interiéry - Skala

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Levoča – kráľovské mesto

27/11/201903/04/2024 skala

Mesto Levoča leží pod Levočskými vrchmi, vďaka svojej bohatej minulosti patrí medzi najnavštevovanejšie mestá Slovenska (levoca.sk). Maďarsky Lőcse, nemecky Leutschau, leží v nadmorskej výške 570 metrov nad morom. Na rozlohe 64 km² žije takmer 15 000 obyvateľov. Má tieto mestské časti: Levočská dolina, Levočské lúky, Závada (Wikipedia).

Je to starobylé historické mesto s pekným centrom. Kráľovské mesto Slovenska (Informačná tabuľa). Levočské námestie patrí medzi najväčšie stredoveké námestia na Slovensku (royal-towns.sk). Dnes v Levoči žije asi 14500 obyvateľov. Od roku 2009 je mesto zapísané na Zozname Svetového dedičstva UNESCO (levoca.sk).

Na mieste dnešného mesta bolo už na prelome 11. – 12. storočia viac osád, čo dokazuje kostol svätého Mikuláša juhovýchodne od mesta, ktorý bol postavený v románskom slohu. Druhá osada bola tam, kde je dnes Košická ulica (levoca.sk). Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1249, pod názvom Leucha (levoca.sk). V 13. storočí sa tu usadzujú nemeckí kolonisti a v roku 1271 sa Levoča stáva hlavným mestom provincie spišských Sasov (levoca.sk). Hybnou silou mesta bol obchod. Obchodovalo sa s hansovnými mestami, s Krakovom, s Benátkami. Remeselníci produkovali tovar pre celé Uhorsko a aj Poľsko. Neskôr sa Levoča stala jedným z centier renesancie a humanizmu v Uhorsku (levoca.sk). V roku 1474 navštívil mesto Matej Korvín, v roku 1497 bratia Jagelovci. V tlačiarni bratov Breuerovcov vyšiel Orbis Pictus Jana Amosa Komenského v štyroch jazykoch. V dobe národného obrodenia bola Levoča miestom pôsobenia štúrovcov (royal-towns.sk). V Levoči pôsobil Ján Francisci, Ján Botto, Janko Kráľ, Pavol Dobšinský, Vavro Šrobár, fyzik Albert Fuchs, herečky Lucia Gažiová, Oľga Vronská (Wikipedia).

V druhej polovici 14. storočia bol postavený dnešný veľký farský kostol svätého Jakuba staršieho, apoštola (levoca.sk). Mimoriadne cenný je jeho interiér, ktorý predstavuje jedinečné diela stredového sakrálneho umenia. Neskorogotický drevený hlavný oltár svätého Jakuba je s výškou 18.6 metra najvyšším svojho druhu na svete. Je z lipového dreva v rokoch 1507 – 1517 v dielni Majstra Pavla (levoca.sk). Námestie lemuje viac ako 50 meštianskych a patricijských domov, mnohé sú pomenované podľa bývalých majiteľoch (levoca.sk).

V 14. až 15. storočí sa mesto stalo stredoeurópskym obchodným centrom (levoca.sk). Mesto hospodársky i kultúrne kulminuje na prelome 15. a 16. storočia (levoca.sk). Levočské lýceum sa stalo významným centrom slovenského národného hnutia štúrovcov (Informačná tabuľa). Na historickom námestí je viac ako 50 gotických, renesančných a ranobarokových patricíjskych domov s arkádovitými vnútronými dvormi (skonline.sk). Levočské hradby sú takmer kompletne zachované, z 15 bášt a veží sa zachovalo 6, z toho tri brány: Košická, Poľská a Menhardská. Pôvod radnice siaha do 15. storočia. Na fasáde sú maľby, ktoré predstavujú symboly občianskych cností: striedmosť, opatrnosť, udatnosť, trpezlivosť a spravodlivosť. Dnes je radnica spojená s renesančnou vežou, ktorá bola postavená v rokoch 1656 – 1661 a slúžila ako zvonica. Pôvodne zo 16. storočia pochádza klietka hanby, ktorá stojí pred radnicou. Od 16. storočia do roku 1923 bola Levoča sídlom Spišskej župy (levoca.sk). V rokoch 1746 – 1747 vyučoval na jezuitskom gymnáziu matematik, fyzik a astronóm Maximilián Rudolf Hell. V 18. a 19. storočí pôsobili v baníctve a železiarstve Probstnerovci. Po odvolaní Ľudovíta Štúra z bratislavského lýcea, prišli jeho študenti na Evanjelické lýceum do Levoče. Pri tejto príležitosti vznikla v roku 1844 revolučná pieseň, neskôr hymna “Nad Tatrou sa blýska”, ktorá sa prvýkrát spievalu tu (Kristeková).

V Levoči sa koná Medzinárodný kultúrny festival Dni Majstra Pavla, festival vážnej hudby Levočské babie leto, festival komornej hudby Konvergencie, súťaž neprofesionálnych divadelných súborov Scénická žatva (Kristeková), tematické prehliadky Potulky Levočou, Levočská hudobná jar, Levočská hudobná jeseň, Mariánska púť, Karpatský remeselný trh, Vianočný remeselný trh, výtvarný a fotografický Plenér Majstra Pavla, nočné podujatie plné hudby, spevy, svetiel Tajomná Levoča (Kristeková).

