Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie

Krupina – jedno z najstarších slovenských miest

skala
Hits: 6889

Krupina je na polceste medzi Banskou Bystricou a Šahami a medzi Zlatými Moravcami a Lučencom. Je to historické mesto ležiace na pomedzí Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny. Na okraji historického regiónu siedmich stredoslovenských banských miest. V listinách sa spomína už od 12. storočia. V roku 1244 získalo mestské výsady a stalo sa slobodným kráľovským mestom (Rastislav Sabucha). V Krupine, nemecky Karpfen, maďarsky Korpona žilo v roku 2005 7 812 obyvateľov. Leží v nadmorskej výške 262 metrov nad morom (Wikipedia ENG). Okolie Krupiny bolo osídlené už v mladšej dobe kamennej. V stredoveku sem prišli Slováci. Krupina patrí medzi najstaršie na Slovensku (Wikipedia.sk). Plnohodnotné stredoveké mesto z Krupiny vytvorili nemeckí kolonisti, ktorí prišli do tejto oblasti koncom 12. a začiatkom 13. storočia. V roku 1241 mesto spustošili Tatári. Neskôr mesto ohrozovali , aj preto boli vybudované strážne veže – vartovky, z ktorých sa tá na vrchu Stražavár zachovala (Vladimír Júda, Miroslav Lukáč). Podzemné chodby sú takmer pod celým historickým centrom. Zrejme sa v nich primárne skladovali potraviny. Veľké pivnice vyvolávajú množstvo otázok, v jednej z nich, pod starou radnicou, mučili bosorky. Práve tu upálili najviac stríg na našom území. Traduje sa, že poslednú bosorku v Európe upálili v roku 1741 práve v Krupine. V meste sa nachádzajú tzv. Turecké studne – vytesané otvory do , možno studne z ktorých Turci napájali (Dagmar Teliščáková). Po roku 1989 malo mesto ako jedno z prvých miest na Slovensku káblovú televíziu a miestne televízne vysielanie. Začali vychádzať Hontianske (Vladimír Júda, Miroslav Lukáč).

Z Krupiny pochádza spisovateľ a kňaz Karol Braxatoris, básnik Andrej Sládkovič, prozaička, redaktorka a publicistka Elena Maróthy-Šoltésová, herec Viliam Polónyi. Pôsobil tu hudobný skladateľ Eugen Suchoň, spisovateľ Jozef Cíger Hronský (Wikipedia.sk), študoval tu Marián Labuda (Miroslav Lukáč).

Krupina is situated halfway between and Šahy and between Zlaté Moravce and Lučenec. It is a historical town located on the border of the Štiavnické Vrchy and Krupinská Planina regions, on the edge of the historic region of the seven Central Slovak mining towns. It is mentioned in documents from the 12th century. In 1244, it gained town privileges and became a free royal town (Rastislav Sabucha). In Krupina, known as Karpfen in German and Korpona in Hungarian, there were 7,812 inhabitants in 2005. It is situated at an elevation of 262 meters above sea level (Wikipedia ENG). The surroundings of Krupina were inhabited in the younger Stone Age, and Slovaks settled here in the medieval period. Krupina is among the oldest towns in Slovakia (Wikipedia.sk). German colonists who arrived in the late 12th and early 13th centuries shaped Krupina into a fully-fledged medieval town. In 1241, the town was devastated by the Tatars. Later, it faced threats from the Turks, leading to the construction of guard towers, one of which, on Stražavár Hill, still stands today (Vladimír Júda, Miroslav Lukáč). Underground tunnels extend beneath almost the entire historical center, likely used primarily for storing food. Large cellars raise many questions; in one of them, beneath the old town hall, alleged witches were tortured. It is said that the last witch in Europe was burned at the stake in Krupina in 1741. The city is home to the so-called Turkish Wells—carved openings into the rock, possibly wells from which the Turks watered their horses (Dagmar Teliščáková). After 1989, the city was among the first in Slovakia to have cable television and local television broadcasting. The Hontian Newspapers began to be published (Vladimír Júda, Miroslav Lukáč).

