Ján Urda - Skala

2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Turiec

Blatnica

28/11/201607/03/2024 skala

Blatnica patrí medzi najchladnejšie obce Slovenska, leží v centrálnej oblasti Turca, na styku Turčianskej kotliny a Veľkej Fatry. Leží v nadmorskej výške 495 metrov nad morom. Na ploche 86 km² žije 913 obyvateľov (Wikipedia). Historické názvy obce: Blathnicha, Blatnicze, Blatnice, Plathnicha, Blatnicza, Turčianská Blatnica (e‑obce.sk). V Blatnici a v jej priľahlých dolinách natáčali bratia Siakeľovci prvého slovenského Jánošíka (Wikipedia).

Blatnica je starobylá obec ležiaca po oboch stranách Blatnického potoka v Turčianskej kotline. Prvé stopy pravekého osídlenia sa viažu na 3. tisícročie pred Kristom. Boli to ľudia kanelovanej kultúry. Prvé správy o obci sú z roku 1230. Obec bola pôvodne podhradím Blatnického hradu. Pôsobila tu spisovateľka Maša Haľamová (blatnica.sk), Karol Plicka, narodil sa tu filmový režisér a kameraman Jaroslav Siakeľ (blatnica.sk). V obci nájdeme mnoho murovaných domov s veľkými bránami – typ olejkársky a typické turčianske drevené domy s kožovkou len medzi trámami stien (blatnica.sk). Obyvatelia boli poddaní najmä rodu Révayovcov. Venovali sa olejkárstvom, šafraníctvom, remeslami a poľnohospodárstvom (blatnica.sk). V prvej písomnej správe o osídlení na území Blatnice sa spomína dedina Solomus-Sokolčie, dnes časť obce. Koncom 13. storočia je už postavené jadro Blatnického hradu. Tesne nad ním sa nachádzala dedina Sebeslavce. V druhej polovici 16. storočia sa olejkárstvo stalo výnosným zdrojom obživy. V 18. storočí sa touto činnosťou v obci živilo viac ako 100 domácností. Blatnica patrila medzi relatívne veľké obce, v roku 1785 tu žilo 1015 obyvateľov v 157 domoch (blatnica.sk). Našiel sa tu meč slovenského veľmoža z polovice 8. storočia. Patril bojovníkovi z radov vysoko postavenej staroslovenskej šľachty. Vyrobili ho z damascénskej ocele a kovali ho tradičným spôsobom na drevenom uhlí. Jeho rúčka je zo strieborného plechu, pozlátená 24-karátovým zlatom a sú do nej vsadené červené rubíny (Wikipedia).

Blatnica is one of the coldest villages in Slovakia, situated in the central Turiec region at the confluence of the Turiec Basin and the Great Fatra mountains. It lies at an elevation of 495 meters above sea level, covering an area of 86 km² with a population of 913 inhabitants (Wikipedia). The historical names of the village include Blathnicha, Blatnicze, Blatnice, Plathnicha, Blatnicza, and Turčianská Blatnica (e‑obce.sk). The Siakeľ brothers filmed the first Slovak Jánošík in Blatnica and its surrounding valleys (Wikipedia).

Blatnica is an ancient village situated on both sides of the Blatnický Creek in the Turiec Basin. The earliest traces of prehistoric settlement date back to the 3^rd millennium BC, associated with the people of the Corded Ware culture. The first written records of the village are from 1230, and it was originally a sub-castle of Blatnický Castle. The writer Maša Haľamová (blatnica.sk) and the film director and cameraman Jaroslav Siakeľ, who was born in Blatnica (blatnica.sk), have connections to the village.

In Blatnica, one can find many brick houses with large gates, representing the typical oilman’s architecture, as well as traditional Turiec wooden houses with leather insulation between the beams (blatnica.sk). The residents were mainly subjects of the Révay family, engaging in oil pressing, saffron cultivation, crafts, and agriculture (blatnica.sk). The first written mention of settlement in the Blatnica area refers to the village of Solomus-Sokolčie, now part of the village. The core of Blatnický Castle was already built at the end of the 13^th century. Oleaginous craftsmanship became a lucrative livelihood in the late 16^th century, and by the 18^th century, over 100 households in the village were involved in this activity. Blatnica was a relatively large village, with 1,015 inhabitants living in 157 houses in 1785 (blatnica.sk).

