2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 8980

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 32 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 17101711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 17591764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­tastrieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 123738 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 14881491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).


The ter­ri­to­ry of the city was sett­led by Celts in the 3rd to 2nd cen­tu­ries BCE, who mined gold here. The oldest writ­ten men­ti­on of the city dates back to 1156, refer­ring to it as ter­ra banen­sium – the land of miners. In the 13th cen­tu­ry, sett­lers from Tyrol and Saxo­ny arri­ved in Ban­ská Štiav­ni­ca (wiki​pe​dia​.sk). The domi­nant fea­tu­re of Tri­ni­ty Squ­are is the pla­gue column, which was erec­ted as a sign of gra­ti­tu­de for the retre­at of the pla­gue epi­de­mic in 1710 – 1711. The ori­gi­nal sim­ple column was later recons­truc­ted in 1759 – 1764 accor­ding to the design of the sculp­tor Dionýz Sta­net­ti. On the pedes­tal, sculp­tu­res of six saints, pro­tec­tors against the pla­gue and pat­rons of miners, are pla­ced: St. Sebas­tian, St. Fran­cis Xavier, St. Bar­ba­ra, St. Roch, St. Cat­he­ri­ne, St. Joseph (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca is one of the oldest towns in the King­dom of Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). Geolo­gi­cal­ly, the city is situ­ated in the cal­de­ra of a stra­to­vol­ca­no. The ter­ri­to­ry of the pre­sent city was sett­led in pre­his­to­ric times, undoub­ted­ly dri­ven by the dis­co­ve­ry of pre­ci­ous metals, espe­cial­ly gold and sil­ver. The town deve­lo­ped from a sett­le­ment in the Štiav­ni­ca stre­am val­ley. The second sett­le­ment was on the slo­pe of Glan­zen­berg – now it is the Old Town. In the 1230s, the­re alre­a­dy exis­ted a parish church of the Vir­gin Mary (Old Cast­le) and the Domi­ni­can Church of St. Nicho­las (toda­y­’s parish church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary). In 1237 – 38, Ban­ská Štiav­ni­ca gai­ned town pri­vi­le­ges, beco­ming a sig­ni­fi­cant cen­ter for sil­ver pro­duc­ti­on in Euro­pe and a lea­ding eco­no­mic hub in Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). The squ­are is home to the Late Got­hic Evan­ge­li­cal Church of St. Cat­he­ri­ne (Slo­vak Church). It was built bet­we­en 1488 and 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is cal­led the Slo­vak Church becau­se Slo­vak miners were pre­a­ched to in the­ir lan­gu­age here (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 15251526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


In 1776, a cha­pel dedi­ca­ted to St. John of Nepo­muk was added to the church. Below the church, the­re is a crypt whe­re may­ors and pro­mi­nent citi­zens were buried (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). From the 16th cen­tu­ry, the town faced almost 150 years of the Tur­kish thre­at. The city cons­truc­ted a double-​circle defen­se sys­tem with gates and main­tai­ned its army. The Turks did not mana­ge to bre­ach the city, but it cost the town con­si­de­rab­le resour­ces, and miners found them­sel­ves in a dif­fi­cult social posi­ti­on, lea­ding to pro­tests and even a rebel­li­on in 1525 – 1526. Later, the situ­ati­on sta­bi­li­zed, and a gol­den age of mining and the city began (Buj­no­vá et all, 2003). Gold and sil­ver mining rea­ched its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of sil­ver (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 17441751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003).


In the 18th cen­tu­ry, Ban­ská Štiav­ni­ca beca­me the third-​largest city in Hun­ga­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In 1735, Samu­el Miko­ví­ny foun­ded a uni­que scho­ol here to train mining pro­fes­si­onals. During the Baro­que peri­od, both chur­ches and bour­ge­ois hou­ses were reno­va­ted, and bet­we­en 1744 and 1751, a new land­mark, the Cal­va­ry, was added. In the mid-​18th cen­tu­ry, the cen­tral Slo­vak mining regi­on beca­me the hub of the most advan­ced mining and metal­lur­gi­cal tech­no­lo­gy in Euro­pe. Ide­al con­di­ti­ons for spe­cia­li­zed edu­ca­ti­on in tech­ni­cal scien­ces rela­ted to the­se indus­tries emer­ged, lea­ding to the estab­lish­ment of the worl­d’s first tech­ni­cal uni­ver­si­ty, the Mining Aca­de­my, in 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Today, three buil­dings are loca­ted in the Upper Bota­ni­cal Gar­den (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Later, the fores­try focus was added; in 1824, it mer­ged with the sepa­ra­te Fores­try Ins­ti­tu­te, beco­ming the Mining and Fores­try Aca­de­my. The scho­ol att­rac­ted inven­ti­ve tech­ni­cians and scien­tists (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).


In 1796, the clas­si­cist Evan­ge­li­cal Church was com­ple­ted. Sig­ni­fi­cant figu­res in Slo­vak his­to­ry wor­ked and stu­died in the Štiav­ni­ca scho­ols. By popu­la­ti­on, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest city in Slo­va­kia and the third-​largest in Hun­ga­ry in the ear­ly 1780s. In the 19th and 20th cen­tu­ries, mining beca­me an unp­ro­fi­tab­le ven­tu­re due to fal­ling metal pri­ces, tumul­tu­ous times of revo­lu­ti­ons and wars. The hards­hips of World War I deep­ly affec­ted Ban­ská Štiav­ni­ca. The com­plex integ­ra­ti­on into the new Cze­cho­slo­vak Repub­lic, alre­a­dy com­pli­ca­ted by the mul­tieth­nic struc­tu­re of the city­’s popu­la­ti­on, was furt­her com­pli­ca­ted by the arri­val of the Hun­ga­rian Red Army in June 1919. The new sta­te and pub­lic admi­ni­stra­ti­on began to take sha­pe only after the inter­ven­ti­on of the Cze­cho­slo­vak army.

