2011, 2012, 2014, 2015, Biotopy, Časová línia, Hory, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, TOP

Vysoké Tatry

Hits: 4814

Vyso­ké Tat­ry sú asi naj­väč­šou pýchou Slo­ven­ska. V kaž­dom prí­pa­de sú naj­vyš­ším poho­rím Slo­ven­ska. Sú to zrej­me naj­men­šie veľ­ho­ry na sve­te a ten­to uni­kát je vhod­né využiť (Peter Kac­lík). Roz­lo­ha Tatrans­ké­ho národ­né­ho par­ku – TANAP‑u, zria­de­né­ho na úze­mí Tatier v roku 1949, je 738 km2. Žije tu viac ako 1 300 dru­hov fau­ny a fló­ry. S poľ­ským Tatr­za­ńs­kim Par­kom Naro­do­wym je TANAP súčas­ťou bio­sfé­ric­kých rezer­vá­cií UNESCO (tanap​.org). Hre­beň Vyso­kých Tatier je dlhý len 26 km (vyso​ke​tat​ry​.org), jeho maxi­mál­na šír­ka je 17 km (Wiki­pe­dia). Naj­vyš­ším vrchom Vyso­kých Tatier a celé­ho Slo­ven­ska je Ger­la­chov­ský štít s nad­mor­skou výš­kou 2 655 met­rov nad morom (vyso​ke​tat​ry​.org). Z 35 dolín sú naj­zná­mej­šie Kôp­ro­vá, Fur­kot­ská, Mly­nic­ká, Men­gu­sov­ská, Bati­zov­ská, Velic­ká, Veľ­ká a Malá Stu­de­ná, Bie­lo­vod­ská, Javo­ro­vá doli­na, Doli­na Kež­mar­skej Bie­lej vody. Vo Vyso­kých Tat­rách sa nachá­dza 120 plies, napr. Štr­b­ské ple­so, Veľ­ké Hin­co­vo ple­so, Pop­rad­ské ple­so, Mor­ské oko, Wiel­ki Staw Pol­ski. Sneh sa tu udr­ží 200250 dní v roku, na nie­kto­rých tie­nis­tých strá­ňach sa neto­pí vôbec, roč­ný úhrn zrá­žok tu dosa­hu­je oko­lo 1 600 mm (Wiki­pe­dia). Geolo­gic­ky sú jad­ro­vých poho­rím, jad­ro Tatier vzni­ka­lo v prvo­ho­rách, v kar­bó­ne pred 210 mili­ón­mi rokov (Janák, Pla­šien­ka, Pet­rík). Na reli­éf mali hlav­ný vplyv alpín­ske ľadov­ce, kto­ré v ľado­vých dobách dosa­ho­va­li na sever­ných stra­nách až 14 km (Wiki­pe­dia).

Pôvod a význam náz­vu Tat­ry nie je dote­raz spo­ľah­li­vo vyrie­še­ný. His­to­ri­ci ho pri­pi­su­jú oby­va­te­ľom, kto­rí síd­li­li na našom úze­mí ešte pred prí­cho­dom Slo­va­nov. Odvo­dzu­jú ho od árij­ské­ho slo­va tamt­ra, tât­ra s význa­mom tem­ný“ ale­bo tma­vý“, pri­pi­su­jú mu význam odvo­de­ný z ľudo­vé­ho slo­va tat­ra v zmys­le kame­nis­tej, neúrod­nej zeme. Ako najp­rav­de­po­dob­nej­šiu mož­no akcep­to­vať mien­ku, že názov Tat­ry pochá­dza zo slo­van­ské­ho slo­va trtri čo zna­me­ná bra­lá (Melich, 1902; Czam­bel, 1906; Cha­lou­pec­ký, 1923). Pod­ľa vyso​ke​-tat​ry​.info je ozna­če­nie tamt­ra – tat­ra = hne­dý, tma­vý” kelt­ské. Prvá zmien­ka toh­to náz­vu je z roku 999, spo­mí­na sa Trit­ri mon­tes (wiki​pe​dia​.sk). V roku 1125 sa v Kos­mo­vej kro­ni­ke spo­mí­na už názov Tat­ri (Kele, Lučan­ský, 2001). Poľ­ské písom­níc­tvo a lite­ra­tú­ra do prvej polo­vi­ce 19. sto­ro­čia Tat­ry ozna­čo­va­la ako Kar­pak, Krem­pak, Sar­mac­kie Alpy, Góry Tatar­skie, Wen­ger­skie góry. Maďa­ri pou­ží­va­li ozna­če­nie Tur­tul, Tur­tur, Tor­tol apod., Tát­ra. Nemci Kar­pat­hen, Schnee-​Gebirge, Zen­tral­kar­pat­hen apod (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Reli­éf Tatier je die­lom vod­ných tokov a hor­ských ľadov­cov. V čase nej­väč­šie­ho roz­sa­hu mali ľadov­ce vo Vyso­kých Tat­rách plo­chu asi 15 000 ha. Ľado­vec v Bie­lo­vod­skej doli­ne bol 14 km dlhý a 330 m hru­bý (Hou­dek, Bohuš, 1976). Geomor­fo­lo­gic­ký celok Tat­ry sa čle­ní na dva pod­cel­ky: Západ­né Tat­ry a Východ­né Tat­ry. Ľali­ové sed­lo odde­ľu­je Západ­né a Východ­né Tat­ry. Východ­né Tat­ry sa čle­nia na dve čas­ti: Vyso­ké Tat­ry a Belian­ske Tat­ry (wiki​pe​dia​.sk). Bie­lo­vod­ská doli­na je naj­dl­h­šia doli­na Tatier a je jedi­nou doli­nou Tatier alp­ské­ho rázu (Bohuš, 1996). Na úze­mí Tatier sa pôso­be­ním vody vytvo­ri­lo množ­stvo jas­kýň, v súčas­nos­ti ich je zma­po­va­ných oko­lo 330 (Hou­dek, Bohuš, 1976). Jaze­rá ľadov­co­vé­ho pôvo­du v Tat­rách majú svo­je vlast­né pome­no­va­nie, na Slo­ven­sku ple­so a v Poľ­sku staw. Nachá­dza sa ich v Tat­rách viac ako 200. Pod­ne­bie má pre­važ­ne hor­ský až vyso­ko­hor­ský ráz, sne­ho­vá pokrýv­ka pre­tr­vá­va 180, v údo­liach, až 250, v naj­vyš­ších oblas­tiach dní v roku. Veter­né poča­sie je až 300 dní v roku. Na juž­nej stra­ne dochá­dza čas­to k tzv. pada­vým vet­rom, kto­ré spô­so­bu­jú vývra­ty a roz­siah­le polo­my. Najv­hod­nej­ším obdo­bím pre turis­tic­ké výstu­py v Tat­rách je jeseň, kedy je poča­sie naj­sta­bil­nej­šie (wiki​pe​dia​.sk).

V Tat­rách je naj­vyš­šie polo­že­ná osa­da Štr­b­ské Ple­so vo výš­ke 1 355 nad morom. Na Lom­nic­ký štít (2632 m) vedie visu­tá lanov­ka. Naj­vyš­šie polo­že­ná cha­ta Cha­ta pod Rys­mi” sa nachá­dza vo výš­ke 2 250 met­rov (vyso​ke​tat​ry​.org). Okrem nej množ­stvo iných, napr. Téry­ho cha­ta, Zboj­níc­ka cha­ta, Cha­ta pod Solis­kom, Encián (na Skal­na­tom ple­se), Skal­na­tá cha­ta, Sliez­sky dom, Cha­ta pri Zele­nom ple­se, Zamkov­ské­ho cha­ta, Rai­ne­ro­va cha­ta, Bilí­ko­vá cha­ta (Wiki­pe­dia).

V naj­vyš­ších polo­hách žijú kam­zí­ky a sviš­te. Kam­zík vrchov­ský tatrans­ký Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca je sym­bo­lom Vyso­kých Tatier. V lesoch žijú aj naše veľ­ké šel­my med­veď, vlk, rys (vyso​ke​tat​ry​.org). V osa­de Tatrans­ká Polian­ka nedáv­no odkry­li dáv­no­ve­ké opev­ne­né síd­lis­ko na tzv. Žltej ste­ne. Pod­ľa toho bola loka­li­ta osíd­le­ná na pre­lo­me náš­ho leto­poč­tu. Dnes sú tu lie­čeb­né ústa­vy, lie­čil sa tu aj čes­ký bás­nik Jiří Wol­ker. Turis­tic­kým a lyžiar­skym zná­mym stre­dis­kom je Hre­bie­nok na juho­vý­chod­nom úpä­tí Slav­kov­ské­ho ští­tu (e‑tatry.szm.com). Sym­bo­lom Slo­ven­ska je vrch Kri­váň. Nie­kto­ré ďal­šie zau­jí­ma­vé loka­li­ty: Malé vodo­pá­dy Stu­de­né­ho poto­ka (Peter Kac­lík). V Tat­rách evi­du­je­me oko­lo 1400 dru­hov rast­lín (wiki​pe​dia​.sk).

Belian­ske Tat­ry sú východ­nou čas­ťou Vyso­kých Tatier. Ten­to 14 km dlhý vápen­co­vý hre­beň leží tak­mer kol­mo na hlav­ný hre­beň Vyso­kých Tatier. Pova­žu­jú sa za najk­raj­šiu a prí­rod­ne naj­bo­hat­šiu časť, ras­tie tu napr. ples­ni­vec alpín­sky – Leon­to­po­dium alpi­num (e‑tatry.szm.com). K vyhľa­dá­va­ným loka­li­tám pat­rí Belian­ska jas­ky­ňa.


