2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Vodné nádrže

Počúvadlo – tajch neďaleko Banskej Štiavnice

skala
Hits: 2829

Počú­vad­lo – Pock­hau­ser Teich (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk), sa nachá­dza v Štiav­nic­kých vrchoch, vznik­la v roku 1775 vďa­ka Joze­fo­vi Karo­lo­vi Hel­lo­vi pre potre­by ban­ských a úprav­nic­kých zaria­de­ní. Je súčas­ťou loka­li­ty Sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho dedič­stva. Tvo­rí ju až päť hrá­dzí, má naj­roz­siah­lej­ší sys­tém zber­ných jar­kov. Sit­nian­sky má až 4630 met­rov, ďal­šie sú Dol­ný Počú­va­del­ský, Hor­ný Počú­va­del­ský, Počú­va­del­ský, Tatár­sky. Maxi­mál­na hĺb­ka nádr­že je 10.8 met­rov. V súčas­nos­ti Počú­vad­lo slú­ži na rekre­ač­né úče­ly (pocu​vad​lo​.sk). Jeho roz­lo­ha je 12.3 hek­tá­rov, do 19-​teho sto­ro­čia Počú­vad­lu pat­ri­lo európ­ske prven­stvo za výš­ku hrá­dze 29.6 met­rov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Objem vod­nej nádr­že v roku 1855 bol 745 300 m3 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dvor­ská komo­ra vo Vied­ni schvá­li­la jeho rea­li­zá­ciu s náklad­mi 71 485 flo­ré­nov a 30 graj­cia­rov začiat­kom roku 1775 kvô­li nedos­tat­ku vody pre čer­pa­cie a ťaž­né stro­je na vodu ale naj­mä pre úprav­níc­ke zaria­de­nia – stu­py (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na stav­be pra­co­va­li hlav­ne havia­ri, murá­ri, náden­ní­ci, vylie­va­či vody, vrát­ka­ri, chlap­ci so svet­lom, fur­ma­ni a dozor­co­via. Je zau­jí­ma­vé, že medzi robot­ník­mi pre­va­žo­va­li ženy. Stav­ba sa ukon­či­la 26. mája 1779 s náklad­mi 106 322 flo­ré­nov a 56 graj­cia­rov, pre­dra­ži­la sa v dôsled­ku havá­rií. Voda z vod­nej nádr­že sa vypúš­ťa­la štôl­ňou spo­pod hrá­dze na sever­nej stra­ne nádr­že. Vodu bolo mož­né v prí­pa­de potre­by z náhon­né­ho jar­ku odra­ziť do Dekýš­skej doli­ny v oblas­ti ​„Čer­to­va záh­ra­da”, v kto­rej bolo ešte v roku 1925 funkč­ných 16 vod­ných mly­nov. Pomo­cou prí­to­ko­vých jar­kov bolo mož­né v priaz­ni­vých rokoch dopra­viť oko­lo 2 000 000 m3 vody. Výpust­né zaria­de­nie na vypúš­ťa­cej stôl­ni je v súčas­nos­ti nefunkč­né (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Počú­vad­lo – Pock­hau­ser Teich (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk) is loca­ted in the Štiav­nic­ké Vrchy (Štiav­ni­ca Moun­tains) and was cre­a­ted in 1775 by Jozef Karol Hell for the needs of mining and ore-​dressing faci­li­ties. It is part of the World Cul­tu­ral Heri­ta­ge site. It con­sists of up to five dams and has the most exten­si­ve sys­tem of col­lec­ti­on dit­ches. Sit­nian­sky alo­ne mea­su­res up to 4630 meters, and others inc­lu­de Dol­ný Počú­va­del­ský, Hor­ný Počú­va­del­ský, Počú­va­del­ský, and Tatár­sky. The maxi­mum depth of the reser­vo­ir is 10.8 meters. Cur­ren­tly, Počú­vad­lo ser­ves rec­re­a­ti­onal pur­po­ses (pocu​vad​lo​.sk). Its area is 12.3 hec­ta­res. Until the 19th cen­tu­ry, Počú­vad­lo held the Euro­pe­an record for the dam’s height, rea­ching 29.6 meters (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The volu­me of the water reser­vo­ir in 1855 was 745,300 m³ (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The Vien­ne­se Court Cham­ber app­ro­ved its imple­men­ta­ti­on with costs of 71,485 flo­rins and 30 graj­ciars at the begin­ning of 1775 due to a lack of water for pum­ping and hau­ling machi­nes but pri­ma­ri­ly for ore-​dressing faci­li­ties – ore chu­tes (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Main­ly miners, masons, day labo­rers, water cas­ters, gate­ke­e­pers, boys with lights, team­sters, and over­se­ers wor­ked on the cons­truc­ti­on. Inte­res­tin­gly, women pre­do­mi­na­ted among the wor­kers. The cons­truc­ti­on was com­ple­ted on May 26, 1779, with costs tota­ling 106,322 flo­rins and 56 graj­ciars, exce­e­ding the bud­get due to acci­dents. Water from the reser­vo­ir was rele­a­sed through a gal­le­ry under the dam on the nort­hern side of the reser­vo­ir. In case of need, water could be diver­ted from the feed ditch to the Dekýš­ska Val­ley in the area kno­wn as ​“Čer­to­va záh­ra­da,” whe­re 16 water mills were still func­ti­onal in 1925. Through fee­der dit­ches, it was possib­le to tran­s­port around 2,000,000 m³ of water in favo­rab­le years. The dis­char­ge faci­li­ty on the out­let adit is cur­ren­tly non-​functional (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Jazerá, Jazerá, Krajina, Príroda, Rakúsko, Typ krajiny, Zahraničie