During the cri­sis in the 1930s, the­re were con­si­de­ra­ti­ons to halt mining pro­duc­ti­on, which defi­ni­ti­ve­ly hap­pe­ned in the ear­ly 1990s when mining essen­tial­ly came to a halt. The centuries-​old mining tra­di­ti­on came to a clo­se (Buj­no­vá et all, 2003). After the social chan­ges in 1989, efforts to pre­ser­ve and valo­ri­ze the city­’s cul­tu­ral heri­ta­ge inten­si­fied. In 1993, Ban­ská Štiav­ni­ca was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List. In recent years, life in the city has gai­ned new impul­ses thanks to diver­se cul­tu­ral and social acti­vi­ties. Hig­her edu­ca­ti­on retur­ned, tou­rism is deve­lo­ping, and local indus­tries are thri­ving. The city is gra­du­al­ly recon­nec­ting with its his­to­ri­cal tra­di­ti­on (Buj­no­vá et all, 2003).

Hope­ful­ly, we will app­re­cia­te our past more and get to know it. Then, we will sure­ly value our­sel­ves more in the pre­sent. And that is our futu­re, a good futu­re. One mani­fe­sta­ti­on of awa­re­ness is the Sala­man­der Fes­ti­vals. The Old Cast­le under­went a rich archi­tec­tu­ral and func­ti­onal pre­lu­de befo­re beco­ming the Old Cast­le. In the 13th cen­tu­ry, the­re was the Church of the Vir­gin Mary and the ceme­te­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In the 15th cen­tu­ry, the church was hea­vi­ly dama­ged during an eart­hqu­ake and an attack by oppo­nents of King Ladis­laus the Post­hu­mous (Buj­no­vá et all, 2003).


Neskôr pri­bu­dol múr až vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 15641571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).


Later, a wall was added until the cre­a­ti­on of the Got­hic hall church. It con­ti­nu­ed as an anti-​Turkish for­tress until its pre­sent form with a Baro­que cast­le tower (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is the best-​preserved city cast­le in Slo­va­kia and is also asso­cia­ted with the very begin­nings of muse­ums in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the late 19th cen­tu­ry, at the ini­tia­ti­ve of Rich­tár Goldb­run­ner, they began to col­lect exhi­bits here, which led to the ope­ning of the first muse­um in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1900. Today, it is kno­wn as the Slo­vak Mining Muse­um. The first cura­tor, Voj­tech Baker, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in its estab­lish­ment. During the sum­mer, the Old Cast­le comes ali­ve with nume­rous cul­tu­ral events, inc­lu­ding con­certs and the­at­ri­cal per­for­man­ces. The­re is par­ti­cu­lar inte­rest in the tra­di­ti­onal Fes­ti­val of Arts, Crafts, and Enter­tain­ment (Buj­no­vá et all, 2003).

The New Cast­le (Vir­gin Cast­le) also has its intri­gu­ing his­to­ry. As part of for­ti­fy­ing the city against the Turks, a mas­si­ve rec­tan­gu­lar for­tress was built bet­we­en 1564 and 1571 on the top of the Frau­en­berg hill, near the road to Vind­šach­ta (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The New Cast­le stands on the Frau­en­berg hill, ser­ving as a mili­ta­ry obser­va­to­ry and part of the watch­to­wer network. It pro­vi­ded visu­al con­tact with the obser­va­to­ry on Sit­no and could rece­i­ve sig­nals about the move­ment of Tur­kish tro­ops from Kru­pi­na and Levi­ce (Buj­no­vá et all, 2003).


Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Archa­e­olo­gi­cal fin­dings on Glan­zen­berg pro­ve that mining was alre­a­dy deve­lo­ping during the Cel­tic sett­le­ment peri­od (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – the Cham­ber Court is one of the lar­gest archi­tec­tu­ral com­ple­xes in the city. After the dec­li­ne of the cast­le and for­ti­fied com­plex on Glan­zen­berg in the mid-​15th cen­tu­ry, it beca­me the seat of the roy­al mining cham­ber. From the mid-​16th cen­tu­ry, it was the main cham­ber coun­t’s resi­den­ce, over­se­e­ing mines, smel­ters, mints, forests, and tech­ni­cal edu­ca­ti­on throug­hout the cen­tral Slo­vak mining regi­on. Among other things, ore was refi­ned here, gold sepa­ra­ted from sil­ver, and urbu­ra” col­lec­ted – a tax on extrac­ted ore (Buj­no­vá et all, 2003). It is loca­ted on the stre­et of the same name, bet­we­en Far­ská and Kato­va stre­ets, or Dol­ná and Andre­ja Kme­ťa. In front of the faca­de is a sta­tue of Andrej Kmeť (Buj­no­vá et all, 2003). On the sur­fa­ce of Glan­zen­berg, the hill of the Old Town, a rich ore vein cal­led Špi­tá­ler emer­ges. The Ger­man name means Shi­ny Hill.” At the site of sur­fa­ce mining, the­re are expo­sed sto­ne walls, pre­ser­ved tun­nels, chim­ne­ys, remains of ore quali­ty deter­mi­na­ti­on equ­ip­ment, smel­ting fur­na­ces with rem­nants of slag, spo­il mate­rial, and mining tools. The hig­hest part of the hill was occu­pied by a for­ti­fied sett­le­ment whe­re urbu­ra was col­lec­ted, and extrac­ted ore was sto­red (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka is a Baro­que tower-​like struc­tu­re from 1681. By bea­ting a wooden board from the tower, miners were sum­mo­ned to work. The ground and under­ground parts hou­sed a jail (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The bell rin­ging was also heard during fes­ti­ve occa­si­ons, mining mee­tings, fune­rals, and fires (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­muMate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).


The Mining Muse­um in Natu­re (Mining Open-​Air Muse­um) has been offe­ring the oppor­tu­ni­ty sin­ce 1974 to step into a more than 400-​year-​old mine. The exhi­bi­ti­on inc­lu­des a tour of the Ondrej shaft. The under­ground guided rou­te with tools and equ­ip­ment is 1.5 km long, lea­ding through old mining tun­nels from the 17th to the 19th cen­tu­ry. Visi­tors wear coats and hel­mets with the­ir own light sour­ce. On the sur­fa­ce, the­re are mining loco­mo­ti­ves and hau­ling equ­ip­ment. Near the muse­um, the­re is an exhi­bi­ti­on of coal mining, the for­mer Powder Hou­se buil­ding, a mining sawmill, and the Klin­ger water reser­vo­ir (Buj­no­vá et all, 2003).

