2016, 2016-2020, Časová línia, České, Česko, Južné Čechy, Kostoly, Krajina, Neživé, Obce, Stavby, Zahraničie

Komařice – juhočeská obec so sýpkou pre zabezpečenie pred neúrodnými rokmi

skala
Hits: 715

Obec Koma­ři­ce sa nachá­dza 6 km od Čes­kých Budějo­víc. Nemec­ký názov preň je Komars­chitz. Čes­ké syno­ny­mum je Komá­ŕi­ce. Prvá zmien­ka o obci je z roku 1278 (koma​ri​ce​.cz). Regi­onál­ny his­to­rik Jaro­mír Šimon uvá­dza, že osíd­le­nie tu exis­to­va­lo už oko­lo roku 600. Pome­no­va­nie obce pochá­dza od sta­ro­slo­van­ské­ho komar, komar­no, komar­ník, čo zna­me­ná pas­tvi­ny ďale­ko od osíd­le­nia. Pre Koma­ři­ce bolo veľ­mi dôle­ži­té ryb­nič­né, les­né hos­po­dár­stvo a chov ovcí. Vzni­ka­li mly­ny, hám­re, flu­sár­ňa, v kto­rej sa varil potaš. V obci Koma­ři­ce žije 372 oby­va­te­ľov v 187 domoch na roz­lo­he 10.3 km2. Ležia v nad­mor­skej výš­ke 460 met­rov nad morom (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Napro­ti zám­ku vznik­li dve veľ­ké záh­ra­dy, v jed­nej bola oran­žé­ria pre pes­to­va­nie cit­ru­sov a fiku­sov. Tu sa v Čechách po prvý krát začal pes­to­vať šalát. Veľ­ký význam mal pivo­var, kto­rý fun­go­val do roku 1904. O koma­řic­kom pive sa tra­do­va­lo, že sa ho člo­vek môže najesť aj napiť, tak bolo vraj hus­té. Aj pre­to sa tu pes­to­val chmeľ, ale aj vín­na réva, kono­pe, ľan, ovo­cie (koma​ri​ce​.cz).

Domi­nan­tou obce je rene­sanč­ný zámok. Do dneš­nej podo­by ho posta­vi­li v rokoch 1561 – 1566. V roku 1598 zámok vyho­rel. Obdob­ne v rokoch 1621, 1673, 1709 a 1742 odo­lá­val zámok požia­rom. Pred zám­kom sto­jí baro­ko­vá socha Pan­ny Márie Nepo­škvr­ne­nej, prav­de­po­dob­ne posta­ve­ná oko­lo roku 1730 (koma​ri​ce​.cz). Na mies­te zám­ku stá­la pred­tým tvrz. Zámok bol v rešti­tú­cii vrá­te­ný maji­te­ľom, kto­rých pred­ko­via ho zakú­pi­li v roku 1926 (Infor­mač­ná tabuľa).

Kon­tri­buč­ná sýp­ka je vidi­teľ­ná zo všet­kých prí­jaz­do­vých ciest v oko­lí. Zača­la vzni­kať už v 13.6.1689. Je dlhá tak­mer 58 met­rov, viac ako 14 met­rov širo­ká a nie­čo cez 16 met­rov vyso­ká. Vznik­la aj s kapa­cit­ných dôvo­dov a z dôvo­du, aby obi­lie pri čas­tých požia­roch pod­da­ných nez­ho­re­lo. Hla­do­vé roky 1713 – b1714 a 1773 – 1776 vďa­ka nej pre­šli kra­jom bez výraz­nej­ších stôp na tunaj­šom oby­va­teľ­stve (koma​ri​ce​.cz). Do blíz­ke­ho údo­lia Žel­no sa cho­di­lo ku stud­nič­ke svä­tej Bar­ba­ry pre lie­či­vú vodu, s údaj­ne bla­ho­dár­ny­mi účin­ka­mi na zrak. Stud­nič­ka je zacho­va­ná dodnes (Infor­mač­ná tabuľa).

The vil­la­ge of Koma­ři­ce is loca­ted 6 km from Čes­ké Budějo­vi­ce. Its Ger­man name is Komars­chitz, and its Czech syno­nym is Komá­ŕi­ce. The first men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1278 (koma​ri​ce​.cz). Regi­onal his­to­rian Jaro­mír Šimon sug­gests that sett­le­ments exis­ted here around the year 600. The name of the vil­la­ge comes from the Old Sla­vic word ​“komar,” mea­ning pas­tu­res far from sett­le­ments. Fis­he­ries, fores­try, and she­ep far­ming were cru­cial for Koma­ři­ce. Mills, ham­mer mills, and a potash boiling faci­li­ty were estab­lis­hed. The vil­la­ge has a popu­la­ti­on of 372 resi­dents in 187 hou­ses, cove­ring an area of 10.3 km². It sits at an alti­tu­de of 460 meters abo­ve sea level (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Two lar­ge gar­dens were cre­a­ted oppo­si­te the cast­le, one of which hou­sed an oran­ge­ry for gro­wing cit­rus fru­its and figs. This is whe­re let­tu­ce cul­ti­va­ti­on began for the first time in Bohe­mia. The bre­we­ry was of gre­at impor­tan­ce and ope­ra­ted until 1904. It was said that Koma­ři­ce beer was so thick that one could eat and drink it. The­re­fo­re, hops were gro­wn here, as well as gra­pe­vi­nes, hemp, flax, and fru­it (koma​ri​ce​.cz).