Neziderské jazero

skala
Hits: 4373

Neusied­ler See je zná­me jaze­ro v Dol­nom Rakús­ku. Jeho juž­ná časť sia­ha do Maďar­ska. Je cie­ľom mno­hých cyk­lis­tic­kých výle­tov aj zo Slo­ven­ska. Napo­kon aj oko­lo samot­né­ho jaze­ra sú vytvo­re­né pod­mien­ky pre cyk­lo­tu­riz­mus. Jeho slo­ven­ský názov Nezi­der­ské jaze­ro.

Ozna­ču­je sa aj ako more Vie­den­ča­nov. Je pozos­tat­kom Tet­hys. Už v roku 1927 bolo v Neusied­li am See kúpa­lis­ko. Ponú­ka rôz­ne mož­nos­ti rekre­ácie. Okrem iné­ho sur­fo­va­nie, jach­ting (neusied​lam​see​.at). Maďar­ský názov pre jaze­ro je Fer­tö tó. Nezi­der­ské jaze­ro je plyt­ké, bez­od­to­ko­vé, sla­bo sla­né jaze­ro a hra­ni­ciach Rakús­ka a Maďar­ska. Jeho maxi­mál­na hĺb­ka je 2 met­re. Spo­lu s Bala­to­nom sú jedi­ný­mi step­ný­mi jaze­ra­mi v Euró­pe. Od roku 2001 je Nezi­der­ské jaze­ro v zozna­me sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (wiki​pe​dia​.sk). Pred 20 mili­ón­mi rokov doš­lo k pokle­sá­va­niu úze­mia, zača­la vzni­kať Panón­ska pan­va. Pokles­nu­té pries­to­ry sa spo­ji­li so sústa­vou paniev Tet­hys vypl­ne­ných mor­skou vodou. Po pokles­nu­tí hla­di­ny mora pred asi 11 mili­ón­mi rokov bola Panón­ska pan­va sla­né bra­kic­ké jaze­ro, čas­to ozna­čo­va­né ako Panón­ske jaze­ro. V rokoch 1811 – 1813 čias­toč­ne a v 1867 – 1871 jaze­ro úpl­ne vysch­lo (Reich­wal­der, Jab­lon­ský, 2003). Roz­lo­ha jaze­ra je asi 315 km2. Dĺž­ka jaze­ra je 36 km, šír­ka je medzi 6 až 12 km. Sever­ná tre­ti­na sa nazý­va Nezi­der­ská záto­ka – Neusied­ler Bucht, užšia stred­ná časť Ill­mit­zer See­en­ge a dol­ná juž­ná Sil­be­see. Jaze­ro je tak­mer celé obklo­pe­né trs­ti­no­vým pásom, kto­rý vytvá­ra jedi­neč­ný pries­tor. Pri Don­ner­skir­che­ne dosa­hu­je pás 8 km. Pod­ders­dorf leží na jedi­nom bez­trs­ti­no­vom mies­te dlhom 2 km. Bre­hy jaze­ra sú níz­ke, sil­ne moča­ris­té. V lete sa roz­me­ry jaze­ra zväč­šu­jú. v zime nie­ke­dy pre­mŕ­za až do dna. Mies­ta a kúpa­nie a prí­sta­vy sú: Ill­mitz, Poders­dorf am See, Wei­den am See, Neusiedl am See, Jois, Bre­i­tenb­runn, Pur­bach am Neusied­ler See, Oggau am Neusied­ler See, Rust, Mör­bisch am See v Rakús­ku a Fer­tőrá­kos v Maďar­sku. Prí­tok vody do jaze­ra je z 80 % z pod­zem­ným pra­me­ňov. 20 % pri­vá­dza rie­ka Wul­ka (wiki​pe​dia​.sk).

Je domo­vom mno­hých vzác­nych zvie­rat a sto­viek dru­hov vtác­tva. Na rakús­kej stra­ne je oblasť rezer­vá­ci­ou bio­sfé­ry ​“Nezi­der­ske jaze­ro – See­win­kel” (neusied​lam​see​.at). V jaze­re žije oko­lo 30 dru­hov rýb a v ňom a v oko­lí hniez­di viac ako 300 dru­hov vtác­tva (moje​ra​kus​ko​.sk). 140 dru­hov tu hniez­di (info​-tour​.info). Nezi­der­ské jaze­ro pat­rí k naj­výz­nam­nej­ším oblas­tiam chrá­ne­né­ho vtác­tva v Euró­pe. Nachá­dza sa tu via­ce­ro pozo­ro­va­teľ­ní (Ale­na Motyč­ko­vá). Oko­lo celé­ho jaze­ra je vybu­do­va­ná sieť cyk­lot­rás. Celá tra­sa oko­lo jaze­ra má 132 km (ces​to​va​nie​.sme​.sk).

Neusied­ler See is a well-​known lake in Lower Aus­tria, exten­ding into Hun­ga­ry in its sout­hern part. It is a des­ti­na­ti­on for many cyc­ling trips, inc­lu­ding tho­se from Slo­va­kia. Con­di­ti­ons for cyc­ling are also cre­a­ted around the lake itself. Its Slo­vak name is Nezi­der­ské jazero.

