Abstrakt
Príspevok syntetizuje problematiku harmonizácie priestorových údajov prezentovanú na konferencii GIS Slovakia 2026. Zdôrazňuje význam kvality, interoperability, štandardizácie a aktualizácie geodát ako základných predpokladov efektívneho rozhodovania. Analyzuje súvislosti medzi programom Digitálny obraz krajiny, digitálnymi technickými mapami, konceptom Digital Twin a medziinštitucionálnym zdieľaním údajov. Harmonizácia sa uplatňuje aj pri klimatickom modelovaní, hodnotení environmentálnych rizík, zraniteľnosti krajiny, správe mestskej zelene a sieťových analýzach. Príspevok poukazuje na potrebu integrácie heterogénnych dátových zdrojov, jednotnýchentifikátorov, validácie, riadenia prístupových práv a procesnej zodpovednosti. Praktické príklady z Bratislavy, Ostravy a ďalších regiónov dokumentujú prechod od izolovaných evidencií k prepojeným dátovým ekosystémom. Harmonizácia geodát predstavuje nevyhnutný základ digitálnej transformácie verejnej správy, územného plánovania a zodpovedného riadenia krajiny.
Článok vznikol z toho, čo odznelo na GIS Slovakia 2026.
Dáta sú dnes všade. V mapách, senzoroch, pasportoch, modeloch, databázach, kamerových záznamoch, klimatických scenároch, projektovej dokumentácii, otvorených portáloch aj interných systémoch samospráv. Problém však už dávno nie je iba v tom, či dáta máme. Problém je v tom, či sú tieto dáta kompatibilné. Či sú zrozumiteľné, dôveryhodné, porovnateľné, aktualizované, použiteľné a zapojiteľné do rozhodovania. Bez harmonizácie zostáva aj veľké množstvo údajov len akýmsi digitálnym skladiskom. S harmonizáciou sa z nich môže stať spoločný jazyk, ktorým komunikuje subjekt, mesto, krajina. Konferencia GIS Slovakia ukázala harmonizáciu ako jednu z najdôležitejších podmienok moderného GIS. Ak majú dáta slúžiť, musia byť prepojené naprieč systémami, organizáciami a procesmi, k budovaniu dátovej infraštruktúry.
Najvýraznejšie túto tému pomenoval Ondrej Kozlovský vo svojom príspevku. Digitálny obraz krajiny SR bol predstavený ako program, ktorý má prepojiť rôzne aj referenčné dátové zdroje. Digitálna technická mapa je vyjadrením snahy ukončiť éru dátových ostrovov. Ak má projektant, samospráva, štát alebo správca infraštruktúry pracovať s jedným garantovaným údajovým vstupom, potom musia byť údaje štandardizované, validované, procesne zaradené a aktualizované. Harmonizácia tu znamená jasnú odpoveď na otázky: čo údaj znamená, odkiaľ pochádza, akú má presnosť, kto zaň zodpovedá, kedy sa mení a v ktorom procese je záväzný.
Podobnú výpoveď priniesli Peter Nezval a Adam Juhás v príspevku o harmonizácii geodát pre účely Digital Twin v Bratislave. Ich hlavná myšlienka je jednoduchá: bez harmonizovaných geodát nevznikne funkčné digitálne dvojča. Digital Twin je dátový ekosystém, ktorý prepája geometriu, atribúty, procesy, čas, zmeny a rozhodovacie scenáre. Ak jednotlivé systémy používajú odlišnéentifikátory, rozdielne dátové modely, nejednotné pravidlá aktualizácie a nejasné väzby medzi objektmi, digitálne dvojča sa rozpadá ešte skôr, než začne slúžiť.
Martin Mikuš doplnil túto tému z pohľadu zdieľania priestorových údajov medzi organizáciami. Práve jeho príspevok ukazuje, že harmonizácia je aj procesná záležitosť, otázka dôvery, oprávnení, spolupráce a správy obsahu. Údaje môžu byť súkromné, zdieľané v skupinách, dostupné v rámci organizácie alebo otvorené verejnosti. Každá úroveň však potrebuje pravidlá. Nestačí niečo publikovať. Treba vedieť, komu je údaj určený, kto ho môže meniť, kto ho môže iba čítať, ako sa distribuuje, ako sa aktualizuje a ako sa zabráni tomu, aby rôzne organizácie pracovali s rôznymi verziami tej istej reality. V tejto rovine je harmonizácia aj otázkou dodržiavania dátových pravidiel.
