2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Obce, Považské obce, Slovenská krajina, Slovenské obce

Šuja

Hits: 1028

Šuja je obec v Rajeckej kotline, leží v povodí Rajčianky, na úpätí Srniaka (obecsuja.eu). Leží v nadmorskej výške 467 metrov nad morom. Rozloha obce je 2.42 km2 (Wikipedia). Žije v nej 333 obyvateľov. Od roka 1997 nie je súčasťou Rajca (obecsuja.eu). Obec nebola samostatná od roku 1971 do polovice roku 1997 (obecsuja.eu). V minulosti sa obec nazývala Chya, Schwgye, Swya, Suya, Sujo, Suja. Na území obce sa našli mince keltského kmeňa Eraviskov (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). V oblasti Šuje existovalo sídlisko Púchovskej kultúry z prelomu letopočtov (Wikipedia). Najstaršie písomné zmienky o obci sú z roku 1393, patrila pod Lietavské panstvo. V roku 1598 mala 11 domov, v roku 1720 v 45 domoch žilo 304 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, včelárstvom, chovom oviec a dobytka (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). Gastronomické zvláštnosti Šuje sú špeciality zo žiab, obarec, úhrabky, podlesníky, dotriepaná kaša, kapustové halušky, fánky (obecsuja.eu). V marci sa v Šuji koná Rajecký Borošovec, športové bežecké podujatie (obecsuja.eu).

Neďaleko od obce sa nachádza Šujské rašelinisko (obecsuja.eu). Od roku 1983 je prírodnou rezerváciou. Na nepriepustnom štrkovitom podloží sa vytvorili rašelinné vrstvy s výskytom slatinno-rašelinových spoločenstiev (obecsuja.eu). Rastie tu napr. Primula farinosa, Pinguicula vulgaris, Salix rosmarinifolia, Menyanthes trifoliata, Epipactis palustris, Gymnadenia conopsea, Utricularia minor, Eleocharis quinqueflora, Carex viridula, Trollius altissimus. Žijú tu cenné spoločenstvá mäkkýšov, vážok, kôrovcov, vážok. Napr. rak riečny Astacus astacus, mlok bodkovaný Triturus vulgaris, kunka žltobruchá Bombina variegata, ropucha obyčajná Bufo bufo, rosnička zelená Hyla arborea, jašterica živorodá Zootoca vivipara, vretenicu severská Vipera berus, užovka obojková Natrix natrix, vydra riečna Lutra lutra, hlaváč bieloplutvý Cottus gobio (Daniel Baláž, Daniel Dítě, Tomáš Flajs, J. Galčík, Michal Kalaš, Jozef Májsky, Pavol Polák, Eva Stanková, Peter Urban, A. Záturecký).

Literatúra

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1977, Veda, Bratislava, 3. časť, 536 pp.

Use Facebook to Comment on this Post

2012, Časová línia, Krajina, Liptovské obce, Obce, Slovenské obce, Typ

Vlkolínec – prítomný a snáď aj budúci svedok minulosti

Hits: 1218

Vlkolínec je miestna časť Ružomberku. Je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. Od roku 1993 je zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Táto podhorská osada je zachovaný sídelný celok, pozostávajúci z typických zrubových objektov, predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí. Leží na južnom svahu výbežku liptovského hlavného hrebeňa Veľkej Fatry, v nadmorskej výške 718 metrov nad morom (Wikipedia). Sidorov je vrch nad Vlkolíncom, ktorý v ľudovom podaní nesie názov Žiar, v mapách do roku 1950 bol uvádzaný ako Híravá. Nesie stopy prehistorického hradiska spred 2 500 rokov (vlkolinec.sk).

Vlkolínec bola pôvodne drevorubačská a uhliarska osada, ktorá pravdepodobne vznikla medzi druhou polovicou 14. a prvou polovicou 15. storočia. Patrila pod hradné panstvo Likavského hradu (Wikipedia). Neskôr sa vlkolínčania zaoberali aj poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom, salašníctvom, včelárstvom (wordpress.com). Boli to aj známi tesári, rezbári (vlkolinec.sk)Názov obce je odvodený od vysokého výskytu vlkov (wordpress.com). Prvá písomná zmienka o Vlkolínci je z roku 1461 pod názvom Wylkovinecz (vlkolinec.sk). V 17. storočí sa tu nachádzali štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych domov (wordpress.com). V 50-tych rokoch sa plánovalo presídlenie miestnych obyvateľov do Ružomberka z dôvodu pokroku, vyrovnaniu sa modernej dobe. Tento projekt sa však neuskutočnil, preto návštevníci Vlkolínca môžu obdivovať vidiecky život v prirodzenom prostredí. Svoju jedinečnosť si Vlkolínec zachoval aj vďaka izolovanosti. Až do polovice 20. storočia tu nebola zavedená elektrina (Wikipedia). Dnes Vlkolínec tvorí 45 usadlosti, drevených obytných domov a hospodárskych budov (Wikipedia). V súčasnosti trvalo vo Vlkolínci žije trvalo 19 obyvateľov v 6 domoch. Mnohé domy sú prenajímané rekreantom (wordpress.com).

Stredom obce preteká potok prameniaci pod svahmi Sidorova. Steny drevených domov sú kvôli strmému svahu postavené na vysokých kamenných podmurovkách (Wikipedia). Sokel je farebným kontrastom oproti stenám zrubu (vlkolinec.sk). Sú zrubové z čiastočne, alebo úplne kresaných trámov. Škáry medzi trámami vypĺňajú drevené hranoly trojuholníkového prierezu a hlina (Wikipedia). Hlinou sa upravovali nerovnosti, bielila sa a farebne líčila dvakrát do roka, na jar a na jeseň (vlkolinec.sk). Pri zrubovaní sa ako výplň používal mach na utesnenie špár (vlkolinec.sk). Charakteristickým prvkom tunajších domov je šindľová sedlová strecha s lomeným ostreším. Doskové štíty domu majú malé otvory – dýmniky, slúžiace na odvod dymu. Centrálnu časť domu tvorí vstupný „pitvor“ s kuchyňou v jeho zadnej časti. Odtiaľ sa vstupuje do izby v jednej časti a do komory v druhej časti domu. V centre obce sa zachovala zvonica z roku 1770, studňa a murovaný kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875 a murovaná škola (Wikipedia). Studňa je rumpáľová – kľuková (Jaloviarová).

Vo Vlkolínci sa nachádza muzeálny objekt – Roľnícky dom, v ktorom je stála expozícia pôvodného bývania, tradičných historických predmetov v domácnosti a v poľnohospodárstve. Oboznamuje so životom našich predkov, ich spôsobom bývania a hospodárenia. Galéria ľudového umenia sídli v budove bývalej školy (wordpress.com).

V chotári Vlkolínca sa vyskytujú viaceré zaujímavé rastliny živočíchy. Napr. Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, Aquilegia vulgaris. Živocíchy Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, čiže medveď, vlk a rys (vlkolinec.sk).

Use Facebook to Comment on this Post