Variatusky patria medzi živorodky. Sú veľmi podobné Xiphophorus maculatus. Ich slovenský názov je plata pestrá. Pochádzajú z južného Mexika. Xiphophorus variatus je pestrá a živá ryba, ktorá sa vyznačuje svojou farebnou rozmanitosťou, žije v jazerách až po pomalé rieky s bujnou vodnou vegetáciou. Ich telo je kompaktné. telom, môže dorásť do veľkosti približne 6 cm. Samec sa od samice odlišuje predĺženou spodnou plutvou, ktorá pripomína meč. Povahou sú to pomerne pokojné ryby, vhodné do spoločenských akvárií. Má mnoho farebných variácií, od žlto-oranžovej po modrú a zelenú.
Variatus are among livebearers. They are very similar to Xiphophorus maculatus. Their Slovak name is “plata pestrá” (variegated platy). They originate from southern Mexico. *Xiphophorus variatus* is a colorful and lively fish that stands out for its diversity of colors, inhabiting environments ranging from lakes to slow rivers with lush aquatic vegetation. Their body is compact, reaching a size of approximately 6 cm. The male is distinguished from the female by an elongated lower fin resembling a sword. They have a relatively calm temperament, making them suitable for community aquariums. They exhibit a wide range of colors, from yellow-orange to blue and green.
Variatus gehören zu den Lebendgebärenden. Sie ähneln sehr den Xiphophorus maculatus. Ihr slowakischer Name lautet “plata pestrá” (bunte Platys). Sie stammen aus Südmexiko. *Xiphophorus variatus* ist ein bunter und lebhafter Fisch, der sich durch seine Vielfalt an Farben auszeichnet und in Umgebungen von Seen bis zu langsam fließenden Flüssen mit üppiger Wasservegetation lebt. Ihr Körper ist kompakt und kann eine Größe von etwa 6 cm erreichen. Das Männchen unterscheidet sich von dem Weibchen durch eine verlängerte untere Flosse, die einem Schwert ähnelt. Ihr Temperament ist relativ ruhig, was sie für Gesellschaftsaquarien geeignet macht. Sie zeigen eine Vielzahl von Farben, von Gelb-Orange bis Blau und Grün.
Los variatus pertenecen a los vivíparos. Son muy similares a los Xiphophorus maculatus. Su nombre eslovaco es “plata pestrá” (platy variegado). Proceden del sur de México. *Xiphophorus variatus* es un pez colorido y vivaz que se destaca por su diversidad de colores, habitando desde lagos hasta ríos lentos con exuberante vegetación acuática. Su cuerpo es compacto y alcanza un tamaño de aproximadamente 6 cm. El macho se distingue de la hembra por una aleta inferior alargada que se asemeja a una espada. Tienen un temperamento relativamente tranquilo, lo que los hace adecuados para acuarios comunitarios. Exhiben una amplia gama de colores, desde amarillo-naranja hasta azul y verde.
Mečovky patria medzi živorodky. Ich prechádzajúce slovenské synonymum bolo mečúň mexický. Dnes je to mečovka zelená. Ako už napovedá pomenovanie druhu, pochádza z Mexika. Rozšírený je od severného Mexika do centrálnej a západnej časti Guatemaly a Hondurasu (Axelrod, Wischnath, 1991). Je to jedna z najznámejších rybiek vôbec. Jeho chov je jednoduchý, ale treba myslieť na to, že mečovky veľmi zaťažujú prostredie svojimi exkrementami. Je to doslova stroj na premenu energiu. V akvaristickom slangu sa mu pejoratívne vraví “kombajn”. Jeho látková premena je obdivuhodná. Zavďačíme sa mu nitenkami, patentkami, prijíma aj sušenú potravu, ale nesmieme zabúdať spestrovať mu jedálniček aj spareným šalátom, špenátom, prípadne inou zeleninou. Mečovky vytvárajú hierarchiu alfa samca a beta samca. Pohlavný dimorfizmu je zjavný. Samček sa líši od samičky vonkajším pohlavným orgánom – gonopódiom. Okrem toho je štíhlejší. Ako predĺženie chvostovej plutvy mu rastie mečík. Samce sa niekedy medzi sebou bijú.