The town of Levoča is situated beneath the Levočské Vrchy (Levoča Hills), and due to its rich history, it is among the most visited towns in Slovakia (levoca.sk). In Hungarian, it is called Lőcse, and in German, Leutschau, situated at an elevation of 570 meters above sea level. It covers an area of 64 km² and is home to almost 15,000 residents, with districts including Levočská Dolina, Levočské Lúky, and Závada (Wikipedia).

It is an ancient historical town with a beautiful center, recognized as the Royal Town of Slovakia (Informačná tabuľa). Levoča Square is among the largest medieval squares in Slovakia (royal-towns.sk). As of 2009, the town has been inscribed on the UNESCO World Heritage List (levoca.sk).

In the area where the present town stands, there were multiple settlements around the turn of the 11^th and 12^th centuries, evidenced by the Church of St. Nicholas southeast of the town, built in the Romanesque style. The first written mention dates back to 1249 under the name Leucha (levoca.sk). In the 13^th century, German colonists settled here, and in 1271, Levoča became the capital of the Spiš Saxons province (levoca.sk). The town thrived economically through trade, engaging with Hanseatic cities, Krakow, and Venice. Later, Levoča became one of the centers of the Renaissance and humanism in Hungary (levoca.sk). In 1474, Matthias Corvinus visited the town, and in 1497, the Jagiellonian brothers. Jan Amos Komenský’s Orbis Pictus was printed in four languages at the Breuer brothers’ printing press. During the era of national revival, Levoča was a hub for the activities of the Štúr school (royal-towns.sk). Prominent figures who lived or worked in Levoča include Ján Francisci, Ján Botto, Janko Kráľ, Pavol Dobšinský, Vavro Šrobár, physicist Albert Fuchs, and actresses Lucia Gažiová and Oľga Vronská (Wikipedia).

In the second half of the 14^th century, the current large Parish Church of St. James the Elder, the Apostle, was built, featuring an exceptional interior with unique works of late medieval sacred art. The late-Gothic wooden main altar of St. James, standing at a height of 18.6 meters, is the tallest of its kind globally, crafted from linden wood between 1507 and 1517 in Master Paul’s workshop (levoca.sk). The square is lined with over 50 burgher and patrician houses, many named after former owners (levoca.sk).

During the 14^th to 15^th centuries, the town became a Central European trade center (levoca.sk). Both economically and culturally, the town reached its zenith at the turn of the 15^th and 16^th centuries (levoca.sk). Levočské Lýceum became a significant center for the Slovak national movement led by the Štúrists (Informačná tabuľa). The historic square features over 50 Gothic, Renaissance, and early Baroque burgher houses with arcaded inner courtyards (skonline.sk). The city walls of Levoča are almost completely preserved, with 6 of the original 15 bastions and towers remaining, including three gates: Košická, Poľská, and Menhardská. The original town hall dates back to the 15^th century. The facade features paintings representing symbols of civic virtues: temperance, prudence, courage, patience, and justice. Today, the town hall is connected to a Renaissance tower built between 1656 and 1661, serving as a belfry. The Cage of Shame in front of the town hall originates from the 16^th century. From the 16^th century to 1923, Levoča was the seat of Spiš County (levoca.sk). In 1746 – 1747, mathematician, physicist, and astronomer Maximilian Rudolf Hell taught at the Jesuit gymnasium. In the 18^th and 19^th centuries, the Probstner family played a significant role in mining and metallurgy. After Ľudovít Štúr’s dismissal from the Bratislava lyceum, his students came to the Evangelical Lyceum in Levoča. In 1844, on this occasion, the revolutionary song, later the anthem “Nad Tatrou sa blýska,” was composed and first sung here (Kristeková).

Levoča hosts various cultural events, including the International Cultural Festival Days of Master Paul, Levočské Babie Leto (a festival of classical music), Convergencies (a chamber music festival), Scenic Harvest (a competition for non-professional theater groups), themed tours Wanderings through Levoča, Levočská Hudobná Jarná (Levoča Music Spring), Levočská Hudobná Jeseň (Levoča Music Autumn), Mariánska Púť (Marian Pilgrimage), Carpathian Craft Market, Christmas Craft Market, the artistic and photographic Master Paul Open Air, and a night event full of music, singing, and lights called Mysterious Levoča (Kristeková).

Odkazy

Levoča
Slovenské kráľovské mestá
Lenka Mackovjaková – Levoča – mesto svetoznámeho oltára
Vavrinec Sedlák, Dana Kristeková, Gabriela Hudáková: Potulky mestom s čarovnou vôňou stredoveku
Michal Suchý, 1974: Dejiny Levoče, Východoslovenské vydavateľstvo, 399 pp.
Historické jadro Levoče je na zozname UNESCO
chramsvjakuba.sk
Wikipedia
Ivan Chalupecký, 1975: Dejiny Levoče II., Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 515 pp.
Ivan Chalupecký, Ernest Rusnák, 1985: Levoča a okolie, Východoslovenské vydavateľstvo Košice

TOP

Levoča z Mariánskej hory za rôznych svetelných podmienok

Pamiatka na Pavla rezbára, Majstra Pavla z Levoče

Námestie v Levoči zo strany miestneho úradu

Všetky

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Dokumenty, Rakúske, Zahraničné

Carnuntum v Petronelli

24/11/201915/03/2024 skala

V Petronelli, neďaleko od Bratislavy sa v Rakúsku nachádza rímsky tábor, ktorý je pozostatkom a rekonštrukciou skutočného rímske tábora Carnuntum. Sú tu okrem iného aj ukážky vtedajšieho spoločenského života, technického riešenia normálneho života v obydliach, kúpeľoch a mnohé iné zaujímavé veci.

