Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Skalničky

Hits: 90

sú nízke, kompaktné druhy a kultivary rastlín, ktoré prirodzene rastú na skalách, sutiach, kamenistých svahoch, v štrbinách a na otvorených stanovištiach s extrémami vetra, chladu, sucha, vysokého UV, premenlivej vlhkosti. V záhradách sa pestujú najmä pre drobný vzrast, dlhú , schopnosť rásť v minimálnom množstve substrátu a pre výrazné v období, keď iné trvalky ešte len štartujú. Termín „skalničky“ v záhradníckej praxi zahŕňa najmä alpínske a , prípadne iné nízke druhy z kamenistých stanovíšť, pestované v skalkách, štrkových záhonoch, korytách, štrbinách múrikov či v alpíniách (uniba.sk). Mnohé skalničky sú „prispôsobené“ na a , ale nie na zimnú premokrenosť. Preto sa v záhradách často viac rieši drenáž a zimná pred dažďom než samotný mráz (rhs.org.uk).

Skalničky si vyvinuli celý rad morfologických a fyziologických adaptácií, vďaka ktorým zostávajú nízkeho vzrastu, no často bohato kvitnú výraznými farbami aj v takýchto nehostinných podmienkach (rhs.org.uk). Typické botanické vyplývajú zo stresu prirodzených biotopov a často sa opakujú naprieč rodmi.

Priliehavý tvar poskytuje rastlinám viacero výhod: minimalizuje sa vystavenie chladnému vetru a redukuje sa transpirácia (odparovanie vody) z povrchu rastliny (ubc.ca). Typickými znakmi sú skalničiek sú aj redukovaná listová plocha, husté ochlpenie, voskový povrch, hlboký alebo naopak veľmi rozvetvený (Miroslav Tatíček). Skalničky často investujú neúmerne veľa biomasy do koreňov v porovnaní s malou nadzemnou častou (ubc.ca). Korene prenikajú hlboko do štrbín v skale alebo sa rozvetvujú v širokom okruhu v tenkej pôde, aby efektívne vyhľadávali vodu a (ruxley-manor.co.uk).

Chĺpky filtrujú a pohlcujú škodlivé skôr, než dopadne na povrch listov (asknature.org). Zároveň ochlpenie znižuje prúdenie vzduchu priamo pri povrchu listu, čím pomáha udržiavať tenkú vrstvu vlhkého vzduchu a brzdí nadmernú stratu vody suchým vetrom (ubc.ca). tiež čiastočne odrážajú viditeľné a zachytávajú tepelné žiarenie pri povrchu rastliny, čím ju izolujú pred nočným chladom (asknature.org). alebo na listoch plní podobnú funkciu – odráža časť slnečného žiarenia a bráni vysychaniu. Vysokohorské druhy majú často listy sivozelené až striebristé práve vďaka vrstve chĺpkov či vosku (ubc.ca).

Z hľadiska úspechu pestovania rozhoduje viac než „papierové“ podmienky lokality: drenáž (najmä proti zimnej premokrenosti), zrnitý minerálny substrát, stabilné , správna orientácia (slnko vs. ), a ochrana citlivých druhov pred kombináciou mrazu a vlhka (rhs.org.uk). Skalničky sú viazané na s obmedzeným množstvom pôdy a živín: , sutiny, štrkové náplavy, kamenisté pasienky, vetrom exponované hrebene a subalpínske trávnaté spoločenstvá. V Karpatoch a Alpách sa často viažu aj na geológiu ( vs. silikát), čo sa odráža v preferencii pH a v nárokoch na drenáž (rhs.org.uk).

V prirodzených horských ekosystémoch môžu skalničky stabilizovať substrát (drobné sutiny a ), zachytávať organický materiál a spomaľovať povrchový odtok (rhs.org.uk). Tvarovať mikroklímu – vankúšové rastliny dokážu vytvoriť priaznivejšie mikroprostredie pre klíčenie a rast iných druhov (facilitácia) (Lohengrin A. Cavieres, Ernesto I. Badano, Angela Sierra-Almeida, Susana Gómez-González, Marco A. Molina-Montenegro). Kompaktné vankúše a ružice zároveň vytvárajú vlastnú mikroklímu – vo vnútri trsu je vzduch menej extrémny, v strede prízemnej ružice môže byť teplota až o 10 °C vyššia než okolie počas chladných nocí a naopak nižšia počas horúceho dňa (Peter Lupták).

Malé, tuhé a často sukulentné listy sú ďalším znakom mnohých skalničiek. Malá listová plocha redukuje výpar vody a tuhá (kožovitá) štruktúra listov s hrubou kutikulou znižuje riziko poškodenia silným UV žiarením a vetrom (swisshikingvacations.com). Mnohé alpínske rastliny, najmä tie rastúce na suchých skalách, sú sukulenty – v listoch alebo stonkách hromadia vodu a živiny (swisshikingvacations.com). 

Podporovať opeľovače – v horských pásmach tvoria kľúčové zdroje nektáru/peľu v krátkej vegetačnej sezóne (rhs.org.uk). Pre záhradnícky článok je dôležitá paralela: skalka je zmenšený model stresového biotopu. Ak ho „zmäkčíme“ (ťažká pôda, veľa humusu, stojatá ), rastliny strácajú konkurenčnú výhodu a často hynú následkom hnilôb alebo prerastú a rozpadnú sa (rhs.org.uk). Väčšina skalničiek vyžaduje veľmi priepustnú pôdu. Prakticky to znamená vysoký podiel minerálnej frakcie a zároveň stabilnú štruktúru, aby sa pôda v zime nepreliala a v lete nezaliala do „blata“ (rhs.org.uk). Najčastejšia príčina zlyhania pestovania je kombinácia chladu a premokrenia (rhs.org.uk).

Mnohé skalničky sú vyslovene slnečné, no časť alpínskych ružicových druhov prosperuje aj v polotieni, najmä ak polotieň znamená chránenie pred letným úpalom a vysúšaním listov (rhs.org.uk). Mnohým skalničkám prospieva chladné obdobie pred klíčením – „“ do vonkajších misiek alebo ) (alpinegardensociety.net). Skalničky majú svoj v rôznych typoch alpínskych a subalpínskych biotopov. V Karpatoch, Alpách a ďalších pohoriach Európy tvoria súčasť alpínskej vegetácie nad hranicou lesa. Typické prirodzené stanovištia zahŕňajú alpínske a hole, skalné steny, a morény (swisshikingvacations.com). Vápencové a sa líšia chemizmom pôd – na vápenatých substrátoch rastú iné druhy než na silikátových kyslých pôdach (swisshikingvacations.com).

musí rešpektovať ich prirodzený biotop. Dôležitá je drenáž, priepustný substrát, drenážna vrstva pod výsadbou, správne uloženie kameňov tak, aby odvádzali vodu. Ako substrát sa používa  minerálny materiál, minimálny podiel humusu. Odporúča sa používať jeden typ horniny, aby pôsobila prirodzene. Kamene ukladať tak, aby napodobňovali geologické vrstvenie. Vyhnúť sa „náhodnému rozmiestneniu kameňov“. Rastliny sadiť do škár, nie na vrchol kameňov. Správna skalka vytvára mikroklimatické zóny: suché vrcholy, vlhšie spodné partie, , . Odporúča sa neprehnojovať. Skalničky potrebujú chudobnú pôdu. Pravidelná kontrola a odstraňovanie zahnívjúcich častí (Miroslav Tatíček). Mnohé skalničky sú vždyzelené, vďaka čomu môžu okamžite začať fotosyntézu (ubc.ca). Niektoré vysokohorské druhy si dokonca vytvárajú prírodnú „nemrznúcu zmes”– akumulujú v bunkách , polyoly či , ktoré znižujú bod mrazu bunkovej šťavy a chránia tkanivá pred poškodením mrazom. Buriny sú veľmi nepriateľské, ak sa zakorenia, môžu rýchlo potlačiť skalničky (ruxley-manor.co.uk).