Rozmnožovanie je jednoduché. Samičky ktoré čakajú mladé spoznáme podľa plného bruška, tmavej škvrny v brušnej dutine. Samičky sú kanibalky, čiže ak chceme mladý plôdik odchovať, budeme musieť zamedziť jej styku s potomstvom. Komerčne sa na tento účel ponúkajú pôrodničky. V nich umiestnená samička rodí mladé, a tie buď unikajú do uzavretého priestoru cez priestor úzkych štrbín, alebo prenikajú cez tieto štrbiny do voľného akvária. Záleží od toho, čo nám viac vyhovuje. Pôrodničku si môžete zhotoviť z umelohmotného pletiva, alebo iného vhodného materiálu. Stačí si zohnať v záhradníctve, železiarstve, stavebníctve pletivo, ktoré zošijeme, a zabezpečíme aby primerane držalo na hladine. V chovniach sa podobné siete používajú aj v dlhšom časovom období. Podobné vlastnoručne vyrobené pôrodničky využijeme aj pri odchove iných živorodiek ako napr. Poecilia reticulata, Xiphophorus maculatus, Xiphophorus nezahualcoytl atď. Pri pôrode dbáme na to, aby sme samičku neumiestnili do teplejšej vody ako bola zvyknutá v predchádzajúcom prostredí. V opačnom prípade sa môžeme stretnúť s predčasným vrhom nevyvinutých, alebo mŕtvych mláďat. Plôdik mečoviek je veľký, v prvom mesiaci rastie dosť pomaly, neskôr sa rozrastie rýchlejšie. Vraví sa, že samci, ktorým narastá mečík skôr, nebudú mať takú veľkú potenciu, ako samce, ktorým začne rásť neskôr.
U mečoviek je známa zmena pohlavia, kedy sa pri nedostatku samcov v populácii samičky zmenia na samca. Narastie im gonopódium, mečík. Mečík je zvyčajne menší. Čo sa však nezmení je robustný samičí vzrast. Je škoda, že táto úžasná zmena veľakrát k úspechu nevedie – takto vyvinutý samci sú obyčajne neplodní.
Mečovky sú zdrojom mnohých šľachtiteľských pokusov. Existuje nepreberné množstvo foriem. Známe sú napr. viedenské mečovky, ktoré sú z tých štandardných asi najvzácnejšie. Vyznačujú sa jemnejšou červenou – bledočervenou farbou s červenými očami. Sú o dosť chúlostivejšie ako iné formy. Samce sú takmer všetky neplodné, možno jeden z 200 je fertilný. Preto sa množia – pripravujú krížením. Ďalšie známe formy: berlínska, zelená mečovka, atď. Existujú aj tvarové varianty: lýrové, závojové, wagtail, delta atď. V mečovkách sa usporadúvajú aj súťaže, kde sa posudzujú podľa štandardu.
Registrujem tieto formy: albino, belize, berlín, black, black Hi-fin, black lyretail, blacktail velvet sword, bx, calico Hi-fin, calico lyretail, cd, delta, hx, gold & black, gold lyretail, golden, golden comet, golden Hi-fin, golden wagtail, green, green wagtail, jalapa, lancetilla, lemon, li, lyra, lyretail, lyretail sword, marble, mixed color, mixed color Hi-fin, mixed color lyretail, mystic blue, neon, neon Hi-fin, neon lyretail, neon wagtail, painted sword, pineapple, pineapple Hi-fin, pineapple lyretail, red & white, red albino, red calico, red comet, red eye, red tuxedo, red velvet, red velvet Hi-fin, red velvet lyretail, red wag, red wag Hi-fin, red wag lyretail, rossa, sarabia, schwerttraeger, sunset, tuxedo, tuxedo Hi-fin, tuxedo lyretail, velvet sword, velvet wag sword, verde masc, white, wien, wagtail.
Swordtails belong to the livebearer category. Their previous Slovak synonym was Mexican swordtail, but today it is known as the green swordtail. As the species name suggests, it originates from Mexico. Its distribution extends from northern Mexico to the central and western parts of Guatemala and Honduras (Axelrod, Wischnath, 1991). It is one of the most well-known fishes overall. Keeping them is straightforward, but it’s essential to consider that swordtails heavily impact their environment with their excrement. They are literally energy conversion machines, pejoratively referred to as “combines” in aquarium slang. Their metabolic transformation is remarkable. They accept various foods like flakes and pellets but should also be provided with a varied diet, including blanched lettuce, spinach, or other vegetables. Swordtails establish an alpha and beta male hierarchy. Sexual dimorphism is evident, with males distinguished by their external genital organ, the gonopodium. Additionally, males are generally slimmer, and they grow a sword-like extension from their caudal fin. Males may engage in occasional fights.
