2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Orava, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Dolný Kubín

Hits: 3755

Dol­ný Kubín, maďar­sky Alsó­ku­bin, nemec­ky Unter­ku­bin, je okres­né mes­to v Žilin­skom kra­ji. Leží v nad­mor­skej výš­ke 468 met­rov nad morom, Na plo­che 55 km2 tu žije cca 19 000 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Zná­me osob­nos­ti: autor slo­ven­skej hym­ny Jan­ko Matúš­ka, bás­nik Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Vav­ri­nec Čap­lo­vič, pro­zaik Ladi­slav Náda­ši Jégé, Andrej Rad­lin­ský (dol​ny​ku​bin​.sk), pro­zaik Ján Joha­ni­des, biat­lo­nis­t­ka Mar­ti­na Hali­ná­ro­vá, bežec na lyžiach Mar­tin Baj­či­čák, fut­ba­lis­ta Matúš Kozá­čik (Wiki­pe­dia).

Trni­ny bola opev­ne­ným hra­dis­kom už v obdo­bí Veľ­kej Mora­vy. Pôvod náz­vu Kubín je odvo­de­ný od ozna­če­nia pries­to­ru, kto­rý zaha­ľu­jú kúdo­ly dymu. V stre­do­ve­ku mes­to nies­lo názov Klu­bín (dol​ny​ku​bin​.sk). V stre­do­ve­ku obchod­nú ces­tu cez Kom­jat­nú, Dol­ný Kubín, Tvrdo­šín, Orav­skú Pol­ho­ru, Zywiec a Wie­licz­ku nazý­va­li soľ­ná, využí­va­la sa na dovoz soli a iných tova­rov. V 14. sto­ro­čí boli zalo­že­né obce, kto­ré v súčas­nos­ti tvo­ria prí­mest­ské čas­ti Dol­né­ho Kubí­na: Zás­ka­lie, Veľ­ký Bys­te­rec, Malý Bys­te­rec, Beňo­va Leho­ta, Medzi­hrad­né, Srňa­cie, Mok­raď, Kňa­žia. Mes­to sa roz­ví­ja­lo ako reme­sel­níc­ko – roľ­níc­ka osa­da. Roz­vi­nu­té bolo naj­mä kame­nár­stvo. Začiat­kom 14. sto­ro­čia sa spo­mí­na baňa na kameň pre výro­bu mle­cích pros­tried­kov – žar­no­vov. V roku 1558 sa maji­teľ­mi orav­ské­ho pan­stva sta­li Tur­zo­vi.

V roku 1604 mes­to spus­to­ši­li Boč­ka­jo­vi haj­dú­si, pod­pá­li­li obec, osta­lo len 7 domov. Avšak už v roku 1624 žilo v Kubí­ne 67 rodín a asi 340 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). V roku 1632 gróf Gaš­par Illeš­há­zy za roč­ný popla­tok 400 zla­tých oslo­bo­dil jeho oby­va­te­ľov od robot­ných povin­nos­tí a pový­šil ich na meš­ťa­nov. Ude­lil mu prá­vo konať týž­den­né trhy a dva výroč­né jar­mo­ky (dol​ny​ku​bin​.sk a Wiki­pe­dia). Po roku 1712 sa stal Dol­ný Kubín síd­lom Orav­skej župy. V rokoch 171516 si Ora­va uži­la zamrz­nu­té roky – ešte v júni mrz­lo a v sep­tem­bri priš­la nová zima. Rok 1813 je rokom straš­nej povod­ne, zača­lo sa s budo­va­ním vod­nej nádr­že. V roku 1858 vznik­la Spo­loč­nosť Čap­lo­vi­čo­vej kniž­ni­ce, kto­rá sa sta­ra­la o dar Vav­rin­ca Čap­lo­vi­ča mes­tu – kniž­ni­ca mala 45 000 zväz­kov (Wiki­pe­dia).


Dol­ný Kubín, in Hun­ga­rian Alsó­ku­bin, and in Ger­man Unter­ku­bin, is a dis­trict town in the Žili­na Regi­on. It is situ­ated at an ele­va­ti­on of 468 meters abo­ve sea level, cove­ring an area of 55 km², and is home to app­ro­xi­ma­te­ly 19,000 resi­dents (Wiki­pe­dia). Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Dol­ný Kubín inc­lu­de Jan­ko Matúš­ka, the aut­hor of the Slo­vak ant­hem, poet Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Vav­ri­nec Čap­lo­vič, pro­se wri­ter Ladi­slav Náda­ši Jégé, Andrej Rad­lin­ský (dol​ny​ku​bin​.sk), pro­se wri­ter Ján Joha­ni­des, biat­hle­te Mar­ti­na Hali­ná­ro­vá, cross-​country skier Mar­tin Baj­či­čák, and foot­bal­ler Matúš Kozá­čik (Wiki­pe­dia).

Trni­ny ser­ved as a for­ti­fied sett­le­ment during the Gre­at Mora­vian peri­od. The name Kubín is deri­ved from the term deno­ting an area enve­lo­ped in smo­ke clouds. In the medie­val era, the town was kno­wn as Klu­bín (dol​ny​ku​bin​.sk). During the Midd­le Ages, a tra­de rou­te pas­sing through Kom­jat­ná, Dol­ný Kubín, Tvrdo­šín, Orav­ská Pol­ho­ra, Zywiec, and Wie­licz­ka was cal­led the salt rou­te, used for impor­ting salt and other goods. In the 14th cen­tu­ry, vil­la­ges were estab­lis­hed, which cur­ren­tly form subur­ban parts of Dol­ný Kubín: Zás­ka­lie, Veľ­ký Bys­te­rec, Malý Bys­te­rec, Beňo­va Leho­ta, Medzi­hrad­né, Srňa­cie, Mok­raď, and Kňa­žia. The town deve­lo­ped as a craft and far­ming sett­le­ment, with sto­ne­ma­son­ry being a par­ti­cu­lar­ly deve­lo­ped tra­de. In the ear­ly 14th cen­tu­ry, a quar­ry for sto­nes used in the pro­duc­ti­on of grin­ding tools (mills­to­nes) is men­ti­oned. In 1558, the Tur­zo fami­ly beca­me owners of the Ora­va estate.

In 1604, the town was rava­ged by Bocs­kai­’s haj­duks; they set fire to the vil­la­ge, lea­ving only seven hou­ses stan­ding. Howe­ver, by 1624, Dol­ný Kubín had 67 fami­lies and around 340 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). In 1632, Count Gaš­par Illeš­há­zy libe­ra­ted its inha­bi­tants from serf­dom duties for an annu­al fee of 400 gold coins and ele­va­ted them to burg­hers. He gran­ted the town the right to hold week­ly mar­kets and two annu­al fairs (dol​ny​ku​bin​.sk and Wiki­pe­dia). After 1712, Dol­ný Kubín beca­me the seat of the Ora­va coun­ty. In 1715 – 16, Ora­va expe­rien­ced fro­zen years — June was still cold, and a new win­ter arri­ved in Sep­tem­ber. The year 1813 saw a ter­rib­le flo­od, lea­ding to the cons­truc­ti­on of a reser­vo­ir. In 1858, the Čap­lo­vič Lib­ra­ry Socie­ty was estab­lis­hed, taking care of the dona­ti­on of Vav­ri­nec Čap­lo­vič to the town — the lib­ra­ry held 45,000 volu­mes (Wiki­pe­dia).


Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, České, Česko, Južná Morava, Krajina, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Strážnice

Hits: 2434

Stráž­ni­ce sú malým mes­tom pri hra­ni­ciach zo Slo­ven­skom na juhu Mora­vy. Tak­po­ve­diac na skok od Ska­li­ce.

Nemec­ky názov je Strass­nitz. Žije tu viac tak­mer 6 tisíc oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia CZ). V 5. sto­ro­čí na mies­te dneš­ných Stráž­nic posta­vi­li Slo­va­nia osa­du. Pred nimi tu žili 4 sto­ro­čie pred n. l. Kel­ti a od kon­ca 1. sto­ro­čia Ger­má­ni (Ská­cel). Počiat­ky Stráž­nic sú spo­jo­va­né s upev­ňo­va­ním hra­níc čes­ké­ho štá­tu v dobe vlá­dy Pře­mys­la Ota­ka­ra II., v dru­hej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia. Aj meno mes­ta je odvo­dzo­va­né od stráž­nej fun­kcie. Stráž­nic­ký hrad bol posta­ve­ný v roku 1260. O veľ­ký roz­mach mes­ta sa zaslú­žil hej­tman Petr Stráž­nic­ký. Začiat­kom 15. sto­ro­čia kúpi­li mes­to Žero­tí­nov­ci, kto­rí pod­po­ro­va­li brat­ríc­ke škols­tvo. Takú­to ško­lu v rokoch 16045 nav­šte­vo­val Ján Ámos Komen­ský, kto­rý tu mal tetu. V máji 1605 bolo mes­to vypá­le­né (Vra­ti­slav­ský).

Domi­nan­tou mes­ta je Stráž­ní bílá věž z roku 1615 (straz​ni​ce​-mes​to​.cz). O vybu­do­va­ní náro­do­pis­né­ho múzea v prí­ro­de sa zača­lo uva­žo­vať počiat­kom 20. sto­ro­čia. Avšak až v roku 1973 sa zača­lo z jeho výstav­bou (skan​zens​traz​ni​ce​.cz). Na pre­lo­me júna a júla sa tu koná­va­jú folk­lór­ne fes­ti­va­ly (Vra­ti­slav­ský).


Stráž­ni­ce is a small town loca­ted near the bor­ders with Slo­va­kia in sout­hern Mora­via, prac­ti­cal­ly a sto­ne­’s throw from Skalica.

In Ger­man, it is cal­led Strass­nitz. App­ro­xi­ma­te­ly 6,000 inha­bi­tants live here (Wiki­pe­dia CZ). In the 5th cen­tu­ry, Slavs built a sett­le­ment in the area that is now Stráž­ni­ce. Pri­or to them, Celts inha­bi­ted the regi­on four cen­tu­ries befo­re Christ, fol­lo­wed by Ger­mans from the end of the 1st cen­tu­ry (Ská­cel). The begin­nings of Stráž­ni­ce are asso­cia­ted with the for­ti­fi­ca­ti­on of the Czech sta­te bor­ders during the rule of Pře­mysl Ota­kar II in the second half of the 13th cen­tu­ry. The city­’s name itself is deri­ved from its guar­ding func­ti­on. Stráž­ni­ce Cast­le was built in 1260. Cap­tain Petr Stráž­nic­ký pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in the city­’s deve­lop­ment. In the ear­ly 15th cen­tu­ry, the Žero­tín fami­ly pur­cha­sed the city, sup­por­ting fra­ter­nal edu­ca­ti­on. In 1604 – 1605, Ján Ámos Komen­ský, who had an aunt in the city, atten­ded such a scho­ol. In May 1605, the city was bur­ned down (Vra­ti­slav­ský).

The town’s domi­nant fea­tu­re is the Whi­te Tower of Stráž­ni­ce, built in 1615 (straz​ni​ce​-mes​to​.cz). Con­si­de­ra­ti­on for the estab­lish­ment of an eth­nog­rap­hic open-​air muse­um began in the ear­ly 20th cen­tu­ry. Howe­ver, it was only in 1973 that cons­truc­ti­on com­men­ced (skan​zens​traz​ni​ce​.cz). Folk­lo­re fes­ti­vals take pla­ce here at the turn of June and July (Vra­ti­slav­ský).


Stráž­ni­ce ist eine kle­i­ne Stadt in der Nähe der Gren­ze zur Slo­wa­kei im Süden von Mäh­ren, prak­tisch einen Kat­zens­prung von Ska­li­ca entfernt.

Auf Deutsch wird es Strass­nitz genannt. Etwa 6.000 Ein­woh­ner leben hier (Wiki­pe­dia CZ). Im 5. Jahr­hun­dert errich­te­ten Sla­wen eine Sied­lung an der Stel­le des heuti­gen Stráž­ni­ce. Vor ihnen leb­ten Kel­ten in der Regi­on vier Jahr­hun­der­te vor Chris­tus, gefolgt von Ger­ma­nen ab Ende des 1. Jahr­hun­derts (Ská­cel). Die Anfän­ge von Stráž­ni­ce sind mit der Befes­ti­gung der tsche­chis­chen Sta­atsg­ren­zen wäh­rend der Herrs­chaft von Pře­mysl Ota­kar II. in der zwe­i­ten Hälf­te des 13. Jahr­hun­derts ver­bun­den. Der Name der Stadt selbst lei­tet sich von ihrer Schutz­funk­ti­on ab. Die Stráž­ni­ce Burg wur­de 1260 erbaut. Haupt­mann Petr Stráž­nic­ký spiel­te eine bede­uten­de Rol­le in der Ent­wick­lung der Stadt. Anfang des 15. Jahr­hun­derts erwarb die Fami­lie Žero­tín die Stadt, die die Bru­ders­chafts­bil­dung unters­tütz­te. In den Jah­ren 1604 – 1605 besuch­te Ján Ámos Komen­ský, der hier eine Tan­te hat­te, eine sol­che Schu­le. Im Mai 1605 wur­de die Stadt nie­der­geb­rannt (Vra­ti­slav­ský).

Das domi­nie­ren­de Merk­mal der Stadt ist der Wei­ße Turm von Stráž­ni­ce, der 1615 erbaut wur­de (straz​ni​ce​-mes​to​.cz). Über­le­gun­gen zur Grün­dung eines eth­no­gra­fis­chen Fre­i­licht­mu­se­ums began­nen zu Beginn des 20. Jahr­hun­derts. Die Bau­ar­be­i­ten began­nen jedoch erst im Jahr 1973 (skan​zens​traz​ni​ce​.cz). Folk­lo­re­fes­ti­vals fin­den hier zur Wen­de von Juni und Juli statt (Vra­ti­slav­ský).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

Hits: 3783

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 2001 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 17101716 zasia­hol mes­to mor, v roku 15931625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).


Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,2001,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Poľské, Poľsko, Typ krajiny

Kráľovské mesto Krakov

Hits: 3885

Kra­kov som mal mož­nosť nav­ští­viť na veľ­mi krát­ku dobu. Urči­te sa stal objek­tom môj­ho záuj­mu v najb­liž­ších rokoch. Je dru­hým naj­väč­ším mes­tom Poľ­ska s 800 tisíc­mi oby­va­teľ­mi (top​ky​.sk), jeho roz­lo­ha je 327 km2. V roku 1791 tu žilo 23 591 oby­va­te­ľov, v roku 1900 85 300, v roku 1945 tak­mer 300 000 (wiki­pe­dia). V met­ro­po­lit­nej oblas­ti žije 1.3 mili­ó­na oby­va­te­ľov. Poľ­ské pome­no­va­nie je Kra­ków [kra­kuf], nemec­ké Kra­kau. Leží na hor­nom toku Vis­ly (wiki​pe​dia​.sk). Pome­no­va­nia pochá­dza od knie­ža­ťa Kra­ka (Dlugosz,1961). V Poľ­sku je pova­žo­va­ný za Slo­va­na, avšak veľ­mi prav­de­po­dob­ne to bol Kelt. Jeho kelt­ské meno zne­lo asi Car­ragh (Wiki­pe­dia CZ).

Kra­kov je mes­tom kul­tú­ry, fes­ti­va­lov, celý rok sú na uli­ciach pou­lič­ní muzi­kan­ti v dobo­vých šatách (sme​.sk). Oblasť sta­ré­ho mes­ta spo­lu s his­to­ric­kou zástav­bou je od roku 1978 na zozna­me sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho dedič­stva UNESCO (Wiki­pe­dia CZ). Kra­kov je iba jed­ným zo šies­tich miest na sve­te, v kto­rých je obraz Leonar­da da Vin­ci­ho. Jeho Dáma s hra­nos­ta­jom je vysta­ve­ná v múzeu Czar­to­ryj­ských (sme​.sk).

Počas dru­hej sve­to­vej voj­ny malo mes­to Kra­kov šťas­tie, zosta­lo nepo­ru­še­ný (top​ky​.sk). V Sta­rom mes­te je množ­stvo his­to­ric­kých budov, v celom mes­te je viac ako 6 tisíc his­to­ric­kých objek­tov (wiki​pe​dia​.sk). Col­le­gium Maius je naj­star­šia budo­va uni­ver­zi­ty v Poľ­sku, pochá­dza z 15. sto­ro­čia. Pat­rí jed­nej z naj­star­ších európ­skych uni­ver­zít – Kra­kov­skej jage­lov­skej, zalo­že­nej v roku 1364Rynek Głó­wny je veľ­ké stre­do­ve­ké trho­vis­ko, naj­väč­šie poľ­ské, dve­sto met­rov širo­ké a 200 met­rov dlhé. Bolo zalo­že­né v roku 1257 (top​ky​.sk). Nachá­dza sa tu kos­tol Pan­ny Márie, kto­ré­ho dve veže sa výraz­ne od seba odli­šu­jú. V stre­de námes­tia sa nachá­dza­jú Sukien­ni­ce (Dom súken­ní­kov), kde sa kedy­si obcho­do­va­lo s tex­ti­lom. Dnes sa tu pre­dá­va­jú reme­sel­né výrob­ky a suve­ní­ry a na pre­zen­tu­je sa poľ­ské výtvar­né ume­nie 19. sto­ro­čia (nomad​.sk).

Marián­sky kos­tol je dru­hý chrám, kto­rý bol zni­če­ný počas tatár­skych nájaz­dov, dneš­ná podo­ba je rekon­štruk­ci­ou z 15. sto­ro­čia (top​ky​.sk). Jeho zvlášt­nos­ťou je jed­no z naj­väč­ších stre­do­ve­kých súso­ší z 15. sto­ro­čia, kto­ré vytvo­ril Wit Stwosz. Tvo­rí ho 12 pozlá­te­ných a polych­ró­mo­va­ných postáv z lipo­vé­ho dre­va, kto­ré sú veľ­mi pre­cíz­ne opra­co­va­né. Na námes­tí sa nachá­dza aj šik­má veža Ratusz, kto­rá je vyso­ká 70 met­rov a jej odchý­le­nie 55 cm spô­so­bi­la vích­ri­ca v roku 1703 (sme​.sk).

Krá­ľov­ský hrad – Wawel je sym­bo­lom Poľ­ska, srd­com poľ­skej his­tó­rie. 500 rokov bol síd­lom poľ­ských krá­ľov. Bol koru­no­vač­ným mes­tom aj potom, čo sa Var­ša­va sta­la hlav­ným mes­tom. Prvá pev­nosť tu stá­la už v 11. sto­ro­čí, dneš­ný hrad pochá­dza zo 16. sto­ro­čia. Wawel­ská kated­rá­la bola dokon­če­ná v roku 1364 (top​ky​.sk). Vo Wawe­li sa nachá­dza obrí zvon Zyg­mun­da, kto­rý je tre­tím naj­ťaž­ším zvo­nom na sve­te. Váži 18 ton, je vyso­ký 199 cm, prie­mer má 242 cm, hru­bý od 7 do 21 cm, na jeho roz­ký­va­nie je tre­ba 10 mužov. Je o 350 rokov star­ší ako Big Ben v Lon­dý­ne. Odlial ho Hans Beham za krá­ľa Žig­mun­da I. Sta­ré­ho v roku 1520. Rozo­zvu­čí sa na Via­no­ce, Nový rok, Veľ­kú noc a na iné nábo­žen­ské sviat­ky (sme​.sk).

Neďa­le­ko od cen­tra sa nachá­dza­jú nezvy­čaj­né tva­ro­va­né kop­ce, kto­ré sa podo­ba­jú na nie­koľ­ko­pos­cho­do­vé tor­ty ozdo­be­né špi­rá­lo­vi­tý­mi chod­ník­mi. Väč­ši­na z nich bola navŕ­še­ná člo­ve­kom s dre­ve­ným zákla­dom. Arche­oló­go­via sa dom­nie­va­jú, že sys­tém kop­cov tvo­rí aký­si astro­no­mic­ký kalen­dár Kel­tov. Naj­viac opra­de­ný poves­ťa­mi je Krze­mi­on­ky – kopec Kra­ku­sakto­rý je mohy­lou dáv­ne­ho vod­cu Kra­ku­sa. Je vyso­ký tak­mer 17 met­rov a bol posta­ve­ný prav­de­po­dob­ne v 7. sto­ro­čí. Z kop­ca Kos­ciusz­ki vám bude ležať pri nohách celý Kra­kov (sme​.sk). 