Druhy (36)

  1. Antennaria dioica
  2. Armeria caespitosa
  3. Cerastium tomentosum
  4. Chondrostoma amphibium
  5. Delosperma congestum
  6. Delosperma luckhoffii
  7. Delosperma nubigenum
  8. Delosperma sutherlandii
  9. Euphorbia myrsinites
  10. Malephora crocea
  11. Phedimus kamtschaticus
  12. Phedimus spurius
  13. diffusa
  14. Phlox divaricata
  15. Phlox subulata
  16. Rhodothamnus chamaecistus
  17. Saxifraga × arendsii
  18. Saxifraga paniculata
  19. Saxifraga rosacea
  20. Saxifraga rotundifolia
  21. Saxifraga squarrosa
  22. Saxifraga valdensis
  23. Sedum acre
  24. Sedum forsterianum
  25. Sedum forsterianum `Angelina˙
  26. Sedum hispanicum
  27. Sedum sexangulare
  28. Sedum spurium
  29. Sempervivum montanum
  30. saxifraga
  31. Silene vulgaris
  32. Thymus praecox
  33. brachysiphon

Lohengrin A. CavieresErnesto I. Badano Sierra-AlmeidaSusana Gómez-GonzálezMarco A. Molina-Montenegro: Positive interactions between alpine plant species and the nurse cushion plant Laretia acaulis do not increase with elevation in the Andes of central Chile

Odkazy


Rock garden plants are low-growing, compact species and cultivars that naturally occur on rocks, screes, stony slopes, in crevices, and in open sites exposed to extremes of wind, cold, drought, high UV radiation, and fluctuating moisture. In gardens they are cultivated primarily for their small stature, longevity, ability to grow in minimal substrate, and for their striking flowering at a time when other perennials are only beginning to develop. In horticultural practice, the term “rock garden plants” refers mainly to alpine and subalpine species, as well as other low-growing plants from rocky habitats, cultivated in rock gardens, gravel beds, troughs, wall crevices, or alpine houses (uniba.sk). Many rock plants are adapted to cold and drought, but not to winter wetness. Therefore, in gardens, drainage and protection from winter rain are often more important than frost itself (rhs.org.uk).

Rock garden plants have developed a wide range of morphological and physiological adaptations that allow them to remain low-growing while often flowering profusely and in vivid colors even under such inhospitable conditions (rhs.org.uk). Their typical botanical traits arise from the stresses of their natural habitats and frequently recur across genera.

Cushion growth form reduces wind impact, stabilizes surface temperatures, and improves water management (Lohengrin A. Cavieres, Ernesto I. Badano, Angela Sierra-Almeida, Susana Gómez-González, Marco A. Molina-Montenegro).

Rosette growth (basal rosettes, often with thickened leaves) minimizes water loss, enables growth in crevices, and may include grey foliage or tomentose surfaces (rhs.org.uk).

Mat-forming growth rapidly covers the soil, helping to stabilize fine scree in nature and suppress weeds and erosion in gardens (rhs.org.uk).

A prostrate growth form offers several advantages: minimizes exposure to cold winds and reduces transpiration (water loss) from the plant surface (ubc.ca). Other typical features include reduced leaf area, dense pubescence, a waxy surface, and either a deep or highly branched root system (Miroslav Tatíček). Rock garden plants often allocate a disproportionate amount of biomass to roots relative to their small above-ground parts (ubc.ca). Roots penetrate deeply into rock fissures or spread widely in shallow soils to efficiently search for water and nutrients (ruxley-manor.co.uk).

Leaf hairs filter and absorb harmful UV radiation before it reaches the leaf surface (asknature.org). Pubescence also reduces airflow directly at the leaf surface, helping to maintain a thin layer of humid air and slowing excessive water loss caused by dry winds (ubc.ca). Hairs partially reflect visible sunlight and trap radiant heat near the plant surface, providing insulation against nocturnal cold (asknature.org). A waxy coating or thick cuticle performs a similar function by reflecting part of the solar radiation and preventing desiccation. High-mountain species often display grey-green to silvery leaves due to layers of hairs or wax (ubc.ca).

Successful cultivation depends more on microclimate than on the “paper” conditions of a locality: effective drainage (especially protection against winter wetness), a gritty mineral substrate, stable stones, proper orientation (sun partial shade), and protection of sensitive species from the combined effects of frost and moisture (rhs.org.uk). Rock garden plants are associated with habitats characterized by limited soil and nutrients: rock crevices, screes, gravel deposits, stony pastures, wind-exposed ridges, and subalpine grasslands. In the Carpathians and the Alps, they are often linked to specific geology (limestone versus silicate), reflected in pH preferences and drainage requirements (rhs.org.uk).

In natural mountain ecosystems, rock plants can stabilize substrates (fine screes and crevices), trap organic matter, and slow surface runoff (rhs.org.uk). They also microclimates—cushion plants can create more favorable microenvironments for the germination and growth of other species (facilitation) (Lohengrin A. Cavieres et al.). Compact cushions and rosettes create their own internal microclimate: air within the clump is less extreme, and temperatures at the center of a basal rosette may be up to 10 °C higher than the surroundings during cold nights and lower during hot days (Peter Lupták).

Small, rigid, and often succulent leaves are another characteristic of many rock garden plants. A small leaf area reduces water loss, and a tough (leathery) structure with a thick cuticle lowers the risk of damage from strong UV radiation and wind (swisshikingvacations.com). Many alpine plants, especially those growing on dry rocks, are succulents—storing water and nutrients in leaves or stems (swisshikingvacations.com).

They also support pollinators, serving as key nectar and pollen sources during the short growing season in mountain zones (rhs.org.uk). For horticultural purposes, an important parallel applies: a rock garden is a scaled-down model of a stress habitat. If this environment is “softened” (heavy soil, excessive humus, standing water), plants lose their competitive advantage and often die from rot or become overgrown and collapse (rhs.org.uk). Most rock plants require very well-drained soil. In practice, this means a high proportion of mineral components and a stable structure that prevents waterlogging in winter and muddy saturation in summer (rhs.org.uk). The most common cause of cultivation failure is the combination of cold and excessive moisture (rhs.org.uk).

Many rock garden plants are strictly sun-loving, although some alpine rosette species also thrive in partial shade, particularly if shade protects them from intense summer heat and leaf desiccation (rhs.org.uk). Many benefit from a cold period before germination—“winter sowing” in outdoor containers or stratification (alpinegardensociety.net). Rock garden plants inhabit diverse alpine and subalpine habitats. In the Carpathians, the Alps, and other European mountain ranges, they form part of alpine vegetation above the tree line. Typical natural habitats include alpine meadows and grasslands, rock faces, scree slopes, and moraines (swisshikingvacations.com). Limestone and mountain ranges differ in soil chemistry—calcareous substrates host different species than acidic siliceous soils (swisshikingvacations.com).

Cultivation must respect natural habitat conditions. Essential factors include drainage, a permeable substrate, a drainage layer beneath plantings, and correct stone placement to channel water away. Substrates are primarily mineral, with minimal humus content. Using a single rock type is recommended to achieve a natural appearance. Stones should be arranged to mimic geological layering and avoid random placement. Plants should be inserted into crevices rather than placed on top of stones. A well-designed rock garden creates microclimatic zones: dry peaks, moister lower sections, shade beneath overhangs, and warm south-facing slopes. Over-fertilization should be avoided; rock garden plants require nutrient-poor soils. Regular inspection and removal of rotting parts is recommended (Miroslav Tatíček). Many rock plants are evergreen, allowing them to begin photosynthesis immediately when conditions permit (ubc.ca). Some high-mountain species even produce natural “antifreeze” compounds—accumulating sugars, polyols, or proteins that lower the freezing point of cell sap and protect tissues from frost damage. Weeds are highly competitive; once established, they can quickly suppress rock garden plants (ruxley-manor.co.uk).


Všetky

Tatry, Krajina, Slovensko, Príroda, TOP, Hory, Biotopy, Fotografie

Vysoké Tatry

Hits: 6195

Vysoké sú asi najväčšou pýchou Slovenska. V každom prípade sú najvyšším pohorím Slovenska. Sú to zrejme najmenšie veľhory na svete (Peter ). Názov Tatry je často chápaný ako pomenovanie jednotlivých horských celkov – , Nízke Tatry, Západné Tatry, Východné Tatry, a sú často považované z pohľadu turizmu ako jedno pohorie, jeden celok alebo ich rozdelenie je chápané ako Vysoké Tatry a Nízke Tatry (sprievodcaposlovensku.com). Celková rozloha je 785 – 790 km². 78 % leží na Slovensku, 22 % v Poľsku (deims.org). Sú najvyšším pohorím Karpát a najvyšším severne od Álp v Európe (Wikipedia). S poľským Tatrzańskim Parkom Narodowym je súčasťou biosférických rezervácií (tanap.org). Hrebeň Vysokých Tatier je dlhý len 26 km (vysoketatry.org), jeho maximálna šírka je 17 km (Wikipedia). Tatry majú ostré hrebeňe, hlboké doliny a charakter alpského reliéfu vzniknutého glaciálnymi procesmi. Západné Tatry majú charakter zložitých horských masívov s rôznymi skalnými formáciami. Východné Tatry tvoria Vysoké Tatry – najvyššie časti pohoria s alpínskym charakterom a Belianske Tatry – nižšie položenée, ale významné pohoria s bohatou geológiou (gov.pl).