The domi­nant fea­tu­re of the vil­la­ge is the Renais­san­ce cast­le. It was rebu­ilt bet­we­en 1561 and 1566 and suf­fe­red a fire in 1598. Simi­lar­ly, it resis­ted fires in 1621, 1673, 1709, and 1742. In front of the cast­le stands a Baro­que sta­tue of the Imma­cu­la­te Vir­gin Mary, pro­bab­ly erec­ted around 1730 (koma​ri​ce​.cz). A for­tress sto­od on the site of the cast­le befo­re its cons­truc­ti­on. The cast­le was retur­ned to its right­ful owners through res­ti­tu­ti­on, pur­cha­sed by the­ir ances­tors in 1926 (Infor­ma­ti­on plaque).

The Con­tri­bu­ti­on Gra­na­ry is visib­le from all the sur­roun­ding roads. Its cons­truc­ti­on began on 13.6.1689. It is almost 58 meters long, over 14 meters wide, and a litt­le over 16 meters high. It was built for capa­ci­ty rea­sons and to ensu­re that grain would not burn in fre­qu­ent fires. The fami­ne years of 1713 – 1714 and 1773 – 1776 left litt­le impact on the local popu­la­ti­on thanks to it (koma​ri​ce​.cz). Peop­le used to go to the near­by Žel­no val­ley to a well dedi­ca­ted to St. Bar­ba­ra for its hea­ling water, belie­ved to have bene­fi­cial effects on eyesight. The well is still pre­ser­ved today (Infor­ma­ti­on plaque).

Obec Koma­ři­ce se nachá­zí 6 km od Čes­kých Budějo­vic. Němec­ký název pro ni je Komars­chitz. Čes­kým syno­ny­mem je Komá­ři­ce. Prv­ní zmín­ka o obci je z roku 1278 (koma​ri​ce​.cz). Regi­onál­ní his­to­rik Jaro­mír Šimon uvá­dí, že osíd­le­ní tu exis­to­va­lo již kolem roku 600. Poj­me­no­vá­ní obce pochá­zí od sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va ​“komar”, což zna­me­ná pas­tvi­ny dale­ko od osíd­le­ní. Pro Koma­ři­ce bylo vel­mi důle­ži­té ryb­níč­ní a les­ní hos­po­dá­řs­tví a chov ovcí. V obci Koma­ři­ce žije 372 oby­va­tel v 187 domech na plo­še 10,3 km². Leží v nad­mo­řs­ké výš­ce 460 met­rů nad mořem (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Napro­ti zám­ku vznik­ly dvě vel­ké zahra­dy, v jed­né byla oran­žé­rie pro pěs­to­vá­ní cit­ru­sů a fíků. Zde se v Čechách popr­vé začal pěs­to­vat salát. Vel­ký význam měl pivo­var, kte­rý fun­go­val do roku 1904. O koma­řic­kém pivu se tra­do­va­lo, že ho člo­věk může jíst i pít, tak hus­té prý bylo. Pro­to se zde pěs­to­val chmel, ale také vin­ná réva, kono­pí, len, ovo­ce (koma​ri​ce​.cz).

Domi­nan­tou obce je rene­sanč­ní zámek. Do dneš­ní podo­by ho posta­vi­li v letech 1561 – 1566. V roce 1598 zámek vyho­řel. Podob­ně v letech 1621, 1673, 1709 a 1742 odo­lá­val zámek požá­rům. Před zám­kem sto­jí barok­ní socha Pan­ny Marie Nepos­kvr­něné, prav­děpo­dob­ně posta­ve­ná kolem roku 1730 (koma​ri​ce​.cz). Na mís­tě zám­ku stá­la před­tím tvrz. Zámek byl v res­ti­tu­ci vrá­cen maji­te­lům, jejichž před­ko­vé ho zakou­pi­li v roce 1926 (Infor­mač­ní tabule).

Kon­tri­buč­ní sýp­ka je vidi­tel­ná ze všech pří­jez­do­vých cest v oko­lí. Zača­la vzni­kat již v 13.6.1689. Je dlou­há téměř 58 met­rů, více než 14 met­rů širo­ká a něco přes 16 met­rů vyso­ká. Vznik­la i z kapa­cit­ních důvo­dů a z důvo­du, aby obi­lí při čas­tých požá­rech pod­da­ných nez­ho­re­lo. Hla­do­vé roky 1713 – 1714 a 1773 – 1776 díky ní proš­ly kra­jem bez výraz­něj­ších stop na tam­ním oby­va­tels­tvu (koma​ri​ce​.cz). Do blíz­ké­ho údo­lí Žel­no se cho­di­lo ke stu­dán­ce sva­té Bar­bo­ry pro léči­vou vodu, s údaj­ně bla­ho­dár­ný­mi účin­ky na zrak. Stu­dán­ka je zacho­vá­na dodnes (Infor­mač­ní tabule).

Odka­zy

Komařice

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Šariš, Slovenská krajina, TOP

Šariš

skala
Hits: 3726

Šariš tvo­ria povo­die riek Tory­sa, Top­ľa a Onda­va. His­to­ric­kým cen­trom bol Šariš­ský hrad, od roku 1647 je ním Pre­šov (saris​.eu​.sk). Maďar­ský pome­no­va­nie Šari­ša je Sáros, nemec­ké Scha­rosch (Wiki­pe­dia). Pome­no­va­nie Šariš pochá­dza prav­de­po­dob­ne od slo­va Sar, údaj­ne sa tak nazý­val jeden zo sta­ro­slo­van­ských kme­ňov (Mario Hudák). Nemec­ké osíd­le­nie sa naj­viac pre­ja­vi­lo v mes­tách Bar­de­jov a Pre­šov. Prvá valaš­ská kolo­ni­zá­cia v 14. sto­ro­čí sa usíd­li­la naj­mä v stre­de a na juhu. Sever zasiah­la až od 16. sto­ro­čia (kul​tur​no​.sk). Je zau­jí­ma­vé, že ten­to regi­ón nebol zasia­hnu­tý turec­kým rabo­va­ním. Po valaš­skej kolo­ni­zá­cii v 15. sto­ro­čí do regi­ó­nu Šariš priš­li Rusí­ni a Ukra­jin­ci (Wiki­pe­dia). 

