2006, 2006-2010, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Dokumenty, Technika, TOP

Odrazy

Hits: 2691

Odra­zy nás spre­vá­dza­jú, môžu to byť jed­no­du­ché fyzi­kál­ne javy odrá­ža­jú­ce svet­lo. Avšak záro­veň môžu vyjad­ro­vať hlbo­ký sym­bo­lic­ký význam. Umel­ci využí­va­jú odra­zy ako moc­ný nástroj na vyjad­re­nie hĺb­ky a kon­tem­plá­cie. V maľ­be, foto­gra­fii a sochár­stve odra­ze­ný obraz čas­to posky­tu­je alter­na­tív­ny pohľad na objekt, či už je to kra­ji­nár­sky motív, por­trét ale­bo abs­trakt­ný kon­cept. Ume­lec­ké die­la zame­ra­né na odra­zy môžu vytvá­rať ilú­zie, kto­ré ohro­mu­jú divá­ka a spúš­ťa­jú dis­ku­siu o vní­ma­ní rea­li­ty. Odra­zy môžu sym­bo­li­zo­vať ove­ľa viac než len fyzi­kál­ny jav. V mno­hých kul­tú­rach sú odra­zy pova­žo­va­né za okno do duše. Zrkad­lá sú spo­je­né s intros­pek­ci­ou a schop­nos­ťou vidieť samé­ho seba bez závo­ja klam­stva. V lite­ra­tú­re a filo­zo­fii sa čas­to hovo­rí o odra­ze ako meta­fo­re pre intros­pek­ciu a hľa­da­nie skry­tých právd. Odra­zy pred­sta­vu­jú roz­ma­ni­tú tému, kto­rá nám umož­ňu­je pre­skú­mať spo­je­nie medzi fyzi­kou, ume­ním, filo­zo­fi­ou a tech­no­ló­gi­ou. Sú to viac než len obra­zy odrá­ža­jú­ce svet­lo. Odra­zy nám posky­tu­jú nástroj na hlb­šie pocho­pe­nie seba, sve­ta oko­lo nás a našej inte­rak­cie s ním. Je to téma, kto­rá nám stá­le ponú­ka nové pohľa­dy a otvá­ra pries­tor na kre­a­ti­vi­tu a zázra­ky v našom neus­tá­le sa menia­com sve­te. V našom bež­nom živo­te sme obklo­pe­ní odraz­mi. Od odra­zu v zrkad­le pri odra­zy v oknách v moder­ných mra­ko­dra­poch. Voda na hla­di­ne jaze­ra nám pri­ná­ša zrkad­lo­vý obraz oblo­hy a stro­mov. Aj naša medzi­ľud­ská inte­rak­cia môže byť for­mou odra­zu, keď sa odzr­kad­ľu­je­me v poci­toch a reak­ciách druhých.

Fyzi­kál­ny odraz je pro­ces, kto­rým svet­lo, zvuk ale­bo iný druh vlne­nia mení smer, keď nara­zí na povrch. Zrkad­lá, voda a iné hlad­ké povr­chy majú schop­nosť vytvá­rať jas­né a pres­né odra­zy oko­li­té­ho pro­stre­dia. Ten­to jav, pozo­ro­va­ný už od pra­dáv­nych čias, našiel svo­je mies­to v roz­vo­ji opti­ky a ďal­ších ved­ných dis­cip­lín. V súčas­nom sve­te hra­jú odra­zy kľú­čo­vú úlo­hu v tech­no­lo­gic­kých ino­vá­ciách. Odra­ze­né svet­lo v optic­kých vlák­nach, odra­zy v obra­zo­vých sen­zo­roch a odraz v obvo­doch umož­ňu­jú fun­kciu mno­hých moder­ných zaria­de­ní. Okrem toho sa odra­zy čas­to využí­va­jú v dizaj­ne uží­va­teľ­ských roz­hra­ní a her­nom prie­mys­le na dosia­hnu­tie vizu­ál­nych efek­tov a pôso­bi­vých interakcií.


Ref­lec­ti­ons accom­pa­ny us; they can be sim­ple phy­si­cal phe­no­me­na ref­lec­ting light. Howe­ver, they can also express a deep sym­bo­lic mea­ning. Artists use ref­lec­ti­ons as a power­ful tool to con­vey depth and con­tem­pla­ti­on. In pain­ting, pho­tog­rap­hy, and sculp­tu­re, a ref­lec­ted ima­ge often pro­vi­des an alter­na­ti­ve view of the sub­ject, whet­her it’s a lands­ca­pe, por­trait, or abs­tract con­cept. Art­works focu­sed on ref­lec­ti­ons can cre­a­te illu­si­ons that ama­ze vie­wers and spark dis­cus­si­ons about the per­cep­ti­on of rea­li­ty. Ref­lec­ti­ons can sym­bo­li­ze much more than just a phy­si­cal phe­no­me­non. In many cul­tu­res, ref­lec­ti­ons are con­si­de­red a win­dow to the soul. Mir­rors are asso­cia­ted with intros­pec­ti­on and the abi­li­ty to see one­self wit­hout the veil of decep­ti­on. In lite­ra­tu­re and phi­lo­sop­hy, ref­lec­ti­ons are often spo­ken of as a metap­hor for intros­pec­ti­on and the search for hid­den truths.

Ref­lec­ti­ons repre­sent a diver­se topic that allo­ws us to explo­re the con­nec­ti­on bet­we­en phy­sics, art, phi­lo­sop­hy, and tech­no­lo­gy. They are more than just ima­ges ref­lec­ting light. Ref­lec­ti­ons pro­vi­de us with a tool for a dee­per unders­tan­ding of our­sel­ves, the world around us, and our inte­rac­ti­on with it. It is a the­me that con­ti­nu­al­ly offers new per­spec­ti­ves and opens up spa­ce for cre­a­ti­vi­ty and won­ders in our ever-​changing world. In our eve­ry­day lives, we are sur­roun­ded by ref­lec­ti­ons. From the ref­lec­ti­on in the mir­ror to ref­lec­ti­ons in the win­do­ws of modern skysc­ra­pers. The water on the sur­fa­ce of a lake brings us a mir­ro­red ima­ge of the sky and tre­es. Even our inter­per­so­nal inte­rac­ti­on can be a form of ref­lec­ti­on as we mir­ror our­sel­ves in the fee­lings and reac­ti­ons of others.

