Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Obce, Mestá, Česko, Fotografie

Mikulášovice – český Solingen

skala
Hits: 1865

Mikulášovice sú rozložité, bez strediska, majú charakter priemyselnej . Mikulášovice vznikli asi v 10. alebo 11. storočí. V 12. storočí tu žilo niekoľko rodín, ktoré sa zapodievali pálením uhlia. Neskôr poľnohospodárstvu a chovu dobytka. Početné názvy slovanských miest na okolí nasvedčujú tomu, že tento kraj bol obývaný Slovanmi, konkrétne lužickými Srbmi. V roku 1779 tu žilo 3700 obyvateľov. Vyrastali tu brusiarne, rozmáhalo sa nožiarstvo. V roku 1891 tu bola založená Priemyselná škola nožiarska (mikulasovice.cz). Okrem nožov sa tu vyrábali aj kordy, britvy a chirurgické nástroje (Informačná tabuľa). Po odtrhnutí Sudiet v roku 1938 odišlo z tadeto takmer celé české obyvateľstvo (mikulasovice.cz). Nemecké pomenovanie pre Mikulášovice je Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice sa nachádzajú sa v západnej časti Šluknovského výbežku v nadmorskej výške 414 metrov nad morom. Pred rokom 1914 boli s necelými 8 tisícmi obyvateľmi, najväčšou obcou -Uhorska (Wikipedia CS). V súčasnosti tu na ploche 25.85 km2 žije 2189 obyvateľov. Miestne časti: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historické názvy: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Obec je dlhá 7 kilometrov (ceskesvycarsko.cz), kopíruje Mikulášovický potok. Nad obcou sa nachádza kaplnka Najsvätejšej trojice. Jej pôdorys je trojúholníkový, je postavená z pieskovcových kvádrov. Kedysi to bola drevená stavba krytá šindelom. Navývala sa „U piatich líp“ (Informačná tabuľa). 

Až do roku 1938 sa tu konali veľkonočné jazdy, resp. jazdy križiakov, zvyk ktorý sa do súčasnosti dochoval iba v Lužici (ceskatelevize.cz). V roku 2011 bola veľkonočná jazda obnovená (Wikipedia CS). Sú veľmi obľúbené, počas veľkonočnej nedele prechádzajú jazdci na koňoch. Začnú od kostola, kde od farára dostanú požehnanie. Oblečení sú v čiernych frakoch a s cylindrami na hlavách (Informačná tabuľa). Konajú sa tu aj nožiarske na nádvorí továrne Mikov (ceskesvycarsko.cz). Údajne sa tu nachádzajú jedny za najväčších varhanov v Česku. Obec bola prezývaná aj český Solingen (Wikipedia CS).

Mikulášovice ist eine ausgedehnte Siedlung ohne zentrales Ortszentrum und hat den Charakter einer Industrieortschaft. Entstanden ist sie vermutlich im 10. oder 11. Jahrhundert. Im 12. Jahrhundert lebten hier mehrere Familien, die sich mit der Köhlerei beschäftigten, später mit Landwirtschaft und Viehzucht. Zahlreiche slawische Ortsnamen in der Umgebung deuten darauf hin, dass dieses Gebiet von Slawen, genauer von Lausitzer Sorben, besiedelt war. Im Jahr 1779 hatte der Ort 3.700 Einwohner. Schleifereien entstanden und die Messerherstellung entwickelte sich. 1891 wurde hier die Gewerbliche Messerschule gegründet (mikulasovice.cz). Neben Messern wurden auch Degen, Rasiermesser und chirurgische Instrumente produziert (Informationstafel). Nach der Abtrennung des Sudetenlandes im Jahr 1938 verließ fast die gesamte tschechische Bevölkerung den Ort (mikulasovice.cz). Der deutsche Name für Mikulášovice ist Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice liegt im westlichen Teil des Schluckenauer Zipfels in einer Höhe von 414 Metern über dem Meeresspiegel. Vor 1914 war es mit knapp 8.000 Einwohnern das größte Dorf in Österreich-Ungarn (Wikipedia CS). Heute leben hier auf einer Fläche von 25,85 km² 2.189 Einwohner. Ortsteile: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historische Namen: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Das Dorf ist 7 Kilometer lang (ceskesvycarsko.cz) und folgt dem Mikulášovice-Bach. Über dem Ort befindet sich die Dreifaltigkeitskapelle mit dreieckigem Grundriss, gebaut aus Sandsteinquadern. Ursprünglich war es ein hölzernes Gebäude mit Schindeldach. Sie wurde „Bei den fünf Linden“ genannt (Informationstafel).

