2006, 2007, 2008, 2009, 2011, 2012, 2013, 2014, Akvaristika, Časová línia, Divoké živorodky, Farebné živorodky, Príroda, Ryby, Živočíchy, Živorodky

Živorodky – ryby mnohých akvaristov v minulosti aj v súčasnosti

Hits: 41898

Kto z akvaristov sa nestretol so živorodkami? Asi nikto. Každý, kto choval rybičky sa stretol so živorodkami, dokonca o nich zväčša niečo počuli aj neakvaristi. V predstave väčšiny populácie sú predovšetkým mečovky a gupky – červené rybičky, také s peknými chvostmi. Skutočnosť je však samozrejme omnoho bohatšia. Živorodky predstavujú podľa môjho názoru akýsi spojovací článok v komunikácii medzi tými, ktorí sa zaoberajú akvaristikou a ktorí nie. Zastávajú výsadné postavenie vďaka tomu, že sú „známe“. Dúfam, že svojím príspevkom obohatím poznatky najmä tých, ktorí pod termínom živorodky vidia iba úzky profil druhov. Živorodky sú úžasná skupina aj z hľadiska biologického aj z hľadiska chovateľského. Živorodky sa vyskytujú v južnej časti Severnej Ameriky, v Strednej a v Južnej Amerike a malá časť z nich v Juhovýchodnej Ázii. Niektoré druhy žijú v brakických vodách, dokonca priamo v mori pri ústiach riek. Napr. Poecilia reticulata bola nájdená aj na voľnom mori v pobrežných oblastiach.

Taxonómia

Názov živorodky, ktorý sa bežne používa pre označenie týchto rýb je nepresný a skupina rýb nazvaná „živorodky“ je umelo vytvorená – nemá jasné taxonomické odôvodnenie. Predstavujú štyri čeľade: , Anablepidae, (patriace do radu Cyprinodontiformes) a Hemiramphidae (patriace medzi ). Medzi tzv. živorodkami totiž nájdeme pomerne dosť druhov, ktoré sa živorodosťou nevyznačujú. V taxonómii tejto skupiny je aj v súčasnosti veľký , možno aj preto, lebo ide pravdepodobne o evolučne mladú skupinu. Živorodky sú príbuzné kaprozúbkam. Samotná živorodosť je hodnotená evolučne ako vysoký stupeň vývoja. Veď stačí si uvedomiť, ktoré skupiny organizmov sa vyznačujú rovnakou schopnosťou – okrem iného aj človek rozumný – Homo sapiens – teda my sami. Systematika živorodiek je opísaná podrobne ďalej v článku.

Pre účely jednoznačného oddelenia a jasného pochopenia som si dovolil označiť bežne ponúkané druhy živorodiek ako živorodky farebné. Všetko sú to druhy vyšľachtené, ktoré vo svojej domovine vyzerajú inak. Najznámejšie druhy sú (na konci článku sa nachádza prehľad niektorých rodov):

Okrem týchto rozšírených rýb sem patrí veľa iných krásnych druhov. V tejto súvislosti treba povedať, že to, čo je rozšírené v našich akváriách, sa už len vzdialene podobá na ryby žijúce v prírode – to sa týka najmä druhu Poecilia reticulata.

Termínom divoké, prípadne prírodné živorodky označíme také, ktorých vzhľad sa blíži ku stavu v prírode. Malo by ísť o čistú a neprešľachtenú formu. Prax je trochu komplikovanejšia, totiž niektoré druhy ako napr. Poecilia wingei, ale aj iné, sa stále označujú za divoké druhy, ale ich populácia medzi chovateľmi môže byť už označená za akváriovú formu. Niektoré druhy sa bohužiaľ už skrížili v rukách akvaristov, najmä s Poecilia reticulata, prípadne došlo ku zmene správania – napr. u Girardinus falcatus, kde došlo k tolerancii voči narodeným jedincom iného druhu, čo divoká G. falcatus netoleruje. V našich nádržiach samozrejme menia divoké druhy aj svoje sfarbenie, ale stále predstavujú krásne rybičky. Niektoré druhy, napokon aj známe endlerky (už spomínaná P. wingei), patria medzi ohrozené druhy. Niektoré z nich ako Characodon audax sa pravdepodobne už v prírode nevyskytujú. Najznámejšie druhy:  Kempkes, Isbrücker, 2005 – predtým Poeclia endleri, endlerka, Poecilia reticulata Peters, 1859, Girardinus metallicus Poey, 1854, Regan, 1913, , 1896, Xiphophorus nezahualcoyotl Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990.

