachovaný. V roku 1543 Ostrihom obsadili  a ostrihomský arcibiskup sa takmer na 300 rokov presťahoval do Bratislavy, hoci jeho oficiálne sídlo bolo v Trnave. V Osmanskej ríši bol Ostrihom sídla bega sandžbega – okresu. V rokoch 1594 – 1605 sa viedli o mesto neúspešné boje a mesto bolo takmer úplne zničené. V tomto osmanskom období sa usadilo v Ostrihome veľa Srbov, ktorí sa časom asimilovali. Mesto bolo oslobodené vojskami Jána Sobieskeho a Karola V. Lotrinského v roku 1683. Po porážke Turkov bolo dosídlené najmä Slovákmi, ktorí sa postupne asimilovali (Wikipedia).

V stredoveku zmienky hovoria o siedmych kostoloch na hradnom návrší. Približne na mieste dnešnej stála katedrála Svätého Vojtecha, bola postavená okolo roku 1010. Pri severnej veži dnešnej baziliky sa nachádzal kostol Svätého Štefana Protomartýra. Ďalším kostolom bola dobová kruhová kaplnka Svätého Štefana. Pozostatky svätého Víta boli odhalené iba nedávno. Piatym je hradná kaplnka svätého Vojtecha III. v paláci Arpádovcov. V novoveku bola postavená katedrála Panny Márie a svätého Vojtecha (bazilika-esztergom.hu), ktorá je dominantou Ostrihomu. Postavili ju v rokoch 1822 – 1869 v klasicistickom štýle na mieste stredovekého kostola (bazilika-esztergom.hu), ktorý bo spustošený v roku 1543 (Wikipedia). Bazilika je tretím najväčším kostolom v Európe, rozprestiera sa na ploche 5 660 m2 (wellnesstips.sk). Dlhá je 118 metrov, široká 49 metrov, výška kupoly je 71.5 metra. Stĺpy, ktoré podopierajú timpanon sú 57 metrov vysoké. Steny sú hrubé 17 metrov. Oltárny obraz, ktorý sa nachádza v nej je najväčším oltárnym obrazom na svete na jednom plátne. Namaľoval ho Michelangelo Grigoletti (wellnesstips.sk). Je veľký 13 x 6,5 metra (esztergom.hu). Na poschodí baziliky sa nachádza arcibiskupská klenotnica, v ktorej je zbierka stredovekých i novších sakrálnych predmetov, medzi ktorými sa nachádza aj renesančná Kalvária kráľa Mateja (travelguide.sk). Bazilika – katedrála Panny Márie a svätého Vojtecha sa začala stavať na podnet arcibiskupa Alexadra Rudnaya (Wikipedia). Vedľa baziliky sa vchádza do hradného komplexu. Archeológovia v ňom odokryli časť stredovekého kráľovského hradu, ktorý zničili Turci v roku 1543. Najcennejšou časťou hradného komplexu je románska Kráľovská kaplnka s ružičkovým oknom nad vchodom. Jej klenba patrí medzi najstaršie diela v strednej Európe (travelguide.sk). Na sever od stĺpovej siene baziliky sa nachádza socha kráľa svätého Štefana na koni (esztergom.hu).

V roku 1708 sa Ostrihom stáva slobodným kráľovským mestom. Začiatkom 19. storočia sa do mesta vrátil arcibiskup, aj kapitula. Ostrihom bol strediskom arcidiecézy, ktorej územie bolo najmä na Slovensku, preto tu študovalo a pôsobilo veľa slovenských národovcov, napr. Ján Palárik, Andrej Kmeť (Wikipedia). Vedľa baziliky stojí niekdajší Kráľovský palác s Hradným múzeom. So stavbou starých hradieb sa začalo už v 10. storočí (Ľubomír Motyčka). Okrem iného sa v Ostrihome nachádza Kresťanské múzeum, ktoré disponuje bohatými a vzácnymi dielami maliarstva a sochárstva. V Arcibiskupskej knižnici sa nachádza asi 250 000 tlačovín (Karin Bogschová). Medzi mesta patrí česká kráľovná, manželka Přemysla Otakara I., Konštancia Uhorská, spisovateľ Valentín Balaša (Bálint Balassa) (Wikipedia).


Ostrihom is a city in Hungary located on the banks of the Danube, at the foothills of the Pilis Mountains, with an elevation of 105 meters above sea level (Peter Kaclík). Its Latin name is Strigonium, German name is Gran, and Hungarian name is Esztergom. The city covers an area of 100.35 km2 and is home to 30,928 inhabitants (Wikipedia). Across the Danube on the opposite bank lies the town of Štúrovo. The two towns are connected by the Mária Valéria Bridge, which was reconstructed in 2001 (Karin Bogschová). The bridge was destroyed by the Germans during the war in 1944 (Wikipedia). The city center features buildings in Baroque, Rococo, and Classical styles. Thermal baths are located near the city center (Karin Bogschová).