Radovan Hilbert ukázal harmonizáciu na klimatických dátach. Projekt FOCAL pracuje s integráciou meteorologických, environmentálnych, infraštruktúrnych a ďalších dátových zdrojov. Klimatické modely, regionálny downscaling, NetCDF dáta, klimatické indexy, biometeorologické indikátory, webové aplikácie a lokálne rozhodovacie nástroje tvoria dátový reťazec, v ktorom každý článok musí byť zrozumiteľný pre ďalší. Ak sa má rozhodovať o adaptácii, nestačí vedieť, že sa mení klíma. Musí vedieť, kde sa mení, ako sa mení, koho sa to týka a aké opatrenia majú prioritu. Harmonizácia klimatických dát preto znamená preklad vedeckého modelu do lokálne použiteľného rozhodovacieho nástroja.
Pavol Faško priniesol do tejto diskusie širší klimatologický rámec. Časové a priestorové zmeny meteorologických prvkov majú zmysel iba vtedy, ak ich vieme porovnávať v čase, priestore a metodicky konzistentným spôsobom. Klimatická zmena nie je jeden údaj, jedna mapa alebo jeden graf. Je to súbor dlhodobých meraní, trendov, odchýlok a priestorových rozdielov. Bez harmonizovaných časových radov a jednotnej interpretácie by sa klimatická informácia ľahko zmenila na fragmenty, ktoré nemožno spoľahlivo porovnať. Faškov príspevok tak pripomína, že dátová kvalita začína ešte pred GIS-om.
Renáta Farkas sa sústredila na hodnotenie klimatických rizík v mestách Slovenskej republiky. Aj tu je harmonizácia základnou podmienkou výsledku. Klimatické riziko nevzniká iba z teploty alebo zrážok. Vzniká z kombinácie klimatickej expozície, zraniteľnosti územia, hustoty zástavby, demografických charakteristík, zelene, povrchov, infraštruktúry a adaptačnej kapacity. Ak tieto vrstvy nie sú spracované v jednotnom analytickom rámci, výsledná mapa rizika je len grafická kompozícia. Ak sú harmonizované, stáva sa z nej podklad pre rozhodovanie o tom, kde konať prednostne.
Vilém Pechanec nadviazal témou hodnotenia zraniteľnosti krajiny Českej republiky a prioritizácie adaptačných opatrení. Práca s indikátormi v krajinnom merítku, komponentmi zraniteľnosti a ich sumarizáciou na úroveň katastrálnych území ukazuje, že harmonizácia umožňuje prejsť od množstva čiastkových dát k prioritám.
Hana Bobáľová ukázala harmonizáciu v téme stromov a ich ekologických benefitov. Na prvý pohľade o zeleň, alee aj o veľmi presnú dátovú úlohu. Pre hodnotenie stromov bolo potrebné zjednotiť názvy taxónov, doplniť zdravotné charakteristiky drevín, pracovať s meteorologickými dátami, údajmi o znečistení ovzdušia a priestorovým vzťahom stromov k budovám. Až potom možno počítať benefity ako sekvestrácia uhlíka, zachytávanie zrážok, vplyv na kvalitu ovzdušia alebo energetickú bilanciu. Strom sa tak v GIS-e nestáva iba bodom v pasporte. Stáva sa objektom s ekologickou, klimatickou, ekonomickou a priestorovou hodnotou.
Josef Tračík posunul tému zelene z úrovne jednotlivého stromu na úroveň mestského systému. Koncepcia zelene mesta Ostravy ukazuje, že zeleň je priestorová infraštruktúra. Ak má byť zeleň dostupná, prepojená, odolná a primerane rozložená, treba pracovať s mapovaním, kvalitou vegetačných prvkov, technickými prvkami, rekreačným potenciálom, riekami, prímestskou krajinou a urbanizovanými plochami. Harmonizácia tu znamená schopnosť dať rôzne druhy informácií do jedného plánovacieho rámca. Bez nej sa zeleň bude spravovať po parcelách a kompetenciách. S ňou sa môže plánovať ako mestská infraštruktúra.
Samuel Ferencei priniesol veľmi praktický bratislavský pohľad na digitalizáciu správy verejnej zelene. Táto agenda je presne tým miestom, kde sa neharmonizované dáta menia na prevádzkový problém. Verejnú zeleň spravujú rôzni aktéri, s rôznymi kompetenciami, rôznymi evidenciami a rozdielnou kvalitou údajov. Ferenceiho príspevok ukazuje, že centralizovaná evidencia je podmienka transparentného rozhodovania, kontroly zásahov a plánovania životného cyklu zelene.