The High Tatras are argu­ab­ly the gre­a­test pri­de of Slo­va­kia and, in any case, the hig­hest moun­tain ran­ge in the coun­try. They are pro­bab­ly the smal­lest high moun­tains in the world, and this uni­qu­e­ness should be app­re­cia­ted (Peter Kac­lík). The area of the Tat­ra Nati­onal Park (TANAP), estab­lis­hed in 1949 on the ter­ri­to­ry of the Tatras, is 738 km². It is home to more than 1,300 spe­cies of fau­na and flo­ra. Toget­her with the Polish Tat­ra Nati­onal Park, TANAP is part of UNES­CO­’s bio­sp­he­re reser­ves (tanap​.org). The High Tatras rid­ge is only 26 km long (vyso​ke​tat​ry​.org), with a maxi­mum width of 17 km (Wiki­pe­dia). The hig­hest peak in the High Tatras and the enti­re Slo­va­kia is Ger­la­chov­ský štít at an ele­va­ti­on of 2,655 meters abo­ve sea level (vyso​ke​tat​ry​.org). Of the 35 val­le­ys, the most famous inc­lu­de Kôp­ro­vá, Fur­kot­ská, Mly­nic­ká, Men­gu­sov­ská, Bati­zov­ská, Velic­ká, Veľ­ká and Malá Stu­de­ná, Bie­lo­vod­ská, Javo­ro­vá doli­na, and Doli­na Kež­mar­skej Bie­lej vody. The­re are 120 moun­tain lakes in the High Tatras, such as Štr­b­ské ple­so, Veľ­ké Hin­co­vo ple­so, Pop­rad­ské ple­so, Mor­ské oko, and Wiel­ki Staw Pol­ski. Snow remains here for 200250 days a year, and on some sha­ded slo­pes, it does­n’t melt at all. The annu­al pre­ci­pi­ta­ti­on in the regi­on rea­ches around 1,600 mm (Wiki­pe­dia). Geolo­gi­cal­ly, they are a core moun­tain ran­ge, and the core of the Tatras was for­med in the Pale­ozo­ic era, in the Car­bo­ni­fe­rous peri­od, about 210 mil­li­on years ago (Janák, Pla­šien­ka, Pet­rík). Alpi­ne gla­ciers had the most sig­ni­fi­cant impact on the relief, rea­ching up to 14 km on the nort­hern slo­pes during gla­cial peri­ods (Wiki­pe­dia).

The ori­gin and mea­ning of the name Tatras are not reliab­ly resol­ved. His­to­rians att­ri­bu­te it to the inha­bi­tants who sett­led in the regi­on befo­re the arri­val of the Slavs. They deri­ve it from the Ary­an word tamt­ra, tât­ra, mea­ning dark” or dim,” att­ri­bu­ting a mea­ning deri­ved from the folk word tat­ra, refer­ring to sto­ny, bar­ren land. The most like­ly opi­ni­on sug­gests that the name Tatras comes from the Sla­vic word trtri, mea­ning peaks (Melich, 1902; Czam­bel, 1906; Cha­lou­pec­ký, 1923). Accor­ding to vyso​ke​-tat​ry​.info, the desig­na­ti­on tamt­ra – tat­ra = bro­wn, dark” is Cel­tic. The first men­ti­on of this name dates back to the year 999, refer­ring to Trit­ri mon­tes (wiki​pe​dia​.sk). In 1125, Kos­mas’ chro­nic­le alre­a­dy men­ti­ons the name Tat­ri (Kele, Lučan­ský, 2001). Polish lite­ra­tu­re refer­red to the Tatras as Kar­pak, Krem­pak, Sar­mac­kie Alpy, Góry Tatar­skie, Wen­ger­skie góry until the first half of the 19th cen­tu­ry. Hun­ga­rians used the terms Tur­tul, Tur­tur, Tor­tol, etc., Tát­ra. Ger­mans refer­red to them as Kar­pat­hen, Schnee-​Gebirge, Zen­tral­kar­pat­hen, etc. (vyso​ke​-tat​ry​.info).

The Tatras’ relief is sha­ped by water­cour­ses and moun­tain gla­ciers. At its lar­gest extent, the gla­ciers in the High Tatras cove­red an area of about 15,000 ha. The gla­cier in Bie­lo­vod­ska doli­na was 14 km long and 330 m thick (Hou­dek, Bohuš, 1976). The Tatras are divi­ded into two sub-​ranges: Wes­tern Tatras and Eas­tern Tatras, with Ľali­ové sed­lo sepa­ra­ting them. The Eas­tern Tatras are furt­her divi­ded into two parts: High Tatras and Belian­ske Tatras (wiki​pe​dia​.sk). Bie­lo­vod­ská doli­na is the lon­gest val­ley in the Tatras and is the only alpine-​like val­ley (Bohuš, 1996). The Tatras’ ter­rain has given rise to nume­rous caves, with around 330 cur­ren­tly map­ped (Hou­dek, Bohuš, 1976). Gla­cial lakes in the Tatras, refer­red to as ple­so in Slo­va­kia and staw in Poland, num­ber over 200. The cli­ma­te is pre­do­mi­nan­tly moun­tai­nous to high-​mountainous, with a snow cover per­sis­ting for 180 to 250 days a year, espe­cial­ly in the hig­hest are­as. Win­dy weat­her pre­vails up to 300 days a year, and the sout­hern side often expe­rien­ces so-​called foehn winds, cau­sing ava­lan­ches and exten­si­ve windth­row. The most suitab­le peri­od for hiking in the Tatras is autumn when the weat­her is most stab­le (wiki​pe​dia​.sk).

The hig­hest sett­le­ment in the Tatras is Štr­b­ské Ple­so at an alti­tu­de of 1,355 meters abo­ve sea level. A cab­le car leads to Lom­nic­ký štít (2,632 m). The hig­hest cha­let, Cha­ta pod Rys­mi,” is loca­ted at an alti­tu­de of 2,250 meters (vyso​ke​tat​ry​.org). Other notab­le cha­lets inc­lu­de Téry­ho cha­ta, Zboj­níc­ka cha­ta, Cha­ta pod Solis­kom, Encián (at Skal­na­té ple­so), Skal­na­tá cha­ta, Sliez­sky dom, Cha­ta pri Zele­nom ple­se, Zamkov­ské­ho cha­ta, Rai­ne­ro­va cha­ta, and Bilí­ko­vá cha­ta (Wiki­pe­dia).

In the hig­hest ele­va­ti­ons, cha­mo­is and mar­mots thri­ve. Tat­ra cha­mo­is (Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca) is a sym­bol of the High Tatras. Lar­ge pre­da­tors like bro­wn bear, wolf, and lynx also inha­bit the forests (vyso​ke​tat​ry​.org). In the Tatrans­ká Polian­ka sett­le­ment, an ancient for­ti­fied sett­le­ment on the so-​called Žltá ste­na was recen­tly dis­co­ve­red. Accor­ding to this fin­ding, the site was inha­bi­ted around the turn of the Com­mon Era. Today, the­re are sana­to­riums in the area, and Czech poet Jiří Wol­ker under­went tre­at­ment here. Hre­bie­nok on the sout­he­ast slo­pe of Slav­kov­ský štít is a well-​known tou­rist and ski resort (e‑tatry.szm.com). The sym­bol of Slo­va­kia is the peak Kri­váň. Some other inte­res­ting loca­ti­ons inc­lu­de the Small Water­falls of Stu­de­ný potok (Peter Kac­lík). In the Tatras, around 1,400 spe­cies of plants are recor­ded (wiki​pe​dia​.sk).


Die Hohen Tat­ra sind wahrs­che­in­lich der größte Stolz der Slo­wa­kei und auf jeden Fall das höchs­te Gebir­ge des Lan­des. Sie sind wahrs­che­in­lich das kle­ins­te Hoch­ge­bir­ge der Welt, und die­se Ein­zi­gar­tig­ke­it soll­te ges­chätzt wer­den (Peter Kac­lík). Die Flä­che des Tatra-​Nationalparks (TANAP), der 1949 auf dem Gebiet der Tat­ra ein­ge­rich­tet wur­de, bet­rägt 738 km². Hier leben mehr als 1.300 Arten von Fau­na und Flo­ra. Zusam­men mit dem pol­nis­chen Tatra-​Nationalpark ist der TANAP Teil der UNESCO-​Biosphärenreservate (tanap​.org). Der Kamm der Hohen Tat­ra ist nur 26 km lang (vyso​ke​tat​ry​.org), bei einer maxi­ma­len Bre­i­te von 17 km (Wiki­pe­dia). Der höchs­te Gip­fel der Hohen Tat­ra und der gesam­ten Slo­wa­kei ist der Ger­la­chov­ský štít mit einer Höhe von 2.655 Metern über dem Mee­ress­pie­gel (vyso​ke​tat​ry​.org). Von den 35 Tälern sind die bekann­tes­ten Kôp­ro­vá, Fur­kot­ská, Mly­nic­ká, Men­gu­sov­ská, Bati­zov­ská, Velic­ká, Veľ­ká und Malá Stu­de­ná, Bie­lo­vod­ská, Javo­ro­vá doli­na und Doli­na Kež­mar­skej Bie­lej vody. Es gibt 120 Ber­gse­en in der Hohen Tat­ra, wie Štr­b­ské ple­so, Veľ­ké Hin­co­vo ple­so, Pop­rad­ské ple­so, Mor­ské oko und Wiel­ki Staw Pol­ski. Der Schnee ble­ibt hier 200250 Tage im Jahr lie­gen, und auf eini­gen schat­ti­gen Hän­gen sch­milzt er über­haupt nicht. Die jähr­li­che Nie­dersch­lags­men­ge in der Regi­on bet­rägt etwa 1.600 mm (Wiki­pe­dia). Geolo­gisch gese­hen han­delt es sich um ein Kern­ge­bir­ge, und der Kern der Tat­ra ents­tand im Palä­o­zo­ikum, im Kar­bon vor etwa 210 Mil­li­onen Jah­ren (Janák, Pla­šien­ka, Pet­rík). Alpen­glets­cher hat­ten den größten Ein­fluss auf das Relief und erre­ich­ten wäh­rend der Eis­ze­i­ten bis zu 14 km an den Nord­hän­gen (Wiki­pe­dia).