An 8^th-century Slovak noble’s sword was found in Blatnica, belonging to a warrior from the ranks of the high-ranking Old Slovak nobility. Crafted from Damascus steel and forged using traditional methods on wooden charcoal, the handle is made of silver plate, gilded with 24-carat gold, and embedded with red rubies (Wikipedia).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Biotopy, Časová línia, Krajina, Liptov, Príroda, Slovenská krajina, Vodopády

Lúčanský vodopád

21/11/201607/03/2024 skala

V obci Lúčky, v ktorej sa Lúčanský vodopád nachádza, sú kúpele.

V strede obce Lúčky (obeclucky.sk), na úpätí Veľkého Choča (Otakar Brandos), sa nachádza 13 metrov vysoký kaskádový vodopád Lúčanky, padajúci z okraja travertínovej terasy (obeclucky.sk). Je najprístupnejším slovenský vodopádom. Pod vodopádom je menšie jazierko. Najmohutnejší je na jar, keď sa topí v horách topí sneh a po väčších dažďoch (Ján Urda). Je to prírodný unikát, podobné vodopády sú väčšinou situované vysoko v horách, ďaleko od ľudských obydlí. Vodopád vďaka teplým prameňom nikdy nezamŕza. Je od roku 1974 národnou prírodnou pamiatkou. Boli tu nájdené vzácne paleontologické a archeologické nálezy (obeclucky.sk).

In the village of Lúčky, where the Lúčanský waterfall is located, there are thermal baths.

In the center of Lúčky village (obeclucky.sk), at the foothills of Veľký Choč (Otakar Brandos), stands the 13-meter-high cascading waterfall Lúčanky, cascading from the edge of a travertine terrace (obeclucky.sk). It is the most accessible waterfall in Slovakia. Below the waterfall, there is a small pond. The waterfall is most powerful in spring when the snow melts in the mountains and after heavy rains (Ján Urda). It is a natural rarity, as similar waterfalls are usually situated high in the mountains, far from human settlements. Thanks to warm springs, the waterfall never freezes. Since 1974, it has been a national natural monument. Rare paleontological and archaeological finds have been discovered in the vicinity (obeclucky.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Obce, Považské, Slovenská krajina, Slovenské

Súľov – Hradná

12/11/201607/03/2024 skala

Obec leží v Súľovskej kotline, na juhovýchodnom výbežku okresu Bytča. Rodáčkou obce je speváčka Zuzana Smatanová (Wikipedia). Neďaleko sa nachádza prírodná rezervácia Súľov – Hradná, ktorá je súčasťou Súľovských vrchov. V tejto oblasti sa nachádza aj hradný kopec.

The village is located in the Súľov Basin, on the southeast tip of the Bytča district. A notable native of the village is the singer Zuzana Smatanová (Wikipedia). Nearby, there is the natural reserve Súľov – Hradná, which is part of the Súľovské Vrchy mountain range. In this area, you can also find the Castle Hill.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Nízke Tatry, Slovenská krajina, TOP

Nízke Tatry

16/11/201507/03/2024 skala

Nízke Tatry ležia medzi riekami Váh a Hron. Tiahnu sa 80 kilometrom zo západu na východ (nizketatry.sk). Ich rozloha je 1242 km². Označenie pohoria zaviedol Dionýz Štúr v roku 1860, pôvodne ako Nižné Tatry. Neskôr tento názov Ján Hunfalvy nesprávne preložil do maďarčiny ako Nízke Tatry (Wikipedia). Vládne tu kontinentálna horská klíma. Vyšší úhrn zrážok je na severných svahoch, pričom západná časť je mierne vlhkejšia. Snehová pokrývka dosahuje nad hranicou lesa dva metre. Drží sa 110 – 210 dní v roku (Jozef Veľký). Sú druhým najnavštevovanejším pohorím Slovenska. Najmä vo východnej časti, medzi Čertovicou a Kráľovou hoľou je príroda zachovalejšia. V Nízkych Tatrách sa nachádza viacero jaskýň: Bystrianska, Demänovská ľadová, Demänovská jaskyňa slobody, Važecká, Jaskyňa mŕtvych netopierov. V roku 1978 boli Nízke Tatry na ploche 81 095 hektárov vyhlásené za Národný park Nízke Tatry – NAPANT (nizketatry.sk). Najvyšším vrchom Nízkych Tatier je Ďumbier – týči sa do výšky 2 043 metrov nad morom. Pod Kráľovou hoľou pramenia štyri rieky: Váh, Hron, Hnilec a Hornád. Bránou Nízkych Tatier je zo severnej strany Demänovská dolina, z južnej strany Mýto pod Ďumbierom a Tále, a horské sedlá Donovaly a Čertovica (visitliptov.sk). Nízke Tatry sa členia na Ďumbierske Tatry v západnej a Kráľovohoľské Tatry vo východnej časti, ktoré sú oddelené údoliami riečok Boca a Štiavnička (Dušan Kočický, Boris Ivanič). Niektoré známe vrcholy: Ďumbier, Chopok, Dereše, Chabenec, Kráľová hoľa, Poľana, Krakova hoľa, Ďurková, Andrejcová (Wikipedia).

