2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Dokumenty, Rakúske, Zahraničné

Carnuntum v Petronelli

Hits: 2706

V Pet­ro­nel­li, neďa­le­ko od Bra­ti­sla­vy sa v Rakús­ku nachá­dza rím­sky tábor, kto­rý je pozos­tat­kom a rekon­štruk­ci­ou sku­toč­né­ho rím­ske tábo­ra Car­nun­tum. Sú tu okrem iné­ho aj ukáž­ky vte­daj­šie­ho spo­lo­čen­ské­ho živo­ta, tech­nic­ké­ho rie­še­nia nor­mál­ne­ho živo­ta v obyd­liach, kúpe­ľoch a mno­hé iné zau­jí­ma­vé veci. 

Rím­ska met­ro­po­la Car­nun­tum leža­la na Jan­tá­ro­vej ces­te, na rím­skej hra­ni­ci – Limes Roma­nus medzi Vied­ňou a Bra­ti­sla­vou. Na kri­žo­vat­ke obchod­ných diaľ­ko­vých ciest, Jan­tá­ro­vej ces­ty a Dunaj­skej ces­ty. Je naj­väč­ším arche­olo­gic­kým nále­zis­kom v Rakús­ku (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tic­ké vyko­páv­ky tu pre­bie­ha­jú od roku 1885. Slo­vo Car­nun­tum je prav­de­po­dob­ne odvo­de­né od Kar, prí­pad­ne Karn – kameň, hro­ma­da skál (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum sa vyví­ja­lo od 1. polo­vi­ce 1. stor. n. l. do kon­ca rím­skej prí­tom­nos­ti v roku 433. Počet oby­va­te­ľov Car­nun­ta sa odha­du­je pri­bliž­ne na 50 000. Pred Riman­mi boli v tej­to oblas­ti Kel­ti. V 2. sto­ro­čí pred n. l. to bol kmeň Bójov. V roku 6 pred n. l. rím­sky Tibe­rius zalo­žil na úze­mí kelt­ské­ho mes­ta Car­nun­ta vojen­skú základ­ňu. Úto­čí na mar­ko­man­ské­ho krá­ľa Mar­bo­da. V rokoch 89 sa Panó­nia sta­la rím­skou pro­vin­ci­ou ako Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Po poráž­ke v Teutón­skom lese (9 n. l.) sa Augus­tus roz­ho­dol upus­tiť od ďal­ších výbo­jov sever­ne od Duna­ja a ozna­čil Dunaj ako hra­ni­cu ríše. V nasle­du­jú­com obdo­bí pri­pad­ne pre­to Car­nun­tu dôle­ži­tá obran­ná fun­kcia na Duna­ji. Za cisá­ra Clau­dia (4154) bolo zalo­že­né aj civil­né mes­to. V rokoch 172175 Mar­cus Aure­lius v Panó­nii boju­je pro­ti Mar­ko­ma­nom a Kvá­dom, v Car­nun­te sa zdr­žu­je v rokoch 171173. V roku 194 je Car­nun­tum pový­še­né na koló­niu a pone­sie názov Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk). 

Asi kilo­me­ter západ­ne od dneš­né­ho Bad Deutsch Alten­bur­gu malá 15. légia – Legio XV Apol­li­na­ris vojen­ský tábor. Chrá­nil ho sys­tém prie­kop a ochran­ný múr s roho­vý­mi a dvo­j­itý­mi veža­mi. Nachá­dza­lo sa tam 5 až 6 tisíc voja­kov. Asi kilo­me­ter západ­ne od vojen­ské­ho tábo­ra bol tábor pomoc­nej légie – Cas­trum auxi­lii, posta­ve­ný v 2 polo­vi­ci 1. sto­ro­čia a slú­žil 500 člen­nej jaz­dec­kej vojen­skej posád­ke. Oko­lo vojen­ské­ho tábo­ra vznik­lo osíd­le­nie s pev­ný­mi dre­ve­ný­mi stav­ba­mi (cana­bae), kto­ré sa v prie­be­hu 2. sto­ro­čia n. l. pre­sta­vo­va­li na kamen­né stav­by. Usa­di­lo sa tu civil­né oby­va­teľ­stvo, toto osíd­le­nie sa roz­kla­da­lo asi na 150 ha. Cisár Had­rián ude­lil tomu­to mest­ské­mu osíd­le­niu mest­ské prá­va. Car­nun­tum sa postup­ne pre­me­ni­lo na význam­nú obchod­nú met­ro­po­lu (vino​kar​pat​.sk).

Amfi­te­áter v Pet­ro­nel­li bol svo­jou roz­lo­hou 7244 met­rov jed­ným z naj­väč­ších v Rím­skej ríši. Do jeho hľa­dis­ka sa však vmes­ti­lo iba 8 000 divá­kov. Tri­bú­na ma vyvo­lať pred­sta­vu, aká bola pôvod­ná výš­ka stav­by. Pred­po­kla­dá sa, že súčas­ťou juž­nej tri­bú­ny bola dvoj­pod­laž­ná a vzne­še­ne zaria­de­ná lóža mies­to­dr­ži­te­ľa. Na východ­nej a západ­nej čas­ti mal po jed­nej monu­men­tál­nej brá­ne. Pri západ­nom vcho­de sa nachá­dza­lo Neme­se­um - malič­ká svä­ty­ňa na počesť bohy­ne osu­du a pomsty Dia­ny Neme­sis (Infor­mač­ná tabuľa).


In Pet­ro­nell, near Bra­ti­sla­va, the­re is a Roman camp loca­ted in Aus­tria that is a rem­nant and recons­truc­ti­on of the actu­al Roman camp Car­nun­tum. It fea­tu­res demon­stra­ti­ons of the socie­tal life of that era, tech­ni­cal solu­ti­ons for dai­ly living in dwel­lings, baths, and many other inte­res­ting aspects.

The Roman met­ro­po­lis Car­nun­tum was situ­ated on the Amber Road, along the Roman bor­der – Limes Roma­nus bet­we­en Vien­na and Bra­ti­sla­va, at the inter­sec­ti­on of tra­de rou­tes, the Amber Road, and the Danu­be rou­te. It is the lar­gest archa­e­olo­gi­cal site in Aus­tria (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tic exca­va­ti­ons have been ongo­ing sin­ce 1885. The word Car­nun­tum” is like­ly deri­ved from Kar” or Karn” – sto­ne or pile of rocks (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum evol­ved from the 1st half of the 1st cen­tu­ry AD until the end of Roman pre­sen­ce in 433. The esti­ma­ted popu­la­ti­on of Car­nun­tum is around 50,000. Befo­re the Romans, Celts inha­bi­ted this area, fol­lo­wed by the Boii tri­be in the 2nd cen­tu­ry BC. In 6 BC, the Roman Tibe­rius foun­ded a mili­ta­ry base on the ter­ri­to­ry of the Cel­tic city Car­nun­tum, attac­king the Mar­co­man­nic king Maro­bo­du­us. In 8 – 9 AD, Pan­no­nia beca­me a Roman pro­vin­ce as Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. After the defe­at in the Teuto­burg Forest (9 AD), Augus­tus deci­ded to aban­don furt­her conqu­ests north of the Danu­be, desig­na­ting the Danu­be as the empi­re­’s boun­da­ry. In the fol­lo­wing peri­od, Car­nun­tum had a cru­cial defen­si­ve func­ti­on on the Danu­be. Under Empe­ror Clau­dius (4154), a civi­lian town was also estab­lis­hed. In 172 – 175, Mar­cus Aure­lius fought against the Mar­co­man­ni and Quadi in Pan­no­nia, sta­y­ing in Car­nun­tum from 171 to 173. In 194, Car­nun­tum was ele­va­ted to a colo­ny and rece­i­ved the name Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

About a kilo­me­ter west of present-​day Bad Deutsch Alten­burg, the 15th legi­on – Legio XV Apol­li­na­ris had a mili­ta­ry camp. It was pro­tec­ted by a trench sys­tem and a defen­si­ve wall with cor­ner and doub­le towers, hou­sing 5,000 to 6,000 sol­diers. About a kilo­me­ter west of the mili­ta­ry camp was the auxi­lia­ry legi­on camp – Cas­trum auxi­lii, built in the 2nd half of the 1st cen­tu­ry and ser­ved a 500-​member caval­ry mili­ta­ry gar­ri­son. Around the mili­ta­ry camp, a sett­le­ment with solid wooden struc­tu­res (cana­bae) was estab­lis­hed, trans­for­ming into sto­ne buil­dings during the 2nd cen­tu­ry AD. Civi­lian popu­la­ti­on sett­led here, and this sett­le­ment spre­ad over app­ro­xi­ma­te­ly 150 hec­ta­res. Empe­ror Had­rian gran­ted urban rights to this urban sett­le­ment. Car­nun­tum gra­du­al­ly trans­for­med into a sig­ni­fi­cant tra­de met­ro­po­lis (vino​kar​pat​.sk).

