Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Mestá, Česko, Južná Morava, Fotografie

Blansko – brána Moravského krasu

skala
Hits: 318

Blansko je okresné mesto v Juhomoravskom kraji v Českej republike, ležiace približne 19 km severne od Brna, v údolí Svitavy (Wikipedia). Blansko sa nachádza v Drahanskej vrchovine. Východná časť územia mesta leží v Chránenej krajinnej oblasti Moravský (Wikipedia). K 1. januáru 2024 malo mesto približne 20 185 obyvateľov (blansko.cz).

Mesto je často označované ako „Brána Moravského krasu“ vďaka svojej polohe v blízkosti unikátnych krasových javov, ako sú priepasť Macocha a Punkva (Blansko). Prvá písomná zmienka o Blansku pochádza z roku 1136, keď bolo predmetom sporu medzi olomouckým biskupom Jindřichom Zdíkom a kniežaťom Vratislavom z Brna o právo postaviť kostol v obci . Pôvodná osada sa nachádzala na pravom brehu Svitavy, dnes známa ako Staré Blansko. Koncom 14. storočia začala na ľavom brehu rieky vznikať nová osada, Nové Blansko, ktorá sa neskôr stala jadrom moderného mesta. Obe časti sa administratívne a ekonomicky zlúčili v roku 1526. V 16. storočí, počas vlády rodu Žalkovských zo Žalkovic, bolo Blansko povýšené na trhové mestečko a gotická pevnosť bola prestavaná na renesančný zámok. V roku 1698 získala panstvo rodina Gellhornovcov, ktorá tu založila prvú hutu a železiareň. V roku 1766 Blansko odkúpil rod Salm-Reifferscheidt, ktorý ho vlastnil až do roku 1945. V prvej polovici 19. storočia železiarne prosperovali a došlo k rozvoju výroby umeleckej liatiny. V roku 1849 bola otvorená železničná trať z Brna do Českej Třebovej, čo prispelo k ďalšiemu rozvoju mesta. V roku 1905 udelil František Jozef I. Blansku štatút mesta (blansko.cz). 

Medzi významné v Blansku patrí zámok Blansko, ktorý bol pôvodne gotickou pevnosťou a neskôr prestavaný na renesančný zámok. V súčasnosti slúži ako múzeum s expozíciou umeleckej liatiny. Ďalšou zaujímavosťou je drevený kostolík svätej Paraskievy, prenesený sem z Podkarpatskej Rusi v roku 1936 (blansko.cz). Konkrétnym jeho domovon bolo Nižné Selište. Prenesenie ho zachránilo pred istou skazou (Informačná tabuľa). Kostol svätého Martina ponúka možnosť výstupu na vežu s vyhliadkou na celé mesto a okolie (blansko.cz). Blansko je východiskovým bodom pre návštevy Moravského krasu, ktorý ponúka množstvo turistických a cyklistických trás. Mesto disponuje kvalitnou športovou infraštruktúrou, vrátane krytého a vonkajšieho plaveckého bazéna, zimného štadióna, tenisových a volejbalových kurtov či bowlingovej haly. Blansko je známe svojou priemyselnou tradíciou, najmä v oblasti strojárstva a hutníctva (Blanensko). Technická pamiatka Klamova huť sa nachádza na úzkom ostrove medzi korytom rieky Svitava a umelým násypom pri železničnej trati – Česká Třebová. Zachovala sa prízemný objekt bez vysokej pece, predstavuje typickú priemyselnú architektúru polovice 19. storočia. Huta Paulinka patrila medzi tzv. salmovské železiarne, od konca 19. storočia fungovala ako zlievareň. Pomenovanie získala podľa manželky majiteľa panstva K. J. Salma, kňažnej Pauliny z Auerspergu (Informačná tabuľa).

V Blansku je prezentovaná tzv. Stanica Európske železa. Projekt Cesta železa Moravským krasom je súčasťou európskeho projektu. Zámerom je propagovať dôležité lokality európskeho železiarstva v minulosti. V Blansku sa začiatky systematického záujmu hutníctva datujú od konca 8. storočia. Do rudonosnej strednej časti Moravského krasu vstúpili prospektori, baníci, hutníci, kováči, uhliari (Informačná tabuľa).