Kra­kov vzni­kol oko­lo roku 800, bol posta­ve­ný obran­ný hrad Vis­la­nov na kri­žo­vat­ke obchod­ných ciest. Kon­com 9. sto­ro­čia bol súčas­ťou Veľ­kej Mora­vy. V 10. sto­ro­čí bol posta­ve­ný hrad Wawel a oko­lo roku 999 sa mes­to sta­lo súčas­ťou Poľ­ska. V 14. až 16. sto­ro­čí mes­to pre­kvi­ta­lo, bolo hlav­ným mes­tom, od roku 1320 koru­no­vač­ným mes­tom (wiki​pe​dia​.sk). Do roku 1734 (Wiki­pe­dia CZ). Od roku 1795 do 1809 a násled­ne po roku 1846 pat­ri­lo do Rakúsko-​Uhorskej monar­chie. V obdo­bí 18091815 bol Kra­kov súčas­ťou Var­šav­ské­ho knie­žat­stva. Po roku 1918 je mes­to opäť súčas­ťou Poľ­ska. Po roku 1945 sa vďa­ka prie­my­sel­né­mu stre­dis­ku Nowa Huta stal mes­tom s naj­väč­ším meta­lur­gic­kým závo­dom v Poľ­sku (wiki​pe​dia​.sk).

Povesť o Kra­ko­vi a dra­kov vra­ví, že v dáv­nych dobách sa v ska­lách usa­dil nebez­peč­ný sed­mo­hla­vý drak. Tyra­ni­zo­val oby­va­te­ľov, napá­dal doby­tok, nikto sa jej neve­del posta­viť. Až sa pri­hlá­sil mla­dý kraj­čír. Napl­nil ovcu sírou, poma­zal ju krvou a pred­ho­dil ju dra­ko­vi. Drak ovcu zožral, ale v bru­chu sa mu vznie­til oheň. Pre­to sa šiel napiť vody do Vis­ly. Hlta­vo pil, až vybu­chol. Za odme­nu dostal za ženu prin­cez­nú a kráľ Krak pre­nie­sol svo­je síd­lo na Wawel­ský kopec a zalo­žil mes­to Kra­kov (Zaple­ta­lo­vá).

Kra­kov ponú­ka boha­tý kul­túr­ny prog­ram počas celé­ho roka. V júni sa kona­jú Dni Kra­ko­va s množ­stvo kon­cer­tov, diva­del­ných pred­sta­ve­ní. Laj­ko­nik je veľ­trh ľudo­vé­ho ume­nia a sláv­nosť zalo­že­ná na prí­be­hu plt­ní­ka, kto­rý pora­zil Tatá­rov pre­zle­če­ním sa za chá­na. Zná­me sú orga­no­vé kon­cer­ty na pred­mes­tí v opát­ske Tyniec. Od mája do sep­tem­bra sa koná Bie­ná­le gra­fi­ky. Koniec mája pat­rí Kra­kov­ské­mu fil­mo­vé­mu fes­ti­va­lu, kde sa súťa­ží o cenu Zla­té­ho dra­ka. Osob­nos­ti Kra­ko­wa: fil­má­ri Andr­zej Vaj­da, Roman Polan­ski (top​ky​.sk), astro­nóm, vedec Miku­láš Koper­nik, čes­ký a uhor­ský kráľ Vla­di­slav II. Jage­lov­ský, komor­ský gór Ján III. Tur­zo, pod­ni­ka­teľ a záchran­ca židov Oskar Schind­ler, pápež Ján Pavol II. (Karol Woj­ty­la), herec a reži­sér Jer­zy Stuhr, tenis­t­ka Agniesz­ka Radwan­ska, pilot for­mu­ly 1 Robert Kubi­ca (wiki​pe​dia​.sk). V cen­tre je plno reštau­rá­ií, bis­tier, piz­zé­rií, kaviar­ní a čoko­lá­dov­ní. Na uli­ciach dostať prac­lí­ky – obwar­zan­ky. Množ­stvo nápo­jov zo sla­du a chme­ľu, veľ­mi veľ­ký výber mor­ských rýb a plo­dov, napriek veľ­kej vzdia­le­nos­ti od mora (Fol­ta). Všet­ky uli­ce pek­ne do seba zapa­da­jú, ťaž­ko vás prek­va­pí moder­ná budo­va. Palá­ce, syna­gó­gy, zapria­hnu­té kone vás pre­ne­sú do dáv­nej minu­los­ti. Na pre­chádz­ke mes­tom sa je na čo poze­rať. Nie nadar­mo je Kra­kov pre­zý­va­ný aj mes­tom krá­ľov (Koc­zo­vá).


**English:**
I had the oppor­tu­ni­ty to visit Kra­kow for a very short time. It cer­tain­ly beca­me an object of my inte­rest for the coming years. It is the second-​largest city in Poland with 800,000 inha­bi­tants (top​ky​.sk), cove­ring an area of 327 km². In 1791, 23,591 peop­le lived here, in 1900, 85,300, and in 1945, almost 300,000 (wiki­pe­dia). The met­ro­po­li­tan area is home to 1.3 mil­li­on resi­dents. The Polish name is Kra­ków [kra­kuf], Ger­man Kra­kau. It lies on the upper cour­se of the Vis­tu­la River (wiki​pe​dia​.sk). The name comes from Prin­ce Krak (Dlu­gosz, 1961). In Poland, he is con­si­de­red a Slav, but most like­ly, he was a Celt. His Cel­tic name was pro­bab­ly Car­ragh (Wiki­pe­dia CZ).

Kra­kow is a city of cul­tu­re, fes­ti­vals, with stre­et musi­cians in peri­od cos­tu­mes throug­hout the year (sme​.sk). The Old Town, along with its his­to­ric buil­dings, has been on the UNESCO World Heri­ta­ge List sin­ce 1978 (Wiki­pe­dia CZ). Kra­kow is one of six cities in the world to have a pain­ting by Leonar­do da Vin­ci. His Lady with an Ermi­ne is exhi­bi­ted in the Czar­to­rys­ki Muse­um (sme​.sk).

During World War II, Kra­kow was for­tu­na­te to remain unda­ma­ged (top​ky​.sk). In the Old Town, the­re are nume­rous his­to­ri­cal buil­dings, with over 6,000 his­to­ri­cal objects throug­hout the city (wiki​pe​dia​.sk). Col­le­gium Maius is the oldest buil­ding of the Uni­ver­si­ty of Kra­kow, dating back to the 15th cen­tu­ry. It belo­ngs to one of the oldest Euro­pe­an uni­ver­si­ties – the Jagiel­lo­nian Uni­ver­si­ty, foun­ded in 1364. Rynek Głó­wny is a lar­ge medie­val mar­ket squ­are, the lar­gest in Poland, two hun­dred meters wide and two hun­dred meters long. It was foun­ded in 1257 (top​ky​.sk). The squ­are fea­tu­res the Church of Our Lady with towers that sig­ni­fi­can­tly dif­fer from each other. In the cen­ter of the squ­are are the Cloth Hall (Sukien­ni­ce), whe­re tex­ti­le tra­de once took pla­ce. Today, it sells craft pro­ducts and sou­ve­nirs whi­le sho­wca­sing Polish visu­al arts from the 19th cen­tu­ry (nomad​.sk).