The amp­hit­he­a­ter in Pet­ro­nell, with an area of 7244 meters, was one of the lar­gest in the Roman Empi­re. Howe­ver, only 8,000 spec­ta­tors could fit into the are­na, and the tri­bu­ne gives an idea of the ori­gi­nal height of the struc­tu­re. It is assu­med that the sout­hern tri­bu­ne had a two-​story and ele­gan­tly fur­nis­hed lod­ge for the gover­nor. The­re was one monu­men­tal gate on the east and west sides each, and at the wes­tern entran­ce, the­re was the Neme­se­um – a small sanc­tu­ary dedi­ca­ted to the god­dess of fate and reven­ge, Dia­na Neme­sis (Infor­ma­ti­on board).


In Pet­ro­nell, in der Nähe von Bra­ti­sla­va, befin­det sich in Öster­re­ich ein römis­cher Lager­platz, der ein Überb­le­ib­sel und eine Rekons­truk­ti­on des eigen­tli­chen römis­chen Lagers Car­nun­tum ist. Hier gibt es unter ande­rem Vor­füh­run­gen des gesells­chaft­li­chen Lebens die­ser Zeit, tech­nis­che Lösun­gen für das täg­li­che Leben in Wohn­hä­u­sern, Bädern und vie­le ande­re inte­res­san­te Aspekte.

Die römis­che Met­ro­po­le Car­nun­tum lag an der Berns­te­ins­tra­ße, entlang der römis­chen Gren­ze – Limes Roma­nus zwis­chen Wien und Bra­ti­sla­va, an der Kre­uzung von Han­dels­rou­ten, der Berns­te­ins­tra­ße und der Donau­rou­te. Es ist die größte archä­o­lo­gis­che Stät­te in Öster­re­ich (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tis­che Ausg­ra­bun­gen lau­fen hier seit 1885. Das Wort Car­nun­tum” lei­tet sich wahrs­che­in­lich von Kar” oder Karn” – Ste­in oder Ste­in­hau­fen ab (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum ent­wic­kel­te sich von der ers­ten Hälf­te des 1. Jahr­hun­derts n. Chr. bis zum Ende der römis­chen Prä­senz im Jahr 433. Die ges­chätz­te Bevöl­ke­rung von Car­nun­tum liegt bei etwa 50.000. Vor den Römern bewohn­ten Kel­ten die­ses Gebiet, gefolgt vom Stamm der Boier im 2. Jahr­hun­dert v. Chr. Im Jahr 6 v. Chr. grün­de­te der römis­che Tibe­rius auf dem Gebiet der kel­tis­chen Stadt Car­nun­tum eine Mili­tär­ba­sis. Er griff den mar­ko­man­nis­chen König Mar­bod an. In den Jah­ren 8 – 9 wur­de Pan­no­nien eine römis­che Pro­vinz als Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Nach der Nie­der­la­ge im Teuto­bur­ger Wald (9 n. Chr.) ents­chied sich Augus­tus, von wei­te­ren Ero­be­run­gen nörd­lich der Donau abzu­se­hen und die Donau als die Gren­ze des Rei­ches zu bez­e­ich­nen. In der fol­gen­den Zeit hat­te Car­nun­tum eine ents­che­i­den­de Ver­te­i­di­gungs­funk­ti­on an der Donau. Unter Kai­ser Clau­dius (4154) wur­de auch eine zivi­le Stadt geg­rün­det. In den Jah­ren 172 – 175 kämpf­te Mar­cus Aure­lius gegen die Mar­ko­man­nen und Quaden in Pan­no­nien und ver­we­il­te von 171 bis 173 in Car­nun­tum. Im Jahr 194 wur­de Car­nun­tum zu einer Kolo­nie erho­ben und erhielt den Namen Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

Etwa einen Kilo­me­ter west­lich von Bad Deutsch Alten­burg befand sich das Mili­tär­la­ger der 15. Legi­on – Legio XV Apol­li­na­ris. Es wur­de durch ein Gra­ben­sys­tem und eine Schutz­mau­er mit Ecktür­men und Doppel­tür­men ges­chützt und beher­berg­te 5.000 bis 6.000 Sol­da­ten. Etwa einen Kilo­me­ter west­lich des Mili­tär­la­gers befand sich das Hilfs­la­ger der Legi­on – Cas­trum auxi­lii, das in der 2. Hälf­te des 1. Jahr­hun­derts erbaut wur­de und einer 500 Mann star­ken Kavallerie-​Militärtruppe dien­te. Um das Mili­tär­la­ger herum ents­tand eine Sied­lung mit fes­ten höl­zer­nen Struk­tu­ren (cana­bae), die sich im Lau­fe des 2. Jahrh

underts n. Chr. in Ste­in­bau­ten umwan­del­ten. Hier sie­del­te sich die Zivil­be­völ­ke­rung an, und die­se Sied­lung ers­trec­kte sich über etwa 150 Hek­tar. Kai­ser Had­rian ver­lieh die­ser städ­tis­chen Sied­lung städ­tis­che Rech­te. Car­nun­tum wan­del­te sich all­mäh­lich in eine bede­uten­de Han­dels­met­ro­po­le (vino​kar​pat​.sk).

Das Amp­hit­he­a­ter in Pet­ro­nell, mit einer Flä­che von 7244 Metern, war eines der größten im Römis­chen Reich. Aller­dings konn­ten nur 8.000 Zus­chau­er in die Are­na pas­sen, und die Tri­büne gibt eine Vors­tel­lung von der urs­prün­gli­chen Höhe des Gebä­u­des. Es wird ver­mu­tet, dass die süd­li­che Tri­büne eine zwe­is­töc­ki­ge und ele­gant ein­ge­rich­te­te Loge für den Statt­hal­ter hat­te. An den Ost- und West­se­i­ten gab es jewe­ils ein monu­men­ta­les Tor, und am west­li­chen Ein­gang befand sich das Neme­se­um – ein kle­i­nes Hei­lig­tum zu Ehren der Göt­tin des Schick­sals und der Rache, Dia­na Neme­sis (Infor­mač­ná tabuľa).


A Pet­ro­nel­li, vici­no a Bra­ti­sla­va, si tro­va un cam­po mili­ta­re roma­no in Aus­tria, che è un resi­duo e una ricos­tru­zi­one del vero cam­po mili­ta­re roma­no di Car­nun­tum. Qui sono pre­sen­ti, tra le altre cose, del­le rapp­re­sen­ta­zi­oni del­la vita socia­le del­l’e­po­ca, solu­zi­oni tec­ni­che per la vita quoti­dia­na nel­le abi­ta­zi­oni, bag­ni e mol­te altre cose interessanti.

