2011-2015, 2015, Časová línia, Krajina, Obce, Podpoľanie, Podpolianske, Slovenská krajina, Slovenské

Vígľaš

Hits: 199

Víg­ľaš leží v údo­lí rie­ky Sla­ti­na vo Zvo­len­skej kot­li­ne, v nad­mor­skej výš­ke 385 met­rov nad morom, 14 km od Zvo­le­na. Na plo­che 32 km2 tu žije 1523 oby­va­te­ľov. Prvá písom­ná zmien­ka pochá­dza z roku 1392 (Wiki­pe­dia). His­to­ric­ké náz­vy: Wee­les, Vyles, Wig­los, Weg­les, Podwig­leš (najk​raj​sik​raj​.sk). Domi­nan­tou je gotic­ký zámok z kon­ca 14. sto­ro­čia. Pôvod­ne to bol poľov­níc­ky zámok, kto­rý pre­šiel via­ce­rý­mi úpra­va­mi (Wiki­pe­dia). V 16. – 17. sto­ro­čí bol Víg­ľaš pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou, úspeš­ne čelil Tur­kom. Od roku 1890 sa odtiaľ­to vyvá­ža­la mine­rál­ka Vera. V roku 1828 tu v 84 domoch žilo 636 oby­va­te­ľov, kto­rý sa zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom a cho­vom dobyt­ka. V roku 1890 bola zalo­že­ná Bur­ka­to­va výrob­ňa syrov (najk​raj​sik​raj​.sk). V polo­vi­ci 20. sto­ro­čia bol Víg­ľaš stre­dis­kom boha­to ozdo­bo­va­ných píš­ťal a fujár (najk​raj​sik​raj​.sk).

V roku 1945 zámok vyho­rel, z pôvod­nej stav­by sa zacho­va­li iba obvo­do­vé múry. Kom­plet­ne zre­kon­štru­ova­ný bol v roku 2013 (Wiki­pe­dia). Zámok je zapí­sa­ný v zozna­me Národ­ných kul­túr­nych pamia­tok. Je prí­stup­ný verej­nos­ti, voľ­ný vstup je do na vstup­né nádvo­rie s hrad­ba­mi. Kona­jú sa tu aj pre­hliad­ky, zámok slú­ži aj ako hotel (Moni­ka Maj­te­ny­i­ová).


Víg­ľaš lies in the val­ley of the Sla­ti­na River in the Zvo­len Basin, at an ele­va­ti­on of 385 meters abo­ve sea level, 14 km from Zvo­len. Cove­ring an area of 32 km², the vil­la­ge is home to 1523 inha­bi­tants. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1392 (Wiki­pe­dia). His­to­ri­cal names inc­lu­de Wee­les, Vyles, Wig­los, Weg­les, and Podwig­leš (najk​raj​sik​raj​.sk). The domi­nant fea­tu­re is the Got­hic cast­le from the late 14th cen­tu­ry. Ori­gi­nal­ly a hun­ting lod­ge, it under­went seve­ral modi­fi­ca­ti­ons (Wiki­pe­dia). In the 16th-​17th cen­tu­ries, Víg­ľaš ser­ved as an anti-​Turkish for­tress, suc­cess­ful­ly resis­ting Tur­kish attacks. Sin­ce 1890, the mine­ral water Vera has been expor­ted from here. In 1828, 636 inha­bi­tants lived in 84 hou­ses, enga­ged in agri­cul­tu­re and catt­le bre­e­ding. In 1890, the Bur­kat che­e­se fac­to­ry was estab­lis­hed (najk​raj​sik​raj​.sk). In the mid-​20th cen­tu­ry, Víg­ľaš was a cen­ter for ela­bo­ra­te­ly deco­ra­ted pipes and fuja­ras (najk​raj​sik​raj​.sk).

