2009, 2015, Časová línia, Hont, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Hont

Hits: 2433

Hont je jed­ným z regi­ó­nov Slo­ven­ska, jeho síd­lom boli Šahy. V nie­kto­rých turis­tic­kých pub­li­ká­ciách sa regi­ón nazý­va aj Poip­lie (Wiki­pe­dia). Názov je odvo­de­ný od šľach­tic­ké­ho rodu Hunt – Poznan (slo​vak​re​gi​on​.sk). Do regi­ó­nu Hont pat­rí napr. Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce, Bŕh­lov­ce (Wiki­pe­dia). Hra­ni­ce tvo­ri­li Štiav­nic­ké vrchy na seve­re, Hron na zápa­de, rie­ka Krtíš na výcho­de, Dunaj a Ipeľ na juhu (slo​vak​re​gi​on​.sk). Hon­tian­ska župa za Uhor­ska mala 2 633 km2 a sia­hal do dneš­né­ho Maďar­ska. Jej vznik sa datu­je do 11. sto­ro­čia odčle­ne­ním Hon­tian­ske­ho komi­tá­tu od Novoh­rad­ské­ho komi­tá­tu. Kon­com 13. sto­ro­čia sa komi­tát zme­nil na zemian­sku sto­li­cu. V rokoch 1552 až 1682 väč­ši­nu úze­mia Hon­tu obsa­di­li turec­ké voj­ská a pri­po­ji­li ku Novoh­rad­ské­mu san­dža­ku. Ban­ská Štiav­ni­ca bola v roku 1787 dru­hým naj­väč­ším slo­ven­ským mes­tom, mala 18 926 oby­va­te­ľov. Malo­hont bol v roku 1802 pri­po­je­ný ku Geme­ru. V roku 1877 bola ku Hon­tian­skej župe pri­po­je­ná Kru­pi­na. V stre­do­ve­ku sa Hon­tian­ska sto­li­ca deli­la na šty­ri slúž­nov­ské okre­sy: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký a Malo­hont­ský. Po roku 1802 na juh od Ipľa vytvo­ril Ipeľ­ský okres (Wiki­pe­dia). Cha­rak­te­ris­tic­ký prv­kom Hon­tu je laz­níc­ke osíd­le­nie a pre­tr­vá­va­nie tra­dič­ných ľudo­vých zvyk­los­tí. V nie­kto­rých obciach sa dodnes zacho­va­li tra­dič­né remes­lá – čip­kár­stvo, hrn­čiar­stvo, kováč­stvo (slo​vak​re​gi​on​.sk).

Nie­kto­ré lokality

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2015, Časová línia, Horehronie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenské mestá

