Krajina, Obce, Orava, Oravské, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 4053

Hruš­tín má roz­lo­hu 36.5 km2. Jeho miest­nou čas­ťou je Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Žije tu viac ako 3 200 oby­va­te­ľov. Vyzna­ču­je sa špe­ci­fic­kou archi­tek­tú­rou, kto­rá sa roz­ší­ri­la aj do iných miest Ora­vy Hruš­tín­sky typ domu je cha­rak­te­ris­tic­ký dva­krát lome­ný­mi štít­mi. Hruš­tín sa odli­šu­je náre­čím, kde sa na kon­ci slov pri­pá­ja prí­po­na uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín leží v nad­mor­skej výš­ke 697 met­rov nad morom (ora​va​.sk). Naj­star­šou čas­tou obce je Črch­ľa. Jed­not­li­vé cho­tár­ne čas­ti sú pome­no­va­né pod­ľa prvých osad­ní­kov, sú to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va a Žilo­vá. Ďal­šie čas­ti majú tie­to náz­vy: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Les­ná plo­cha: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Lúky a pasien­ky: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín pat­rí do oblas­ti Hor­nej Ora­vy, na kto­rú sa zača­li usá­dzať pas­tie­ri dobyt­ka po roku 1550. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1588. Oby­va­te­lia pes­to­va­li obi­lie, zemia­ky a cho­va­li doby­tok. Zho­to­vo­va­li sa ode­vy s plát­na, vlny, vyrá­ba­li obuv (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Názov obce pochá­dza z rodin­né­ho mena Hruš­ka, pri­čom cho­tár sa pod­ľa sta­ro­slo­van­skej pri­vlast­ňo­va­cej kon­cov­ky nazý­val Hruš­čin cho­tár”, neskôr skrá­te­ne Hruš­čin”, až sa ustá­lil vo for­me Hruš­tín. Pod­ľa miest­nej tra­dí­cie názov pochá­dza od hruš­ky, kto­rá rástla v dneš­nej far­skej záh­ra­de, pri kto­rej sa zdr­žia­va­li pas­tie­ri. Pries­tor, v kto­rom sa nachá­dza dneš­ná obec Hruš­tín, bol až do polo­vi­ce 16. sto­ro­čia sil­ne zales­ne­ný. Zakla­da­nie osa­dy bolo nároč­né. Osad­ní­ci muse­li vykl­čo­vať les, pri­pra­viť políč­ka a spl­niť pod­dan­ské povin­nos­ti voči zeme­pá­no­vi Orav­ské­ho hra­du (hrus​tin​.sk). 

Roz­siah­la kolo­ni­zá­cia Orav­ské­ho Zama­gu­ria zača­la po roku 1550, keď na Hor­nú Ora­vu pri­chá­dza­li pas­tie­ri s dobyt­kom a postup­ne sa tu usá­dza­li. Osad­ní­ci sa usíd­li­li oko­lo prú­du Bie­lej Ora­vy a Hruš­tín­ky, pri­čom orav­ské hrad­né pan­stvo sa sna­ži­lo nových osad­ní­kov pri­pú­tať k pôde jej pri­čle­ňo­va­ním. Prvý­mi osad­ník­mi boli šol­tý­si Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut a Roman. Usíd­li­li sa nad ľavým bre­hom rie­ky v jed­nom rade domov v sme­re západ-​východ, pri­čom domy mali čelá orien­to­va­né na juho­vý­chod. Hruš­tín­ske domy boli výluč­ne dre­ve­né, pri­čom aj v roku 1920 bolo v obci len 5 – 6 muro­va­ných domov. Domy boli sta­va­né v jed­not­nom štý­le. Pred­ná izba s dvoma-​troma okna­mi, kuchy­ňa s otvo­re­ným ohnis­kom, komo­ra, pod­piv­ni­če­nie u zámož­nej­ších gaz­dov, sto­do­la, maš­taľ a hum­no tvo­ria­ce hos­po­dár­sky dvor. Hruš­tín­ske dre­ve­ni­ce boli v 60. rokoch 20. sto­ro­čia pova­žo­va­né za jed­ny z naj­za­cho­va­lej­ších a najk­raj­ších na Ora­ve. Kroj tvo­ri­lo žreb­né” plát­no na vre­cia a plach­ty, pačes­né” plát­no na spod­né prád­lo a kabá­ty, súken­né noha­vi­ce, ves­ty a halie­ny” lemo­va­né zele­nou stuž­kou, ovčie kožu­chy a lip­nic­ké kabá­ty, kože­né krpce upev­ne­né nákon­cím”, diev­čen­ské vyga­ny” s ozdob­ný­mi šmih­lík­mi” a par­tič­ka­mi”. Jedál­ni­ček tvo­ril chlieb z ovsa, jač­me­ňa ale­bo jač­me­ňa s pše­ni­cou, kaše z jač­men­ných krú­pov (loha­za, gerš­ňa), haluš­ky, čír a kula­ša ako základ­né múč­ne jed­lá, kapust­ni­ca a bryn­dza, občas mäso, väč­ši­nou len pri sviat­koch. Stra­va sa vari­la pre­važ­ne na otvo­re­nom ohnis­ku a jed­lo sa deli­lo medzi celú rodi­nu z jed­nej mis­ky dre­ve­ný­mi lyži­ca­mi (hrus​tin​.sk).

