2011-2015, 2013, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Horné Považie

Hits: 3499

Hor­né Pova­žie je regi­ón na zápa­de Slo­ven­ska, kto­rý sa rozp­res­tie­ra v oko­lí rie­ky Váh. Medzi význam­né mes­tá v regi­ó­ne pat­rí naprí­klad Tren­čín, Považ­ská Bys­tri­ca a Ila­va. Na seve­re sa nachá­dza poho­rie Malá Fat­ra, vhod­ná na turis­ti­ku a iné out­do­oro­vé akti­vi­ty. V minu­los­ti sa na Hor­nom Pova­ží ťaži­la želez­ná ruda.

Hor­né Pova­žie tvo­ria okre­sy Žili­na, Byt­ča, Považ­ská Bys­tri­ca a sever­ná časť okre­su Púchov (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Hor­né Pova­žie is a regi­on in wes­tern Slo­va­kia, spra­wling around the Váh River. Notab­le cities in the regi­on inc­lu­de Tren­čín, Považ­ská Bys­tri­ca, and Ila­va. To the north lies the moun­tain ran­ge cal­led Malá Fat­ra, suitab­le for hiking and other out­do­or acti­vi­ties. In the past, Hor­né Pova­žie was kno­wn for iron ore mining.

Hor­né Pova­žie com­pri­ses the dis­tricts of Žili­na, Byt­ča, Považ­ská Bys­tri­ca, and the nort­hern part of the Púchov dis­trict (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post

2016, 2016-2020, Časová línia, Česko, Krajina, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Kunčice pod Ondřejníkem

Hits: 135

Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem je maleb­ná obec v pod­ho­rí Bes­kyd­ských hôr. Kon­com 19. sto­ro­čia sa sta­li vyhľa­dá­va­ným mies­tom pre turis­ti­ku a rekre­áciu. Kúz­lo miest­nej prí­ro­dy opra­de­ných mno­hý­mi poves­ťa­mi láka dodnes (kun​ci​ce​po​.cz). Obec vznik­la na začiat­ku 14. sto­ro­čia. Je spo­je­ný s hrad­ným úrad­ní­kom Kun­zom, kto­rý pôso­bil na huk­vald­skom pan­stve. Nemec­ký názov obce bol Kun­zer­dorf, čes­ky Kun­či­ce. Neskôr dosta­li pome­no­va­nie Hru­bé Kun­či­ce, Veľ­ké Kun­či­ce. Až od roku 1924 Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem (kun​ci​ce​po​.cz). V obci sa nachá­dza dre­ve­ný kos­tol svä­té­ho Pro­ko­pa a Bar­bo­ry (kun​ci​ce​po​.cz). Domá­ci ho nazý­va­jú rus­ký kos­to­lík. Je iba jed­nou zo šies­tich dre­ve­ných sak­rál­nych sta­vieb, kto­ré boli behom 30-​tych rokov 20. sto­ro­čia pre­ve­ze­né na úze­mie Čes­ko­slo­ven­ska z Pod­kar­pat­skej Rusi a východ­né­ho Slo­ven­ska. Pôvod­ne to bol kos­tol svä­té­ho Archan­je­la Micha­la. Bol posta­ve­ný na pre­lo­me 17. a 18. sto­ro­čia v obci Hli­ňa­nec pri Muka­če­ve na Pod­kar­pat­skej Rusi (kun​ci​ce​po​.cz).

V budo­ve miest­nej ško­ly je uni­kát­na galé­ria Kar­la Svo­lin­ské­ho s die­la­mi čes­kých umel­cov. V Kun­či­ciach žije 2200 oby­va­te­ľov na roz­lo­he 23 km2, v let­ných mesia­coch a cez víken­dy sa tu však vysky­tu­je množ­stvo rekre­ujú­cich a turis­tov. Prie­mer­ná nad­mor­ská výš­ka obce je 450 met­rov nad morom. Fun­gu­je tu veľa fariem, kto­ré sa venu­jú pre­dov­šet­kým cho­vu hovä­dzie­ho dobyt­ku (kun​ci​ce​po​.cz).

Kun­čič­ké priad­ky doká­za­li upriasť ten­ké vlák­na, z kto­ré­ho sa vyrá­ba­lo ten­ké kva­lit­né plát­no. Ľan bol tiež typic­kým pre Kun­či­ce. Ťaži­la sa tu želez­ná ruda do hutí v Čelad­nej a Frýd­lan­tu už od 16. sto­ro­čia. Nachá­dza­la sa tes­ne pod povr­chom, maxi­mál­na hĺb­ka bola 2025 met­rov. Pre dovoz lac­nej­šej rudy ťaž­ba v roku 1896 skon­či­la. Význam­né boli sklár­ne, kto­ré boli zná­me už v husit­skej dobe. Veľ­mi význam­ná bola výstav­ba novej želez­nič­nej drá­hy, kto­rá sa datu­je do roku 1888. Začiat­kom 20. sto­ro­čia sa vybu­do­va­li kúpe­le, kto­ré pozme­ne­né fun­gu­jú dodnes. Nazý­va­jú sa Bes­kyd­ské reha­bi­li­tač­né cen­trum v Čelad­nej (Jan Folp­recht). Z Kun­číc pochá­dza spe­váč­ka Ive­ta Bar­to­šo­vá (Wiki­pe­dia).


Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem is a pic­tu­re­sque vil­la­ge nest­led in the foot­hills of the Bes­ky­dy Moun­tains. By the late 19th cen­tu­ry, it had beco­me a sought-​after des­ti­na­ti­on for hiking and rec­re­a­ti­on. The charm of the local natu­re, wrap­ped in many legends, con­ti­nu­es to att­ract visi­tors to this day (kun​ci​ce​po​.cz). The vil­la­ge was foun­ded in the ear­ly 14th cen­tu­ry and is asso­cia­ted with the cast­le offi­cial Kunz, who ser­ved in the Huk­val­dy esta­te. The Ger­man name of the vil­la­ge was Kun­zer­dorf, whi­le in Czech it was Kun­či­ce. Later, they were named Hru­bé Kun­či­ce and Veľ­ké Kun­či­ce. It was­n’t until 1924 that the name Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem was adop­ted (kun​ci​ce​po​.cz). The vil­la­ge is home to the wooden church of St. Pro­co­pius and St. Bar­ba­ra (kun​ci​ce​po​.cz). Locals refer to it as the Rus­sian church. It is one of six wooden reli­gi­ous buil­dings tran­s­por­ted to Cze­cho­slo­va­kia from Sub­car­pat­hian Rus and eas­tern Slo­va­kia during the 1930s. Ori­gi­nal­ly, it was the church of St. Archan­gel Micha­el, built at the turn of the 17th and 18th cen­tu­ries in the vil­la­ge of Hli­ňa­nec near Muka­che­vo in Sub­car­pat­hian Rus (kun​ci​ce​po​.cz).

The buil­ding of the local scho­ol hou­ses a uni­que gal­le­ry of Karel Svo­lin­ský­’s works, sho­wca­sing pie­ces by Czech artists. Kun­či­ce is home to 2200 inha­bi­tants wit­hin an area of 23 km², but during the sum­mer months and wee­kends, it sees an influx of rec­re­a­ti­ona­lists and tou­rists. The ave­ra­ge ele­va­ti­on of the vil­la­ge is 450 meters abo­ve sea level. Many farms ope­ra­te here, pri­ma­ri­ly focu­sing on catt­le far­ming (kun​ci​ce​po​.cz).

The spin­ners of Kun­či­ce were able to spin thin thre­ads, from which thin, high-​quality can­vas was pro­du­ced. Flax was also typi­cal for Kun­či­ce. Iron ore was mined here for the Čelad­ná and Frýd­lant foun­dries as ear­ly as the 16th cen­tu­ry. It was loca­ted just below the sur­fa­ce, with a maxi­mum depth of 20 – 25 meters. Mining cea­sed in 1896 due to the import of che­a­per ore. Glas­sworks were sig­ni­fi­cant and kno­wn as ear­ly as the time of the Hus­si­tes. The cons­truc­ti­on of a new rai­lway in 1888 was high­ly sig­ni­fi­cant. At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, spas were built, which still ope­ra­te today, albe­it modi­fied. They are cal­led the Bes­ky­dy Reha­bi­li­ta­ti­on Cen­ter in Čelad­ná (Jan Folp­recht). The sin­ger Ive­ta Bar­to­šo­vá hails from Kun­či­ce (Wiki­pe­dia).


Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem je maleb­ná obec v pod­hůří Bes­kyd­ských hor. Kon­cem 19. sto­le­tí se sta­la vyhle­dá­va­ným mís­tem pro turis­ti­ku a rekre­a­ci. Kouz­lo míst­ní pří­ro­dy opře­de­né mno­ha pověs­tmi láká dodnes. Obec vznik­la na začát­ku 14. sto­le­tí a je spo­je­na s hrad­ním úřed­ní­kem Kun­zem, kte­rý půso­bil na huk­vald­ském pan­ství. Němec­ký název obce byl Kun­zer­dorf, čes­ky Kun­či­ce. Později dosta­ly ozna­če­ní Hru­bé Kun­či­ce, Vel­ké Kun­či­ce. Tepr­ve od roku 1924 jsou nazý­vá­ny Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem. V obci se nachá­zí dře­věný kos­tel sva­té­ho Pro­ko­pa a Bar­bo­ry, kte­rý domá­cí nazý­va­jí rus­kým kos­te­lí­kem. Je jed­ním ze šes­ti dře­věných sak­rál­ních sta­veb pře­ve­ze­ných na úze­mí Čes­ko­slo­ven­ska z Pod­kar­pat­ské Rusi a východ­ní­ho Slo­ven­ska během 30. let 20. sto­le­tí. Původ­ně to byl kos­tel sva­té­ho Archan­děla Micha­e­la, posta­ve­ný na pře­lo­mu 17. a 18. sto­le­tí v obci Hli­na­nech u Muka­che­va na Pod­kar­pat­ské Rusi.

