Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Hont, Fotografie

Salamandrové mesto Banská Štiavnica

skala
Hits: 10214

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk).  je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to . Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske , v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu , divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu . Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej . V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Liptov, Fotografie

Hybe – liptovská krajina

skala
Hits: 4417

Obec Hybe leží v Liptovskej kotline, v údolí Hybice a Bieleho Váhu v nadmorskej výške 690 metrov nad morom. Žije tu 1 548 obyvateľov (hybe.sk) na ploche 52.82 km2 (Wikipedia). Jadro je zónou kultúrneho bohatstva. Miestni športovci získavajú ocenenia v rámci Slovenska najmä v bežeckom lyžovaní. Neďaleko je turisticky zaujímavá Hybská tiesňava. obce: spisovatelia Dobroslav Chrobák, Peter Jaroš, Rudo Brtáň, básnik Júllius Lenko, herci Ivan Rajniak, Ondrej Jariabek, Slavo Zahradník, režísér Ondrej Rajniak, maliari Pavol Michalides (hybe.sk).

Ako slovenská osada sa Hybe spomína už koncom 12. storočia (Wikipedia). Prvá písomná zmienka je z roku 1239 (hybe.sk). V roku 1265 získala obec mestské privilégiá ako banícke mesto, pričom sa obyvatelia pokúšali ťažiť zlato na úpätí Kriváňa. Ťažba však nebola rentabilná kvôli chudobným žilám a náročnému terénu, čo viedlo k ústupu baníctva a rozvoju poľnohospodárstva a remesiel. V roku 1396 dostali Hybe od panovníka trhové právo a oslobodenie od mýta (Wikipedia). Názov obce pochádza od potoka Hybica. V prvej polovici 13. storočia sa sem presťahovali Sasi. V 13. storočí sa Hybenia pokúšali dolovať zlato na úpätí Kriváňa, ťažba sa však nevyplácala. Časť baníkov odišla do Bocianskej  (Wikipedia). Výsady kráľovského mesta získalo v roku 1265. Hybenia sa venovali poľnohospodárstvu, remeslám a najmä obchodu. V 16. storočí sa Hybe stali centrom reformácie. V matičných rokoch bola obec zakladateľov Matice slovenskej, malo štyri knižnice, čitateľský spolok, rozvíjala sa ochotnícka činnosť (hybe.sk). Murári z Hybe sa preslávili pri stavaní Budapešti. Impozantnou monumentálnou stavbou obce je artikulárny evanjelický kostol nachádzajúci sa v strede obce. Hybe preslávilo film Martina Ťapáka „Pacho, hybský zbojník„. Scenáristom bol Hybiansky rodák Peter Jaroš (Wikipedia).

V Hybe sa nachádza rímskokatolícky kostol Všetkých svätých z 13. storočia, ktorý prešiel barokovo-klasicistickou úpravou a je obklopený opevňovacím múrom zo 17. storočia. Evanjelický kostol bol postavený v rokoch 1822–1826 v klasicistickom štýle. V obci sa nachádzajú aj pamätné významných osobností, ako sú spisovatelia Dobroslav Chrobák, sochár Alojz Štróbl. Celé jadro obce je vyhlásené za zónu kultúrneho bohatstva (hybe.sk). Iní významní rodáci: básnik Július Lenko, herci Ivan Rajniak a Ondrej Jariabek či režisér Ondrej Rajniak. V 19. storočí boli Hybe centrom kultúrneho života v regióne. Pôsobili tu štyri knižnice, čitateľský spolok a rozvíjala sa ochotnícka divadelná činnosť. Obec je rodiskom viacerých významných osobností slovenského kultúrneho a spoločenského života (Wikipedia).

V blízkosti sa nachádza Hybská tiesňava, ktorá je obľúbeným cieľom pre pešiu turistiku. Oblasť je tiež známa výskytom minerálnych prameňov a bohatými hubárskymi lokalitami. V zimných mesiacoch sú k dispozícii lyžiarske vleky a certifikované bežecké trate (hybe.sk).

The village of Hybe is located in the Basin, in the valley of the Hybica stream and the White River, at an altitude of 690 meters above sea level. It has a population of 1,548 (hybe.sk) and covers an area of 52.82 km² (Wikipedia). The core of the village is a zone of cultural heritage. Local athletes excel in Slovakia, particularly in cross-country skiing. Nearby is the tourist attraction Hybská Gorge. Notable personalities from Hybe include writers Dobroslav Chrobák, Peter Jaroš, Rudo Brtáň; poet Július Lenko; actors Ivan Rajniak, Ondrej Jariabek, and Slavo Zahradník; director Ondrej Rajniak; and painter Pavol Michalides (hybe.sk).