Der Urs­prung und die Bede­utung des Namens Tatras sind bis­her nicht zuver­läs­sig gek­lärt. His­to­ri­ker sch­re­i­ben ihn den Bewoh­nern zu, die sich in der Regi­on nie­der­lie­ßen, noch bevor die Sla­wen kamen. Sie lei­ten ihn von dem aris­chen Wort tamt­ra, tât­ra ab, was dun­kel” oder düs­ter” bede­utet, und sch­re­i­ben ihm eine Bede­utung vom Volk­sausd­ruck tat­ra zu, der eine ste­i­ni­ge, unfrucht­ba­re Erde bede­utet. Die wahrs­che­in­lichs­te Mei­nung legt nahe, dass der Name Tatras aus dem sla­wis­chen Wort trtri stammt, was Gip­fel bede­utet (Melich, 1902; Czam­bel, 1906; Cha­lou­pec­ký, 1923). Laut vyso​ke​-tat​ry​.info ist die Bez­e­ich­nung tamt­ra – tat­ra = braun, dun­kel” kel­tisch. Die ers­te Erwäh­nung die­ses Namens stammt aus dem Jahr 999 und bez­ieht sich auf Trit­ri mon­tes (wiki​pe​dia​.sk). Im Jahr 1125 erwähnt die Chro­nik von Kos­mas bere­its den Namen Tat­ri (Kele, Lučan­ský, 2001). Die pol­nis­che Lite­ra­tur bez­e­ich­ne­te die Tat­ra bis zur ers­ten Hälf­te des 19. Jahr­hun­derts als Kar­pak, Krem­pak, Sar­mac­kie Alpy, Góry Tatar­skie, Wen­ger­skie góry. Ungarn ver­wen­de­ten die Beg­rif­fe Tur­tul, Tur­tur, Tor­tol usw., Tát­ra. Die Deuts­chen nann­ten sie Kar­pat­hen, Schnee-​Gebirge, Zen­tral­kar­pat­hen usw. (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Das Relief der Tatras wird von Was­ser­lä­u­fen und Bergg­lets­chern geformt. In ihrer größten Aus­deh­nung bedec­kten die Glets­cher in den Hohen Tat­ra eine Flä­che von etwa 15.000 ha. Der Glets­cher in Bie­lo­vod­ska doli­na war 14 km lang und 330 m dick (Hou­dek, Bohuš, 1976). Die Tat­ra ist in zwei Teil­ge­bie­te unter­te­ilt: West­tat­ra und Ost­tat­ra, wobei Ľali­ové sed­lo sie vone­i­nan­der trennt. Die Ost­tat­ra ist wei­ter in zwei Tei­le unter­te­ilt: Hohe Tat­ra und Belian­ske Tatras (wiki​pe​dia​.sk). Bie­lo­vod­ská doli­na ist das läng­ste Tal in der Tat­ra und das ein­zi­ge alpi­nar­ti­ge Tal (Bohuš, 1996). Auf dem Gebiet der Tat­ra gibt es aufg­rund der Was­se­re­in­wir­kung vie­le Höh­len, von denen der­ze­it etwa 330 kar­tiert sind (Hou­dek, Bohuš, 1976). Glets­cher­se­en in den Tat­ra, in der Slo­wa­kei Ple­so und in Polen Staw genannt, gibt es über 200. Das Kli­ma ist über­wie­gend gebir­gig bis hoch­ge­bir­gig, wobei eine Schne­e­dec­ke für 180 bis 250 Tage im Jahr, beson­ders in den höchs­ten Gebie­ten, bes­te­hen ble­ibt. Win­di­ges Wet­ter herrscht bis zu 300 Tagen im Jahr vor, und auf der Süd­se­i­te tre­ten häu­fig soge­nann­te Föhn­win­de auf, die Lawi­nen und aus­ge­dehn­te Win­dwür­fe verur­sa­chen. Die güns­tigs­te Zeit für Wan­de­run­gen in der Tat­ra ist der Herbst, wenn das Wet­ter am sta­bils­ten ist (wiki​pe​dia​.sk).

Die höchs­te Sied­lung in der Tat­ra ist Štr­b­ské Ple­so auf einer Höhe von 1.355 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Eine Seil­bahn führt zum Lom­nic­ký štít (2.632 m). Die höchs­te Hüt­te, Cha­ta pod Rys­mi”, befin­det sich auf einer Höhe von 2.250 Metern (vyso​ke​tat​ry​.org). Wei­te­re bekann­te Hüt­ten sind Téry­ho cha­ta, Zboj­níc­ka cha­ta, Cha­ta pod Solis­kom, Encián (am Skal­na­té ple­so), Skal­na­tá cha­ta, Sliez­sky dom, Cha­ta pri Zele­nom ple­se, Zamkov­ské­ho cha­ta, Rai­ne­ro­va cha­ta und Bilí­ko­vá cha­ta (Wiki­pe­dia).

In den höchs­ten Lagen leben Gäm­sen und Mur­mel­tie­re. Die Tatra-​Gämse (Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca) ist ein Sym­bol der Hohen Tat­ra. Gro­ße Raub­tie­re wie Braun­bär, Wolf und Luchs bewoh­nen eben­falls die Wäl­der (vyso​ke​tat​ry​.org). In der Sied­lung Tatrans­ká Polian­ka wur­de vor kur­zem eine anti­ke befes­tig­te Sied­lung an der soge­nann­ten Žltá ste­na ent­dec­kt. Nach die­ser Ent­dec­kung war der Ort um die Zei­ten­wen­de besie­delt. Heute gibt es hier Sana­to­rien, und der tsche­chis­che Dich­ter Jiří Wol­ker wur­de hier behan­delt. Hre­bie­nok am Südost­hang des Slav­kov­ský štít ist ein bekann­ter Touristen- und Ski­re­sort (e‑tatry.szm.com). Das Sym­bol der Slo­wa­kei ist der Gip­fel Kri­váň. Eini­ge ande­re inte­res­san­te Orte sind die Kle­i­nen Was­ser­fäl­le des Stu­de­ný potok (Peter Kac­lík). In der Tat­ra sind rund 1.400 Pflan­ze­nar­ten ver­ze­ich­net (wiki​pe​dia​.sk).


Vyso­ké Tat­ry są pra­wdo­po­dob­nie naj­wi­ęks­zym dumą Sło­wac­ji. W każdym razie są naj­wy­żs­zym pas­mem gór­skim na Sło­wac­ji. To pra­wdo­po­dob­nie najm­niejs­ze góry na świe­cie, a ta uni­kal­no­ść zasłu­gu­je na wykor­zys­ta­nie (Peter Kac­lík). Powierzch­nia Tatr­za­ńs­kie­go Par­ku Naro­do­we­go – TANAP‑u, utwor­zo­ne­go na tere­nie Tatr w 1949 roku, wyno­si 738 km². Żyje tu ponad 1300 gatun­ków fau­ny i flo­ry. Wspól­nie z pol­skim Tatr­za­ńs­kim Par­kiem Naro­do­wym, TANAP jest częścią rezer­wa­tów bio­sfe­ry UNESCO (tanap​.org). Grz­biet Wyso­kich Tatr ma zale­dwie 26 km dłu­go­ści (vyso​ke​tat​ry​.org), a jego mak­sy­mal­na sze­ro­ko­ść wyno­si 17 km (Wiki­pe­dia). Naj­wy­żs­zym szc­zy­tem Wyso­kich Tatr i całej Sło­wac­ji jest Ger­la­chov­ský štít, osi­ąga­jący wyso­ko­ść 2655 met­rów nad pozi­omem mor­za (vyso​ke​tat​ry​.org). Spo­śród 35 dolin naj­bar­dziej zna­ne to Kôp­ro­vá, Fur­kot­ská, Mly­nic­ká, Men­gu­sov­ská, Bati­zov­ská, Velic­ká, Veľ­ká i Malá Stu­de­ná, Bie­lo­vod­ská, Javo­ro­vá doli­na, Doli­na Kež­mar­skej Bie­lej vody. W Tat­rach Wyso­kich znaj­du­je się 120 sta­wów, takich jak Štr­b­ské ple­so, Veľ­ké Hin­co­vo ple­so, Pop­rad­ské ple­so, Mor­ské oko, Wiel­ki Staw Pol­ski. Śnieg utr­zy­mu­je się tu przez 200 – 250 dni w roku, w nie­któ­rych zacie­ni­onych miejs­cach nie top­nie­je wca­le, a rocz­na suma opa­dów wyno­si oko­ło 1600 mm (Wiki­pe­dia). Geolo­gicz­nie są to góry pier­wot­ne, jąd­ro Tatr ksz­ta­łto­wa­ło się w pale­ozo­iku, w kar­bo­nie, oko­ło 210 mili­onów lat temu (Janák, Pla­šien­ka, Pet­rík). Na rze­źbę tere­nu mia­ły głó­wny wpływ lodo­wce alpej­skie, któ­re w epo­ce lodo­wco­wej sięga­ły nawet 14 km na północ­nych sto­kach (Wiki­pe­dia).