Blansko is a district town in the South Moravian Region of the Czech Republic, located approximately 19 km north of Brno, in the valley of the Svitava River (Wikipedia). Blansko is situated in the Drahanská Highlands. The eastern part of the town’s territory lies within the Moravian Karst Protected Landscape Area (Wikipedia). As of January 1, 2024, the town had approximately 20,185 inhabitants (blansko.cz).

The town is often referred to as the „Gateway to the Moravian Karst“ due to its proximity to unique karst phenomena, such as the Macocha Abyss and the Punkva Caves (Blansko). The first written mention of Blansko dates back to 1136 when it was the subject of a dispute between Olomouc Bishop Jindřich Zdík and Prince Vratislav of Brno over the right to build a church in the village. The original settlement was located on the right bank of the Svitava River, now known as Old Blansko. By the late 14th century, a new settlement, New Blansko, began to emerge on the left bank of the river, later becoming the core of the modern town. The two parts were administratively and economically united in 1526. In the 16th century, under the rule of the Žalkovský family of Žalkovice, Blansko was elevated to a market town, and the Gothic fortress was rebuilt into a Renaissance chateau. In 1698, the estate was acquired by the Gellhorn family, who established the first foundry and ironworks here. In 1766, Blansko was purchased by the Salm-Reifferscheidt family, who owned it until 1945. In the first half of the 19th century, the ironworks prospered, and the production of artistic cast iron flourished. In 1849, the railway line from Brno to Česká Třebová was opened, contributing to the town’s further development. In 1905, Emperor Franz Joseph I granted Blansko town status (blansko.cz).

Notable landmarks in Blansko include the Blansko Chateau, originally a Gothic fortress later rebuilt into a Renaissance chateau. It now serves as a museum featuring an exhibition of artistic cast iron. Another attraction is the wooden Church of St. Parascheva, relocated here from Subcarpathian Ruthenia in 1936 (blansko.cz). Its original home was Nižné Selište, and the relocation saved it from inevitable decay (information board). The Church of St. offers visitors the opportunity to climb its tower for views of the town and surrounding area (blansko.cz). Blansko serves as a starting point for visits to the Moravian Karst, which offers numerous hiking and cycling trails. The town has excellent sports facilities, including indoor and outdoor swimming pools, an ice rink, tennis and volleyball courts, and a bowling hall. Blansko is known for its industrial tradition, particularly in engineering and metallurgy (Blanensko).

The Klam Ironworks is an industrial monument located on a narrow island between the Svitava River and an artificial embankment near the Brno-Česká Třebová railway line. The preserved ground-level structure, without a blast furnace, represents typical 19th-century industrial architecture. The Paulinka Ironworks was part of the so-called Salm ironworks and functioned as a foundry from the late 19th century. It was named after Princess Paulina of Auersperg, the wife of the estate owner K. J. Salm (information board).

Blansko also features the „Station of the European Iron Route.“ The project „Iron Route through the Moravian Karst“ is part of a European initiative aiming to promote significant historical ironworking sites. In Blansko, the systematic interest in metallurgy dates back to the late 8th century, when prospectors, miners, metallurgists, blacksmiths, and charcoal burners entered the ore-rich central part of the Moravian Karst (information board).

Blansko je okresní město v Jihomoravském kraji v České republice, ležící přibližně 19 km severně od Brna, v údolí řeky Svitavy (Wikipedia). Blansko se nachází v Drahanské vrchovině. Východní část území města leží v Chráněné krajinné oblasti Moravský kras (Wikipedia). K 1. lednu 2024 mělo město přibližně 20 185 obyvatel (blansko.cz).