Hybe is mentioned as a Slovak settlement as early as the late 12th century (Wikipedia). The first written record dates back to 1239 (hybe.sk). In 1265, the village gained municipal privileges as a mining town, with residents attempting to mine gold at the foot of Kriváň. However, mining proved unprofitable due to poor gold veins and challenging terrain, leading to a decline in mining and the development of agriculture and crafts. In 1396, Hybe received market rights and exemption from tolls from the ruler (Wikipedia). The village’s name derives from the Hybica stream. In the first half of the 13th century, Saxons settled here. During the 13th century, Hybe residents attempted to mine gold at the foot of Kriváň, but mining was unprofitable. Some miners relocated to the Bocianska Valley (Wikipedia). Hybe gained royal town privileges in 1265. Residents engaged in agriculture, crafts, and especially trade. In the 16th century, Hybe became a center of the Reformation. During the years of Matica Slovenská, the village became a founding member, with four libraries, a reading society, and a flourishing amateur theater scene (hybe.sk). Builders from Hybe gained renown for their work in constructing Budapest. A monumental structure in the village is the wooden evangelical church located in the village center. Hybe was made famous by Ťapák’s film „Pacho, the Outlaw of Hybe,“ with a script by Hybe native Peter Jaroš (Wikipedia).

Hybe features the Roman Catholic Church of All Saints, dating back to the 13th century, which underwent Baroque and Classicist modifications and is surrounded by 17th-century defensive walls. The Evangelical Church, built between 1822 and 1826 in Classicist style, is also notable. The village has memorial houses of prominent figures such as writer Dobroslav Chrobák and sculptor Alojz Štróbl. The entire core of the village is designated a cultural heritage zone (hybe.sk). Other notable natives include poet Július Lenko, actors Ivan Rajniak and Ondrej Jariabek, and director Ondrej Rajniak. In the 19th century, Hybe was a center of cultural life in the region, hosting four libraries, a reading society, and a thriving amateur theater scene. The village is the birthplace of several prominent figures in Slovak cultural and social life (Wikipedia).

Nearby, Hybská Gorge is a popular destination for hiking. The area is also known for its mineral springs and rich mushrooming sites. In the winter months, ski lifts and certified cross-country skiing trails are available (hybe.sk).

,

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Spiš, Fotografie, Spišské obce

Spišské Podhradie – mesto spod Spišského hradu

skala
Hits: 4842

Spišské podhradie je obec, nad ktorou sa vypína jeden z najväčších hradov na svete – Spišský hrad. Ak sa však chcete na Spišský hrad dostať kratšou cestou, choďte na hrad z Hodkoviec. Najstaršie na tomto území pochádzajú z 5. tisícročia pred n.l. Na prelome 11.-12. storočia sa hradný kopec začal osídľovať natrvalo. V tomto období sa začal stavať Spišský hrad. Vtedy začali vznikať v jeho okolí malé . Spojením takýchto troch vzniklo aj Spišské Podhradie na sútoku Jablonovského a Teledinského potoka (Uhľového) (Wikipedia.sk). Príchodom osadníkov z Flandier, po tatárskom vpáde, začal zrod mesta (spisskyhrad.com). V 12. storočí bolo predhradím Spišského hradu, ale už v polovici 13. storočia sa stalo od hradu nezávislým mestom (Wikipedia.sk). Prvá písomná zmienka je z roku 1249 (spisskyhrad.com). V roku 1279 bolo známe ako Fanum St. Mariae. Neskôr patrilo pod Spoločenstvo spišských Sasov. Ďalším pomenovaním mesta bolo Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Historický nemecký názov mesta je Kirchdorf, resp. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