In 1945, the cast­le was des­tro­y­ed by fire, with only the peri­me­ter walls remai­ning from the ori­gi­nal struc­tu­re. It was com­ple­te­ly recons­truc­ted in 2013 (Wiki­pe­dia). The cast­le is lis­ted as a Nati­onal Cul­tu­ral Monu­ment. It is open to the pub­lic, with free entry to the cour­ty­ard with walls. Guided tours are avai­lab­le, and the cast­le also ser­ves as a hotel (Moni­ka Majtenyiová).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2015, Časová línia, České, Česko, Krajina, Mestá, Obce, Severné Čechy, Typ krajiny, Zahraničie

Mikulášovice – český Solingen

Hits: 913

Miku­lá­šo­vi­ce sú roz­lo­ži­té, bez stre­dis­ka, majú cha­rak­ter prie­my­sel­nej obce. Miku­lá­šo­vi­ce vznik­li asi v 10. ale­bo 11. sto­ro­čí. V 12. sto­ro­čí tu žilo nie­koľ­ko rodín, kto­ré sa zapo­die­va­li pále­ním uhlia. Neskôr poľ­no­hos­po­dár­stvu a cho­vu dobyt­ka. Počet­né náz­vy slo­van­ských miest na oko­lí nasved­ču­jú tomu, že ten­to kraj bol obý­va­ný Slo­van­mi, kon­krét­ne lužic­ký­mi Srb­mi. V roku 1779 tu žilo 3700 oby­va­te­ľov. Vyras­ta­li tu bru­siar­ne, roz­má­ha­lo sa nožiar­stvo. V roku 1891 tu bola zalo­že­ná Prie­my­sel­ná ško­la nožiar­ska. Po odtr­hnu­tí Sudiet v roku 1938 odiš­lo z tade­to tak­mer celé čes­ké oby­va­teľ­stvo (miku​la​so​vi​ce​.cz). Nemec­ké pome­no­va­nie pre Miku­lá­šo­vi­ce je Nixdorf. Miku­lá­šo­vi­ce sa nachá­dza­jú sa v západ­nej čas­ti Šluk­nov­ské­ho výbež­ku v nad­mor­skej výš­ke 414 met­rov nad morom. Pred rokom 1914 boli s nece­lý­mi 8 tisíc­mi oby­va­teľ­mi, naj­väč­šou obcou Rakúsko-​Uhorska (Wiki­pe­dia CS). V súčast­nos­ti tu na plo­che 25.85 km2 žije 2189 oby­va­te­ľov. Miest­ne čas­ti: Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov, Tomá­šov. His­to­ric­ké náz­vy: Nixen­dorf, Nic­kels­dorff, Nic­kils­torf, Nick­lausz­dorff, Nie­xen­dorffl, Nykls­dorf, Nikols­torff, Nicls­dorf, Nixdorf, Myku­las­so­wic, Miku­las­so­wicz (Wiki­pe­dia CS). Obec je dlhá 7 kilo­met­rov (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Až do roku 1938 sa tu kona­li veľ­ko­noč­né jaz­dy, resp. jaz­dy kri­žia­kov, zvyk kto­rý sa do súčast­nos­ti docho­val iba v Luži­ci (ces​ka​te​le​vi​ze​.cz). V roku 2011 bola veľ­ko­noč­ná jaz­da obno­ve­ná (Wiki­pe­dia CS). Kona­jú sa tu aj nožiar­ske sláv­nos­ti na nádvo­rí továr­ne Mikov (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Údaj­ne sa tu nachá­dza­jú jed­ny za naj­väč­ších var­ha­novČes­ku. Obec bola pre­zý­va­ná aj čes­ký Solin­gen.