Pocho­dze­nie i znac­ze­nie nazwy Tatr nie zosta­ło dotąd jed­no­znacz­nie rozwi­ąza­ne. His­to­ry­cy przy­pi­su­ją ją miesz­ka­ńcom, któr­zy zamiesz­ki­wa­li nasze tere­ny jeszc­ze przed przy­by­ciem Sło­wian. Wywo­dzą ją od arij­skie­go sło­wa tamt­ra, tât­ra, oznac­za­jące­go ciem­ny” lub mrocz­ny”, przy­pi­su­ją mu znac­ze­nie zaczerp­ni­ęte z ludo­we­go sło­wa tat­ra w sen­sie kamie­nis­tej, jało­wej zie­mi. Naj­bar­dziej pra­wdo­po­dob­nym zda­niem może być, że nazwa Tat­ry pocho­dzi od sło­wia­ńs­kie­go sło­wa trtri, oznac­za­jące­go kamien­ne” (Melich, 1902; Czam­bel, 1906; Cha­lou­pec­ký, 1923). Według wyso​ke​-tat​ry​.info okre­śle­nie tamt­ra – tat­ra = kasz­ta­no­wy, ciem­ny” jest cel­tyc­kie. Pier­ws­za wzmian­ka o tej nazwie pocho­dzi z roku 999, wspo­mi­na o Trit­ri mon­tes (wiki​pe​dia​.sk). W 1125 roku w Kro­ni­ce Kos­ma­sa już wspo­mi­na się o nazwie Tat­ri (Kele, Lučan­ský, 2001). Pol­ska lite­ra­tu­ra i lite­ra­tu­ra do pier­ws­zej poło­wy XIX wie­ku nazy­wa­ła Tat­ry jako Kar­pak, Krem­pak, Sar­mac­kie Alpy, Góry Tatar­skie, Wen­ger­skie góry. Węgr­zy uży­wa­li nazwy Tur­tul, Tur­tur, Tor­tol itp., Tát­ra. Niem­cy nazy­wa­li je Kar­pa­ty, Góry Śnie­żne, Kar­pa­ty Cen­tral­ne itp. (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Rze­źba Tatr to dzie­ło cie­ków wod­nych i gór­skich lodo­wców. W cza­sie naj­wi­ęks­ze­go rozwo­ju lodo­wce w Wyso­kich Tat­rach mia­ły powierzch­nię oko­ło 15 000 ha. Lodo­wiec w Doli­nie Bie­lo­vod­skiej miał 14 km dłu­go­ści i 330 m gru­bo­ści (Hou­dek, Bohuš, 1976). Geomor­fo­lo­gicz­na jed­no­st­ka Tatr dzie­li się na dwie pod­jed­nos­tki: Tat­ry Zachod­nie i Tat­ry Wschod­nie. Prze­łęcz Łalo­we oddzie­la Tat­ry Zachod­nie od Wschod­nich. Tat­ry Wschod­nie dzie­lą się na dwie części: Wyso­kie Tat­ry i Tat­ry Biel­skie (wiki​pe​dia​.sk). Doli­na Bie­lo­vod­ská to naj­dłu­żs­za doli­na Tatr i jedy­na o alpej­skim cha­rak­ter­ze (Bohuš, 1996). Na obszar­ze Tatr, pod wpły­wem wody, pows­ta­ło wie­le jas­kiń, obe­cnie zma­po­wa­no ich oko­ło 330 (Hou­dek, Bohuš, 1976). Jezi­ora polo­do­wco­we w Tat­rach mają swo­je włas­ne nazwy, na Sło­wac­ji to ple­so, a w Pols­ce staw. Jest ich w Tat­rach ponad 200. Kli­mat jest prze­wa­żnie gór­ski do wyso­ko­gór­skie­go, pokry­wa śnie­żna utr­zy­mu­je się przez 180, w doli­nach nawet do 250 dni w roku. Wiat­ro­wa pogo­da wys­tępu­je nawet przez 300 dni w roku. Na połud­ni­owym sto­ku częs­to wys­tępu­ją tzw. wiat­ry opa­do­we, powo­du­jące zawro­ty gło­wy i roz­le­głe prze­wro­ty drzew. Naj­leps­zym okre­sem na wspi­nacz­kę turys­tycz­ną w Tat­rach jest jesień, gdy pogo­da jest naj­sta­bil­niejs­za (wiki​pe​dia​.sk).

Naj­wy­żej poło­żo­ną osa­dą w Tat­rach jest Štr­b­ské Ple­so, leżące na wyso­ko­ści 1355 nad pozi­omem mor­za. Na Lom­nic­ký štít (2632 m) pro­wa­dzi kolej­ka lino­wa. Naj­wy­żej poło­żo­nym sch­ro­nis­kiem Cha­ta pod Rys­mi” znaj­du­je się na wyso­ko­ści 2250 met­rów (vyso​ke​tat​ry​.org). Oprócz nie­go ist­nie­je wie­le innych, na przy­kład Cha­ty Téry­ego, Zboj­níc­ka cha­ta, Cha­ta pod Solis­kom, Encián (na Skal­na­tom ple­se), Skal­na­tá cha­ta, Sliez­sky dom, Cha­ta pri Zele­nom ple­se, Zamkov­ské­ho cha­ta, Rai­ne­ro­va cha­ta, Bilí­ko­vá cha­ta (Wiki­pe­dia).

W naj­wy­żs­zych par­tiach żyją kozi­ce i świs­ta­ki. Kozi­ca gór­ska tatrans­ka Rupi­cap­ra rupi­cap­ra tat­ri­ca jest sym­bo­lem Wyso­kich Tatr. W lasach żyją także nasze duże dra­pie­żni­ki: nie­dźwie­dź, wilk, ryś (vyso​ke​tat​ry​.org). W osa­dzie Tatrans­ká Polian­ka nie­da­wno odkry­to pra­da­wne umoc­ni­one osied­le na tzw. Żółtej ścia­nie. Według tego miejs­ce było zamiesz­ka­ne na prze­ło­mie naszej ery. Dziś znaj­du­ją się tu sana­to­ria, lec­zył się tu również czes­ki poeta Jiří Wol­ker. Popu­lar­nym ośrod­kiem turys­tycz­nym i nar­ciar­skim jest Hre­bie­nok na południowo-​wschodnim zboc­zu Slav­kov­ské­ho ští­tu (e‑tatry.szm.com). Sym­bo­lem Sło­wac­ji jest szc­zyt Kri­váň. Kil­ka innych inte­re­su­jących miejsc to Malé vodo­pá­dy Stu­de­né­ho poto­ka (Peter Kac­lík). W Tat­rach rejes­tru­je­my oko­ło 1400 gatun­ków roślin (wiki​pe​dia​.sk).

Belian­ske Tat­ry to wschod­nia część Wyso­kich Tatr. Ten 14 km dłu­gi grz­biet wapien­ny leży pra­wie pros­to­pad­le do głó­wne­go grz­bie­tu Wyso­kich Tatr. Uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­zą i przy­rod­nic­zo naj­bo­gats­zą część, rośnie tu m.in. stok­rot­ka alpej­ska – Leon­to­po­dium alpi­num (e‑tatry.szm.com). Do popu­lar­nych miejsc nale­ży Jas­ki­nia Beliańska.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2009, 2010, Biotopy, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné reportáže, Považské reportáže, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské reportáže

Marhát

Hits: 12239

Vrch Mar­hát je naj­vyš­ším bodom Kra­hul­čích vrchov, leží v nad­mor­skej výš­ke 748.2 met­rov. Na vrchu bolo pra­ve­ké osíd­le­nie – výšin­né síd­lis­ko z nesko­rej doby bron­zo­vej a star­šej doby želez­nej. Hallš­tas­ké hra­dis­ko bolo opev­ne­né valom s kamen­nou deštruk­ci­ou. Hra­dis­ko tvo­ri­lo význam­nú fun­kciu stráž­ne­ho bodu obchod­nej tra­sy cez Považ­ský Ino­vec z Ponit­ria na Pova­žie. Síd­lis­ko­vé tera­sy sa zacho­va­li na juho­vý­chod­ných sva­hoch (idnes​.cz). Pome­no­va­nie Mar­hát sa odvo­dzu­je od náz­vov Mar­ha­rii, Mere­he­ni“, čo bolo pome­no­va­nie pre sta­ro­mo­rav­ské kme­ne (rotun​da​jur​ko​.sk). Neskôr sa obchod­ná tra­sa pre­su­nu­la a hra­dis­ko stra­ti­lo svoj význam ako stráž­ny bod. V oko­lí sa našla kera­mi­ka a oje­di­ne­le aj nále­zy želez­ných a bron­zo­vých pred­me­tov z nesko­rej doby bron­zo­vej a z doby želez­nej. Z halš­tat­skej doby želez­ný seke­rom­latskýt­ske strel­ky. Neďa­le­ko hra­dis­ka na juž­nom sva­hu Mar­há­tu sa našlo osem otvo­re­ných nákrč­ní­kov so sto­če­ný­mi očka­mi na kon­coch, otvo­re­ný nákrč­ník so zašpi­ca­te­ný­mi kon­ca­mi, dva kosá­ky s jazy­ko­vi­tou ruko­vä­ťou, seker­ka s tuľaj­kou a postran­ným uškom, dlá­to s tuľaj­kou, dva tyčin­ko­vi­té náram­ky s geomet­ric­ky rytou výzdo­bou a ple­cho­vý špi­rá­lo­vi­tý nára­mok bez výzdo­by z doby 8. sto­ro­čia p.n.l.. Nález spa­dá do lužic­kej kul­tú­ry. Z doby latén­skej pochá­dza strie­bor­ná bój­ska min­ca s okríd­le­ným koní­kom z polo­vi­ce 2. st. pnl., frag­men­ty spônstrel­ky so spät­ným háči­kom a spo­na s voľ­nou pät­kou. Pri­bliž­ne polo­vi­ca síd­lisk z doby haltš­tat­skej v oko­lí sa nachá­dza v oko­lí hra­dis­ka Mar­hát (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). V 9. sto­ro­čí vznik­lo na Mar­há­te výšin­né hra­dis­ko, zrej­me úto­čišt­né refú­gium (Marek).