V stredoveku bolo významným a prosperujúcim mestom (spisskepodhradie.sk). V roku 1677 richtárovi Jakubovi Güntherovi predložilo cechové artikuly 16 cechov: debnársky, hrnčiarsky, murársky, ševcovský, čižmársky, mäsiarsky, súkennícky, krajčírsky, kožušnícky, zámočnícky, tkáčsky, remenársky, kováčsky, puškársky, pivovarnícky a stolársky (Wikipedia.sk). Preslávili sa mäsiari spišskými párkami, ktoré vynikali mimoriadnou kvalitou a do roku 1914 sa dodávali denne aj do reštaurácií a hotelov v Budapešti, kde sa ponúkali ako špecialita. V súvislosti s rozvinutou výrobou plátna na Spiši v meste fungovala aj modrotlačiarenská dielňa s konským mangľom (spisskyhrad.com). V roku 1608 boli pri zakladaní najstaršieho farbiarskeho cechu v celkom Uhorsku, v Levoči, aj majstri zo Spišského Podhradia, Herman a Ján Tibeli. V roku 1770 tu bolo 250 remeselníckych dielní (Wikipedia.sk). Rozvoj mesta bol úzko spätý s obdobím „saskej kolonizácie„. Silná komunita ich potomkov tu žila až do prelomu 18.-19. storočia (spis.eu.sk). Najznámejšou časťou dnešného mesta je Spišská Kapitula, trojloďový kostol s dvojvežovým priečelím, gotickým polygonálnym presbytériom, severnou sakristiou a bočnou kaplnkou (apsida.sk). Spišská kapitula býva označovaná aj ako slovenský Vatikán. Od konca 12. storočia je sídlo Spišského prepoštstva, od roku 1776 sídlom Spišského biskupstva. Od spodnej poskytuje návštevníkovi raritu – ulicu s domami kanonikov po oboch stranách, často zdobené soškami, maľbami, erbami. Biskupská katedrála je klenotom, jej pripomína učebnicu vývoja románskej a gotickej architektúry (cestaunesco.sk). 

Dnes je Spišské Podhradie malým provinčným mestečkom, ktorom žije asi 3800 obyvateľov. Do roku 1945 bolo mestom prevahou rôznych remesiel. Najslávnejší boli výrobcovia spišských párkov, tie vynikali mimoriadnou kvalitou. Dodávali sa denne do reštaurácii a hotelov v Budapešti ako špecialita (cestaunesco.sk). Po roku 1945 sa Spišská Kapitula zmenila na kasárne, neskôr na policajnú školu a archív. Od decembra 2003 sa centrum Spišského Podhradia a Spišská Kapitula stali súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Spišská Kapitula býva označovaná aj ako cirkevné mestečko. Jeho dejiny siahajú až do 9. storočia, kedy sa oproti dnešnej Spišskej Kapitule – na Pažici (kapitula.sk) nachádzal veľký, pravdepodobne benediktínsky kláštor (spisskepodhradie.sk) svätého Martina (kapitula.sk). Spišská Kapitula je od roku 1956 mestskou pamiatkovou rezerváciou. Nachádza sa tu gotický skvost – katedrála svätého Martina, hodinová veža (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie is a village dominated by one of the largest castles in the world – Castle. However, if you want to reach Spiš Castle by a shorter route, go to the castle from Hodkovce. The oldest settlements in this area date back to the 5th millennium BCE. At the turn of the 11th-12th century, the castle hill began to be permanently inhabited, marking the beginning of the construction of Spiš Castle. Small settlements started emerging in its vicinity during this period. The merger of these led to the formation of Spišské Podhradie at the confluence of the Jablonovský and Teledinský streams (Uhľový) (Wikipedia.sk). With the arrival of settlers from Flanders after the Tatar invasion, the town began to take shape (spisskyhrad.com). In the 12th century, it served as the forecourt of Spiš Castle, but by the mid-13th century, it became an independent town (Wikipedia.sk). The first written mention is from the year 1249 (spisskyhrad.com). In 1279, it was known as Fanum St. Mariae. Later, it belonged to the Spiš Saxons Community, and another name for the town was Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). The historical German name of the town is Kirchdorf, or Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

In the medieval period, Spišské Podhradie was a significant and prosperous town (spisskepodhradie.sk). In 1677, the mayor Jakub Günther presented guild articles to 16 guilds, including coopers, potters, masons, shoemakers, butchers, weavers, tailors, furriers, locksmiths, gunsmiths, blacksmiths, weavers, belt makers, gun makers, brewers, and carpenters (Wikipedia.sk). The town became famous for Spiš sausages, known for their exceptional quality, supplied daily to restaurants and hotels in Budapest as a specialty until 1914. The town also had an indigo printing workshop with a horse-powered mangle connected to the thriving linen production in Spiš (spisskyhrad.com). In 1608, Spišské Podhradie masters, Michal Herman and Ján Tibeli, were involved in the founding of the oldest dyers‘ guild in the Kingdom of Hungary in Levoča. In 1770, there were 250 artisan workshops in the town (Wikipedia.sk). The town’s development was closely linked to the period of „Saxon colonization.“ A strong community of their descendants lived here until the late 18th-19th century (spis.eu.sk). The most famous part of today’s town is Spišská Kapitula, featuring a three-naved church with a two-tower façade, Gothic polygonal presbytery, northern sacristy, and a side chapel (apsida.sk). Spišská Kapitula is often referred to as the Slovak Vatican, serving as the seat of the Spiš provostry since the late 12th century and the Spiš Bishopric since 1776. From the lower gate, visitors are treated to a rarity – a street with canon houses on both sides, often adorned with sculptures, paintings, and coats of arms. The Bishop’s Cathedral is a gem, showcasing architecture resembling a textbook on the development of Romanesque and Gothic architecture (cestaunesco.sk).