The mining water mana­ge­ment sys­tem is a uni­que sys­tem of reser­vo­irs (taj­chy) built pre­ci­se­ly for mining acti­vi­ties. Mining acti­vi­ties requ­ire a sig­ni­fi­cant amount of water. The lack of water was one of the rea­sons for the impen­ding dec­li­ne of mining in the 17th cen­tu­ry. Pum­ping out groun­dwa­ter from mines was very chal­len­ging. On the other hand, water was needed for pro­ces­sing the extrac­ted ore. In the 18th cen­tu­ry, a bold tech­ni­cal solu­ti­on emer­ged – seve­ral dozen water reser­vo­irs dam­med by clay-​stone dams – taj­chy (from the Ger­man word Teich,” mea­ning pond), which were har­mo­ni­ous­ly integ­ra­ted into the lands­ca­pe. Water flo­wed into them through a uni­que sys­tem of mining dit­ches and adits from the hig­her are­as of the Štiav­nic­ké Vrchy. Such a solu­ti­on was rea­li­zed thanks to local experts, pri­ma­ri­ly Samu­el Miko­ví­ny and Matej Kor­nel Hell. Later, due to the advent of ste­am and, espe­cial­ly, elect­ric power and the dec­li­ne of mining, the ori­gi­nal pur­po­se of taj­chy faded away (Buj­no­vá et all, 2003).


Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 17821878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


The dee­pest reser­vo­ir in the Ban­ská Štiav­ni­ca regi­on was Rozg­rund from the 18th cen­tu­ry. Its dam, with its slo­pe on the aerial side, repre­sen­ted a tech­ni­cal mar­vel — it was the bol­dest cons­truc­ti­on in the world until the mid-​19th cen­tu­ry. Uni­que are also the sys­tems of inlet and drai­na­ge dit­ches, mutu­al inter­con­nec­ti­ons, out­put adits, and faci­li­ties. The Rich­ňav­ské reser­vo­irs have the lon­gest sys­tem of water dit­ches. The total volu­me of reser­vo­irs, built sin­ce the 16th cen­tu­ry, was around 7 mil­li­on m³, with a length of col­lec­ting dit­ches at 72 km and dri­ving dit­ches at 57 km.

The Ban­ská Štiav­ni­ca mining indus­try made a sig­ni­fi­cant mark on his­to­ry through the here­di­ta­ry adit drai­na­ge mining works. In rich are­as, they natu­ral­ly drai­ned mining waters to the sur­fa­ce. A com­ple­te uni­que fea­tu­re was the Impe­rial Adit, later cal­led the Voz­ni­ca Adit, built bet­we­en 1782 and 1878, which, at the time of its com­ple­ti­on, was the lon­gest under­ground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It con­ti­nu­es to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bie­ber Adit, which began exca­va­ti­on no later than the 14th cen­tu­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 2000 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


On the dams, the­re are wooden cabins kno­wn as monks,” hou­sing equ­ip­ment to con­trol the water dis­char­ge from the reser­vo­ir. Accor­ding to legend, when they were buil­ding the oldest dam, the­re were gre­at con­cerns about whet­her the dam would hold. In the end, the dam par­tial­ly gave way, but they could­n’t find the flaw. The buil­der Daru­mi­ni sug­ges­ted that they bury a living per­son in the dam. That per­son beca­me the monk Fran­ti­šek, who wan­ted to ato­ne for his sins (Soňa Luži­no­vá). Accor­ding to the legend of the lizards, once a shep­herd saw somet­hing glim­mer on the slo­pe of toda­y­’s Old Town and noti­ced two lizards – one with a gol­den back and the other with a sil­ver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nug­get. Tha­t’s why lizards are part of the city­’s coat of arms. Hen­ce, the shep­herd walks in a sala­man­der pro­ces­si­on with a lizard during the annu­al fes­ti­vi­ties (Buj­no­vá et all, 2003). The oldest miners in the Štiav­nic­ké Vrchy were the Celts from the Kotí­ny tri­be. They sear­ched for nob­le metals here from 200 to 0 BC and min­ted coins from sil­ver (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Naprí­klad do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej ulice.

V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tu do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ce (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Addi­ti­onal per­so­na­li­ties from Ban­ská Štiav­ni­ca inc­lu­de wri­ter and pla­y­wright Anton Hykisch, archa­e­olo­gist, geolo­gist, and his­to­rian Andrej Kmeť, car­tog­rap­her Samu­el Miko­ví­ni, phy­si­cist, mat­he­ma­ti­cian Chris­tian Johann Dopp­ler, poet Andrej Slád­ko­vič, and act­res­ses Mag­da Vášá­ry­o­vá and Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Pano­rá­my

Pano­rá­my

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2016, 2016-2020, Časová línia, Česko, Krajina, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Rajnochovice – obec lesa aj valašskej katedrály

Hits: 346

Raj­no­cho­vi­ce sú turis­tic­kým cen­trom Hos­týn­skych vrchov. Obec je pes­trá, pre­važ­ne zales­ne­ná z mno­hý­mi pasien­ka­mi, kto­ré sú dedič­stvom osíd­ľo­va­nia. V lete tu je troj­ná­sob­né množ­stvo oby­va­te­ľov, nachá­dza sa tu viac ako 550 rekre­ač­ných chát a objek­tov (raj​no​cho​vi​ce​.cz). Raj­no­cho­vi­ce vznik­li z nie­koľ­kých osád: Polom, Hodo­no­vi­ce, Čer­ná ves, Kate­ři­ni­ce, Košov a iné, v kto­rých žili dre­vá­ri, uhlia­ri, pas­tie­ri, roľ­ní­ci, stre­chá­ri. V roku 1640 sa naro­dil bača Miku­láš Raj­noch, slú­žil na kelčs­kom pan­stve. 8. máj 1721 je dátum zalo­že­nia Raj­no­cho­víc. His­to­ric­ká názov obce je Zál­ho­tí. V oko­lí Hos­tý­na vzni­ka­li huty a mly­ny, na úze­mí dneš­nej obce bola posta­ve­ná vyso­ká pec a mlyn. V roku 1775 v Raj­no­cho­vi­ciach žilo 1775 oby­va­te­ľov (raj​no​cho​vi​ce​.cz). 

