2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Dokumenty, Rakúske, Zahraničné

Carnuntum v Petronelli

Hits: 2843

V Pet­ro­nel­li, neďa­le­ko od Bra­ti­sla­vy sa v Rakús­ku nachá­dza rím­sky tábor, kto­rý je pozos­tat­kom a rekon­štruk­ci­ou sku­toč­né­ho rím­ske tábo­ra Car­nun­tum. Sú tu okrem iné­ho aj ukáž­ky vte­daj­šie­ho spo­lo­čen­ské­ho živo­ta, tech­nic­ké­ho rie­še­nia nor­mál­ne­ho živo­ta v obyd­liach, kúpe­ľoch a mno­hé iné zau­jí­ma­vé veci. 

Rím­ska met­ro­po­la Car­nun­tum leža­la na Jan­tá­ro­vej ces­te, na rím­skej hra­ni­ci – Limes Roma­nus medzi Vied­ňou a Bra­ti­sla­vou. Na kri­žo­vat­ke obchod­ných diaľ­ko­vých ciest, Jan­tá­ro­vej ces­ty a Dunaj­skej ces­ty. Je naj­väč­ším arche­olo­gic­kým nále­zis­kom v Rakús­ku (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tic­ké vyko­páv­ky tu pre­bie­ha­jú od roku 1885. Slo­vo Car­nun­tum je prav­de­po­dob­ne odvo­de­né od Kar, prí­pad­ne Karn – kameň, hro­ma­da skál (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum sa vyví­ja­lo od 1. polo­vi­ce 1. stor. n. l. do kon­ca rím­skej prí­tom­nos­ti v roku 433. Počet oby­va­te­ľov Car­nun­ta sa odha­du­je pri­bliž­ne na 50 000. Pred Riman­mi boli v tej­to oblas­ti Kel­ti. V 2. sto­ro­čí pred n. l. to bol kmeň Bójov. V roku 6 pred n. l. rím­sky Tibe­rius zalo­žil na úze­mí kelt­ské­ho mes­ta Car­nun­ta vojen­skú základ­ňu. Úto­čí na mar­ko­man­ské­ho krá­ľa Mar­bo­da. V rokoch 89 sa Panó­nia sta­la rím­skou pro­vin­ci­ou ako Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Po poráž­ke v Teutón­skom lese (9 n. l.) sa Augus­tus roz­ho­dol upus­tiť od ďal­ších výbo­jov sever­ne od Duna­ja a ozna­čil Dunaj ako hra­ni­cu ríše. V nasle­du­jú­com obdo­bí pri­pad­ne pre­to Car­nun­tu dôle­ži­tá obran­ná fun­kcia na Duna­ji. Za cisá­ra Clau­dia (4154) bolo zalo­že­né aj civil­né mes­to. V rokoch 172175 Mar­cus Aure­lius v Panó­nii boju­je pro­ti Mar­ko­ma­nom a Kvá­dom, v Car­nun­te sa zdr­žu­je v rokoch 171173. V roku 194 je Car­nun­tum pový­še­né na koló­niu a pone­sie názov Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk). 

Asi kilo­me­ter západ­ne od dneš­né­ho Bad Deutsch Alten­bur­gu malá 15. légia – Legio XV Apol­li­na­ris vojen­ský tábor. Chrá­nil ho sys­tém prie­kop a ochran­ný múr s roho­vý­mi a dvo­j­itý­mi veža­mi. Nachá­dza­lo sa tam 5 až 6 tisíc voja­kov. Asi kilo­me­ter západ­ne od vojen­ské­ho tábo­ra bol tábor pomoc­nej légie – Cas­trum auxi­lii, posta­ve­ný v 2 polo­vi­ci 1. sto­ro­čia a slú­žil 500 člen­nej jaz­dec­kej vojen­skej posád­ke. Oko­lo vojen­ské­ho tábo­ra vznik­lo osíd­le­nie s pev­ný­mi dre­ve­ný­mi stav­ba­mi (cana­bae), kto­ré sa v prie­be­hu 2. sto­ro­čia n. l. pre­sta­vo­va­li na kamen­né stav­by. Usa­di­lo sa tu civil­né oby­va­teľ­stvo, toto osíd­le­nie sa roz­kla­da­lo asi na 150 ha. Cisár Had­rián ude­lil tomu­to mest­ské­mu osíd­le­niu mest­ské prá­va. Car­nun­tum sa postup­ne pre­me­ni­lo na význam­nú obchod­nú met­ro­po­lu (vino​kar​pat​.sk).