Bis 1938 fanden hier Osterreiten bzw. Kreuzritterritte statt – ein Brauch, der sich bis heute nur in der Lausitz erhalten hat (ceskatelevize.cz). 2011 wurde der Brauch des Osterreitens wiederbelebt (Wikipedia CS). Er ist sehr beliebt: am Ostersonntag reiten Reiter hoch zu Ross durch den Ort. Sie beginnen an der Kirche, wo sie vom Pfarrer den Segen erhalten. Gekleidet sind sie in schwarzen Fräcken und mit Zylindern auf dem Kopf (Informationstafel). Auch Messerfeste finden hier im Hof der Mikov-Fabrik statt (ceskesvycarsko.cz). Angeblich befinden sich hier eine der größten Orgeln in Tschechien. Der Ort wurde auch als „Böhmisches Solingen“ bezeichnet (Wikipedia CS).

Mikulášovice is a sprawling settlement without a central square, having the character of an industrial village. It probably originated in the 10th or 11th century. In the 12th century, several families lived here who engaged in charcoal burning, later in agriculture and livestock breeding. Numerous Slavic place names in the surroundings indicate that this area was inhabited by Slavs, specifically Lusatian Serbs. In 1779, the population numbered 3,700. Grinding shops developed, and cutlery production flourished. In 1891, the Industrial School of Cutlery was founded here (mikulasovice.cz). In addition to knives, swords, razors, and surgical instruments were produced here (information board). After the annexation of the Sudetenland in 1938, almost the entire Czech population left (mikulasovice.cz). The German name for Mikulášovice is Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice is located in the western part of the Šluknov Spur at an altitude of 414 meters above sea level. Before 1914, with almost 8,000 inhabitants, it was the largest village in Austria-Hungary (Wikipedia CS). Today, 2,189 inhabitants live here on an area of 25.85 km². Local parts: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historical names: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). The village is 7 kilometers long (ceskesvycarsko.cz) and follows the Mikulášovice Brook. Above the village stands the Chapel of the Holy Trinity, with a triangular ground plan built of sandstone blocks. Originally, it was a wooden building covered with shingles. It was called “At the Five Lindens” (information board).

Until 1938, Easter rides or crusaders‘ rides were held here, a custom that has survived to the present only in Lusatia (ceskatelevize.cz). In 2011, the Easter ride was revived (Wikipedia CS). They are very popular: on Easter Sunday, riders on horseback parade through the village. They start at the church, where they receive a blessing from the priest. They wear black frock coats and top hats (information board). Cutlery festivals are also held here in the courtyard of the Mikov factory (ceskesvycarsko.cz). Allegedly, one of the largest pipe organs in the Czech Republic is located here. The village was also nicknamed the “Czech Solingen” (Wikipedia CS).

Mikulášovice to rozległa miejscowość bez centralnego rynku, o charakterze przemysłowym. Powstała prawdopodobnie w X lub XI wieku. W XII wieku mieszkało tu kilka rodzin zajmujących się wypalaniem węgla drzewnego, później rolnictwem i hodowlą bydła. Liczne słowiańskie nazwy miejscowe w okolicy świadczą o tym, że region ten był zamieszkany przez Słowian, a konkretnie Serbołużyczan. W 1779 roku żyło tu 3700 mieszkańców. Powstawały szlifiernie, rozwijało się nożownictwo. W 1891 roku założono tu Szkołę Przemysłową Nożowniczą (mikulasovice.cz). Oprócz noży produkowano tu także kordy, brzytwy i narzędzia chirurgiczne (tablica informacyjna). Po oderwaniu Sudetów w 1938 roku prawie cała ludność czeska opuściła miejscowość (mikulasovice.cz). Niemiecka nazwa Mikulášovic to Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice leżą w zachodniej części Wysunięcia Szluknowskiego na wysokości 414 m n.p.m. Przed 1914 rokiem, z niemal 8 tysiącami mieszkańców, była to największa wieś w Austro-Węgrzech (Wikipedia CS). Obecnie na powierzchni 25,85 km² mieszka tu 2189 osób. Części miejscowości: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Nazwy historyczne: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Wieś ma 7 km długości (ceskesvycarsko.cz), biegnie wzdłuż potoku Mikulášovický. Nad miejscowością znajduje się Kaplica Trójcy Świętej o trójkątnym planie, zbudowana z bloków piaskowca. Dawniej była to drewniana budowla kryta gontem. Nazywała się „U pięciu lip” (tablica informacyjna).

Do 1938 roku odbywały się tu jazdy wielkanocne, tzw. jazdy krzyżowe, zwyczaj, który do dziś przetrwał jedynie na Łużycach (ceskatelevize.cz). W 2011 roku zwyczaj ten został odnowiony (Wikipedia CS). Cieszy się dużą popularnością – w niedzielę wielkanocną jeźdźcy na koniach przejeżdżają przez miejscowość. Rozpoczynają od kościoła, gdzie od proboszcza otrzymują błogosławieństwo. Ubrani są w czarne fraki i cylindry (tablica informacyjna). Odbywają się tu również święta nożownicze na dziedzińcu fabryki Mikov (ceskesvycarsko.cz). Podobno znajdują się tu jedne z największych organów w Czechach. Miejscowość nazywano także „czeskim Solingen” (Wikipedia CS).

