Akvaristika, Biológia, Príroda

Riasy a sinice

skala
Hits: 23737

Ria­sy

Chcel by som zdô­raz­niť, že ria­sy sú rast­li­ny. Nepat­ria medzi vyš­šie rast­li­ny – Mag­no­li­op­hy­ta ako väč­ši­na dostup­ných vod­ných rast­lín, ale medzi niž­šie rast­li­ny Algae – ria­sy. Ria­sy pat­ria do akvá­ria, sna­žiť sa zabrá­niť, aby sme ich v akvá­riu vôbec nema­li je nerov­ný boj a v koneč­nom dôsled­ku aj zby­toč­ný. Akvá­ri­um abso­lút­ne bez rias pôso­bí nepri­ro­dze­ne až sterilne.

Ria­sy úzko súvi­sia s množ­stvom svet­la. Opti­mál­ne sve­tel­né pod­mien­ky nie je vôbec ľah­ké pre náš kon­krét­ny prí­pad zabez­pe­čiť. Za naj­dô­le­ži­tej­šie pova­žu­jem dosiah­nuť opti­mál­ny rast vyš­ších rast­lín. V takom prí­pa­de si vyš­šie rast­li­ny pora­dia s kon­ku­renč­ne slab­ším pro­tiv­ní­kom. Ria­sy však doká­žu rea­go­vať na zme­ny ove­ľa rých­lej­šie ako vyš­šie rast­li­ny. Ak máte rast­lin­né akvá­ri­um, odpo­rú­čam pokryť voľ­né dno rast­li­na­mi na viac ako 75 %. V takom prí­pa­de doká­žu vod­né rast­li­ny účin­ne spra­co­vať aj väč­šie množ­stvo svet­la a živín. Doká­žu do istej mie­ry kom­pen­zo­vať aj vyš­šie prí­su­ny energie.

Ria­sy sa naj­čas­tej­šie lik­vi­du­jú mecha­nic­ky. Odpo­rú­čam drs­nú hub­ku na riad, ale­bo mäk­kú drô­ten­ku. Žilet­ku, mag­ne­tic­kú škrab­ku neod­po­rú­čam, avšak aj v prí­pa­de hub­ky, či drô­ten­ky, daj­me pozor na to, aby sa nám pri čis­te­ní nedos­ta­li pod ruky kús­ky štr­ku, kto­ré účin­né vedia sklo poškria­bať. Naj­mä na čel­nom skle je to nepríjemne.

Bio­lo­gic­kým pros­tried­kom pro­ti ria­sam, sú napr. sli­má­ky. Ale aj nie­kto­ré ryby kon­zu­mu­jú ria­sy. Naj­mä Poeci­lia sphe­nops, Xip­hop­ho­rus hel­le­ri, Gyri­no­che­i­lus aymo­nie­ri, Cros­so­che­i­lus sia­men­sis, Oto­cinc­lus, Epal­ze­or­hyn­chus, Labeo, Helos­to­ma tem­minc­ki, Ancis­trus atď. Z kre­viet naj­mä Cari­di­na japo­ni­ca, Neoca­ri­ti­da den­ti­cu­la­ta. Tre­ba pri­hlia­dať na to, že pre nie­kto­ré tie­to orga­niz­my je ria­sa pri­ro­dze­nou potra­vou, ale často­krát ak majú dosta­tok inej potra­vy, dáva­jú pred­nosť prá­ve jej. Čier­nu ria­su žerie spo­ľah­li­vo len prí­sav­ka thaj­ská – Gyri­no­che­i­lus aymo­nieri a kre­vet­ka Cari­di­na japo­ni­ca. V prí­ro­de mik­ro­sko­pic­ké ria­sy kon­zu­mu­jú malé kôrov­ce – cyk­lopy, vír­ni­ky, daf­nie. Spo­lie­hať sa na bio­lo­gic­ké pros­tried­ky v prí­pa­de vyš­šie­ho výsky­tu rias je naiv­né. Vte­dy si tre­ba vyhr­núť rad­šej ruká­vy a pus­tiť sa do práce. 

Ria­sy mož­no účin­ne odstrá­niť pôso­be­ním ultra­fia­lo­vé­ho žia­re­nia. V akva­ris­tic­kých obcho­doch je mož­né zakú­piť UV-​lampu, prí­pad­ne si ju vie­te vyro­biť. Fun­gu­je na prin­cí­pe pôso­be­nie UV žia­re­nia na vodu, kto­rá pre­chá­dza trub­kou, v kto­rej je voda pohá­ňa­ná fil­trom, teore­tic­ky neja­kým čer­pad­lom. Voda pri pre­cho­de je vysta­vo­va­ná žia­re­niu, kto­ré svo­ji­mi účin­ka­mi zabí­ja zárod­ky rias, samoz­rej­me aj cho­ro­bo­plod­ných zárod­ky. Lam­pa pôso­bí na vodu pre­chá­dza­jú­cu do akvá­ria a tým chrá­ni vodu od rias. V prí­pa­de záka­lu je mož­né pou­žiť aj pria­me pôso­be­nie pria­me­ho svet­la lam­py na vodu – avšak v takom prí­pa­de je nut­né chrá­niť si oči a nemať v nádr­ži ryby ani rastliny.

Rias sa dá zba­viť aj che­mic­kou ces­tou, pros­tried­ka­mi, kto­ré zakú­pi­te v akva­ris­tic­kých obcho­doch, prí­pad­ne na akva­ris­tic­kých bur­zách. Nie­kto­ré sú zalo­že­né na medi kto­rá nie je prá­ve vhod­ná pre nie­kto­ré dru­hy, napr. sum­če­ky. Odpo­rú­čam pou­žiť pro­duk­ty od Easy­Li­fe, prí­pad­ne Sea­chem. Napr. AlgE­xit. Čias­toč­ne sa dá pou­žiť aj účin­né hno­ji­vo Car­bo, kto­ré ak apli­ku­je­me pár­krát pria­mo na prob­le­ma­tic­ký chu­máč ria­sy, tak doká­že časom zlik­vi­do­vať aj odol­né riasy.

Prú­de­nie vody vplý­va aj na ria­sy. Zná­mej čier­nej šte­tin­ko­vej ria­se, kto­rá pat­rí medzi čer­ve­né rias, sa darí pri sil­nom prú­de­ní, čas­to ju náj­de­me v naj­mä na fil­tri, pri jeho výpus­te. Pri nad­byt­ku svet­la a živín vzni­ka­jú zele­né a čer­ve­né ria­sy. Hne­dé ria­sy sa vysky­tu­jú v akvá­riach výni­moč­ne pri nedos­tat­ku svet­la. Napr. v pôrod­nič­kách, prí­pad­ne v prí­pa­de ak akva­ris­ta nesvie­ti dosta­toč­ne, pre­dov­šet­kým dosta­toč­ne dlhú dobu.

Ako osved­če­ný nástroj aj pro­ti šte­tin­ko­vej ria­se mož­no ozna­čiť aj pou­ži­tie Sava. Savo samoz­rej­me ničí všet­ky ria­sy. Savo zrie­di­me v pome­re 1:20. Jem­no­lis­té rast­li­ny zne­sú 2 – 3 minú­ty, väč­ši­na rast­lín 3 minú­ty, rast­li­ny s tuh­ší­mi lis­ta­mi ako Anu­bias, Echi­no­do­rus, Cry­po­to­co­ry­ne 3 – 4 minú­ty. Sta­čí ich pono­riť do pri­pra­ve­né­ho roz­to­ku a násled­ne poriad­ne pre­plách­nuť vo vode. Samoz­rej­me apli­kuj­te ten­to postup mimo akvá­ria, napr. v kýb­li. Tak­to môže­me zba­viť rias aj štrk, kame­ne apod., osta­ne doslo­va vybielený.

Zele­né riasy

Naj­zná­mej­šie sú zele­né ria­sy – Chlo­rop­hy­ta a čer­ve­né ria­sy – Rho­dop­hy­ta. Sú však napr.aj hne­dé ria­sy – Pha­ep­hy­ce­ae, roz­siev­ky – Bacil­la­ri­op­hy­ce­ae. Medzi zná­me dru­hy pat­rí Chlo­rel­la – jed­no­bun­ko­vá ria­sa schop­ná do zele­na totál­ne ” zafar­biť” celú nádrž. V akva­ris­ti­ke sa pre­to pou­ží­va ter­mín zele­ný zákal, vše­obec­ne sa pou­ží­va ter­mín vod­ný kvet. Medzi čer­ve­né ria­sy pat­rí napr. Audou­inel­la. Ria­sy sú rov­na­ko ako vyš­šie rast­li­ny asi­mi­lá­to­ry hmo­ty, obdob­ným spô­so­bom via­žu svet­lo, a tvo­ria orga­nic­kú hmo­tu a ako ved­ľaj­ší pro­dukt kys­lík.

Tzv. vod­ný kvet naj­mä v eut­ro­fi­zo­va­ných jaze­rách a nádr­žiach tvo­ria čas­to mik­ro­sko­pic­ké dru­hy Chlo­rel­la pyre­no­ido­sa, Vol­vox aure­us. V prí­pa­de zele­né­ho záka­lu pomô­žu bež­né pros­tried­ky ako výme­na vody, odka­le­nie, ale pre­dov­šet­kým totál­ne zatem­ne­nie nádr­že na neja­ký čas. Po tom­to nees­te­tic­kom čine je vhod­né opäť vyme­niť väč­šie množ­stvo vody. Iným čas­tým typom je dlhá vlák­ni­tá zele­ná ria­sa napr. Pit­hop­ho­ra, Oedo­go­nium, Cla­dop­ho­ra, kto­rá sa pomer­ne ťaž­ko odstra­ňu­je. Azda najú­čin­nej­šou metó­dou je mecha­nic­ké namo­ta­nie na špajd­lu, ale­bo podob­ný nástroj. Žerú ju však živo­rod­ky, Ancis­trus, Cros­so­che­i­lus sia­men­sis, Gyri­no­che­i­lus aymo­nie­ri apod. Na roz­diel od šte­tin­ko­vej ria­sy nie je tak pev­ne ukot­ve­ná v rast­li­nách, pre­to pri odtŕha­ní dochá­dza ku poško­de­niu rast­lín len zried­ka­vo. Na vla­so­vú ria­su je mož­né apli­ko­vať aj kúpeľ Sava. Ria­sy, tvo­ria­ce malé koló­nie, podob­ne ako hne­dé ria­sy na lis­toch sú napr. Dra­par­nal­dia, Tetra­spo­ra gela­ti­no­sa, Hyd­ro­dic­ty­on reti­cu­la­tum, Eug­le­na. Dajú sa pomer­ne ťaž­ko zo skla.

Čer­ve­né riasy

Medzi čer­ve­né ria­sy – Rho­dop­hy­ta pat­rí už spo­mí­na­ná šte­tin­ko­vá ria­sa, kto­rá vie byť neví­ta­ným hos­ťom. Čas­to je nazý­va­ná aj ako čier­na ria­sa. Vyzna­ču­je sa chro­ma­tic­kou adap­tá­ci­ou – svo­je foto­syn­te­tic­ké pig­men­ty (sfar­be­nie) mení vzhľa­dom na momen­tál­ne sve­tel­né pod­mien­ky. Do nádr­že oby­čaj­ne infil­tru­je pri­ne­se­ný­mi rast­li­na­mi, vodou z inej nádr­že, sli­mák­mi, ale­bo aj ryba­mi. K pre­no­su ria­sy vodou z inej nádr­že môže dôjsť veľ­mi nevin­ne – ria­su pre­ne­sie náho­dou. Na “úspeš­nú” intro­duk­ciu posta­čia zárod­ky ria­sy. Živ­nou pôdou sú pre ria­sy naj­mä star­šie lis­ty vyš­ších rast­lín.

Taxo­no­mic­ky ide o via­ce­ré dru­hy napr. Audou­inel­la, Com­pso­po­gon, Bat­ra­chos­per­mum moni­li­for­me, Lema­nea. Skú­se­nos­ti akva­ris­tov s ňou sú rôz­ne. Vše­obec­ne sa aj čer­ve­ným ria­sam a rov­na­ko “čier­nej ria­se”, darí pri pre­byt­ku živín. Napr. v let­nom obdo­bí sa čas­to vysky­tu­je veľ­mi hoj­ne, od sep­tem­bra začne postup­ne miz­núť v akvá­riu. Jej rast ovplyv­ňu­je množ­stvo den­né­ho svet­la. Darí sa jej na prí­liš boha­tom dne. Táto ria­sa je oby­čaj­ne čier­na, jej far­ba môže byť však aj tma­vo­mod­rá, tma­vo­ze­le­ná. Pri­chy­tá­va sa prak­tic­ky na všet­ko, na rast­li­ny, na sub­strát, na schrán­ky sli­má­kov, na sklo akvá­ria, narú­ša lep na okra­joch stien apod. Drží veľ­mi pev­ne, mecha­nic­ky je veľ­mi prob­le­ma­tic­ké ju lik­vi­do­vať z povr­chu rast­lín. Oby­čaj­ne pri takom­to poku­se odtrh­ne­me aj kus z rast­li­ny. Z vlast­nej skú­se­nos­ti viem, že je ťaž­ké odstrá­niť ju aj ciro­ko­vou kefou z tvr­dé­ho kame­ňa.

Čier­nej ria­sy sa dá zba­viť aj pri­ro­dze­nej­šou ces­tou. V prvom rade tre­ba zní­žiť prí­jem živín. Jes­tvu­je na to nie­koľ­ko mož­nos­tí – napr. odka­liť čas­tej­šie dno, čas­tej­šie meniť vodu, prí­pad­ne zvý­šiť jej množ­stvo pri výme­ne, menej kŕmiť, menej svie­tiť, pre­miest­niť akvá­ri­um na tmav­šie miesto.