Phy­si­cal ref­lec­ti­on is the pro­cess by which light, sound, or other types of waves chan­ge direc­ti­on when they encoun­ter a sur­fa­ce. Mir­rors, water, and other smo­oth sur­fa­ces have the abi­li­ty to cre­a­te cle­ar and pre­ci­se ref­lec­ti­ons of the sur­roun­ding envi­ron­ment. This phe­no­me­non, obser­ved sin­ce ancient times, has found its pla­ce in the deve­lop­ment of optics and other scien­ti­fic dis­cip­li­nes. In the modern world, ref­lec­ti­ons play a cru­cial role in tech­no­lo­gi­cal inno­va­ti­ons. Ref­lec­ted light in opti­cal fibers, ref­lec­ti­ons in ima­ge sen­sors, and ref­lec­ti­ons in cir­cu­its enab­le the func­ti­oning of many modern devi­ces. More­over, ref­lec­ti­ons are often used in user inter­fa­ce design and the gaming indus­try to achie­ve visu­al effects and impres­si­ve interactions.


Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 5509

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 35002500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 18131918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­li ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).


Hvar is the lon­gest island in Cro­atia, cove­ring an area of 299.66 km², with a coast­li­ne stret­ching 269.2 km. Accor­ding to the Ame­ri­can maga­zi­ne The Tra­vel­ler,” it is among the ten most beau­ti­ful tou­rist regi­ons in the world. App­ro­xi­ma­te­ly 11,500 peop­le live the­re. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a ple­a­sant Medi­ter­ra­ne­an cli­ma­te, with mild win­ters, warm sum­mers, and abun­dant suns­hi­ne. The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re, 37 °C, was noted in 1935. Kno­wn sin­ce anti­qu­ity for its stra­te­gic and mari­ti­me impor­tan­ce, as well as cul­tu­ral and natu­ral land­marks, Hvar boasts laven­der fields, ancient oli­ve gro­ves, and vine­y­ards in a uni­que har­mo­ny of human and natu­ral ele­ments. During the last ice age, the Adria­tic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar expe­rien­ced extre­me storms and winds from the inte­ri­or, sha­ping its appe­a­ran­ce. The nort­hern coast in the wes­tern part is extre­me­ly rug­ged and often att­racts sai­lors. In the past, sub­stan­tial parts of the island were cove­red by pine forests (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar does not have sur­fa­ce water­cour­ses. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a very high amount of suns­hi­ne. Among the most sought-​after bea­ches are tho­se on the Pak­le­ni Islands, the island of Ščed­ro, and west of Zava­la. Pak­le­ni Islands, the Kabal Penin­su­la, Tatin­ja Bay, the islets of Zeče­vo, and Zala Luka Bay are popu­lar among divers. In recent years, cyc­ling rou­tes have been estab­lis­hed, some of which fol­low gra­vel roads, pro­vi­ding a glim­pse of the more remo­te parts of the island.

Pre­his­to­ric fin­dings from caves date back to the peri­od of 35002500 BCE. In the first mil­len­nium BCE, Illy­rians inha­bi­ted the island, cons­truc­ting for­ti­fied sett­le­ments kno­wn as gra­di­nas.” In 385 – 384 BCE, Gre­eks sett­led at the site of Sta­ri Grad, foun­ding Pha­ros. The later name of the island, Hvar, is deri­ved from this Gre­ek name. In the 3rd cen­tu­ry BCE, the name Pite­y­eia” also appe­ars. The Romans cove­ted the ter­ri­to­ry, and Illy­rian Demet­rius, an ally of the Illy­rian que­en Teuta, mana­ged to con­trol the area from present-​day nort­hern Dal­ma­tia to Dur­res in present-​day Alba­nia in the third quar­ter of the 3rd cen­tu­ry BCE. Howe­ver, the Romans defe­a­ted Demet­rius and Teuta. In the mid-​1st cen­tu­ry BCE, the Romans beca­me mas­ters of the enti­re Adria­tic. Under Roman rule, the island was kno­wn as Pha­ria and Fara. In the 5th-​6th cen­tu­ry, the Ostro­goths thre­a­te­ned Hvar, and in the 7th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved. It was during this time that the name of the island chan­ged from Fara to Hvar, with the Roman sett­lers using the name Quar­ra, later also Lesi­na and Lie­se­na. The island later fell under Byzan­ti­ne rule. In the 11th cen­tu­ry, Hvar beca­me part of the Cro­atian king­dom. From the 11th to the 19th cen­tu­ry, the island was cal­led Les­na or Lis­na. In 1278, Hvar deci­ded to ally with the Vene­tian Repub­lic, which las­ted more per­ma­nen­tly from 1420. This sta­tus con­ti­nu­ed until the end of the 18th cen­tu­ry, when the Vene­tian Repub­lic cea­sed to exist. During this peri­od, the eco­no­mic and stra­te­gic impor­tan­ce of the island inc­re­a­sed. From 1813 to 1918, Hvar was under Aus­trian admi­ni­stra­ti­on. After 1918, Ita­ly occu­pied the island for three years, but from 1921, the island beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, later Yugo­sla­via. Sin­ce 1992, it has been part of the Repub­lic of Croatia.

Hvar is cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct­ly Medi­ter­ra­ne­an nati­ve vege­ta­ti­on. Pinus dal­ma­ti­ca gro­ws on the hig­hest moun­tain rid­ge of Hvar. Besi­des Hvar, it is found only in the hig­hest parts of the islands of Brač and Kor­ču­la. Ende­mic spe­cies inc­lu­de Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do also thri­ve on the island. In addi­ti­on to laven­der, cha­mo­mi­le, fen­nel, and thy­me are also col­lec­ted on Hvar. Bee­ke­e­ping, with a Roman tra­di­ti­on, is well-​developed, with around 130 bee­ke­e­pers having about 3000 hives. Hvar has pre­ser­ved remar­kab­le ancient folk archi­tec­tu­re in pla­ces such as Humac, Malo Grabl­je, and Velo Grabl­je. Sto­ne hou­ses were most­ly single-​story, with sto­ne roofs and gut­ters. Insi­de, the­re was a lar­ge living spa­ce wit­hout par­ti­ti­ons, a cen­tral firep­la­ce, no chim­ney, and no win­do­ws. Two-​story hou­ses of wealt­hier citi­zens had a living room ups­tairs, acces­sib­le by a sto­ne stair­ca­se, which alre­a­dy had a firep­la­ce. Other uti­li­ty spa­ces, along with a well, were enc­lo­sed in the yard. The oldest type of buil­ding, cal­led tri­my,” iden­ti­cal to kažu­ny or bun­je on the rest of the Adria­tic coast, are small, low sto­ne hou­ses with a cir­cu­lar footp­rint, built in the open field with dry-​stone cons­truc­ti­on. The­se were popu­lar among the ancient Illy­rians and ser­ved as shel­ters and tool sto­ra­ge. They con­ti­nu­ed to be built until the modern era.