Rímska metropola Carnuntum ležala na Jantárovej ceste, na rímskej hranici – Limes Romanus medzi Viedňou a Bratislavou. Na križovatke obchodných diaľkových ciest, Jantárovej cesty a Dunajskej cesty. Je najväčším archeologickým náleziskom v Rakúsku (vinokarpat.sk). Systematické vykopávky tu prebiehajú od roku 1885. Slovo Carnuntum je pravdepodobne odvodené od Kar, prípadne Karn – kameň, hromada skál (Wikipedia.cs).

Carnuntum sa vyvíjalo od 1. polovice 1. stor. n. l. do konca rímskej prítomnosti v roku 433. Počet obyvateľov Carnunta sa odhaduje približne na 50 000. Pred Rimanmi boli v tejto oblasti Kelti. V 2. storočí pred n. l. to bol kmeň Bójov. V roku 6 pred n. l. rímsky Tiberius založil na území keltského mesta Carnunta vojenskú základňu. Útočí na markomanského kráľa Marboda. V rokoch 8 – 9 sa Panónia stala rímskou provinciou ako Inferior Provincia Illyricum. Po porážke v Teutónskom lese (9 n. l.) sa Augustus rozhodol upustiť od ďalších výbojov severne od Dunaja a označil Dunaj ako hranicu ríše. V nasledujúcom období pripadne preto Carnuntu dôležitá obranná funkcia na Dunaji. Za cisára Claudia (41 – 54) bolo založené aj civilné mesto. V rokoch 172 – 175 Marcus Aurelius v Panónii bojuje proti Markomanom a Kvádom, v Carnunte sa zdržuje v rokoch 171 – 173. V roku 194 je Carnuntum povýšené na kolóniu a ponesie názov Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Asi kilometer západne od dnešného Bad Deutsch Altenburgu malá 15. légia – Legio XV Apollinaris vojenský tábor. Chránil ho systém priekop a ochranný múr s rohovými a dvojitými vežami. Nachádzalo sa tam 5 až 6 tisíc vojakov. Asi kilometer západne od vojenského tábora bol tábor pomocnej légie – Castrum auxilii, postavený v 2 polovici 1. storočia a slúžil 500 člennej jazdeckej vojenskej posádke. Okolo vojenského tábora vzniklo osídlenie s pevnými drevenými stavbami (canabae), ktoré sa v priebehu 2. storočia n. l. prestavovali na kamenné stavby. Usadilo sa tu civilné obyvateľstvo, toto osídlenie sa rozkladalo asi na 150 ha. Cisár Hadrián udelil tomuto mestskému osídleniu mestské práva. Carnuntum sa postupne premenilo na významnú obchodnú metropolu (vinokarpat.sk).

Amfiteáter v Petronelli bol svojou rozlohou 72 x 44 metrov jedným z najväčších v Rímskej ríši. Do jeho hľadiska sa však vmestilo iba 8 000 divákov. Tribúna ma vyvolať predstavu, aká bola pôvodná výška stavby. Predpokladá sa, že súčasťou južnej tribúny bola dvojpodlažná a vznešene zariadená lóža miestodržiteľa. Na východnej a západnej časti mal po jednej monumentálnej bráne. Pri západnom vchode sa nachádzalo Nemeseum - maličká svätyňa na počesť bohyne osudu a pomsty Diany Nemesis (Informačná tabuľa).

In Petronell, near Bratislava, there is a Roman camp located in Austria that is a remnant and reconstruction of the actual Roman camp Carnuntum. It features demonstrations of the societal life of that era, technical solutions for daily living in dwellings, baths, and many other interesting aspects.

The Roman metropolis Carnuntum was situated on the Amber Road, along the Roman border – Limes Romanus between Vienna and Bratislava, at the intersection of trade routes, the Amber Road, and the Danube route. It is the largest archaeological site in Austria (vinokarpat.sk). Systematic excavations have been ongoing since 1885. The word “Carnuntum” is likely derived from “Kar” or “Karn” – stone or pile of rocks (Wikipedia.cs).

Carnuntum evolved from the 1^st half of the 1^st century AD until the end of Roman presence in 433. The estimated population of Carnuntum is around 50,000. Before the Romans, Celts inhabited this area, followed by the Boii tribe in the 2^nd century BC. In 6 BC, the Roman Tiberius founded a military base on the territory of the Celtic city Carnuntum, attacking the Marcomannic king Maroboduus. In 8 – 9 AD, Pannonia became a Roman province as Inferior Provincia Illyricum. After the defeat in the Teutoburg Forest (9 AD), Augustus decided to abandon further conquests north of the Danube, designating the Danube as the empire’s boundary. In the following period, Carnuntum had a crucial defensive function on the Danube. Under Emperor Claudius (41−54), a civilian town was also established. In 172 – 175, Marcus Aurelius fought against the Marcomanni and Quadi in Pannonia, staying in Carnuntum from 171 to 173. In 194, Carnuntum was elevated to a colony and received the name Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

About a kilometer west of present-day Bad Deutsch Altenburg, the 15^th legion – Legio XV Apollinaris had a military camp. It was protected by a trench system and a defensive wall with corner and double towers, housing 5,000 to 6,000 soldiers. About a kilometer west of the military camp was the auxiliary legion camp – Castrum auxilii, built in the 2^nd half of the 1^st century and served a 500-member cavalry military garrison. Around the military camp, a settlement with solid wooden structures (canabae) was established, transforming into stone buildings during the 2^nd century AD. Civilian population settled here, and this settlement spread over approximately 150 hectares. Emperor Hadrian granted urban rights to this urban settlement. Carnuntum gradually transformed into a significant trade metropolis (vinokarpat.sk).