Město je často označováno jako „Brána Moravského krasu“ díky své poloze v blízkosti unikátních krasových jevů, jako jsou propast Macocha a Punkevní jeskyně (Blansko). První písemná zmínka o Blansku pochází z roku 1136, kdy bylo předmětem sporu mezi olomouckým biskupem Jindřichem Zdíkem a knížetem Vratislavem z Brna o právo postavit kostel v obci. Původní osada se nacházela na pravém břehu Svitavy, dnes známá jako Staré Blansko. Koncem 14. století začala na levém břehu řeky vznikat nová osada, Nové Blansko, která se později stala jádrem moderního města. Obě části byly administrativně a ekonomicky sloučeny v roce 1526. V 16. století, za vlády rodu Žalkovských ze Žalkovic, bylo Blansko povýšeno na trhové městečko a gotická tvrz byla přestavěna na renesanční zámek. V roce 1698 získala panství rodina Gellhornů, která zde založila první huť a železárnu. V roce 1766 Blansko odkoupil rod Salm-Reifferscheidt, který ho vlastnil až do roku 1945. V první polovině 19. století železárny prosperovaly a rozvinula se výroba umělecké litiny. V roce 1849 byla otevřena železniční trať z Brna do České Třebové, což přispělo k dalšímu rozvoji města. V roce 1905 udělil František Josef I. Blansku statut města (blansko.cz).

K významným památkám Blanska patří zámek Blansko, původně gotická tvrz přestavěná na renesanční zámek, dnes sloužící jako muzeum s expozicí umělecké litiny. Další zajímavostí je dřevěný kostelík svaté Paraskivy, přenesený sem z Podkarpatské Rusi v roce 1936 (blansko.cz). Jeho původním domovem bylo Nižné Seliště a přenesení ho zachránilo před jistou zkázou (informační tabule). Kostel svatého Martina nabízí možnost výstupu na věž s vyhlídkou na celé město a okolí (blansko.cz). Blansko je výchozím bodem pro návštěvy Moravského krasu, který nabízí množství turistických a cyklistických tras. Město disponuje kvalitní sportovní infrastrukturou, včetně krytého a venkovního bazénu, zimního stadionu, tenisových a volejbalových kurtů nebo bowlingové haly. Blansko je známé svou průmyslovou tradicí, zejména v oblasti strojírenství a hutnictví (Blanensko).

Technická památka Klamova huť se nachází na úzkém ostrově mezi korytem řeky Svitavy a umělým náspem při železniční trati Brno – Česká Třebová. Dochoval se přízemní objekt bez vysoké pece, představující typickou průmyslovou architekturu poloviny 19. století. Huť Paulinka patřila mezi tzv. salmovské železárny a od konce 19. století fungovala jako slévárna. Jméno získala podle manželky majitele panství K. J. Salma, kněžny Pauliny z Auerspergu (Informační tabule).

V Blansku je prezentována tzv. Stanice Evropské cesty železa. Projekt Cesta železa Moravským krasem je součástí evropského projektu. Cílem je propagovat důležité lokality evropského hutnictví v minulosti. V Blansku se počátky systematického zájmu o hutnictví datují od konce 8. století, kdy do rudonosné střední části Moravského krasu vstoupili prospektoři, horníci, hutníci, kováři a uhlíři (Informační tabule).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie

Salamandrové mesto Banská Štiavnica

skala
Hits: 10232

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk).  je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to . Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske , v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu , divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu . Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej . V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky

Krajina, Zahraničie, Obce, Moravské obce, Česko, Fotografie

Rajnochovice – obec lesa aj valašskej katedrály

skala
Hits: 665

Rajnochovice sú turistickým centrom Hostýnskych vrchov. Obec je pestrá, prevažne zalesnená z mnohými pasienkami, ktoré sú dedičstvom osídľovania. V lete tu je trojnásobné množstvo obyvateľov, nachádza sa tu viac ako 550 rekreačných chát a objektov (rajnochovice.cz). Rajnochovice vznikli z niekoľkých osád: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a iné, v ktorých žili drevári, uhliari, pastieri, roľníci, strechári. V roku 1640 sa narodil bača Rajnoch, slúžil na kelčskom panstve. 8. máj 1721 je dátum založenia Rajnochovíc. Historická názov je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikali huty a , na území dnešnej obce bola postavená vysoká pec a mlyn. V roku 1775 v Rajnochoviciach žilo 1775 obyvateľov (rajnochovice.cz). 

Neďaleko od dnešného cintorína stál v minulosti drevený kostolík svätej Anny, zrejme z 12. storočia. Vedľa dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postaviť chrám Narodenia Panny Márie a svätej Anny v rokoch 1711 – 1716. Je nazývaný „valašskou katedrálou“, funguje ako pútnické miesto, každoročne sa tu koná púť (rajnochovice.cz).

