Odkazy
2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Organizmy, Poľsko, Príroda, Rastliny, Zahraničie
Flóra Morského oka
Flóra Morského oka zahŕňa rastliny typické pre subalpínske a alpínske oblasti vo vysokých horách. V okolí jazera rastie veľa druhov rastlín, najmä na jar a v lete. Medzi ne patrí napríklad šuštička tatranská – Loiseleuria procumbens, kosodrevina kĺbová – Empetrum nigrum, Polytrichum commune a horec alpínsky – Gentiana alpina. Loiseleuria procumbens je nízka poduškovitá rastlina s drobnými ružovými kvetmi sa úspešne prispôsobila drsným podmienkam vysokohorskej oblasti. Rastie v hustých kobercoch na kamenistých svahoch. Empetrum nigrum – kosodrevina kĺbová je odolná rastlina, tvorí husté porasty a jej tmavé bobule predstavujú významný zdroj potravy pre mnoho vtákov v tejto oblasti. Polytrichum commune rastie na vlhkých miestach okolo Morského oka. Je to mach s výraznými výhonkami a hustými stonkami. Gentiana alpina dominuje v oblastiach s nižšími teplotami, má modré kvety, ktoré kvitnú počas krátkych letných mesiacov.
Flóra Morského oka ukazuje schopnosť rastlín prispôsobovať sa extrémnym podmienkam. Nízke teploty, veterné podmienky a obmedzená sezóna rastu tvoria náročné prostredie, ktoré ovplyvňuje morfologické a fyziologické vlastnosti rastlín. Táto bohatá flóra je neoceniteľné z hľadiska biodiverzity. Preto je dôležité, aby sme zabezpečili udržateľnosť a minimalizovali vplyv na tento citlivý ekosystém. Je to kľúčová úloha pre zachovanie tohto úžasného miesta pre budúce generácie.
Flora Morskie Oko obejmuje rośliny charakterystyczne dla podalpejskich i alpejskich obszarów wysokich gór. W okolicy jeziora rośnie wiele gatunków roślin, zwłaszcza wiosną i latem. Należą do nich m.in. turzyca tatrzańska (Loiseleuria procumbens), wrzosiec bagienny (Empetrum nigrum), torfowiec zwyczajny (Polytrichum commune) i goryczka alpejska (Gentiana alpina). Loiseleuria procumbens to niska roślina poduszakowata o drobnych różowych kwiatach, która doskonale przystosowała się do trudnych warunków wysokogórskiego środowiska. Rośnie gęsto na kamienistych zboczach. Empetrum nigrum, czyli wrzosiec bagienny, to odporna roślina tworząca gęste zarośla, a jej ciemne jagody stanowią istotne źródło pożywienia dla wielu ptaków w tym obszarze. Torfowiec zwyczajny (Polytrichum commune) rośnie na wilgotnych obszarach wokół Morskiego Oka. Jest to mech o wyraźnych pędach i gęstych łodygach. Goryczka alpejska (Gentiana alpina) dominuje w obszarach o niższych temperaturach, ma niebieskie kwiaty kwitnące w krótkich letnich miesiącach.
Flora Morskiego Oka pokazuje zdolność roślin do przystosowywania się do skrajnych warunków. Niskie temperatury, wiatrowe warunki i ograniczony okres wzrostu stanowią wymagające środowisko, które wpływa na morfologiczne i fizjologiczne cechy roślin. Ta bogata flora ma bezcenne znaczenie z punktu widzenia bioróżnorodności. Dlatego ważne jest, abyśmy zapewnili zrównoważoność i zminimalizowali wpływ na ten wrażliwy ekosystem. To kluczowe zadanie dla zachowania tego niesamowitego miejsca dla przyszłych pokoleń.