La met­ro­po­li roma­na di Car­nun­tum si tro­va­va lun­go la Via del­l’am­bra, al con­fi­ne roma­no – il Limes Roma­nus – tra Vien­na e Bra­ti­sla­va. Al cro­ce­via del­le anti­che stra­de com­mer­cia­li, la Via del­l’am­bra e la stra­da del Danu­bio. È il più gran­de sito arche­olo­gi­co del­l’Aus­tria (vino​kar​pat​.sk). Sca­vi sis­te­ma­ti­ci sono in cor­so qui dal 1885. La paro­la Car­nun­tum è pro­ba­bil­men­te deri­va­ta da Kar, o Karn – piet­ra, cumu­lo di roc­cia (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum si svi­lup­pò dal­la pri­ma metà del I seco­lo d.C. fino alla fine del­la pre­sen­za roma­na nel 433. La popo­la­zi­one di Car­nun­tum è sti­ma­ta intor­no a 50.000 abi­tan­ti. Pri­ma dei Roma­ni, c’e­ra­no i Cel­ti in ques­ta regi­one. Nel II seco­lo a.C. c’e­ra­no i Boi, un popo­lo cel­ti­co. Nel 6 a.C., l’im­pe­ra­to­re roma­no Tibe­rio fon­dò una base mili­ta­re sul sito del­la cit­tà cel­ti­ca di Car­nun­tum. Attac­cò il re mar­co­man­no Mar­bod. Neg­li anni 8 – 9, la Pan­no­nia diven­ne una pro­vin­cia roma­na come Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Dopo la scon­fit­ta nel­la fores­ta di Teuto­bur­go (9 d.C.), Augus­to deci­se di abban­do­na­re ulte­ri­ori conqu­is­te a nord del Danu­bio e desig­nò il Danu­bio come con­fi­ne del­l’im­pe­ro. Nei peri­odi suc­ces­si­vi, Car­nun­tum ebbe un’im­por­tan­te fun­zi­one difen­si­va sul Danu­bio. Duran­te il regno del­l’im­pe­ra­to­re Clau­dio (4154), fu fon­da­ta anche una cit­tà civi­le. Neg­li anni 172 – 175, Mar­co Aure­lio com­bat­té con­tro i Mar­co­man­ni e i Quadi in Pan­no­nia, tras­cor­ren­do del tem­po a Car­nun­tum neg­li anni 171 – 173. Nel 194 Car­nun­tum fu ele­va­ta a colo­nia e pre­se il nome di Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

Cir­ca un chi­lo­met­ro a ovest del­l’at­tu­ale Bad Deutsch Alten­burg c’e­ra un cam­po mili­ta­re del­la 15ª legi­one – Legio XV Apol­li­na­ris. Era pro­tet­to da un sis­te­ma di fos­sa­ti e un muro difen­si­vo con tor­ri d’an­go­lo e doppie tor­ri. Vi si tro­va­va­no da 5.0006.000 sol­da­ti. Cir­ca un chi­lo­met­ro a ovest del cam­po mili­ta­re c’e­ra un cam­po di una legi­one ausi­lia­ria – Cas­trum auxi­lii, cos­tru­ito nel­la secon­da metà del I seco­lo d.C. e ser­vi­va a una guar­ni­gi­one mili­ta­re di 500 sol­da­ti di caval­le­ria. Attor­no al cam­po mili­ta­re, si svi­lup­pò un inse­dia­men­to con edi­fi­ci di leg­no fis­si (cana­bae), che duran­te il II seco­lo d.C. furo­no tras­for­ma­ti in edi­fi­ci di piet­ra. Qui si sta­bi­lì la popo­la­zi­one civi­le, e ques­to inse­dia­men­to si esten­de­va su cir­ca 150 etta­ri. L’im­pe­ra­to­re Adria­no con­fe­rì a ques­to inse­dia­men­to urba­no dirit­ti cit­ta­di­ni. Car­nun­tum diven­ne gra­du­al­men­te una impor­tan­te met­ro­po­li com­mer­cia­le (vino​kar​pat​.sk).

L’an­fi­te­at­ro a Pet­ro­nell era uno dei più gran­di nel­l’Im­pe­ro Roma­no, con dimen­si­oni di 7244 met­ri. Tut­ta­via, il suo anfi­te­at­ro pote­va con­te­ne­re solo 8.000 spet­ta­to­ri. La tri­bu­na dovreb­be far imma­gi­na­re quale fos­se l’al­tez­za ori­gi­na­le del­la strut­tu­ra. Si pre­su­me che una par­te del­la tri­bu­na meri­di­ona­le fos­se a due pia­ni, con un’e­le­gan­te log­gia per il gover­na­to­re. Sia sul lato est che ovest c’e­ra­no una por­ta monu­men­ta­le cias­cu­na. Vici­no all’in­gres­so occi­den­ta­le c’e­ra il Neme­sium – un pic­co­lo san­tu­ario in ono­re del­la dea del des­ti­no e del­la ven­det­ta Dia­na Neme­sis (Tabel­la informativa).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Európske, Krajina, Maďarské, Maďarsko, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Ostrihom – kráľovské mesto na brehu Dunaja

Hits: 3312

Ostri­hom je mes­to v Maďar­sku, kto­ré leží na bre­hu Duna­ja (Peter Kac­lík), na úpä­tí Piliš­ské­ho poho­ria v nad­mor­skej výš­ke 105 met­rov nad morom. Jeho latin­ské pome­no­va­nie je Stri­go­nium, nemec­ké Gran, maďar­ské Esz­ter­gom. Žije tu na plo­che 100.35 km2 30 928 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Opro­ti, na dru­hom bre­hu Duna­ja sa nachá­dza mes­to Štú­ro­vo. Obe mes­tá spá­ja most Márie Valé­rie, kto­rý bol obno­ve­ný v roku 2001 (Karin Bogs­cho­vá). Zni­či­li ho Nemci počas voj­ny v roku 1944 (Wiki­pe­dia). Cen­trum mes­ta tvo­ria budo­vy v baro­ko­vom, roko­ko­vom a kla­si­cis­tic­kom slo­hu. Neďa­le­ko od cen­tra sa nachá­dza­jú ter­mál­ne kúpe­le (Karin Bogs­cho­vá).

Kedy­si tu žili Kel­ti, v rím­skej dobe tu Rima­nia mali osa­du Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). V 2. sto­ro­čí tu stál vojen­ský tábor Sol­va. Jeho pred­mes­tím bol Ana­vum – dneš­né Štú­ro­vo. Odtiaľ­to Rima­nia pod­ni­ka­li výpra­vy pro­ti Ger­má­nom. Zasta­vil sa tu aj rím­sky cisár Mar­cus Aure­lius a napí­sal tu prvú kni­hu svoj­ho die­la Hovo­ry k sebe samé­mu (Jan Potůček). Asi kolo roku 500 sa sem dosta­li Slo­va­nia, kto­rý býva­lú rím­sku pev­nosť nazva­li Strěgom, pod­ľa fun­kcie strá­že­nia. Ostri­hom bol jed­ným z hlav­ných hra­dísk Nit­rian­ske­ho knie­žat­stva a Veľ­kej Mora­vy. Začiat­kom 10. sto­ro­čia sem priš­li sta­rí Maďa­ri, mes­to sa stá­va síd­lom veľ­kok­nie­ža­ťa Gej­zu. Šte­fan tu bol koru­no­va­ný za prvé­ho uhor­ské­ho krá­ľa (Wiki­pe­dia). Naro­dil sa tu. Zalo­žil arci­bis­kup­stvo a dal posta­viť na hrad­nom vrhu bazi­li­ku svä­té­ho Šte­fa­na na mies­te star­šie­ho kos­to­la (Karin Bogs­cho­vá). V roku mon­gol­ské­ho vpá­du v roku 1242 bolo nimi doby­té mes­to, ale hrad ostal zacho­va­ný. V roku 1543 Ostri­hom obsa­di­li Tur­ci a ostri­hom­ský arci­bis­kup sa tak­mer na 300 rokov pre­sťa­ho­val do Bra­ti­sla­vy, hoci jeho ofi­ciál­ne síd­lo bolo v Trna­ve. V Osman­skej ríši bol Ostri­hom síd­la bega san­dž­be­ga – okre­su. V rokoch 15941605 sa vied­li o mes­to neús­peš­né boje a mes­to bolo tak­mer úpl­ne zni­če­né. V tom­to osman­skom obdo­bí sa usa­di­lo v Ostri­ho­me veľa Srbov, kto­rí sa časom asi­mi­lo­va­li. Mes­to bolo oslo­bo­de­né voj­ska­mi Jána Sobies­ke­ho a Karo­la V. Lot­rin­ské­ho v roku 1683. Po poráž­ke Tur­kov bolo dosíd­le­né naj­mä Slo­vák­mi, kto­rí sa postup­ne asi­mi­lo­va­li (Wiki­pe­dia).

