2014, 2015, 2016, Časová línia, Jazerá, Jazerá, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Záhorie, Živočíchy

Významné vtáčie územie Adamovské jazerá

skala
Hits: 3395

Ada­mov­ské jaze­rá sa nachá­dza­jú na 85-​om rieč­nom kilo­met­ri rie­ky Mora­va. Posky­tu­jú mož­nos­ti pre rybo­lov, let­nú rekre­áciu, kúpa­nie. Sú tu tri prí­sta­vy, pre­má­va­jú tu dve lode. Z prí­sta­vu Gbe­ly Ada­mov sa dá pre­pla­viť do Čes­kých Tvrdo­níc. Ada­mov­ské jaze­rá tvo­ria dve štr­ko­vis­ká, sú teda ume­lo vytvo­re­ný­mi vod­ný­mi plo­cha­mi (Infor­mač­ná tabu­ľa). Od roku 1969. Na sever­nom, ploš­ne väč­šom štr­ko­vis­ku, pre­bie­ha ťaž­ba štr­ku na západ­nej stra­ne aj v súčas­nos­ti. Na juž­nom sa nachá­dza 13 ostro­vov, hniez­di tu viac ako 80 dru­hov vtá­kov (eza​ho​rie​.sk). Kedy­si tu boli mok­ra­de, vďa­ka úpra­ve rie­ky Mora­va zanik­li (Infor­mač­ná tabu­ľa). Mes­to Gbe­ly upra­vi­lo pred časom plá­že, par­ko­va­cie plo­chy, vysa­di­lo stro­my a krí­ky, vybu­do­va­lo spr­chy, umy­vá­reň, sociál­ne zaria­de­nia. Ada­mov je mest­skou čas­ťou mes­ta Gbe­ly (gbe​ly​.sk). Ada­mov­ské jaze­rá sú oje­di­ne­lým prí­kla­dom spo­lu­ži­tia prí­ro­da a člo­ve­ka. Je len málo mies­te, kde môže­te nahliad­nuť do sve­ta vtác­tva z takej bez­pro­stred­nej blíz­kos­ti. Desať­ro­čia tu člo­vek a vtá­ky žijú ved­ľa seba (Infor­mač­ná tabuľa). 

Ada­mov­ské jaze­rá pat­ria medzi naj­výz­nam­nej­šie orni­to­lo­gic­ké loka­li­ty na Záho­rí. Sú význam­nou mig­rač­nou zastáv­kou a noco­vis­kom pre husi. Ada­mov­ské jaze­rá sú súčas­ťou Chrá­ne­né­ho vtá­čie­ho úze­mia Mora­va. Hniez­di tu tak­mer polo­vi­ca hniezd­nej popu­lá­cie na Slo­ven­sku husi divej – Anser anser. Zdr­žu­jú sa tu od feb­ru­ára do júla. Čaj­ka sme­ji­vá Larus ridi­bun­dus tu má naj­väč­šiu koló­niu na Záho­rí. Aj rybár rieč­ny Ster­na hirun­do tu osíd­ľu­je ostro­vy bez vyso­kej vege­tá­cie. V mar­ci a aprí­li tu vrcho­lí jar­ná mig­rá­cia kačíc. Tak­mer celé čier­ne sú lys­ky čier­ne – Fuli­ca atra. Pre hrdzav­ku potá­pa­vú – Net­ta rufi­na sú jaze­rá jed­ným z naj­se­ver­nej­ších hniezd­nych loka­lít. Ďal­šie dru­hy: potáp­ka choch­la­tá Podi­ceps cris­ta­tus, bre­hu­ľa rieč­na Ripa­ria ripa­ria, tra­so­chvost bie­ly Mota­cil­la alba. Zazna­me­na­né tu boli: orliak mor­ský Helia­e­e­tus albi­cil­la, kači­ca ostro­chvos­tá Anas acu­ta, kači­ca divá Anas pla­tyr­hyn­chos, potá­pač bie­ly Mer­gus albel­lus, hla­hol­ka sever­ská Bucep­ha­la clan­gul­la, trs­te­nia­rik, dudok choch­la­tý Upu­pa epops, volav­ka popo­la­vá Ardea cine­rea, chav­koš noč­ný Nyc­ti­co­rax nyc­ti­co­rax, fúzat­ka trs­ti­no­vá Panu­rus biar­mi­cus, slá­vik mod­rák Lus­ci­nia sve­ci­ca, bah­nia­ky, bro­div­ce. V polo­vi­ci novem­bra sem pri­lie­ta­jú veľ­ké kŕd­le husí. Zo seve­ru hus bie­lo­če­lá Anser albif­rons a hus sia­tin­ná Anser faba­lis. V oko­lí jazier hniez­di cíbik choch­la­tý Vanel­lus vanel­lus (Infor­mač­ná tabuľa).