The amphitheater in Petronell, with an area of 72 x 44 meters, was one of the largest in the Roman Empire. However, only 8,000 spectators could fit into the arena, and the tribune gives an idea of the original height of the structure. It is assumed that the southern tribune had a two-story and elegantly furnished lodge for the governor. There was one monumental gate on the east and west sides each, and at the western entrance, there was the Nemeseum – a small sanctuary dedicated to the goddess of fate and revenge, Diana Nemesis (Information board).

In Petronell, in der Nähe von Bratislava, befindet sich in Österreich ein römischer Lagerplatz, der ein Überbleibsel und eine Rekonstruktion des eigentlichen römischen Lagers Carnuntum ist. Hier gibt es unter anderem Vorführungen des gesellschaftlichen Lebens dieser Zeit, technische Lösungen für das tägliche Leben in Wohnhäusern, Bädern und viele andere interessante Aspekte.

Die römische Metropole Carnuntum lag an der Bernsteinstraße, entlang der römischen Grenze – Limes Romanus zwischen Wien und Bratislava, an der Kreuzung von Handelsrouten, der Bernsteinstraße und der Donauroute. Es ist die größte archäologische Stätte in Österreich (vinokarpat.sk). Systematische Ausgrabungen laufen hier seit 1885. Das Wort “Carnuntum” leitet sich wahrscheinlich von “Kar” oder “Karn” – Stein oder Steinhaufen ab (Wikipedia.cs).

Carnuntum entwickelte sich von der ersten Hälfte des 1. Jahrhunderts n. Chr. bis zum Ende der römischen Präsenz im Jahr 433. Die geschätzte Bevölkerung von Carnuntum liegt bei etwa 50.000. Vor den Römern bewohnten Kelten dieses Gebiet, gefolgt vom Stamm der Boier im 2. Jahrhundert v. Chr. Im Jahr 6 v. Chr. gründete der römische Tiberius auf dem Gebiet der keltischen Stadt Carnuntum eine Militärbasis. Er griff den markomannischen König Marbod an. In den Jahren 8 – 9 wurde Pannonien eine römische Provinz als Inferior Provincia Illyricum. Nach der Niederlage im Teutoburger Wald (9 n. Chr.) entschied sich Augustus, von weiteren Eroberungen nördlich der Donau abzusehen und die Donau als die Grenze des Reiches zu bezeichnen. In der folgenden Zeit hatte Carnuntum eine entscheidende Verteidigungsfunktion an der Donau. Unter Kaiser Claudius (41−54) wurde auch eine zivile Stadt gegründet. In den Jahren 172 – 175 kämpfte Marcus Aurelius gegen die Markomannen und Quaden in Pannonien und verweilte von 171 bis 173 in Carnuntum. Im Jahr 194 wurde Carnuntum zu einer Kolonie erhoben und erhielt den Namen Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Etwa einen Kilometer westlich von Bad Deutsch Altenburg befand sich das Militärlager der 15. Legion – Legio XV Apollinaris. Es wurde durch ein Grabensystem und eine Schutzmauer mit Ecktürmen und Doppeltürmen geschützt und beherbergte 5.000 bis 6.000 Soldaten. Etwa einen Kilometer westlich des Militärlagers befand sich das Hilfslager der Legion – Castrum auxilii, das in der 2. Hälfte des 1. Jahrhunderts erbaut wurde und einer 500 Mann starken Kavallerie-Militärtruppe diente. Um das Militärlager herum entstand eine Siedlung mit festen hölzernen Strukturen (canabae), die sich im Laufe des 2. Jahrh

underts n. Chr. in Steinbauten umwandelten. Hier siedelte sich die Zivilbevölkerung an, und diese Siedlung erstreckte sich über etwa 150 Hektar. Kaiser Hadrian verlieh dieser städtischen Siedlung städtische Rechte. Carnuntum wandelte sich allmählich in eine bedeutende Handelsmetropole (vinokarpat.sk).

Das Amphitheater in Petronell, mit einer Fläche von 72 x 44 Metern, war eines der größten im Römischen Reich. Allerdings konnten nur 8.000 Zuschauer in die Arena passen, und die Tribüne gibt eine Vorstellung von der ursprünglichen Höhe des Gebäudes. Es wird vermutet, dass die südliche Tribüne eine zweistöckige und elegant eingerichtete Loge für den Statthalter hatte. An den Ost- und Westseiten gab es jeweils ein monumentales Tor, und am westlichen Eingang befand sich das Nemeseum – ein kleines Heiligtum zu Ehren der Göttin des Schicksals und der Rache, Diana Nemesis (Informačná tabuľa).