Miku­lá­šo­vi­ce is a spread-​out, cen­ter­less town with the cha­rac­ter of an indus­trial vil­la­ge. Miku­lá­šo­vi­ce emer­ged around the 10th or 11th cen­tu­ry. In the 12th cen­tu­ry, seve­ral fami­lies lived here, enga­ged in coal bur­ning. Later, agri­cul­tu­re and catt­le far­ming beca­me pre­va­lent. Nume­rous Sla­vic names of near­by towns sug­gest that this regi­on was inha­bi­ted by Slavs, spe­ci­fi­cal­ly the Lusa­tian Serbs. In 1779, the­re were 3,700 inha­bi­tants here. Grin­ding mills grew up here, and cut­le­ry making flou­ris­hed. In 1891, the Indus­trial Kni­fe Scho­ol was foun­ded here. After the Sude­ten­land was anne­xed in 1938, almost the enti­re Czech popu­la­ti­on left here (miku​la​so​vi​ce​.cz). The Ger­man name for Miku­lá­šo­vi­ce is Nixdorf. Miku­lá­šo­vi­ce is loca­ted in the wes­tern part of the Šluk­nov Upland at an alti­tu­de of 414 meters abo­ve sea level. Befo­re 1914, with just under 8,000 inha­bi­tants, it was the lar­gest muni­ci­pa­li­ty in Austria-​Hungary (Wiki­pe­dia CS). Cur­ren­tly, 2,189 inha­bi­tants live here in an area of 25.85 km². Local parts: Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov, Tomá­šov. His­to­ri­cal names: Nixen­dorf, Nic­kels­dorff, Nic­kils­torf, Nick­lausz­dorff, Nie­xen­dorffl, Nykls­dorf, Nikols­torff, Nicls­dorf, Nixdorf, Myku­las­so­wic, Miku­las­so­wicz (Wiki­pe­dia CS). The vil­la­ge is 7 kilo­me­ters long (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Until 1938, Eas­ter rides, or cru­sa­der rides, were held here, a cus­tom that has sur­vi­ved only in Lusa­tia to the pre­sent day (ces​ka​te​le​vi​ze​.cz). In 2011, the Eas­ter ride was revi­ved (Wiki­pe­dia CS). Cut­le­ry fes­ti­vals are also held in the cour­ty­ard of the Mikov fac­to­ry (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Sup­po­sed­ly, some of the lar­gest organs in the Czech Repub­lic are loca­ted here. The vil­la­ge was also cal­led the Czech Solingen.


Miku­lá­šo­vi­ce ist eine aus­ge­dehn­te, zen­trums­lo­se Stadt mit dem Cha­rak­ter eines Indus­trie­dorfs. Miku­lá­šo­vi­ce ents­tand im 10. oder 11. Jahr­hun­dert. Im 12. Jahr­hun­dert leb­ten hier meh­re­re Fami­lien, die sich mit der Koh­len­verb­ren­nung bes­chäf­tig­ten. Spä­ter domi­nier­ten Lan­dwirts­chaft und Vieh­zucht. Zahl­re­i­che sla­wis­che Orts­na­men in der Umge­bung legen nahe, dass die­se Regi­on von Sla­wen bewohnt war, ins­be­son­de­re von den Sor­ben. Im Jahr 1779 leb­ten hier 3700 Ein­woh­ner. Es ents­tan­den Sch­le­if­müh­len und die Mes­ser­hers­tel­lung flo­rier­te. Im Jahr 1891 wur­de hier die Indus­trie­mes­sers­chu­le geg­rün­det. Nach der Anne­xi­on des Sude­ten­lan­des im Jahr 1938 ver­lie­ßen fast die gesam­ten tsche­chis­chen Bevöl­ke­rung die­sen Ort (miku​la​so​vi​ce​.cz). Der deuts­che Name für Miku­lá­šo­vi­ce lau­tet Nixdorf. Miku­lá­šo­vi­ce liegt im west­li­chen Teil des Sch­lag­gen­walds in einer Höhe von 414 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Vor 1914 war es mit knapp unter 8000 Ein­woh­nern die größte Geme­in­de in Österreich-​Ungarn (Wiki­pe­dia CS). Der­ze­it leben hier 2189 Ein­woh­ner auf einer Flä­che von 25,85 km². Loka­le Tei­le: Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov, Tomá­šov. His­to­ris­che Namen: Nixen­dorf, Nic­kels­dorff, Nic­kils­torf, Nick­lausz­dorff, Nie­xen­dorffl, Nykls­dorf, Nikols­torff, Nicls­dorf, Nixdorf, Myku­las­so­wic, Miku­las­so­wicz (Wiki­pe­dia CS). Das Dorf ist 7 Kilo­me­ter lang (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Bis 1938 fan­den hier Oster­rit­te oder Kre­uz­rit­ter­rit­te statt, ein Brauch, der nur in der Lau­sitz bis heute über­lebt hat (ces​ka​te​le​vi​ze​.cz). Im Jahr 2011 wur­de der Oster­ritt wie­der­be­lebt (Wiki­pe­dia CS). In der Hof des Mikov-​Werks fin­den auch Mes­ser­fes­te statt (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Angeb­lich befin­den sich hier eini­ge der größten Orgeln in der Tsche­chis­chen Repub­lik. Das Dorf wur­de auch als tsche­chis­ches Solin­gen bezeichnet.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Orava, Polia, Slovenská krajina, Typ krajiny