Mikulášovice jsou rozlehlé, bez centrálního střediska, mají charakter průmyslové obce. Vznikly patrně v 10. nebo 11. století. Ve 12. století zde žilo několik rodin, které se věnovaly pálení dřevěného uhlí, později zemědělství a chovu dobytka. Množství slovanských názvů míst v okolí nasvědčuje tomu, že kraj byl obýván Slovany, konkrétně Lužickými Srby. V roce 1779 zde žilo 3 700 obyvatel. Vznikaly brusírny a rozvíjelo se nožířství. V roce 1891 zde byla založena Průmyslová škola nožířská (mikulasovice.cz). Kromě nožů se vyráběly i kordy, břitvy a chirurgické nástroje (informační tabule). Po odtržení Sudet v roce 1938 odtud odešla téměř celá česká populace (mikulasovice.cz). Německé označení pro Mikulášovice je Nixdorf (Wikipedia CS).

Mikulášovice leží v západní části Šluknovského výběžku v nadmořské výšce 414 metrů. Před rokem 1914 byly s necelými 8 tisíci obyvateli největší obcí Rakouska-Uherska (Wikipedia CS). V současnosti zde na ploše 25,85 km² žije 2 189 obyvatel. Místní části: Mikulášovice, Mikulášovičky, Salmov, Tomášov. Historické názvy: Nixendorf, Nickelsdorff, Nickilstorf, Nicklauszdorff, Niexendorffl, Nyklsdorf, Nikolstorff, Niclsdorf, Nixdorf, Mykulassowic, Mikulassowicz (Wikipedia CS). Obec je dlouhá 7 kilometrů (ceskesvycarsko.cz) a kopíruje Mikulášovický potok. Nad obcí se nachází kaple Nejsvětější Trojice s trojúhelníkovým půdorysem, postavená z pískovcových kvádrů. Původně to byla dřevěná stavba krytá šindelem. Nazývala se „U pěti lip“ (informační tabule).

Až do roku 1938 se zde konaly velikonoční jízdy, resp. křižácké jízdy – zvyk, který se do současnosti dochoval už jen v Lužici (ceskatelevize.cz). V roce 2011 byla velikonoční jízda obnovena (Wikipedia CS). Jsou velmi oblíbené: na velikonoční neděli projíždějí jezdci na koních obcí. Začínají u kostela, kde od faráře dostanou požehnání. Jsou oblečeni v černých fracích a cylindrech (informační tabule). Konají se zde také nožířské slavnosti na nádvoří továrny Mikov (ceskesvycarsko.cz). Údajně se zde nacházejí jedny z největších varhan v Česku. Obci se přezdívalo také „český Solingen“ (Wikipedia CS).

 

Krajina, Zahraničie, Obce, Moravské obce, Česko, Fotografie

Rajnochovice – obec lesa aj valašskej katedrály

skala
Hits: 654

Rajnochovice sú turistickým centrom Hostýnskych vrchov. Obec je pestrá, prevažne zalesnená z mnohými pasienkami, ktoré sú dedičstvom osídľovania. V lete tu je trojnásobné množstvo obyvateľov, nachádza sa tu viac ako 550 rekreačných chát a objektov (rajnochovice.cz). Rajnochovice vznikli z niekoľkých osád: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a iné, v ktorých žili drevári, uhliari, pastieri, roľníci, strechári. V roku 1640 sa narodil bača Rajnoch, slúžil na kelčskom panstve. 8. máj 1721 je dátum založenia Rajnochovíc. Historická názov je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikali huty a , na území dnešnej obce bola postavená vysoká pec a mlyn. V roku 1775 v Rajnochoviciach žilo 1775 obyvateľov (rajnochovice.cz). 

Neďaleko od dnešného cintorína stál v minulosti drevený kostolík svätej Anny, zrejme z 12. storočia. Vedľa dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postaviť chrám Narodenia Panny Márie a svätej Anny v rokoch 1711 – 1716. Je nazývaný „valašskou katedrálou“, funguje ako pútnické miesto, každoročne sa tu koná púť (rajnochovice.cz).

V roku 1775 bolo v Rajnochoviciach päť vodných píl a dva mlyny. Koncom 19. storočia 7 mlynov. V súčasnosti sú tu dve píly (rajnochovice.cz). V rokoch 1904 až 1906 bola v Rajnochoviciach vybudovaná úzkokoľajná lesná železnica za účelom zvážania dreva k píle. Vozne mali nosnosť 6000 kg. Súčasťou boli dva osobné vozne pre výlety panstva. Po jej likvidácii v roku 1925 ostala dodnes malebná lesná cesta „štreka“ (rajnochovice.cz).

Najväčším bohatstvom obce boli vždy a sú . sa z lesov v minulosti nezvážalo, ale splavovalo. Pre zvýšenie toku sa vybudovali malé priehrady, tzv. „klauzy“. Klauza na Rosošence sa zachovala dodnes. Splavovanie trvalo 10 až 14 dní (rajnochovice.cz). Rajnochovice sú známe aj výrobou rázovitej „rajnochovskej keramiky“ – toufar. ktorá sa tvorila v 19. storočí (rajnochovice.cz).

