Abstrakt
Príspevok syntetizuje klimaticky orientované prezentácie konferencie GIS Slovakia 2026 a poukazuje na význam geografických informačných systémov pri hodnotení klimatickej zmeny a plánovaní adaptačných opatrení. Prepája lokálne klimatické modelovanie projektu FOCAL, analýzy zraniteľnosti krajiny RegAdapt, hodnotenie klimatických rizík miest, dlhodobé meteorologické merania a modelovanie snehovej pokrývky. Osobitná pozornosť sa venuje radiačným faktorom podnebia, mestským tepelným ostrovom, senzorickým sieťam a ekologickým benefitom stromovej vegetácie. Príspevky z Bratislavy, Ostravy a Olomouca dokumentujú význam systematického manažmentu zelenej infraštruktúry, otvorených údajov a priestorových analýz. Spoločným záverom je nevyhnutnosť prepájania klimatológie, geoinformatiky, environmentálneho plánovania a samosprávnej praxe. GIS sa profiluje ako integračná platforma umožňujúca transformovať vedecké poznatky a priestorové údaje na konkrétne rozhodnutia podporujúce klimatickú adaptáciu.
Článok vznikol z toho, čo odznelo na GIS Slovakia 2026.
Každý z prezentujúcich na konferencii k téme „klimatická zmena“ pristupoval z inej odbornej strany. Niektoré prezentácie sa venovali priamo klimatickým modelom, adaptačným opatreniam a hodnoteniu rizík, iné sa dotýkali klimatickej zmeny cez iné témy. Spolu vytvárajú obraz GIS-u ako disciplíny, ktorá slúži na mapové zobrazenie javov, a čoraz viac vstupuje do priestoru rozhodovania, plánovania a zodpovednej správy územia.
Radovan Hilbert vo svojom príspevku položil dôraz na potrebu lokálneho spracovania klimatických dát. Klimatická zmena je tu predstavená ako komplexný jav, ktorý zasahuje biodiverzitu, ekosystémy, hospodárske aktivity aj kvalitu života obyvateľstva. Dôležitým posolstvom príspevku je, že adaptačné opatrenia majú vychádzať z dátového a analytického systému. Projekt FOCAL v tomto kontexte ukazuje posun od globálnych klimatických modelov k lokálnym rozhodovacím nástrojom, ktoré prepájajú klimatické dáta, priestorové analýzy, webové aplikácie a hodnotenie variantných riešení. Tento prístup prepája vedecké poznanie, technológie s praxou. Príspevok hovorí, že klimatická adaptácia je organizačná a rozhodovacia úloha. Vyžaduje zjednotenie agendy, zrýchlenie komunikácie, digitalizáciu služieb a schopnosť analyzovať varianty zásahov v území. V tomto zmysle sa GIS mení z nástroja zobrazovania na nástroj zodpovedného výberu medzi možnými riešeniami.
Na Hilbertovu líniu prirodzene nadväzujú ďalšie príspevky, ktoré pracujú s klimatickými dátami v rôznych mierkach. Renáta Farkas sa sústredila na mestské prostredie. Mestá sú z hľadiska klimatickej zmeny mimoriadne citlivé, pretože koncentrujú obyvateľstvo, infraštruktúru, ekonomické aktivity aj verejné služby. V jej prístupe sa klimatické riziko prezentuje ako súbeh viacerých javov. Vilém Pechanec rozvíja podobnú logiku, ale v širšej krajinnej mierke. Zraniteľnosť krajiny tu je vysvetlená ako výsledok viacerých faktorov. Projekt RegAdapt pritom pomáha pomenovať, ktoré územia sú zraniteľnejšie, prečo sú zraniteľnejšie a kde je naliehavosť adaptačných opatrení najvyššia. Medzi príspevkami Renáty Farkas a Viléma Pechanca je preto prirodzená príbuznosť. Pracujú s pojmami rizika, zraniteľnosti a naliehavosti konania. Rozdiel je najmä v mierke a v predmete hodnotenia. Tieto rozdiely sa navzájom dopĺňajú. Ukazujú, že klimatická zmena potrebuje lokálny aj krajinný pohľad.