The flora of Morskie Oko encompasses plants typical for subalpine and alpine regions in high mountains. In the vicinity of the lake, numerous plant species thrive, especially during spring and summer. Among them are, for example, the Tatra scurvy-grass (Loiseleuria procumbens), black crowberry (Empetrum nigrum), common haircap moss (Polytrichum commune), and alpine gentian (Gentiana alpina). Loiseleuria procumbens is a low, cushion-like plant with small pink flowers that has successfully adapted to the harsh conditions of high-altitude environments, growing densely on rocky slopes. Empetrum nigrum, or black crowberry, is a resilient plant forming dense thickets, and its dark berries are a significant food source for many birds in the area. Common haircap moss (Polytrichum commune) thrives in moist areas around Morskie Oko, characterized by conspicuous shoots and dense stems. Alpine gentian (Gentiana alpina) dominates in areas with lower temperatures, displaying blue flowers that bloom during the short summer months.
The flora of Morskie Oko showcases the ability of plants to adapt to extreme conditions. Low temperatures, windy conditions, and a limited growing season create a demanding environment that influences the morphological and physiological features of the plants. This rich flora is invaluable in terms of biodiversity. Therefore, it is crucial to ensure sustainability and minimize the impact on this sensitive ecosystem. Preserving this remarkable place for future generations is a key task.
TOP
Všetky
Use Facebook to Comment on this Post
2011, 2011-2015, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Typ krajiny, Záhorie, Zrúcaniny
Pajštún – hrad neďaleko od Bratislavy
Pajštún je hrad nad obcou Borinka vo výške 486 metrov nad morom. Vedie k nemu viacero turistických ciest, napr. aj z neďalekej Stupavy. Uhorský kráľ Ladislav IV. sa dostal do sporu s veľmožským rodom Kösegiovcov, v ktorom po boku kráľa bojoval Rugerius z Tallesbrunnu. Za vojenské zásluhy získal Rugerius majetky. Na jednom z nich dal postaviť hrad Peilenstein (Pelystan – Pajštún). Podľa hradu sa do roku 1948 volala aj dedina Borinka Pajštún. V polovici 18. storočia hrad vyhorel. V júni 1809 napoleonské vojsko vyhodilo Pajštún do povetria (Informačná tabuľa). Prvá zmienka o hrade Perostyan je z roku 1349. Pomenovanie pochádza z nemeckého “Paullenstein” – Skala Pavlínov. Zrejme podľa rehoľného rádu Pavlínov z neďalekej Marianky (castrum.ic.cz)
V časoch vojen slúžil Pajštún aj ako útočisko pre mníchov a pre posvätné predmety ako napr. pre vzácnu sošku Panny Márie. Spomínaný bol aj ako Stupavský hrad. V 17. storočí Pálfiovci hrad prestavať. Maskaróny na Pajštúnskom hrade sa nápadne podobajú s tými na Bojnickom zámku. Zhodné sú aj kamenárske značky na oboch hradoch – svedčia o rovnakých stavebných majstroch a činnosti Pavla Pálfyho (bolo na borinka.sk).
Ku hradu patrí prírodná rezervácia Pod Pajštúnom, kde sa nachádzajú dubovo-hrabové, bukové a lipovo-javorové lesné spoločenstvá, lesostepné xerotermné spoločenstvá. Početné sú tu viac ako 300 ročné duby. Okrem iného tu môžeme nájsť rásť Lathyrus niger, Melittis melisophyllum, Asperula odorata, Dentaria bulbifera, Vincetoxicum hirundinaria, Campanula rapunculoides, Asplenim trichomanes, Teucrium montanum, T. chamaedrys, Parietaria officinalis. Zo živočíchov: Lucanus cervus, Cerambyx cerdo, Zamenis longissimus, Parnassius mnemosyne (Informačná tabuľa). Rezervácia o rozlohe 148 hektárov bola vyhlásená v roku 1984 (stupava.sk).