Biológia

Oplodňovanie živorodkám zabezpečuje špeciálny orgán, ktorý vznikol zrastením lúčov ritnej plutvy – gonopódium, v prípade čeľade Goodeidae a živorodých zástupcov Hemiramphidae ide o andropódium. Andropódium vzniklo trochu iným spôsobom. Gonopódium sa vyvíja počas dospievania. Morfológia gonopódia je rozlišovacím znakom. Tzv. oplodnením do zásoby sa vyznačujú poecilidy. Ide zvyčajne o 3-4 vrhy, avšak bol popísaný prípad 11 vrhov bez ďalšieho oplodnenia. Ide o to, že samček oplodní samičku, no spermie v jej tele prežívajú určé časové obdobie. Čiže, ak samček oplodní samičku, ta je schopná produkovať potomstvo teoreticky aj bez samca a to počas dosť dlhého časového obdobia.

Chov

Živorodkám Severnej a Strednej Ameriky vyhovuje polotvrdá, až tvrdá, minimálna hodnota pre chov je 4 °dGH, optimum je zhruba medzi 10 – 15 °dGH. Maximálna hodnota sa odporúča 25 °dGH. Tvrdšia voda nie je vhodná pre chov najmä Poecilia reticulata – vápnik im neprospieva. Za vhodné pH pre živorodky považujem hodnoty od 6 po 8.5, v prírode sa vyskytujú živorodky zväčša vo vodách s pH nad 7.5. Niektorí odporúčajú pridávať do vody soľ – keď ide o bežné druhy ako mečovky, gupky, molinézie, ktoré sú z oblastí, kde je koncentrácia solí vyššia. Odporúčaná dávka soli:

  • Poecilia sphenops – polievková lyžica na 10 litrov vody
  • Poecilia reticulata – polievková lyžica na 20 litrov vody
  • helleri, X. maculatus, X. variatus – polievková lyžica na 40 litrov vody

Ak sa rozhodneme soľ pridávať, je vhodné ryby na ňu privyknúť postupne. Soľ sama pôsobí aj preventívne voči chorobám, nutná však nie je, ja osobne momentálne nesolím. Aj tu platí, že je treba, aby chovateľ na rybách videl, či sú v dobrom stave a podľa toho riešil situáciu.

Ako raritu uvediem v súvislosti so soľou, že niektorí chovatelia morských rýb si účelovo chovajú gupky ako potravu, pričom ich privykajú na slanú vodu – majú totiž záujem, aby gupky prípadne mohli spolu s morskými rybami žiť aj dlhšie ako trvá jedno kŕmenie. O živorodkách je známe, že značne zaťažujú vodu svojimi výkalmi, preto je nutná silnejšia filtrácia, pravidelná výmena vody a odkaľovanie. Ako dlhoročný chovateľ živorodiek považujem za vhodné pestovať spolu so živorodkami tak, aby pokrývali celé dno. Čím budeme mať v nádrži väčšie množstvo rastlín, tým menej starostí nám budú spôsobovať výkaly rýb. Na tie treba tiež brať ohľad pri výbere prípadných vhodných spoločníkov v akváriu. Pomerne zaužívaný názor o nenáročnosti živorododiek je skreslený. Najviac tým, že nároky sú v prvom rade druhovo špecifické. Okrem toho šľachtené formy, najmä albinotické, sú veľmi chúlostivé. Vezmem si príklad gupiek – áno kedysi ich chov nepredstavoval väčší problém, aj sa akvaristom veľmi produktívne množili, dnes je však situácia iná – odchovať dnes gupky je neľahká záležitosť. Pre chov živorodiek sa odporúča pre väčšinu druhov kombinácia pohlaví 1:5 v prospech samičiek. V každom prípade je vhodné, aby samičiek bolo viac.

Ak by som mal odporučiť aké ryby sa hodia spolu do chovu so živorodkami, tak sa dostanem do pomerne ťažkej situácie. Mečovky mexické, gupky dúhové, väčšie druhy divoké ako napr. rod Xenotoca by som odporučil chovať s panciernikmi, malými druhmi amerických cichlíd, prípadne s kaprovitými druhmi ako je rod Barbus, Brachydanio. V prípade chovu malých druhov je situácia ešte ťažšia – hodia sa americké , rodov , Brochis, drobné ryby ako Boraras, prípadne rod čeľade Badidae. Divoké živorodky je vhodné chovať monodruhovo – pre každý druh zvláštna nádrž. Vzhľadom na veľkosť rýb nádrž nemusí byť ani veľmi veľká, často stačí 50 litrová. Ak napr. nemáte dostatok akvárií, prípadne chcete experimentovať, tak je možné kombinovať a divoké živorodky chovať aj vo viacdruhových nádržiach. Pritom je však žiaduce dbať na to, aby sme vybrali do spoločného druhy, ktoré sa spolu nekrížia. V každom prípade nie je vhodné podporovať chov napr. divokej formy Poecilia reticulata spolu so šľachtenou formou, prípadne kombináciu Poecilia wingei spolu s Poecilia reticulata v akejkoľvek forme.

