2006-2010, 2007, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Dokumenty, Dolné Považie, Hory, Krajina, Považské, Príroda, Prírodné, Slovenská krajina, Slovenské, TOP, V čase

Dych zimy v Považskom Inovci

Hits: 2881

Autor: Kor­nel Duffek

Keď sa Pieš­ťan­ca opý­ta­te, kto­ré hory pova­žu­je za svo­je, naj­čas­tej­šie vám odpo­vie, že Považ­ský Ino­vec. Malé Kar­pa­ty síce tiež majú svoj pôvab, ale pred­sa sú len ďalej. V prí­pa­de Považ­ské­ho Inov­ca však sta­čí prejsť Kra­jin­ský most a už môže­te stú­pať pria­mo do hôr. A nie sú to hoci­ja­ké hory – sú pre­špi­ko­va­né his­tó­ri­ou. Náj­de­te v nich sko­ro všet­ky kul­túr­ne vrstvy – od pra­ve­kých lov­cov až po sta­rých Slo­va­nov. Nachá­dza sa tu veľ­ká kon­cen­trá­cia román­skych rotúnd, snáď naj­väč­šia na úze­mí Slo­ven­ska, a zvyš­ky stre­do­ve­kých hra­dov. A to sme ešte neho­vo­ri­li o krás­nych prí­rod­ných sce­né­riách a kra­so­vých jas­ky­niach ako je Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec býva prí­ťaž­li­vý a zau­jí­ma­vý nie­len v plnom kve­te, ale v kaž­dom roč­nom obdo­bí, zimu nevy­ní­ma­júc. V čase, keď pad­nú na kra­ji­nu hmlymra­zy, a šofé­ri začí­na­jú šom­rať na rizi­ko­vé poča­sie, vzni­ká v horách čosi roz­práv­ko­vé – kaž­dý strom, konár, steb­lo, suchý list či ihlič­ka sa oba­ľu­je do bie­lych kryš­tá­li­kov. Je to dych zimy, kto­rý spra­vid­la netr­vá dlho. Pre­to musí­te to divad­lo prí­ro­dy sle­do­vať veľ­mi inten­zív­ne, aby vám neuni­kol žiad­ny detail. Najk­raj­ší pohľad na jem­ný srieň sa naskyt­ne vte­dy, keď zasvie­ti sln­ko. Čas­to sa však stá­va, že sln­ko svie­ti prí­liš inten­zív­ne a vte­dy bie­le kryš­tá­li­ky začí­na­jú opa­dá­vať a strá­cať – zra­zu je po pred­sta­ve­ní. Ešte šťas­tie, že máte pri sebe foto­apa­rát, s kto­rým aspoň zlo­mok toho, čo ste vide­li, zachy­ti­li. Doma na disp­le­ji počí­ta­ča zis­tí­te, že to všet­ko nebol iba pre­lud, ale sku­toč­nosť. A potom sa mož­no zamys­lí­te nad hra­vos­ťou a pre­men­li­vos­ťou prírody.

Je veľ­ká vymo­že­nosť pre kaž­dé mes­to, keď má svo­ju rie­ku či svo­je hory. Pieš­ťa­ny majú obo­je. VáhPovaž­ský Ino­vec. A ešte aj čosi navy­še – ter­mál­ne lie­či­vé pra­me­ne.


