2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Krajina, Potoky, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, TOP, Vodopády

Malé vodopády Studeného potoka

skala
Hits: 2679

Malé vodo­pá­dy Stu­de­né­ho poto­ka sa nachá­dza­jú v Malej Stu­de­nej doli­ne. Nedaj­te sa pomý­liť náz­vom, vodo­pá­dy sú to pomer­ne veľké :-).

Vodo­pá­dy nachá­dza­jú­ce sa 1276 met­rov nad morom, pre­ko­ná­va­jú 18 met­ro­vý výš­ko­vý roz­diel (por​tal​tat​ra​.sk).

The Small Water­falls of Stu­de­ný Potok are loca­ted in the Small Cold Val­ley. Don’t be misled by the name; the water­falls are quite large :-).

Situ­ated at an ele­va­ti­on of 1276 meters abo­ve sea level, the­se water­falls over­co­me an 18-​meter height dif­fe­ren­ce (por​tal​tat​ra​.sk).

Małe wodos­pa­dy poto­ku Stu­de­ný znaj­du­ją się w Doli­nie Małej Zim­nej. Nie daj­cie się zwie­ść nazwie; wodos­pa­dy są całkiem duże :-).

Poło­żo­ne na wyso­ko­ści 1276 met­rów nad pozi­omem mor­za, te wodos­pa­dy poko­nu­ją różni­cę wyso­ko­ści wynos­zącą 18 met­rów (por​tal​tat​ra​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Hory, Hory, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, Typ krajiny

Lomnické sedlo

skala
Hits: 2500

Lom­nic­ké sed­lo sa nachá­dza západ­ne od Lom­nic­ké­ho ští­tu. Je z neho veľ­mi dob­rý výhľad naj­mä na Pod­ta­trans­kú kot­li­nu, ale samoz­rej­me aj na Skal­na­té ple­so (Peter Kac­lík). Jeho vrchol sa nachá­dza v nad­mor­skej výš­ke 2190 met­rov nad morom. Je dostup­né lanov­kou z Tatrans­kej Lom­ni­ce. Kedy­si vie­dol zo Skal­na­té­ho ple­sa na Lom­nic­ké sed­lo turis­tic­ký chod­ník, kto­ré je 440 výš­ko­vých met­rov niž­šie (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). Lom­nic­ké sed­lo je lavi­nóz­nou loka­li­tou (Wiki­pe­da).

Lom­nic­ké sed­lo sa nachá­dza medzi Lom­nic­kým a Kež­mar­ským ští­tom. Prí­stup­né je aj lanov­kou z Tatrans­kej Lom­ni­ce. Znač­nú časť tvo­rí roz­siah­le kamen­né pole. Sed­lo je aj výcho­dis­ko­vým bodom pre turis­tov. Ponú­ka aj prí­le­ži­tos­ti aj na skial­pi­niz­mus a zim­né športy.

Lom­nic­ké Sed­lo is loca­ted to the west of Lom­nic­ký Peak. It offers a gre­at view, espe­cial­ly of the Pod­ta­trans­ká Basin, and, of cour­se, Skal­na­té Ple­so (Peter Kac­lík). Its sum­mit is situ­ated at an ele­va­ti­on of 2,190 meters abo­ve sea level. It is acces­sib­le by cab­le car from Tatrans­ká Lom­ni­ca. The­re used to be a hiking trail from Skal­na­té Ple­so to Lom­nic­ké Sed­lo, which is 440 ver­ti­cal meters lower (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). Lom­nic­ké Sed­lo is a loca­ti­on pro­ne to ava­lan­ches (Wiki­pe­dia).

Lom­nic­ké sed­lo is loca­ted bet­we­en Lom­nic­ký štít and Kež­mar­ský štít. It is acces­sib­le by cab­le car from Tatrans­ká Lom­ni­ca. A sig­ni­fi­cant part of it con­sists of an exten­si­ve roc­ky field. The sadd­le is also a star­ting point for hikers. It also offers oppor­tu­ni­ties for ski tou­ring and win­ter sports.