Na začiat­ku 20. sto­ro­čia v Hruš­tí­ne v 297 domoch žilo 1 467 oby­va­te­ľov (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne sa pes­to­va­lo veľa ľanu na tka­nie plát­na. Ole­já­reň tu posta­vil v roku 1951 Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Na bre­hu poto­ka Hruš­tín­ky boli posta­ve­ná píla, mlyn, dubia­reň a val­cha. V Hruš­tí­ne bola veľ­mi roz­ší­re­ná výro­ba šin­d­ľa, kto­rý bol vyrá­ba­ný ruč­ne z jed­ľo­vé­ho ale­bo smre­ko­vé­ho dre­va (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne pôso­bí via­ce­ro ľudo­vých rez­bá­rov. Jed­ným z nich je Šte­fan Hru­boš, kto­rý tvo­rí dre­ve­né súp­ra­vy črpá­kov, pohá­re, súd­ky, vázič­ky a minia­túr­ne masel­ni­ce. Výrob­com fujár je Ján Sliv­čák. Jeho fuja­ry sú zdo­be­né vru­bo­re­zom. Ján Šeli­ga vyre­zá­va plas­ti­ky (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín sa nachá­dza na sever­ných sva­hoch Orav­skej Magu­ry. Jed­ným z obľú­be­ných turis­tic­kých cie­ľov je Vasi­ľov­ská hoľa, kto­rá sa týči do výš­ky 1150 met­rov nad morom a posky­tu­je nád­her­né výhľa­dy na oko­li­tú kra­ji­nu. Pre milov­ní­kov zim­ných špor­tov je v blíz­kos­ti obce lyžiar­ske stre­dis­ko SKI Zába­va Hruš­tín, kto­ré ponú­ka pri­bliž­ne 5 km zjaz­do­vých tra­tí rôz­nej nároč­nos­ti. Okrem zjaz­do­vé­ho lyžo­va­nia sú v oko­lí upra­vo­va­né tra­te pre bež­ká­rov a mož­nos­ti pre fre­e­ri­de (slo​va​kia​.tra​vel). Obec si zacho­vá­va boha­té kul­túr­ne tra­dí­cie, miest­ne folk­lór­ne a hudob­né sku­pi­ny pra­vi­del­ne vystu­pu­jú na rôz­nych podu­ja­tiach. Kul­túr­ny dom v Hruš­tí­ne slú­ži ako cen­trum spo­lo­čen­ské­ho dia­nia, kde sa kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, výsta­vy a stret­nu­tia oby­va­te­ľov (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). More than 3,200 inha­bi­tants live here. The vil­la­ge is kno­wn for its dis­tinc­ti­ve archi­tec­tu­re, which has spre­ad to other parts of Ora­va. The Hruštín-​style hou­se is cha­rac­te­ri­zed by double-​bent gab­les. Hruš­tín is dis­tin­gu­is­hed by its dia­lect, whe­re words often end with the suf­fix uo (Oskár Maž­gút). The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 697 meters abo­ve sea level (ora​va​.sk). The oldest part of the vil­la­ge is Črch­ľa. Vari­ous local land are­as are named after the first sett­lers, the­se are rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va, and Žilo­vá. Other parts have the fol­lo­wing names:

  • Arab­le lands: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Fores­ted are­as: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Mea­do­ws and pas­tu­res: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín belo­ngs to the Upper Ora­va regi­on, whe­re catt­le her­ders began to sett­le after 1550. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1588. The inha­bi­tants cul­ti­va­ted grain, and pota­to­es, and rai­sed lives­tock. Clot­hes were made from linen and wool, and foot­we­ar was also pro­du­ced (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­ri­cal names of the vil­la­ge: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). The name of the vil­la­ge comes from the fami­ly name Hruš­ka, and the local land was ori­gi­nal­ly cal­led Hruš­čin cho­tár accor­ding to the Old Sla­vic posses­si­ve suf­fix, which was later shor­te­ned to Hruš­čin and final­ly stan­dar­di­zed as Hruš­tín. Accor­ding to local tra­di­ti­on, the name ori­gi­na­ted from a pear tree (hruš­ka in Slo­vak) that grew in today’s parish gar­den, whe­re shep­herds used to gat­her. The area whe­re Hruš­tín is now loca­ted was hea­vi­ly fores­ted until the mid-​16th cen­tu­ry. Estab­lis­hing the sett­le­ment was chal­len­ging; sett­lers had to cle­ar the forest, pre­pa­re fields, and ful­fill feudal obli­ga­ti­ons to the Ora­va Cast­le esta­te (hrus​tin​.sk).

The exten­si­ve colo­ni­za­ti­on of Orava’s Zama­gu­rie regi­on began after 1550 when catt­le her­ders arri­ved in Upper Ora­va and gra­du­al­ly sett­led the­re. The sett­lers estab­lis­hed them­sel­ves along the flow of the Whi­te Ora­va and Hruš­tín­ka rivers, with the Ora­va esta­te stri­ving to bind them to the land through land allo­ca­ti­ons. The first sett­lers were the šol­týs (local admi­ni­stra­tors) Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut, and Roman. They sett­led on the left bank of the river in a row of hou­ses orien­ted west-​east, with the­ir faca­des facing sout­he­ast. Hruš­tín hou­ses were exc­lu­si­ve­ly wooden, and even in 1920, the­re were only 5 – 6 brick hou­ses in the vil­la­ge. The hou­ses fol­lo­wed a uni­form sty­le: a front room with two or three win­do­ws, a kit­chen with an open hearth, a pan­try, a base­ment for wealt­hier far­mers, a barn, a stab­le, and a gra­na­ry for­ming an agri­cul­tu­ral yard. Hruš­tí­n’s wooden hou­ses were con­si­de­red some of the best-​preserved and most beau­ti­ful in Ora­va during the 1960s.