V roku 1775 bolo v Rajnochoviciach päť vodných píl a dva mlyny. Koncom 19. storočia 7 mlynov. V súčasnosti sú tu dve píly (rajnochovice.cz). V rokoch 1904 až 1906 bola v Rajnochoviciach vybudovaná úzkokoľajná lesná železnica za účelom zvážania dreva k píle. Vozne mali nosnosť 6000 kg. Súčasťou boli dva osobné vozne pre výlety panstva. Po jej likvidácii v roku 1925 ostala dodnes malebná lesná cesta „štreka“ (rajnochovice.cz).

Najväčším bohatstvom obce boli vždy a sú . sa z lesov v minulosti nezvážalo, ale splavovalo. Pre zvýšenie toku sa vybudovali malé priehrady, tzv. „klauzy“. Klauza na Rosošence sa zachovala dodnes. Splavovanie trvalo 10 až 14 dní (rajnochovice.cz). Rajnochovice sú známe aj výrobou rázovitej „rajnochovskej keramiky“ – toufar. ktorá sa tvorila v 19. storočí (rajnochovice.cz).

Rajnochovice is a tourist center of the Hostýn Hills. The village is diverse, predominantly forested with many meadows, which are a legacy of settlement. In the summer, the population triples, and there are more than 550 recreational cottages and facilities (rajnochovice.cz). Rajnochovice originated from several settlements: Polom, Hodonovice, Černá Ves, Kateřinice, Košov, and others, where woodcutters, charcoal burners, shepherds, farmers, and roofers lived. In 1640, the shepherd Mikuláš Rajnoch was born, who served in the Kelč estate. May 8, 1721, is the date of the founding of Rajnochovice. The historical name of the village is Zálhotí. Ironworks and mills were established near Hostýn, and a blast furnace and mill were built in the territory of today’s village. In 1775, there were 1,775 inhabitants in Rajnochovice (rajnochovice.cz).

Not far from the current cemetery stood a wooden church of St. Anne in the past, probably from the 12th century. Next to it, Cardinal Wolfgang of Schrattenbach had the Church of the Nativity of the Virgin Mary and St. Anne built between 1711 and 1716. It is called the „Valassian Cathedral“ and serves as a pilgrimage site, hosting an annual pilgrimage (rajnochovice.cz).

In 1775, there were five water sawmills and two mills in Rajnochovice. By the end of the 19th century, there were seven mills. Currently, there are two sawmills (rajnochovice.cz). From 1904 to 1906, a narrow-gauge forest railway was built in Rajnochovice for transporting timber to the sawmill. The wagons had a capacity of 6000 kg. It included two passenger wagons for estate excursions. After its liquidation in 1925, the picturesque forest road „štreka“ remained to this day (rajnochovice.cz).

The greatest wealth of the village has always been and remains the forests. Wood from the forests was not transported but floated. Small dams, called „klauzy,“ were built to increase the water flow. The klauza at Rosošenka has been preserved to this day. Floating lasted 10 to 14 days (rajnochovice.cz). Rajnochovice are also known for the production of distinctive „Rajnochovice ceramics“ – toufar, which was created in the 19th century (rajnochovice.cz).

Rajnochovice jsou turistickým centrem Hostýnských vrchů. Obec je pestrou, převážně zalesněnou s mnoha pastvinami, které jsou dědictvím osídlení. V létě zde žije trojnásobek obyvatelstva, a nachází se zde více než 550 rekreačních chat a objektů. Rajnochovice vznikly z několika osad: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a další, kde žili dřevorubci, uhlíři, pastevci, rolníci, šindeláři. V roce 1640 se narodil bača Mikuláš Rajnoch, sloužil na kelčském panství. 8. května 1721 je datem založení Rajnochovic. Historický název obce je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikaly hutě a mlýny, na území dnešní obce byla postavena vysoká pec a mlýn. V roce 1775 v Rajnochovicích žilo 1775 obyvatel. Nedaleko od dnešního hřbitova stál v minulosti dřevěný kostelík svaté Anny, zřejmě z 12. století. Vedle dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postavit chrám Narození Panny Marie a svaté Anny v letech 1711 – 1716. Je nazýván „valašskou katedrálou“, funguje jako poutní místo, každoročně se zde koná pouť. V roce 1775 bylo v Rajnochovicích pět vodních pil a dva mlýny. Koncem 19. století 7 mlýnů. V současnosti jsou zde dvě pily. V letech 1904 až 1906 byla v Rajnochovicích vybudována úzkorozchodná lesní železnice za účelem zvážení dřeva k pílám. Vozíky měly nosnost 6000 kg. Součástí byly dva osobní vozy pro výlety panstva. Po její likvidaci v roce 1925 zůstala dodnes malebná lesní cesta „štreka“. Největším bohatstvím obce byly vždy a jsou lesy. Dřevo se z lesů v minulosti nezváželo, ale splavovalo. Pro zvýšení toku vody se postavily malé přehrady, tzv. „klauzy“. Klauza na Rosošence se zachovala dodnes. Splavování trvalo 10 až 14 dní. Rajnochovice jsou známé i výrobou rázovité „rajnochovské keramiky“ – toufar, která se tvořila v 19. století.