Banská Bystrica – mesto v strede Slovenska

Hits: 8000

Ban­ská Bys­tri­ca je cen­trum stred­né­ho Slo­ven­ska aj celé­ho Slo­ven­ska. V minu­los­ti boli sna­hy, aby prá­ve Bys­tri­ca bola hlav­ným mes­tom Slo­ven­ska. Nie­kto­ré cen­trál­ne inšti­tú­cie tu aj síd­lia. Bola hlav­ným mes­tom stre­do­slo­ven­ské­ho kra­ja. V Ban­skej Bys­tri­ci sú čias­toč­ne zacho­va­né hrad­by a nachá­dza sa tu aj hrad. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Hron. Nad mes­tom sa vypí­na vrch Urpín, pod­ľa kto­ré­ho je pome­no­va­né aj domá­ce pivo. Mes­to je aj doprav­ným uzlom: na tra­se Zvo­len – Vrút­ky, smer Brez­no, Čer­ve­ná Ska­la, smer Dono­va­ly, smer Ružom­be­rok. Letis­ko mes­to nemá, neďa­le­ko sa nachá­dza medzi­ná­rod­né letis­ko Sliač. Ban­ská Bys­tri­ca má jeden z najk­raj­ších cin­to­rí­nov, aké som kedy videl. Nemec­ky je Ban­ská Bys­tri­ca Neusohl, maďar­sky Besz­ter­ce­bá­nya, latin­sky Neoso­lium. Iné his­to­ric­ké náz­vy: Bys­tri­ce, Byzt­her­ze, Byz­ter­che­ba­na, Bizt­ri­chie, Novo Solio, Wys­tri­cia, Byzt­ri­ce, Bis­tri­chie Solien­sis, Bys­tri­cia, Nou­iso­lium, Byzt­ri­cia, Bys­tri­chia, Bis­tri­cium, Novum Zolium, Novi­zo­lium, Nou­ozo­lium, Besz­terc­ze­bá­nya, Ban­ska Bis­try­ca, Besz­ter­ce­bá­nya, Baňs­ká Bys­tri­ca (Wiki­pe­dia), Neozo­lium, Besztercz-​Bánya, Neüsoll, Novi­so­lium, Besztercze-​Bánya (Wiki­pe­dia). Leží v nad­mor­skej výš­ke 362 met­rov (Wiki­pe­dia). Žije tu nece­lých 80 000 oby­va­te­ľov, je šies­tym naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku vďa­ka tomu (Wiki­pe­dia). V roku 1720 tu žilo 2 646, v roku 1918 10 776 ľudí (Jozef Ďurian­čik). Mes­to bolo osíd­le­né už v 9. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Osa­da Bys­tri­ca ležia­ca vo Zvo­len­skej kot­li­ne, v údo­lí Hro­nu medzi Krem­nic­ký­mi, Sta­ro­hor­ský­mi vrch­mi a Poľa­nou sa vďa­ka sas­kým kolo­nis­tom, kto­rí na úze­mí dneš­né­ho mes­ta vytvo­ri­li základ­ňu ban­skej výro­by, sta­la význam­nou (ban​ska​byt​ri​ca​.sk). Od roku 1255 bola Ban­ská Bys­tri­ca krá­ľov­ským mes­tom Uhor­ska (Wiki­pe­dia). V minu­los­ti sa tu ťaži­la naj­mä meď, žele­zo a strieb­ro (Wiki­pe­dia). V roku 1380 doš­lo ku zalo­že­niu Zvä­zu stre­do­slo­ven­ských ban­ských miest (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). V roku 1494 tu vznik­la spo­loč­nosť Unga­ris­cher Han­del (Uhor­ský obchod, ale­bo aj Neusoh­ler Kup­fer­han­del), kto­rá bola v 16. sto­ro­čí jed­nou z naj­väč­ších a naj­mo­der­nej­ších ťažob­ných spo­loč­nos­tí tej doby (Wiki­pe­dia). V roku 1495 doš­lo k zalo­že­niu Tur­zov­sko – Fug­ge­rov­skej spo­loč­nos­ti s meďou (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). Vďa­ka turec­kej expan­zii sa v roku 1589 necha­lo mes­to opev­niť kamen­ný­mi hrad­ba­mi (Wiki­pe­dia). V roku 1605 doš­lo k obsa­de­niu a vyplie­ne­niu mes­ta haj­dúch­mi Šte­fa­na Boč­ka­ja. V roku 1620 zvo­li­li Gab­rie­la Bet­hle­na za uhor­ské­ho krá­ľa (v dneš­nom Bet­hle­no­vom dome na Dol­nej uli­ci). Tra­dič­né rad­van­ské jar­mo­ky sa kona­jú od roku 1655. Od roku 1841 začí­na fun­go­vať mest­ské divad­lo (ban​ska​bys​tri​ca​.sk).

Počas 2. sve­to­vej voj­ny, po vypuk­nu­tí Slo­ven­ské­ho národ­né­ho povs­ta­nia sa Ban­ská Bys­tri­ca sta­la poli­tic­kým, vojen­ským aj admi­ni­stra­tív­nym cen­trom Slo­ven­ska. Síd­li­la tu aj Slo­ven­ská národ­ná rada, priš­la sem aj dele­gá­cia čes­ko­slo­ven­skej emig­rant­skej vlá­dy v Lon­dý­ne aj pred­sta­vi­te­lia mos­kov­ské­ho vede­nia Komu­nis­tic­kej stra­ny Čes­ko­slo­ven­ska. Síd­li­la tu anglo-​americká a soviet­ska vojen­ská misia (Wiki­pe­dia). V roku 1981 bola odo­vzda­ná Roose­vel­to­va nemoc­ni­ca. V roku 1992 bola zria­de­ná Uni­ver­zi­ta Mate­ja Bela a rokom 1997 sa začí­na písať his­tó­ria Aka­dé­mie ume­ní (ban​ska​bys​tri​ca​.sk). Vďa­ka his­to­ric­ké­mu cen­tru a blíz­kym horám je mes­to popu­lár­nou zim­nou aj let­nou turis­tic­kou des­ti­ná­ci­ou (Wiki­pe­dia). Stre­do­ve­ké cen­trum mes­ta je od roku 1955 vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu. Are­ál mest­ské­ho hra­du (Bar­ba­kan) je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (Wiki­pe­dia).

