2011, 2015, Časová línia, Krajina, Liptov, Slovenská krajina

Hybe – liptovská krajina

Hits: 3145

Obec Hybe leží v Lip­tov­skej kot­li­ne, v údo­lí Hybi­ce a Bie­le­ho Váhu v nad­mor­skej výš­ke 690 met­rov nad morom. Žije tu 1 548 oby­va­te­ľov (hybe​.sk) na plo­che 52.82 km2 (Wiki­pe­dia). Jad­ro obce je zónou kul­túr­ne­ho bohat­stva. Miest­ni špor­tov­ci zís­ka­va­jú oce­ne­nia v rám­ci Slo­ven­ska naj­mä v bežec­kom lyžo­va­ní. Neďa­le­ko je turis­tic­ky zau­jí­ma­vá Hyb­ská ties­ňa­va. Osob­nos­ti obce: spi­so­va­te­lia Dob­ro­slav Chro­bák, Peter Jaroš, Rudo Brtáň, bás­nik Júl­lius Len­ko, her­ci Ivan Raj­niak, Ondrej Jaria­bek, Sla­vo Zahrad­ník, reží­sér Ondrej Raj­niak, malia­ri Pavol Micha­li­des (hybe​.sk).

Ako slo­ven­ská osa­da sa Hybe spo­mí­na už kon­com 12. sto­ro­čia (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1239 (hybe​.sk). Názov obce pochá­dza od poto­ka Hybi­ca. V prvej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia sa sem pre­sťa­ho­va­li Sasi. V 13. sto­ro­čí sa Hybe­nia pokú­ša­li dolo­vať zla­to na úpä­tí Kri­vá­ňa, ťaž­ba sa však nevyp­lá­ca­la. Časť baní­kov odiš­la do Bocian­skej doli­ny (Wiki­pe­dia). Výsa­dy krá­ľov­ské­ho mes­ta zís­ka­lo v roku 1265. Hybe­nia sa veno­va­li poľ­no­hos­po­dár­stvu, remes­lám a naj­mä obcho­du. V 16. sto­ro­čí sa Hybe sta­li cen­trom refor­má­cie. V matič­ných rokoch bola obec zakla­da­te­ľov Mati­ce slo­ven­skej, malo šty­ri kniž­ni­ce, čita­teľ­ský spo­lok, roz­ví­ja­la sa ochot­níc­ka čin­nosť (hybe​.sk). Murá­ri z Hybe sa pre­slá­vi­li pri sta­va­ní Buda­peš­ti. Impo­zant­nou monu­men­tál­nou stav­bou obce je arti­ku­lár­ny evan­je­lic­ký kos­tol nachá­dza­jú­ci sa v stre­de obce. Hybe pre­slá­vi­lo film Mar­ti­na Ťapá­ka “Pacho, hyb­ský zboj­ník”. Sce­ná­ris­tom bol Hybian­sky rodák Peter Jaroš (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2015, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské obce, Spiš, Spišské obce