Lom­nic­ké sed­lo znaj­du­je się na zachód od Lom­nic­ké­ho ští­tu. Z nie­go roz­tac­za się dosko­na­ły widok, zwłaszc­za na kot­li­nę Pod­ta­trans­ką, a oczy­wi­ście także na Skal­na­té ple­so (Peter Kac­lík). Jego szc­zyt znaj­du­je się na wyso­ko­ści 2190 met­rów nad pozi­omem mor­za. Jest dostęp­ne kolej­ką lino­wą z Tatrans­ká Lom­ni­ca. Kie­dyś pro­wa­dził stąd szlak turys­tycz­ny ze Skal­na­té ple­so na Lom­nic­ké sed­lo, któ­re jest o 440 met­rów niżej (Mar­tin Kiňo, Vác­lav Sulek). Lom­nic­ké sed­lo to również obszar nara­żo­ny na lawi­ny (Wiki­pe­dia).

Lom­nic­ké sed­lo leży między Lom­nic­kým a Kež­mar­ským ští­tom. Jest dostęp­ne kolej­ką lino­wą z Tatrans­ká Lom­ni­ca. Znacz­ną część sta­no­wi obszer­ne pole kamien­ne. Prze­łęcz słu­ży również jako punkt star­to­wy dla turys­tów. Ofe­ru­je również możli­wo­ści skial­pi­niz­mu i spor­tów zimowych.

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Vodné nádrže

Tajch Vindšachtské jazero

skala
Hits: 4322

Vind­šacht­ské jaze­ro je v obci Štiav­nic­ké Bane. Je jed­ným z 24 taj­chov v oko­lí Ban­skej Štiav­ni­ce, v Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Štiav­nic­ké vrchy. Je súčas­ťou loka­li­ty Sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho dedič­stva ​“Ban­ská Štiav­ni­ca”. Z infor­mač­nej tabu­le som sa dozve­del, že tajch dal návrh poza­sta­viť Matej Kor­nel Hell v roku 1710. Hrá­dza bola posta­ve­ná v rokoch 1712 až 1715. Cie­ľom bola ochra­na štôl­ne Hor­ná Bie­be­ro­vá pred pod­zem­nou vodou. V roku 1729 a 1747 bola opra­ve­ná Samu­e­lom Miko­ví­nym. Opráv si Vind­šach­ta vyžia­da­la v 18. sto­ro­čí, okrem spo­mí­na­ných, via­ce­ro. Tajch mal dva samos­tat­né zber­né jar­ky: Hlav­ný piar­gs­ky jarok a Širo­ký jarok. Náhon­ný jarok bol vybu­do­va­ný v roku 1715. Voda z neho sa naj­skôr využí­va­la na vod­ný pohon s brz­dia­cim zaria­de­ním na dopra­vu rudy a hlu­ši­ny v ban­ských šach­tách. Neskôr voda slú­ži­la pre potre­by stúp pod šach­tou Leopold. Pre­pa­do­vá voda s vyčer­pa­nou ban­skou vodou sa využí­va­la aj na pohon úprav­níc­kych zaria­de­ní v Šte­ful­tov­skej doli­ne. Neskôr sa voda s náhon­né­ho jar­ku pou­ží­va­la na pohon vod­nos­tĺp­co­vých čer­pa­cích zaria­de­ní. Dneš­né pome­ry hovo­ria o tom, že objem nádr­že pri maxi­mál­nej hla­di­ne je 305 800 m3, plo­cha 44 000 m2, maxi­mál­na hĺb­ka je 14.2 m, dĺž­ka hrá­dze 237.1 m (Infor­mač­ná tabu­ľa). Leží v nad­mor­skej výš­ke 688 met­rov nad morom (uvzsr​.sk). Tajch je pria­mo napo­je­ný na Hor­ný Dekýš­sky jarok, dal sa však napúš­ťať aj z Počú­va­del­ské­ho taj­chu cez zná­mu ​„výhyb­ku“ jar­ko­vé­ho sys­té­mu na Kríž­nej, pro­stred­níc­tvom Rich­ňav­ských taj­chov a cez tajch Bako­mi. Tajch Veľ­ká Vind­šach­ta je spo­lu s niž­ším taj­chom Evič­ka už sto­ro­čie vyhľa­dá­va­ným stre­dis­kom oddy­chu, rekre­ácie a vod­ných špor­tov (baj​komk​taj​chom​.sk).