When you ask some­one from Pieš­ťa­ny which moun­tains they con­si­der the­ir own, most often they will tell you Považ­ský Ino­vec. Whi­le the Small Car­pat­hians also have the­ir charm, they are a bit fart­her away. In the case of Považ­ský Ino­vec, howe­ver, you just need to cross the Kra­jin­ský brid­ge, and you can start ascen­ding right into the moun­tains. And the­se are not just any moun­tains — they are infu­sed with his­to­ry. You can find almost all cul­tu­ral lay­ers here, from pre­his­to­ric hun­ters to the ancient Slavs. The­re is a lar­ge con­cen­tra­ti­on of Roma­ne­sque rotun­das, per­haps the lar­gest in Slo­va­kia, and the rem­nants of medie­val cast­les. And tha­t’s not to men­ti­on the beau­ti­ful natu­ral sce­ne­ry and karst caves like Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec is att­rac­ti­ve and inte­res­ting not only in full blo­om but in eve­ry sea­son, inc­lu­ding win­ter. At the time when mists and frosts fall on the lands­ca­pe, and dri­vers begin to com­plain about ris­ky weat­her, somet­hing magi­cal hap­pens in the moun­tains — eve­ry tree, branch, stem, dry leaf, or need­le is cove­red in whi­te crys­tals. It’s the bre­ath of win­ter, which usu­al­ly does­n’t last long. The­re­fo­re, you have to inten­se­ly watch this natu­re play to not miss any detail. The most beau­ti­ful view of the deli­ca­te frost occurs when the sun shi­nes. Howe­ver, it often hap­pens that the sun shi­nes too inten­se­ly, and then the whi­te crys­tals begin to fall and disap­pe­ar, sud­den­ly ending the per­for­man­ce. Luc­ki­ly, you have a came­ra with you to cap­tu­re at least a frac­ti­on of what you saw. At home on the com­pu­ter scre­en, you rea­li­ze that it was not just a pre­lu­de but a rea­li­ty. And then, you might ref­lect on the pla­y­ful­ness and varia­bi­li­ty of nature.

It is a gre­at advan­ta­ge for any town to have its river or moun­tains. Pieš­ťa­ny has both. The Váh River and Považ­ský Ino­vec. And even a litt­le extra — ther­mal hea­ling springs.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Šariš, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Kráľovské mesto Bardejov

Hits: 3072

Bar­de­jov, maďar­sky Bárt­fa, nemec­ky Bart­feld je krá­ľov­ské, his­to­ric­ké, kúpeľ­né mes­to. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1241. Od roku 2000 je mes­to zapí­sa­né medzi loka­li­ty Sve­to­vé dedič­stvo UNESCO. Nachá­dza sa na seve­ro­vý­chod­nom Slo­ven­sku, v nad­mor­skej výš­ke 323 met­rov na plo­che viac ako 72 km2. Býva tu cca 33000 oby­va­te­ľov. Je cen­trom Hor­né­ho Šari­ša. V minu­los­ti boli pre Bar­de­jov dôle­ži­té dva vod­né toky, kto­ré ho spá­ja­li s údo­lím Tory­sy: Kľu­šov­ský potok a Sek­čov. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom sa Bar­de­jov stal v roku 1376. V stre­do­ve­ku sa tu napl­no roz­ví­ja­la reme­sel­ná výro­ba, v 14. a 15. sto­ro­čí zažil vrchol slá­vy a bohat­stva – zla­tý vek (Wiki­pe­dia). 

Najv­zác­nej­šia stre­do­ve­ká stav­ba je bazi­li­ka svä­té­ho Egí­dia, jeho 11 gotic­kých kríd­lo­vých oltá­rov s tabu­ľo­vý­mi maľ­ba­mi pat­rí k európ­skym uni­ká­tom (Wiki­pe­dia). Je 50 met­rov dlhá a širo­ká 31 met­rov. Veža meria 76 met­rov (bar​de​jov​.sk). Radnič­né námes­tie je lemo­va­né z troch strán meš­tian­sky­mi doma­mi, so znak­mi gotic­kej a rene­sanč­nej archi­tek­tú­ry (Wiki­pe­dia). Námes­tie ma 26080 met­rov (bar​de​jov​.sk). Mest­skú rad­ni­cu zača­li sta­vať v roku 1505. Osob­nos­ti mes­ta: sta­vi­teľ Maj­ster Ale­xan­der, hudob­ný skla­da­teľ Zacha­riáš Zare­vúc­ky, spi­so­va­teľ Ján Andraš­čík, hudob­ný skla­da­teľ Jozef Gre­šák (Wiki­pe­dia).

V roku 1437 bolo v Bar­de­jo­ve evi­do­va­ných 517 domov a 3000 oby­va­te­ľov vo vnú­tor­nom mes­te, za hrad­ba­mi bolo ďal­ších 300 domov. Regis­tro­va­ných 64 reme­siel, 51 cechov, 146 reme­sel­níc­kych maj­strov. V 16. sto­ro­čí sa teši­lo dob­ré­mu menu huma­nit­né gym­ná­zi­um pod vede­ním Leonar­da Stöc­ke­la. Bolo cen­trom kul­tú­ry, vzde­la­nos­ti. S ním sa via­že aj škol­ský orga­ni­zač­ný a štu­dij­ný poria­dok – Leges scho­lae Bartp­hen­sis, kto­rý je naj­star­ším peda­go­gic­kým doku­men­tom na Slo­ven­sku. Gutt­ges­se­lo­va tla­čia­reň vytla­či­la mno­ho vzác­nych prác. Kate­chiz­mus Mar­ti­na Lut­he­ra z roku 1581 je pova­žo­va­ná za prvú pub­li­ká­ciu pre­lo­že­nú do vte­daj­šej slo­ven­či­ny (zhmao​.sk).