It is also refer­red to as the Sea of Vien­na and is a rem­nant of the Tet­hys. As ear­ly as 1927, the­re was a beach in Neusiedl am See. It offers vari­ous rec­re­a­ti­onal oppor­tu­ni­ties, inc­lu­ding sur­fing, yach­ting (neusied​lam​see​.at). The Hun­ga­rian name for the lake is Fer­tö tó. Neusied­ler See is a shal­low, endor­he­ic, slight­ly sali­ne lake on the bor­der of Aus­tria and Hun­ga­ry, with a maxi­mum depth of 2 meters. Along with Lake Bala­ton, it is one of the only step­pe lakes in Euro­pe. Sin­ce 2001, Neusied­ler See has been lis­ted as a UNESCO World Heri­ta­ge Site (wiki​pe​dia​.sk).

App­ro­xi­ma­te­ly 20 mil­li­on years ago, the regi­on expe­rien­ced sub­si­den­ce, giving rise to the Pan­no­nian Basin. The sub­si­ded are­as con­nec­ted with the sys­tem of Tet­hys basins fil­led with sea­wa­ter. After the sea level drop­ped about 11 mil­li­on years ago, the Pan­no­nian Basin beca­me a sali­ne brac­kish lake, often refer­red to as the Pan­no­nian Lake. In 1811 – 1813 and 1867 – 1871, the lake par­tial­ly or com­ple­te­ly dried up (Reich­wal­der, Jab­lon­ský, 2003). The lake covers an area of about 315 km², with a length of 36 km and a width ran­ging from 6 to 12 km. The nort­hern third is cal­led Neusied­ler Bucht, the nar­ro­wer midd­le part is Ill­mit­zer See­en­ge, and the lower sout­hern part is Sil­be­see. The lake is almost enti­re­ly sur­roun­ded by a reed belt, cre­a­ting a uni­que envi­ron­ment. It fre­e­zes occa­si­onal­ly to the bot­tom in win­ter. Ill­mitz, Poders­dorf am See, Wei­den am See, Neusiedl am See, Jois, Bre­i­tenb­runn, Pur­bach am Neusied­ler See, Oggau am Neusied­ler See, Rust, Mör­bisch am See in Aus­tria, and Fer­tőrá­kos in Hun­ga­ry are bat­hing and har­bor loca­ti­ons. 80% of the water inflow into the lake comes from under­ground springs, whi­le 20% is supp­lied by the Wul­ka River (wiki​pe​dia​.sk).

It is home to many rare ani­mals and hun­dreds of bird spe­cies. On the Aus­trian side, the area is a bio­sp­he­re reser­ve cal­led ​“Neusied­ler See – See­win­kel” (neusied​lam​see​.at). Around 30 fish spe­cies inha­bit the lake, and more than 300 bird spe­cies nest in and around it (moje​ra​kus​ko​.sk). It is home to 140 nesting spe­cies (info​-tour​.info). Neusied­ler See is one of the most sig­ni­fi­cant bird con­ser­va­ti­on are­as in Euro­pe, with seve­ral obser­va­ti­on points (Ale­na Motyč­ko­vá). A network of cyc­ling trails is built around the enti­re lake, with a total dis­tan­ce of 132 km (ces​to​va​nie​.sme​.sk).

Der Neusied­ler See ist ein bekann­ter See in Nie­de­rös­ter­re­ich, des­sen süd­li­cher Teil bis nach Ungarn reicht. Er ist ein Ziel vie­ler Rad­tou­ren, auch aus der Slo­wa­kei. Rund um den See selbst sind eben­falls Bedin­gun­gen für Rad­tou­ris­mus ges­chaf­fen. Sein slo­wa­kis­cher Name lau­tet Nezi­der­ské jazero.

Er wird auch als das Meer der Wie­ner bez­e­ich­net und ist ein Überb­le­ib­sel der Tet­hys. Schon 1927 gab es in Neusiedl am See einen Strand. Er bie­tet vers­chie­de­ne Fre­i­ze­it­mög­lich­ke­i­ten, ein­sch­lie­ßlich Sur­fen, Segeln (neusied​lam​see​.at). Der unga­ris­che Name für den See lau­tet Fer­tö tó. Der Neusied­ler See ist ein fla­cher, endor­re­i­cher, leicht sal­zi­ger See an der Gren­ze zwis­chen Öster­re­ich und Ungarn mit einer maxi­ma­len Tie­fe von 2 Metern. Zusam­men mit dem Bala­ton gehört er zu den ein­zi­gen Step­pen­se­en Euro­pas. Seit 2001 steht der Neusied­ler See auf der Lis­te des UNESCO-​Welterbes (wiki​pe​dia​.sk).