Reproduction is straightforward. Pregnant females can be identified by their full abdomen and a dark spot in the abdominal cavity. Females are cannibalistic, so to raise the fry, preventing direct contact with the mother is necessary. Commercially available breeding traps can serve this purpose. These traps allow the female to give birth, and the fry either escape to a closed compartment through narrow slots or penetrate through these slots into the main tank. The choice depends on personal preference. Similar handcrafted breeding traps can be used for raising other livebearers like Poecilia reticulata, Xiphophorus maculatus, Xiphophorus nezahualcoytl, etc. During birth, it’s crucial to place the female in water with a temperature similar to her accustomed environment. Otherwise, premature births of underdeveloped or dead fry may occur. Swordtail fry are relatively large; they grow slowly in the first month and later exhibit faster growth. It is said that males whose swords grow later tend to have more significant potency than those whose swords develop earlier.
Swordtails are known for their ability to change gender when there is a lack of males in the population. Females transform into males, growing a gonopodium, although it is usually smaller. However, their robust female appearance remains unchanged. Unfortunately, this remarkable change often does not lead to success – transformed males are typically infertile.
Swordtails serve as the basis for numerous breeding experiments, resulting in countless forms. Notable examples include Vienna swordtails, considered among the rarest of standard swordtails. They are characterized by a lighter, pale red color with red eyes and are more delicate than other forms. Almost all males are infertile, with perhaps one in 200 being fertile. Therefore, they are propagated through planned crossbreeding. Other well-known forms include Berlin swordtail, green swordtail, etc. There are also morphological variants like lyre-shaped, veil-shaped, wagtail, delta, etc. Swordtail competitions are organized where they are judged based on established standards.
I register these forms: albino, Belize, Berlin, black, black Hi-fin, black lyretail, blacktail velvet sword, bx, calico Hi-fin, calico lyretail, cd, delta, hx, gold & black, gold lyretail, golden, golden comet, golden Hi-fin, golden wagtail, green, green wagtail, jalapa, lancetilla, lemon, li, lyra, lyretail, lyretail sword, marble, mixed color, mixed color Hi-fin, mixed color lyretail, mystic blue, neon, neon Hi-fin, neon lyretail, neon wagtail, painted sword, pineapple, pineapple Hi-fin, pineapple lyretail, red & white, red albino, red calico, red comet, red eye, red tuxedo, red velvet, red velvet Hi-fin, red velvet lyretail, red wag, red wag Hi-fin, red wag lyretail, rossa, sarabia, Schwerttraeger, sunset, tuxedo, tuxedo Hi-fin, tuxedo lyretail, velvet sword, velvet wag sword, verde masc, white, Wien, wagtail.
Schwertträger gehören zur Gruppe der Lebendgebärenden. Ihr früheres slowakisches Synonym war der mexikanische Schwertträger, heute ist er jedoch als der grüne Schwertträger bekannt. Wie der Artenname vermuten lässt, stammt er aus Mexiko. Sein Verbreitungsgebiet erstreckt sich von Nordmexiko bis in die zentralen und westlichen Teile von Guatemala und Honduras (Axelrod, Wischnath, 1991). Es ist einer der bekanntesten Fische überhaupt. Die Haltung ist unkompliziert, aber es ist wichtig zu beachten, dass Schwertträger die Umgebung stark mit ihrem Kot belasten. Sie sind buchstäblich Energieumwandlungsmaschinen und werden im aquaristischen Slang abwertend als “Kombajn” bezeichnet. Ihre Stoffwechseltransformation ist bemerkenswert. Sie akzeptieren verschiedene Lebensmittel wie Flocken und Pellets, sollten aber auch mit einer abwechslungsreichen Ernährung, einschließlich gekochtem Salat, Spinat oder anderen Gemüsesorten, versorgt werden. Schwertträger etablieren eine Hierarchie von Alpha- und Betamännchen. Der Geschlechtsdimorphismus ist offensichtlich, wobei sich die Männchen durch ihr äußeres Geschlechtsorgan, das Gonopodium, auszeichnen. Darüber hinaus sind Männchen im Allgemeinen schlanker und wachsen eine schwertartige Verlängerung ihrer Schwanzflosse. Männchen können gelegentlich kämpfen.