In ancient times, the area was inhabited by Celts, and during the Roman era, the Romans established the settlement of Salvio Mansio (Wikipedia). In the 2nd century, a military camp called Solva stood here, with its suburb Anavum located in present-day Štúrovo. Romans launched expeditions against the Germans from this area, and Roman Emperor Marcus Aurelius even stopped here and wrote the first book of his work „Meditations“ (Jan Potůček). Around the year 500, Slavs arrived, naming the former Roman fortress Strěgom, signifying its guarding function. Ostrihom became one of the main fortifications of the Principality of and Great Moravia. In the early 10th century, the Magyars, ancient Hungarians, settled here, and the city became the residence of Grand Prince Geza. King Stephen I was born here, and he established the archbishopric and built the Basilica of St. Stephen on the site of an older church (Karin Bogschová). During the Mongol invasion in 1242, the city was conquered, but the castle remained intact. In 1543, the Turks occupied Ostrihom, and the archbishop moved to for nearly 300 years, even though his official seat was in Trnava. Ostrihom served as the seat of the Ottoman Empire’s Beglerbeg – a district. From 1594 to 1605, unsuccessful battles were fought for the city, and it was nearly completely destroyed. During the Ottoman period, many Serbs settled in Ostrihom, gradually assimilating. The city was liberated by the armies of John III Sobieski and Charles V, Duke of Lorraine, in 1683. After the defeat of the Turks, it was resettled mainly by Slovaks, who assimilated over time (Wikipedia).

Medieval records mention seven churches on the castle hill. Approximately at the location of today’s basilica stood the Cathedral of St. Adalbert, built around 1010. Near the north tower of today’s basilica was the Church of St. Stephen the Protomartyr. Another church was the contemporary circular chapel of St. Stephen. Remains of St. Vitus Chapel were only recently discovered. The fifth is the castle chapel of St. Adalbert III in the Arpadian palace. In modern times, the Cathedral of Our Lady and St. Adalbert (bazilika-esztergom.hu) was built between 1822 and 1869 in a neoclassical style on the site of a medieval church (bazilika-esztergom.hu), which was destroyed in 1543 (Wikipedia). The basilica is the third-largest church in Europe, covering an area of 5,660 m2 (wellnesstips.sk). It is 118 meters long, 49 meters wide, and the dome’s height is 71.5 meters. The columns supporting the tympanum are 57 meters high. The walls are 17 meters thick. The altarpiece inside, the largest single-canvas altarpiece in the world, was painted by Michelangelo Grigoletti (wellnesstips.sk). It measures 13 x 6.5 meters (esztergom.hu). The basilica’s upper floor houses the Archdiocesan Treasury, which contains a collection of medieval and more recent sacred objects, including the Renaissance Calvary of King Matthias (travelguide.sk). The Basilica – Cathedral of Our Lady and St. Adalbert began construction at the urging of Archbishop Alexander Rudnay (Wikipedia). Next to the basilica is the former Royal Palace with the Castle Museum. Archaeologists have uncovered a part of the medieval royal castle, which was destroyed by the Turks in 1543. The most valuable part of the castle complex is the Romanesque Royal Chapel with a rose window above the entrance. Its vault is among the oldest works in Central Europe (travelguide.sk). North of the column hall of the basilica is the statue of King St. Stephen on horseback (esztergom.hu).

In 1708, Ostrihom became a free royal city. In the early 19th century, the archbishop and chapter returned to the city. Ostrihom became the center of an archdiocese, with its territory mainly in Slovakia, attracting many Slovak nationalists, such as Ján Palárik and Andrej Kmeť (Wikipedia). Next to the basilica stands the former Royal Palace with the Castle Museum. The construction of old walls began in the 10th century (Ľubomír Motyčka). Besides, Ostrihom is home to the Christian Museum, which possesses rich and rare works of painting and sculpture. The Archdiocesan Library houses around 250,000 prints (Karin Bogschová). Among the city’s notable personalities are the Czech queen and wife of Přemysl Otakar I, Constance of Hungary, and the writer Valentín Balaša (Bálint Balassa) (Wikipedia).


