2006-2010, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2015, Časová línia, Príroda, TOP

Príroda krásna, pretrvávajúca

skala
Hits: 3392

Prí­ro­da je jed­ným z naj­hod­not­nej­ších darov, kto­ré sme dosta­li. V dneš­nej dobe, kedy sme čoraz viac sved­ka­mi zme­ny klí­my, odles­ňo­va­nia a ďal­ších envi­ron­men­tál­nych prob­lé­mov, je dôle­ži­té si uve­do­miť, že naša prí­ro­da tu bude pokoj­ne aj bez nás. My potre­bu­je­me v sku­toč­nos­ti zabez­pe­čiť vlast­nú exis­ten­ciu, prí­ro­da si s nami pora­dí aj keď sa bude­me sprá­vať ako­koľ­vek. Ak bude­me dosta­toč­ne ničiť to čo nám umož­ňu­je žiť, tak odra­zom bude limit, kto­rý bude pre nás otáz­kou pre­ži­tia. Je to exis­ten­ci­onál­ny prob­lém. Sta­čí si len uve­do­miť, čo zna­me­ná žiť bez vody. Prí­ro­da nás obklo­pu­je vša­de. Od hor­ských vrcho­lov a pes­trých lesov po plá­že, mok­ra­de, jaze­rá. Prí­ro­da nás inšpi­ru­je a posky­tu­je nám prí­le­ži­tosť sa od nej učiť a v nej žiť. Krá­sy prí­ro­dy môžu pre­tr­vať iba vte­dy, ak si uve­do­mí­me hod­no­ty, to z čoho sme vyšli, ak ku nej bude­me pre­uka­zo­vať úctu.

Prí­ro­da čelí hroz­bám, kto­ré sú výsled­kom neu­dr­ža­teľ­né­ho ľud­ské­ho vply­vu. To pek­né doká­že člo­vek veľ­mi ľah­ko zni­čiť, ale prí­ro­da sama má také roz­me­ry, kto­ré nie je našťas­tie v mož­nos­tiach člo­ve­ka zni­čiť. Prí­ro­da je pries­to­ro­čas, bez kto­ré­ho nie je mož­né uva­žo­vať o exis­ten­cii. Prí­ro­da v širo­kom zmys­le je vznik, pod­sta­ta a vývoj vecí. Ochra­na prí­ro­dy nie je len potreb­ná, ale aj nevy­hnut­ná pre našu vlast­nú exis­ten­ciu. Prí­ro­da nám posky­tu­je vzduch, vodu, potra­vu a ďal­šie neoce­ni­teľ­né zdro­je. Zabez­pe­če­nie udr­ža­teľ­né­ho hos­po­dá­re­nia s prí­rod­ný­mi zdroj­mi a pod­po­ra envi­ron­men­tál­nych ini­cia­tív sú kľú­čo­vé aj pre eko­no­mi­ku. Aby sme moh­li pris­pieť k trvác­nos­ti prí­ro­dy, je dôle­ži­té zme­niť náš život­ný štýl. Malé kro­ky, ako recyk­lá­cia, mini­ma­li­zá­cia odpa­du, pod­po­ra miest­nych pro­duk­tov a pes­to­va­nie uve­do­me­los­ti o eko­lo­gic­kých otáz­kach, môžu mať veľ­ký dopad. Udr­ža­teľ­ný život­ný štýl nám umož­ňu­je uží­vať si krá­su prírody.

Natu­re is one of the most pre­ci­ous gifts we have rece­i­ved. In toda­y­’s world, whe­re we are inc­re­a­sin­gly wit­nes­sing cli­ma­te chan­ge, defo­re­sta­ti­on, and other envi­ron­men­tal issu­es, it is impor­tant to rea­li­ze that natu­re will per­sist pea­ce­ful­ly even wit­hout us. In rea­li­ty, we need to ensu­re our own exis­ten­ce, as natu­re will mana­ge wit­hout us no mat­ter how we beha­ve. If we con­ti­nue to des­troy what enab­les us to live, the reper­cus­si­on will be a limit that beco­mes a ques­ti­on of sur­vi­val. It’s an exis­ten­tial prob­lem. Just ima­gi­ne what it means to live wit­hout water. Natu­re sur­rounds us eve­ry­whe­re, from moun­tain peaks and diver­se forests to bea­ches, wet­lands, and lakes. Natu­re ins­pi­res us and pro­vi­des us with an oppor­tu­ni­ty to learn from it and live wit­hin it. The beau­ty of natu­re can endu­re only if we recog­ni­ze its value and show it the res­pect it deserves.

Natu­re faces thre­ats that result from unsus­tai­nab­le human impact. What is beau­ti­ful, man can easi­ly des­troy, but natu­re itself has dimen­si­ons that, for­tu­na­te­ly, are bey­ond human capa­bi­li­ties to des­troy. Natu­re is time­less spa­ce wit­hout which exis­ten­ce is incon­ce­i­vab­le. Natu­re, in the bro­adest sen­se, is the ori­gin, essen­ce, and deve­lop­ment of things. Pro­tec­ting natu­re is not only neces­sa­ry but also essen­tial for our own exis­ten­ce. Natu­re pro­vi­des us with air, water, food, and other inva­lu­ab­le resour­ces. Ensu­ring sus­tai­nab­le mana­ge­ment of natu­ral resour­ces and sup­por­ting envi­ron­men­tal ini­tia­ti­ves are cru­cial for the eco­no­my as well. To con­tri­bu­te to the sus­tai­na­bi­li­ty of natu­re, it is impor­tant to chan­ge our lifes­ty­le. Small steps, such as recyc­ling, mini­mi­zing was­te, sup­por­ting local pro­ducts, and cul­ti­va­ting awa­re­ness of envi­ron­men­tal issu­es, can have a sig­ni­fi­cant impact. A sus­tai­nab­le lifes­ty­le allo­ws us to enjoy the beau­ty of natu­re whi­le pre­ser­ving it for futu­re generations.