Pajštún is a castle situated above the village of Borinka at an elevation of 486 meters above sea level. Several hiking trails lead to the castle, including one from the nearby Stupava. Hungarian King Ladislaus IV found himself in a dispute with the noble family Kösegiovcov, in which Rugerius of Tallesbrunn fought alongside the king. In recognition of his military merits, Rugerius acquired properties, and on one of them, he built the castle Peilenstein (Pelystan – Pajštún). Until 1948, the village of Borinka was also called Pajštún, named after the castle. In the mid-18th century, the castle was destroyed by fire. In June 1809, during the Napoleonic Wars, Pajštún was blown up by the French army (Information Board). The first mention of the castle Perostyan dates back to 1349. The name comes from the German “Paullenstein” – Rock of Paulines, likely referring to the Pauline monks from the nearby Marianka (castrum.ic.cz).
During times of war, Pajštún served as a refuge for monks and sacred objects, such as the precious statue of the Virgin Mary. It was also referred to as Stupava Castle. In the 17th century, the Pálfy family reconstructed the castle. The mascarons on Pajštún Castle bear a striking resemblance to those at Bojnice Castle. Stone markers on both castles are identical, indicating the involvement of the same master builders, notably Pavel Pálfy (source: borinka.sk).
The castle is surrounded by the natural reserve Pod Pajštúnom, home to oak-hornbeam, beech, and lime-maple forest communities, as well as forest-steppe xerothermic communities. The area boasts over 300-year-old oak trees. Flora includes species such as Lathyrus niger, Melittis melisophyllum, Asperula odorata, Dentaria bulbifera, Vincetoxicum hirundinaria, Campanula rapunculoides, Asplenium trichomanes, Teucrium montanum, T. chamaedrys, Parietaria officinalis. Fauna features Lucanus cervus, Cerambyx cerdo, Zamenis longissimus, Parnassius mnemosyne (Information Board). The reserve, covering an area of 148 hectares, was declared in 1984 (stupava.sk).
Odkazy
- Marek Caltík – Pajštún
- Tucet zrúcanín opradených mýtmi
- Panorama.sk
- Valka.cz
- Alpin Club Lomotíva Bratislava
- Foarto
- Hlavu Hore
- Wikipedia.sk
Use Facebook to Comment on this Post
2011, 2011-2015, 2012, 2014, Biotopy, Časová línia, Hory, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry
Lomnický štít
Lomnický štít je vyhľadávanou lokalitou turistov. Je druhým najvyšším vrcholom na Slovensku s výškou 2634 metrov nad morom. Chodí sa sem najmä z Tatranskej Lomnice lanovkou, resp. priamy výhľad naň je zo Starej Lesnej. Pod samotným vrcholom je asi najznámejšie tatranské pleso – Skalnaté pleso.
V minulosti bol Lomnický štít nazývaný aj Dedo (wikipedia.sk). Poliaci ho nazývali Kráľ Tatier. Nie je jasné, kto zdolal Lomnický štít ako prvý. Podľa niektorých zdrojov to bol kežmarský učiteľ Dávid Fröhlich v roku 1615 – avšak je možné, že zdolal vtedy Kežmarský štít (hiking.sk). Prvý, jasne doložený výstup sa viaže ku Jakubovi Fábrymu, ktorý tu hľadal zlato, z Medených lávok medzi rokmi 1760 – 1790 (Bohuš, 1996). Nadmorskú výšku určil a na Lomnický štít vystúpil v roku 1793 anglický cestovateľ Robert Townson s obdivuhodnou presnosťou na 2644 metrov nad morom (Smatana, 1973). Prvý zimný výstup zaznamenali Theodor Wundt a Jakub Horvay v roku 1891 (wikipedia.sk). Na vrchole vybudovaná štyri metre dlhá a meter široká vysunutá vyhliadková terasa pre turistov. Jej konštrukcia je pripevnená o skalu chemickými kotviacimi lepidlami (navrchol.sk). Vo vrcholovej budove je pracovisko Tatranskej lanovej dráhy, kde v nepretržitej službe sú vždy dvaja pracovníci. Nachádza sa tu pozorovacia stanica SHMÚ, v službe je vždy jeden meteorológ. Oddelenie kozmickej fyziky Ústavu experimentálnej fyziky SAV Košice tu má neutrónový monitor, ktorého úlohou je detekovať a zaznamenávať neutróny vznikajúce interakciou kozmického žiarenia s časticami v horných vrstvách atmosféry. Okrem nich sa tu