2005, 2006, 2006-2010, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2014, Časová línia, Do roku 2005, Dolné Považie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny
Piešťany – pokojné kúpeľné mesto na Považí
Piešťany sú krásne mesto, predovšetkým preto, lebo tu sa dá vnímať pokoj. V Piešťanoch sa ľudia neponáhľajú. Vládne tu pohoda, pričom mesto žije kultúrne, je celkom pekne upravené. Parky zaberajú rozsiahlu plochu, v meste vládne turistický ruch. Mesto leží 162 metrov nad morom, GPS 48°35‘03“ zemepisnej šírky a 17°50‘01“ zemepisnej dĺžky. Rozloha mesta je 44,201 km2. Stopy osídlenia okolia pochádzajú už zo štvrtohorného pleistocénu. Kamenné nástroje človeka neandertálskeho typu boli objavené v neďalekej obci Banka a v jaskyni Čertova pec. V poslednej dobe ľadovej sa ku nezamŕzajúcim prameňom sťahoval lovec mamutov. Pramene vyhľadávali obyvatelia neskorej i mladšej doby kamennej, no najmä z doby bronzovej. V okolí sú stopy po ľuďoch maďarovskej kultúry, vystriedanej ľuďmi mohylovej a čačianskej kultúry. V mladšej dobe železnej, asi v 4. storočí pred Kristom, prichádzajú Kelti. V prvom až štvrtom storočí tu bolo osídlenie germánskymi Kvádmi. V piatom až šiestom storočí do oblasti prichádzajú prvé slovanské kmene. Časy Veľkej Moravy z 9. storočia pripomína veľmožský dvorec v blízkom Ducovom. V rokoch 1299, 1301 – 1321 boli Piešťany súčasť panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Piešťany boli aj kráľovským majetkom a súčasťou hradného panstva Tematín. V roku 1348 daroval kráľ Ľudovít I. hrad a panstvo Tematín magistrovi Mikulášovi Kontovi. Po vymretí tohto rodu ich od kráľa Ľudovíta II. získal Alexej Thurzo (Wikipédia).
V minulosti boli Piešťany spomenuté v histórii ako Pessen, Pesthyen (Modrova.eu.sk). Názov Piešťany je odvodený od piesčitého charakteru podložia naplavenín Váhu. Historické názvy Piešťan: 1113 – Pescan, 1299 – Pekchen, 1348 – Posseen, 1357 – Pechen, 1429 – Pestien, Pestyen, 1435 – Pestyén, 1436 – Pesthyen, 1442 – Piesthen, 1546 – Pestien, 1552 – Pestiien, 1564 – Pyšten, 1588 – Pestien, 1642 – Pistin, 1689 – Pöstény, 1709 – Pustin, 1742 – Pusteny, 1745 – Pösthenimu, Piesthan, Pischtan, 1747- Pissteny, 1774 – Püstin, Piesscžany, Teplicz, Teplicze, 1786 – Pűschtin, Piečany, 1787 – Teplicz, 1808 – Pöstény, Püstény, Pjessčany, Pěssťany, 1863 – 1907 – Pöstyén, 1913 – Pöstyény, do 1918 – Pistyan, Pistyán, Piestyan, Píšťany, Pystjan, Pystyan, Pystyán, 1920 – Piešťany. Maďarsky sú Piešťany Pöstyén, nemecky Pistyan, poľsky Piesczany. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1113 zo Zoborskej listiny vydanej uhorským kráľom Kolomanom I.. História mesta je úzko spätá s rozvojom kúpeľníctva v 16. storočí. Prvý podrobný opis prameňov pochádza od prefekta Šarišského hradu a kráľovského radcu Juraja Werhnera z roku 1545. Neskoršie opisy pochádzajú od lekára rakúskych cisárov Johanna Crata de Crafheima z roku 1571, od osobného lekára pápeža Sixta V. Andrea Bacciusa Elpidianusa z roku 1588, od nemeckého cestovateľa Martina Zeillera z roku 1632 a najslávnejší opis pochádza od Adama Trajana v básni Saluberrimae Pistinienses Thermae z roku 1642 (Wikipedia). V roku 1598 bolo v Piešťanoch 144 domov (obecluka.sk).
V roku 1642 dostali Piešťany mestské výsady a jarmočné právo a vyvíjali sa ako zemepanské mestečko. V 18. storočí vzniká okolo prameňov kúpeľná osada Teplice. V jej centre stál ubytovací hostinec a panský dom pre šľachtu. Osada sa postupne spojila s obcou Piešťany a dnes tvorí historické centrum. V roku 1720 daroval panovník Karol VI. panstvo Hlohovec (Piešťany patrili pod Hlohovec) Jánovi Leopoldovi Erdödymu, ktorým patrilo mesto až do roku 1848 a kúpele do roku 1940. V roku 1802 navštívil Piešťany Ludwig van Beethoven. Katastrofické rozmery mala na Piešťany povodeň 26.8.1813, kedy boli poškodené všetky budovy (Mednyanský A., 1971) (Wikipédia).
Piešťany, rovnako ako mnoho iných miest západnej Európy, ale aj Slovenska, zažívajú pokles stavu obyvateľstva. Dnes žije v Piešťanoch menej ako 30 000 obyvateľov. V roku 1731 tu podľa dostupných prameňov žilo 1 488 ľudí (Wikipédia), v roku 1910 – 7 379, v roku 1945 – 14 519, v roku 1970 – 22 963, v roku 1980 – 30 731 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993), v roku 1991 – 33 176 (Mestská a obecná štatistika, Údaje ku 31.12.1991). Neďaleko od centra mesta, na okraji parku sa nachádza Dom umenia, v ktorej často hosťujú rôzne divadelné a tanečné súbory, koná sa tu množstvo výstav, sála sa používa ako kino apod.. Inou, pomerne známou je Malá scéna Mestského kultúrneho strediska – medzi Piešťancami známe ako “Krasko”. V Piešťanoch je zastúpené vysoké školstvo Inštitútom fyzioterapie, balneológie a rehabilitáce Univerzity svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Gymnázia sú tu dve: Pierra de Coubertina a svätého Michala Archanjela. Známa je Hotelová akadémia Ľudovíta Wintera. Na území mesta pôsobia tri múzeá. Hlavná budova Balneologického múzea je situovaná do budovy Kúpeľnej dvorany. Pod jeho správu patrí pamätná izba Ivana Krasku na nábreží Váhu medzi Kolonádnym a Krajinským mostom, Vila doktora Lisku a asi 6 km vzdialené hradisko Kostolec. Vojenské historické múzeum je v areáli leticka a bohužiaľ sprístupnená je iba časť exponátov a otvorené je iba sezónne (Wikipédia). Veteran Car Club Piešťany má svoje múzeum situované v neďalekých Moravanoch. Významnými podnikmi v minulosti bola Tesla Piešťany, dnes najmä ON Semiconductor (Wikipédia). Chirana Piešťany vyrábala zdravotnícke zariadenia a dnes sa vlastne rozdrobila na množstvo menších firiem. Významným pracoviskom aj dnes v oblasti metrológie, skúšobníctva, normalizácie a certifikácie je Technický skúšobný ústav Piešťany, š. p. – TSÚ (Wikipédia).
V Piešťanoch sa od roku 1955 koná Piešťanský hudobný festival. Od roku 1999 Piešťanské organové dni. Pravidelne začiatkom leta sa koná Otvorenie kúpeľnej sezóny. Obnovená bola aj tradícia Sochy piešťanských parkov, od roku 2006 sa pravidelne uskutočňuje filmový festival Cinematik. Ďalšími filmovými festivalmi sú Kineama, Astrofilm a Eurotour. V lete už tradične sa koná Truck Country, Country Lodenica. Súťaž v aranžovaní kvetov Victoria Regia, ktorej vrcholom je alegorický sprievod, sa koná koncom leta a je ukončením letnej kúpeľnej sezóny. Na letisku sa konal v nedávnej minulosti hudobný festival Hodokvas. Túto štafetu prevzal festival Grape. Od roku 2010 vznikla tradícia Carat Tuning Párty, od 2011 festival elektronickej hudby BeeFree. Konávali sa tú aj Národné letecké dni, ktoré boli od roku 2011 presunuté do Sliaču (Wikipédia). Od roku 1959 informuje o meste Revue Piešťany, ktorý bol kedysi mesačníkom, dnes vychádza štvťročne. Týždenník Piešťanský týždeň vychádza od roku 1991 a s ním ma viaže aj osobná skúsenosť, keďže som ho cca od jeho tretieho vydania predával ako kolportér do roku 1995. Od konca roku 2010 sa Piešťany pýšia vlastnou rozhlasovou stanicou Rádio Piešťany, ktorá vysiela ma 90.2 MHz (Wikipédia).
Z Piešťan pochádza herec Marián Geišberg, známa moderátorka Alena Heribanová, kanoista Slavomír Kňazovický, kajakár Róbert Erban, kajakárka Marcela Erbanová, plavkyňa Martina Moravcová, hokejisti Branko Radivojevič a Michel Miklík, futbalista Filip Hološko, tenistki Magdaléna Rybáriková a Dominika Cibulková. V minulosti tu pôsobili mnohí umelci: Miloš Bazovský, Zolo Palugay, Gejza Vámoš, Ivan Krasko, Jozef Dodo Šošoka (Wikipédia), herci Juraj Slezáček, Marián Vajda, hudobník Patrik Vrbovský (Rytmus), tenisti Lukáš Lacko, horolozec Vladimír Plulík. Pôsobili tu básnik, prozaik Ivan Krasko, dramatik a spisovateľ Ivan Stodola, maliar Martin Benka, Alojz Klimo, spisovateľ a maliar Janko Alexy, sochár Valér Vavro, džezový hudobník Jozef Dodo Šošoka.
Piešťany, a beautiful town known for its serene ambiance, holds a special place, primarily because it exudes tranquility. In Piešťany, life moves at a leisurely pace, fostering a sense of ease, while the city thrives culturally and remains well-maintained. Extensive parks grace the landscape, and the town buzzes with tourist activity. Situated 162 meters above sea level, with GPS coordinates 48°35′03″ latitude and 17°50′01″ longitude, Piešťany covers an area of 44.201 km². Traces of settlement in the surrounding areas date back to the Quaternary Pleistocene. Tools from the Neanderthal era were discovered in the nearby village of Banka and in the Čertova pec cave.
During the late Stone Age and, more prominently, the Bronze Age, people sought out the non-freezing springs in the region. The presence of the Magyar culture, succeeded by the cultures of the Mochovce and Čakany, is evident in the vicinity. In the late Iron Age, around the 4th century BCE, the Celts arrived. In the 5th to 6th centuries, the Germanic Quadi settled in the area. The first Slavic tribes came to the region in the 5th to 6th centuries. The era of Great Moravia in the 9th century is reflected in the grand court in nearby Ducové. From 1299 to 1321, Piešťany belonged to the domain of Matúš Čák of Trenčín. It was also a royal property and part of the Tematín Castle domain. In 1348, King Louis I granted Tematín Castle and estate to Master Nicholas Kont of Königsberg. After the extinction of this lineage, they came under the ownership of Alexius Thurzo, appointed by King Louis II (Wikipedia).
Throughout history, Piešťany was mentioned by various names such as Pessen and Pesthyen. The name “Piešťany” is derived from the sandy character of the Váh riverbed deposits. Historical names for Piešťany include Pescan (1113), Pekchen (1299), Posseen (1348), Pechen (1357), Pestien (1429), Pestyen (1435), and many more. The first written mention dates back to 1113 in the Zobor Charter issued by King Coloman I of Hungary. The town’s history is closely tied to the development of spa culture in the 16th century. The first detailed description of the springs comes from George Werhner, prefect of Šariš Castle and royal counselor, in 1545. Later descriptions were provided by the Austrian imperial physician Johann Crato von Krafftheim in 1571, Pope Sixtus V’s personal physician Andrea Baccius Elpidianus in 1588, and German traveler Martin Zeiller in 1632. The most famous description is Adam Trajan’s poem “Saluberrimae Pistinienses Thermae” from 1642 (Wikipedia).
In 1598, Piešťany had 144 houses. In 1642, Piešťany gained town privileges and market rights, evolving into a manorial town. In the 18th century, the spa settlement Teplice developed around the springs. In its center stood an accommodation inn and a manor house for the nobility. The settlement gradually merged with the town of Piešťany, forming the historic center we see today. In 1720, Charles VI donated the Hlohovec estate (to which Piešťany belonged) to Ján Leopold Erdödy, who owned the town until 1848 and the spa until 1940. In 1802, Ludwig van Beethoven visited Piešťany. A catastrophic flood on August 26, 1813, caused extensive damage to all buildings (Mednyanský A., 1971) (Wikipedia).
Like many other cities in Western Europe and Slovakia, Piešťany is experiencing a decline in population. Today, Piešťany is home to less than 30,000 residents. In 1731, according to available sources, the town had 1,488 inhabitants (Wikipedia). The population continued to grow over the years: 7,379 in 1910, 14,519 in 1945, 22,963 in 1970, and 30,731 in 1980 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993). As of 1991, the population was 33,176 (Municipal and Local Statistics, Data as of December 31, 1991).
Not far from the city center, on the edge of the park, stands the House of Arts, hosting various theater and dance groups and hosting numerous exhibitions. Another well-known venue is the Small Stage of the Municipal Cultural Center, known among the locals as “Krasko.” Piešťany is home to the Institute of Physiotherapy, Balneology, and Rehabilitation of the University of St. Cyril and Methodius in Trnava. There are two high schools, Pierre de Coubertin and St. Michael the Archangel Gymnasium. The renowned Hotel Academy of Ľudovít Winter is also located in Piešťany. The city has three museums, with the main building of the Balneological Museum situated in the Kúpeľná dvorana building. It oversees the memorial room of Ivan Krasko on the Váh embankment between Kolonádny and Krajinský bridges, Villa of Dr. Liska, and the Kostolec hillfort about 6 km away. The Military History Museum is in the airport area, and unfortunately, only a part of the exhibits is accessible seasonally (Wikipedia). The Veteran Car Club Piešťany has its museum in the nearby Moravany. A significant presence in the field of metrology, testing, standardization, and certification is the Technical Testing Institute Piešťany, š. p. – TSÚ (Wikipedia).