Vor etwa 20 Mil­li­onen Jah­ren kam es zu einer Absen­kung des Gebiets, was zur Bil­dung des Pan­no­nis­chen Bec­kens führ­te. Die abge­senk­ten Gebie­te ver­ban­den sich mit dem Sys­tem der Tethys-​Becken, das mit Meer­was­ser gefüllt war. Nach dem Absin­ken des Mee­ress­pie­gels vor etwa 11 Mil­li­onen Jah­ren wur­de das Pan­no­nis­che Bec­ken zu einem sal­zi­gen Brack­was­ser­see, oft als Pan­no­nis­cher See bez­e­ich­net. In den Jah­ren 1811 – 1813 und 1867 – 1871 trock­ne­te der See tei­lwe­i­se oder volls­tän­dig aus (Reich­wal­der, Jab­lon­ský, 2003). Der See hat eine Flä­che von etwa 315 km², eine Län­ge von 36 km und eine Bre­i­te von 6 bis 12 km. Das nörd­li­che Drit­tel wird Neusied­ler Bucht genannt, der sch­ma­le­re mitt­le­re Teil Ill­mit­zer See­en­ge und der unte­re süd­li­che Teil Sil­be­see. Der See ist fast volls­tän­dig von einem Schilf­gür­tel umge­ben, der eine ein­zi­gar­ti­ge Umge­bung schafft. Im Win­ter friert er gele­gen­tlich bis zum Boden. Ill­mitz, Poders­dorf am See, Wei­den am See, Neusiedl am See, Jois, Bre­i­tenb­runn, Pur­bach am Neusied­ler See, Oggau am Neusied­ler See, Rust, Mör­bisch am See in Öster­re­ich und Fer­tőrá­kos in Ungarn sind Bade- und Hafe­nor­te. 80% des Was­se­re­in­flus­ses in den See stam­men aus unte­rir­dis­chen Quel­len, wäh­rend 20% vom Fluss Wul­ka stam­men (wiki​pe​dia​.sk).

Er beher­bergt vie­le sel­te­ne Tie­re und Hun­der­te von Voge­lar­ten. Auf öster­re­i­chis­cher Sei­te ist das Gebiet ein Bio­sp­hä­ren­re­ser­vat namens ​“Neusied­ler See – See­win­kel” (neusied​lam​see​.at). Rund 30 Fis­char­ten leben im See, und mehr als 300 Voge­lar­ten nis­ten in und um ihn (moje​ra​kus​ko​.sk). Es beher­bergt 140 Brut­vo­ge­lar­ten (info​-tour​.info). Der Neusied­ler See gehört zu den bede­utend­sten Gebie­ten für den Vogels­chutz in Euro­pa, mit meh­re­ren Beobach­tungs­punk­ten (Ale­na Motyč­ko­vá). Ein Netzwerk von Radwe­gen ist rund um den gesam­ten See mit einer Gesamt­län­ge von 132 km ange­legt (ces​to​va​nie​.sme​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Organizmy, Príroda, Rastliny, Slovenská krajina, Tatry

Nová Polianka

skala
Hits: 2170

Nová Polian­ka je najm­lad­šia z tatrans­kých osád, vznik­la v roku 1956 vo výš­ke 1040 met­rov nad morom. Je v nej vojen­ský lie­čeb­ný ústav pre lieč­bu res­pi­rač­ných ocho­re­ní a tuber­ku­ló­zy. Osa­da je prí­sne lie­čeb­ná, nie je výcho­dis­kom pre turis­ti­ku, nemá uby­to­va­cie, ani stra­vo­va­cie zaria­de­nia. Jej názov je odvo­de­ný od neďa­le­kej Tatrans­kej Polian­ky. Medzi tými­to dvo­ma obca­mi pôvod­ne stá­la poľov­níc­ka cha­ta Danie­la Rolan­da Dier­gard­ta, kto­rý v rokoch 1898 – 1929 vlast­nil oko­li­té lesy. Samo­tu nazý­va­li aj Danie­lo­vo. Dnes je tam samo­ta s lesov­ňou TANA­Pu Danie­lov dom (vyso​ke​tat​ry​.sk).

Nová Polian­ka is the youn­gest of the Tat­ra sett­le­ments, estab­lis­hed in 1956 at an ele­va­ti­on of 1040 meters abo­ve sea level. It hou­ses a mili­ta­ry medi­cal ins­ti­tu­te spe­cia­li­zing in the tre­at­ment of res­pi­ra­to­ry dise­a­ses and tuber­cu­lo­sis. The sett­le­ment is strict­ly for medi­cal pur­po­ses, not ser­ving as a star­ting point for tou­rism, and lacks accom­mo­da­ti­on or dining faci­li­ties. Its name is deri­ved from the near­by Tatrans­ká Polian­ka. Ori­gi­nal­ly situ­ated bet­we­en the­se two vil­la­ges was the hun­ting lod­ge of Daniel Roland Dier­gardt, who owned the sur­roun­ding forests from 1898 to 1929. The lod­ge was also kno­wn as Danie­lo­vo. Today, in that loca­ti­on, the­re is a soli­ta­ry hou­se with a forest nur­se­ry cal­led TANA­P’s Danie­l’s Hou­se (vyso​ke​tat​ry​.sk).

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, 2014, Biotopy, Časová línia, Hory, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry

Lomnický štít

skala
Hits: 3236

Lom­nic­ký štít je vyhľa­dá­va­nou loka­li­tou turis­tov. Je dru­hým naj­vyš­ším vrcho­lom na Slo­ven­sku s výš­kou 2634 met­rov nad morom. Cho­dí sa sem naj­mä z Tatrans­kej Lom­ni­ce lanov­kou, resp. pria­my výhľad naň je zo Sta­rej Les­nej. Pod samot­ným vrcho­lom je asi naj­zná­mej­šie tatrans­ké ple­so – Skal­na­té ple­so.