V roku 2009 tu posta­vi­lo mes­to Gbe­ly osem met­rov vyso­kú dre­ve­nú roz­hľad­ňu. Domá­ci je vra­via ávé­háč­ka, čiže Ada­mov­ská vtá­čí hle­dzír­ňa (infog​lo​be​.sk). Z roz­hľad­ne je veľ­mi dob­rý výhľad nie­len na vtá­čie koló­nie a blíz­ke oko­lie, ale hlav­ne v zim­ných mesia­coch aj na vzdia­le­né Malé Kar­pa­ty, Bie­le Kar­pa­ty a Pav­lov­ské vrchy (Pála­va) (uby​tu​jem​sa​.sk). Ja cho­dím na Ada­mov­ské jaze­rá pomer­ne čas­to, okrem iné­ho aj sa kúpať. Občas sa tu zasta­vím aj ces­tou z Mora­vy. Zau­jí­ma­vý je aj bufet – občerstvo­va­cie zaria­de­nie, kto­ré som si rých­lo obľú­bil. V lete tu býva pomer­ne dosť ľudí, ale je to ešte zne­si­teľ­né a s par­ko­va­ním som tu ešte nemal prob­lém (Peter Kaclík).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2008, 2011, 2012, 2013, 2015, Časová línia, Devínské Karpaty, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie, Zrúcaniny

Hrad Devín

skala
Hits: 4333

Zná­me zrú­ca­ni­ny hra­du Devín, ležia­ce na skal­nom bra­le nad súto­kom Mora­vy a Duna­ja, pat­ria k význam­ným pamät­ní­kom slo­ven­skej minu­los­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Za vlá­dy Tra­já­na a Valen­tia­na I. bola na Deví­ne pred­su­nu­tá rím­ska stráž­na sta­ni­ca. Opev­ne­nie vybu­do­va­la rím­ska posád­ka a bolo súčas­ťou hra­nič­né­ho obran­né­ho sys­té­mu Rím­skej ríše – Limes roma­nus (devin​.sk). Na hrad­nej výši­ne exis­to­va­la význam­ná kelt­ská osa­da už od začiat­ku posled­né­ho sto­ro­čia pred n.l.. (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Mimo­riad­ne význam­ná stra­te­gic­ká polo­ha, zná­ma už Kel­tom a Rima­nom, bola prí­či­nou aj k zalo­že­niu mohut­né­ho slo­van­ské­ho hra­dis­ka na hrad­nom návrší, kto­ré sa roku 864 prvý raz písom­ne uvá­dza pod menom Dowi­na (bra​ti​sla​va​.sk), čo zna­me­ná deva, diev­ča (devin​.sk). Naj­star­šie sto­py po Slo­va­noch pochá­dza­jú z 8. sto­ro­čia, vysky­tu­jú sa ne celej plo­che cen­trál­ne­ho hra­dis­ka, z čoho si mož­no utvo­riť pred­sta­vu o inten­zív­nej síd­lis­ko­vej zástav­by. Dodnes sa zacho­va­li zvyš­ky zem­né­ho valu na sever­nej stra­ne hra­dis­ka, kto­rý bol vybu­do­va­ný už v rím­skej dobe. Slo­va­nia ho spev­ni­li dre­ve­nou pali­sá­dou (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