V budo­vě míst­ní ško­ly se nachá­zí uni­kát­ní gale­rie Kar­la Svo­lin­ské­ho s díly čes­kých uměl­ců. V Kun­či­cích žije 2200 oby­va­tel na plo­še 23 km², ale v let­ních měsí­cích a o víken­dech sem při­chá­zí mno­ho rekre­an­tů a turis­tů. Průměr­ná nad­mo­řs­ká výš­ka obce je 450 met­rů nad mořem. Fun­gu­je zde mno­ho farem, kte­ré se věnu­jí pře­dev­ším cho­vu hovězí­ho dobytka.

Kun­čic­ké přad­le­ny doká­za­ly upřád svět­lé vlák­no, ze kte­ré­ho se vyrá­bělo jem­né kva­lit­ní plát­no. Lněná výro­ba byla také typic­ká pro Kun­či­ce. Těži­la se zde želez­ná ruda pro hutě v Čelad­né a Frýd­lan­tu již od 16. sto­le­tí. Nachá­ze­la se těs­ně pod povr­chem, maxi­mál­ní hloub­ka dosa­ho­va­la 2025 met­rů. Kvůli dovo­zu lev­něj­ší rudy těž­ba skon­či­la v roce 1896. Význam­né byly také sklár­ny, kte­ré byly zná­my již v husit­ské době. Vel­mi význam­ná byla výstav­ba nové želez­nič­ní drá­hy, kte­rá se datu­je do roku 1888. Na počát­ku 20. sto­le­tí byly vybu­do­vá­ny láz­ně, kte­ré změněné fun­gu­jí dodnes. Jsou nazý­vá­ny Bes­kyd­ské reha­bi­li­tač­ní cen­trum v Čelad­né. Z Kun­čic pochá­zí zpěvač­ka Ive­ta Bartošová.


Lite­ra­tú­ra

Jan Folp­recht: Zpod Ondřej­ní­ka, 2004, ISMN M‑706524 – 474 Dopis pan­tá­to­vi Pus­tko­vi Petr Andr­le a kolek­tiv: Ces­ta­mi les­ní­mi od Lysé až po Rad­hošť, 2013, ISBN 9788090521759

Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2015, Časová línia, Krajina, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské, Stavby, Zámky

Markušovce

Hits: 1880

Mar­ku­šov­ce ležia v juž­nej čas­ti Hor­nád­skej kot­li­ne, neďa­le­ko od Spiš­skej Novej Vsi (His­tó­ria Mar­ku­šo­viec pre budúc­nosť obec a zása­dy ochra­ny pamiat­ko­vej zóny, Kraj­ský pamiat­ko­vý úrad Koši­ce, pra­co­vis­ko Spiš­ská Nová Ves). Pri súto­ku Levočs­ké­ho poto­ka s Hor­ná­dom (mar​ku​sov​ce​.sk) v nad­mor­skej výš­ke 435 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Mar­ku­šov­ce sú súčas­ťou národ­né­ho par­ku Slo­ven­ský raj (mar​ku​sov​ce​.sk). Na roz­lo­he 18.51 km2 tu žije 4546 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Prvé zmien­ky o Mar­ku­šov­ciach sú zo začiat­ku 12, sto­ro­čia. Tatá­ri v roku 1241 Mar­ku­šov­ce vyplie­ni­li. Osa­da sa pred­tým nazý­va­la Svä­tý Michal, nové meno dosta­la Ter­ra Mar­ci” – Zem Mar­ko­va. Mar­ku­šov­ce sa v prie­be­hu stre­do­ve­ku vyvi­nu­li na význam­né síd­lo. V roku 1527 bol Mar­ku­šov­ský hrad zni­če­ný. Násled­ne bol obno­vo­va­ný a niče­ný požiar­mi. Zacho­va­lo sa aj 10 kaš­tie­ľov a kúrií. Opev­ne­ný rene­sanč­ný kaš­tieľ bol dosta­va­ný v roku 1643. Na hor­nej tera­se par­ku bol vybu­do­va­ný letoh­rá­dok Dar­da­ne­ly (His­tó­ria Mar­ku­šo­viec pre budúc­nosť obec a zása­dy ochra­ny pamiat­ko­vej zóny, Kraj­ský pamiat­ko­vý úrad Koši­ce, pra­co­vis­ko Spiš­ská Nová Ves). His­to­ric­ké náz­vy obce: Vil­la Mar­ci, Szent­mi­cha­lur, Marius­dorf, Mar­cus­fa­lua, Zent­my­hal, Mar­kus­so­wc­ze, Mar­kus­fa­lua. Maďar­sky je to Már­kus­fa­lu, Mar­kusc­se­pán­fa­lu, nemec­ky Marks­dorf. V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia s Mar­ku­šov­ca­mi sply­nu­la obec Čepa­nov­ce. V roku 1787 tu v 65 domoch žilo 408 oby­va­te­ľov. Zapo­die­va­li sa okrem poľ­no­hos­po­dár­stva prá­ci v lese a v baniach. Neskôr tu fun­go­va­la pra­žia­reň želez­nej rudy. V roku 1892 tu vzni­kol dre­vár­sky závod. V rokoch 18801890 pos­tih­lo Mar­ku­šov­ce veľ­ké vysťa­ho­va­lec­tvo (mar​ku​sov​ce​.sk).