Kŕmenie

Živorodky, ktoré sa bežne vyskytujú v obchodoch, ale aj v nádržiach akvaristov, sú dosť výrazne farebné. Aj z toho vyplýva, že musia odniekiaľ získať farbivo, aby zostali také krásne, farebné. Preto nemožno povedať, že by boli živorodky nenáročné na kŕmenie. Ak si chceme zachovať nádherné a kondíciu rýb, musíme dobre kŕmiť. Odporúčam najmä cyklop, rastlinné zložky – napr. , šalát, ktorý je dostupný iste každému. Veľmi vhodné je kŕmiť živou potravou, spomenul by som najmä drozofily, ktoré sú veľmi vďačne prijímané väčšími druhmi. Samozrejme kŕmiť môžeme aj žiabronôžkou, mikrami, grindalom, nálevníkom, dafniou, koretrou, atď.. V prípade, že odchovávame mladé, platia podobné pravidlá, ako pri odchove iných rýb, len sú ešte znásobené – je veľmi vhodné kŕmiť mlaď aj šesť-krát za deň, vtedy naozaj rastie ako z vody.

Rozmnožovanie

Živorodky sa rozmnožujú zväčša pomerne ľahko a ochotne aj v spoločenskej nádrži. Tento fakt je pravdepodobne aj príčinou rozšírenia ich chovu. Rodia živé mláďatá, ktoré sú schopné samostatne existovať hneď po narodení. Doba gravidity je zhruba štyri týždne, samozrejme nie u každého druhu je to špecifické, niektoré druhy rodia 1-2 mladé denne počas rodenia potomstva. Niektoré druhy, jedince sú kanibali, a svoje potomstvo si požierajú, iné nie. Prípadne ak dôjde v pôrodu v spoločnosti iných rýb, nie je vzácnosťou, ak samička porodí mladé, svoje mláďatá si nevšíma, ale tie „vyzbierajú“ práve okolité ryby. Zaujímavý je aj fakt, že často rodiaca samička si počas pôrodu mladé nevšíma, len čo však pôrod skončí, začne sa hon na výživnú potravu – alebo aspoň sa zmení vzťah matky a potomstva. Moje skúsenosti hovoria, že tieto pudy ovplyvňuje to, ako sa ryby v svojom prostredí cítia, akú potravu dostávajú. Ak sa cítia dobre, dostanú kvalitnú výživu, najlepšie aj živú, tak sa odmenia pokojným nažívaním si mladých, dospelých aj práve narodených jedincov.

Spôsob akým dochádza ku rodeniu a vôbec otázka živorodosti je zaujímavá. Poeciliidae majú v tele oplodnené a len tesne pred pôrodom sa ikry otvoria a z tela samičky vychádzajú už malé napodobeniny dospelcov. Ostatné čeľade sa nevyznačujú takouto ovovivipariou, mladé v tele matky u nich nie sú v ikernatých obaloch. Pozoruhodné je, že samica je schopná si uchovať spermie od samca do zásoby – mimo čeľade Goodeidae. Bol zaznamenaný prípad, kedy samička Gambusia affinis porodila 11 krát bez prítomnosti samca. V prípade, že už oplodnenú samičku oplodní nejaký samec opäť, prednosť pre nové potomstvo má nový genetický materiál, nie ten, ktorý sa už v tele samičky nachádza. Narodený poter živorodiek je veľký – je oveľa väčší ako poter ikernatých rýb. Najskôr ale rastie pomalšie ako u ikernačiek, po mesiaci sa však rozbehne. Rozdiely však závisia od chovateľových skúseností a možností. Pri komerčnom chove farebných živorodiek sa často používajú metódy ako optimalizovať množstvo mladých. Samice sa umiestňujú do rôznych košov, pôrodničiek. Tieto pomôcky mechanicky izolujú samice – potenciálne požierače narodených rybičiek, čím sa dosiahne vyšší počet rýb.