Die Fortpflanzung ist unkompliziert. Schwangere Weibchen können anhand ihres vollen Bauches und eines dunklen Flecks in der Bauchhöhle identifiziert werden. Weibchen sind kannibalistisch, daher ist es notwendig, den direkten Kontakt mit der Mutter zu verhindern, um die Jungfische aufzuziehen. Hierfür gibt es handelsübliche Zuchtboxen. Diese ermöglichen es der Mutter, zu gebären, und die Jungfische entweder entkommen in einen abgeschlossenen Bereich durch schmale Schlitze oder gelangen durch diese Schlitze ins Hauptbecken. Die Wahl hängt von persönlichen Vorlieben ab. Ähnliche handgefertigte Zuchtboxen können auch für die Aufzucht anderer Lebendgebärender wie Poecilia reticulata, Xiphophorus maculatus, Xiphophorus nezahualcoytl usw. verwendet werden. Bei der Geburt ist es wichtig, das Weibchen in Wasser mit einer ähnlichen Temperatur wie ihrer vertrauten Umgebung zu platzieren. Andernfalls kann es zu vorzeitigen Geburten von unterentwickelten oder toten Jungfischen kommen. Schwertträgerjungfische sind relativ groß, wachsen im ersten Monat jedoch langsam und zeigen später ein schnelleres Wachstum. Es wird gesagt, dass Männchen, deren Schwert später wächst, in der Regel eine größere Potenz haben als solche, deren Schwert früher wächst.
Schwertträger sind dafür bekannt, das Geschlecht zu wechseln, wenn es an Männchen in der Population mangelt. Weibchen verwandeln sich in Männchen und entwickeln ein Gonopodium, obwohl es in der Regel kleiner ist. Ihr robustes weibliches Erscheinungsbild bleibt jedoch unverändert. Leider führt diese bemerkenswerte Veränderung oft nicht zum Erfolg – transformierte Männchen sind in der Regel unfruchtbar.
Schwertträger dienen als Grundlage für zahlreiche Zuchtexperimente, die zu unzähligen Formen führen. Bekannte Beispiele sind Wiener Schwertträger, die als die seltensten unter den Standard-Schwertträgern gelten. Sie zeichnen sich durch eine hellere, blassrote Farbe mit roten Augen aus und sind empfindlicher als andere Formen. Fast alle Männchen sind unfruchtbar, vielleicht ist eines von 200 fruchtbar. Daher werden sie durch geplante Kreuzungen vermehrt. Andere bekannte Formen sind Berliner Schwertträger, Grüner Schwertträger usw. Es gibt auch morphologische Varianten wie lyra-förmige, schleier-förmige, wedelnde, delta-förmige usw. Schwertträgerwettbewerbe werden organisiert, bei denen sie nach etablierten Standards bewertet werden.
Los Swordtails pertenecen al grupo de los vivíparos. Su sinónimo eslovaco anterior era el swordtail mexicano, pero hoy en día se conoce como el swordtail verde. Como sugiere el nombre de la especie, es originario de México. Su distribución se extiende desde el norte de México hasta las partes centrales y occidentales de Guatemala y Honduras (Axelrod, Wischnath, 1991). Es uno de los peces más conocidos en general. Su cuidado es sencillo, pero es importante tener en cuenta que los swordtails impactan fuertemente su entorno con sus excrementos. Son literalmente máquinas de conversión de energía, peyorativamente llamadas “combines” en la jerga de acuaristas. Su transformación metabólica es admirable. Aceptan varios alimentos como escamas y pellets, pero también se les debe proporcionar una dieta variada, incluyendo lechuga, espinacas u otras verduras. Los swordtails establecen una jerarquía de macho alfa y macho beta. El dimorfismo sexual es evidente, con machos distinguibles por su órgano genital externo, el gonopodio. Además, los machos suelen ser más delgados y les crece una extensión similar a una espada de su aleta caudal. Los machos a veces pueden pelear entre ellos.
La reproducción es sencilla. Las hembras preñadas se pueden identificar por su abdomen lleno y una mancha oscura en la cavidad abdominal. Las hembras son caníbales, así que para criar a las crías, es necesario evitar el contacto directo con la madre. Para este propósito, existen trampas de cría disponibles comercialmente. En estas trampas, la hembra da a luz, y las crías escapan a un compartimento cerrado a través de ranuras estrechas o penetran a través de estas ranuras en el acuario principal. La elección depende de las preferencias personales. Trampas de cría similares hechas a mano también se pueden utilizar para criar otros vivíparos como Poecilia reticulata, Xiphophorus maculatus, Xiphophorus nezahualcoytl, etc. Durante el parto, es crucial colocar a la hembra en agua con una temperatura similar a la de su entorno habitual. De lo contrario, pueden ocurrir partos prematuros de crías subdesarrolladas o muertas. Las crías de swordtail son relativamente grandes; crecen lentamente en el primer mes y luego muestran un crecimiento más rápido. Se dice que los machos cuyas espadas crecen más tarde tienden a tener una potencia más significativa que aquellos cuyas espadas se desarrollan antes.