V 9. sto­ro­čí tu síd­lil Moj­mír, Ras­ti­slav aj Svä­top­luk, kto­rý tu v roku 871 pora­zil Nemcov (kas​tiel​.org). Z leto­pi­sov vyplý­va, že na Deví­ne sa opev­ni­lo veľ­ko­mo­rav­ské­ho knie­ža Ras­ti­slav, kto­rý hľa­dal úto­čis­ko pred výcho­dof­ran­ským krá­ľom Ľudo­ví­tom Nemcom (i15​.cz). V obdo­bí Veľ­ko­mo­rav­skej ríše to bol naj­výz­nam­nej­ší pohra­nič­ný hrad (bra​ti​sla​va​.sk). Toto roz­siah­le hra­dis­ko, chrá­ne­né od Duna­ja vyso­kým bra­lom a od seve­ro­vý­cho­du prie­ko­pa­mi a zem­ný­mi val­mi, bolo v obdo­bí Veľ­kej Mora­vy jed­nou z naj­dô­le­ži­tej­ších pev­nos­tí pro­ti expan­zii Fran­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk). Po roku 892 bol Devín jed­ným z dôle­ži­tých bodov reťa­ze obran­ných hra­dísk pro­ti úto­kom sta­rých Maďa­rov z potis­kých oblas­tí (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Po záni­ku Veľ­kej Mora­vy nado­bu­dol Devín stra­te­gic­ký význam v 13. sto­ro­čí, v obdo­bí rakúsko-​uhorských bojov o Devín­sku brá­nu. Na hrad­nom kop­ci vzni­kol men­ší kamen­ný pohra­nič­ný stráž­ny hrad (wiki­pe­dia sk). V roku 1272 ovlá­dol hrad Pře­mysl Ota­kar, kto­rý zví­ťa­zil nad uhor­ským krá­ľom Šte­fa­nom (kas​tiel​.org).

K roz­siah­lej­šej výstav­be potom priš­lo až v roku 1460, keď sa sta­li vlast­ník­mi hra­du gró­fi zo Svä­té­ho Jura a Pezin­ka. Hor­ný hrad pre­sta­vo­va­li a iné úpra­vy v dôsled­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva vyko­na­li Bát­ho­ry­ov­ci, kto­rí boli maji­teľ­mi v rokoch 1527 – 1606. Posled­né opev­ňo­va­cie prá­ce sa via­žu rov­na­ko ku Tur­kom a ku Pál­fy­ov­com v dru­hej polo­vi­ci 17. sto­ro­čia. Po záni­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva sa Devín začal v 18. sto­ro­čí roz­pa­dá­vať, k čomu pris­pel (wiki­pe­dia sk) v máji 1809 Napo­le­on, kto­rý obsa­dil Vie­deň a v júni vyho­dil hrad do povet­ria. Odvte­dy je v ruinách. Jeho slá­vu oži­vil v roku 1836 Ľudo­vít Štúr, pre kto­ré­ho bol Devín sym­bo­lom slo­van­skej vzá­jom­nos­ti a národ­né­ho uve­do­me­nia (sazp​.sk). Od čias slo­ven­ské­ho národ­né­ho hnu­tia, po štú­rov­ských vychádz­kach na hrad­né zrú­ca­ni­ny, sa Devín stal pre svo­ju veľ­ko­mo­rav­skú tra­dí­ciu sym­bo­lom nie­len dáv­nej slo­van­skej slá­vy, ale aj sym­bo­lom slo­van­skej druž­by a pria­teľ­stva medzi národ­mi. Zrú­ca­ni­na hra­du Devín je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a spra­vu­je ju mest­ské múze­um v Bra­ti­sla­ve (bra​ti​sla​va​.sk).