St. Mary­’s Basi­li­ca is the second church des­tro­y­ed during the Tar­tar inva­si­ons, and its cur­rent form is a recons­truc­ti­on from the 15th cen­tu­ry (top​ky​.sk). Its uni­qu­e­ness lies in one of the lar­gest medie­val sculp­tu­res from the 15th cen­tu­ry, cre­a­ted by Wit Stwosz. It con­sists of 12 gil­ded and polyc­hro­med lime-​wood figu­res, fine­ly craf­ted. The lea­ning Ratusz Tower, 70 meters high with a devia­ti­on of 55 cm cau­sed by a storm in 1703, is also loca­ted on the squ­are (sme​.sk).

Wawel Roy­al Cast­le is a sym­bol of Poland, the heart of Polish his­to­ry. For 500 years, it was the resi­den­ce of Polish kings. It remai­ned the coro­na­ti­on city even after War­saw beca­me the capi­tal. The first for­tress was here in the 11th cen­tu­ry, and the cur­rent cast­le dates back to the 16th cen­tu­ry. Wawel Cat­hed­ral was com­ple­ted in 1364 (top​ky​.sk). In Wawel, the­re is the giant bell Zyg­munt, the third hea­viest bell in the world. Weig­hing 18 tons, 199 cm high, with a dia­me­ter of 242 cm, it is 350 years older than Big Ben in Lon­don. It was cast by Hans Beham for King Sigis­mund I the Old in 1520. It rings on Chris­tmas, New Year, Eas­ter, and other reli­gi­ous holi­da­ys (sme​.sk).

Near the cen­ter, the­re are unu­su­al­ly sha­ped hills resem­bling multi-​tiered cakes deco­ra­ted with spi­ral paths. Most of them were man-​made with a wooden base. Archa­e­olo­gists belie­ve this hill sys­tem forms some Cel­tic astro­no­mi­cal calen­dar. The most sur­roun­ded by legends is Krze­mi­on­ki – the Kra­kus Mound, a mound of an ancient lea­der Kra­kus. It is almost 17 meters high and was pro­bab­ly built in the 7th cen­tu­ry. From the Kos­ciusz­ko Mound, the enti­re Kra­kow lies at your feet (sme​.sk).

Kra­kow was foun­ded around the year 800 as a defen­si­ve cast­le on the cross­ro­ads of tra­de rou­tes. In the late 9th cen­tu­ry, it was part of Gre­at Mora­via. In the 10th cen­tu­ry, Wawel Cast­le was built, and around 999, the city beca­me part of Poland. In the 14th to the 16th cen­tu­ries, the city flou­ris­hed, beco­ming the capi­tal and the coro­na­ti­on city sin­ce 1320 (wiki​pe​dia​.sk). Until 1734 (Wiki­pe­dia CZ). From 1795 to 1809 and then after 1846, it belo­n­ged to the Austro-​Hungarian Empi­re. In the peri­od 1809 – 1815, Kra­kow was part of the Duchy of War­saw. After 1918, the city is again part of Poland. After 1945, thanks to the indus­trial cen­ter Nowa Huta, it beca­me a city with the lar­gest ste­e­lworks in Poland (wiki​pe​dia​.sk).

The legend of Kra­kow and the dra­gon says that in ancient times, a dan­ge­rous seven-​headed dra­gon sett­led in the rocks. It tyran­ni­zed the inha­bi­tants, attac­ked lives­tock, and no one could oppo­se it. Until a young tai­lor appe­a­red. He fil­led a she­ep with sul­fur, sme­a­red it with blo­od, and threw it to the dra­gon. The dra­gon ate the she­ep, but a fire igni­ted in his sto­mach. So he went to drink water from the Vis­tu­la River. He drank gre­e­di­ly until he explo­ded. As a reward, he got the prin­cess for a wife, and King Krak moved his seat to Wawel Hill and foun­ded the city of Kra­kow (Zaple­ta­lo­vá).

Kra­kow offers a rich cul­tu­ral prog­ram throug­hout the year. In June, the Days of Kra­kow are held with many con­certs and the­a­ter per­for­man­ces. Laj­ko­nik is a folk art fair and a celeb­ra­ti­on based on the sto­ry of a raft­man who defe­a­ted the Tatars by dis­gu­ising him­self as the­ir lea­der. Organ con­certs in the subur­ban Tyniec Abbey are well-​known. From May to Sep­tem­ber, the Bien­nial of Grap­hic Arts takes pla­ce. The end of May belo­ngs to the Kra­kow Film Fes­ti­val, whe­re the Gol­den Dra­gon award is con­tes­ted. Per­so­na­li­ties of Kra­kow: film­ma­kers Andr­zej Waj­da, Roman Polan­ski (top​ky​.sk), astro­no­mer, scien­tist Nico­laus Coper­ni­cus, Czech and Hun­ga­rian King Vla­dis­laus II Jagiel­lon, cham­ber­lain Jan III Tur­zo, entrep­re­ne­ur and savi­or of Jews Oskar Schind­ler, Pope John Paul II (Karol Woj­ty­la), actor and direc­tor Jer­zy Stuhr, ten­nis pla­y­er Agniesz­ka Radwan­ska, For­mu­la 1 pilot Robert Kubi­ca (wiki​pe​dia​.sk). The cen­ter is full of res­tau­rants, bis­tros, piz­ze­rias, cafes, and cho­co­la­te shops. On the stre­ets, you can get bagels – obwar­zan­ki. A varie­ty of malt and hop drinks, a wide selec­ti­on of sea fish and fru­its, des­pi­te the gre­at dis­tan­ce from the sea (Fol­ta). All the stre­ets fit toget­her nice­ly; it’s hard to be sur­pri­sed by modern buil­dings. Pala­ces, syna­go­gu­es, har­nes­sed hor­ses will tran­s­port you to the dis­tant past. The­re­’s a lot to see on a city walk. It’s no won­der Kra­kow is also cal­led the city of kings (Koc­zo­vá).


**Polish:**
Mia­łem okaz­ję odwie­dzić Kra­ków bar­dzo krót­ko. Z pewno­ścią stał się obiek­tem moje­go zain­te­re­so­wa­nia na najb­li­żs­ze lata. To dru­gie co do wiel­ko­ści mias­to w Pols­ce, lic­zące 800 tysi­ęcy miesz­ka­ńców (top​ky​.sk), zaj­mu­je obszar 327 km². W 1791 roku miesz­ka­ło tu 23 591 osób, w 1900 roku 85 300, a w 1945 roku nie­mal 300 000 (wiki­pe­dia). W obszar­ze met­ro­po­li­tal­nym żyje 1,3 mili­ona miesz­ka­ńców. Pol­ska nazwa to Kra­ków [kra­kuf], nie­miec­ka Kra­kau. Leży nad gór­nym bie­giem Wisły (wiki​pe​dia​.sk). Nazwa wywo­dzi się od ksi­ęcia Kra­ku­sa (Dłu­gosz, 1961). W Pols­ce uwa­ża się go za Sło­wia­na, ale najp­ra­wdo­po­dob­niej był Celt. Jego cel­tyc­kie imię to pra­wdo­po­dob­nie Car­ragh (Wiki­pe­dia CZ).