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Dokumenty, Ľudia, Považské, Práca, Prírodné, Slovenské, Živočíchy

Zabíjačka

skala
Hits: 3746

Zabí­jač­ka je tra­dí­cia, kto­rá sa zacho­va­la naj­mä v nie­kto­rých dedi­nách a vidiec­kych komu­ni­tách. Ide o tra­dič­nú sláv­nosť spo­je­nú so zabi­tím domá­cich zvie­rat, naj­čas­tej­šie pra­sa­ťa, na príp­ra­vu mäsa a mäso­vých výrob­kov. Zabí­jač­ka má svo­je kore­ne v minu­los­ti, keď bolo potreb­né zabez­pe­čiť dosta­tok potra­vín pre rodi­ny na zimu. Aj keď moder­né doby pri­nies­li zme­ny v spô­so­be, ako ľudia naku­pu­jú potra­vi­ny, a zvý­ši­li sa etic­ké otáz­ky týka­jú­ce sa zabí­ja­nia zvie­rat, pre nie­kto­ré komu­ni­ty na vidie­ku zostá­va zabí­jač­ka tra­dič­ným a dôle­ži­tým aspek­tom ich kul­tú­ry a život­né­ho štý­lu. Táto uda­losť sa obvyk­le koná v zim­ných mesia­coch, keď sú tep­lo­ty níz­ke a mäso je mož­né spra­co­vať a skla­do­vať jed­no­duch­šie. Zabí­jač­ka je pro­ces, kto­rý zahŕňa spo­lu­prá­cu šir­šie­ho spo­lo­čen­stva a má teda čas­to komu­nit­ný roz­mer. Táto tra­dí­cia nie je len o výro­be mäsa, ale aj o spo­lo­čen­skom zážit­ku a spo­lu­prá­ci medzi sused­mi a prí­buz­ný­mi. Mäso je roz­de­le­né a spra­co­va­né do rôz­nych foriem, ako sú klo­bá­sy, úde­ni­ny, šun­ka a krvav­nič­ky. Samot­ná uda­losť začí­na zabi­tím zvie­ra­ťa. Potom nasle­du­je dôklad­ná príp­ra­va mäsa.

Foto­gra­fo­vať zabí­jač­ku bola pre mňa veľ­ká výzva. Mal som však šťas­tie na to, že som sa zúčast­nil takej zabí­jač­ky, pri kto­rej to veľ­mi dob­re, aj pek­ne odsý­pa­lo. Všet­ci si pomá­ha­li, niko­mu nebo­lo tre­ba vra­vieť, že rob, ale­bo čo tre­ba robiť. V dneš­nej dobe to bolo pre mňa nevídané. 

Slaugh­te­ring is a tra­di­ti­on that has been pre­ser­ved, espe­cial­ly in some vil­la­ges and rural com­mu­ni­ties. It is a tra­di­ti­onal celeb­ra­ti­on asso­cia­ted with the slaugh­ter of domes­tic ani­mals, most com­mon­ly pigs, for the pre­pa­ra­ti­on of meat and meat pro­ducts. The roots of slaugh­te­ring lie in the past when it was neces­sa­ry to secu­re enough food for fami­lies during the win­ter. Alt­hough modern times have brought chan­ges in how peop­le pur­cha­se food, and ethi­cal ques­ti­ons regar­ding ani­mal slaugh­ter have inc­re­a­sed, for some rural com­mu­ni­ties, slaugh­te­ring remains a tra­di­ti­onal and sig­ni­fi­cant aspect of the­ir cul­tu­re and lifes­ty­le. This event usu­al­ly takes pla­ce in the win­ter months when tem­pe­ra­tu­res are low, and meat can be pro­ces­sed and sto­red more easi­ly. Slaugh­te­ring is a pro­cess that invol­ves the col­la­bo­ra­ti­on of the bro­ader com­mu­ni­ty, often having a com­mu­nal dimen­si­on. This tra­di­ti­on is not just about meat pro­duc­ti­on but also about a social expe­rien­ce and coope­ra­ti­on among neigh­bors and rela­ti­ves. Meat is divi­ded and pro­ces­sed into vari­ous forms, such as sau­sa­ges, smo­ked meats, ham, and blo­od sau­sa­ges. The event begins with the slaugh­ter of the ani­mal, fol­lo­wed by tho­rough meat preparation.

Pho­tog­rap­hing a slaugh­te­ring was a sig­ni­fi­cant chal­len­ge for me. Howe­ver, I was for­tu­na­te to attend a slaugh­te­ring whe­re things went very smo­ot­hly and beau­ti­ful­ly. Eve­ry­o­ne hel­ped each other, and the­re was no need to tell any­o­ne what to do. In toda­y­’s world, this was unp­re­ce­den­ted for me.

Use Facebook to Comment on this Post