The local folk cos­tu­me inc­lu­ded žreb­né linen for sacks and she­ets, pačes­né linen for under­gar­ments and coats, woolen trou­sers, vests, and halie­ny (tra­di­ti­onal jac­kets) trim­med with gre­en rib­bon, she­ep­skin coats, and lip­nic­ké coats, as well as leat­her moc­ca­sins fas­te­ned with nákon­cím, girls’ vyga­ny dres­ses with deco­ra­ti­ve šmih­lí­ky and par­tič­ky. The diet con­sis­ted main­ly of oat, bar­ley, or wheat-​barley bre­ad, por­rid­ge from bar­ley gro­ats (loha­za, gerš­ňa), dum­plings, číra and kula­ša as stap­le flour-​based dis­hes, cab­ba­ge soup, and bryn­dza che­e­se. Meat was rare­ly con­su­med, main­ly during holi­da­ys. Food was most­ly cooked on an open hearth, and meals were sha­red from a sin­gle wooden bowl using wooden spo­ons (hrus​tin​.sk).

At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, Hruš­tín had 1,467 inha­bi­tants living in 297 hou­ses (hrus​tin​.ocu​.sk). The vil­la­ge was kno­wn for flax cul­ti­va­ti­on for linen pro­duc­ti­on. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). A sawmill, mill, tan­ne­ry, and ful­ling mill were built along the Hruš­tín­ka stre­am. The pro­duc­ti­on of wooden shin­gles, hand­ma­de from fir or spru­ce wood, was wides­pre­ad in Hruš­tín (hrus​tin​.ocu​.sk).

Seve­ral folk wood­car­vers ope­ra­te in Hruš­tín. One of them is Šte­fan Hru­boš, who makes wooden sets of črpá­ky (tra­di­ti­onal wooden cups), gob­lets, bar­rels, vases, and minia­tu­re but­ter churns. Ján Sliv­čák is a maker of fuja­ra shepherd’s flu­tes, deco­ra­ted with car­ved pat­terns. Ján Šeli­ga car­ves sculp­tu­res (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín is loca­ted on the nort­hern slo­pes of Orav­ská Magu­ra. One of the popu­lar hiking des­ti­na­ti­ons is Vasi­ľov­ská hoľa, which rises to an alti­tu­de of 1,150 meters and offers stun­ning vie­ws of the sur­roun­ding lands­ca­pe. For win­ter sports ent­hu­siasts, the near­by Ski Zába­va Hruš­tín ski resort offers around 5 km of down­hill slo­pes of vary­ing dif­fi­cul­ty. In addi­ti­on to down­hill ski­ing, cross-​country ski­ing trails and fre­e­ri­de oppor­tu­ni­ties are avai­lab­le in the area (slo​va​kia​.tra​vel). The vil­la­ge main­tains rich cul­tu­ral tra­di­ti­ons, with local folk­lo­re and music groups regu­lar­ly per­for­ming at vari­ous events. The cul­tu­ral cen­ter in Hruš­tín ser­ves as a hub for social acti­vi­ties, hos­ting events, exhi­bi­ti­ons, and com­mu­ni­ty gat­he­rings (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín ma powierzch­nię 36,5 km². Jego lokal­ną częścią jest Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Miesz­ka tu ponad 3 200 miesz­ka­ńców. Wieś cha­rak­te­ry­zu­je się spe­cy­ficz­ną archi­tek­tu­rą, któ­ra rozpr­zes­tr­ze­ni­ła się również na inne miejs­co­wo­ści Ora­wy. Domy w sty­lu hruš­ti­ńs­kim wyró­żnia­ją się dwuk­rot­nie łama­ny­mi szc­zy­ta­mi. Hruš­tín odznac­za się również dia­lek­tem, w któ­rym na końcu słów doda­wa­na jest końcó­wka uo (Oskár Maž­gút). Wieś leży na wyso­ko­ści 697 met­rów nad pozi­omem mor­za (ora​va​.sk). Naj­stars­zą częścią miejs­co­wo­ści jest Črch­ľa. Poszc­ze­gól­ne części grun­tów zosta­ły nazwa­ne na cze­ść pier­ws­zych osad­ni­ków, są to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va i Žilová.

Inne części nos­zą następu­jące nazwy:

  • Grun­ty orne: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Tere­ny leśne: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i past­wis­ka: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín nale­ży do regi­onu Gór­nej Ora­wy, gdzie po 1550 roku zaczęli osied­lać się pas­ter­ze bydła. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z 1588 roku. Miesz­ka­ńcy upra­wia­li zbo­że, ziem­nia­ki i hodo­wa­li bydło. Wyt­war­za­li odzież z lnu i wełny oraz pro­du­ko­wa­li obu­wie (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­rycz­ne nazwy miejs­co­wo­ści: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk).