Amfi­te­áter v Pet­ro­nel­li bol svo­jou roz­lo­hou 7244 met­rov jed­ným z naj­väč­ších v Rím­skej ríši. Do jeho hľa­dis­ka sa však vmes­ti­lo iba 8 000 divá­kov. Tri­bú­na ma vyvo­lať pred­sta­vu, aká bola pôvod­ná výš­ka stav­by. Pred­po­kla­dá sa, že súčas­ťou juž­nej tri­bú­ny bola dvoj­pod­laž­ná a vzne­še­ne zaria­de­ná lóža mies­to­dr­ži­te­ľa. Na východ­nej a západ­nej čas­ti mal po jed­nej monu­men­tál­nej brá­ne. Pri západ­nom vcho­de sa nachá­dza­lo Neme­se­um - malič­ká svä­ty­ňa na počesť bohy­ne osu­du a pomsty Dia­ny Neme­sis (Infor­mač­ná tabuľa).


In Pet­ro­nell, near Bra­ti­sla­va, the­re is a Roman camp loca­ted in Aus­tria that is a rem­nant and recons­truc­ti­on of the actu­al Roman camp Car­nun­tum. It fea­tu­res demon­stra­ti­ons of the socie­tal life of that era, tech­ni­cal solu­ti­ons for dai­ly living in dwel­lings, baths, and many other inte­res­ting aspects.

The Roman met­ro­po­lis Car­nun­tum was situ­ated on the Amber Road, along the Roman bor­der – Limes Roma­nus bet­we­en Vien­na and Bra­ti­sla­va, at the inter­sec­ti­on of tra­de rou­tes, the Amber Road, and the Danu­be rou­te. It is the lar­gest archa­e­olo­gi­cal site in Aus­tria (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tic exca­va­ti­ons have been ongo­ing sin­ce 1885. The word Car­nun­tum” is like­ly deri­ved from Kar” or Karn” – sto­ne or pile of rocks (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum evol­ved from the 1st half of the 1st cen­tu­ry AD until the end of Roman pre­sen­ce in 433. The esti­ma­ted popu­la­ti­on of Car­nun­tum is around 50,000. Befo­re the Romans, Celts inha­bi­ted this area, fol­lo­wed by the Boii tri­be in the 2nd cen­tu­ry BC. In 6 BC, the Roman Tibe­rius foun­ded a mili­ta­ry base on the ter­ri­to­ry of the Cel­tic city Car­nun­tum, attac­king the Mar­co­man­nic king Maro­bo­du­us. In 8 – 9 AD, Pan­no­nia beca­me a Roman pro­vin­ce as Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. After the defe­at in the Teuto­burg Forest (9 AD), Augus­tus deci­ded to aban­don furt­her conqu­ests north of the Danu­be, desig­na­ting the Danu­be as the empi­re­’s boun­da­ry. In the fol­lo­wing peri­od, Car­nun­tum had a cru­cial defen­si­ve func­ti­on on the Danu­be. Under Empe­ror Clau­dius (4154), a civi­lian town was also estab­lis­hed. In 172 – 175, Mar­cus Aure­lius fought against the Mar­co­man­ni and Quadi in Pan­no­nia, sta­y­ing in Car­nun­tum from 171 to 173. In 194, Car­nun­tum was ele­va­ted to a colo­ny and rece­i­ved the name Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