Mar­hát tvo­rí hrad­bu chrá­nia­cu pre­dov­šet­kým obce Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny Lipov­ník. Vďa­ka geolo­gic­kým pome­rom je tu terén veľ­mi čle­ni­tý. Je prav­de­po­dob­né, že naj­mä his­to­ric­ký kon­text, majes­tát­nosť a blíz­kosť Mar­há­tu pod­nie­ti­la oko­lo roku 1947 blat­ni­ča­nov ku vzni­ku tra­dí­cie sil­ves­trov­ských výstu­pov. Dňa 28. októb­ra 1947 blat­ni­ča­nia posta­vi­li na vrchu veľ­ký želez­ný kríž ako vďa­ku Pánu Bohu za ochra­nu počas 2. sve­to­vej voj­ny (mana2​.sk). Ini­ciá­to­rom stav­by bol vte­daj­ší blat­nic­ký kňaz Ján Lak­tiš (mana2​.sk). Na tom­to krí­ži bol nápis Bože, ochra­ňuj turis­tov“. Neskôr bola na Mar­há­te posta­ve­ná roz­hľad­ňa, z kto­rej bol pek­ný pohľad na oko­lie. Od jese­ne 2008 je posta­ve­ná nová, 17 met­rov vyso­ká roz­hľad­ňa. Je z nej vid­no na hra­dy Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš a Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Vraj za ide­ál­nych pod­mie­nok je z Mar­há­tu vid­no hra­ni­ce Čes­ka, Maďar­ska aj Rakús­ka (rotun​da​jur​ko​.sk). Na naj­vyš­šom bode je dnes už nový kríž.

Výstu­py sa kona­jú vždy 31. decem­bra. Od roku 1971 sa výstu­py zača­li orga­ni­zo­vať pod hla­vič­kou orga­ni­zo­va­ných turis­tov. Aj dnes orga­ni­zu­je výstu­py Klub slo­ven­ských turis­tov TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Vďa­ka nim účast­ní­ci výstu­pu dosta­nú dip­lom, kto­rý oce­nia pre­dov­šet­kým deti. Cel­kom zau­jí­ma­vým nápa­dom bol Mar­hát­sky euro­du­kát v roku 2008. Na vrcho­le čaká turis­tov malé občerstve­nie – sla­nin­ka, neja­ká špe­kač­ka, čaj. Pri­pra­ve­né sú ohnis­ká. Mno­hým pad­ne vhod po fyzic­kej náma­he dopl­niť si sily, zaba­viť sa, ale­bo sa aspoň pozdra­viť a zaže­lať si šťast­ný nový rok. Poniek­to­rí si aj spo­loč­ne zaspie­va­jú. Mno­hí sa tak­to stret­nú iba na Sil­ves­tra. Kaž­dý rok pre­beh­ne spo­loč­né foto­gra­fo­va­nie pod trans­pa­ren­tom. Tie­to a aj iné podob­né foto­gra­fie sú potom pek­nou spo­mien­kou. Nie­kto­ré z tých­to foto­gra­fií z minu­los­ti sa nachá­dza­jú na prí­streš­koch pod roz­hľad­ňou. Navy­še bez­o­vec­ký klub má kro­ni­ku z takých­to foto­gra­fií. Archi­vo­va­né sú aj vrcho­lo­vé kni­hy, kto­ré sa nachá­dza­jú pod roz­hľad­ňou. Nachá­dza­jú sa v nich mno­hé zau­jí­ma­vé odka­zy, z kto­rých je mož­né si uro­biť pes­trý obraz o tom, kto a odkiaľ na Mar­hát pri­chá­dza. Ofi­ciál­ne sa kon­čí akcia na obed. Napriek tomu, mno­hí pri­chá­dza­jú na Mar­hát aj neskôr. V posled­ných roč­ní­koch pre­siah­la náv­štev­nosť tisíc účast­ní­kov.

Trú­fam si pove­dať, že sa mení aj sprá­va­nie ľudí, kto­rí sem pri­chá­dza­jú. Sú kaž­dým rokom mier­nej­ší. Vzhľa­dom na niž­šiu kapa­ci­tu Mar­há­tu sa na vrcho­le a tes­ne pod ním ľudia viac sepa­ru­jú do sku­pi­niek. Napo­kon mno­hí sem cho­dia v sku­pi­nách. Účast­ní­ci rešpek­tu­jú aj žia­dosť o zdr­ža­nie pou­ží­vať zábav­nú pyro­tech­ni­ku v horách. Hluk je povo­le­ný len for­mou výbu­chov smie­chu a výstre­lov sektu.

Kra­ji­na na Mar­há­te je vždy iná ako v niž­ších polo­hách, odkiaľ sa zvy­čaj­ne začí­na. Iste pred­sta­vu­je čaro, pre kto­ré sú mno­hí ochot­ní šlia­pať do kop­cov. Stá­va sa, že dole je bla­to a hore je sne­ho­vá peri­na. Občas je ino­vať na stro­moch. Nie­ke­dy sil­no fúka, ino­ke­dy je zas kra­ji­na zalia­ta sln­kom. Na Mar­hát sa dá ísť rôz­ny­mi tra­sa­mi. Kaž­dá je tro­chu iná, dajú sa vybrať ces­ty krat­šie, ľah­šie, vhod­né pre bicyk­le aj pre bež­ky. Väč­ši­na si prav­de­po­dob­ne vybe­rie ces­tu z Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Na tej­to tra­se sa ide cez Jur­ka“, čo je román­ska rotun­da sv. Jura­ja, kto­rá je dru­hou naj­star­šou stav­bou z Veľ­kej Mora­vy u nás. Pra­vi­del­ne sa tu kona­jú viac­krát do roka púte. Troš­ku iný cha­rak­ter posky­tu­je najk­rat­šia tra­sa z Vozo­kán, resp. z Lipov­ní­ka. Veľ­mi čas­tá je tra­sa z Výto­kov. Naj­mä dolu z Mar­há­tu sa dá prejsť na lopá­ri veľ­mi rých­lo prá­ve na Výto­ky. Menej čas­té tra­sy sú z Mod­ro­vej horár­ne, zo Sta­rej Leho­ty, z Bez­ov­ca, z Hav­ra­na, zo Zla­té­ho vrchu, z Tema­tí­nu. Samoz­rej­me dá sa vyjsť autom na Jele­nie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja pova­žu­jem za najk­raj­šiu tra­su z Mod­ro­vej horár­ne a zo Sta­rej Leho­ty. Zvy­čaj­ne sa však odve­ziem auto­bu­som do Vozo­kán, vyšlia­pem na Mar­hát a nas­päť pokra­ču­jem cez Jele­nie jamy, Gono­ve lazy až na Výto­ky. Pre­chá­dzam oko­lo Strie­bor­ni­ce, cez Mora­va­ny, kde sa nie­ke­dy zasta­vím najesť, násled­ne prej­dem cez kúpeľ­ný ostrov až do Pieš­ťan. Po prí­cho­de som prí­jem­ne una­ve­ný po prej­de­ných kilo­met­roch a mám pocit, že som uro­bil nie­čo dob­ré pre seba aj dru­hých. V roku 2009 bolo najk­raj­šie poča­sie, aké som počas svo­jich výstu­poch absol­vo­val. V niž­ších polo­hách boli lesy pono­re­ne do hmly, vyš­šie vykú­ka­lo sln­ko, kto­ré páli­lo na pev­nú sne­ho­vú pokrýv­ku a do toho pre­svi­ta­lo mod­ré nebo s oblak­mi. Dúfam, že som vás inšpi­ro­val ku mož­nos­ti ako sa dá oslá­viť posled­ný deň v roku.

Na kon­ci roka 2007 nás auto­bus dovie­zol z Pieš­ťan do Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Potom zača­la moja ces­ta hore po vlast­ných :-). Aj ten­to rok priš­lo na vrch” kopec ľudí. Ja som pri­šiel zhru­ba o 11-​ej. Puto­val som po krás­nej, zasne­že­nej kra­ji­ne. Orga­ni­zá­to­ri hore pri­pra­vi­li ohnis­ko, kde sa ope­ka­lo, zohrie­va­lo, odo­vzdá­va­li sa regis­trá­cie, čaje, špe­kač­ky, sla­nin­ky .… Postup­ne, keď­že mi bola aj zima, som sa vybral nas­päť, ale inou ces­tou. Šiel som na Jele­nie jamy, na ráz­ces­tie a z neho som zišiel na Gono­ve lazy. Z nich som pokra­čo­val cez Výto­ky, Mora­va­ny až do Pieš­ťan.