The Low Tatras are situated between the Váh and Hron rivers, stretching 80 kilometers from west to east (nizketatry.sk). Their area covers 1242 km². The name of the mountain range was introduced by Dionýz Štúr in 1860, originally as “Nižné Tatry” (Lower Tatras). Later, this name was incorrectly translated into Hungarian as “Nízke Tatry” by Ján Hunfalvy (Wikipedia). The region experiences a continental mountain climate, with higher precipitation on the northern slopes, and the western part being slightly more humid. The snow cover reaches two meters above the tree line, lasting for 110 – 210 days a year (Jozef Veľký). They are the second most visited mountain range in Slovakia. Particularly in the eastern part, between Čertovica and Kráľova hoľa, the nature is more preserved. The Low Tatras host several caves, including Bystrianska, Demänovská ľadová, Demänovská jaskyňa slobody, Važecká, and Jaskyňa mŕtvych netopierov. In 1978, the Low Tatras, covering an area of 81,095 hectares, were declared the Low Tatras National Park – NAPANT (nizketatry.sk). The highest peak of the Low Tatras is Ďumbier, reaching an elevation of 2,043 meters above sea level. Four rivers originate below Kráľova hoľa: Váh, Hron, Hnilec, and Hornád. The northern gateway to the Low Tatras is Demänovská Dolina, while the southern side is represented by Mýto pod Ďumbierom and Tále, and mountain saddles Donovaly and Čertovica (visitliptov.sk). The Low Tatras are divided into Ďumbier Tatras in the west and Kráľovohoľské Tatras in the east, separated by the valleys of the Boca and Štiavnička rivers (Dušan Kočický, Boris Ivanič). Some well-known peaks include Ďumbier, Chopok, Dereše, Chabenec, Kráľová hoľa, Poľana, Krakova hoľa, Ďurková, and Andrejcová (Wikipedia).

Die Niederen Tatra liegen zwischen den Flüssen Váh und Hron und erstrecken sich über 80 Kilometer von Westen nach Osten (nizketatry.sk). Ihre Fläche beträgt 1242 km². Den Namen des Gebirges führte Dionýz Štúr im Jahr 1860 ein, ursprünglich als „Nižné Tatry“ (Untere Tatra). Später wurde dieser Name von Ján Hunfalvy irrtümlich ins Ungarische als „Nízke Tatry“ übersetzt (Wikipedia). Die Region erlebt ein kontinentales Bergklima, mit höheren Niederschlägen an den Nordhängen und der westliche Teil ist etwas feuchter. Die Schneedecke erreicht über der Baumgrenze zwei Meter und dauert 110 – 210 Tage im Jahr (Jozef Veľký). Sie sind das zweitmeistbesuchte Gebirge in der Slowakei. Insbesondere im östlichen Teil zwischen Čertovica und Kráľova hoľa ist die Natur besser erhalten. Die Niederen Tatra beherbergen mehrere Höhlen, darunter Bystrianska, Demänovská ľadová, Demänovská jaskyňa slobody, Važecká und Jaskyňa mŕtvych netopierov. 1978 wurden die Niederen Tatra mit einer Fläche von 81.095 Hektar zum Nationalpark Nízke Tatry – NAPANT erklärt (nizketatry.sk). Der höchste Gipfel der Niederen Tatra ist Ďumbier, der eine Höhe von 2.043 Metern über dem Meeresspiegel erreicht. Vier Flüsse entspringen unterhalb von Kráľova hoľa: Váh, Hron, Hnilec und Hornád. Das Nordtor zu den Niederen Tatra ist die Demänovská Dolina, während die Südseite von Mýto pod Ďumbierom und Tále sowie den Gebirgspässen Donovaly und Čertovica repräsentiert wird (visitliptov.sk). Die Niederen Tatra sind in die Ďumbier-Tatra im Westen und die Kráľovohoľské Tatra im Osten unterteilt, getrennt durch die Täler der Flüsse Boca und Štiavnička (Dušan Kočický, Boris Ivanič). Einige bekannte Gipfel sind Ďumbier, Chopok, Dereše, Chabenec, Kráľová hoľa, Poľana, Krakova hoľa, Ďurková und Andrejcová (Wikipedia).