Bar­de­jov, kno­wn as Bárt­fa in Hun­ga­rian and Bart­feld in Ger­man, is a roy­al, his­to­ric spa town. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1241. Sin­ce 2000, the town has been lis­ted among the UNESCO World Heri­ta­ge Sites. It is loca­ted in nort­he­as­tern Slo­va­kia at an ele­va­ti­on of 323 meters, cove­ring an area of over 72 km². App­ro­xi­ma­te­ly 33,000 peop­le resi­de here, and it ser­ves as the cen­ter of Upper Šariš. In the past, two water­cour­ses were sig­ni­fi­cant for Bar­de­jov, con­nec­ting it to the Tory­sa Val­ley: the Kľu­šov­ský Stre­am and the Sek­čov River. Bar­de­jov obtai­ned the sta­tus of a free roy­al town in 1376. During the medie­val peri­od, crafts­mans­hip flou­ris­hed, and it expe­rien­ced a gol­den age of glo­ry and pros­pe­ri­ty in the 14th and 15th cen­tu­ries (Wiki­pe­dia).

The most pre­ci­ous medie­val struc­tu­re is the Basi­li­ca of St. Giles, reno­wned for its 11 Got­hic altars with panel pain­tings, making it a Euro­pe­an rari­ty (Wiki­pe­dia). It is 50 meters long, 31 meters wide, and the tower mea­su­res 76 meters (bar​de​jov​.sk). The Town Hall Squ­are is bor­de­red by burg­her hou­ses disp­la­y­ing ele­ments of Got­hic and Renais­san­ce archi­tec­tu­re (Wiki­pe­dia). The squ­are mea­su­res 26080 meters (bar​de​jov​.sk). Cons­truc­ti­on of the Town Hall began in 1505. Notab­le per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de the buil­der Mas­ter Ale­xan­der, com­po­ser Zacha­riáš Zare­vúc­ky, wri­ter Ján Andraš­čík, and com­po­ser Jozef Gre­šák (Wiki­pe­dia).

In 1437, Bar­de­jov had 517 regis­te­red hou­ses and 3,000 inha­bi­tants wit­hin the inner town, with an addi­ti­onal 300 hou­ses out­si­de the walls. The­re were 64 crafts, 51 guilds, and 146 arti­san mas­ters regis­te­red. In the 16th cen­tu­ry, the huma­nis­tic gym­na­sium led by Leonard Stöc­kel gai­ned a good repu­ta­ti­on. It ser­ved as a cen­ter for cul­tu­re and edu­ca­ti­on. Asso­cia­ted with it is the scho­ol orga­ni­za­ti­onal and stu­dy order – Leges scho­lae Bartp­hen­sis, the oldest peda­go­gi­cal docu­ment in Slo­va­kia. Gutt­ges­se­l’s prin­ting pre­ss pro­du­ced many valu­ab­le works. Mar­tin Lut­he­r’s Cate­chism from 1581 is con­si­de­red the first pub­li­ca­ti­on trans­la­ted into the then-​Slovak lan­gu­age (zhmao​.sk).