U živorodiek je známy funkčný . Pokusne boli izolované samičky Poecilia reticulata 24 hodín po narodení. Po dosiahnutí pohlavnej dospelosti porodili niektoré z nich napriek prísne oddelenému chovu mláďatá. Tieto fenotypové samičky boli vyšetrené histologicky, pričom sa zistilo, že u nich súčasne fungujú pohlavné žľazy oboch pohlaví. Vďaka tomuto obojpohlavnému usporiadaniu je možné – tzv. partenogenéza. (Dokoupil, 1981). S rozmnožovaním úzko súvisí téma šľachtenia – výberového chovu, kríženia. Platy, mečovky, moly majú rôzne formy, no najťažšie udržateľnými sú gupky. Moly (molly) – molinézie je výraz pre druhy rodu Poecilia, okrem P. reticulata. Z bežných druhov to sú: Poecilia latipinna, Poecilia sphenops, Poecilia velifera

Existuje mnoho tvarových aj farebných variantov, najmä u druhu Poecilia reticulata. V prípade deformovaných jedincov, nežiaducich foriem, odporúčam tieto z chovu vyradiť. Problémy pri chove z hľadiska šľachtenia – napr. pri množení blackmoll – čiernej formy Poecilia sphenops sa nám môže stať, že potomstvo nebude celé čierne ako . Prejavuje sa tú čiastočný návrat do divokej formy – genetický materiál pôvodnej formy z prírody má silnú váhu. Niektoré jedince budú ako forma calico – akoby postriekané čiernym farbivom. Veľa takýchto jedincov získa farbu po celom tele až v dospelosti. V každom prípade, občas je vhodné pri šľachtení občerstviť chov o jedinca z iného prostredia, napr. od známeho chovateľa, z obchodu apod. – a to sa týka všetkých živorodiek a všetkých rýb vôbec. Pri šľachtení je dôležité, či je znak recesívny, alebo dominantný. Ak chce sa niekto vážne zaoberať chovom farebných živorodiek a chce svoje rybičky vystavovať, je vhodné aby mal informácie z genetiky. Napr. ak je znak dominantný, jeho dedenie sa v zásade dedí aj pri krížení s jedincom bez tohto znaku. Ak je znak recesívny, musíme nájsť pre jeho zachovanie jedinca, ktorý nesie rovnaký znak.

Ustálenosť populácie dostaneme najskôr po tretej generácii, kedy sa požadovaný znak vyskytuje a ak sú potomkovia zdraví a rodia sa živí a sú samozrejme plodní. Obzvlášť niektoré krížence je veľký problém udržať v ustálenej forme. Krížia sa mnohé aj v prírode. Platy Xiphophorus maculatus, X. variatus, X. helleri sa často krížia medzi sebou, čím vzniká množstvo variantov. Napr. blackmolla Poecilia sphenops je pravdepodobne výsledkom šľachtenia divokej formy P. sphenops, P. latipinna a P. velifera. Tvar a sfarbenie najmä gupiek Poecilia reticulata je veľmi variabilné, preto zachovanie jednotlivých variet je veľmi náročne na skúsenosti chovateľa a na priestor, pretože takéto vyžaduje množstvo nádrží. Samičky dlhochvostých foriem majú na chvostovej plutve kresbu, krátkochvosté sú bez farby, no na samičke zväčša nie je vôbec vidieť o akú formu ide – aj o to je ťažšie ako platy, mečovky, molly. Preto nám logika káže zamerať sa na samčeky. Základné – súťažné tvary gupiek sú tieto: vlajka, lýra, rýľ, ihla, šerpa, , kruh, vejár, dolný mečík, , , . V prípade ak chcete dosiahnuť úspech na výstave, je vhodné chovať ryby v nádrži s dnom a rastlinami. V rámci živorodiek sa usporadúvajú súťažné – súťaže, na ktorých sa dodržujú predpísané , v týchto kategóriách: Poecilia reticulata, a Xipho-Molly. Sú štandarde pre: Poecilia sphenops, Poecilia velifera, Poecilia latipinna, Xiphophorus helleri, Xiphophorus maculatus, Xiphophorus variatus. Popri farebných živorodkách sa občas vystavujú aj už vyššie spomínané divoké živorodky. Príklad z bodovacieho lístka pre Poecilia reticulata. Za telo je maximum 28 bodov, z toho 8 za dĺžku, 8 za tvar a 12 za farbu. Chrbtová plutva sa hodnotí 23 bodmi, z toho 5 za dĺžku, 8 za tvar a 10 za farbu. Chvostová plutva môže získať 44 bodov: 10 za dĺžku, 20 za tvar a 14 za farbu. Vitalita sa hodnotí 5 bodmi.