Since 1955, the Piešťany Music Festival has been held annually. Since 1999, Piešťanské organové dni (Piešťany Organ Days) takes place. The opening of the bathing season is a regular event at the beginning of summer. The tradition of the Sculptures of Piešťany Parks was revived, and since 2006, the Cinematik film festival has been held regularly. Other film festivals include Kineama, Astrofilm, and Eurotour. In summer, Truck Country and Country Lodenica festivals are traditional events. The Victoria Regia flower arrangement competition, featuring an allegorical procession, takes place at the end of summer, marking the conclusion of the summer bathing season. The Hodokvas music festival was held at the airport until recently. This baton was passed to the Grape festival. Since 2010, the Carat Tuning Party has become a tradition, followed by the electronic music festival BeeFree from 2011. National Aviation Days, which took place in Piešťany, were moved to Sliač in 2011 (Wikipedia). Since 1959, the city has been covered by Revue Piešťany, which was once a monthly magazine and is now published quarterly. The weekly Piešťanský týždeň has been in existence since 1991. I have a personal connection to it, as I worked as a street vendor selling it until 1995. Since the end of 2010, Piešťany boasts its own radio station, Rádio Piešťany, broadcasting on 90.2 MHz (Wikipedia).
Piešťany has been the birthplace of several notable individuals, including actor Marián Geišberg, well-known presenter Alena Heribanová, canoeist Slavomír Kňazovický, kayakers Róbert Erban and Marcela Erbanová, swimmer Martina Moravcová, hockey players Branko Radivojevič and Michel Miklík, and footballer Filip Hološko. In the past, many artists were associated with Piešťany, such as Miloš Bazovský, Zolo Palugay, Gejza Vámoš, Ivan Krasko, and Jozef Dodo Šošoka (Wikipedia).
Piešťany, eine wunderschöne Stadt, die vor allem durch ihre friedliche Atmosphäre besticht, nimmt einen besonderen Platz ein, weil hier Ruhe spürbar ist. In Piešťany bewegt sich das Leben in gemächlichem Tempo, wodurch eine Atmosphäre der Gelassenheit entsteht, während die Stadt kulturell blüht und gut gepflegt ist. Ausgedehnte Parks schmücken das Stadtbild, und die Stadt pulsiert vor touristischer Aktivität. Gelegen auf 162 Metern über dem Meeresspiegel, mit GPS-Koordinaten von 48°35′03″ Breitengrad und 17°50′01″ Längengrad, erstreckt sich Piešťany über eine Fläche von 44,201 km². Spuren der Besiedlung in den umliegenden Gebieten reichen bis ins Quartäre Pleistozän zurück. Werkzeuge aus der Neandertaler-Ära wurden im nahegelegenen Dorf Banka und in der Höhle Čertova pec entdeckt.
Während der späten Steinzeit und besonders in der Bronzezeit suchten die Menschen die nicht gefrierenden Quellen in der Region auf. Die Anwesenheit der Magyarenkultur, gefolgt von den Kulturen von Mochovce und Čakany, ist in der Umgebung ersichtlich. In der späten Eisenzeit, etwa im 4. Jahrhundert v. Chr., kamen die Kelten an. Im 5. bis 6. Jahrhundert ließen sich die germanischen Quaden in der Gegend nieder. Die ersten slawischen Stämme kamen im 5. bis 6. Jahrhundert in die Region. Die Zeit von Großmähren im 9. Jahrhundert spiegelt sich in der großen Burg in der Nähe von Ducové wider. Von 1299 bis 1321 gehörte Piešťany zum Gebiet von Matúš Čák von Trenčín. Es war auch königlicher Besitz und Teil des Tematín-Burgbezirks. Im Jahr 1348 schenkte König Ludwig I. Tematín-Burg und ‑land dem Magister Nikolaus Kont von Königsberg. Nach dem Aussterben dieser Linie kamen sie in den Besitz von Alexius Thurzo, ernannt von König Ludwig II. (Wikipedia).
Im Laufe der Geschichte wurde Piešťany unter verschiedenen Namen wie Pessen und Pesthyen erwähnt. Der Name “Piešťany” leitet sich vom sandigen Charakter der Ablagerungen im Flussbett der Waag ab. Historische Namen für Piešťany sind Pescan (1113), Pekchen (1299), Posseen (1348), Pechen (1357), Pestien (1429), Pestyen (1435) und viele mehr. Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1113 in der Zoborer Urkunde von König Koloman I. von Ungarn. Die Geschichte der Stadt ist eng mit der Entwicklung der Badekultur im 16. Jahrhundert verbunden. Die erste ausführliche Beschreibung der Quellen stammt von Georg Werhner, Präfekt des Schlosses Šariš und königlicher Ratgeber, aus dem Jahr 1545. Spätere Beschreibungen stammen vom österreichischen Hofarzt Johann Crato von Krafftheim im Jahr 1571, vom persönlichen Arzt von Papst Sixtus V. Andrea Baccius Elpidianus im Jahr 1588 und vom deutschen Reisenden Martin Zeiller im Jahr 1632. Die berühmteste Beschreibung stammt aus Adam Trajans Gedicht “Saluberrimae Pistinienses Thermae” von 1642 (Wikipedia).
Im Jahr 1598 hatte Piešťany 144 Häuser. Im Jahr 1642 erhielt Piešťany Stadtrechte und Marktrechte und entwickelte sich zu einer herrschaftlichen Stadt. Im 18. Jahrhundert entstand um die Quellen herum die Badekolonie Teplice. In ihrem Zentrum stand ein Unterkunftsgasthaus und ein Herrenhaus für den Adel. Die Kolonie verschmolz allmählich mit der Stadt Piešťany und bildet heute das historische Zentrum, das wir sehen. Im Jahr 1720 schenkte Karl VI. das Gut Hlohovec (zu dem Piešťany gehörte) Ján Leopold Erdödy, der die Stadt bis 1848 und das Bad bis 1940 besaß. Im Jahr 1802 besuchte Ludwig van Beethoven Piešťany. Eine katastrophale Flut am 26. August 1813 verursachte erhebliche Schäden an allen Gebäuden (Mednyanský A., 1971) (Wikipedia).
Wie viele andere Städte in Westeuropa und der Slowakei erlebt Piešťany einen Rückgang der Bevölkerung. Heute leben in Piešťany weniger als 30.000 Einwohner. Im Jahr 1731 hatte die Stadt nach verfügbaren Quellen 1.488 Einwohner (Wikipedia). Die Bevölkerung wuchs im Laufe der Jahre weiter: 7.379 im Jahr 1910, 14.519 im Jahr 1945, 22.963 im Jahr 1970 und 30.731 im Jahr 1980 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993). Im Jahr 1991 betrug die Bevölkerung 33.176 (Stadt- und Gemeindestatistik, Daten vom 31. Dezember 1991).
Nicht weit vom Stadtzentrum entfernt, am Rande des Parks, steht das Haus der Künste, das verschiedene Theater- und Tanzgruppen beherbergt und zahlreiche Ausstellungen veranstaltet. Ein weiterer bekannter Veranstaltungsort ist die Kleine Bühne des Städtischen Kulturzentrums, die bei den Einheimischen als “Krasko” bekannt ist. In Piešťany befindet sich das Institut für Physiotherapie, Balneologie und Rehabilitation der Universität St. Kyrill und Method in Trnava. Es gibt zwei Gymnasien, Pierre de Coubertin und St. Michael the Archangel Gymnasium. Die renommierte Hotelakademie von Ľudovít Winter befindet sich ebenfalls in Piešťany. Die Stadt hat drei Museen, wobei sich das Hauptgebäude des Balneologischen Museums in der Kúpeľná dvorana (Badehalle) befindet. Darüber hinaus unterstehen ihm das Gedenkzimmer von Ivan Krasko zwischen den Kolonnaden und der Krajinský most (Landesbrücke), die Villa von Dr. Liska und die etwa 6 km entfernte Burgstätte Kostolec. Das Militärgeschichtsmuseum befindet sich auf dem Gelände des Flugplatzes und ist leider nur teilweise und saisonal zugänglich (Wikipedia). Der Veteran Car Club Piešťany betreibt ein Museum in der Nähe von Moravany. Die Technische Prüfungsanstalt Piešťany, eine Einrichtung für Metrologie, Prüfung, Normung und Zertifizierung, ist auch heute noch von Bedeutung.
Der Piešťanský hudobný festival findet seit 1955 in Piešťany statt. Seit 1999 gibt es die Piešťanské organové dni. Regelmäßig zu Beginn des Sommers wird die Badesaison eröffnet. Die Tradition der Skulpturen der Piešťany Parks wurde wiederbelebt, und seit 2006 findet regelmäßig das Filmfestival Cinematik statt. Zu den weiteren Filmfestivals gehören Kineama, Astrofilm und Eurotour. Im Sommer findet traditionell Truck Country und Country Lodenica statt. Der Wettbewerb im Blumenschmuck Victoria Regia, mit einem allegorischen Umzug als Höhepunkt, findet am Ende des Sommers statt und markiert das Ende der Sommersaison. In der jüngeren Vergangenheit fand auf dem Flughafen das Musikfestival Hodokvas statt. Diese Rolle übernahm später das Grape Festival. Seit 2010 gibt es die Tradition der Carat Tuning Party und seit 2011 das Elektronikmusikfestival BeeFree. Es gab auch die Nationalen Luftfahrttage, die 2011 nach Sliač verlegt wurden (Wikipedia). Seit 1959 informiert die Revue Piešťany über die Stadt, die früher monatlich erschien und heute vierteljährlich herausgegeben wird. Die wöchentliche Zeitschrift Piešťanský týždeň gibt es seit 1991, und damit verbinde ich auch persönliche Erfahrungen, da ich sie als Straßenverkäufer bis 1995 verkauft habe. Seit Ende 2010 kann Piešťany mit ihrem eigenen Radiosender, Rádio Piešťany, auf 90,2 MHz glänzen (Wikipedia).
Zu den Persönlichkeiten, die aus Piešťany stammen, gehören der Schauspieler Marián Geišberg, die bekannte Moderatorin Alena Heribanová, der Kanute Slavomír Kňazovický, die Kajakfahrer Róbert Erban und Marcela Erbanová, die Schwimmerin Martina Moravcová, die Eishockeyspieler Branko Radivojevič und Michel Miklík, der Fußballer Filip Hološko, die Tennisspielerinnen Magdaléna Rybáriková und Dominika Cibulková. In der Vergangenheit waren viele Künstler mit Piešťany verbunden, wie Miloš Bazovský, Zolo Palugay, Gejza Vámoš, Ivan Krasko und Jozef Dodo Šošoka (Wikipedia), sowie die Schauspieler Juraj Slezáček, Marián Vajda, der Musiker Patrik Vrbovský (Rytmus), die Tennisspieler Lukáš Lacko und der Uhrmacher Vladimír Plulík. Hier haben auch der Dichter, Prosaschriftsteller Ivan Krasko, der Dramatiker und Schriftsteller Ivan Stodola, der Maler Martin Benka, Alojz Klimo, der Schriftsteller und Maler Janko Alexy, der Bildhauer Valér Vavro und der Jazzmusiker Jozef Dodo Šošoka gewirkt.
بييشتياني هي مدينة جميلة، قبل كل شيء بسبب السلام الذي يمكن أن يشعر به الإنسان هنا. في بييشتيان، الناس لا يستعجلون. الهدوء هو السائد هنا، والمدينة تعيش حياة ثقافية، وهي منظمة بشكل جيد. الحدائق تشغل مساحة واسعة، ويزين الحياة السياحية المدينة. تقع المدينة على ارتفاع 162 مترًا فوق سطح البحر، وإحداثياتها الجغرافية هي 48°35‘03“ خط العرض و 17°50‘01“ خط الطول. مساحة المدينة تبلغ 44،201 كم². تعود آثار الاستيطان في المنطقة إلى العصر الرابع من العصر الجليدي. تم اكتشاف أدوات الإنسان من نوع نياندرتال في قرية بانكا وفي مغارة “تشيرتوفا بيك”. خلال الفترة الأخيرة من العصر الجليدي، انتقل صياد الفيلة إلى الينابيع الذي لا يتجمد. سكان العصور الحجرية المتأخرة والبرونزية خاصةً كانوا يبحثون عن هذه الينابيع. هناك آثار لثقافة المجريين وتليها آثار ثقافة الموهيلا وثقافة تشاتش. في العصور الحديثة من الحديد، حوالي القرن الرابع قبل الميلاد، ظهر الكلت. في القرون الأولى حتى الرابعة، كانت هناك استيطانات للقواد الجرمان. في القرون الخامسة والسادسة، دخلت القبائل السلافية الأولى إلى المنطقة. يذكر القصر النبيل في دوتشوف في القرب من بييشتيان أيام الدولة المورافية في القرن التاسع. في الفترة من 1299، 1301 – 1321، كانت بييشتيان جزءًا من أملاك ماتوش تشاكا ترينتشيان. كانت بييشتيان أيضًا ملكية ملكية وجزءًا من المنطقة الحصينة تيماتين. في عام 1348، قدم الملك لودفيك الأول قلعة وأملاك تيماتين إلى الماجستير نيكولاس كونت. بعد انقراض هذا النسل، حصل عليهم ألكسي ثورزو من الملك لودفيك التاني (ويكيبيديا).
في الماضي، ذكرت بييشتيان باسم “بيسين” و “بيستهين”. اشتق اسم بييشتيان من الطابع الرملي لتكوينات فاهو على طول نهر الفاهو. التسميات التاريخية لبييشتيان: 1113 – بيسكان، 1299 – بيكشين، 1348 – بوسين، 1357 – بيتشين، 1429 – بيستين، 1546 – بيستين، 1552 – بيستيين، 1564 – بيشتين، 1588 – بيستين، 1642 – بيستين، 1689 – بوستين، 1709 – بوستين، 1742 – بوستيني، 1745 – بوستينيمو، 1774 – بوستين، بييشياني، تبليتش، تبليتشي، 1786 – بوشتين، بيتشاني، 1787 – تبليتش، 1808 – بوستين، بوستين، بييشياني، بيستاني، 1863 – 1907 – بوستيان، 1913 – بوستيان، حتى عام 1918 – بيستيان، بيستيان، بيستيان، بيشتيان، بيستيان، بيشتيان، بيشتيان، 1920 – بييشتيان. باللغة المجرية، تعرف بييشتيان باسم “بوشتين”، بالألمانية “بيستيان”، وبالبولندية “بيشتشاني”. أول ذكر كتابي يعود إلى عام 1113 من خلال وثيقة زوبور الصادرة عن الملك الهنغاري كولومان الأول. ترتبط تاريخ المدينة ارتباطًا وثيقًا بتطور علاجات الاستحمام في القرن السادس عشر. أول وصف مفصل للينابيع يعود إلى متصرف قلعة شاريش ومستشار الملك جورج فيرهنر في عام 1545. الوصف لاحقًا جاء من الطبيب النمساوي جوهان كراتا دي كرافهايما في عام 1571، ومن الطبيب الشخصي للبابا سيكستوس الخامس أندريا باشيوسا إلبيديانوس في عام 1588، ومن المسافر الألماني مارتن زيلر في عام 1632، وأشهر وصف من آدم ترايان في قصيدته “سالوبيريماي بيستينينسيس ثيرماي” في عام 1642 (ويكيبيديا). في عام 1598، كان هناك 144 منزلًا في بييشتيان (obecluka.sk).