V minu­los­ti bol Lom­nic­ký štít nazý­va­ný aj Dedo (wiki​pe​dia​.sk). Polia­ci ho nazý­va­li Kráľ Tatier. Nie je jas­né, kto zdo­lal Lom­nic­ký štít ako prvý. Pod­ľa nie­kto­rých zdro­jov to bol kež­mar­ský uči­teľ Dávid Fröh­lich v roku 1615 – avšak je mož­né, že zdo­lal vte­dy Kež­mar­ský štít (hiking​.sk). Prvý, jas­ne dolo­že­ný výstup sa via­že ku Jaku­bo­vi Fáb­ry­mu, kto­rý tu hľa­dal zla­to, z Mede­ných lávok medzi rok­mi 1760 – 1790 (Bohuš, 1996). Nad­mor­skú výš­ku určil a na Lom­nic­ký štít vystú­pil v roku 1793 anglic­ký ces­to­va­teľ Robert Town­son s obdi­vu­hod­nou pres­nos­ťou na 2644 met­rov nad morom (Sma­ta­na, 1973). Prvý zim­ný výstup zazna­me­na­li The­odor Wundt a Jakub Hor­vay v roku 1891 (wiki​pe​dia​.sk). Na vrcho­le vybu­do­va­ná šty­ri met­re dlhá a meter širo­ká vysu­nu­tá vyhliad­ko­vá tera­sa pre turis­tov. Jej kon­štruk­cia je pri­pev­ne­ná o ska­lu che­mic­ký­mi kot­via­ci­mi lepid­la­mi (navrchol​.sk). Vo vrcho­lo­vej budo­ve je pra­co­vis­ko Tatrans­kej lano­vej drá­hy, kde v nepretr­ži­tej služ­be sú vždy dva­ja pra­cov­ní­ci. Nachá­dza sa tu pozo­ro­va­cia sta­ni­ca SHMÚ, v služ­be je vždy jeden mete­oro­lóg. Odde­le­nie koz­mic­kej fyzi­ky Ústa­vu expe­ri­men­tál­nej fyzi­ky SAV Koši­ce tu má neut­ró­no­vý moni­tor, kto­ré­ho úlo­hou je dete­ko­vať a zazna­me­ná­vať neut­ró­ny vzni­ka­jú­ce inte­rak­ci­ou koz­mic­ké­ho žia­re­nia s čas­ti­ca­mi v hor­ných vrstvách atmo­sfé­ry. Okrem nich sa tu ešte nachá­dza pra­co­vis­ko Astro­no­mic­ké­ho ústa­vu SAV Sta­rá Les­ná, odde­le­nia fyzi­ky sln­ka, kto­ré tu má koro­no­graf. Tre­ba mys­lieť na to, že hore je níz­ky tlak vzdu­chu, menej kys­lí­ka a v budo­ve je čas­to veľ­mi níz­ka rela­tív­na vlh­kosť vzdu­chu, bež­ne aj menej ako 10 %. Obja­vu­jú sa aj nie cel­kom bež­né pre­ja­vy búrok – srša­nie, Eliá­šo­ve ohne, sil­ný sta­tic­ký náboj vo vzdu­chu. Sig­nál slo­ven­ských mobil­ných ope­rá­to­rov je sla­bý (hiking​.sk). Naj­vyš­šia zazna­me­na­ná tep­lo­ta na vrcho­le je z 30.7.2005, 18.3 °C, zrá­žok tu spad­ne pri­bliž­ne 1900 mm, maxi­mál­na sne­ho­vá pokrýv­ka tu dosiah­la 25.3.2009 410 cm (wiki​pe​dia​.sk). Až do roku 1955 bola visu­tá lanov­ka na Lom­nic­ký štít svo­ji­mi tech­nic­ký­mi para­met­ra­mi sve­to­vým rekor­dé­rom. Medzi osob­ný­mi lanov­ka­mi bola rekord­ná aj dĺž­kou 5428 met­rov. Pôvod­ne malo byť lano zave­se­né medzi Skal­na­tým ple­som a Lom­nic­kým ští­tom bez akej­koľ­vek pod­pe­ry. Na jed­nom mies­te šúcha­lo o ska­lu, pre­to jed­nu pod­pe­ru bolo nut­né posta­viť. Aj to sa zme­ni­lo, po rekon­štruk­cii v roku 1989 sa lanov­ka zaobí­de bez nej (Ján Laci­ka).

Lom­nic­ký Peak is a sought-​after des­ti­na­ti­on for tou­rists, being the second-​highest peak in Slo­va­kia at an ele­va­ti­on of 2,634 meters abo­ve sea level. Visi­tors often reach it by cab­le car from Tatrans­ká Lom­ni­ca, and it offers a direct view from Sta­ra Les­na. Just below the sum­mit lies one of the most famous Tat­ra moun­tain lakes, Skal­na­té pleso.

