České, Česko, Krajina, Mestá, Mestá, Severné Čechy, Typ krajiny, Zahraničie

Chřibská – starodávna, kľukatá

Hits: 1862

Mes­to Chřib­ská leží v naj­zá­pad­nej­šej čas­ti Lužic­kých hôr, v juž­nej čas­ti Šluk­nov­ské­ho výbež­ku. Je obklo­pe­né Kyt­lic­kou pahor­ka­ti­nou, Lužic­kých chr­bá­tom a Jetři­chov­ský­mi ste­na­mi. Na úze­mí Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Lužic­ké hory a CHKO Lab­ské pies­kov­ce a Národ­né­ho par­ku Čes­ké Švaj­čiar­sko. Miest­ne čas­ti mes­ta: Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská, Krás­ne Pole. Žije tu 1399 oby­va­te­ľov (mes​to​-chrib​ska​.cz). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1352, avšak mes­to exis­to­va­lo pod­ľa nápi­su na kame­ni, už pre rokom 1144. Nemec­ký názov je Kre­i­bitz, je slo­van­ské­ho pôvo­du zo slo­va Krzy­wyc­za, vyjad­ru­je mean­dru­jú­ci potok. Súčas­ný názov je sta­ro­čes­ký od slo­va chřib – paho­rok (mes​to​-chrib​ska​.cz). Domi­nan­tou je kos­tol svä­té­ho Jura­ja s farou a krí­žo­vou ces­tou, so štyr­mi kapl­n­ka­mi. Miest­ne vlas­ti­ved­né múze­um je veno­va­né Chřib­skej a jeho rodá­ko­vi Tade­ášo­vi Haen­ke­mu (Infor­mač­ná tabuľa). 

Bola tu naj­star­šia sklár­ska huta v Stred­nej Euró­pe, exis­to­va­la už v roku 1414 (Ale­xan­dr Van­žu­ra). Jej čin­nosť skon­či­la v roku 2007 (Infor­mač­ná tabu­ľa). Po roku 1946 tu dra­ma­tic­ky pokle­sol počet oby­va­te­ľov po odsu­ne Nemcov. Zno­vu­osíd­le­nie nebo­lo úspeš­né. Opus­te­né domy chát­ra­li, boli niče­né, aj mno­ho z nich bolo zbú­ra­ných. Naj­viac v rokoch 1955, 19651967. Boli zbú­ra­né súvis­lé línie poscho­do­vých domov a prak­tic­ky bolo zlik­vi­do­va­né aj námes­tie. Mno­ho cen­ných ľudo­vých domov. Mno­ho tých­to sta­vieb zachrá­ni­li cha­lu­pá­ri, kto­rých počet tak­mer dosa­hu­je počet trva­lo žijú­cich oby­va­te­ľov (mes​to​-chrib​ska​.cz). V mla­dos­ti tu žil Chris­toph Wil­li­bald Gluck (17141787), kto­ré­ho otec bol v rokoch 17221727 les­maj­strom na kame­nic­kom pan­stve Kin­ských (Jiří Kühn).

V oko­lí a pria­mo v Chřib­ské ras­tú tisí­ce orchi­deí na pod­má­ča­ných lúkach, napr. na lúke u Brod­ských a v prí­rod­nej rezer­vá­cii Mar­schne­ro­va lúka (Infor­mač­né letáky).


The town of Chřib­ská is loca­ted in the wes­tern­most part of the Lusa­tian Moun­tains, in the sout­hern part of the Šluk­nov Hook. It is sur­roun­ded by the Kyt­li­ce Hills, Lusa­tian Rid­ge, and Jetři­cho­vi­ce Walls. The town lies wit­hin the Lusa­tian Moun­tains Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area, the Elbe Sand­sto­ne Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area, and the Bohe­mian Swit­zer­land Nati­onal Park. Its local dis­tricts are Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská, and Krás­né Pole. It has a popu­la­ti­on of 1,399 inha­bi­tants (mes​to​-chrib​ska​.cz). The first writ­ten record dates back to 1352, alt­hough, accor­ding to an insc­rip­ti­on on a sto­ne, the town exis­ted befo­re 1144. The Ger­man name is Kre­i­bitz, deri­ved from the Sla­vic word Krzy­wyc­za, mea­ning a mean­de­ring stre­am. The cur­rent name is Old Czech, deri­ved from the word chřib, mea­ning hill (mes​to​-chrib​ska​.cz). The domi­nant fea­tu­re of the town is the Church of St. Geor­ge, along with its parish and the Sta­ti­ons of the Cross with four cha­pels. The local his­to­ry muse­um is dedi­ca­ted to Chřib­ská and its nati­ve, Tade­áš Haen­ke (infor­ma­ti­on board).

Cen­tral Euro­pe­’s oldest glas­sworks, estab­lis­hed in 1414, ope­ra­ted here (Ale­xan­dr Van­žu­ra). It cea­sed ope­ra­ti­ons in 2007 (infor­ma­ti­on board). After 1946, the popu­la­ti­on dra­ma­ti­cal­ly dec­re­a­sed due to the expul­si­on of Ger­mans. Resett­le­ment was unsuc­cess­ful; aban­do­ned hou­ses deca­y­ed, were van­da­li­zed, and many were demo­lis­hed, espe­cial­ly in 1955, 1965, and 1967. Enti­re rows of multi-​story buil­dings and even the town squ­are were prac­ti­cal­ly des­tro­y­ed, along with many valu­ab­le folk hou­ses. Nume­rous buil­dings were saved by wee­kend resi­dents, who­se num­ber almost equ­als the per­ma­nent resi­dents (mes​to​-chrib​ska​.cz). Chris­toph Wil­li­bald Gluck (1714 – 1787) lived here in his youth. His fat­her ser­ved as the fores­try mana­ger for the Kin­sky esta­te in Kame­ni­ce from 1722 to 1727 (Jiří Kühn).

Thou­sands of orchids grow in the vici­ni­ty and direct­ly in Chřib­ská, espe­cial­ly in wet mea­do­ws such as the Brod­ský mea­dow and the Mar­schne­ro­va lou­ka natu­re reser­ve (infor­ma­ti­on leaflets).


Die Stadt Chřib­ská liegt im west­lichs­ten Teil des Lau­sit­zer Gebir­ges, im süd­li­chen Teil des Sch­luc­ke­nau­er Zip­fels. Sie ist umge­ben von der Kitt­lit­zer Hügel­lands­chaft, dem Lau­sit­zer Kamm und den Dit­ters­ba­cher Wän­den. Das Gebiet liegt in den Schutz­ge­bie­ten Lau­sit­zer Gebir­ge, Elb­sand­ste­in­ge­bir­ge und im Nati­onal­park Böh­mis­che Sch­we­iz. Stadt­te­i­le sind Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská und Krás­né Pole. Die Stadt hat 1.399 Ein­woh­ner (mes​to​-chrib​ska​.cz). Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung stammt aus dem Jahr 1352, aller­dings exis­tier­te die Stadt laut einer Insch­rift auf einem Ste­in bere­its vor dem Jahr 1144. Der deuts­che Name Kre­i­bitz ist sla­wis­chen Urs­prungs (Krzy­wyc­za) und bede­utet mäan­dern­der Bach“. Der heuti­ge Name ist altts­che­chisch und stammt vom Wort chřib („Hügel“) ab (mes​to​-chrib​ska​.cz). Domi­nie­rend ist die Kir­che St. Georg mit Pfarr­haus und Kre­uzweg mit vier Kapel­len. Das ört­li­che Hei­mat­mu­se­um wid­met sich Chřib­ská und sei­nem berühm­ten Sohn Tade­áš Haen­ke (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Hier befand sich die ältes­te Glas­hüt­te Mit­te­le­uro­pas, bere­its seit 1414 in Bet­rieb (Ale­xan­dr Van­žu­ra). Ihre Tätig­ke­it wur­de 2007 ein­ges­tellt (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Nach 1946 sank die Bevöl­ke­rungs­zahl dra­ma­tisch durch die Ver­tre­i­bung der Deuts­chen. Die Wie­der­be­sied­lung war nicht erfolg­re­ich. Ver­las­se­ne Häu­ser ver­fie­len, wur­den bes­chä­digt und vie­le abge­ris­sen, beson­ders in den Jah­ren 1955, 1965 und 1967. Gan­ze Häu­ser­re­i­hen und auch der Stadt­platz wur­den weit­ge­hend zers­tört, darun­ter auch vie­le wer­tvol­le Volks­bau­ten. Vie­le Gebä­u­de rette­ten Woche­nend­haus­be­sit­zer, deren Zahl heute fast die der fes­ten Ein­woh­ner erre­icht (mes​to​-chrib​ska​.cz). Chris­toph Wil­li­bald Gluck (1714 – 1787) leb­te hier in sei­ner Jugend. Sein Vater war von 1722 bis 1727 Ober­förs­ter auf der Herrs­chaft der Kin­skys in Kame­ni­ce (Jiří Kühn).

In der Umge­bung und direkt in Chřib­ská wach­sen tau­sen­de Orchi­de­en auf feuch­ten Wie­sen, z.B. auf der Brodský-​Wiese und im Naturs­chutz­ge­biet Mar­schne­ro­va lou­ka (Infor­ma­ti­onsb­lät­ter).


Mias­to Chřib­ská leży w naj­bar­dziej na zachód wysu­ni­ętej części Gór Łużyc­kich, w połud­ni­owej części Wys­tępu Šluk­nov­skie­go. Jest otoc­zo­ne przez Pogór­ze Kyt­lic­kie, Grz­biet Łużyc­ki i Ska­ły Jetři­cho­vic­kie. Mias­to znaj­du­je się na tere­nie Obsza­ru Chro­ni­one­go Kra­job­ra­zu Gór Łużyc­kich, Obsza­ru Chro­ni­one­go Kra­job­ra­zu Łab­skich Pias­ko­wców oraz Par­ku Naro­do­we­go Czes­ka Szwaj­ca­ria. Części mias­ta to Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská i Krás­né Pole. Miesz­ka tu 1399 osób (mes​to​-chrib​ska​.cz). Pier­ws­za wzmian­ka pocho­dzi z 1352 roku, choć według inskrypc­ji na kamie­niu mias­to ist­nia­ło już przed rokiem 1144. Nie­miec­ka nazwa Kre­i­bitz pocho­dzi od sło­wia­ńs­kie­go Krzy­wyc­za i oznac­za mean­dru­jący potok. Obec­na nazwa pocho­dzi od sta­roc­zes­kie­go sło­wa chřib (pagó­rek) (mes​to​-chrib​ska​.cz). Domi­nan­tą jest kości­ół św. Jer­ze­go z ple­ba­nią i dro­gą krzy­żo­wą z czte­re­ma kap­licz­ka­mi. Muze­um regi­onal­ne poświ­ęco­ne jest Chřib­skiej i Tade­ášo­wi Haen­ke­mu (tab­li­ca informacyjna).

Znaj­do­wa­ła się tu naj­stars­za huta szkła w Euro­pie Środ­ko­wej, dzia­ła­jąca już w 1414 roku (Ale­xan­dr Van­žu­ra), zamkni­ęta w 2007 roku (tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Po 1946 dra­ma­tycz­nie zmniejs­zy­ła się licz­ba miesz­ka­ńców przez wysied­le­nie Niem­ców. Pono­wne zasied­le­nie nie powi­odło się. Opuszc­zo­ne domy niszc­za­ły, były bur­zo­ne szc­ze­gól­nie w latach 1955, 19651967. Ura­to­wa­li je miesz­ka­ńcy sezo­no­wi (mes​to​-chrib​ska​.cz). Mło­do­ść spędził tu Chris­toph Wil­li­bald Gluck (1714 – 1787), któ­re­go ojciec zarządzał lasa­mi rodu Kin­skich w latach 1722 – 1727 (Jiří Kühn).

W oko­li­cy i w samym mie­ście ros­ną tysi­ące storc­zy­ków na wil­got­nych łąkach, np. Brod­ský i Mar­schne­ro­va lou­ka (ulot­ki informacyjne).


Češ­ti­na (Čes­ky): Měs­to Chřib­ská leží v nej­zá­pad­něj­ší čás­ti Lužic­kých hor, v již­ní čás­ti Šluk­nov­ské­ho výběž­ku. Je obklo­pe­no Kyt­lic­kou pahor­ka­ti­nou, Lužic­kým hřbe­tem a Jetři­cho­vic­ký­mi stěna­mi. Nachá­zí se na úze­mí Chrá­něné kra­jin­né oblas­ti Lužic­ké hory, CHKO Lab­ské pís­kov­ce a Národ­ní­ho par­ku Čes­ké Švý­car­sko. Míst­ní čás­ti měs­ta jsou Chřib­ská, Dol­ní Chřib­ská, Hor­ní Chřib­ská a Krás­né Pole. Žije zde 1399 oby­va­tel (mes​to​-chrib​ska​.cz). Prv­ní písem­ná zmín­ka pochá­zí z roku 1352, avšak pod­le nápi­su na kame­ni exis­to­va­lo měs­to již před rokem 1144. Němec­ký název Kre­i­bitz má slo­van­ský původ od slo­va Krzy­wyc­za a zna­me­ná mean­dru­jí­cí potok. Sou­čas­ný název je sta­ro­čes­ký, odvo­ze­ný od slo­va chřib (paho­rek) (mes​to​-chrib​ska​.cz). Domi­nan­tou měs­ta je kos­tel sva­té­ho Jiří s farou a kří­žo­vou ces­tou se čty­řmi kap­le­mi. Míst­ní vlas­ti­věd­né muze­um je věno­vá­no Chřib­ské a zdej­ší­mu rodá­ko­vi Tade­áši Haen­ke­mu (infor­mač­ní tabule).