ešte nachádza pracovisko Astronomického ústavu SAV Stará Lesná, oddelenia fyziky slnka, ktoré tu má koronograf. Treba myslieť na to, že hore je nízky tlak vzduchu, menej kyslíka a v budove je často veľmi nízka relatívna vlhkosť vzduchu, bežne aj menej ako 10 %. Objavujú sa aj nie celkom bežné prejavy búrok – sršanie, Eliášove ohne, silný statický náboj vo vzduchu. Signál slovenských mobilných operátorov je slabý (hiking.sk). Najvyššia zaznamenaná teplota na vrchole je z 30.7.2005, 18.3 °C, zrážok tu spadne približne 1900 mm, maximálna snehová pokrývka tu dosiahla 25.3.2009 410 cm (wikipedia.sk). Až do roku 1955 bola visutá lanovka na Lomnický štít svojimi technickými parametrami svetovým rekordérom. Medzi osobnými lanovkami bola rekordná aj dĺžkou 5428 metrov. Pôvodne malo byť lano zavesené medzi Skalnatým plesom a Lomnickým štítom bez akejkoľvek podpery. Na jednom mieste šúchalo o skalu, preto jednu podperu bolo nutné postaviť. Aj to sa zmenilo, po rekonštrukcii v roku 1989 sa lanovka zaobíde bez nej (Ján Lacika).
Lomnický Peak is a sought-after destination for tourists, being the second-highest peak in Slovakia at an elevation of 2,634 meters above sea level. Visitors often reach it by cable car from Tatranská Lomnica, and it offers a direct view from Stara Lesna. Just below the summit lies one of the most famous Tatra mountain lakes, Skalnaté pleso.
In the past, Lomnický Peak was also referred to as Dedo (Grandfather) (wikipedia.sk). Poles called it the King of the Tatras. The first ascent is unclear, with some sources attributing it to the Kežmarok teacher Dávid Fröhlich in 1615. However, it is possible that he ascended Kežmarský štít at that time (hiking.sk). The first documented ascent is associated with Jakub Fábry, who was searching for gold in the Medené lávky region between 1760 – 1790 (Bohuš, 1996). The altitude was determined and the ascent was made by the English traveler Robert Townson in 1793 with remarkable precision, measuring 2,644 meters above sea level (Smatana, 1973). The first winter ascent was recorded by Theodor Wundt and Jakub Horvay in 1891 (wikipedia.sk). At the summit, a four-meter-long and one-meter-wide cantilevered viewing terrace has been built for tourists. Its construction is secured to the rock with chemical anchor adhesives (navrchol.sk). The summit building houses the workplace of the Tatranská lanová dráha (Tatra Cableway), continuously staffed by two employees. The SHMÚ (Slovak Hydrometeorological Institute) observation station is present, with one meteorologist on duty. The Institute of Experimental Physics of the Slovak Academy of Sciences in Košice has a neutron monitor that detects and records neutrons generated by the interaction of cosmic radiation with particles in the upper layers of the atmosphere. Additionally, there is a workplace for the Astronomical Institute of the Slovak Academy of Sciences in Stará Lesná, specializing in solar physics, equipped with a coronagraph. It’s important to note that at the summit, there is low air pressure, less oxygen, and the building often has very low relative air humidity, commonly less than 10%. Unusual meteorological phenomena, such as St. Elmo’s fire, static electricity, and hornets, can occur. The signal from Slovak mobile operators is weak (hiking.sk). The highest recorded temperature at the summit is from July 30, 2005, reaching 18.3°C, with approximately 1900 mm of precipitation falling, and the maximum snow cover recorded on March 25, 2009, was 410 cm (wikipedia.sk). Until 1955, the Lomnický štít cable car held world records for its technical parameters, being the longest among personal cable cars at 5428 meters. Originally, the cable was to be suspended between Skalnaté pleso and Lomnický štít without any support. However, due to friction against the rock at one point, one support had to be built. This changed after reconstruction in 1989, and the cable car now operates without it (Ján Lacika).
