Primula farinosa

Šuja je obec v Rajeckej kotline, leží v povodí Rajčianky, na úpätí Srniaka (obecsuja.eu). Leží v nadmorskej výške 467 metrov nad morom. Rozloha obce je 2.42 km² (Wikipedia). Žije v nej 333 obyvateľov. Od roka 1997 nie je súčasťou Rajca (obecsuja.eu). Obec nebola samostatná od roku 1971 do polovice roku 1997 (obecsuja.eu). V minulosti sa obec nazývala Chya, Schwgye, Swya, Suya, Sujo, Suja. Na území obce sa našli mince keltského kmeňa Eraviskov (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). V oblasti Šuje existovalo sídlisko Púchovskej kultúry z prelomu letopočtov (Wikipedia). Najstaršie písomné zmienky o obci sú z roku 1393, patrila pod Lietavské panstvo. V roku 1598 mala 11 domov, v roku 1720 v 45 domoch žilo 304 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, včelárstvom, chovom oviec a dobytka (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). Gastronomické zvláštnosti Šuje sú špeciality zo žiab, obarec, úhrabky, podlesníky, dotriepaná kaša, kapustové halušky, fánky (obecsuja.eu). V marci sa v Šuji koná Rajecký Borošovec, športové bežecké podujatie (obecsuja.eu).

Neďaleko od obce sa nachádza Šujské rašelinisko (obecsuja.eu). Od roku 1983 je prírodnou rezerváciou. Na nepriepustnom štrkovitom podloží sa vytvorili rašelinné vrstvy s výskytom slatinno-rašelinových spoločenstiev (obecsuja.eu). Rastie tu napr. Primula farinosa, Pinguicula vulgaris, Salix rosmarinifolia, Menyanthes trifoliata, Epipactis palustris, Gymnadenia conopsea, Utricularia minor, Eleocharis quinqueflora, Carex viridula, Trollius altissimus. Žijú tu cenné spoločenstvá mäkkýšov, vážok, kôrovcov, vážok. Napr. rak riečny Astacus astacus, mlok bodkovaný Triturus vulgaris, kunka žltobruchá Bombina variegata, ropucha obyčajná Bufo bufo, rosnička zelená Hyla arborea, jašterica živorodá Zootoca vivipara, vretenicu severská Vipera berus, užovka obojková Natrix natrix, vydra riečna Lutra lutra, hlaváč bieloplutvý Cottus gobio (Daniel Baláž, Daniel Dítě, Tomáš Flajs, J. Galčík, Michal Kalaš, Jozef Májsky, Pavol Polák, Eva Stanková, Peter Urban, A. Záturecký).

Šuja is a village in the Rajecká kotlina (Rajecká Basin), situated in the Rajčianka river basin at the foothills of Srniak. It is located at an altitude of 467 meters above sea level. The village covers an area of 2.42 km2 (Wikipedia) and is home to 333 residents. Since 1997, it has not been part of Rajec (obecsuja.eu). The village was not independent from 1971 until the middle of 1997 (obecsuja.eu). In the past, the village had various names like Chya, Schwgye, Swya, Suya, Sujo, Suja. Coins of the Celtic tribe Eravisci were found in the village’s territory (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). There was a settlement of the Púchov culture in the Šuja area around the turn of the era (Wikipedia). The earliest written records of the village date back to 1393, when it belonged to the Lietava estate. In 1598, it had 11 houses, and by 1720, there were 304 inhabitants living in 45 houses. The villagers were engaged in agriculture, beekeeping, and the breeding of sheep and cattle (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). Gastronomic specialties of Šuja include frog dishes, stew, ragouts, foraged dishes, mashed porridge, cabbage dumplings, and doughnuts (obecsuja.eu). In March, Šuja hosts the Rajecký Borošovec, a sports cross-country event (obecsuja.eu).