Hvar je naj­dul­ji otok u Hrvat­skoj. Nje­go­va povr­ši­na izno­si 299,66 km², a obal­na crta je duga 269,2 km. Pre­ma ame­rič­kom časo­pi­su The Tra­vel­ler spa­da među deset najl­jep­ših turis­tič­kih pod­ruč­ja na svi­je­tu (sucu​raj​-hvar​.com). Na oto­ku živi oko 11.500 sta­nov­ni­ka. Hvar se odli­ku­je ugod­nom sre­do­zem­nom kli­mom, bla­gim zima­ma, top­lim lje­ti­ma i obil­jem sun­če­vog svjet­la. Naj­vi­ša zabil­je­že­na tem­pe­ra­tu­ra bila je 37 °C, zabil­je­že­na 1935. godi­ne (island​-hvar​.info). Otok je poznat od anti­ke po svo­joj važ­noj stra­teš­koj i pomor­skoj pozi­ci­ji, kul­tur­nim i pri­rod­nim zna­me­ni­tos­ti­ma. Na nje­mu se nala­ze lavan­di­na pol­ja, sta­ri mas­li­ni­ci i vinog­ra­di u jedin­stve­noj har­mo­ni­ji čov­je­ka i pri­ro­de (hva​rin​fo​.com). U doba posl­jedn­jeg lede­nog doba razi­na Jad­ran­skog mora bila je za 96,4 met­ra niža nego danas. Hvar je tada bio izlo­žen eks­trem­nim olu­ja­ma i vjet­ru s kop­na, što je obli­ko­va­lo izg­led oto­ka. Sje­ver­na oba­la na zapad­nom dije­lu iznim­no je razu­đe­na, čes­to je tra­že­na od stra­ne jah­ta­ra. U proš­los­ti su zna­tan dio oto­ka pokri­va­li boro­vi (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar nema povr­šin­ske vode­ne toko­ve (ihvar​.cz). Hvar se isti­če viso­kom koli­či­nom sun­če­vog svjet­la (ihvar​.cz). Među naj­tra­že­ni­je pla­že ubra­ja­ju se one na Pak­le­nim oto­ci­ma, na oto­ku Šćed­ro i zapad­no od Zava­le. Pak­le­ni oto­ci, polu­otok Kabal, uva­la Tatin­ja, otok­či­ći Zeče­vo, uva­la Zala Luka popu­lar­na su odre­diš­ta roni­oci­ma. U posl­jedn­jim godi­na­ma izg­ra­đe­ne su bicik­lis­tič­ke sta­ze, neke od njih vode maka­dam­skim ces­ta­ma i pru­ža­ju pri­li­ku vid­je­ti i udal­je­ni­je dije­lo­ve oto­ka (ihvar​.cz).

Nala­zi pra­po­vi­jes­nog čov­je­ka iz peći­na dati­ra­ju iz raz­dobl­ja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar​.cz). Tije­kom prvog tisu­ćl­je­ća pr. Kr. na oto­ku su živ­je­li Ili­ri (ihvar​.cz). Ili­ri su gra­di­li utv­rđe­na nasel­ja – gra­di­ne (ihvar​.cz). U godi­na­ma 385. – 384. pr. Kr. Grci su se nase­li­li na mjes­tu Sta­rog Gra­da i osno­va­li Pha­ros. Upa­vo iz ovog grč­kog ime­na kas­ni­je je izve­den naziv oto­ka Hvar (ihvar​.cz). U 3. stol­je­ću pr. Kr. pojavl­ju­je se i naziv Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Riml­ja­ni su tada poka­zi­va­li inte­res za to pod­ruč­je. Ilir Demet­ri­je (Demet­ri­je Hva­ra­nin ili Demet­ri­je Far­ski) bio je savez­nik ilir­ske kral­ji­ce Teute, koja je bila pobun­je­nič­ki nepri­ja­telj Rima. Demet­ri­je je uspio u tre­ćoj tre­ći­ni 3. stol­je­ća pr. Kr. zavla­da­ti pod­ruč­jem od današn­je sje­ver­ne Dal­ma­ci­je do današn­jeg Dra­ča u Alba­ni­ji. Riml­ja­ni su ipak pora­zi­li Demet­ri­ja i Teutu. U dru­goj polo­vi­ci 1. stol­je­ća pr. Kr. Riml­ja­ni su bili gos­po­da­ri cije­log Jad­ran­skog mora (ihvar​.cz). Za rim­skog vla­da­vi­ne javl­ja se naziv oto­ka Pha­ria i Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Tije­kom pri­je­la­za iz 5. u 6. stol­je­će Hvar su pri­je­ti­li Ostro­go­ti. U 7. stol­je­ću na Hvar su doš­li Sla­ve­ni (ihvar​.cz). Tada se u nazi­vu oto­ka Fara pro­mi­je­ni­lo f u sta­ro­sla­ven­sko hv – Hvar. Rim­ski nasel­je­ni­ci koris­ti­li su ime Quar­ra, kas­ni­je i Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Kas­ni­je je otok bio pod vla­šću Bizant­skog Car­stva. U 11. stol­je­ću Hvar posta­je dio hrvat­skog kral­jev­stva. Od 11. do 19. stol­je­ća otok se nazi­vao Les­na, Lis­na, Less­na. Godi­ne 1278. Hvar je odlu­čio biti savez­nik Mle­tač­ke Repub­li­ke, što mu je traj­ni­je usp­je­lo od 1420. godi­ne. Taj sta­tus tra­jao je do kra­ja 18. stol­je­ća, kada je Mle­tač­ka Repub­li­ka nesta­la. U tom raz­dobl­ju poras­la je eko­nom­ska i stra­teš­ka važ­nost oto­ka. U godi­na­ma 1813. – 1918. Hvar je bio pod vla­šću Aus­tri­je. Nakon 1918. godi­ne otok je tri godi­ne oku­pi­ra­la Ita­li­ja, ali od 1921. godi­ne postao je otok u sasta­vu Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, kas­ni­je Jugo­sla­vi­je. Od 1992. godi­ne dio je Repub­li­ke Hrvat­ske (ihvar​.cz).