Los swordtails son conocidos por su capacidad para cambiar de género cuando hay escasez de machos en la población. Las hembras se transforman en machos, desarrollando un gonopodio, aunque generalmente es más pequeño. Sin embargo, su robusta apariencia femenina permanece inalterada. Lamentablemente, este cambio notable a menudo no conduce al éxito; los machos transformados suelen ser estériles.
Los swordtails sirven como base para numerosos experimentos de cría, lo que resulta en incontables formas. Ejemplos notables incluyen los swordtails de Viena, considerados entre los más raros de los swordtails estándar. Se caracterizan por un color rojo más claro con ojos rojos y son más delicados que otras formas. Casi todos los machos son estériles, con quizás uno de cada 200 siendo fértil. Por lo tanto, se propagan a través de cruzamientos planificados. Otras formas conocidas incluyen swordtail de Berlín, swordtail verde, etc. También existen variantes morfológicas como las de forma de lira, forma de velo, forma de cola de golondrina, delta, etc. Se organizan competiciones de swordtail en las que se juzgan según estándares establecidos.
Registro estas formas: albino, Belize, Berlín, negro, negro Hi-fin, cola de lira negra, blacktail velvet sword, bx, calico Hi-fin, cola de lira calico, cd, delta, hx, dorado y negro, cola de lira dorada, dorado, cometa dorada, dorado Hi-fin, cola de golondrina dorada, verde, cola de golondrina verde, jalapa, lancetilla, limón, li, lira, cola de lira, cola de lira sword, mármol, color mixto, cola de lira de color mixto, mystic blue, neón, neón Hi-fin, cola de lira neón, cola de golondrina neón, swordtail pintado, piña, piña Hi-fin, cola de lira piña, rojo y blanco, albino rojo, calico rojo, cometa rojo, ojo rojo, esmoquin rojo, terciopelo rojo, terciopelo rojo Hi-fin, cola de lira terciopelo rojo, cola de golondrina roja, cola de golondrina roja Hi-fin, cola de golondrina roja lira, rossa, sarabia, schwerttraeger, atardecer, esmoquin, esmoquin Hi-fin, cola de lira esmoquin, espada de terciopelo, cola de lira espada de terciopelo, verde masc, blanco, Wien, cola de golondrina.
Literatúra
Axelrod H.R., Wischnath L., 1991: Swordtails and platies. T.H.F. Publications, Inc., Neptune City, NJ, USA
Poecilia velifera (Regan, 1914) je krásny druh živorodky rodu Poecilia. Je preň vypracovaný aj štandard a poriadajú sa pre ne súťaže v rámci kategórie Molly. Ostatné molinézie pre túto kategóriu sú: Poecilia sphenops, Poecilia latipinna. Práve latipiny sú veľmi podobné veliferám. Druh má množstvo foriem: assorted, calico, goldleopard, green, red gold, silver. Dosahuje 15 cm, žije v pH 8, dH 13 – 19, pri teplote 25 – 28°C, žije v Strednej Amerike – v Mexiku (Fish Base), dožíva sa 3 – 5 rokov (rybicky.net). Poecilia velifera je známa aj ako “Marigold swordtail” alebo “Velvet swordtail”. Samec Poecilia velifera má veľmi dlhý a zakrivený chvost, ktorý mu dodáva šabľovitý vzhľad. Je vhodná do spoločenských nádrží, chov je pomerne nenáročný, a preto je vhodná pre menej skúsených akvaristov.
Poecilia velifera (Regan, 1914) is a beautiful species of livebearer from the genus Poecilia. There are even standards developed for them, and competitions are held within the Molly category. Other mollies in this category include Poecilia sphenops and Poecilia latipinna. Latipins, in particular, bear a strong resemblance to veliferas. The species has various forms: assorted, calico, gold leopard, green, red gold, and silver. It reaches a size of 15 cm, thrives in pH 8, dH 13 – 19, at temperatures of 25 – 28°C, and is native to Central America – specifically Mexico (Fish Base). Its lifespan ranges from 3 to 5 years (rybicky.net). Poecilia velifera is also known as the “Marigold swordtail” or “Velvet swordtail.” The male Poecilia velifera features a very long and curved tail, giving it a sword-like appearance. Suitable for community tanks, its care is relatively undemanding, making it suitable for less experienced aquarists.