Hne­dé riasy

Hne­dé ria­sy – vyža­du­jú iné pod­mien­ky ako zele­né a čer­ve­né ria­sy. Medzi ten­to typ rias akva­ris­ti zara­ďu­jú aj roz­siev­ky – Bacil­la­ri­op­hy­ce­ae (Dia­to­mae). Hne­dá ria­sa vzni­ká pomer­ne čas­to po zalo­že­ní nádr­že. Jej stav sa oby­čaj­ne rých­lo zre­du­ku­je a oby­čaj­ne pozvoľ­ne zmiz­ne. Ak je však stav trva­lý, zrej­me sme náš­mu akvá­riu nepos­kyt­li dosta­tok svet­la. Hne­dé ria­sy sa uchy­cu­jú naj­mä na ste­nách nádr­že, môže­me ich však regis­tro­vať aj na povr­chu rast­lín. Rie­še­nie tej­to situ­ácie je pre­to veľ­mi pros­té. Zvý­še­ním množ­stva svet­la. Nie­kto­ré dru­hy: Step­ha­no­dis­cus bel­lus, Gomp­ho­ne­ma gemi­na­tum, Hyd­ru­rus foeti­dus, Tabel­la­ria ven­tri­co­sa, Cym­bel­la cistula.

Sini­ce

Sini­ce nepat­ria medzi rast­li­ny (ria­sy), ale čas­to sa medzi ne zara­ďu­jú. Čas­to sú ozna­čo­va­né za mod­ro­ze­le­né ria­sy. Sú oby­čaj­ne naozaj mod­ro­ze­le­né, čo spô­so­bu­je far­bi­vo fyko­cy­anín, ale môžu byť aj hne­do­čier­ne. Ria­sy a vyš­šie rast­li­ny pat­ria medzi euka­ry­o­tic­ké orga­niz­my. Sini­ce sú pro­ka­ry­o­tic­ké orga­niz­my na roz­diel od rias, rast­lín a živo­čí­chov. Sú prí­buz­né bak­té­riám. Ich pro­duk­ty meta­bo­liz­mu sú škod­li­vé pre ryby, pri vyso­kej kon­cen­trá­cii aj pre člo­ve­ka – spo­meň­me si napr. na zákaz kúpa­nia na Kuchaj­de v Bra­ti­sla­ve, ale aj na iných vod­ných plo­chách. Sú čas­to maz­ľa­vej kon­zis­ten­cie, vysky­tu­jú sa pri vyso­kej kon­cen­trá­cii dusí­ka a fos­fo­ru. Sini­ce sú veľ­mi odol­ný pro­tiv­ník, pla­tia pre ne rov­na­ké postu­py, ak ich chce­me eli­mi­no­vať, ako v prí­pa­de rias. Nie­kto­ré dru­hy: Apha­ni­zo­me­non gra­ci­le, Rivu­la­ria hae­ma­ti­tes, Ana­ba­e­na flos-​aquae, Myc­ro­cys­tis auru­gi­no­sa, Oscil­la­to­ria limo­sa. Nie je jed­no­du­ché sa ich zba­viť, odpo­rú­čam pou­žiť pro­duk­ty od Easy­Li­fe, Sea­chem apod. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že Mala­wi cich­li­dy sú jed­ny z mála sku­pín rýb, kto­ré požie­ra­jú aj sinice.

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2007, 2008, 2009, 2011, 2012, 2013, 2014, Akvaristika, Časová línia, Divoké živorodky, Farebné živorodky, Príroda, Ryby, Živočíchy, Živorodky

Živorodky – ryby mnohých akvaristov v minulosti aj v súčasnosti

skala
Hits: 42209

Kto z akva­ris­tov sa nestre­tol so živo­rod­ka­mi? Asi nikto. Kaž­dý, kto cho­val rybič­ky sa stre­tol so živo­rod­ka­mi, dokon­ca o nich zväč­ša nie­čo poču­li aj neak­va­ris­ti. V pred­sta­ve väč­ši­ny popu­lá­cie sú živo­rod­ky pre­dov­šet­kým mečov­ky a gup­ky – čer­ve­né rybič­ky, také s pek­ný­mi chvos­tmi. Sku­toč­nosť je však samoz­rej­me omno­ho bohat­šia. Živo­rod­ky pred­sta­vu­jú pod­ľa môj­ho názo­ru aký­si spo­jo­va­cí člá­nok v komu­ni­ká­cii medzi tými, kto­rí sa zaobe­ra­jú akva­ris­ti­kou a kto­rí nie. Zastá­va­jú výsad­né posta­ve­nie vďa­ka tomu, že sú „zná­me“. Dúfam, že svo­jím prís­pev­kom obo­ha­tím poznat­ky naj­mä tých, kto­rí pod ter­mí­nom živo­rod­ky vidia iba úzky pro­fil dru­hov. Živo­rod­ky sú úžas­ná sku­pi­na aj z hľa­dis­ka bio­lo­gic­ké­ho aj z hľa­dis­ka cho­va­teľ­ské­ho. Živo­rod­ky sa vysky­tu­jú v juž­nej čas­ti Sever­nej Ame­ri­ky, v Stred­nej a v Juž­nej Ame­ri­ke a malá časť z nich v Juho­vý­chod­nej Ázii. Nie­kto­ré dru­hy žijú v bra­kic­kých vodách, dokon­ca pria­mo v mori pri ústiach riek. Napr. Poeci­lia reti­cu­la­ta bola náj­de­ná aj na voľ­nom mori v pobrež­ných oblastiach.

Taxo­nó­mia

Názov živo­rod­ky, kto­rý sa bež­ne pou­ží­va pre ozna­če­nie tých­to rýb je nepres­ný a sku­pi­na rýb nazva­ná “živo­rod­ky” je ume­lo vytvo­re­ná – nemá jas­né taxo­no­mic­ké odô­vod­ne­nie. Pred­sta­vu­jú šty­ri čeľa­de: Goode­i­dae, Anab­le­pi­dae, Poeci­li­i­dae (pat­ria­ce do radu Cyp­ri­no­don­ti­for­mes) a Hemi­ramp­hi­dae (pat­ria­ce medzi Belo­ni­for­mes). Medzi tzv. živo­rod­ka­mi totiž náj­de­me pomer­ne dosť dru­hov, kto­ré sa živo­ro­dos­ťou nevyz­na­ču­jú. V taxo­nó­mii tej­to sku­pi­ny je aj v súčas­nos­ti veľ­ký pohyb, mož­no aj pre­to, lebo ide prav­de­po­dob­ne o evo­luč­ne mla­dú sku­pi­nu. Živo­rod­ky sú prí­buz­né kap­ro­zúb­kam. Samot­ná živo­ro­dosť je hod­no­te­ná evo­luč­ne ako vyso­ký stu­peň vývo­ja. Veď sta­čí si uve­do­miť, kto­ré sku­pi­ny orga­niz­mov sa vyzna­ču­jú rov­na­kou schop­nos­ťou – okrem iné­ho aj člo­vek roz­um­ný – Homo sapiens – teda my sami. Sys­te­ma­ti­ka živo­ro­diek je opí­sa­ná pod­rob­ne ďalej v článku.

Fareb­né živorodky

Pre úče­ly jed­no­znač­né­ho odde­le­nia a jas­né­ho pocho­pe­nia som si dovo­lil ozna­čiť bež­ne ponú­ka­né dru­hy živo­ro­diek ako živo­rod­ky fareb­né. Všet­ko sú to dru­hy vyšľach­te­né, kto­ré vo svo­jej domo­vi­ne vyze­ra­jú inak. Naj­zná­mej­šie dru­hy sú (na kon­ci člán­ku sa nachá­dza pre­hľad nie­kto­rých rodov):

Okrem tých­to roz­ší­re­ných rýb sem pat­rí veľa iných krás­nych dru­hov. V tej­to súvis­los­ti tre­ba pove­dať, že to, čo je roz­ší­re­né v našich akvá­riách, sa už len vzdia­le­ne podo­bá na ryby žijú­ce v prí­ro­de – to sa týka naj­mä dru­hu Poeci­lia reti­cu­la­ta.

Divo­ké živorodky

Ter­mí­nom divo­ké, prí­pad­ne prí­rod­né živo­rod­ky ozna­čí­me také, kto­rých vzhľad sa blí­ži ku sta­vu v prí­ro­de. Malo by ísť o čis­tú a nepreš­ľach­te­nú for­mu. Prax je tro­chu kom­pli­ko­va­nej­šia, totiž nie­kto­ré dru­hy ako napr. Poeci­lia win­gei, ale aj iné, sa stá­le ozna­ču­jú za divo­ké dru­hy, ale ich popu­lá­cia medzi cho­va­teľ­mi môže byť už ozna­če­ná za akvá­ri­ovú for­mu. Nie­kto­ré dru­hy sa bohu­žiaľ už skrí­ži­li v rukách akva­ris­tov, naj­mä s Poeci­lia reti­cu­la­ta, prí­pad­ne doš­lo ku zme­ne sprá­va­nia – napr. u Girar­di­nus fal­ca­tus, kde doš­lo k tole­ran­cii voči naro­de­ným jedin­com iné­ho dru­hu, čo divo­ká G. fal­ca­tus neto­le­ru­je. V našich nádr­žiach samoz­rej­me menia divo­ké dru­hy aj svo­je sfar­be­nie, ale stá­le pred­sta­vu­jú krás­ne rybič­ky. Nie­kto­ré dru­hy, napo­kon aj zná­me end­ler­ky (už spo­mí­na­ná P. win­gei), pat­ria medzi ohro­ze­né dru­hy. Nie­kto­ré z nich ako Cha­ra­co­don audax sa prav­de­po­dob­ne už v prí­ro­de nevys­ky­tu­jú. Naj­zná­mej­šie dru­hy: Poeci­lia win­gei Kemp­kes, Isb­rüc­ker, 2005 – pred­tým Poec­lia end­le­ri, end­ler­ka, Poeci­lia reti­cu­la­ta Peters, 1859, Girar­di­nus metal­li­cus Poey, 1854, Limia nig­ro­fas­cia­ta Regan, 1913, Xeno­to­ca eise­ni Rut­ter, 1896, Xip­hop­ho­rus neza­hu­al­co­y­otl Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Mori­zot, 1990.

Bio­ló­gia

Oplo­dňo­va­nie živo­rod­kám zabez­pe­ču­je špe­ciál­ny orgán, kto­rý vzni­kol zras­te­ním lúčov rit­nej plut­vy – gono­pó­dium, v prí­pa­de čeľa­de Goode­i­dae a živo­ro­dých zástup­cov Hemi­ramp­hi­dae ide o andro­pó­dium. Andro­pó­dium vznik­lo tro­chu iným spô­so­bom. Gono­pó­dium sa vyví­ja počas dospie­va­nia. Mor­fo­ló­gia gono­pó­dia je roz­li­šo­va­cím zna­kom. Tzv. oplod­ne­ním do záso­by sa vyzna­ču­jú poeci­li­dy. Ide zvy­čaj­ne o 3 – 4 vrhy, avšak bol popí­sa­ný prí­pad 11 vrhov bez ďal­šie­ho oplod­ne­nia. Ide o to, že sam­ček oplod­ní samič­ku, no sper­mie v jej tele pre­ží­va­jú urči­té časo­vé obdo­bie. Čiže, ak sam­ček oplod­ní samič­ku, ta je schop­ná pro­du­ko­vať potom­stvo teore­tic­ky aj bez sam­ca a to počas dosť dlhé­ho časo­vé­ho obdobia.

Chov

Živo­rod­kám Sever­nej a Stred­nej Ame­ri­ky vyho­vu­je voda polo­tvr­dá, až tvr­dá, mini­mál­na hod­no­ta pre chov je 4 °dGH, opti­mum je zhru­ba medzi 10 – 15 °dGH. Maxi­mál­na hod­no­ta sa odpo­rú­ča 25 °dGH. Tvr­d­šia voda nie je vhod­ná pre chov naj­mä Poeci­lia reti­cu­la­ta – váp­nik im nepro­spie­va. Za vhod­né pH pre živo­rod­ky pova­žu­jem hod­no­ty od 6 po 8.5, v prí­ro­de sa vysky­tu­jú živo­rod­ky zväč­ša vo vodách s pH nad 7.5. Nie­kto­rí cho­va­te­lia odpo­rú­ča­jú pri­dá­vať do vody soľ – keď ide o bež­né dru­hy ako mečov­ky, gup­ky, moli­né­zie, kto­ré sú z oblas­tí, kde je kon­cen­trá­cia solí vyš­šia. Odpo­rú­ča­ná dáv­ka soli:

  • Poeci­lia sphe­nops – poliev­ko­vá lyži­ca na 10 lit­rov vody
  • Poeci­lia reti­cu­la­ta – poliev­ko­vá lyži­ca na 20 lit­rov vody
  • Xip­hop­ho­rus hel­le­ri, X. macu­la­tus, X. varia­tus – poliev­ko­vá lyži­ca na 40 lit­rov vody

Ak sa roz­hod­ne­me soľ pri­dá­vať, je vhod­né ryby na ňu pri­vyk­núť postup­ne. Soľ sama pôso­bí aj pre­ven­tív­ne voči cho­ro­bám, nut­ná však nie je, ja osob­ne momen­tál­ne neso­lím. Aj tu pla­tí, že je tre­ba, aby cho­va­teľ na rybách videl, či sú v dob­rom sta­ve a pod­ľa toho rie­šil situáciu.