Today, Spišské Podhradie is a small provincial town with around 3,800 inhabitants. Until 1945, the town was primarily characterized by various crafts. The most renowned were the producers of Spiš sausages, known for their exceptional quality, supplied daily to restaurants and hotels in Budapest as a specialty (cestaunesco.sk). After 1945, Spišská Kapitula transformed into barracks, later a police school and archive. Since December 2003, the center of Spišské Podhradie and Spišská Kapitula have been part of the UNESCO World Heritage. Spišská Kapitula is also referred to as a church town, with its history dating back to the 9th century when a large, likely Benedictine monastery dedicated to Saint was located opposite today’s Spišská Kapitula – on Pažica (kapitula.sk) (spisskepodhradie.sk). Spišská Kapitula has been a municipal monument reserve since 1956. It houses the Gothic treasure – the Cathedral of Saint Martin, and a clock tower (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie ist ein Dorf, das von einer der größten Burgen der Welt – der Spišský hrad (Zipser Burg) – überragt wird. Wenn Sie jedoch einen kürzeren Weg zur Spišský hrad nehmen möchten, gehen Sie von Hodkovce aus zur Burg. Die ältesten Siedlungen in dieser Gegend stammen aus dem 5. Jahrtausend v. Chr. Um die Wende vom 11. zum 12. Jahrhundert begann der Burghügel, dauerhaft besiedelt zu werden. In dieser Zeit begann der Bau der Spišský hrad. Kleinere Siedlungen entstanden in dieser Zeit in seiner Umgebung. Die Vereinigung von drei dieser Siedlungen führte zur Entstehung von Spišské Podhradie an der Mündung der Bäche Jablonovský und Teledinský (Uhľový) (Wikipedia.sk). Mit der Ankunft von Siedlern aus Flandern nach dem Tatareneinfall begann die Stadt zu entstehen (spisskyhrad.com). Im 12. Jahrhundert diente es als Vorburg der Spišský hrad, wurde aber bis Mitte des 13. Jahrhunderts eine unabhängige Stadt (Wikipedia.sk). Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1249 (spisskyhrad.com). Im Jahr 1279 war es als Fanum St. Mariae bekannt. Später gehörte es zur Gemeinschaft der Zipser Sachsen, und ein weiterer Name für die Stadt war Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Der historische deutsche Name der Stadt ist Kirchdorf bzw. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

Im Mittelalter war Spišské Podhradie eine bedeutende und wohlhabende Stadt (spisskepodhradie.sk). Im Jahr 1677 legte der Bürgermeister Jakub Günther 16 Zunftartikel vor, darunter für die Fassbinder, Töpfer, Maurer, Schuhmacher, Fleischer, Weber, Schneider, Kürschner, Schlosser, Büchsenmacher, Schmiede, Weber, Gürtelmacher, Büchsenmacher, Brauer und Tischler (Wikipedia.sk). Die Stadt wurde für die Spišer Würstchen bekannt, die bis 1914 täglich als Spezialität an Restaurants und Hotels in Budapest geliefert wurden. Die Stadt beherbergte auch eine Indigodruckerei mit einem von Pferden betriebenen Mangel, die mit der florierenden Leinenproduktion in der Spiš verbunden war (spisskyhrad.com). Im Jahr 1608 waren bei der Gründung der ältesten Färberzunft im Königreich Ungarn in Levoča auch Meister aus Spišské Podhradie beteiligt, nämlich Michal Herman und Ján Tibeli. Im Jahr 1770 gab es 250 Handwerksbetriebe in der Stadt (Wikipedia.sk). Die Entwicklung der Stadt war eng mit der Periode der „sächsischen Kolonisierung“ verbunden. Eine starke Gemeinschaft ihrer Nachkommen lebte hier bis zum Ende des 18. und Anfang des 19. Jahrhunderts (spis.eu.sk). Der bekannteste Teil der heutigen Stadt ist Spišská Kapitula mit einer dreischiffigen Kirche mit zweiturmiger Fassade, gotischem polygonalem Chor, nördlicher Sakristei und einer Seitenkapelle (apsida.sk). Spišská Kapitula wird oft als das slowakische Vatikan bezeichnet. Es ist seit dem späten 12. Jahrhundert Sitz der Zipser Propstei und seit 1776 Sitz des Zipser Bistums. Vom unteren Tor aus bietet es dem Besucher eine Rarität – eine Straße mit Kanonikerhäusern auf beiden Seiten, oft geschmückt mit Skulpturen, Gemälden und Wappen. Die Bischofskathedrale ist ein Juwel, ihre Architektur erinnert an ein Lehrbuch zur Entwicklung der romanischen und gotischen Architektur (cestaunesco.sk).