Near the village, you can find the Šujské rašelinisko (Šuja Peat Bog) (obecsuja.eu). Since 1983, it has been a natural reserve. On impermeable gravel substrate, layers of peat with occurrences of marsh-peat communities have formed (obecsuja.eu). Flora includes species like Primula farinosa, Pinguicula vulgaris, Salix rosmarinifolia, Menyanthes trifoliata, Epipactis palustris, Gymnadenia conopsea, Utricularia minor, Eleocharis quinqueflora, Carex viridula, Trollius altissimus. The bog is home to valuable communities of mollusks, dragonflies, beetles, and amphibians, such as Astacus astacus, Triturus vulgaris, Bombina variegata, Bufo bufo, Hyla arborea, Zootoca vivipara, Vipera berus, Natrix natrix, Lutra lutra, and Cottus gobio (Daniel Baláž, Daniel Dítě, Tomáš Flajs, J. Galčík, Michal Kalaš, Jozef Májsky, Pavol Polák, Eva Stanková, Peter Urban, A. Záturecký).

Literatúra

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1977, Veda, Bratislava, 3. časť, 536 pp.

2014

Vlkolínec je miestna časť Ružomberku. Je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. Od roku 1993 je zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Táto podhorská osada je zachovaný sídelný celok, pozostávajúci z typických zrubových objektov, predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí. Leží na južnom svahu výbežku liptovského hlavného hrebeňa Veľkej Fatry, v nadmorskej výške 718 metrov nad morom (Wikipedia). Sidorov je vrch nad Vlkolíncom, ktorý v ľudovom podaní nesie názov Žiar, v mapách do roku 1950 bol uvádzaný ako Híravá. Nesie stopy prehistorického hradiska spred 2 500 rokov (vlkolinec.sk).

Vlkolínec bola pôvodne drevorubačská a uhliarska osada, ktorá pravdepodobne vznikla medzi druhou polovicou 14. a prvou polovicou 15. storočia. Patrila pod hradné panstvo Likavského hradu (Wikipedia). Neskôr sa vlkolínčania zaoberali aj poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom, salašníctvom, včelárstvom (wordpress.com). Boli to aj známi tesári, rezbári (vlkolinec.sk). Názov obce je odvodený od vysokého výskytu vlkov (wordpress.com). Prvá písomná zmienka o Vlkolínci je z roku 1461 pod názvom Wylkovinecz (vlkolinec.sk). V 17. storočí sa tu nachádzali štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych domov (wordpress.com). V 50-tych rokoch sa plánovalo presídlenie miestnych obyvateľov do Ružomberka z dôvodu pokroku, vyrovnaniu sa modernej dobe. Tento projekt sa však neuskutočnil, preto návštevníci Vlkolínca môžu obdivovať vidiecky život v prirodzenom prostredí. Svoju jedinečnosť si Vlkolínec zachoval aj vďaka izolovanosti. Až do polovice 20. storočia tu nebola zavedená elektrina (Wikipedia). Dnes Vlkolínec tvorí 45 usadlosti, drevených obytných domov a hospodárskych budov (Wikipedia). V súčasnosti trvalo vo Vlkolínci žije trvalo 19 obyvateľov v 6 domoch. Mnohé domy sú prenajímané rekreantom (wordpress.com).

Stredom obce preteká potok prameniaci pod svahmi Sidorova. Steny drevených domov sú kvôli strmému svahu postavené na vysokých kamenných podmurovkách (Wikipedia). Sokel je farebným kontrastom oproti stenám zrubu (vlkolinec.sk). Sú zrubové z čiastočne, alebo úplne kresaných trámov. Škáry medzi trámami vypĺňajú drevené hranoly trojuholníkového prierezu a hlina (Wikipedia). Hlinou sa upravovali nerovnosti, bielila sa a farebne líčila dvakrát do roka, na jar a na jeseň (vlkolinec.sk). Pri zrubovaní sa ako výplň používal mach na utesnenie špár (vlkolinec.sk). Charakteristickým prvkom tunajších domov je šindľová sedlová strecha s lomeným ostreším. Doskové štíty domu majú malé otvory – dýmniky, slúžiace na odvod dymu. Centrálnu časť domu tvorí vstupný „pitvor“ s kuchyňou v jeho zadnej časti. Odtiaľ sa vstupuje do izby v jednej časti a do komory v druhej časti domu. V centre obce sa zachovala zvonica z roku 1770, studňa a murovaný kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875 a murovaná škola (Wikipedia). Studňa je rumpáľová – kľuková (Jaloviarová).