Ako rari­tu uve­diem v súvis­los­ti so soľou, že nie­kto­rí cho­va­te­lia mor­ských rýb si úče­lo­vo cho­va­jú gup­ky ako potra­vu, pri­čom ich pri­vy­ka­jú na sla­nú vodu – majú totiž záu­jem, aby gup­ky prí­pad­ne moh­li spo­lu s mor­ský­mi ryba­mi žiť aj dlh­šie ako trvá jed­no kŕme­nie. O živo­rod­kách je zná­me, že znač­ne zaťa­žu­jú vodu svo­ji­mi výkal­mi, pre­to je nut­ná sil­nej­šia fil­trá­cia, pra­vi­del­ná výme­na vody a odka­ľo­va­nie. Ako dlho­roč­ný cho­va­teľ živo­ro­diek pova­žu­jem za vhod­né pes­to­vať vod­né rast­li­ny spo­lu so živo­rod­ka­mi tak, aby pokrý­va­li celé dno. Čím bude­me mať v nádr­ži väč­šie množ­stvo rast­lín, tým menej sta­ros­tí nám budú spô­so­bo­vať výka­ly rýb. Na tie tre­ba tiež brať ohľad pri výbe­re prí­pad­ných vhod­ných spo­loč­ní­kov v akvá­riu. Pomer­ne zau­ží­va­ný názor o nená­roč­nos­ti živo­ro­do­diek je skres­le­ný. Naj­viac tým, že náro­ky sú v prvom rade dru­ho­vo špe­ci­fic­ké. Okrem toho šľach­te­né for­my, naj­mä albi­no­tic­ké, sú veľ­mi chú­los­ti­vé. Vez­mem si prí­klad gupiek – áno kedy­si ich chov nepred­sta­vo­val väč­ší prob­lém, aj sa akva­ris­tom veľ­mi pro­duk­tív­ne mno­ži­li, dnes je však situ­ácia iná – odcho­vať dnes gup­ky je neľah­ká zále­ži­tosť. Pre chov živo­ro­diek sa odpo­rú­ča pre väč­ši­nu dru­hov kom­bi­ná­cia pohla­ví 1:5 v pros­pech sami­čiek. V kaž­dom prí­pa­de je vhod­né, aby sami­čiek bolo viac.

Ak by som mal odpo­ru­čiť aké ryby sa hodia spo­lu do cho­vu so živo­rod­ka­mi, tak sa dosta­nem do pomer­ne ťaž­kej situ­ácie. Mečov­ky mexic­ké, gup­ky dúho­vé, väč­šie dru­hy divo­ké ako napr. rod Xeno­to­ca by som odpo­ru­čil cho­vať s pan­cier­nik­mi, malý­mi druh­mi ame­ric­kých cich­líd, prí­pad­ne s kap­ro­vi­tý­mi druh­mi ako je rod Bar­bus, Bra­chy­da­nio. V prí­pa­de cho­vu malých dru­hov je situ­ácia ešte ťaž­šia – hodia sa ame­ric­ké tet­ry, pan­cier­ni­ky rodov Cory­do­ras, Bro­chis, drob­né kap­ro­vi­té ryby ako Bora­ras, prí­pad­ne rod Badis čeľa­de Badi­dae. Divo­ké živo­rod­ky je vhod­né cho­vať monod­ru­ho­vo – pre kaž­dý druh zvlášt­na nádrž. Vzhľa­dom na veľ­kosť rýb nádrž nemu­sí byť ani veľ­mi veľ­ká, čas­to sta­čí 50 lit­ro­vá. Ak napr. nemá­te dosta­tok akvá­rií, prí­pad­ne chce­te expe­ri­men­to­vať, tak je mož­né kom­bi­no­vať a divo­ké živo­rod­ky cho­vať aj vo viacd­ru­ho­vých nádr­žiach. Pri­tom je však žia­du­ce dbať na to, aby sme vybra­li do spo­loč­né­ho akvá­ria dru­hy, kto­ré sa spo­lu nek­rí­žia. V kaž­dom prí­pa­de nie je vhod­né pod­po­ro­vať chov napr. divo­kej for­my Poeci­lia reti­cu­la­ta spo­lu so šľach­te­nou for­mou, prí­pad­ne kom­bi­ná­ciu Poeci­lia win­gei spo­lu s Poeci­lia reti­cu­la­ta v akej­koľ­vek forme.

Kŕme­nie

Živo­rod­ky, kto­ré sa bež­ne vysky­tu­jú v obcho­doch, ale aj v nádr­žiach akva­ris­tov, sú dosť výraz­ne fareb­né. Aj z toho vyplý­va, že musia odnie­kiaľ zís­kať far­bi­vo, aby zosta­li také krás­ne, fareb­né. Pre­to nemož­no pove­dať, že by boli živo­rod­ky nená­roč­né na kŕme­nie. Ak si chce­me zacho­vať nád­her­né far­by a kon­dí­ciu rýb, musí­me dob­re kŕmiť. Odpo­rú­čam naj­mä cyk­lop, rast­lin­né zlož­ky – napr. špe­nát, šalát, kto­rý je dostup­ný iste kaž­dé­mu. Veľ­mi vhod­né je kŕmiť živou potra­vou, spo­me­nul by som naj­mä dro­zo­fi­ly, kto­ré sú veľ­mi vďač­ne pri­jí­ma­né väč­ší­mi druh­mi. Samoz­rej­me kŕmiť môže­me aj žiab­ro­nôž­kou, mik­ra­mi, grin­da­lom, nálev­ní­kom, daf­ni­ou, koret­rou, atď.. V prí­pa­de, že odcho­vá­va­me mla­dé, pla­tia podob­né pra­vid­lá, ako pri odcho­ve iných rýb, len sú ešte zná­so­be­né – je veľ­mi vhod­né kŕmiť mlaď aj šesť-​krát za deň, vte­dy naozaj ras­tie ako z vody.

Roz­mno­žo­va­nie

Živo­rod­ky sa roz­mno­žu­jú zväč­ša pomer­ne ľah­ko a ochot­ne aj v spo­lo­čen­skej nádr­ži. Ten­to fakt je prav­de­po­dob­ne aj prí­či­nou roz­ší­re­nia ich cho­vu. Rodia živé mlá­ďa­tá, kto­ré sú schop­né samos­tat­ne exis­to­vať hneď po naro­de­ní. Doba gra­vi­di­ty je zhru­ba šty­ri týžd­ne, samoz­rej­me nie u kaž­dé­ho dru­hu je to špe­ci­fic­ké, nie­kto­ré dru­hy rodia 1 – 2 mla­dé den­ne počas rode­nia potom­stva. Nie­kto­ré dru­hy, jedin­ce sú kani­ba­li, a svo­je potom­stvo si požie­ra­jú, iné nie. Prí­pad­ne ak dôj­de v pôro­du v spo­loč­nos­ti iných rýb, nie je vzác­nos­ťou, ak samič­ka poro­dí mla­dé, svo­je mlá­ďa­tá si nevší­ma, ale tie „vyzbie­ra­jú“ prá­ve oko­li­té ryby. Zau­jí­ma­vý je aj fakt, že čas­to rodia­ca samič­ka si počas pôro­du mla­dé nevší­ma, len čo však pôrod skon­čí, začne sa hon na výživ­nú potra­vu – ale­bo aspoň sa zme­ní vzťah mat­ky a potom­stva. Moje skú­se­nos­ti hovo­ria, že tie­to pudy ovplyv­ňu­je to, ako sa ryby v svo­jom pro­stre­dí cítia, akú potra­vu dostá­va­jú. Ak sa cítia dob­re, dosta­nú kva­lit­nú výži­vu, naj­lep­šie aj živú, tak sa odme­nia pokoj­ným naží­va­ním si mla­dých, dospe­lých aj prá­ve naro­de­ných jedincov.

Spô­sob akým dochá­dza ku rode­niu a vôbec otáz­ka živo­ro­dos­ti je zau­jí­ma­vá. Poeci­li­i­dae majú v tele oplod­ne­né ikry a len tes­ne pred pôro­dom sa ikry otvo­ria a z tela samič­ky vychá­dza­jú už malé napo­do­be­ni­ny dospel­cov. Ostat­né čeľa­de sa nevyz­na­ču­jú takou­to ovo­vi­vi­pa­ri­ou, mla­dé v tele mat­ky u nich nie sú v iker­na­tých oba­loch. Pozo­ru­hod­né je, že sami­ca je schop­ná si ucho­vať sper­mie od sam­ca do záso­by – mimo čeľa­de Goode­i­dae. Bol zazna­me­na­ný prí­pad, kedy samič­ka Gam­bu­sia affi­nis poro­di­la 11 krát bez prí­tom­nos­ti sam­ca. V prí­pa­de, že už oplod­ne­nú samič­ku oplod­ní neja­ký samec opäť, pred­nosť pre nové potom­stvo má nový gene­tic­ký mate­riál, nie ten, kto­rý sa už v tele samič­ky nachá­dza. Naro­de­ný poter živo­ro­diek je veľ­ký – je ove­ľa väč­ší ako poter iker­na­tých rýb. Naj­skôr ale ras­tie pomal­šie ako u iker­na­čiek, po mesia­ci sa však roz­beh­ne. Roz­die­ly však závi­sia od cho­va­te­ľo­vých skú­se­nos­tí a mož­nos­tí. Pri komerč­nom cho­ve fareb­ných živo­ro­diek sa čas­to pou­ží­va­jú metó­dy ako opti­ma­li­zo­vať množ­stvo mla­dých. Sami­ce sa umiest­ňu­jú do rôz­nych košov, pôrod­ni­čiek. Tie­to pomôc­ky mecha­nic­ky izo­lu­jú sami­ce – poten­ciál­ne požie­ra­če naro­de­ných rybi­čiek, čím sa dosiah­ne vyš­ší počet rýb.

U živo­ro­diek je zná­my funkč­ný her­maf­ro­di­tiz­mus. Pokus­ne boli izo­lo­va­né samič­ky Poeci­lia reti­cu­la­ta 24 hodín po naro­de­ní. Po dosia­hnu­tí pohlav­nej dospe­los­ti poro­di­li nie­kto­ré z nich napriek prí­sne odde­le­né­mu cho­vu mlá­ďa­tá. Tie­to feno­ty­po­vé samič­ky boli vyšet­re­né his­to­lo­gic­ky, pri­čom sa zis­ti­lo, že u nich súčas­ne fun­gu­jú pohlav­né žľa­zy oboch pohla­ví. Vďa­ka tomu­to oboj­po­hlav­né­mu uspo­ria­da­niu je mož­né roz­mno­žo­va­nie sami­čiek neop­lod­ne­ných sam­če­kom – tzv. par­te­no­ge­né­za. (Dokou­pil, 1981). S roz­mno­žo­va­ním úzko súvi­sí téma šľach­te­nia – výbe­ro­vé­ho cho­vu, krí­že­nia. Pla­ty, mečov­ky, moly majú rôz­ne for­my, no naj­ťaž­šie udr­ža­teľ­ný­mi sú gup­ky. Moly (mol­ly) – moli­né­zie je výraz pre dru­hy rodu Poeci­lia, okrem P. reti­cu­la­ta. Z bež­ných dru­hov to sú: Poeci­lia lati­pin­na, Poeci­lia sphe­nops, Poeci­lia velifera

Exis­tu­je mno­ho tva­ro­vých aj fareb­ných varian­tov, naj­mä u dru­hu Poeci­lia reti­cu­la­ta. V prí­pa­de defor­mo­va­ných jedin­cov, nežia­du­cich foriem, odpo­rú­čam tie­to z cho­vu vyra­diť. Prob­lé­my pri cho­ve z hľa­dis­ka šľach­te­nia – napr. pri mno­že­ní black­moll – čier­nej for­my Poeci­lia sphe­nops sa nám môže stať, že potom­stvo nebu­de celé čier­ne ako rodi­čia. Pre­ja­vu­je sa tú čias­toč­ný návrat do divo­kej for­my – gene­tic­ký mate­riál pôvod­nej for­my z prí­ro­dy má sil­nú váhu. Nie­kto­ré jedin­ce budú ako for­ma cali­co – ako­by postrie­ka­né čier­nym far­bi­vom. Veľa takých­to jedin­cov zís­ka far­bu po celom tele až v dospe­los­ti. V kaž­dom prí­pa­de, občas je vhod­né pri šľach­te­ní občerstviť chov o jedin­ca z iné­ho pro­stre­dia, napr. od zná­me­ho cho­va­te­ľa, z obcho­du apod. – a to sa týka všet­kých živo­ro­diek a všet­kých rýb vôbec. Pri šľach­te­ní je dôle­ži­té, či je znak rece­sív­ny, ale­bo domi­nant­ný. Ak chce sa nie­kto váž­ne zaobe­rať cho­vom fareb­ných živo­ro­diek a chce svo­je rybič­ky vysta­vo­vať, je vhod­né aby mal infor­má­cie z gene­ti­ky. Napr. ak je znak domi­nant­ný, jeho dede­nie sa v zása­de dedí aj pri krí­že­ní s jedin­com bez toh­to zna­ku. Ak je znak rece­sív­ny, musí­me nájsť pre jeho zacho­va­nie jedin­ca, kto­rý nesie rov­na­ký znak.