Správanie

Živorodky sa zdržujú prevažne v strednej a vrchnej časti vodného stĺpca. V ich správaní sú zaznamenané modely sociálnej hierarchie podobnej niektorým cicavcom, v ktorej dominuje alfa samec. V prípade jeho odchodu, dôjde k jeho nahradeniu. Agresívnejšie správanie môžeme pozorovať len u samcov mečoviek – Xiphophorus helleri. Pri ich chove je vhodné chovať buď jedného samca, alebo aspoň piatich, aby sa rozložila. Tento prípad je obdobný ako pri chove afrických cichlíd rodu . Iným zaujímavým správaním sa vyznačuje dravý druh Belonesox belizamus, ktorý sa pári spôsobom, ktorý je veľmi rýchly, pretože dvojnásobne väčšia samica má snahu menšieho samca zožrať.

Choroby

Bohužiaľ aj živorodky trpia chorobami – staré známe zdravý ako rybička iste nevymyslel akvarista. Spomeniem krátko niektoré najčastejšie choroby:

  • ichtioftirióza – známa krupička spôsobená nálevníkom . – soľným kúpeľom, pomocou apod.
  • bakteriálny rozpad plutiev – veľká pliaga najmä u šľachtených gupiek. Spôsobujú ho baktérie Pseudomonas, a iné. Liečiť možno Acriflavínom.
  • mykobakterióza – tuberkulóza rýb –  brušná vodnateľnosť, prípade silné vychudnutie – prepadnutie bruška. Je spôsobená baktériou Mycobacterium. Je veľmi ťažko liečiteľná, vhodnejšie je napadnuté jedince odstrániť. Ako liečivo môžeme skúsiť použiť – entizol.

Systematika živorodiek

Trieda: Actinopterygii, rad: Beloniformes, čeľaď: Hemiramphidae, rod:
  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Kuhl, van Hasselt in van Hasselt, 1823
  • Hemirhamphodon Bleeker, 1866
  • Hyporhamphus Gill, 1859 – živorodý čiastočne
  • Nomorhamphus Weber, de Beaufort, 1922
  • Zenarchopterus Gill, 1864 – živorodý čiastočne

Rad Cyprinodontiformes, čeľaď Anablepidae, rod:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Anableps Scopoli, 1777
  • Jenynsia Günther, 1866
  • Oxyzygonectes Fowler, 1916 – nie je živorodý

Čeľaď , rody:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Alfaro Meek, 1912
  • Alloheterandria Hubbs, 1924
  • Aplocheilichthys Bleeker, 1863
  • Belonesox Kner, 1860
  • Brachyrhaphis Regan, 1913
  • Carlhubbsia Whitley, 1951
  • Cnesterodon Garman, 1895
  • Diphyacantha Henn, 1916
  • Fluviphylax Whitley, 1965
  • Gambusia Poey, 1854
  • Girardinus Poey, 1854
  • Heterandria Agassiz, 1853
  • Heterophallus Regan, 1914
  • Hylopanchax Poll, Lambert, 1965 – nie je živorodý
  • Hypsopanchax Myers, 1924 – nie je živorodý
  • Laciris Huber, 1982 – nie je živorodý
  • Lamprichthys Regan, 1911 – nie je živorodý
  • Limia Poey, 1854
  • Micropoecilia Hubbs, 1926
  • Mollienesia Lesueur, 1821
  • Neoheterandria Henn, 1916
  • Pamphorichthys Regan, 1913 – nie je živorodý
  • Pantanodon Myers, 1955 – nie je živorodý
  • Phallichthys Hubbs, 1924
  • Phalloceros Eigenmann, 1907
  • Phalloptychus Eigenmann, 1907
  • Phallotorynus Henn, 1916
  • Plataplochilus Ahl, 1928 – nie je živorodý
  • Poecilia Bloch, Schneider, 1801
  • Poeciliopsis Regan, 1913
  • Priapella Regan, 1913
  • Priapichthys Regan, 1913
  • Procatopus Boulenger, 1904 – nie je živorodý
  • Pseudopoecilia Regan, 1913
  • Quintana Hubbs, 1934
  • Scolichthys Rosen, 1967
  • Tomeurus Eigenmann, 1909
  • Xenodexia Hubbs, 1950
  • Xiphophorus Heckel, 1848

Čeľaď Goodeidae, rod:

  • Arrhamphus Günther, 1866 – živorodý čiastočne
  • Allodontichthys Hubbs, Turner, 1939
  • Alloophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Allotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Ameca Miller, Fitzsimmons, 1971
  • Ataeniobius Hubbs, Turner, 1939
  • Crenichthys Hubbs, 1932 – fosílny druh
  • Empetrichthys Gilbert, 1893 – fosílny druh
  • Girardinichthys Bleeker, 1860
  • Goodea Jordan, 1880
  • Hubbsina de Buen, 1940
  • Chapalichthys Meek, 1902
  • Characodon Günther, 1866
  • Ilyodon Eigenmann, 1907
  • Neoophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Skiffia Meek, 1902
  • Xenoophorus Hubbs, Turner, 1939
  • Xenotaenia Turner, 1946
  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Zoogoneticus Meek, 1902
Ilustratívny prehľad niektorých druhov jednotlivých rodov