V stre­do­ve­ku zmien­ky hovo­ria o sied­mych kos­to­loch na hrad­nom návrší. Pri­bliž­ne na mies­te dneš­nej bazi­li­ky stá­la kated­rá­la Svä­té­ho Voj­te­cha, bola posta­ve­ná oko­lo roku 1010. Pri sever­nej veži dneš­nej bazi­li­ky sa nachá­dzal kos­tol Svä­té­ho Šte­fa­na Pro­to­mar­tý­ra. Ďal­ším kos­to­lom bola dobo­vá kru­ho­vá kapl­n­ka Svä­té­ho Šte­fa­na. Pozos­tat­ky kapl­n­ky svä­té­ho Víta boli odha­le­né iba nedáv­no. Pia­tym je hrad­ná kapl­n­ka svä­té­ho Voj­te­cha III. v palá­ci Arpá­dov­cov. V novo­ve­ku bola posta­ve­ná kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rá je domi­nan­tou Ostri­ho­mu. Posta­vi­li ju v rokoch 18221869 v kla­si­cis­tic­kom štý­le na mies­te stre­do­ve­ké­ho kos­to­la (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), kto­rý bo spus­to­še­ný v roku 1543 (Wiki­pe­dia). Bazi­li­ka je tre­tím naj­väč­ším kos­to­lom v Euró­pe, rozp­res­tie­ra sa na plo­che 5 660 m2 (well​ness​tips​.sk). Dlhá je 118 met­rov, širo­ká 49 met­rov, výš­ka kupo­ly je 71.5 met­ra. Stĺpy, kto­ré podo­pie­ra­jú tim­pa­non sú 57 met­rov vyso­ké. Ste­ny sú hru­bé 17 met­rov. Oltár­ny obraz, kto­rý sa nachá­dza v nej je naj­väč­ším oltár­nym obra­zom na sve­te na jed­nom plát­ne. Nama­ľo­val ho Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). Je veľ­ký 136,5 met­ra (esz​ter​gom​.hu). Na poscho­dí bazi­li­ky sa nachá­dza arci­bis­kup­ská kle­not­ni­ca, v kto­rej je zbier­ka stre­do­ve­kých i nov­ších sak­rál­nych pred­me­tov, medzi kto­rý­mi sa nachá­dza aj rene­sanč­ná Kal­vá­ria krá­ľa Mate­ja (tra​vel​gu​ide​.sk). Bazi­li­ka – kated­rá­la Pan­ny Márie a svä­té­ho Voj­te­cha sa zača­la sta­vať na pod­net arci­bis­ku­pa Ale­xad­ra Rud­na­ya (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sa vchá­dza do hrad­né­ho kom­ple­xu. Arche­oló­go­via v ňom odo­kry­li časť stre­do­ve­ké­ho krá­ľov­ské­ho hra­du, kto­rý zni­či­li Tur­ci v roku 1543. Naj­cen­nej­šou čas­ťou hrad­né­ho kom­ple­xu je román­ska Krá­ľov­ská kapl­n­ka s ružič­ko­vým oknom nad vcho­dom. Jej klen­ba pat­rí medzi naj­star­šie die­la v stred­nej Euró­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). Na sever od stĺpo­vej sie­ne bazi­li­ky sa nachá­dza socha krá­ľa svä­té­ho Šte­fa­na na koni (esz​ter​gom​.hu).

V roku 1708 sa Ostri­hom stá­va slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia sa do mes­ta vrá­til arci­bis­kup, aj kapi­tu­la. Ostri­hom bol stre­dis­kom arci­die­cé­zy, kto­rej úze­mie bolo naj­mä na Slo­ven­sku, pre­to tu štu­do­va­lo a pôso­bi­lo veľa slo­ven­ských náro­dov­cov, napr. Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Ved­ľa bazi­li­ky sto­jí nie­kdaj­ší Krá­ľov­ský palác s Hrad­ným múze­om. So stav­bou sta­rých hra­dieb sa zača­lo už v 10. sto­ro­čí (Ľubo­mír Motyč­ka). Okrem iné­ho sa v Ostri­ho­me nachá­dza Kres­ťan­ské múze­um, kto­ré dis­po­nu­je boha­tý­mi a vzác­ny­mi die­la­mi maliar­stva a sochár­stva. V Arci­bis­kup­skej kniž­ni­ci sa nachá­dza asi 250 000 tla­čo­vín (Karin Bogs­cho­vá). Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí čes­ká krá­ľov­ná, man­žel­ka Pře­mys­la Ota­ka­ra I., Kon­štan­cia Uhor­ská, spi­so­va­teľ Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Ostri­hom is a city in Hun­ga­ry loca­ted on the banks of the Danu­be, at the foot­hills of the Pilis Moun­tains, with an ele­va­ti­on of 105 meters abo­ve sea level (Peter Kac­lík). Its Latin name is Stri­go­nium, Ger­man name is Gran, and Hun­ga­rian name is Esz­ter­gom. The city covers an area of 100.35 km² and is home to 30,928 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). Across the Danu­be on the oppo­si­te bank lies the town of Štú­ro­vo. The two towns are con­nec­ted by the Mária Valé­ria Brid­ge, which was recons­truc­ted in 2001 (Karin Bogs­cho­vá). The brid­ge was des­tro­y­ed by the Ger­mans during the war in 1944 (Wiki­pe­dia). The city cen­ter fea­tu­res buil­dings in Baro­que, Roco­co, and Clas­si­cal sty­les. Ther­mal baths are loca­ted near the city cen­ter (Karin Bogschová).

In ancient times, the area was inha­bi­ted by Celts, and during the Roman era, the Romans estab­lis­hed the sett­le­ment of Sal­vio Man­sio (Wiki­pe­dia). In the 2nd cen­tu­ry, a mili­ta­ry camp cal­led Sol­va sto­od here, with its suburb Ana­vum loca­ted in present-​day Štú­ro­vo. Romans laun­ched expe­di­ti­ons against the Ger­mans from this area, and Roman Empe­ror Mar­cus Aure­lius even stop­ped here and wro­te the first book of his work Medi­ta­ti­ons” (Jan Potůček). Around the year 500, Slavs arri­ved, naming the for­mer Roman for­tress Strěgom, sig­ni­fy­ing its guar­ding func­ti­on. Ostri­hom beca­me one of the main for­ti­fi­ca­ti­ons of the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra and Gre­at Mora­via. In the ear­ly 10th cen­tu­ry, the Magy­ars, ancient Hun­ga­rians, sett­led here, and the city beca­me the resi­den­ce of Grand Prin­ce Geza. King Step­hen I was born here, and he estab­lis­hed the arch­bis­hop­ric and built the Basi­li­ca of St. Step­hen on the site of an older church (Karin Bogs­cho­vá). During the Mon­gol inva­si­on in 1242, the city was conqu­e­red, but the cast­le remai­ned intact. In 1543, the Turks occu­pied Ostri­hom, and the arch­bis­hop moved to Bra­ti­sla­va for near­ly 300 years, even though his offi­cial seat was in Trna­va. Ostri­hom ser­ved as the seat of the Otto­man Empi­re­’s Beg­ler­beg – a dis­trict. From 1594 to 1605, unsuc­cess­ful batt­les were fought for the city, and it was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed. During the Otto­man peri­od, many Serbs sett­led in Ostri­hom, gra­du­al­ly assi­mi­la­ting. The city was libe­ra­ted by the armies of John III Sobies­ki and Char­les V, Duke of Lor­rai­ne, in 1683. After the defe­at of the Turks, it was resett­led main­ly by Slo­vaks, who assi­mi­la­ted over time (Wiki­pe­dia).