About a kilo­me­ter west of present-​day Bad Deutsch Alten­burg, the 15th legi­on – Legio XV Apol­li­na­ris had a mili­ta­ry camp. It was pro­tec­ted by a trench sys­tem and a defen­si­ve wall with cor­ner and doub­le towers, hou­sing 5,000 to 6,000 sol­diers. About a kilo­me­ter west of the mili­ta­ry camp was the auxi­lia­ry legi­on camp – Cas­trum auxi­lii, built in the 2nd half of the 1st cen­tu­ry and ser­ved a 500-​member caval­ry mili­ta­ry gar­ri­son. Around the mili­ta­ry camp, a sett­le­ment with solid wooden struc­tu­res (cana­bae) was estab­lis­hed, trans­for­ming into sto­ne buil­dings during the 2nd cen­tu­ry AD. Civi­lian popu­la­ti­on sett­led here, and this sett­le­ment spre­ad over app­ro­xi­ma­te­ly 150 hec­ta­res. Empe­ror Had­rian gran­ted urban rights to this urban sett­le­ment. Car­nun­tum gra­du­al­ly trans­for­med into a sig­ni­fi­cant tra­de met­ro­po­lis (vino​kar​pat​.sk).

The amp­hit­he­a­ter in Pet­ro­nell, with an area of 7244 meters, was one of the lar­gest in the Roman Empi­re. Howe­ver, only 8,000 spec­ta­tors could fit into the are­na, and the tri­bu­ne gives an idea of the ori­gi­nal height of the struc­tu­re. It is assu­med that the sout­hern tri­bu­ne had a two-​story and ele­gan­tly fur­nis­hed lod­ge for the gover­nor. The­re was one monu­men­tal gate on the east and west sides each, and at the wes­tern entran­ce, the­re was the Neme­se­um – a small sanc­tu­ary dedi­ca­ted to the god­dess of fate and reven­ge, Dia­na Neme­sis (Infor­ma­ti­on board).


In Pet­ro­nell, in der Nähe von Bra­ti­sla­va, befin­det sich in Öster­re­ich ein römis­cher Lager­platz, der ein Überb­le­ib­sel und eine Rekons­truk­ti­on des eigen­tli­chen römis­chen Lagers Car­nun­tum ist. Hier gibt es unter ande­rem Vor­füh­run­gen des gesells­chaft­li­chen Lebens die­ser Zeit, tech­nis­che Lösun­gen für das täg­li­che Leben in Wohn­hä­u­sern, Bädern und vie­le ande­re inte­res­san­te Aspekte.

Die römis­che Met­ro­po­le Car­nun­tum lag an der Berns­te­ins­tra­ße, entlang der römis­chen Gren­ze – Limes Roma­nus zwis­chen Wien und Bra­ti­sla­va, an der Kre­uzung von Han­dels­rou­ten, der Berns­te­ins­tra­ße und der Donau­rou­te. Es ist die größte archä­o­lo­gis­che Stät­te in Öster­re­ich (vino​kar​pat​.sk). Sys­te­ma­tis­che Ausg­ra­bun­gen lau­fen hier seit 1885. Das Wort Car­nun­tum” lei­tet sich wahrs­che­in­lich von Kar” oder Karn” – Ste­in oder Ste­in­hau­fen ab (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum ent­wic­kel­te sich von der ers­ten Hälf­te des 1. Jahr­hun­derts n. Chr. bis zum Ende der römis­chen Prä­senz im Jahr 433. Die ges­chätz­te Bevöl­ke­rung von Car­nun­tum liegt bei etwa 50.000. Vor den Römern bewohn­ten Kel­ten die­ses Gebiet, gefolgt vom Stamm der Boier im 2. Jahr­hun­dert v. Chr. Im Jahr 6 v. Chr. grün­de­te der römis­che Tibe­rius auf dem Gebiet der kel­tis­chen Stadt Car­nun­tum eine Mili­tär­ba­sis. Er griff den mar­ko­man­nis­chen König Mar­bod an. In den Jah­ren 8 – 9 wur­de Pan­no­nien eine römis­che Pro­vinz als Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Nach der Nie­der­la­ge im Teuto­bur­ger Wald (9 n. Chr.) ents­chied sich Augus­tus, von wei­te­ren Ero­be­run­gen nörd­lich der Donau abzu­se­hen und die Donau als die Gren­ze des Rei­ches zu bez­e­ich­nen. In der fol­gen­den Zeit hat­te Car­nun­tum eine ents­che­i­den­de Ver­te­i­di­gungs­funk­ti­on an der Donau. Unter Kai­ser Clau­dius (4154) wur­de auch eine zivi­le Stadt geg­rün­det. In den Jah­ren 172 – 175 kämpf­te Mar­cus Aure­lius gegen die Mar­ko­man­nen und Quaden in Pan­no­nien und ver­we­il­te von 171 bis 173 in Car­nun­tum. Im Jahr 194 wur­de Car­nun­tum zu einer Kolo­nie erho­ben und erhielt den Namen Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