Najvyšším vrchom Vysokých Tatier a celého Slovenska je s nadmorskou výškou 2 655 metrov nad morom (vysoketatry.org). Z 35 dolín sú najznámejšie Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Veľká a Malá , Bielovodská, Javorová dolina, Dolina Kežmarskej Bielej . Vo Vysokých Tatrách sa nachádza 120 plies, napr. Štrbské pleso, , Popradské pleso, Morské oko, Wielki Staw Polski. sa tu udrží 200 – 250 dní v roku, na niektorých tienistých stráňach sa netopí vôbec, ročný úhrn zrážok tu dosahuje okolo 1 600 mm (Wikipedia). Geologicky sú jadrových pohorím, jadro Tatier vznikalo v prvohorách, v karbóne pred 210 miliónmi rokov (Janák, Plašienka, Petrík). Na reliéf mali hlavný vplyv alpínske ľadovce, ktoré v ľadových dobách dosahovali na severných stranách až 14 km (Wikipedia). Reliéf bol formovaný počas alpskej orogenézy a následnými glaciálnymi a periglaciálnymi procesmi, ktoré vytvorili typické tvary: , U‑tvarované údolia, morény, a (unesco.org). Reliéf Tatier je dielom vodných tokov a horských ľadovcov. V čase nejväčšieho rozsahu mali ľadovce vo Vysokých Tatrách plochu asi 15 000 ha (Houdek, Bohuš, 1976). Geologická stavba Tatier zahŕňa granitické a sedimentárne horniny. Vnútorné časti sú prevažne granitové, vonkajšie krajné časti sú sedimentárne – kriedovo‑jurasické a dolomity (deims.org).

Pôvod a význam názvu Tatry nie je doteraz spoľahlivo vyriešený. ho pripisujú obyvateľom, ktorí sídlili na našom území ešte pred príchodom Slovanov. Odvodzujú ho od árijského slova tamtra, tâtra s významom „temný“ alebo „tmavý“, pripisujú mu význam odvodený z ľudového slova tatra v zmysle kamenistej, neúrodnej zeme. Ako najpravdepodobnejšiu možno akceptovať mienku, že názov Tatry pochádza zo slovanského slova čo znamená bralá (Melich, 1902; Czambel, 1906; Chaloupecký, 1923). Podľa vysoke-tatry.info je označenie “tamtra – tatra = hnedý, tmavý” keltské. Prvá zmienka tohto názvu je z roku 999, spomína sa  (wikipedia.sk). V roku 1125 sa v Kosmovej kronike spomína už názov Tatri (Kele, Lučanský, 2001). Poľské písomníctvo a  do prvej polovice 19. storočia Tatry označovala ako Karpak, Krempak, Sarmackie Alpy, Góry Tatarskie, Wengerskie góry. Maďari používali označenie Turtur, Tortol apod., Tátra.  , Schnee-Gebirge, Zentralkarpathen apod (vysoke-tatry.info).

Ľadovec v Bielovodskej doline bol 14 km dlhý a 330 m hrubý (Houdek, Bohuš, 1976). Geomorfologický celok Tatry sa člení na dva podcelky: Západné Tatry a Východné Tatry. Ľaliové sedlo oddeľuje Západné a Východné Tatry. Východné Tatry sa členia na dve časti: Vysoké Tatry a Belianske Tatry (wikipedia.sk). Bielovodská dolina je najdlhšia dolina Tatier a je jedinou dolinou Tatier alpského rázu (Bohuš, 1996). Na území Tatier sa pôsobením vody vytvorilo množstvo jaskýň, v súčasnosti ich je zmapovaných okolo 330 (Houdek, Bohuš, 1976). Jazerá ľadovcového pôvodu v Tatrách majú svoje vlastné pomenovanie, na Slovensku pleso a v Poľsku staw. Nachádza sa ich v Tatrách viac ako 200. Podnebie má prevažne horský až vysokohorský ráz, snehová pokrývka pretrváva 180, v údoliach, až 250, v najvyšších oblastiach dní v roku. Veterné je až 300 dní v roku. Na južnej strane dochádza často k tzv. padavým vetrom, ktoré spôsobujú vývraty a rozsiahle polomy. Najvhodnejším obdobím pre turistické výstupy v Tatrách je , kedy je počasie najstabilnejšie (wikipedia.sk).

Tatry k najvlhkejším a najchladnejším oblastiam v regióne Poľska i Slovenska. a snehové sa objavujú často, čo ovplyvňuje vegetáciu i erozívne procesy (ecopotential-project.eu). V najvyšších polohách žijú kamzíky a svište. Kamzík vrchovský tatranský je symbolom Vysokých Tatier. V lesoch žijú aj naše veľké , vlk, rys (vysoketatry.org). V osade Tatranská Polianka nedávno odkryli dávnoveké opevnené sídlisko na tzv. Žltej stene. Podľa toho bola lokalita osídlená na prelome nášho letopočtu. Dnes sú tu liečebné ústavy, liečil sa tu aj český básnik . Turistickým a lyžiarskym známym strediskom je na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu (e-tatry.szm.com). Symbolom Slovenska je vrch Kriváň. Niektoré ďalšie zaujímavé lokality: Malé vodopády Studeného potoka (). V Tatrách evidujeme okolo 1400 druhov rastlín (wikipedia.sk).

Existujú zmienky o rudných výskytoch v Tatrách. Prvé zmienky o baníckej činnosti sú z 13. storočia. Niektoré boli najmä v 17. a 18. storočí využívané. Majú len mineralogický význam a nezodpovedajú kritériám ložiska nerastných surovín. Pri Štrbe boli na železnú rudu a na Patrii, ktorú nazývali Kupfenberg boli medené bane. V Bielovodskej doline sa dolovalo od roku 1524. V oblasti Kriváňa, kde sa vyskytovala antimónová ruda, na ktorú bolo viazané i zlato (Wikipedia). 

Belianske Tatry sú východnou časťou Vysokých Tatier. Tento 14 km dlhý vápencový hrebeň leží takmer kolmo na hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Považujú sa za najkrajšiu a prírodne najbohatšiu časť, rastie tu napr. plesnivec alpínsky – Leontopodium alpinum (e-tatry.szm.com). K vyhľadávaným lokalitám patrí Belianska jaskyňa.

V Tatrách je najvyššie položená osada Štrbské Pleso vo výške 1 355 nad morom. Na Lomnický štít (2632 m) vedie visutá lanovka. Najvyššie položená chata „“ sa nachádza vo výške 2 250 metrov (vysoketatry.org). Okrem nej množstvo iných, napr. Téryho chata, Zbojnícka chata, Chata pod Soliskom, Encián (na Skalnatom plese), , , , Zamkovského chata, Rainerova chata, (Wikipedia).


The High Tatras are probably the greatest pride of . In any case, they are the highest mountain range in the country. They are often described as the smallest high mountains in the world (Peter Kaclík). The name Tatras is frequently understood as a collective designation for several mountain units — the High Tatras, Low Tatras, Western Tatras, Eastern Tatras and Belianske Tatras — which are often perceived, especially from a tourism perspective, as one unified mountain range, or are simply divided into the High and Low Tatras (sprievodcaposlovensku.com). The total area is about 785–790 km², of which 78% lies in Slovakia and 22% in (deims.org). They are the highest mountains of the Carpathians and the highest north of the Alps in Europe (). Together with Poland’s Tatra National Park (Tatrzański Park Narodowy), the Slovak TANAP forms part of the UNESCO Biosphere Reserves (tanap.org). The main ridge of the High Tatras is only 26 km long (vysoketatry.org), with a maximum width of 17 km (Wikipedia). The Tatras feature sharp ridges, deep valleys and a distinctly alpine relief formed by glacial processes. The Western Tatras are characterized by complex mountain massifs with diverse rock formations, while the Eastern Tatras consist of the High Tatras — the highest and most alpine part — and the Belianske Tatras, which are lower but geologically very rich (gov.pl).

The highest peak of both the High Tatras and Slovakia is Gerlachovský štít (2,655 m a.s.l.) (vysoketatry.org). Of the 35 valleys, the best known are Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Veľká and Malá Studená, Bielovodská, Javorová, and Kežmarská voda. The High Tatras contain about 120 glacial lakes, including Štrbské Pleso, Veľké Hincovo Pleso, , Morskie Oko, and Wielki Staw Polski. Snow remains for 200–250 days per year, and on some shaded slopes it does not melt at all; annual precipitation reaches around 1,600 mm (Wikipedia). Geologically, the Tatras are a core mountain range, whose crystalline basement formed in the Carboniferous period about 210 million years ago (Janák, Plašienka, Petrík). Alpine glaciers played a dominant role in shaping the relief; during glacial periods, northern glaciers reached lengths of up to 14 km (Wikipedia). The relief was formed during the Alpine orogeny and subsequent glacial and periglacial processes, producing cirques, U-shaped valleys, moraines, gorge valleys and lake basins (unesco.org). At their maximum extent, High Tatra glaciers covered about 15,000 ha (Houdek & Bohuš, 1976). The geological structure includes granite cores in the interior and Mesozoic limestones and dolomites in the outer zones (deims.org).

The origin of the name Tatras is not definitively resolved. Some scholars link it to pre-Slavic inhabitants and to the Aryan words tamtra or tâtra meaning “dark”. Others relate it to a word meaning rocky, barren land. The most widely accepted view derives the name from the Slavic word trtri meaning “cliffs” (Melich 1902; Czambel 1906; Chaloupecký 1923). The written record dates to 999, as Tritri montes (wikipedia.sk), and by 1125 it appeared as Tatri in Cosmas‘ Chronicle (Kele & Lučanský, 2001).