Notable individuals from Krupina include writer and priest Karol Braxatoris, poet Andrej Sládkovič, prose writer, editor, and publicist Elena Maróthy-Šoltésová, actor Viliam Polónyi. The music composer Eugen Suchoň, writer Jozef Cíger Hronský (Wikipedia.sk), and actor Marián Labuda studied in Krupina (Miroslav Lukáč).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Malé Karpaty, Dolné Považie, Umenie, Stavby, Fotografie

Smolenický zámok

skala
Hits: 4094

Smolenice ležia na úpätí Malých Karpát. Smolenický zámok je veľmi známy, celoročne je využívaný. Pri zámku sa nachádza veľmi pekný park. V zámku sídli Kongresové centrum Slovenskej akadémie vied. Zámok postavili v 14. storočí. V roku 1390 ho kráľ Žigmund daroval Stiborovi zo Stiboríc. Od roku 1777 patril Pálfyovcom (Informačná tabuľa). Na začiatku 18. storočia, keď František Rákoczi povstal proti cisárovi a chcel vydobyť Uhorsku samostatnosť, stal sa Smolenický hrad dejiskom bojov medzi kurucmi a vojskom. Posledný opis nespustnutého hradu pochádza z 18. storočia. Neskôr sa na ňom nerobili už žiadne úpravy. Hrad bol obohnaný múrom, v ktorom sa nachádzali štyri bašty s troma delami. Vstupná brána bola orientovaná na sever. Chránili ju dve železné krídlové bránky a vyťahovací most, pod ktorým sa nachádzala hlboká priekopa. Na nádvorí bola 27 siah hlboká, do vykresaná studňa (Štefan Jastrabík).

V rokoch 1948 – 1950 bola vyčistená a prehĺbená na 60 metrov. Z prízemného nádvoria viedli kamenné do hradnej . Pod východnou stranou hradu sa nachádzali dve veľké pivnice s vínom. V kaplnke sa nachádzal oltár s obrazmi Márie Magdalény, Panny Márie a sv. Tomáša. Na treťom pochodí bývali grófi, kontesy a iní príslušníci grófskej . Grófkin nábytok bol dekorovaný žltou farbou, grófov bol čierny a lemovaný zlatom. Za napoleonským vojen hrad vyhorel a časom sa zmenil na rumovisko (Štefan Jastrabík). V roku 1855 založil gróf Móric Pálfy pod Smolenickým hradom žrebčín. Spočiatku na hospodárskych koní pre vlastnú potrebu. V 80-tych rokoch 19. storočia ho Ján Pálfy zveľadil. Zameral sa na chov kočiarových ťažších karotierov a ťažších jazdeckých koní, neskôr dostihových koní. Žrebčín zanikol po rozpade -Uhorska (Wikipedia).

„Dnešný“ zámok bol vybudovaný na začiatku 20. storočia na ruinách starého hradu, aj keď prvé práce sa začali už v roku 1887 úpravou bášt a stavbou v južnej bašte. Začal ho budovať majiteľ smolenického a dobrovodského panstva, gróf Jozef Pálfy (1853 – 1920). Skutočná výstavba hlavnej sa začala v roku 1911. Gróf Pálfy si z dvoch plánov vybral ten, ktorý sa najviac podobal zámku v Kreuzensteine pri Viedni. Tento zámok vlastnila jeho matka, grófka Vilczeková. Prvá svetová vojna v lete v roku 1914 bola príčinou zastavenia stavebných prác. Vonkajšie práce boli zhruba hotové, ale vnútorná výstavba bola len v začiatkoch. V roku 1921 celú zbierku keramiky presunuli na Červený Kameň. Po roku 1945 sa stal majiteľom zámku štát. Slovenská národná rada prevzala zámok a zvolila si ho za svoje letné sídlo. Dala ho dostavať a vnútro zariadiť. 22. júla 1952 na zámku vznikol požiar a časť bašty zostala bez strechy. Začiatkom roku 1955 začala druhá etapa dostavby zámku, ktorá skončila v roku 1957. Nezvyčajná podoba veže poukazuje na to, ako si šľachtickí feudáli potrpeli na zvláštnosti. Má tri poschodia. Medzi druhým a tretím poschodím je galéria. Na samom vrchole je rozhľadňa. Súčasťou zámku je anglický park (Štefan Jastrabík).