A Petronelli, vicino a Bratislava, si trova un campo militare romano in Austria, che è un residuo e una ricostruzione del vero campo militare romano di Carnuntum. Qui sono presenti, tra le altre cose, delle rappresentazioni della vita sociale dell’epoca, soluzioni tecniche per la vita quotidiana nelle abitazioni, bagni e molte altre cose interessanti.

La metropoli romana di Carnuntum si trovava lungo la Via dell’ambra, al confine romano – il Limes Romanus – tra Vienna e Bratislava. Al crocevia delle antiche strade commerciali, la Via dell’ambra e la strada del Danubio. È il più grande sito archeologico dell’Austria (vinokarpat.sk). Scavi sistematici sono in corso qui dal 1885. La parola Carnuntum è probabilmente derivata da Kar, o Karn – pietra, cumulo di roccia (Wikipedia.cs).

Carnuntum si sviluppò dalla prima metà del I secolo d.C. fino alla fine della presenza romana nel 433. La popolazione di Carnuntum è stimata intorno a 50.000 abitanti. Prima dei Romani, c’erano i Celti in questa regione. Nel II secolo a.C. c’erano i Boi, un popolo celtico. Nel 6 a.C., l’imperatore romano Tiberio fondò una base militare sul sito della città celtica di Carnuntum. Attaccò il re marcomanno Marbod. Negli anni 8 – 9, la Pannonia divenne una provincia romana come Inferior Provincia Illyricum. Dopo la sconfitta nella foresta di Teutoburgo (9 d.C.), Augusto decise di abbandonare ulteriori conquiste a nord del Danubio e designò il Danubio come confine dell’impero. Nei periodi successivi, Carnuntum ebbe un’importante funzione difensiva sul Danubio. Durante il regno dell’imperatore Claudio (41−54), fu fondata anche una città civile. Negli anni 172 – 175, Marco Aurelio combatté contro i Marcomanni e i Quadi in Pannonia, trascorrendo del tempo a Carnuntum negli anni 171 – 173. Nel 194 Carnuntum fu elevata a colonia e prese il nome di Colonia Septimia Aurelia Antoniniana Carnuntum (vinokarpat.sk).

Circa un chilometro a ovest dell’attuale Bad Deutsch Altenburg c’era un campo militare della 15ª legione – Legio XV Apollinaris. Era protetto da un sistema di fossati e un muro difensivo con torri d’angolo e doppie torri. Vi si trovavano da 5.000 a 6.000 soldati. Circa un chilometro a ovest del campo militare c’era un campo di una legione ausiliaria – Castrum auxilii, costruito nella seconda metà del I secolo d.C. e serviva a una guarnigione militare di 500 soldati di cavalleria. Attorno al campo militare, si sviluppò un insediamento con edifici di legno fissi (canabae), che durante il II secolo d.C. furono trasformati in edifici di pietra. Qui si stabilì la popolazione civile, e questo insediamento si estendeva su circa 150 ettari. L’imperatore Adriano conferì a questo insediamento urbano diritti cittadini. Carnuntum divenne gradualmente una importante metropoli commerciale (vinokarpat.sk).

L’anfiteatro a Petronell era uno dei più grandi nell’Impero Romano, con dimensioni di 72 x 44 metri. Tuttavia, il suo anfiteatro poteva contenere solo 8.000 spettatori. La tribuna dovrebbe far immaginare quale fosse l’altezza originale della struttura. Si presume che una parte della tribuna meridionale fosse a due piani, con un’elegante loggia per il governatore. Sia sul lato est che ovest c’erano una porta monumentale ciascuna. Vicino all’ingresso occidentale c’era il Nemesium – un piccolo santuario in onore della dea del destino e della vendetta Diana Nemesis (Tabella informativa).

Odkazy

Miestnosť, kde sa efektným spôsobom premietajú výjavy z rímskej histórie Carnunta s hudbou

Táto časť je mimo areálu centrálneho múzea. Nazval by som ho amfiteáter

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horná Nitra, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zámky

Bojnický zámok

19/11/201918/04/2024 skala

Bojnický zámok je postavený na travertínovej kope nad mestom Bojnice. Prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1113. Bol dreveným hradom, ktorý bol postavený na mieste staršieho hradiska. V priebehu 13. storočia bol stavaný z kameňa ako majetok Poznanovcov (bojnicecastle.sk). Historické názvy Bojnického zámku: Baimoz, Waymich, Baymuch, Baymach (hrady.sk), Boynicz, Bajmocz, Weintz, Bajmóc (hrady-zamky.sk). Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1489 bol majiteľom Matej Korvín, do roku 1526 Bojnický zámok (hrad) obývali Zápoľského vojská. Po roku 1527 Turzovci hrad prestavali na renesančné sídlo. Z gotického hradu sa stal renesančný zámok. Od roku 1637 patrilo panstvo Pálfiovcom, ktorí ho prestavali do barokovej podoby. Do romantickej podoby bol prestavaný v rokoch 1889 – 1910. 9. mája 1950 Bojnický zámok zasiahol požiar. Od roku 1970 je zámok národnou kultúrnou pamiatkou (bojnicecastle.sk). Medzi najvýznamnejšie časti zámku patrí Bojnický oltár od Narda di Cione, veľký gobelín „Jozef a jeho bratia”, ktorý bol utkaný v Bruseli začiatkom 17. storočia (muzeum.sk). Múzeum Bojnice tu organizuje pravidelne napr. Medzinárodný festival duchov a strašidiel, Valentínsky víkend, Veľkonočné prechádzky zámkom, Rozprávkový zámok, Rytierske dni, Vianoce na zámku (muzeum.sk).