في عام 1642، حصلت بييشتاني على الامتيازات الحضرية وحقوق المعرض وتطورت كمدينة ريفية. في القرن الثامن عشر، نشأت قرية حمام حول المياه العلاجية. في وسطها كان هناك نزل للإقامة وقصر للنبلاء. تدمجت القرية تدريجياً مع بلدة بييشتاني وتشكل اليوم المركز التاريخي. في عام 1720، قدم الحاكم كارول السادس مقاطعة خلوهوفيتس (كانت بييشتاني تتبع خلوهوفيتس) إلى يان ليوبولد إيردوديم، الذي كان يملك المدينة حتى عام 1848 والعلاجات الحرارية حتى عام 1940. في عام 1802، زار لودفيغ فان بيتهوفن بييشتاني. كان للفيضان الذي وقع في 26 أغسطس 1813 أبعادٌ كارثية، حيث تضررت جميع المباني (Mednyanský A., 1971) (Wikipedia).
تعاني بييشتاني، مثل العديد من المدن في أوروبا الغربية وأيضًا في سلوفاكيا، من تراجع في عدد السكان. اليوم، يعيش في بييشتاني أقل من 30,000 نسمة. في عام 1731، عاش فيها، وفقًا للمصادر المتاحة، 1,488 شخصًا (ويكيبيديا)، في عام 1910 – 7,379، في عام 1945 – 14,519، في عام 1970 – 22,963، في عام 1980 – 30,731 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993)، في عام 1991 – 33,176 (الإحصاء البلدي والقروي، بيانات حتى 31.12.1991). قرب مركز المدينة، على حافة الحديقة، يقع “دوم أومينيا”، حيث يستضيف العديد من الفرق المسرحية والرقصية، وتُقام هنا العديد من المعارض، ويُستخدم القاع كصالة سينما، ومن بين المعالم البارزة الأخرى الساحة الصغيرة في مركز المركز الثقافي المحلي – المعروفة بين سكان بييشتاني باسم “كراسكو”. في بييشتاني، يُمثل معهد الفيزيوتيرابي والبالنيولوجيا والتأهيل التابع لجامعة سانت سيريل وميثوديوس في ترنافا التعليم العالي. هناك مدرستان ثانويتان: “بيير دو كوبرتان” و“سانت ميخايل آركانجيل”. معروفة أيضًا أكاديمية لودوفيتا فينتير للفندق. في المدينة، هناك ثلاثة متاحف. يتم وضع المبنى الرئيسي للمتحف البالنولوجي في مبنى “كوبيلنا دفورانا”. تحت إدارته، تشمل غرفة الذاكرة لإيفان كراسكو على ضفاف نهر فاهو بين جسر كولونادني وجسر كراينسكي، فيلا الدكتور ليسكو، ومستوطنة كوستوليتش التي تبعد حوالي 6 كم. يقع متحف التاريخ العسكري في محيط المطار ولكن يُفترض فتح جزء من المعروضات ويكون مفتوحًا موسميًا فقط (ويكيبيديا). يمتلك نادي السيارات الفتيان في بييشتاني متحفه الخاص في مورافان. كانت شركة تيسلا بييشتاني من بين الشركات البارزة في الماضي، واليوم يشكل شركة ON Semiconductor النشاط الرئيسي (ويكيبيديا). كانت كيرانا بييشتاني تصنع أجهزة طبية، واليوم تم تجزئتها إلى العديد من الشركات الصغيرة. يعتبر المعهد الفني للاختبار في بييشتاني (TSÚ) مكانًا هامًا حتى اليوم في مجال الميترولوجيا واختبار المواد والتوحيد والتصديق (ويكيبيديا).
في بييشتاني، يتم تنظيم مهرجان بييشتانسكي الموسيقي منذ عام 1955. بدءًا من عام 1999، تقام أيضًا “أيام الأرغان” في بييشتاني. في بداية كل صيف، يتم افتتاح موسم الحمام. تم استعادة أيضًا تقليد تماثيل حدائق بييشتاني، ومنذ عام 2006 يُعقد بانتظام مهرجان السينما Cinematik. بين المهرجانات السينمائية الأخرى تذكر Kineama و Astrofilm و Eurotour. في الصيف، يتم تنظيم فعاليات تقليدية مثل Truck Country و Country Lodenica. يُجرى كذلك مسابقة ترتيب الزهور “فيكتوريا ريجيا”، التي يكون ذروتها موكب استعراضي، وتُقام في نهاية الصيف كختام لموسم الحمام الصيفي. في الماضي، أُقيم مهرجان الموسيقى “هودوكفاس” في المطار، واستلم هذا التقليد مهرجان “غريب”. منذ عام 2010، أصبحت تقام فعاليات Carat Tuning Party بشكل تقليدي، ومنذ عام 2011 يتم تنظيم مهرجان الموسيقى الإلكترونية BeeFree. في الماضي، كانت هناك أيضًا أيام الطيران الوطنية، التي تم نقلها إلى سلياتش منذ عام 2011 (ويكيبيديا). منذ عام 1959، تقدم مجلة “ريفيو بييشتاني” المعلومات حول المدينة، والتي كانت في السابق شهرية وتُصدر اليوم كل ربع سنوي. تصدر أسبوعية “بييشتانسكي تيدنيك” منذ عام 1991، وترتبط بها تجربة شخصية، حيث قمت ببيعها كتاجر جوال منذ العدد الثالث حتى عام 1995. منذ نهاية عام 2010، تفتخر بييشتاني بمحطة راديو خاصة بها، راديو بييشتاني، والتي تبث على تردد 90.2 ميجاهرتز (ويكيبيديا).
من بييشتاني أيضًا، نجد الممثل ماريان غيشبرغ، المذيعة الشهيرة ألينا هيريبانوفا، لاعب الكانو سلافومير كنيازوفيتش، لاعب الكاياك روبرت إربان، لاعبة الكاياك مارسيلا إربانوفا، السباحة مارتينا مورافكوفا، لاعبي الهوكي برانكو راديفويفيتش وميشيل ميكليك، لاعب كرة القدم فيليب هولوشكو، لاعبي التنس ماجدالينا ريباريكوفا ودومينيكا تسيبولكوفا. في الماضي، عاش العديد من الفنانين في المدينة مثل ميلوش بازوفسكي، زولو بالوجاي، جيزا فاموش، إيفان كراسكو، جوزيف دودو شوشوكا (ويكيبيديا)، الممثلين يوراي سليزاتشيك، ماريان فياجدا، الموسيقي باتريك فيربوفسكي (ريتموس)، لاعبي التنس لوكاس لاتكو، صانع الساعات فلاديمير بلوليك. عمل فيها الشاعر والكاتب إيفان كراسكو، الكاتب والمسرحي إيفان ستودولا، الرسام مارتن بينكا، ألويز كليمو، الكاتب والفنان جانكو أليكسي، النحات فالير فافرو، وعازف الموسيقى الجاز جوزيف دودو شوشوكا.
Literatúra
- Drobný Dušan, Michalec Peter, Bača Róbert, Hovorka Ján, 1993: Piešťany trochu inak, PMDD, Piešťany, ISBN 80−966992−0−2
- Mednyanský Alojz, 1971: Malebná cesta dolu Váhom, Tatran, Bratislava, p. 57, 188
Odkazy
- Oficiálne stránky mesta
- Elena Strápková – Čierne zlato na slovenský spôsob
- Eva Čobejová – Kúpeľný príbeh pána Ľudovíta
- Blog o kúpeľnom meste Piešťany
- Vtáctvo Sĺňavy
- pnky.sk
- Wikipedia.sk
- Wikipedia.cz
Rieka Váh Rymplerova važina – Medzi kúpaliskom Sĺňava a Ratnovskou zátokou sa nachádza tzv. Rymplerova važina. Pred viac ako sto rokmi to bol areál mäkkého lúhu s prevládajúcou vŕbou bielou – Salix alba, topoľom čiernym – Populus nigra, topoľom bielym – Populus alba a topoľom sivým – Populus x canescens. Rastú tu čremchy, hloh, baza, krovité vŕby. Na brehoch potoka rastie kosatec žltý – Iris pseudacorus. Najmä v minulosti to bola oblasť chovu hydiny a pasenia dobytka (František Bača – Piešťanský týždeň). Sĺňava bola vybudovaná v rokoch 1956 – 1959 (ŠOP SR). Sĺňava - vodná nádrž Sĺňava vznikla zahradením rieky Váh. Pri prechádzkach na nábreží Váhu možno zazrieť najrozličnejšie druhy vodného vtáctva. Pozornosť vzbudzujú predovšetkým majestátne labute hrbozobé. Najradšej sa zhromažďujú spolu s čajkami smejivými a kačicami divými pod Kolonádovým mostom, kde ich už tradične prikrmujú nielen deti, ale i mnohí návštevníci Piešťan. Najmä v zimných mesiacoch sa k labutiam pripájajú aj kačice divé, lysky čierne. Údolím Váhu sa tiahne dôležitá migračná cesta vtákov. Vodnú nádrž Sĺňava, využívajú operenci pri jarnom a jesennom ťahu ako odpočinkovú stanicu na svojich ďalekých cestách. Niektoré druhy čajok a kačíc zo severnej Európy, hlavne z Pobaltia a Ruska, na Sĺňave i zimujú. Vďaka priaznivým mikroklimatickým podmienkam, ktoré súvisia s termálnymi prameňmi, určité úseky vodných plôch nezamŕzajú ani v silných mrazoch. Preto patrí Sĺňava medzi najvýznamnejšie zimoviská vodného vtáctva v SR. Na Vtáčom ostrove uprostred Sĺňavy každoročne vyhniezdi niekoľko tisíc párov čajok smejivých. K zaujímavostiam patrí, že práve tu zahniezdila prvýkrát na Slovensku aj veľká čajka bielohlavá a čajka sivá. Najväčšiu pozornosť si však zasluhuje hniezdna kolónia rybára riečneho. Tento štíhly vzdušný akrobat je zaradený do Červenej knihy ohrozených druhov a preto vyžaduje prísnu ochranu. Na Sĺňave prebieha intenzívny ornitologický výskum. Dlhoročné výskumy preukázali význam a dôležitosť tejto lokality pre vodné a pri vode žijúce vtáctvo. Preto bola Sĺňava v roku 1980 zaradená do siete chránených území. V súčasnosti má štatút chráneného areálu a jeho rozloha je 430 hektárov (Kornel Duffek).
Centrum Kursalon – reštaurácia, priestor pre konanie spoločenských a kultúrnych podujatí. Podľa Tibora Urbánka (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4) Kursalon bola prvá reprezentatívna budova postavená Ľudovítom Winterom v roku 1894 (piestany.sk). Kursalon je mladší názov celého objektu, v ktorom je od roku 1928 múzeum, a ktorý nesie názov Kúpeľná dvorana (iestany.sk). Kaplnka Božského srdca Ježišovho – sa nachádza pred Kolonádnym mostom. Je to novogotická stavba postavená v roku 1897 (piestany.sk). Victoria Regia – Hotel Victoria Regia je na začiatku Winterovej ulice, oproti hotelu Lipa. Ide o pôvodne klasicistickú vilu Türökyho z 19. storočia, prestavanú na romantickú (piestany.sk). Evanjelický kostol (Winterova 1) – je jednoloďový gotický chrám postavený v roku 1905 (piestany.sk). Stará lekáreň na Winterovej ulici má bohatú secesnú výzdobu na hlavnej fasáde. Na uličnej fasáde je posledný skriňový secesný výklad s pôvodnými reklamami lekárne (piestany.sk). Riaditeľstvo kúpeľov na Winterovej 29 je najstaršou funkčnou budovou v meste (piestany.sk). Vojenský kúpeľný ústav na Teplickej 81 vybudovali v roku 1863. Od prvopočiatku slúžil ubytovaniu a stravovaniu kúpeľných pacientov z radov príslušníkov armády (piestany.sk). Zelený strom na Winterovej ulici bol za dobu svojej existencie rezidenciou nájomcu a riaditeľa kúpeľov, hotelom a nakoniec sa stal liečebným domom (piestany.sk). Liečebný dom Slovan bol pôvodne funkčný hotel Grand Hotel Royal, postavený v roku 1906. Veľkolepo zdobená sála slúžila ako koncertné auditórium, usporadúvali sa v nej medzinárodné konferencie a iné významné podujatia. Od roku 1986 je objekt uzatvorený (piestany.sk). Slovan bol pýchou Piešťan, dnes bohužiaľ je jeho hanbou. Chátra čoraz viac, všetky snahy čokoľvek s kedysi krásnym hotelom, zlyhali. Bojím sa toho, že celý objekt bude asanovaný. Hotel Lipa bol postavený v roku 1912 (piestany.sk). V 90-tych rokov 20. storočia Lipu postihol požiar a odvtedy je zničená.