Smolenice is situated at the foot of the Small Carpathians. The Smolenice Castle is well-known and is used throughout the year. A beautiful park is located next to the castle. The castle houses the Congress Center of the Slovak Academy of Sciences. The castle dates back to the 14th century. In 1390, King Sigismund donated it to Stibor of Stiboric. Since 1777, it belonged to the Pálffys (Information Panel). In the early 18th century, during the uprising led by Francis II Rákóczi against the emperor to achieve Hungary’s independence, Smolenice Castle became the scene of battles between kurucs and imperial troops. The last description of the uninhabited castle dates back to the 18th century. No further modifications were made later. The castle was surrounded by a wall with four towers equipped with cannons. The entrance gate faced north, protected by two iron gates and a drawbridge over a deep moat. In the courtyard, there was a well carved 27 fathoms deep into the rock (Štefan Jastrabík).

In the years 1948-1950, it was cleared and deepened to 60 meters. Stone stairs led from the ground courtyard to the castle garden. Two large wine cellars were located under the eastern side of the castle. The chapel housed an altar with paintings of Mary Magdalene, the Virgin Mary, and St. Thomas. On the third floor, there were the counts‘ quarters. The countess’s furniture was decorated with yellow paint, while the count’s furniture was black with gold trim. After the Napoleonic Wars, the castle burned down and eventually turned into ruins (Štefan Jastrabík). In 1855, Count Móric Pálffy established a stud farm beneath Smolenice Castle. Initially, it was for breeding working horses for personal use. In the 1880s, Ján Pálffy expanded it, focusing on the breeding of carriage draft horses and heavier riding horses, later also racehorses. The stud farm disappeared after the collapse of Austria-Hungary (Wikipedia).

The current castle was built at the beginning of the 20th century on the ruins of the old castle, although the first work began in 1887 with the renovation of the bastions and the construction of a chapel in the southern bastion. The construction of the main building began in 1911 by Count Jozef Pálffy (1853 – 1920), the owner of the Smolenice and Dobrovoľa estates. The real construction of the main building started in 1911. Count Pálffy chose a design that resembled the Kreuzenstein Castle near Vienna, owned by his mother, Countess Vilczek. The First World War in the summer of 1914 caused a halt in construction. External works were roughly finished, but the internal construction was only in its beginnings. In 1921, the entire ceramic collection was moved to Červený Kameň. After 1945, the state became the owner of the castle. The Slovak National Council took over the castle and chose it as its summer residence. It had it completed and furnished. On July 22, 1952, a fire broke out at the castle, leaving part of the bastion without a roof. In early 1955, the second phase of castle completion began, ending in 1957. The unusual shape of the tower reflects the peculiarities that aristocratic feudal lords appreciated. It has three floors, with a gallery between the second and third floors. At the very top is an observation tower. The castle is surrounded by an English park (Štefan Jastrabík).“

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Liptov, Fotografie

Vlkolínec – prítomný a snáď aj budúci svedok minulosti

skala
Hits: 2595

Vlkolínec je miestna časť Ružomberku. Je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. Od roku 1993 je zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Táto podhorská osada je zachovaný sídelný celok, pozostávajúci z typických zrubových objektov, predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí. Leží na južnom svahu výbežku liptovského hlavného hrebeňa Veľkej Fatry, v nadmorskej výške 718 metrov nad morom (Wikipedia). Sidorov je vrch nad Vlkolíncom, ktorý v ľudovom podaní nesie názov Žiar, v mapách do roku 1950 bol uvádzaný ako Híravá. Nesie prehistorického hradiska spred 2 500 rokov (vlkolinec.sk).