The Bielovodská Valley glacier was 14 km long and 330 m thick (Houdek & Bohuš, 1976). The Tatras are divided into Western and Eastern Tatras, separated by Ľaliové Saddle; the Eastern Tatras consist of the High Tatras and the Belianske Tatras. Bielovodská Valley is the longest and the only fully alpine-type valley (Bohuš, 1996). About 330 caves have been mapped. There are over 200 glacial lakes (pleso in Slovak, staw in Polish). The climate is alpine to high-alpine, with snow cover lasting 180–250 days per year and wind occurring on up to 300 days. Foehn-type downslope winds often cause forest blowdowns. Autumn is the best season for hiking (wikipedia.sk). The Tatras are among the coldest and wettest regions of Slovakia and Poland. Strong precipitation shapes vegetation and erosion (ecopotential-project.eu). The mountains are home to chamois and marmots, and to large carnivores such as brown bear, wolf and lynx. The Tatra chamois (Rupicapra rupicapra tatrica) is a symbol of the High Tatras. Archaeological remains of a fortified prehistoric settlement were discovered at Žltá stena near . Kriváň is Slovakia’s national mountain. About 1,400 plant species grow in the Tatras. Mining activity dates back to the 13th century; iron, copper, antimony and gold were extracted, though only of mineralogical significance. The Belianske Tatras form a 14-km limestone ridge and are among the most scenic parts of the range, famous for Edelweiss (Leontopodium alpinum) and the Belianska Cave. The highest settlement is Štrbské Pleso (1,355 m). A cable car leads to Lomnický Peak (2,632 m). The highest mountain hut is Chata pod Rysmi (2,250 m), followed by many famous huts such as Téryho chata, Zbojnícka chata, , Sliezsky dom, and Chata pri Zelenom plese.


Die Hohe Tatra ist vermutlich der größte Stolz der Slowakei. In jedem Fall stellt sie das höchste Gebirge des Landes dar. Sie gilt zugleich als das kleinste Hochgebirge der Welt (Peter Kaclík). Der Name Tatra wird häufig als Sammelbezeichnung mehrerer Gebirgseinheiten verstanden – Hohe Tatra, Niedere Tatra, Westtatra, Osttatra und Belaer Tatra – die besonders aus touristischer Sicht oft als ein zusammenhängendes Gebirgssystem betrachtet werden oder vereinfacht in Hohe und Niedere Tatra gegliedert werden (sprievodcaposlovensku.com). Die Gesamtfläche beträgt 785–790 km², wovon 78 % in der Slowakei und 22 % in Polen liegen (deims.org). Die Tatra ist das höchste Gebirge der Karpaten und zugleich das höchste Gebirge nördlich der Alpen in Europa (Wikipedia). Zusammen mit dem polnischen Tatrzański Park Narodowy ist der slowakische TANAP Teil des UNESCO-Biosphärenreservates (tanap.org). Der Hauptkamm der Hohen Tatra ist lediglich 26 km lang (vysoketatry.org), seine maximale Breite beträgt 17 km (Wikipedia). Das Gebirge ist geprägt von scharfen Graten, tiefen Tälern und einem stark alpinen Relief, das durch glaziale Prozesse entstand. Die Westtatra besitzt den Charakter komplexer Gebirgsmassive mit vielfältigen Felsformationen, während die Osttatra aus der Hohen Tatra – dem höchsten und alpinsten Teil – sowie der Belaer Tatra besteht, die niedriger liegt, jedoch geologisch äußerst reich ist (gov.pl). Der höchste Gipfel der Hohen Tatra und der gesamten Slowakei ist der Gerlachovský štít mit 2 655 m ü. M. (vysoketatry.org). Von insgesamt 35 Tälern sind besonders bekannt: Kôprová-, Furkotská-, Mlynická-, Mengusovská-, Batizovská-, Velická-, Große und Kleine Studená-Tal, Bielovodská-Tal, Javorová-Tal und das Tal der Kežmarská Biela voda. In der Hohen Tatra befinden sich etwa 120 Gletscherseen, darunter Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morskie Oko und Wielki Staw Polski. Die Schneedecke hält hier 200–250 Tage im Jahr, in schattigen Lagen oft ganzjährig, und der jährliche Niederschlag erreicht etwa 1 600 mm (Wikipedia). 

Geologisch ist die Tatra ein Kerngebirge. Das kristalline Grundgebirge entstand bereits im Karbon vor etwa 210 Millionen Jahren (Janák, Plašienka, Petrík). Die heutige Form des Reliefs wurde wesentlich durch alpine Gletscher geprägt, die während der Eiszeiten auf der Nordseite bis zu 14 km Länge erreichten (Wikipedia). Die Gebirgsform entstand während der alpidischen Gebirgsbildung sowie durch glaziale und periglaziale Prozesse, wodurch typische Formen wie Kar-Kessel, U-Täler, Moränen, Schlucht-Täler und Seebecken entstanden (unesco.org). Zur Zeit der größten Vereisung bedeckten die Gletscher der Hohen Tatra rund 15 000 ha (Houdek & Bohuš, 1976). Die geologische Struktur besteht aus granitischen Gesteinen im Inneren und mesozoischen Kalk- und Dolomitgesteinen an den Randzonen (deims.org).

Der Ursprung des Namens Tatra ist bis heute nicht eindeutig geklärt. Einige Historiker führen ihn auf vor-slawische Bevölkerungen und die arischen Begriffe tamtra oder tâtra („dunkel“) zurück, andere auf ein Volkswort für steinige, unfruchtbare Landschaft. Am wahrscheinlichsten gilt die Ableitung vom slawischen Wort „trtri“ („Felsklippen“) (Melich 1902; Czambel 1906; Chaloupecký 1923). Die erste Erwähnung stammt aus dem Jahr 999 (Tritri montes), später 1125 erscheint der Name Tatri in der Chronik des Kosmas (Kele & Lučanský, 2001).

Der Gletscher im Bielovodská-Tal war 14 km lang und 330 m mächtig (Houdek & Bohuš, 1976). Die Tatra gliedert sich in West- und Osttatra, getrennt durch das Ľaliové-Joch. Die Osttatra besteht aus der Hohen Tatra und der Belaer Tatra (wikipedia.sk). Das Bielovodská-Tal ist das längste Tal und das einzige mit vollständig alpinem Charakter (Bohuš, 1996). In der Tatra sind rund 330 Höhlen bekannt. Es gibt über 200 Gletscherseen, die auf Slowakisch pleso und auf Polnisch staw heißen. Das Klima ist hochgebirgig bis alpinen Typs. Die Schneedecke hält 180–250 Tage an, und an bis zu 300 Tagen im Jahr weht starker Wind. Häufig treten Fallwinde auf der Südseite auf, die zu großflächigen Windwürfen führen. Die beste Zeit für Bergtouren ist der Herbst, wenn das Wetter am stabilsten ist (wikipedia.sk). Die Tatra zählt zu den kältesten und niederschlagsreichsten Regionen der Slowakei und Polens. Häufige Regen- und Schneefälle beeinflussen Vegetation und Erosionsprozesse (ecopotential-project.eu). In den höchsten Lagen leben Gämsen und Murmeltiere. Die Tatra-Gämse (Rupicapra rupicapra tatrica) ist ein Symbol der Hohen Tatra. In den Wäldern kommen auch große Beutegreifer wie Bär, Wolf und Luchs vor (vysoketatry.org). In Tatranská Polianka wurde eine vorgeschichtliche befestigte Siedlung entdeckt. Der Kriváň gilt als Symbolberg der Slowakei. Insgesamt wachsen in der Tatra rund 1 400 Pflanzenarten (wikipedia.sk).

Seit dem 13. Jahrhundert gibt es Hinweise auf Bergbau, insbesondere auf Eisen, Kupfer, Antimon und Gold, allerdings nur von mineralogischer Bedeutung. Die Belaer Tatra bildet einen 14 km langen Kalksteinkamm und gilt als der landschaftlich und biologisch reichste Teil, bekannt u. a. für das Edelweiß (Leontopodium alpinum) und die Belaer Tropfsteinhöhle. Die höchstgelegene Siedlung ist Štrbské Pleso (1 355 m). Eine Seilbahn führt auf den (2 632 m). Die höchstgelegene Hütte ist die Chata pod Rysmi (2 250 m), daneben existieren zahlreiche bekannte Berghütten wie Téryho chata, Zbojnícka chata, Zamkovského chata, Sliezsky dom und Chata pri Zelenom plese.