Az Alacsony-Tátra a Váh és a Hron folyók között terül el, nyugatról keletre 80 kilométer hosszan (nizketatry.sk). Területe 1242 km². A hegység nevét Dionýz Štúr vezette be 1860-ban, eredetileg „Nižné Tatry” (Alsó-Tátra) néven. Később ezt a nevet Ján Hunfalvy hibásan fordította le magyarra „Nízke Tatry” néven (Wikipedia). A régió kontinentális hegységi éghajlatot tapasztal, a csapadék magasabb északi lejtőkön van, és a nyugati rész kissé nedvesebb. A hótakaró két métert ér el az erdőhatár felett, és évente 110 – 210 napig tart (Jozef Veľký). Ezek a második leglátogatottabb hegyek Szlovákiában. Különösen keleten, a Čertovica és a Kráľova hoľa közötti területen a természet jobban megőrzött. Az Alacsony-Tátrában több barlang is található, köztük a Bystrianska, Demänovská ľadová, Demänovská jaskyňa slobody, Važecká és a Jaskyňa mŕtvych netopierov. 1978-ban az Alacsony-Tátrát, amely 81 095 hektáros területet fed le, a Nízke Tatry Nemzeti Parkká nyilvánították (nizketatry.sk). Az Alacsony-Tátra legmagasabb csúcsa a Ďumbier, amely tengerszint feletti 2 043 méteres magasságban emelkedik. Négy folyó ered Kráľova hoľa alatt: Váh, Hron, Hnilec és Hornád. Az Alacsony-Tátra északi kapuja a Demänovská-völgy, míg a déli oldalt a Mýto pod Ďumbierom és Tále, valamint a Donovaly és a Čertovica hegycsúcsok képviselik (visitliptov.sk). Az Alacsony-Tátrát Ďumbier-Tátra és Kráľovohoľské Tátra részre osztják, amelyeket a Boca és Štiavnička folyók völgyei választanak el (Dušan Kočický, Boris Ivanič). Néhány jól ismert csúcs közé tartozik a Ďumbier, Chopok, Dereše, Chabenec, Kráľová hoľa, Poľana, Krakova hoľa, Ďurková és Andrejcová (Wikipedia).

Niskie Tatry leżą między rzekami Wáh i Hron. Rozciągają się na długość 80 kilometrów z zachodu na wschód (nizketatry.sk). Ich powierzchnia wynosi 1242 km². Określenie gór wprowadził Dionýz Štúr w roku 1860, pierwotnie jako Tatry Niższe. Później ten termin został błędnie przetłumaczony na węgierski jako Niskie Tatry przez Jána Hunfalvy’ego (Wikipedia). Panuje tutaj kontynentalny klimat górski. Większa suma opadów występuje na północnych stokach, przy czym zachodnia część jest nieco bardziej wilgotna. Pokrywa śnieżna sięga dwóch metrów ponad granicą lasu. Trwa od 110 do 210 dni w roku (Jozef Veľký). Są drugimi najczęściej odwiedzanymi górami na Słowacji. Szczególnie w części wschodniej, między Čertovicą a Kráľovou hoľą, przyroda jest lepiej zachowana. W Niskich Tatrach znajduje się kilka jaskiń: Bystrianska, Demänovská ľadová, Demänovská jaskyňa slobody, Važecká, Jaskyňa mŕtvych netopierov. W 1978 roku Niskie Tatry o powierzchni 81 095 hektarów zostały ogłoszone Narodowym Parkiem Niskie Tatry – NAPANT (nizketatry.sk). Najwyższym szczytem Niskich Tatr jest Ďumbier – wznoszący się na wysokość 2 043 metrów nad poziomem morza. Spod Kráľovou hoľou wypływają cztery rzeki: Wáh, Hron, Hnilec i Hornád. Brama Niskich Tatr znajduje się od północy w Dolinie Demänovskiej, od południa w Mýto pod Ďumbierom i Tále, a przełęcze górskie Donovaly i Čertovica (visitliptov.sk). Niskie Tatry dzielą się na Tatry Ďumbierskie na zachodzie i Tatry Kráľovohoľskie na wschodzie, oddzielone dolinami rzek Boca i Štiavnička (Dušan Kočický, Boris Ivanič). Niektóre znane szczyty to: Ďumbier, Chopok, Dereše, Chabenec, Kráľová hoľa, Poľana, Krakova hoľa, Ďurková, Andrejcová (Wikipedia).