Neďa­le­ko od dneš­né­ho cin­to­rí­na stál v minu­los­ti dre­ve­ný kos­to­lík svä­tej Anny, zrej­me z 12. sto­ro­čia. Ved­ľa dal kar­di­nál Wolf­gang z Sch­rat­ten­ba­chů posta­viť chrám Naro­de­nia Pan­ny Márie a svä­tej Anny v rokoch 17111716. Je nazý­va­ný valaš­skou kated­rá­lou”, fun­gu­je ako pút­nic­ké mies­to, kaž­do­roč­ne sa tu koná púť (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

V roku 1775 bolo v Raj­no­cho­vi­ciach päť vod­ných píl a dva mly­ny. Kon­com 19. sto­ro­čia 7 mly­nov. V súčas­nos­ti sú tu dve píly (raj​no​cho​vi​ce​.cz). V rokoch 19041906 bola v Raj­no­cho­vi­ciach vybu­do­va­ná úzko­ko­ľaj­ná les­ná želez­ni­ca za úče­lom zvá­ža­nia dre­va k píle. Voz­ne mali nos­nosť 6000 kg. Súčas­ťou boli dva osob­né voz­ne pre výle­ty pan­stva. Po jej lik­vi­dá­cii v roku 1925 osta­la dodnes maleb­ná les­ná ces­ta štre­ka” (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

Naj­väč­ším bohat­stvom obce boli vždy a sú lesy. Dre­vo sa z lesov v minu­los­ti nezvá­ža­lo, ale spla­vo­va­lo. Pre zvý­še­nie toku vody sa vybu­do­va­li malé prieh­ra­dy, tzv. klau­zy”. Klau­za na Roso­šen­ce sa zacho­va­la dodnes. Spla­vo­va­nie trva­lo 1014 dní (raj​no​cho​vi​ce​.cz). Raj­no­cho­vi­ce sú zná­me aj výro­bou rázo­vi­tej raj­no­chov­skej kera­mi­ky” – tou­far. kto­rá sa tvo­ri­la v 19. sto­ro­čí (raj​no​cho​vi​ce​.cz).


Raj­no­cho­vi­ce is a tou­rist cen­ter of the Hos­týn Hills. The vil­la­ge is diver­se, pre­do­mi­nan­tly fores­ted with many mea­do­ws, which are a lega­cy of sett­le­ment. In the sum­mer, the popu­la­ti­on trip­les, and the­re are more than 550 rec­re­a­ti­onal cot­ta­ges and faci­li­ties (raj​no​cho​vi​ce​.cz). Raj­no­cho­vi­ce ori­gi­na­ted from seve­ral sett­le­ments: Polom, Hodo­no­vi­ce, Čer­ná Ves, Kate­ři­ni­ce, Košov, and others, whe­re wood­cut­ters, char­co­al bur­ners, shep­herds, far­mers, and roofers lived. In 1640, the shep­herd Miku­láš Raj­noch was born, who ser­ved in the Kelč esta­te. May 8, 1721, is the date of the foun­ding of Raj­no­cho­vi­ce. The his­to­ri­cal name of the vil­la­ge is Zál­ho­tí. Iron­works and mills were estab­lis­hed near Hos­týn, and a blast fur­na­ce and mill were built in the ter­ri­to­ry of toda­y­’s vil­la­ge. In 1775, the­re were 1,775 inha­bi­tants in Raj­no­cho­vi­ce (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

Not far from the cur­rent ceme­te­ry sto­od a wooden church of St. Anne in the past, pro­bab­ly from the 12th cen­tu­ry. Next to it, Car­di­nal Wolf­gang of Sch­rat­ten­bach had the Church of the Nati­vi­ty of the Vir­gin Mary and St. Anne built bet­we­en 1711 and 1716. It is cal­led the Valas­sian Cat­hed­ral” and ser­ves as a pilg­ri­ma­ge site, hos­ting an annu­al pilg­ri­ma­ge (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

In 1775, the­re were five water sawmills and two mills in Raj­no­cho­vi­ce. By the end of the 19th cen­tu­ry, the­re were seven mills. Cur­ren­tly, the­re are two sawmills (raj​no​cho​vi​ce​.cz). From 1904 to 1906, a narrow-​gauge forest rai­lway was built in Raj­no­cho­vi­ce for tran­s­por­ting tim­ber to the sawmill. The wagons had a capa­ci­ty of 6000 kg. It inc­lu­ded two pas­sen­ger wagons for esta­te excur­si­ons. After its liqu­ida­ti­on in 1925, the pic­tu­re­sque forest road štre­ka” remai­ned to this day (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

The gre­a­test wealth of the vil­la­ge has alwa­ys been and remains the forests. Wood from the forests was not tran­s­por­ted but flo­ated. Small dams, cal­led klau­zy,” were built to inc­re­a­se the water flow. The klau­za at Roso­šen­ka has been pre­ser­ved to this day. Flo­ating las­ted 10 to 14 days (raj​no​cho​vi​ce​.cz). Raj­no­cho­vi­ce are also kno­wn for the pro­duc­ti­on of dis­tinc­ti­ve Raj­no­cho­vi­ce cera­mics” – tou­far, which was cre­a­ted in the 19th cen­tu­ry (raj​no​cho​vi​ce​.cz).