Mar­ku­šov­ce is situ­ated in the sout­hern part of the Hor­nád Basin, near Spiš­ská Nová Ves (His­to­ry of Mar­ku­šov­ce for the Futu­re of the Vil­la­ge and Prin­cip­les of the Pre­ser­va­ti­on of the Monu­ment Zone, Regi­onal Monu­ments Offi­ce Koši­ce, branch Spiš­ská Nová Ves). It is loca­ted near the con­flu­en­ce of the Levočs­ký stre­am with the Hor­nád River (mar​ku​sov​ce​.sk), at an alti­tu­de of 435 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). Mar­ku­šov­ce is part of the Slo­vak Para­di­se Nati­onal Park (mar​ku​sov​ce​.sk). Cove­ring an area of 18.51 km², the vil­la­ge is home to 4,546 resi­dents (Wiki­pe­dia).

The first men­ti­ons of Mar­ku­šov­ce date back to the ear­ly 12th cen­tu­ry. The Tatars plun­de­red Mar­ku­šov­ce in 1241. The sett­le­ment was pre­vi­ous­ly cal­led Saint Micha­el, and it rece­i­ved its new name Ter­ra Mar­ci” – Mar­k’s Land. Mar­ku­šov­ce deve­lo­ped into a sig­ni­fi­cant sett­le­ment during the medie­val peri­od. In 1527, the Mar­ku­šov­ce Cast­le was des­tro­y­ed. Sub­se­qu­en­tly, it was rebu­ilt and des­tro­y­ed by fires. Ten man­si­ons and manor hou­ses have been pre­ser­ved. The for­ti­fied Renais­san­ce man­si­on was com­ple­ted in 1643. A gaze­bo cal­led Dar­da­nel­les was built on the upper ter­ra­ce of the park (His­to­ry of Mar­ku­šov­ce for the Futu­re of the Vil­la­ge and Prin­cip­les of the Pre­ser­va­ti­on of the Monu­ment Zone, Regi­onal Monu­ments Offi­ce Koši­ce, branch Spiš­ská Nová Ves). His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Vil­la Mar­ci, Szent­mi­cha­lur, Marius­dorf, Mar­cus­fa­lua, Zent­my­hal, Mar­kus­so­wc­ze, Mar­kus­fa­lua. In Hun­ga­rian, it is Már­kus­fa­lu, Mar­kusc­se­pán­fa­lu, and in Ger­man, Marks­dorf. In the second half of the 19th cen­tu­ry, the vil­la­ge of Čepa­nov­ce mer­ged with Mar­ku­šov­ce. In 1787, 408 resi­dents lived in 65 hou­ses. Besi­des agri­cul­tu­re, they were enga­ged in fores­try and mining. Later, the­re was an iron ore roas­ting plant. A lum­ber mill was estab­lis­hed in 1892. In the years 1880 – 1890, Mar­ku­šov­ce expe­rien­ced sig­ni­fi­cant emig­ra­ti­on (mar​ku​sov​ce​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Podbiel – skvost ľudovej architektúry