Tatry Wysokie są prawdopodobnie największą dumą Słowacji. W każdym razie stanowią najwyższe pasmo górskie tego kraju. Często określa się je jako najmniejsze góry wysokie świata (Peter Kaclík). Nazwa Tatry bywa rozumiana jako wspólne określenie kilku jednostek górskich – Tatr Wysokich, Tatr Niskich, Tatr Zachodnich, Tatr Wschodnich oraz Tatr Bielskich – które, zwłaszcza z punktu widzenia turystyki, są często postrzegane jako jedno pasmo górskie lub dzielone jedynie na Tatry Wysokie i Niskie  (sprievodcaposlovensku.com). Całkowita powierzchnia Tatr wynosi 785–790 km², z czego 78% leży na Słowacji, a 22% w Polsce (deims.org). Są one najwyższym pasmem Karpat oraz najwyższymi górami Europy na północ od Alp (Wikipedia). Wraz z polskim Tatrzańskim Parkiem Narodowym słowacki TANAP stanowi część Rezerwatu Biosfery UNESCO (tanap.org). Główny grzbiet Tatr Wysokich ma zaledwie 26 km długości (vysoketatry.org), a jego maksymalna szerokość wynosi 17 km (Wikipedia). Tatry charakteryzują się ostrymi graniami, głębokimi dolinami oraz typowo alpejską rzeźbą terenu, ukształtowaną przez procesy glacjalne. Tatry Zachodnie mają charakter złożonych masywów górskich o zróżnicowanych formacjach skalnych, natomiast Tatry Wschodnie tworzą Tatry Wysokie – najwyższą i najbardziej alpejską część pasma – oraz Tatry Bielskie, które są niższe, lecz wyjątkowo bogate geologicznie (gov.pl). Najwyższym szczytem Tatr Wysokich i całej Słowacji jest Gerlachovský štít (2655 m n.p.m.) (vysoketatry.org). Spośród 35 dolin do najbardziej znanych należą: Kôprovská, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Wielka i Mała Studená, Bielovodská, Jaworowa oraz Dolina Kieżmarskiej Białej Wody. W Tatrach Wysokich znajduje się około 120 jezior polodowcowych, m.in. Štrbské Pleso, Veľké Hincovo Pleso, Popradské Pleso, Morskie Oko oraz Wielki Staw Polski. Pokrywa śnieżna utrzymuje się 200–250 dni w roku, a na niektórych zacienionych stokach nie znika wcale; roczna suma opadów sięga około 1600 mm (Wikipedia).

Pod względem geologicznym Tatry są pasmem zrębowym. Krystaliczne jądro Tatr powstało w karbonie, około 210 milionów lat temu (Janák, Plašienka, Petrík). Decydujący wpływ na rzeźbę terenu miały lodowce alpejskie, które w okresach zlodowaceń osiągały po północnej stronie długość nawet 14 km (Wikipedia). Rzeźba była kształtowana podczas orogenezy alpejskiej oraz przez procesy glacjalne i peryglacjalne, tworząc charakterystyczne formy: kotły firnowe, doliny U-kształtne, moreny, doliny szczelinowe i misy jeziorne (unesco.org). W okresie największego zlodowacenia lodowce Tatr Wysokich zajmowały powierzchnię około 15 000 ha (Houdek & Bohuš, 1976). Budowa geologiczna obejmuje granitowe skały w części wewnętrznej oraz osadowe wapienie i dolomity jurajsko-kredowe w strefach zewnętrznych (deims.org).

Pochodzenie nazwy Tatry nie zostało jednoznacznie wyjaśnione. Jedna z teorii wywodzi ją od przed-słowiańskich mieszkańców i aryjskich słów tamtra lub tâtra oznaczających „ciemny”. Inni łączą ją z ludowym określeniem kamienistej, jałowej ziemi. Najbardziej prawdopodobne jest jednak pochodzenie od słowiańskiego słowa „trtri”, oznaczającego skały i urwiska (Melich 1902; Czambel 1906; Chaloupecký 1923). Najstarsza wzmianka pochodzi z roku 999 jako Tritri montes (wikipedia.sk), a w 1125 w Kronice Kosmasa pojawia się forma Tatri (Kele & Lučanský, 2001). Lodowiec w Dolinie Białej Wody miał 14 km długości i 330 m grubości (Houdek & Bohuš, 1976). Tatry dzielą się na Tatry Zachodnie i Wschodnie, rozdzielone Przełęczą Liliową (Ľaliové sedlo). Tatry Wschodnie obejmują Tatry Wysokie i Tatry Bielskie (wikipedia.sk). Dolina Białej Wody jest najdłuższą doliną Tatr i jedyną o w pełni alpejskim charakterze (Bohuš, 1996). Znanych jest około 330 jaskiń. W Tatrach znajduje się ponad 200 jezior polodowcowych – na Słowacji zwanych pleso, w Polsce staw. Klimat ma charakter górski do wysokogórskiego. Pokrywa śnieżna utrzymuje się 180–250 dni w roku, a silne wiatry występują nawet 300 dni w roku. Szczególnie częste są wiatry halne powodujące wiatrołomy. Jesień jest najlepszym okresem do wędrówek (wikipedia.sk).

Tatry należą do najchłodniejszych i najbardziej wilgotnych regionów Polski i Słowacji. Częste opady deszczu i śniegu wpływają na roślinność i procesy erozyjne (ecopotential-project.eu). W najwyższych partiach żyją kozice i świstaki. Kozica tatrzańska (Rupicapra rupicapra tatrica) jest symbolem Tatr Wysokich. W lasach występują także niedźwiedź, wilk i ryś (vysoketatry.org). W Tatrzańskiej Poliance odkryto pozostałości pradawnej osady obronnej na tzw. Żółtej Ścianie. Krywań (Kriváň) jest symbolem narodowym Słowacji. W Tatrach rośnie około 1400 gatunków roślin (wikipedia.sk). Pierwsze wzmianki o górnictwie pochodzą z XIII wieku; wydobywano rudę żelaza, miedź, antymon i złoto, jednak tylko o znaczeniu mineralogicznym. Tatry Bielskie tworzą 14-kilometrowy grzbiet wapienny i uchodzą za najpiękniejszą i najbogatszą przyrodniczo część pasma, znaną m.in. z występowania szarotki alpejskiej (Leontopodium alpinum) oraz Jaskini Bielskiej. Najwyżej położoną miejscowością jest Štrbské Pleso (1355 m n.p.m.). Kolej linowa prowadzi na Łomnicki Szczyt (2632 m). Najwyżej położone schronisko to Chata pod Rysmi (2250 m), obok wielu innych, m.in. Téryho chata, Zbojnícka chata, Zamkovského chata, Sliezsky dom i Chata pri Zelenom plese.


Vysoké Tatry jsou pravděpodobně největší pýchou Slovenska. V každém případě představují nejvyšší pohoří země. Často jsou označovány jako nejmenší velehory světa (Peter Kaclík). Název Tatry je často chápán jako souhrnné označení několika horských celků – Vysokých Tater, Nízkých Tater, Západních Tater, Východních Tater a Belianských Tater – které jsou zejména z pohledu cestovního ruchu považovány za jedno pohoří nebo jsou zjednodušeně rozdělovány na Vysoké a Nízké Tatry (sprievodcaposlovensku.com).

Celková rozloha činí 785–790 km², z čehož 78 % leží na Slovensku a 22 % v Polsku (deims.org). Tatry jsou nejvyšším pohořím Karpat a zároveň nejvyššími horami Evropy severně od Alp (Wikipedia). Společně s polským Tatrzańskim Parkem Narodowym je slovenský TANAP součástí biosférické rezervace UNESCO (tanap.org). Hřeben Vysokých Tater je dlouhý pouze 26 km (vysoketatry.org) a jeho maximální šířka činí 17 km (Wikipedia). Tatry se vyznačují ostrými hřebeny, hlubokými dolinami a výrazně alpínským reliéfem, vytvořeným glaciálními procesy. Západní Tatry mají charakter složitých horských masivů s rozmanitými skalními formacemi, zatímco Východní Tatry tvoří Vysoké Tatry – nejvyšší a nejvíce alpínskou část pohoří – a Belianské Tatry, které jsou nižší, avšak geologicky mimořádně bohaté (gov.pl). Nejvyšším vrcholem Vysokých Tater i celého Slovenska je Gerlachovský štít (2 655 m n. m.) (vysoketatry.org). Z celkem 35 dolin patří k nejznámějším Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Velká a Malá Studená, Bielovodská, Javorová a dolina Kežmarské Bílé vody. Ve Vysokých Tatrách se nachází přibližně 120 ledovcových jezer, například Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morské oko a Wielki Staw Polski. Sněhová pokrývka zde přetrvává 200–250 dní v roce, na některých stinných svazích se neroztaje vůbec a roční úhrn srážek dosahuje přibližně 1 600 mm (Wikipedia).

Z geologického hlediska jsou Tatry jádrovým pohořím. Krystalické jádro Tater vznikalo v karbonu před přibližně 210 miliony let (Janák, Plašienka, Petrík). Zásadní vliv na utváření reliéfu měly alpínské ledovce, které v dobách zalednění dosahovaly na severních svazích délky až 14 km (Wikipedia). Reliéf byl formován během alpínské orogeneze a následnými glaciálními a periglaciálními procesy, které vytvořily typické tvary – karové kotliny, údolí ve tvaru U, morény, soutěsková údolí a jezerní pánve (unesco.org).