Tajch slú­žil na záso­bo­va­nie vody pre potre­by ban­ské­ho prie­mys­lu, naj­mä pre pohá­ňa­nie vod­ných kolies na ťaž­bu a spra­co­va­nie rudy. Základ­ným prin­cí­pom fun­go­va­nia taj­chov bolo hro­ma­de­nie vody z prí­to­kov pomo­cou prieh­ra­dy. Násled­ne sa táto voda využí­va­la na pohá­ňa­nie vod­ných zaria­de­ní pro­stred­níc­tvom špe­ciál­nych vod­ných náho­nov. Tajch Vind­šacht­ské jaze­ro bol súčas­ťou roz­siah­lej sie­te taj­chov, kto­rá zabez­pe­čo­va­la sta­bil­ný zdroj vody pre potre­by ban­ské­ho prie­mys­lu. Bol aj sym­bo­lom tech­nic­kej vyspe­los­ti stre­do­ve­kých ban­ských inži­nie­rov. Ich stav­ba vyža­do­va­la pre­cíz­ne mera­nie a plá­no­va­nie, a ich údrž­ba si vyža­do­va­la neus­tá­lu starostlivosť.

V súčas­nos­ti je Tajch Vind­šacht­ské jaze­ro nie­len tech­nic­kým pamät­ní­kom minu­los­ti, ale aj prí­rod­ným a rekre­ač­ným úze­mím. Oko­lie jaze­ra je obľú­be­ným mies­tom pre turis­ti­ku a oddych, kde náv­štev­ní­ci môžu obja­vo­vať his­tó­riu a krá­sy prí­ro­dy. Tajch Vind­šacht­ské jaze­ro ostá­va dôle­ži­tým spo­jen­com medzi minu­los­ťou a súčas­nos­ťou, pri­po­mí­na­júc nám význam a vývoj ban­ské­ho prie­mys­lu, kto­rý ovplyv­nil for­mo­va­nie kra­ji­ny a spo­loč­nos­ti na Slovensku.

Vind­šach­ta Lake is situ­ated in the vil­la­ge of Štiav­nic­ké Bane and is one of the 24 reser­vo­irs in the vici­ni­ty of Ban­ská Štiav­ni­ca, wit­hin the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Štiav­nic­ké Vrchy. It is part of the UNESCO World Heri­ta­ge site ​“Ban­ská Štiav­ni­ca.” From the infor­ma­ti­on board, I lear­ned that the con­cept for the reser­vo­ir was pro­po­sed by Matej Kor­nel Hell in 1710. The dam was cons­truc­ted bet­we­en 1712 and 1715 with the aim of pro­tec­ting the Upper Bie­be­ro­vá Adit from under­ground water. Samu­el Miko­ví­ny repai­red it in 1729 and 1747. The Vind­šach­ta Shaft requ­ired mul­tip­le repairs in the 18th cen­tu­ry, in addi­ti­on to the men­ti­oned ones. The reser­vo­ir had two sepa­ra­te drai­na­ge dit­ches: the Main Piar­gs­ky Ditch and the Wide Ditch. The supp­ly ditch was built in 1715. Ini­tial­ly, its water was used for water-​powered tran­s­por­ta­ti­on of ore and gan­gue in the mining shafts with a bra­king devi­ce. Later, the water ser­ved the needs of the Leopold shaft. The overf­low water, along with the dep­le­ted mining water, was also used to power the pro­ces­sing faci­li­ties in the Šte­ful­tov­ska Val­ley. Later, the water from the supp­ly ditch was used to dri­ve water-​column pum­ping devi­ces. Cur­rent con­di­ti­ons sta­te that the reser­vo­ir’s volu­me at maxi­mum capa­ci­ty is 305,800 m³, the area is 44,000 m², the maxi­mum depth is 14.2 m, and the dam’s length is 237.1 m (Infor­ma­ti­on board). It is loca­ted at an ele­va­ti­on of 688 meters abo­ve sea level (uvzsr​.sk). The reser­vo­ir is direct­ly con­nec­ted to the Upper Dekýš Ditch but could also be fil­led from the Počú­va­del­ské Reser­vo­ir through the well-​known ​“switch” of the ditch sys­tem to Kríž­na, via the Rich­ňa­va Reser­vo­irs and the Bako­mi Reser­vo­ir. Vind­šach­ta Lake, along with the lower Evič­ka Reser­vo­ir, has been a popu­lar cen­ter for rela­xa­ti­on, rec­re­a­ti­on, and water sports for cen­tu­ries (baj​komk​taj​chom​.sk).