Medie­val records men­ti­on seven chur­ches on the cast­le hill. App­ro­xi­ma­te­ly at the loca­ti­on of toda­y­’s basi­li­ca sto­od the Cat­hed­ral of St. Adal­bert, built around 1010. Near the north tower of toda­y­’s basi­li­ca was the Church of St. Step­hen the Pro­to­mar­tyr. Anot­her church was the con­tem­po­ra­ry cir­cu­lar cha­pel of St. Step­hen. Remains of St. Vitus Cha­pel were only recen­tly dis­co­ve­red. The fifth is the cast­le cha­pel of St. Adal­bert III in the Arpa­dian pala­ce. In modern times, the Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu) was built bet­we­en 1822 and 1869 in a neoc­las­si­cal sty­le on the site of a medie­val church (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), which was des­tro­y­ed in 1543 (Wiki­pe­dia). The basi­li­ca is the third-​largest church in Euro­pe, cove­ring an area of 5,660 m² (well​ness​tips​.sk). It is 118 meters long, 49 meters wide, and the dome­’s height is 71.5 meters. The columns sup­por­ting the tym­pa­num are 57 meters high. The walls are 17 meters thick. The altar­pie­ce insi­de, the lar­gest single-​canvas altar­pie­ce in the world, was pain­ted by Miche­lan­ge­lo Gri­go­let­ti (well​ness​tips​.sk). It mea­su­res 136.5 meters (esz​ter​gom​.hu). The basi­li­ca­’s upper flo­or hou­ses the Arch­di­oce­san Tre­a­su­ry, which con­tains a col­lec­ti­on of medie­val and more recent sac­red objects, inc­lu­ding the Renais­san­ce Cal­va­ry of King Matt­hias (tra​vel​gu​ide​.sk). The Basi­li­ca – Cat­hed­ral of Our Lady and St. Adal­bert began cons­truc­ti­on at the urging of Arch­bis­hop Ale­xan­der Rud­nay (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca is the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. Archa­e­olo­gists have unco­ve­red a part of the medie­val roy­al cast­le, which was des­tro­y­ed by the Turks in 1543. The most valu­ab­le part of the cast­le com­plex is the Roma­ne­sque Roy­al Cha­pel with a rose win­dow abo­ve the entran­ce. Its vault is among the oldest works in Cen­tral Euro­pe (tra​vel​gu​ide​.sk). North of the column hall of the basi­li­ca is the sta­tue of King St. Step­hen on hor­se­back (esz​ter​gom​.hu).

In 1708, Ostri­hom beca­me a free roy­al city. In the ear­ly 19th cen­tu­ry, the arch­bis­hop and chap­ter retur­ned to the city. Ostri­hom beca­me the cen­ter of an arch­di­oce­se, with its ter­ri­to­ry main­ly in Slo­va­kia, att­rac­ting many Slo­vak nati­ona­lists, such as Ján Palá­rik and Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). Next to the basi­li­ca stands the for­mer Roy­al Pala­ce with the Cast­le Muse­um. The cons­truc­ti­on of old walls began in the 10th cen­tu­ry (Ľubo­mír Motyč­ka). Besi­des, Ostri­hom is home to the Chris­tian Muse­um, which posses­ses rich and rare works of pain­ting and sculp­tu­re. The Arch­di­oce­san Lib­ra­ry hou­ses around 250,000 prints (Karin Bogs­cho­vá). Among the city­’s notab­le per­so­na­li­ties are the Czech que­en and wife of Pře­mysl Ota­kar I, Cons­tan­ce of Hun­ga­ry, and the wri­ter Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Oszt­rák város Magy­arors­zá­gon, a Duna part­ján feks­zik (Peter Kac­lík), a Pilis-​hegység lábá­nál, ten­gers­zint felet­ti 105 méter magas­ság­ban. Latin neve Stri­go­nium, német neve Gran, magy­ar neve Esz­ter­gom. Lakos­sá­ga 100,35 km² terüle­ten 30 928 fő (Wiki­pe­dia). A Dunán­tú­li rés­zen, a Duna másik part­ján talál­ha­tó Štú­ro­vo váro­sa. A váro­so­kat a Mária Valé­ria híd köti öss­ze, ame­ly­et 2001-​ben állí­tot­tak hely­re (Karin Bogs­cho­vá). A néme­tek lerom­bol­ták a hidat a 1944-​es hábo­rú alatt (Wiki­pe­dia). A város­köz­pont­ban barokk, roko­ko és klass­zi­cis­ta stí­lu­sú épüle­tek talál­ha­tók. A város­köz­pont­tól nem mess­ze ter­mál für­dők is meg­ta­lál­ha­tók (Karin Bogschová).

Régen kel­ták éltek itt, a római idők­ben pedig a rómaiak­nak volt a Sal­vio Man­sio tele­pülé­sük (Wiki­pe­dia). A 2. szá­zad­ban itt állt a Sol­va nevű kato­nai tábor. Annak a város­nak a kül­vá­ro­sa volt Ana­vum, a mai Štú­ro­vo. A római csás­zár, Mar­cus Aure­lius is megállt itt, és itt írta meg Hoz­zám magam­hoz című művé­nek első köny­vét (Jan Potůček). Kb. az 500-​as évek körül a szlá­vok érkez­tek ide, akik a régi római erődöt Strěgom­nak nevez­ték el, őrzé­si fun­kci­ó­juk sze­rint. Esz­ter­gom az Egy­esült Feje­de­lem­sé­gek és a Nagy-​Morvaország egy­ik fő erőd­je volt. A 10. szá­zad ele­jén a magy­arok is ide­ér­kez­tek, a város Géza nagy­fe­je­de­lem szék­he­ly­é­vé vált. I. István itt lett az első magy­ar kirá­ly­ként meg­ko­ro­náz­va (Wiki­pe­dia). Itt szüle­tett. Lét­re­hoz­ta az érsek­sé­get és az idősebb tem­plom hely­én megé­pí­tet­te Szent István bazi­li­ká­ját (Karin Bogs­cho­vá). A várost a mon­gol táma­dás ide­jén, 1242-​ben elfog­lal­ták, de a várat megőriz­ték. 1543-​ban a törökök elfog­lal­ták Esz­ter­go­mot, és az esz­ter­go­mi érsek közel 300 évig Pozso­ny­ba köl­tözött, bár hiva­ta­los szék­he­lye Trna­va volt. Az Osz­mán Biro­da­lom­ban Esz­ter­gom a szandz­sá­bég – kör­zet szék­he­lye volt. 1594 és 1605 között siker­te­len hábo­rú­kat vív­tak a váro­sért, ame­ly majd­nem tel­je­sen elpusz­tult. Ebben az osz­mán idős­zak­ban sok szerb tele­pe­dett le Esz­ter­gom­ban, akik idővel ass­zi­mi­lá­lód­tak. A várost Ján Sobies­ki és III. Káro­ly Lor­rai­ne csa­pa­tai sza­ba­dí­tot­ták fel 1683-​ban. A törökök legy­őzé­se után főként szlo­vá­kok tele­pül­tek be, akik foko­za­to­san ass­zi­mi­lá­lód­tak (Wiki­pe­dia).