Vlkolínec bola pôvodne drevorubačská a uhliarska osada, ktorá pravdepodobne vznikla medzi druhou polovicou 14. a prvou polovicou 15. storočia. Patrila pod hradné panstvo Likavského hradu (Wikipedia). Neskôr sa vlkolínčania zaoberali aj poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom, salašníctvom, včelárstvom (wordpress.com). Boli to aj známi tesári, rezbári (vlkolinec.sk). Názov je odvodený od vysokého výskytu vlkov (wordpress.com). Prvá písomná zmienka o Vlkolínci je z roku 1461 pod názvom Wylkovinecz (vlkolinec.sk). V 17. storočí sa tu nachádzali štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych (wordpress.com). V 50-tych rokoch sa plánovalo presídlenie miestnych obyvateľov do Ružomberka z dôvodu pokroku, vyrovnaniu sa modernej dobe. Tento projekt sa však neuskutočnil, preto návštevníci Vlkolínca môžu obdivovať vidiecky život v prirodzenom prostredí. Svoju jedinečnosť si Vlkolínec zachoval aj vďaka izolovanosti. Až do polovice 20. storočia tu nebola zavedená elektrina (Wikipedia). Dnes Vlkolínec tvorí 45 usadlosti, drevených obytných domov a hospodárskych budov (Wikipedia). V súčasnosti trvalo vo Vlkolínci žije trvalo 19 obyvateľov v 6 domoch. Mnohé sú prenajímané rekreantom (wordpress.com).

Stredom obce preteká potok prameniaci pod svahmi Sidorova. Steny drevených domov sú kvôli strmému svahu postavené na vysokých kamenných podmurovkách (Wikipedia). Sokel je farebným kontrastom oproti stenám zrubu (vlkolinec.sk). Sú zrubové z čiastočne, alebo úplne kresaných trámov. Škáry medzi trámami vypĺňajú drevené hranoly trojuholníkového prierezu a hlina (Wikipedia). Hlinou sa upravovali nerovnosti, bielila sa a farebne líčila dvakrát do roka, na a na (vlkolinec.sk). Pri zrubovaní sa ako výplň používal mach na utesnenie špár (vlkolinec.sk). Charakteristickým prvkom tunajších domov je šindľová sedlová strecha s lomeným ostreším. Doskové štíty domu majú malé otvory – dýmniky, slúžiace na odvod dymu. Centrálnu časť domu tvorí vstupný „pitvor“ s kuchyňou v jeho zadnej časti. Odtiaľ sa vstupuje do izby v jednej časti a do komory v druhej časti domu. V centre obce sa zachovala zvonica z roku 1770, studňa a murovaný kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875 a murovaná škola (Wikipedia). Studňa je rumpáľová – kľuková (Jaloviarová).

Vo Vlkolínci sa nachádza muzeálny objekt – Roľnícky dom, v ktorom je stála expozícia pôvodného bývania, tradičných historických predmetov v domácnosti a v poľnohospodárstve. Oboznamuje so životom našich predkov, ich spôsobom bývania a hospodárenia. Galéria ľudového umenia sídli v budove bývalej školy (wordpress.com).

V chotári Vlkolínca sa vyskytujú viaceré zaujímavé . Napr. Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, Aquilegia vulgaris. Živocíchy Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, čiže medveď, vlk a rys (vlkolinec.sk).