Ustá­le­nosť popu­lá­cie dosta­ne­me naj­skôr po tre­tej gene­rá­cii, kedy sa poža­do­va­ný znak vysky­tu­je a ak sú potom­ko­via zdra­ví a rodia sa živí a sú samoz­rej­me plod­ní. Obzvlášť nie­kto­ré krí­žen­ce je veľ­ký prob­lém udr­žať v ustá­le­nej for­me. Krí­žia sa mno­hé aj v prí­ro­de. Pla­ty Xip­hop­ho­rus macu­la­tus, X. varia­tus, X. hel­le­ri sa čas­to krí­žia medzi sebou, čím vzni­ká množ­stvo varian­tov. Napr. black­mol­la Poeci­lia sphe­nops je prav­de­po­dob­ne výsled­kom šľach­te­nia divo­kej for­my P. sphe­nops, P. lati­pin­na a P. veli­fe­ra. Tvar a sfar­be­nie naj­mä gupiek Poeci­lia reti­cu­la­ta je veľ­mi varia­bil­né, pre­to zacho­va­nie jed­not­li­vých variet je veľ­mi nároč­ne na skú­se­nos­ti cho­va­te­ľa a na pries­tor, pre­to­že také­to šľach­te­nie vyža­du­je množ­stvo nádr­ží. Samič­ky dlho­chvos­tých foriem majú na chvos­to­vej plut­ve kres­bu, krát­ko­chvos­té sú bez far­by, no na samič­ke zväč­ša nie je vôbec vidieť o akú for­mu ide – aj o to je ťaž­šie šľach­tiť gup­ky ako pla­ty, mečov­ky, mol­ly. Pre­to nám logi­ka káže zame­rať sa na sam­če­ky. Základ­né – súťaž­né tva­ry gupiek sú tie­to: vlaj­ka, lýra, rýľ, ihla, šer­pa, dva mečí­ky, kruh, vejár, dol­ný mečík, hor­ný mečík, pla­mie­nok, trian­gel. V prí­pa­de ak chce­te dosiah­nuť úspech na výsta­ve, je vhod­né cho­vať ryby v nádr­ži s dnom a rast­li­na­mi. V rám­ci živo­ro­diek sa uspo­ra­dú­va­jú súťaž­né výsta­vy – súťa­že, na kto­rých sa dodr­žu­jú pred­pí­sa­né štan­dar­dy, v tých­to kate­gó­riách: Poeci­lia reti­cu­la­ta, a Xipho-​Molly. Sú štan­dar­de pre: Poeci­lia sphe­nops, Poeci­lia veli­fe­ra, Poeci­lia lati­pin­na, Xip­hop­ho­rus hel­le­ri, Xip­hop­ho­rus macu­la­tus, Xip­hop­ho­rus varia­tus. Pop­ri fareb­ných živo­rod­kách sa občas vysta­vu­jú aj už vyš­šie spo­mí­na­né divo­ké živo­rod­ky. Prí­klad z bodo­va­cie­ho lís­t­ka pre Poeci­lia reti­cu­la­ta. Za telo je maxi­mum 28 bodov, z toho 8 za dĺž­ku, 8 za tvar a 12 za far­bu. Chrb­to­vá plut­va sa hod­no­tí 23 bod­mi, z toho 5 za dĺž­ku, 8 za tvar a 10 za far­bu. Chvos­to­vá plut­va môže zís­kať 44 bodov: 10 za dĺž­ku, 20 za tvar a 14 za far­bu. Vita­li­ta sa hod­no­tí 5 bodmi.

Sprá­va­nie

Živo­rod­ky sa zdr­žu­jú pre­važ­ne v stred­nej a vrch­nej čas­ti vod­né­ho stĺp­ca. V ich sprá­va­ní sú zazna­me­na­né mode­ly sociál­nej hie­rar­chie podob­nej nie­kto­rým cicav­com, v kto­rej domi­nu­je alfa samec. V prí­pa­de jeho odcho­du, dôj­de k jeho nahra­de­niu. Agre­sív­nej­šie sprá­va­nie môže­me pozo­ro­vať len u sam­cov mečo­viek – Xip­hop­ho­rus hel­le­ri. Pri ich cho­ve je vhod­né cho­vať buď jed­né­ho sam­ca, ale­bo aspoň pia­tich, aby sa agre­si­vi­ta roz­lo­ži­la. Ten­to prí­pad je obdob­ný ako pri cho­ve afric­kých cich­líd rodu Trop­he­us. Iným zau­jí­ma­vým sprá­va­ním sa vyzna­ču­je dra­vý druh Belo­ne­sox beli­za­mus, kto­rý sa pári spô­so­bom, kto­rý je veľ­mi rých­ly, pre­to­že dvoj­ná­sob­ne väč­šia sami­ca má sna­hu men­šie­ho sam­ca zožrať.

Cho­ro­by

Bohu­žiaľ aj živo­rod­ky trpia cho­ro­ba­mi – sta­ré zná­me zdra­vý ako rybič­ka iste nevy­mys­lel akva­ris­ta. Spo­me­niem krát­ko nie­kto­ré naj­čas­tej­šie choroby:

  • ich­ti­of­ti­ri­ó­za – zná­ma kru­pič­ka spô­so­be­ná nálev­ní­kom Icht­hy­opht­hi­rius mul­ti­fi­lis. Lieč­ba – soľ­ným kúpe­ľom, pomo­cou FMC apod.
  • bak­te­riál­ny roz­pad plu­tiev – veľ­ká plia­ga naj­mä u šľach­te­ných gupiek. Spô­so­bu­jú ho bak­té­rie Pse­udo­mo­nas, Aero­mo­nas a iné. Lie­čiť mož­no Acriflavínom.
  • myko­bak­te­ri­ó­za – tuber­ku­ló­za rýb – bruš­ná vod­na­teľ­nosť, prí­pa­de sil­né vychud­nu­tie – pre­pad­nu­tie bruš­ka. Je spô­so­be­ná bak­té­ri­ou Myco­bac­te­rium. Je veľ­mi ťaž­ko lie­či­teľ­ná, vhod­nej­šie je napad­nu­té jedin­ce odstrá­niť. Ako lie­či­vo môže­me skú­siť pou­žiť met­ro­ni­da­zol – entizol.

Sys­te­ma­ti­ka živorodiek

Trie­da: Acti­nop­te­ry­gii, rad: Belo­ni­for­mes, čeľaď: Hemi­ramp­hi­dae – polo­zo­bán­ky, rod:
  • Arr­hamp­hus Günt­her, 1866 – živo­ro­dý čiastočne
  • Der­mo­ge­nys Kuhl, van Has­selt in van Has­selt, 1823
  • Hemir­hamp­ho­don Ble­e­ker, 1866
  • Hypor­hamp­hus Gill, 1859 – živo­ro­dý čiastočne
  • Nomor­hamp­hus Weber, de Beau­fort, 1922
  • Zenar­chop­te­rus Gill, 1864 – živo­ro­dý čiastočne

Rad Cyp­ri­no­don­ti­for­mes, čeľaď Anab­le­pi­dae, rod:

  • Arr­hamp­hus Günt­her, 1866 – živo­ro­dý čiastočne
  • Anab­leps Sco­po­li, 1777
  • Jenyn­sia Günt­her, 1866
  • Oxy­zy­go­nec­tes Fowler, 1916 – nie je živorodý

Čeľaď Poeci­li­dae, rody:

  • Arr­hamp­hus Günt­her, 1866 – živo­ro­dý čiastočne
  • Alfa­ro Meek, 1912
  • Allo­he­te­ran­dria Hubbs, 1924
  • Aplo­che­i­licht­hys Ble­e­ker, 1863
  • Belo­ne­sox Kner, 1860
  • Bra­chyr­hap­his Regan, 1913
  • Carl­hubb­sia Whit­ley, 1951
  • Cnes­te­ro­don Gar­man, 1895
  • Dip­hy­acant­ha Henn, 1916
  • Flu­vip­hy­lax Whit­ley, 1965
  • Gam­bu­sia Poey, 1854
  • Girar­di­nus Poey, 1854
  • Hete­ran­dria Agas­siz, 1853
  • Hete­rop­hal­lus Regan, 1914
  • Hylo­pan­chax Poll, Lam­bert, 1965 – nie je živorodý
  • Hyp­so­pan­chax Myers, 1924 – nie je živorodý
  • Laci­ris Huber, 1982 – nie je živorodý
  • Lam­pricht­hys Regan, 1911 – nie je živorodý
  • Limia Poey, 1854
  • Mic­ro­po­eci­lia Hubbs, 1926
  • Mol­lie­ne­sia Lesu­e­ur, 1821
  • Neohe­te­ran­dria Henn, 1916
  • Pamp­ho­richt­hys Regan, 1913 – nie je živorodý
  • Pan­ta­no­don Myers, 1955 – nie je živorodý
  • Phal­licht­hys Hubbs, 1924
  • Phal­lo­ce­ros Eigen­mann, 1907
  • Phal­lop­ty­chus Eigen­mann, 1907
  • Phal­lo­to­ry­nus Henn, 1916
  • Pla­tap­lo­chi­lus Ahl, 1928 – nie je živorodý
  • Poeci­lia Bloch, Schne­i­der, 1801
  • Poeci­li­op­sis Regan, 1913
  • Pria­pel­la Regan, 1913
  • Pria­picht­hys Regan, 1913
  • Pro­ca­to­pus Bou­len­ger, 1904 – nie je živorodý
  • Pse­udo­po­eci­lia Regan, 1913
  • Quin­ta­na Hubbs, 1934
  • Sco­licht­hys Rosen, 1967
  • Tome­urus Eigen­mann, 1909
  • Xeno­de­xia Hubbs, 1950
  • Xip­hop­ho­rus Hec­kel, 1848

Čeľaď Goode­i­dae, rod:

  • Arr­hamp­hus Günt­her, 1866 – živo­ro­dý čiastočne
  • Allo­don­ticht­hys Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Allo­op­ho­rus Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Allo­to­ca Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Ame­ca Mil­ler, Fitz­sim­mons, 1971
  • Ata­e­ni­obius Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Cre­nicht­hys Hubbs, 1932 – fosíl­ny druh
  • Empet­richt­hys Gil­bert, 1893 – fosíl­ny druh
  • Girar­di­nicht­hys Ble­e­ker, 1860
  • Goodea Jor­dan, 1880
  • Hubb­si­na de Buen, 1940
  • Cha­pa­licht­hys Meek, 1902
  • Cha­ra­co­don Günt­her, 1866
  • Ily­o­don Eigen­mann, 1907
  • Neoop­ho­rus Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Skif­fia Meek, 1902
  • Xeno­op­ho­rus Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Xeno­ta­e­nia Tur­ner, 1946
  • Xeno­to­ca Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Zoogo­ne­ti­cus Meek, 1902
Ilu­stra­tív­ny pre­hľad nie­kto­rých dru­hov jed­not­li­vých rodov

Rod Xiphophorus

  • Xeno­to­ca Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Xip­hop­ho­rus alva­re­zi Rosen, 1960
  • X. ander­si Mey­er, Schartl, 1980
  • X. birch­man­ni Lech­ner, Rad­da, 1987
  • X. cle­men­ciae Alva­rez, 1959
  • X. con­ti­nens Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Moro­zot, 1990
  • X. cor­te­zi Rosen, 1960
  • X. cou­chia­nus Girard, 1859
  • X. eve­ly­enae Rosen, 1960
  • X. gor­do­ni Mil­ler, Minck­ley, 1963
  • X. hel­le­ri Hec­kel, 1848
  • X. koss­zan­de­ri Mey­er, Wischnath, 1981
  • X. macu­la­tus Günt­her, 1866
  • X. malin­che Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Mori­zot, 1990
  • X. may­ae Mey­er, Schartl, 2002
  • X. mey­eri Schartl, Sch­röder, 1988
  • X. mil­le­ri Rosen, 1960
  • X. mixei Kall­man, Wal­ter, Mori­zot, Kazia­nis, 2004
  • X. mon­te­zu­mae Jor­dan, Sny­der, 1899
  • X. mon­ti­co­lus Kall­man, Wal­ter, Mori­zot, Kazia­nis, 2004
  • X. mul­ti­li­ne­a­tus Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Mori­zot, 1990
  • X. neza­hu­al­co­y­otl Rau­chen­ber­ger, Kall­man, Mori­zot, 1990
  • X. nig­ren­sis Rosen, 1960
  • X. pyg­ma­e­us Hubbs, Gor­don, 1943
  • X. rose­ni Mey­er, Wischnath, 1981
  • X. sig­num Rosen, Kall­man, 1969
  • X. varia­tus Meek, 1904
  • X. xip­hi­dium Gor­don, 1932

Rod Poecilia

  • Xeno­to­ca Hubbs, Tur­ner, 1939
  • Poeci­lia ama­zo­ni­ca Gar­man, 1895
  • P. boese­ma­ni Poeser, 2003
  • P. but­le­ri Jor­dan, 1889
  • P. cate­ma­co­nis Mil­ler, 1975
  • P. cau­ca­na Ste­in­dach­ner, 1880
  • P. cau­do­fas­cia­ta Regan, 1913
  • P. chi­ca Mil­ler, 1975
  • P. dau­li Mey­er, Rad­da, 2000
  • P. ele­gans Tre­wa­vas, 1948
  • P. for­mo­sa Girard, 1859
  • P. gil­lii Kner, 1863
  • P. his­pa­ni­ola­na Rivas, 1978
  • P. kope­ri Poeser, 2003
  • P. kyke­sis Poeser, 2002
  • P. lati­pin­na Lesu­e­ur, 1821
  • P. lati­punc­ta­ta Meek, 1904
  • P. mer­cel­li­noi Poeser, 1995
  • P. may­lan­di Mey­er, 1983
  • P. mecht­hil­dae Mey­er, Etzel, Bork, 2002
  • P. mexi­ca­na Ste­in­dach­ner, 1863
  • P. nichol­si Myers, 1931
  • P. orri Fowler, 1943
  • P. peten­sis Günt­her, 1866
  • P. reti­cu­la­ta Peters, 1859
  • P. sal­va­to­ris Regan, 1907
  • P. sphe­nops Valen­cien­nes, 1846
  • P. sulp­hu­ra­ra Alva­rez, 1948
  • P. tere­sae Gre­en­field, 1990
  • P. van­de­pol­li Van Ludth de Jeude, 1887
  • P. veli­fe­ra Regan, 1914
  • P. vivi­pa­ra Bloch, Schne­i­der, 1801
  • P. wan­dae Poeser, 2003