Cha­rak­te­ris­tic­ké sú pre regi­ón dre­ve­né kostoly (saris​.eu​.sk). Cen­trom Hor­né­ho Šari­ša je Bar­de­jov, Dol­né­ho Pre­šov (Wiki­pe­dia). Na seve­re sa cho­va­li ovce, bolo hlavným živo­by­tím, spra­co­vá­va­la sa vlna a kožu­ši­na. V iných oblas­tiach sa cho­val doby­tok a oší­pa­ná. Pes­to­val sa ľan, kono­pe, zemia­ky, pohán­ka, ale aj ovo­cie, naj­mä čereš­ne a mar­hu­le. V les­ných oblas­tiach sa ťaži­lo dre­vo, vyrá­ba­lo dre­ve­né uhlie. V oko­lí Čer­go­va sa vyrá­ba­li šind­le. V Suchej doli­ne sa vyrá­ba­lo váp­no s vyťa­že­né­ho vápen­ca. V Pre­šo­ve sa vyrá­ba­li zbra­ne, zám­ky, v Bar­de­jo­ve koší­ky. V regi­ó­ne exis­to­va­li via­ce­ré sklár­ne, v Bog­liar­ke maľo­va­li na sklo. Význam­ne sa tu tvo­ri­li dre­vo­rez­bár­ske pred­me­ty. Pre­šov pre­slá­vi­lo jedi­né slo­ven­ské ložis­ko kamen­nej soli (kul​tur​no​.sk). Domy sa tu sta­va­li ako zru­by. Sme­rom na juh boli omiet­nu­té váp­nom. Na Hor­nom Šari­ši sa pou­ží­va­li aj via­chran­né stre­chy. Na dre­ve­ných kos­to­loch zane­cha­li svo­ju sto­py aj maj­stri z východ­ných a juho­vý­chod­ných kra­jín (kul​tur​no​.sk). V regi­ó­ne sa pou­ží­va­li palič­ko­va­né čip­ky, obľú­be­né boli čep­ce. Tan­co­va­li sa pove­lo­vé a krú­ti­vé tan­ce, parob­ské čapá­še, bašis­tof­ka, haj­du­ko­va­nie. Špe­cia­li­ta­mi sú pohán­ko­vé ces­to­vi­ny plne­né syrom, múčno-​mliečne kaše a poliev­ky zo suše­né­ho ovo­cia. Na Via­no­ce sa pri­pra­vu­jú bobaľ­ky, ale­bo kra­čun (kul​tur​no​.sk). 

Úze­mie Šari­ša sa kon­com 18. sto­ro­čia čle­ni­lo na šesť slúž­nov­ských okre­sov: Hor­no­to­rys­ký, Stred­no­to­rys­ký, Dol­no­to­rys­ký, Sek­čov­ský, Top­lian­sky a Mako­vic­ký (Mario Hudák). Vo Svid­ní­ku sa koná­va­jú Sláv­nos­ti Rusí­nov a Uka­jin­cov. V Bar­de­jo­ve sláv­nos­ti Rusín­ske a ukra­jin­ské pies­ne. V Rasla­vi­ciach Šariš­ské sláv­nos­ti (Wiki­pe­dia). Oby­va­te­lia Šari­ša hovo­ria íre­či­tým šariš­ským náre­čím (slo​va​kia​.tra​vel). V Bar­de­jo­ve je Šariš­ské múze­um so zbier­kou iko­no­pi­sec­tva. V Bolia­rov­ciach sa zacho­val funkč­ný mlyn. Vo Svid­ní­ku je múze­um ukrajinsko-​rusínskej kul­tú­ry. V Rasla­vi­ciach sa nachá­dza Galé­ria ľudo­vé­ho ume­nia (kul​tur​no​.sk).

The regi­on of Šariš is for­med by the basins of the Tory­sa, Top­ľa, and Onda­va rivers. The his­to­ri­cal cen­ter was Šariš Cast­le, and sin­ce 1647, it has been repre­sen­ted by Pre­šov (saris​.eu​.sk). In Hun­ga­rian, Šariš is cal­led Sáros, and in Ger­man, it’s refer­red to as Scha­rosch (Wiki­pe­dia). The name Šariš like­ly ori­gi­na­tes from the word ​“Sar,” which sup­po­sed­ly refer­red to one of the Old Sla­vic tri­bes (Mario Hudák). Ger­man sett­le­ment had a sig­ni­fi­cant impact, espe­cial­ly in the cities of Bar­de­jov and Pre­šov. The first Wal­la­chian colo­ni­za­ti­on in the 14th cen­tu­ry sett­led main­ly in the cen­tral and sout­hern parts, rea­ching the north only from the 16th cen­tu­ry (kul​tur​no​.sk). Remar­kab­ly, this regi­on was not affec­ted by Tur­kish raids. After Wal­la­chian colo­ni­za­ti­on in the 15th cen­tu­ry, Rusyns and Ukrai­nians came to the Šariš regi­on (Wiki­pe­dia).