Rod Xiphophorus

  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Rosen, 1960
  • X. andersi Meyer, Schartl, 1980
  • X. birchmanni Lechner, Radda, 1987
  • X. clemenciae Alvarez, 1959
  • X. continens Rauchenberger, Kallman, Morozot, 1990
  • X. cortezi Rosen, 1960
  • X. couchianus Girard, 1859
  • X. evelyenae Rosen, 1960
  • X. gordoni Miller, Minckley, 1963
  • X. helleri Heckel, 1848
  • X. kosszanderi Meyer, Wischnath, 1981
  • X. maculatus Günther, 1866
  • X. malinche Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. mayae Meyer, Schartl, 2002
  • X. meyeri Schartl, Schröder, 1988
  • X. milleri Rosen, 1960
  • X. mixei Kallman, Walter, Morizot, Kazianis, 2004
  • X. montezumae Jordan, Snyder, 1899
  • X. monticolus Kallman, Walter, Morizot, Kazianis, 2004
  • X. multilineatus Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. nezahualcoyotl Rauchenberger, Kallman, Morizot, 1990
  • X. nigrensis Rosen, 1960
  • X. pygmaeus Hubbs, Gordon, 1943
  • X. roseni Meyer, Wischnath, 1981
  • X. signum Rosen, Kallman, 1969
  • X. variatus Meek, 1904
  • X. xiphidium Gordon, 1932

Rod Poecilia

  • Xenotoca Hubbs, Turner, 1939
  • Poecilia amazonica Garman, 1895
  • P. boesemani Poeser, 2003
  • P. butleri Jordan, 1889
  • P. catemaconis Miller, 1975
  • P. caucana Steindachner, 1880
  • P. caudofasciata Regan, 1913
  • P. chica Miller, 1975
  • P. dauli Meyer, Radda, 2000
  • P. elegans Trewavas, 1948
  • P. formosa Girard, 1859
  • P. gillii Kner, 1863
  • P. hispaniolana Rivas, 1978
  • P. koperi Poeser, 2003
  • P. kykesis Poeser, 2002
  • P. latipinna Lesueur, 1821
  • P. latipunctata Meek, 1904
  • P. mercellinoi Poeser, 1995
  • P. maylandi Meyer, 1983
  • P. mechthildae Meyer, Etzel, Bork, 2002
  • P. mexicana Steindachner, 1863
  • P. nicholsi Myers, 1931
  • P. orri Fowler, 1943
  • P. petensis Günther, 1866
  • P. reticulata Peters, 1859
  • P. salvatoris Regan, 1907
  • P. sphenops Valenciennes, 1846
  • P. sulphurara Alvarez, 1948
  • P. teresae Greenfield, 1990
  • P. vandepolli Van Ludth de Jeude, 1887
  • P. velifera Regan, 1914
  • P. vivipara Bloch, Schneider, 1801
  • P. wandae Poeser, 2003

Literatúra

  • Hieronimus Harro, 1999, Živorodky, Ján Vašut, Praha, 72 pp.
  • Dokoupil Norbert, 1981: Živorodky, Státní zemědělské nakladatelství, p. 70
  • www.aquatab.net
  • www.fishbase.org

 

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2008, Africké cichlidy, Časová línia, Cichlidy, Príroda, Ryby, Tanganika cichlidy, Živočíchy

Cyphotilapia gibberosa – divoký závan Afriky

Hits: 13742

Druh sa považoval za formu Cyphotilapia frontosa. C. frontosa má na o jeden priečny pruh viac ako C. gibberosa. Oba druhy sú pre mňa predstavitelia najdivokejšej formy prírody a zá symbolmi Afriky. Dosahuje 30 – 50 cm. V prírode žije v hlbších častiach jazera zhuba 40 metrov pod hladinou. Pri výlove je nutné postupovať postupne, inak dôjde ku poškodeniu plynového mechúru. Tanganyika uvádza, že odlovenie preto trvá 4 – 5 dní.