Osobitne dôležité miesto v klimatickej línii konferencie má príspevok Pavla Faška. Tento príspevok priniesol komplexný pohľad na vývoj slovenskej klímy v širšom globálnom kontexte klimatickej zmeny. Prepája dlhodobé časové rady meteorologických meraní, priestorové rozdiely medzi regiónmi, vývoj extrémov a scenáre budúceho vývoja. Jeho význam spočíva najmä v tom, že klimatickú zmenu nepredstavuje ako abstraktný globálny pojem, ale ako merateľný proces s konkrétnymi prejavmi na území Slovenska. Faško poskytol základné klimatologické východisko: čo sa v klíme reálne mení, ako sa tieto zmeny prejavujú v čase a priestore a prečo je potrebné ich brať do úvahy pri plánovaní územia. Faškov príspevok prináša aj fyzikálny rámec. Vysvetlenie prirodzeného skleníkového efektu, jeho významu pre existenciu života na Zemi a rozdielu medzi prirodzeným a zosilneným skleníkovým efektom pomáha pochopiť, že klimatická zmena je o zmene energetickej bilancie klimatického systému, ktorá sa následne prejavuje v konkrétnych meteorologických prvkoch, regionálnych rozdieloch a narastajúcej potrebe adaptačných opatrení.
Miriam Janušková priniesla viac klimatologicko-metodický rozmer. Jej téma pripomína, že podnebie je okrem iného aj výsledkom vzťahu medzi slnečným žiarením, teplotnou odozvou, geografickou polohou, nadmorskou výškou a vlastnosťami povrchu. Nový index E, založený na časovom posune medzi priebehom extraterestrického slnečného žiarenia a teploty, predstavuje pokus vyjadriť kontinentalitu ako časovo interpretovateľnú charakteristiku. Táto prezentácia je k ostatným príspevkom príbuzná hľadaním priestorových pravidelností klimatických javov. Poskytuje hlbšie pochopenie klimatického pozadia, ktoré môže byť pre klimatickú adaptáciu dôležité. Kým Hilbert, Farkas a Pechanec smerujú viac k rozhodovacím rámcom, Janušková ukazuje, ako možno samotnú klímu presnejšie charakterizovať cez vzťah energie, priestoru a času.
Marcel Vasiľák vo svojom príspevku otvoril tému klimatickej zmeny v horskom prostredí. Snehová pokrývka je tu chápaná ako súčasť hydrologického cyklu, energetickej bilancie krajiny a ekosystémových procesov. Prepojenie modelu WRF s GIS prostredím umožňuje transformovať klimatické simulácie do priestorovo explicitnej podoby, ktorá je využiteľná pre analýzy aj rozhodovanie. Jeho príspevok veľmi dobre dopĺňa Hilbertov dôraz na downscaling a lokálne použiteľné klimatické údaje. V horskom teréne totiž nestačí poznať všeobecný trend. Preto je práve GIS prirodzeným prostredím, v ktorom možno údaje analyzovať, vizualizovať a interpretovať.
Hana Bobáľová ukázala klimatickú adaptáciu cez konkrétny prvok mestského prostredia. Stromy sú v jej prístupe chápané ako zelená infraštruktúra s merateľnými ekologickými, klimatickými, zdravotnými a sociálnymi prínosmi. Ochladzujú prostredie, zlepšujú kvalitu ovzdušia, viažu uhlík, zachytávajú zrážkovú vodu a pomáhajú regulovať odtok. Dôležité je, že tieto prínosy boli hodnotené kvantitatívne. Klimatická téma sa dostáva do praktickej roviny. Kým klimatické modely a indexy poskytujú obraz zmeny, hodnotenie stromov ukazuje konkrétny adaptačný mechanizmus v meste. Príspevok zároveň prirodzene prepája klimatickú adaptáciu s ekonomickou argumentáciou. Ak vieme prínosy stromov vyjadriť číselne, samospráva získava silnejší podklad pre investície do zelene, plánovanie výsadby a obhajobu opatrení vo verejnom priestore.
Do klimatickej témy vstupuje čiastočne aj Jaroslav Burian. Hoci jeho prezentácia bola širšie zameraná, jedna z jej výrazných línií sa týkala mestských tepelných ostrovov. Olomouc tu vystupuje ako mesto, ktoré buduje senzorickú infraštruktúru prepájajúcu meteorologické, dopravné a ďalšie tematické dáta. Príspevok je príbuzný Farkasovej téme klimatických rizík miest aj Bobáľovej hodnoteniu zelene. Ukazuje totiž, že mestská adaptácia potrebuje priebežné meranie, nielen jednorazovú analýzu. Senzory, mikrozóny, dashboardy a otvorené dáta vytvárajú podmienky na to, aby mesto dokázalo lepšie rozumieť vlastným tepelným, dopravným a environmentálnym procesom. Klimatická adaptácia sa tak stáva súčasťou každodenného mestského manažmentu.