Raj­no­cho­vi­ce jsou turis­tic­kým cen­trem Hos­týn­ských vrchů. Obec je pes­trou, pře­váž­ně zales­něnou s mno­ha pas­tvi­na­mi, kte­ré jsou dědic­tvím osíd­le­ní. V létě zde žije troj­ná­so­bek oby­va­tels­tva, a nachá­zí se zde více než 550 rekre­ač­ních chat a objek­tů. Raj­no­cho­vi­ce vznik­ly z něko­li­ka osad: Polom, Hodo­no­vi­ce, Čer­ná ves, Kate­ři­ni­ce, Košov a dal­ší, kde žili dře­vo­rub­ci, uhlí­ři, pas­tev­ci, rol­ní­ci, šin­de­lá­ři. V roce 1640 se naro­dil bača Miku­láš Raj­noch, slou­žil na kelčs­kém pan­ství. 8. květ­na 1721 je datem zalo­že­ní Raj­no­cho­vic. His­to­ric­ký název obce je Zál­ho­tí. V oko­lí Hos­tý­na vzni­ka­ly hutě a mlý­ny, na úze­mí dneš­ní obce byla posta­ve­na vyso­ká pec a mlýn. V roce 1775 v Raj­no­cho­vi­cích žilo 1775 oby­va­tel. Neda­le­ko od dneš­ní­ho hřbi­to­va stál v minu­los­ti dře­věný kos­te­lík sva­té Anny, zřej­mě z 12. sto­le­tí. Ved­le dal kar­di­nál Wolf­gang z Sch­rat­ten­ba­chů posta­vit chrám Naro­ze­ní Pan­ny Marie a sva­té Anny v letech 17111716. Je nazý­ván valaš­skou kated­rá­lou”, fun­gu­je jako pout­ní mís­to, kaž­do­roč­ně se zde koná pouť. V roce 1775 bylo v Raj­no­cho­vi­cích pět vod­ních pil a dva mlý­ny. Kon­cem 19. sto­le­tí 7 mlý­nů. V sou­čas­nos­ti jsou zde dvě pily. V letech 19041906 byla v Raj­no­cho­vi­cích vybu­do­vá­na úzko­roz­chod­ná les­ní želez­ni­ce za úče­lem zvá­že­ní dře­va k pílám. Vozí­ky měly nos­nost 6000 kg. Sou­čás­tí byly dva osob­ní vozy pro výle­ty pan­stva. Po její lik­vi­da­ci v roce 1925 zůs­ta­la dodnes maleb­ná les­ní ces­ta štre­ka”. Nej­vět­ším bohat­stvím obce byly vždy a jsou lesy. Dře­vo se z lesů v minu­los­ti nezvá­že­lo, ale spla­vo­va­lo. Pro zvý­še­ní toku vody se posta­vi­ly malé přeh­ra­dy, tzv. klau­zy”. Klau­za na Roso­šen­ce se zacho­va­la dodnes. Spla­vo­vá­ní trva­lo 1014 dní. Raj­no­cho­vi­ce jsou zná­mé i výro­bou rázo­vi­té raj­no­chov­ské kera­mi­ky” – tou­far, kte­rá se tvo­ři­la v 19. století.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Gemer, Krajina, Slovenská krajina

Slavec

Hits: 2464

Obec Sla­vec vznik­la v 13. sto­ro­čí osa­mos­tat­ne­ním z Brzo­tí­na. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1243. His­to­ric­ké náz­vy obce: Zalouch­ha­za, Zava­lya, Sza­ló­ka, Sza­lócz, Salo­vec. Ku obci sa via­žu via­ce­ré arche­olo­gic­ké nále­zis­ká: Maš­taľ­ná jas­ky­ňa, jas­kyn­né síd­lo z mlad­šej doby kamen­nej, doby bron­zo­vej a star­šej doby želez­nej. A jas­ky­ňa Ľud­mi­la, jas­kyn­né síd­lis­ko z mlad­šej doby kamen­nej, star­šej doby želez­nej a zo stre­do­ve­ku. Gom­ba­se­ku síd­lis­ko zalo­že­né začiat­kom 14. sto­ro­čia. Obec má miest­ne čas­ti: Vido­vá a osa­dy Gom­ba­sek a Hámor. 16. – 17. sto­ro­čí bola obec vysta­ve­ná turec­kým nájaz­dom a dran­co­va­niu cisár­skych voj­sk. V 19. sto­ro­čí tu bol hámor Rima­mu­rán­skej spo­loč­nos­ti a vo Vido­vej vznik­la huta a elek­trá­reň. V minu­los­ti sa oby­va­te­lia zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, pas­tier­stvom, pále­ním váp­na a hut­níc­tvom. Oby­va­te­lia už v stre­do­ve­ku páli­li uhlie pre žele­ziar­ske pod­ni­ky (sla​vec​.sk).

Obec Sla­vec sa nachá­dza v stre­de Národ­né­ho par­ku Slo­ven­ský kras (sla​vec​.sk), v nad­mor­skej výš­ke 232 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Roz­lo­ha obce je 17.53 km2 (sla​vec​.sk). Žije tu 463 oby­va­te­ľov. Naj­výz­nam­nej­šou pamiat­kou je are­ál zanik­nu­té­ho gotic­ké­ho kláš­to­ra Pau­lí­nov zo 14. sto­ro­čia v čas­ti Gom­ba­sek (Wiki­pe­dia). Gom­ba­sec­ká jas­ky­ňa, kto­rá je súčas­ťou sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO sa nachá­dza v kata­stri obce. Vysky­tu­je sa tu kva­lit­ný vápe­nec, kame­ňo­lom Gom­ba­sek na sva­hu Ple­ši­vec­kej pla­ni­ny fun­gu­je od roku 1906. Je však prav­da, že znač­ne zni­žu­je este­tic­kú hod­no­tu kra­ji­ny. Ras­tú tu naj­mä tep­lo­mil­né dru­hy rast­lín, kto­ré sú veľ­mi nároč­né na tep­lo (sla​vec​.sk).