Vaňovka

Hits: 3181

Vaňov­ka je v súčas­ťou obce Hruš­tín (ora​va​-lip​tov​.sk). Do roku 1972 bola samos­tat­nou obcou (Anna Glu­cho­vá). Leží v nad­mor­skej výš­ke 703 met­rov nad morom. Bola zalo­že­ná po valas­kom prá­ve oko­lo roku 1600. Oby­va­te­lia sa zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom a cho­vom dobyt­ka. V roku 1785 tu žilo 227 oby­va­te­ľov (ora​va​-lip​tov​.sk).


Vaňov­ka is part of the muni­ci­pa­li­ty of Hruš­tín (ora​va​-lip​tov​.sk). Until 1972, it was an inde­pen­dent vil­la­ge (Anna Glu­cho­vá). It is situ­ated at an alti­tu­de of 703 meters abo­ve sea level. It was foun­ded after the Wal­la­chian law around the year 1600. The inha­bi­tants were enga­ged in agri­cul­tu­re and lives­tock far­ming. In 1785, the­re were 227 inha­bi­tants living here (ora​va​-lip​tov​.sk).


Vaňov­ka jest częścią gmi­ny Hruš­tín (ora​va​-lip​tov​.sk). Do roku 1972 była samo­dziel­ną wsią (Anna Glu­cho­vá). Poło­żo­na jest na wyso­ko­ści 703 met­rów nad pozi­omem mor­za. Zosta­ła zało­żo­na po pra­wie wołos­kim oko­ło roku 1600. Miesz­ka­ńcy zaj­mo­wa­li się rol­nict­wem i hodo­wlą bydła. W 1785 roku miesz­ka­ło tu 227 miesz­ka­ńców (ora​va​-lip​tov​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