Mosty Kolonádny most – spája centrum mesta s kúpeľným ostrovom. Bol postavený v roku 1933 (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Nápis na ňom “Saluberrimae Pistinienses Thermae” pochádza z roku 1642 a znamená “Uzdravujúce piešťanské kúpele” (Piešťanské informačné centrum). Barlolamač – dielo Roberta Kühmayera sa nachádza začiatku Kolonádneho mosta, je symbolom Piešťan. Podľa prameňa, Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4, kresliar Artur Heyer naskicoval Ľudovítovi Winterovi obraz “Lámača barlí”, ktorý dal Ľudovít patentovať. Neskôr, v roku 1930 dal barlolamača zvečniť do bronzu (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Krajinský most – na mieste, kde je teraz Krajinský most, bol predtým starý drevený most Erdödyovcov. V roku 1932 Ľudovít Winter postavil efektný most, ktorý umožnil postaviť príjazdovú cestu ku Thermii (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4).Vešadlové rozpätie oblúka je 52 metrov. Nosná konštrukcia je zložená z dvoch horných upnutých oblúkov. Preto sa tomuto mostu často hovorí aj oblúkový. V tej dobe patril k najodvážnejším mostným konštrukciám u nás. V roku 1932 bola na moste pamätná tabuľa s nápisom: “Most prvého prezidenta Československej republiky T. G. Masaryka pomenovaný Slovenskou krajinou na pamäť jeho 80. narodenín (1850 – 1930).” Nemci cez druhú svetovú vojnu, keď Piešťany opúšťali v noci z 3. na 4. apríla 1945, most poškodili. Sovietska armáda hneď 5. apríla začala most opravovať a čoskoro ho aj opravila a doplnila o stavidlo na stabilizáciu hladiny Obtokového ramena (Moretová D., 2012, Revue Piešťany, Nr. 1 , p. 26 – 28).
Ulice Územie dnešného Floreátu bola do roku 1918 záplavovým územím, plný vegetácie. Vtedy ho Ľudovít Winter kúpil od grófa Viliama Erdödyho. Nazval ho Floreát (z latinčiny – nech rozkvitá) (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Na cintoríne na Bratislavskej ceste sa nachádza Pamätník obetí holokaustu. Na Štefánikovej ulici sa nachádza Pranier – pieskovcový stĺp hanby vytvorený okolo roku 1830. Čelnú stranu praniera zdobí nápis: “Newolám žádneho, prímam každého”. Ku stĺpu pripútavali delikventa za nohy a okolo pása okovami (piestany.sk).
Budovy Starý kláštor je na Detvianskej ulici č. 9. Predstavuje pozostatky najstaršej murovanej sakrálnej budovy na území dnešného mesta. Pochádza zo 14. storočia. Na ploche lode chrámovej stavby sa nachádzajú zvyšky základov staršej budovy, zrejme románskej kamennej stavby. Najstaršie tu nájdené mince pochádzajú z čias vlády uhorského kráľa Kolomana I. (1095 – 1116). O Starom kláštore sa uvažovalo ako o kláštore templárov, avšak ide iba o legendu (Krupa V., Klčo M., 2004: Starý kláštor v Piešťanoch, archeologický výskum lokality v rokoch 1991 – 1994, Zborník Pamiatky Trnavy a trnavského kraja, č. 7, Trnava). Dnes zostali z kláštora už len ruiny. Ružový mlyn – Ružový mlyn dal postaviť v roku 1917 Ľudovít Winter ako výkrmňu ošípaných (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Dnes už je žltý, odkedy ho dali opraviť ;-). Dom umenia je prvá mimobratislavská stavba divadla po 2. svetovej vojne, realizovaná v rokoch 1974 – 1979 (piestany.sk).
The Váh River – Rympler’s Pond: Between the Sĺňava swimming pool and the Ratnovská bay, there is the so-called Rympler’s Pond. Over a hundred years ago, it was an area of soft meadow dominated by white willow (Salix alba), black poplar (Populus nigra), white poplar (Populus alba), and grey poplar (Populus x canescens). Various species of vegetation such as hawthorn, buckthorn, elderberry, and bushy willows grow in the area. Yellow iris (Iris pseudacorus) grows along the stream banks. In the past, it was used for poultry farming and cattle grazing (František Bača – Piešťanský týždeň). Sĺňava was built between 1956 – 1959 (ŠOP SR). Sĺňava – a reservoir formed by damming the Váh River. Various waterfowl can be observed during walks along the Váh embankment, with swans being particularly majestic. They often gather with laughing gulls and wild ducks under the Kolonádový Bridge, where, traditionally, they are fed not only by children but also by many visitors to Piešťany. Especially in winter months, wild ducks and black coots join the swans. The Váh Valley serves as an important migration route for birds. Sĺňava, with its favorable microclimatic conditions related to thermal springs, has sections of water that do not freeze even in severe frosts. Therefore, Sĺňava is among the most significant wintering grounds for waterfowl in Slovakia. Every year, several thousand pairs of laughing gulls nest on the Bird Island in the middle of Sĺňava. It’s noteworthy that the great black-headed gull and the common gull also nested here for the first time in Slovakia. However, the nesting colony of the common tern is of particular interest. This slender, aerial acrobat is listed in the Red Book of endangered species, requiring strict protection. Intensive ornithological research takes place at Sĺňava. Long-term studies have demonstrated the importance of this location for water and water-associated bird species. Consequently, Sĺňava was included in the network of protected areas in 1980 and currently holds the status of a protected area with an area of 430 hectares (Kornel Duffek).
Kursalon Center – a restaurant and space for social and cultural events. According to Tibor Urbánek (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4), Kursalon was the first representative building constructed by Ľudovít Winter in 1894 (piestany.sk). Kursalon is a more recent name for the entire facility, which has housed a museum since 1928, known as the Kúpeľná Dvorana (Bath House) (piestany.sk). Chapel of the Divine Heart of Jesus – located in front of the Kolonádový Bridge. It is a neo-Gothic structure built in 1897 (piestany.sk). Victoria Regia – Hotel Victoria Regia is at the beginning of Winterova Street, across from the Lipa Hotel. Originally a classicist villa belonging to Türöky from the 19th century, it was later transformed into a romantic style (piestany.sk). Evangelical Church (Winterova 1) – a single-nave Gothic church built in 1905 (piestany.sk). The Old Pharmacy on Winterova Street boasts rich Secessionist decoration on its main facade. The street facade features the last showcase with original pharmacy advertisements in Secessionist style (piestany.sk). The Administration Building of the Spa on Winterova 29 is the oldest functional building in the city (piestany.sk). The Military Spa Institute on Teplicka 81 was established in 1863. Initially, it served as accommodation and catering for spa patients from the army (piestany.sk). The Green Tree on Winterova Street was the residence for the lessee and director of the spa during its existence. It served as a hotel and eventually became a medical facility (piestany.sk). The Slovan Medical Facility was originally the Grand Hotel Royal, built in 1906. The grand hall was magnificently decorated and served as a concert auditorium, hosting international conferences and other significant events. Since 1986, the facility has been closed and has fallen into disrepair, unfortunately tarnishing the pride of Piešťany (piestany.sk). The Lipa Hotel was built in 1912 (piestany.sk). In the 1990s, Lipa was affected by a fire and has been in ruins since then.
Bridges Kolonádny Bridge – connects the city center with the spa island. It was built in 1933 (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). The inscription on it, “Saluberrimae Pistinienses Thermae,” dates back to 1642 and means “Healing Piešťany Baths” (Piešťanské informačné centrum). Barlolamač – Robert Kühmayer’s work is located at the beginning of the Kolonádny Bridge and is a symbol of Piešťany. According to sources, Artur Heyer sketched the painting “Lámača barlí” for Ľudovít Winter, which he patented. Later, in 1930, the barlolamač was cast in bronze (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Krajinský Bridge – at the site where the Krajinský Bridge now stands, there used to be the old wooden bridge of the Erdödy family. In 1932, Ľudovít Winter built an impressive bridge, allowing for the construction of the access road to Thermia (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). The span of the bridge’s arch is 52 meters. The supporting structure consists of two upper attached arches, making it often referred to as an arch bridge. At that time, it was considered one of the most daring bridge constructions in the country. In 1932, a memorial plaque with the inscription “Bridge of the first President of Czechoslovakia T.G. Masaryk named by the Slovak countryside in memory of his 80th birthday (1850 – 1930)” was placed on the bridge. During the Second World War, when the Germans left Piešťany on the night of April 3 – 4, 1945, they damaged the bridge. The Soviet army immediately started repairing the bridge on April 5 and soon completed the repairs, adding a weir to stabilize the water level of the Obtokové rameno (Moretová D., 2012, Revue Piešťany, Nr. 1, p. 26 – 28).
Streets The area of today’s Floreát was a floodplain until 1918, full of vegetation. At that time, Ľudovít Winter purchased it from Count Viliam Erdödy. He named it Floreát (from Latin – let it bloom) (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). The Holocaust Victims Memorial is located at the cemetery on Bratislavská Street. On Štefánikova Street, there is Pranier – a sandstone pillar of shame created around 1830. The front of the pranier is adorned with the inscription: “I don’t turn anyone away; I take everyone.” Delinquents were tied to the pillar by their feet and secured around the waist with chains (piestany.sk).
Buildings The Old Monastery is on Detvianská Street No. 9, representing the remnants of the oldest brick sacral building on the territory of the current city. It dates back to the 14th century, with the nave of the church building containing remnants of the foundations of an older structure, likely a Romanesque stone building. The oldest coins found here date back to the reign of Hungarian King Koloman I (1095 – 1116). The Old Monastery now remains only in ruins. Ružový Mlyn (Pink Mill) – Ružový Mlyn was built by Ľudovít Winter in 1917 as a pigsty (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). It is yellow now, since it was repaired 😉 Dom umenia (House of Art) is the first non-Bratislava theater building after World War II, realized in the years 1974 – 1979 (piestany.sk).
Die Váh – Rymplerova Važina: Zwischen dem Sĺňava-Schwimmbad und der Ratnovská-Bucht befindet sich die sogenannte Rymplerova Važina. Vor über hundert Jahren war es ein Gebiet mit weichen Wiesen, die von weißer Weide (Salix alba), Schwarzer Pappel (Populus nigra), Weißer Pappel (Populus alba) und Grauer Pappel (Populus x canescens) dominiert wurde. Verschiedene Pflanzenarten wie Weißdorn, Faulbaum, Holunder und buschige Weiden wachsen in der Gegend. Gelbe Schwertlilien (Iris pseudacorus) wachsen entlang der Bachufer. In der Vergangenheit wurde es für die Geflügelzucht und die Weidewirtschaft genutzt (František Bača – Piešťanský týždeň). Die Sĺňava wurde zwischen 1956 und 1959 errichtet (ŠOP SR). Sĺňava – ein Stausee, der durch das Aufstauen des Flusses Váh entstanden ist. Bei Spaziergängen am Váh-Ufer können verschiedenste Arten von Wasservögeln beobachtet werden. Schwäne sind besonders majestätisch und sammeln sich oft mit Lachmöwen und Wildenten unter der Kolonádový-Brücke, wo sie traditionell nicht nur von Kindern, sondern auch von vielen Besuchern von Piešťany gefüttert werden. Besonders in den Wintermonaten schließen sich den Schwänen auch Wildenten und Schwarzkohlen an. Das Váh-Tal dient als wichtige Zugstrecke für Vögel. Aufgrund der günstigen mikroklimatischen Bedingungen im Zusammenhang mit Thermalquellen frieren bestimmte Abschnitte des Wassers selbst bei starkem Frost nicht ein. Daher gehört Sĺňava zu den bedeutendsten Winterquartieren für Wasservögel in der Slowakei. Jedes Jahr brüten mehrere tausend Paare Lachmöwen auf der Vogelinsel in der Mitte von Sĺňava. Es ist erwähnenswert, dass hier auch die Große Raubmöwe und die Sturmmöwe erstmals in der Slowakei brüteten. Besondere Aufmerksamkeit verdient jedoch die Brutkolonie des Flussseeadlers. Dieser schlanke, luftige Akrobat ist im Roten Buch der gefährdeten Arten aufgeführt und erfordert einen strengen Schutz. Intensive ornithologische Forschungen finden in Sĺňava statt. Langjährige Studien haben die Bedeutung dieses Ortes für Wasservögel nachgewiesen. Daher wurde Sĺňava 1980 in das Netzwerk der Schutzgebiete aufgenommen und hat derzeit den Status eines geschützten Gebiets mit einer Fläche von 430 Hektar (Kornel Duffek).
Kursalon Center – ein Restaurant und Raum für gesellschaftliche und kulturelle Veranstaltungen. Laut Tibor Urbánek (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4) war der Kursalon das erste repräsentative Gebäude, das von Ľudovít Winter im Jahr 1894 erbaut wurde (piestany.sk). Kursalon ist ein neuerer Name für das gesamte Gebäude, das seit 1928 ein Museum beherbergt und als Kúpeľná Dvorana (Badehaus) bekannt ist (piestany.sk). Kapelle des Göttlichen Herzens Jesu – befindet sich vor der Kolonádový-Brücke. Es ist ein neugotisches Gebäude, das 1897 erbaut wurde (piestany.sk). Victoria Regia – Das Hotel Victoria Regia befindet sich am Anfang der Winterova-Straße, gegenüber dem Lipa Hotel. Ursprünglich eine klassizistische Villa aus dem 19. Jahrhundert, gehört sie Türöky, wurde später in einen romantischen Stil umgebaut (piestany.sk). Evangelische Kirche (Winterova 1) – eine gotische Einzelschiffkirche, erbaut im Jahr 1905 (piestany.sk). Die Alte Apotheke in der Winterova-Straße ist mit reichen secessionistischen Verzierungen an der Hauptfassade versehen. An der Straßenfassade befindet sich das letzte Schaufenster mit originalen Apothekenanzeigen im Sezessionsstil (piestany.sk). Das Verwaltungsgebäude des Kurorts auf der Winterova 29 ist das älteste funktionierende Gebäude in der Stadt (piestany.sk). Das Militärkurinstitut auf der Teplicka 81 wurde 1863 errichtet. Von Anfang an diente es der Unterbringung und Verpflegung von Kurbadpatienten aus der Armee (piestany.sk). Der Grüne Baum auf der Winterova-Straße war während seiner Existenz die Residenz des Mieters und Direktors des Kurorts, ein Hotel und wurde schließlich ein Sanatorium (piestany.sk). Das Slovan Sanatorium war ursprünglich das Grand Hotel Royal, erbaut im Jahr 1906. Der prächtig geschmückte Saal diente als Konzertsaal und Gastgeber für internationale Konferenzen und andere bedeutende Veranstaltungen. Seit 1986 ist die Einrichtung geschlossen und verfiel leider, was die Stadt Piešťany betrifft (piestany.sk). Das Lipa Hotel wurde 1912 erbaut (piestany.sk). In den 1990er Jahren wurde Lipa von einem Brand heimgesucht und ist seitdem eine Ruine.