Lite­ra­tú­ra

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Biológia rastlín, Príroda, Rastliny

Vodné rastliny

skala
Hits: 50744

Vod­né rast­li­ny sa líšia od sucho­zem­ských rast­lín, sú adap­to­va­né na pro­stre­die pod vodou. Lis­ty vod­ných rast­lín majú prie­du­chy aj na vrch­nej, aj na spod­nej stra­ne – tak­po­ve­diac dýcha­jú obo­ma “stra­na­mi” na roz­diel od sucho­zem­ských rast­lín. Povrch sucho­zem­ských rast­lín tvo­rí kuti­ku­la, u rast­lín vod­ných tak­mer u všet­kých dru­hov chý­ba. Prav­de­po­dob­ne by naj­mä brá­ni­la difú­zii ply­nov. Plá­va­jú­ce rast­li­ny oby­čaj­ne neza­ko­re­ňu­jú, ani tie, kto­ré žijú na hla­di­ne. Kore­ne sú čo do tva­ru obdob­né ako pri sucho­zem­ských dru­hoch. Do dôsled­kov nemož­no brať za kaž­dých okol­nos­tí vodu ako bari­é­ru, pre­to­že sú vod­né rast­li­ny, kto­ré aj v pri­ro­dze­ných pod­mien­kach vyras­ta­jú nad hla­di­nu, resp. ras­tú v moča­ri­nách s níz­kou hla­di­nou vody vo veľ­kom vlh­ku. Aj v akva­ris­ti­ke sa zau­ží­val pojem sub­merz­ná for­ma a emerz­ná for­ma rast­li­ny. Sub­merz­ná for­ma ras­tie pod hla­di­nou vody, emerz­ná for­ma nad hla­di­nou. Jed­not­li­vé for­my sa čas­to líšia, okrem iné­ho tva­rom, aj far­bou. V pra­xi je v drvi­vej väč­ši­ne pou­ží­va­né nepo­hlav­né roz­mno­žo­va­nie rast­lín – odrez­ka­mi, pop­laz­mi, výhon­ka­mi apod. Sub­merz­ná for­ma môže aj v akvá­riu vyrásť do emerz­nej for­my – čas­to napr. Echi­no­do­rus. Ak je nádrž pre rast­li­nu prí­liš níz­ka, čas­to si náj­de ces­tu von. Avšak aj vod­ná rast­li­na kvit­ne a čas­to veľ­mi podob­ne ako sucho­zem­ské dru­hy. Kvet tvo­rí nie­ke­dy pod hla­di­nou, čas­tej­šie nad jej povr­chom. Pohlav­né mno­že­nie rast­lín nie je vylú­če­né, ale je prob­le­ma­tic­ké a je skôr prá­cou pre špe­cia­lis­tu. Vod­né rast­li­ny sú väč­ši­nou zele­né, nie­ke­dy čer­ve­né, fia­lo­vé, hne­do­čer­ve­né. Exis­tu­je množ­stvo dru­hov vod­ných rastlín.

Svet­lo je dôle­ži­tým fak­to­rom pre rast­li­ny – sú dru­hy tie­ňo­mil­né, napr. Mic­ro­so­rium, Vesi­cu­la­ria, dru­hy svet­lo­mil­né, napr. Sal­vi­nia, Pis­tia. Roz­die­ly sú aj v otáz­ke opti­mál­nej tep­lo­ty. Sú dru­hy, kto­ré pri rela­tív­ne malom roz­die­ly tep­lo­ty ras­tú evi­den­tne inak. Lis­ty sú hus­tej­šie pri sebe v chlad­nej­šej vode, far­ba lis­tov je tmav­šia apod. Väč­ši­na vod­ných akvá­ri­ových rast­lín má pomer­ne úzky roz­sah tep­lo­ty, v kto­rej žijú. Nie­kto­ré akvá­ri­ové dru­hy zne­sú naozaj veľ­mi níz­ke tep­lo­ty, podob­né už aj našim stu­de­no­vod­ným prí­rod­ným pod­mien­kam mier­ne­ho pás­ma. Na rast­li­ny takis­to vplý­va prú­de­nie vody. Nie­kto­ré dru­hy sú sta­va­né na sto­ja­té vody, nie­kto­ré na rých­lo tečú­ce toky. V akvá­riu je zdro­jom prú­dov vody naj­mä fil­ter a vzdu­cho­va­nie. Prú­de­nie vody znač­ne ovplyv­ňu­je deko­rá­cia, svo­ju úlo­hu zohrá­va aj sklon, reli­éf dna. Rov­né dno dáva vznik sil­nej­šie­mu prú­de­niu. Na rast­li­ny veľ­mi nebla­ho vplý­va­jú lie­či­vá pou­ží­va­né v akva­ris­ti­ke. Ich nega­tív­ny úči­nok je bohu­žiaľ dlho­do­bý. Ak máme mož­nosť, pre­saď­me aspoň časť rast­lín do inej nádr­že počas lieč­by. Aj to je dôvod na zria­de­nie samos­tat­nej karan­tén­nej nádr­že. Po pou­ži­tí lie­čiv je mož­né pou­žiť aktív­ne uhlie. Rast­li­ny akva­ris­ti pre­sá­dza­jú. naj­čas­tej­šie k tomu dochá­dza pri vege­ta­tív­nom rozmnožovaní.

Väč­šie mater­ské rast­liny neod­po­rú­čam čas­to pre­sá­dzať. Rast­li­ny môžu byť aj zdro­jom potra­vy pre ryby, sli­má­ky apod., čo je však väč­ši­nou nežia­du­ce. Čas­to sa na eli­mi­ná­ciu rias pou­ží­va­jú mla­dé prí­sav­ní­ky. Pokiaľ sú malé svo­ju úlo­hu plnia poc­ti­vo, no väč­šie sa rad­šej pus­tia do rast­lín. Sli­má­ky doká­žu takis­to požie­rať ria­sy, naj­mä ak majú nedos­ta­tok inej potra­vy, vedia sa však pus­tiť aj do rast­lín. Naj­roz­ší­re­nej­šie ampu­lá­rie rast­li­ny neže­rú. V akvá­riu svie­ti­me ume­lým svet­lom, dĺž­ka osvet­le­nia by mala byť taká ako v ich domo­vi­ne. Dôle­ži­té rov­na­ko je dodr­žia­vať pra­vi­del­nosť, 12 – 14 hodi­no­vý inter­val je nut­ný. Závi­sí od umiest­ne­nia, od toho či sme v tma­vej miest­nos­ti, aká je dĺž­ka den­né­ho svet­la a koľ­ko ho sln­ko posky­tu­je. Den­né svet­lo má inú kva­li­tu ako ume­lé svet­lo, dá sa mu iba pris­pô­so­biť. Dru­hy sú pris­pô­so­be­né rôz­ne­mu pro­stre­diu. Vod­né rast­li­ny, napo­kon rov­na­ko ako aj ich sucho­zem­ské prí­buz­né menia svoj meta­bo­liz­mus v závis­los­ti od strie­da­nia dňa a noci. Je to ich vlast­ný pri­ro­dze­ný bio­ryt­mus. Rast­li­ny cez deň pri­jí­ma­jú svet­lo, CO2, tvo­ria orga­nic­kú hmo­tu a ako ved­ľaj­ší pro­dukt tvo­ria kys­lík. Tej­to reak­cii vra­ví­me foto­syn­té­za.

V noci naopak rast­li­ny kys­lík pri­jí­ma­jú – rast­li­ny dýcha­jú a vylu­ču­jú do vody CO2. Rast­li­ny však dýcha­jú aj cez deň, pre­vlá­da však prí­jem CO2. Vply­vom dýcha­nia rast­lín v noci – pro­duk­cie CO2 sa pH v akvá­riu zvy­šu­je. Kon­cen­trá­cia CO2 stú­pa s tvrdo­s­ťou vody, tep­lo­tou vody a kle­sá s pH. Medzi základ­né fun­kcie rast­lín pat­rí mine­ra­li­zá­cia hmo­ty. Det­rit je usa­de­ná vrstva odpa­du, výka­lov rýb, sli­má­kov apod., kto­ré je nut­né roz­lo­žiť. Ten­to pro­ces, kto­rý usku­toč­ňu­jú mik­ro­or­ga­niz­my, naj­mä bak­té­rie. Rast­li­ny hra­jú pri­tom dôle­ži­tú úlo­hu, pre­to­že nie­kto­ré lát­ky doká­žu odbú­ra­vať aj ony, ale v kaž­dom prí­pa­de už mine­ra­li­zo­va­né lát­ky sú zdro­jom výži­vy pre ne. Nie­kto­ré kore­ne tvo­ria podob­ne ako lis­ty (zele­né čas­ti rast­lín) kys­lík, no za nor­mál­nych pod­mie­nok kaž­dá rast­li­na tvo­rí malé množ­stvo kys­lí­ka, kto­ré napo­má­ha aerób­nej reduk­cii hmo­ty oko­lo nich. Nie­kto­ré dru­hy doká­žu obzvlášť dob­re odčer­pá­vať z vody živi­ny, kto­ré sú pre akva­ris­tu žia­da­né, napr. Ric­cia flu­itans je ide­ál­nym bio­lo­gic­kým pros­tried­kom na zní­že­nie hla­di­ny dusič­na­nov. Podob­ný­mi schop­nos­ťa­mi oplý­va Cera­top­hyl­lum demer­sum. Obdob­ne Ana­cha­ris den­sa efek­tív­ne odčer­pá­va z vody váp­nik. Tie­to lát­ky rast­li­ny via­žu do svo­jich ple­tív a začle­ňu­jú sa do ich fyzi­olo­gic­kých pocho­dov. Vzhľa­dom na to, že čas­to ide o lát­ky pre nás akva­ris­tov nie prí­liš víta­né, je táto schop­nosť cenná.

Vplyv fil­tro­va­nia a naj­mä vzdu­cho­va­nia na rast rast­lín je viac-​menej nega­tív­ny. Nedá sa to jed­no­znač­ne pove­dať, ale fil­tro­va­nie, kto­ré čerí hla­di­nu, a teda aj vzdu­cho­va­nie je pre rast rast­lín nežia­du­ce, pre­to to nepre­há­ňaj­me. Udr­žia­vať akvá­ri­um cel­kom bez fil­trá­cie nechaj­me rad­šej na špe­cia­lis­tov, ja sám mám nie­koľ­ko takých akvá­rií. Rast­li­ny však môžu meniť aj far­bu. Vod­né rast­li­ny, ostat­ne podob­ne ako ich sucho­zem­ské prí­buz­né, oplý­va­jú vďa­ka chlo­ro­fy­lu pre­dov­šet­kým zele­ným sfar­be­ním. Avšak aj jeden jedi­nec môže vyka­zo­vať v prie­be­hu onto­ge­né­zy zme­ny. Fia­lo­vá far­ba inak zele­ných rast­lín má prí­či­nu vo veľ­kom množ­stve svet­la, žívín.

Sade­nie rastlín

V prvom rade by sme mali dodr­žať, že veľ­ké jedin­ce (dru­hy) sadí­me doza­du a men­šie dopre­du. Vyva­ruj­me sa tiež sade­niu pres­ne do stre­du nádr­že. Rov­na­ko s citom nará­baj­me so symet­ri­ou. Kore­ne skrá­ti­me ostrý­mi nož­nič­ka­mi na 1 – 2 cm (nie u rodu Anu­bias, Cryp­to­co­ry­ne) a pri sade­ní sa vyva­ruj­me ich poško­de­niu. Všet­ky kore­ne by mali byť v dne, žiad­ne trčia­ce kore­ne nie sú žia­du­ce. Pri nie­kto­rý rast­li­nách, kto­ré majú kore­ňo­vý sys­tém dob­re vyvi­nu­tý, napr. Echi­no­do­rus, zasa­de­nú rast­li­nu po zasa­de­ní mier­ne povy­tiah­ne­me – kore­ňo­vý krčok by mal troš­ku vyčnie­vať. V prí­pa­de odrez­kov je vhod­né, aby sme zasa­di­li rast­li­nu tak, aby sme nesa­di­li holú ston­ku, ale aby doslo­va spod­né lis­ty boli zafi­xo­va­né do dna. Vod­ná rast­li­ny tak zís­ka opo­ru, bude mať ove­ľa lep­šiu stav­bu. Plá­va­jú­ce rast­li­ny hla­di­ny Lim­no­bium, Pis­tia, Ric­cia, Sal­vi­nia voľ­ne pokla­dá­me na hla­di­nu, iné plá­va­jú­ce rast­li­ny voľ­ne hodí­me do vody. Nie­kto­ré z nich sú schop­né zako­re­niť, avšak nie dlho­do­bo. Ric­cia napr. sa dá cel­kom efekt­ne pou­žiť ako kobe­rec na dno. Keď­že sama ma ten­den­ciu vyplá­vať na hla­di­nu, je nut­né ju neja­ko zachy­tiť – napr. o plo­ché kame­ne. Mic­ro­so­rium, Anu­bias sa pri­pev­ňu­jú ku dre­vu, na fil­ter. Najv­hod­nej­šia na to je sple­ta­ná šnú­ra z rybár­ske­ho obcho­du. Ak kúpi­me rast­li­ny v obcho­de, prav­de­po­dob­ne budú zasa­de­né v koší­koch a v mine­rál­nej vate. Tie­to sa do akvá­ria neho­dia, naj­mä nie skal­ná vata, pre­to vod­né rast­li­ny vybe­rie­me z koší­kov a zba­ví­me ich pre­dov­šet­kým mine­rál­nej vaty. Výži­va rast­lín, hno­je­nie Rast­li­ny sa zís­ka­va­jú ener­giu via­ce­rý­mi spô­sob­mi. Ich pri­ro­dze­ným zdro­jom ener­gie je CO2 – oxid uhli­či­tý a svet­lo. Sta­čí si spo­me­núť na foto­syn­té­zu zo ško­ly. Ak majú rast­li­ny dosta­tok CO2, nedo­ká­žu ho zužit­ko­vať pri nedos­tat­ku svet­la. Ak rast­li­ny majú dosta­tok svet­la, pri defi­ci­te CO2 ho nedo­ká­žu dosta­toč­ne využiť. Ak však sú obe hod­no­ty opti­mál­ne, je to veľ­ký pred­po­klad pre veľ­mi úspeš­ný rast našich rast­lín. V pora­dí dôle­ži­tos­ti by som svet­lo posta­vil pred CO2. Pre úspeš­ný rast rast­lín tre­ba kva­lit­né osvet­le­nie.