The vil­la­ge of Sla­vec ori­gi­na­ted in the 13th cen­tu­ry through its inde­pen­den­ce from Brzo­tín. The first writ­ten men­ti­on is from 1243. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Zalouch­ha­za, Zava­lya, Sza­ló­ka, Sza­lócz, Salo­vec. The regi­on is asso­cia­ted with seve­ral archa­e­olo­gi­cal sites: Maš­taľ­ná Cave, a cave sett­le­ment from the Neolit­hic, Bron­ze Age, and Iron Age. And the cave Ľud­mi­la, a cave sett­le­ment from the Neolit­hic, Iron Age, and the medie­val peri­od. In Gom­ba­sek, a sett­le­ment was foun­ded at the begin­ning of the 14th cen­tu­ry. The vil­la­ge has local parts: Vido­vá, and the ham­lets of Gom­ba­sek and Hámor. In the 16th-​17th cen­tu­ries, the vil­la­ge faced attacks from the Otto­man Empi­re and pil­la­ging by impe­rial for­ces. In the 19th cen­tu­ry, the­re was a ham­mer mill of the Rima­mu­ráňs­ka Com­pa­ny and a smel­ter and power plant in Vido­vá. His­to­ri­cal­ly, resi­dents were main­ly enga­ged in agri­cul­tu­re, her­ding, lime bur­ning, and metal­lur­gy. In medie­val times, resi­dents pro­du­ced coal for iron­works (sla​vec​.sk).

The vil­la­ge of Sla­vec is loca­ted in the cen­ter of the Slo­vak Karst Nati­onal Park, at an ele­va­ti­on of 232 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). The area of the vil­la­ge is 17.53 km² (sla​vec​.sk). It is home to 463 inha­bi­tants. The most sig­ni­fi­cant land­mark is the com­plex of the extinct Got­hic Pau­li­ne monas­te­ry from the 14th cen­tu­ry in the part of Gom­ba­sek (Wiki­pe­dia). The Gom­ba­sec­ká Cave, which is part of the UNESCO World Heri­ta­ge, is loca­ted in the vil­la­ge­’s cadas­tre. Quali­ty limes­to­ne is found here, and the Gom­ba­sek quar­ry on the slo­pe of Ple­ši­vec­ká Pla­ni­na has been in ope­ra­ti­on sin­ce 1906. Howe­ver, it sig­ni­fi­can­tly dimi­nis­hes the aest­he­tic value of the lands­ca­pe. Warm-​loving plant spe­cies, high­ly deman­ding of warmth, pri­ma­ri­ly grow in this area (sla​vec​.sk).


A Sla­vec a 13. szá­zad­ban jött lét­re, mint önál­ló tele­pülés a Brzo­tín­ból való kivá­lá­sá­val. Az első írá­sos emlí­tés 1243-​ból szár­ma­zik. A tele­pülés tör­té­nel­mi nevei közé tar­to­zik a Zalouch­ha­za, Zava­lya, Sza­ló­ka, Sza­lócz, Salo­vec. A terület szá­mos régés­ze­ti lelőhe­ly­hez kapc­so­ló­dik: a Maštaľná-​barlang, ahol a neoli­ti­kum, a bronz­kor és a vaskor marad­vá­ny­ai talál­ha­tók. És a Ľudmila-​barlang, ahol a neoli­ti­kum, a vaskor és a közép­kor marad­vá­ny­ai lát­ha­tók. Gom­ba­sek­ben egy tele­pülést az 14. szá­zad ele­jén ala­pí­tot­tak. A falu helyi rés­zek­ből áll: Vido­vá és a Gom­ba­sek és Hámor tele­pülé­sek. A 16. és 17. szá­zad­ban a falut az Osz­mán Biro­da­lom táma­dá­sai­nak és a csás­zá­ri erők fosz­to­ga­tá­sá­nak volt kité­ve. A 19. szá­zad­ban volt egy hámor a Rima­mu­ráňs­ka Tár­sa­ság­tól, és a Vido­vá­ban kohás­zat és erőmű is lét­re­jött. Tör­té­nel­mi­leg a lako­sok főként mezőgaz­da­ság­gal, állat­te­ny­ész­tés­sel, més­zé­ge­tés­sel és fémi­par­ral fog­lal­koz­tak. A közép­kor­ban a lako­sok vasi­pa­ri üze­mek szá­má­ra szé­nét ter­mel­ték (sla​vec​.sk).

A Sla­vec falu köz­pon­ti elhe­ly­ez­ke­dé­sű a Szlo­vák Karszt Nemze­ti Park­ban, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 232 méter (Wiki­pe­dia). A falu terüle­te 17,53 km² (sla​vec​.sk). Itt él 463 lakos. A leg­je­len­tősebb lát­ni­va­ló a kihalt góti­kus pál­ma­fa kolos­tor kom­ple­xu­ma a Gom­ba­sek rés­zén (Wiki­pe­dia). A Gombasecká-​barlang, ame­ly a UNESCO Vilá­görök­ség rés­ze, a falu kata­strá­lis terüle­tén talál­ha­tó. Itt minősé­gi mész­kő talál­ha­tó, és a Ple­ši­vec­ká Pla­ni­na lej­tőjén lévő Gom­ba­sek kőfej­tő 1906 óta működik. Azon­ban szá­mot­te­vően csök­ken­ti a táj esz­té­ti­kai érté­két. Az itt élő növé­ny­fa­jok főként meleg­ked­ve­lők és nagy meleg­sé­get igé­ny­el­nek (sla​vec​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Liptov, Slovenská krajina

Veľké Borové

Hits: 1994

Obec leží na okra­ji Chočs­kých vrchov, neďa­le­ko Kva­čian­skej a Pro­siec­kej doli­ny. Tvo­rí svoj­ráz­ny goral­ský mik­ro­re­gi­ón s Malým Boro­vým a Huta­mi. Leží v nad­mor­skej výš­ke 835 met­rov nad morom. Na plo­che 10.99 km2 žije 50 oby­va­te­ľov. Obec zalo­ži­li prav­de­po­dob­ne gora­li v 16. sto­ro­čí z Hor­nej Ora­vy. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1646. Oby­va­te­lia sa veno­va­li výro­be skla v neďa­le­kej sklár­skej hute v obce Huty. Okrem toho cho­vom oviec, poľ­no­hos­po­dár­stvom. V roku 1910 tu žilo 670 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Dňa 9. mája roku 1895 v blíz­kos­ti obce dopa­dol mete­orit. Oby­va­te­lia sa zaobe­ra­li aj pre­da­jom rie­čic a skla, a to naj­mä v Maďar­sku, Juho­slá­vii a Poľ­sku. Mno­hé domy kto­ré boli v minu­los­ti trva­lo­bý­va­né, sú v súčas­nos­ti využí­va­né ako cha­lu­py na rekre­ač­né úče­ly (ora​va​-lip​tov​.sk).