Brücken Kolonádny-Brücke – verbindet das Stadtzentrum mit der Kurinsel. Sie wurde 1933 gebaut (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Die Inschrift darauf, “Saluberrimae Pistinienses Thermae”, stammt aus dem Jahr 1642 und bedeutet “Heilende Bäder von Piešťany” (Piešťanské informačné centrum). Barlolamač – Das Werk von Robert Kühmayer befindet sich am Anfang der Kolonádny-Brücke und ist ein Symbol von Piešťany. Gemäß den Quellen skizzierte Artur Heyer das Gemälde “Lámača barlí” für Ľudovít Winter, das Ľudovít patentieren ließ. Später, im Jahr 1930, wurde der Barlolamač in Bronze gegossen (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Krajinský-Brücke – Am Standort der heutigen Krajinský-Brücke befand sich zuvor die alte hölzerne Erdödy-Brücke. Im Jahr 1932 baute Ľudovít Winter eine beeindruckende Brücke, die den Zugang zur Thermia ermöglichte (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Die Spannweite des Bogens beträgt 52 Meter. Die Tragstruktur besteht aus zwei oberen Bögen und wird daher oft als Bogenbrücke bezeichnet. Zu dieser Zeit gehörte diese Brücke zu den gewagtesten Brückenkonstruktionen bei uns. Im Jahr 1932 wurde an der Brücke eine Gedenktafel mit der Inschrift angebracht: “Brücke des ersten Präsidenten der Tschechoslowakischen Republik T. G. Masaryk, benannt von der Slowakischen Landschaft zum Gedenken an seinen 80. Geburtstag (1850 – 1930)”. Die Deutschen beschädigten die Brücke während des Zweiten Weltkriegs, als sie Piešťany in der Nacht vom 3. auf den 4. April 1945 verließen. Die Rote Armee begann sofort am 5. April mit der Reparatur der Brücke und führte sie bald durch und fügte ein Wehr zur Stabilisierung des Wasserstands des Obtokové rameno hinzu (Moretová D., 2012, Revue Piešťany, Nr. 1, S. 26 – 28).
Straßen Das Gebiet des heutigen Floreát war bis 1918 ein Überschwemmungsgebiet, voller Vegetation. Damals kaufte es Ľudovít Winter von Graf Viliam Erdödy. Er nannte es Floreát (aus dem Lateinischen – lass es aufblühen) (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Am Friedhof in der Bratislavská-Straße befindet sich das Mahnmal für die Opfer des Holocausts. In der Štefánikova-Straße befindet sich der Pranier – eine Sandsteinsäule der Schande, die um 1830 geschaffen wurde. Die Vorderseite des Praniers ist mit der Inschrift verziert: “Ich weise niemanden ab; ich nehme jeden.” Delinquenten wurden mit den Füßen am Pfahl befestigt und um die Taille mit Ketten gesichert (piestany.sk).
Gebäude Das Alte Kloster befindet sich in der Detvianská-Straße Nr. 9 und stellt die Überreste des ältesten gemauerten sakralen Gebäudes auf dem Gebiet der heutigen Stadt dar. Es stammt aus dem 14. Jahrhundert, wobei das Kirchenschiff Überreste der Grundmauern eines älteren Gebäudes enthält, das wahrscheinlich ein romanisches Steinbauwerk war. Die ältesten hier gefundenen Münzen stammen aus der Zeit der Herrschaft des ungarischen Königs Koloman I. (1095 – 1116). Das Alte Kloster bleibt heute nur in Ruinen übrig. Ružový Mlyn (Rosa Mühle) – Ružový Mlyn wurde 1917 von Ľudovít Winter als Schweinestall errichtet (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, S. 4). Er ist jetzt gelb, seit er repariert wurde 😉 Dom umenia (Haus der Kunst) ist das erste außerhalb von Bratislava gebaute Theatergebäude nach dem Zweiten Weltkrieg, realisiert in den Jahren 1974 – 1979 (piestany.sk).
نهر فاه – ريمبليروفا فاجينا: بين حمام السباحة Sĺňava وخليج Ratnovskou يقع ما يسمى بـ Rymplerova Važina. كانت هذه المنطقة قبل أكثر من مائة عام موقعًا للمروج الناعمة مع سيطرة الصفصاف الأبيض – Salix alba والقلقاس الأسود – Populus nigra والقلقاس الأبيض – Populus alba والقلقاس الرمادي – Populus x canescens. ينمو هنا الزملاء والنيرة والبرعم والصفصاف الكثيف. على ضفاف الجدول ينمو قرنفل أصفر – Iris pseudacorus. في الماضي بشكل خاص ، كانت هذه منطقة لتربية الدواجن ورعي الماشية (František Bača – Piešťanský týždeň). تم بناء Sĺňava بين عامي 1956 و 1959 (ŠOP SR). Sĺňava – السد المائي Sĺňava تكون ناتجة عن إغلاق نهر Váh. خلال السير على كورنيش Váh ، يمكن أن تشاهد مجموعة متنوعة من أنواع الطيور المائية. تثير انتباههم بشكل خاص البجع المهيبة ذات المنقار. يتجمعون بشكل رئيسي مع نورس الضحك والبط البري تحت جسر Kolonádový ، حيث يتم تغذيتهم تقليديًا ليس فقط من قبل الأطفال ولكن أيضًا من قبل العديد من زوار Piešťany. خاصة في أشهر الشتاء ، تنضم البط البري والذكور السوداء إلى البجع. يمتد وادي Váh بمسار هجرة هام للطيور. يستخدمون السد المائي Sĺňava كمحطة استراحة أثناء رحلاتهم الطويلة خلال هجرة الربيع والخريف. تزور بعض أنواع النورس والبط من شمال أوروبا ، خاصة من بحر البلطيق وروسيا ، Sĺňava أيضًا خلال فصل الشتاء. بفضل الظروف الميكروكليمية المواتية المرتبطة بالينابيع الحرارية ، لا تتجمد بعض الأجزاء من المسطحات المائية حتى في درجات الصقيع الشديدة. لذلك ، تعتبر Sĺňava واحدة من أهم مناطق التزاوج للطيور المائية في جمهورية سلوفاكيا. كل عام ، يتزاوج عدة آلاف من أزواج نورس الضحك على جزيرة الطيور في وسط Sĺňava. من بين الملاحظات الشيقة ، تمت التفاف النورس الكبير لأول مرة في سلوفاكيا هنا وأيضًا النورس الرمادي. ومع ذلك ، يستحق أكبر اهتمام تجمع الصيد لصيد الأسماك. هذا الفنان الجوي الرشيق مدرج في الكتاب الأحمر للأنواع المهددة وبالتالي يتطلب حماية صارمة. يجري في Sĺňava بحث طيوري مكثف. أثبتت الدراسات على مر السنين أهمية هذا الموقع للطيور المائية والتي تعيش بالقرب من الماء. لهذا السبب تم تضمين Sĺňava في عام 1980 في شبكة المناطق المحمية. حاليًا ، يحمل مكانًا محميًا ومساحته 430 هكتارًا (كورنيل دوفيك).
نهر فاه Rymplerova važina – بين حمام الشمس وخليج Ratnovskou يقع ما يسمى važina Rymplerova. قبل أكثر من مائة عام كانت هناك منطقة للأراضي الرطبة مع سيادة الصفصاف الأبيض – Salix alba والتوت الأسود – Populus nigra والتوت الأبيض – Populus alba والتوت الرمادي – Populus x canescens. هنا ينمو الأفرع والشوك، الحمضيات، والصفصاف الشجيرات. على ضفاف الجدول ينمو السوسن الأصفر – Iris pseudacorus. في الماضي بالخصوص كانت هذه المنطقة مخصصة لتربية الدواجن ورعي الماشية (František Bača – Piešťanský týždeň). بنيت Sĺňava في الفترة من 1956 إلى 1959 (ŠOP SR). Sĺňava – الخزان المائي Sĺňava نشأت من خلال سد نهر Váh. أثناء التجول على طول ضفاف نهر Váh يمكن رؤية مجموعة متنوعة من الطيور المائية. تجذب الانتباه بشكل خاص البجع المهيبة ذات المنقار المحدب. يجتمعون بسعادة مع النورس والبط البري تحت جسر Kolonádový، حيث يتم تغذيتهم بانتظام ليس فقط من قبل الأطفال ولكن أيضًا من قبل العديد من زوار Piešťany. خاصة في أشهر الشتاء، تنضم البط إلى البجع، والبط الأسود. يمتد عبر وادي Váh ممر هجرة هام للطيور. يستخدمون خزان Sĺňava كمحطة استراحة أثناء هجرتهم الربيعية والخريفية على طول رحلاتهم البعيدة. بعض أنواع النورس والبط من شمال أوروبا، خاصة من البلطيق وروسيا، يقيمون على Sĺňava أثناء فصل الشتاء أيضًا. بفضل الظروف المناخية المواتية المرتبطة بالينابيع الحرارية، لا تتجمد بعض المناطق من الأحواض المائية حتى في درجات الحرارة الباردة. لذلك، Sĺňava تعتبر من بين أهم المواقع لتزايد الطيور المائية في جمهورية سلوفاكيا. على جزيرة الطيور في وسط Sĺňava تتكاثف كل عام عدة آلاف من أزواج البجع الضاحكة. يعتبر من بين المعالم المميزة أن هنا تعشش لأول مرة في سلوفاكيا طائر البجع الأبيض الكبير والبجع الرمادي. ومع ذلك، يستحق الاهتمام بشكل خاص مستوطنة الصياد الجوي. هذا الرياضي الهوائي النحيف مدرج في كتاب الطيور الحمراء المعرضة للخطر وبالتالي يتطلب حماية صارمة. يتم إجراء أبحاث مكثفة في Sĺňava حول الطيور. أظهرت الأبحاث على مدى السنوات الطويلة أهمية هذا الموقع للطيور المائية والتي تعيش على حافة الماء. لذا، تمت إضافة Sĺňava إلى شبكة المناطق المحمية في عام 1980. حاليًا، يحمل الشكل القانوني للمنطقة هوية منطقة محمية ومساحتها 430 هكتارًا (Kornel Duffek).
جسر الكولوناد – يربط وسط المدينة بجزيرة الحمامات. تم بناءه في عام 1933 (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). الكتابة عليه “Saluberrimae Pistinienses Thermae” تعود إلى عام 1642 وتعني “الحمامات البيستانية المفيدة” (مركز معلومات بيشتيان). Barlolamač – عمل روبرت كيهماير يقع في بداية جسر الكولوناد، وهو رمز لبيشتان. وفقًا للمصدر، Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4، قد رسم الرسام أرتور هاير صورة “Lámača barlí” للودوفيت فينتر، الذي منحه براءة اختراع. في وقت لاحق، في عام 1930، قام بتحويل اللوحة إلى البرونز (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). جسر الريف – في الموقع الذي يوجد فيه الآن جسر الريف، كان هناك في السابق جسر خشبي قديم يعود إلى Erdödyovcov. في عام 1932، قام لودوفيت فينتر ببناء جسر رائع، مما سمح ببناء طريق الوصول إلى ثيرميا (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). مدى القوس الذي يتدلى هو 52 مترًا. الهيكل الداعم مكون من قوسين علويين متصلين. لذلك يطلق على هذا الجسر في كثير من الأحيان اسم “جسر القوس”. كان ينتمي في ذلك الوقت إلى أكثر الهياكل الجسرية جرأة في بلادنا. في عام 1932، تم وضع لوحة تذكارية على الجسر مكتوب عليها: “جسر أول رئيس لجمهورية تشيكوسلوفاكيا T. G. Masaryk يسمى من قبل الطبيعة السلوفاكية تكريمًا لذكرى عيد ميلاده الثمانين (1850 – 1930)”. خلال الحرب العالمية الثانية، خرب الألمان الجسر عندما غادروا بيشتياني في ليلة 3 إلى 4 إبريل 1945. بدأ الجيش السوفيتي إصلاح الجسر في 5 إبريل وقام بإصلاحه قريبًا وأضاف حاجزًا لتثبيت مستوى فرع Obtokové (Moretová D.، 2012، Revue Piešťany، Nr. 1، ص 26 – 28).
شارع فلوريات اليوم كان منطقة فيضانات مليئة بالنباتات حتى عام 1918. في ذلك الوقت، اشتراه لودوفيت فينتر من الكونت فيليام إردودي. أطلق عليه اسم فلوريات (من اللاتينية – ليزهر) (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). في مقبرة على طريق براتيسلافا، يقع نصب تذكاري لضحايا الهولوكوست. في شارع شتيفانيك، هناك Pranier – عمود من الحجر الرملي للعار تم إنشاؤه حوالي عام 1830. يزين الجهة الأمامية للعمود عبارة: “Newolám žádneho, prímam každého”. ربما كانوا يقيدون المجرم بالسلاسل من قدميه وحول خصره (piestany.sk).
مبانٍ
الدير القديم يقع في شارع ديتفيانسكا رقم 9. يُعتبر آثار أقدم مبنى ديني مبنى بالطوب على أرض المدينة الحالية. يعود تاريخه إلى القرن 14. تقع بقايا أساس المبنى الروماني الحجري على سطح هيكل الكنيسة، ويُعتقد أنه يعود إلى مبنى أقدم. تعود أقدم عملات تم العثور عليها هنا إلى عهد الملك الهنغاري كولومان الأول (1095 – 1116). تم التفكير في الدير القديم كدير لفرسان المعبد، ولكن هذا ليس سوى أسطورة (Krupa V.، Klčo M.، 2004: Starý kláštor v Piešťanoch، archeologický výskum lokality v rokoch 1991 – 1994، Zborník Pamiatky Trnavy a trnavského kraja، č. 7، Trnava). اليوم، لم يتبق سوى الأطلال من الدير. مطحنة روز – بنى لودوفيت فينتر مطحنة روز في عام 1917 كمربى للخنازير (Urbánek T.، 2008، Piešťanský týždeň، Nr. 38، ص 4). اليوم، إنه أصفر بالفعل، منذ أن قاموا بإصلاحه ؛-). دار الفن هي أول مبنى للمسرح خارج براتيسلافا بعد الحرب العالمية الثانية، تم تنفيذه في الفترة من عام 1974 إلى عام 1979 (piestany.sk).