Cha­rac­te­ris­tic of the regi­on are wooden chur­ches (saris​.eu​.sk). The cen­ter of Upper Šariš is Bar­de­jov, and the cen­ter of Lower Šariš is Pre­šov (Wiki­pe­dia). She­ep far­ming, which was the main live­li­ho­od, pre­do­mi­na­ted in the north, with wool and fur pro­ces­sing. In other are­as, catt­le and pigs were rai­sed. Linen, hemp, pota­to­es, buck­whe­at, as well as fru­its, espe­cial­ly cher­ries and apri­cots, were cul­ti­va­ted. In the fores­ted are­as, wood was har­ves­ted, and wooden coal was pro­du­ced. In the Čer­gov area, shin­gles were manu­fac­tu­red. Limes­to­ne was extrac­ted, and lime was pro­du­ced in Suchá doli­na. In Pre­šov, wea­pons and locks were manu­fac­tu­red, whi­le Bar­de­jov was kno­wn for bas­ket wea­ving. Seve­ral glas­sworks exis­ted in the regi­on, and in Bog­liar­ka, they pain­ted on glass. Wooden car­vings were a sig­ni­fi­cant craft in the area. Pre­šov gai­ned fame for having the only Slo­vak rock salt depo­sit (kul​tur​no​.sk). Hou­ses were cons­truc­ted as log cabins, and tho­se facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-​roof struc­tu­res were used. Crafts­men from eas­tern and sout­he­as­tern coun­tries left the­ir mark on the wooden chur­ches in the regi­on (kul​tur​no​.sk). Bob­bin lace and heads­car­ves were popu­lar in the regi­on. Dan­ces inc­lu­ded com­mand and spin­ning dan­ces, parob­ské čapá­še, bašis­tof­ka, and haj­du­ko­va­nie. Spe­cial­ties inc­lu­ded buck­whe­at pas­ta fil­led with che­e­se, flour-​milk por­rid­ge, and soups made from dried fru­its. For Chris­tmas, bobaľ­ky or kra­čun are pre­pa­red (kul​tur​no​.sk).

By the late 18th cen­tu­ry, the Šariš regi­on was divi­ded into six dis­trict courts: Upper Tory­sa, Midd­le Tory­sa, Lower Tory­sa, Sek­čov, Top­ľian­ky, and Mako­vi­ca (Mario Hudák). In Svid­ník, the Rusyn and Ukrai­nian Fes­ti­vals take pla­ce. Bar­de­jov hosts the Rusyn and Ukrai­nian Song Fes­ti­vals. In Rasla­vi­ce, the Šariš Fes­ti­vals are held (Wiki­pe­dia). The inha­bi­tants of Šariš spe­ak the dis­tinc­ti­ve Šariš dia­lect (slo​va​kia​.tra​vel). Bar­de­jov fea­tu­res the Šariš Muse­um with an icon pain­ting col­lec­ti­on. In Bolia­rov­ce, a func­ti­onal mill has been pre­ser­ved. Svid­ník has a muse­um of Ukrainian-​Rusyn cul­tu­re. Rasla­vi­ce hou­ses the Gal­le­ry of Folk Art (kul​tur​no​.sk).

Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris​.eu​.sk). У русинській мові Шариш відомий як ​“Сярось” (Syaros’) і в українській як ​“Шаріш” (Sha­rish) (Wiki­pe­dia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова ​“Сар” (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kul​tur​no​.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wiki­pe­dia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris​.eu​.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wiki­pe­dia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slo​va​kia​.tra​vel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kul​tur​no​.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-​східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kul​tur​no​.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kul​tur​no​.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wiki­pe­dia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-​русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kul​tur​no​.sk).

Nie­kto­ré príspevky

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, 2014, Časová línia, Jazerá, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Stupava

skala
Hits: 6457

Stu­pa­va – men­šie mes­to pri Bra­ti­sla­ve. Zho­dou osu­du som Stu­pa­vu naj­mä v minu­los­ti čas­to nav­šte­vo­val pri prá­ci na svo­jej dip­lo­mov­ke. Počas troch rokov som do Stu­pa­vy a jej oko­lia cho­dil veľ­mi čas­to. Po 14 rokoch som sem zaví­tal s foto­apa­rá­tom a veľ­mi som sa čudo­val ako sa zme­ni­lo cen­trum pri kaštieli.

Mes­to Stu­pa­va sa leží medzi západ­ný­mi svah­mi Malých Kar­pát a juž­nou čas­ťou Záhor­skej níži­ny vo výš­ke 174 met­rov nad morom (stu​pa​va​.sk). Na roz­lo­he 6718 hek­tá­rov, v nad­mor­skej výš­ke 182 met­rov nad morom žilo začiat­kom roku 2016, 10597 oby­va­te­ľov. Nemec­ký názov pre mes­to je Stamp­fen, maďar­ský Stom­fa (Maj­tán, 1998). V kata­stri obce sa nachá­dza časť prí­rod­nej rezer­vá­cie Pod Pajš­tú­nom. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1269. Juž­nú časť Stu­pa­vy tvo­rí Mást, kto­rá je súčas­ťou od roku 1953. Nie­kto­ré čas­ti Más­tu: Dzí­leč­ky, Kre­me­ni­ce, Kop­ce, Novi­ny, Malé grun­ty, Sed­lič­ky, Záh­rad­ky, Záhu­me­ni­ce, Pís­ky, Hajp­ród, Nová hora, Dol­ná hora, Gref­ty, Tren­ky, Lin­grá­by, Lin­tá­vy. Čas­ti mes­ta: Mást, Dúb­ra­vy, Kre­me­ni­ca, Koló­nia, Vinoh­ra­dy (Wiki­pe­dia). 