Vo Vlkolínci sa nachádza muzeálny objekt – Roľnícky dom, v ktorom je stála expozícia pôvodného bývania, tradičných historických predmetov v domácnosti a v poľnohospodárstve. Oboznamuje so životom našich predkov, ich spôsobom bývania a hospodárenia. Galéria ľudového umenia sídli v budove bývalej školy (wordpress.com).

V chotári Vlkolínca sa vyskytujú viaceré zaujímavé rastliny živočíchy. Napr. Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, Aquilegia vulgaris. Živocíchy Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, čiže medveď, vlk a rys (vlkolinec.sk).

Vlkolínec is a local part of Ružomberok and is a landmark reservation of folk architecture. Since 1993, it has been inscribed in the UNESCO World Heritage List. This submontane settlement preserves its entirety, consisting of typical log houses, representing the type of medieval village with wooden architecture found in mountainous and submontane areas. It is situated on the southern slope of the extension of the Liptov main ridge of the Great Fatra, at an elevation of 718 meters above sea level (Wikipedia). Sidorov is a hill above Vlkolínec, locally known as Žiar, and was marked as Híravá on maps until 1950. It bears traces of a prehistoric fortress from 2,500 years ago (vlkolinec.sk).

Originally, Vlkolínec was a lumberjack and charcoal-burning settlement, likely established between the second half of the 14th century and the first half of the 15th century. It belonged to the Likava Castle domain (Wikipedia). Later on, the residents of Vlkolínec also engaged in agriculture, livestock breeding, pastoralism, shepherding, and beekeeping (wordpress.com). They were also known as carpenters and woodcarvers (vlkolinec.sk). The name of the village is derived from the high occurrence of wolves (wordpress.com). The first written mention of Vlkolínec dates back to 1461 under the name Wylkovinecz (vlkolinec.sk). In the 17th century, there were four peasant settlements and five blacksmith houses (wordpress.com). In the 1950s, there were plans to relocate the local residents to Ružomberok due to progress and adapting to modern times. However, this project did not materialize, allowing visitors to admire rural life in its natural environment in Vlkolínec. The village has maintained its uniqueness through isolation. Electricity was not introduced here until the mid-20th century (Wikipedia). Currently, Vlkolínec consists of 45 settlements, wooden residential houses, and farm buildings (Wikipedia). Presently, 19 residents live permanently in 6 houses in Vlkolínec. Many houses are rented out to vacationers (wordpress.com).

A stream originating below the slopes of Sidorov runs through the center of the village. Due to the steep slope, the walls of the wooden houses are built on high stone foundations (Wikipedia). The socle provides a colorful contrast to the log walls (vlkolinec.sk). The houses are log structures, partially or completely hewn. The gaps between the logs are filled with triangular wooden blocks and clay (Wikipedia). Clay was used to level irregularities, whitened, and painted with colors twice a year, in spring and autumn (vlkolinec.sk). Moss was used as a filling during log construction to seal gaps (vlkolinec.sk). A distinctive feature of the local houses is the shingled gabled roof with a pointed gable. The gables of the houses have small openings, serving as chimneys for smoke venting. The central part of the house consists of an entrance „pitvor“ with a kitchen at its rear. From there, one enters a room in one part and a chamber in the other part of the house. In the center of the village, a bell tower from 1770, a well, and the masonry church of the Visitation of the Virgin Mary from 1875 are preserved. There is also a masonry school (Wikipedia). The well is a pump-style lever well (Jaloviarová).

In Vlkolínec, there is a museum exhibit called the „Farmer’s House,“ which features a permanent display of original living, traditional historical items in households, and in agriculture. It introduces visitors to the lives of our ancestors, their way of living, and farming. The Gallery of Folk Art is housed in the former school building (wordpress.com).

In the vicinity of Vlkolínec, various interesting flora and fauna can be found. For example, Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, and Aquilegia vulgaris. Fauna includes Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, which are bears, wolves, and lynxes (vlkolinec.sk).