Heute ist Spišské Podhradie eine kleine Provinzstadt mit etwa 3.800 Einwohnern. Bis 1945 war die Stadt hauptsächlich von verschiedenen Handwerken geprägt. Die bekanntesten waren die Hersteller von Spišer Würstchen, die bis 1914 täglich als Spezialität an Restaurants und Hotels in Budapest geliefert wurden (cestaunesco.sk). Nach 1945 verwandelte sich Spišská Kapitula in Kasernen, später in eine Polizeischule und ein Archiv. Seit Dezember 2003 sind das Zentrum von Spišské Podhradie und Spišská Kapitula Teil des UNESCO-Welterbes. Spišská Kapitula wird auch als Kirchenstadt bezeichnet, deren Geschichte bis ins 9. Jahrhundert zurückreicht, als sich gegenüber der heutigen Spišská Kapitula – auf Pažica (kapitula.sk) – ein großes, wahrscheinlich benediktinisches Kloster des Heiligen Martin befand (spisskepodhradie.sk). Spišská Kapitula ist seit 1956 ein städtisches Denkmalreservat. Hier befindet sich der gotische Schatz – die Kathedrale des Heiligen Martin und ein Uhrenturm (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie to miejscowość, nad którą wznosi się jedna z największych zamków na świecie – Zamek Spišski. Jeśli jednak chcesz dostać się na Zamek Spišski krótszą drogą, udaj się na zamek z Hodkoviec. Najstarsze osadnictwo na tym obszarze pochodzi z V tysiąclecia p.n.e. Na przełomie XI-XII wieku wzgórze zamkowe zaczęło być zamieszkane na stałe. W tym okresie rozpoczęła się budowa Zamku Spišskiego. Wtedy powstawały też małe osady w jego okolicy. Połączenie trzech z nich doprowadziło do powstania Spišské Podhradie na skrzyżowaniu potoków Jablonovskiego i Teledinskiego (Uhľového) (Wikipedia.sk). Przybycie osadników z Flandrii po najazdach tatarskich rozpoczęło proces tworzenia miasta (spisskyhrad.com). W XII wieku było przedzamczem Zamku Spišskiego, ale już w połowie XIII wieku stało się niezależnym miastem od zamku (Wikipedia.sk). Pierwsza wzmianka pisemna pochodzi z roku 1249 (spisskyhrad.com). W 1279 roku było znane jako Fanum St. Mariae. Później należało do Związku spišskich Sasów. Inną nazwą miasta było Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Historyczna niemiecka nazwa miasta to Kirchdorf, resp. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

W średniowieczu było ważnym i prosperującym miastem (spisskepodhradie.sk). W 1677 roku burmistrzowi Jakubowi Güntherowi przedstawiono 16 cechów: ciesielski, garncarski, murarski, szewski, szewcowski, mięsny, sukno, krawiecki, kuśnierski, ślusarski, tkacki, rymiarski, kowalski, rusznikarski, browarniczy i stolarski (Wikipedia.sk). Rzeźnicy z Spišské Podhradie słynęli z spišskich kiełbasek, które wyróżniały się wyjątkową jakością i do roku 1914 dostarczane były codziennie do restauracji i hoteli w Budapeszcie jako specjał. W związku z rozwiniętą produkcją płótna na Spiši w mieście działała także pracownia błękitodruku z końskim prasłem (spisskyhrad.com). W 1608 roku przy zakładaniu najstarszej cechu farbiarzy na Węgrzech, w Lewoczy, uczestniczyli także mistrzowie z Spišské Podhradie, Michal Herman i Ján Tibeli. W 1770 roku było tu 250 warsztatów rzemieślniczych (Wikipedia.sk). Rozwój miasta był ściśle związany z okresem „saskiej kolonizacji“. Silna społeczność ich potomków mieszkała tutaj aż do przełomu XVIII-XIX wieku (spis.eu.sk). Najbardziej znaną częścią dzisiejszego miasta jest Spišská Kapitula, trójnawowy kościół z dwuwieżowym frontonem, gotyckim prezbiterium w kształcie wieloboku, północną zakrystią i boczną kapliczką (apsida.sk). Spišská Kapitula jest nazywana również słowackim Watykanem. Od końca XII wieku jest siedzibą Prepozytury Spišskej, od roku 1776 siedzibą diecezji Spišskej. Od dolnej bramy oferuje zwiedzającym unikalność – ulicę z domami kanoników po obu stronach, często ozdobionymi figurkami, malowidłami, herbami. Katedra biskupia jest klejnotem, jej architektura przypomina podręcznik rozwoju architektury romańskiej i gotyckiej (cestaunesco.sk).