Peak Mar­hát is the hig­hest point of the Kra­hul­čie vrchy, situ­ated at an ele­va­ti­on of 748.2 meters abo­ve sea level. The sum­mit hos­ted pre­his­to­ric sett­le­ments, inc­lu­ding a hill­fort from the late Bron­ze Age and ear­ly Iron Age. The Halls­tatt hill­fort was for­ti­fied with an embank­ment and sto­ne struc­tu­re, ser­ving as a cru­cial guard point for the tra­de rou­te across Považ­ský Ino­vec from Ponit­ria to Pova­žie. Ter­ra­ced sett­le­ments have been pre­ser­ved on the sout­he­ast slo­pes (idnes​.cz). The name Mar­hát is deri­ved from the names Mar­ha­rii, Mere­he­ni,” which refer­red to ancient Mora­vian tri­bes (rotun​da​jur​ko​.sk). As the tra­de rou­te shif­ted over time, the sig­ni­fi­can­ce of the hill­fort as a guard post dimi­nis­hed. Cera­mics and occa­si­onal fin­dings of iron and bron­ze objects from the late Bron­ze Age and Iron Age have been dis­co­ve­red in the vici­ni­ty. Note­wort­hy arti­facts inc­lu­de an Iron Age axe-​hammer and Scyt­hian arro­ws. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with poin­ted ends, two sic­kles with tongue-​shaped hand­les, an axe with a soc­ket, a chi­sel with a soc­ket, two rod-​shaped bra­ce­lets with geomet­ri­cal­ly inci­sed deco­ra­ti­ons, and a spiral-​like metal bra­ce­let wit­hout orna­men­ta­ti­on from the 8th cen­tu­ry BCE were found near the hill­fort. This dis­co­ve­ry is asso­cia­ted with the Lusa­tian cul­tu­re. From the La Tène peri­od, a sil­ver Boii coin with a win­ged hor­se from the mid-​2nd cen­tu­ry BCE, frag­ments of buc­kles, and arro­ws with a bar­bed hook and a buck­le with a free heel have been une­art­hed. App­ro­xi­ma­te­ly half of the sett­le­ments from the Halls­tatt peri­od in the vici­ni­ty are loca­ted around the Mar­hát hill­fort (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). In the 9th cen­tu­ry, a hill­fort refu­ge was estab­lis­hed on Mar­hát (Marek).

Mar­hát forms a bar­rier pri­ma­ri­ly pro­tec­ting the vil­la­ges of Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny, and Lipov­ník. Due to geolo­gi­cal con­di­ti­ons, the ter­rain is very rug­ged. The his­to­ri­cal con­text, majes­ty, and pro­xi­mi­ty of Mar­hát like­ly ins­pi­red the tra­di­ti­on of New Yea­r’s Eve hikes, which began around 1947. On Octo­ber 28, 1947, the peop­le of Blat­ni­ca erec­ted a lar­ge iron cross on the sum­mit as thanks to God for pro­tec­ti­on during World War II (mana2​.sk). The ini­tia­ti­ve for the cons­truc­ti­on came from the then-​priest of Blat­ni­ca, Ján Lak­tiš (mana2​.sk). The cross bore the insc­rip­ti­on God, pro­tect the tou­rists.” Later, an obser­va­ti­on tower was built on Mar­hát, offe­ring a beau­ti­ful view of the sur­roun­dings. Sin­ce the fall of 2008, a new 17-​meter-​high obser­va­ti­on tower has been in pla­ce. It pro­vi­des a view of the cast­les Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš, and Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Sup­po­sed­ly, under ide­al con­di­ti­ons, the bor­ders of the Czech Repub­lic, Hun­ga­ry, and Aus­tria can be seen from Mar­hát (rotun​da​jur​ko​.sk). A new cross has now been pla­ced at the hig­hest point.

Climbs are alwa­ys orga­ni­zed on Decem­ber 31. Sin­ce 1971, the­se climbs have been orga­ni­zed under the aus­pi­ces of orga­ni­zed tou­rists. Today, the climbs are orga­ni­zed by the Slo­vak Tou­rist Club TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Par­ti­ci­pants rece­i­ve a dip­lo­ma, pri­ma­ri­ly app­re­cia­ted by chil­dren. An inte­res­ting idea was the Mar­hát euro-​ducat in 2008. A small ref­resh­ment awaits tou­rists at the sum­mit – bacon, sau­sa­ges, tea. Firep­la­ces are pre­pa­red. Many find it use­ful to reple­nish the­ir strength, have some fun, or at least gre­et and wish each other a hap­py New Year. Some even sing toget­her. Many only meet this way on New Yea­r’s Eve. Eve­ry year, a group pho­to is taken under the ban­ner. The­se and other simi­lar pho­tos are a nice memo­ry. Some of the­se pho­tos from the past are on the shel­ters under the obser­va­ti­on tower. The Bez­o­vec club also has a chro­nic­le of such pho­tos. Sum­mit books, con­tai­ning many inte­res­ting refe­ren­ces, are also archi­ved under the obser­va­ti­on tower. They offer a diver­se pic­tu­re of who comes to Mar­hát and from whe­re. The event offi­cial­ly ends at lunch­ti­me. Nevert­he­less, many con­ti­nue to visit Mar­hát later. In recent years, atten­dan­ce has exce­e­ded a thou­sand participants.

I dare say that the beha­vi­or of peop­le coming here is chan­ging. They are more con­si­de­ra­te each year. Due to the lower capa­ci­ty of Mar­hát, peop­le tend to sepa­ra­te into smal­ler groups at the sum­mit and just below. Many come in groups. Par­ti­ci­pants also res­pect the requ­est to ref­rain from using pyro­tech­nics in the moun­tains. Noise is allo­wed only in the form of bursts of laugh­ter and sect shots.

The lands­ca­pe on Mar­hát is alwa­ys dif­fe­rent from the lower ele­va­ti­ons whe­re the climb usu­al­ly begins. It undoub­ted­ly posses­ses a charm for which many are wil­ling to tre­ad the hills. It hap­pens that the­re is mud at the bot­tom and a sno­wy blan­ket on top. Occa­si­onal­ly, the­re are inno­va­ti­ons on the tre­es. Some­ti­mes, it blo­ws stron­gly; other times, the lands­ca­pe is bat­hed in sun­light. Mar­hát can be rea­ched by vari­ous rou­tes, each slight­ly dif­fe­rent. Shor­ter, easier rou­tes suitab­le for bicyc­les and cross-​country skis can be cho­sen. Most like­ly, many will opt for the rou­te from Nit­rian­ska Blat­ni­ca. On this rou­te, you pass through Jur­ko,” a Roma­ne­sque rotun­da of St. Geor­ge, the second oldest struc­tu­re from Gre­at Mora­via in our regi­on. Pilg­ri­ma­ges are regu­lar­ly held here seve­ral times a year. A slight­ly dif­fe­rent cha­rac­ter is pro­vi­ded by the shor­test rou­te from Vozo­ka­ny or Lipov­ník. The rou­te from Výto­ky is very com­mon. Espe­cial­ly down­hill from Mar­hát to Výto­ky can be done on sleds very quick­ly. Less com­mon rou­tes are from Mod­rá horár­na, Sta­ra Lehot­ka, Bez­o­vec, Hav­ran, Zla­tý vrch, and Tema­tín. Of cour­se, you can dri­ve by car to Jele­nie jamy and go only from there.

I con­si­der the most beau­ti­ful rou­te to be from Mod­rá horár­na and Sta­ra Lehot­ka. Usu­al­ly, howe­ver, I take the bus to Vozo­ka­ny, climb to Mar­hát, and then con­ti­nue back through Jele­nie jamy, Gono­ve lazy, to Výto­ky. I pass by Strie­bor­ni­ca, through Mora­va­ny, whe­re I some­ti­mes stop for a meal. Then I cross the spa island to Pieš­ťa­ny. Upon arri­val, I am ple­a­san­tly tired after the kilo­me­ters wal­ked, and I feel that I have done somet­hing good for myself and others. In 2009, the weat­her was the most beau­ti­ful I had expe­rien­ced during my climbs. In the lower alti­tu­des, the forests were shrou­ded in fog, whi­le hig­her up, the sun pee­ked out, shi­ning on the solid snow cover bene­ath a blue sky with clouds. I hope I have ins­pi­red you with a way to celeb­ra­te the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Pieš­ťa­ny to Nit­rian­ska Blat­ni­ca. Then my jour­ney upwards began on my own :-). This year, a lot of peop­le came to the ” sum­mit.” I arri­ved around 11 AM. I wan­de­red through the beau­ti­ful, sno­wy lands­ca­pe. Orga­ni­zers had pre­pa­red a bon­fi­re at the top, whe­re peop­le gril­led, war­med up, regis­te­red, and rece­i­ved tea, sau­sa­ges, and bacon. Gra­du­al­ly, sin­ce I was also cold, I set off back, but by a dif­fe­rent rou­te. I went to Jele­nie jamy, to the cross­ro­ads, and from the­re, I des­cen­ded to Gono­ve lazy. From the­re, I con­ti­nu­ed through Výto­ky, Mora­va­ny, all the way to Piešťany.


Odka­zy

Tra­sa Mod­ro­vá horá­reň – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2010

V roku 2010 som na Mar­hát pri­šiel veľ­mi nesko­ro, na vrchu už nebol sko­ro nikto. Pre foto­gra­fo­va­nie to bolo svo­jím spô­so­bom veľ­mi vhod­né. Navy­še kra­ji­na bola v ten deň naozaj kva­lit­ne zasne­že­ná.

Tra­sa Vozo­ka­ny – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2009

Tra­sa Nit­rian­ska Blat­ni­ca – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2012, 2014, Časová línia, Jazerá, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské mestá, Typ krajiny

Stupava

Hits: 6372

Stu­pa­va – men­šie mes­to pri Bra­ti­sla­ve. Zho­dou osu­du som Stu­pa­vu naj­mä v minu­los­ti čas­to nav­šte­vo­val pri prá­ci na svo­jej dip­lo­mov­ke. Počas troch rokov som do Stu­pa­vy a jej oko­lia cho­dil veľ­mi čas­to. Po 14 rokoch som sem zaví­tal s foto­apa­rá­tom a veľ­mi som sa čudo­val ako sa zme­ni­lo cen­trum pri kaštieli.