In the past, Lom­nic­ký Peak was also refer­red to as Dedo (Grand­fat­her) (wiki​pe​dia​.sk). Poles cal­led it the King of the Tatras. The first ascent is unc­le­ar, with some sour­ces att­ri­bu­ting it to the Kež­ma­rok tea­cher Dávid Fröh­lich in 1615. Howe­ver, it is possib­le that he ascen­ded Kež­mar­ský štít at that time (hiking​.sk). The first docu­men­ted ascent is asso­cia­ted with Jakub Fáb­ry, who was sear­ching for gold in the Mede­né láv­ky regi­on bet­we­en 1760 – 1790 (Bohuš, 1996). The alti­tu­de was deter­mi­ned and the ascent was made by the English tra­ve­ler Robert Town­son in 1793 with remar­kab­le pre­ci­si­on, mea­su­ring 2,644 meters abo­ve sea level (Sma­ta­na, 1973). The first win­ter ascent was recor­ded by The­odor Wundt and Jakub Hor­vay in 1891 (wiki​pe​dia​.sk). At the sum­mit, a four-​meter-​long and one-​meter-​wide can­ti­le­ve­red vie­wing ter­ra­ce has been built for tou­rists. Its cons­truc­ti­on is secu­red to the rock with che­mi­cal anchor adhe­si­ves (navrchol​.sk). The sum­mit buil­ding hou­ses the workp­la­ce of the Tatrans­ká lano­vá drá­ha (Tat­ra Cab­le­way), con­ti­nu­ous­ly staf­fed by two emplo­y­ees. The SHMÚ (Slo­vak Hyd­ro­me­te­oro­lo­gi­cal Ins­ti­tu­te) obser­va­ti­on sta­ti­on is pre­sent, with one mete­oro­lo­gist on duty. The Ins­ti­tu­te of Expe­ri­men­tal Phy­sics of the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces in Koši­ce has a neut­ron moni­tor that detects and records neut­rons gene­ra­ted by the inte­rac­ti­on of cos­mic radia­ti­on with par­tic­les in the upper lay­ers of the atmo­sp­he­re. Addi­ti­onal­ly, the­re is a workp­la­ce for the Astro­no­mi­cal Ins­ti­tu­te of the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces in Sta­rá Les­ná, spe­cia­li­zing in solar phy­sics, equ­ip­ped with a coro­nag­raph. It’s impor­tant to note that at the sum­mit, the­re is low air pre­ssu­re, less oxy­gen, and the buil­ding often has very low rela­ti­ve air humi­di­ty, com­mon­ly less than 10%. Unu­su­al mete­oro­lo­gi­cal phe­no­me­na, such as St. Elmo­’s fire, sta­tic elect­ri­ci­ty, and hor­nets, can occur. The sig­nal from Slo­vak mobi­le ope­ra­tors is weak (hiking​.sk). The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re at the sum­mit is from July 30, 2005, rea­ching 18.3°C, with app­ro­xi­ma­te­ly 1900 mm of pre­ci­pi­ta­ti­on fal­ling, and the maxi­mum snow cover recor­ded on March 25, 2009, was 410 cm (wiki​pe​dia​.sk). Until 1955, the Lom­nic­ký štít cab­le car held world records for its tech­ni­cal para­me­ters, being the lon­gest among per­so­nal cab­le cars at 5428 meters. Ori­gi­nal­ly, the cab­le was to be sus­pen­ded bet­we­en Skal­na­té ple­so and Lom­nic­ký štít wit­hout any sup­port. Howe­ver, due to fric­ti­on against the rock at one point, one sup­port had to be built. This chan­ged after recons­truc­ti­on in 1989, and the cab­le car now ope­ra­tes wit­hout it (Ján Lacika).

Szc­zyt Lom­nic­ký jest poszu­ki­wa­nym miejs­cem przez turys­tów, będąc dru­gim naj­wy­żs­zym szc­zy­tem na Sło­wac­ji, o wyso­ko­ści 2634 met­rów nad pozi­omem mor­za. Najc­zęściej odwie­dza­ny jest za pomo­cą kolej­ki lino­wej z Tatrans­kiej Lom­ni­cy, ofe­ru­jącej bez­po­śred­ni widok ze Sta­rej Les­nej. Tuż poni­żej szc­zy­tu znaj­du­je się jed­no z naj­bar­dziej zna­nych tatr­za­ńs­kich jezi­or, Skal­na­té pleso.

W przes­zło­ści Lom­nic­ký był również nazy­wa­ny Dedo (Dzia­dek) (wiki​pe​dia​.sk). Pola­cy nazy­wa­li go Kró­lem Tatr. Pier­ws­ze wejście jest nie­jas­ne, a nie­któ­re źró­dła przy­pi­su­ją go nauc­zy­cie­lo­wi z Kež­ma­rok, Dávi­do­wi Fröh­li­cho­wi, w 1615 roku. Jed­nak możli­we jest, że wte­dy zdo­był Kež­mar­ský štít (hiking​.sk). Pier­ws­ze udo­ku­men­to­wa­ne wejście zwi­ąza­ne jest z Jaku­bem Fáb­rym, któ­ry poszu­ki­wał zło­ta w rejo­nie Mede­né láv­ky między 1760 a 1790 rokiem (Bohuš, 1996). Wyso­ko­ść zosta­ła okre­ślo­na, a wejście zosta­ło doko­na­ne przez bry­tyj­skie­go pod­ró­żni­ka Rober­ta Town­so­na w 1793 roku z nie­zwy­kłą pre­cyz­ją, mier­zącą 2644 met­ry nad pozi­omem mor­za (Sma­ta­na, 1973). Pier­ws­ze zimo­we wejście odno­to­wa­li The­odor Wundt i Jakub Hor­vay w 1891 roku (wiki​pe​dia​.sk). Na szc­zy­cie wybu­do­wa­no czte­ro­met­ro­wy i met­ro­wy wysu­ni­ęty taras wido­ko­wy dla turys­tów. Jego kons­trukc­ja jest zamo­co­wa­na do ska­ły za pomo­cą che­micz­nych kot­wi­ących klej