Dziś Spišské Podhradie to małe prowincjonalne miasteczko zamieszkiwane przez około 3800 mieszkańców. Do roku 1945 miasto było przeważnie ośrodkiem różnych rzemiosł. Najbardziej znanymi byli producenci spišskich kiełbasek, które wyróżniały się wyjątkową jakością. Codziennie dostarczano je do restauracji i hoteli w Budapeszcie jako specjał (cestaunesco.sk). Po roku 1945 Spišská Kapitula przekształciła się w koszary, później w szkołę policyjną i archiwum. Od grudnia 2003 roku centrum Spišského Podhradia i Spišská Kapitula stały się częścią Światowego Dziedzictwa UNESCO. Spišská Kapitula jest również nazywana miastem kościelnym. Jego dzieje sięgają aż do IX wieku, gdy naprzeciwko dzisiejszej Spišskiej Kapituli – na Pažici (kapitula.sk) istniał duży, prawdopodobnie benedyktyński klasztor (spisskepodhradie.sk) św. Marcina (kapitula.sk). Spišská Kapitula jest od roku 1956 miastem zabytkowym. Znajduje się tutaj gotycki skarb – katedra św. Marcina, wieża zegarowa (spis.eu.sk).

,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Spiš, Fotografie

Spišská Sobota – unikátna súčasť Popradu

skala
Hits: 3999

Spišská Sobota je dnes súčasťou Popradu. Je to veľmi pekné miesto, neveľké, ale o to krajšie. Na niektorých domoch sú zachované typické spišské strechy.

V 12. storočí vznikla trhová osada Spišská Sobota, zrejme na mieste staršieho hradiska. Od poslednej tretiny 13. storočia patrila k Spoločenstvu spišských Sasov. Historické názvy: Forum Sabbathae, Sanctus Georgius, Mons Sancti Georgii, Georgnberg (spsobota.szm.com). Príchodom saských Nemcov sa Spišská Sobota stala významným mestom. Mestské práva má udelené od roku 1271 od kráľa Štefana V.. Bola hospodárskym, administratívnym strediskom, sídlom cechov, obchodov, kultúry. Takmer celý tu žilo 750 – 900 obyvateľov. V roku 1545 požiar zničil takmer polovicu a vežu kostola. V roku 1775 zhorelo celé mesto, ale znovu sa postavilo. V 20. storočí narastala výstavba aj počet obyvateľov. Od roku 1950 je Mestskou pamiatkovou rezerváciou. Architektonický a urbanistický ráz Spišskej Soboty je renesančný od roku 1775. Hlavný oltár Kostola svätého Juraja je dielom majstra Pavla z Levoče. Známi rodáci: hokejisti Ľuboš Bartečko, Peter Bondra, Radoslav Suchý (spsobota.szm.com). V 17. storočí tu žila rezbárska rodina Grossovcov, sochári Fridrich a Ján Brokoff. Medzi ďalších : historik a špecialista na gotiku Anton Cyril Glatz, cestovateľ Tibor Székely (spsobota.szm.com), herec Ján Gallovič (Wikipedia.sk). Od roku 1946 je Spišská Sobota mestskou časťou mesta Poprad (Wikipedia.sk).

Spišská Sobota is now part of Poprad. It is a very charming place, not large in size but all the more beautiful. Some houses still retain the typical roofs.