Kra­ków to mias­to kul­tu­ry, fes­ti­wa­li, z ulicz­ny­mi muzy­ka­mi w kos­tiu­mach z różnych epok przez cały rok (sme​.sk). Sta­re Mias­to wraz z zabyt­ko­wą zabu­do­wą figu­ru­je na Liście Świa­to­we­go Dzie­dzict­wa UNESCO od 1978 roku (Wiki­pe­dia CZ). Kra­ków jest jed­nym z sze­ściu miast na świe­cie, w któ­rych znaj­du­je się obraz Leonar­da da Vin­ci. Jego Dama z Gro­nos­ta­jem jest eks­po­no­wa­na w Muze­um Czar­to­rys­kich (sme​.sk).

W cza­sie II woj­ny świa­to­wej Kra­ków miał szc­zęście, że pozos­tał niet­kni­ęty (top​ky​.sk). Na Sta­rym Mie­ście znaj­du­je się licz­ba his­to­rycz­nych budo­wli, a w całym mie­ście ponad 6 tysi­ęcy obiek­tów his­to­rycz­nych (wiki​pe​dia​.sk). Col­le­gium Maius to naj­stars­zy budy­nek Uni­wer­sy­te­tu Jagiel­lo­ńs­kie­go pocho­dzący z XV wie­ku. Nale­ży do jed­ne­go z naj­stars­zych uni­wer­sy­te­tów euro­pej­skich – Uni­wer­sy­te­tu Jagiel­lo­ńs­kie­go, zało­żo­ne­go w 1364 roku. Rynek Głó­wny to duży śred­ni­owiecz­ny rynek, naj­wi­ęks­zy w Pols­ce, dwus­tu­met­ro­wej sze­ro­ko­ści i dłu­go­ści. Został zało­żo­ny w 1257 roku (top​ky​.sk). Na pla­cu stoi Kości­ół Mariac­ki z wie­ża­mi różni­ący­mi się od sie­bie znac­ząco. W cen­trum pla­cu znaj­du­ją się Sukien­ni­ce, gdzie kie­dyś hand­lo­wa­no teks­ty­lia­mi. Dzi­siaj spr­ze­da­je się tu ręko­dzie­ła i pami­ąt­ki, a pre­zen­to­wa­ne jest pol­skie malarst­wo z XIX wie­ku (nomad​.sk).

Bazy­li­ka Mariac­ka to dru­gi kości­ół zniszc­zo­ny podc­zas najaz­dów Tata­rów, a jego obec­na for­ma to rekons­trukc­ja z XV wie­ku (top​ky​.sk). Jego wyjąt­ko­wo­ść pole­ga na jed­nym z naj­wi­ęks­zych śred­ni­owiecz­nych rze­źb z XV wie­ku, autorst­wa Wita Stwos­za. Skła­da się z 12 pozła­ca­nych i polic­hro­mo­wa­nych posta­ci z dre­wna lipo­we­go, pre­cy­zyj­nie wyko­na­nych. Nachy­lo­na Wie­ża Ratus­za, o wyso­ko­ści 70 met­rów i odchy­le­niu 55 cm spo­wo­do­wa­nym bur­zą w 1703 roku, również znaj­du­je się na pla­cu (sme​.sk).

Zamek Kró­le­ws­ki na Wawe­lu to sym­bol Pol­ski, ser­ce pol­skiej his­to­rii. Przez 500 lat był sie­dzi­bą kró­lów Pol­ski. Pozos­tał mias­tem koro­na­cyj­nym nawet po tym, jak Wars­za­wa sta­ła się sto­li­cą. Pier­ws­za waro­wnia pows­ta­ła tu już w XI wie­ku, a obec­ny zamek pocho­dzi z XVI wie­ku. Kated­ra Wawel­ska zosta­ła uko­ńc­zo­na w 1364 roku (top​ky​.sk). Na Wawe­lu znaj­du­je się gigan­tycz­ny dzwon Zyg­munt, trze­ci co do wiel­ko­ści dzwon na świe­cie. Waży 18 ton, ma 199 cm wyso­ko­ści, śred­ni­cę 242 cm, gru­bo­ść od 7 do 21 cm, do jego dzwo­nie­nia potr­zeb­nych jest 10 mężc­zyzn. Jest o 350 lat stars­zy niż Big Ben w Lon­dy­nie. Odla­ny został przez Han­sa Beha­ma na rzecz kró­la Zyg­mun­ta I Sta­re­go w 1520 roku. Dzwo­ni on w Boże Naro­dze­nie, Nowy Rok, Wiel­ka­noc i inne świ­ęta reli­gij­ne (sme​.sk).

Nie­opo­dal cen­trum znaj­du­ją się nie­zwyk­le uksz­ta­łto­wa­ne wzgór­za przy­po­mi­na­jące tor­ty wie­lo­po­zi­omo­we ozdo­bi­one spi­ral­ny­mi ście­żka­mi. Więks­zo­ść z nich zosta­ła wyko­na­na przez czło­wie­ka na dre­wnia­nym podło­żu. Arche­olo­dzy uwa­ża­ją, że ten sys­tem wzgórz sta­no­wi swe­go rodza­ju kalen­darz astro­no­micz­ny Cel­tów. Naj­bar­dziej otoc­zo­ny legen­da­mi jest Kopiec Kra­ka, Krze­mi­on­ki, któ­ry jest mogi­łą dawnych wład­ców Kra­ku­sa. Ma pra­wie 17 met­rów wyso­ko­ści i został zbu­do­wa­ny pra­wdo­po­dob­nie w VII wie­ku. Z Kop­ca Kościusz­ki roz­po­ście­ra się cały Kra­ków (sme​.sk).

Kra­ków pows­tał oko­ło roku 800 jako zamek obron­ny na skr­zy­żo­wa­niu szla­ków hand­lo­wych. Pod koniec IX wie­ku stał się częścią Wiel­kiej Mora­wy. W X wie­ku zbu­do­wa­no zamek na Wawe­lu, a oko­ło roku 999 mias­to sta­ło się częścią Pol­ski. W XIV do XVI wie­ku mias­to kwi­tło, sta­jąc się sto­li­cą i mias­tem koro­na­cyj­nym od 1320 roku (wiki​pe​dia​.sk). Do 1734 roku (Wiki­pe­dia CZ). Od 1795 do 1809 roku, a następ­nie po 1846 roku, nale­ża­ło do monar­chii austro-​węgierskiej. W okresie

1809 – 1815 Kra­ków był częścią Ksi­ęst­wa Wars­za­ws­kie­go. Po 1918 roku mias­to pono­wnie sta­ło się częścią Pol­ski. Po 1945 roku, dzi­ęki prze­my­sło­we­mu ośrod­ko­wi Nowa Huta, sta­ło się mias­tem z naj­wi­ęks­zą hutą meta­lur­gicz­ną w Pols­ce (wiki​pe​dia​.sk).