The reser­vo­ir ser­ved as a water supp­ly for the needs of the mining indus­try, espe­cial­ly for powe­ring water whe­els used in ore extrac­ti­on and pro­ces­sing. The fun­da­men­tal prin­cip­le of how reser­vo­irs ope­ra­ted invol­ved accu­mu­la­ting water from tri­bu­ta­ries using a dam. Sub­se­qu­en­tly, this water was uti­li­zed to dri­ve water-​powered machi­ne­ry through spe­cia­li­zed water chan­nels. Vind­šach­ta Lake Reser­vo­ir was part of an exten­si­ve network of reser­vo­irs that ensu­red a stab­le water sour­ce for the mining indus­try­’s requ­ire­ments. It also sto­od as a sym­bol of the tech­ni­cal pro­fi­cien­cy of medie­val mining engi­ne­ers. The­ir cons­truc­ti­on requ­ired pre­ci­se mea­su­re­ment and plan­ning, and the­ir main­te­nan­ce deman­ded con­ti­nu­ous care.

Today, Vind­šach­ta Lake Reser­vo­ir is not only a tech­ni­cal monu­ment of the past but also a natu­ral and rec­re­a­ti­onal area. The lake­’s sur­roun­dings are a popu­lar des­ti­na­ti­on for hiking and rela­xa­ti­on, whe­re visi­tors can explo­re the his­to­ry and beau­ty of natu­re. Vind­šach­ta Lake Reser­vo­ir remains an essen­tial link bet­we­en the past and the pre­sent, remin­ding us of the sig­ni­fi­can­ce and evo­lu­ti­on of the mining indus­try that influ­en­ced the sha­ping of the lands­ca­pe and socie­ty in Slovakia.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Topoľčianske

Vozokany – dedina pod Marhátom

skala
Hits: 4099

Vozo­ka­ny pri Topoľ­ča­noch sú najb­liž­šia dedi­na pod Mar­há­tom, na úpä­tí Považ­ské­ho Inov­ca (Peter Kac­lík). Z infor­mač­nej tabu­le som sa dozve­del, že prvý krát je obec spo­mí­na­ná v roku 1318 ako Weze­ken, obec vozia­rov Nit­rian­ske­ho hra­du. Za svo­ju his­tó­riu pat­ri­la Ostri­hom­skej kapi­tu­le, Ester­há­zy­ov­com, Méry­ov­com, Ocs­ka­y­ov­com. Erb pochá­dza z 18. sto­ro­čia a zná­zor­ňu­je kopa­jú­ce­ho Per­mo­ní­ka v žele­zo­rud­ných baniach pod Mar­há­tom. Spi­so­va­teľ Fran­ti­šek Heč­ko nazval ten­to kraj ​“Kra­jom mlie­ka a medu”. Neďa­le­ko od obce je ryb­ník v Krtov­ciach (Infor­mač­ná tabu­ľa obce). Kedy­si tu boli vinoh­ra­dy. Oby­va­te­lia sa zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom. V roku 1834 a 1866 pos­tih­la obec cho­le­ra (vozo​ka​ny​.eu).

Vozo­ka­ny near Topoľ­ča­ny is the clo­sest vil­la­ge under Mar­hát, at the foot­hills of the Považ­ský Ino­vec (Peter Kac­lík). From an infor­ma­ti­on board, I lear­ned that the vil­la­ge is first men­ti­oned in 1318 as Weze­ken, a vil­la­ge of car­ters from Nit­rian­sky hrad. Throug­hout its his­to­ry, it belo­n­ged to the Ostri­hom Chap­ter, Ester­há­zy fami­ly, Méry fami­ly, and Ocs­kay fami­ly. The coat of arms dates back to the 18th cen­tu­ry and depicts a dig­ging Per­mo­ník in the iron ore mines under Mar­hát. Wri­ter Fran­ti­šek Heč­ko cal­led this regi­on the ​“Land of Milk and Honey.” Not far from the vil­la­ge is a pond in Krtov­ce (Infor­ma­ti­on board of the vil­la­ge). Once, the­re were vine­y­ards here, and the inha­bi­tants were invol­ved in agri­cul­tu­re. In 1834 and 1866, the vil­la­ge was hit by cho­le­ra (vozo​ka​ny​.eu).