Krajina, Slovensko, Fotografie

Slavec

skala
Hits: 2891

Obec Slavec vznikla v 13. storočí osamostatnením z Brzotína. Prvá písomná zmienka je z roku 1243. Historické názvy : Zalouchhaza, Zavalya, Szalóka, Szalócz, Salovec. Ku obci sa viažu viaceré archeologické náleziská: Maštaľná jaskyňa, jaskynné sídlo z mladšej doby kamennej, doby bronzovej a staršej doby železnej. A jaskyňa Ľudmila, jaskynné sídlisko z mladšej doby kamennej, staršej doby železnej a zo stredoveku. V Gombaseku sídlisko založené začiatkom 14. storočia. Obec má miestne časti: Vidová a Gombasek a Hámor. V 16. – 17. storočí bola obec vystavená tureckým nájazdom a drancovaniu cisárskych vojsk. V 19. storočí tu bol hámor Rimamuránskej spoločnosti a vo Vidovej vznikla huta a elektráreň. V minulosti sa obyvatelia zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, pastierstvom, pálením vápna a hutníctvom. Obyvatelia už v stredoveku pálili uhlie pre železiarske podniky (slavec.sk).

Obec Slavec sa nachádza v strede Národného parku Slovenský (slavec.sk), v nadmorskej výške 232 metrov nad morom (Wikipedia). Rozloha obce je 17.53 km2 (slavec.sk). Žije tu 463 obyvateľov. Najvýznamnejšou pamiatkou je areál zaniknutého gotického kláštora Paulínov zo 14. storočia v časti Gombasek (Wikipedia). Gombasecká jaskyňa, ktorá je súčasťou svetového dedičstva UNESCO sa nachádza v katastri obce. Vyskytuje sa tu kvalitný vápenec, kameňolom Gombasek na svahu Plešiveckej planiny funguje od roku 1906. Je však pravda, že značne znižuje estetickú hodnotu krajiny. Rastú tu najmä teplomilné druhy rastlín, ktoré sú veľmi náročné na teplo (slavec.sk).

The village of Slavec originated in the 13th century through its independence from Brzotín. The first written mention is from 1243. Historical names of the village include Zalouchhaza, Zavalya, Szalóka, Szalócz, Salovec. The region is associated with several archaeological sites: Maštaľná Cave, a cave settlement from the Neolithic, Bronze Age, and Iron Age. And the cave Ľudmila, a cave settlement from the Neolithic, Iron Age, and the medieval period. In Gombasek, a settlement was founded at the beginning of the 14th century. The village has local parts: Vidová, and the hamlets of Gombasek and Hámor. In the 16th-17th centuries, the village faced attacks from the Ottoman Empire and pillaging by imperial forces. In the 19th century, there was a hammer mill of the Rimamuráňska Company and a smelter and power plant in Vidová. Historically, residents were mainly engaged in agriculture, herding, lime burning, and metallurgy. In medieval times, residents produced coal for ironworks (slavec.sk).