Hvar se isti­če izra­zi­to sre­do­zem­nom auto­h­to­nom vege­ta­ci­jom. Pinus dal­ma­ti­ca ras­te na naj­vi­šem pla­nin­skom gre­be­nu Hva­ra. Osim toga, nala­zi se samo na naj­vi­šim pod­ruč­ji­ma oto­ka Bra­ča i slič­nim mjes­ti­ma oto­ka Kor­ču­le. Ende­mi oto­ka ukl­ju­ču­ju Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na oto­ku uspi­je­va i opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Osim lavan­de, na Hva­ru se beru i kami­li­ca, komo­rač, timi­jan. Raz­vi­je­no je i pče­lar­stvo koje ima rim­sku tra­di­ci­ju. Oko 130 pče­la­ra ima oko 3000 koš­ni­ca (ihvar​.cz). Na Hva­ru se, pri­mje­ri­ce, u nasel­ji­ma Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, saču­va­la zna­čaj­na sta­rin­ska auto­h­to­na arhi­tek­tu­ra. Kame­ne kuće bile su uglav­nom pri­zem­ne, kro­vo­vi i olu­ci bili su tako­đer od kame­na. Unut­rašn­jost je bila veli­ka stam­be­na pros­to­ri­ja bez preg­ra­da, s ogn­jiš­tem u sre­di­ni, bez dimn­ja­ka i pro­zo­ra. Kat­ni­ce kuća boga­ti­jih gra­đa­na ima­le su stam­be­ni pros­tor na katu, do kojeg se dola­zi­lo kame­nim ste­pe­niš­tem. Taj pros­tor već je imao dimn­jak. Osta­li gos­po­dar­ski pros­to­ri zajed­no s buna­rom bili su ogra­đe­ni na dvo­riš­tu. Naj­sta­ri­ji tip gradn­je, među­tim, su takoz­va­ne tri­my – iste kao kažu­ni ili bun­je na dru­gim jad­ran­skim oba­la­ma. To su male nis­ke kame­ne kuće kruž­nog tlocr­ta, izg­ra­đe­ne usred pol­ja od kame­nih blo­ko­va suho­zi­da. Vrlo su popu­lar­ne bile male tri­my kod sta­rih Ili­ra, koje su koris­ti­le kao sklo­niš­ta i spre­miš­ta za alat. Slu­ži­le su istoj svr­si sve do novog doba (ihvar​.cz).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, Biotopy, Časová línia, Príroda, Skaly

Skaly

Hits: 3689

Ska­ly, kto­ré sú tvo­re­né geolo­gic­ký­mi pro­ces­mi, sú nie­len pôso­bi­vý­mi prí­rod­ný­mi úkaz­mi, ale čas­to aj sym­bo­lic­ky nabi­tý­mi loka­li­ta­mi. Ska­ly vzni­ka­jú dlho­do­bý­mi geolo­gic­ký­mi pro­ces­mi. Exis­tu­je mno­ho typov skál – hor­nín a mine­rá­lov. Sedi­men­tár­ne ska­ly sa tvo­ria usa­de­ním a stu­hnu­tím sedi­men­tov, ako sú pie­sok, íl a vápe­nec. Mag­ma­tic­ké ska­ly vzni­ka­jú z tuhnu­tia mag­my, naprí­klad gra­nit ale­bo bazalt. Meta­mor­fo­va­né ska­ly vzni­ka­jú trans­for­má­ci­ou exis­tu­jú­cich hor­nín pod vply­vom vyso­kých tla­kov ale­bo tep­lôt. Ska­ly majú v rôz­nych kul­tú­rach a his­tó­riách sym­bo­lic­ký význam. Môžu pred­sta­vo­vať odol­nosť, trva­losť ale­bo dokon­ca duchov­nú ener­giu. Mno­hé kul­tú­ry pri­pi­su­jú ska­lám mys­tic­ké vlast­nos­ti a pova­žu­jú ich za posvät­né mies­ta. V his­tó­rii sa ska­ly čas­to stá­va­li mies­ta­mi dôle­ži­tých uda­los­tí, ako sú obchod­né tra­sy, osa­dy ale­bo mies­ta bojov. Prí­rod­né skal­né for­má­cie sú čas­to ohro­mu­jú­ci­mi prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Arky a skal­né okná sú skal­né útva­ry, pri kto­rých je mate­riál ero­do­va­ný tak, že vzni­ka­jú oblú­ky ale­bo otvo­ry. Mono­li­ty sú obrov­ské samos­tat­né kamen­né blo­ky. Skal­né stĺpy sú ver­ti­kál­ne stĺpy tvo­re­né sedi­men­tár­ny­mi horninami.

Mno­hé ska­ly sú obľú­be­ný­mi mies­ta­mi na leze­nie, turis­ti­ku a pozo­ro­va­nie vtá­kov. Nie­kto­ré z naj­zná­mej­ších lokalít:

  • Skal­né Mes­to Pet­ra, Jor­dán­sko – his­to­ric­ké mes­to posta­ve­né v skalách,
  • Grand Cany­on, USA – obrov­ská kaňo­no­vá for­má­cia tvo­re­ná sedi­men­tár­ny­mi skalami,
  • Mete­óry, Gréc­ko – kláš­to­ry posta­ve­né na vyso­kých vápen­co­vých vežiach.

Rocks, for­med by geolo­gi­cal pro­ces­ses, are not only impres­si­ve natu­ral phe­no­me­na but often sym­bo­li­cal­ly char­ged sites. Rocks are cre­a­ted through long-​term geolo­gi­cal pro­ces­ses, and the­re are many types of rocks – rocks and mine­rals. Sedi­men­ta­ry rocks are for­med by the sett­ling and soli­di­fi­ca­ti­on of sedi­ments, such as sand, clay, and limes­to­ne. Mag­ma­tic rocks form from the soli­di­fi­ca­ti­on of mag­ma, such as gra­ni­te or basalt. Meta­morp­hic rocks are for­med by the trans­for­ma­ti­on of exis­ting rocks under the influ­en­ce of high pre­ssu­re or tem­pe­ra­tu­res. Rocks have sym­bo­lic sig­ni­fi­can­ce in vari­ous cul­tu­res and his­to­ries. They can repre­sent resi­lien­ce, dura­bi­li­ty, or even spi­ri­tu­al ener­gy. Many cul­tu­res att­ri­bu­te mys­ti­cal pro­per­ties to rocks and con­si­der them sac­red pla­ces. Throug­hout his­to­ry, rocks have often beco­me sites of impor­tant events, such as tra­de rou­tes, sett­le­ments, or batt­le loca­ti­ons. Natu­ral rock for­ma­ti­ons are often stun­ning natu­ral land­marks. Arches and rock win­do­ws are rock for­ma­ti­ons whe­re the mate­rial is ero­ded in such a way that arches or ope­nings are cre­a­ted. Mono­liths are mas­si­ve stan­da­lo­ne sto­ne blocks. Rock pil­lars are ver­ti­cal columns for­med by sedi­men­ta­ry rocks. 

Many rocks are popu­lar pla­ces for clim­bing, hiking, and bird wat­ching. Some of the most famous loca­ti­ons include:

  • Pet­ra, Jor­dan – a his­to­ri­cal city built in the rocks,
  • Grand Cany­on, USA – a mas­si­ve cany­on for­ma­ti­on for­med by sedi­men­ta­ry rocks,
  • Mete­ora, Gre­e­ce – monas­te­ries built on high limes­to­ne towers.

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2008, 2010, 2011-2015, 2012, 2013, Biotopy, Časová línia, Krajina, Podunajsko, Príroda, Rakúsko, Rieky, Rieky, Slovenská krajina, TOP, Typ krajiny, Zahraničie

Dunaj

Hits: 4688

Dunaj pat­rí ku väč­ším rie­kam na svete.