Mest­ský hrad vzni­kol pop­ri pôvod­nej baníc­kej osade, kto­rá pred­chá­dza­la zalo­že­niu mes­ta. Fun­kci­ou hra­du bolo chrá­niť výno­sy s ťaž­by dra­hých kovov a krá­ľov­skú poklad­ni­cu. Síd­lil tu zástup­ca krá­ľa a cir­kvi, schá­dza­la sa tu mest­ská rada. Are­ál tvo­rí kos­tol Pan­ny Márie, Mate­jov dom, tzv. slo­ven­ský kos­tol, rad­ni­ca, budo­va fary, kamen­né opev­ne­nie s baš­ta­mi a vstup­ná brá­na s bar­ba­ka­nom. V roku 2005 pre­beh­la kom­plet­ná rekon­štruk­cia mest­ské­ho hra­du. Od roku 2009 je v pries­to­roch hra­du kavia­reň a reštau­rá­cia (wiki​pe​dia​.sk).

Samot­né cen­trum tvo­rí doho­ra sa tiah­nu­ce námes­tie Slo­ven­ské­ho národ­né­ho povs­ta­nia s Marián­skym stĺpom, fon­tá­nou a šik­mou mest­skou vežou. V mes­te sa nachá­dza sa tu kaš­tieľ Rad­van­ských, Bárc­zy­ov­ský kaš­tieľ, Tiha­ny­ov­ský kaš­tieľ, kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie, Thur­zov dom, Benic­ké­ho dom, galé­ria Domi­ni­ka Sku­tec­ké­ho, kated­rál­ny chrám svä­té­ho Fran­tiš­ka Xaver­ské­ho, Ebne­rov­ský dom, bis­kup­ský palác na nám. SNP, naklo­ne­ná Hodi­no­vá veža, Kamen­ná vila, Národ­ný dom (Wiki­pe­dia), kos­tol svä­tej Alž­be­ty, Bet­hle­nov dom (ban​ska​bys​tri​ca​.sk) pamät­ník SNP.

Kapl­n­ka svä­tej Bar­bo­ry, pat­rón­ka baní­kov obsa­hu­je oltár od Maj­stra Pav­la z Levo­če. Mate­jov dom bol síd­lom krá­ľov­ské­ho úrad­ní­ka. V are­áli je aj sta­rá rad­ni­ca – Pre­tó­rium (Wiki­pe­dia). V mes­te pôso­bí Štát­na ope­ra, taneč­né divad­lo “Štú­dio tan­ca”, Báb­ko­vé divad­lo na Ráz­ces­tí a Divad­lo z Pasá­že, kto­ré ako jedi­né na Slo­ven­sku anga­žu­je her­cov s men­tál­nym pos­ti­hnu­tím. Kona­jú sa tu bie­ná­le báb­kar­skej tvor­by “Báb­kar­ská Bys­tri­ca” (Wiki­pe­dia). Stre­do­slo­ven­ské múze­um síd­li v Thur­zo­vom dome. V Mest­skom hrad je Štát­na Galé­ria. Múze­um Slo­ven­ské­ho národ­né­ho povs­ta­nia zahŕňa viac ako 200 000 expo­ná­tov. Mes­to posky­tu­je pries­tor aj Lite­rár­ne­mu a hudob­né­mu múzeu a Poš­to­vé­mu múzeu Slo­ven­skej pošty (Wiki­pe­dia). Pôso­bí tu hoke­jo­vý klub HC ‘05, fut­ba­lo­vý klub FK Duk­la, zná­my je Armád­ny špor­to­vý klub Duk­la Ban­ská Bys­tri­ca (AŠK) (Wiki­pe­dia). V roku 1959 sa v Ban­skej Bys­tri­ci konal prvý fil­mo­vý fes­ti­val čes­ko­slo­ven­ské­ho fil­mu, na kto­rom sa pre­zen­to­val napr. Ján Kadár, Elmar Klos, Oldřich Lip­ský, Vla­di­mír Svi­tá­ček, Ján Roháč (Ivan Kli­meš). Ban­ská Bys­tri­ca sa skla­dá s tých­to mest­ských častí: Iliaš, Jakub, Kos­ti­viar­ska, Krá­ľo­vá, Krem­nič­ka, Majer, Pod­la­vi­ce, Rad­vaň, Raky­tov­ce, Rud­lo­vá, Sáso­vá, Seni­ca, Sku­bín, Šal­ko­vá, Uľan­ka. Zná­me je síd­lis­ko Fon­čor­da, čas­ti: For­tnič­ka, Kar­lo­vo, Nový Svet, Tros­ky, Štiav­nič­ka, Uhlis­ko, Žltý Pie­sok (Wiki­pe­dia). V Ban­skej Bys­tri­ci sa naro­di­li napr. (Wiki­pe­dia):