In the 12th century, the market settlement of Spišská Sobota emerged, likely on the site of an older fortification. From the last third of the 13th century, it belonged to the Community of Spiš Saxons. Historical names include Forum Sabbathae, Sanctus Georgius, Mons Sancti Georgii, Georgnberg (spsobota.szm.com). With the arrival of Saxon Germans, Spišská Sobota became a significant town. It was granted town privileges in 1271 by King Stephen V. It served as an economic, administrative center, and the seat of guilds, trade, and culture. Almost the entire medieval period saw a population of 750-900 inhabitants. In 1545, a fire destroyed almost half of the square and the church tower. In 1775, the entire town burned down, but it was rebuilt. In the 20th century, both construction and population numbers grew. Since 1950, it has been a Municipal Monument Reserve. The architectural and urban character of Spišská Sobota has been Renaissance since 1775. The main altar of the Church of St. George is the work of Master Paul of Levoča. Famous natives include hockey players Ľuboš Bartečko, Peter Bondra, Radoslav Suchý (spsobota.szm.com). In the 17th century, the carving family Grossovcov lived here, sculptors Fridrich and Ján Brokoff. Other notable individuals include historian and Gothic specialist Anton Cyril Glatz, traveler Tibor Székely (spsobota.szm.com), and actor Ján Gallovič (Wikipedia.sk). Since 1946, Spišská Sobota has been a district of the city of Poprad (Wikipedia.sk).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Spiš, Fotografie, Spišské obce

Spišský Hrhov

skala
Hits: 2980

Územie dnešnej obec bolo osídľované v neolite, 450 pred n.l.. sa tu usádzali od obdobia Veľkej Moravy (9 – 10. storočie). Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1243. Usadil sa tu významný spišský kolonizačný rod, ktorý neskôr dostal šľachtické rodové meno podľa názvu – Gergew, alebo de Gyrgow. V čase nemeckej kolonizácie sa za potokom Lodzina usadili Sasi a vytvorili novú dedinu – Nemecký Hrhov. V roku 1280 sa Slováci a Sasi spájajú do jednej . Rod de Gyrgow sa pomaďarčil na Gyorgy, obec im patrila až do roku 1885, kedy všetok ich majetok kúpil uhorský šľachtic Vidor Csáky. Hrhov bol ich až do novembra 1944. Na prelome storočí pozvali Csákyovci poľnohospodárskych odborníkov zo Saska, ktorí priniesli aj moderné technológie v chove dobytka, záhradníctve, zeleninárstve a iných remeslách (spisskyhrhov.sk).

Od čias Veľkej Moravy je pre oblasť Spiša typické pestovanie a spracovanie ľanu, v čom vynikali obyvatelia osád na území dnešného Spišského Hrhova. Od pomenovania remeselníkov s ľanom, ktorých volali gargovia pochádzajú aj najstaršie pomenovania obce – Gargow, Gurgow, Gurhew. Gargovia vynikali aj zhotovovaním predmetov na spracovanie ľanu, akými boli barda, bidla, ostatné časti krosien: cepi, cerľice – trlice na ručné trepanie, cjefki na navíjanie priadze, vretená, snovadliny, haspľe – motovidlá, kolovrátky, kúdele, tĺky, šmertki – motacie zariadenia, piesty, rafi – na odstraňovanie semien z ľanu, česáky, grample – na mykanie ľanu. Rozvinuté bolo aj košikárstvo, kováčstvo, kožiarstvo, drevorubačstvo, mlynárstvo, výroba zvoncov, výroba predmetov pre stravovanie, odievanie, staviteľstvo, tkáčstvo, tehliarstvo, šindliarstvo, výroba sviečok, výšivkárstvo, čipkárstvo, výroba šperkov, hudobných nástrojov, hračiek. V súčasnosti dochádza k renesancii ľudovej umeleckej výroby, na čo má Spišský Hrhov výborné predpoklady (spisskyhrhov.sk).

Spišský Hrhov je obec nachádzajúca sa na východe Slovenska v okrese Spišská Nová Ves. Patrí do Prešovského kraja a leží v blízkosti pohoria Levočské vrchy. Medzi významné patrí aj kostol svätého Michala Archaniela. Neďaleko je Zároveň Slovenský raj.

The territory of the present-day village was settled in the Neolithic period around 450 BC. Slavs began to inhabit the area during the Great Moravian period (9th – 10th century). The first written mention of the village dates back to the year 1243. A significant colonization family settled here, later acquiring a noble family name based on the village’s name – Gergew or de Gyrgow. During the time of German colonization, Saxons settled across the Lodzina stream, forming a new village – German Hrhov. In 1280, Slovaks and Saxons merged into a single village. The de Gyrgow family Hungarianized their name to Gyorgy, and they owned the village until 1885 when all their property was bought by the Hungarian noble Vidor Csáky. Hrhov was under their ownership until November 1944. At the turn of the century, the Csáky family invited agricultural experts from Saxony, who brought modern technologies in cattle farming, horticulture, vegetable farming, and other crafts (spisskyhrhov.sk).