Legen­da o Kra­ko­wie i smo­ku mówi, że w dawnych cza­sach nie­bez­piecz­ny smok o sied­miu gło­wach osied­lił się w ska­łach. Tyra­ni­zo­wał miesz­ka­ńców, ata­ko­wał bydło, nikt nie potra­fił mu się prze­ci­ws­ta­wić. Dopie­ro mło­dy kra­wiec zgło­sił się do wal­ki. Wype­łnił owcę siar­ką, poma­zał ją krwią i wrzu­cił smo­ko­wi. Smok zja­dł owcę, ale w jego brzu­chu zapa­lił się ogień. Dla­te­go posze­dł napić się wody z Wisły. Chło­nął ją żarłocz­nie, aż eksp­lo­do­wał. Za nag­ro­dę dostał za żonę ksi­ężnicz­kę, a król Krak prze­ni­ó­sł swo­ją sie­dzi­bę na wzgór­ze wawel­skie i zało­żył mias­to Kra­ków (Zaple­ta­lo­vá).

Kra­ków ofe­ru­je boga­ty prog­ram kul­tu­ral­ny przez cały rok. W czer­wcu odby­wa­ją się Dni Kra­ko­wa z wie­lo­ma kon­cer­ta­mi i przed­sta­wie­nia­mi teat­ral­ny­mi. Laj­ko­nik to jar­mark sztu­ki ludo­wej i świ­ęto opar­te na his­to­rii fli­sa­ka, któ­ry poko­nał Tata­rów przeb­ra­ny za cha­na. Zna­ne są kon­cer­ty orga­no­we na przed­mie­ściu w opac­kim Tyńcu. Od maja do wrze­śnia odby­wa się Bien­na­le Gra­fi­ki. Koniec maja nale­ży do Kra­ko­ws­kie­go Fes­ti­wa­lu Fil­mo­we­go, gdzie rywa­li­zu­je się o Zło­te­go Smo­ka. Oso­bis­to­ści Kra­ko­wa to fil­mo­wcy Andr­zej Waj­da, Roman Pola­ńs­ki (top​ky​.sk), astro­nom i uczo­ny Miko­łaj Koper­nik, czes­ki i węgier­ski król Wła­dy­sław II Jagiel­lo­ńc­zyk, gór­nik komo­ro­wy Ján III. Tur­zo, przed­si­ębi­or­ca i rato­wnik Żydów Oskar Schind­ler, papież Jan Paweł II (Karol Woj­ty­ła), aktor i reży­ser Jer­zy Stuhr, teni­sis­t­ka Agniesz­ka Radwa­ńs­ka, kie­ro­wca For­mu­ły 1 Robert Kubi­ca (wiki​pe​dia​.sk). W cen­trum znaj­du­je się wie­le res­tau­rac­ji, bis­trów, piz­ze­rii, kawiar­ni i cze­ko­la­dziar­ni. Na uli­cach można dostać obwar­zan­ki – chru­pi­ące pie­rście­nie chle­bo­we. Duży wybór piw z jęcz­mie­nia i chmie­lu, mimo dużej odle­gło­ści od mor­za (Fol­ta). Wszys­tkie uli­ce ład­nie do sie­bie pasu­ją; trud­no jest być zaskoc­zo­nym nowoc­zes­nym budyn­kiem. Pała­ce, syna­go­gi, zapr­zęg­ni­ęte konie prze­ni­osą cię do dawnej przes­zło­ści. Spa­cer po mie­ście to pra­wdzi­wa ucz­ta dla oczu. Nie bez powo­du Kra­ków nazy­wa­ny jest także mias­tem kró­lów (Koc­zo­vá).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Senec

Hits: 3404

Senec je men­šie mes­to neďa­le­ko od Bra­ti­sla­vy, ale aj od Trna­vy na juho­zá­pad­nom Slo­ven­sku.

Maďar­ské pome­no­va­nie pre Senec je Szenc, nemec­ké Wart­berg. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 39 km2, na kto­rých žije tak­mer 17 000 oby­va­te­ľov. Zná­me sú Slneč­né jaze­rá (Senec­ké jaze­rá), kto­ré sú význam­nou rekre­ač­nou des­ti­ná­ci­ou Slo­ven­ska. Are­ál vzni­kol v medzi­voj­no­vom obdo­bí. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1252, kde sa Senec spo­mí­na ako Zemch. 13. sto­ro­čí bol Senec pod vply­vom nemec­kej kolo­ni­zá­cie. Nemci si udr­ža­li svo­je vedú­ce posta­ve­nie do kon­ca stre­do­ve­ku. Od roku 1439 sa Senec spo­mí­na ako oppi­dum – mes­teč­ko. V roku 1663 napad­li mes­to Tur­ci. V roku 1715 žilo v Sen­ci asi 1032 oby­va­te­ľov, v roku 1869 2837. V roku 1763 bolo v Sen­ci zeme­tra­se­nie, v roku 1775 zasiah­la mes­to povo­deň. Od decem­bra 1850 je v pre­vádz­ke želez­nič­né spo­je­nie Štú­ro­vo – Bra­ti­sla­va. Medzi prvou a dru­hou sve­to­vou voj­nou doš­lo vyvlast­ne­niu majet­ku Ester­há­zi­ov­cov a k ich pri­de­le­niu kolo­nis­tom z Ora­vy, Kysúc a Mora­vy. Vďa­ka repat­riá­cii po 2. sve­to­vej voj­ne doš­lo, okrem iné­ho, k prí­cho­du tak­mer tisíc Slo­vá­kov do Sen­ca. V mes­te od kon­ca stre­do­ve­ku malo veľ­mi sil­né zastú­pe­nie maďar­ské oby­va­teľ­stvo. Dnes tvo­ria cca 22 % (Wiki​pe​dia​.sk).

V lete sa koná v Sen­ci via­ce­ro pra­vi­del­ných podu­ja­tí: Senec­ké leto, Veľ­ký let­ný kar­ne­val, Troj­k­rá­ľo­vé zim­né plá­va­nie, Záchra­nár­sky Medzi­ná­rod­ný deň detí, Potá­pačs­ký kar­ne­val. Osob­nos­ti mes­ta: spi­so­va­teľ Albert Mol­nár Senc­zi, fut­ba­lis­ta Ján Pop­lu­hár (Wiki​pe​dia​.sk).


Senec is a smal­ler town near Bra­ti­sla­va and also Trna­va in sout­hwes­tern Slovakia.