Hits: 3997

Na Ora­ve leží naj­se­ver­nej­ší bod Slo­ven­skaBabia hora. Ora­va sa delí na Hor­nú a Dol­nú Ora­vu. Regi­onál­nym, his­to­ric­kých a kul­túr­nym cen­trom Ora­vy je Dol­ný Kubín (wiki​pe​dia​.sk). Náz­vy Ora­vy: Arwa, Ary­va, Ara­wa, Ora­via, Ara­via. Samot­ný názov sa prvot­ne vzťa­ho­val na rie­ku. Andrej Kavul­jak uvá­dza, že pôvod slo­va môže byť gal­ské­ho pôvo­du, zna­me­nať bys­trý tok, vodu, ale môže byť aj ger­mán­ske­ho pôvo­du a vychá­dzať z náz­vu lim­by. Ako Arwa sa pome­no­va­nie obja­vu­je prvý krát v lis­ti­ne z roku 1267. Osíd­ľo­va­nie regi­ó­nu zača­lo už v dobe kamen­nej. Na lužic­kom poh­re­bis­ku v Orav­skom Podzám­ku sa našiel diori­tic­ký klin z obdo­bia ene­oli­tu. Osíd­le­nie v stred­nej a mlad­šej dobe želez­nej je dolo­že­né z Dol­né­ho Kubí­na, Medzi­hrad­né­ho, Tupej ska­ly, Ostrej ska­ly, Velič­nej, Orav­ské­ho Podzám­ku, Ostra­ži­ce, Isteb­né­ho, Medzib­ro­dia a ďal­ších. Slo­va­nia sa usa­di­li na Ora­ve na pre­lo­me 8. a 9. sto­ro­čia v oblas­ti Trni­ny nad Dol­ným Kubí­nom, v Isteb­nom – v Hrád­ku, v Orav­skom Podzám­ku, na Ostrej ska­le nad Vyšným Kubí­nom. Ora­va bol krá­ľov­ským majet­kom, kto­rý pod­lie­hal Zvo­len­ské­mu komi­tá­tu ako Orav­ský diš­trikt. Samos­tat­ná Orav­ská sto­li­ca sa vypro­fi­lo­va­la kon­com 14. sto­ro­čia. Osíd­ľo­va­nie zača­lo pozdĺž vod­ných tokov a obchod­ných ciest, osa­dy vzni­ka­li na zákla­de domá­ce­ho zvy­ko­vé­ho prá­va, nemec­ké­ho prá­va, valaš­ské­ho prá­va a prá­va kopa­ni­čiar­ske­ho. V 18. sto­ro­čí vznik­li už len dve osa­dy: Orav­ská Les­ná a Beňa­do­vo. Oby­va­te­lia Ora­vy sa zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom dobyt­ka a oviec. Z reme­siel regi­onál­ny rámec pre­siah­lo výro­ba plát­na, spra­co­va­nie kame­ňa a dre­va. Pro­ti­habs­bur­ské povs­ta­nia zna­me­na­li pre Ora­vu ska­zu. Nešťas­tím bol pre­chod poľsko-​litovských voj­sk, kto­ré tiah­li z Poľ­ska sme­rom do Vied­ne do boja pro­ti Tur­kom. Násled­kom toho ľah­lo popo­lom 27 orav­ských dedín. Orav­ský kom­po­se­so­rát aj po roku 1868 pred­sta­vo­val jedi­ný väč­ší pod­nik, v kto­rom bez­tak naďa­lej pre­vlá­da­la agrár­na malo­vý­ro­ba. Ora­vu pos­tih­lo maso­vé vysťa­ho­va­lec­tvo, pre­dov­šet­kým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-​Uhorsko roz­pad­lo, časť Hor­nej Ora­vy, 12 obcí, sa sta­lo od roku 1920 súčas­ťou Poľ­ska. Začiat­kom 2. sve­to­vej voj­ny Slo­ven­sko zno­va obsa­di­lo obce odstú­pe­né Poľ­sku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybu­do­va­ná Orav­ská prieh­ra­da, vznik­li prie­my­sel­né pod­ni­ky (Flo­re­ko­vá, Chme­lík). Poľ­ská Ora­va – Čier­na Ora­va je regi­ón na juhu Poľ­ska s roz­lo­hou 389 km2. Zo seve­ru a výcho­du je ohra­ni­če­ná býva­lou uhorsko-​poľskou (haličs­kou) hra­ni­cou (Wiki­pe­dia).


Ora­va is a regi­on in the north of Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, it is Spiš, in Latin Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian Sze­pes, and in Polish Spisz. The ruling fami­lies of the Ora­va regi­on were the Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci, and Csá­ky­ov­ci. It is a regi­on that is att­rac­ti­ve for tou­rism and cul­tu­re. It offers seve­ral nati­onal parks: the Tat­ra Nati­onal Park to the nort­hwest, as well as the Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras. Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, and loca­ti­ons such as Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta are sig­ni­fi­cant. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy and Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na are popu­lar. The Slo­vak Para­di­se has the second-​longest cave in Slo­va­kia, the 18.5 km long Stra­te­ná Cave. Addi­ti­onal­ly, the regi­on is kno­wn for the Dob­šin­ská Ice Cave and Psie die­ry cave. Karst cany­ons such as Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slovakia.

Spiš is a regi­on that has not alwa­ys belo­n­ged to Slo­va­kia. In the 11th cen­tu­ry, Spiš was occu­pied by Hun­ga­ry from the south and Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš miners (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The miners were lan­do­wners. King Sigis­mund Luxem­bourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Some of the­se towns were Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, and Podo­lí­nec. The pled­ge was only for eco­no­mic bene­fit. It was not until the second half of the 18th cen­tu­ry that Maria The­re­sa mili­ta­ri­ly ended the pled­ge. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on. After the for­ma­ti­on of Cze­cho­slo­va­kia in 1918, Poland had ter­ri­to­rial claims on Spiš bey­ond the Pop­rad River. Polish sol­diers were defe­a­ted on Decem­ber 8, 1918, near Kež­ma­rok. In June 1919, the­re was anot­her Polish occu­pa­ti­on. The­se dis­pu­tes, also in Upper Ora­va, were rela­ti­ve­ly inten­se until 1925. They fla­red up again in Octo­ber 1938 and May 1945. Sin­ce the 12th cen­tu­ry, Ger­man colo­nists came here, and from the 14th cen­tu­ry, hig­her ele­va­ti­ons were sett­led by Rusyns and Ukrai­nians, brin­ging a dif­fe­rent reli­gi­on. The vil­la­ge of Hun­cov­ce was a hun­ger cen­ter for Jews. Sin­ce the 15th cen­tu­ry, Roma peop­le have also lived in the regi­on. In the north of Spiš, as well as in Ora­va and in Polish Spiš and Ora­va, the­re is a Goral mino­ri­ty, for­med due to three mig­ra­ti­on waves. The Polish govern­ment con­si­de­red them Poles in 1918. After 1945, almost all Ger­mans were expel­led from the regi­on. The vil­la­ge of Chmeľ­ni­ca near Sta­rá Ľubov­ňa is eth­ni­cal­ly Ger­man. If you have any spe­ci­fic ques­ti­ons or if the­re­’s anyt­hing else you­’d like to know, feel free to ask!