Byla zde nej­star­ší sklá­řs­ká huť ve střed­ní Evro­pě, zalo­že­ná již roku 1414 (Ale­xan­dr Van­žu­ra). Svo­ji čin­nost ukon­či­la v roce 2007 (infor­mač­ní tabu­le). Po roce 1946 zde dra­ma­tic­ky poklesl počet oby­va­tel kvůli odsu­nu Něm­ců. Zno­vu­osíd­le­ní neby­lo úspěš­né; opuš­těné domy chát­ra­ly, byly niče­ny a mno­ho z nich bylo zbo­ře­no, zej­mé­na v letech 1955, 19651967. Byly zbo­ře­ny celé řady pat­ro­vých domů a prak­tic­ky bylo zlik­vi­do­vá­no i náměs­tí, včet­ně mno­ha cen­ných lido­vých sta­veb. Mno­hé objek­ty zachrá­ni­li cha­lu­pá­ři, jejichž počet téměř dosa­hu­je počtu trva­le žijí­cích oby­va­tel (mes​to​-chrib​ska​.cz). V mlá­dí zde žil Chris­toph Wil­li­bald Gluck (1714 – 1787), jehož otec byl v letech 1722 – 1727 les­mis­trem na kame­nic­kém pan­ství Kin­ských (Jiří Kühn).

V oko­lí a pří­mo v Chřib­ské ros­tou tisí­ce orchi­de­jí na pod­má­če­ných lou­kách, napří­klad na lou­ce u Brod­ských a v pří­rod­ní rezer­va­ci Mar­schne­ro­va lou­ka (infor­mač­ní letáky).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

České, Česko, Krajina, Mestá, Obce, Severné Čechy, Typ krajiny, Zahraničie

Mikulášovice – český Solingen

Hits: 1421

Miku­lá­šo­vi­ce sú roz­lo­ži­té, bez stre­dis­ka, majú cha­rak­ter prie­my­sel­nej obce. Miku­lá­šo­vi­ce vznik­li asi v 10. ale­bo 11. sto­ro­čí. V 12. sto­ro­čí tu žilo nie­koľ­ko rodín, kto­ré sa zapo­die­va­li pále­ním uhlia. Neskôr poľ­no­hos­po­dár­stvu a cho­vu dobyt­ka. Počet­né náz­vy slo­van­ských miest na oko­lí nasved­ču­jú tomu, že ten­to kraj bol obý­va­ný Slo­van­mi, kon­krét­ne lužic­ký­mi Srb­mi. V roku 1779 tu žilo 3700 oby­va­te­ľov. Vyras­ta­li tu bru­siar­ne, roz­má­ha­lo sa nožiar­stvo. V roku 1891 tu bola zalo­že­ná Prie­my­sel­ná ško­la nožiar­ska (miku​la​so​vi​ce​.cz). Okrem nožov sa tu vyrá­ba­li aj kor­dy, brit­vy a chi­rur­gic­ké nástro­je (Infor­mač­ná tabu­ľa). Po odtr­hnu­tí Sudiet v roku 1938 odiš­lo z tade­to tak­mer celé čes­ké oby­va­teľ­stvo (miku​la​so​vi​ce​.cz). Nemec­ké pome­no­va­nie pre Miku­lá­šo­vi­ce je Nixdorf (Wiki­pe­dia CS).

Miku­lá­šo­vi­ce sa nachá­dza­jú sa v západ­nej čas­ti Šluk­nov­ské­ho výbež­ku v nad­mor­skej výš­ke 414 met­rov nad morom. Pred rokom 1914 boli s nece­lý­mi 8 tisíc­mi oby­va­teľ­mi, naj­väč­šou obcou Rakúsko-​Uhorska (Wiki­pe­dia CS). V súčas­nos­ti tu na plo­che 25.85 km2 žije 2189 oby­va­te­ľov. Miest­ne čas­ti: Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov, Tomá­šov. His­to­ric­ké náz­vy: Nixen­dorf, Nic­kels­dorff, Nic­kils­torf, Nick­lausz­dorff, Nie­xen­dorffl, Nykls­dorf, Nikols­torff, Nicls­dorf, Nixdorf, Myku­las­so­wic, Miku­las­so­wicz (Wiki­pe­dia CS). Obec je dlhá 7 kilo­met­rov (ces​kes​vy​car​sko​.cz), kopí­ru­je Miku­lá­šo­vic­ký potok (Infor­mač­ná tabuľa).

Až do roku 1938 sa tu kona­li veľ­ko­noč­né jaz­dy, resp. jaz­dy kri­žia­kov, zvyk kto­rý sa do súčas­nos­ti docho­val iba v Luži­ci (ces​ka​te​le​vi​ze​.cz). V roku 2011 bola veľ­ko­noč­ná jaz­da obno­ve­ná (Wiki­pe­dia CS). Sú veľ­mi obľú­be­né, počas veľ­ko­noč­nej nede­le pre­chá­dza­jú jazd­ci na koňoch. Začnú od kos­to­la, kde od fará­ra dosta­nú požeh­na­nie. Oble­če­ní sú v čier­nych fra­koch a s cylin­dra­mi na hla­vách (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kona­jú sa tu aj nožiar­ske sláv­nos­ti na nádvo­rí továr­ne Mikov (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Údaj­ne sa tu nachá­dza­jú jed­ny za naj­väč­ších var­ha­novČes­ku. Obec bola pre­zý­va­ná aj čes­ký Solin­gen (Wiki­pe­dia CS).


Miku­lá­šo­vi­ce is an exten­si­ve sett­le­ment wit­hout a dis­tinct cen­ter, cha­rac­te­ri­zed as an indus­trial vil­la­ge. It was estab­lis­hed around the 10th or 11th cen­tu­ry. In the 12th cen­tu­ry, seve­ral fami­lies lived here, pri­ma­ri­ly invol­ved in char­co­al bur­ning, and later tur­ned to agri­cul­tu­re and catt­le bre­e­ding. Nume­rous Sla­vic pla­ce names in the area sug­gest that the regi­on was inha­bi­ted by Slavs, spe­ci­fi­cal­ly the Lusa­tian Sorbs. In 1779, the vil­la­ge had 3,700 inha­bi­tants. Grin­ding mills emer­ged, and kni­fe manu­fac­tu­ring flou­ris­hed. In 1891, the Indus­trial Kni­fe Scho­ol was foun­ded here (miku​la​so​vi​ce​.cz). In addi­ti­on to kni­ves, swords, razors, and sur­gi­cal ins­tru­ments were also pro­du­ced (Infor­ma­ti­on board). After the Sude­ten­land anne­xa­ti­on in 1938, almost all Czech resi­dents left the area (miku​la​so​vi​ce​.cz). The Ger­man name for Miku­lá­šo­vi­ce is Nixdorf (Wiki­pe­dia CS).

Miku­lá­šo­vi­ce is loca­ted in the wes­tern part of the Šluk­nov Hook at an ele­va­ti­on of 414 meters abo­ve sea level. Befo­re 1914, with near­ly 8,000 inha­bi­tants, it was the lar­gest vil­la­ge in Austria-​Hungary (Wiki­pe­dia CS). Cur­ren­tly, the vil­la­ge has 2,189 inha­bi­tants over an area of 25.85 km². Local dis­tricts inc­lu­de Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov, and Tomá­šov. His­to­ri­cal names inc­lu­de Nixen­dorf, Nic­kels­dorff, Nic­kils­torf, Nick­lausz­dorff, Nie­xen­dorffl, Nykls­dorf, Nikols­torff, Nicls­dorf, Nixdorf, Myku­las­so­wic, and Miku­las­so­wicz (Wiki­pe­dia CS). The vil­la­ge stret­ches for 7 kilo­me­ters along the Miku­lá­šo­vic­ký stre­am (Infor­ma­ti­on board).

Eas­ter rides, or rides of the cru­sa­ders,” were tra­di­ti­onal­ly held here until 1938. Today, this cus­tom has only sur­vi­ved in Lusa­tia (ces​ka​te​le​vi​ze​.cz). The tra­di­ti­on was res­to­red in Miku­lá­šo­vi­ce in 2011 (Wiki­pe­dia CS). The­se rides are very popu­lar, with hor­se riders in black tail­co­ats and top hats riding through the vil­la­ge on Eas­ter Sun­day, star­ting from the church after rece­i­ving a bles­sing from the priest (Infor­ma­ti­on board). The vil­la­ge also hosts knife-​making fes­ti­vi­ties at the Mikov fac­to­ry cour­ty­ard (ces​kes​vy​car​sko​.cz). It is said to have some of the lar­gest church organs in the Czech Repub­lic. Miku­lá­šo­vi­ce was also nick­na­med the Czech Solin­gen (Wiki­pe­dia CS).


Miku­lá­šo­vi­ce ist eine weit­lä­u­fi­ge, ort­skern­lo­se Sied­lung mit indu­striel­lem Cha­rak­ter. Der Ort ents­tand ver­mut­lich im 10. oder 11. Jahr­hun­dert. Im 12. Jahr­hun­dert leb­ten hier meh­re­re Fami­lien, die Holz­koh­le brann­ten. Spä­ter bes­chäf­tig­te man sich mit Lan­dwirts­chaft und Vieh­zucht. Zahl­re­i­che sla­wis­che Orts­na­men in der Umge­bung deuten darauf hin, dass die­se Regi­on einst von Sla­wen, kon­kret von Lau­sit­zer Sor­ben, bewohnt war. Im Jahr 1779 leb­ten hier bere­its 3.700 Ein­woh­ner. Es ents­tan­den Sch­le­i­fe­re­ien, das Mes­sersch­mie­de­han­dwerk flo­rier­te. 1891 wur­de hier die Indu­striel­le Mes­sers­chu­le geg­rün­det (miku​la​so​vi​ce​.cz). Neben Mes­sern wur­den auch Degen, Rasier­mes­ser und chi­rur­gis­che Ins­tru­men­te pro­du­ziert (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Nach der Abt­ren­nung des Sude­ten­lan­des 1938 ver­ließ fast die gesam­te tsche­chis­che Bevöl­ke­rung den Ort (miku​la​so​vi​ce​.cz). Der deuts­che Name für Miku­lá­šo­vi­ce lau­tet Nixdorf (Wiki­pe­dia CS).

Miku­lá­šo­vi­ce liegt im west­li­chen Teil des Sch­luc­ke­nau­er Zip­fels auf 414 m Mee­res­höhe. Vor 1914 war Miku­lá­šo­vi­ce mit knapp 8.000 Ein­woh­nern das größte Dorf Österreich-​Ungarns (Wiki­pe­dia CS). Heute leben hier auf einer Flä­che von 25,85 km² 2.189 Ein­woh­ner. Orts­te­i­le sind Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov und Tomá­šov. His­to­ris­che Namen: Nixen­dorf, Nic­kels­dorff, Nic­kils­torf, Nick­lausz­dorff, Nie­xen­dorffl, Nykls­dorf, Nikols­torff, Nicls­dorf, Nixdorf, Myku­las­so­wic, Miku­las­so­wicz (Wiki­pe­dia CS). Das Dorf ers­trec­kt sich über 7 Kilo­me­ter entlang des Mikulášovický-​Baches (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Bis 1938 fan­den hier Oster­re­i­ten (Kreuzreiter-​Ritte) statt, eine Tra­di­ti­on, die heute nur noch in der Lau­sitz erhal­ten geb­lie­ben ist (ces​ka​te​le​vi​ze​.cz). 2011 wur­de das Oster­re­i­ten in Miku­lá­šo­vi­ce wie­der auf­ge­nom­men (Wiki­pe­dia CS). Die Oster­re­i­ter sind sehr beliebt; sie rei­ten am Oster­sonn­tag nach dem Segen des Pfar­rers von der Kir­che aus durch den Ort. Dabei tra­gen sie sch­war­ze Fräc­ke und Zylin­der (Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Im Hof der Mes­ser­fab­rik Mikov fin­den auch Mes­sersch­mie­de­fes­te statt (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Angeb­lich befin­den sich hier eini­ge der größten Orgeln Tsche­chiens. Miku­lá­šo­vi­ce wur­de auch als das tsche­chis­che Solin­gen“ bez­e­ich­net (Wiki­pe­dia CS).