V rám­ci rie­ky Dunaj sa pri Bra­ti­sla­ve nachá­dza úze­mie európ­ske­ho význa­mu Bra­ti­slav­ské luhy. Pred­sta­vu­je cen­né pozos­tat­ky zacho­va­ných luž­ných lesov pozdĺž Duna­ja na roz­lo­he 668.23 ha. Úze­mie luhov v Bra­ti­sla­ve má za sebou aj boha­tú vojen­skú his­tó­riu. Toto úze­mie, kedy­si zná­me ako súčasť Želez­nej opo­ny v prí­sne strá­že­nom hra­nič­nom páse, dnes nazý­va­me Zele­ným pásom, nakoľ­ko dlho­do­bým obme­dze­ním ľud­ských akti­vít tu dosta­li voľ­ný pries­tor prí­rod­né pro­ce­sy a vytvo­ri­li tak kus hod­not­nej prí­ro­dy. Tak­tiež sa tu nachá­dza­jú uni­kát­ne záso­by kva­lit­nej pit­nej vody, naj­roz­siah­lej­šie v celej stred­nej Euró­pe, a via­ce­ro vod­ných zdro­jov, kto­ré záso­bu­jú hlav­né mes­to a jeho oko­lie (broz​.sk). Luž­né lesy sú pome­nú­va­né ako zamok­re­né pra­le­sy mier­ne­ho pás­ma (Infor­mač­ná tabu­ľa)Úze­mie je pokry­té vŕbovo-​topoľovými a dubovo-​brestovo-​jaseňovými luž­ný­mi les­mi, ale aj pozos­tat­ka­mi lesoste­pí (broz​.sk). 

Nachá­dza­jú sa tu význam­né rast­lin­né spo­lo­čen­stvá sto­ja­tých vôd a vod­ných tokov. Bút­ľa­vé stro­my a popa­da­né kme­ne obý­va množ­stvo živo­čí­chov. Má šesť čas­tí: prí­rod­nú rezer­vá­ciu Slo­van­ský ostrov v mest­skej čas­ti Devín. Je to ostrov obko­le­se­ný rame­nom Duna­ja – Devín­skym rame­nom. Chrá­ne­ný are­ál Sihoť leží na ostro­ve, z jed­nej stra­ny je obko­le­se­ný hlav­ným tokom Duna­ja a z dru­hej Kar­lo­ves­kým rame­nom – posled­ným voľ­ne tečú­cim rame­nom Duna­ja na Slo­ven­sku. Dyna­mi­ka tečú­cej vody tu umož­ňu­je vznik štr­ko­vých lavíc a kol­mých bre­hov, kto­ré pred­sta­vu­jú význam­né hniezd­ne a potrav­né bio­to­py pre via­ce­ré dru­hy vtá­kov. Na úze­mí ostro­va bola v roku 1882 vyko­pa­ná prvá stud­ňa a v roku 1886 spus­te­ná do pre­vádz­ky prvá mest­ská vodá­reň. Ostrov je pre verej­nosť sprí­stup­ne­ný len nie­koľ­ko­krát do roka (broz​.sk).

Chrá­ne­ný are­ál Peč­nian­sky les sa nachá­dza na mies­te býva­lé­ho dunaj­ské­ho ostro­va. Kedy­si tu mali Bra­ti­slav­ča­nia svo­je záh­ra­dy a ovoc­né sady, vo veľ­kom sa tu pes­to­va­li viš­ne, kto­ré posky­to­va­li mate­riál na výro­bu fajok a vychádz­ko­vých pali­čiek pre­slá­ve­ných aj za hra­ni­ca­mi. Nachá­dza sa tu aj malá zem­ná pev­nosť z čias napo­le­ón­skych vojen a nie­koľ­ko žele­zo­be­tó­no­vých bun­krov čes­ko­slo­ven­skej armá­dy. Výni­moč­ný je úsek bre­hu Duna­ja od rakús­kej hra­ni­ce po most Laf­ran­co­ni, kto­rý je neopev­ne­ný, na roz­diel od väč­ši­ny bre­hov Duna­ja na Slo­ven­sku. Chrá­ne­ný are­ál Soví les – leží na pra­vej stra­ne Duna­ja neďa­le­ko Prí­stav­né­ho mos­ta. Prí­rod­ná rezer­vá­cia Sta­rý háj je sta­rý dunaj­ský ostrov obko­le­se­ný rieč­nym rame­nom, v star­ších čas­tiach nado­bud­li poras­ty stro­mov pra­les­ný cha­rak­ter. Chrá­ne­ný are­ál Chor­vát­ske rame­no pred­sta­vu­je naj­za­cho­va­lej­ší úsek býva­lé­ho dunaj­ské­ho rame­na s pri­ľah­lým luž­ným lesom medzi Dol­no­zem­skou ces­tou a dunaj­skou hrá­dzou (broz​.sk).

V 80-​tych rokoch 20. sto­ro­čia dochá­dza­lo na slo­ven­skom úse­ku Duna­ja ku pokle­su hla­di­ny pod­zem­ných vôd, kto­ré spô­so­bo­va­lo naj­mä nad­mer­ná ťaž­ba štr­ku v súvis­los­ti s vod­ný­mi die­la­mi u nás a v Rakús­ku. Násled­kom toho sa zní­ži­la kva­li­ta luž­ných lesov, zača­li vysy­chať a nastal pre­chod ku sucho­mil­nej­ším spo­lo­čen­stvám. Navy­še dochá­dza­lo ku nahrá­dza­niu pôvod­ných dre­vín, nepô­vod­ný­mi rých­lo­ras­tú­ci­mi. Luž­né lesy sú limi­to­va­né vyso­kou hla­di­nou pod­zem­nej vody, mäk­ký lúh dokon­ca peri­odic­ký­mi zápla­va­mi (Infor­mač­ná tabuľa).

V mäk­kom lúhu ras­tú vŕby, napr. Salix fra­gi­lis, S. alba, S. triad­ra, topo­le Popu­lus alba, P. nig­ra, P x canes­cens. V tvrdom lúhu jasň Fra­xi­nus excel­si­or, F. angus­ti­fo­lia, bres­ty Ulmus minor, U. lae­vis, dub Quer­cus robur, Padus avium, Vibur­num lan­ta­na, Swi­da san­gu­inea. V bylin­nom pod­ras­te ras­tie napr. Gal­lium palus­tre, Lysi­ma­chia vul­ga­ris, Ment­ha aqu­ati­ca, Lyth­rum sali­ca­ria, Calys­te­gia sepium, Calt­ha palus­tris, Carex ripa­ria (Infor­mač­ná tabuľa).