Ora­va to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po nie­miec­ku to Spiš, po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Ora­va. Wła­da­jące rodzi­na­mi regi­onu były Zápoľ­skí, Tur­zov­ci i Csá­ky­ov­ci. Jest to regi­on atrak­cyj­ny turys­tycz­nie i kul­tu­ro­wo. Ofe­ru­je kil­ka par­ków naro­do­wych: Tatr­zan­ski Park Naro­do­wy na północ­nym zacho­dzie, a także Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry. Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok oraz loka­li­zac­je jak Spiš­ské Pod­hra­die, Zamek Spiš i Spiš­ská Sobo­ta są znac­zące. Popu­lar­ne są ośrod­ki nar­ciar­skie takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy i Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na. Sło­wac­ki Raj posia­da dru­gą pod wzg­lędem dłu­go­ści jas­ki­nię na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Dodat­ko­wo, regi­on zna­ny jest z Jas­ki­ni Lodu Dob­šin­ská i jas­ki­ni Psie die­ry. Kany­o­ny kra­so­we, takie jak Suchá Belá i Veľ­ký Sokol, uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Słowacji.

Spiš to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji. W XI wie­ku Spiš był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Węg­ry, a od półno­cy przez Pol­skę. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vin­cia X gór­ni­ków spis­kich (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), któ­ra kor­zys­ta­ła z przy­wi­le­jów. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce sta­ło się cen­trum pro­winc­ji. Gór­ni­cy byli wła­ści­cie­la­mi ziem. Król Zyg­munt Luk­sem­bur­ski dał 24 mias­ta Spiš, 13 z nich jako pol­ską zasta­wę, któ­ra trwa­ła 360 lat. Nie­któ­re z tych miast to Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa i Podo­lí­nec. Zasta­wa dotyc­zy­ła tyl­ko kor­zy­ści eko­no­micz­nych. Dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku Maria Tere­sa zako­ńc­zy­ła ją mili­tar­nie. W 1614 roku odbył się Synod Lute­ra­ńs­ki, zwa­ny również Syno­dem Spiš, oma­wia­jący orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką. Po utwor­ze­niu Cze­cho­sło­wac­ji w 1918 roku Pol­ska mia­ła roszc­ze­nia tery­to­rial­ne do Spi­šu po rze­ce Pop­rad. Pol­skie oddzia­ły zosta­ły poko­na­ne 8 grud­nia 1918 roku w pobli­żu Kež­mar­ku. W czer­wcu 1919 roku doszło do kolej­nej oku­pac­ji przez Pol­skę. Spo­ry te, także w Gór­nej Ora­wie, były sto­sun­ko­wo inten­sy­wne do 1925 roku. Wzno­wi­ono je w paździer­ni­ku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wie­ku przy­by­wa­li tu nie­miec­cy osad­ni­cy, a od XIV wie­ku wyżs­ze tere­ny zasied­la­li Rusi­ni i Ukrai­ńcy, wpro­wa­dza­jąc inny spo­sób wyz­na­wa­nia. Wios­ka Hun­cov­ce była ośrod­kiem gło­du dla Żydów. Od XV wie­ku w regi­onie żyją również Romo­wie. Na półno­cy Spi­šu, podob­nie jak na Ora­wie i w pol­skim Spi­šu i Ora­wie, ist­nie­je mniejs­zo­ść Góra­li, utwor­zo­na w wyni­ku trzech fal mig­ra­cyj­nych. Pol­skie wła­dze uwa­ża­ły ich za Pola­ków w 1918 roku. Po 1945 roku nie­mal wszys­cy Niem­cy zosta­li wypędze­ni z regi­onu. Wios­ką o nie­miec­kim pocho­dze­niu jest Chmeľ­ni­ca koło Sta­rej Ľubov­ni. Jeśli masz kon­kret­ne pyta­nia lub chcesz dowie­dzieć się cze­goś więcej, śmia­ło pytaj!