Nazwa miejs­co­wo­ści pocho­dzi od nazwis­ka rodzin­ne­go Hruš­ka, a jej teren nazy­wa­no pier­wot­nie Hruš­čin cho­tár, co później skró­co­no do Hruš­čin, aż osta­tecz­nie usta­li­ła się for­ma Hruš­tín. Według miejs­co­wej tra­dyc­ji nazwa pocho­dzi od grus­zy (hruš­ka po sło­wac­ku), któ­ra rosła w obec­nym ogro­dzie para­fial­nym, gdzie częs­to prze­by­wa­li pas­ter­ze. Obszar, na któ­rym dziś znaj­du­je się Hruš­tín, aż do poło­wy XVI wie­ku był gęs­to zale­si­ony. Zakła­da­nie osa­dy było trud­nym pro­ce­sem – osad­ni­cy musie­li karc­zo­wać las, przy­go­to­wy­wać pola upra­wne oraz spe­łniać obo­wi­ąz­ki feudal­ne wobec wła­ści­cie­la zamku ora­ws­kie­go (hrus​tin​.sk).

Roz­le­gła kolo­ni­zac­ja Ora­ws­kie­go Zama­gur­za roz­poc­zęła się po 1550 roku, kie­dy to na Gór­ną Ora­wę przy­by­wa­li pas­ter­ze ze sta­da­mi bydła i stop­ni­owo osied­la­li się w tym rejo­nie. Osad­ni­cy osied­li­li się wzdłuż Bia­łej Ora­wy i Hruš­tín­ki, a wła­ści­cie­le zamku ora­ws­kie­go sta­ra­li się przy­wi­ązać ich do zie­mi popr­zez nada­wa­nie grun­tów. Pier­ws­zy­mi osad­ni­ka­mi byli sołty­si: Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut i Roman. Osied­li­li się po lewej stro­nie rze­ki w jed­nym rzędzie domów w kie­run­ku zachód-​wschód, z fasa­da­mi skie­ro­wa­ny­mi na połud­ni­owy wschód. Domy w Hruš­tí­nie były wyłącz­nie dre­wnia­ne, a nawet w 1920 roku w miejs­co­wo­ści znaj­do­wa­ło się jedy­nie 5 – 6 domów muro­wa­nych. Budyn­ki mia­ły jed­no­li­ty styl: przed­ni pokój z dwoma-​trzema okna­mi, kuch­nię z otwar­tym pale­nis­kiem, spi­żar­nię, piwni­cę u bogats­zych gos­po­dar­zy, sto­do­łę, staj­nię oraz spich­lerz twor­zący gos­po­darst­wo. Dre­wnia­ne domy w Hruš­tí­nie były w latach 60. XX wie­ku uzna­wa­ne za jed­ne z naj­le­piej zacho­wa­nych i naj­pi­ęk­niejs­zych na Orawie.

Strój ludo­wy skła­dał się z lnu žreb­né na wor­ki i prze­ście­ra­dła, lnu pačes­né na bie­liz­nę i płaszc­ze, wełnia­nych spod­ni, kami­ze­lek oraz halie­ny (płaszc­za) obszy­te­go zie­lo­ną tasiem­ką, owc­zych kożu­chów, płaszc­zy lip­nic­kich, skór­za­nych kier­pców wiąza­nych nákon­cím, dzie­wc­zęcych vyga­ny ozdo­bi­onych šmih­lík­mipar­tič­ka­mi. Die­ta miesz­ka­ńców opie­ra­ła się na chle­bie z owsa, jęcz­mie­nia lub jęcz­mie­nia zmies­za­ne­go z psze­ni­cą, kas­zach jęcz­mien­nych (loha­za, gerš­ňa), haluš­kach, čírakula­ša jako pod­sta­wo­wych daniach mącz­nych, kapu­śnia­ku i bryn­dzy. Mięso spo­ży­wa­no rzad­ko, głó­wnie podc­zas świ­ąt. Jedze­nie goto­wa­no głó­wnie na otwar­tym pale­nis­ku, a posi­łki były spo­ży­wa­ne przez całą rodzi­nę z jed­nej dre­wnia­nej mis­ki przy pomo­cy dre­wnia­nych łyżek (hrus​tin​.sk).

Na poc­ząt­ku XX wie­ku w Hruš­tí­nie miesz­ka­ło 1 467 miesz­ka­ńców w 297 domach (hrus​tin​.ocu​.sk). We wsi upra­wia­no len na potr­ze­by tkact­wa. Ole­jar­nię wybu­do­wał w 1951 roku Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Nad brze­giem poto­ku Hruš­tín­ka znaj­do­wał się tar­tak, młyn, gar­bar­nia oraz folusz. W Hruš­tí­nie pows­zech­na była pro­dukc­ja gon­tów, któ­re były ręcz­nie wyko­ny­wa­ne z dre­wna jodło­we­go lub świer­ko­we­go (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie dzia­ła wie­lu ludo­wych rze­źbiar­zy. Jed­nym z nich jest Šte­fan Hru­boš, któ­ry twor­zy dre­wnia­ne zes­ta­wy črpá­ków (tra­dy­cyj­nych kub­ków), kie­li­chy, bec­zu­łki, wazo­ni­ki i minia­tu­ro­we masel­nicz­ki. Pro­du­cen­tem fujar jest Ján Sliv­čák, któ­ry zdo­bi je rze­źbie­niem w dre­wnie. Ján Šeli­ga wyko­nu­je rze­źby (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín znaj­du­je się na północ­nych sto­kach Ora­ws­kiej Magu­ry. Jed­nym z popu­lar­nych celów turys­tycz­nych jest Vasi­ľov­ská hoľa, któ­ra wzno­si się na wyso­ko­ść 1 150 met­rów nad pozi­omem mor­za i ofe­ru­je wspa­nia­łe wido­ki na oko­licz­ny kra­job­raz. Dla miło­śni­ków spor­tów zimo­wych w pobli­żu miejs­co­wo­ści znaj­du­je się ośro­dek nar­ciar­ski SKI Zába­va Hruš­tín, któ­ry ofe­ru­je oko­ło 5 km tras zjaz­do­wych o różnym stop­niu trud­no­ści. Oprócz nar­ciarst­wa zjaz­do­we­go w oko­li­cy znaj­du­ją się przy­go­to­wa­ne tra­sy bie­go­we oraz możli­wo­ści freeride’u (slo​va​kia​.tra​vel). Miejs­co­wo­ść pie­lęg­nu­je boga­te tra­dyc­je kul­tu­ro­we – lokal­ne zes­po­ły folk­lo­rys­tycz­ne i muzycz­ne regu­lar­nie wys­tępu­ją na różnych wydar­ze­niach. Dom Kul­tu­ry w Hruš­tí­nie słu­ży jako cen­trum życia spo­łecz­ne­go, orga­ni­zu­jąc wydar­ze­nia, wys­ta­wy i spot­ka­nia miesz­ka­ńców (hrus​tin​.sk).