Hits: 3877

Orav­ská dedi­na Pod­biel posky­tu­je náv­štev­ní­ko­vi maleb­ný pohľad do minu­los­ti. Dre­ve­ni­ce, kto­ré sa tu nachá­dza­jú, sú ” živé”. Čas­to slú­žia ako uby­to­va­nie turis­tom. Na dru­hej stra­ne Pod­biel je nor­mál­na dedi­na, kde sú muro­va­né domy. Obec vznik­la valaš­skou kolo­ni­zá­ci­ou, prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1556. Názov obce súvi­sí s Bie­lou ska­lou. His­to­ric­ké náz­vy obce: Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Časť obce Bob­ro­va rala je pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou ľudo­vej archi­tek­tú­ry (ora​va​.sk). V Pod­bie­li je údaj­ne naj­za­cho­va­lej­ší kom­plex zacho­va­lých dre­ve­ných sta­vieb ľudo­vej archi­tek­tú­ry v stred­nej Euró­pe – 64 pôvod­ných dre­ve­níc, kto­ré boli pre­važ­ne posta­ve­né kon­com 19. sto­ro­čia. Na kaž­dej dre­ve­ni­ci je vyre­za­ná ruži­ca – znak sln­ka, naj­výz­nam­nej­šie­ho kelt­ské­ho bož­stva. Obec má cca 1300 oby­va­te­ľov. Leží na sta­rej obchod­nej ces­te, tzv. jan­tá­ro­vej, prí­pad­ne soľ­nej ces­te, kto­rej his­tó­ria sia­ha ešte pred kelt­ské osíd­le­nie Ora­vy a sme­ru­je pop­ri rie­ke Ora­va cez Mala­tin­ský pries­myk na Lip­tov. Za Uhor­ska bola v Pod­bie­li dru­há col­ná kon­tro­la po Tvrdo­ší­ne, pre­to­že sa nedal obísť. Pri Pod­bie­li sa vypí­na­jú skal­né bra­lá. Jed­no z nich sa nazý­va Bie­la ska­la. Bolo sta­ro­by­lým kelt­ským hra­dis­kom. Pod­ľa poves­tí bolo aj tem­plár­skym hra­dis­kom. Sever­nej­šie sa týči dru­hé bra­lo s náz­vom Čer­ve­ná ska­la. Z nej vid­no, že Pod­biel leží ako­by na polo­os­tro­ve, kto­rý vytvo­ri­li rie­ky Stu­de­ná a Ora­va (pod​biel​.sk).

V obci sa nachá­dza národ­ná tech­nic­ká pamiat­ka Fran­tiš­ko­va Huta. Ľudia hutu nazý­va­jú hámor. Nachá­dza sa neďa­le­ko od obce. Zacho­va­li sa obvo­do­vé múry a cen­trál­na vyso­ká pec. Kaž­do­roč­ne sa v tej­to žele­ziar­ni uspo­ra­dú­va folk-​country fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou sta­ro­ve­ké­ho tave­nie želez­nej rudy (pod​biel​.sk). Osu­dy žele­ziar­ne posta­ve­nej v roku 1836 sú zaha­le­né tajom­stvom. Objekt je ľuď­mi nazý­va­ný hámor. Kon­com augus­ta sa tu pra­vi­del­ne orga­ni­zu­je hudob­ný fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou tave­nie želez­nej rudy sta­ro­ve­kou tech­no­ló­gi­ou. Počiat­ky hut­níc­tva a baníc­tva v obci sú zo 17. sto­ro­čia (Infor­mač­ná tabuľa).


The Ora­va vil­la­ge of Pod­biel offers visi­tors a pic­tu­re­sque glim­pse into the past. The wooden hou­ses found here are ali­ve” and often ser­ve as accom­mo­da­ti­on for tou­rists. On the other hand, Pod­biel is a nor­mal vil­la­ge whe­re the­re are brick hou­ses. The vil­la­ge was for­med by Vala­chian colo­ni­za­ti­on, with the first writ­ten men­ti­on dating back to 1556. The vil­la­ge­’s name is rela­ted to the Whi­te Rock. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. The part of the vil­la­ge cal­led Bob­ro­va rala is a cul­tu­ral reser­ve of folk archi­tec­tu­re (ora​va​.sk). In Pod­biel, the­re is repor­ted­ly the most well-​preserved com­plex of tra­di­ti­onal wooden buil­dings in Cen­tral Euro­pe – 64 ori­gi­nal cot­ta­ges, most­ly built at the end of the 19th cen­tu­ry. Each cot­ta­ge bears a car­ved rose – the sym­bol of the sun, the most sig­ni­fi­cant Cel­tic dei­ty. The vil­la­ge has around 1300 inha­bi­tants and lies on the old tra­de rou­te, the so-​called amber or salt rou­te, who­se his­to­ry pre­da­tes Cel­tic sett­le­ments in Ora­va, run­ning along the Ora­va River through the Mala­tin­ský Pass to Lip­tov. During the Hun­ga­rian peri­od, Pod­biel had the second cus­toms con­trol after Tvrdo­šín, as it could not be bypas­sed. Near Pod­biel, the­re are pro­mi­nent rock gates, with one of them named Whi­te Rock, belie­ved to be an ancient Cel­tic for­tress and, accor­ding to legends, a Tem­plar for­tress. Furt­her north, the­re is anot­her gate cal­led Red Rock, pro­vi­ding a view that makes Pod­biel appe­ar as if on a penin­su­la for­med by the Stu­de­ná and Ora­va rivers (pod​biel​.sk).