Etwa einen Kilo­me­ter west­lich von Bad Deutsch Alten­burg befand sich das Mili­tär­la­ger der 15. Legi­on – Legio XV Apol­li­na­ris. Es wur­de durch ein Gra­ben­sys­tem und eine Schutz­mau­er mit Ecktür­men und Doppel­tür­men ges­chützt und beher­berg­te 5.000 bis 6.000 Sol­da­ten. Etwa einen Kilo­me­ter west­lich des Mili­tär­la­gers befand sich das Hilfs­la­ger der Legi­on – Cas­trum auxi­lii, das in der 2. Hälf­te des 1. Jahr­hun­derts erbaut wur­de und einer 500 Mann star­ken Kavallerie-​Militärtruppe dien­te. Um das Mili­tär­la­ger herum ents­tand eine Sied­lung mit fes­ten höl­zer­nen Struk­tu­ren (cana­bae), die sich im Lau­fe des 2. Jahrh

underts n. Chr. in Ste­in­bau­ten umwan­del­ten. Hier sie­del­te sich die Zivil­be­völ­ke­rung an, und die­se Sied­lung ers­trec­kte sich über etwa 150 Hek­tar. Kai­ser Had­rian ver­lieh die­ser städ­tis­chen Sied­lung städ­tis­che Rech­te. Car­nun­tum wan­del­te sich all­mäh­lich in eine bede­uten­de Han­dels­met­ro­po­le (vino​kar​pat​.sk).

Das Amp­hit­he­a­ter in Pet­ro­nell, mit einer Flä­che von 7244 Metern, war eines der größten im Römis­chen Reich. Aller­dings konn­ten nur 8.000 Zus­chau­er in die Are­na pas­sen, und die Tri­büne gibt eine Vors­tel­lung von der urs­prün­gli­chen Höhe des Gebä­u­des. Es wird ver­mu­tet, dass die süd­li­che Tri­büne eine zwe­is­töc­ki­ge und ele­gant ein­ge­rich­te­te Loge für den Statt­hal­ter hat­te. An den Ost- und West­se­i­ten gab es jewe­ils ein monu­men­ta­les Tor, und am west­li­chen Ein­gang befand sich das Neme­se­um – ein kle­i­nes Hei­lig­tum zu Ehren der Göt­tin des Schick­sals und der Rache, Dia­na Neme­sis (Infor­mač­ná tabuľa).


A Pet­ro­nel­li, vici­no a Bra­ti­sla­va, si tro­va un cam­po mili­ta­re roma­no in Aus­tria, che è un resi­duo e una ricos­tru­zi­one del vero cam­po mili­ta­re roma­no di Car­nun­tum. Qui sono pre­sen­ti, tra le altre cose, del­le rapp­re­sen­ta­zi­oni del­la vita socia­le del­l’e­po­ca, solu­zi­oni tec­ni­che per la vita quoti­dia­na nel­le abi­ta­zi­oni, bag­ni e mol­te altre cose interessanti.