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Organizmy, Príroda, Vtáky, Živočíchy

Dravé vtáky

Hits: 529

Ako drav­ce sa ozna­ču­jú tie sku­pi­ny vtá­kov, kto­ré sa vyzna­ču­jú lovec­kým sprá­va­ním a schop­nos­ťou ulo­viť iné živo­čí­chy. Majú výraz­né ostré pazú­ry a sil­né zobá­ky, kto­ré sú pris­pô­so­be­né na chy­ta­nie a spra­co­va­nie mäsa ich koris­ti. Ich dob­rý zrak a výbor­né lie­ta­cie schop­nos­ti im umož­ňu­jú efek­tív­ne lov vo vzdu­chu. Lovia iné vtá­ky, malé cicav­ce, pla­zy apod.. Mno­hé dru­hy drav­cov majú vyhra­de­né teri­tó­rium, kto­ré agre­sív­ne brá­nia pred iný­mi drav­ca­mi. Teri­tó­rium zahŕňa mies­to na hniez­de­nie a lov. Hniez­de­nie drav­cov môže pre­bie­hať na ska­lách, stro­moch ale­bo dokon­ca na ume­lých kon­štruk­ciách, ako sú elek­tric­ké stĺpy. Drav­ce sú obvyk­le soli­tár­ne, čo zna­me­ná, že väč­ši­nu času trá­via samy. Nie­kto­ré dru­hy však môžu byť sociál­ne a tvo­ria sku­pi­ny, naj­mä počas mig­rá­cie ale­bo pri love­ní. Nie­kto­ré dru­hy drav­cov sú ohro­ze­né a čelia rôz­nym hroz­bám, vrá­ta­ne strát prí­rod­né­ho pro­stre­dia, pre­na­sle­do­va­nia a otra­vy z poľ­no­hos­po­dár­skych pes­ti­cí­dov.

Drav­ce majú v kul­tú­re rôz­ne sym­bo­lic­ké význa­my, od síl a odva­hy po prí­rod­né inštink­ty. V his­tó­rii sa čas­to obja­vu­jú v mýtoch, legen­dách a heral­di­ke. Sú dôle­ži­tou súčas­ťou eko­sys­té­mov, kde regu­lu­jú popu­lá­cie iných dru­hov, kto­ré lovia. Ich uni­kát­ne pris­pô­so­be­nie na lovec­ký život­ný štýl ich robí jed­ným z naj­po­zo­ru­hod­nej­ších a bio­lo­gic­ky fas­ci­nu­jú­cich vtákov.


Birds of prey, or rap­tors, are cha­rac­te­ri­zed as groups of birds that exhi­bit hun­ting beha­vi­or and possess the abi­li­ty to cap­tu­re other ani­mals. They have dis­tinc­ti­ve sharp talons and strong beaks adap­ted for cat­ching and pro­ces­sing the meat of the­ir prey. The­ir excel­lent visi­on and fly­ing abi­li­ties enab­le them to effi­cien­tly hunt in the air, pre­y­ing on other birds, small mam­mals, repti­les, etc. Many spe­cies of birds of prey estab­lish ter­ri­to­ries that they agg­res­si­ve­ly defend against other rap­tors. The­se ter­ri­to­ries inc­lu­de are­as for nesting and hun­ting. Nesting among birds of prey can occur on cliffs, tre­es, or even on arti­fi­cial struc­tu­res such as elect­ri­cal poles.

Birds of prey are typi­cal­ly soli­ta­ry, mea­ning they spend most of the­ir time alo­ne. Howe­ver, some spe­cies can be social and form groups, espe­cial­ly during mig­ra­ti­on or hun­ting. Some spe­cies of birds of prey are endan­ge­red and face vari­ous thre­ats, inc­lu­ding habi­tat loss, per­se­cu­ti­on, and poiso­ning from agri­cul­tu­ral pesticides.