Osztrák város Magyarországon, a Duna partján fekszik (Peter Kaclík), a Pilis-hegység lábánál, tengerszint feletti 105 méter magasságban. Latin neve Strigonium, német neve Gran, magyar neve Esztergom. Lakossága 100,35 km2 területen 30 928 fő (Wikipedia). A Dunántúli részen, a Duna másik partján található Štúrovo városa. A városokat a Mária Valéria híd köti össze, amelyet 2001-ben állítottak helyre (Karin Bogschová). A németek lerombolták a hidat a 1944-es háború alatt (Wikipedia). A városközpontban barokk, rokoko és klasszicista stílusú épületek találhatók. A városközponttól nem messze termál fürdők is megtalálhatók (Karin Bogschová).

Régen kelták éltek itt, a római időkben pedig a rómaiaknak volt a Salvio Mansio településük (Wikipedia). A 2. században itt állt a Solva nevű katonai tábor. Annak a városnak a külvárosa volt Anavum, a mai Štúrovo. A római császár, Marcus Aurelius is megállt itt, és itt írta meg Hozzám magamhoz című művének első könyvét (Jan Potůček). Kb. az 500-as évek körül a szlávok érkeztek ide, akik a régi római erődöt Strěgomnak nevezték el, őrzési funkciójuk szerint. Esztergom az Egyesült Fejedelemségek és a Nagy-Morvaország egyik fő erődje volt. A 10. század elején a magyarok is ideérkeztek, a város Géza nagyfejedelem székhelyévé vált. I. István itt lett az első magyar királyként megkoronázva (Wikipedia). Itt született. Létrehozta az érsekséget és az idősebb templom helyén megépítette Szent István bazilikáját (Karin Bogschová). A várost a mongol támadás idején, 1242-ben elfoglalták, de a várat megőrizték. 1543-ban a törökök elfoglalták Esztergomot, és az esztergomi érsek közel 300 évig Pozsonyba költözött, bár hivatalos székhelye Trnava volt. Az Oszmán Birodalomban Esztergom a szandzsábég – körzet székhelye volt. 1594 és 1605 között sikertelen háborúkat vívtak a városért, amely majdnem teljesen elpusztult. Ebben az oszmán időszakban sok szerb telepedett le Esztergomban, akik idővel asszimilálódtak. A várost Ján Sobieski és III. Károly Lorraine csapatai szabadították fel 1683-ban. A törökök legyőzése után főként szlovákok települtek be, akik fokozatosan asszimilálódtak (Wikipedia).

A középkorban hét templomról beszélnek a vári dombon. Kb. a mai bazilika helyén állt Szent Adalbert katedrális, amelyet kb. 1010 körül építettek. A mai bazilika északi tornya mellett állt Szent István Protomártír temploma. Egy másik templom volt a kortárs Szent István körtemploma. Szent Vitus kápolna maradványait csak nemrég fedezték fel. Az ötödik a Szent Vitus III. kápolna a palotában. Az újkorban építették meg a Szűz Mária és Szent Vitus katedrálist (bazilika-esztergom.hu), amely Esztergom jellegzetessége. 1822 és 1869 között épült klasszicista stílusban, a középkori templom helyén (bazilika-esztergom.hu), amelyet 1543-ban leromboltak (Wikipedia). A bazilika Európa harmadik legnagyobb temploma, 5,660 m2-en terül el (wellnesstips.sk). Hossza 118 méter, szélessége 49 méter, a kupola magassága 71,5 méter. A timpanon alátámasztására szolgáló oszlopok 57 méter magasak. A falak vastagsága 17 méter. A bazilika emeletén található az érseki kincstár, ahol középkori és újabb szakrális tárgyak gyűjteménye található, köztük Mátyás király reneszánsz kálváriája is (travelguide.sk). Az építését Esztergom érseke, Alexander Rudnay kezdeményezte (Wikipedia). A bazilika mellett a várfalak közé vezet be. Az építészek részben feltárták benne a középkori királyi vár egy részét, amelyet a törökök 1543-ban leromboltak. A várfal komplexum legértékesebb része a román stílusú Királyi Kápolna a bejárat felett lévő rózsakert ablakkal. Keresztény múzeum is található Esztergomban, gazdag és ritka festményekkel és szobrokkal. Az érseki könyvtárban körülbelül 250 000 nyomtatvány található (Karin Bogschová). A város kiemelkedő személyiségei közé tartozik a cseh királyné, I. Přemysl Otakar felesége, Konstancia magyar királyné, valamint a író, Valentín Balaša (Bálint Balassa) (Wikipedia).