Stu­pav­ské jaze­ro sa nachá­dza v cen­tre mes­ta, pri kaš­tie­li. Za ním nasle­du­je park. Ten­to park pri­po­mí­na skôr Arbo­ré­tum ako mest­ský park. Baro­ko­vý kaš­tieľ leží na okra­ji v par­ku v his­to­ric­kom cen­tre Stu­pa­vy. Na jeho mies­te stál pôvod­ne vod­ný hrad, kto­rý bol v roku 1280 stre­dis­kom pajš­tún­ske­ho pan­stva. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia ho Pál­fy­ov­ci pre­sta­va­li na ran­no­ba­ro­ko­vý opev­ne­ný kaš­tieľ. Prí­rod­ný park bol zalo­že­ný v roku 1867 Káro­ly­i­ov­ca­mi. V are­áli par­ku bol v minu­los­ti grófs­ky pivo­var, mlyn a nie­koľ­ko ryb­ní­kov (Pro­keš, Pro­ke­šo­vá). V súčas­nos­ti kaš­tieľ slú­ži ako domov seni­orov (stu​pa​va​.sk). V par­ku sa nachá­dza napr. jed­ľa Nord­ma­no­vá, cyp­ruš­tek Lawso­nov, gin­ko dvoj­la­loč­né, boriev­ka čín­ska, ľali­ov­ník tuli­pá­no­kve­tý, sofo­ra japon­ská. Súčas­ťou par­ku je pagaš­ta­no­vá alej (stu​pa​va​.sk). Rímsko-​katolícky kos­tol svä­té­ho Šte­fa­na bol posta­ve­ný v polo­vi­ci 14. sto­ro­čia ako kos­tol­ný hrad. Čas­to menil svo­ju podo­bu prí­stav­ba­mi (stu​pa​va​.sk). 

Kon­com 18. sto­ro­čia sa v Stu­pa­ve usa­dil džbán­kar­sky maj­ster Šte­fan Putz so zna­los­ťa­mi výro­by habán­skej kera­mi­ky, kto­rá bola polie­va­ná olovnato-​cínovou majo­li­kou (fajan­sou). Jeho nasle­dov­ník­mi sa sta­li Ján a Fer­di­nand Kos­tkov­ci, neskôr Fer­diš Kos­t­ka, kto­rý sa okrem tra­dič­nej tvor­by veno­val aj figu­rál­nej tvor­be, kto­rá ho pre­slá­vi­la. Stal sa prvým národ­ným umel­com his­tó­rii Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky. Jeho pec je jedi­nou zacho­va­nou habán­skou pecou v stred­nej Euró­pe (stu​pa​va​.sk). V Stu­pa­ve pôso­bil Ján Nálep­ka, spi­so­va­teľ Rudo Moric. V Stu­pa­ve pôso­bí sku­pi­na his­to­ric­ké­ho šer­mu Ursus. V mes­te sa kona­jú via­ce­ré tra­dič­né podu­ja­tia. V mar­ci sa koná Veľ­ko­noč­ná výsta­va kras­líc a výši­viek, v júli Svä­to­ja­kub­ský jar­mok, v augus­te Stu­pav­ské hody, fes­ti­val coun­try hud­by Stu­pav­ský širák a Sláv­nos­ti kapus­ty – Deň zelá. V októb­ri Svä­to­mar­tin­ský jar­mok. V novem­bri Miku­láš­sky jar­mok (Wiki­pe­dia).

Úze­mie Stu­pa­vy bolo osíd­le­né už v dobe bron­zo­vej. Prvý­mi etnic­ky zná­my­mi oby­va­teľ­mi boli Kel­ti (stu​pa​va​.sk). Rima­nia tu zrej­me v obdo­bí mar­ko­man­ských vojen (160 – 180) posta­vi­li men­šiu sta­ni­cu na nevy­so­kej vyvý­še­ni­ne, na kto­rej už pred­tým stá­la ger­mán­ska osa­da. Vzni­kol tu roz­siah­ly dvo­rec, chrá­ne­ný obvo­do­vým múrom 70 x 70 met­rov. Pobyt doka­zu­jú nále­zy zbra­ní, zbyt­ky krúž­ko­vé­ho pan­cie­ra, kera­mi­ka, šper­ky, min­ce, frag­men­ty skle­ných nádob a hos­po­dár­ske nára­die. O Slo­van­skom osíd­le­ní sved­čia nále­zy poh­re­bis­ka s kera­mic­ký­mi pred­met­mi zo 6 . – 9. sto­ro­čia v miest­nej čas­ti Mást. Uhor­ský kráľ Belo IV. v daro­va­cej lis­ti­ne po prvý­krát spo­mí­na Stu­pa­vu v roku 1269 pod náz­vom Ztum­pa. V dru­hej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia bol na úze­mí Stu­pa­vy vybu­do­va­ný Stu­pav­ský kamen­ný hrad, neskôr zná­my pod menom Pajš­tún ako síd­lo pajš­tún­ske­ho a stu­pav­ské­ho pan­stva. Posled­ní maji­te­lia Káro­ly­i­ov­ci ho opus­ti­li v roku 1945. Miest­ne trho­vis­ko a sláv­ne trhy boli zná­me v celom oko­lí a prá­ve pre túto sku­toč­nosť v mes­teč­ku vznik­la trid­siat­ko­vá sta­ni­ca, kde sa vybe­ral popla­tok za pre­vá­ža­ný tovar v sume troch per­cent z ceny tova­ru. Naj­dô­le­ži­tej­ší­mi plo­di­na­mi boli ľan a kono­pe, z nich sa liso­va­ním zís­ka­val olej. Mly­ny na liso­va­nie tzv. stu­py boli posta­ve­né na Stu­pav­skom poto­ku (stu​pa​va​.sk). Maďa­ri pre­vza­li toto pome­no­va­nie a ešte za čias Veľ­kej Mora­vy vyslo­vo­va­li názov Stom­fa (čitaj Štom­fa) s nosov­kou, ston­pa. Neskôr vo vývo­ji reči doš­lo k záni­ku nosov­ky a ustá­li­la sa stu­pa. Pri­da­ním kon­cov­ky ava vznik­lo pome­no­va­nie Stu­pa­va (Wiki­pe­dia).