  • hudob­ní skla­da­te­lia Ján Cik­ker, Viliam Figuš-Bystrý
  • spi­so­va­teľ Pavel Hrúz, Ondrej Sliac­ky (lite­rár­ny vedec, sce­ná­ris­ta), Gus­táv Kazi­mír Zechenter-​Laskomerský, Peter Kar­vaš (dra­ma­tik a diva­del­ný teoretik)
  • maliar Domi­nik Skutecký
  • oper­ný spe­vák Mar­tin Babjak
  • oper­ný reži­sér Marián Chudovský
  • foto­graf Karol Benický
  • her­ci Pavol Bie­lik (reži­sér aj sce­ná­ris­ta), Dušan Cin­ko­ta, Dea­na Hor­vát­ho­vá (Jaku­bis­ko­vá) (dnes aj fil­mo­vá pro­du­cent­ka), Ján Koleník
  • hoke­jis­ti Richard Zed­ník, Michal Han­dzuš, Vla­di­mír Ors­zágh (dnes tré­ner bys­tric­kých hoke­jis­tov), Tomáš Surový
  • bež­ky­ňa na lyžiach Ale­na Procházková

V Ban­skej Bys­tri­ci pôso­bi­li napr.: spi­so­va­te­lia Šte­fan Moy­zes, Karol Kuz­má­ny, Teré­zia Van­so­vá, bás­nik Ján Bot­to, Ján Levo­slav Bel­la, Jozef Bože­tech Kle­mens (Wiki­pe­dia), bis­kup Rudolf Baláž, spi­so­va­teľ a his­to­rik Matej Bel, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, gene­rál Ján Golian, vyná­lez­ca Jozef Mur­gaš, spi­so­va­teľ­ka Hana Ponic­ká, fut­ba­lis­ta Marek Ham­šík, hoke­jis­ti Peter Budaj, Ivan Majes­ký (Wiki­pe­dia). Par­tner­ský­mi mes­ta­mi Ban­skej Bys­tri­ce sú napr.: brit­ský Dur­ham, čes­ké Hra­dec Krá­lo­vé, srb­ský Vršac, gréc­ka Laris­sa, rus­ká Tula, chor­vát­sky Zadar, fran­cúz­sky Saint-​Étienne, ame­ric­ký Char­les­ton(Wiki­pe­dia), maďar­ský Sal­gó­tar­ján (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina

Štúrovo – mesto tolerancie

Hits: 1767

Kúpeľ­né mes­to Štú­ro­vo leží na ľavom Duna­ja, tam kde sa začí­na rie­ka ohý­bať (stu​ro​vo​.sk), na juho­vý­chod­nom cípe Podu­naj­skej níži­ny, na roz­hra­ní zlo­mov Hron­skej a Ipeľ­skej spra­šo­vej tabu­le. Pat­rí do naj­tep­lej­šej oblas­ti Slo­ven­ska (stu​ro​vo​.sk). Obklo­pe­né Ková­čov­ský­mi kop­ca­mi. Pri mes­te sa Hron vlie­va do Duna­ja. Je naj­juž­nej­ším mes­tom Slo­ven­ska (stu​ro​vo​.sk). Žije tu viac ako 10 000 oby­va­te­ľov (Wiki​pe​dia​.sk). Ter­mál­ne kúpa­lis­ko Vadaš má kapa­ci­tu 10 000 náv­štev­ní­kov. Jeho roz­lo­ha je 36 hek­tá­rov (stu​ro​vo​.sk). V roku 1949 bol pri Duna­ji zre­a­li­zo­va­ný vrt v hĺb­ke 140 met­rov, kto­rý obja­vil pra­meň ter­mál­nej vody s tep­lo­tou 30°C. Násled­ne sa zača­lo s budo­va­ním ter­mál­ne­ho kúpa­lis­ka. V roku 1973 bol obja­ve­ný ďal­ší zdroj ter­mál­nej vody v hĺb­ke 130 met­rov s tep­lo­tou 39.7°c a výdat­nos­ťou 70 l/​s, kto­rý sa stal zdro­jom Vada­ša (Wiki​pe​dia​.sk).

Mes­to je zná­me svo­jou tole­ran­ci­ou. Celé stá­ro­čia tu pokoj­ne spo­lu­na­ží­va­jú rôz­ne národ­nos­ti a nábo­žen­stvá (stu​ro​vo​.sk). V rím­skom obdo­bí sa na mies­te mes­ta nachá­dza­la stráž­na sta­ni­ca Ana­vum. Mes­to vznik­lo prav­de­po­dob­ne z osád Nána a Kakath (stu​ro​vo​.sk). Prí­chod maďar­ských kme­ňov sa datu­je na rok 896. Pod­ma­ni­li si pra­vý breh Duna­ja s dovte­dy slo­van­ským hra­dom Stri­goň, dneš­ným Ostri­ho­mom (Wiki​pe​dia​.sk). Letoh­rá­dok Kakath­vár dal v 10. sto­ro­čí vybu­do­vať syn maďar­ské­ho kme­ňo­vé­ho náčel­ní­ka Arpá­da. Osa­da Kakath bola opev­ne­ná, pre­to sa pou­ží­val názov Pár­ká­ny, Par­kan (stu​ro​vo​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o osa­de Kakat je z roku 1075 (stu​ro​vo​.sk), je spo­je­ná s vybu­do­va­ním rím­skej vojen­skej koló­nie Sal­va Man­sio na mies­te dneš­né­ho Ostri­ho­mu. V mar­ci 1241 roz­vrá­ti­li mes­to tatár­ske hor­dy Batu­chá­na. V prie­be­hu 16. – 17. sto­ro­čia bol pre mes­te zau­ží­va­ný názov aj Čekér­den, Dži­ger­de­len, Goche­ren, Gog­gern a Pár­ká­ny (stu​ro​vo​.sk).

V máji až júni 1946 sa 1600 obča­nov maďar­skej národ­nos­ti pod­ro­bu­je reslo­va­ki­zá­cii v náde­ji, že sa ich bez­práv­ny vzťah zme­ní. V decem­bri 1947 až do feb­ru­ára 1948 pre­bie­ha vysíd­ľo­va­nie maďar­ských rodín na Sude­ty, naj­mä do Žat­ca. Cel­ko­vo bolo vysíd­le­ných 217 osôb. Mož­nosť bez­trest­né­ho návra­tu sa im poskyt­la po 28 mesia­coch, v prie­be­hu mar­ca 1949. V roku 1965 mes­to zaži­lo povo­deň. 25 domov bolo zrú­te­ných, 40 sil­ne poško­de­ných. Pri obno­ve účin­ne pomá­ha­lo mes­to Most, na pamiat­ku kto­ré­ho je pome­no­va­ná Mos­to­vá uli­ca. 17. novem­bra 1991 sa usku­toč­ni­lo refe­ren­dum na pri­na­vrá­te­nia náz­vu mes­ta Par­kan. 87 % z 57 % zúčast­ne­ných bolo za, avšak vlá­da odmiet­la vyho­vieť (Jozef Sla­bák).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 7958

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 3 – 2 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 1710 – 1711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 1759 – 1764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­tastrieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 1237 – 38 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 1488 – 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690 – 605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). 

V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 1744 – 1751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).

Neskôr pri­bu­dol múr až “vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 1564 – 1571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).

Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­muMate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).

Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund z 18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 1782 – 1878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí “mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).

Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk). 

Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy:

Pano­rá­my

Use Facebook to Comment on this Post