Poecilia velifera (Regan, 1914) ist eine wunderschöne Art von lebendgebärenden Zahnkarpfen aus der Gattung Poecilia. Es gibt sogar Standards für sie, und Wettbewerbe werden in der Molly-Kategorie abgehalten. Andere Molly-Arten in dieser Kategorie sind Poecilia sphenops und Poecilia latipinna. Insbesondere Latipins ähneln Veliferas stark. Die Art hat verschiedene Formen: assortiert, calico, goldleopard, grün, rotgold und silber. Sie erreicht eine Größe von 15 cm, gedeiht bei einem pH-Wert von 8, dH 13 – 19 und Temperaturen von 25 – 28°C. Sie ist in Zentralamerika heimisch, insbesondere in Mexiko (Fish Base). Die Lebensdauer beträgt 3 – 5 Jahre (rybicky.net). Poecilia velifera ist auch als “Marigold swordtail” oder “Velvet swordtail” bekannt. Das Männchen von Poecilia velifera hat einen sehr langen und gebogenen Schwanz, was ihm ein schwertähnliches Aussehen verleiht. Geeignet für Gesellschaftsbecken, ist ihre Pflege relativ anspruchslos und daher für weniger erfahrene Aquarianer geeignet.
Poecilia velifera (Regan, 1914) es una hermosa especie de vivíparo del género Poecilia. Incluso hay estándares desarrollados para ellos, y se llevan a cabo competiciones dentro de la categoría Molly. Otros mollys en esta categoría incluyen Poecilia sphenops y Poecilia latipinna. Los latipines, en particular, se asemejan mucho a los velíferos. La especie tiene varias formas: assorted, calico, gold leopard, green, red gold y silver. Alcanza un tamaño de 15 cm, prospera en un pH de 8, dH 13 – 19, a temperaturas de 25 – 28°C, y es originaria de América Central, específicamente México (Fish Base). Su esperanza de vida varía de 3 a 5 años (rybicky.net). Poecilia velifera también se conoce como “Marigold swordtail” o “Velvet swordtail”. El macho de Poecilia velifera tiene una cola muy larga y curva, dándole un aspecto similar a una espada. Adecuada para acuarios comunitarios, su cuidado es relativamente sencillo, lo que la hace apta para acuaristas menos experimentados.
Panciernik C. paleatus patrí medzi ryby Južnej Ameriky, viaceré z čeľade Callichthyidae pochádzajú z chladných potokov Argentíny, Chile. Tam niektoré druhy panciernikov dosahujú 50 cm, čo je asi sami uznáte už úctyhodná dĺžka pre akvaristu. Paleatus je pomerne malý druh, dosahuje maximálne 6 cm. Patrí medzi dlhoveké ryby v akváriu. Samička je väčšia, robustnejšia ako samček. Majú radšej studenšiu vodu 18 – 23°C, vydržia však aj v teplejšej vode. Tento druh je živý, neustále “pobehuje” hlavne po dne nádrže, kde neustále hľadá. Je to veľký robotník. Avšak, pokiaľ by sme ho chovali samostatne, iba jedného jedinca, jeho správanie by sa radikálne zmenilo – bol by smutný. Paleatusy robia dojem, že iné druhy rýb si veľmi nevšímajú, podobne ako iné pancierniky. Pancierniky dokážu preskákať nejeden problém, čo však nemajú radi sú veľké, dravé ryby, ktoré ich dokážu tak otravovať, okusovať, až skapú. Okrem toho sú citlivé na liečivá – pôsobia na ne toxicky. Pancierniky disponujú črevným dýchaním – dokážu prijímať atmosférický kyslík. Prísavník ako som spomínal sa väčšinu dňa pohybuje na dne, ale keď sa potrebuje nadýchnuť, potrebuje voľnú hladinu, aby sa dostal ku vzdušnému kyslíku. Počas tohto procesu obyčajne rýchlo vyletí smerom k hladine a rovnako rýchlo sa ponáhľa naspäť. Ak sme akvaristi iba v malom, môžeme tento zaujímavý fenomén sledovať napr. v akvaristickej predajni, kde je často viac panciernikov ako máme my.