Rajnochovice is a tourist center of the Hostýn Hills. The village is diverse, predominantly forested with many meadows, which are a legacy of settlement. In the summer, the population triples, and there are more than 550 recreational cottages and facilities (rajnochovice.cz). Rajnochovice originated from several settlements: Polom, Hodonovice, Černá Ves, Kateřinice, Košov, and others, where woodcutters, charcoal burners, shepherds, farmers, and roofers lived. In 1640, the shepherd Mikuláš Rajnoch was born, who served in the Kelč estate. May 8, 1721, is the date of the founding of Rajnochovice. The historical name of the village is Zálhotí. Ironworks and mills were established near Hostýn, and a blast furnace and mill were built in the territory of today’s village. In 1775, there were 1,775 inhabitants in Rajnochovice (rajnochovice.cz).

Not far from the current cemetery stood a wooden church of St. Anne in the past, probably from the 12th century. Next to it, Cardinal Wolfgang of Schrattenbach had the Church of the Nativity of the Virgin Mary and St. Anne built between 1711 and 1716. It is called the „Valassian Cathedral“ and serves as a pilgrimage site, hosting an annual pilgrimage (rajnochovice.cz).

In 1775, there were five water sawmills and two mills in Rajnochovice. By the end of the 19th century, there were seven mills. Currently, there are two sawmills (rajnochovice.cz). From 1904 to 1906, a narrow-gauge forest railway was built in Rajnochovice for transporting timber to the sawmill. The wagons had a capacity of 6000 kg. It included two passenger wagons for estate excursions. After its liquidation in 1925, the picturesque forest road „štreka“ remained to this day (rajnochovice.cz).

The greatest wealth of the village has always been and remains the forests. Wood from the forests was not transported but floated. Small dams, called „klauzy,“ were built to increase the water flow. The klauza at Rosošenka has been preserved to this day. Floating lasted 10 to 14 days (rajnochovice.cz). Rajnochovice are also known for the production of distinctive „Rajnochovice ceramics“ – toufar, which was created in the 19th century (rajnochovice.cz).

Rajnochovice jsou turistickým centrem Hostýnských vrchů. Obec je pestrou, převážně zalesněnou s mnoha pastvinami, které jsou dědictvím osídlení. V létě zde žije trojnásobek obyvatelstva, a nachází se zde více než 550 rekreačních chat a objektů. Rajnochovice vznikly z několika osad: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a další, kde žili dřevorubci, uhlíři, pastevci, rolníci, šindeláři. V roce 1640 se narodil bača Mikuláš Rajnoch, sloužil na kelčském panství. 8. května 1721 je datem založení Rajnochovic. Historický název obce je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikaly hutě a mlýny, na území dnešní obce byla postavena vysoká pec a mlýn. V roce 1775 v Rajnochovicích žilo 1775 obyvatel. Nedaleko od dnešního hřbitova stál v minulosti dřevěný kostelík svaté Anny, zřejmě z 12. století. Vedle dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postavit chrám Narození Panny Marie a svaté Anny v letech 1711 – 1716. Je nazýván „valašskou katedrálou“, funguje jako poutní místo, každoročně se zde koná pouť. V roce 1775 bylo v Rajnochovicích pět vodních pil a dva mlýny. Koncem 19. století 7 mlýnů. V současnosti jsou zde dvě pily. V letech 1904 až 1906 byla v Rajnochovicích vybudována úzkorozchodná lesní železnice za účelem zvážení dřeva k pílám. Vozíky měly nosnost 6000 kg. Součástí byly dva osobní vozy pro výlety panstva. Po její likvidaci v roce 1925 zůstala dodnes malebná lesní cesta „štreka“. Největším bohatstvím obce byly vždy a jsou lesy. Dřevo se z lesů v minulosti nezváželo, ale splavovalo. Pro zvýšení toku vody se postavily malé přehrady, tzv. „klauzy“. Klauza na Rosošence se zachovala dodnes. Splavování trvalo 10 až 14 dní. Rajnochovice jsou známé i výrobou rázovité „rajnochovské keramiky“ – toufar, která se tvořila v 19. století.

Krajina, Slovensko, TOP, Fotografie

Šariš

skala
Hits: 4259

tvoria povodie riek Torysa, Topľa a Ondava. Historickým centrom bol Šarišský hrad, od roku 1647 je ním Prešov (saris.eu.sk). Maďarský pomenovanie Šariša je Sáros, nemecké Scharosch (Wikipedia). Pomenovanie Šariš pochádza pravdepodobne od slova Sar, údajne sa tak nazýval jeden zo staroslovanských kmeňov (Mario Hudák). Nemecké osídlenie sa najviac prejavilo v mestách Bardejov a Prešov. Prvá valašská kolonizácia v 14. storočí sa usídlila najmä v strede a na juhu. Sever zasiahla až od 16. storočia (kulturno.sk). Je zaujímavé, že tento región nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí do regiónu Šariš prišli Rusíni a Ukrajinci (Wikipedia). 