ów (navrchol​.sk). Budy­nek na szc­zy­cie mie­ści sie­dzi­bę Tatrans­kiej lano­vej drá­hy (Tatr­za­ńs­ka kolej lino­wa), zaws­ze obsa­dzo­ną przez dwóch pra­co­wni­ków. Stac­ja obser­wa­cyj­na SHMÚ (Sło­wac­kie­go Ins­ty­tu­tu Hyd­ro­me­te­oro­lo­gicz­ne­go) jest obec­na, zaws­ze z jed­nym mete­oro­lo­giem na dyżur­ze. Ins­ty­tut Fizy­ki Doświadc­zal­nej Sło­wac­kiej Aka­de­mii Nauk w Kos­zy­cach posia­da moni­tor neut­ro­nów, któ­ry wyk­ry­wa i rejes­tru­je neut­ro­ny gene­ro­wa­ne przez oddzia­ły­wa­nie pro­mie­ni­owa­nia kos­micz­ne­go z cząs­t­ka­mi w gór­nych warst­wach atmo­s­fe­ry. Dodat­ko­wo, znaj­du­je się tu pra­co­wnia Astro­no­micz­ne­go Ins­ty­tu­tu Sło­wac­kiej Aka­de­mii Nauk w Sta­rá Les­ná, spec­ja­li­zu­jąca się w fizy­ce sło­necz­nej, wypo­sa­żo­na w koro­no­graf. War­to zau­wa­żyć, że na szc­zy­cie wys­tępu­je nis­kie ciśnie­nie atmo­s­fe­rycz­ne, mniejs­za ilo­ść tle­nu, a w budyn­ku częs­to bar­dzo nis­ka wil­got­no­ść wzg­lęd­na powietr­za, zwyk­le poni­żej 10%. Mogą wys­tępo­wać nie­ty­po­we zja­wis­ka mete­oro­lo­gicz­ne, takie jak ognie św. Elma, elek­trycz­no­ść sta­tycz­na i szers­ze­nie. Syg­nał od sło­wac­kich ope­ra­to­rów komór­ko­wych jest sła­by (hiking​.sk). Naj­wy­żs­za zare­jes­tro­wa­na tem­pe­ra­tu­ra na szc­zy­cie pocho­dzi z 30 lip­ca 2005 roku, wynos­ząca 18,3°C, opa­dy wynos­zą oko­ło 1900 mm, a mak­sy­mal­na pokry­wa śnie­żna zosta­ła zano­to­wa­na 25 mar­ca 2009 roku i wyno­si­ła 410 cm (wiki​pe​dia​.sk). Do 1955 roku kolej lino­wa na Lom­nic­ký štít utr­zy­my­wa­ła rekor­dy świa­ta pod wzg­lędem para­met­rów tech­nicz­nych, będąc naj­dłu­żs­zą wśród kole­jek lino­wych oso­bis­tych o dłu­go­ści 5428 met­rów. Poc­ząt­ko­wo lina mia­ła być zawies­zo­na między Skal­na­tým ple­so a Lom­nic­kým štít bez żad­ne­go wspar­cia. Jed­nak z powo­du tar­cia o ska­łę w jed­nym miejs­cu koniecz­na była jed­na pod­po­ra. To jed­nak ule­gło zmia­nie po rekons­trukc­ji w 1989 roku, i kolej lino­wa obe­cnie dzia­ła bez niej (Ján Lacika).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Krajina, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, Tatry

Skalnaté pleso

skala
Hits: 3456

Skal­na­té ple­so, pred­tým Lom­nic­ké ple­so je hoj­ne nav­šte­vo­va­ná oblasť. Leží pod hlav­ným ští­tom Lom­nic­ké­ho ští­tu. Pod sebou má pod­ta­trans­ké obce Tatrans­ká Lom­ni­ca a Tatrans­ké Mat­lia­re. Z Tatrans­kej Lom­ni­ce sem vedie lanov­ka. Ostat­ne lanov­ka vedie aj na Lom­nic­ké sed­lo aj na Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so je moré­no­vé ple­so vo Vyso­kých Tat­rách, na Slo­ven­sku v naj­niž­šom mies­te Skal­na­tej doli­ny, vo výš­ke 1754 met­rov nad morom. Má roz­lo­hu 1.23 ha, je 212 met­rov dlhé a 85 met­rov širo­ké. Dosa­hu­je maxi­mál­nu hĺb­ku 2 met­re (pod­ľa nie­kto­rých zdro­jov až 4.2 m). Napá­ja ho Skal­na­tý potok. V suchom obdo­bí je ple­so bez vody, rov­na­ko Skal­na­tý potok (wikipedia.cs). Prie­sa­kom a deto­nač­ný­mi zásah­mi pri stav­be lanov­ky bola pre­ru­še­ná neprie­pust­nosť dna. V posled­nom desať­ro­čí sa ten­to stav vysky­to­val veľ­mi čas­to. Všet­ky upev­ňo­va­cie prá­ce zame­ra­né na záchra­nu moré­ny a jazier­ka boli dote­raz neús­peš­né. Pri ple­se je pre­stup­ná sta­ni­ca lano­vých dráh (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so je dru­hé naj­nav­šte­vo­va­nej­šie na slo­ven­skej stra­ne Tatier (turis​ti​ka​.sk). Na Skal­na­tom ple­se sa nachá­dza astro­no­mic­ké obser­va­tó­rium, v nad­mor­skej výš­ke 1786 nad morom. Zalo­že­né bolo v roku 1943. V budo­ve obser­va­tó­ria sa nachá­dza aj mete­oro­lo­gic­ká sta­ni­ca pat­ria­ca Geofy­zi­ká­le­mu ústa­vu SAV (ta3​.sk).