Stu­pa­va – a smal­ler town near Bra­ti­sla­va. Fun­ni­ly enough, I used to visit Stu­pa­va quite often, espe­cial­ly in the past, whi­le wor­king on my the­sis. Over three years, I fre­qu­en­ted Stu­pa­va and its sur­roun­dings. After 14 years, I retur­ned with a came­ra and was ama­zed at how the cen­ter around the cast­le has changed.

The town of Stu­pa­va is situ­ated bet­we­en the wes­tern slo­pes of the Small Car­pat­hians and the sout­hern part of the Záhor­ská Lowland at an ele­va­ti­on of 174 meters abo­ve sea level (stu​pa​va​.sk). Cove­ring an area of 6,718 hec­ta­res, with an alti­tu­de of 182 meters abo­ve sea level, it had a popu­la­ti­on of 10,597 at the begin­ning of 2016. The Ger­man name for the town is Stamp­fen, and in Hun­ga­rian, it’s Stom­fa (Maj­tán, 1998). The vil­la­ge­’s cadas­tral ter­ri­to­ry inc­lu­des a part of the natu­ral reser­ve Pod Pajš­tú­nom. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1269. The sout­hern part of Stu­pa­va inc­lu­des Mást, which beca­me part of the town in 1953. Some parts of Mást are: Dzí­leč­ky, Kre­me­ni­ce, Kop­ce, Novi­ny, Malé grun­ty, Sed­lič­ky, Záh­rad­ky, Záhu­me­ni­ce, Pís­ky, Hajp­ród, Nová hora, Dol­ná hora, Gref­ty, Tren­ky, Lin­grá­by, Lin­tá­vy. Parts of the town: Mást, Dúb­ra­vy, Kre­me­ni­ca, Koló­nia, Vinoh­ra­dy (Wiki­pe­dia).

Stu­pa­va Lake is loca­ted in the town cen­ter, near the cast­le. Fol­lo­wing it is a park that resem­bles more of an arbo­re­tum than an urban park. The Baro­que cast­le lies on the edge of the park in the his­to­ri­cal cen­ter of Stu­pa­va. Ori­gi­nal­ly, the­re was a water cast­le on its site, which beca­me the cen­ter of the Pajš­tún esta­te in 1280. In the mid-​17th cen­tu­ry, the Pál­fys rebu­ilt it into an ear­ly Baro­que for­ti­fied cast­le. The natu­ral park was estab­lis­hed in 1867 by the Káro­ly­is. The park area used to hou­se a Coun­t’s bre­we­ry, mill, and seve­ral ponds (Pro­keš, Pro­ke­šo­vá). Cur­ren­tly, the cast­le ser­ves as a seni­or home (stu​pa​va​.sk). In the park, you can find, for exam­ple, Nord­mann fir, Lawso­n’s cyp­ress, gink­go bilo­ba, Chi­ne­se juni­per, tulip tree, Japa­ne­se pago­da tree. The park also fea­tu­res a chest­nut alley (stu​pa​va​.sk). The Roman Cat­ho­lic Church of St. Step­hen was built in the mid-​14th cen­tu­ry as a church cast­le. It often chan­ged its appe­a­ran­ce due to exten­si­ons (stu​pa​va​.sk).

In the late 18th cen­tu­ry, the mas­ter potter Šte­fan Putz sett­led in Stu­pa­va, brin­ging with him the kno­wled­ge of making Haban cera­mics cast with lead-​tin gla­ze (faien­ce). His suc­ces­sors were Ján and Fer­di­nand Kos­tkov­ci, later Fer­diš Kos­t­ka, who, in addi­ti­on to tra­di­ti­onal potte­ry, also enga­ged in figu­ra­ti­ve art that made him famous. He beca­me the first nati­onal artist in the his­to­ry of Cze­cho­slo­va­kia. His kiln is the only pre­ser­ved Haban kiln in Cen­tral Euro­pe (stu​pa​va​.sk). Stu­pa­va was also home to Ján Nálep­ka, wri­ter Rudo Moric. The his­to­ri­cal fen­cing group Ursus ope­ra­tes in Stu­pa­va. Seve­ral tra­di­ti­onal events take pla­ce in the town. In March, the­re is an Eas­ter exhi­bi­ti­on of eggs and embro­ide­ries, in July St. James’ Fair, in August Stu­pa­va fes­ti­vi­ties, the Stu­pa­va Coun­try Music Fes­ti­val, and Cab­ba­ge Fes­ti­vi­ties – Cab­ba­ge Day. In Octo­ber, the­re is St. Mar­ti­n’s Fair in Novem­ber, St. Nicho­las’ Fair (Wiki­pe­dia).