Dunaj pat­rí medzi význam­né vtá­čie úze­mia IBAMnož­stvo dru­hov vtá­kov využí­va rame­ná aj samot­ný tok Duna­ja, počet­ne sa tu zhro­maž­ďu­jú husi, volav­ky, kor­mo­rá­ny, potáp­ky, čaj­ky, labu­te a kači­ce. Hniez­diť by tu moh­li volav­ka Egret­ta gar­zet­ta, orliak mor­ský Helia­e­tus albi­cil­la, haja Mil­vus mig­rans, vod­né vtá­ky Ixob­ry­chus minu­tus, Ster­na hirun­do, Trin­ga tota­nus. Vysky­tu­je sa tu napr. bobor Cas­tor fiber, mlok Tri­tu­rus vul­ga­ris, a T. dob­ro­gi­cus, ros­nič­ka Hyla arbo­rea, žaby Rana arva­lis, R. les­so­nae, R. dal­ma­ti­na, R. klep­ton escu­len­ta, R. ridi­bun­da, Bom­bi­na bom­bi­na, Bufo bufo, B. viri­dis, Pelo­ba­tes fus­cus, užov­ka Natrix natrix, Elap­he lon­gis­si­ma, množ­stvo dru­hov motý­ľov, chro­bá­kov, hmy­zu, neto­pie­rov, rýb a iných živo­čí­chov (Infor­mač­ná tabuľa).


The Danu­be is one of the lar­ger rivers in the world.

Wit­hin the Danu­be River, near Bra­ti­sla­va, lies the ter­ri­to­ry of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce cal­led Bra­ti­sla­va Flo­odp­lains (Bra­ti­slav­ské luhy). It repre­sents valu­ab­le rem­nants of pre­ser­ved ripa­rian forests along the Danu­be, cove­ring an area of 668.23 hec­ta­res. The flo­odp­lain area in Bra­ti­sla­va has a rich mili­ta­ry his­to­ry, once kno­wn as part of the Iron Cur­tain in a strict­ly guar­ded bor­der zone. Today, it is refer­red to as the Gre­en Belt, as long-​term res­tric­ti­ons on human acti­vi­ties have allo­wed natu­ral pro­ces­ses to take pla­ce, cre­a­ting a pie­ce of valu­ab­le natu­re. The area also holds uni­que resour­ces of high-​quality drin­king water, the most exten­si­ve in Cen­tral Euro­pe, and seve­ral water sour­ces supp­ly­ing the capi­tal and its sur­roun­dings. The flo­odp­lain forests are cha­rac­te­ri­zed as wet­land pri­me­val forests of the tem­pe­ra­te zone.

The­re are sig­ni­fi­cant plant com­mu­ni­ties of stan­ding water and water­cour­ses in the area. Vari­ous ani­mals inha­bit the wil­low tre­es and fal­len trunks. The ter­ri­to­ry con­sists of six parts: the natu­re reser­ve Slo­van­ský ostrov in the Devín dis­trict, Sihoť pro­tec­ted area loca­ted on an island sur­roun­ded by the main flow of the Danu­be, Sta­rý háj natu­ral reser­ve, Peč­nian­sky les pro­tec­ted area, Soví les pro­tec­ted area, and Chor­vát­ske rame­no pro­tec­ted area.

In the 1980s, the­re was a dec­li­ne in the groun­dwa­ter level on the Slo­vak stretch of the Danu­be due to exces­si­ve gra­vel mining rela­ted to water mana­ge­ment works in Slo­va­kia and Aus­tria. This led to a dec­re­a­se in the quali­ty of ripa­rian forests, cau­sing them to dry out and trans­i­ti­on to more xerop­hi­lous com­mu­ni­ties. Addi­ti­onal­ly, the ori­gi­nal tre­es were being repla­ced by non-​native fast-​growing spe­cies. Flo­odp­lain forests are limi­ted by a high groun­dwa­ter level, soft flo­odp­lain even expe­rien­ces peri­odic floods.

The soft flo­odp­lain hosts wil­lo­ws such as Salix fra­gi­lis, S. alba, S. triad­ra, and pop­lars like Popu­lus alba, P. nig­ra, P x canes­cens. In the hard flo­odp­lain, ash tre­es (Fra­xi­nus excel­si­or, F. angus­ti­fo­lia), elms (Ulmus minor, U. lae­vis), oaks (Quer­cus robur), bird cher­ry (Padus avium), guel­der rose (Vibur­num lan­ta­na), and dogwo­od (Swi­da san­gu­inea) thri­ve, among others.

The Danu­be is recog­ni­zed as an Impor­tant Bird Area (IBA). Vari­ous bird spe­cies use the river bran­ches and the Danu­be itself. Gee­se, herons, cor­mo­rants, gre­bes, gulls, swans, and ducks gat­her in sig­ni­fi­cant num­bers. Poten­tial nesting birds inc­lu­de the litt­le egret (Egret­ta gar­zet­ta), white-​tailed eag­le (Helia­e­tus albi­cil­la), red kite (Mil­vus mig­rans), litt­le bit­tern (Ixob­ry­chus minu­tus), com­mon tern (Ster­na hirun­do), and reds­hank (Trin­ga tota­nus). Ani­mals like the Euro­pe­an bea­ver (Cas­tor fiber), newts (Tri­tu­rus vul­ga­ris, T. dob­ro­gi­cus), tree frog (Hyla arbo­rea), vari­ous spe­cies of frogs, toads, sna­kes (Natrix natrix, Elap­he lon­gis­si­ma), nume­rous but­terf­ly spe­cies, beet­les, insects, bats, fish, and other wild­li­fe are pre­sent in the area.


Die Donau gehört zu den größe­ren Flüs­sen der Welt.

Im Rah­men der Donau, in der Nähe von Bra­ti­sla­va, liegt das Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung namens Bra­ti­sla­va­er Auen (Bra­ti­slav­ské luhy). Es stellt wer­tvol­le Über­res­te erhal­te­ner Auen­wäl­der entlang der Donau auf einer Flä­che von 668,23 Hek­tar dar. Das Auen­land in Bra­ti­sla­va hat eine rei­che Mili­tär­ges­chich­te, einst bekannt als Teil des Eiser­nen Vor­hangs in einer streng bewach­ten Grenz­zo­ne. Heute wird es als Grün­gür­tel bez­e­ich­net, da langf­ris­ti­ge Ein­sch­rän­kun­gen für men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten natür­li­chen Pro­zes­sen Raum gege­ben haben und so ein wer­tvol­les Stück Natur ents­tan­den ist. Das Gebiet beher­bergt auch ein­zi­gar­ti­ge Res­sour­cen für hoch­wer­ti­ges Trink­was­ser, das umfan­gre­ichs­te in Mit­te­le­uro­pa, sowie meh­re­re Was­se­rqu­el­len, die die Haupts­tadt und ihre Umge­bung ver­sor­gen. Die Auen­wäl­der wer­den als Feucht­wal­dur­wäl­der der gemä­ßig­ten Zone charakterisiert.