Charakteristické sú pre región drevené kostoly (saris.eu.sk). Centrom Horného Šariša je Bardejov, Dolného Prešov (Wikipedia). Na severe sa chovali ovce, bolo hlavným živobytím, spracovávala sa vlna a kožušina. V iných oblastiach sa choval dobytok a ošípaná. Pestoval sa ľan, konope, zemiaky, pohánka, ale aj ovocie, najmä čerešne a marhule. V lesných oblastiach sa ťažilo , vyrábalo drevené uhlie. V okolí Čergova sa vyrábali šindle. V Suchej doline sa vyrábalo vápno s vyťaženého vápenca. V Prešove sa vyrábali zbrane, , v Bardejove košíky. V regióne existovali viaceré sklárne, v Bogliarke maľovali na sklo. Významne sa tu tvorili drevorezbárske predmety. Prešov preslávilo jediné slovenské ložisko kamennej (kulturno.sk). sa tu stavali ako zruby. Smerom na juh boli omietnuté vápnom. Na Hornom Šariši sa používali aj viachranné strechy. Na drevených kostoloch zanechali svoju aj majstri z východných a juhovýchodných krajín (kulturno.sk). V regióne sa používali paličkované čipky, obľúbené boli čepce. Tancovali sa povelové a krútivé tance, parobské čapáše, bašistofka, hajdukovanie. Špecialitami sú pohánkové cestoviny plnené syrom, múčno-mliečne kaše a polievky zo sušeného ovocia. Na sa pripravujú bobaľky, alebo kračun (kulturno.sk). 

Územie Šariša sa koncom 18. storočia členilo na šesť slúžnovských okresov: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický (Mario Hudák). Vo Svidníku sa konávajú Rusínov a Ukajincov. V Bardejove slávnosti Rusínske a ukrajinské piesne. V Raslaviciach Šarišské slávnosti (Wikipedia). Obyvatelia Šariša hovoria írečitým šarišským nárečím (slovakia.travel). V Bardejove je Šarišské múzeum so zbierkou ikonopisectva. V Boliarovciach sa zachoval funkčný mlyn. Vo Svidníku je múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. V Raslaviciach sa nachádza Galéria ľudového umenia (kulturno.sk).

The region of Šariš is formed by the basins of the Torysa, Topľa, and Ondava rivers. The historical center was Šariš Castle, and since 1647, it has been represented by Prešov (saris.eu.sk). In Hungarian, Šariš is called Sáros, and in German, it’s referred to as Scharosch (Wikipedia). The name Šariš likely originates from the word „Sar,“ which supposedly referred to one of the Old Slavic tribes (Mario Hudák). German settlement had a significant impact, especially in the cities of Bardejov and Prešov. The first Wallachian colonization in the 14th century settled mainly in the central and southern parts, reaching the north only from the 16th century (kulturno.sk). Remarkably, this region was not affected by Turkish raids. After Wallachian colonization in the 15th century, Rusyns and Ukrainians came to the Šariš region (Wikipedia).

Characteristic of the region are wooden churches (saris.eu.sk). The center of Upper Šariš is Bardejov, and the center of Lower Šariš is Prešov (Wikipedia). Sheep farming, which was the main livelihood, predominated in the north, with wool and fur processing. In other areas, cattle and pigs were raised. Linen, hemp, potatoes, buckwheat, as well as fruits, especially cherries and apricots, were cultivated. In the forested areas, wood was harvested, and wooden coal was produced. In the Čergov area, shingles were manufactured. Limestone was extracted, and lime was produced in Suchá dolina. In Prešov, weapons and locks were manufactured, while Bardejov was known for basket weaving. Several glassworks existed in the region, and in Bogliarka, they painted on glass. Wooden carvings were a significant craft in the area. Prešov gained fame for having the only Slovak rock salt deposit (kulturno.sk). Houses were constructed as log cabins, and those facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-roof structures were used. Craftsmen from eastern and southeastern countries left their mark on the wooden churches in the region (kulturno.sk). Bobbin lace and headscarves were popular in the region. Dances included command and spinning dances, parobské čapáše, bašistofka, and hajdukovanie. Specialties included buckwheat pasta filled with cheese, flour-milk porridge, and soups made from dried fruits. For Christmas, bobaľky or kračun are prepared (kulturno.sk).

By the late 18th century, the Šariš region was divided into six district courts: Upper Torysa, Middle Torysa, Lower Torysa, Sekčov, Topľianky, and Makovica (Mario Hudák). In Svidník, the Rusyn and Ukrainian Festivals take place. Bardejov hosts the Rusyn and Ukrainian Song Festivals. In Raslavice, the Šariš Festivals are held (Wikipedia). The inhabitants of Šariš speak the distinctive Šariš dialect (slovakia.travel). Bardejov features the Šariš Museum with an icon painting collection. In Boliarovce, a functional mill has been preserved. Svidník has a museum of Ukrainian-Rusyn culture. Raslavice houses the Gallery of Folk Art (kulturno.sk).

Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris.eu.sk). У русинській мові Шариш відомий як „Сярось“ (Syaros‘) і в українській як „Шаріш“ (Sharish) (Wikipedia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова „Сар“ (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kulturno.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wikipedia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris.eu.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wikipedia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slovakia.travel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kulturno.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kulturno.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kulturno.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wikipedia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kulturno.sk).

Niektoré príspevky

,

Krajina, Slovensko, Fotografie

Úhorná

skala
Hits: 2573

Obec vznikla na základe valaského práva (uhorna.sk), v južnej časti Volovských vrchov vo výške 713 metrov nad morom (Wikipedia). Historické názvy : Ohary, Ohor, Uhorna, Dénes (spisskanovaves.eu). Obyvatelia sa živili chovom oviec, pálením dreveného uhlia, povozníctvom, prácou v lese a v baniach a tkáčstvom (uhorna.sk). Prvá písomná zmienka je z roku 1383 (uhorna.sk). V obci sa zachovalo množstvo starých zrubových s konca 19. storočia a zo začiatku 20. storočia (keturist.sk). V 19. storočí ťažké životné podmienky a kríza baní v Smolníku podnietili vysťahovanie sa časti miestnych občanov do iných priemyselných obcí Spiša. V roku 1828 mala obec 75 domov a 552 obyvateľov (spisskanovaves.eu). Nad obcou sa nachádza Kaplnka Snežnej Panny Márie, kde sa každoročne 5. augusta koná púť. Pri kaplnke vyteká prameň , ktorý je považovaný veriacimi za liečivý.  Pod obcou je vodná nádrž Úhorná, ktoré bolo vystavané za účelom zásobovania vodou baní v susednej obci Smolník (Wikipedia). Nádrž nesie názov Jazero mieru, bola postavená v roku 1768, používala sa aj na pohon čerpadiel pod Spitzenbergom, kam sa z kanála privádzala potrubím dlhým osem kilometrov (retep.sk). Dnes sa Úhorná stáva chalupárskou obcou, najmä počas víkendov a školských prázdnin. Na hrádzu sa chodia v lete kúpať (keturist.sk). Dnes tu žije na ploche 8.83 km2 140 obyvateľov (uhorna.sk)

The village was established based on Wallachian law (uhorna.sk) in the southern part of the Volovské Vrchy at an altitude of 713 meters above sea level (Wikipedia). Historical names of the village include Ohary, Ohor, Uhorna, Dénes (spisskanovaves.eu). The residents were engaged in sheep farming, wood charcoal burning, carting, forestry, mining, and weaving (uhorna.sk). The first written mention dates back to 1383 (uhorna.sk). The village preserves many old log houses from the late 19th and early 20th centuries (keturist.sk). In the 19th century, difficult living conditions and the crisis of mines in Smolník prompted some locals to migrate to other industrial towns in . In 1828, the village had 75 houses and 552 inhabitants (spisskanovaves.eu). Above the village is the Chapel of Our Lady of the Snows, where an annual pilgrimage takes place on August 5th. A spring of water, considered by believers to be healing, flows near the chapel. Below the village is the Úhorná reservoir, built to supply water to the mines in the neighboring village of Smolník (Wikipedia). The reservoir is named „Jazero mieru“ (Lake of Peace) and was built in 1768; it was also used to power pumps under Spitzenberg, where water was brought through an eight-kilometer-long pipeline (retep.sk). Today, Úhorná becomes a cottage village, especially during weekends and school holidays. People come to swim on the dam in the summer (keturist.sk). Currently, 140 inhabitants live on an area of 8.83 km2 (uhorna.sk).

A falu valakói jog alapján alakult ki (uhorna.sk) a Volovské Vrchy déli részén, tengerszint feletti 713 méteres magasságban (Wikipedia). A falu történelmi nevei közé tartozik az Ohary, Ohor, Uhorna, Dénes (spisskanovaves.eu). A lakosok juhászattal, favágással, szénkészítéssel, szállítással, erdészkedéssel, bányászattal és szövési munkával foglalkoztak (uhorna.sk). Az első írásos említés 1383-ra datálódik (uhorna.sk). A falu számos régi gerendaházat őriz a 19. század végéről és a 20. század elejéről (keturist.sk). A 19. században a nehezen élhető körülmények és a Smolník-i bányák válsága miatt néhány helybeli Spiš más ipari városaiba költözött. 1828-ban a faluban 75 ház és 552 lakos volt (spisskanovaves.eu). A falu felett található a Hóleány-kápolna, ahol minden év augusztus 5-én tartanak búcsút. A kápolna mellett egy forrás található, amit a hívők gyógyítónak tartanak. A falu alatt van az Úhorná víztározó, amelyet a szomszédos Smolník bányáinak vízzel való ellátására építettek (Wikipedia). A tározót „Jazero mieru“ néven ismerik, 1768-ban épült, és a Spitzenberg alatt lévő szivattyúk működtetésére is szolgált, ahova a vizet egy nyolc kilométer hosszú csővezetéken keresztül vezették (retep.sk). Ma az Úhorná üdülőfaluvá válik, különösen hétvégéken és iskolai szünetekben. Az emberek nyáron a gát mellett fürödni járnak (keturist.sk). Jelenleg 140 lakos él 8,83 km2 területen (uhorna.sk).