Na hra­de sa nachá­dza­jú pozos­tat­ky rím­skej stav­by. Jed­na z nich sa nachá­dza na hor­nom nádvo­rí, pred vstu­pom do expo­zič­nej inte­ri­é­ro­vej čas­ti. Citu­jem z infor­mač­nej tabu­le, kto­rá sa nachá­dza pri tých­to pozos­tat­koch. “Obja­vi­li ju počas arche­olo­gic­ké­ho výsku­mu v 30. rokoch 20. sto­ro­čia. Pod­stat­ná časť nále­zov bola zni­če­ná počas II. sve­to­vej voj­ny. Zis­ti­lo sa, že stav­ba pozos­tá­va zo šty­roch miest­nos­tí, z kto­rých jed­na je zakon­če­ná apsi­dou orien­to­va­nou na juh. Na zákla­de sta­veb­nej tech­ni­ky sa môže dato­vať do 3. sto­ro­čia – obdo­bie vlá­dy dynas­tie Seve­rov­cov, s nasle­du­jú­cou pre­stav­bou, kto­rá sa moh­la rea­li­zo­vať za vlá­dy cisá­ra Valen­ti­niá­na I. (364 – 375).” Budo­vu mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať ako súčasť civil­nej usad­los­ti (Infor­mač­ná tabu­ľa na Deví­ne). V rokoch 1921 – 1922 vo východ­nej čas­ti hra­dis­ka obja­vi­li a neskôr iden­ti­fi­ko­va­li veľ­ko­mo­rav­ský kos­tol dato­va­ný do 10 – 11. sto­ro­čia (apsi​da​.sk).

Západ­né Kar­pa­ty vznik­li v dôsled­ku kolí­zie afric­kej a eurá­zij­skej plat­ne. Malé Kar­pa­ty a Hunds­he­im­ské vrchy sú ich súčas­ťou. V kot­li­nách sa postup­ne vytvo­ril rieč­ny sys­tém Duna­ja a Mora­vy. A prá­ve nad súto­kom spo­mí­na­ných riek sa nachá­dza bra­lo Devín­ske­ho hra­du. Pred­sta­vu­je vyz­dvi­hnu­tú časť poho­ria uťa­tú zlo­mom voči pokles­nu­tej Devín­skej brá­ne. Devín­ska hrad­ná ska­la je národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Hrad­né bra­lo je mohut­né a čle­ni­té, dosa­hu­je výš­ku tak­mer 70 met­rov. Vysky­tu­jú sa tu na ska­le belem­ni­ty (Infor­mač­ná tabuľa).

Celý hrad­ný kopec je význam­ný aj ako bota­nic­ká loka­li­ta s výsky­tom mno­hých chrá­ne­ných a ohro­ze­ných dru­hov rast­lín. Vege­tá­ciu hrad­né­ho vrchu po stá­ro­čia ovplyv­ňo­val člo­vek. Ras­tie tu napr. Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­mač­ná tabu­ľa).

Skal­ná ste­na posky­tu­je hniezd­ne pod­mien­ky pre vtác­tvo. Tep­lé juž­né sva­hy sú význam­ným bio­to­pom naj­mä pre pla­zy a hmyz. V puk­li­nách hniez­dia napr.: sokol Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Z hmy­zu vid­lo­chvost Iphic­li­des poda­li­rius, jasoň Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, fúzač Ceram­byx cer­do (Infor­mač­ná tabuľa).

Oby­va­te­lia osa­dy v dol­nej čas­ti hra­dis­ka pocho­vá­va­li svo­jich mŕt­vych na tom­to mies­te ešte v čase Veľ­kej Mora­vy. Prie­mer­ný vek pocho­va­ných je 32 rokov, leža­li v hĺb­ka 70 – 130 cm tes­ne jeden ved­ľa dru­hé­ho, mies­ta­mi i vo via­ce­rých vrstvách nad sebou. Zanik­nu­tý kos­tol z 9. sto­ro­čia nahra­di­la v 10. sto­ro­čí kaplnka.