The ter­ri­to­ry of Stu­pa­va was sett­led in the Bron­ze Age. The first eth­ni­cal­ly kno­wn inha­bi­tants were Celts (stu​pa​va​.sk). The Romans like­ly built a smal­ler sta­ti­on on a low ele­va­ti­on here during the Mar­co­man­nic Wars (160 – 180), whe­re a Ger­ma­nic sett­le­ment alre­a­dy sto­od. An exten­si­ve cour­ty­ard, pro­tec­ted by a 70 x 70 meter wall, was estab­lis­hed. Arti­facts found inc­lu­de wea­pons, remains of ring armor, cera­mics, jewel­ry, coins, frag­ments of glass ves­sels, and agri­cul­tu­ral tools. Sla­vic sett­le­ment evi­den­ce inc­lu­des a burial ground with cera­mic items from the 6th – 9th cen­tu­ries in the local Mást dis­trict. Hun­ga­rian King Belo IV men­ti­oned Stu­pa­va for the first time in 1269 in a dona­ti­on deed, cal­ling it Ztum­pa. In the second half of the 13th cen­tu­ry, the Stu­pa­va Sto­ne Cast­le was built, later kno­wn as Pajš­tún, the seat of the Pajš­tún and Stu­pa­va esta­tes. The last owners, the Káro­ly­is, aban­do­ned it in 1945. The local mar­ket and famous fairs were kno­wn throug­hout the regi­on, lea­ding to the estab­lish­ment of a cus­toms sta­ti­on in the town whe­re a three per­cent fee was col­lec­ted for tran­s­por­ted goods. The most impor­tant crops were flax and hemp, from which oil was extrac­ted by pre­ssing. Mills for pre­ssing, cal­led ​“stu­py,” were built on the Stu­pa­va Stre­am (stu​pa​va​.sk). Hun­ga­rians adop­ted this name and even during the times of Gre­at Mora­via pro­noun­ced the name Stom­fa (pro­noun­ced Štom­fa) with a nasal sound, ston­pa. Later, in the evo­lu­ti­on of lan­gu­age, the nasal sound disap­pe­a­red, and ​“stu­pa” sta­bi­li­zed. Adding the suf­fix ​“ava” resul­ted in the name Stu­pa­va (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011-2015, 2013, Časová línia, Horehronie, Krajina, Slovenská krajina

Polomka – čarovný svet horehronský

skala
Hits: 2580

Polo­mka je naj­väč­šia obec na Horeh­ro­ní, má tak­mer 3 000 oby­va­te­ľov. Stred obce leží v nad­mor­skej výš­ke 628 met­rov nad morom (polo​mka​.sk). Roz­lo­ha obce je 94.02 km2. Leží na pra­vom bre­hu Hro­na, 20 km východ­ne od Brez­na. Na juž­nom úpä­tí Níz­kych Tatier a ich sty­ku s Vepor­ský­mi vrch­mi (Wiki­pe­dia). Polo­mka je cha­rak­te­ris­tic­ká náre­čím, zacho­va­la sa tu tra­dič­ná kuchy­ňa, ​“hria­tô s mädom”, ​“krom­pak v kapus­te”, ​“šti­ka­ná cha­mu­la”, ťaha­ná ​“polo­mská štrúd­ľa” (polo​mka​.sk). Folk­lór, miest­ne tra­dí­cie mapu­je folk­lór­ny súbor Bre­zin­ky (polo​mka​.sk), kto­rý vzni­kol v roku 1954 . Pýchou polo­mské­ho kro­ja je plnou ruč­nou výšiv­kou boha­to zdo­be­ná pokrýv­ka hla­vy – kap­ka (polo​mka​.sk). V Polo­mke ani v blíz­kom oko­lí nie je dosta­tok pra­cov­ných prí­le­ži­tos­tí. Pri obci sa nachá­dza lyžiar­ske stre­dis­ko Buč­ník (polo​mka​.sk).

Pod­ne­bie v Polo­mke je vlh­ké, vege­tač­né obdo­bie je krát­ke. Pes­to­va­li sa tu naj­mä krmo­vi­ny, ovos, jarec, žito, stru­ko­vi­ny, od 19. sto­ro­čia zemia­ky. Ako význam­ná tex­til­ná plo­di­na sa pes­to­val ľan a kono­pe. V 19. sto­ro­čí nastal roz­mach reme­siel, povoz­níc­tva. Vybu­do­va­ná bola píla na vod­ný pohon. Fun­go­val vod­ný mlyn a pivo­var. Začiat­kom 20. sto­ro­čia nepriaz­ni­vé pome­ry spô­so­bi­li vysťa­ho­va­lec­tvo do Aus­trá­lie, Fran­cúz­ska a Ame­ri­ky. 12. novem­bra 1932 je dňom Polo­mskej vzbu­ry – vzbu­ry pro­ti kru­tým exe­kú­to­rom, kto­rí pri­pra­vi­li mno­hé rodi­ny o stre­chu nad hla­vou. Polo­mka pat­ri­la počas SNP medzi povs­ta­lec­ké obce. V cha­te Pod Homôl­kou boli par­ti­zá­ni napad­nu­tí jed­not­kou Ede­lwe­is, zaja­tí a odtran­s­por­to­va­ní do kon­cen­trač­né­ho tábo­ra Maut­hau­sen, kde boli pop­ra­ve­ní. Polo­mka bola oslo­bo­de­ná rumun­ský­mi a soviet­sky­mi vojak­mi 30. janu­ára 1945. Po voj­ne sa posta­vi­lo mno­ho rodin­ných domov, bytov aj verej­ných inšti­tú­cií. V roku 1976 bol vybu­do­va­ný Dre­vo­kom­bi­nát (polo​mka​.sk).