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Obce, Polia, Považské, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Šuja

Hits: 2480

Šuja je obec v Rajec­kej kot­li­ne, leží v povo­dí Raj­čian­ky, na úpä­tí Srnia­ka (obec​su​ja​.eu). Leží v nad­mor­skej výš­ke 467 met­rov nad morom. Roz­lo­ha obce je 2.42 km2 (Wiki­pe­dia). Žije v nej 333 oby­va­te­ľov. Od roka 1997 nie je súčas­ťou Raj­ca (obec​su​ja​.eu). Obec nebo­la samos­tat­ná od roku 1971 do polo­vi­ce roku 1997 (obec​su​ja​.eu). V minu­los­ti sa obec nazý­va­la Chya, Sch­wgye, Swya, Suya, Sujo, Suja. Na úze­mí obce sa našli min­ce kelt­ské­ho kme­ňa Era­vis­kov (Vlas­ti­ved­ný slov­ník obcí na Slo­ven­sku). V oblas­ti Šuje exis­to­va­lo síd­lis­ko Púchov­skej kul­tú­ry z pre­lo­mu leto­poč­tov (Wiki­pe­dia). Naj­star­šie písom­né zmien­ky o obci sú z roku 1393, pat­ri­la pod Lie­tav­ské pan­stvo. V roku 1598 mala 11 domov, v roku 172045 domoch žilo 304 oby­va­te­ľov. Zaobe­ra­li sa poľ­no­hos­po­dár­stvom, vče­lár­stvom, cho­vom oviec a dobyt­ka (Vlas­ti­ved­ný slov­ník obcí na Slo­ven­sku). Gas­tro­no­mic­ké zvlášt­nos­ti Šuje sú špe­cia­li­ty zo žiab, oba­rec, úhrab­ky, pod­les­ní­ky, dotrie­pa­ná kaša, kapus­to­vé haluš­ky, fán­ky (obec​su​ja​.eu). V mar­ci sa v Šuji koná Rajec­ký Boro­šo­vec, špor­to­vé bežec­ké podu­ja­tie (obec​su​ja​.eu).

Neďa­le­ko od obce sa nachá­dza Šuj­ské raše­li­nis­ko (obec​su​ja​.eu). Od roku 1983 je prí­rod­nou rezer­vá­ci­ou. Na neprie­pust­nom štr­ko­vi­tom pod­lo­ží sa vytvo­ri­li raše­lin­né vrstvy s výsky­tom slatinno-​rašelinových spo­lo­čens­tiev (obec​su​ja​.eu). Ras­tie tu napr. Pri­mu­la fari­no­sa, Pin­gu­icu­la vul­ga­ris, Salix ros­ma­ri­ni­fo­lia, Meny­ant­hes tri­fo­lia­ta, Epi­pac­tis palus­tris, Gym­na­de­nia conop­sea, Utri­cu­la­ria minor, Ele­ocha­ris quinqu­ef­lo­ra, Carex viri­du­la, Trol­lius altis­si­mus. Žijú tu cen­né spo­lo­čen­stvá mäk­ký­šov, vážok, kôrov­cov, vážok. Napr. rak rieč­ny Asta­cus asta­cus, mlok bod­ko­va­ný Tri­tu­rus vul­ga­ris, kun­ka žltob­ru­chá Bom­bi­na varie­ga­ta, ropu­cha oby­čaj­ná Bufo bufo, ros­nič­ka zele­ná Hyla arbo­rea, jaš­te­ri­ca živo­ro­dá Zooto­ca vivi­pa­ra, vre­te­ni­cu sever­ská Vipe­ra berus, užov­ka oboj­ko­vá Natrix natrix, vydra rieč­na Lut­ra lut­ra, hla­váč bie­lo­p­lut­vý Cot­tus gobio (Daniel Baláž, Daniel Dítě, Tomáš Flajs, J. Gal­čík, Michal Kalaš, Jozef Máj­sky, Pavol Polák, Eva Stan­ko­vá, Peter Urban, A. Zátu­rec­ký).