Markušovce

Hits: 1592

Mar­ku­šov­ce ležia v juž­nej čas­ti Hor­nád­skej kot­li­ne, neďa­le­ko od Spiš­skej Novej Vsi (His­tó­ria Mar­ku­šo­viec pre budúc­nosť obec a zása­dy ochra­ny pamiat­ko­vej zóny, Kraj­ský pamiat­ko­vý úrad Koši­ce, pra­co­vis­ko Spiš­ská Nová Ves). Pri súto­ku Levočs­ké­ho poto­ka s Hor­ná­dom (mar​ku​sov​ce​.sk) v nad­mor­skej výš­ke 435 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Mar­ku­šov­ce sú súčas­ťou národ­né­ho par­ku Slo­ven­ský raj (mar​ku​sov​ce​.sk). Na roz­lo­he 18.51 km2 tu žije 4546 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Prvé zmien­ky o Mar­ku­šov­ciach sú zo začiat­ku 12, sto­ro­čia. Tatá­ri v roku 1241 Mar­ku­šov­ce vyplie­ni­li. Osa­da sa pred­tým nazý­va­la Svä­tý Michal, nové meno dosta­la “Ter­ra Mar­ci” – Zem Mar­ko­va. Mar­ku­šov­ce sa v prie­be­hu stre­do­ve­ku vyvi­nu­li na význam­né síd­lo. V roku 1527 bol Mar­ku­šov­ský hrad zni­če­ný. Násled­ne bol obno­vo­va­ný a niče­ný požiar­mi. Zacho­va­lo sa aj 10 kaš­tie­ľov a kúrií. Opev­ne­ný rene­sanč­ný kaš­tieľ bol dosta­va­ný v roku 1643. Na hor­nej tera­se par­ku bol vybu­do­va­ný letoh­rá­dok Dar­da­ne­ly (His­tó­ria Mar­ku­šo­viec pre budúc­nosť obec a zása­dy ochra­ny pamiat­ko­vej zóny, Kraj­ský pamiat­ko­vý úrad Koši­ce, pra­co­vis­ko Spiš­ská Nová Ves). His­to­ric­ké náz­vy obce: Vil­la Mar­ci, Szent­mi­cha­lur, Marius­dorf, Mar­cus­fa­lua, Zent­my­hal, Mar­kus­so­wc­ze, Mar­kus­fa­lua. Maďar­sky je to Már­kus­fa­lu, Mar­kusc­se­pán­fa­lu, nemec­ky Marks­dorf. V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia s Mar­ku­šov­ca­mi sply­nu­la obec Čepa­nov­ce. V roku 1787 tu v 65 domoch žilo 408 oby­va­te­ľov. Zapo­die­va­li sa okrem poľ­no­hos­po­dár­stva prá­ci v lese a v baniach. Neskôr tu fun­go­va­la pra­žia­reň želez­nej rudy. V roku 1892 tu vzni­kol dre­vár­sky závod. V rokoch 1880 – 1890 pos­tih­lo Mar­ku­šov­ce veľ­ké vysťa­ho­va­lec­tvo (mar​ku​sov​ce​.sk). 

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá, Tekov

Slobodné kráľovské mesto Kremnica

Hits: 2341

Krem­ni­ca je baníc­ke mes­to, v kto­rom sa od 10. sto­ro­čia ťaží zla­to a strieb­ro. Jeho nemec­ké pome­no­va­nie je Krem­nitz, maďar­ské Kör­möc­bá­nya, latin­ské Crem­ni­cium. Na roz­lo­he 43.13 km2 tu žije 5 356 oby­va­te­ľov. Leží v Krem­nic­kých vrchoch v sever­nej čas­ti Teko­va. Od roku 1328 je slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom. Bola pre­zý­va­ná aj ako Zla­tá Krem­ni­ca. Min­cov­ňa v Krem­ni­ci je naj­star­šou min­cov­ňou na sve­te, fun­gu­je dodnes od roku 1328 (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka o Krem­ni­ci je z roku 1328. His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Crem­nych­ba­na, Krem­ni­cia, Crem­nic, Crem­nech, Crem­necz, Crem­nuch, Cremp­nuch, Chremp­ni­chya, Crem­ni­cia, Kremb­ni­cia. Na začiat­ku 15. sto­ro­čia žilo v Krem­ni­ci asi v 250 domoch 3 000 oby­va­te­ľov. V 15. a 16. sto­ro­čí sa povr­cho­vé ložis­ká vyčer­pa­li a ban­ská ťaž­ba zača­la upa­dať. V 18. sto­ro­čí tu pôso­bi­li vo väč­šom počte želia­ri, baní­ci, tesá­ri, čiž­má­ri, deb­ná­ri, klo­buč­ní­ci, ková­či, murá­ri, zámoč­ní­ci, mäsia­ri, zlat­ní­ci, súken­ní­ci, kraj­čí­ri, kožuš­ni­ci, gar­bia­ri, šev­ci, min­cia­ri, kra­má­ri. V roku 1880 pos­tih­lo mes­to zeme­tra­se­nie zrú­te­ním sta­rých šácht a štôl­ní. Do začiat­ku 20. sto­ro­čia mali v mes­te pre­va­hu Nemci (Vlas­ti­ved­ný slov­ník obcí na Slo­ven­sku, 2. časť). Krem­nic­ké zla­té duká­ty – flo­ré­ny, pat­ri­li k naj­hod­not­nej­ším min­ciam v Euró­pe. Vyra­zi­li ich 21.5 mili­ó­nov (mint​.sk). Mest­ský hrad je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (Wiki­pe­dia). Kar­ner – rotun­da svä­té­ho Ondre­ja z 13. sto­ro­čia. Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny je dolo­že­ný zo 14. sto­ro­čia. Gotic­ká socha Mado­ny je zo začiat­ku 16 sto­ro­čia. Špi­tál­sky kos­tol svä­tej Alž­be­ty je z kon­ca 14. sto­ro­čia. Baro­ko­vá kláš­tor fran­tiš­ká­nov s kos­to­lom je zo 17. sto­ro­čia. Neskôr bol roz­ší­re­ný o lore­tán­sku kapl­n­ku. V 15. sto­ro­čí vznik­la v Krem­ni­ci cir­kev­ná kniž­ni­ca. V roku 1739 kniž­ni­ca fran­tiš­ká­nov. Nachá­dza­jú sa v nej aj prvo­tla­če z Nemec­ka a Talian­ska. V kniž­ni­ci a archí­ve rím­sko­ka­to­líc­kej fary sú stre­do­ve­ké ruko­pis­né kóde­xy zo 14. a 15. sto­ro­čia. Aj mno­hé ďal­šie kniž­ni­ce obsa­hu­jú veľ­mi cen­né tla­če. V Krem­ni­ci sa zacho­va­li ban­ské dvoj­pod­laž­né domy z kon­ca 17. a začiat­ku 18. sto­ro­čia. V 16. a 17. sto­ro­čí tu vyrá­ba­li orga­ny Matej Burian a Mar­tin Stir­bitz (e‑obce.sk).