A közép­kor­ban hét tem­plom­ról bes­zél­nek a vári dom­bon. Kb. a mai bazi­li­ka hely­én állt Szent Adal­bert kated­rá­lis, ame­ly­et kb. 1010 körül épí­tet­tek. A mai bazi­li­ka észa­ki tor­nya mel­lett állt Szent István Pro­to­már­tír tem­plo­ma. Egy másik tem­plom volt a kor­társ Szent István kör­tem­plo­ma. Szent Vitus kápol­na marad­vá­ny­ait csak nemrég fedez­ték fel. Az ötödik a Szent Vitus III. kápol­na a palo­tá­ban. Az újkor­ban épí­tet­ték meg a Szűz Mária és Szent Vitus kated­rá­list (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly Esz­ter­gom jel­leg­ze­tes­sé­ge. 1822 és 1869 között épült klass­zi­cis­ta stí­lus­ban, a közép­ko­ri tem­plom hely­én (bazi​li​ka​-esz​ter​gom​.hu), ame­ly­et 1543-​ban lerom­bol­tak (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka Euró­pa har­ma­dik leg­na­gy­obb tem­plo­ma, 5,660 m²-​en terül el (well​ness​tips​.sk). Hoss­za 118 méter, szé­les­sé­ge 49 méter, a kupo­la magas­sá­ga 71,5 méter. A tim­pa­non alá­tá­masz­tá­sá­ra szol­gá­ló osz­lo­pok 57 méter maga­sak. A falak vas­tag­sá­ga 17 méter. A bazi­li­ka eme­le­tén talál­ha­tó az érse­ki kincs­tár, ahol közép­ko­ri és újabb szak­rá­lis tár­gy­ak gyűj­te­mé­nye talál­ha­tó, köz­tük Máty­ás kirá­ly renes­zánsz kál­vá­riá­ja is (tra​vel​gu​ide​.sk). Az épí­té­sét Esz­ter­gom érse­ke, Ale­xan­der Rud­nay kez­de­mé­ny­ez­te (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett a vár­fa­lak közé vezet be. Az épí­tés­zek rész­ben fel­tár­ták ben­ne a közép­ko­ri kirá­lyi vár egy rés­zét, ame­ly­et a törökök 1543-​ban lerom­bol­tak. A vár­fal kom­ple­xum legér­té­ke­sebb rés­ze a román stí­lu­sú Kirá­lyi Kápol­na a bejá­rat felett lévő róz­sa­kert ablak­kal. Keresz­té­ny múze­um is talál­ha­tó Esz­ter­gom­ban, gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).

1708-​ban Esz­ter­gom sza­bad kirá­lyi város­sá vált. A 19. szá­zad ele­jén az érsek és a káp­ta­lan is viss­za­tért a város­ba. Esz­ter­gom az érse­ki köz­pont volt, ame­ly­nek terüle­te főként Szlo­vá­kiá­ra ter­jedt ki, ezért itt tanult és tevé­ke­ny­ke­dett sok szlo­vák nemze­ti ébresz­tő, pél­dá­ul Ján Palá­rik, Andrej Kmeť (Wiki­pe­dia). A bazi­li­ka mel­lett áll a volt Kirá­lyi Palo­ta az Vár Múze­um­mal. A vár­fa­lak épí­té­sét már a 10. szá­zad­ban meg­kezd­ték (Ľubo­mír Motyč­ka). Az esz­ter­go­mi terüle­ten talál­ha­tó továb­bá a Keresz­té­ny Múze­um, ame­ly gaz­dag és rit­ka fes­tmé­ny­ek­kel és szob­rok­kal ren­del­ke­zik. Az érse­ki könyv­tár­ban körül­be­lül 250 000 nyom­tat­vá­ny talál­ha­tó (Karin Bogs­cho­vá). A város kie­mel­ke­dő sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik a cseh kirá­ly­né, I. Pře­mysl Ota­kar fele­sé­ge, Kons­tan­cia magy­ar kirá­ly­né, vala­mint a író, Valen­tín Bala­ša (Bálint Balas­sa) (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2014, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Červený Kláštor

Hits: 3431

Čer­ve­ný Kláš­tor leží na súto­ku rie­ky Duna­jec a poto­ka Lip­ník, je cen­trom ces­tov­né­ho ruchu v Zama­gu­rí. Deji­ny obce sú zvia­za­né s kláš­to­rom, kto­rý v roku 1319 zalo­žil Kakaš Ber­ze­vi­ci (cer​ve​nyk​las​tor​.sk). Jeho pome­no­va­nie je aj Lech­nic­ký kláš­tor (Wiki​pe​dia​.sk). Názov obce je odvo­de­ný od čer­ve­nej kry­ti­ny na stre­che kláš­to­ra Jána, na návrh prvé­ho pri­ora. V rokoch 13291563 bol síd­lom kar­tu­ziá­nov, v rokoch 17041782 kamal­du­lov. V rokoch 19561966 bol kláš­tor obno­ve­ný a sprí­stup­ne­ný verej­nos­ti (cer​ve​nyk​las​tor​.sk)

V roku 1543 bol vyplie­ne­ný kláš­tor na Kláš­to­ris­ku v Slo­ven­skom raji lúpež­ným rytie­rom Mate­jom Bašom. Mní­si sa pre­sťa­ho­va­li na čas do Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra, len­že ten vyplie­ni­li voja­ci z hra­du Duna­jec (Nede­cav roku 1545. Násled­kom toho mní­si opus­ti­li aj ten­to pries­tor. V roku 1563 bol kar­tu­zián­sky kláš­tor pri obci Lech­ni­ca zru­še­ný. Kamal­du­li zís­ka­li kláš­tor od nit­rian­ske­ho bis­ku­pa Ladi­sla­va Maťa­šov­ské­ho. Pre­sta­va­li ho v baro­ko­vom štý­le (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk) a pre­me­no­va­li ho na Kláš­tor pus­tov­ní­kov hory Troch korún. Kamal­du­li boli bene­dik­tí­ni, pome­no­va­ní pod­ľa mater­ské­ho kláš­to­ra v Camal­do­li pri Arez­ze v Tos­kán­sku (Wiki​pe​dia​.sk). 

Vte­dy vznik­lo v kláš­to­re význam­né lite­rár­no – pre­kla­da­teľ­ské a jazy­ko­ved­né cen­trum. Výraz­nou osob­nos­ťou bol páter Romu­ald Had­bav­ný, kto­rý je pova­žo­va­ný za spo­lu­au­to­ra prvé­ho pre­kla­du Pís­ma svä­té­ho do zápa­do­slo­ven­ské­ho jazy­ka v roku 1750, s pres­nou gra­ma­tic­kou a pra­vo­pis­nou nor­mou. Význam­ným bol aj Slov­ník latinsko-​slovenský (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk). V roku 1754 v Čer­ve­nom Kláš­to­re bola zalo­že­ná leká­reň, kto­rá bola zná­ma aj za hra­ni­ca­mi Spi­ša, naj­mä za správ­cov­stva frát­ra Cyp­riá­na v rokoch 17561775 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk). Cyp­rián pes­to­val lie­či­vé rast­li­ny, zosta­vil roz­siah­ly her­bár (cer​ve​nyk​las​tor​.sk), v roku 1766. Obsa­hu­je 283 exem­plá­rov, pri kaž­dom je názov latin­ský, nemec­ký, gréc­ky, poľ­ský a slo­ven­ský. Obsa­hu­je poznat­ky o cho­ro­bách a o ich lie­če­ní (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Cyp­rián, vlast­ným menom Franz Ignatz Jäsch­ke sa naro­dil 28.7.1724 v Pol­kov­ciach v nemec­kou Sliez­sku (dnes v Poľ­sku). Bol vše­stran­ne vzde­la­ný, štu­do­val vo Wroc­la­wi, zaobe­ral sa medi­cí­nou, bota­ni­kou, far­má­ci­ou, alchý­mi­ou, mecha­ni­kou a koz­mo­ló­gi­ou. Do Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra pri­šiel v roku 1756 a žil tu až do svo­jej smr­ti v roku 1775. Cyp­rián lie­čil odvar­mi z bylín, tink­tú­ra­mi, čaj­mi, vedel naprá­vať zlo­me­ni­ny, púš­ťať žilou. Legen­da o Cyp­riá­no­vi hovo­rí o tom, že Cyp­riá­na lákal ves­mír. Závi­del orlo­vi ako sa vzná­ša do výšin. Zostro­jil lie­ta­jú­ci stroj, na kto­rom sa z Troch korún vznie­sol pohá­ňa­ný lás­kou ku švár­nej pas­tier­ke. Anjel zazrel jeho obraz až na dne ple­sa Mor­ské oko, kde ho bles­kom zra­zil na zem. Na tom­to mies­te vyrá­stla ska­la – veža a dodnes sa nazý­va Mních (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

V obci sú kúpe­le Smer­džon­ka, zame­ra­né na kož­né cho­ro­by a cho­ro­by pohy­bo­vé­ho apa­rá­tu a neuro­lo­gic­kých cho­rôb. Na začiat­ku obce sa nachá­dza ryb­ník na plo­che 3 ha. Most (láv­ka) cez rie­ku, kto­rý je v obci umož­ňu­je pre­chod pre chod­cov a cyk­lis­tov na poľ­skú časť Pie­nin, otvo­re­ná bola 12.8.2006 – je naj­dl­h­ším (149.95 m) záves­ným mos­tom z lepe­né­ho dre­va v Euró­pe (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).