V době maximálního zalednění dosahovala plocha ledovců ve Vysokých Tatrách přibližně 15 000 ha (Houdek & Bohuš, 1976). Geologická stavba zahrnuje granitické horniny ve vnitřních částech a mezozoické vápence a dolomity ve vnějších okrajových zónách (deims.org).

Původ názvu Tatry nebyl dosud jednoznačně objasněn. Někteří badatelé jej odvozují od předslovanských obyvatel a árijských slov tamtra či tâtra ve významu „tmavý“, jiní jej spojují s lidovým označením kamenité, neúrodné půdy. Za nejpravděpodobnější se však považuje odvození od slovanského slova „trtri“, znamenajícího skalní bradla (Melich 1902; Czambel 1906; Chaloupecký 1923). Nejstarší písemná zmínka pochází z roku 999 jako Tritri montes (wikipedia.sk), v roce 1125 se v Kosmově kronice objevuje tvar Tatri (Kele & Lučanský, 2001).

Ledovec v Bielovodské dolině měl délku 14 km a mocnost 330 m (Houdek & Bohuš, 1976). Tatry se člení na Západní a Východní Tatry, oddělené Ľaliovým sedlem. Východní Tatry se dále dělí na Vysoké Tatry a Belianské Tatry (wikipedia.sk). Bielovodská dolina je nejdelší dolinou Tater a jedinou s plně alpínským charakterem (Bohuš, 1996). V Tatrách je zmapováno přibližně 330 jeskyní. Nachází se zde více než 200 ledovcových jezer – na Slovensku zvaných pleso, v Polsku staw. Podnebí má převážně horské až vysokohorské . Sněhová pokrývka trvá 180–250 dní ročně a silný vítr vane až 300 dní v roce. Na jižní straně se často vyskytují padavé větry, které způsobují rozsáhlé polomy. Nejvhodnějším obdobím pro turistiku je podzim, kdy je počasí nejstabilnější (wikipedia.sk). Tatry patří k nejchladnějším a nejvlhčím oblastem Slovenska i Polska. Časté deště a sněhové srážky ovlivňují vegetaci i erozní procesy (ecopotential-project.eu). V nejvyšších polohách žijí kamzíci a svišti. Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) je symbolem Vysokých Tater. V lesích se vyskytují i medvěd, vlk a rys (vysoketatry.org). V Tatranské Poliance byly odkryty pozůstatky pravěkého opevněného sídla na tzv. Žluté stěně. Kriváň je považován za symbol Slovenska. V Tatrách roste přibližně 1 400 druhů rostlin (wikipedia.sk).

První zmínky o hornické činnosti pocházejí ze 13. století; těžila se především železná ruda, měď, antimon a zlato, avšak pouze s mineralogickým významem. Belianské Tatry tvoří 14 km dlouhý vápencový hřeben a jsou považovány za nejkrásnější a přírodně nejbohatší část pohoří, známou například výskytem protěže alpské (Leontopodium alpinum) a Belianské jeskyně. Nejvýše položenou osadou je Štrbské Pleso (1 355 m n. m.). Na Lomnický štít (2 632 m) vede visutá lanovka. Nejvýše položenou horskou chatou je Chata pod Rysy (2 250 m), dále například Téryho chata, Zbojnícka chata, Zamkovského chata, Sliezský dom a Chata pri Zelenom plese.


Niektoré príspevky

Literatúra

Odkazy

Orava, Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Príroda, TOP, Hory, Hory, Biotopy, Fotografie

Roháče

Hits: 3540

sú najvyššou časťou hrebeňa západných Tatier. Svoje meno dostali podľa v podobe ostrého rohu, čnejúceho z vrcholového skalnatého hrebeňa Ostrého Roháča (aktuality.sk). Roháče sú pohorie nachádzajúce sa v Západných Tatrách. , najvyšší vrch, dosahuje nadmorskú výšku 2 178 metrov nad morom. Ďalšie významné sú: , Ostrý a . Región je charakterizovaný bohatou biodiverzitou s alpskými lúkami, smrekovými lesmi a plesami. Tento región je súčasťou Tatranského národného parku, čo prispieva k jeho ochrane a zachovaniu (Wikipédia).

Roháče majú altitudinálne výrazne diferencovanú morfológiu. Vyššie partie sú tvarované glaciálnou eróziou a morénovými akumuláciami, ktoré sú typické pre vyše 2 000 m nad morom. Ich skalnaté hrebená a strmé poukazujú intenzívne kvartérne , ktoré formovali krajinu počas posledných štvrtohôr. Litologicky dominujú v okolí metamorfované jadra Tatier v kombinácii s rôznymi sedimentárnymi formáciami, čo ovplyvňuje aj morfológiu svahov a stabilitu svahových procesov. Roháče sú súčasťou Západných Tatier – ide o oblasť s výraznou kvartérnou morfogenézou a glaciálnymi formami. Podliehali rovnakému geologickému vývoju ako zvyšok Tatier – od príkrovovej , cez až po neotektonickú aktivitu. Najprv boli prekryté príkrovmi, neskôr odhalené počas poklesu orogénneho tlaku. Ich súčasná forma je výsledkom kombinácie alpínskej kolízie, glaciálnej erózie a neotektonických zdvihov, čím vznikol dramatický (Silvia Králiková, Rastislav Vojtko, Ľubomír Sliva, Jozef Minár, Bernhard Fügenschuh, Michal Kováč, Jozef Hók). Roháče sú typické aj prítomnosťou ľadovcových plies, ktoré vznikli v glaciálnych kotloch ako dôsledok akumulácie v depresiách po ústupe starších ľadovcov. Tieto sú významnými geomorfologickými a hydrologickými prvkami územia a sú súčasťou koncentrácie glaciálnych foriem (Wikipédia).

Niektoré


The Roháče Mountains form the highest part of the ridge of the Western Tatras. Their name derives from the silhouette resembling a sharp horn rising from the rocky summit ridge of (aktuality.sk). Roháče is a mountain range located in the Western Tatras. Baníkov, the highest peak, reaches an elevation of 2,178 metres above sea level. Other prominent peaks include Volovec, Ostrý Roháč, and Plačlivé. The region is characterised by rich biodiversity, with alpine meadows, spruce forests, and mountain lakes (tarns). is part of the National Park, which contributes to its protection and conservation ().

The Roháče Mountains display a strongly differentiated altitudinal morphology. Higher elevations are shaped by glacial erosion and moraine accumulations typical of areas above 2,000 metres above sea level. Their rocky ridges and steep walls testify to intense Quaternary glacial processes that shaped the landscape during the late Quaternary period. Lithologically, the area is dominated by metamorphosed rocks of the Tatra crystalline core combined with various sedimentary formations, which also influence slope morphology and the stability of slope processes. Roháče form part of the Western Tatras, an area marked by pronounced Quaternary morphogenesis and glacial landforms. They underwent the same geological evolution as the rest of the Tatras—from nappe structures, through exposure of the crystalline core, to neotectonic activity. Initially covered by nappes, they were later exposed during a reduction in orogenic pressure. Their present form is the result of a combination of Alpine collision, glacial erosion, and neotectonic uplift, giving rise to a dramatic mountain relief (Silvia Králiková, Vojtko, Ľubomír Sliva, Jozef Minár, Bernhard Fügenschuh, , Jozef Hók). The Roháče Mountains are also characterised by the presence of glacial lakes formed in cirques as a result of water accumulation in depressions after the retreat of ancient glaciers. These features are important geomorphological and hydrological elements of the area and form part of a concentration of glacial landforms (Wikipedia).

Some posts

  • Roháče Tarns (Lakes)
  • Valley
  • Smutná Valley

Rohacze stanowią najwyższą część grzbietu Tatr Zachodnich. Swoją nazwę zawdzięczają sylwetce przypominającej ostry róg, wyłaniający się ze skalistej grani szczytowej Ostrego Rohacza (aktuality.sk). Rohacze to pasmo górskie położone w Tatrach Zachodnich. Baníkov, najwyższy szczyt, osiąga wysokość 2 178 metrów n.p.m. Inne ważne wierzchołki to Volovec, Ostrý Roháč oraz Plačlivé. Region ten charakteryzuje się bogatą bioróżnorodnością, z alpejskimi halami, lasami świerkowymi oraz jeziorami polodowcowymi. Obszar ten wchodzi w skład Tatrzańskiego Parku Narodowego, co sprzyja jego ochronie i zachowaniu (Wikipedia).