Bar­de­jov, zna­ne po pol­sku jako Bar­di­ów, a po węgier­sku jako Bárt­fa, nie­miec­ku Bart­feld, to kró­le­ws­kie, his­to­rycz­ne mias­to uzdro­wis­ko­we. Pier­ws­ze pisem­ne wzmian­ki pocho­dzą z roku 1241. Od 2000 roku mias­to figu­ru­je na liście miejsc UNESCO świa­to­we­go dzie­dzict­wa. Poło­żo­ne jest na północ­nym wscho­dzie Sło­wac­ji, na wyso­ko­ści 323 met­rów, na obszar­ze ponad 72 km². Miesz­ka tu oko­ło 33 000 osób, a mias­to pełni fun­kc­ję cen­trum Gór­ne­go Sza­rys­zu. W przes­zło­ści dwie cie­ki wod­ne odg­ry­wa­ły ważną rolę, łąc­ząc Bar­de­jov z doli­ną Tory­sy: stru­mień Kľu­šov­ský i rze­ka Sek­čov. Bar­de­jov uzys­kał sta­tus wol­ne­go mias­ta kró­le­ws­kie­go w 1376 roku. W śred­ni­owiec­zu kwi­tło rze­mi­osło, a mias­to prze­ży­ło zło­ty wiek chwa­ły i dob­ro­by­tu w XIVXV wie­ku (Wiki­pe­dia).

Naj­cen­niejs­zym śred­ni­owiecz­nym zabyt­kiem jest Bazy­li­ka św. Idzie­go, sły­nąca z 11 ołtar­zy gotyc­kich z obra­za­mi na dre­wnie, co czy­ni ją euro­pej­ską rzad­ko­ścią (Wiki­pe­dia). Ma dłu­go­ść 50 met­rów, sze­ro­ko­ść 31 met­rów, a wie­ża mier­zy 76 met­rów (bar​de​jov​.sk). Plac Ratus­zo­wy otoc­zo­ny jest kamie­ni­ca­mi mieszc­zan z ele­men­ta­mi archi­tek­tu­ry gotyc­kiej i rene­san­so­wej (Wiki­pe­dia). Plac ma wymia­ry 260 na 80 met­rów (bar​de​jov​.sk). Budo­wę Ratus­za roz­poc­zęto w 1505 roku. Wśród zna­nych posta­ci mias­ta są budo­wnic­zy Maj­ster Ale­xan­der, kom­po­zy­tor Zacha­riáš Zare­vúc­ky, pisarz Ján Andraš­čík i kom­po­zy­tor Jozef Gre­šák (Wiki­pe­dia).

W 1437 roku w Bar­de­jo­wie było zare­jes­tro­wa­nych 517 domów i 3000 miesz­ka­ńców w obrębie mias­ta, za mura­mi znaj­do­wa­ło się kolej­ne 300 domów. Zare­jes­tro­wa­nych było 64 rze­mi­osła, 51 cechów i 146 mis­tr­zów rze­mie­śl­nic­zych. W XVI wie­ku dob­ra sła­wa zdo­by­ła się gim­naz­jum huma­nis­tycz­ne pod kie­ro­wnict­wem Leonar­da Stöc­ke­la. Sta­no­wi­ło ono ośro­dek kul­tu­ry i edu­kac­ji. Z nim zwi­ąza­ny jest również por­ządek orga­ni­za­cyj­ny i nauc­za­nia szko­ły – Leges scho­lae Bartp­hen­sis, naj­stars­zy doku­ment peda­go­gicz­ny na Sło­wac­ji. Dru­kar­nia Gutt­ges­se­la wyd­ru­ko­wa­ła wie­le cen­nych prac. Kate­chizm Mar­ci­na Lut­ra z 1581 roku uwa­ża­ny jest za pier­ws­zą pub­li­kac­ję prze­tłu­mac­zo­ną na ówc­zes­ny sło­wac­ki (zhmao​.sk).


Bar­de­jov, або в русинській мові Бардейів, а угорською – Бартфа, німецькою – Бартфельд, є королівським історичним курортним містом. Перша писемна згадка про місто датується 1241 роком. З 2000 року місто внесено до списку об’єктів світової спадщини ЮНЕСКО. Розташоване на північному сході Словаччини на висоті 323 метри на площі понад 72 км². Тут проживає близько 33 000 осіб, і місто є центром Верхнього Шариша. У минулому для Бардейова були важливі дві водяні течії, які з’єднували його з долиною річки Ториси: Ключівський потік і річка Секчов. Бардейов отримав статус вільного королівського міста в 1376 році. У середньовіччі розвивалось ремесляне виробництво, а місто пережило золотий вік слави і багатства в XIV і XV століттях (Wiki­pe­dia).