V prí­pa­de, že vidí­me pro­duk­ciu kys­lí­ka rast­li­na­mi – tvo­ria­ce sa bub­lin­ky čerstvé­ho kys­lí­ka, kon­cen­trá­cia kys­lí­ka v bun­ke stúp­la nad 40 mg/​l. Pre úspeš­nej­ší rast rast­lín je veľa krát vhod­né siah­nuť po dopl­ne­ní výži­vy. Ku zvý­še­né­mu pri­jí­ma­niu živín – ener­gie pris­pie­va aj prú­de­nie vody. Výži­vu rast­li­ny dostá­va­jú aj vo for­me odpad­ných látok – výka­lov rýb. Aj nádr­že tzv. holand­ské­ho typu (rast­lin­né) čas­to krát obsa­hu­jú neja­ké ryby, kto­ré slú­žia prá­ve na neus­tá­le obo­ha­co­va­nie živi­na­mi. V tom­to prí­pa­de skôr tými sto­po­vý­mi. V prí­pa­de, že sa vo vode nachá­dza nedos­ta­tok CO2 a rast­li­ny doká­žu z hyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nov ten­to zís­kať, môže dôjsť ku bio­gén­ne­mu odváp­ne­niu – vyzrá­ža­nie neroz­pust­né­ho uhli­či­ta­nu vápe­na­té­ho na povr­chu lis­tov. Pri­jí­ma­nie hyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nov je však ener­ge­tic­ky nároč­nej­šie. Akvá­ri­um má čas­to dosta­tok živín vo for­me exkre­men­tov rýb. Humí­no­vé kyse­li­ny sú lát­ky, kto­ré sa naj­mä v prí­ro­de bež­ne nachá­dza­jú vo vode. Sú to pro­duk­ty lát­ko­vej pre­me­ny dre­va, pôdy, lis­tov, čas­tí rast­lín. Z hľa­dis­ka využi­tia pre akva­ris­ti­ku je zau­jí­ma­vé pou­ži­tie dre­va a lis­tov, prí­pad­ne šišiek, škru­pín ore­chov apod. Sú nesmier­ne dôle­ži­té pre rast­li­ny, pre­to­že doká­žu byť ener­ge­tic­kým mos­tom medzi zdro­jom výži­vy a rast­li­nou. Vďa­ka tým­to orga­nic­kým kom­ple­xom doká­že rast­li­na zís­kať to, čo je prí­ro­da ponú­ka. Je to podob­ná fun­kcia ako majú bio­f­la­vo­no­idy pre vita­mín C. Dar­mo bude­me pri­jí­mať mega­dáv­ky vita­mí­nov ak ich telo nedo­ká­že zužit­ko­vať. Humí­no­vé kyse­li­ny sa tvo­ria v prí­ro­de v pôde. Žele­zo vo vode za nor­mál­nych pod­mie­nok veľ­mi rých­lo oxi­du­je na for­mu nevy­uži­teľ­nú pre rastliny.

Fil­ter je doslo­va požie­rač žele­za. Ak sa však via­že v che­lá­toch, v orga­nic­kých kom­ple­xoch, je prí­stup­né rast­li­nám. Ide o Fe2+, aj Fe3+, a prá­ve humí­no­vé kyse­li­ny sú sub­strá­tom, v kto­rom sa môže žele­zo uplat­niť pre rast­li­ny. Nedos­ta­tok žele­za spô­so­bu­je chlo­ró­zu, kto­rá sa pre­ja­vu­je sla­bým ple­ti­vom – sklo­vi­tý­mi lis­ta­mi, žlt­nu­tím naj­mä od okra­jov podob­ne ako aj u sucho­zem­ských rast­lín. Mine­rá­ly a sto­po­vé lát­ky sú zís­ka­va­né pri­ro­dze­nou ces­tou z vody a z det­ri­tu. Sto­po­vé lát­ky sú lát­ky, prv­ky, kto­ré nie sú nevy­hnut­né vo veľ­kom množ­stve, ale iba v níz­kych (sto­po­vých) kon­cen­trá­ciách – napr. Zn, Mn, K, Cu. Nie­kto­ré z tých­to prv­kov sú vo vyš­ších kon­cen­trá­ciách škod­li­vé až jedo­va­té. Det­rit je hmo­ta, tvo­re­ná mik­ro­or­ga­niz­ma­mi orga­nic­kou hmo­tou odum­re­tých rast­lín, výka­lov rýb apod. V prí­pa­de rast­lin­né­ho akvá­ria je čas­to kame­ňom úra­zu prá­ve obsah mine­rál­nych látok. Naj­lep­ší spô­sob ako toho dosiah­nuť sú ryby. Mik­ro­or­ga­niz­my – naj­mä nit­ri­fi­kač­né a denit­ri­fi­kač­né bak­té­rie roz­kla­da­jú hmo­tu na lát­ky využi­teľ­né rast­li­na­mi. Rast­li­ny ten­to zdroj ener­gie využí­va­jú naj­mä pomo­cou kore­ňov. Nie­kto­ré sú schop­né via­zať viac NO3 – dusič­na­nov napr. Cera­top­hyl­lum demer­sum, Ric­cia flu­itans. Veľa z nás má zdro­jo­vú vodu obsa­hu­jú­cu vyso­ké množ­stvo dusič­na­nov. Nor­ma pit­nej vody o maxi­mál­nej hod­no­te je dosť vyso­ká pre akva­ris­ti­ku, nevhod­né naj­mä pre nové akvá­ri­um. Vďa­ka pomer­ne vyso­ké­mu obsa­hu dusí­ka potom môže ľah­šie dôjsť ku tvor­be toxic­ké­ho amo­nia­ku.

Cyk­lus dusí­ka trvá nie­čo vyše mesia­ca, tak­že dusič­na­no­vý ani­ón pri­da­ný dnes putu­je eko­sys­té­mom akvá­ria viac ako mesiac, kým ho opus­tí. Denit­ri­fi­kač­né a nit­ri­fi­kač­né pro­ce­sy sú pomer­ne zlo­ži­té, zau­jí­ma­vé aj pre lai­ka je snáď fakt, že sa ako pro­dukt tých­to reak­cií tvo­rí aj plyn­ný dusík N2. Ten samoz­rej­me uni­ká do atmo­sfé­ry – von z nádr­že. Denit­ri­fi­kač­né bak­té­rie sa nachá­dza­jú vo fil­tri. Tak ako píšem v člán­ku o fil­tro­va­ní, je nevhod­né fil­trač­né vlož­ky pod­ro­bo­vať tečú­cej vode z bež­né­ho vodo­vo­du. Pre­to, aby sme neza­bi­li naše roz­vi­nu­té bak­té­rie je vhod­nej­šie umý­vať moli­tan vo vode neob­sa­hu­jú­cej chlór a ostat­né ply­ny pou­ží­va­né vo vodo­vod­nej sie­ti. Na trhu exis­tu­jú­ce pro­duk­ty, kto­ré obsa­hu­jú bak­té­rie, kto­ré sa pri­dá­va­jú do fil­tra. Na trhu sú dostup­né rôz­ne pro­duk­ty hno­jív a výži­vo­vých dopl­n­kov pre rast­li­ny. Neod­po­rú­ča sa kom­bi­no­vať hno­ji­vá ani rôz­nych firiem ani výrob­kov jed­nej fir­my. Mecha­nic­ky zachy­te­né čas­ti z fil­tra pou­ží­vam ako hno­ji­vo aj do kve­ti­ná­čov sucho­zem­ských rast­lín. Fil­ter ako oxi­dant oby­čaj­ne obsa­hu­je množ­stvo látok, hod­not­né je naj­mä žele­zo, kto­ré je bal­za­mom pre čas­to chu­dob­né pôdy v črep­ní­koch. Táto hmo­ta, je okrem toho tak­po­ve­diac natrá­ve­ná, tak­že sa v pôde pomer­ne rých­lo rozkladá. 

Raše­li­na zni­žu­je pH aj tvrdo­sť vody, vode posky­tu­je humí­no­vé kyse­li­ny a iné orga­nic­ké lát­ky. PMDD je sve­to­vo veľ­mi roz­ší­re­né tak­po­ve­diac neko­merč­né hno­ji­vo. Mie­ša sa zo síra­nu dra­sel­né­ho, hep­ta­hyd­rá­tu síra­nu horeč­na­té­ho, dusič­na­nu dra­sel­né­ho a sto­po­vých látok: B, Ca, Cu, Fe, Mn, Mo, Zn, kto­ré sú vo for­me orga­nic­ké­ho kom­ple­xu. Je to vhod­ná kom­bi­ná­cia, v kto­rej sú sto­po­vé lát­ky asi naj­dô­le­ži­tej­šie. CO2 ne pri­dá­vam pomo­cou zná­me­ho pro­ce­su kva­se­nia. Sta­čí však na to fľa­ša, do kto­rej nale­je­me tak­mer po vrch vodu, pri­dá­me drož­die (kvas­ni­ce) a cukor. Vodu na začia­tok odpo­rú­čam tep­lej­šiu (oko­lo 35°C). Fľa­šu uzat­vo­rím vrch­ná­kom, v kto­rom mám otvor pre hadič­ku, kto­rá na dru­hom kon­ci kon­čí v akvá­riu, kde je zakon­če­ná vzdu­cho­va­cím kame­ňom, ale­bo lipo­vým driev­kom. Pou­žiť sa dá úspeš­ne aj ciga­re­to­vý fil­ter. Prí­pad­ne hadič­ka kon­čí v akvá­ri­ovom fil­tri, cez kto­rý sa roz­stre­ku­je do vody. Taký­to dáv­ko­vač CO2 doká­že pro­du­ko­vať 3 – 5 týž­dňov oxid uhli­či­tý. Má to však chy­bu v tom, že nie je ošet­re­ný pro­ti náh­le­mu vzo­stu­pu pro­duk­cie CO2. V noci je lep­šie CO2 tak­to do nádr­že nepum­po­vať. Na pro­duk­ciu CO2 sa hodia aj bom­bič­ky z fľa­še na výro­bu sódy. Na trhu exis­tu­jú rôz­ne difú­ze­ry CO2. Ja pou­ží­vam CO2 fľa­šu, na kto­rej je redukč­ný ven­til a “ihlo­vý” (bicyk­lo­vý) ven­til, z kto­ré­ho ide hadič­ka do kanis­tra v akvá­riu. Fun­gu­je to tak, voda si “vypý­ta” toľ­ko CO2, koľ­ko “potre­bu­je”. Tak dosiah­nem maxi­mál­ne roz­um­né nasý­te­nie akvá­ria oxi­dom uhli­či­tým. Redukč­ný ven­til je nato, aby zní­žil tlak na 5 atmo­sfér. Ihlo­vý ven­til vo vše­obec­nos­ti je na to, aby tlak zní­žil na mie­ru vhod­nú do oby­čaj­nej ten­kej akva­ris­tic­kej hadič­ky. Exis­tu­jú aj nor­mál­ne ihlo­vé ven­ti­ly, ja však pou­ží­vam ven­til, kto­rý pou­ží­va­jú cyk­lis­ti na hus­te­nie pneuma­tík. Nesto­jí ani 10 €. Redukč­né ven­ti­ly exis­tu­jú rôz­ne, sú aj také, kto­ré na výstu­pe ponú­ka­jú tlak CO2, kto­rý môže ísť rov­no do nádr­že. Kom­bi­no­vať sa dá pomo­cou elek­tro­mag­ne­tic­kých ven­ti­lov, kto­ré by sa otvo­ril pod­ľa spí­na­ča. Ja si to ria­dim tak, že CO2 napus­tím vždy ráno. Neod­po­rú­čam sýtiť akvá­ri­um sústav­ne, tla­čiť do vody oxid uhli­či­tý cez otvo­re­né ven­ti­ly napr. cez roz­stre­ko­va­nie pomo­cou fil­tra. V kaž­dom prí­pa­de, či už pri zakú­pe­ní komerč­né­ho pro­duk­tu, ale­bo vlast­né­ho rie­še­nia, tre­ba mať na zre­te­li, že difú­zia ply­nov vo vode je rádo­vo 4 krát niž­šia ako vo vzdu­chu. Čiže podob­ne ako kys­lík, aj CO2 je pri­ja­té vo vyš­šom množ­stve za pred­po­kla­du tvor­by men­ších bub­li­niek. Hen­ry­ho zákon hovo­rí, že kon­cen­trá­cia roz­pus­te­né­ho ply­nu je pria­mo úmer­ná par­ciál­ne­mu tla­ku ply­nu nad jej hla­di­nou – je to v pod­sta­te ana­ló­gia ku osmo­tic­kým javom.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Údržba

Úprava vody

skala
Hits: 35770

Pri úpra­ve vody je nut­né byť obo­zret­ný. Vhod­né sú vedo­mos­ti z ché­mie. Je nut­né si uve­do­miť, že bez zod­po­ved­nos­ti voči živým orga­niz­mom nie je etic­ké pri­stu­po­vať ku expe­ri­men­tom pri zme­nách para­met­rov vody. Uži­toč­né je obo­zná­miť sa s para­met­ra­mi vody. Kva­li­ta­tív­ne všet­ky zme­ny sa dajú vyko­nať mie­ša­ním s vodou iných vlast­nos­tí. Mera­niu para­met­rov vody, úpra­ve tvrdo­s­ti, pH sa čas­to vkla­dá prí­liš veľ­ký význam. Ryby cho­va­né už gene­rá­cie v zaja­tí sú čas­to pris­pô­so­be­né našim pod­mien­kam. Nie je prvo­ra­dé, aby ryby a rast­li­ny žili vo vode s takým pH a hod­no­tou tvrdo­s­ti v akej žijú v prí­ro­de, ale aby sme spl­ni­li čo naj­viac pod­mie­nok pre ich úspeš­ný roz­voj. Neutá­paj­te sa v neus­tá­lom mera­ní a poku­soch o zme­nu. Pre bež­nú akva­ris­tic­kú prax sa para­met­re vody preceňujú.