La met­ro­po­li roma­na di Car­nun­tum si tro­va­va lun­go la Via del­l’am­bra, al con­fi­ne roma­no – il Limes Roma­nus – tra Vien­na e Bra­ti­sla­va. Al cro­ce­via del­le anti­che stra­de com­mer­cia­li, la Via del­l’am­bra e la stra­da del Danu­bio. È il più gran­de sito arche­olo­gi­co del­l’Aus­tria (vino​kar​pat​.sk). Sca­vi sis­te­ma­ti­ci sono in cor­so qui dal 1885. La paro­la Car­nun­tum è pro­ba­bil­men­te deri­va­ta da Kar, o Karn – piet­ra, cumu­lo di roc­cia (Wikipedia.cs).

Car­nun­tum si svi­lup­pò dal­la pri­ma metà del I seco­lo d.C. fino alla fine del­la pre­sen­za roma­na nel 433. La popo­la­zi­one di Car­nun­tum è sti­ma­ta intor­no a 50.000 abi­tan­ti. Pri­ma dei Roma­ni, c’e­ra­no i Cel­ti in ques­ta regi­one. Nel II seco­lo a.C. c’e­ra­no i Boi, un popo­lo cel­ti­co. Nel 6 a.C., l’im­pe­ra­to­re roma­no Tibe­rio fon­dò una base mili­ta­re sul sito del­la cit­tà cel­ti­ca di Car­nun­tum. Attac­cò il re mar­co­man­no Mar­bod. Neg­li anni 8 – 9, la Pan­no­nia diven­ne una pro­vin­cia roma­na come Infe­ri­or Pro­vin­cia Illy­ri­cum. Dopo la scon­fit­ta nel­la fores­ta di Teuto­bur­go (9 d.C.), Augus­to deci­se di abban­do­na­re ulte­ri­ori conqu­is­te a nord del Danu­bio e desig­nò il Danu­bio come con­fi­ne del­l’im­pe­ro. Nei peri­odi suc­ces­si­vi, Car­nun­tum ebbe un’im­por­tan­te fun­zi­one difen­si­va sul Danu­bio. Duran­te il regno del­l’im­pe­ra­to­re Clau­dio (4154), fu fon­da­ta anche una cit­tà civi­le. Neg­li anni 172 – 175, Mar­co Aure­lio com­bat­té con­tro i Mar­co­man­ni e i Quadi in Pan­no­nia, tras­cor­ren­do del tem­po a Car­nun­tum neg­li anni 171 – 173. Nel 194 Car­nun­tum fu ele­va­ta a colo­nia e pre­se il nome di Colo­nia Sep­ti­mia Aure­lia Anto­ni­nia­na Car­nun­tum (vino​kar​pat​.sk).

Cir­ca un chi­lo­met­ro a ovest del­l’at­tu­ale Bad Deutsch Alten­burg c’e­ra un cam­po mili­ta­re del­la 15ª legi­one – Legio XV Apol­li­na­ris. Era pro­tet­to da un sis­te­ma di fos­sa­ti e un muro difen­si­vo con tor­ri d’an­go­lo e doppie tor­ri. Vi si tro­va­va­no da 5.0006.000 sol­da­ti. Cir­ca un chi­lo­met­ro a ovest del cam­po mili­ta­re c’e­ra un cam­po di una legi­one ausi­lia­ria – Cas­trum auxi­lii, cos­tru­ito nel­la secon­da metà del I seco­lo d.C. e ser­vi­va a una guar­ni­gi­one mili­ta­re di 500 sol­da­ti di caval­le­ria. Attor­no al cam­po mili­ta­re, si svi­lup­pò un inse­dia­men­to con edi­fi­ci di leg­no fis­si (cana­bae), che duran­te il II seco­lo d.C. furo­no tras­for­ma­ti in edi­fi­ci di piet­ra. Qui si sta­bi­lì la popo­la­zi­one civi­le, e ques­to inse­dia­men­to si esten­de­va su cir­ca 150 etta­ri. L’im­pe­ra­to­re Adria­no con­fe­rì a ques­to inse­dia­men­to urba­no dirit­ti cit­ta­di­ni. Car­nun­tum diven­ne gra­du­al­men­te una impor­tan­te met­ro­po­li com­mer­cia­le (vino​kar​pat​.sk).