Найціннішим середньовічним будівельним пам’ятником є базиліка святого Ігнатія, відома 11 готичними алтарями з фресками на дереві, що робить її рідкісною для європейської культури (Wiki­pe­dia). Має довжину 50 метрів, ширину 31 метр і вежу заввишки 76 метрів (bar​de​jov​.sk). Ратушний майдан оточений будинками міщан з елементами готичної і ренесансної архітектури (Wiki­pe­dia). Площа має розміри 260 на 80 метрів (bar​de​jov​.sk). Будівництво ратуші почалося у 1505 році. Серед видатних постатей міста є будівельник Майстер Олександр, композитор Захаріаш Заревуцький, письменник Ян Андрашчік та композитор Йозеф Грешак (Wiki­pe­dia).

У 1437 році в Бардейові зареєстровано 517 будинків і 3000 мешканців у межах міста, за мурами було ще 300 будинків. Зареєстровано 64 ремесла, 51 цехів і 146 ремісничих майстрів. У XVI столітті відзначалося доброю репутацією гуманітарне гімназію під керівництвом Леонарда Штекеля. Вона була центром культури та освіти. З нею пов’язаний шкільний організаційний та навчальний порядок – Leges scho­lae Bartp­hen­sis, який є найстарішим педагогічним документом на Словаччині. Друкарня Гуттгеселя видала багато цінних праць. Катехізис Мартина Лютера з 1581 року вважається першою публікацією, перекладеною на тодішню словацьку мову (zhmao​.sk).


Odka­zy:

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hontianske, Ľudia, Oslavné, Reportáže, Slovenské, Vystúpenia

Salamandrové slávnosti v Banskej Štiavnici

Hits: 4537

V Ban­skej Štiav­ni­ci sa kaž­do­roč­ne kona­jú osla­vy mes­ta – tzv. Sala­man­dro­vé dni. V roku 2009 som bol prí­tom­ný počas posled­né­ho dňa také­ho­to podu­ja­tia. Bol som sved­kom okrem iné­ho divad­la pre deti, čoho­si ako jar­mo­ku a via­ce­rých vystú­pe­ní hudob­ní­kov. Na foto­gra­fiách je ľudo­vá hud­ba z maďar­ské­ho Sop­ro­nu, s kto­rým ma mes­to Ban­ská Štiav­ni­ca dlho­roč­nú spo­lu­prá­cu. Pote­ši­li ma svo­jou vese­los­ťou. Na jar­mo­ku bola aj časť, kde sa pre­zen­to­va­la Sop­ron. Neskôr ma upú­ta­la čes­ká sku­pi­na Ter­ne Čhave.

Sala­man­der bol pôvod­ne sláv­nost­ný sprie­vod poslu­chá­čov ban­skoš­tiav­nic­kej aka­dé­mie. Konal sa vždy po zotme­ní, vo svet­le baníc­kych kaha­novfakieľ. Po roku 1919, kedy sa odsťa­ho­va­la Vyso­ká ško­la baníc­ka a les­níc­ka do Šop­ro­nu, boha­tý spo­lo­čen­ský život pre­stal. K obno­ve­niu doš­lo po roku 1935. Po 2. sve­to­vej voj­ne sa tra­dí­cia sala­man­dro­vých sprie­vo­dov obno­vi­la 10.9.1949. Do roku 1993 sa však usku­toč­nil iba 8 krát. Od roku 1993 sa koná kaž­do­roč­ne v dru­hý sep­tem­bro­vý týž­deň. Názov je odvo­de­ný pod pohy­bu sala­man­dry škvr­ni­tej. Napo­dob­ňu­júc jej pohyb pre­chá­dza sprie­vod z jed­nej stra­ny uli­ce na dru­hú, čo pri osvet­ľo­va­ní dobo­vý­mi svie­tid­la­mi vytvá­ra pôso­bi­vé divad­lo. V sprie­vo­de sa pohy­bu­je 580 postáv, kto­ré zná­zor­ňu­jú hlav­ne prá­cu a život oby­va­te­ľov mes­ta. Sprie­vod sa pohy­bu­je poma­ly a dôs­toj­ne, vlní sa z jed­nej stra­ny uli­ce na dru­hú (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


In Ban­ská Štiav­ni­ca, the annu­al celeb­ra­ti­on of the city, kno­wn as Sala­man­der Days, takes pla­ce. In 2009, I was pre­sent during the last day of this event. I wit­nes­sed vari­ous acti­vi­ties, inc­lu­ding a chil­dre­n’s the­a­ter, a fair-​like event, and seve­ral musi­cal per­for­man­ces. The pho­tos fea­tu­re folk music from the Hun­ga­rian town of Sop­ron, with which Ban­ská Štiav­ni­ca has a long­stan­ding par­tners­hip. They deligh­ted me with the­ir che­er­ful­ness. The­re was also a part of the fair whe­re Sop­ron was pre­sen­ted. Later, the Czech group Ter­ne Čha­ve caught my attention.