V akváriu je niekedy zaujímavé, ako prijíma potravu z dna. Ako sacie čerpadlo – priblíži sa a nasaje vodu do seba. sa jej tlakom dostane do . Substrát potom vypľuje. Veľmi zaujímavé to je v prípade ak žerie „„. Ako potrava je pre ne vhodná väčšia strava, prijíma aj rybie , veľmi rady žerú , ale aj . približne do siedmich centimetrov sú pre ne potravou. sú veľké ryby, veď len na výšku môžu dosiahnuť viac ako 10 cm. Hodí sa to väčšieho , odporúčal by som 1 000 litrov a viac. V nízkom akváriu trpia ich prsné . Z hľadiska náročnosti by som Cyphotilapie zhodnotil ako stredne náročnú. Je to inteligentná ryba, ktorá sa dokáže naučiť prijímať potravu aj z , nechá sa aj pohladiť. Je však ľakavá a vzhľadom na svoju silu, dokáže riadne ošpliechať aj vás. Pri prijímaní potravy je frontóza agresívnejšia. O jedného jedinca Copadichromis borleyi kadangxo red fin som prišiel dosť kurióznym spôsobom. Pri prijímaní potravy sa ako vždy nekompromisne pchali borlejáky ku strave. Lenže Cyphotilapia gibberosa bola ešte hladnejšia a hlavne silnejšia. Jej sú naozaj grandiózne a keďže nedbala na následky, milej samičke Copadichromisa načala tvár. Na jednej strane sa naskytol viditeľný šrám, na druhej ešte väčší plus oko, ktoré držalo len na zopár milimetroch. Bodku súboja o potravu dokončil Pseudotropheus socolofi albin, ktorý musím priplával k postihnutej, otvoril papuľu, namieril a silným trhom oko s pôžitkom spapal. Akoby nič iné nebolo náplňou jeho existencie, len čakať na takúto príležitosť. – po tomto nehanebnom akte okamžite ale pokojne ufujazdil preč. Iné ryby nevšímajú, majestátne plávajú a nič ich za normálnych okolností nevyruší. Ale pokiaľ sa niektoré ryba postaví proti nej, dokáže sa účinne brániť. Niektoré jedince sú temperamentnejšie, avšak frontózy sú zväčša pokojné. Voči sebe, vlastnému druhu, sú často veľmi aktívne. je ťažšie, za hlavný predpoklad by som považoval .

Use to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Ryby, Živočíchy

Morfológia rýb

Hits: 12024

Telo rýb tvorí hlava, trup, chvost. Chrbtová ť sa pomenúva odborne dorzálnou a brušná časť ventrálnou. Tvarom tela sa prispôsobujú prúdeniu , na ktorý sú v prírode adaptované hydrodynamicky. Niektoré majú tvar z bokov sploštený: Pterophyllum (), Symphysodon (), iné sú šťukovitého tvaru . Sploštené telo je na viac-menej stojacu vodu a vysokú, hustú trávovitú vegetáciu. Samozrejme svoju úlohu hrá a genetická výbava. Druhy vyslovene prúdnicového tvaru sú často . Druhy, ktoré nemajú nejakú časť tela zvýraznenú pochádzajú obyčajne z hlbokých vôd väčších jazier – v takomto prípade aj ich nie sú schopné zabezpečiť ideálne . Plutvy majú ryby párové – brušné a prsné a nepárové – chvostová a chrbtová, ritná, prípadne tuková.

Aj ústami sa ryby prispôsobujú svojmu životnému prostrediu. majú ústnu dutinu značne ozubenú, no tvar zubov iných typov rýb je skôr v podobe piestov mlynského kolesa. Horné smerujúce nahor majú druhy chytajúce vodný , a druhy prijímajúce potravu najmä z hladiny. Vodorovne stavané ústa – sú najbežnejšie, ale druhy spodnej časti vodného stĺpca, dnové ryby majú často – napr. , , , nož, číky. Aj tvar gonopódia – samčieho pohlavného orgánu živorodiek patrí medzi určovacie znaky. Podobne , ktorý sa vyvíja samcom rodu . Je to vlastne predĺženie chvostovej plutvy, začína vyrastať samcom pri dospievaní, prípadne pri zmene pohlavia. Pre ryby je veľmi dôležým orgánom, a je v živočíšnej ríši ojedinelý. Mnoho jej funkcií je ešte opradených tajomstvom, ale každopádne ryba sa pomocou nej dokáže orientovať, cítiť nebezpečenstvo. Oslepená ryba sa orientuje a pláva bez zaváhania vďaka bočnej čiare. Čeľaď sa vyznačuje dvoma bočnými čiarami. hovoria o počte lúčov v plutvách, počte šupín, ktoré opisuje vzorec. Tento je druhovo špecifický.