Čer­ve­ný Kláš­tor is situ­ated at the con­flu­en­ce of the Duna­jec River and Lip­ník Stre­am, ser­ving as the cen­ter of tou­rism in Zama­gu­rí. The his­to­ry of the vil­la­ge is clo­se­ly tied to the monas­te­ry foun­ded in 1319 by Kakaš Ber­ze­vi­ci, also kno­wn as Lech­nic­ký kláš­tor (Wiki​pe​dia​.sk). The name of the vil­la­ge is deri­ved from the red roofing tiles on the roof of the monas­te­ry of St. John, as sug­ges­ted by the first pri­or. From 1329 to 1563, it was the resi­den­ce of Cart­hu­sians, and from 1704 to 1782, it was inha­bi­ted by Camal­do­le­se monks. The monas­te­ry was res­to­red and ope­ned to the pub­lic bet­we­en 1956 and 1966 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

In 1543, the Kláš­to­ris­ko monas­te­ry in Slo­vak Para­di­se was plun­de­red by the marau­ding knight Matej Baša. The monks tem­po­ra­ri­ly relo­ca­ted to Čer­ve­ný Kláš­tor, only to be pil­la­ged by sol­diers from Duna­jec Cast­le (Nie­dzi­ca) in 1545. As a result, the monks aban­do­ned the area. The Cart­hu­sian monas­te­ry near Lech­ni­ca was dis­sol­ved in 1563. The Camal­do­le­se monks obtai­ned the monas­te­ry from the Nit­ra Bis­hop Ladi­slav Maťa­šov­ský. They recons­truc­ted it in the Baro­que sty­le (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk) and rena­med it the Monas­te­ry of the Her­mi­ta­ge of Three Cro­wns. The Camal­do­le­se were a branch of the Bene­dic­ti­nes, named after the mot­her monas­te­ry in Camal­do­li near Arez­zo in Tus­ca­ny (Wiki​pe​dia​.sk).

During this time, the monas­te­ry beca­me a sig­ni­fi­cant lite­ra­ry, trans­la­ti­onal, and lin­gu­is­tic cen­ter. Fat­her Romu­ald Had­bav­ný, con­si­de­red a co-​author of the first trans­la­ti­on of the Holy Scrip­tu­re into the wes­tern Slo­vak lan­gu­age in 1750, pla­y­ed a pro­mi­nent role. He was also kno­wn for the Latin-​Slovak Dic­ti­ona­ry (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk). In 1754, a phar­ma­cy was foun­ded in Čer­ve­ný Kláš­tor, reno­wned even bey­ond the Spiš regi­on, espe­cial­ly under the admi­ni­stra­ti­on of friar Cyp­rián from 1756 to 1775 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk). Cyp­rián cul­ti­va­ted medi­ci­nal plants, com­pi­led an exten­si­ve her­ba­rium (cer​ve​nyk​las​tor​.sk) in 1766, con­tai­ning 283 spe­ci­mens with names in Latin, Ger­man, Gre­ek, Polish, and Slo­vak, along with infor­ma­ti­on about dise­a­ses and the­ir tre­at­ment (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Cyp­rián, born Franz Ignatz Jäsch­ke on July 28, 1724, in Pol­ko­witz in Ger­man Sile­sia (now in Poland), was a poly­math, stu­dy­ing medi­ci­ne, bota­ny, phar­ma­cy, alche­my, mecha­nics, and cos­mo­lo­gy. He arri­ved in Čer­ve­ný Kláš­tor in 1756 and lived the­re until his death in 1775. Cyp­rián tre­a­ted ail­ments with her­bal infu­si­ons, tinc­tu­res, and teas, prac­ti­ced bone-​setting, and blo­od­let­ting. The legend of Cyp­rián tells that the uni­ver­se lured him. Envi­ous of an eag­le soaring into the heights, he cons­truc­ted a fly­ing machi­ne on which he ascen­ded from Three Cro­wns, pro­pel­led by love for a beau­ti­ful shep­her­dess. An angel saw his ima­ge at the bot­tom of the Sea Eye pond, stri­king him down with light­ning. A rock for­ma­ti­on cal­led the Monk (Mních) emer­ged at this spot and remains so named to this day (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

The vil­la­ge is home to the Smer­džon­ka Spa, spe­cia­li­zing in skin dise­a­ses, mus­cu­los­ke­le­tal disor­ders, and neuro­lo­gi­cal con­di­ti­ons. At the begin­ning of the vil­la­ge, the­re is a 3‑hectare pond. The brid­ge (footb­rid­ge) over the river, allo­wing pas­sa­ge for pedes­trians and cyc­lists to the Polish part of Pie­ni­ny, was ope­ned on August 12, 2006. It is the lon­gest (149.95 m) sus­pen­ded wooden brid­ge in Euro­pe (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).


Čer­ve­ný Kláš­tor leży na skr­zy­żo­wa­niu rze­ki Duna­jec i poto­ku Lip­ník, pełni­ąc fun­kc­ję cen­trum turys­ty­ki w regi­onie Zama­gu­rí. His­to­ria wios­ki jest ści­śle zwi­ąza­na z klasz­to­rem zało­żo­nym w 1319 roku przez Kaka­ša Ber­ze­vi­ci, zna­ne­go również jako Lech­nic­ký kláš­tor (Wiki​pe​dia​.sk). Nazwa wios­ki wywo­dzi się od czer­wo­nych dachó­wek klasz­to­ru św. Jana, zasu­ge­ro­wa­nej przez pier­ws­ze­go prze­ora. W latach 1329 – 1563 był sie­dzi­bą kar­tu­zów, a w latach 1704 – 1782 zamiesz­ki­wa­ny był przez mni­chów kame­du­łów. Klasz­tor został odres­tau­ro­wa­ny i udos­tęp­ni­ony pub­licz­no­ści w latach 1956 – 1966 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

W 1543 r. klasz­tor Kláš­to­ris­ko w Sło­wac­kim Raju został złu­pi­ony przez rycer­za Mate­ja Bašę. Mni­si prze­nie­śli się tymc­za­so­wo do Čer­ve­ný Kláš­tor, aby być spląd­ro­wa­ny­mi przez żołnier­zy z zamku Duna­jec (Nie­dzi­ca) w 1545 r. W rezul­ta­cie mni­si opu­ści­li to miejs­ce. Kar­tuz­ja­ńs­ki klasz­tor pod Lech­ni­cą został zlik­wi­do­wa­ny w 1563 r. Mni­si kame­du­li otr­zy­ma­li klasz­tor od bis­ku­pa Nit­ry, Ladi­sla­va Maťa­šov­ské­ho. Odbu­do­wa­li go w sty­lu baro­ko­wym (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk) i zmie­ni­li nazwę na Klasz­tor Pus­tel­ni­ków Góry Trzech Koron. Kame­du­li byli odła­mem bene­dyk­ty­nów, nazwa­nym na cze­ść macier­zys­te­go klasz­to­ru w Camal­do­li koło Arez­zo we Włos­zech (Wiki​pe​dia​.sk).