Okolo zámku sa nachádza veľmi pekný park (Peter Kaclík). Jeho súčasťou je lipa kráľa Mateja, ktorú podľa povesti zasadil Matúš Čák Trenčiansky v roku, keď zomrel posledný kráľ z rodu Arpárdovcov Ondrej III., v roku 1301 (bojnicecastle.sk). Táto lipa je pravdepodobne najstarším stromom na Slovensku (Wikipedia). Súčasťou Bojnického areálu je travertínová jaskyňa s priemerom 22 metrov a výškou 6 metrov. Obyvatelia zámku vedeli o jej existencii, ktorá im slúžila ako úkryt a zásobáreň vody (bojnicecastle.sk). V tesnom susedstve zámockého parku sa nachádza zoologická záhrada.

Bojnice Castle is situated on a travertine hill above the town of Bojnice. The first written mention of it dates back to 1113. Originally a wooden fortress, it was constructed on the site of an older hillfort. During the 13^th century, it was rebuilt using stone as the property of the Poznanovce family (bojnicecastle.sk). Historical names of Bojnice Castle include Baimoz, Waymich, Baymuch, Baymach (hrady.sk), Boynicz, Bajmocz, Weintz, Bajmóc (hrady-zamky.sk). In the late 13^th century, Bojnice came under the control of Matúš Čák of Trenčín. In 1489, it was owned by Matthias Corvinus, and until 1526, the castle was occupied by the Zápoľský army. After 1527, the Turzo family transformed the castle into a Renaissance residence. The Gothic fortress evolved into a Renaissance-style castle. From 1637, it belonged to the Pálfy family, who renovated it into a Baroque form. It underwent Romantic-style renovations from 1889 to 1910. A fire struck Bojnice Castle on May 9, 1950. Since 1970, the castle has been a national cultural monument (bojnicecastle.sk). Among its most significant parts are the Bojnice Altar by Nardo di Cione and the large tapestry “Joseph and His Brothers,” woven in Brussels in the early 17^th century (muzeum.sk). Bojnice Castle organizes various events regularly, including the International Festival of Ghosts and Monsters, Valentine’s Weekend, Easter Walks at the Castle, Fairytale Castle, Knight Days, and Christmas at the Castle (muzeum.sk).

The castle is surrounded by a beautiful park (Peter Kaclík), featuring the Matejko Linden, which, according to legend, Matúš Čák of Trenčín planted in 1301 when the last king of the Árpád dynasty, King Andrew III, passed away (bojnicecastle.sk). This linden is likely the oldest tree in Slovakia (Wikipedia). Part of the Bojnice complex is a travertine cave with a diameter of 22 meters and a height of 6 meters. The castle residents were aware of its existence, using it as a refuge and water reservoir (bojnicecastle.sk). In close proximity to the castle park is the Bojnice Zoo.

Odkazy

TOP

Všetky

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horná Nitra, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Bojnice

13/03/201814/03/2024 skala

Bojnice ležia na juhovýchodnom úpätí Malej Magury, na okraji Hornonitrianskej kotliny, v nadmorskej výške 291 metrov nad morom. Na rozlohe takmer 20 km² tu žije 4 922 obyvateľov (Wikipedia). Bojnice sú aj v zahraničí známou paleontologickou lokalitou a patria medzi lokality z najstarším paleolitickým osídlením na Slovensku. Prví ľudia sa tu usadili už asi pred 100 000 rokmi. Zrejme už ľud púchovskej kultúry na hradnej kope postavil hradisko, ktoré si neskôr prispôsobili Slovania. Našla sa tu po nich keramika, železné predmety, ale doložené je aj dechtárstvo. Zo strážnej osady sa v polovici 9. storočia Bojnice stali hradným špánstvom (bojnice.sk). Prvá písomná zmienka o Bojniciach pochádza z roku 1113 (Wikipedia). Historické názvy Bojníc: Malmoz, Boymuch, Baymuch, Baymach, Boynicze (informaciebojnice.sk).

Výsady mesta získali v roku 1366. Bojnice boli v rokoch 1613 až 1823 jednou z poštových staníc. Konávali sa tu trhy so soľou, železom, drahými kovmi, šafranom. Prvý cech tu vytvorili ševci v roku 1653. Pôsobili tu murári, čižmári, krajčíri, tkáči, farbiari, kožušníci, debnári a iní. Do roku 1872 boli centrom hornej Nitry a okresným mestom (bojnice.sk). Bojnice sa v novodobých dejinách stali kúpeľným mestom a významným turistickým centrom. Teplé pramene sa spomínajú v dokumentoch z 13. storočia. V roku 1918 vojsko kúpele opustilo a ponechalo v zdevastovanom stave. Rekonštrukcii bránil spor o dedičstvo po grófovi Jánovi Pálfym, ktorý sa skončil až v roku 1938 (Wikipedia). Kúpele Bojnice sú zamerané na liečbu chorôb pohybového ústrojenstva a nervových chorôb. V Bojniciach sa nachádza kúpalisko Čajka, Mineralogické a banícke múzeum Jakuba Drevennáka a Múzeum praveku Slovenska – Prepoštská jaskyňa, kostol svätého Martina, kaplnka svätého Jána Nepomuckého (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová). Osobnosti mesta: tenista Miloslav Mečíř, humoristi Andrej Kraus, Juraj Mokrý, tenistka Karin Habšudová, hokejista Andrej Sekera, futbalista Juraj Kucka (Wikipedia).