Odka­zy:

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2015, Časová línia, Hont, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Hont

skala
Hits: 2574

Hont je jed­ným z regi­ó­nov Slo­ven­ska, jeho síd­lom boli Šahy. V nie­kto­rých turis­tic­kých pub­li­ká­ciách sa regi­ón nazý­va aj Poip­lie (Wiki­pe­dia). Názov je odvo­de­ný od šľach­tic­ké­ho rodu Hunt – Poznan (slo​vak​re​gi​on​.sk). Do regi­ó­nu Hont pat­rí napr. Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce, Bŕh­lov­ce (Wiki­pe­dia). Hra­ni­ce tvo­ri­li Štiav­nic­ké vrchy na seve­re, Hron na zápa­de, rie­ka Krtíš na výcho­de, Dunaj a Ipeľ na juhu (slo​vak​re​gi​on​.sk). Hon­tian­ska župa za Uhor­ska mala 2 633 km2 a sia­hal do dneš­né­ho Maďar­ska. Jej vznik sa datu­je do 11. sto­ro­čia odčle­ne­ním Hon­tian­ske­ho komi­tá­tu od Novoh­rad­ské­ho komi­tá­tu. Kon­com 13. sto­ro­čia sa komi­tát zme­nil na zemian­sku sto­li­cu. V rokoch 1552 až 1682 väč­ši­nu úze­mia Hon­tu obsa­di­li turec­ké voj­ská a pri­po­ji­li ku Novoh­rad­ské­mu san­dža­ku. Ban­ská Štiav­ni­ca bola v roku 1787 dru­hým naj­väč­ším slo­ven­ským mes­tom, mala 18 926 oby­va­te­ľov. Malo­hont bol v roku 1802 pri­po­je­ný ku Geme­ru. V roku 1877 bola ku Hon­tian­skej župe pri­po­je­ná Kru­pi­na. V stre­do­ve­ku sa Hon­tian­ska sto­li­ca deli­la na šty­ri slúž­nov­ské okre­sy: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký a Malo­hont­ský. Po roku 1802 na juh od Ipľa vytvo­ril Ipeľ­ský okres (Wiki­pe­dia). Cha­rak­te­ris­tic­ký prv­kom Hon­tu je laz­níc­ke osíd­le­nie a pre­tr­vá­va­nie tra­dič­ných ľudo­vých zvyk­los­tí. V nie­kto­rých obciach sa dodnes zacho­va­li tra­dič­né remes­lá – čip­kár­stvo, hrn­čiar­stvo, kováč­stvo (slo​vak​re​gi​on​.sk).

Nie­kto­ré lokality

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2013, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Slovenská krajina

Stránske

skala
Hits: 2052

Strán­ske dosta­lo názov pod­ľa prí­krych strá­ňav, kto­ré ho obklo­pu­jú. Prvá zmien­ka o ňom je z roku 1368. Výstav­ba kos­to­lu svä­tej Hele­ny zača­la v roku 1368. V roku 1858 zeme­tra­se­nie kos­tol sil­ne poško­di­lo, v roku 1877 bol uzav­re­tý. Dnes je zo sta­ro­by­lé­ho kos­to­la len zrú­ca­ni­na. Pri Strán­skom sa nachá­dza his­to­ric­ká ces­ta zo 14. sto­ro­čia. Dnes je medzi Rajec­ký­mi Tep­li­ca­mi a Strán­skym, medzi Rajec­ký­mi kúpeľ­mi a zrú­ca­ni­nou gotic­ké­ho kos­to­lí­ka svä­tej Hele­ny v Strán­skom. Dnes je to 2 km dlhá poľ­ná ces­ta, z kto­rej vid­no Lúčan­skú Malú Fat­ru s vrchol­mi Min­čol, Veľ­ká Lúka, Kľak. Sme­rom na juho­zá­pad sú Strá­žov­ské vrchy, na zápa­de sú Súľov­ské vrchy. Pozdĺž ces­ty bolo vysa­de­ných 25 list­na­tých stro­mov (Infor­mač­ná tabuľa).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post