Miku­lá­šo­vi­ce jsou roz­leh­lé, bez výraz­né­ho stře­du, mají cha­rak­ter průmys­lo­vé obce. Vznik­ly asi v 10. nebo 11. sto­le­tí. Ve 12. sto­le­tí zde žilo něko­lik rodin, kte­ré se zabý­va­ly pále­ním dře­věné­ho uhlí. Později se oby­va­te­lé věno­va­li zeměděls­tví a cho­vu dobyt­ka. Čet­né náz­vy slo­van­ských míst v oko­lí svěd­čí o osíd­le­ní toho­to kra­je Slo­va­ny, kon­krét­ně Lužic­ký­mi Srby. Roku 1779 zde žilo 3700 oby­va­tel. Vzni­ka­ly bru­sír­ny a roz­ví­je­lo se noží­řs­tví. V roce 1891 zde byla zalo­že­na Průmys­lo­vá ško­la noží­řs­ká (miku​la​so​vi​ce​.cz). Ved­le nožů se zde vyrá­běly kor­dy, břit­vy a chi­rur­gic­ké nástro­je (Infor­mač­ní tabu­le). Po odtr­že­ní Sudet v roce 1938 odtud odeš­lo téměř veš­ke­ré čes­ké oby­va­tels­tvo (miku​la​so​vi​ce​.cz). Němec­ký název pro Miku­lá­šo­vi­ce je Nixdorf (Wiki­pe­dia CS).

Miku­lá­šo­vi­ce leží v západ­ní čás­ti Šluk­nov­ské­ho výběž­ku ve výš­ce 414 m n. m. Před rokem 1914 byly s téměř 8000 oby­va­te­li nej­vět­ší obcí Rakouska-​Uherska (Wiki­pe­dia CS). Dnes zde žije 2189 oby­va­tel na plo­še 25,85 km². Čás­ti obce: Miku­lá­šo­vi­ce, Miku­lá­šo­vič­ky, Sal­mov, Tomá­šov. Obec je dlou­há 7 kilo­met­rů a kopí­ru­je Miku­lá­šo­vic­ký potok (Infor­mač­ní tabule).

Až do roku 1938 se zde kona­ly veli­ko­noč­ní jíz­dy (jíz­dy kři­žá­ků), kte­ré byly obno­ve­ny v roce 2011 (Wiki­pe­dia CS). Jsou vel­mi oblí­be­né; jezd­ci na koních pro­jíž­dějí obcí o Veli­ko­noč­ní neděli. Začí­na­jí u kos­te­la, kde obdr­ží požeh­ná­ní od fará­ře. Oble­če­ni jsou v čer­ných fra­cích a s cylin­dry na hla­vách (Infor­mač­ní tabu­le). Pořá­da­jí se zde i noží­řs­ké slav­nos­ti v are­álu továr­ny Mikov (ces​kes​vy​car​sko​.cz). Obec má údaj­ně jed­ny z nej­vět­ších var­han v ČR. Miku­lá­šo­vi­ce byly také ozna­čo­vá­ny jako čes­ký Solin­gen (Wiki­pe­dia CS).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina

Panorámy

Hits: 3571

Pano­rá­my ponú­ka­jú širo­ký záber oko­li­té­ho pro­stre­dia, či už sú to hor­ské ští­ty v diaľ­ke ale­bo mest­ské obra­zy so živý­mi uli­ca­mi. V prí­rod­ných pano­ra­ma­tic­kých výhľa­doch mož­no vidieť roz­ma­ni­tosť. Kaž­dý vrchol ponú­ka jedi­neč­nú per­spek­tí­vu a spô­sob, ako vní­mať oko­li­tú prí­ro­du a kra­ji­nu. Mest­ské pano­rá­my nám posky­tu­jú pohľad na archi­tek­tú­ru, na kul­túr­ne dedič­stvo. Mest­ské pano­rá­my sú v noci sú zvlášť pôso­bi­vé, keď sa mes­to zapa­ľu­je tisíc­ka­mi svetiel.

Rela­xá­cia pri pano­ra­ma­tic­kom výhľa­de môže byť úžas­ným spô­so­bom na načer­pa­nie ener­gie a uvoľ­ne­nie sa. Sedieť pri pobre­ží s výhľa­dom na roz­práv­ko­vé zápa­dy sln­ka ale­bo na vrcho­le hory s pano­ra­ma­tic­kým výhľa­dom na rozk­vit­nu­tú kra­ji­nu môže byť lie­kom na stres a úna­vu. Foto­gra­fo­va­nie pano­rá­my je ume­ním samo o sebe. Je potreb­né zvo­liť správ­ny uhol a osvet­le­nie, aby sa zachy­ti­la celá scé­na v jej plnej krá­se. Výsled­kom sú foto­gra­fie, kto­ré zane­chá­va­jú neza­bud­nu­teľ­né doj­my a pri­po­mí­na­jú nám krá­su sve­ta, v kto­rom žijeme.


Pano­ra­mas offer a wide view of the sur­roun­ding envi­ron­ment, whet­her it’s dis­tant moun­tain peaks or urban sce­nes with bust­ling stre­ets. In natu­ral pano­ra­mic vie­ws, one can see a diver­si­ty of lands­ca­pes. Each sum­mit pro­vi­des a uni­que per­spec­ti­ve and way to per­ce­i­ve the sur­roun­ding natu­re and sce­ne­ry. Urban pano­ra­mas pro­vi­de us with a view of archi­tec­tu­re, of cul­tu­ral heri­ta­ge. Urban pano­ra­mas are par­ti­cu­lar­ly impres­si­ve at night, when the city lights up with thou­sands of lights.

Rela­xing with a pano­ra­mic view can be a won­der­ful way to rechar­ge and unwind. Sit­ting by the coast with a view of enchan­ting sun­sets or atop a moun­tain with a pano­ra­mic view of blo­oming lands­ca­pes can be a reme­dy for stress and fati­gue. Pho­tog­rap­hing a pano­ra­ma is an art in itself. It’s neces­sa­ry to cho­ose the right angle and ligh­ting to cap­tu­re the enti­re sce­ne in its full beau­ty. The result is pho­tog­raphs that lea­ve unfor­get­tab­le impres­si­ons and remind us of the beau­ty of the world we live in.


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Devín – mestská časť Bratislavy

Hits: 8469

Devín leží pri súto­ku riek Mora­vaDunaj v nad­mor­skej výš­ke 158 met­rov nad morom. Na plo­che 13.98 km2 tu žije 1382 oby­va­te­ľov. Maďar­ský názov pre Devín je Dévé­ny, nemec­ký The­ben. Nachá­dza sa tu zrú­ca­ni­na hra­du Devín, gotic­ký kos­tol svä­té­ho Krí­ža – Pan­ny Márie z dru­hej polo­vi­ce 13. sto­ro­čia a pom­ník pad­lým hrdi­nom I. a II. sve­to­vej voj­ny (Wiki­pe­dia).

Naj­star­šie osíd­le­nie v Deví­ne je zná­me z neoli­tu – prí­chod neoli­tic­kých roľ­ní­kov 5 0003 500 rokov pred n. l. V star­šej dobe želez­nej je zrej­me naj­výz­nam­nej­ším obja­vom nález obil­nej jamy, v kto­rej sa našla v kla­soch pôvod­ne ulo­že­ná v tom čase pes­to­va­ná pše­ni­ca dvoj­zrn­ná – Tri­ti­cum dicoc­cum. V obdo­bí mlad­šej doby želez­nej je úze­mie spä­té s Kel­ta­mi. V obdo­bí 1. – 4. sto­ro­čia bolo úze­mie súčas­ťou opev­ňo­va­cie­ho sys­té­mu Limes Roma­nus, ako jed­no z pred­hra­dí rím­ske­ho Car­nun­ta (sazp​.sk). Kon­com 1. sto­ro­čia pred n. l. sa tu usa­dzo­va­li aj rím­ski obchod­ní­ci (Goláň et al.). Našli sa tu rím­ske min­ce (Richard Miš­ke). V 1. sto­ro­čí tu Rima­nia posta­vi­li stráž­nu sta­ni­cu, síd­li­la tu posád­ka légie z Car­nun­ta. Po jej opus­te­ní v 4. sto­ro­čí sa v nej usa­di­li Slo­va­nia (Goláň et al.). Našli sa tu aj sta­ro­ger­mán­ske urno­vé hro­by (sazp​.sk). Po Ger­má­noch (naj­mä Mar­ko­ma­noch a Kvá­doch) sa našiel sta­ro­ve­ký chlieb. Pod­ľa ana­lý­zy bol pše­nič­no – raž­ný (hra​dis​ka​.sk). Medzi prvé písom­né zmien­ky o Deví­ne pat­ri lis­ti­na z roku 1237 pod náz­vom Vil­la The­byn. Mes­teč­ko bolo pod­da­né Devín­ske­mu hra­du. V roku 1568 zís­ka­lo od cisá­ra Maxi­mi­liá­na osa­mos­tat­ne­nie a pri­vi­lé­gia. V 16. sto­ro­čí bolo význam­ným trho­vým mies­tom, exis­to­va­li tu via­ce­ré cechy: lod­ní­kov, rybá­rov, hrn­čia­rov, obuv­ní­kov a vinoh­rad­ní­kov. Pre­kvi­ta­lo pes­to­va­nie ovo­cia a zele­ni­ny. V roku 1829 bola zalo­že­ná Dunajsko-​paroplavebná spo­loč­nosť. Deví­nu význam­ne pros­pel v rokoch 18701890 Laf­ran­co­ni­ho kame­ňo­lom, kto­rý dodá­val kameň na regu­lá­ciu Duna­ja. Vini­ce sa na úze­mí Deví­na spo­mí­na­jú už v roku 1254, avšak Devín je zná­my ríbez­ľo­vým vínom, s výro­bou kto­ré­ho začal v roku 1922 Alo­is Sonn­tag. Do kon­ca dru­hej sve­to­vej voj­ny tu žili Nemci, Maďa­ri, Slo­vá­ci, Židia aj Chor­vá­ti. Súčas­ťou Bra­ti­sla­vy je Devín od roku 1946 (devin​.sk).


Devín is loca­ted at the con­flu­en­ce of the Mora­va and Danu­be rivers at an alti­tu­de of 158 meters abo­ve sea level. With an area of 13.98 km², it is home to 1382 inha­bi­tants. The Hun­ga­rian name for Devín is Dévé­ny, and the Ger­man name is The­ben. Here, you can find the ruins of Devín Cast­le, the Got­hic Church of the Holy Cross – Vir­gin Mary from the second half of the 13th cen­tu­ry, and a monu­ment to the fal­len hero­es of World War I and II (Wiki­pe­dia).

The oldest sett­le­ment in Devín dates back to the Neolit­hic peri­od – the arri­val of Neolit­hic far­mers 5,0003,500 years BC. The most sig­ni­fi­cant dis­co­ve­ry from the ear­ly Iron Age is like­ly the fin­ding of a grain pit con­tai­ning ori­gi­nal­ly sto­red ein­korn whe­at – Tri­ti­cum dicoc­cum. The ter­ri­to­ry was asso­cia­ted with the Celts during the late Iron Age. From the 1st to the 4th cen­tu­ry, the area was part of the Roman defen­si­ve sys­tem, the Limes Roma­nus, as one of the out­posts of the Roman Car­nun­tum (sazp​.sk). At the end of the 1st cen­tu­ry BC, Roman tra­ders also sett­led here. Roman coins were found here (Richard Miš­ke). In the 1st cen­tu­ry, the Romans built a guard sta­ti­on here, inha­bi­ted by a legi­on from Car­nun­tum. After its aban­don­ment in the 4th cen­tu­ry, Slavs sett­led in the area (Goláň et al.). Ancient Ger­ma­nic urn gra­ves were also found here (sazp​.sk). An ancient loaf of bre­ad was found, like­ly of whe­at and rye (hra​dis​ka​.sk). The ear­liest writ­ten men­ti­on of Devín dates back to a docu­ment from 1237 under the name Vil­la The­byn. The town was sub­ject to Devín Cast­le. In 1568, it gai­ned inde­pen­den­ce and pri­vi­le­ges from Empe­ror Maxi­mi­lian. In the 16th cen­tu­ry, it was a sig­ni­fi­cant mar­ket town with vari­ous guilds: boat­men, fis­her­men, potters, sho­ema­kers, and wine­ma­kers. The cul­ti­va­ti­on of fru­its and vege­tab­les flou­ris­hed. In 1829, the Danu­be Ste­am Navi­ga­ti­on Com­pa­ny was foun­ded. Devín sig­ni­fi­can­tly bene­fi­ted from Laf­ran­co­ni­’s quar­ry from 1870 to 1890, which supp­lied sto­ne for the regu­la­ti­on of the Danu­be. Vine­y­ards have been men­ti­oned in the Devín area sin­ce 1254, but Devín is kno­wn for its cur­rant wine, pro­duc­ti­on of which began in 1922 by Alo­is Sonn­tag. Until the end of World War II, Ger­mans, Hun­ga­rians, Slo­vaks, Jews, and Cro­ats lived here. Devín has been part of Bra­ti­sla­va sin­ce 1946 (devin​.sk).