Šuja is a vil­la­ge in the Rajec­ká kot­li­na (Rajec­ká Basin), situ­ated in the Raj­čian­ka river basin at the foot­hills of Srniak. It is loca­ted at an alti­tu­de of 467 meters abo­ve sea level. The vil­la­ge covers an area of 2.42 km² (Wiki­pe­dia) and is home to 333 resi­dents. Sin­ce 1997, it has not been part of Rajec (obec​su​ja​.eu). The vil­la­ge was not inde­pen­dent from 1971 until the midd­le of 1997 (obec​su​ja​.eu). In the past, the vil­la­ge had vari­ous names like Chya, Sch­wgye, Swya, Suya, Sujo, Suja. Coins of the Cel­tic tri­be Era­vis­ci were found in the vil­la­ge­’s ter­ri­to­ry (Vlas­ti­ved­ný slov­ník obcí na Slo­ven­sku). The­re was a sett­le­ment of the Púchov cul­tu­re in the Šuja area around the turn of the era (Wiki­pe­dia). The ear­liest writ­ten records of the vil­la­ge date back to 1393, when it belo­n­ged to the Lie­ta­va esta­te. In 1598, it had 11 hou­ses, and by 1720, the­re were 304 inha­bi­tants living in 45 hou­ses. The vil­la­gers were enga­ged in agri­cul­tu­re, bee­ke­e­ping, and the bre­e­ding of she­ep and catt­le (Vlas­ti­ved­ný slov­ník obcí na Slo­ven­sku). Gas­tro­no­mic spe­cial­ties of Šuja inc­lu­de frog dis­hes, stew, ragouts, fora­ged dis­hes, mas­hed por­rid­ge, cab­ba­ge dum­plings, and doug­hnuts (obec​su​ja​.eu). In March, Šuja hosts the Rajec­ký Boro­šo­vec, a sports cross-​country event (obec​su​ja​.eu).

Near the vil­la­ge, you can find the Šuj­ské raše­li­nis­ko (Šuja Peat Bog) (obec​su​ja​.eu). Sin­ce 1983, it has been a natu­ral reser­ve. On imper­me­ab­le gra­vel sub­stra­te, lay­ers of peat with occur­ren­ces of marsh-​peat com­mu­ni­ties have for­med (obec​su​ja​.eu). Flo­ra inc­lu­des spe­cies like Pri­mu­la fari­no­sa, Pin­gu­icu­la vul­ga­ris, Salix ros­ma­ri­ni­fo­lia, Meny­ant­hes tri­fo­lia­ta, Epi­pac­tis palus­tris, Gym­na­de­nia conop­sea, Utri­cu­la­ria minor, Ele­ocha­ris quinqu­ef­lo­ra, Carex viri­du­la, Trol­lius altis­si­mus. The bog is home to valu­ab­le com­mu­ni­ties of mol­lusks, dra­gon­flies, beet­les, and amp­hi­bians, such as Asta­cus asta­cus, Tri­tu­rus vul­ga­ris, Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo bufo, Hyla arbo­rea, Zooto­ca vivi­pa­ra, Vipe­ra berus, Natrix natrix, Lut­ra lut­ra, and Cot­tus gobio (Daniel Baláž, Daniel Dítě, Tomáš Flajs, J. Gal­čík, Michal Kalaš, Jozef Máj­sky, Pavol Polák, Eva Stan­ko­vá, Peter Urban, A. Záturecký).


Lite­ra­tú­ra

Vlas­ti­ved­ný slov­ník obcí na Slo­ven­sku, 1977, Veda, Bra­ti­sla­va, 3. časť, 536 pp.

Use Facebook to Comment on this Post