Rozmnožovanie patrí medzi jednoduchšie. Veľmi dôležitou súčasťou úspešného rozmnoženia je predchádzajúca kvalitná výživná strava. Vo veľkochovoch sa používa masívne skrmovanie niteniek, celý neres je ešte podporený veľkou hustotou jedincov na plochu. V takýchto podmienkach sa pancierniky odchovávajú takpovediac v rojoch, vedľa seba sa tiesni aj 500 jedincov na jednom metri.
Či už v malochove, alebo veľkochove, odporúča sa znížiť teplotu, prípadne teplotu znižovať napr. o 1°C denne. Okrem toho aj znižovanie hladiny pancierniky stimuluje k reprodukcii. Samozrejme, pancierniky sa často krát rozmnožia aj bez toho. Pri samotnom párení, samička s prsných plutiev vytvára tzv. taštičku – košík, plutvy smerujú k sebe a na nich sú lepkavé ikry. Ikry lepí zvyčajne na pevný plochý materiál, pokoje aj na sklo. Pár svoje ikry obyčajne nežerie, ale ak chceme potomstvo odchovať, je lepšie ryby od ikier izolovať.
The armored catfish C. paleatus belongs to the fish of South America, with several species of the Callichthyidae family originating from the cold streams of Argentina and Chile. In those regions, some species of armored catfish can grow up to 50 cm, which is undoubtedly an impressive length for an aquarium enthusiast. Paleatus is a relatively small species, reaching a maximum size of 6 cm. It falls into the category of long-lived aquarium fish. The female is larger and more robust than the male. They prefer cooler water temperatures, around 18 – 23°C, but can tolerate warmer water. This species is lively, constantly “roaming” mainly at the bottom of the tank, where it continually forages. They are diligent workers. However, if kept alone, their behavior would drastically change – they could become melancholic. Paleatus gives the impression that they pay little attention to other fish, much like other armored catfish. These catfish can overcome many challenges, but they do not appreciate large, aggressive fish that can harass and bite them. Additionally, they are sensitive to medications – these can be toxic to them. Armored catfish possess intestinal breathing – they can take in atmospheric oxygen. The sucker, as mentioned, spends most of the day at the bottom, but when it needs to breathe, it requires an open surface to access atmospheric oxygen. During this process, it usually shoots up toward the surface quickly and then promptly returns. If we are aquarium enthusiasts in a smaller space, we can observe this interesting phenomenon, for example, in an aquarium store where there are often more armored catfish than we might have.
Reproduction is relatively straightforward. A crucial part of successful reproduction is providing high-quality, nutritious food. In large-scale breeding, massive feeding of live or frozen foods is common, and the breeding tank has a high density of individuals per square meter. In such conditions, armored catfish are bred almost in swarms, with up to 500 individuals crowded on one square meter.
Whether in small-scale or large-scale breeding, it is recommended to lower the temperature or gradually decrease it, for example, by 1°C per day. Additionally, reducing the water level stimulates armored catfish to reproduce. Of course, armored catfish often reproduce without any specific intervention. During mating, the female creates a pouch or basket with her pectoral fins – the fins point towards each other, and the eggs are sticky. The eggs are usually attached to a solid, flat material, including glass. The pair typically does not eat their eggs, but if you want to raise offspring, it’s better to isolate the fish from the eggs.
Der Panzerwels C. paleatus gehört zu den Fischen Südamerikas, und mehrere Arten der Familie Callichthyidae stammen aus den kalten Strömen Argentiniens und Chiles. In diesen Regionen können einige Arten von Panzerwelsen bis zu 50 cm lang werden, was zweifellos eine beeindruckende Länge für einen Aquarium-Enthusiasten ist. Paleatus ist eine relativ kleine Art und erreicht eine maximale Größe von 6 cm. Es gehört zu den langlebigen Aquariumsfischen. Das Weibchen ist größer und robuster als das Männchen. Sie bevorzugen kühlere Wassertemperaturen, etwa 18 – 23°C, können aber auch wärmere Gewässer tolerieren. Diese Art ist lebhaft und “wandert” ständig hauptsächlich am Boden des Tanks, wo sie ständig nach Futter sucht. Sie sind fleißige Arbeiter. Wenn sie jedoch allein gehalten werden, ändert sich ihr Verhalten drastisch – sie könnten melancholisch werden. Paleatus gibt den Eindruck, dass sie wenig Aufmerksamkeit auf andere Fische verwenden, ähnlich wie andere Panzerwelse. Diese Welse können viele Herausforderungen bewältigen, schätzen jedoch keine großen, aggressiven Fische, die sie belästigen und beißen können. Darüber hinaus reagieren sie empfindlich auf Medikamente – diese können für sie giftig sein. Panzerwelse besitzen eine Darmatmung – sie können atmosphärischen Sauerstoff aufnehmen. Der Saugnapf, wie bereits erwähnt, verbringt den Großteil des Tages am Boden, aber wenn er Luft holen muss, benötigt er eine offene Oberfläche, um an atmosphärischen Sauerstoff zu gelangen. Während dieses Prozesses schießt er normalerweise schnell zur Oberfläche und kehrt genauso schnell zurück. Wenn wir Aquarium-Enthusiasten in einem kleineren Raum sind, können wir dieses interessante Phänomen beispielsweise in einem Zoofachgeschäft beobachten, in dem oft mehr Panzerwelse sind, als wir selbst haben.