The vil­la­ge is situ­ated on the edge of the Chočs­ké vrchy (Choč Moun­tains), near the Kva­čian­ska and Pro­siec­ka Val­le­ys. It forms a dis­tinc­ti­ve Gorals micro-​region with Malý Boro­vý and Huty. It is loca­ted at an alti­tu­de of 835 meters abo­ve sea level. With an area of 10.99 km², it is home to 50 resi­dents. The vil­la­ge was like­ly foun­ded by Gorals from the Upper Ora­va regi­on in the 16th cen­tu­ry. The first writ­ten men­ti­on is from 1646. The inha­bi­tants were invol­ved in glass pro­duc­ti­on in the near­by glas­sworks in the vil­la­ge of Huty. In addi­ti­on, they enga­ged in she­ep far­ming and agri­cul­tu­re. In 1910, the vil­la­ge had 670 resi­dents (Wiki­pe­dia). On May 9, 1895, a mete­ori­te fell near the vil­la­ge. The resi­dents were also invol­ved in sel­ling tim­ber and glass, espe­cial­ly in Hun­ga­ry, Yugo­sla­via, and Poland. Many hou­ses that were per­ma­nen­tly inha­bi­ted in the past are cur­ren­tly used as rec­re­a­ti­onal cot­ta­ges (ora​va​-lip​tov​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Horehronie, Krajina, Slovenská krajina

Šumiac – kraj pri Kráľovej holi

Hits: 1875

Obec je zná­ma nie­len svo­jou prí­ro­dou, ale aj his­to­ric­ký­mi a kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi. V Šumia­ci sa nachá­dza nie­koľ­ko chrá­mov a kapl­niek, kto­ré sved­čia o boha­tej his­tó­rii tej­to oblas­ti. Šumiac je obľú­be­ným mies­tom pre turis­ti­ku aj vďa­ka blíz­kos­ti Níz­kych Tatier.

Na plo­che 81.76 km2 tu žije 1310 oby­va­te­ľov (sumiac​.sk), leží v nad­mor­skej výš­ke 880 met­rov nad morom (sumiac​.sk). Obec vznik­la ako pod­dan­ská dedi­na pan­stva Murán­ske­ho hra­du15. sto­ro­čí (sumiac​.sk). Vznik­la na valas­kom prá­ve, písom­ne je dolo­že­ná v roku 1573 (najk​raj​sik​raj​.sk). Pôvod­ný­mi oby­va­teľ­mi boli Rusí­ni (sumiac​.sk). His­to­ric­ké náz­vy: Sumecz, Seomecz, Sumiacz, Sum­jacz, Sum­jacz­ska, Sumia­có (sumiac​.sk). Nemec­ký názov obce je Königs­berg bei Gro­ßraus­chen­bach (Wiki­pe­dia). Názov obce je odvo­de­ný od lesov obklo­pu­jú­cich obec a šumu bys­trých vôd, napá­ja­jú­cich kory­to Hro­na (Wiki­pe­dia). Oby­va­te­lia sa veno­va­li pase­niu oviec, dobyt­ka, neskôr spra­co­va­niu dre­va, výro­bou poľ­no­hos­po­dár­ske­ho nára­dia z dre­va a šind­ľov (sumiac​.sk). Nachá­dza­la sa tu píla a sklár­ska huta (najk​raj​sik​raj​.sk). 

V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia sa oby­va­te­lia živi­li pále­ním dre­ve­né­ho uhlia (sumiac​.sk). V roku 1828 žilo v Šumia­ci v 158 domov 1846 oby­va­te­ľov (najk​raj​sik​raj​.sk). V 19. sto­ro­čí bola posta­ve­ná želez­ni­ca do Brez­na a neskôr až do Čer­ve­nej Ska­ly. Do roku 1954 pat­ri­li Šumia­cu osa­dy Nová Maša, Švá­bov­ka, Val­kov­ňa a Zlat­no. Od roku 1960 pat­rí k obci osa­da Čer­ve­ná Ska­la (sumiac​.sk). Dodnes sa tu zacho­va­li dre­ve­né zru­bo­vé domy pod sed­lo­vý­mi stre­cha­mi v otvo­re­ných dvo­roch. Pit­vo­ry boli pôvod­ne stu­de­né, vyku­ro­va­la sa len obie­le­ná izba zaria­de­ná úče­lo­vým nábyt­kom, pokrov­ca­mi a tka­ni­na­mi (niz​ke​tat​ry​.sk). V Šumia­ci sa naro­di­la spi­so­va­teľ­ka Klá­ra Jarun­ko­vá (Wiki­pe­dia). V Šumia­ci vzni­kol 15.1.1957 folk­lór­ny súbor Šumia­čan. Súbor absol­vo­val tisíc­ky vystú­pe­ní po celom sve­te. Nahral desiat­ky pies­ní pre Slo­ven­ský roz­hlas, účin­ko­val v mno­hých fil­moch (face­bo­ok).


The vil­la­ge is kno­wn not only for its natu­re but also for its his­to­ri­cal and cul­tu­ral land­marks. In Šumiac, the­re are seve­ral chur­ches and cha­pels that bear wit­ness to the rich his­to­ry of this area. Šumiac is a popu­lar des­ti­na­ti­on for tou­rism, thanks in part to its pro­xi­mi­ty to the Low Tatras.