Ori­gi­nal­ly, the Sala­man­der was a fes­ti­ve pro­ces­si­on of stu­dents from the Ban­ská Štiav­ni­ca Aca­de­my. It alwa­ys took pla­ce after dusk, illu­mi­na­ted by mine­r’s lamps and tor­ches. After 1919, when the Mining and Fores­try Uni­ver­si­ty moved to Sop­ron, the rich social life cea­sed. It was revi­ved after 1935. After World War II, the tra­di­ti­on of Sala­man­der pro­ces­si­ons was res­to­red on Sep­tem­ber 10, 1949. Howe­ver, until 1993, it only occur­red eight times. Sin­ce 1993, it has been held annu­al­ly in the second week of Sep­tem­ber. The name is deri­ved from the move­ment of the spot­ted sala­man­der. Mimic­king its move­ment, the pro­ces­si­on cros­ses the stre­et, cre­a­ting a cap­ti­va­ting the­a­ter with peri­od ligh­ting. The para­de inc­lu­des 580 figu­res, main­ly depic­ting the work and life of the city­’s inha­bi­tants. The pro­ces­si­on moves slo­wly and gra­ce­ful­ly, undu­la­ting from one side of the stre­et to the other (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Nemecké, Nemecko, Typ krajiny, Zahraničie

Drážďany – zelená perla Nemecka

Hits: 3262

Dráž­ďa­ny, nemec­ky Dres­den sa nachá­dza­jú v juho­vý­chod­nom Nemec­ku nad Ústí nad Labem.

Dráž­ďa­ny, poľ­sky Drez­no (draz​da​ny​.org), sú hlav­ným mes­tom Sas­ka, spol­ko­vej repub­li­ky Nemec­ka. Na roz­lo­he 328 km2 žije viac ako 517 000 oby­va­te­ľov. Mes­to je roz­lo­hou štvr­tým naj­väč­ším veľ­ko­mes­tom Nemec­ka. Kedy­si to bola rybár­ska obec – lužic­ko­srb­ský názov Drež­ďa­ny ozna­čo­val ľudí bažín a luž­ných lesov, síd­lo markg­ró­fa, neskôr sa sta­li kúpeľ­nou a krá­ľov­skou rezi­den­ci­ou. Spo­lu s Zwic­kau, Chem­nit­zom, Lip­skom a Hal­le tvo­ria met­ro­po­lit­ný regi­ón sas­ké­ho tro­j­u­hol­ní­ka. Je ozna­čo­va­ná aj ako Polab­ská Flo­ren­cia (Wiki​pe​dia​.sk). Až 62 % plo­chy mes­ta je zele­ných, prí­pad­ne zales­ne­ných, čím pat­ria Dráž­ďa­ny k naj­ze­len­ším európ­skym mes­tám (dres​den​.de). Tvo­ria veľ­ký želez­nič­ný uzol (Wiki​pe​dia​.cz). Osob­nos­ti mes­ta: hudob­ný skla­da­teľ Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

V roku 116 exis­to­va­la na mies­tach dneš­ných Dráž­ďan, osa­da s latin­ským náz­vom Lupp­hur­dum (draz​da​ny​.org). Mes­to bolo zalo­že­né pôvod­ne ako slo­van­ské síd­lo zrej­me v 10. sto­ro­čí. Od 11. sto­ro­čia bolo cen­trom Meis­sen­ska. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1206. Od roku 1485 je hlav­ným mes­tom Sas­ka. Od 13.2.1945 do 15.2.1945 boli Dráž­ďa­ny tak­mer kom­plet­ne zni­če­né letec­kým bom­bar­do­va­ním. V roku 2002 pos­tih­la mes­to tisíc­roč­ná povo­deň (Wiki​pe​dia​.sk). 