Rohacze cechują się wyraźnie zróżnicowaną morfologią wysokościową. Wyższe partie zostały ukształtowane przez erozję glacjalną oraz akumulacje morenowe, typowe dla obszarów położonych powyżej 2 000 metrów n.p.m. Ich skaliste grzbiety i strome ściany świadczą o intensywnych czwartorzędowych procesach lodowcowych, które modelowały krajobraz w późnym czwartorzędzie. Pod względem litologicznym dominują tu przeobrażone skały krystalicznego jądra Tatr w połączeniu z różnorodnymi formacjami osadowymi, co wpływa również na morfologię stoków i stabilność procesów stokowych. Rohacze są częścią Tatr Zachodnich – obszaru o wyraźnej morfogenezie czwartorzędowej i licznych formach glacjalnych. Przechodziły one taki sam rozwój geologiczny jak pozostała część Tatr – od budowy płaszczowinowej, przez odsłonięcie krystalinikum, aż po aktywność neotektoniczną. Początkowo były przykryte płaszczowinami, a następnie odsłonięte w wyniku osłabienia nacisku orogenicznego. Ich obecny kształt jest efektem połączenia kolizji alpejskiej, erozji lodowcowej oraz neotektonicznych ruchów wznoszących, co doprowadziło do powstania dramatycznej rzeźby górskiej (Silvia Králiková, Rastislav Vojtko, Ľubomír Sliva, Jozef Minár, Bernhard Fügenschuh, Michal Kováč, Jozef Hók). Rohacze są również charakterystyczne ze względu na obecność jezior polodowcowych, które powstały w kotłach lodowcowych w wyniku akumulacji wody w zagłębieniach po ustąpieniu dawnych lodowców. Formy te stanowią istotne elementy geomorfologiczne i hydrologiczne obszaru oraz są częścią koncentracji form glacjalnych (Wikipedia).

Niektóre wpisy

  • Stawy Rohackie
  • Dolina Spalona
  • Dolina Smutna

Krajina, Zahraničie, Príroda, Poľsko, Biotopy, Fotografie, Plesá

Najväčšie tatranské pleso – Morské oko

Hits: 5172

je najväčšie pleso Vysokých Tatier, leží však poľskej strane Tatier, pod Rysmi vo výške 1395 metrov nad morom. Jeho rozloha je takmer 35 hektárov, najväčšia hĺbka takmer 51 metrov, brehová čiara dosahuje 2613 metrov. Za zmienku stojí, že okolité 1000 metrov nad hladinou plesa (wikipedia.sk).   bolo v roku 2014 zaradené časopisom The Wall Street Journal medzi päť najkrajších prírodných jazier sveta (Wikipedia). Vzniklo v období doby ľadovej, keď vytvorili hlboké vyplnené vodou a obkolesené morénami. Jeho mimoriadna priezračnosť je daná prítokom z topiaceho sa snehu a horských potokov. Je aj významným ekologickým útočiskom. V jeho vodách žije , prispôsobený drsným horským podmienkam. Okolie jazera pokrýva , a vzácne horské , ktoré prežívajú v extrémnych podmienkach (Iwona Szyprowska-Głodzik).

Nazývalo sa aj . Pomenovanie Morské oko je pochádza z , podľa ktorej bolo pleso pod zemou spojené s morom (wikipedia.sk).  jazera ukrýva množstvo tajomstiev – od stromov obalených minerálnymi usadeninami, cez prenesené ľadovcami, až po dávnej ľudskej činnosti (Iwona Szyprowska-Głodzik). Najstaršia zmienka o plese je z roku 1575. Čaro Morského oka inšpirovalo mnohých poľských maliarov, básnikov aj hudobníkov (wikipedia.sk). V zime Morskieho oka zamŕza na hrubú vrstvu ľadu, až okolo 1 m (tvpworld.com). Po problémoch s vyčerpanými koňmi, ktoré ťahali turistov až 7 km k plesu, koňské povozy už nebudú viesť až k Morskému oku. Povozy pôjdu len kratšiu trasu (cca 2,5 km), potom budú nasadené elektrické pre zvyšok (whitemad.pl). 


is the largest lake in the High Tatras, although lies on the Polish side of the mountains, beneath Mount at an altitude of 1,395 metres above sea level. Its surface area is almost 35 hectares, its maximum depth nearly 51 metres, and the shoreline measures 2,613 metres. It is noteworthy that the surrounding peaks rise up to 1,000 metres above the lake’s surface (.sk). In 2014, The Wall Street Journal ranked the lake among the five most beautiful natural lakes in the world (Wikipedia). It was formed during the Ice Age, when retreating glaciers created deep basins later filled with water and surrounded by moraines. Its exceptional water clarity is due to inflows from melting snow and mountain streams.

The lake is also an important ecological refuge. Its waters are home to the trout, a species adapted to harsh alpine conditions. The surrounding area is covered by alpine vegetation—mosses, lichens, and rare mountain flowers that survive in environments (Iwona Szyprowska-Głodzik). The lake was also known as Fish Lake. The name Morskie Oko (“Eye of the Sea”) originates from a legend according to which the lake was once connected to the sea through underground passages (wikipedia.sk). The lake bottom conceals many mysteries—from tree trunks coated with mineral deposits, through stone blocks transported by glaciers, to traces of ancient human activity (Iwona Szyprowska-Głodzik). The oldest known written reference to the lake dates back to 1575. The charm of Morskie Oko has inspired many Polish painters, poets, and musicians (wikipedia.sk).

In , the surface of Morskie Oko freezes into a thick layer of ice, reaching up to around one metre (tvpworld.com). Following problems with exhausted horses that previously pulled tourists over a distance of up to 7 kilometres to the lake, horse-drawn carriages will no longer travel all the way to Morskie Oko. The carriages will operate only on a shorter section of the route (approximately 2.5 kilometres), with electric buses deployed for the remaining distance (whitemad.pl).


Morskie Oko jest największym jeziorem w Tatrach Wysokich, choć leży po polskiej stronie Tatr, u podnóża Rysów, na wysokości 1395 metrów nad poziomem morza. Jego powierzchnia wynosi niemal 35 hektarów, maksymalna głębokość prawie 51 metrów, a długość linii brzegowej 2613 metrów. Warto zaznaczyć, że otaczające jezioro szczyty wznoszą się nawet 1000 metrów ponad jego taflę (wikipedia.sk).

W 2014 roku czasopismo The Wall Street Journal zaliczyło Morskie Oko do pięciu najpiękniejszych naturalnych jezior świata (Wikipedia). Jezioro powstało w epoce lodowcowej, gdy cofające się lodowce utworzyły głębokie kotliny wypełnione wodą i otoczone morenami. Jego wyjątkowa przejrzystość wynika z dopływu wód z topniejącego śniegu oraz górskich potoków.

Jezioro stanowi również ważne refugium ekologiczne. W jego wodach żyje pstrąg tatrzański, przystosowany do surowych warunków wysokogórskich. Okolicę porasta roślinność alpejska – mchy, porosty oraz rzadkie kwiaty górskie, zdolne do przetrwania w ekstremalnych warunkach (Iwona Szyprowska-Głodzik).

Jezioro znane było także pod nazwą Rybie Jezioro. Określenie Morskie Oko wywodzi się z legendy, według której jezioro było podziemnie połączone z morzem (wikipedia.sk).

Dno jeziora skrywa wiele tajemnic – od pni drzew pokrytych osadami mineralnymi, przez bloki skalne przeniesione przez lodowce, aż po ślady dawnej działalności człowieka (Iwona Szyprowska-Głodzik). Najstarsza wzmianka o jeziorze pochodzi z 1575 roku. Urok Morskiego Oka inspirował wielu polskich malarzy, poetów i muzyków (wikipedia.sk).

Zimą tafla Morskiego Oka zamarza, tworząc grubą warstwę lodu, sięgającą nawet około 1 metra (tvpworld.com). Po problemach z wyczerpanymi końmi, które wcześniej woziły turystów na trasie liczącej nawet 7 kilometrów, zaprzęgi konne nie będą już dojeżdżać bezpośrednio nad jezioro. Będą one kursować jedynie na krótszym odcinku (około 2,5 kilometra), natomiast dalszą część drogi obsługiwać będą autobusy elektryczne (whitemad.pl).



TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Príroda, Tatry, Hory, Hory, Biotopy, Fotografie

Gerlachovský štít

Hits: 283

, je najvyšším vrchom Vysokých Tatier, Slovenska a celého karpatského oblúka. Dosahuje nadmorskú výšku 2 654,4 metra (​en.wikipedia.org). Nachádza v južnej časti hlavného hrebeňa, juhovýchodnom výbežku. Na západ od Gerlachu sa rozprestiera Batizovská dolina a na východ (de.wikipedia.org). Masív Gerlachu má charakteristický pyramídový tvar, zvýraznený veľkým karom, známym ako Gerlachovský kotol (de.wikipedia.org). Z geologického hľadiska patrí Gerlachovský štít k najstarším tatranským masívom. Je budovaný prevažne žulou (granitom), ktorá tvorí pevné jadro Vysokých Tatier​. Celý masív vznikol počas alpínskeho vrásnenia počas treťohôr (sk.wikipedia.org). spadajú do susedných dolín, na západe do Batizovskej a na východe do Velickej doliny, kde ležia a vytvorené ustupujúcimi ľadovcami​ (sk.wikipedia.org).