Šumiac is a vil­la­ge with an area of 81.76 km², and it is home to 1310 resi­dents, situ­ated at an alti­tu­de of 880 meters abo­ve sea level. The vil­la­ge ori­gi­na­ted as a sub­ject vil­la­ge of Muráň Cast­le in the 15th cen­tu­ry and was estab­lis­hed on Wal­la­chian law, with writ­ten docu­men­ta­ti­on dating back to 1573. The ori­gi­nal inha­bi­tants were Rut­he­nians. The his­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Sumecz, Seomecz, Sumiacz, Sum­jacz, Sum­jacz­ska, and Sumia­có. The Ger­man name for the vil­la­ge is Königs­berg bei Großrauschenbach.

The name Šumiac is deri­ved from the sur­roun­ding forests and the noise of cle­ar waters fee­ding the Hron River chan­nel. The resi­dents were tra­di­ti­onal­ly invol­ved in she­ep and catt­le gra­zing, later enga­ging in wood pro­ces­sing, the pro­duc­ti­on of agri­cul­tu­ral tools from wood, and shin­gle making. The­re was a sawmill and a glas­sworks in the vil­la­ge, and in the mid-​18th cen­tu­ry, the inha­bi­tants ear­ned a living by pro­du­cing char­co­al. In 1828, Šumiac had 158 hou­ses with 1846 inhabitants.

In the 19th cen­tu­ry, a rai­lway was built to Brez­no, and later exten­ded to Čer­ve­ná Ska­la. Until 1954, the sett­le­ments of Nová Maša, Švá­bov­ka, Val­kov­ňa, and Zlat­no belo­n­ged to Šumiac. Sin­ce 1960, the sett­le­ment of Čer­ve­ná Ska­la has been part of the vil­la­ge. The vil­la­ge is kno­wn for its well-​preserved wooden log hou­ses with sadd­le roofs in open cour­ty­ards. Tra­di­ti­onal hou­ses had cold rooms; only the whi­te­was­hed room with pur­po­se­ful fur­ni­tu­re, meta­lwa­re, and fab­rics was heated.

Notab­ly, the wri­ter Klá­ra Jarun­ko­vá was born in Šumiac. On Janu­ary 15, 1957, the Šumia­čan Folk Ensem­ble was estab­lis­hed, which has per­for­med thou­sands of times worl­dwi­de, recor­ded nume­rous songs for Slo­vak Radio, and par­ti­ci­pa­ted in many films.


Wieś jest zna­na nie tyl­ko ze swo­jej przy­ro­dy, ale także z his­to­rycz­nych i kul­tu­ro­wych zabyt­ków. W Šumiac znaj­du­je się kil­ka kości­ołów i kap­lic, któ­re świadc­zą o boga­tej his­to­rii tego obsza­ru. Šumiac to popu­lar­ne miejs­ce turys­tycz­ne, również ze wzg­lędu na blis­ko­ść Nis­kich Tatr.

Na obszar­ze o powierzch­ni 81,76 km² miesz­ka 1310 miesz­ka­ńców (sumiac​.sk), leży na wyso­ko­ści 880 met­rów nad pozi­omem mor­za (sumiac​.sk). Wieś pows­ta­ła jako pod­dam­ska osa­da pod pano­wa­niem zamku Murán­sky w XV wie­ku (sumiac​.sk). Pows­ta­ła na pra­wie wołos­kim i pisem­nie udo­ku­men­to­wa­na zosta­ła w 1573 roku (najk​raj​sik​raj​.sk). Pier­wot­ny­mi miesz­ka­ńca­mi byli Rusi­ni (sumiac​.sk). His­to­rycz­ne nazwy to: Sumecz, Seomecz, Sumiacz, Sum­jacz, Sum­jacz­ska, Sumia­có (sumiac​.sk). Nie­miec­ka nazwa wsi to Königs­berg bei Gro­ßraus­chen­bach (Wiki­pe­dia). Nazwa wsi pocho­dzi od lasów otac­za­jących miejs­co­wo­ść i szu­mu bie­żących wód, zasi­la­jących kory­to Hro­na (Wiki­pe­dia). Miesz­ka­ńcy zaj­mo­wa­li się wypa­sa­niem owiec, bydła, później obrób­ką dre­wna, pro­dukc­ją dre­wnia­ne­go nar­zędzi rol­nic­zych i gon­tów (sumiac​.sk). Ist­nia­ła tu tar­tak i huta szkła (najk​raj​sik​raj​.sk).

W poło­wie XVIII wie­ku miesz­ka­ńcy utr­zy­my­wa­li się z wypa­la­nia dre­wna na węgiel drze­wny (sumiac​.sk). W 1828 roku w Šumia­ci miesz­ka­ło w 158 domach 1846 miesz­ka­ńców (najk​raj​sik​raj​.sk). W XIX wie­ku zbu­do­wa­no kolej do Brez­na, a później aż do Čer­ve­nej Ska­ly. Do 1954 roku Šumiac obej­mo­wał osa­dy Nová Maša, Švá­bov­ka, Val­kov­ňa i Zlat­no. Od 1960 roku osa­da Čer­ve­ná Ska­la nale­ży do wsi (sumiac​.sk). Do dzi­siaj zacho­wa­ły się tu dre­wnia­ne domy z bali pod siodło­wy­mi dacha­mi na otwar­tych podwór­zach. Izby były pier­wot­nie zim­ne, ogr­ze­wa­no tyl­ko bie­lo­nym pomieszc­ze­niem wypo­sa­żo­nym w meb­le, pokry­cia i tka­ni­ny (niz​ke​tat​ry​.sk). W Šumia­ci uro­dzi­ła się pisar­ka Klá­ra Jarun­ko­vá (Wiki­pe­dia). W Šumia­ci 15 stycz­nia 1957 roku pows­tał zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Šumia­čan. Zes­pół dał tysi­ące wys­tąpień na całym świe­cie. Nag­ra­li dzie­si­ąt­ki piose­nek dla Sło­wac­kie­go Radia, wys­tępo­wa­li w wie­lu fil­mach (face­bo­ok).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post