Devín liegt an der Mün­dung der Flüs­se Mora­va und Donau in einer Höhe von 158 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Auf einer Flä­che von 13,98 km² leben hier 1382 Ein­woh­ner. Der unga­ris­che Name für Devín lau­tet Dévé­ny und der deuts­che Name ist The­ben. Hier befin­den sich die Ruinen der Burg Devín, die gotis­che Kir­che des Hei­li­gen Kre­uzes – Jungf­rau Maria aus der zwe­i­ten Hälf­te des 13. Jahr­hun­derts und ein Denk­mal für die gefal­le­nen Hel­den des Ers­ten und Zwe­i­ten Weltk­riegs (Wiki­pe­dia).

Die ältes­te Sied­lung in Devín stammt aus der Jung­ste­in­ze­it – der Ankunft neolit­his­cher Bau­ern vor 5.000 bis 3.500 Jah­ren v. Chr. Die bede­utend­ste Ent­dec­kung aus der frühen Eisen­ze­it ist wahrs­che­in­lich der Fund einer Korn­gru­be, die urs­prün­glich ein­ge­la­ger­ten Emmer-​Weizen ent­hielt – Tri­ti­cum dicoc­cum. Das Gebiet war wäh­rend der spä­ten Eisen­ze­it mit den Kel­ten ver­bun­den. Von 1. bis 4. Jahr­hun­dert gehör­te das Gebiet zum römis­chen Ver­te­i­di­gungs­sys­tem, dem Limes Roma­nus, als eine der Außen­pos­ten des römis­chen Car­nun­tum (sazp​.sk). Am Ende des 1. Jahr­hun­derts v. Chr. lie­ßen sich auch römis­che Händ­ler hier nie­der. Römis­che Mün­zen wur­den hier gefun­den (Richard Miš­ke). Im 1. Jahr­hun­dert errich­te­ten die Römer hier eine Wach­sta­ti­on, in der eine Legi­on aus Car­nun­tum sta­ti­oniert war. Nach ihrer Auf­ga­be im 4. Jahr­hun­dert sie­del­ten sich Sla­wen in der Gegend an (Goláň et al.). Hier wur­den auch anti­ke ger­ma­nis­che Urnen­grä­ber gefun­den (sazp​.sk). Ein anti­kes Brot wur­de gefun­den, wahrs­che­in­lich aus Wei­zen und Rog­gen (hra​dis​ka​.sk). Die frühes­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Devín stammt aus einem Doku­ment von 1237 unter dem Namen Vil­la The­byn. Die Stadt stand unter der Herrs­chaft von Devín Cast­le. Im Jahr 1568 erlang­te sie Unab­hän­gig­ke­it und Pri­vi­le­gien vom Kai­ser Maxi­mi­lian. Im 16. Jahr­hun­dert war es eine bede­uten­de Mar­kts­tadt mit vers­chie­de­nen Zünf­ten: Boots­fah­rer, Fis­cher, Töp­fer, Schuh­ma­cher und Win­zer. Der Anbau von Obst und Gemüse blüh­te auf. Im Jahr 1829 wur­de die Donau-​Dampfschifffahrtsgesellschaft geg­rün­det. Devín pro­fi­tier­te von Laf­ran­co­nis Ste­inb­ruch von 1870 bis 1890, der Ste­i­ne für die Regu­lie­rung der Donau lie­fer­te. Wein­ber­ge sind seit 1254 im Gebiet von

Devín erwähnt, aber Devín ist bekannt für sei­nen Johan­nis­be­e­ren­we­in, des­sen Pro­duk­ti­on 1922 von Alo­is Sonn­tag begann. Bis zum Ende des Zwe­i­ten Weltk­riegs leb­ten hier Deuts­che, Ungarn, Slo­wa­ken, Juden und Kro­aten. Devín gehört seit 1946 zu Bra­ti­sla­va (devin​.sk).


Dévé­ny a Mora­va és a Duna foly­ók öss­ze­fo­ly­á­sá­nál feks­zik, 158 méte­res ten­gers­zint felet­ti magas­ság­ban. Terüle­te 13,98 km², és 1382 lako­sa van. A Dévé­ny magy­ar neve Dévé­ny, a német neve pedig The­ben. Itt talál­ha­tó a Dévé­nyi vár­nak a rom­ja, a Szent Kereszt – Szűz Mária góti­kus tem­plom a 13. szá­zad máso­dik felé­ből és egy emlék­mű az I. és II. világ­há­bo­rú­ban ele­set­tek­nek (Wiki­pé­dia).

Dévé­ny leg­ré­geb­bi tele­pülé­se a neoli­ti­kum­ból szár­ma­zik – a neoli­ti­kus föld­műve­sek érke­zé­se 5.0003.500 évvel eze­lőtt. Az ókor­ban talált keny­ér­sütő gödör a leg­je­len­tősebb fel­fe­de­zés az idősebb vaskor­ban, ame­ly­ben ere­de­ti­leg tárol­tak kéts­ze­mű tön­köly­bú­zát – Tri­ti­cum dicoc­cum. A terület a kel­ták­kal volt öss­ze­kapc­sol­va a késő vaskor­ban. Az 1. és 4. szá­zad között a terület rés­ze volt a római védel­mi rends­zer­nek, a Limes Roma­nus­nak, mint a római Car­nun­tum egy­ik elővá­ro­sa (sazp​.sk). Kr. U. végén római keres­ke­dők is lete­le­ped­tek itt. Római érmé­ket talál­tak itt (Richard Miš­ke). Az 1. szá­zad­ban a rómaiak itt egy őrsál­lást épí­tet­tek, ame­ly­et egy legi­on tele­pí­tett Car­nun­tum­ból. Fela­dá­sát köve­tően, a 4. szá­zad­ban a terüle­ten szlá­vok tele­ped­tek le (Goláň et al.). Itt is talál­tak óger­mán urna­te­me­tőket (sazp​.sk). Az ókor­ban talál­tak egy keny­ér­fé­lé­ket. Valós­zí­nűleg búzá­ból és rozs­ból kés­zült (hra​dis​ka​.sk). A Dévé­ny leg­ré­geb­bi írá­sos emlí­té­se egy 1237-​es oki­rat­ból szár­ma­zik a Vil­la The­byn néven. A város a Dévé­nyi vár­hoz tar­to­zott. 1568-​ban kapott füg­get­len­sé­get és kivált­sá­go­kat I. Maxi­mi­lián csás­zár­tól. A 16. szá­zad­ban jelen­tős pia­ci város volt külön­böző céhek­kel: hajós­ka­pi­tá­ny­ok, halás­zok, faze­ka­sok, cipés­zek és borás­zok. Gyümölcs- és zöld­ség­ter­mesz­té­se virág­zott. 1829-​ben ala­pí­tot­ták a Dunai Gőz­ha­jó­zá­si Tár­sa­sá­got. Dévé­ny jelen­tős előny­re tett szert Laf­ran­co­ni kőbá­ny­á­já­ból 1870 és 1890 között, ame­ly kőt szál­lí­tott a Duna sza­bá­ly­o­zá­sá­hoz. Szőlőül­tet­vé­ny­ek­ről már 1254 óta emlí­tés van Dévé­ny terüle­tén, de Dévé­ny a ribiz­li­vi­rág borá­ról ismert, ame­ly­nek gyár­tá­sát 1922-​ben Alo­is Sonn­tag kezd­te el. A máso­dik világ­há­bo­rú végé­ig itt éltek néme­tek, magy­arok, szlo­vá­kok, zsi­dók és hor­vá­tok. Dévé­ny 1946 óta rés­ze Bra­ti­sla­vá­nak (devin​.sk).


Lite­ra­tú­ra

Goláň Karol, Kro­pi­lák Miro­slav, Rat­koš Peter, Tiben­ský Ján, 1961Čes­ko­slo­ven­ské deji­ny, Redak­cia M. Kro­pi­lák. 1. vyd. Bra­ti­sla­va: Vyda­va­teľ­stvo Osve­ta, 384 p, 40. Roz­klad pat­riar­chál­ne­ho rodo­vé­ho zria­de­nia 4, p. 21.

Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Slovenská krajina, TOP

Slovensko – krajina v srdci Európy

Hits: 12712

Slo­ven­sko leží v srd­ci Euró­py. Hra­ni­čí s Poľ­skom, Čes­kom, Rakús­kom, Maďar­skom a Ukra­ji­nou. Je to hor­na­tá kra­ji­na, na Slo­ven­sku sú krás­ne hory, napr. Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, Vyso­ké Tat­ry. Tak­mer celým úze­mím pre­chá­dza časť Kar­pat­ské­ho oblú­ka. Z geolo­gic­ké­ho a geoter­mál­ne­ho hľa­dis­ka je Slo­ven­sko veľ­mi boha­tá krajina. 

Slo­ven­sko dis­po­nu­je 1200 obja­ve­ný­mi jas­ky­ňa­mi, prí­stup­ných verej­nos­ti je len 14. Naj­dl­h­šou je Demä­nov­ský jas­kyn­ný sys­tém, kto­rý má viac ako 30 km. Naj­hl­b­šou je Sta­rý hrad v Níz­kych Tat­rách, s hĺb­kou 432 met­rov. Naj­dl­h­šou rie­kou je Váh, kto­rý tečie 406 km. 80 met­rov má naj­vyš­ší Kme­ťov vodo­pád vo Vyso­kých Tat­rách. Naj­ve­ter­nej­ším mies­tom je Cho­pok. Naj­daž­di­vej­ším mies­tom je Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­roz­siah­lej­ším poho­rím je Ondav­ská vrcho­vi­na, kto­rá sa rozp­res­tie­ra na plo­che 1 320 km2 (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší dre­ve­ných oltár na sve­te – Kos­tol svä­té­ho Jaku­ba v Levo­či, geo­gra­fic­ký stred Euró­py v Krem­nic­kých vrchoch, jedi­ný stu­de­ný artéz­sky pra­meň v Euró­pe – Her­lian­sky gej­zír pri Koši­ciach, naj­roz­siah­lej­ší hrad­ný kom­plex v stred­nej Euró­pe – Spiš­ský hrad, naj­vyš­ší vrch v Kar­pa­toch – Ger­la­chov­ský štít, naj­star­ší verej­ný park v stred­nej Euró­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa v Bra­ti­sla­ve (visit​slo​va​kia​.com). Na Slo­ven­sku sa nachá­dza naj­väč­ší počet hra­dov a zám­kov v Euró­pe. 425 kaš­tie­ľov, 180 hra­dov, zám­kov a zrú­ca­nín (slo​va​kia​.eu​.sk). Ku 21.5.2011 tu žilo 5 397 036 oby­va­te­ľov (sta​tis​tics​.sk). V mes­tách žije viac ako 57 % z nich (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Slo­ven­sku žijú pre­važ­ne Slo­vá­ci. Z men­šín sú zastú­pe­ní Maďa­rí, Rómo­via, Ukra­jin­ci, Češi, Nemci. Na Slo­ven­sku sa nachá­dza­jú rôz­ne špe­ci­fic­ké oblas­ti, kto­ré majú svoj pôvod v minu­los­ti: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Nie­ke­dy v 5. sto­ro­čí sem priš­li Slo­va­nia, kto­rí boli neskôr napá­da­ní okrem iné­ho Avar­mi, kto­rých sme neskôr vyhna­li. Cca z tohto úze­mia. Kaž­do­pád­ne mno­ho Ava­rov sa asi­mi­lo­va­lo. Pod­ľa nov­ších pra­me­ňov je otáz­ne kam až sia­ha­lo v istom obdo­bí rím­ske osíd­le­nie. Kaž­do­pád­ne aj na Slo­ven­sku sa našli pozos­tat­ky rím­ske­ho osíd­le­nia na via­ce­rých miestach.

Prvé osíd­le­nie Slo­ven­ska pochá­dza z kon­ca pale­oli­tu, spred 250 tisíc rokov, s loka­li­ty Gánov­ce, kde sa našla leb­ka nean­der­tál­ca a z Mora­vian, kde sa našla soš­ka Venu­še – tzv. Mora­vian­ska Venu­ša. Prví roľ­ní­ci sa tu obja­vi­li asi 5 0004 000 rokov pred Kris­tom. Od kon­ca 4. sto­ro­čia pred Kris­tom sem pri­chá­dza­jú Kel­ti. V 1. sto­ro­čí pre Kris­tom Dáko­via. Od začiat­ku 1. sto­ro­čia sem priš­li Ger­má­ni – Van­ni­ove krá­ľov­stvo. Prví slo­va­nia osíd­ľo­va­li naše úze­mie zrej­me v 5. sto­ro­čí (Wiki­pe­dia).