Klíma na Gerlachovskom štíte je prísne vysokohorská. Teploty sú nízke počas celého roka (old.gymzv.sk). Väčšinu roka pokrýva vrcholový masív a aj v lete sa môže objaviť či ľadová námraza. Letné dni bývajú chladné, počas najteplejších popoludní v júli dosahuje okolo 5 °C​ (en.wikipedia.org).  Vrcholové partie Gerlachovského štítu sú skalnaté a chudobné na vegetáciu – vo veľkých nadmorských výškach prežívajú už len a niekoľko odolných druhov rastlín v štrbinách skál. Nižšie, na úbočiach a v priľahlých dolinách, však nájdeme pestré . siaha približne do 1500 m nad morom, nad ňou nasleduje pásmo kosodreviny a alpínskych tráv. Typické sú husté porasty kosodreviny () a medzi kvetenou vzácny či rôzne a lomikameň​. V skalách a sutiach pod Gerlachom rastie napríklad endemický altaica subsp. tatrae a . Zo živočíchov žijú v tejto oblasti tatranský a svišťov tatranských. V lesnatých častiach podhoria možno natrafiť aj na medveďa hnedého či rysa ostrovida. Z vtákov tu hniezdi a pravidelne sa vyskytuje aj či vysokohorské druhy ako a ​ (sk.wikipedia.org). Gerlachovský štít sa nachádza v srdci Tatranského národného parku – -u. Ide o územie s najvyšším stupňom prírody – vrcholové oblasti do bezzásahovej zóny, kde sa zachovávajú prírodné procesy bez priameho zásahu človeka. Celé územie TANAP-u (vrátane Gerlachovského štítu) je zároveň od roku 1993 súčasťou Biosférickej rezervácie UNESCO ​ (sk.wikipedia.org).

Názov „Gerlachovský štít“ je odvodený od neďalekej . : Kösselberg, , , . V roku 1959 bol vrchu navrátený pôvodný názov Gerlachovský štít, ktorý sa používa dodnes (​en.wikipedia.org). V 18. a na začiatku 19. storočia nebol Gerlachovský štít považovaný za najvyšší vrchol Tatier. Tento titul bol pripisovaný vrcholom ako Kriváň, Lomnický štít alebo . Až v roku 1838 lesník určil Gerlachovský štít ako najvyšší vrchol Tatier, čo bolo potvrdené rakúskou armádou v roku 1868 ​(it.wikipedia.org). Prvý doložený výstup na vrchol uskutočnil v roku 1834 z obce Nová Lesná (​en.wikipedia.org).

Dnes nie je výstup na Gerlachovský štít značený turistickým chodníkom a je povolený len v sprievode certifikovaného horského vodcu. Najčastejšia výstupová trasa vedie od horského hotela cez Velickú próbu na vrchol a zostupuje sa cez Batizovskú próbu do Batizovskej doliny. Obe trasy majú obťažnosť I podľa UIAA. Alternatívne, náročnejšie trasy zahŕňajú Tatarkovu próbu a hrebeň (), s obťažnosťou II–III podľa UIAA (de.wikipedia.org).


Gerlachovský štít (Gerlach Peak) is the highest peak of the High Tatras, , and the entire Carpathian mountain range, reaching an elevation of 2,654.4 meters above sea level. Geographically, it is situated within the High Tatras massif in northeastern Slovakia, on the territory of the Tatra National Park (TANAP). The peak lies between two significant valleys: Batizovská dolina to the west and Velická dolina to the east. Gerlachovský štít features a distinctive pyramid shape, accentuated by a large cirque known as Gerlachovský kotol. Geologically, Gerlach is among the oldest massifs in the Tatras, predominantly composed of , shaped during the Alpine orogeny period. Its steep walls descend dramatically into adjacent valleys, where moraines and glacial lakes formed by retreating glaciers can still be seen today.

The climate at Gerlachovský štít is strictly alpine, characterized by low temperatures year-round. Even summer days can be cold, with peak afternoon temperatures around 5 °C in July. Snowfall and ice formation can occur at any time of year. Vegetation near the summit is sparse and rocky, limited primarily to lichens. However, diverse alpine communities flourish at lower altitudes, including dense growths of dwarf pine (mountain pine), alpine grasses, and endemic species such as the Tatra gentian () and Tatra groundsel. Wildlife typical for this region includes the endemic Tatra chamois and colonies of alpine marmots. In lower forested regions, brown bears, lynxes, golden eagles, peregrine falcons, and alpine bird species are found. Gerlachovský štít lies at the heart of the Tatra National Park (TANAP), an area under the strictest level of environmental protection, designated as a no-intervention zone. Since 1993, this region has also been part of the UNESCO Biosphere Reserve Tatry.

The mountain’s name derives from the nearby village of Gerlachov. Historically, it has held various names such as Kösselberg, Franz-Joseph-Spitze, Legionnaires‘ Peak, and Stalin’s Peak. Until the mid-19th century, Gerlachovský štít was not recognized as the highest peak in the Tatras; this title was mistakenly attributed to peaks such as Kriváň, , or Ľadový štít. In 1838, forester Ludwig Greiner definitively established Gerlachovský štít as the highest Tatra summit. The first confirmed ascent was made in 1834 by Ján Still from .

Today, Gerlachovský štít does not have marked hiking trails and can only be ascended with a certified mountain guide. The most common ascent route starts from Sliezsky dom mountain hotel through . More challenging climbing routes include and Martin Ridge (Martinka), rated II–III by UIAA standards.


Gerlach (słow. Gerlachovský štít) jest najwyższym szczytem Tatr Wysokich, Słowacji oraz całych Karpat. Jego wysokość wynosi 2654,4 m n.p.m. Położony jest w południowej części głównej grani Tatr, pomiędzy dwiema ważnymi dolinami: Doliną Batyżowiecką na zachodzie i Doliną Wielicką na wschodzie, w granicach Tatrzańskiego Parku Narodowego (TANAP). Gerlach ma charakterystyczny kształt piramidy, uwydatniony przez duży kocioł lodowcowy, znany jako Kocioł Gerlachowski. Geologicznie masyw Gerlachu należy do najstarszych masywów tatrzańskich, zbudowany jest głównie z granitu, tworzącego twarde jądro Tatr Wysokich. Jego kształt powstał podczas alpejskich ruchów górotwórczych w trzeciorzędzie. Strome ściany opadają ku sąsiednim dolinom, gdzie znajdują się moreny i jeziora polodowcowe.

Klimat na Gerlachu jest typowo alpejski, z niskimi temperaturami przez cały rok. Nawet latem dni są chłodne – w lipcu temperatury w najcieplejsze popołudnia osiągają około 5°C. Śnieg i oblodzenie mogą wystąpić o każdej porze roku. Wierzchołek Gerlachu jest skalisty, ubogi w roślinność, ograniczoną głównie do porostów i kilku odpornych gatunków roślin w szczelinach skalnych. Na niższych zboczach i w sąsiednich dolinach występują bogate zbiorowiska wysokogórskie. Granica lasu sięga około 1500 m n.p.m., powyżej rośnie kosodrzewina oraz trawy alpejskie. Charakterystyczna jest kosodrzewina (sosna górska), a także rzadki szarotka alpejska oraz różne gatunki goryczek i skalnic. W okolicznych skałach rośnie endemiczny goryczka tatrzańska oraz starzec tatrzański. Z fauny spotkać można kozicę tatrzańską i kolonie świstaków tatrzańskich. W niższych partiach leśnych żyją niedźwiedź brunatny, ryś euroazjatycki, orzeł przedni, sokół wędrowny oraz wysokogórskie gatunki ptaków.

Gerlach znajduje się w sercu Tatrzańskiego Parku Narodowego, w strefie ochrony ścisłej, gdzie obowiązuje zakaz ingerencji człowieka. Teren ten objęty jest ochroną jako Rezerwat Biosfery UNESCO. Historycznie szczyt nosił różne nazwy, takie jak Kösselberg, Franz-Joseph-Spitze, Štít legionárov, Stalinov štít. Do połowy XIX wieku nie uznawano go za najwyższy szczyt Tatr, przypisując to miano szczytom takim jak Krywań, Łomnica czy Lodowy Szczyt. Dopiero w roku 1838 leśnik Ľudovít Greiner wykazał, że najwyższym szczytem jest Gerlach, co potwierdzono w 1868 roku.

Obecnie Gerlach nie posiada oznakowanych szlaków turystycznych, a wejście na szczyt możliwe jest wyłącznie w towarzystwie licencjonowanego przewodnika. Najczęściej używana trasa prowadzi od hotelu górskiego Śląski Dom przez Wielicką Próbę. Trudniejsze drogi wspinaczkowe, takie jak Próba Tatarki lub Grzbiet Martina (Martinka), mają trudność od II do III w skali UIAA.