Das Dorf entstand auf der Grundlage des Wallachischen Rechts (uhorna.sk) im südlichen Teil der Volovské Vrchy auf einer Höhe von 713 Metern über dem Meeresspiegel (Wikipedia). Historische Namen des Dorfes sind Ohary, Ohor, Uhorna, Dénes (spisskanovaves.eu). Die Bewohner waren in Schafzucht, Holzkohleherstellung, Fuhrwesen, Forstwirtschaft, Bergbau und Weberei tätig (uhorna.sk). Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1383 (uhorna.sk). Das Dorf bewahrt viele alte Blockhäuser aus dem späten 19. und frühen 20. Jahrhundert (keturist.sk). Im 19. Jahrhundert führten schwierige Lebensbedingungen und die Krise der Bergwerke in Smolník dazu, dass einige Einheimische in andere Industriestädte in der Region Spiš umzogen. 1828 hatte das Dorf 75 Häuser und 552 Einwohner (spisskanovaves.eu). Über dem Dorf steht die Kapelle Unserer Lieben Frau vom Schnee, in der am 5. August alljährlich eine Wallfahrt stattfindet. Neben der Kapelle befindet sich eine Quelle, die von Gläubigen als heilend betrachtet wird. Unterhalb des Dorfes liegt der Stausee Úhorná, der zur Wasserversorgung der Bergwerke im benachbarten Dorf Smolník erbaut wurde (Wikipedia). Der Stausee trägt den Namen „Jazero mieru“ (See des Friedens) und wurde 1768 gebaut; er wurde auch zur Stromerzeugung für Pumpen unter Spitzenberg genutzt, wohin das Wasser durch eine acht Kilometer lange Leitung geleitet wurde (retep.sk). Heutzutage wird Úhorná während Wochenenden und Schulferien zu einem Feriendorf, wo die Leute im Sommer zum Schwimmen an den Damm kommen (keturist.sk). Derzeit leben 140 Einwohner auf einer Fläche von 8,83 km2 (uhorna.sk).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Liptov, Fotografie

Vlkolínec – prítomný a snáď aj budúci svedok minulosti

skala
Hits: 2595

Vlkolínec je miestna časť Ružomberku. Je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. Od roku 1993 je zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Táto podhorská osada je zachovaný sídelný celok, pozostávajúci z typických zrubových objektov, predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí. Leží na južnom svahu výbežku liptovského hlavného hrebeňa Veľkej Fatry, v nadmorskej výške 718 metrov nad morom (Wikipedia). Sidorov je vrch nad Vlkolíncom, ktorý v ľudovom podaní nesie názov Žiar, v mapách do roku 1950 bol uvádzaný ako Híravá. Nesie prehistorického hradiska spred 2 500 rokov (vlkolinec.sk).

Vlkolínec bola pôvodne drevorubačská a uhliarska osada, ktorá pravdepodobne vznikla medzi druhou polovicou 14. a prvou polovicou 15. storočia. Patrila pod hradné panstvo Likavského hradu (Wikipedia). Neskôr sa vlkolínčania zaoberali aj poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom, salašníctvom, včelárstvom (wordpress.com). Boli to aj známi tesári, rezbári (vlkolinec.sk). Názov je odvodený od vysokého výskytu vlkov (wordpress.com). Prvá písomná zmienka o Vlkolínci je z roku 1461 pod názvom Wylkovinecz (vlkolinec.sk). V 17. storočí sa tu nachádzali štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych (wordpress.com). V 50-tych rokoch sa plánovalo presídlenie miestnych obyvateľov do Ružomberka z dôvodu pokroku, vyrovnaniu sa modernej dobe. Tento projekt sa však neuskutočnil, preto návštevníci Vlkolínca môžu obdivovať vidiecky život v prirodzenom prostredí. Svoju jedinečnosť si Vlkolínec zachoval aj vďaka izolovanosti. Až do polovice 20. storočia tu nebola zavedená elektrina (Wikipedia). Dnes Vlkolínec tvorí 45 usadlosti, drevených obytných domov a hospodárskych budov (Wikipedia). V súčasnosti trvalo vo Vlkolínci žije trvalo 19 obyvateľov v 6 domoch. Mnohé sú prenajímané rekreantom (wordpress.com).