L’an­fi­te­at­ro a Pet­ro­nell era uno dei più gran­di nel­l’Im­pe­ro Roma­no, con dimen­si­oni di 7244 met­ri. Tut­ta­via, il suo anfi­te­at­ro pote­va con­te­ne­re solo 8.000 spet­ta­to­ri. La tri­bu­na dovreb­be far imma­gi­na­re quale fos­se l’al­tez­za ori­gi­na­le del­la strut­tu­ra. Si pre­su­me che una par­te del­la tri­bu­na meri­di­ona­le fos­se a due pia­ni, con un’e­le­gan­te log­gia per il gover­na­to­re. Sia sul lato est che ovest c’e­ra­no una por­ta monu­men­ta­le cias­cu­na. Vici­no all’in­gres­so occi­den­ta­le c’e­ra il Neme­sium – un pic­co­lo san­tu­ario in ono­re del­la dea del des­ti­no e del­la ven­det­ta Dia­na Neme­sis (Tabel­la informativa).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Podbiel – skvost ľudovej architektúry

Hits: 3932

Orav­ská dedi­na Pod­biel posky­tu­je náv­štev­ní­ko­vi maleb­ný pohľad do minu­los­ti. Dre­ve­ni­ce, kto­ré sa tu nachá­dza­jú, sú ” živé”. Čas­to slú­žia ako uby­to­va­nie turis­tom. Na dru­hej stra­ne Pod­biel je nor­mál­na dedi­na, kde sú muro­va­né domy. Obec vznik­la valaš­skou kolo­ni­zá­ci­ou, prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1556. Názov obce súvi­sí s Bie­lou ska­lou. His­to­ric­ké náz­vy obce: Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Časť obce Bob­ro­va rala je pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou ľudo­vej archi­tek­tú­ry (ora​va​.sk). V Pod­bie­li je údaj­ne naj­za­cho­va­lej­ší kom­plex zacho­va­lých dre­ve­ných sta­vieb ľudo­vej archi­tek­tú­ry v stred­nej Euró­pe – 64 pôvod­ných dre­ve­níc, kto­ré boli pre­važ­ne posta­ve­né kon­com 19. sto­ro­čia. Na kaž­dej dre­ve­ni­ci je vyre­za­ná ruži­ca – znak sln­ka, naj­výz­nam­nej­šie­ho kelt­ské­ho bož­stva. Obec má cca 1300 oby­va­te­ľov. Leží na sta­rej obchod­nej ces­te, tzv. jan­tá­ro­vej, prí­pad­ne soľ­nej ces­te, kto­rej his­tó­ria sia­ha ešte pred kelt­ské osíd­le­nie Ora­vy a sme­ru­je pop­ri rie­ke Ora­va cez Mala­tin­ský pries­myk na Lip­tov. Za Uhor­ska bola v Pod­bie­li dru­há col­ná kon­tro­la po Tvrdo­ší­ne, pre­to­že sa nedal obísť. Pri Pod­bie­li sa vypí­na­jú skal­né bra­lá. Jed­no z nich sa nazý­va Bie­la ska­la. Bolo sta­ro­by­lým kelt­ským hra­dis­kom. Pod­ľa poves­tí bolo aj tem­plár­skym hra­dis­kom. Sever­nej­šie sa týči dru­hé bra­lo s náz­vom Čer­ve­ná ska­la. Z nej vid­no, že Pod­biel leží ako­by na polo­os­tro­ve, kto­rý vytvo­ri­li rie­ky Stu­de­ná a Ora­va (pod​biel​.sk).