The Hun­ga­rian name for Senec is Szenc, and in Ger­man, it is cal­led Wart­berg. It covers an area of almost 39 km², with a popu­la­ti­on of near­ly 17,000 inha­bi­tants. The Sun Lakes (Senec­ké jaze­rá) are well-​known and ser­ve as a sig­ni­fi­cant rec­re­a­ti­onal des­ti­na­ti­on in Slo­va­kia. The area was estab­lis­hed during the inter­war peri­od. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1252, whe­re Senec is refer­red to as Zemch. In the 13th cen­tu­ry, Senec was under the influ­en­ce of Ger­man colo­ni­za­ti­on, main­tai­ning its lea­ding posi­ti­on until the end of the Midd­le Ages. Sin­ce 1439, Senec has been refer­red to as an oppi­dum – a small town. In 1663, the town was attac­ked by the Turks. In 1715, around 1032 inha­bi­tants lived in Senec, and by 1869, the num­ber inc­re­a­sed to 2837. In 1763, an eart­hqu­ake struck Senec, and in 1775, the town was hit by a flo­od. Sin­ce Decem­ber 1850, the­re has been a rai­lway con­nec­ti­on bet­we­en Štú­ro­vo and Bra­ti­sla­va. Bet­we­en the two World Wars, the pro­per­ty of the Ester­há­zy fami­ly was con­fis­ca­ted and assig­ned to sett­lers from Ora­va, Kysú­ce, and Mora­via. Due to repat­ria­ti­on after World War II, near­ly a thou­sand Slo­vaks arri­ved in Senec. The town has had a strong repre­sen­ta­ti­on of the Hun­ga­rian popu­la­ti­on sin­ce the end of the Midd­le Ages, cons­ti­tu­ting app­ro­xi­ma­te­ly 22% today.

During the sum­mer, Senec hosts vari­ous regu­lar events, inc­lu­ding Senec Sum­mer, the Grand Sum­mer Car­ni­val, Three Kings Win­ter Swim­ming, Inter­na­ti­onal Chil­dre­n’s Res­cu­er Day, and the Dive­r’s Car­ni­val. Notab­le per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de wri­ter Albert Mol­nár Senc­zi and foot­bal­ler Ján Pop­lu­hár. (Sour­ce: Wiki​pe​dia​.sk)


Szenc egy kisebb város Szlo­vá­kia dél­ny­uga­ti rés­zén, közel Bra­ti­sla­vá­hoz és Trnavához.

Szenc magy­ar neve Szenc, német neve pedig Wart­berg. Majd­nem 39 km² terüle­ten, közel 17 000 lakos él. Ismer­tek a Napfény-​tavak (Senec­ké jaze­rá), mely­ek fon­tos rekre­áci­ós cél­pont­ként szol­gál­nak Szlo­vá­kiá­ban. A terület az első világ­há­bo­rú utá­ni idős­zak­ban jött lét­re. Az első írá­sos emlí­tés 1252-​ből szár­ma­zik, ami­kor Szen­cet Zemch-​ként emlí­tik. A 13. szá­zad­ban Szenc a német tele­pe­sek befo­ly­á­sa alatt állt, ame­ly veze­tő pozí­ci­ó­ját a közép­kor végé­ig meg­tar­tot­ta. 1439 óta Szenc oppi­dum­ként, azaz kis­vá­ros­ként sze­re­pel. 1663-​ban a várost a törökök meg­tá­mad­ták. 1715-​ben Szenc lakos­sá­ga körül­be­lül 1032 fő volt, 1869-​ben pedig már 2837 fő. 1763-​ban Szen­cen föl­dren­gés tör­tént, 1775-​ben pedig az árvíz súj­tot­ta a várost. 1850 decem­be­ré­től van vasú­ti kapc­so­lat Štú­ro­vo és Pozso­ny között. Az első és a máso­dik világ­há­bo­rú között az Ester­há­zy csa­lád vagy­o­nát elko­boz­ták, és az Ora­va, Kysú­ce és Mora­va terüle­té­ről érke­ző tele­pe­sek­nek ítél­ték oda. A máso­dik világ­há­bo­rú utá­ni repat­riá­ció miatt majd­nem ezer szlo­vák érke­zett Szenc­re. A város­nak erős magy­ar lakos­sá­ga volt a közép­kor végé­től, ma körül­be­lül 22%-os ará­ny­ban képviseltetik.

Nyá­ron Szenc szá­mos rends­ze­res ese­mé­ny­nek ad ott­hont, köz­tük a Senec­ké leto (Szen­ci Nyár), a Nagy Nyá­ri Kar­ne­vál, a Három­ki­rá­lyi téli úszás, a Nemzet­közi Gyer­mek­men­tő Nap és a Búvár­ko­dó Kar­ne­vál. A város neves sze­mé­ly­i­sé­gei közé tar­to­zik az író Albert Mol­nár Senc­zi és a lab­da­rú­gó Ján Pop­lu­hár. (For­rás: Wiki​pe​dia​.sk)


Senec je man­ji grad neda­le­ko od Bra­ti­sla­ve, ali i od Trna­ve na jugo­za­pa­du Slovačke.

Mađar­ski naziv za Senec je Szenc, a nemač­ki Wart­berg. Nje­go­va povr­ši­na je goto­vo 39 km², na kojoj živi sko­ro 17 000 sta­nov­ni­ka. Pozna­ta su Sun­ča­na jeze­ra (Senec­ké jaze­rá), koja su zna­čaj­na rekre­a­tiv­na des­ti­na­ci­ja Slo­vač­ke. Ovaj kom­pleks nastao je izme­đu dva svet­ska rata. Prvi pisa­ni spo­men dati­ra iz 1252. godi­ne, kada se Senec pomin­je kao Zemch. Tokom 13. veka, Senec je bio pod uti­ca­jem nemač­ke kolo­ni­za­ci­je, a Nemci su zadr­ža­li svoj vode­ći polo­žaj do kra­ja sredn­jeg veka. Od 1439. godi­ne Senec se spo­min­je kao oppi­dum – grad. Godi­ne 1663, grad je napao Osman­ski car. Godi­ne 1715, Senec je imao oko 1032 sta­nov­ni­ka, a 1869. godi­ne 2837. Godi­ne 1763. Senec je pogo­dio zeml­jot­res, a 1775. grad je zahva­ti­la popla­va. Od decem­bra 1850. godi­ne posto­ji želez­nič­ka veza Štú­ro­vo – Bra­ti­sla­va. Izme­đu Prvog i Dru­gog svet­skog rata doš­lo je do odu­zi­man­ja imo­vi­ne Ester­há­zi­ja i dodel­ji­van­ja dosel­je­ni­ci­ma iz Ora, Kišu­ca i Mora­ve. Zbog repat­ri­ja­ci­je posle Dru­gog svet­skog rata, doš­lo je, izme­đu osta­log, do dolas­ka sko­ro hil­ja­du Slo­va­ka u Senec. Grad je od kra­ja sredn­jeg veka imao snaž­no mađar­sko pred­stavl­jan­je. Danas čine oko 22% sta­nov­ni­štva (Wiki​pe​dia​.sk).

Tokom leta, u Sen­cu se odr­ža­va neko­li­ko redov­nih doga­đan­ja, ukl­ju­ču­ju­ći Senec Sum­mer, Veli­ki letn­ji kar­ne­val, Zim­sko pli­van­je Tro­j­i­ce kral­je­va, Među­na­rod­ni dan spa­ša­van­ja dece, i Pod­vod­ni kar­ne­val. Lič­nos­ti gra­da ukl­ju­ču­ju pis­ca Alber­ta Mol­ná­ra Senc­zi­ja i fud­ba­le­ra Jána Pop­lu­há­ra (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post