Centrum
Piešťany a Váh
Ostatné
Use Facebook to Comment on this Post
2011-2015, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Krajina, Rakúsko, TOP, Zahraničie
Rakúsko – náš sused
Rakúsko (Österreich /Austria) je náš južný sused. Sme s ním spojený aj historicky. Jej hlavné mesto je Viedeň /Wien /Vienna. Bežný pozdrav v Rakúsku je “Grüss Gott” – Pozdrav pánboh.
Názov Österreich znamená východnú ríšu. Pochádza zo staronemeckého Ostarrichi, čo bol označenie pre Východnú marku – Marchia orientalis – najvýchodnejšie územie s nemeckým obyvateľstvom. Pomenovanie Rakúsko je odvodené od pohraničného hradu Ratgoz, dnes Raabs, ktorý leží pri sútoku moravskej a nemeckej Dyje (Lutterer, Kropáček, Huňáček, 1976). Delí sa na 9 spolkových krajín (Bundesländer): Burgenland, Niederösterrech (Dolné Rakúsko), Oberösterreich (Horné Rakúsko), Kärtnen (Korutánsko), Salzburg (Salzburgsko, Steiermark (Štajersko), Tirol (Tirolsko), Wien (Viedeň) a Vorarlberg (Vorarlbersko), v ktorých žije asi 8.5 milióna obyvateľov (Wikipedia.sk). Celková rozloha Rakúska je 83871 km2 (Wikipedia.cs). Väčšinu Rakúska zaberá masív Álp. Rakúsko je druhá najhornatejšia krajina v Európe. Vďaka Alpám je veľká časť územia neobývaná (Wikipedia.sk). Brennerský priesmyk dopravne spája Alpy od severu na juh. Už od staroveku je veľmi významný na ceste do strednej Európy, Talianska, Stredomoria (info-tour.info). Najvyšším vrchom rakúskych Álp je Glossglockner, ktorý stúpa do výšky 3798 metrov ad morom. Priemerná snehová pokrývka v tejto oblasti v zime je viac ako 5 metrov. Často až do letných mesiacov sa na horskej ceste nachádzajú snehové záveje. Snehové pluhy tu občas odstraňujú sneh uprostred leta. Zrážky, prevažne snehové sa tu vyskytujú 250 dní do roka. Ročná priemerná teplota na ceste je ‑3°C (info-tour.info).
Každý tretí Rakúšan žije v piatich veľkých mestách: vo Viedni, v Grazi, v Linzi, v Salzburgu alebo v Innsbrucku (Wikipedia.sk). V Salzburgu je množstvo zachovaných historických pamiatok, preto je niekedy nazývaný aj Rímom severu (info-tour.info). Rakúsky tok Dunaja je celý splavný. Najväčšie jazerá sú Neusiedler See (Neziderské) a Bodamské – hraničné, a Atterské jazero (Wikipedia.sk). Typickým rysom alpského počasia sú zmeny teploty, smeru a sily vetra. Studený horský vietor, sa v údoliach rýchlo otepľuje, čo má za následok vznik padavých vetrov typu fénu. Často spôsobujú rýchle topenie snehu a záplavy. Zrážky sú najčastejšie v horských svahoch obrátených na západ a severozápad – proti smeru prevládajúcich vetrov. V Salzburgských Alpách je ročný úhrn až 2400 mm. Naproti tomu v Panónskej nížine ani 600 mm. 600 km2 zaberajú najmä vo Vysokých Taurách ľadovce. S tým súvisí 580 jazier, prevažne ľadovcového pôvodu. Najmä v Centrálnych Alpách. Cez Rakúsko tečie v dĺžke 350 km Dunaj (info-tour.info).
Na území dnešného Rakúska bola medzi rokmi 700 – 450 pred n. l. haltšatská kultúra (Wikipedia.sk). V rokoch 1000 – 400 pred n. l. tu žili Ilýri (info-tour.info). Od roku 450 pred n.l. do zhruba prelomu letopočtov tu žili Kelti (laténska kultúra). V 1. až 5. storočí tu boli rímske provincie Norikum, Récia a Panónia. V 5. storočí nastali germánske a húnske vpády. V 6. storočí slovanské. V 8. storočí Bavori. V 9. storočí patrilo severovýchodné Rakúsko k Veľkej Morave. Ostatná časť podliehala Bavorsku, ktoré patrilo pod Franskú ríšu. Tzv. Východná marka (predtým Avarská) tvorila základ dnešného Rakúska. V prvej polovici 10. storočia bola obsadená starými Maďarmi. Po roku 955 sa stala markou Východofranskej ríše. Od konca 10. storočia je doložené označenie “Rakúsko”. Od roku 1156 bolo správne vedené ako vojvodstvo rímsko-nemeckej ríše. Po vymretí Babenbergovcov (976 – 1251) vznikli spory medzi českými Přemyslovcami a uhorskými Arpádovcami. V roku 1278 porazil Rudolf I. Habsburský Přemysla Otakara II. a vytvoril základ panstva Habsburgovcov. Korutánsko pripadlo v roku 1335 Habsburskému Rakúsku. V ďalšom vývoji sa ku Rakúsku pripojili Čechy a Uhorsko (1526), v 1556 sa stal panovník Ferdinand I. aj cisárom Rímskonemeckej ríše (Wikipedia.sk).
V roku 1804 došlo ku zmene na rakúske cisárstvo, v roku 1806 zanikla aj Rímskonemecká ríša. Po revolúcii v rokoch 1848 – 49 nastúpil v monarchi tvrdý policajný režim, tzv. Bachov absolutizmus. V roku 1867 bolo cisárstvo transformované na Rakúsko-Uhorsko. Po 1. svetovej vojne bolo Rakúsko-Uhorsko porazené, čoho následkom bol jeho rozpad na nástupnícke štáty. Tzv. Prvá rakúska republika existovala v medzivojnovom období rokov 1918 až 1938. V roku 1933 sa konal neúspešný fašistický Dollfusov pokus o prevrat. V roku 1938 prišlo ku pripojeniu Rakúska ku Nemecku – ku anšlusu. Po druhej svetovej vojne vznikla pod správou víťazných mocností tzv. Druhá rakúska republika. Od roku 1955 je Rakúsko nezávislé a neutrálne (Wikipedia.sk). Okolo roku 1527 žilo v Rakúsku 1.5 milióna obyvateľov. V roku 1810 už viac ako 3 milióny. V roku 1900 takmer 6 miliónov. 98 % rakúšanov hovorí po nemecky. Neexistuje rakúska spisovná nemčina, ale rakúske varianty nemčiny vykazujú odchýlky štandardnej nemčiny. Sú zachytené v Rakúskom slovníku. Vyskytujú sa predovšetkým dva dialekty: Alamanni a Bavorčina (Wikipedia.cs).
Štátnou hymnou je sklabba Land der Berge, Land am Strome – Zem hôr, zem riek (vseorakousku.cz). V Rakúsku žili a pôsobili mnohí svetoznámi hudobní skladatelia: Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, Johann Strauss starší aj mladší, Gustav Mahler, dirigent Herbert von Karajan. Maliari: Gustav Klimt, Oskar Kokoschk, Egon Schiele, fyzici: Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger, Ludwig Boltzmann, zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud, etológ Konrad Lorenz, výrobca automobilov Ferdinand Porsche, ekonóm Friedrich August von Hayek (Wikipedia.cs). Známe sú lyžiarske strediská: Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun – Zell Am See, Bad Gastein (info-tour.info).
Austria (Rakúsko) is our southern neighbor, and we share a historical connection with it. Its capital city is Vienna (Viedeň). A common greeting in Austria is “Grüss Gott,” which means “God greet you.”
The name “Österreich” translates to Eastern Realm. It originates from Old High German “Ostarrichi,” which referred to the Eastern March, the easternmost territory with German inhabitants. The name “Austria” is derived from the border fortress Ratgoz, now Raabs, located at the confluence of the Moravian and German Dyje rivers. Austria is divided into 9 federal states (Bundesländer): Burgenland, Niederösterreich (Lower Austria), Oberösterreich (Upper Austria), Kärnten (Carinthia), Salzburg, Steiermark (Styria), Tirol, Vienna, and Vorarlberg. The country has a population of approximately 8.5 million people. The total area of Austria is 83,871 square kilometers, with the majority covered by the Alps, making it the second-highest country in Europe. Brenner Pass serves as a crucial transportation route through the Alps from north to south. Austria’s highest peak is Grossglockner, rising to 3,798 meters above sea level. The alpine region is sparsely inhabited due to its challenging terrain, and the Brenner Pass has been historically significant for travel to Central Europe, Italy, and the Mediterranean. About one-third of Austrians reside in five major cities: Vienna, Graz, Linz, Salzburg, or Innsbruck. Salzburg, known for its well-preserved historical monuments, is sometimes referred to as the “Rome of the North.”
The Danube River, flowing entirely within Austria, is navigable. The largest lakes are Neusiedler See (Neziderské) and Bodensee (bordering Germany and Switzerland), and Atterské Jazero. Austria experiences typical alpine weather with temperature fluctuations, varying wind direction and strength. Cold mountain winds rapidly warm up in the valleys, resulting in the formation of foehn winds. These winds often lead to rapid snowmelt and floods. Precipitation, mainly snow, occurs around 250 days a year in mountain slopes facing west and northwest. The Salzburg Alps receive an annual precipitation of up to 2,400 mm, while the Pannonian Plain receives only about 600 mm. Glaciers, primarily in the High Tauern, cover 600 km², contributing to 580 lakes, mostly of glacial origin, especially in the Central Alps. The Danube River flows through Austria for 350 km. The territory of present-day Austria has a rich history, including the Hallstatt culture (700 – 450 BC) and Illyrian settlements (1000 – 400 BC). From 450 BC to the turn of the millennium, Celts inhabited the area (La Tène culture). In the 1st to 5th centuries, it was part of the Roman provinces of Noricum, Raetia, and Pannonia. In the 5th century, Germanic and Hunnic invasions occurred, followed by Slavic settlements in the 6th century and Bavarians in the 8th century. In the 9th century, northeastern Austria belonged to the Great Moravia, while the remaining part was under Bavarian rule within the Frankish Empire. The so-called Eastern March (previously Avar March) formed the basis of today’s Austria. In the first half of the 10th century, it was occupied by the Magyars. After 955, it became the Eastern March of the East Frankish Empire. From the late 10th century, the designation “Austria” is documented. Since 1156, it was correctly listed as the Duchy of the Holy Roman Empire. After the extinction of the Babenberg dynasty (976‑1251), disputes arose between Czech Přemyslids and Hungarian Árpáds. In 1278, Rudolf I of Habsburg defeated Přemysl Otakar II and laid the foundation for the Habsburg rule. Carinthia became part of Habsburg Austria in 1335. In subsequent developments, Bohemia and Hungary joined Austria (1526), and in 1556, Ferdinand I became both the ruler of Austria and the Holy Roman Emperor.
In 1804, Austria underwent a transformation into the Austrian Empire, and in 1806, the Holy Roman Empire ceased to exist. After the revolution of 1848 – 49, a harsh police regime known as Bach Absolutism was implemented. In 1867, the empire was transformed into Austria-Hungary. After World War I, Austria-Hungary was defeated, leading to its breakup into successor states. The First Austrian Republic existed in the interwar period from 1918 to 1938. In 1933, an unsuccessful fascist coup known as the Dollfuss Putsch took place. In 1938, Austria was annexed by Germany in the Anschluss. After World War II, the Second Austrian Republic was established under the administration of the victorious powers in 1945. Since 1955, Austria has been independent and neutral. Around 1527, Austria had a population of 1.5 million, which grew to over 3 million by 1810 and nearly 6 million by 1900. Approximately 98% of Austrians speak German. There is no standardized Austrian German, but Austrian variants exhibit differences from standard German, documented in the Austrian German dictionary. Two main dialects prevail: Alamannic and Bavarian. The national anthem is “Land der Berge, Land am Strome” (Land of Mountains, Land by the River). Austria has been home to many world-famous composers, including Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, the Strauss family, Gustav Mahler, and conductor Herbert von Karajan. Notable painters include Gustav Klimt, Oskar Kokoschka, and Egon Schiele. Physicists such as Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger, and Ludwig Boltzmann, the founder of psychoanalysis Sigmund Freud, ethologist Konrad Lorenz, automobile manufacturer Ferdinand Porsche, and economist Friedrich August von Hayek also lived and worked in Austria. Famous ski resorts in Austria include Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun-Zell Am See, and Bad Gastein.
Österreich ist unser südlicher Nachbar, und wir teilen auch eine historische Verbindung mit ihm. Die Hauptstadt ist Wien. Eine übliche Begrüßung in Österreich ist “Grüss Gott”, was “Gott grüße dich” bedeutet.
Der Name “Österreich” bedeutet Ostrich. Er stammt aus dem Althochdeutschen “Ostarrichi” und bezeichnete die östliche Mark – Marchia orientalis – das östlichste Gebiet mit deutschsprachiger Bevölkerung. Der Name “Österreich” leitet sich von der Grenzfestung Ratgoz ab, heute Raabs, die am Zusammenfluss der mährischen und deutschen Thaya liegt. Österreich ist in 9 Bundesländer unterteilt: Burgenland, Niederösterreich, Oberösterreich, Kärnten, Salzburg, Steiermark, Tirol, Wien und Vorarlberg. Das Land hat eine Bevölkerung von etwa 8,5 Millionen Menschen. Die Gesamtfläche Österreichs beträgt 83.871 Quadratkilometer, wobei der Großteil von den Alpen bedeckt ist und es zum zweithöchsten Land Europas macht. Der Brennerpass ist eine wichtige Verkehrsverbindung durch die Alpen von Norden nach Süden. Österreichs höchster Gipfel ist der Großglockner mit einer Höhe von 3.798 Metern über dem Meeresspiegel. Die alpine Region ist aufgrund ihres anspruchsvollen Geländes dünn besiedelt, und der Brennerpass war historisch bedeutend für Reisen nach Mitteleuropa, Italien und ins Mittelmeer. Etwa ein Drittel der Österreicher lebt in fünf großen Städten: Wien, Graz, Linz, Salzburg oder Innsbruck. Salzburg, bekannt für seine gut erhaltenen historischen Monumente, wird manchmal als das “Rom des Nordens” bezeichnet.