Prvým štát­nym útva­rom Slo­va­nov na úze­mí dneš­né­ho Slo­ven­ska bola Samo­va ríša7. sto­ro­čí. Neskôr Nit­rian­ske knie­žat­stvo, kto­ré­ho spo­je­ním s Morav­ským knie­žat­stvom vnik­la v roku 833 Veľ­ká Mora­va (Wiki­pe­dia). Čo bola veľ­mi význam­ná epi­zó­da v deji­nách v tom obdo­bí to bol pomer­ne sil­ný štát. Zhru­ba do toh­to obdo­bia pat­rí aj náv­šte­va Solún­skych bra­tov Cyri­la a Meto­da9. sto­ro­čí, kto­rí hlá­sa­li kres­ťan­skú vie­ru na našom úze­mí. Z hľa­dis­ka kul­túr­ne­ho šlo o veľ­mi význam­ný posun. Dosiah­li, že pop­ri latin­či­ne sa sta­ros­lo­vien­či­na sta­la litur­gic­kým jazy­kom, čo uznal aj pápež. Za zvá­že­nie sto­jí fakt, že to boli vte­dy jedi­né dva jazy­ky, v kto­rých sa moh­li viesť omše. Zhru­ba v 10. sto­ro­čí sem priš­li Maďa­ri, kto­rí podob­ne ako Ava­ri v 5. sto­ro­čí kočo­va­li. Nara­zi­li však na odpor Slo­va­nov, ale aj Rima­nov a Ger­má­nov. Viac­me­nej nema­li kam ísť, tak sa tu usa­di­li a nauči­li sa obhos­po­da­ro­vať pôdu. Od 10. sto­ro­čia bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Uhor­ska, od 19. sto­ro­čia Rakúsko-​Uhorska. Bra­ti­sla­va, dneš­né hlav­né mes­to, bola veľ­mi dlho koru­no­vač­ným mes­tom. Od roku 1918 bolo Slo­ven­sko súčas­ťou Čes­ko­slo­ven­ska, s krát­kou pre­stáv­kou samos­tat­né­ho Slo­ven­ské­ho štá­tu počas dru­hej sve­to­vej voj­ny. Od 1.1.1993 je Slo­ven­ská repub­li­ka samos­tat­ným štá­tom. Od 1. mája 2004 sme člen­mi Európ­skej únie, od 29.3.2004 sme člen­mi NATO, od 1.1.2009 sme člen­mi Euro­zó­ny – Európ­skej meno­vej únie, ofi­ciál­nou menou sa sta­lo euro

Počas celej his­tó­rie bolo Slo­ven­sko mno­ho­krát napá­da­né Tatár­mi, Tur­ka­mi, ale z hľa­dis­ka celis­tvos­ti úze­mia odo­lá­va­lo. Je prav­da, že Tur­ci aj Tatá­ri mali aj iné cie­le, kto­ré ich mno­ho­krát donú­ti­li odísť z úze­mia Slo­ven­ska. Kaž­do­pád­ne ani ger­mán­ske, ale­bo rím­ske úto­ky nebo­li pri­veľ­ké. Hra­dy, kto­ré na Slo­ven­sku boli v minu­los­ti boli pomer­ne dob­re opev­ne­né a v minu­los­ti doká­za­li úspeš­ne odo­lá­vať nepria­te­ľom. Neraz našim pro­tiv­ní­kom pomoh­la zra­da na ich obsa­de­nie. Do stre­do­ve­ku boli napr. hra­dy v Deví­ne, vo Fiľa­ko­ve veľ­kou pre­káž­kou pre nepria­te­ľov. Napo­kon aj Bra­ti­slav­ský hrad. Veď Bra­ti­sla­va bola dlho nazý­va­ná aj ako kamen­né mes­to. Zlé obdo­bie obdo­bie pre jed­no­du­chý ľud bolo po roku 1526 a trva­lo zhru­ba do roku 1868. Je zau­jí­ma­vé, že nie­kto­ré rea­li­ty z vte­daj­šie­ho obdo­bia sa dosta­li aj do slov­ní­ka – pojem turec­ké hos­po­dár­stvo pochá­dza prá­ve zo stre­do­ve­ku. Ide o to, že Turek len bral a nesta­ral sa. Tur­kom nezá­le­ža­lo na tom, čo bude, keď oni využi­jú úro­du, nesta­ra­li sa o budúc­nosť, jed­no­du­cho šli ďalej, zdie­ra­li nie­ko­ho iného.

Z hľa­dis­ka kul­tú­ry bola význam­ná exis­ten­cia Aca­de­mie Istro­po­li­ta­ny – jed­nej z naj­star­ších uni­ver­zít v Euró­pe. Zalo­žil je Matej Kor­vín v Bra­ti­sla­ve oko­lo roku 1466. V roku 1787 bola prvý krát kodi­fi­ko­va­ná spi­sov­ná slo­ven­či­na Anto­nom Ber­no­lá­kom na zákla­de zápa­do­slo­ven­ské­ho náre­čia – ber­no­lá­kov­či­na. Od roku 1843 je vďa­ka Ľudo­ví­to­vi Štú­ro­vi spi­sov­ná slo­ven­či­na kodi­fi­ko­va­ná na zákla­de stre­do­slo­ven­ské­ho nárečia. 

Naj­viac ľudí žije v mes­tách Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Národ­né par­ky: TANAP – Tatrans­ký národ­ný park, NAPANT – Národ­ný park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Slo­ven­ský kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­výz­nam­nej­šie sviat­ky: Via­no­ce, Veľ­ká noc, Miku­láš, Svä­tá Lucia, Sil­ves­ter, Nový rok, Deň detí, Deň matiek, Pamiat­ka zosnu­lých, Fašian­gy (slo​va​kia​si​te​.com). Význam­né osob­nos­ti: Juraj Jáno­šík – zboj­ník a ľudo­vý hrdi­na, kto­rý boha­tým bral a chu­dob­ným dával, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ká­tor spi­sov­nej slo­ven­či­ny, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – vedec, poli­tik, vojak, zakla­da­teľ čes­ko­slo­ven­ské­ho štá­tu, Ale­xan­der Dub­ček – štát­nik, osob­nosť Praž­skej jari 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic­ké cha­rak­te­ris­tic­ké jed­lá: pare­ni­ca, ovčí syr, syro­vé kor­bá­či­ky, oštie­pok, bryn­dra, ska­lic­ký trdel­ník, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), tokaj­ské víno, kapust­ni­ca, piro­hy, lok­še, tla­čen­ka, jater­ni­ce, pagá­če a napo­kon aj kofo­la. Z tvr­dé­ho alko­ho­lu sú zná­me: boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, demä­nov­ka. Slo­ven­sko je veľ­mi boha­té na mine­rál­ne pra­me­ne – mine­rál­ky: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka a mno­ho iných.


Slo­va­kia lies in the heart of Euro­pe. It bor­ders Poland, the Czech Repub­lic, Aus­tria, Hun­ga­ry, and Ukrai­ne. It is a moun­tai­nous coun­try, with beau­ti­ful moun­tains such as the Malá Fat­ra, Níz­ke Tat­ry, and Vyso­ké Tat­ry. Almost the enti­re ter­ri­to­ry is part of the Car­pat­hian arc. From a geolo­gi­cal and geot­her­mal per­spec­ti­ve, Slo­va­kia is a very rich country.

Slo­va­kia boasts 1200 dis­co­ve­red caves, of which only 14 are acces­sib­le to the pub­lic. The lon­gest is the Demä­nov­ský Cave Sys­tem, which spans more than 30 km. The dee­pest is Sta­rý hrad in the Níz­ke Tat­ry, with a depth of 432 meters. The lon­gest river is the Váh, which flo­ws for 406 km. The hig­hest water­fall is Kme­ťov vodo­pád in the Vyso­ké Tat­ry, at 80 meters. The win­diest pla­ce is Cho­pok. The rai­niest pla­ce is Zboj­níc­ka cha­ta. The lar­gest moun­tain ran­ge is the Ondav­ská vrcho­vi­na, cove­ring an area of 1,320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Slo­va­kia is home to the worl­d’s lar­gest wooden altar – the Church of St. James in Levo­ča, the geog­rap­hi­cal cen­ter of Euro­pe in the Krem­nic­ké vrchy, the only cold arte­sian spring in Euro­pe – Her­lian­sky gej­zír near Koši­ce, the lar­gest cast­le com­plex in Cen­tral Euro­pe – Spiš­ský hrad, the hig­hest peak in the Car­pat­hians – Ger­la­chov­ský štít, the oldest pub­lic park in Cen­tral Euro­pe – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Slo­va­kia has the lar­gest num­ber of cast­les and cha­te­aus in Euro­pe: 425 cast­les, 180 ruins of cast­les and cha­te­aus (slo​va​kia​.eu​.sk). As of May 21, 2011, the popu­la­ti­on was 5,397,036 inha­bi­tants (sta​tis​tics​.sk). More than 57% of them live in cities (slo​va​kia​.eu​.sk).

Slo­vaks pre­do­mi­nan­tly inha­bit Slo­va­kia. Mino­ri­ty groups inc­lu­de Hun­ga­rians, Roma, Ukrai­nians, Czechs, and Ger­mans. Slo­va­kia has vari­ous spe­ci­fic regi­ons with his­to­ri­cal ori­gins: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Some­ti­me in the 5th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved, who were later attac­ked, among others, by the Avars, whom we later expel­led. App­ro­xi­ma­te­ly from this ter­ri­to­ry. Nevert­he­less, many Avars assi­mi­la­ted. Accor­ding to newer sour­ces, it is ques­ti­onab­le how far Roman sett­le­ment exten­ded at a cer­tain peri­od. Nevert­he­less, rem­nants of Roman sett­le­ment have been found in seve­ral pla­ces in Slovakia.

The first sett­le­ment of Slo­va­kia dates back to the end of the Pale­olit­hic, 250 thou­sand years ago, with loca­li­ties such as Gánov­ce, whe­re the skull of a Nean­dert­hal was found, and Mora­va­ny, whe­re the Venus figu­ri­ne was found – the so-​called Mora­vian Venus. The first far­mers appe­a­red here around 5,0004,000 years befo­re Christ. From the end of the 4th cen­tu­ry BC, the Celts arri­ved. In the 1st cen­tu­ry BC, the Dacians. From the begin­ning of the 1st cen­tu­ry, the Ger­mans arri­ved – the King­dom of Van­nio. The first Slo­vaks pro­bab­ly sett­led our ter­ri­to­ry in the 5th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia).

The first sta­te enti­ty of the Slavs in the ter­ri­to­ry of toda­y­’s Slo­va­kia was the Samo­’s Empi­re in the 7th cen­tu­ry. Later, the Prin­ci­pa­li­ty of Nit­ra, which mer­ged with the Mora­vian Prin­ci­pa­li­ty in 833 to form Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). This was a very sig­ni­fi­cant epi­so­de in the his­to­ry of that peri­od, as it was a rela­ti­ve­ly strong sta­te. Rough­ly until this peri­od falls the visit of the Thes­sa­lo­nian brot­hers Cyril and Met­ho­dius in the 9th cen­tu­ry, who pre­a­ched the Chris­tian faith in our ter­ri­to­ry. From a cul­tu­ral per­spec­ti­ve, this was a very sig­ni­fi­cant shift. They suc­ce­e­ded in making Old Church Sla­vo­nic the litur­gi­cal lan­gu­age along­si­de Latin, which was recog­ni­zed by the pope. It is worth con­si­de­ring the fact that the­se were the only two lan­gu­ages in which Mass could be celeb­ra­ted at that time. Around the 10th cen­tu­ry, the Hun­ga­rians arri­ved, who, like the Avars in the 5th cen­tu­ry, were noma­dic. Howe­ver, they encoun­te­red resis­tan­ce from the Slavs, as well as from the Romans and Ger­mans. More or less, they had nowhe­re to go, so they sett­led here and lear­ned to cul­ti­va­te the land. From the 10th cen­tu­ry, Slo­va­kia was part of Hun­ga­ry, and from the 19th cen­tu­ry, Austria-​Hungary. Bra­ti­sla­va, toda­y­’s capi­tal, was for a long time the coro­na­ti­on city. Sin­ce 1918, Slo­va­kia has been part of Cze­cho­slo­va­kia, with a brief bre­ak as an inde­pen­dent Slo­vak sta­te during World War II. Sin­ce Janu­ary 1, 1993, the Slo­vak Repub­lic has been an inde­pen­dent sta­te. Sin­ce May 1, 2004, we have been mem­bers of the Euro­pe­an Uni­on, sin­ce March 29, 2004, mem­bers of NATO, sin­ce Janu­ary 1, 2009, mem­bers of the Euro­zo­ne – the Euro­pe­an Mone­ta­ry Uni­on, with the euro beco­ming the offi­cial currency.