V obci sa nachá­dza národ­ná tech­nic­ká pamiat­ka Fran­tiš­ko­va Huta. Ľudia hutu nazý­va­jú hámor. Nachá­dza sa neďa­le­ko od obce. Zacho­va­li sa obvo­do­vé múry a cen­trál­na vyso­ká pec. Kaž­do­roč­ne sa v tej­to žele­ziar­ni uspo­ra­dú­va folk-​country fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou sta­ro­ve­ké­ho tave­nie želez­nej rudy (pod​biel​.sk). Osu­dy žele­ziar­ne posta­ve­nej v roku 1836 sú zaha­le­né tajom­stvom. Objekt je ľuď­mi nazý­va­ný hámor. Kon­com augus­ta sa tu pra­vi­del­ne orga­ni­zu­je hudob­ný fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou tave­nie želez­nej rudy sta­ro­ve­kou tech­no­ló­gi­ou. Počiat­ky hut­níc­tva a baníc­tva v obci sú zo 17. sto­ro­čia (Infor­mač­ná tabuľa).


The Ora­va vil­la­ge of Pod­biel offers visi­tors a pic­tu­re­sque glim­pse into the past. The wooden hou­ses found here are ali­ve” and often ser­ve as accom­mo­da­ti­on for tou­rists. On the other hand, Pod­biel is a nor­mal vil­la­ge whe­re the­re are brick hou­ses. The vil­la­ge was for­med by Vala­chian colo­ni­za­ti­on, with the first writ­ten men­ti­on dating back to 1556. The vil­la­ge­’s name is rela­ted to the Whi­te Rock. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. The part of the vil­la­ge cal­led Bob­ro­va rala is a cul­tu­ral reser­ve of folk archi­tec­tu­re (ora​va​.sk). In Pod­biel, the­re is repor­ted­ly the most well-​preserved com­plex of tra­di­ti­onal wooden buil­dings in Cen­tral Euro­pe – 64 ori­gi­nal cot­ta­ges, most­ly built at the end of the 19th cen­tu­ry. Each cot­ta­ge bears a car­ved rose – the sym­bol of the sun, the most sig­ni­fi­cant Cel­tic dei­ty. The vil­la­ge has around 1300 inha­bi­tants and lies on the old tra­de rou­te, the so-​called amber or salt rou­te, who­se his­to­ry pre­da­tes Cel­tic sett­le­ments in Ora­va, run­ning along the Ora­va River through the Mala­tin­ský Pass to Lip­tov. During the Hun­ga­rian peri­od, Pod­biel had the second cus­toms con­trol after Tvrdo­šín, as it could not be bypas­sed. Near Pod­biel, the­re are pro­mi­nent rock gates, with one of them named Whi­te Rock, belie­ved to be an ancient Cel­tic for­tress and, accor­ding to legends, a Tem­plar for­tress. Furt­her north, the­re is anot­her gate cal­led Red Rock, pro­vi­ding a view that makes Pod­biel appe­ar as if on a penin­su­la for­med by the Stu­de­ná and Ora­va rivers (pod​biel​.sk).

The vil­la­ge is home to the nati­onal tech­ni­cal monu­ment Fran­tiš­ko­va Huta, com­mon­ly kno­wn as a hámor” (ham­mer). It is loca­ted near the vil­la­ge, and the peri­me­ter walls and a cen­tral blast fur­na­ce have been pre­ser­ved. Eve­ry year, a folk-​country fes­ti­val is held in this iron­works, fea­tu­ring a demon­stra­ti­on of ancient iron ore smel­ting (pod​biel​.sk). The his­to­ry of the iron­works, built in 1836, is shrou­ded in mys­te­ry. The faci­li­ty is com­mon­ly refer­red to as a hámor.” At the end of August, a music fes­ti­val is regu­lar­ly orga­ni­zed here, com­bi­ned with a demon­stra­ti­on of iron ore smel­ting using ancient tech­no­lo­gy. The ori­gins of metal­lur­gy and mining in the vil­la­ge date back to the 17th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on board).