Stredom obce preteká potok prameniaci pod svahmi Sidorova. Steny drevených domov sú kvôli strmému svahu postavené na vysokých kamenných podmurovkách (Wikipedia). Sokel je farebným kontrastom oproti stenám zrubu (vlkolinec.sk). Sú zrubové z čiastočne, alebo úplne kresaných trámov. Škáry medzi trámami vypĺňajú drevené hranoly trojuholníkového prierezu a hlina (Wikipedia). Hlinou sa upravovali nerovnosti, bielila sa a farebne líčila dvakrát do roka, na a na (vlkolinec.sk). Pri zrubovaní sa ako výplň používal mach na utesnenie špár (vlkolinec.sk). Charakteristickým prvkom tunajších domov je šindľová sedlová strecha s lomeným ostreším. Doskové štíty domu majú malé otvory – dýmniky, slúžiace na odvod dymu. Centrálnu časť domu tvorí vstupný „pitvor“ s kuchyňou v jeho zadnej časti. Odtiaľ sa vstupuje do izby v jednej časti a do komory v druhej časti domu. V centre obce sa zachovala zvonica z roku 1770, studňa a murovaný kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875 a murovaná škola (Wikipedia). Studňa je rumpáľová – kľuková (Jaloviarová).

Vo Vlkolínci sa nachádza muzeálny objekt – Roľnícky dom, v ktorom je stála expozícia pôvodného bývania, tradičných historických predmetov v domácnosti a v poľnohospodárstve. Oboznamuje so životom našich predkov, ich spôsobom bývania a hospodárenia. Galéria ľudového umenia sídli v budove bývalej školy (wordpress.com).

V chotári Vlkolínca sa vyskytujú viaceré zaujímavé . Napr. Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, Aquilegia vulgaris. Živocíchy Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, čiže medveď, vlk a rys (vlkolinec.sk).

Vlkolínec is a local part of Ružomberok and is a landmark reservation of folk architecture. Since 1993, it has been inscribed in the UNESCO World Heritage List. This submontane settlement preserves its entirety, consisting of typical log houses, representing the type of medieval village with wooden architecture found in mountainous and submontane areas. It is situated on the southern slope of the extension of the main ridge of the Great Fatra, at an elevation of 718 meters above sea level (Wikipedia). Sidorov is a hill above Vlkolínec, locally known as Žiar, and was marked as Híravá on maps until 1950. It bears traces of a prehistoric fortress from 2,500 years ago (vlkolinec.sk).

Originally, Vlkolínec was a lumberjack and charcoal-burning settlement, likely established between the second half of the 14th century and the first half of the 15th century. It belonged to the Likava Castle domain (Wikipedia). Later on, the residents of Vlkolínec also engaged in agriculture, livestock breeding, pastoralism, shepherding, and beekeeping (wordpress.com). They were also known as carpenters and woodcarvers (vlkolinec.sk). The name of the village is derived from the high occurrence of wolves (wordpress.com). The first written mention of Vlkolínec dates back to 1461 under the name Wylkovinecz (vlkolinec.sk). In the 17th century, there were four peasant settlements and five blacksmith houses (wordpress.com). In the 1950s, there were plans to relocate the local residents to Ružomberok due to progress and adapting to modern times. However, this project did not materialize, allowing visitors to admire rural life in its natural environment in Vlkolínec. The village has maintained its uniqueness through isolation. Electricity was not introduced here until the mid-20th century (Wikipedia). Currently, Vlkolínec consists of 45 settlements, wooden residential houses, and farm buildings (Wikipedia). Presently, 19 residents live permanently in 6 houses in Vlkolínec. Many houses are rented out to vacationers (wordpress.com).

A stream originating below the slopes of Sidorov runs through the center of the village. Due to the steep slope, the walls of the wooden houses are built on high stone foundations (Wikipedia). The socle provides a colorful contrast to the log walls (vlkolinec.sk). The houses are log structures, partially or completely hewn. The gaps between the logs are filled with triangular wooden blocks and clay (Wikipedia). Clay was used to level irregularities, whitened, and painted with colors twice a year, in spring and autumn (vlkolinec.sk). Moss was used as a filling during log construction to seal gaps (vlkolinec.sk). A distinctive feature of the local houses is the shingled gabled roof with a pointed gable. The gables of the houses have small openings, serving as chimneys for smoke venting. The central part of the house consists of an entrance „pitvor“ with a kitchen at its rear. From there, one enters a room in one part and a chamber in the other part of the house. In the center of the village, a bell tower from 1770, a well, and the masonry church of the Visitation of the Virgin Mary from 1875 are preserved. There is also a masonry school (Wikipedia). The well is a pump-style lever well (Jaloviarová).

In Vlkolínec, there is a museum exhibit called the „Farmer’s House,“ which features a permanent display of original living, traditional historical items in households, and in agriculture. It introduces visitors to the lives of our ancestors, their way of living, and farming. The Gallery of Folk Art is housed in the former school building (wordpress.com).

In the vicinity of Vlkolínec, various interesting flora and can be found. For example, Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, and Aquilegia vulgaris. Fauna includes Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, which are bears, wolves, and lynxes (vlkolinec.sk).