Bojnice are situated at the southeastern foothills of the Little Carpathians, on the edge of the Upper Nitra Basin, at an elevation of 291 meters above sea level. With an area of nearly 20 km², the town is home to 4,922 residents (Wikipedia). Bojnice is internationally renowned as a paleontological site and is among the locations with the oldest Paleolithic settlements in Slovakia. The first humans settled here approximately 100,000 years ago. It is believed that people from the Púchov culture constructed a hillfort on the castle hill, later adapted by the Slavs. Archaeological findings include pottery, iron artifacts, and evidence of tar production. Bojnice became a castle domain in the mid-9th century from the watchful settlement (bojnice.sk). The first written mention of Bojnice dates back to 1113 (Wikipedia). Historical names for Bojnice include Malmoz, Boymuch, Baymuch, Baymach, and Boynicze (informaciebojnice.sk).

Bojnice acquired town privileges in 1366. From 1613 to 1823, Bojnice served as one of the postal stations. The town hosted markets featuring salt, iron, precious metals, and saffron. The first guild, formed by cobblers, emerged in 1653. Other trades present included masons, cobblers, tailors, weavers, dyers, furriers, coopers, and more. Until 1872, Bojnice served as the center of Upper Nitra and the district town (bojnice.sk). In modern history, Bojnice evolved into a spa town and a significant tourist destination. Warm springs are documented in records from the 13^th century. The military vacated the spa in 1918, leaving it in a dilapidated state. Reconstruction was hindered by a dispute over the inheritance of Count Ján Pálffy, finally resolved in 1938 (Wikipedia). Bojnice Spa focuses on treating musculoskeletal and nervous system disorders. Bojnice features the Čajka swimming pool, the Mineralogical and Mining Museum of Jakub Drevennák, the Museum of Prehistory of Slovakia – Prepoštská Cave, the Church of St. Martin, and the chapel of St. John Nepomuk (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová). Notable personalities from the town include tennis player Miloslav Mečíř, humorists Andrej Kraus and Juraj Mokrý, tennis player Karin Habšudová, hockey player Andrej Sekera, and footballer Juraj Kucka (Wikipedia).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Dolná Nitra, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Nitra – najstaršie mesto na Slovensku

23/11/201614/03/2024 skala

Na ploche 108 km² v nej žije ku 1.10.2010 82 661 obyvateľov (nitra.sk). Preteká ňou rovnomenná rieka Nitra. Zo severnej strany sa nad mestom týči vrch Zobor (Wikipedia). Historické názvy: Nitrawa, Nitria, Nitrahwa. V indoeurópskych jazykoch Nid znamená tok, a ahwa vodu (Wikipedia.en). Delí sa na niekoľko mestských častí: Čermáň, Diely, Dolné Krškany, Horné Krškany, Dražovce, Chrenová, Janíkovce, Klokočina, kynek, Mlynárce, Párovské Háje, Prameň, Staré mesto, Šúdol a Zobor. 92.0% obyvateľstva je slovenskej národnosti, 6.8 % maďarskej (Wikipedia). Nitra je najstarším mestom na Slovensku. Prvé potvrdené historické zmienky siahajú na začiatok 9. storočia (Wikipedia), konkrétne do roku 828. Zmienka je o Nitrawe (nitralive.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do praveku, ako to dokumentujú početné archeologické nálezy. Už pred 30 000 rokmi bola husto osídleným územím. Roľnícke osady boli na území mesta už pred 6 000 rokmi. Bolo tu významné keltské stredisko, neskôr germánske a napokon slovanské. Sídlili tu Kvádi, od 8. storočia do roku 1108 Nitrianske kniežatstvo (Wikipedia).

O Nitre sa hovorí, že bola podobne ako Rím, založená na siedmych pahorkoch: Zobor, hradný kopec, Kalvária, Čermáň, Borina, Vŕšok a Martinský vrch. Na mieste dnešných Pároviec bola doložená prvé slovanské sídlisko na území Nitry. Druhá, zatiaľ zistená osada bola na Martinskom vrchu v blízkosti potoka Tormoš (nitralive.sk). V 9. storočí tu vládol knieža Pribina, mesto bolo jedným s centier Veľkej Moravy. Nitrianska aglomerácia bola v čase Veľkej Moravy a v poveľkomoravskom období väčšia ako dnešné mesto (Ruttkay). Nachádza sa tu prvý známy kresťanský kostol v strednej a východnej Európe z roku 828. Na Zobori bol za vlády Svätopluka v rokoch 880 – 881 postavený prvý známy kláštor na Slovensku. Nitriansky hrad pochádza z 11. storočia, neskôr bol v 15. storočí prestavaný (Wikipedia). Patrí medzi najstaršie kamenné hrady u nás. Jeho najvzácnejšou časťou je zakonzervovaný hradný val z 9. storočia. Od roku 1961 je Nitriansky hrad národnou kultúrnou pamiatkou. Súčasná jeho podoba pochádza zo 17. storočia. (Informačná tabuľa). Prvé nitrianske divadlo bolo postavené v roku 1883 (Wikipedia). V Nitre pôsobí Divadlo Andreja Bagara, v ktorom sa koná od roku 1992 posledný septembrový týždeň medzinárodný festival Divadelná Nitra. Okrem toho v meste je aj Staré divadlo Karola Spišáka (Wikipedia).