Der Fluss Donau, der vollständig in Österreich fließt, ist schiffbar. Die größten Seen sind der Neusiedler See und der Bodensee sowie der Attersee. Österreich hat typisches alpines Wetter mit Temperaturschwankungen, wechselnder Windrichtung und ‑stärke. Kalte Bergwinde erwärmen sich schnell in den Tälern und führen zur Bildung von Föhnwinden. Diese Winde führen oft zu schneller Schneeschmelze und Überschwemmungen. Niederschläge, hauptsächlich in Form von Schnee, treten an etwa 250 Tagen im Jahr in den nach Westen und Nordwesten ausgerichteten Bergabhängen auf. Die Salzburger Alpen erhalten einen jährlichen Niederschlag von bis zu 2.400 mm, während die Pannonische Ebene nur etwa 600 mm erhält. Gletscher, hauptsächlich in den Hohen Tauern, bedecken 600 km² und tragen zu 580 Seen bei, hauptsächlich glazialen Ursprungs, insbesondere in den Zentralalpen. Der Fluss Donau durchfließt Österreich auf einer Länge von 350 km.
Das Gebiet des heutigen Österreich hat eine reiche Geschichte, darunter die Hallstatt-Kultur (700 – 450 v. Chr.) und illyrische Siedlungen (1000 – 400 v. Chr.). Von 450 v. Chr. bis zur Jahrtausendwende bewohnten Kelten das Gebiet (Latène-Kultur). Im 1. bis 5. Jahrhundert gehörte es zu den römischen Provinzen Noricum, Rätien und Pannonien. Im 5. Jahrhundert gab es germanische und hunnische Invasionen, gefolgt von slawischen Siedlungen im 6. Jahrhundert und Bayern im 8. Jahrhundert. Im 9. Jahrhundert gehörte das nordöstliche Österreich zum Großmähren, während der übrige Teil bayerischer Herrschaft im Fränkischen Reich unterlag. Die sogenannte Ostmark (ehemals Awarenmark) bildete die Grundlage des heutigen Österreich. In der ersten Hälfte des 10. Jahrhunderts wurde es von den Magyaren besetzt. Nach 955 wurde es zur Ostmark des Ostfränkischen Reiches. Seit dem späten 10. Jahrhundert ist die Bezeichnung “Österreich” dokumentiert. Seit 1156 wurde es korrekt als Herzogtum des Heiligen Römischen Reiches geführt. Nach dem Aussterben der Babenberger-Dynastie (976‑1251) entstanden Streitigkeiten zwischen den böhmischen Přemysliden und den ungarischen Árpáden. Im Jahr 1278 besiegte Rudolf I. von Habsburg Přemysl Otakar II. und legte den Grundstein für die Herrschaft der Habsburger. Kärnten wurde 1335 Teil von Habsburg-Österreich. In den folgenden Entwicklungen schlossen sich Böhmen und Ungarn Österreich an (1526), und 1556 wurde Ferdinand I. sowohl Herrscher über Österreich als auch Kaiser des Heiligen Römischen Reiches.
Im Jahr 1804 erfolgte eine Umwandlung in das österreichische Kaiserreich, und 1806 hörte das Heilige Römische Reich auf zu existieren. Nach der Revolution von 1848 – 49 wurde ein harter Polizeiregime namens Bach-Absolutismus eingeführt. Im Jahr 1867 wurde das Kaiserreich in Österreich-Ungarn umgewandelt. Nach dem Ersten Weltkrieg wurde Österreich-Ungarn besiegt, was zur Auflösung in Nachfolgestaaten führte. Die Erste Republik Österreich bestand im Zwischenkriegszeitraum von 1918 bis 1938. Im Jahr 1933 fand ein erfolgloser faschistischer Putschversuch statt, der als Dollfuß-Putsch bekannt ist. Im Jahr 1938 wurde Österreich im Anschluss an Deutschland angeschlossen. Nach dem Zweiten Weltkrieg wurde 1945 die Zweite Republik Österreich unter der Verwaltung der siegreichen Mächte gegründet. Seit 1955 ist Österreich unabhängig und neutral.
Um 1527 hatte Österreich eine Bevölkerung von 1,5 Millionen, die bis 1810 auf über 3 Millionen und bis 1900 auf fast 6 Millionen anwuchs. Etwa 98% der Österreicher sprechen Deutsch. Es gibt kein standardisiertes österreichisches Deutsch, aber österreichische Varianten weichen von der Standardsprache ab, wie im österreichischen Deutschwörterbuch dokumentiert. Zwei Hauptdialekte dominieren: Alemannisch und Bairisch. Die Nationalhymne lautet “Land der Berge, Land am Strome”. Österreich war die Heimat vieler weltberühmter Komponisten, darunter Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, die Familie Strauss, Gustav Mahler und Dirigent Herbert von Karajan. Bekannte Maler sind Gustav Klimt, Oskar Kokoschka und Egon Schiele. Physiker wie Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger und Ludwig Boltzmann, der Begründer der Psychoanalyse Sigmund Freud, der Verhaltensforscher Konrad Lorenz, der Automobilhersteller Ferdinand Porsche und der Ökonom Friedrich August von Hayek lebten und arbeiteten ebenfalls in Österreich. Berühmte Skigebiete in Österreich sind Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun-Zell Am See und Bad Gastein.
Odkazy
- Robert Pechač
- Ivan Lutterer, Luboš Kropáček, Václav Huňáček, 1976: Původ zeměpisných jmen: etymologický slovník 1000 vlastních jmen zemí, měst a přírodních objektů z celého světa, Mladá fronta, Praha, respektíve
- Zdeněk Hrazdila – On-line portrét: Rakousko (.at)
- Dejiny Rakúska
- Austria.info
- Wikipedia.sk
- CIA
- Slovaci.at
- Topografická mapa Rakúska
- Austrian Map online
- Největší rakouské cyklestezky
- Wikipedia.cs
- Wikipedia.de
- Wikipedia.org
Use Facebook to Comment on this Post
2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie
Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami
Záhorie je krajina medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina, Moravský dol. Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, Senica, Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – Záhorská Bystrica. Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).
Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie borovice (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné lesy. Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).
Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate piesky severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).
Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a Kvádi. Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné hrady. Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).
Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski kolonisti, ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, Lamač, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační habáni. Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).
V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná jar, Malacké kultúrne leto, divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni, Zámocké pivné slávnosti v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči, Letecký deň a Martinské svetlonosenie v Senici, Preteky dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).
Záhorie is a region situated between the Czech Republic to the north, Austria to the west, the Small Carpathians to the southeast, and the Danube River to the south. Záhorie has a rich history, witnessing the march of Roman legions, the unification of Slavic tribes into the Great Moravian Empire, and the presence of German knights and Czech princes. For centuries, it has been a borderland. With an area of approximately 2500 km², Záhorie is home to nearly 300,000 residents (zahorie.sk). The name Záhorie has its roots in the 17th century, derived from the Latin term “Processus transmontanus,” which referred to the region behind the Small Carpathians, beyond the mountains. Other historical names include Moravské pole na Slovensku, Slovak Pomoravie, Moravská nížina, and Moravský dol. Administratively, Záhorie has never formed a unified entity (zahorie.sk). It includes the districts of Skalica, Senica, Malacky, partially Myjava, and Bratislava – Záhorská Bystrica. The majority of the territory is characterized by the Záhorie Lowland (zahorie.sk).
Human economic activities led to the movement of sand, prompting afforestation of the loose sands in the Záhorie Lowland during the 16th and 17th centuries. However, the natural character of the forests on windy sands was altered by the extensive planting of pine trees (zahorie.sk). Today, Záhorie is known for its pine and riparian forests and sandy soil. Winds are frequent in this region (lozorno.sk). Originally, the Záhorie Lowland was a heavily marshy area with swamps, lakes, and dead river branches. Soft riparian forests still exist on the floodplains of the Morava and Myjava rivers. On higher elevations, there are hard riparian forests. The wetland forests on permanently waterlogged peat soils, such as in the nature reserve Bezdné near Plavecký Štvrtok, are unique. From a botanical perspective, Devínska Kobyla is also remarkable (zahorie.sk).
The Záhorie Lowland is divided into two parts: the Borská Lowland and the Chvojnická Hills. The central part of the Borská Lowland consists of windswept sands northeast of Lozorno and Malacky. To the north, sand dunes rise in Lakšárska Hills. Along the Morava and Myjava rivers, there are the river basins of Myjavská and Dolnomoravská niva, gravel-sand deposits disturbed by river meandering. Between Cerová and Zohor, there is the Podmalokarpatská Depression, where extensive marshy areas formed. The Chvojnická Hills have three parts: Skalický hájik, Unínska, and Senická pahorkatina. Thick layers of loess and loess-like soils are found here. Záhorie also features karst areas in the Small Carpathians – Borinský and Plavecký kras. The Myjavská Hills extend between the Small and White Carpathians (zahorie.sk). The Záhorie Lowland does not have a dense river network, and human activities have significantly altered the original network. The region is relatively dry, with major rivers being the Morava, Myjava, and Rudava. However, significant groundwater reserves are found, especially in the sandy and loamy sands. Numerous water reservoirs, gravel pits, and ponds are also present (zahorie.sk). Most lakes in Záhorie were formed by gravel and sand mining. Caves such as Deravá skala and Pohanská are part of the Malé Karpaty karst (lozorno.sk). Birds of prey, including the peregrine falcon, nest on the rocks and ruins of castles in the Small and White Carpathians (zahorie.sk). Additionally, oil and natural gas deposits have been discovered near Gbely, and industrial mining has been ongoing since 1914 (lozorno.sk).
Záhorie is one of the earliest settled areas in Slovakia. Among the oldest inhabited sites are the Deravá skala cave near Plavecký Mikuláš and a Paleolithic settlement near Sološnica. In the 6th to 5th centuries BCE, the Scythians arrived, followed by the Celts. Settlements from the later Iron Age have been found in places like Myjava, Devín, and Šaštín. The Celts built well-fortified settlements, excelled in metallurgy, and produced tools, weapons, and jewelry (zahorie.sk). The extensive oppidum on Pohanská hill was constructed during this period (lozorno.sk). The Germanic Markomani and Quadi displaced the Celts and Dacians around the turn of the eras. Their scattered tribes also reached Záhorie. The last Germanic tribe in Záhorie were the Lombards in the first half of the 6th century. In the 5th and 6th centuries, Slavs arrived, facing attacks from Avar nomadic tribes. From the time of the Great Moravian Empire, settlements and forts are known in Podbranč, Plavecký Štvrtok, Senica, Rohožník, Stupava, Zohor, Vyšná pri Morave, and Devín (zahorie.sk). After the establishment of Hungary, Záhorie became a border area with the Kingdom of Bohemia and Austria. To protect the borders, tribes like the Sikuls and Plavcs were summoned, and local names like Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule, and others bear witness to their presence (lozorno.sk). The Tatar invasion in 1241 and 1242 led to the destruction of wooden and earthen castles, prompting the construction of stone castles. From 1221, Vienna had the right to store goods, meaning that merchants had to unload and offer their goods to local merchants. Simultaneously, they were forced to buy expensive goods brought from the west by Viennese merchants. Merchants sought to bypass Vienna, crossing the Danube at Esztergom and continuing along the Czech Road to Trnava, over the Small Carpathians to Jablonica, Senica, Holíč, and from there to Brno, Prague, and major cities in Western Europe. This decision elevated the Czech Road to a fundamental European route, around which feudal castle estates began to form in the second half of the 13th and 14th centuries (zahorie.sk).
After the Battle of Mohács in 1526 and the Turkish campaign in 1663, the Slovak population in Záhorie decreased. Croatian colonists became the new ethnic group settling the hills around Myjava, Dúbravka, Lamač, and Záhorská Bystrica. In 1528, Hutterites, a reformist Anabaptist group known as Habans, arrived in western Slovakia. Sobotište became their center. They lived as one large family, collectively managing their affairs, and no one was allowed to have private property. They were involved mainly in pottery and ceramics. In the 18th and 19th centuries, Skalica gained renown for its fine wool. Brezová pod Bradlom became a center for leather and linen production. Myjava, Vrbovce, and Sobotište were known for their bag making. In Šaštín, a cardboard factory was established in 1736, which, until its demise in 1847, was the largest and most famous manufactory in Slovakia. It was one of the largest in Europe, employing almost 20,000 people, with its spinning centers in Lower Austria, especially in Vienna. A majolica manufactory was founded in Holíč. Moreover, it became a center for sheep breeding improvement. In the 1770s, Skalica, with 5,000 inhabitants, was among the ten largest cities in Slovakia. In 1848 – 49, Myjava was one of the centers of the national movement. The first national assembly was held here, declaring the Slovak National Council as a representative body (zahorie.sk).
In the summer, the largest and most significant meetings of military historical vehicles and clubs of military history in Slovakia, named Sahara and Slovak Sands, take place here. Other cultural events include the Malacky Music Spring, Malacky Cultural Summer, theatrical event Zejdeme se na hambálku, and Apple Harvesting in Malacky, Stupava, and Jabloňovo. Haban Festival in Veľké Leváre, International Children’s Folklore Festival Mravenec in Plavecký Štvrtok, Garden Gallery Alojz Machaj in Plavecký Štvrtok, Beer Festival and Cabbage Cooking Days in Stupava, Village of Crafts and Arts Abeland near Lozorno, Days of Grapes and Wine in Lozorno, Pomoravia Festival in Jabloňovo, Goulash Cooking Competition in Rohožník, folk event Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomic event Cooking Christmas Sauerkraut in Sološnica, Harvest Festival in Plavecký Petřich, Trdlofest, musical event Musica Sacra, vine-growing Open Barn Day in Skalica, Tereziánske dni, Castle Beer Festivities in Holíč, Castle Celebrations in Podbranč, Aviation Day and Martin’s Lantern Parade in Senica, Dragon Boat Races on Kunovská Reservoir (Michaela Janotová, Eduard Timko).
Záhorie ist eine Region zwischen der Tschechischen Republik im Norden, Österreich im Westen, den Kleinen Karpaten im Südosten und der Donau im Süden. Záhorie hat eine reiche Geschichte, es erlebte den Marsch der römischen Legionen, die Vereinigung der slawischen Stämme zum Großmährischen Reich und die Anwesenheit deutscher Ritter und böhmischer Fürsten. Seit Jahrhunderten ist es eine Grenzregion. Mit einer Fläche von etwa 2500 km² beherbergt Záhorie etwa 300.000 Einwohner (zahorie.sk). Der Name Záhorie hat seine Wurzeln im 17. Jahrhundert und leitet sich von dem lateinischen Begriff “Processus transmontanus” ab, der sich auf die Region hinter den Kleinen Karpaten bezog, hinter den Bergen. Andere historische Namen sind Moravské pole na Slovensku, slowakisches Pomoravie, Moravská nížina und Moravský dol. Administrativ hat Záhorie nie eine einheitliche Einheit gebildet (zahorie.sk). Es umfasst die Bezirke Skalica, Senica, Malacky, teilweise Myjava und Bratislava – Záhorská Bystrica. Der Großteil des Gebiets ist durch das Záhorie-Tiefland gekennzeichnet (zahorie.sk).