1708-ban Esztergom szabad királyi várossá vált. A 19. század elején az érsek és a káptalan is visszatért a városba. Esztergom az érseki központ volt, amelynek területe főként Szlovákiára terjedt ki, ezért itt tanult és tevékenykedett sok szlovák nemzeti ébresztő, például Ján Palárik, Andrej Kmeť (Wikipedia). A bazilika mellett áll a volt Királyi Palota az Vár Múzeummal. A várfalak építését már a 10. században megkezdték (Ľubomír Motyčka). Az esztergomi területen található továbbá a Keresztény Múzeum, amely gazdag és ritka festményekkel és szobrokkal rendelkezik. Az érseki könyvtárban körülbelül 250 000 nyomtatvány található (Karin Bogschová). A város kiemelkedő személyiségei közé tartozik a cseh királyné, I. Přemysl Otakar felesége, Konstancia magyar királyné, valamint a író, Valentín Balaša (Bálint Balassa) (Wikipedia).


Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Hrady, Umenie, Stredné Považie, Stavby, Fotografie

Trenčiansky hrad

Hits: 5073

Trenčiansky hrad patrí ku najznámejším slovenským hradom. Je národnou kultúrnou pamiatkou, postavili ho na vápencovom brale. Dnešný hrad vznikol v 11. storočí (muzeumtn.sk). Na mieste staršieho z doby bronzovej, ktoré obývali , Germáni a napokon (trencin.sk). V rokoch 1972 – 1975 boli pri archeologickom výskume objavené základy predrománskej rotundy, čo Trenčiansky hrad zaradilo medzi najstaršie sakrálne objekty u nás. Rotunda má ojedinelý štvorapsidový pôdorys, takmer totožný je v moravských Mikulčiciach (muzeumtn.sk). Rotunda je práve najstaršou kamennou stavbou hradu (trencin.sk). Na mieste dnešného hradu stálo v období Veľkej Moravy hradisko (muzeumtn.sk). Nikdy nebol dobytý priamym útokom (muzeumtn.sk).Najstaršou stavbou obytného a obranného charakteru je hlavná Matúšova veža – bergfrid, donjon, ktorú postavili koncom 11. storočia (muzeumtn.sk). Najmladším palácom hradu je Palác Zápoľských zo začiatku 16. storočia (muzeumtn.sk). Rímsky nápis je najvýznamnejšia epigrafická pamiatka v strednej Európe na sever od Dunaja, zachovaná in situ (trencin.sk). 24.8.1335 sa na Trenčianskom hrade stretol uhorský panovník Karol Róbert so synom Ľudovítom a s poľským kráľom Kazimírom a českým Janom Luxemburským. V roku 1534 hrad dostal do zálohu palatín Alexius Thurzo. V roku 1790 požiar zničil aj hrad (trencin.sk).

Ku hradnej studni lásky sa viaže povesť o láske tureckého šľachtica Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni trenčianskeho hradného pána Štefana Zápoľského (muzeumtn.sk). Na hrade sa konávajú aj nočné prehliadky, na ktorých sa tešia veľkej pozornosti vystúpenia historického šermu Wagus (muzeumtn.sk).


Trenčín Castle is one of the most well-known Slovak castles. It is a national cultural monument, situated on a limestone ridge. The current castle was built in the 11th century (muzeumtn.sk). It stands on the site of an older settlement from the Bronze Age, once inhabited by Celts, Germans, and finally Slavs (trencin.sk). During archaeological excavations from 1972 to 1975, the foundations of a pre-Romanesque rotunda were discovered, placing Trenčín Castle among the oldest sacral objects in the country. The rotunda has a unique four-apse floor plan, almost identical to the one in Mikulčice, Moravia (muzeumtn.sk). The rotunda is the oldest stone structure on the castle grounds (trencin.sk). In the period of Great Moravia, there was a hillfort on the site of the current castle (muzeumtn.sk). It was never directly conquered by a military assault (muzeumtn.sk). The oldest residential and defensive structure is the main Matthew’s Tower – bergfried, donjon, built at the end of the 11th century (muzeumtn.sk). The youngest palace of the castle is the Zápoľský Palace from the early 16th century (muzeumtn.sk). A Roman inscription is the most significant epigraphic monument in Central Europe north of the Danube, preserved in situ (trencin.sk). On August 24, 1335, Hungarian ruler Charles Robert met with his son Louis, Polish King Casimir, and Czech John of Luxembourg at Trenčín Castle. In 1534, the castle was pledged to palatine Alexius Thurzo. A fire in 1790 also damaged the castle (trencin.sk).

The legend of the Love Well is connected to the story of the love of the Turkish nobleman Omar for the beautiful Fatima, a captive of Trenčín Castle’s lord, Stephen Zápoľský (muzeumtn.sk). Night tours are held at the castle, featuring performances by the Historical Fencing Group Wagus, which attract considerable attention (muzeumtn.sk).