Josef Tračík predstavil zeleň ako komplexný priestorový systém, ktorý zahŕňa mestské verejné priestory, riečne koridory, krajinné lokality aj prechody medzi mestom a prímestskou krajinou. V podmienkach klimatickej zmeny, urbanizačného tlaku a rastúcich nárokov na kvalitu verejného priestoru sa zeleň ukazuje ako súčasť mestskej infraštruktúry, nie iba ako estetický alebo rekreačný doplnok.
Samuel Ferencei ukázal inú, veľmi praktickú rovinu. Správa verejnej zelene je tu chápaná ako dátovo intenzívny proces, ktorý zahŕňa evidenciu, plánovanie, realizáciu a kontrolu zásahov do drevín aj vegetačných plôch. Dôležitý je jednotný dátový model, konzistentná evidencia a priestorové ukotvenie v GIS-e. Ferenceiov príspevok tak dopĺňa Bobáľovej hodnotenie ekologických benefitov stromov. Ak majú byť prínosy zelene využité v adaptačnej praxi, mesto potrebuje nielen vedieť, aké benefity zeleň poskytuje, ale aj mať systém, ktorým ju vie spravovať, udržiavať a plánovať.
Viacerí autori používajú príbuzný jazyk, pojmy sa opakujú. Je to prirodzený dôsledok toho, že autori sa stretávajú nad spoločnou výzvou. Spoločné posolstvo klimaticky orientovaných príspevkov je, že klimatická zmena sa stáva priestorovou, dátovou a rozhodovacou výzvou. Vyžaduje klimatologické merania, modelovanie budúcich scenárov, hodnotenie rizík, analýzu zraniteľnosti, monitoring miest, kvantifikáciu ekologických benefitov a schopnosť preniesť výsledky do konkrétnych opatrení. Konferencia ukázala, že GIS má v tomto procese osobitné miesto. Umožňuje prepájať mierky od globálnej klímy po ulicu, od horskej snehovej pokrývky po strom v konkrétnom verejnom priestore, od modelu po rozhodnutie. Každý z autorov prispel iným pohľadom, no spolu vytvárajú konzistentný obraz. Adaptácia nebude možná bez kvalitných dát, priestorového myslenia a rešpektujúcej spolupráce medzi vedou, samosprávou, technológiami a plánovaním územia.
Each of the conference speakers approached the topic of climate change from a different professional perspective. Some presentations dealt directly with climate models, adaptation measures and risk assessment, while others addressed climate change through related topics. Together, they create a picture of GIS as a discipline that is used not only for the cartographic representation of phenomena but is increasingly entering the sphere of decision-making, planning and responsible spatial management.
Radovan Hilbert emphasised the need for the local processing of climate data. Climate change is presented here as a complex phenomenon affecting biodiversity, ecosystems, economic activities and the quality of life of the population. An important message of the presentation is that adaptation measures should be based on a data and analytical system. In this context, the FOCAL project demonstrates a shift from global climate models towards local decision-support tools that integrate climate data, spatial analyses, web applications and the assessment of alternative solutions. This approach links scientific knowledge and technology with practical application. The presentation argues that climate adaptation is also an organisational and decision-making task. It requires the integration of agendas, faster communication, the digitalisation of services and the ability to analyse alternative interventions in a given area. In this sense, GIS is evolving from a visualisation tool into an instrument for responsible selection among possible solutions.
Hilbert’s approach is naturally complemented by other contributions working with climate data at different scales. Renáta Farkas focused on the urban environment. Cities are particularly sensitive to climate change because they concentrate populations, infrastructure, economic activities and public services. In her approach, climate risk is presented as the combined effect of several phenomena. Vilém Pechanec develops a similar logic, but at a broader landscape scale. Landscape vulnerability is explained as the result of multiple factors. The RegAdapt project helpsentify which areas are more vulnerable, why they are more vulnerable and where the urgency of adaptation measures is greatest. There is therefore a natural relationship between the contributions of Renáta Farkas and Vilém Pechanec. Both work with the concepts of risk, vulnerability and urgency of action. The main difference lies in scale and in the subject of assessment. These differences complement one another and demonstrate that climate change requires both a local and a landscape-level perspective.
