2011-2015, 2015, Časová línia, Krajina, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské, Stavby, Zámky

Markušovce

Hits: 1864

Mar­ku­šov­ce ležia v juž­nej čas­ti Hor­nád­skej kot­li­ne, neďa­le­ko od Spiš­skej Novej Vsi (His­tó­ria Mar­ku­šo­viec pre budúc­nosť obec a zása­dy ochra­ny pamiat­ko­vej zóny, Kraj­ský pamiat­ko­vý úrad Koši­ce, pra­co­vis­ko Spiš­ská Nová Ves). Pri súto­ku Levočs­ké­ho poto­ka s Hor­ná­dom (mar​ku​sov​ce​.sk) v nad­mor­skej výš­ke 435 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Mar­ku­šov­ce sú súčas­ťou národ­né­ho par­ku Slo­ven­ský raj (mar​ku​sov​ce​.sk). Na roz­lo­he 18.51 km2 tu žije 4546 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Prvé zmien­ky o Mar­ku­šov­ciach sú zo začiat­ku 12, sto­ro­čia. Tatá­ri v roku 1241 Mar­ku­šov­ce vyplie­ni­li. Osa­da sa pred­tým nazý­va­la Svä­tý Michal, nové meno dosta­la Ter­ra Mar­ci” – Zem Mar­ko­va. Mar­ku­šov­ce sa v prie­be­hu stre­do­ve­ku vyvi­nu­li na význam­né síd­lo. V roku 1527 bol Mar­ku­šov­ský hrad zni­če­ný. Násled­ne bol obno­vo­va­ný a niče­ný požiar­mi. Zacho­va­lo sa aj 10 kaš­tie­ľov a kúrií. Opev­ne­ný rene­sanč­ný kaš­tieľ bol dosta­va­ný v roku 1643. Na hor­nej tera­se par­ku bol vybu­do­va­ný letoh­rá­dok Dar­da­ne­ly (His­tó­ria Mar­ku­šo­viec pre budúc­nosť obec a zása­dy ochra­ny pamiat­ko­vej zóny, Kraj­ský pamiat­ko­vý úrad Koši­ce, pra­co­vis­ko Spiš­ská Nová Ves). His­to­ric­ké náz­vy obce: Vil­la Mar­ci, Szent­mi­cha­lur, Marius­dorf, Mar­cus­fa­lua, Zent­my­hal, Mar­kus­so­wc­ze, Mar­kus­fa­lua. Maďar­sky je to Már­kus­fa­lu, Mar­kusc­se­pán­fa­lu, nemec­ky Marks­dorf. V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia s Mar­ku­šov­ca­mi sply­nu­la obec Čepa­nov­ce. V roku 1787 tu v 65 domoch žilo 408 oby­va­te­ľov. Zapo­die­va­li sa okrem poľ­no­hos­po­dár­stva prá­ci v lese a v baniach. Neskôr tu fun­go­va­la pra­žia­reň želez­nej rudy. V roku 1892 tu vzni­kol dre­vár­sky závod. V rokoch 18801890 pos­tih­lo Mar­ku­šov­ce veľ­ké vysťa­ho­va­lec­tvo (mar​ku​sov​ce​.sk).


Mar­ku­šov­ce is situ­ated in the sout­hern part of the Hor­nád Basin, near Spiš­ská Nová Ves (His­to­ry of Mar­ku­šov­ce for the Futu­re of the Vil­la­ge and Prin­cip­les of the Pre­ser­va­ti­on of the Monu­ment Zone, Regi­onal Monu­ments Offi­ce Koši­ce, branch Spiš­ská Nová Ves). It is loca­ted near the con­flu­en­ce of the Levočs­ký stre­am with the Hor­nád River (mar​ku​sov​ce​.sk), at an alti­tu­de of 435 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). Mar­ku­šov­ce is part of the Slo­vak Para­di­se Nati­onal Park (mar​ku​sov​ce​.sk). Cove­ring an area of 18.51 km², the vil­la­ge is home to 4,546 resi­dents (Wiki­pe­dia).