Es gibt bede­uten­de Pflan­zen­ge­me­in­schaf­ten ste­hen­der Gewäs­ser und Was­ser­lä­u­fe in der Gegend. Vers­chie­de­ne Tie­re bewoh­nen die Wei­den­bä­u­me und umge­fal­le­nen Baum­stäm­me. Das Gebiet bes­teht aus sechs Tei­len: dem Naturs­chutz­ge­biet Slo­van­ský ostrov im Stadt­te­il Devín, dem Naturs­chutz­ge­biet Sihoť auf einer von der Haupts­trömung der Donau umge­be­nen Insel, dem Natur­re­ser­vat Sta­rý háj, dem Naturs­chutz­ge­biet Peč­nian­sky les, dem Naturs­chutz­ge­biet Soví les und dem Naturs­chutz­ge­biet Chor­vát­ske rameno.

In den 1980er Jah­ren gab es auf dem slo­wa­kis­chen Abschnitt der Donau einen Rück­gang des Grun­dwas­ser­spie­gels aufg­rund über­mä­ßi­ger Kies­ge­win­nung im Zusam­men­hang mit Was­ser­baup­ro­jek­ten in der Slo­wa­kei und Öster­re­ich. Dies führ­te zu einer Abnah­me der Quali­tät der Auen­wäl­der, die dazu führ­te, dass sie aus­trock­ne­ten und zu xerop­hi­len Geme­in­schaf­ten über­gin­gen. Darüber hinaus wur­den die urs­prün­gli­chen Bäu­me durch nicht hei­mis­che, schnell wach­sen­de Arten ersetzt. Auen­wäl­der sind durch einen hohen Grun­dwas­ser­spie­gel beg­renzt, der wei­che Auen erlebt sogar peri­odis­che Überschwemmungen.

Die wei­che Aue beher­bergt Wei­den wie Salix fra­gi­lis, S. alba, S. triad­ra und Pap­peln wie Popu­lus alba, P. nig­ra, P x canes­cens. In der har­ten Aue gede­i­hen Eschen (Fra­xi­nus excel­si­or, F. angus­ti­fo­lia), Ulmen (Ulmus minor, U. lae­vis), Eichen (Quer­cus robur), Vogel­kirs­che (Padus avium), Schne­e­ball (Vibur­num lan­ta­na) und Har­trie­gel (Swi­da san­gu­inea), unter anderem.

Die Donau ist als Impor­tant Bird Area (IBA) aner­kannt. Vers­chie­de­ne Voge­lar­ten nut­zen die Flus­sar­me und die Donau selbst. Gän­se, Rei­her, Kor­mo­ra­ne, Lap­pen­tau­cher, Möwen, Sch­wä­ne und Enten ver­sam­meln sich in sig­ni­fi­kan­ter Zahl. Mög­li­che Brut­vögel sind der Sei­den­re­i­her (Egret­ta gar­zet­ta), der See­ad­ler (Helia­e­tus albi­cil­la), der Rot­mi­lan (Mil­vus mig­rans), der Zwer­gro­hr­dom­mel (Ixob­ry­chus minu­tus), die Fluss­se­esch­wal­be (Ster­na hirun­do) und der Rots­chen­kel (Trin­ga tota­nus). Tie­re wie der Euro­pä­is­che Biber (Cas­tor fiber), Mol­che (Tri­tu­rus vul­ga­ris, T. dob­ro­gi­cus), Laubf­rosch (Hyla arbo­rea), vers­chie­de­ne Arten von Frös­chen, Kröten, Sch­lan­gen (Natrix natrix, Elap­he lon­gis­si­ma), zahl­re­i­che Sch­met­ter­ling­sar­ten, Käfer, Insek­ten, Fle­der­mä­u­se, Fis­che und ande­re Wild­tie­re sind in der Gegend präsent.


A Duna a világ nagy­obb foly­ói közé tartozik.

A Duna kere­té­ben, Pozso­ny­tól nem mess­ze, a Bra­ti­slav­ské luhy nevű euró­pai jelen­tősé­gű terület talál­ha­tó. Ez egy érté­kes marad­vá­ny­o­kat megőr­ző árté­ri erdőket tar­tal­ma­zó terület a Duna men­tén 668,23 hek­tá­ros terüle­ten. A pozso­nyi árté­ri terület gaz­dag kato­nai tör­té­ne­lem­mel ren­del­ke­zik, egy­kor a Vas­füg­göny rés­ze­ként volt ismert, egy szi­go­rú­an őrzött hatá­röve­zet rés­ze­ként. Ma Zöld övnek hív­ják, mivel a hoss­zú távú embe­ri tevé­ke­ny­sé­gek kor­lá­to­zá­sa lehe­tővé tet­te a ter­més­ze­tes foly­ama­tok­nak a tér­ny­erést, és így érté­kes ter­més­ze­ti terület ala­kult ki. A terület egy­edülál­ló for­rá­so­kat is tar­tal­maz jó minősé­gű ivó­víz, a Közép-​Európában leg­na­gy­obb men­ny­i­ség­ben, vala­mint szá­mos víz­be­fo­ly­ás, ame­ly ellát­ja a fővá­rost és kör­ny­é­két. Az árté­ri erdőket a mér­sé­kelt éghaj­la­ti öve­zet moc­sá­ri erdőjé­nek nevezik.

A terüle­ten jelen­tős álló­ví­zi és víz­fo­ly­á­sok élő növé­ny­közös­sé­gei talál­ha­tók. A füze­sek és a ledőlt törz­sek ott­hont adnak szá­mos állat­nak. A terület hat rész­ből áll: a Slo­van­ský ostrov ter­més­zet­vé­del­mi terület a Deví­ni város­rész­ben, a Sihoť ter­més­zet­vé­del­mi terület, ame­ly­et a Duna fő áram­la­ta és a Kar­lo­ves­ký ága vesz kör­be, a Sta­rý háj ter­més­zet­vé­del­mi terület, a Peč­nian­sky les ter­més­zet­vé­del­mi terület, a Soví les ter­més­zet­vé­del­mi terület és a Chor­vát­ske rame­no ter­més­zet­vé­del­mi terület.

A 80-​as évek­ben a Duna szlo­vá­kiai sza­kas­zán a talaj­vízs­zint csök­ke­né­se volt tapasz­tal­ha­tó a túl­zott kavics­bá­ny­ás­zat miatt, ame­ly az oszt­rá­kors­zá­gi és szlo­vá­kiai vízé­pí­té­si pro­jek­tek­kel volt öss­ze­füg­gés­ben. Ez a foly­amat csök­ken­tet­te az árté­ri erdők minősé­gét, ami szá­ra­zab­bá vált és xero­fit közös­sé­gek­ké ala­kult át. Emel­lett az ere­de­ti fákat nem ősho­nos, gyor­san növő fajok vál­tot­ták fel. Az árté­ri erdőket a magas talaj­vízs­zint kor­lá­toz­za, a lágy ártér akár idős­za­kos ára­dá­sok­nak is kitett.