Szczyt Lomnický jest poszukiwanym miejscem przez turystów, będąc drugim najwyższym szczytem na Słowacji, o wysokości 2634 metrów nad poziomem morza. Najczęściej odwiedzany jest za pomocą kolejki linowej z Tatranskiej Lomnicy, oferującej bezpośredni widok ze Starej Lesnej. Tuż poniżej szczytu znajduje się jedno z najbardziej znanych tatrzańskich jezior, Skalnaté pleso.
W przeszłości Lomnický był również nazywany Dedo (Dziadek) (wikipedia.sk). Polacy nazywali go Królem Tatr. Pierwsze wejście jest niejasne, a niektóre źródła przypisują go nauczycielowi z Kežmarok, Dávidowi Fröhlichowi, w 1615 roku. Jednak możliwe jest, że wtedy zdobył Kežmarský štít (hiking.sk). Pierwsze udokumentowane wejście związane jest z Jakubem Fábrym, który poszukiwał złota w rejonie Medené lávky między 1760 a 1790 rokiem (Bohuš, 1996). Wysokość została określona, a wejście zostało dokonane przez brytyjskiego podróżnika Roberta Townsona w 1793 roku z niezwykłą precyzją, mierzącą 2644 metry nad poziomem morza (Smatana, 1973). Pierwsze zimowe wejście odnotowali Theodor Wundt i Jakub Horvay w 1891 roku (wikipedia.sk). Na szczycie wybudowano czterometrowy i metrowy wysunięty taras widokowy dla turystów. Jego konstrukcja jest zamocowana do skały za pomocą chemicznych kotwiących klej
ów (navrchol.sk). Budynek na szczycie mieści siedzibę Tatranskiej lanovej dráhy (Tatrzańska kolej linowa), zawsze obsadzoną przez dwóch pracowników. Stacja obserwacyjna SHMÚ (Słowackiego Instytutu Hydrometeorologicznego) jest obecna, zawsze z jednym meteorologiem na dyżurze. Instytut Fizyki Doświadczalnej Słowackiej Akademii Nauk w Koszycach posiada monitor neutronów, który wykrywa i rejestruje neutrony generowane przez oddziaływanie promieniowania kosmicznego z cząstkami w górnych warstwach atmosfery. Dodatkowo, znajduje się tu pracownia Astronomicznego Instytutu Słowackiej Akademii Nauk w Stará Lesná, specjalizująca się w fizyce słonecznej, wyposażona w koronograf. Warto zauważyć, że na szczycie występuje niskie ciśnienie atmosferyczne, mniejsza ilość tlenu, a w budynku często bardzo niska wilgotność względna powietrza, zwykle poniżej 10%. Mogą występować nietypowe zjawiska meteorologiczne, takie jak ognie św. Elma, elektryczność statyczna i szerszenie. Sygnał od słowackich operatorów komórkowych jest słaby (hiking.sk). Najwyższa zarejestrowana temperatura na szczycie pochodzi z 30 lipca 2005 roku, wynosząca 18,3°C, opady wynoszą około 1900 mm, a maksymalna pokrywa śnieżna została zanotowana 25 marca 2009 roku i wynosiła 410 cm (wikipedia.sk). Do 1955 roku kolej linowa na Lomnický štít utrzymywała rekordy świata pod względem parametrów technicznych, będąc najdłuższą wśród kolejek linowych osobistych o długości 5428 metrów. Początkowo lina miała być zawieszona między Skalnatým pleso a Lomnickým štít bez żadnego wsparcia. Jednak z powodu tarcia o skałę w jednym miejscu konieczna była jedna podpora. To jednak uległo zmianie po rekonstrukcji w 1989 roku, i kolej linowa obecnie działa bez niej (Ján Lacika).