The first men­ti­ons of Mar­ku­šov­ce date back to the ear­ly 12th cen­tu­ry. The Tatars plun­de­red Mar­ku­šov­ce in 1241. The sett­le­ment was pre­vi­ous­ly cal­led Saint Micha­el, and it rece­i­ved its new name Ter­ra Mar­ci” – Mar­k’s Land. Mar­ku­šov­ce deve­lo­ped into a sig­ni­fi­cant sett­le­ment during the medie­val peri­od. In 1527, the Mar­ku­šov­ce Cast­le was des­tro­y­ed. Sub­se­qu­en­tly, it was rebu­ilt and des­tro­y­ed by fires. Ten man­si­ons and manor hou­ses have been pre­ser­ved. The for­ti­fied Renais­san­ce man­si­on was com­ple­ted in 1643. A gaze­bo cal­led Dar­da­nel­les was built on the upper ter­ra­ce of the park (His­to­ry of Mar­ku­šov­ce for the Futu­re of the Vil­la­ge and Prin­cip­les of the Pre­ser­va­ti­on of the Monu­ment Zone, Regi­onal Monu­ments Offi­ce Koši­ce, branch Spiš­ská Nová Ves). His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Vil­la Mar­ci, Szent­mi­cha­lur, Marius­dorf, Mar­cus­fa­lua, Zent­my­hal, Mar­kus­so­wc­ze, Mar­kus­fa­lua. In Hun­ga­rian, it is Már­kus­fa­lu, Mar­kusc­se­pán­fa­lu, and in Ger­man, Marks­dorf. In the second half of the 19th cen­tu­ry, the vil­la­ge of Čepa­nov­ce mer­ged with Mar­ku­šov­ce. In 1787, 408 resi­dents lived in 65 hou­ses. Besi­des agri­cul­tu­re, they were enga­ged in fores­try and mining. Later, the­re was an iron ore roas­ting plant. A lum­ber mill was estab­lis­hed in 1892. In the years 1880 – 1890, Mar­ku­šov­ce expe­rien­ced sig­ni­fi­cant emig­ra­ti­on (mar​ku​sov​ce​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Nízke Tatry, Slovenská krajina, TOP

Nízke Tatry

Hits: 3094

Níz­ke Tat­ry ležia medzi rie­ka­mi VáhHron. Tiah­nu sa 80 kilo­met­rom zo zápa­du na východ (niz​ke​tat​ry​.sk). Ich roz­lo­ha je 1242 km2. Ozna­če­nie poho­ria zavie­dol Dionýz Štúr v roku 1860, pôvod­ne ako Niž­né Tat­ry. Neskôr ten­to názov Ján Hun­fal­vy nespráv­ne pre­lo­žil do maďar­či­ny ako Níz­ke Tat­ry (Wiki­pe­dia). Vlád­ne tu kon­ti­nen­tál­na hor­ská klí­ma. Vyš­ší úhrn zrá­žok je na sever­ných sva­hoch, pri­čom západ­ná časť je mier­ne vlh­kej­šia. Sne­ho­vá pokrýv­ka dosa­hu­je nad hra­ni­cou lesa dva met­re. Drží sa 110210 dní v roku (Jozef Veľ­ký). Sú dru­hým naj­nav­šte­vo­va­nej­ším poho­rím Slo­ven­ska. Naj­mä vo východ­nej čas­ti, medzi Čer­to­vi­cou a Krá­ľo­vou hoľou je prí­ro­da zacho­va­lej­šia. V Níz­kych Tat­rách sa nachá­dza via­ce­ro jas­kýň: Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. V roku 1978 boli Níz­ke Tat­ry na plo­che 81 095 hek­tá­rov vyhlá­se­né za Národ­ný park Níz­ke Tat­ryNAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). Naj­vyš­ším vrchom Níz­kych Tatier je Ďum­bier – týči sa do výš­ky 2 043 met­rov nad morom. Pod Krá­ľo­vou hoľou pra­me­nia šty­ri rie­ky: Váh, Hron, Hni­lec a Hor­nád. Brá­nou Níz­kych Tatier je zo sever­nej stra­ny Demä­nov­ská doli­na, z juž­nej stra­ny Mýto pod Ďum­bie­rom a Tále, a hor­ské sed­lá Dono­va­ly a Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). Níz­ke Tat­ry sa čle­nia na Ďum­bier­ske Tat­ry v západ­nej a Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tat­ry vo východ­nej čas­ti, kto­ré sú odde­le­né údo­lia­mi rie­čok Boca a Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Nie­kto­ré zná­me vrcho­ly: Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