Skal­na­té ple­so, for­mer­ly kno­wn as Lom­nic­ké ple­so, is a popu­lar­ly visi­ted area. It lies bene­ath the main peak of Lom­nic­ký štít (Lom­ni­ca Peak) and is sur­roun­ded by the sub-​Tatra vil­la­ges of Tatrans­ká Lom­ni­ca and Tatrans­ké Mat­lia­re. A cab­le car from Tatrans­ká Lom­ni­ca leads to this loca­ti­on. Addi­ti­onal­ly, the cab­le car pro­vi­des access to Lom­nic­ké sed­lo (Lom­ni­ca Sadd­le) and Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so is a morai­ne lake in the High Tatras, Slo­va­kia, loca­ted in the lowest part of the Skal­na­tá doli­na (Skal­na­tá Val­ley), at an ele­va­ti­on of 1754 meters abo­ve sea level. It covers an area of 1.23 hec­ta­res, is 212 meters long, and 85 meters wide. It rea­ches a maxi­mum depth of 2 meters (accor­ding to some sour­ces, up to 4.2 meters). The lake is fed by Skal­na­tý potok (Skal­na­tý Stre­am). During dry peri­ods, the lake, as well as the stre­am, can be wit­hout water (wikipedia.cs). The imper­me­a­bi­li­ty of the lake­’s bot­tom was dis­rup­ted by dril­ling and deto­na­ti­ons during the cons­truc­ti­on of the cab­le car. This con­di­ti­on has been occur­ring very fre­qu­en­tly in the last deca­de. All the sta­bi­li­zing efforts aimed at saving the morai­ne and the small lake have been unsuc­cess­ful so far. The­re is a trans­fer sta­ti­on for cab­le cars near the lake (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so is the second most visi­ted lake on the Slo­vak side of the Tatras (turis​ti​ka​.sk). An astro­no­mi­cal obser­va­to­ry is loca­ted at Skal­na­té ple­so, at an ele­va­ti­on of 1786 meters abo­ve sea level. It was foun­ded in 1943. The obser­va­to­ry buil­ding also hou­ses a mete­oro­lo­gi­cal sta­ti­on belo­n­ging to the Geop­hy­si­cal Ins­ti­tu­te of the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces (ta3​.sk).

Skal­na­té ple­so, wcze­śniej zna­ne jako Lom­nic­ké ple­so, to obszar częs­to odwie­dza­ny. Znaj­du­je się pod głó­wnym szc­zy­tem Lom­nic­ký štít (Szc­zyt Lom­nic­ki) i otoc­zo­ne jest pod­ta­trans­ki­mi miejs­co­wo­ścia­mi Tatrans­ká Lom­ni­ca i Tatrans­ké Mat­lia­re. Z Tatrans­kiej Lom­ni­cy można tu doje­chać kole­ją lino­wą. Ponad­to kolej­ka pro­wa­dzi także na Lom­nic­ké sed­lo (Siodło Lom­nic­kie) oraz na Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so to more­no­we jezi­oro w Wyso­kich Tat­rach na Sło­wac­ji, poło­żo­ne w naj­ni­żs­zym pun­kcie Doli­ny Skal­na­tej, na wyso­ko­ści 1754 met­rów nad pozi­omem mor­za. Ma powierzch­nię 1,23 ha, dłu­go­ść 212 met­rów i sze­ro­ko­ść 85 met­rów. Osi­ąga mak­sy­mal­ną głębo­ko­ść 2 met­ry (według nie­któ­rych źró­deł nawet 4,2 m). Zasi­la­ne jest przez potok Skal­na­tý. W okre­sie suchej aury zaró­wno jezi­oro, jak i potok Skal­na­tý mogą być bez wody (wikipedia.cs). Przeszc­zel­no­ść dna zosta­ła zakłó­co­na podc­zas budo­wy kolei lino­wej za pomo­cą wier­ceń i deto­nac­ji. W ostat­niej deka­dzie ten stan wys­tępo­wał bar­dzo częs­to. Wszys­tkie pra­ce sta­bi­li­za­cyj­ne mające na celu oca­le­nie more­ny i małe­go jezi­or­ka dotychc­zas były nie­uda­ne. Przy jezi­or­ze znaj­du­je się stac­ja prze­siad­ko­wa kolej­ki lino­wej (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so jest dru­gim najc­zęściej odwie­dza­nym jezi­orem po stro­nie sło­wac­kiej Tatr (turis​ti​ka​.sk). Na Skal­na­tém ple­se znaj­du­je się obser­wa­to­rium astro­no­micz­ne, na wyso­ko­ści 1786 met­rów nad pozi­omem mor­za. Zosta­ło zało­żo­ne w 1943 roku. W budyn­ku obser­wa­to­rium mie­ści się także stac­ja mete­oro­lo­gicz­na nale­żąca do Ins­ty­tu­tu Geofi­zycz­ne­go Sło­wac­kiej Aka­de­mii Nauk (ta3​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post