Neďa­le­ko od Krem­ni­ce sa nachá­dza­jú rekre­ač­né stre­dis­ká Skal­ka a Kra­hu­le. Bie­la sto­pa sú pre­te­ky v bežec­kom lyžo­va­ní s boha­tou his­tó­ri­ou. Ter­mál­ne kúpa­lis­ko Kata­rí­na napá­ja ter­mál­ny pra­meň, kto­ré­ho voda je mier­ne rádi­oak­tív­na a sil­ne mine­ra­li­zo­va­ná. Tep­lo­ta vody pri výto­ku je 36°C, má lie­čeb­né účin­ky (Wiki­pe­dia). Oby­va­te­lia mes­ta boli okrem domá­cich aj z Talian­ska, Bavor­ska, Rakús­ka, Sliez­ska a Čiech (min­cia­ri z Kut­nej Hory) (visitk​rem​ni​ca​.com). Krem­ni­ca sa sta­la jed­ným z cen­tier býva­lých nemec­kých jazy­ko­vých ostro­vov na stred­nom Slo­ven­sku, kto­ré sa až v 20. sto­ro­čí zača­li nazý­vať Hau­er­land. Medzi osob­nos­ti mes­ta pat­rí: pro­zaik Gus­táv Kazi­mír Zechenter-​Laskomerský, spi­so­va­teľ Jozef Cíger-​Hronský, herec Ladi­slav Chu­dík, hus­lis­ta Peter Micha­li­ca, bas­ket­ba­lis­ta Sta­ni­slav Kro­pi­lák, cho­dec Jozef Pri­bi­li­nec (Wiki­pe­dia), hudob­ný skla­da­teľ Ján Levo­slav Bel­la (e‑obce.sk).

Usku­toč­ňu­je sa tu via­ce­ro ume­lec­kých a špor­to­vých podu­ja­tí. Krem­nic­ké gagy je európ­sky fes­ti­val humo­ru a sati­ry, kto­rý sa koná kon­com augus­ta od roku 1980. Hud­ba pod dia­man­to­vou klen­bou je hudob­ný fes­ti­val Pet­ra Micha­li­cu. Krem­nic­ký hrad­ný organ je medzi­ná­rod­ný orga­no­vý fes­ti­val, kto­rý sa koná od roku 1996 v kos­to­le svä­tej Kata­rí­ny. Krem­nic­ká Baš­ta je folk­o­vý a akus­tic­ký fes­ti­val. Cecho­vé hody sú novým podu­ja­tím poria­da­ným od roku 2009 (Wiki­pe­dia). Ďal­ším podu­ja­tím je Bel­lov fes­ti­val dycho­vých hudieb (visitk​rem​ni​ca​.com).

Odka­zy:

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 7958

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 3 – 2 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 1710 – 1711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 1759 – 1764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­tastrieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 1237 – 38 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 1488 – 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690 – 605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). 

V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 1744 – 1751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).

Neskôr pri­bu­dol múr až “vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 1564 – 1571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).

Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­muMate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).

Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund z 18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 1782 – 1878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí “mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).

Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk). 

Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy:

Pano­rá­my

Use Facebook to Comment on this Post