The Low Tatras are situ­ated bet­we­en the Váh and Hron rivers, stret­ching 80 kilo­me­ters from west to east (niz​ke​tat​ry​.sk). The­ir area covers 1242 km². The name of the moun­tain ran­ge was intro­du­ced by Dionýz Štúr in 1860, ori­gi­nal­ly as Niž­né Tat­ry” (Lower Tatras). Later, this name was incor­rect­ly trans­la­ted into Hun­ga­rian as Níz­ke Tat­ry” by Ján Hun­fal­vy (Wiki­pe­dia). The regi­on expe­rien­ces a con­ti­nen­tal moun­tain cli­ma­te, with hig­her pre­ci­pi­ta­ti­on on the nort­hern slo­pes, and the wes­tern part being slight­ly more humid. The snow cover rea­ches two meters abo­ve the tree line, las­ting for 110210 days a year (Jozef Veľ­ký). They are the second most visi­ted moun­tain ran­ge in Slo­va­kia. Par­ti­cu­lar­ly in the eas­tern part, bet­we­en Čer­to­vi­ca and Krá­ľo­va hoľa, the natu­re is more pre­ser­ved. The Low Tatras host seve­ral caves, inc­lu­ding Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, and Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. In 1978, the Low Tatras, cove­ring an area of 81,095 hec­ta­res, were dec­la­red the Low Tatras Nati­onal Park – NAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). The hig­hest peak of the Low Tatras is Ďum­bier, rea­ching an ele­va­ti­on of 2,043 meters abo­ve sea level. Four rivers ori­gi­na­te below Krá­ľo­va hoľa: Váh, Hron, Hni­lec, and Hor­nád. The nort­hern gate­way to the Low Tatras is Demä­nov­ská Doli­na, whi­le the sout­hern side is repre­sen­ted by Mýto pod Ďum­bie­rom and Tále, and moun­tain sadd­les Dono­va­ly and Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). The Low Tatras are divi­ded into Ďum­bier Tatras in the west and Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tatras in the east, sepa­ra­ted by the val­le­ys of the Boca and Štiav­nič­ka rivers (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Some well-​known peaks inc­lu­de Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, and Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Die Nie­de­ren Tat­ra lie­gen zwis­chen den Flüs­sen Váh und Hron und ers­trec­ken sich über 80 Kilo­me­ter von Wes­ten nach Osten (niz​ke​tat​ry​.sk). Ihre Flä­che bet­rägt 1242 km². Den Namen des Gebir­ges führ­te Dionýz Štúr im Jahr 1860 ein, urs­prün­glich als Niž­né Tat­ry“ (Unte­re Tat­ra). Spä­ter wur­de die­ser Name von Ján Hun­fal­vy irr­tüm­lich ins Unga­ris­che als Níz­ke Tat­ry“ über­setzt (Wiki­pe­dia). Die Regi­on erlebt ein kon­ti­nen­ta­les Bergk­li­ma, mit höhe­ren Nie­dersch­lä­gen an den Nord­hän­gen und der west­li­che Teil ist etwas feuch­ter. Die Schne­e­dec­ke erre­icht über der Baumg­ren­ze zwei Meter und dau­ert 110210 Tage im Jahr (Jozef Veľ­ký). Sie sind das zwe­it­me­ist­be­such­te Gebir­ge in der Slo­wa­kei. Ins­be­son­de­re im öst­li­chen Teil zwis­chen Čer­to­vi­ca und Krá­ľo­va hoľa ist die Natur bes­ser erhal­ten. Die Nie­de­ren Tat­ra beher­ber­gen meh­re­re Höh­len, darun­ter Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká und Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. 1978 wur­den die Nie­de­ren Tat­ra mit einer Flä­che von 81.095 Hek­tar zum Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry – NAPANT erk­lärt (niz​ke​tat​ry​.sk). Der höchs­te Gip­fel der Nie­de­ren Tat­ra ist Ďum­bier, der eine Höhe von 2.043 Metern über dem Mee­ress­pie­gel erre­icht. Vier Flüs­se ents­prin­gen unter­halb von Krá­ľo­va hoľa: Váh, Hron, Hni­lec und Hor­nád. Das Nord­tor zu den Nie­de­ren Tat­ra ist die Demä­nov­ská Doli­na, wäh­rend die Süd­se­i­te von Mýto pod Ďum­bie­rom und Tále sowie den Gebir­gs­päs­sen Dono­va­ly und Čer­to­vi­ca reprä­sen­tiert wird (visit​lip​tov​.sk). Die Nie­de­ren Tat­ra sind in die Ďumbier-​Tatra im Wes­ten und die Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tat­ra im Osten unter­te­ilt, get­rennt durch die Täler der Flüs­se Boca und Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Eini­ge bekann­te Gip­fel sind Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá und Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Az Alacsony-​Tátra a Váh és a Hron foly­ók között terül el, nyugat­ról kelet­re 80 kilo­mé­ter hoss­zan (niz​ke​tat​ry​.sk). Terüle­te 1242 km². A hegy­ség nevét Dionýz Štúr vezet­te be 1860-​ban, ere­de­ti­leg Niž­né Tat­ry” (Alsó-​Tátra) néven. Később ezt a nevet Ján Hun­fal­vy hibá­san for­dí­tot­ta le magy­ar­ra Níz­ke Tat­ry” néven (Wiki­pe­dia). A régió kon­ti­nen­tá­lis hegy­sé­gi éghaj­la­tot tapasz­tal, a csa­pa­dék maga­sabb észa­ki lej­tőkön van, és a nyuga­ti rész kis­sé ned­ve­sebb. A hóta­ka­ró két métert ér el az erdőha­tár felett, és éven­te 110210 napig tart (Jozef Veľ­ký). Ezek a máso­dik leg­lá­to­ga­tot­tabb hegy­ek Szlo­vá­kiá­ban. Különösen kele­ten, a Čer­to­vi­ca és a Krá­ľo­va hoľa közöt­ti terüle­ten a ter­més­zet job­ban megőr­zött. Az Alacsony-​Tátrában több bar­lang is talál­ha­tó, köz­tük a Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká és a Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. 1978-​ban az Alacsony-​Tátrát, ame­ly 81 095 hek­tá­ros terüle­tet fed le, a Níz­ke Tat­ry Nemze­ti Park­ká nyil­vá­ní­tot­ták (niz​ke​tat​ry​.sk). Az Alacsony-​Tátra leg­ma­ga­sabb csúc­sa a Ďum­bier, ame­ly ten­gers­zint felet­ti 2 043 méte­res magas­ság­ban emel­ke­dik. Négy folyó ered Krá­ľo­va hoľa alatt: Váh, Hron, Hni­lec és Hor­nád. Az Alacsony-​Tátra észa­ki kapu­ja a Demänovská-​völgy, míg a déli oldalt a Mýto pod Ďum­bie­rom és Tále, vala­mint a Dono­va­ly és a Čer­to­vi­ca hegyc­súc­sok kép­vi­se­lik (visit​lip​tov​.sk). Az Alacsony-​Tátrát Ďumbier-​Tátra és Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tát­ra rész­re oszt­ják, ame­ly­eket a Boca és Štiav­nič­ka foly­ók völ­gy­ei válasz­ta­nak el (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Néhá­ny jól ismert csúcs közé tar­to­zik a Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá és Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Nis­kie Tat­ry leżą między rze­ka­mi Wáh i Hron. Roz­ci­ąga­ją się na dłu­go­ść 80 kilo­met­rów z zacho­du na wschód (niz​ke​tat​ry​.sk). Ich powierzch­nia wyno­si 1242 km². Okre­śle­nie gór wpro­wa­dził Dionýz Štúr w roku 1860, pier­wot­nie jako Tat­ry Niżs­ze. Później ten ter­min został błęd­nie prze­tłu­mac­zo­ny na węgier­ski jako Nis­kie Tat­ry przez Jána Hun­fal­vy­’e­go (Wiki­pe­dia). Panu­je tutaj kon­ty­nen­tal­ny kli­mat gór­ski. Więks­za suma opa­dów wys­tępu­je na północ­nych sto­kach, przy czym zachod­nia część jest nie­co bar­dziej wil­got­na. Pokry­wa śnie­żna sięga dwóch met­rów ponad gra­ni­cą lasu. Trwa od 110 do 210 dni w roku (Jozef Veľ­ký). Są dru­gi­mi najc­zęściej odwie­dza­ny­mi góra­mi na Sło­wac­ji. Szc­ze­gól­nie w części wschod­niej, między Čer­to­vi­cą a Krá­ľo­vou hoľą, przy­ro­da jest lepiej zacho­wa­na. W Nis­kich Tat­rach znaj­du­je się kil­ka jas­kiń: Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. W 1978 roku Nis­kie Tat­ry o powierzch­ni 81 095 hek­ta­rów zosta­ły ogłos­zo­ne Naro­do­wym Par­kiem Nis­kie Tat­ry – NAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). Naj­wy­żs­zym szc­zy­tem Nis­kich Tatr jest Ďum­bier – wznos­zący się na wyso­ko­ść 2 043 met­rów nad pozi­omem mor­za. Spod Krá­ľo­vou hoľou wypły­wa­ją czte­ry rze­ki: Wáh, Hron, Hni­lec i Hor­nád. Bra­ma Nis­kich Tatr znaj­du­je się od półno­cy w Doli­nie Demä­nov­skiej, od połud­nia w Mýto pod Ďum­bie­rom i Tále, a prze­łęc­ze gór­skie Dono­va­ly i Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). Nis­kie Tat­ry dzie­lą się na Tat­ry Ďum­bier­skie na zacho­dzie i Tat­ry Krá­ľo­vo­hoľ­skie na wscho­dzie, oddzie­lo­ne doli­na­mi rzek Boca i Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Nie­któ­re zna­ne szc­zy­ty to: Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Lite­ra­tú­ra

  • Veľ­ký Jozef a kolek­tív, 1980: Encyk­lo­pé­dia Slo­ven­ska IV. zvä­zok N‑Q, Veda, Bra­ti­sla­va, p. 100 – 103

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post