Odka­zy

  • Vozo­ka­ny na Facebooku

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Talianske mestá, Taliansko, Typ krajiny, Zahraničie

Jesolo – prímorská dovolenková oblasť severného Talianska

skala
Hits: 3557

Jeso­lo je prí­mor­ským leto­vis­kom na pobre­ží Jad­ran­ské­ho mora v Sever­nom Talian­sku. Pláž v Jeso­le je 15 km dlhá. Sta­ré cen­trum Vec­chia, s úzky­mi ulič­ka­mi a trh­mi dýcha typic­kou auten­tic­kou talian­skou atmo­sfé­rou. Blíz­ko sa nachá­dzajp ostro­vy Bura­no s fareb­ný­mi doma­mi a his­to­ric­ký Tor­cel­lo, kde sa nachá­dza bazi­li­ka San­ta Maria Assun­ta, kos­tol San­ta Fos­ca. V Jeso­le je aktív­ny noč­ný život, klu­by a bary ponú­ka­jú zába­vu až do sko­rých ran­ných hodín. Počas let­ných mesia­cov mes­to hos­tí náv­štev­ní­kov z celé­ho sveta.

Jeso­lo sa nachá­dza na seve­re Talian­ska pri pobre­ží Jad­ra­nu. Veľ­mi blíz­ko Bená­tok. Sta­ro­ve­ké meno mes­ta Jeso­lo Equ­ilium pochá­dza z latin­ské­ho equ­us, ale­bo vene­ti­ca ekvo, čo zna­me­ná mes­to koní. Iné his­to­ric­ké náz­vy: Equ­ilo, Lesu­lo, Jexu­lo, Jexol­lo, Jeso­lum. V Talian­sku sa toto mes­to čas­to ozna­ču­je ako Ieso­lo (jeso​lo​.biz).

Jeso­lo is a sea­si­de resort on the Adria­tic coast in Nort­hern Ita­ly. The beach in Jeso­lo stret­ches for 15 km. The old town of Vec­chia, with its nar­row stre­ets and mar­kets, exu­des a typi­cal aut­hen­tic Ita­lian atmo­sp­he­re. Near­by, you can find the islands of Bura­no with color­ful hou­ses and the his­to­ric Tor­cel­lo, whe­re the Basi­li­ca of San­ta Maria Assun­ta and the church of San­ta Fos­ca are loca­ted. Jeso­lo has an acti­ve night­li­fe, with clubs and bars offe­ring enter­tain­ment until the ear­ly hours. During the sum­mer months, the city hosts visi­tors from around the world.

Jeso­lo is loca­ted in nort­hern Ita­ly on the coast of the Adria­tic Sea, very clo­se to Veni­ce. The ancient name of the town, Jeso­lo Equ­ilium, is deri­ved from the Latin equ­us, or Vene­tian ekvo, mea­ning the city of hor­ses. Other his­to­ri­cal names inc­lu­de Equ­ilo, Lesu­lo, Jexu­lo, Jexol­lo, and Jeso­lum. In Ita­ly, this town is often refer­red to as Ieso­lo (jeso​lo​.biz).

Jeso­lo è una loca­li­tà bal­ne­a­re sul­la cos­ta adria­ti­ca nel Nord Ita­lia. La spiag­gia di Jeso­lo si esten­de per 15 km. La vec­chia cit­tà di Vec­chia, con le sue stra­de stret­te e i mer­ca­ti, res­pi­ra un’at­mos­fe­ra auten­ti­ca tipi­ca­men­te ita­lia­na. Nel­le vici­nan­ze si tro­va­no le iso­le di Bura­no con case colo­ra­te e l’is­to­ri­co Tor­cel­lo, dove si tro­va la Basi­li­ca di San­ta Maria Assun­ta e la chie­sa di San­ta Fos­ca. Jeso­lo ha una vita not­tur­na atti­va, con club e bar che off­ro­no intrat­te­ni­men­to fino alle pri­me ore del mat­ti­no. Duran­te i mesi esti­vi, la cit­tà ospi­ta visi­ta­to­ri da tut­to il mondo.

Jeso­lo si tro­va nel nord Ita­lia sul­la cos­ta del­l’Ad­ria­ti­co, mol­to vici­no a Vene­zia. Il nome anti­co del­la cit­tà, Jeso­lo Equ­ilium, deri­va dal lati­no equ­us o dal vene­to ekvo, che sig­ni­fi­ca la cit­tà dei caval­li. Altri nomi sto­ri­ci inc­lu­do­no Equ­ilo, Lesu­lo, Jexu­lo, Jexol­lo e Jeso­lum. In Ita­lia, ques­ta cit­tà è spes­so chia­ma­ta Ieso­lo (jeso​lo​.biz).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post