A lágy árté­ren fűz­fák, pél­dá­ul a Salix fra­gi­lis, S. alba, S. triad­ra, és nyá­rak, pél­dá­ul a Popu­lus alba, P. nig­ra, P x canes­cens, növe­ked­nek. A kemé­ny árté­ren kőris (Fra­xi­nus excel­si­or, F. angus­ti­fo­lia), szil­va (Ulmus minor, U. lae­vis), töl­gy (Quer­cus robur), madárc­se­resz­nye (Padus avium), kőris (Vibur­num lan­ta­na) és haj­nal­ka (Swi­da san­gu­inea) is található.

A Duna az Impor­tant Bird Area (IBA) elne­ve­zést vise­li. Külön­böző madár­fa­jok hasz­nál­ják a foly­óá­ga­kat és magát a Dunát. Lúdak, kóc­sa­gok, kor­mo­rá­nok, búvá­rok, sirá­ly­ok, hat­ty­úk és kac­sák jelen­tős szám­ban gyűl­nek öss­ze. Lehet­sé­ges köl­tőma­da­rak a kis kóc­sag (Egret­ta gar­zet­ta), a fehér­há­tú ten­ge­ri sas (Helia­e­tus albi­cil­la), a vörös kánya (Mil­vus mig­rans), a búbos vöc­sök (Ixob­ry­chus minu­tus), a par­ti csér (Ster­na hirun­do) és a piros­lá­bú szárc­sa (Trin­ga tota­nus). Az álla­tok között sze­re­pel a hód (Cas­tor fiber), a sza­la­man­dra (Tri­tu­rus vul­ga­ris, T. dob­ro­gi­cus), az euró­pai fában­ca (Hyla arbo­rea), a békák külön­böző fajai, a sügér (Rana arva­lis, R. les­so­nae, R. dal­ma­ti­na, R. klep­ton escu­len­ta, R. ridi­bun­da, Bom­bi­na bom­bi­na, Bufo bufo, B. viri­dis), a bar­na sik­ló (Natrix natrix), a sima sik­ló (Elap­he lon­gis­si­ma), szá­mos lep­ke­faj, boga­rak, rova­rok, dene­vé­rek, halak és egy­éb vadvilág.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Krajina, Malé Karpaty, Slovenská krajina, TOP

Malé Karpaty

Hits: 3316

V rám­ci poho­ria Malých Kar­pát bola v roku 1976 vyhlá­se­ná Chrá­ne­ná kra­jin­ná oblasť Malé Kar­pa­ty. Rozp­res­tie­ra sa na 65 504 hek­tá­roch, od ľavé­ho bre­hu Duna­ja až po Nové Mes­to nad Váhom s dĺž­kou 100 kilo­met­rov. Súčas­ťou je via­ce­ro kra­sov, v kto­rých sa nachá­dza via­ce­ro jas­kýň: Borin­ský, Pla­vec­ký, Dob­ro­vod­ský a Čach­tic­ký (stu​pa​va​.sk).

Malé Kar­pa­ty je poho­rie na západ­nom Slo­ven­sku, tiah­ne sa z juho­vý­cho­du na seve­ro­zá­pad a odde­ľu­je Záhor­skú níži­nu od cen­trál­nych a východ­ných čas­tí kra­ji­ny. Na jeho úpä­tí a sva­hoch náj­de­me množ­stvo turis­tic­kých chod­ní­kov, cyk­lot­rás a prí­le­ži­tos­tí na aktív­ny oddych. Malé Kar­pa­ty sa vyzna­ču­jú pes­trým reli­é­fom, kde sa strie­da­jú zales­ne­né kop­ce, lúky a skal­na­té úse­ky. Ich roz­ma­ni­tý cha­rak­ter posky­tu­je úto­čis­ko množ­stvu rast­lín a živo­čí­chov. Boha­tá bio­di­ver­zi­ta poho­ria zahŕňa vzác­ne dru­hy rast­lín a živo­čí­chov. Okrem prí­rod­nej krá­sy nesie Malé Kar­pa­ty aj boha­tú his­tó­riu a kul­túr­ne dedič­stvo. Nachá­dza­jú sa tu zrú­ca­ni­ny, hra­dy, kaš­tie­le a pev­nos­ti. Malé Kar­pa­ty sú tiež zná­me vinár­skou tra­dí­ci­ou. Vini­ce na ich juž­ných sva­hoch pro­du­ku­jú vyni­ka­jú­ce vína, a náv­štev­ní­ci môžu ochut­nať vína v tra­dič­ných vinár­ňach a pivniciach.


In 1976, the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty (Litt­le Car­pat­hians) was estab­lis­hed wit­hin the Malé Kar­pa­ty moun­tain ran­ge. Cove­ring an area of 65,504 hec­ta­res, it stret­ches from the left bank of the Danu­be River to Nové Mes­to nad Váhom, span­ning a length of 100 kilo­me­ters. The area is ador­ned with seve­ral karsts, hou­sing notab­le caves such as Borin­ský, Pla­vec­ký, Dob­ro­vod­ský, and Čachtický.

Malé Kar­pa­ty is a moun­tain ran­ge in wes­tern Slo­va­kia, exten­ding from the sout­he­ast to the nort­hwest, ser­ving as a natu­ral boun­da­ry bet­we­en the Záho­rie Lowland and the cen­tral and eas­tern parts of the coun­try. Along its foot­hills and slo­pes, nume­rous hiking trails, cyc­ling rou­tes, and oppor­tu­ni­ties for acti­ve rec­re­a­ti­on await ent­hu­siasts. The ran­ge is cha­rac­te­ri­zed by diver­se ter­rain, fea­tu­ring wooded hills, mea­do­ws, and roc­ky sec­ti­ons. This varied lands­ca­pe pro­vi­des a habi­tat for a mul­ti­tu­de of plants and ani­mals, sho­wca­sing rich bio­di­ver­si­ty with rare species.

Bey­ond its natu­ral beau­ty, Malé Kar­pa­ty bears a rich his­to­ry and cul­tu­ral heri­ta­ge. The regi­on is dot­ted with ruins, cast­les, man­si­ons, and for­tres­ses. Addi­ti­onal­ly, Malé Kar­pa­ty is reno­wned for its wine­ma­king tra­di­ti­on. Vine­y­ards on the sout­hern slo­pes of the moun­tains pro­du­ce excel­lent wines, invi­ting visi­tors to savor the local vin­ta­ges in tra­di­ti­onal wine cellars.

The estab­lish­ment of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area emp­ha­si­zes the com­mit­ment to pre­ser­ving the uni­que natu­ral and cul­tu­ral fea­tu­res of Malé Kar­pa­ty. Whet­her explo­ring his­to­ri­cal land­marks, embar­king on out­do­or adven­tu­res, or enjo­y­ing the local wines, Malé Kar­pa­ty offers a mul­ti­fa­ce­ted expe­rien­ce that cap­ti­va­tes both locals and visi­tors alike.


Use Facebook to Comment on this Post