Kaž­do­roč­ne sem pri­chá­dza tak­mer 10 mili­ó­nov turis­tov, teší sa aj kon­gre­so­vej turis­ti­ke, mes­to je ino­vač­né a kul­túr­ne atrak­tív­ne (dres​den​.de). Zwin­ger je kle­not­ni­cou naj­cen­nej­ších ume­lec­kých zbie­rok Dráž­ďan a nád­her­ným die­lom baro­ko­vej archi­tek­tú­ry. Pôvod­ne bol výstav­ným palá­com sas­ké­ho kur­firs­ta Augus­ta Veľ­ké­ho, kto­rý sa chcel pri­rov­nať ku fran­cúz­ske­mu Ľudo­ví­to­vi XIV.-temu. Posta­ve­ný bol v rokoch 17101728. Dnes sa tu nachá­dza galé­ria sta­rých maj­strov – Gemäl­de­ga­le­rie Alte Meis­ter, napr. Rem­brand­ta, Ruben­sa, Tizia­na, Cana­let­ta, Six­tín­ska Madon­na od Raf­fa­e­la (mes​tas​ve​ta​.cz). Dráž­ďan­sku Sem­pe­ro­vu ope­ru pre­slá­vil aj Richard Wag­ner (mes​tas​ve​ta​.cz). Fürs­ten­zug je násten­ný obraz dlhý 102 met­rov, zlo­že­ný z asi 25 tisíc por­ce­lá­no­vých čas­tí, kto­rý sa nachá­dza v Augus­tus Stras­se. Jeho auto­rom je Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Dres­den, in Ger­man Dráž­ďa­ny, is loca­ted in sout­he­as­tern Ger­ma­ny, near Ústí nad Labem.

Dres­den, in Polish Drez­no (draz​da​ny​.org), ser­ves as the capi­tal city of Saxo­ny, a fede­ral sta­te of Ger­ma­ny. With an area of 328 km², it is home to over 517,000 resi­dents, making it the fourth-​largest city in Ger­ma­ny by size. Once a fis­hing vil­la­ge, the Sor­bian name Drež­ďa­ny refer­red to peop­le of mars­hes and flo­odp­lain forests. It later beca­me the resi­den­ce of mar­gra­ves and even­tu­al­ly a spa and roy­al resi­den­ce. Toget­her with Zwic­kau, Chem­nitz, Leip­zig, and Hal­le, Dres­den forms the met­ro­po­li­tan regi­on of the Saxon Trian­gle. It is also kno­wn as the Flo­ren­ce on the Elbe (Wiki​pe​dia​.sk). App­ro­xi­ma­te­ly 62% of the city­’s area is gre­en or wooded, making Dres­den one of the gre­e­nest cities in Euro­pe (dres​den​.de). It ser­ves as a major rai­lway hub (Wiki​pe​dia​.cz). Notab­le per­so­na­li­ties from the city inc­lu­de the com­po­ser Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

In the year 116, the­re was a sett­le­ment named Lupp­hur­dum in the present-​day Dres­den area (draz​da​ny​.org). The city was ori­gi­nal­ly foun­ded as a Sla­vic sett­le­ment, like­ly in the 10th cen­tu­ry. From the 11th cen­tu­ry, it beca­me the cen­ter of the Mar­gra­via­te of Meis­sen. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1206, and sin­ce 1485, it has been the capi­tal of Saxo­ny. From Feb­ru­ary 13, 1945, to Feb­ru­ary 15, 1945, Dres­den was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed by aerial bom­bard­ment. In 2002, the city faced a mil­len­nium flo­od (Wiki​pe​dia​.sk).