Die Fortpflanzung ist relativ einfach. Ein entscheidender Teil der erfolgreichen Fortpflanzung ist die Bereitstellung hochwertiger, nahrhafter Nahrung. In der groß angelegten Zucht ist das massenhafte Füttern von Lebend- oder Frostfutter üblich, und das Zuchtbecken hat eine hohe Dichte von Individuen pro Quadratmeter. Unter solchen Bedingungen werden Panzerwelse praktisch in Schwärmen gezüchtet, mit bis zu 500 Individuen pro Quadratmeter.
Egal ob in der kleinen oder großen Zucht, es wird empfohlen, die Temperatur zu senken oder sie beispielsweise um 1°C pro Tag zu senken. Zusätzlich regt das Absenken des Wasserspiegels die Panzerwelse zur Fortpflanzung an. Natürlich pflanzen sich Panzerwelse oft ohne spezifisches Eingreifen fort. Während der Paarung erstellt das Weibchen mit seinen Brustflossen eine Art Tasche oder Korb – die Flossen zeigen zueinander, und die Eier sind klebrig. Die Eier werden normalerweise an einem festen, flachen Material, einschließlich Glas, befestigt. Das Paar frisst seine Eier in der Regel nicht, aber wenn Sie Nachwuchs aufziehen möchten, ist es besser, die Fische von den Eiern zu isolieren.
Kryptokoryny patria do čeľade Araceae. Sú nenáročné na pestovanie. Sú schopné prispôsobiť sa rôznym podmienkam v akváriu. Cryptocoryne wendtii je jedna z najpopulárnejších kryptokorýn medzi akvaristami, existuje niekoľko farebných variantov. Rozšírená je na Srí Lanke. Cryptocoryne beckettii je obľúbená pre svoju odolnosť voči rôznym podmienkam a rôznym farbám listov. Rozšírená je v Malajzii, Indonézii, Thajsku, Srí Lanke. Cryptocoryne balansae má dlhé a úzke listy. Rozšírená je v Thajsku, Kambodži a Vietname. Cryptocoryne spiralis je charakteristická svojimi špirálovito stočenými listami. Rozšírená je na Srí Lanke. Cryptocoryne parva patrí k menším druhom, je preto vhodná do menších akvárií. Tvorí husté trávniky s malými zelenými listami. Rozšírená je na Srí Lanke. Cryptocoryne lutea má krátke a široké listy, ktoré môžu byť zelené alebo hnedé. Rozšírená je na Srí Lanke, v Indii, v Malajzii a Indonézii. Cryptocoryne hudor má jemné, zelenými listami a rastie do tvaru rozety. Rozšírená je na Srí Lanke. Cryptocoryne affinis bola kedysi bežne rozšírená medzi akvaristami, dnes sa pestuje pomenej. Už zopár krát som affinisky niesol známym aj menej známym ako nejakú raritu. Je to typická kryptokoryna, tvorí dlhé korene, nevyžaduje nutne veľa svetla. Jej listy sú pomerne zvrásnené. Dobre rastie v bohatom dne. Je to veľmi vďačná rastlina, ktorá nerastie prirýchlo. Dokáže narásť síce do značných rozmerov, ale v nižšom akváriu sa vie prispôsobiť. Časom za dostatočného svetla dokáže vytvoriť aj súvislý koberec. Ja som mal afinisky dokonca upevnené na drevo, na ktorom prosperovali.