Andrej Petrinec ukázal inú podobu dátovej práce cez poloautomatické dopĺňanie OSM dát pomocou Pythonu pre sieťové analýzy v podnikateľskom prostredí. Aj tu je kľúčová otázka použiteľnosti vstupných dát. OpenStreetMap môže byť mimoriadne cenným zdrojom, no jeho praktické využitie závisí od kvality, úplnosti, štruktúry a schopnosti doplniť chýbajúce prvky. Harmonizácia tu znamená prechod od komunitného a heterogénneho dátového zdroja k analyticky použiteľnému podkladu. Sieťová analýza totiž neodpúšťa neprepojené línie, chýbajúce atribúty ani nejednotnú topológiu.
Ak sa na tieto príspevky pozrieme spoločne, vzniká pomerne jasný záver. GIS už nemôže byť chápaný ako miesto, kde sa vrstvy iba ukladajú a zobrazujú. Budúcnosť GIS je v dátovej architektúre, štandardoch, interoperabilite, validácii, spoločnýchentifikátoroch, riadení zmien a procesnom ukotvení údajov. Harmonizácia dát je menej viditeľná než mapa, ale dôležitejšia než mapa. Skutočná digitálna transformácia územia nezačína aplikáciou. Začína otázkou, či máme spoločné, kvalitné a použiteľné dáta. Spoločná pointa je jasná: kým budú dáta rozdelené podľa oddelení, formátov, projektov, historických evidencií a vlastníckych hraníc, rozhodovanie bude vždy pomalšie, drahšie a menej presné. Harmonizácia nie je administratívna formalita. Je to predpoklad dôvery. A dôvera v dáta je predpokladom toho, aby sa z GIS stal infraštruktúrou zodpovedného rozhodovania.
Data is everywhere today. In maps, sensors, asset registers, models, databases, camera recordings, climate scenarios, project documentation, open data portals, and the internal systems of local governments. The problem, however, is no longer simply whether we have data. The problem is whether these data are compatible. Whether they are understandable, trustworthy, comparable, up to date, usable, and capable of supporting decision-making. Without harmonization, even large volumes of data remain little more than a digital warehouse. With harmonization, they can become a common language spoken by an organization, a city, and a landscape. The GIS Slovakia conference presented harmonization as one of the most important prerequisites of modern GIS. If data are to serve a purpose, they must be interconnected across systems, organizations, and processes, contributing to the development of a common data infrastructure.
This topic was articulated most clearly by Ondrej Kozlovský in his presentation. The Digital Image of the Landscape of the Slovak Republic was presented as a programme intended to interconnect various data sources, including reference datasets. The Digital Technical Map represents an effort to bring the era of data silos to an end. If planners, local governments, the state, or infrastructure operators are expected to work with a single guaranteed data input, the underlying data must be standardized, validated, embedded in clearly defined processes, and regularly updated. In this context, harmonization means providing clear answers to fundamental questions: what does a particular piece of data mean, where does it come from, what is its accuracy, who is responsible for it, when does it change, and in which processes is it authoritative?
A similar message was presented by Peter Nezval and Adam Juhás in their contribution on the harmonization of geodata for the purposes of a Digital Twin in Bratislava. Their centralea is straightforward: without harmonized geodata, a functional digital twin cannot be created. A Digital Twin is a data ecosystem connecting geometry, attributes, processes, time, change, and decision-making scenarios. If individual systems use differententifiers, different data models, inconsistent update rules, and unclear relationships between objects, the digital twin begins to fall apart before it can even become useful.
Martin Mikuš approached the subject from the perspective of sharing spatial data between organizations. His presentation demonstrates particularly well that harmonization is also a matter of processes, trust, permissions, cooperation, and content governance. Data may be private, shared within groups, accessible throughout an organization, or openly available to the public. Every level, however, requires rules. Simply publishing something is not enough. It is necessary to know who the data are intended for, who may modify them, who may only read them, how they are distributed, how they are updated, and how to prevent different organizations from working with different versions of the same reality. From this perspective, harmonization is also about compliance with data governance rules.