Zvy­šo­va­nie tep­lo­ty vody ohrie­va­čom je pomer­ne bež­né aj v iných oblas­tiach, nie­len v akva­ris­ti­ke. Ďale­ko ťaž­ší prob­lém je však ako vodu ochla­dzo­vať. Túto otáz­ku rie­šia naj­mä akva­ris­ti zaobe­ra­jú­ci sa cho­vom mor­ských živo­čí­chov. Tu sa ponú­ka mož­nosť využiť prin­cíp pel­tie­ro­vých člán­kov. Pomô­že star­šia mraz­nič­ka, chla­dia­ren­ský prí­stroj a šikov­ný maj­ster. Dru­há mož­nosť je nákup v obcho­de. Ochla­dzo­va­nie vody tým­to spô­so­bom je finanč­ne pomer­ne nároč­né. V malom merít­ku je mož­né využiť ľad, je to však nebez­peč­né – pre­to­že na roz­púš­ťa­nie ľadu je potreb­né veľa ener­gie, Ľad je pev­ná lát­ka a oplý­va tepel­nou kapa­ci­tou – na pre­chod do kva­pal­né­ho sta­vu je nut­né viac ener­gie pri rov­na­kom posu­ne tep­lôt. Postu­puj­me pre­to opatr­ne, aby sme nemu­se­li vyskú­šať tep­lot­né extrémy.

Ak chce­me meniť tvrdo­sť vody, bež­ný­mi lac­ný­mi pros­tried­ka­mi vie­me zabez­pe­čiť len jej zvý­še­nie. Obsah váp­ni­ka a hor­čí­ka zvý­ši­me uhli­či­ta­nom vápe­na­tým – CaCO3, uhli­či­ta­nom horeč­na­tým – MgCO3, síra­nom vápe­na­tým – CaSO4, síra­nom horeč­na­tým – MgSO4, chlo­ri­dom vápe­na­tým – CaCl2. Pri­ro­dze­ne napr. vápen­com. Avšak ak chce­me dosiah­nuť rých­lu zme­nu musí­me pou­žiť sil­nej­šiu kon­cen­trá­ciu. Napo­kon je dostať aj účin­né komerč­né pre­pa­rá­ty, kto­ré doká­žu rých­lo tvrdo­sť zvý­šiť. Pred ove­ľa ťaž­šou otáz­kou sto­jí­me ak sme si zau­mie­ni­li tvrdo­sť zní­žiť. Je mož­né pou­žiť vyzrá­ža­nie kyse­li­nou šťa­ve­ľo­vou, no rov­no­vá­ha toh­to pro­ce­su je malá. Ak by sme však doká­za­li túto vodu mecha­nic­ky veľ­mi jem­ným fil­trom odfil­tro­vať, mož­no by sme dosiah­li žia­da­ný výsle­dok. Vare­nie vody za úče­lom zní­že­nia tvrdo­s­ti je veľ­mi neeko­no­mic­ké. Efekt je mizi­vý. Varom vyzrá­ža­me len uhli­či­ta­no­vú tvrdo­sť a to maxi­mál­ne o 2.7 °dKH. Okrem toho varom ničí­me aj ten kúsok živo­ta, kto­rý vo vode je, pre­to var neod­po­rú­čam. Aktív­ne uhlie čias­toč­ne zni­žu­je tvrdo­sť vody, podob­ne nie­kto­ré dru­hy rast­lín napr. Ana­cha­ris den­sa a živo­čí­chov, naj­mä ulit­ní­kov a las­túr­ni­kov zni­žu­jú obsah Ca a Mg vo vode. Do svo­jich ulít sú schop­né kumu­lo­vať veľ­ké množ­stvo váp­ni­ka, veď sú prak­tic­ky na jeho výsky­te závis­lé. Ampul­la­rie doká­žu vo väč­šom množ­stvo via­zať do svo­jich ulít pomer­ne znač­né množ­stvo váp­ni­ka. Naopak pri jeho nedos­tat­ku chrad­nú, mäk­ne im schrán­ka. Raše­li­na zni­žu­je takis­to v malej mie­re tvrdo­sť vody. Mie­ša­nie vody mäk­šej je samoz­rej­me mož­né na dosia­hnu­tie niž­šej tvrdo­s­ti, fun­gu­je to line­ár­ne. Pre reál­nu prax máme v prin­cí­pe nasle­du­jú­ce možnosti.

Des­ti­lá­cia – v des­ti­lač­nej koló­ne sa voda zba­vu­je iónov. Pri des­ti­lá­cii dochá­dza ku pro­duk­cii znač­né­ho množ­stva odpa­do­vej vody. Pou­ží­va­nie veľ­kých obje­mov vody je nut­né, pre­to­že pri des­ti­lá­cii dochá­dza ku veľ­kých tep­lo­tám, kto­ré je nut­né ochla­dzo­vať. Des­ti­lač­ná koló­na je pomer­ne znač­ná inves­tí­cia, pou­ží­va­jú ju cho­va­te­lia, kto­rí majú väč­šie množ­stvo nádr­ží. Účin­nosť des­ti­lá­cie je veľ­mi vyso­ká. Je nut­né však pove­dať, že des­ti­lo­va­ná voda nie je veľ­mi vhod­ná pre akva­ris­tic­ké úče­ly. Je to voda totiž ste­ril­ná, a aj veľ­mi labil­ná. Pre­to je dob­ré túto vodu mie­šať. Pre ten­to dôvod je ide­ál­na reverz­ná osmó­za. Tech­nic­ká des­ti­lo­va­ná voda z obcho­du nie je veľ­mi vhod­ná pre akva­ris­tov. Pre­vádz­ka samot­nej des­ti­lač­nej koló­ny nepod­lie­ha nija­kým veľ­kých opot­re­be­niam, kaž­do­pád­ne pri nor­mál­nom pou­ží­va­ní nevy­ža­du­je vyso­ké násled­né investície.

Reverz­ná osmó­za – pro­ces, pri kto­rom sa využí­va semi­per­me­a­bi­li­ta – polo­prie­pust­nosť. Osmó­za je zná­my pro­ces, pri kto­rom nastá­va výme­na látok pôso­be­ním osmo­tic­ké­ho tla­ku za pred­po­kla­du polo­prie­pust­nos­ti medzi dvo­ma sústa­va­mi. Pre vysvet­le­nie – nemô­že dôjsť ku jed­no­du­chej difú­zii, ku zmie­ša­niu, pre­to­že medzi dvo­ma sys­té­ma­mi exis­tu­je hra­ni­ca, pre­káž­ka. Ale vply­vom toho, že táto hra­ni­ca je polo­prie­pust­ná, vďa­ka osmo­tic­ké­ho tla­ku doj­de ku toku látok. Toto využí­va aj reverz­ná osmó­za, no s tým roz­die­lom, že pri reverz­nej osmó­ze dochá­dza ku odčer­pa­niu iónov cel­kom, nedo­chá­dza ku vyrov­na­niu osmo­tic­ké­ho tla­ku na jed­nej aj dru­hej stra­ne. Tak­to zís­ka­ná je vhod­ná pre akva­ris­tu. Napo­kon ani jej účin­nosť nie je taká vyso­ká ako pri des­ti­lá­cii. Voda z reverz­ky zvy­čaj­ne dosa­hu­je zvy­čaj­ne 1 – 10 % pôvod­nej hod­no­ty vodi­vos­ti. Na trhu exis­tu­jú komerč­ne dostup­né osmo­tic­ké koló­ny, kto­ré je mož­né si zakú­piť. Obje­mo­vo neza­be­ra­jú tak veľa mies­ta ako des­ti­lač­né sústa­vy. Opro­ti des­ti­lač­nej sústa­ve majú jed­nu veľ­kú nevý­ho­du v trvan­li­vos­ti – mem­brá­ny a fil­trač­né média osmo­tic­kej koló­ny je nut­né časom meniť, pre­to­že inak reverz­ka pre­sta­ne plniť svo­ju funkciu.

Ion­to­me­ni­čom (Ione­xom) – elek­tro­ly­tic­ká úpra­va cez katex a anex, z kto­rých jeden je zápor­ne nabi­tý a pri­ťa­hu­je kati­ó­ny a dru­hý klad­ne a pri­ťa­hu­je ani­ó­ny. Voda pre­chá­dza tými­to dvo­ma hlav­ný­mi čas­ťa­mi a ióny sa na jed­not­li­vých čas­tiach via­žu. Tým sa dosiah­ne demi­ne­ra­li­zá­cia od iónov. Ionex by sa dal aj naj­ľah­šie zosta­viť aj ama­tér­sky. Prob­lé­mom je, že katex a anex má svo­ju kapa­ci­tu. Časom sa musí rege­ne­ro­vať, aby si zacho­val svo­je fyzi­kál­ne vlast­nos­ti a celý sys­tém bol účin­ný. Rege­ne­rá­cia sa vyko­ná­va pôso­be­ním rôz­nych špe­ci­fic­kých látok, v nie­kto­rých prí­pa­doch kuchyn­skou soľou. Ako ionex (menič) na váp­nik sa pou­ží­va napr. per­mu­tit, wofa­tit, cabu­nit. Selek­tív­ne ión­to­me­ni­če sú urče­né pre eli­mi­ná­ciu nie­kto­rých prv­kov – zlo­žiek vody. Na dusík – N je vhod­ný mon­mo­ril­lo­nit a cli­nop­ti­olit.

Zní­že­nie vodi­vos­ti sa dosa­hu­je rov­na­ký­mi metó­da­mi ako je opí­sa­né pri tvrdo­s­ti vody. Zvý­še­nie vodi­vos­ti det­to. Zdro­jo­vá voda, kto­rú máme k dis­po­zí­cii dis­po­nu­je zväč­ša mier­ne zása­di­tým pH pit­nej vodo­vod­nej vody je oby­čaj­ne oko­lo 7.5. Pre mno­ho rýb je vhod­né zvý­šiť kys­losť na hod­no­ty oko­lo 6.5. Máme nie­koľ­ko mož­nos­tí – buď zme­niť pH čis­to che­mic­ky, ale­bo pri­ro­dze­nej­šie. Zme­na pH je efek­tív­nej­šia vte­dy, keď voda obsa­hu­je menej roz­pus­te­ných látok. Ak obsa­hu­je množ­stvo solí, zme­na pH bude o nie­čo men­šia a prí­pad­né kolí­sa­nie tej­to hod­no­ty bude men­šie. Pôso­be­nie NaCl – soľ na pH vody je pre akva­ris­tu nehod­no­ti­teľ­né, pre­to­že ide o soľ sil­nej zása­dy – NaOH a sil­nej kyse­li­ny – HCl, čiže pro­duk­tov zhru­ba rov­na­kej sily, čiže pH neovp­lyv­ňu­je. Prak­tic­ky na pH pôso­bí, ale len vďa­ka tomu, že aj akvá­ri­ová voda je vod­ný roz­tok obsa­hu­jú­ci rôz­ne lát­ky, s kto­rý­mi NaCl rea­gu­je. Toto pôso­be­nie je však malé a ťaž­ko predpokladateľné.