Throug­hout his­to­ry, Slo­va­kia has been inva­ded many times by the Tatars, Turks, but in terms of ter­ri­to­rial integ­ri­ty, it has withs­to­od. It is true that the Turks and Tatars had other goals, which often for­ced them to lea­ve Slo­vak ter­ri­to­ry. Howe­ver, even Ger­ma­nic or Roman attacks were not exces­si­ve. The cast­les that were in Slo­va­kia in the past were rela­ti­ve­ly well-​fortified and in the past, they suc­cess­ful­ly resis­ted ene­mies. Often our oppo­nents were hel­ped to cap­tu­re them by bet­ra­y­al. Until the Midd­le Ages, for exam­ple, the cast­les in Devín, in Fiľa­ko­vo, were a major obstac­le to ene­mies. Final­ly, even Bra­ti­sla­va Cast­le. After all, Bra­ti­sla­va was long cal­led the sto­ne city.” A bad peri­od for the com­mon peop­le was after 1526 and las­ted rough­ly until 1868. It is inte­res­ting that some rea­li­ties from that peri­od also ente­red the voca­bu­la­ry – the term Tur­kish eco­no­my” comes pre­ci­se­ly from the Midd­le Ages. The point is that the Turk just took and did not care. The Turks did­n’t care what would hap­pen when they used the har­vest; they did­n’t care about the futu­re, they just went on, squ­e­e­zing some­one else.

In terms of cul­tu­re, the exis­ten­ce of the Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – one of the oldest uni­ver­si­ties in Euro­pe – was sig­ni­fi­cant. It was foun­ded by Matt­hias Cor­vi­nus in Bra­ti­sla­va around 1466. In 1787, Anton Ber­no­lák codi­fied the writ­ten Slo­vak lan­gu­age for the first time based on the Wes­tern Slo­vak dia­lect – Ber­no­lá­k’s Slo­vak. Sin­ce 1843, thanks to Ľudo­vít Štúr, the writ­ten Slo­vak lan­gu­age has been codi­fied based on the Cen­tral Slo­vak dialect.

The most peop­le live in the cities of Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal parks: TANAP – Tat­ra Nati­onal Park, NAPANT – Low Tatras Nati­onal Park, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, Slo­vak Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). The most sig­ni­fi­cant holi­da­ys: Chris­tmas, Eas­ter, St. Nicho­las Day, St. Lucia Day, New Yea­r’s Eve, New Yea­r’s Day, Chil­dre­n’s Day, Mot­he­r’s Day, All Saints’ Day, Car­ni­val (slo​va​kia​si​te​.com). Sig­ni­fi­cant per­so­na­li­ties: Juraj Jáno­šík – a bri­gand and folk hero who took from the rich and gave to the poor, Ľudo­vít Štúr – codi­fier of the writ­ten Slo­vak lan­gu­age, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – scien­tist, poli­ti­cian, sol­dier, co-​founder of the Cze­cho­slo­vak sta­te, Ale­xan­der Dub­ček – sta­tes­man, figu­re of the Pra­gue Spring of 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mic cha­rac­te­ris­tic dis­hes: pare­ni­ca, she­ep che­e­se, che­e­se whips, oštie­pok, bryn­dza, Ska­li­ca trdel­ník, Bra­ti­sla­va rolls (mpsr​.sk), Tokaj wine, cab­ba­ge soup, pie­ro­gi, pota­to pan­ca­kes, tla­čen­ka, liver sau­sa­ge, pagá­če, and final­ly kofo­la. From hard alco­hol, boro­vič­ka, sli­vo­vi­ca, Demä­nov­ka are well kno­wn. Slo­va­kia is very rich in mine­ral springs – mine­ral waters: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka, and many others.


Slo­wa­kei liegt im Her­zen Euro­pas. Es grenzt an Polen, die Tsche­chis­che Repub­lik, Öster­re­ich, Ungarn und die Ukrai­ne. Es ist ein ber­gi­ges Land, mit wun­ders­chönen Ber­gen wie der Malá Fat­ra, den Níz­ke Tat­ry und den Vyso­ké Tat­ry. Fast das gesam­te Gebiet gehört zum Kar­pa­ten­bo­gen. Aus geolo­gis­cher und geot­her­ma­ler Sicht ist die Slo­wa­kei ein sehr rei­ches Land.

Die Slo­wa­kei ver­fügt über 1200 ent­dec­kte Höh­len, von denen nur 14 für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich sind. Die läng­ste ist das Demänovský-​Höhlensystem, das mehr als 30 km lang ist. Die tiefs­te ist der Sta­rý hrad in den Níz­kych Tat­rách, mit einer Tie­fe von 432 Metern. Der läng­ste Fluss ist die Váh, der über 406 km flie­ßt. Der höchs­te Was­ser­fall ist der Kme­ťov vodo­pád in den Vyso­ké Tat­ry, mit 80 Metern. Der win­digs­te Ort ist Cho­pok. Der regen­re­ichs­te Ort ist Zboj­níc­ka cha­ta. Das größte Berg­mas­siv ist die Ondav­ská vrcho­vi­na, die eine Flä­che von 1.320 km² umfasst (slo​va​kia​.eu​.sk). Die Slo­wa­kei beher­bergt den größten höl­zer­nen Altar der Welt – die Kir­che St. Jakob in Levo­ča, das geo­gra­fis­che Zen­trum Euro­pas in den Krem­nic­ké vrchy, die ein­zi­ge kal­te arte­sis­che Quel­le Euro­pas – Her­lian­sky gej­zír bei Koši­ce, die größte Sch­los­san­la­ge in Mit­te­le­uro­pa – Spiš­ský hrad, den höchs­ten Gip­fel der Kar­pa­ten – Ger­la­chov­ský štít, den ältes­ten öffen­tli­chen Park in Mit­te­le­uro­pa – Sad Jan­ka Krá­ľa in Bra­ti­sla­va (visit​slo​va​kia​.com). Die Slo­wa­kei hat die größte Anzahl von Bur­gen und Sch­lös­sern in Euro­pa: 425 Sch­lös­ser, 180 Ruinen von Bur­gen und Sch­lös­sern (slo​va​kia​.eu​.sk). Zum 21. Mai 2011 bet­rug die Bevöl­ke­rung 5.397.036 Ein­woh­ner (sta​tis​tics​.sk). Mehr als 57% von ihnen leben in Städ­ten (slo​va​kia​.eu​.sk).

Die Slo­wa­ken über­wie­gend bevöl­kern die Slo­wa­kei. Min­der­he­itsg­rup­pen umfas­sen Ungarn, Roma, Ukrai­ner, Tsche­chen und Deuts­che. Die Slo­wa­kei hat vers­chie­de­ne spe­zi­fis­che Regi­onen mit his­to­ris­chen Urs­prün­gen: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Spiš, Šariš, Abov, Zem­plín, Uh, Novoh­rad, Ora­va. Irgen­dwann im 5. Jahr­hun­dert kamen die Sla­wen, die spä­ter unter ande­rem von den Awa­ren angeg­rif­fen wur­den, die spä­ter ver­trie­ben wur­den. Etwa aus die­sem Gebiet. Den­noch assi­mi­lier­ten sich vie­le Awa­ren. Nach neue­ren Quel­len ist frag­lich, wie weit die römis­che Besied­lung zu einem bes­timm­ten Zeit­punkt reich­te. Den­noch wur­den Res­te römis­cher Besied­lung an meh­re­ren Stel­len in der Slo­wa­kei gefunden.

Die ers­te Besied­lung der Slo­wa­kei datiert aus dem Ende des Palä­o­lit­hi­kums, vor 250.000 Jah­ren, mit Loka­li­tä­ten wie Gánov­ce, wo der Schä­del eines Nean­der­ta­lers gefun­den wur­de, und Mora­va­ny, wo die Venus­fi­gu­ri­ne gefun­den wur­de – die soge­nann­te Mora­vis­che Venus. Die ers­ten Bau­ern ers­chie­nen hier vor etwa 5.000 bis 4.000 Jah­ren vor Chris­tus. Ab Ende des 4. Jahr­hun­derts v. Chr. kamen die Kel­ten. Im 1. Jahr­hun­dert v. Chr. die Daker. Ab dem Beginn des 1. Jahr­hun­derts kamen die Ger­ma­nen – das König­re­ich Van­nio. Die ers­ten Slo­wa­ken sie­del­ten wahrs­che­in­lich im 5. Jahr­hun­dert unser Gebiet (Wiki­pe­dia).

Die ers­te sta­at­li­che Ein­he­it der Sla­wen auf dem Gebiet der heuti­gen Slo­wa­kei war das Reich von Samo im 7. Jahr­hun­dert. Spä­ter das Fürs­ten­tum von Nit­ra, das sich im Jahr 833 mit dem Mäh­ris­chen Fürs­ten­tum vere­i­nig­te, um Gro­ßmäh­ren zu bil­den (Wiki­pe­dia). Dies war eine sehr bede­uten­de Epi­so­de in der Ges­chich­te die­ser Zeit, da es ein rela­tiv star­ker Sta­at war. Etwa bis zu die­sem Zeit­punkt fällt der Besuch der Thes­sa­lo­ni­cher Brüder Kyrill und Met­ho­dius im 9. Jahr­hun­dert, die den christ­li­chen Glau­ben auf unse­rem Gebiet pre­d­ig­ten. Aus kul­tu­rel­ler Sicht war dies eine sehr bede­uten­de Vers­chie­bung. Es gelang ihnen, das Alt­kir­chens­la­wis­che neben Late­in zur litur­gis­chen Spra­che zu machen, was vom Papst aner­kannt wur­de. Es ist erwäh­nen­swert, dass dies die ein­zi­gen bei­den Spra­chen waren, in denen zu die­ser Zeit Mes­sen gefe­iert wer­den konn­ten. Etwa im 10. Jahr­hun­dert kamen die Ungarn, die wie die Awa­ren im 5. Jahr­hun­dert noma­disch waren. Sie tra­fen jedoch auf Widers­tand von den Sla­wen, aber auch von den Römern und Ger­ma­nen. Mehr oder weni­ger hat­ten sie kei­nen ande­ren Ort, an den sie gehen konn­ten, also lie­ßen sie sich hier nie­der und lern­ten, das Land zu bewirts­chaf­ten. Seit dem 10. Jahr­hun­dert gehör­te die Slo­wa­kei zu Ungarn, und seit dem 19. Jahr­hun­dert zu Österreich-​Ungarn. Bra­ti­sla­va, die heuti­ge Haupts­tadt, war lan­ge Zeit die Krönungss­tadt. Seit 1918 gehört die Slo­wa­kei zu der Tsche­chos­lo­wa­kei, mit einer kur­zen Pau­se als unab­hän­gi­ger slo­wa­kis­cher Sta­at wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs. Seit dem 1. Janu­ar 1993 ist die Slo­wa­kis­che Repub­lik ein unab­hän­gi­ger Sta­at. Seit dem 1. Mai 2004 sind wir Mitg­lie­der der Euro­pä­is­chen Uni­on, seit dem 29. März 2004 Mitg­lie­der der NATO, seit dem 1. Janu­ar 2009 Mitg­lie­der der Euro­zo­ne – der Euro­pä­is­chen Wäh­rung­su­ni­on, wobei der Euro zur offi­ziel­len Wäh­rung wurde.

Im Lau­fe der Ges­chich­te wur­de die Slo­wa­kei vie­le Male von Tata­ren, Tür­ken und ande­ren angeg­rif­fen, aber was die ter­ri­to­ria­le Integ­ri­tät bet­rifft, hat sie stand­ge­hal­ten. Es stimmt, dass die Tür­ken und Tata­ren ande­re Zie­le hat­ten, was sie oft zwang, das slo­wa­kis­che Gebiet zu ver­las­sen. Aber auch ger­ma­nis­che oder römis­che Angrif­fe waren nicht über­mä­ßig. Die Bur­gen, die in der Slo­wa­kei in der Ver­gan­gen­he­it waren, waren rela­tiv gut befes­tigt und konn­ten früher erfolg­re­ich Fein­den widers­te­hen. Oft wur­de unse­ren Geg­nern gehol­fen, sie zu ero­bern, indem sie ver­ra­ten wur­den. Bis ins Mit­te­lal­ter waren zum Beis­piel Bur­gen in Devín, in Fiľa­ko­vo ein gro­ßes Hin­der­nis für Fein­de. Sch­lie­ßlich auch Bra­ti­sla­va Cast­le. Nach allem war Bra­ti­sla­va lan­ge Zeit als Ste­ins­tadt” bekannt. Eine sch­lech­te Zeit für das ein­fa­che Volk war nach 1526 und dau­er­te unge­fähr bis 1868. Es ist inte­res­sant, dass eini­ge Rea­li­tä­ten aus die­ser Zeit auch in den Worts­chatz ein­ge­gan­gen sind – der Beg­riff tür­kis­che Wirts­chaft” stammt genau aus dem Mit­te­lal­ter. Es geht darum, dass der Tür­ke ein­fach genom­men und sich nicht darum geküm­mert hat. Den Tür­ken war es egal, was pas­sie­ren wür­de, wenn sie die Ern­te nutz­ten; sie inte­res­sier­ten sich nicht für die Zukunft, sie gin­gen ein­fach wei­ter und drüc­kten jemand ande­ren aus.