Literatúra

Veľký Jozef a kolektív, 1980: Encyklopédia Slovenska IV. zväzok N‑Q, Veda, Bratislava, p. 100 – 103

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Dokumenty, Krajina, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Ľubovniansky skanzen

08/05/201407/03/2024 skala

Skanzen sa nachádza tesne pod Ľubovnianským hradom, z hradu vidno skanzen a keď ste v skanzene, tak vidíte hrad.

Ľubovniansky skanzen je označený ako múzeum ľudovej architektúry, nachádza sa v ňom 25 objektov. Verejnosti je prístupný od roku 1985 (staralubovna.sk). Je národopisnou expozíciou v prírode, ktorá predstavuje etnicky zmiešaný región severovýchodného Spiša a severozápadného Šariša, kde stáročia žili spolu Slováci, Nemci, Rusíni, Gorali a Židia (Wikipedia). V areáli dominuje zrubový gréckokatolícky kostolík svätého Michala archanjela z Matysovej z roku 1833. Nachádza sa tu barokovo-klasicistický ikonostas, domy z Veľkého Lipníka, Litmanovej, Veľkej Lesnej, Údole, Jakubian, Kremnej, Kamienky, Jarabiny. Hospodárske a technické objekty a sezónne poľné obydlia (staralubovna.sk).

The open-air museum is located just below Ľubovniansky hrad (Ľubovňa Castle), and the castle can be seen from the open-air museum. When you are in the open-air museum, you also have a view of the castle.

The Ľubovniansky skanzen is designated as a museum of folk architecture and comprises 25 structures. It has been open to the public since 1985 (staralubovna.sk). It serves as an ethnographic exhibition in nature, presenting the ethnically mixed region of northeastern Spiš and northwestern Šariš, where Slovaks, Germans, Rusyns, Gorals, and Jews lived together for centuries (Wikipedia). The dominant feature in the area is the log Greek Catholic church of St. Michael the Archangel from Matysová, built in 1833. The site also includes a Baroque-Classicist iconostasis, houses from Veľký Lipník, Litmanová, Veľká Lesná, Údolie, Jakubian, Kremná, Kamienka, and Jarabina, as well as economic and technical buildings and seasonal field dwellings (staralubovna.sk).

Skansen znajduje się tuż poniżej zamku Ľubovňa, z którego widać skansen, a będąc w skansenie, widzisz zamek.

Ľubovniansky skanzen jest oznaczony jako muzeum architektury ludowej i obejmuje 25 obiektów. Jest dostępny dla publiczności od 1985 roku (staralubovna.sk). Stanowi etnograficzną wystawę na świeżym powietrzu, prezentując etnicznie zróżnicowany region północno-wschodniego Spiša i północno-zachodniego Šariša, gdzie przez wieki wspólnie żyli Słowacy, Niemcy, Rusini, Górale i Żydzi (Wikipedia). Dominującym obiektem na terenie jest drewniany, greckokatolicki kościół św. Michała Archanioła z Matysovej z 1833 roku. Na terenie skansenu znajdują się również barokowo-klasycystyczny ikonostas, domy z Veľký Lipník, Litmanovej, Veľkej Lesnej, Údolia, Jakubian, Kremnej, Kamienki i Jarabiny, a także budynki gospodarcze, techniczne i sezonowe domy polowe (staralubovna.sk).

Odkazy