W tym cza­sie klasz­tor stał się znac­zącym ośrod­kiem lite­rac­kim, trans­la­cyj­nym i języ­ko­wym. Ojciec Romu­ald Had­bav­ný, uwa­ża­ny za wspó­łau­to­ra pier­ws­ze­go prze­kła­du Pis­ma Świ­ęte­go na zachod­ni­osło­wac­ki w 1750 r., odeg­rał w nim znac­zącą rolę. Zna­ny był również ze Sło­wni­ka łacińsko-​słowackiego (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk). W 1754 r. w Čer­ve­ný Kláš­tor zało­żo­no apte­kę, zna­ną nawet poza regi­onem Spis­za, zwłaszc­za pod rząda­mi zakon­ni­ka Cyp­riá­na w latach 1756 – 1775 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk). Cyp­rian upra­wiał rośli­ny lecz­nic­ze, spor­ządził obszer­ny her­barz (cer​ve​nyk​las​tor​.sk) w 1766 r., zawie­ra­jący 283 oka­zy z nazwa­mi łaci­ńs­ki­mi, nie­miec­ki­mi, grec­ki­mi, pol­ski­mi i sło­wac­ki­mi, oraz infor­mac­je o cho­ro­bach i ich lec­ze­niu (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Cyp­rian, uro­dzo­ny jako Franz Ignatz Jäsch­ke 28 lip­ca 1724 r. w Pol­ko­witz na Śląs­ku Nie­miec­kim (obe­cnie w Pols­ce), był wie­los­tron­nie wyksz­ta­łco­ny, stu­diu­jąc medy­cy­nę, bota­ni­kę, far­mac­ję, alche­mię, mecha­ni­kę i kos­mo­lo­gię. Przy­był do Čer­ve­ný Kláš­tor w 1756 r. i miesz­kał tam do swo­jej śmier­ci w 1775 r. Cyp­rian lec­zył rozt­wo­ra­mi zioło­wy­mi, nale­wka­mi i her­ba­ta­mi, prak­ty­ko­wał nasta­wia­nie zła­mań i pobie­ra­nie krwi. Legen­da o Cyp­ria­nie gło­si, że wsze­chświat go kusił. Zazdros­ny o orła unos­zące­go się w górę, skons­tru­ował lata­jący pojazd, na któ­rym wzni­ó­sł się z Gór Trzech Koron, napędza­ny miło­ścią do pięk­nej pas­ter­ki. Ani­oł dostr­ze­gł jego obraz na dnie sta­wu Mor­ské oko, uder­zył go błys­kiem i pows­ta­ła ska­ła nazwa­na Mnich (Mních), któ­ra nosi tę nazwę do dziś (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Wios­ka jest domem dla uzdro­wis­ka Smer­džon­ka, spec­ja­li­zu­jące­go się w lec­ze­niu cho­rób skó­ry, schor­zeń ukła­du ruchu i cho­rób neuro­lo­gicz­nych. Na poc­ząt­ku wios­ki znaj­du­je się staw o powierzch­ni 3 ha. Most (kład­ka) przez rze­kę, umo­żli­wia­jący prze­jście pies­zym i rower­zys­tom do pol­skiej części Pie­nin, został otwar­ty 12 sierp­nia 2006 r. Jest to naj­dłu­żs­zy (149,95 m) wis­zący dre­wnia­ny most w Euro­pie (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Rajecké Teplice

Hits: 2084

Rajec­ké Tep­li­ce som nav­ští­vil viac­krát. Vní­mal som ich zvlášt­ne, pomer­ne roz­bi­to. Mes­to na mňa pôso­bi­lo izo­lo­va­ne, ako­by tam boli kúpe­le stre­dom ves­mí­ru. Asi aj pre­to, že samot­né kúpe­le na mňa pôso­bi­li gýčo­vo a snob­sky. Nemo­hol som sa zba­viť poci­tu, že sú síce pek­né, ale nepat­ria do pro­stre­dia Rajec­kej doli­ny vsa­de­nej do hor­na­té­ho reli­é­fu, Neho­di­li sa mi ani men­tál­ne, medzi tunaj­šie oby­va­teľ­stvo. Labu­tie jaze­ro je veľ­mi pekné.

Mes­to Rajec­ké Tep­li­ce ležia v Žilin­skej kot­li­ne na sva­hu Skal­ky (rajec​ke​-tep​li​ce​.info) v nad­mor­skej výš­ke 411 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Na roz­lo­he 11.85 km2 tu žije 3017 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Rajec­ké Tep­li­ce vznik­li nie­ke­dy v polo­vi­ci 14. sto­ro­čia (rajec​ke​-tep​li​ce​.info). Od začiat­ku 17. sto­ro­čia sú Rajec­ké Tep­li­ce kúpeľ­nou osa­dou. V roku 1784 tu v 4 domoch žilo 27 oby­va­te­ľov. Od roku 1880 do roku 1951 boli Rajec­ké Tep­li­ce osa­dou obce Kon­ská. Naopak v roku 1980 sa k Rajec­kým Tep­li­ciam pri­čle­ni­li obce Poluv­sie, Strán­ske, Kon­ská, Kune­rád a Kamen­ná Poru­ba. Avšak ten­to stav trval len do roku 1989, kedy doš­lo k osa­mos­tat­ne­niu obcí (rajec​ke​-tep​li​ce​.info). V kúpe­ľoch v Rajec­kých Tep­li­ciach sa lie­čia zápa­lo­vé a dege­ne­ra­tív­ne cho­ro­by pohy­bo­vej sústa­vy, úra­zo­vé sta­vy, sta­vy po ope­rá­ciach, ner­vo­vé cho­ro­by. Súčas­ťou kúpe­ľov je špor­to­vý are­ál, fit­ness­cen­trum, park a jaze­ro. V augus­te sa v mes­te kona­jú let­né sláv­nos­ti a v júni Hodo­vé sláv­nos­ti (rajec​ke​-tep​li​ce​.info).


I have visi­ted Rajec­ké Tep­li­ce seve­ral times. I per­ce­i­ved them as pecu­liar, some­what run-​down. The town see­med iso­la­ted to me, as if the spa were the cen­ter of the uni­ver­se. Per­haps this per­cep­ti­on aro­se becau­se the spas them­sel­ves see­med kits­chy and snob­bish to me. I could­n’t sha­ke the fee­ling that they were inde­ed beau­ti­ful but out of pla­ce in the sur­roun­dings of the Rajec­ká Val­ley nest­led in a moun­tai­nous lands­ca­pe. They also did­n’t seem to fit in men­tal­ly with the local popu­la­ti­on. The Swan Lake is very beautiful.

The town of Rajec­ké Tep­li­ce is situ­ated in the Žili­na Basin on the slo­pe of Skal­ka (rajec​ke​-tep​li​ce​.info) at an ele­va­ti­on of 411 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). In an area of 11.85 km², it is home to 3017 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). Rajec­ké Tep­li­ce ori­gi­na­ted some­ti­me in the mid-​14th cen­tu­ry (rajec​ke​-tep​li​ce​.info). Sin­ce the begin­ning of the 17th cen­tu­ry, Rajec­ké Tep­li­ce has been a spa sett­le­ment. In 1784, 27 inha­bi­tants lived in 4 hou­ses. From 1880 to 1951, Rajec­ké Tep­li­ce was a part of the muni­ci­pa­li­ty of Kon­ská. Con­ver­se­ly, in 1980, the vil­la­ges of Poluv­sie, Strán­ske, Kon­ská, Kune­rád, and Kamen­ná Poru­ba were incor­po­ra­ted into Rajec­ké Tep­li­ce. Howe­ver, this situ­ati­on las­ted only until 1989 when the vil­la­ges regai­ned the­ir inde­pen­den­ce (rajec​ke​-tep​li​ce​.info). The spas in Rajec­ké Tep­li­ce spe­cia­li­ze in tre­a­ting inflam­ma­to­ry and dege­ne­ra­ti­ve mus­cu­los­ke­le­tal dise­a­ses, trau­ma­tic con­di­ti­ons, posto­pe­ra­ti­ve sta­tes, and ner­vous disor­ders. The spa com­plex inc­lu­des a sports area, fit­ness cen­ter, park, and a lake. In August, the town hosts sum­mer fes­ti­vi­ties, and in June, the­re are Har­vest Fes­ti­vi­ties (rajec​ke​-tep​li​ce​.info).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2008, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, Časová línia, Dokumenty, Dolné Považie, Krajina, Mestá, Mestá, Piešťanské, Slovenská krajina, Slovenské, Slovenské, Typ krajiny

Život v Piešťanoch

Hits: 793

Use Facebook to Comment on this Post