The village of Slavec is located in the center of the Slovak Karst National Park, at an elevation of 232 meters above sea level (Wikipedia). The area of the village is 17.53 km2 (slavec.sk). It is home to 463 inhabitants. The most significant landmark is the complex of the extinct Gothic Pauline monastery from the 14th century in the part of Gombasek (Wikipedia). The Gombasecká Cave, which is part of the UNESCO World Heritage, is located in the village’s cadastre. Quality limestone is found here, and the Gombasek quarry on the slope of Plešivecká Planina has been in operation since 1906. However, it significantly diminishes the aesthetic value of the landscape. Warm-loving plant species, highly demanding of warmth, primarily grow in this area (slavec.sk).

A Slavec a 13. században jött létre, mint önálló település a Brzotínból való kiválásával. Az első írásos említés 1243-ból származik. A település történelmi nevei közé tartozik a Zalouchhaza, Zavalya, Szalóka, Szalócz, Salovec. A terület számos régészeti lelőhelyhez kapcsolódik: a Maštaľná-barlang, ahol a neolitikum, a bronzkor és a vaskor maradványai találhatók. És a Ľudmila-barlang, ahol a neolitikum, a vaskor és a középkor maradványai láthatók. Gombasekben egy települést az 14. század elején alapítottak. A falu helyi részekből áll: Vidová és a Gombasek és Hámor települések. A 16. és 17. században a falut az Oszmán Birodalom támadásainak és a császári erők fosztogatásának volt kitéve. A 19. században volt egy hámor a Rimamuráňska Társaságtól, és a Vidovában kohászat és erőmű is létrejött. Történelmileg a lakosok főként mezőgazdasággal, állattenyésztéssel, mészégetéssel és fémiparral foglalkoztak. A középkorban a lakosok vasipari üzemek számára szénét termelték (slavec.sk).

A Slavec falu központi elhelyezkedésű a Szlovák Karszt Nemzeti Parkban, tengerszint feletti magassága 232 méter (Wikipedia). A falu területe 17,53 km2 (slavec.sk). Itt él 463 lakos. A legjelentősebb látnivaló a kihalt gótikus pálmafa kolostor komplexuma a Gombasek részén (Wikipedia). A Gombasecká-barlang, amely a UNESCO Világörökség része, a falu katastrális területén található. Itt minőségi mészkő található, és a Plešivecká Planina lejtőjén lévő Gombasek kőfejtő 1906 óta működik. Azonban számottevően csökkenti a táj esztétikai értékét. Az itt élő növényfajok főként melegkedvelők és nagy melegséget igényelnek (slavec.sk).

Krajina, Slovensko, Liptov, Fotografie

Veľké Borové

skala
Hits: 2456

Obec leží na okraji Chočských vrchov, neďaleko Kvačianskej a Prosieckej . Tvorí svojrázny goralský mikroregión s Malým Borovým a Hutami. Leží v nadmorskej výške 835 metrov nad morom. Na ploche 10.99 km2 žije 50 obyvateľov. Obec založili pravdepodobne gorali v 16. storočí z Hornej Oravy. Prvá písomná zmienka je z roku 1646. Obyvatelia sa venovali výrobe skla v neďalekej sklárskej hute v Huty. Okrem toho chovom oviec, poľnohospodárstvom. V roku 1910 tu žilo 670 obyvateľov (Wikipedia). Dňa 9. mája roku 1895 v blízkosti obce dopadol meteorit. Obyvatelia sa zaoberali aj predajom riečic a skla, a to najmä v Maďarsku, Juhoslávii a Poľsku. Mnohé ktoré boli v minulosti trvalobývané, sú v súčasnosti využívané ako chalupy na rekreačné účely (orava-liptov.sk).

The village is situated on the edge of the Chočské vrchy (Choč Mountains), near the Kvačianska and Prosiecka Valleys. It forms a distinctive Gorals micro-region with Malý Borový and Huty. It is located at an altitude of 835 meters above sea level. With an area of 10.99 km2, it is home to 50 residents. The village was likely founded by Gorals from the Upper region in the 16th century. The first written mention is from 1646. The inhabitants were involved in glass production in the nearby glassworks in the village of Huty. In addition, they engaged in sheep farming and agriculture. In 1910, the village had 670 residents (Wikipedia). On May 9, 1895, a meteorite fell near the village. The residents were also involved in selling timber and glass, especially in Hungary, Yugoslavia, and Poland. Many houses that were permanently inhabited in the past are currently used as recreational cottages (orava-.sk).