Mes­to Stu­pa­va sa leží medzi západ­ný­mi svah­mi Malých Kar­pát a juž­nou čas­ťou Záhor­skej níži­ny vo výš­ke 174 met­rov nad morom (stu​pa​va​.sk). Na roz­lo­he 6718 hek­tá­rov, v nad­mor­skej výš­ke 182 met­rov nad morom žilo začiat­kom roku 201610597 oby­va­te­ľov. Nemec­ký názov pre mes­to je Stamp­fen, maďar­ský Stom­fa (Maj­tán, 1998). V kata­stri obce sa nachá­dza časť prí­rod­nej rezer­vá­cie Pod Pajš­tú­nom. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1269. Juž­nú časť Stu­pa­vy tvo­rí Mást, kto­rá je súčas­ťou od roku 1953. Nie­kto­ré čas­ti Más­tu: Dzí­leč­ky, Kre­me­ni­ce, Kop­ce, Novi­ny, Malé grun­ty, Sed­lič­ky, Záh­rad­ky, Záhu­me­ni­ce, Pís­ky, Hajp­ród, Nová hora, Dol­ná hora, Gref­ty, Tren­ky, Lin­grá­by, Lin­tá­vy. Čas­ti mes­ta: Mást, Dúb­ra­vy, Kre­me­ni­ca, Koló­nia, Vinoh­ra­dy (Wiki­pe­dia). 

Stu­pav­ské jaze­ro sa nachá­dza v cen­tre mes­ta, pri kaš­tie­li. Za ním nasle­du­je park. Ten­to park pri­po­mí­na skôr Arbo­ré­tum ako mest­ský park. Baro­ko­vý kaš­tieľ leží na okra­ji v par­ku v his­to­ric­kom cen­tre Stu­pa­vy. Na jeho mies­te stál pôvod­ne vod­ný hrad, kto­rý bol v roku 1280 stre­dis­kom pajš­tún­ske­ho pan­stva. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia ho Pál­fy­ov­ci pre­sta­va­li na ran­no­ba­ro­ko­vý opev­ne­ný kaš­tieľ. Prí­rod­ný park bol zalo­že­ný v roku 1867 Káro­ly­i­ov­ca­mi. V are­áli par­ku bol v minu­los­ti grófs­ky pivo­var, mlyn a nie­koľ­ko ryb­ní­kov (Pro­keš, Pro­ke­šo­vá). V súčas­nos­ti kaš­tieľ slú­ži ako domov seni­orov (stu​pa​va​.sk). V par­ku sa nachá­dza napr. jed­ľa Nord­ma­no­vá, cyp­ruš­tek Lawso­nov, gin­ko dvoj­la­loč­né, boriev­ka čín­ska, ľali­ov­ník tuli­pá­no­kve­tý, sofo­ra japon­ská. Súčas­ťou par­ku je pagaš­ta­no­vá alej (stu​pa​va​.sk). Rímsko-​katolícky kos­tol svä­té­ho Šte­fa­na bol posta­ve­ný v polo­vi­ci 14. sto­ro­čia ako kos­tol­ný hrad. Čas­to menil svo­ju podo­bu prí­stav­ba­mi (stu​pa​va​.sk). 

Kon­com 18. sto­ro­čia sa v Stu­pa­ve usa­dil džbán­kar­sky maj­ster Šte­fan Putz so zna­los­ťa­mi výro­by habán­skej kera­mi­ky, kto­rá bola polie­va­ná olovnato-​cínovou majo­li­kou (fajan­sou). Jeho nasle­dov­ník­mi sa sta­li Ján a Fer­di­nand Kos­tkov­ci, neskôr Fer­diš Kos­t­ka, kto­rý sa okrem tra­dič­nej tvor­by veno­val aj figu­rál­nej tvor­be, kto­rá ho pre­slá­vi­la. Stal sa prvým národ­ným umel­com his­tó­rii Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky. Jeho pec je jedi­nou zacho­va­nou habán­skou pecou v stred­nej Euró­pe (stu​pa​va​.sk). V Stu­pa­ve pôso­bil Ján Nálep­ka, spi­so­va­teľ Rudo Moric. V Stu­pa­ve pôso­bí sku­pi­na his­to­ric­ké­ho šer­mu Ursus. V mes­te sa kona­jú via­ce­ré tra­dič­né podu­ja­tia. V mar­ci sa koná Veľ­ko­noč­ná výsta­va kras­líc a výši­viek, v júli Svä­to­ja­kub­ský jar­mok, v augus­te Stu­pav­ské hody, fes­ti­val coun­try hud­by Stu­pav­ský širák a Sláv­nos­ti kapus­ty – Deň zelá. V októb­ri Svä­to­mar­tin­ský jar­mok. V novem­bri Miku­láš­sky jar­mok (Wiki­pe­dia).

Úze­mie Stu­pa­vy bolo osíd­le­né už v dobe bron­zo­vej. Prvý­mi etnic­ky zná­my­mi oby­va­teľ­mi boli Kel­ti (stu​pa​va​.sk). Rima­nia tu zrej­me v obdo­bí mar­ko­man­ských vojen (160180) posta­vi­li men­šiu sta­ni­cu na nevy­so­kej vyvý­še­ni­ne, na kto­rej už pred­tým stá­la ger­mán­ska osa­da. Vzni­kol tu roz­siah­ly dvo­rec, chrá­ne­ný obvo­do­vým múrom 7070 met­rov. Pobyt doka­zu­jú nále­zy zbra­ní, zbyt­ky krúž­ko­vé­ho pan­cie­ra, kera­mi­ka, šper­ky, min­ce, frag­men­ty skle­ných nádob a hos­po­dár­ske nára­die. O Slo­van­skom osíd­le­ní sved­čia nále­zy poh­re­bis­ka s kera­mic­ký­mi pred­met­mi zo 6 . – 9. sto­ro­čia v miest­nej čas­ti Mást. Uhor­ský kráľ Belo IV. v daro­va­cej lis­ti­ne po prvý­krát spo­mí­na Stu­pa­vu v roku 1269 pod náz­vom Ztum­pa. V dru­hej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia bol na úze­mí Stu­pa­vy vybu­do­va­ný Stu­pav­ský kamen­ný hrad, neskôr zná­my pod menom Pajš­tún ako síd­lo pajš­tún­ske­ho a stu­pav­ské­ho pan­stva. Posled­ní maji­te­lia Káro­ly­i­ov­ci ho opus­ti­li v roku 1945. Miest­ne trho­vis­ko a sláv­ne trhy boli zná­me v celom oko­lí a prá­ve pre túto sku­toč­nosť v mes­teč­ku vznik­la trid­siat­ko­vá sta­ni­ca, kde sa vybe­ral popla­tok za pre­vá­ža­ný tovar v sume troch per­cent z ceny tova­ru. Naj­dô­le­ži­tej­ší­mi plo­di­na­mi boli ľankono­pe, z nich sa liso­va­ním zís­ka­val olej. Mly­ny na liso­va­nie tzv. stu­py boli posta­ve­né na Stu­pav­skom poto­ku (stu​pa​va​.sk). Maďa­ri pre­vza­li toto pome­no­va­nie a ešte za čias Veľ­kej Mora­vy vyslo­vo­va­li názov Stom­fa (čitaj Štom­fa) s nosov­kou, ston­pa. Neskôr vo vývo­ji reči doš­lo k záni­ku nosov­ky a ustá­li­la sa stu­pa. Pri­da­ním kon­cov­ky ava vznik­lo pome­no­va­nie Stu­pa­va (Wiki­pe­dia).


Stu­pa­va – a smal­ler town near Bra­ti­sla­va. Fun­ni­ly enough, I used to visit Stu­pa­va quite often, espe­cial­ly in the past, whi­le wor­king on my the­sis. Over three years, I fre­qu­en­ted Stu­pa­va and its sur­roun­dings. After 14 years, I retur­ned with a came­ra and was ama­zed at how the cen­ter around the cast­le has changed.

The town of Stu­pa­va is situ­ated bet­we­en the wes­tern slo­pes of the Small Car­pat­hians and the sout­hern part of the Záhor­ská Lowland at an ele­va­ti­on of 174 meters abo­ve sea level (stu​pa​va​.sk). Cove­ring an area of 6,718 hec­ta­res, with an alti­tu­de of 182 meters abo­ve sea level, it had a popu­la­ti­on of 10,597 at the begin­ning of 2016. The Ger­man name for the town is Stamp­fen, and in Hun­ga­rian, it’s Stom­fa (Maj­tán, 1998). The vil­la­ge­’s cadas­tral ter­ri­to­ry inc­lu­des a part of the natu­ral reser­ve Pod Pajš­tú­nom. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1269. The sout­hern part of Stu­pa­va inc­lu­des Mást, which beca­me part of the town in 1953. Some parts of Mást are: Dzí­leč­ky, Kre­me­ni­ce, Kop­ce, Novi­ny, Malé grun­ty, Sed­lič­ky, Záh­rad­ky, Záhu­me­ni­ce, Pís­ky, Hajp­ród, Nová hora, Dol­ná hora, Gref­ty, Tren­ky, Lin­grá­by, Lin­tá­vy. Parts of the town: Mást, Dúb­ra­vy, Kre­me­ni­ca, Koló­nia, Vinoh­ra­dy (Wiki­pe­dia).

Stu­pa­va Lake is loca­ted in the town cen­ter, near the cast­le. Fol­lo­wing it is a park that resem­bles more of an arbo­re­tum than an urban park. The Baro­que cast­le lies on the edge of the park in the his­to­ri­cal cen­ter of Stu­pa­va. Ori­gi­nal­ly, the­re was a water cast­le on its site, which beca­me the cen­ter of the Pajš­tún esta­te in 1280. In the mid-​17th cen­tu­ry, the Pál­fys rebu­ilt it into an ear­ly Baro­que for­ti­fied cast­le. The natu­ral park was estab­lis­hed in 1867 by the Káro­ly­is. The park area used to hou­se a Coun­t’s bre­we­ry, mill, and seve­ral ponds (Pro­keš, Pro­ke­šo­vá). Cur­ren­tly, the cast­le ser­ves as a seni­or home (stu​pa​va​.sk). In the park, you can find, for exam­ple, Nord­mann fir, Lawso­n’s cyp­ress, gink­go bilo­ba, Chi­ne­se juni­per, tulip tree, Japa­ne­se pago­da tree. The park also fea­tu­res a chest­nut alley (stu​pa​va​.sk). The Roman Cat­ho­lic Church of St. Step­hen was built in the mid-​14th cen­tu­ry as a church cast­le. It often chan­ged its appe­a­ran­ce due to exten­si­ons (stu​pa​va​.sk).