Vlkolínec is a local part of Ružomberok and is a landmark reservation of folk architecture. Since 1993, it has been inscribed in the UNESCO World Heritage List. This submontane settlement preserves its entirety, consisting of typical log houses, representing the type of medieval village with wooden architecture found in mountainous and submontane areas. It is situated on the southern slope of the extension of the main ridge of the Great Fatra, at an elevation of 718 meters above sea level (Wikipedia). Sidorov is a hill above Vlkolínec, locally known as Žiar, and was marked as Híravá on maps until 1950. It bears traces of a prehistoric fortress from 2,500 years ago (vlkolinec.sk).

Originally, Vlkolínec was a lumberjack and charcoal-burning settlement, likely established between the second half of the 14th century and the first half of the 15th century. It belonged to the Likava Castle domain (Wikipedia). Later on, the residents of Vlkolínec also engaged in agriculture, livestock breeding, pastoralism, shepherding, and beekeeping (wordpress.com). They were also known as carpenters and woodcarvers (vlkolinec.sk). The name of the village is derived from the high occurrence of wolves (wordpress.com). The first written mention of Vlkolínec dates back to 1461 under the name Wylkovinecz (vlkolinec.sk). In the 17th century, there were four peasant settlements and five blacksmith houses (wordpress.com). In the 1950s, there were plans to relocate the local residents to Ružomberok due to progress and adapting to modern times. However, this project did not materialize, allowing visitors to admire rural life in its natural environment in Vlkolínec. The village has maintained its uniqueness through isolation. Electricity was not introduced here until the mid-20th century (Wikipedia). Currently, Vlkolínec consists of 45 settlements, wooden residential houses, and farm buildings (Wikipedia). Presently, 19 residents live permanently in 6 houses in Vlkolínec. Many houses are rented out to vacationers (wordpress.com).

A stream originating below the slopes of Sidorov runs through the center of the village. Due to the steep slope, the walls of the wooden houses are built on high stone foundations (Wikipedia). The socle provides a colorful contrast to the log walls (vlkolinec.sk). The houses are log structures, partially or completely hewn. The gaps between the logs are filled with triangular wooden blocks and clay (Wikipedia). Clay was used to level irregularities, whitened, and painted with colors twice a year, in spring and autumn (vlkolinec.sk). Moss was used as a filling during log construction to seal gaps (vlkolinec.sk). A distinctive feature of the local houses is the shingled gabled roof with a pointed gable. The gables of the houses have small openings, serving as chimneys for smoke venting. The central part of the house consists of an entrance „pitvor“ with a kitchen at its rear. From there, one enters a room in one part and a chamber in the other part of the house. In the center of the village, a bell tower from 1770, a well, and the masonry church of the Visitation of the Virgin Mary from 1875 are preserved. There is also a masonry school (Wikipedia). The well is a pump-style lever well (Jaloviarová).

In Vlkolínec, there is a museum exhibit called the „Farmer’s House,“ which features a permanent display of original living, traditional historical items in households, and in agriculture. It introduces visitors to the lives of our ancestors, their way of living, and farming. The Gallery of Folk Art is housed in the former school building (wordpress.com).

In the vicinity of Vlkolínec, various interesting flora and can be found. For example, Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, and Aquilegia vulgaris. Fauna includes Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, which are bears, wolves, and lynxes (vlkolinec.sk).

Krajina, Slovensko, Tatry, Fotografie

Tri studničky

skala
Hits: 2231

Tri studničky sa nachádzajú vo Vysokých Tatrách medzi Podbanským a Štrbským plesom, severne od Važec (). Je to turistické rázcestie, leží pri Ceste slobody v nadmorskej výške 1 141 metrov nad morom. Je jedným z východiskových bodov pre výstup na Kriváň (tatrami.sk). Staršie slovenské ho označujú aj názvom Tri Studne. Nachádzala sa tu stará lesovňa TANAPu. V roku 1806 malo arciknieža Jozef Habsburg vystúpiť na Kriváň. Pri tejto príležitosti liptovskohrádocká lesná správa postavila neveľký prístrešok, ktorý sporadicky slúžil aj turistom. V roku 1907 bola vybudovaná horáreň, ktorú neskôr nazvali Tri Studničky (kamnahory.sk).