Die wirtschaftlichen Aktivitäten des Menschen führten zur Bewegung von Sand und veranlassten die Aufforstung der losen Sande im Záhorie-Tiefland im 16. und 17. Jahrhundert. Der natürliche Charakter der Wälder auf windigen Sanden wurde jedoch durch das umfangreiche Pflanzen von Kiefern verändert (zahorie.sk). Heute ist Záhorie für seine Kiefern- und Auenwälder sowie sandigen Böden bekannt. Winde sind in dieser Region häufig (lozorno.sk). Ursprünglich war das Záhorie-Tiefland ein stark sumpfiges Gebiet mit Sümpfen, Seen und toten Flussarmen. Weiche Auenwälder existieren noch auf den Überschwemmungsebenen der Flüsse Morava und Myjava. Auf höheren Lagen gibt es harte Auenwälder. Die Feuchtwälder auf dauerhaft wassergesättigten Torfböden, wie im Naturschutzgebiet Bezdné bei Plavecký Štvrtok, sind einzigartig. Botanisch betrachtet ist auch die Devínska Kobyla bemerkenswert (zahorie.sk).
Das Záhorie-Tiefland ist in zwei Teile unterteilt: das Borská-Tiefland und die Chvojnická Hügel. Der zentrale Teil des Borská-Tieflandes besteht aus den windgepeitschten Sanden nordöstlich von Lozorno und Malacky. Im Norden erheben sich Sanddünen in den Lakšárska-Hügeln. Entlang der Flüsse Morava und Myjava erstrecken sich die Flussbecken von Myjavská und Dolnomoravská niva, Kies-Sand-Ablagerungen, die durch das Mäandrieren der Flüsse gestört wurden. Zwischen Cerová und Zohor gibt es die Podmalokarpatská Senke, wo sich ausgedehnte sumpfige Gebiete bildeten. Die Chvojnická Hügel haben drei Teile: Skalický hájik, Unínska und Senická pahorkatina. Hier finden sich dicke Schichten von Löss und lössartigen Böden. Záhorie bietet auch Karstgebiete in den Kleinen Karpaten – Borinský und Plavecký kras. Die Myjavská Hügel erstrecken sich zwischen den Kleinen und Weißen Karpaten (zahorie.sk). Das Záhorie-Tiefland hat kein dichtes Flussnetz, und menschliche Aktivitäten haben das ursprüngliche Netzwerk erheblich verändert. Die Region ist relativ trocken, wobei die wichtigsten Flüsse die Morava, Myjava und Rudava sind. In den sandigen und lehmigen Sanden gibt es jedoch bedeutende Grundwasservorräte. Zahlreiche Wasserreservoirs, Kiesgruben und Teiche sind ebenfalls vorhanden (zahorie.sk). Die meisten Seen in Záhorie entstanden durch Kies- und Sandabbau. Höhlen wie Deravá skala und Pohanská gehören zum Malé Karpaty-Karst (lozorno.sk). Greifvögel, darunter der Wanderfalke, nisten auf den Felsen und Ruinen der Burgen in den Kleinen und Weißen Karpaten (zahorie.sk). Darüber hinaus wurden Öl- und Erdgasvorkommen in der Nähe von Gbely entdeckt, und der industrielle Bergbau läuft seit 1914 (lozorno.sk).
Záhorie ist eine der frühesten besiedelten Regionen in der Slowakei. Zu den ältesten bewohnten Stätten gehören die Höhle Deravá skala bei Plavecký Mikuláš und eine paläolithische Siedlung bei Sološnica. Im 6. bis 5. Jahrhundert v. Chr. kamen die Skythen, gefolgt von den Kelten. Siedlungen aus der späteren Eisenzeit wurden beispielsweise in Myjava, Devín und Šaštín gefunden. Die Kelten bauten gut befestigte Siedlungen, waren im Hüttenwesen tätig und stellten Werkzeuge, Waffen und Schmuck her (zahorie.sk). In dieser Zeit wurde das umfangreiche Oppidum auf dem Pohanská-Hügel errichtet (lozorno.sk). Die germanischen Markomani und Quadi verdrängten die Kelten und Daker rund um die Zeitenwende. Ihre zerstreuten Stämme erreichten auch Záhorie. Der letzte germanische Stamm in Záhorie waren die Langobarden in der ersten Hälfte des 6. Jahrhunderts. Im 5. und 6. Jahrhundert kamen die Slawen, die Angriffen der Awaren ausgesetzt waren. Aus der Zeit des Großmährischen Reiches sind Siedlungen und Burgen in Podbranč, Plavecký Štvrtok, Senica,
Rohožník, Stupava, Zohor, Vyšná pri Morave und Devín bekannt (zahorie.sk). Nach der Gründung Ungarns wurde Záhorie zu einer Grenzregion zu Böhmen und Österreich. Zur Verteidigung der Grenzen wurden Stämme wie die Sikul und Plavci gerufen, und lokale Namen wie Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule und andere zeugen von ihrer Anwesenheit (lozorno.sk). Der Tatareneinfall in den Jahren 1241 und 1242 führte zur Zerstörung von Holz- und Lehmburgen, was den Bau von Steinburgen förderte. Ab 1221 hatte Wien das Recht, Waren zu lagern, was bedeutete, dass Händler ihre Waren abladen und den Einheimischen anbieten mussten. Gleichzeitig waren sie gezwungen, teure Waren zu kaufen, die aus dem Westen von Wiener Händlern gebracht wurden. Die Händler versuchten, Wien zu umgehen, indem sie die Donau bei Esztergom überquerten und auf der tschechischen Straße nach Trnava, über die Kleinen Karpaten nach Jablonica, Senica, Holíč und von dort nach Brünn, Prag und großen Städten in Westeuropa weiterfuhren. Diese Entscheidung erhob die tschechische Straße zu einer grundlegenden europäischen Route, um die herum sich in der zweiten Hälfte des 13. und 14. Jahrhunderts feudale Burgherrschaften zu bilden begannen (zahorie.sk).
Nach der Schlacht bei Mohács im Jahr 1526 und der Türkenkampagne im Jahr 1663 nahm die slowakische Bevölkerung in Záhorie ab. Kroatische Siedler wurden die neue ethnische Gruppe, die sich in den Hügeln um Myjava, Dúbravka, Lamač und Záhorská Bystrica niederließ. 1528 kamen Hutteriten, eine reformistische Täufergruppe, bekannt als Habaner, nach Westslowakei. Sobotište wurde ihr Zentrum. Sie lebten wie eine große Familie, bewirtschafteten kollektiv ihre Angelegenheiten, und niemand durfte Privatbesitz haben. Sie waren hauptsächlich mit Töpferei und Keramik beschäftigt. Im 18. und 19. Jahrhundert erlangte Skalica einen Ruf für seine feine Wolle. Brezová pod Bradlom wurde ein Zentrum für Leder- und Leinenproduktion. Myjava, Vrbovce und Sobotište waren für ihre Taschenherstellung bekannt. In Šaštín wurde 1736 eine Pappenfabrik gegründet, die bis zu ihrem Ende 1847 die größte und bekannteste Manufaktur in der Slowakei war. Sie gehörte zu den größten in Europa, beschäftigte fast 20.000 Menschen und hatte ihre Spinnzentren in Niederösterreich, besonders in Wien. In Holíč wurde eine Majolika-Manufaktur gegründet. Außerdem wurde es ein Zentrum für die Verbesserung der Schafzucht. In den 1770er Jahren gehörte Skalica mit 5.000 Einwohnern zu den zehn größten Städten der Slowakei. In den Jahren 1848 – 49 war Myjava eines der Zentren der nationalen Bewegung. Hier fand die erste nationale Versammlung statt, die den Slowakischen Nationalrat als repräsentatives Organ proklamierte (zahorie.sk).
Im Sommer finden hier die größten und bedeutendsten Treffen von militärhistorischen Fahrzeugen und Vereinen der Militärgeschichte in der Slowakei namens Sahara und Slowakische Sande statt. Andere kulturelle Veranstaltungen sind der Malacky Music Spring, das Malacky Cultural Summer, die Theaterveranstaltung Zejdeme se na hambálku und die Apfelernte in Malacky, Stupava und Jabloňovo. Habaner Festival in Veľké Leváre, International Children’s Folklore Festival Mravenec in Plavecký Štvrtok, Garden Gallery Alojz Machaj in Plavecký Štvrtok, Beer Festival und Cabbage Cooking Days in Stupava, Village of Crafts and Arts Abeland bei Lozorno, Days of Grapes and Wine in Lozorno, Pomoravia Festival in Jabloňovo, Goulash Cooking Competition in Rohožník, folk event Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomic event Cooking Christmas Sauerkraut in Sološnica, Harvest Festival in Plavecký Petřich, Trdlofest, musical event Musica Sacra, vine-growing Open Barn Day in Skalica, Tereziánske dni, Castle Beer Festivities in Holíč, Castle Celebrations in Podbranč, Aviation Day and Martin’s Lantern Parade in Senica, Dragon Boat Races on Kunovská Reservoir (Michaela Janotová, Eduard Timko).
Odkazy
- Facebook
- Ľubomír Motyčka – Záhorie
- Pavol Vrablec – Dejiny Záhoria
- Filip Glasa – Záhorie, enem pro nás a naše deti
- Filip Jurovatý – Záhorie, krajina miznúcich mlynov
- Šranecké piesky
Use Facebook to Comment on this Post
2006, 2006-2010, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Dokumenty, Technika, TOP
Odrazy
Odrazy nás sprevádzajú, môžu to byť jednoduché fyzikálne javy odrážajúce svetlo. Avšak zároveň môžu vyjadrovať hlboký symbolický význam. Umelci využívajú odrazy ako mocný nástroj na vyjadrenie hĺbky a kontemplácie. V maľbe, fotografii a sochárstve odrazený obraz často poskytuje alternatívny pohľad na objekt, či už je to krajinársky motív, portrét alebo abstraktný koncept. Umelecké diela zamerané na odrazy môžu vytvárať ilúzie, ktoré ohromujú diváka a spúšťajú diskusiu o vnímaní reality. Odrazy môžu symbolizovať oveľa viac než len fyzikálny jav. V mnohých kultúrach sú odrazy považované za okno do duše. Zrkadlá sú spojené s introspekciou a schopnosťou vidieť samého seba bez závoja klamstva. V literatúre a filozofii sa často hovorí o odraze ako metafore pre introspekciu a hľadanie skrytých právd. Odrazy predstavujú rozmanitú tému, ktorá nám umožňuje preskúmať spojenie medzi fyzikou, umením, filozofiou a technológiou. Sú to viac než len obrazy odrážajúce svetlo. Odrazy nám poskytujú nástroj na hlbšie pochopenie seba, sveta okolo nás a našej interakcie s ním. Je to téma, ktorá nám stále ponúka nové pohľady a otvára priestor na kreativitu a zázraky v našom neustále sa meniacom svete. V našom bežnom živote sme obklopení odrazmi. Od odrazu v zrkadle pri odrazy v oknách v moderných mrakodrapoch. Voda na hladine jazera nám prináša zrkadlový obraz oblohy a stromov. Aj naša medziľudská interakcia môže byť formou odrazu, keď sa odzrkadľujeme v pocitoch a reakciách druhých.
Fyzikálny odraz je proces, ktorým svetlo, zvuk alebo iný druh vlnenia mení smer, keď narazí na povrch. Zrkadlá, voda a iné hladké povrchy majú schopnosť vytvárať jasné a presné odrazy okolitého prostredia. Tento jav, pozorovaný už od pradávnych čias, našiel svoje miesto v rozvoji optiky a ďalších vedných disciplín. V súčasnom svete hrajú odrazy kľúčovú úlohu v technologických inováciách. Odrazené svetlo v optických vláknach, odrazy v obrazových senzoroch a odraz v obvodoch umožňujú funkciu mnohých moderných zariadení. Okrem toho sa odrazy často využívajú v dizajne užívateľských rozhraní a hernom priemysle na dosiahnutie vizuálnych efektov a pôsobivých interakcií.
Reflections accompany us; they can be simple physical phenomena reflecting light. However, they can also express a deep symbolic meaning. Artists use reflections as a powerful tool to convey depth and contemplation. In painting, photography, and sculpture, a reflected image often provides an alternative view of the subject, whether it’s a landscape, portrait, or abstract concept. Artworks focused on reflections can create illusions that amaze viewers and spark discussions about the perception of reality. Reflections can symbolize much more than just a physical phenomenon. In many cultures, reflections are considered a window to the soul. Mirrors are associated with introspection and the ability to see oneself without the veil of deception. In literature and philosophy, reflections are often spoken of as a metaphor for introspection and the search for hidden truths.
Reflections represent a diverse topic that allows us to explore the connection between physics, art, philosophy, and technology. They are more than just images reflecting light. Reflections provide us with a tool for a deeper understanding of ourselves, the world around us, and our interaction with it. It is a theme that continually offers new perspectives and opens up space for creativity and wonders in our ever-changing world. In our everyday lives, we are surrounded by reflections. From the reflection in the mirror to reflections in the windows of modern skyscrapers. The water on the surface of a lake brings us a mirrored image of the sky and trees. Even our interpersonal interaction can be a form of reflection as we mirror ourselves in the feelings and reactions of others.
Physical reflection is the process by which light, sound, or other types of waves change direction when they encounter a surface. Mirrors, water, and other smooth surfaces have the ability to create clear and precise reflections of the surrounding environment. This phenomenon, observed since ancient times, has found its place in the development of optics and other scientific disciplines. In the modern world, reflections play a crucial role in technological innovations. Reflected light in optical fibers, reflections in image sensors, and reflections in circuits enable the functioning of many modern devices. Moreover, reflections are often used in user interface design and the gaming industry to achieve visual effects and impressive interactions.