Nitra je aj domovom viacerých športových klubov: futbalového FC Nitra, hokejového HC K‑CERO Nitra, basketbalového BK Casta SPU Nitra. Sídlia tu viaceré významné firmy: Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra, Oil Slovakia (Aral), Plastika, Foxconn Electronics, Víno Nitra (Wikipedia). Nachádzajú sa tu dve univerzity: Univerzita Konštantína Filozofa a Slovenská poľnohospodárska univerzita. Sú domovom viacerých hudobných skupín: Gladiáror, Horkýže Slíže a Desmod (Wikipedia.en). Nitra má množstvo osobností, napr.: knieža Pribina (Wikipedia), kráľ Veľkej Moravy, nitrianske knieža Svätopluk I., Pribinov syn Koceľ (Wikipedia.en), akademický sochár Július Bártfay, politik František Mikloško, herci Jozef Dóczy, Michal Gučík, Emil Horváth, herečky Daniela Šinkorová, Eva Pavlíková, moderátor Peter Kočiš, hokejisti Ľubomír Kolník, Jozef Stümpel (Wikipedia), Branislav Mezei, Boris Valábik a Štefan Ružička (Wikipedia.en), futbalisti Ľubomír Moravčík (Wikipedia), Miroslav Stoch (Wikipedia.en), streľkyňa Zuzana Štefečeková (Wikipedia).

Covering an area of 108 km², Nitra is home to approximately 82,661 residents as of October 1, 2010. The Nitra River flows through the city, and to the north, the prominent Zobor hill rises above the town (Wikipedia). Historical names for Nitra include Nitrawa, Nitria, and Nitrahwa. In the Indo-European languages, “Nid” means river, and “ahwa” means water (Wikipedia.en). The city is divided into several districts: Čermáň, Diely, Dolné Krškany, Horné Krškany, Dražovce, Chrenová, Janíkovce, Klokočina, Kynek, Mlynárce, Párovské Háje, Prameň, Staré Mesto, Šúdol, and Zobor. The population consists of 92.0% Slovaks and 6.8% Hungarians (Wikipedia).

Nitra holds the distinction of being the oldest city in Slovakia, with the first confirmed historical mentions dating back to the early 9^th century (Wikipedia), precisely in the year 828 when it was referred to as Nitrawe (nitralive.sk). The city’s origins trace back to prehistoric times, as evidenced by numerous archaeological findings. It was densely inhabited over 30,000 years ago, with agricultural settlements established 6,000 years ago. Nitra was a significant Celtic center and later became Germanic and finally Slavic. The Quadi tribe resided here, and from the 8^th century until 1108, it was the Nitrian Principality (Wikipedia).

Nitra is often compared to Rome, as it is said to be founded on seven hills: Zobor, Castle Hill, Kalvária, Čermáň, Borina, Vŕšok, and Martinský vrch. The first documented Slavic settlement in the Nitra area was located in the present-day Párovce. The second discovered settlement was on Martinský vrch near the Tormoš stream (nitralive.sk). In the 9^th century, Prince Pribina ruled here, and the city was one of the centers of the Great Moravian Empire. During the time of Great Moravia, the Nitra agglomeration was more extensive than the current city (Ruttkay). The first known Christian church in Central and Eastern Europe was built in 828. During the rule of Svätopluk, the first known monastery in Slovakia was erected on Zobor between 880 and 881. The Nitriansky Castle dates back to the 11^th century and was later renovated in the 15^th century (Wikipedia). It ranks among the oldest stone castles in the country, and its most valuable part is the preserved castle rampart from the 9^th century. Since 1961, Nitriansky Castle has been a national cultural monument. Its current appearance dates back to the 17^th century (Information board). The first theater in Nitra was built in 1883 (Wikipedia). Nitra is home to the Andrej Bagar Theatre, which has been hosting the international festival Divadelná Nitra every September since 1992. Additionally, there is the Old Theatre of Karol Spišák (Wikipedia).

Nitra is also the base for several sports clubs, including the football club FC Nitra, the ice hockey club HC K‑CERO Nitra, and the basketball club BK Casta SPU Nitra. The city is host to several significant companies, such as Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra, Oil Slovakia (Aral), Plastika, Foxconn Electronics, and Víno Nitra (Wikipedia). Two universities, the Constantine the Philosopher University and the Slovak University of Agriculture, are located in Nitra. The city is also the hometown of various musical groups, including Gladiátor, Horkýže Slíže, and Desmod (Wikipedia.en). Nitra boasts a rich history and is associated with notable figures such as Prince Pribina (Wikipedia), King of Great Moravia Svätopluk I, Pribina’s son Koceľ (Wikipedia.en), academic sculptor Július Bártfay, politician František Mikloško, actors Jozef Dóczy, Michal Gučík, Emil Horváth, actresses Daniela Šinkorová, Eva Pavlíková, presenter Peter Kočiš, hockey players Ľubomír Kolník, Jozef Stümpel (Wikipedia), Branislav Mezei, Boris Valábik, and Štefan Ružička (Wikipedia.en), footballers Ľubomír Moravčík (Wikipedia), Miroslav Stoch (Wikipedia.en), shooter Zuzana Štefečeková (Wikipedia).

Odkazy