The vil­la­ge is home to the nati­onal tech­ni­cal monu­ment Fran­tiš­ko­va Huta, com­mon­ly kno­wn as a hámor” (ham­mer). It is loca­ted near the vil­la­ge, and the peri­me­ter walls and a cen­tral blast fur­na­ce have been pre­ser­ved. Eve­ry year, a folk-​country fes­ti­val is held in this iron­works, fea­tu­ring a demon­stra­ti­on of ancient iron ore smel­ting (pod​biel​.sk). The his­to­ry of the iron­works, built in 1836, is shrou­ded in mys­te­ry. The faci­li­ty is com­mon­ly refer­red to as a hámor.” At the end of August, a music fes­ti­val is regu­lar­ly orga­ni­zed here, com­bi­ned with a demon­stra­ti­on of iron ore smel­ting using ancient tech­no­lo­gy. The ori­gins of metal­lur­gy and mining in the vil­la­ge date back to the 17th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on board).


Ora­ws­ka wios­ka Pod­biel ofe­ru­je odwie­dza­jącym malo­wnic­zy rzut oka w przes­zło­ść. Dre­wnia­ne domy tutaj są żywe” i częs­to pełnią fun­kc­ję noc­le­go­wą dla turys­tów. Z dru­giej stro­ny Pod­biel to nor­mal­na wieś, gdzie znaj­du­ją się muro­wa­ne domy. Wieś pows­ta­ła w wyni­ku wołos­kiej kolo­ni­zac­ji, pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z roku 1556. Nazwa wsi zwi­ąza­na jest z Bie­lą Ska­łą. His­to­rycz­ne nazwy wsi to Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Część wsi o nazwie Bob­ro­va rala jest zabyt­ko­wą rezer­wa­tą archi­tek­tu­ry ludo­wej (ora​va​.sk). W Pod­bie­lu znaj­du­je się rze­ko­mo naj­bar­dziej zacho­wa­ny kom­pleks tra­dy­cyj­nych dre­wnia­nych budyn­ków w Euro­pie Środ­ko­wej – 64 ory­gi­nal­ne cha­ty, głó­wnie z końca XIX wie­ku. Na każdej chat­ce wyry­ta jest róża – sym­bol sło­ńca, naj­wa­żniejs­ze­go cel­tyc­kie­go bóst­wa. Wios­ka lic­zy oko­ło 1300 miesz­ka­ńców i leży na sta­rej dro­dze hand­lo­wej, tzw. szla­ku bursz­ty­no­we­go lub sol­ne­go, któ­re­go his­to­ria sięga cza­sów przed cel­tyc­kim osad­nict­wem w Ora­wie, bieg­nącej wzdłuż rze­ki Ora­wy przez Prze­łęcz Mala­tin­ską do Lip­to­va. Podc­zas okre­su węgier­skie­go Pod­biel mia­ło dru­gą kon­tro­lę celno-​podatkową po Tvrdo­šín, ponie­waż nie dało się go omi­nąć. W pobli­żu Pod­bie­la znaj­du­ją się cha­rak­te­rys­tycz­ne bra­my skal­ne, z któ­rych jed­na nosi nazwę Bie­la ska­la, uwa­ża­na za sta­ro­żyt­ne cel­tyc­kie gro­dzis­ko i, zgod­nie z legen­da­mi, gro­dzis­ko tem­pla­rius­zy. Dalej na północ znaj­du­je się kolej­na bra­ma o nazwie Czer­wo­na ska­la, któ­ra spra­wia, że Pod­biel wyda­je się być jak­by na półwys­pie utwor­zo­nym przez rze­ki Stu­de­ná i Ora­wa (pod​biel​.sk).

W miejs­co­wo­ści znaj­du­je się naro­do­we zabyt­ko­we Fran­tiš­ko­va Huta, pows­zech­nie nazy­wa­ne hámor” (kowa­dło). Znaj­du­je się nie­da­le­ko od wsi, a zacho­wa­ły się mury obwo­do­we i cen­tral­ny piec wyso­ko­wy­dzie­la­jący. Co roku w tej hucie żela­za odby­wa się fes­ti­wal muzy­ki folk-​country z poka­zem sta­ro­żyt­nej obrób­ki żela­za (pod​biel​.sk). His­to­ria huty żela­za zbu­do­wa­nej w 1836 roku jest otoc­zo­na tajem­ni­cą. Obiekt jest pows­zech­nie nazy­wa­ny hámor”. Pod koniec sierp­nia regu­lar­nie orga­ni­zo­wa­ny jest tutaj fes­ti­wal muzycz­ny z poka­zem sta­ro­żyt­nej tech­no­lo­gii topie­nia rudy żela­za. Poc­ząt­ki hut­nict­wa i gór­nict­wa w miejs­co­wo­ści sięga­ją XVII wie­ku (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, Časová línia, Dolné Považie, Kostoly, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby

Jurko, lokalita slovanskej histórie

Hits: 3493

Jur­ko je loka­li­ta v Považ­skom Inov­ci, kde dýcha his­tó­ria. Neďa­le­ko od Nit­rian­skej Blat­ni­ce, pod vrchom Mar­hát. Na Jur­ko­vi som bol vždy, keď som šiel z Nit­rian­skej Blat­ni­ce na Mar­hát. Naj­mä na Sil­ves­tra. Slo­va­nia tu mali kedy­si svo­ju kul­tú­ru. Nachá­dza sa tu kos­to­lík – Kapl­n­ka svä­té­ho Jura­ja, kto­rá je baro­ko­vou pre­stav­bou star­šej Rotun­dy Jur­ko. Rotun­da je dato­va­ná ešte pred obdo­bie Veľ­kej Mora­vy (Kru­pa, Galo, 2009), do 1. tre­ti­ny 9. sto­ro­čia. V 11. – 13. sto­ro­čí a v roku 1530 doš­lo k sta­veb­ným úpra­vám na loka­li­te. V roku 1655 bola pri­sta­ve­ná veža, pus­tov­ňa a ško­la (rotun​da​jur​ko​.sk). Okrem iné­ho sa tu kona­jú Svä­to­ju­raj­ské púte a tzv. turis­tic­ké svä­té omše (Kru­pa, Galo, 2009). Pút­ni­ci sa tu schá­dza­jú už od roku 1530, vždy po sviat­ku svä­té­ho Jura­ja, 24. aprí­la (rotun​da​jur​ko​.sk). Arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú, že v oko­lí kos­to­lí­ka bol cin­to­rín dato­va­ný do polo­vi­ce 11. sto­ro­čia (Kru­pa, Galo, 2009). K Jur­ko­vi vedie via­ce­ro ciest, kto sa po nich vydá, ocit­ne sa na veľ­mi sta­rej his­to­ric­kej ces­te, kto­rá v minu­los­ti spá­ja­la Ponit­rie s Pova­žím, pokra­ču­júc na Mora­vu. Architektonicko-​historický a arche­olo­gic­ký výskum v rokoch 1973 – 75 uká­zal zho­du roz­me­rov so základ­mi rotun­dy na veľ­ko­mo­rav­skom dvor­ci Kos­te­lec – Duco­vé, kto­rý je vzdia­le­ný 7 km. Roz­diel je len pár cen­ti­met­rov (Dori­ca, 2013). Roz­me­ry sú odvo­de­né od lon­go­bard­skej sto­py, kto­rá má 36.5 cm. Vnú­tor­né prie­me­ry oboch rotúnd sú 730 cm, hrúb­ka ich múrov je 73 cm. Rov­na­ké roz­me­ry má aj dvo­jap­si­do­vá rotun­da v Mikul­či­ciach. Naj­star­šie čas­ti stav­by sú kru­ho­vá rotun­da a pod­ko­vo­vi­tá apsi­da. Mala neoby­čaj­ne plyt­ké zákla­dy, 2030 cm hlbo­ké, ale mies­ta­mi opre­té o skal­né pod­lo­žie (slo​van​ske​-hra​dis​ka​.blogs​pot​.com).

Arche­olo­gic­ký výskum vie­dol Ale­xan­der Rutt­kay, kto­rý skú­mal aj bliž­šie oko­lie. V loka­li­te Púsť vyko­pal dva veľ­ko­mo­rav­ské veľ­mož­ské dvor­ce z obdo­bia 910. sto­ro­čia a osa­du, kto­rá v prie­be­hu 13. sto­ro­čia zanik­la (Dori­ca, 2013), Oby­va­te­lia sa pre­su­nu­li do niž­ších polôh. Síd­lis­ko dvor­co­vé­ho typu bolo oboh­na­né pali­sá­dou (wiki​pe​dia​.sk). Boli obja­ve­né dva pali­sá­do­vé dvor­ce, v kto­rých sa našlo asi 150 kos­tro­vých hro­bov, nie­kto­ré so strie­bor­ný­mi šper­ka­mi (rotun​da​jur​ko​.sk). Star­ší, väč­ší dvo­re bol neskôr nahra­de­ný men­ším útva­rom. V 11. sto­ro­čí so síd­lis­ka vznik­la neopev­ne­ná osa­da s prí­byt­ka­mi (wiki​pe​dia​.sk). Veľa arte­fak­tov dokla­du­je ťaž­bu a spra­co­va­nie želez­nej rudy (rotun​da​jur​ko​.sk) so sva­hov Mar­há­tu (wiki​pe​dia​.sk). Našli sa tu hal­dy hlu­ši­ny a limo­nit (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). 

Bráz­dy sved­čia o poľ­no­hos­po­dár­stve (wiki​pe​dia​.sk). Odkry­té okno na juho­zá­pad­nej stra­ne rotun­dy je star­šie ako podob­ne okno na Kos­to­le svä­tej Mar­gi­ty v Kop­ča­noch. Mož­no ho zara­diť do pred­ro­mán­ske­ho obdo­bia (rotun​da​jur​ko​.sk). Po záni­ku osa­dy v 13. sto­ro­čí sa rotun­da pozvoľ­ne meni­la na ruiny. Maji­teľ­ka tunaj­ších lesov Mária Tur­zo­vá dala kos­to­lík upra­viť, resp. vztý­čiť. Avšak aj po tej­to reno­vá­cii začal kos­to­lík pust­núť. V roku 1655 kos­to­lík upra­vi­li do dneš­nej baro­ko­vej podo­by. V pus­tov­ni býva­li pus­tov­ní­ci až do prvej polo­vi­ce 19. sto­ro­čia ako škol­skí bra­tia v tunaj­šej ško­le. Ško­la sa asi od roku 1850 využí­va­la ako poľov­níc­ka sta­ni­ca, neskôr ako horá­reň, kto­rú asa­no­va­li v roku 1962 (wiki​pe​dia​.sk).