In kul­tu­rel­ler Hin­sicht war die Exis­tenz der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – einer der ältes­ten Uni­ver­si­tä­ten Euro­pas – bede­ut­sam. Sie wur­de von Matt­hias Cor­vi­nus um 1466 in Bra­ti­sla­va geg­rün­det. 1787 kodi­fi­zier­te Anton Ber­no­lák ers­tmals die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che auf der Grund­la­ge des wests­lo­wa­kis­chen Dia­lekts – Ber­no­láks Slo­wa­kisch. Seit 1843 wur­de die gesch­rie­be­ne slo­wa­kis­che Spra­che dank Ľudo­vít Štúr auf der Grund­la­ge des zen­trals­lo­wa­kis­chen Dia­lekts kodifiziert.

Die meis­ten Men­schen leben in den Städ­ten Bra­ti­sla­va, Koši­ce, Pre­šov, Nit­ra, Žili­na, Ban­ská Bys­tri­ca, Trna­va, Mar­tin, Tren­čín, Pop­rad, Prie­vi­dza, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Nati­onal­parks: TANAP – Tatra-​Nationalpark, NAPANT – Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry, Veľ­ká Fat­ra, Malá Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Slo­wa­kis­ches Para­dies, Slo­wa­kis­cher Karst, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Die wich­tigs­ten Feier­ta­ge: Weih­nach­ten, Ostern, St. Niko­laus, St. Lucia, Sil­ves­ter, Neujahr, Kin­der­tag, Mut­ter­tag, Aller­he­i­li­gen, Kar­ne­val (slo​va​kia​si​te​.com). Bede­uten­de Per­sön­lich­ke­i­ten: Juraj Jáno­šík – ein Bri­gand und Volks­held, der den Rei­chen nahm und den Armen gab, Ľudo­vít Štúr – Kodi­fi­zie­rer der gesch­rie­be­nen slo­wa­kis­chen Spra­che, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – Wis­sen­schaft­ler, Poli­ti­ker, Sol­dat, Mit­beg­rün­der des tsche­chos­lo­wa­kis­chen Sta­a­tes, Ale­xan­der Dub­ček – Sta­ats­mann, Figur des Pra­ger Früh­lings von 1968 (slo​va​kia​si​te​.com). Gas­tro­no­mis­che cha­rak­te­ris­tis­che Gerich­te: Pare­ni­ca, Schafs­kä­se, Käse­pe­its­chen, Oštie­pok, Bryn­dza, Ska­lit­zer Trdel­ník, Bra­ti­sla­va­er Rol­len (mpsr​.sk), Toka­jer Wein, Kraut­sup­pe, Pie­ro­gi, Kar­tof­fel­puf­fer, Tla­čen­ka, Leber­wurst, Pagá­če und sch­lie­ßlich Kofo­la. Bekann­te har­te Alko­ho­li­ka sind Boro­vič­ka, Sli­vo­vitz, Demä­nov­ka. Die Slo­wa­kei ist sehr reich an Mine­ra­lqu­el­len – Mine­ra­lwäs­ser: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka und vie­le andere.


Sło­wac­ja leży w ser­cu Euro­py. Gra­nic­zy z Pol­ską, Cze­cha­mi, Aus­trią, Węgra­mi i Ukrai­ną. Jest to gór­zys­ty kraj, w któ­rym znaj­du­ją się pięk­ne góry, takie jak Mała Fat­ra, Niżne Tat­ry, Wyso­kie Tat­ry. Pra­wie całe tery­to­rium prze­ci­na frag­ment łuku Kar­pat. Z geolo­gicz­ne­go i geoter­mal­ne­go punk­tu widze­nia Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­tym krajem.

Sło­wac­ja posia­da 1200 odkry­tych jas­kiń, z któ­rych tyl­ko 14 jest dostęp­nych dla pub­licz­no­ści. Naj­dłu­żs­zy jest sys­tem jas­kiń Demä­nov­ský, któ­ry ma ponad 30 km. Naj­głębs­za to Sta­rý hrad w Niżnych Tat­rach, o głębo­ko­ści 432 met­rów. Naj­dłu­żs­zą rze­ką jest Wáh, któ­ra ma 406 km dłu­go­ści. Naj­wy­żs­zy wodos­pad to Kme­ťov vodo­pád w Wyso­kich Tat­rach, mający 80 met­rów wyso­ko­ści. Naj­bar­dziej wietrz­nym miejs­cem jest Cho­pok. Naj­bar­dziej deszc­zo­wym miejs­cem jest Zboj­níc­ka cha­ta. Naj­wi­ęks­zym masy­wem gór­skim jest Ondav­ská vrcho­vi­na, zaj­mu­jący obszar 1320 km² (slo​va​kia​.eu​.sk). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­zy dre­wnia­ny ołtarz na świe­cie – Kości­ół św. Jaku­ba w Levo­či, geo­gra­ficz­ne cen­trum Euro­py w Krem­nic­kich Wier­chach, jedy­ny zim­ny arte­zyj­ski źró­dło­wy w Euro­pie – Her­lian­sky gej­zír koło Kos­zyc, naj­wi­ęks­zy kom­pleks zamko­wy w Euro­pie Środ­ko­wej – Zamek Spis­ki, naj­wy­żs­zy szc­zyt Kar­pat – Ger­la­chov­ský štít, naj­stars­zy park pub­licz­ny w Euro­pie Środ­ko­wej – Sad Jan­ka Krá­ľa w Bra­ty­sła­wie (visit​slo​va​kia​.com). Na Sło­wac­ji znaj­du­je się naj­wi­ęks­za licz­ba zamków i pała­ców w Euro­pie: 425 zamków, 180 ruin zamków i pała­ców (slo​va​kia​.eu​.sk). Według danych z 21 maja 2011 roku miesz­ka­ło tu 5 397 036 miesz­ka­ńców (sta​tis​tics​.sk). Ponad 57% z nich miesz­ka w mias­tach (slo​va​kia​.eu​.sk).

Na Sło­wac­ji prze­wa­ża­jący udział mają Sło­wa­cy. Spo­śród mniejs­zo­ści wys­tępu­ją Węgr­zy, Romo­wie, Ukrai­ńcy, Cze­si i Niem­cy. Na tere­nie Sło­wac­ji znaj­du­ją się różne spe­cy­ficz­ne regi­ony o his­to­rycz­nym pocho­dze­niu: Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tów, Spisz, Sza­rysz, Abov, Zem­plín, Uh, Nowog­ród, Ora­wa. Pier­wsi Sło­wia­nie poja­wi­li się tutaj pra­wdo­po­dob­nie w V wie­ku naszej ery (Wiki­pe­dia).

Pier­ws­zą jed­no­stką państ­wo­wą Sło­wian na tere­nie dzi­siejs­zej Sło­wac­ji było państ­wo Samo­na w VII wie­ku. Później Ksi­ęst­wo Nitr­za­ńs­kie, któ­re połąc­zy­ło się w 833 roku z Ksi­ęst­wem Mora­ws­kim, twor­ząc Wiel­ką Mora­wę (Wiki­pe­dia). Była to bar­dzo istot­na epo­ka w his­to­rii tego okre­su, ponie­waż był to sto­sun­ko­wo sil­ny państ­wo. W oko­ło ten okres przy­pa­da także wizy­ta the­sa­lo­ńs­kich bra­ci Cyry­la i Meto­de­go w IX wie­ku, któr­zy gło­si­li wia­rę chr­ze­ści­ja­ńs­ką na tym obszar­ze. Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia był to bar­dzo istot­ny prze­skok. Uda­ło im się uczy­nić sta­ro­sło­wia­ńs­ki obok łaci­ny języ­kiem litur­gicz­nym, co zosta­ło uzna­ne przez papie­ża. War­to zau­wa­żyć, że były to jedy­ne dwa języ­ki, w któ­rych w tym cza­sie można było odpra­wiać msze. W oko­ło X wie­ku przy­by­li Węgr­zy, któr­zy podob­nie jak Awa­ro­wie w V wie­ku byli koc­zo­wni­ka­mi. Spot­ka­li się jed­nak z opo­rem Sło­wian, ale także Rzy­mian i Ger­ma­nów. W zasa­dzie nie mie­li dokąd iść, więc osied­li­li się tutaj i nauc­zy­li się upra­wiać zie­mię. Od X wie­ku Sło­wac­ja nale­ża­ła do Węgier, a od XIX wie­ku do Austro-​Węgier. Bra­ty­sła­wa, obec­na sto­li­ca, była przez dłu­gi czas mias­tem koro­na­cyj­nym. Od 1918 roku Sło­wac­ja była częścią Cze­cho­sło­wac­ji, z krót­ką przer­wą na nie­pod­le­głe państ­wo sło­wac­kie w cza­sie II woj­ny świa­to­wej. Od 1 stycz­nia 1993 roku Repub­li­ka Sło­wac­ka jest nie­pod­le­głym państ­wem. Od 1 maja 2004 roku jes­te­śmy człon­kiem Unii Euro­pej­skiej, od 29 mar­ca 2004 roku człon­kiem NATO, od 1 stycz­nia 2009 roku człon­kiem stre­fy euro – Unii Walu­to­wej, gdzie euro sta­ło się ofic­jal­ną walutą.

Podc­zas całej his­to­rii Sło­wac­ja była wie­lok­rot­nie ata­ko­wa­na przez Tata­rów, Tur­ków, ale pod wzg­lędem integ­ral­no­ści tery­to­rial­nej przetr­wa­ła. Pra­wdą jest, że Tur­cy i Tatar­zy mie­li inne cele, co częs­to zmus­za­ło ich do opuszc­ze­nia tery­to­rium Sło­wac­ji. Jed­nak ata­ki ger­ma­ńs­kie czy rzym­skie nie były zbyt licz­ne. Zamki, któ­re ist­nia­ły na tere­nie Sło­wac­ji w przes­zło­ści, były sto­sun­ko­wo dobr­ze ufor­ty­fi­ko­wa­ne i potra­fi­ły sku­tecz­nie prze­ci­ws­ta­wiać się wro­gom. Częs­to naszym prze­ci wni­kom poma­ga­ła zdra­da, by je zdo­być. Do śred­ni­owiec­za zamki w Deví­nie, Fiľa­ko­vie były na przy­kład dużą przesz­ko­dą dla wro­gów. W końcu także zamek bra­ty­sła­ws­ki. Bra­ty­sła­wa była dłu­go zna­na jako mias­to z kamie­nia”. Cza­sa­mi nazwa turec­ka gos­po­dar­ka” pocho­dzi wła­śnie ze śred­ni­owiec­za. Cho­dzi o to, że Tur­ko­wi zale­ża­ło tyl­ko na zabra­niu, nie dbał o nic. Tur­kom nie zale­ża­ło na tym, co się sta­nie, gdy wykor­zys­ta­ją plo­ny, nie dba­li o przys­zło­ść, po pros­tu szli dalej, wyzys­ku­jąc kogoś innego.

Z kul­tu­ro­we­go punk­tu widze­nia ist­nie­nie Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na – jed­ne­go z naj­stars­zych uni­wer­sy­te­tów w Euro­pie – mia­ło znac­ze­nie. Zało­żył go Matej Kor­vín w Bra­ty­sła­wie oko­ło 1466 roku. W 1787 roku po raz pier­ws­zy znor­ma­li­zo­wa­no język sło­wac­ki na pod­sta­wie dia­lek­tu zachod­ni­osło­wac­kie­go – język ber­no­lá­ko­wy. Od 1843 roku, dzi­ęki Ľudo­ví­to­wi Štú­ro­wi, język sło­wac­ki jest znor­ma­li­zo­wa­ny na pod­sta­wie dia­lek­tu środkowosłowackiego.

Naj­wi­ęcej ludzi miesz­ka w mias­tach Bra­ty­sła­wie, Kos­zy­cach, Pre­szo­wie, Nitr­ze, Żyli­nie, Bańs­kiej Bys­tr­zy­cy, Trna­wie, Mar­ti­nie, Trenc­zy­nie, Pop­ra­dzie, Prie­vi­dzy, Zvo­len (slo​va​kia​si​te​.com). Par­ki naro­do­we: TANAP – Tatr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, NAPANT – Park Naro­do­wy Niżne Tat­ry, Wiel­ka Fat­ra, Mała Fat­ra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Sło­wac­ki Raj, Sło­wac­ki Kras, Murán­ska pla­ni­na (slo​va​kia​si​te​.com). Naj­wa­żniejs­ze świ­ęta: Boże Naro­dze­nie, Wiel­ka­noc, św. Miko­łaj, św. Łuc­ja, Sylwes­ter, Nowy Rok, Dzień Dziec­ka, Dzień Mat­ki, Wszys­tkich Świ­ętych, Kar­na­wał (slo​va​kia​si​te​.com). Wybit­ne oso­bis­to­ści: Juraj Jáno­šík – zbój­nik i boha­ter ludo­wy, któ­ry zabie­rał boga­tym i dawał bied­nym, Ľudo­vít Štúr – kodi­fi­ka­tor języ­ka sło­wac­kie­go, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – nauko­wiec, poli­tyk, żołnierz, wspó­łza­ło­ży­ciel państ­wa cze­cho­sło­wac­kie­go, Ale­xan­der Dub­ček – poli­tyk, postać Pras­kiej Wios­ny 1968 roku (slo​va​kia​si​te​.com). Cha­rak­te­rys­tycz­ne potra­wy gas­tro­no­micz­ne: pare­ni­ca, ser owc­zy, kor­bá­či­ky sero­we, oštie­pok, bryn­dza, trdel­ník ska­lic­ki, bra­ti­slav­ské rož­ky (mpsr​.sk), wino tokaj­skie, kapust­ni­ca, pie­ro­gi, plac­ki ziem­niac­za­ne, tla­čen­ka, kas­zan­ka, pagá­če i wresz­cie kofo­la. Z moc­nych alko­ho­li zna­ne są: boro­vič­ka, śli­wo­wi­ca, demä­nov­ka. Sło­wac­ja jest bar­dzo boga­ta w źró­dła mine­ral­ne – wody mine­ral­ne: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka i wie­le innych.