In cul­tu­re, birds of prey car­ry vari­ous sym­bo­lic mea­nings, repre­sen­ting strength, cou­ra­ge, and natu­ral ins­tincts. Throug­hout his­to­ry, they fre­qu­en­tly appe­ar in myths, legends, and heral­dry. Birds of prey play a cru­cial role in eco­sys­tems by regu­la­ting the popu­la­ti­ons of other spe­cies they prey upon. The­ir uni­que adap­ta­ti­ons for a pre­da­to­ry lifes­ty­le make them some of the most remar­kab­le and bio­lo­gi­cal­ly fas­ci­na­ting birds.


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Liptov, Slovenská krajina

Hybe – liptovská krajina

Hits: 4037

Obec Hybe leží v Lip­tov­skej kot­li­ne, v údo­lí Hybi­ce a Bie­le­ho Váhu v nad­mor­skej výš­ke 690 met­rov nad morom. Žije tu 1 548 oby­va­te­ľov (hybe​.sk) na plo­che 52.82 km2 (Wiki­pe­dia). Jad­ro obce je zónou kul­túr­ne­ho bohat­stva. Miest­ni špor­tov­ci zís­ka­va­jú oce­ne­nia v rám­ci Slo­ven­ska naj­mä v bežec­kom lyžo­va­ní. Neďa­le­ko je turis­tic­ky zau­jí­ma­vá Hyb­ská ties­ňa­va. Osob­nos­ti obce: spi­so­va­te­lia Dob­ro­slav Chro­bák, Peter Jaroš, Rudo Brtáň, bás­nik Júl­lius Len­ko, her­ci Ivan Raj­niak, Ondrej Jaria­bek, Sla­vo Zahrad­ník, reží­sér Ondrej Raj­niak, malia­ri Pavol Micha­li­des (hybe​.sk).

Ako slo­ven­ská osa­da sa Hybe spo­mí­na už kon­com 12. sto­ro­čia (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1239 (hybe​.sk). V roku 1265 zís­ka­la obec mest­ské pri­vi­lé­giá ako baníc­ke mes­to, pri­čom sa oby­va­te­lia pokú­ša­li ťažiť zla­to na úpä­tí Kri­vá­ňa. Ťaž­ba však nebo­la ren­ta­bil­ná kvô­li chu­dob­ným žilám a nároč­né­mu teré­nu, čo vied­lo k ústu­pu baníc­tva a roz­vo­ju poľ­no­hos­po­dár­stva a reme­siel. V roku 1396 dosta­li Hybe od panov­ní­ka trho­vé prá­vo a oslo­bo­de­nie od mýta (Wiki­pe­dia). Názov obce pochá­dza od poto­ka Hybi­ca. V prvej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia sa sem pre­sťa­ho­va­li Sasi. V 13. sto­ro­čí sa Hybe­nia pokú­ša­li dolo­vať zla­to na úpä­tí Kri­vá­ňa, ťaž­ba sa však nevyp­lá­ca­la. Časť baní­kov odiš­la do Bocian­skej doli­ny (Wiki­pe­dia). Výsa­dy krá­ľov­ské­ho mes­ta zís­ka­lo v roku 1265. Hybe­nia sa veno­va­li poľ­no­hos­po­dár­stvu, remes­lám a naj­mä obcho­du. V 16. sto­ro­čí sa Hybe sta­li cen­trom refor­má­cie. V matič­ných rokoch bola obec zakla­da­te­ľov Mati­ce slo­ven­skej, malo šty­ri kniž­ni­ce, čita­teľ­ský spo­lok, roz­ví­ja­la sa ochot­níc­ka čin­nosť (hybe​.sk). Murá­ri z Hybe sa pre­slá­vi­li pri sta­va­ní Buda­peš­ti. Impo­zant­nou monu­men­tál­nou stav­bou obce je arti­ku­lár­ny evan­je­lic­ký kos­tol nachá­dza­jú­ci sa v stre­de obce. Hybe pre­slá­vi­lo film Mar­ti­na Ťapá­ka Pacho, hyb­ský zboj­ník”. Sce­ná­ris­tom bol Hybian­sky rodák Peter Jaroš (Wiki­pe­dia).

V Hybe sa nachá­dza rím­sko­ka­to­líc­ky kos­tol Všet­kých svä­tých z 13. sto­ro­čia, kto­rý pre­šiel barokovo-​klasicistickou úpra­vou a je obklo­pe­ný opev­ňo­va­cím múrom zo 17. sto­ro­čia. Evan­je­lic­ký kos­tol bol posta­ve­ný v rokoch 1822 – 1826 v kla­si­cis­tic­kom štý­le. V obci sa nachá­dza­jú aj pamät­né domy význam­ných osob­nos­tí, ako sú spi­so­va­te­lia Dob­ro­slav Chro­bák, sochár Alojz Štróbl. Celé jad­ro obce je vyhlá­se­né za zónu kul­túr­ne­ho bohat­stva (hybe​.sk). Iní význam­ní rodá­ci: bás­nik Július Len­ko, her­ci Ivan Raj­niak a Ondrej Jaria­bek či reži­sér Ondrej Raj­niak. V 19. sto­ro­čí boli Hybe cen­trom kul­túr­ne­ho živo­ta v regi­ó­ne. Pôso­bi­li tu šty­ri kniž­ni­ce, čita­teľ­ský spo­lok a roz­ví­ja­la sa ochot­níc­ka diva­del­ná čin­nosť. Obec je rodis­kom via­ce­rých význam­ných osob­nos­tí slo­ven­ské­ho kul­túr­ne­ho a spo­lo­čen­ské­ho živo­ta (Wiki­pe­dia).