A particularly important place within the conference’s climate-focused programme belongs to the contribution by Pavel Faško. His presentation offered a comprehensive view of the development of the climate of Slovakia within the broader global context of climate change. It connects long-term meteorological measurement series, spatial differences between regions, the development of extremes and scenarios of future change. Its importance lies primarily in the fact that climate change is not presented as an abstract global concept but as a measurable process with concrete manifestations across the territory of Slovakia. Faško provided the fundamental climatological framework: what is actually changing in the climate, how these changes manifest themselves in time and space, and why they must be considered in spatial planning. Faško’s contribution also provides a physical framework. The explanation of the natural greenhouse effect, its importance for the existence of life on Earth and the distinction between the natural and enhanced greenhouse effect helps clarify that climate change concerns changes in the energy balance of the climate system. These changes are subsequently reflected in specific meteorological variables, regional differences and the growing need for adaptation measures.
Miriam Janušková introduced a more climatological and methodological perspective. Her topic reminds us that climate is, among other things, the result of relationships between solar radiation, temperature response, geographical location, elevation and surface properties. The new E index, based on the time lag between the course of extraterrestrial solar radiation and temperature, represents an attempt to express continentality as a temporally interpretable characteristic. This presentation is related to the other contributions through its search for spatial regularities in climatic phenomena. It provides a deeper understanding of the climatic background that may be important for climate adaptation. While Hilbert, Farkas and Pechanec focus more strongly on decision-making frameworks, Janušková demonstrates how climate itself can be characterised more precisely through the relationship between energy, space and time.
Marcel Vasiľák addressed climate change in the mountain environment. Snow cover is understood here as part of the hydrological cycle, the landscape energy balance and ecosystem processes. Linking the WRF model with a GIS environment makes it possible to transform climate simulations into a spatially explicit form that can be used for analysis and decision-making. His contribution complements Hilbert’s emphasis on downscaling and locally usable climate data particularly well. In mountainous terrain, knowing the general trend alone is not sufficient. GIS therefore provides a natural environment in which data can be analysed, visualised and interpreted.
Hana Bobáľová demonstrated climate adaptation through a specific component of the urban environment. Trees are understood in her approach as green infrastructure providing measurable ecological, climatic, health and social benefits. They cool the environment, improve air quality, sequester carbon, retain rainfall and help regulate runoff. Importantly, these benefits were evaluated quantitatively. The climate issue thus moves into a practical dimension. While climate models and indices provide an image of ongoing change, the assessment of trees demonstrates a concrete adaptation mechanism within the city. The presentation also naturally connects climate adaptation with economic arguments. If the benefits provided by trees can be expressed numerically, local governments gain stronger evidence for investment in greenery, planting strategies and the justification of measures in public space.
Climate-related issues also partly appear in the presentation by Jaroslav Burian. Although his presentation had a broader focus, one of its significant themes concerned urban heat islands. Olomouc is presented as a city developing a sensor infrastructure that integrates meteorological, transport and other thematic data. The presentation is closely related to Farkas’s work on urban climate risks and Bobáľová’s assessment of greenery. It demonstrates that urban adaptation requires continuous measurement rather than one-off analysis. Sensors, microzones, dashboards and open data create conditions that enable a city to better understand its own thermal, transport and environmental processes. Climate adaptation therefore becomes part of everyday urban management.
Josef Tračík presented greenery as a complex spatial system encompassing urban public spaces, river corridors, landscape areas and transitions between the city and the suburban landscape. Under conditions of climate change, urbanisation pressure and increasing expectations regarding the quality of public space, greenery emerges as part of urban infrastructure rather than merely an aesthetic or recreational element.
Samuel Ferencei presented another highly practical perspective. Public greenery management is understood here as a process involving the inventory, planning, implementation and monitoring of interventions affecting trees and woody vegetation as well as vegetated areas. A unified data model, consistent records and spatial anchoring within GIS are particularly important. Ferencei’s presentation therefore complements Bobáľová’s assessment of the ecological benefits of trees. If the benefits of greenery are to be utilised in adaptation practice, a city must not only know what benefits greenery provides but must also have a system through which it can manage, maintain and plan it.
Several authors use related terminology, and certain concepts recur throughout the presentations. This is a natural consequence of the fact that they are addressing a shared challenge. The common message of the climate-oriented contributions is that climate change is becoming a spatial, data and decision-making challenge. Addressing it requires climatological measurements, modelling of future scenarios, risk assessment, vulnerability analysis, urban monitoring, quantification of ecological benefits and the ability to translate results into concrete measures. The conference demonstrated that GIS has a distinctive role in this process. It makes it possible to connect scales ranging from the global climate to an individual street, from mountain snow cover to a tree in a specific public space, and from a model to an actual decision. Each author contributed a different perspective, yet together they create a coherent picture. Adaptation will not be possible without high-quality data, spatial thinking and respectful cooperation between science, local government, technology and spatial planning.