Kon­com 13. sto­ro­čia na Horeh­ro­ní vzni­ka­li prvé baníc­ke osa­dy. Z rôz­nych his­to­ric­kých pra­me­ňov je mož­né sa dom­nie­vať, že Polo­mka vznik­la už začiat­kom 14. sto­ro­čia, písom­né dokla­dy však nebo­li náj­de­né. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1525. Pôvod­ní oby­va­te­lia boli Rusí­ni, noví osad­ní­ci pri­chá­dza­li naj­mä zo Spi­ša (najk​raj​sik​raj​.sk). V roku 1551 tu žilo 9 rodín, v roku 1605 37 (polo​mka​.sk), v roku 1828 v 230 domoch 2 293 oby­va­te­ľov (najk​raj​sik​raj​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Polun­ka, Polu­oka, Sch­gy­ar, Sqe­er alias Polun­ka, Pol­lun­ka alias Zeer, Pol­lun­ka (najk​raj​sik​raj​.sk). Oby­va­te­lia sa veno­va­li roľ­níc­tvu a pas­tier­stvu. Deji­ny Polo­mky sú úzko spä­té s hra­dom Muráň a s murán­skym pan­stvom (polo​mka​.sk).

Polo­mka is the lar­gest vil­la­ge in Horeh­ro­nie, with near­ly 3,000 inha­bi­tants. The vil­la­ge cen­ter is situ­ated at an ele­va­ti­on of 628 meters abo­ve sea level (polo​mka​.sk). The vil­la­ge covers an area of 94.02 km² and is loca­ted on the right bank of the Hron River, 20 km east of Brez­no, at the sout­hern foot­hills of the Low Tatras, whe­re they meet the Vepor­ské vrchy (Wiki­pe­dia). Polo­mka is cha­rac­te­ri­zed by its dia­lect, pre­ser­ving tra­di­ti­onal cuisi­ne, inc­lu­ding dis­hes like ​“hria­tô s mädom” (a warm drink with honey), ​“krom­pak v kapus­te” (cab­ba­ge stuf­fed with meat and rice), ​“šti­ka­ná cha­mu­la” (a type of dum­pling), and the pul­led ​“polo­mská štrúd­ľa” (polo​mka​.sk). The folk ensem­ble Bre­zin­ky (polo​mka​.sk), for­med in 1954, sho­wca­ses folk­lo­re and local tra­di­ti­ons. The pri­de of the Polo­mka tra­di­ti­onal cos­tu­me is the head cove­ring cal­led ​“kap­ka,” ador­ned with full hand­ma­de embro­ide­ry (polo​mka​.sk). Due to a lack of emplo­y­ment oppor­tu­ni­ties in Polo­mka and its vici­ni­ty, the­re is a ski resort cal­led Buč­ník near the vil­la­ge (polo​mka​.sk).

Polo­mka has a humid cli­ma­te with a short gro­wing sea­son. The pri­ma­ry crops his­to­ri­cal­ly inc­lu­ded fod­der, oats, bar­ley, rye, and legu­mes, with pota­to­es intro­du­ced in the 19th cen­tu­ry. Linen and hemp were gro­wn as sig­ni­fi­cant tex­ti­le crops. In the 19th cen­tu­ry, crafts and car­ria­ge making thri­ved, and a water-​powered sawmill, mill, and bre­we­ry were estab­lis­hed. Adver­se con­di­ti­ons at the begin­ning of the 20th cen­tu­ry led to emig­ra­ti­on to Aus­tra­lia, Fran­ce, and Ame­ri­ca. Novem­ber 12, 1932, is remem­be­red as the day of the Polo­mka Upri­sing, a rebel­li­on against harsh exe­cu­tors who left many fami­lies home­less. Polo­mka acti­ve­ly par­ti­ci­pa­ted in the Slo­vak Nati­onal Upri­sing (SNP) during World War II. In the cot­ta­ge Pod Homôl­kou, par­ti­sans were attac­ked by the Ede­lwe­iss unit, cap­tu­red, and tran­s­por­ted to the Maut­hau­sen con­cen­tra­ti­on camp, whe­re they were exe­cu­ted. Polo­mka was libe­ra­ted by Roma­nian and Soviet tro­ops on Janu­ary 30, 1945. After the war, many fami­ly homes, apart­ments, and pub­lic ins­ti­tu­ti­ons were built. In 1976, the Wood Com­bi­ne (Dre­vo­kom­bi­nát) was estab­lis­hed (polo​mka​.sk).

In the late 13th cen­tu­ry, the first mining sett­le­ments emer­ged in Horeh­ro­nie. Alt­hough it is belie­ved that Polo­mka was foun­ded in the ear­ly 14th cen­tu­ry based on vari­ous his­to­ri­cal sour­ces, no writ­ten evi­den­ce has been found. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1525. The ori­gi­nal inha­bi­tants were Rut­he­nians, and new sett­lers came main­ly from Spiš (najk​raj​sik​raj​.sk). In 1551, the­re were 9 fami­lies living here, and by 1605, the num­ber had gro­wn to 37 (polo​mka​.sk). In 1828, the­re were 2,293 resi­dents in 230 hou­ses (najk​raj​sik​raj​.sk). His­to­ri­cal names for the vil­la­ge inc­lu­de Polun­ka, Polu­oka, Sch­gy­ar, Sqe­er alias Polun­ka, Pol­lun­ka alias Zeer, and Pol­lun­ka (najk​raj​sik​raj​.sk). The inha­bi­tants were enga­ged in agri­cul­tu­re and pas­to­ra­lism. The his­to­ry of Polo­mka is clo­se­ly tied to Muráň Cast­le and the Muráň domain (polo​mka​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post