V blíz­kos­ti sa nachá­dza Hyb­ská ties­ňa­va, kto­rá je obľú­be­ným cie­ľom pre pešiu turis­ti­ku. Oblasť je tiež zná­ma výsky­tom mine­rál­nych pra­me­ňov a boha­tý­mi hubár­sky­mi loka­li­ta­mi. V zim­ných mesia­coch sú k dis­po­zí­cii lyžiar­ske vle­ky a cer­ti­fi­ko­va­né bežec­ké tra­te (hybe​.sk).


The vil­la­ge of Hybe is loca­ted in the Lip­tov Basin, in the val­ley of the Hybi­ca stre­am and the Whi­te Váh River, at an alti­tu­de of 690 meters abo­ve sea level. It has a popu­la­ti­on of 1,548 (hybe​.sk) and covers an area of 52.82 km² (Wiki­pe­dia). The core of the vil­la­ge is a zone of cul­tu­ral heri­ta­ge. Local athle­tes excel in Slo­va­kia, par­ti­cu­lar­ly in cross-​country ski­ing. Near­by is the tou­rist att­rac­ti­on Hyb­ská Gor­ge. Notab­le per­so­na­li­ties from Hybe inc­lu­de wri­ters Dob­ro­slav Chro­bák, Peter Jaroš, Rudo Brtáň; poet Július Len­ko; actors Ivan Raj­niak, Ondrej Jaria­bek, and Sla­vo Zahrad­ník; direc­tor Ondrej Raj­niak; and pain­ter Pavol Micha­li­des (hybe​.sk).

Hybe is men­ti­oned as a Slo­vak sett­le­ment as ear­ly as the late 12th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia). The first writ­ten record dates back to 1239 (hybe​.sk). In 1265, the vil­la­ge gai­ned muni­ci­pal pri­vi­le­ges as a mining town, with resi­dents attemp­ting to mine gold at the foot of Kri­váň. Howe­ver, mining pro­ved unp­ro­fi­tab­le due to poor gold veins and chal­len­ging ter­rain, lea­ding to a dec­li­ne in mining and the deve­lop­ment of agri­cul­tu­re and crafts. In 1396, Hybe rece­i­ved mar­ket rights and exemp­ti­on from tolls from the ruler (Wiki­pe­dia). The village’s name deri­ves from the Hybi­ca stre­am. In the first half of the 13th cen­tu­ry, Saxons sett­led here. During the 13th cen­tu­ry, Hybe resi­dents attemp­ted to mine gold at the foot of Kri­váň, but mining was unp­ro­fi­tab­le. Some miners relo­ca­ted to the Bocian­ska Val­ley (Wiki­pe­dia). Hybe gai­ned roy­al town pri­vi­le­ges in 1265. Resi­dents enga­ged in agri­cul­tu­re, crafts, and espe­cial­ly tra­de. In the 16th cen­tu­ry, Hybe beca­me a cen­ter of the Refor­ma­ti­on. During the years of Mati­ca Slo­ven­ská, the vil­la­ge beca­me a foun­ding mem­ber, with four lib­ra­ries, a rea­ding socie­ty, and a flou­ris­hing ama­te­ur the­a­ter sce­ne (hybe​.sk). Buil­ders from Hybe gai­ned reno­wn for the­ir work in cons­truc­ting Buda­pest. A monu­men­tal struc­tu­re in the vil­la­ge is the wooden evan­ge­li­cal church loca­ted in the vil­la­ge cen­ter. Hybe was made famous by Mar­tin Ťapá­k’s film Pacho, the Out­law of Hybe,” with a script by Hybe nati­ve Peter Jaroš (Wiki­pe­dia).

Hybe fea­tu­res the Roman Cat­ho­lic Church of All Saints, dating back to the 13th cen­tu­ry, which under­went Baro­que and Clas­si­cist modi­fi­ca­ti­ons and is sur­roun­ded by 17th-​century defen­si­ve walls. The Evan­ge­li­cal Church, built bet­we­en 1822 and 1826 in Clas­si­cist sty­le, is also notab­le. The vil­la­ge has memo­rial hou­ses of pro­mi­nent figu­res such as wri­ter Dob­ro­slav Chro­bák and sculp­tor Alojz Štróbl. The enti­re core of the vil­la­ge is desig­na­ted a cul­tu­ral heri­ta­ge zone (hybe​.sk). Other notab­le nati­ves inc­lu­de poet Július Len­ko, actors Ivan Raj­niak and Ondrej Jaria­bek, and direc­tor Ondrej Raj­niak. In the 19th cen­tu­ry, Hybe was a cen­ter of cul­tu­ral life in the regi­on, hos­ting four lib­ra­ries, a rea­ding socie­ty, and a thri­ving ama­te­ur the­a­ter sce­ne. The vil­la­ge is the birthp­la­ce of seve­ral pro­mi­nent figu­res in Slo­vak cul­tu­ral and social life (Wiki­pe­dia).

Near­by, Hyb­ská Gor­ge is a popu­lar des­ti­na­ti­on for hiking. The area is also kno­wn for its mine­ral springs and rich mush­ro­oming sites. In the win­ter months, ski lifts and cer­ti­fied cross-​country ski­ing trails are avai­lab­le (hybe​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Slovenská krajina, Spiš

Bystrany

Hits: 1313

Spiš­ská obec Bystra­ny leží medzi Spiš­ským Hru­šo­vom a Spiš­ský­mi Vlach­mi, tak­mer na pol ces­te medzi Spiš­skou Novou Vsou a Krompachmi.