Ora­ws­ka wios­ka Pod­biel ofe­ru­je odwie­dza­jącym malo­wnic­zy rzut oka w przes­zło­ść. Dre­wnia­ne domy tutaj są żywe” i częs­to pełnią fun­kc­ję noc­le­go­wą dla turys­tów. Z dru­giej stro­ny Pod­biel to nor­mal­na wieś, gdzie znaj­du­ją się muro­wa­ne domy. Wieś pows­ta­ła w wyni­ku wołos­kiej kolo­ni­zac­ji, pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z roku 1556. Nazwa wsi zwi­ąza­na jest z Bie­lą Ska­łą. His­to­rycz­ne nazwy wsi to Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Część wsi o nazwie Bob­ro­va rala jest zabyt­ko­wą rezer­wa­tą archi­tek­tu­ry ludo­wej (ora​va​.sk). W Pod­bie­lu znaj­du­je się rze­ko­mo naj­bar­dziej zacho­wa­ny kom­pleks tra­dy­cyj­nych dre­wnia­nych budyn­ków w Euro­pie Środ­ko­wej – 64 ory­gi­nal­ne cha­ty, głó­wnie z końca XIX wie­ku. Na każdej chat­ce wyry­ta jest róża – sym­bol sło­ńca, naj­wa­żniejs­ze­go cel­tyc­kie­go bóst­wa. Wios­ka lic­zy oko­ło 1300 miesz­ka­ńców i leży na sta­rej dro­dze hand­lo­wej, tzw. szla­ku bursz­ty­no­we­go lub sol­ne­go, któ­re­go his­to­ria sięga cza­sów przed cel­tyc­kim osad­nict­wem w Ora­wie, bieg­nącej wzdłuż rze­ki Ora­wy przez Prze­łęcz Mala­tin­ską do Lip­to­va. Podc­zas okre­su węgier­skie­go Pod­biel mia­ło dru­gą kon­tro­lę celno-​podatkową po Tvrdo­šín, ponie­waż nie dało się go omi­nąć. W pobli­żu Pod­bie­la znaj­du­ją się cha­rak­te­rys­tycz­ne bra­my skal­ne, z któ­rych jed­na nosi nazwę Bie­la ska­la, uwa­ża­na za sta­ro­żyt­ne cel­tyc­kie gro­dzis­ko i, zgod­nie z legen­da­mi, gro­dzis­ko tem­pla­rius­zy. Dalej na północ znaj­du­je się kolej­na bra­ma o nazwie Czer­wo­na ska­la, któ­ra spra­wia, że Pod­biel wyda­je się być jak­by na półwys­pie utwor­zo­nym przez rze­ki Stu­de­ná i Ora­wa (pod​biel​.sk).

W miejs­co­wo­ści znaj­du­je się naro­do­we zabyt­ko­we Fran­tiš­ko­va Huta, pows­zech­nie nazy­wa­ne hámor” (kowa­dło). Znaj­du­je się nie­da­le­ko od wsi, a zacho­wa­ły się mury obwo­do­we i cen­tral­ny piec wyso­ko­wy­dzie­la­jący. Co roku w tej hucie żela­za odby­wa się fes­ti­wal muzy­ki folk-​country z poka­zem sta­ro­żyt­nej obrób­ki żela­za (pod​biel​.sk). His­to­ria huty żela­za zbu­do­wa­nej w 1836 roku jest otoc­zo­na tajem­ni­cą. Obiekt jest pows­zech­nie nazy­wa­ny hámor”. Pod koniec sierp­nia regu­lar­nie orga­ni­zo­wa­ny jest tutaj fes­ti­wal muzycz­ny z poka­zem sta­ro­żyt­nej tech­no­lo­gii topie­nia rudy żela­za. Poc­ząt­ki hut­nict­wa i gór­nict­wa w miejs­co­wo­ści sięga­ją XVII wie­ku (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

Hits: 3793

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 2001 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 17101716 zasia­hol mes­to mor, v roku 15931625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).


Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,2001,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post