Since the times of Great Moravia, the Spiš region has been characterized by the cultivation and processing of flax, in which the inhabitants of settlements in the present-day Spišský Hrhov excelled. The oldest names of the village, such as Gargow, Gurgow, Gurhew, originated from the naming of flax craftsmen called gargovia. Gargovia excelled in the production of tools for flax processing, such as barda, bidla, other parts of looms: cepi, cerľice – reels for hand spinning, cjefki for winding yarn, vretená, snovadliny, haspľe – winding devices, kolovrátky, kúdele, tĺky, šmertki – winding devices, piesty, rafi – for removing seeds from flax, česáky, grample – for combing flax. Basketry, blacksmithing, tanning, logging, milling, bell making, production of items for food, clothing, construction, weaving, brick making, shingle making, candle making, embroidery, lace making, jewelry making, musical instruments, and toy making were also well-developed. Currently, there is a renaissance in folk artistic production, for which Spišský Hrhov has excellent conditions (spisskyhrhov.sk).

Spišský Hrhov is a village located in the eastern part of Slovakia, in the Spišská Nová Ves district. It belongs to the Prešov Region and is situated near the Levočské vrchy mountains. Among the significant buildings is the Church of St. Michael the Archangel. Nearby is also the Slovak Paradise.

Obszar dzisiejszej wsi był zasiedlany już w neolicie, około 450 lat przed naszą erą. Słowianie zaczęli się osiedlać tutaj od czasów Wielkiej Morawy (IX – X wiek). Pierwsza pisemna wzmianka o wsi pochodzi z roku 1243. Osiedlili się tu znaczący spišski ród kolonizacyjny, który później przyjął szlacheckie nazwisko od nazwy wsi – Gergew lub de Gyrgow. W czasie niemieckiej kolonizacji, za potokiem Lodzina, osiedlili się Sasowie, zakładając nową wioskę – Niemiecki Hrhov. W 1280 roku Słowacy i Sasowie połączyli się w jedną wioskę. Rodzina de Gyrgow zmieniła swoje nazwisko na Gyorgy, a wieś była ich własnością aż do 1885 roku, kiedy całą ich posiadłość zakupił węgierski szlachcic Vidor Csáky. Hrhov był ich do listopada 1944 roku. Na przełomie wieku Csákyowie zaprosili specjalistów rolnictwa z Saksonii, którzy wprowadzili nowoczesne technologie w hodowli bydła, ogrodnictwie, warzywnictwie i innych rzemiosłach (spisskyhrhov.sk).

Od czasów Wielkiej Morawy, charakterystyczną cechą dla obszaru Spisza jest uprawa i przetwarzanie lnu, w czym wyróżniali się mieszkańcy osad na obszarze dzisiejszego Spišského Hrhova. Od nazwy rzemieślników pracujących z lnem, których nazywano gargovia, pochodzą najstarsze nazwy wsi – Gargow, Gurgow, Gurhew. Gargovia wyróżniali się również wytwarzaniem przedmiotów do przetwarzania lnu, takich jak sztyc, cep, pozostałe części krosna: cepi, cerľice – trlice do ręcznego przędzenia, cjefki do nawijania nici, wrzeciona, snovadliny, haspľe – motowidła, kołowrąbki, kúdele, tłuki, szmertki – urządzenia do nawijania lnu. Rozwinięte było również wikliniarstwo, kowalstwo, garbarstwo, wycinka drzewa, młynarstwo, produkcja dzwonów, produkcja przedmiotów do jedzenia, ubioru, budownictwo, tkactwo, ceglarstwo, dachówkarstwo, produkcja świec, haftowanie, koronkarstwo, produkcja biżuterii, instrumentów muzycznych, zabawek. Obecnie dochodzi do renesansu ludowego rzemiosła artystycznego, do czego Spišský Hrhov ma doskonałe warunki (spisskyhrhov.sk).

Spišský Hrhov to wieś położona na wschodzie Słowacji, w powiecie Spišská Nová Ves. Należy do kraju Preszowskiego i znajduje się w pobliżu gór Levočské vrchy. Wśród ważnych budowli jest Kościół św. Michała Archanioła. W pobliżu znajduje się także Słowacki Raj.