Odkazy
- Pavol Fabián
- Igor Strhársky
- Soňa Pacherová – Lanovka na Lomnický štít bola svetovou rekordérkou
- Peter Kráčmer – Výstup na Lomnický štít turisticky
- Lukáš Grinaj
- Ján Lacika – Prečo je Kriváň krivý
- Ľudo Smatana, 1973. Dr. Robert Townson na Lomnickom štíte pred 180 rokmi. Vysoké Tatry, roč. XII, čís. 6, s. 10 – 11.
- Ivan Bohuš, 1996: Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. Tatranská Lomnica: ŠL TANAPu, S. 457.
- Astronómovia sprístupnia svoje observatória
- Tatry.nfo
- Portal Tatry
- Navrchol.sk
- Sprievodca.ta3.szm.com
- Alpinguides
- Wikipedia.sk
Use Facebook to Comment on this Post
2011, 2011-2015, Časová línia, Doliny, Krajina, Slovenská krajina, Tatry, Typ krajiny
Mengusovská dolina
Turisticky patrí Mengusovská dolina medzi najnavštevovanejšie doliny Vysokých Tatier. Prvým jej majiteľom bol gróf Botyz, ktorý ju získal v roku 1264. Je pozoruhodné, že až do roku 1897 bola dolina vo vlastníctve Botyzových potomkov Mariássyovcov (topky.sk). Preteká ňou Hincov potok. V hornej časti sa delí na Hincovu kotlinu a Kotlinu Žabích plies. V Hincovej kotline je najväčšie a najhlbšie pleso na slovenskej strane Tatier – Veľké Hincove pleso. Okrem toho sa tu nachádza Malé Hincove pleso a Hincove oká. V Kotline Žabích plies sú Veľké, Malé a Vyšné Žabie pleso. V dolnej časti pri ústí Zlomiskovej doliny je Popradské pleso (wikipedia.sk). Mengusovská dolina sa nachádza medzi Mlynickou a Štôlskou dolinou.
Mengusovská Valley is among the most visited valleys in the High Tatras. Its first owner was Count Botyz, who acquired it in 1264. Remarkably, the valley remained in the possession of Botyz’s descendants, the Mariássy family, until 1897 (topky.sk). Hincov Creek flows through the valley, splitting into Hincová kotlina (Hinco’s Basin) and Kotlina Žabích plies (Basin of Frog Ponds) in the upper part. In Hincová kotlina, you can find the largest and deepest lake on the Slovak side of the Tatras – Veľké Hincove pleso. Additionally, there are Malé Hincove pleso and Hincove oká. In Kotlina Žabích plies, you’ll find Veľké, Malé, and Vyšné Žabie pleso. Towards the lower part, near the mouth of Zlomisková dolina, lies Popradské pleso (wikipedia.sk). Mengusovská Valley is situated between Mlynická and Štôlska Valley.
Dolina Mengusovska należy do najczęściej odwiedzanych dolin Wysokich Tatr. Jej pierwszym właścicielem był hrabia Botyz, który nabył ją w 1264 roku. Ciekawe jest, że aż do 1897 roku dolina pozostawała własnością potomków Botyza, rodziny Mariássy (topky.sk). Dolinę przepływa potok Hincov, dzieląc się na górnym odcinku na kotlinę Hincovą i Kotlinę Žabích plies. W Kotlinie Hincovej znajduje się największe i najgłębsze jezioro po słowackiej stronie Tatr – Veľké Hincove pleso. Ponadto znajdują się tu Malé Hincove pleso i Hincove oká. W Kotlinie Žabích plies znajdują się Veľké, Malé i Vyšné Žabie pleso. W dolnej części, przy ujściu Doliny Zlomiskovej, leży Popradské pleso (wikipedia.sk). Dolina Mengusovska położona jest między Doliną Mlynicką a Doliną Štôlską.
Odkazy