In the late 18th cen­tu­ry, the mas­ter potter Šte­fan Putz sett­led in Stu­pa­va, brin­ging with him the kno­wled­ge of making Haban cera­mics cast with lead-​tin gla­ze (faien­ce). His suc­ces­sors were Ján and Fer­di­nand Kos­tkov­ci, later Fer­diš Kos­t­ka, who, in addi­ti­on to tra­di­ti­onal potte­ry, also enga­ged in figu­ra­ti­ve art that made him famous. He beca­me the first nati­onal artist in the his­to­ry of Cze­cho­slo­va­kia. His kiln is the only pre­ser­ved Haban kiln in Cen­tral Euro­pe (stu​pa​va​.sk). Stu­pa­va was also home to Ján Nálep­ka, wri­ter Rudo Moric. The his­to­ri­cal fen­cing group Ursus ope­ra­tes in Stu­pa­va. Seve­ral tra­di­ti­onal events take pla­ce in the town. In March, the­re is an Eas­ter exhi­bi­ti­on of eggs and embro­ide­ries, in July St. James’ Fair, in August Stu­pa­va fes­ti­vi­ties, the Stu­pa­va Coun­try Music Fes­ti­val, and Cab­ba­ge Fes­ti­vi­ties – Cab­ba­ge Day. In Octo­ber, the­re is St. Mar­ti­n’s Fair in Novem­ber, St. Nicho­las’ Fair (Wiki­pe­dia).

The ter­ri­to­ry of Stu­pa­va was sett­led in the Bron­ze Age. The first eth­ni­cal­ly kno­wn inha­bi­tants were Celts (stu​pa​va​.sk). The Romans like­ly built a smal­ler sta­ti­on on a low ele­va­ti­on here during the Mar­co­man­nic Wars (160180), whe­re a Ger­ma­nic sett­le­ment alre­a­dy sto­od. An exten­si­ve cour­ty­ard, pro­tec­ted by a 7070 meter wall, was estab­lis­hed. Arti­facts found inc­lu­de wea­pons, remains of ring armor, cera­mics, jewel­ry, coins, frag­ments of glass ves­sels, and agri­cul­tu­ral tools. Sla­vic sett­le­ment evi­den­ce inc­lu­des a burial ground with cera­mic items from the 6th9th cen­tu­ries in the local Mást dis­trict. Hun­ga­rian King Belo IV men­ti­oned Stu­pa­va for the first time in 1269 in a dona­ti­on deed, cal­ling it Ztum­pa. In the second half of the 13th cen­tu­ry, the Stu­pa­va Sto­ne Cast­le was built, later kno­wn as Pajš­tún, the seat of the Pajš­tún and Stu­pa­va esta­tes. The last owners, the Káro­ly­is, aban­do­ned it in 1945. The local mar­ket and famous fairs were kno­wn throug­hout the regi­on, lea­ding to the estab­lish­ment of a cus­toms sta­ti­on in the town whe­re a three per­cent fee was col­lec­ted for tran­s­por­ted goods. The most impor­tant crops were flax and hemp, from which oil was extrac­ted by pre­ssing. Mills for pre­ssing, cal­led stu­py,” were built on the Stu­pa­va Stre­am (stu​pa​va​.sk). Hun­ga­rians adop­ted this name and even during the times of Gre­at Mora­via pro­noun­ced the name Stom­fa (pro­noun­ced Štom­fa) with a nasal sound, ston­pa. Later, in the evo­lu­ti­on of lan­gu­age, the nasal sound disap­pe­a­red, and stu­pa” sta­bi­li­zed. Adding the suf­fix ava” resul­ted in the name Stu­pa­va (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Ľudská príroda, Príroda, Slovenská krajina, Vodné nádrže

Počúvadlo – tajch neďaleko Banskej Štiavnice

Hits: 2767

Počú­vad­lo – Pock­hau­ser Teich (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk), sa nachá­dza v Štiav­nic­kých vrchoch, vznik­la v roku 1775 vďa­ka Joze­fo­vi Karo­lo­vi Hel­lo­vi pre potre­by ban­ských a úprav­nic­kých zaria­de­ní. Je súčas­ťou loka­li­ty Sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho dedič­stva. Tvo­rí ju až päť hrá­dzí, má naj­roz­siah­lej­ší sys­tém zber­ných jar­kov. Sit­nian­sky má až 4630 met­rov, ďal­šie sú Dol­ný Počú­va­del­ský, Hor­ný Počú­va­del­ský, Počú­va­del­ský, Tatár­sky. Maxi­mál­na hĺb­ka nádr­že je 10.8 met­rov. V súčas­nos­ti Počú­vad­lo slú­ži na rekre­ač­né úče­ly (pocu​vad​lo​.sk). Jeho roz­lo­ha je 12.3 hek­tá­rov, do 19-​teho sto­ro­čia Počú­vad­lu pat­ri­lo európ­ske prven­stvo za výš­ku hrá­dze 29.6 met­rov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Objem vod­nej nádr­že v roku 1855 bol 745 300 m3 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dvor­ská komo­ra vo Vied­ni schvá­li­la jeho rea­li­zá­ciu s náklad­mi 71 485 flo­ré­nov a 30 graj­cia­rov začiat­kom roku 1775 kvô­li nedos­tat­ku vody pre čer­pa­cie a ťaž­né stro­je na vodu ale naj­mä pre úprav­níc­ke zaria­de­nia – stu­py (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na stav­be pra­co­va­li hlav­ne havia­ri, murá­ri, náden­ní­ci, vylie­va­či vody, vrát­ka­ri, chlap­ci so svet­lom, fur­ma­ni a dozor­co­via. Je zau­jí­ma­vé, že medzi robot­ník­mi pre­va­žo­va­li ženy. Stav­ba sa ukon­či­la 26. mája 1779 s náklad­mi 106 322 flo­ré­nov a 56 graj­cia­rov, pre­dra­ži­la sa v dôsled­ku havá­rií. Voda z vod­nej nádr­že sa vypúš­ťa­la štôl­ňou spo­pod hrá­dze na sever­nej stra­ne nádr­že. Vodu bolo mož­né v prí­pa­de potre­by z náhon­né­ho jar­ku odra­ziť do Dekýš­skej doli­ny v oblas­ti Čer­to­va záh­ra­da”, v kto­rej bolo ešte v roku 1925 funkč­ných 16 vod­ných mly­nov. Pomo­cou prí­to­ko­vých jar­kov bolo mož­né v priaz­ni­vých rokoch dopra­viť oko­lo 2 000 000 m3 vody. Výpust­né zaria­de­nie na vypúš­ťa­cej stôl­ni je v súčas­nos­ti nefunkč­né (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Počú­vad­lo – Pock­hau­ser Teich (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk) is loca­ted in the Štiav­nic­ké Vrchy (Štiav­ni­ca Moun­tains) and was cre­a­ted in 1775 by Jozef Karol Hell for the needs of mining and ore-​dressing faci­li­ties. It is part of the World Cul­tu­ral Heri­ta­ge site. It con­sists of up to five dams and has the most exten­si­ve sys­tem of col­lec­ti­on dit­ches. Sit­nian­sky alo­ne mea­su­res up to 4630 meters, and others inc­lu­de Dol­ný Počú­va­del­ský, Hor­ný Počú­va­del­ský, Počú­va­del­ský, and Tatár­sky. The maxi­mum depth of the reser­vo­ir is 10.8 meters. Cur­ren­tly, Počú­vad­lo ser­ves rec­re­a­ti­onal pur­po­ses (pocu​vad​lo​.sk). Its area is 12.3 hec­ta­res. Until the 19th cen­tu­ry, Počú­vad­lo held the Euro­pe­an record for the dam’s height, rea­ching 29.6 meters (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The volu­me of the water reser­vo­ir in 1855 was 745,300 m³ (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The Vien­ne­se Court Cham­ber app­ro­ved its imple­men­ta­ti­on with costs of 71,485 flo­rins and 30 graj­ciars at the begin­ning of 1775 due to a lack of water for pum­ping and hau­ling machi­nes but pri­ma­ri­ly for ore-​dressing faci­li­ties – ore chu­tes (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Main­ly miners, masons, day labo­rers, water cas­ters, gate­ke­e­pers, boys with lights, team­sters, and over­se­ers wor­ked on the cons­truc­ti­on. Inte­res­tin­gly, women pre­do­mi­na­ted among the wor­kers. The cons­truc­ti­on was com­ple­ted on May 26, 1779, with costs tota­ling 106,322 flo­rins and 56 graj­ciars, exce­e­ding the bud­get due to acci­dents. Water from the reser­vo­ir was rele­a­sed through a gal­le­ry under the dam on the nort­hern side of the reser­vo­ir. In case of need, water could be diver­ted from the feed ditch to the Dekýš­ska Val­ley in the area kno­wn as Čer­to­va záh­ra­da,” whe­re 16 water mills were still func­ti­onal in 1925. Through fee­der dit­ches, it was possib­le to tran­s­port around 2,000,000 m³ of water in favo­rab­le years. The dis­char­ge faci­li­ty on the out­let adit is cur­ren­tly non-​functional (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post