Tri Studničky is located in the High Tatras between Podbanské and , north of the village Važec (Peter Kaclík). It is a tourist junction situated along the Road of Freedom at an altitude of 1,141 meters above sea level. It serves as one of the starting points for the ascent to Kriváň (tatrami.sk). Older Slovak sources also refer to it as Tri Studne. There used to be an old forest lodge of TANAP here. In 1806, Archduke Joseph Habsburg was supposed to climb Kriváň, and on this occasion, the Liptovský Hrádok forest administration built a small shelter, which sporadically served tourists as well. In 1907, a mountain hut was built, later named Tri Studničky (kamnahory.sk).

Tri Studnički znajdują się w Wysokich Tatrach pomiędzy Podbańskim a Szczyrbskim Jeziorem, na północ od wsi Ważec (Peter Kaclík). Jest to skrzyżowanie szlaków turystycznych, leży przy Drodze Wolności na wysokości 1 141 metrów nad poziomem morza. Jest jednym z punktów wyjścia na szczyt Krywań (tatrami.sk). Starsze słowackie źródła nazywają to miejsce również „Tri Studne“. Znajdowała się tu stara leśniczówka TANAP-u. W 1806 roku arcyksiążę Józef Habsburg miał wspiąć się na Krywań. Z tej okazji zarząd lasów w Liptowskim Hrádku postawił niewielki schron, który czasami służył turystom. W 1907 roku wybudowano leśniczówkę, którą później nazwano Tri Studnički (kamnahory.sk).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Myjava, Fotografie

Jeruzalem na Myjave

skala
Hits: 6698

Je to trochu zvláštne, aj na Slovensku máme Jeruzalem :-)). Medzi Matejovcom a Sychrovom sa nachádza Jeruzalem, malá dedina na Myjave.

Pôvod názvu je nejasný, kedysi tu boli všade , sa v nich usádzali. Jedna z verzií hovorí o tom, že jeden z prvých dobre poznal bibliu a on toto miesto nazval Jeruzalem. V minulosti tu natáčali päť filmov. Hriech, Prípad Evy Burdovej, Najatý klaun, Zlatý chlieb, Šípková Ruženka. Dodnes však v Jeruzaleme nemajú plyn, vodovod, kanalizáciu. Vodu ťahajú zo svojich studní. Len relatívne nedávno tu vybudovali normálnu cestu, dovtedy tu bola len poľná. V minulom storočí bývalo v osade najviac 50 ľudí. Dnes je ich dvanásť, zo štrnástich je trvalo obývaných sedem, ostatné majú chalupári. V lete ticho prerušia cirkulárky, na ktorých si chystajú na zimu. Po nociach občas besnejú psy, okolo je totiž plno diviakov, jeleňov (pluska.sk).

It’s a bit unusual, but yes, we have a Jerusalem in Slovakia too! Between Matejovce and Sychrov lies Jerusalem, a small village in .

The origin of the name is unclear. Once, there were forests everywhere, and people settled in them. One version of the story says that one of the first settlers was very knowledgeable about the Bible and named this place Jerusalem. In the past, five films were shot here: Hriech, Prípad Evy Burdovej, Najatý klaun, Zlatý chlieb, and Šípková Ruženka. However, Jerusalem still lacks gas, water, and sewage systems. Residents get their water from wells. A proper road was only built here relatively recently; before that, there was only a dirt road. In the last century, the settlement had a maximum of 50 inhabitants. Today, there are twelve residents, with seven of the fourteen houses being permanently inhabited, while the rest are used as holiday homes. In summer, the silence is occasionally broken by circular saws as people prepare firewood for winter. At night, barking dogs can sometimes be heard because the area is full of wild boars and deer.

,