Radovan Hilbert demonstrated harmonization in the context of climate data. The FOCAL project works with the integration of meteorological, environmental, infrastructure, and other data sources. Climate models, regional downscaling, NetCDF data, climate indices, biometeorological indicators, web applications, and local decision-support tools form a data chain in which every link must be understandable and usable by the next. When decisions are to be made about adaptation, it is not enough to know that the climate is changing. We need to know where it is changing, how it is changing, who or what is affected, and which measures should be prioritized. Harmonizing climate data therefore means translating a scientific model into a locally applicable decision-support tool.
Pavol Faško brought a broader climatological framework to the discussion. Temporal and spatial changes in meteorological variables are meaningful only when they can be compared over time and space using methodologically consistent approaches. Climate change is not a single value, a single map, or a single chart. It is a combination of long-term measurements, trends, anomalies, and spatial differences. Without harmonized time series and consistent interpretation, climate information could easily become a collection of fragments that cannot be reliably compared. Faško’s contribution therefore reminds us that data quality begins even before the data enter a GIS.
Renáta Farkas focused on the assessment of climate risks in cities in the Slovak Republic. Here too, harmonization is a fundamental prerequisite for meaningful results. Climate risk is not determined by temperature or precipitation alone. It emerges from a combination of climate exposure, territorial vulnerability, building density, demographic characteristics, vegetation, surface characteristics, infrastructure, and adaptive capacity. If these layers are not processed within a unified analytical framework, the resulting risk map is merely a graphical composition. Once they are harmonized, however, the map becomes a decision-support resource forentifying where action should be prioritized.
Vilém Pechanec continued with the topic of landscape vulnerability assessment in the Czech Republic and the prioritization of adaptation measures. Working with landscape-scale indicators, vulnerability components, and their aggregation to the level of cadastral territories demonstrates how harmonization makes it possible to move from numerous individual datasets towards clearly defined priorities.
Hana Bobáľová demonstrated harmonization through the topic of trees and their ecological benefits. At first glance, this may appear to be primarily an issue of urban greenery, but it is also a highly precise data task. Evaluating trees required the standardization of taxonomic names, supplementation of tree health characteristics, and integration of meteorological data, air pollution data, and information describing the spatial relationship between trees and buildings. Only then is it possible to quantify benefits such as carbon sequestration, rainfall interception, effects on air quality, or energy balance. In GIS, a tree therefore ceases to be merely a point in an asset register. It becomes an object with ecological, climatic, economic, and spatial value.
Josef Tračík expanded the topic of greenery from the scale of an individual tree to the scale of an entire urban system. The green space strategy of the city of Ostrava demonstrates that greenery is a form of spatial infrastructure. If green spaces are to be accessible, interconnected, resilient, and appropriately distributed, it is necessary to work with mapping, the quality of vegetation elements, technical elements, recreational potential, rivers, peri-urban landscapes, and urbanized areas. Harmonization here means the ability to integrate different types of information into a single planning framework. Without it, greenery will continue to be managed according to individual parcels and administrative responsibilities. With harmonization, it can be planned and managed as urban infrastructure.
Samuel Ferencei presented a highly practical Bratislava perspective on the digitalization of public green space management. This is precisely the kind of agenda where non-harmonized data quickly become an operational problem. Public greenery is managed by different actors with different responsibilities, different records, and varying levels of data quality. Ferencei’s presentation shows that a centralized register is a prerequisite for transparent decision-making, monitoring interventions, and planning the life cycle of urban greenery.
Andrej Petrinec demonstrated another form of data processing through the semi-automatic enrichment of OSM data using Python for network analysis in a business environment. Here too, the key issue is the usability of input data. OpenStreetMap can be an extremely valuable source, but its practical application depends on its quality, completeness, structure, and the ability to supplement missing elements. Harmonization in this context means transforming a community-based and heterogeneous data source into an analytically usable dataset. Network analysis does not tolerate disconnected lines, missing attributes, or inconsistent topology.
When these contributions are considered together, a fairly clear conclusion emerges. GIS can no longer be understood merely as a place where layers are stored and displayed. The future of GIS lies in data architecture, standards, interoperability, validation, commonentifiers, change management, and the integration of data into clearly defined processes. Data harmonization may be less visible than a map, but it is more important than the map itself. Genuine digital transformation of a territory does not begin with an application. It begins with the question of whether we have common, high-quality, and usable data.
The common message is clear: as long as data remain divided by departments, formats, projects, historical records, and ownership boundaries, decision-making will always be slower, more expensive, and less precise. Harmonization is not an administrative formality. It is a prerequisite for trust. And trust in data is a prerequisite for GIS to become an infrastructure for responsible decision-making.