Pre zní­že­nie pH je vhod­né pou­ži­tie sla­bej kyse­li­ny 3‑hydrogen fos­fo­reč­nej – H3PO4. H3PO4 je sla­bá kyse­li­na. O tom aké množ­stvo je nut­né sa pre­sved­čiť expe­ri­men­tom. Zme­na pH akým­koľ­vek pôso­be­ním totiž závi­sí aj obsa­hu solí, čias­toč­ne od tep­lo­ty, tla­ku. Len veľ­mi zhru­ba mož­no pove­dať, že ak chce­me zní­žiť pH v 100 lit­ro­vej nádr­ži, apli­ku­je­me H3PO4 rádo­vo v mili­lit­roch. Pou­ži­tie iných kyse­lín neod­po­rú­čam, kaž­do­pád­ne by sa malo jed­nať aj z hľa­dis­ka vašej bez­peč­nos­ti o sla­bé kyse­li­ny jed­no­du­ché­ho zlo­že­nia. H3PO4 je vše­obec­ne pou­ží­va­ná lát­ka na zní­že­nie tvrdo­s­ti. Ak pou­ži­je­me H3PO4 dochá­dza pri tom aj ku tým­to reak­ciám (pri uve­de­ných reak­ciách je mož­né váp­nik Ca nahra­diť za hor­čík Mg): 2H3PO4 + 3Ca(HCO3)2 = Ca3(PO4)2 + 6H2CO3 – kyse­li­na rea­gu­je s dihyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nom vápe­na­tým za vzni­ku roz­pust­né­ho difos­fo­reč­na­nu vápe­na­té­ho a sla­bej kyse­li­ny uhli­či­tej. H2CO3 je nesta­bil­ná a môže sa roz­pad­núť na vodu a oxid uhli­či­tý. Vznik­nu­tý fos­fo­reč­nan môže byť hno­ji­vom pre ryby, sini­ce, ale­bo ria­sy, prí­pad­ne zdro­jom fos­fo­ru pre ryby. 2H3PO4 + Ca(HCO3)2 = Ca(H2PO4)2 + 6H2CO3 - vzni­ká roz­pust­ný dihyd­ro­gen­fos­fo­reč­nan vápe­na­tý. H3PO4 + Ca(HCO3)2 = CaH­PO4 + 2H2CO3 – vzni­ká neroz­pust­ný hyd­ro­gen­fos­fo­reč­nan vápe­na­tý. Ak by sme pred­sa len pou­ži­li sil­né kyse­li­ny: 2HCl + Ca(HCO3)2 = CaCl2 + 2H2CO3 – reak­ci­ou kyse­li­ny chlo­ro­vo­dí­ko­vej (soľ­nej) vzni­ká chlo­rid vápe­na­tý. H2SO4 + Ca(HCO3)2 = CaSO4 + 2H2CO3 - reak­ci­ou kyse­li­ny síro­vej vzni­ká síran vápe­na­tý. Ak zdro­jo­vá voda obsa­hu­je vápe­nec, pre­ja­ví sa puf­rač­ná kapa­ci­ta vody – uhli­či­tan vápe­na­tý CaCO3 totiž rea­gu­je so vznik­nu­tou kyse­li­nou uhli­či­tou za vzni­ku hyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nu, čím sa dostá­va­me do kolo­be­hu – vlast­ne do cyk­lu kyse­li­ny uhli­či­tej. Tým­to spô­so­bom sú naše mož­nos­ti ovplyv­niť pH limi­to­va­né. Na urči­tý čas sa pH aj v takom­to prí­pa­de zní­ži, ale nie nadl­ho, to závi­sí naj­mä na kon­cen­trá­cii hyd­ro­ge­nuh­li­či­ta­nov (od UT) a množ­stva pou­ži­tej kyse­li­ny – je len samoz­rej­mé že puf­rač­ná schop­nosť má svo­je limi­ty. V prí­pa­de vyso­kej tvrdo­s­ti vody je účin­nej­šie pou­žiť neus­tá­le pôso­be­nie CO2. Pri­ro­dze­ne sa dá zní­žiť pH takis­to. Vhod­né sú napr. jel­šo­vé šiš­ky, zahní­va­jú­ce dre­vo, raše­li­na, výluh z raše­li­ny atď. Všet­ko závi­sí od pozna­nia dru­ho­vých náro­kov jed­not­li­vých rýb a rast­lín. Nie­kto­ré ryby nezná­ša­jú raše­li­no­vý extrakt. Raše­li­no­vý výluh sa čas­to pou­ží­va pre výte­ry napr. tet­ro­vi­tých rýb. Raše­li­na zni­žu­je pH. Zahní­va­jú­ce dre­vo má svo­je úska­lia. Vše­obec­ne sa však dá pove­dať naj­mä pre začí­na­jú­cich akva­ris­tov, že pou­ži­tie rôz­nych mate­riá­lov v akvá­riu nie je také nebez­peč­né ako si väč­ši­na z nich mys­lí. Naopak, svo­jou dlho­do­bej­šou a pozvoľ­nou čin­nos­ťou je ich úči­nok na zme­nu pH ove­ľa pri­ja­teľ­nej­ší ako pri pou­ži­tí čis­tej ché­mie. Navy­še cha­rak­ter kyse­lín, kto­ré sa lúhu­jú z tých­to mate­riá­lov čas­to bla­ho­dar­ne vplý­va­jú aj na zdra­vie rýb, na rast rast­lín. Humí­no­vé kyse­li­ny, orga­nic­ké kom­ple­xy, che­lá­ty a ostat­né orga­nic­ké lát­ky, kto­ré sú čas­to pri­ro­dze­nou súčas­ťou našich rýb a rast­lín aj v ich domovine.

Na zvý­še­nie pH sa pou­ží­va sóda bikar­bó­na – NaHCO3. Čo sa však týka zvy­šo­va­nie pH, pou­ží­va sa v ove­ľa men­šej mie­re tým­to čis­to che­mic­kým spô­so­bom. Pri­ro­dze­ným spô­so­bom sa dá zvý­šiť pH naj­lep­šie sub­strá­tom. Uhli­či­ta­ny obsia­hnu­té vo vápen­ci, tra­ver­tí­ne posú­va­jú hod­no­ty pH až na úro­veň nad 8 úpl­ne bež­ne. Veľ­mi jed­no­du­chá úpra­va vody je pou­ži­tie soli. Ak chce­me dosiah­nuť stá­lu hla­di­nu soli, neza­bú­daj­te soľ pri výme­ne a dolie­va­ní vody dopĺňať. Soľ sa pou­ží­va pre nie­kto­ré dru­hy rýb, pre­dov­šet­kým pre bra­kic­ké dru­hy. Bra­kic­ké dru­hy žijú v prí­ro­de na prie­ni­ku slad­kej vody a mor­skej, napr. v ústiach veľ­kých riek do mora. Aj pre nie­kto­ré živo­rod­ky sa odpo­rú­ča vodu soliť. Živo­rod­ky žijú v Juž­nej a Sever­nej Ame­ri­ke vo vodách stred­ne tvr­dých. Vhod­ná dáv­ka pre gup­ky je 2 – 3 poliev­ko­vé lyži­ce soli na 40 lit­rov vody. Pre black­mol­ly – typic­ký bra­kic­ký druh ešte o nie­čo viac – 5 lyžíc na 40 lit­rov vody. Soľ môže­me pou­žiť kuchyn­skú aj mor­skú, kto­rú dostať v potra­vi­nách. Ak začí­na­me s apli­ká­ci­ou soli, buď­me zo začiat­ku opatr­ný, postu­puj­me obo­zret­ne, na soľ ryby zvy­kaj­me rad­šej postup­ne, pre­to­že osmo­tic­ký tlak je zrad­ný. Pri náh­lej zme­ne vodi­vos­ti spô­so­be­nej náh­lym prí­ras­tkom NaCl dôj­de k nega­tív­ne­mu stre­su – naj­mä povrch – koža rýb je náchyl­ná na poško­de­nie. Táto vlast­nosť sa využí­va pri lieč­be.

Soľ sa odpo­rú­ča afric­kých jazer­ným cich­li­dám. Obsa­hu­jú pomer­ne vyso­ké kon­cen­trá­cie sodí­ka – Na. V lite­ra­tú­re sa uvá­dza až 0.5 kg na 100 lit­rov vody, ja odpo­rú­čam jed­nu poliev­ko­vú lyži­cu na 40 lit­rov vody. Soľ pôso­bí zrej­me ako tran­s­por­tér meta­bo­lic­kých pro­ce­sov a kata­ly­zá­tor. NaCl naj­skôr diso­ciu­je na kati­ón sodí­ka a ani­ón chló­ru. Chlór pôso­bí ako dez­ifen­kcia a sodík sa podie­ľa na bio­lo­gic­kých reak­ciách. Orga­nic­ké far­bi­vá, lie­či­vá môže­me úspeš­ne odstrá­niť aktív­nym uhlím, čias­toč­ne raše­li­nou. Aktív­ne uhlie vôbec má širo­ké pole uplat­ne­nia. Je pomer­ne účin­nou pre­ven­ci­ou voči náka­ze, pre­to­že adsor­bu­je na seba množ­stvo škod­li­vín. Fun­gu­je ako fil­ter. Má takú štruk­tú­ru, že oplý­va obrov­ským povr­chom, jeden mm3 posky­tu­je až 100 – 150 m² plo­chy. Pou­ží­va sa aj v komerč­ne pre­dá­va­ných fil­troch. Doká­že čias­toč­ne zní­žiť aj tvrdo­sť vody. Tre­ba si však uve­do­miť, že jeho pôso­be­nie je naj­mä v nádr­žiach s rast­li­na­mi nežia­du­ce prá­ve kvô­li svo­jej adsorpč­nej schop­nos­ti. Aktív­ne uhlie totiž okrem iné­ho odo­be­rá rast­li­nám živi­ny. Samoz­rej­me, jeho schop­nos­ti sú vyčer­pa­teľ­né – po istom čase sa kapa­ci­ta nasý­ti a je nut­né aktív­ne uhlie buď rege­ne­ro­vať, ale­bo vyme­niť. Rege­ne­rá­cia je pro­ces che­mic­ký, pre akva­ris­tu prí­liš náklad­ný, vlast­ne zby­toč­ný. Čias­toč­ne by sa dalo rege­ne­ro­vať aktív­ne uhlie varom, ale aj to je dosť neprie­chod­né. Ak máme k dis­po­zí­cii práš­ko­vú for­mu aktív­ne­ho uhlia, máme vyhra­né – jeho účin­nosť je prak­tic­ky naj­vyš­šia a môže­me ho teda pou­žiť naj­men­ší objem. Rie­še­ním je imple­men­tá­cia do fil­tra, ale aj napr. nasy­pa­nie do pan­ču­chy a umiest­ne­nie do nádr­že. Ak sa nám časť rozp­tý­li, nezú­faj­me, aktív­ne uhlie je neškod­né, vodu neka­lí. Vo vode z vodo­vod­nej sie­te sa nachá­dza­jú rôz­ne plyn­né zlož­ky, kto­ré sú urče­né pre­dov­šet­kým pre dez­ifen­kciu. Pre člo­ve­ka sú nut­nos­ťou, ale z hľa­dis­ka živo­ta v akvá­ria je ich vplyv nežia­du­ci. Jed­ným z tých­to ply­nov je vše­obec­ne zná­my chlór. Je do jedo­va­tý plyn, aj pre člo­ve­ka, kto­rý však v níz­kych dáv­kach člo­ve­ku neško­dí a zabí­ja bak­té­rie. Pit­ná voda ho obsa­hu­je oby­čaj­ne 0.1 – 0.2 mg/​l, maxi­mál­ne do 0.5 mg/​l. Chlór ško­dí naj­mä žiab­ram rýb. Na to, aby sme sa chló­ru zba­vi­li, je napr. odstá­tie vhod­né. Exis­tu­jú na trhu príp­rav­ky na báze thi­osí­ra­nu sod­né­ho – Na2S2O3, kto­ré doká­žu zba­viť vody chló­ru. Odstá­tím vody sa zba­ví­me chló­ru pri­bliž­ne za jeden deň. Vode len musí­me dovo­liť, aby ply­ny mali kade uni­kať – tak­že žiad­ne uzav­re­té ban­das­ky. Čias­toč­ne pri okam­ži­tom napúš­ťa­ní vody, pomô­že čo naj­dl­h­ší tran­s­port vody v hadi­ci. Znač­ná časť chló­ru sa tak­to odpa­rí. Vo vode sa nachá­dza­jú aj iné ply­ny – k doko­na­lé­mu odply­ne­niu odstá­tím dôj­de po šty­roch dňoch. Pre výte­ry nie­kto­rých dru­hov sa pou­ží­va­jú rôz­ne výlu­hy, napr. výlu­hy vod­ných rast­lín. Tie doká­žu vodu doslo­va pri­pra­viť – sta­bi­li­zo­vať, poskyt­núť žia­da­né lát­ky, napr. sto­po­vé lát­ky, resp. doká­že snáď via­zať prí­pad­ne škod­li­vej­šie súčas­ti. Pou­ží­va sa aj dre­vo, dub, jel­ša, vŕba. Hodí sa aj hne­dé uhlie. Raše­li­na fun­gu­je ako čias­toč­ný adsor­bent. Na dru­hej stra­ne vode dodá­va humí­no­vé kyse­li­ny a iné orga­nic­ké lát­ky. Naj­mä v posled­nej dobe sa využí­va svet­lo ultra­fia­lo­vé na úpra­vu vody. Čas­to aj na jej ste­ri­li­zá­ciu od cho­ro­bo­plod­ných zárod­kov. Môže sa využiť aj tým spô­so­bom – kedy zasa­hu­je celý objem vody – napr. v prí­pa­de akút­nej cho­ro­by, no zväč­ša sa UV lam­pa pou­ží­va ako fil­ter, kto­rý účin­ne zba­vu­je vodu roz­lič­ných zárod­kov orga­niz­mov. Voda ošet­re­ná dosta­toč­ne sil­nou UV lam­pou sa napr. neza­ria­su­je. Jej pou­ži­tie eli­mi­nu­je mik­ro­biál­ne náka­zy na mini­mum. UV lam­py mož­no dostať bež­ne na trhu s akva­ris­tic­ký­mi potre­ba­mi. Ako sil­nú lam­pu – s akým prí­ko­nom nám urču­je objem nádr­že. UV lam­pu neod­po­rú­čam pou­ží­vať nepretržite.

Use Facebook to Comment on this Post