Szlo­vá­kia közép-​Európában talál­ha­tó. Hatá­ros Len­gy­elors­zág­gal, Cse­hors­zág­gal, Auszt­riá­val, Magy­arors­zág­gal és Ukraj­ná­val. Ez egy hegy­vi­dé­ki ors­zág, Szlo­vá­kiá­ban szép hegy­ek talál­ha­tók, pél­dá­ul a Kis-​Fátra, a Nagy-​Fátra, a Magas-​Tátra. Majd­nem az egész terüle­ten átha­lad a Kár­pá­tok íve. Geoló­giai és geoter­mi­kus szem­pont­ból Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ország.

Szlo­vá­kiá­nak 1200 fel­fe­de­zett bar­lang­ja van, közülük csak 14 nyit­va áll a nyil­vá­nos­ság előtt. A leg­hoss­zabb a Demé­ny­fal­vi bar­lan­grends­zer, ame­ly több mint 30 km hoss­zú. A leg­mé­ly­ebb a Sta­rý hrad a Alacsony-​Tátrában, 432 méte­res mély­ség­ben. A leg­hoss­zabb folyó a Vág, ame­ly 406 km hoss­zú. A leg­ma­ga­sabb víze­sés a Magas-​Tátrában a Kmeť-​vízesés, 80 méter magas. A legs­zél­se­be­sebb hely Cho­pok. A lege­sősebb hely a Zboj­níc­ka cha­ta. A leg­na­gy­obb hegy­ség az Ondavai-​dombság, ame­ly 1320 km² terüle­ten terül el. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a világ leg­na­gy­obb fából kés­zült oltá­ra, a Levo­čai Szent Jakab-​templom, Euró­pa geog­rá­fiai közép­pont­ja a Kremnica-​hegységben, az egy­et­len hideg arte­zi kút Euró­pá­ban a Her­lian­sky gej­zír Kas­sá­nál, a közép-​európai régió leg­na­gy­obb várá­gy­ai a Sze­pe­si vár, a leg­ma­ga­sabb hegyc­súcs a Kár­pá­tok­ban a Gerlachovský-​gerinc, a legöre­gebb köz­park a közép-​európai régi­ó­ban a Jan­ka Krá­ľa Park Pozso­ny­ban. Szlo­vá­kiá­ban talál­ha­tó a leg­több vár és kas­té­ly Euró­pá­ban. 425 kas­té­ly, 180 vár, kas­té­ly és rom (slo​va​kia​.eu​.sk). 2011. május 21-​én 5 397 036 lakos élt itt (sta​tis​tics​.sk). Lakos­sá­gá­nak több mint 57%-a él váro­sok­ban (slo​va​kia​.eu​.sk).

Szlo­vá­kiá­ban főként szlo­vá­kok élnek. Kisebb­sé­gi cso­por­tok közé tar­to­znak a magy­arok, a romák, az ukrá­nok, a cse­hek és a néme­tek. Szlo­vá­kiá­ban külön­böző tör­té­nel­mi régi­ók talál­ha­tók, mint pél­dá­ul Hont, Gemer, Tekov, Turiec, Lip­tov, Sze­pes, Šariš, Abov, Zem­plén, Uh, Novoh­rad, Ora­va. A szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban érkez­tek Szlo­vá­kiá­ba, aki­ket külön­böző táma­dá­sok értek, töb­bek között az Ava­ro­ké, aki­ket később elűz­tek. A népes­sé­gük egy rés­ze azon­ban Szlo­vá­kiá­ban maradt. A legf­ris­sebb ada­tok sze­rint kér­dé­ses, hogy az egy­es idős­za­kok­ban a római tele­pülé­sek mily­en mess­zi­re ter­jed­tek. Min­de­ne­set­re Szlo­vá­kiá­ban is talál­tak római tele­pülé­si marad­vá­ny­o­kat több helyen.

Szlo­vá­kia első tele­pülé­se a pale­olit végén, min­te­gy 250 000 évvel eze­lőtt kelet­ke­zett, oly­an hely­eken, mint Gánov­ce, ahol nean­der­völ­gyi kopo­ny­át talál­tak, és Mora­vian­ban, ahol Vénusz szob­rot talál­tak – a Mora­vai Vénuszt. Az első gaz­dál­ko­dók valós­zí­nűleg Kr. e. 5 0004 000 évvel eze­lőtt jelen­tek meg itt. Kr. e. 4. szá­zad vége óta a kel­ták érkez­tek ide. Kr. e. 1. szá­zad­ban jöt­tek a dákok. Az 1. szá­zad ele­jé­től kezdve a ger­má­nok – Van­ni­ove kirá­ly­sá­ga – is ide érkez­tek. Az első szlá­vok valós­zí­nűleg az 5. szá­zad­ban tele­ped­tek le erre a terület­re (Wiki­pe­dia).

A szlá­vok első álla­ma­la­ku­la­ta Szlo­vá­kiá­ban a 7. szá­zad­ban lét­re­jött Samo biro­da­lom volt. Később az Nit­ri her­ceg­ség, ame­ly­nek 833-​ban Mor­va her­ceg­ség­gel tör­té­nő egy­esí­té­sé­vel nagy Mor­va­ors­zág ala­kult ki (Wiki­pe­dia). Ez egy nagy­on fon­tos epi­zód volt a tör­té­ne­lem­ben ebben az idős­zak­ban, mivel ez egy vis­zo­ny­lag erős álla­ma­la­ku­lat volt. Ehhez az idős­zak­hoz tar­to­zik Cyril és Metód miss­zi­ó­ja a 9. szá­zad­ban, akik a keresz­té­ny hitet hir­det­ték ezen a terüle­ten. Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból ez egy nagy­on fon­tos vál­to­zás volt. Sike­rült elér­ni, hogy a latin mel­lett a sta­rosz­láv a litur­gi­kus nyelv is legy­en, amit még a pápa is eli­smert. Így ők let­tek az egy­et­len két nyelv, ame­ly­ek­ben misét lehe­tett celeb­rál­ni. Kb. a 10. szá­zad­ban érkez­tek a magy­arok, akik hason­ló­an az 5. szá­za­di ava­rok­hoz nomá­dok vol­tak. Azon­ban elle­nál­lás­ba ütköz­tek a szlá­vok, vala­mint a rómaiak és a ger­má­nok rés­zé­ről. Kevés lehe­tősé­gük volt, ezért lete­le­ped­tek és meg­ta­nul­ták művel­ni a föl­det. A 10. szá­zad­tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Magy­arors­zág­nak, a 19. szá­zad­tól Ausztria-​Magyarországnak. Pozso­ny, a mai fővá­ros hoss­zú ide­ig koro­ná­zá­si város volt. 1918-​tól Szlo­vá­kia rés­ze volt Csehsz­lo­vá­kiá­nak, rövid időre önál­ló Szlo­vák Állam­ként a máso­dik világ­há­bo­rú alatt. 1993. janu­ár 1‑jétől Szlo­vá­kia önál­ló állam. 2004. május 1‑jétől az Euró­pai Unió tag­ja vagy­unk, 2004. már­cius 29-​től a NATO tag­ja vagy­unk, 2009. janu­ár 1‑jétől az euró­öve­zet tag­ja vagy­unk – az euró lett az hiva­ta­los fizetőeszköz.

Tör­té­nel­mi szem­pont­ból Szlo­vá­kia soks­zor volt táma­dá­sok­nak kitett, Tatá­rok, törökök által, de az ors­zág terüle­ti integ­ri­tá­sa szem­pont­já­ból elle­nállt. Igaz, hogy a törökök­nek és a tatá­rok­nak más célok is vol­tak, ami soks­zor arra kénys­ze­rí­tet­te őket, hogy elha­gy­ják Szlo­vá­kia terüle­tét. Min­de­ne­set­re sem a ger­mán, sem a római táma­dá­sok nem vol­tak túl nagy­ok. A múlt­ban a szlo­vá­kiai várak vis­zo­ny­lag jól mege­rősí­tet­tek vol­tak, és sike­re­sen elle­náll­tak az ellen­sé­gek­nek. Gyak­ran a meg­ny­eré­sük­höz áru­lás is hoz­zá­já­rult. A közép­kor­ban pél­dá­ul a Dévé­nyi, a Fülek várak nagy aka­dá­lyt jelen­tet­tek az ellen­sé­gek szá­má­ra. Végül is a Pozso­nyi vár is. His­zen Pozso­nyt soká­ig kővá­ros­nak is nevez­ték. Rossz idős­zak volt az egys­ze­rű embe­rek szá­má­ra 1526 után és körül­be­lül 1868-​ig. Érde­kes, hogy néhá­ny való­ság az akko­ri idős­zak­ból beke­rült a szó­tár­ba – a török gaz­da­ság kife­je­zés éppen a közép­kor­ból szár­ma­zik. Arról van szó, hogy a török csak vett, és nem törődött azzal, mi lesz, ha ők hasz­nál­ják a ter­mést, nem törődött a jövővel, egys­ze­rűen csak tovább men­tek, máso­kat zsaroltak.

Kul­tu­rá­lis szem­pont­ból fon­tos volt az Istro­po­li­ta­na Aca­de­mia léte­zé­se is – Euró­pa egy­ik leg­ré­geb­bi egy­ete­me. Matej Kor­vín ala­pí­tot­ta Pozso­ny­ban körül­be­lül 1466-​ban. 1787-​ben Anton Ber­no­lák elős­zör kodi­fi­kál­ta a szlo­vák nyel­vet Nyugat-​Szlovákiai dia­lek­tus alap­ján – ber­no­lá­ki szlo­vák nyelv. 1843 óta Ľudo­vít Štúr miatt a közép­ső szlo­vák dia­lek­tus alap­ján kodi­fi­kál­ták a szlo­vák nyelvet.

A leg­több ember Pozso­ny­ban, Kas­sán, Pre­sov­ban, Nit­rá­ban, Zsol­nán, Besz­ter­ce­bá­ny­án, Trenc­sén­ben, Mar­ton­ban, Trenc­sén­ben, Pop­rád­ban, Prie­vi­dzá­ban, Zsol­nán él (slo​va​kia​si​te​.com). Nemze­ti par­kok: TANAP – Tát­rai Nemze­ti Park, NAPANT – Alacsony-​Tátrai Nemze­ti Park, Nagy-​Fátra, Kis-​Fátra, Pie­ni­ny (PIENAP), Polo­ni­ny, Szlo­vák Para­dic­som, Szlo­vák Karszt, Murá­nyi sík­ság (slo​va​kia​si​te​.com). Leg­fon­to­sabb ünne­pek: Karác­so­ny, Hús­vét, Miku­lás, Szent Lucia, Szil­vesz­ter, Újév, Gyer­mek­nap, Any­ák napja, Halot­tak napja, Far­sang (slo​va​kia​si​te​.com). Jelen­tős sze­mé­ly­i­sé­gek: Juraj Jáno­šík – rab­ló és népi hős, aki a gaz­da­gok­tól vett és a sze­gé­ny­ek­nek adott, Ľudo­vít Štúr – a szlo­vák írás­be­li nyelv kodi­fi­ká­to­ra, Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik – tudós, poli­ti­kus, kato­na, a Csehsz­lo­vák állam meg­te­rem­tője, Ale­xan­der Dub­ček – poli­ti­kus, 1968-​as Prá­gai Tavasz jelen­tős alak­ja (slo​va​kia​si​te​.com). Gaszt­ro­nó­miai jel­leg­ze­tes­sé­gek: pare­ni­ca, juh­sajt, sajt­ko­ron­gok, oštie­pok, bryn­dza, szil­vás­vi­rágh, pozso­nyi kif­li (mpsr​.sk), toka­ji bor, káposz­ta­le­ves, gom­bóc, palac­sin­ta, tla­čen­ka, hur­ka, pás­ká, és végül a kofo­la. Az erős alko­ho­lok közül ismer­tek: boro­vič­ka, szil­vó­rium, demä­nov­ka. Szlo­vá­kia nagy­on gaz­dag ásvá­ny­vi­zek­ben – ásvá­ny­vi­zek­ben: Budiš, Gemer­ka, Fat­ra, San­tov­ka, Sal­va­tor, Rajec, Ľubov­nian­ka, Mitic­ká, Luc­ka és sok más.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post