Jur­ko is a loca­li­ty in Považ­ský Ino­vec whe­re his­to­ry comes ali­ve. It is loca­ted near Nit­rian­ska Blat­ni­ca, below the Mar­hát hill. I have alwa­ys visi­ted Jur­ko when tra­ve­ling from Nit­rian­ska Blat­ni­ca to Mar­hát, espe­cial­ly on New Yea­r’s Eve. The Slavs once had the­ir cul­tu­re here. The site fea­tu­res a church, the Cha­pel of St. Geor­ge, which is a Baro­que recons­truc­ti­on of the older Rotun­da Jur­ko. The Rotun­da dates back to the 1st third of the 9th cen­tu­ry, befo­re the Gre­at Mora­vian peri­od. In the 11th-​13th cen­tu­ries and in 1530, the­re were cons­truc­ti­on modi­fi­ca­ti­ons at the site. In 1655, a tower, her­mi­ta­ge, and scho­ol were added (rotun​da​jur​ko​.sk). Svä­to­ju­raj­ské púte (St. Geor­ge­’s Pilg­ri­ma­ges) and tou­rist mas­ses are held here, att­rac­ting pilg­rims sin­ce 1530, alwa­ys after the feast of St. Geor­ge on April 24 (rotun​da​jur​ko​.sk). Archa­e­olo­gi­cal finds indi­ca­te a ceme­te­ry dating back to the mid-​11th cen­tu­ry in the vici­ni­ty of the church (Kru­pa, Galo, 2009). Seve­ral roads lead to Jur­ko, and tho­se who fol­low them find them­sel­ves on a very old his­to­ri­cal road that con­nec­ted Ponit­rie with Pova­žie, con­ti­nu­ing to Moravia.

Architectural-​historical and archa­e­olo­gi­cal rese­arch from 1973 – 75 reve­a­led dimen­si­ons mat­ching the foun­da­ti­ons of a rotun­da at the Gre­at Mora­vian court in Kos­te­lec – Duco­vé, loca­ted 7 km away. The dimen­si­ons, deri­ved from the Lom­bard foot mea­su­ring 36.5 cm, show that both rotun­das have inter­nal dia­me­ters of 730 cm and wall thick­nes­ses of 73 cm. The oldest parts of the struc­tu­re are the cir­cu­lar rotun­da and horseshoe-​shaped apse. Archa­e­olo­gi­cal rese­arch was led by Ale­xan­der Rutt­kay, who also explo­red the sur­roun­ding area. In the Púsť loca­li­ty, he une­art­hed two Gre­at Mora­vian nob­le­ma­n’s courts from the 9th-​10th cen­tu­ries and a sett­le­ment that disap­pe­a­red in the 13th cen­tu­ry. The sett­le­ment was for­ti­fied with a pali­sa­de and con­tai­ned around 150 ske­le­tal gra­ves, some with sil­ver jewel­ry (rotun​da​jur​ko​.sk). The lar­ger, older court was later repla­ced by a smal­ler struc­tu­re. In the 11th cen­tu­ry, an unfor­ti­fied sett­le­ment with dwel­lings emer­ged from the site. Nume­rous arti­facts con­firm iron ore mining and pro­ces­sing in the area, with evi­den­ce of iron slag and limo­ni­te heaps.

Plo­wed fur­ro­ws indi­ca­te agri­cul­tu­re, and an unco­ve­red win­dow on the sout­hwest side of the rotun­da pre­da­tes a simi­lar win­dow in the Church of St. Mar­ga­ret in Kop­ča­ny, possib­ly belo­n­ging to the pre-​Romanesque peri­od (rotun​da​jur​ko​.sk). After the sett­le­men­t’s demi­se in the 13th cen­tu­ry, the rotun­da gra­du­al­ly beca­me ruins. The owner of the local forests, Mária Tur­zo­vá, had the church reno­va­ted or res­to­red. Howe­ver, even after this reno­va­ti­on, the church began to decay. In 1655, the church was modi­fied into its cur­rent Baro­que form. Her­mits lived in the her­mi­ta­ge until the first half of the 19th cen­tu­ry, ser­ving as lay brot­hers in the local scho­ol. From around 1850, the scho­ol was used as a hun­ting lod­ge and later as a moun­tain hut, which was aban­do­ned in 1962 (wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post