Leží v nad­mor­skej výš­ke 408 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia), v juž­nej čas­ti Hor­nád­skej kot­li­ny pri poto­ku Kobu­lia­ny (e‑obce.sk). Na plo­che 7.82 km2 tu žije 3578 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1268. Obec je nemec­ké­ho pôvo­du, nazý­va­la sa Eulen­bach, čo zna­me­ná soví potok. Neskôr Vlen­bach, Veľ­bach (obec​by​stra​ny​.sk), Ewlen­bach, Wel­ba­chy, Veľ­ba­chy (Wiki­pe­dia). Bystra­ny pat­ri­li medzi 24 krá­ľov­ských spisš­kých miest. V 16. sto­ro­čí tu žilo 21 oby­va­te­ľov. V roku 1787350 (e‑obce.sk).


Spiš­ská vil­la­ge Bystra­ny is situ­ated bet­we­en Spiš­ské Hru­šov and Spiš­ské Vla­chy, almost hal­fway bet­we­en Spiš­ská Nová Ves and Krompachy.

It is loca­ted at an ele­va­ti­on of 408 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia), in the sout­hern part of the Hor­nád Basin near the Kobu­lia­ny stre­am (e‑obce.sk). With an area of 7.82 km², the vil­la­ge is home to 3,578 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1268. The vil­la­ge has Ger­man ori­gins and was cal­led Eulen­bach, mea­ning owl cre­ek. Later it was kno­wn as Vlen­bach, Veľ­bach (obec​by​stra​ny​.sk), Ewlen­bach, Wel­ba­chy, Veľ­ba­chy (Wiki­pe­dia). Bystra­ny belo­n­ged to the 24 roy­al Spiš towns. In the 16th cen­tu­ry, the­re were 21 inha­bi­tants, and by 1787, the popu­la­ti­on had gro­wn to 350 (e‑obce.sk).


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Bajerovce

Hits: 2141

Baje­rov­ce ležia na seve­ro­vý­cho­de Levočs­kých vrchov, v nad­mor­skej výš­ke 665 met­rov nad morom (baje​rov​ce​.sk). Ich roz­lo­ha je 16.11 km2 (wiki​pe​dia​.org). V býva­lom vojen­skom obvo­de Javo­ri­na. V obci žije 296 oby­va­te­ľov. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že sa tu nachá­dza chr­bát roz­vo­dia. Z jed­nej stra­ny chrb­ta sme­ru­je potok a vlie­va sa do Sever­né­ho mora, z dru­hej stra­ny do Čier­ne­ho mora (baje​rov​ce​.sk). Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1274. Vte­dy vlast­nil obcec Bajor­va­gaš – veľ­ký pán Tarc­za­y­ov­ský. Je mož­né, že obec zalo­ži­li Nemci, kto­rí vyru­bo­va­li lesy. Neskôr sa oby­va­te­lia veno­va­li roľ­níc­tvu, cho­vu dobyt­ka a oviec. V roku 178768-​ich domoch žilo 463 oby­va­te­ľov. His­to­ric­ké náz­vy obce: Bay­er­va­ga­sa, Baje­ro­wc­ze, Bajor­vá­gás, Bay­or­wa­ga­sa, Bey­er­haw, Bay­rocz, Bai­orocz, Bay­or. 12.9.1954 obec vyho­re­la, zni­či­lo sa 80 dre­ve­níc a 90 hos­po­dár­skych usad­los­tí (baje​rov​ce​.sk). V obci sa koná­va folk­lór­ny fes­ti­val Rusí­nov. Obec má prí­rod­ný amfi­te­áter (baje​rov​ce​.sk).


Baje­rov­ce is situ­ated in the nort­he­ast of the Levočs­ké Vrchy (Levo­ča Hills), at an alti­tu­de of 665 meters abo­ve sea level (baje​rov​ce​.sk). Its area covers 16.11 km² (wiki​pe​dia​.org). It was part of the for­mer mili­ta­ry dis­trict Javo­ri­na. The vil­la­ge is home to 296 inha­bi­tants. An inte­res­ting fea­tu­re is the rid­ge waters­hed, whe­re a stre­am flo­ws from one side, ulti­ma­te­ly rea­ching the North Sea, and from the other side, it flo­ws towards the Black Sea (baje​rov​ce​.sk). The oldest writ­ten record of the vil­la­ge dates back to 1274 when it was owned by Bajor­va­gaš – the nob­le Tarc­zay fami­ly. It is possib­le that Ger­mans, who were cle­a­ring forests, foun­ded the vil­la­ge. Later, the inha­bi­tants enga­ged in agri­cul­tu­re, catt­le far­ming, and she­ep bre­e­ding. In 1787, 463 resi­dents lived in 68 hou­ses. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Bay­er­va­ga­sa, Baje­ro­wc­ze, Bajor­vá­gás, Bay­or­wa­ga­sa, Bey­er­haw, Bay­rocz, Bai­orocz, Bay­or. On Sep­tem­ber 12, 1954, the vil­la­ge suf­fe­red a fire, des­tro­y­ing 80 wooden hou­ses and 90 farm­ste­ads (baje​rov​ce​.sk). The vil­la­ge hosts a folk fes­ti­val dedi­ca­ted to Rusyn cul­tu­re and boasts a natu­ral amp­hit­he­a­ter (baje​rov​ce​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post