Ryby oplývajú väčšinou monokulárnym videním. Existujú však aj druhy, ktoré sa tešia binokulárnemu videniu ako aj . limituje ich pohľad na okolie, inak tieto druhy skladajú obraz. Ak takáto ryba chce vnímať svoju zrakom, musí k nej pristupovať zboku. Vysvetlím to zrejme na človeku bližšom príklade – predstavte si králika – ak je ústami otočený ku vám – pozerá sa nabok – pred seba nevidí, ak vás chce vidieť – musí otočiť hlavu o 90°. Ryby nemajú slzné žľazy ani očné viečka – zavrieť nedokážu, ani plakať.

rýb závisí najmä od podmienok prostredia, správania a režimu dňa a . Ryby hrajú rôznymi farbami, vyskytujú sa vo všetkých farbách, napriek to, ja by som povedal vďaka nedostatku svetla. Predsa len do vody prenikne menej slnečného svitu ako na suchú zem. Ryby dokážu svoju farbu aj zmeniť, čo môžeme aj my pozorovať vo svojom akváriu – je to však druhovo špecifické. môže byť teda odlišné od toho denného. Obyčajne vtedy stráca kontrast a ryby majú celkovo tmavšie . Niekedy je zmena tak veľká, že ryby si občas začínajúci akvarista pomýli. Podobne dokážu ryby meniť farbu pri chorobe – avšak vtedy nemusí isť len o stmavnutie, ale aj o vyblednutie. a kontrastnejšie sfarbenie má ryba počas rozmnožovania, keď je v kondícii, pri predvádzaní v skupine, pred partnerkami apod., ak nie je stresovaná. Sfarbenie závisí aj od veku – mladé jedince sú často rovnako sfarbené, ale pri dospievaní sa dajme tomu samce sfarbia inak a samičky zostanú viac-menej rovnaké. Na (napokon aj iných živočí) má vplyv . Je zaujímavé, že , ktorá obsahuje množstvo prírodného farbiva karoténu sa používa na vyfarbenie rýb.

Upozorniť by som chcel najmä na to, že ryby ktoré sú v akvaristických obchodoch nie sú sfarbené tak dobre, ako v prírode, alebo po dlhšej dobe u akvaristu. Dôvod je prozaický, v obchode, na verejnosti sú pod neustálym stresom. Takže, ak ste niekedy sklamaní, keď sa pozriete do literatúry a zapáči sa vám nejaký druh, ktorý potom v obchode vôbec nevyzerá tak pekne, vedzte, že ak mu poskytnete kvalitné podmienky, onedlho sa zafarbí do krásy. Naopak, mnohokrát sa vám veľmi páčia ryby, ktoré si kúpite a časom stratia pôvodné farby. V horšom prípade boli napichané nejakým farbivom, alebo boli „dopované“ nejakým krmivom, ktoré obsahovali vysoké dávky farbív. Napr. astaxantínu, alebo karoténu. Samozrejme, niekedy nejde o nič zlé, len o zmenu sfarbenia vplyvom inej výživy. Napokon pri správnom kŕmení možno naopak dosiahnuť farby, aké ste predtým na svojich rybách nepozorovali.

Niektoré sa vyznačujú väčšími vonkajšími telesnými rozdielmi, iné menej, a niektoré vôbec, každopádne pohlavia sa rozlišujú inými vnútornými telesnými rozdielmi. Medzi patrí najmä sfarbenie. Samce sú takmer vždy prenikavejšie sfarbené, ich kresba je bohatšia, kontrastnejšia. Pri niektorých druhoch, napr. neónke červenej, terčovcoch, skalároch je sfarbenie oboch pohlaví takmer totožné, pri niektorých druhoch sú rozdiely postrehnuteľné, no niektoré druhy prejavujú značné . Tvarom sa nejako výrazne ryby pohlavne obyčajne nelíšia. Na druhej strane z hľadiska rozlišovania je sfarbenie častokrát ťažko posúditeľné a , celého tela je determinujúcejší. V prípadoch, kedy sa vzájomne pohlavia odlišujú tvarom, napr. tvarom plutiev, dĺžkou tela, tvarom úst, bruška apod. je veľmi veľa, sú však ťažšie identifikovateľné, pretože rozdiely sú častokrát len jemné, ale sú jednoznačnejšie ako sfarbenie. Samičky majú často zadné plutvy oblejšie, samčekovia ich majú hranatejšie, niekedy sa na nich vyskytuje . Samičky majú zvyčajne oblejšie, plnšie bruško ako samce. Chrbtová plutva samcov je rovnako obyčajne mohutnejšia, kontrastnejšia. Samce sú silnejšie, zvyčajne dorastajú do väčších dĺžok. Značný dimorfizmus sa prejavuje u pávích očiek – Poecilia reticulata, kde sú obe pohlavia veľmi rozdielne tvarom celého tela aj sfarbením. Samce sú v tomto prípade menšie, štíhlejšie a oveľa farebnejšie, samičky sú neraz celkom bez farby.

Use to Comment on this Post