Dres­den att­racts near­ly 10 mil­li­on tou­rists annu­al­ly and is a hub for con­gress tou­rism. The city is inno­va­ti­ve and cul­tu­ral­ly att­rac­ti­ve (dres​den​.de). The Zwin­ger is a tre­a­su­re tro­ve of Dres­de­n’s most valu­ab­le art col­lec­ti­ons and a splen­did exam­ple of Baro­que archi­tec­tu­re. Ori­gi­nal­ly built as an exhi­bi­ti­on pala­ce for the Saxon Elec­tor Augus­tus the Strong, see­king to rival Lou­is XIV of Fran­ce, it was cons­truc­ted bet­we­en 1710 and 1728. Today, it hou­ses the Old Mas­ters Gal­le­ry – Gemäl­de­ga­le­rie Alte Meis­ter, fea­tu­ring works by artists like Rem­brandt, Rubens, Titian, Cana­let­to, and Rap­ha­e­l’s Sis­ti­ne Madon­na (mes​tas​ve​ta​.cz). Richard Wag­ner also gai­ned fame for the Sem­pe­ro­per in Dres­den (mes​tas​ve​ta​.cz). The Fürs­ten­zug is a 102-​meter-​long mural com­po­sed of app­ro­xi­ma­te­ly 25,000 por­ce­lain tiles, loca­ted in Augus­tuss­tras­se. It was cre­a­ted by Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Dres­den, auch in Tsche­chien als Dráž­ďa­ny bekannt, liegt im Südos­ten Deutsch­lands über Ústí nad Labem.

Dres­den, auf Pol­nisch Drez­no (draz​da​ny​.org), ist die Haupts­tadt von Sach­sen, einem Bun­des­land der Bun­des­re­pub­lik Deutsch­land. Auf einer Flä­che von 328 km² leben hier mehr als 517.000 Ein­woh­ner, was es zur viertg­rößten Stadt Deutsch­lands nach Flä­che macht. Einst war es ein Fis­cher­dorf – der sor­bis­che Name Drež­ďa­ny bede­ute­te Men­schen in Sümp­fen und Auen­wäl­dern, Sitz des Mark­gra­fen, spä­ter wur­den sie ein Kur- und könig­li­cher Resi­den­zort. Zusam­men mit Zwic­kau, Chem­nitz, Leip­zig und Hal­le bil­det es die Met­ro­pol­re­gi­on des säch­sis­chen Dre­iecks. Dres­den wird auch als Flo­renz an der Elbe bez­e­ich­net (Wiki​pe​dia​.sk). Bis zu 62 % der Stadtf­lä­che sind Grün­flä­chen oder bewal­det, was Dres­den zu einer der grüns­ten Städ­te Euro­pas macht (dres​den​.de). Es ist ein wich­ti­ger Ver­kehr­sk­no­ten­punkt (Wiki​pe​dia​.cz). Per­sön­lich­ke­i­ten der Stadt: der Kom­po­nist Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

Im Jahr 116 gab es an der Stel­le des heuti­gen Dres­den eine Sied­lung mit dem late­i­nis­chen Namen Lupp­hur­dum (draz​da​ny​.org). Die Stadt wur­de wahrs­che­in­lich im 10. Jahr­hun­dert als sla­wis­che Sied­lung geg­rün­det. Ab dem 11. Jahr­hun­dert war sie das Zen­trum des Meiss­ner Lan­des. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Dres­den stammt aus dem Jahr 1206. Seit 1485 ist es die Haupts­tadt Sach­sens. Vom 13. Feb­ru­ar 1945 bis zum 15. Feb­ru­ar 1945 wur­den Dres­den bei Luf­tan­grif­fen fast volls­tän­dig zers­tört. Im Jahr 2002 wur­de die Stadt von einem tau­send­jäh­ri­gen Hoch­was­ser heim­ge­sucht (Wiki​pe​dia​.sk).

Jähr­lich besu­chen fast 10 Mil­li­onen Tou­ris­ten die Stadt, die sich auch über Kon­gress­tou­ris­mus fre­ut. Dres­den ist inno­va­tiv und kul­tu­rell att­rak­tiv (dres​den​.de). Der Zwin­ger ist ein Juwel mit den wer­tvolls­ten Kunst­samm­lun­gen Dres­dens und ein wun­ders­chönes Beis­piel baroc­ker Archi­tek­tur. Urs­prün­glich war es ein Auss­tel­lungs­pa­last des säch­sis­chen Kur­fürs­ten August des Star­ken, der sich mit Ludwig XIV. von Fran­kre­ich verg­le­i­chen woll­te. Er wur­de in den Jah­ren 1710 bis 1728 erbaut. Heute beher­bergt er die Gale­rie Alte Meis­ter mit Wer­ken von Künst­lern wie Rem­brandt, Rubens, Tizian, Cana­let­to und der Six­ti­nis­chen Madon­na von Raf­fa­el (mes​tas​ve​ta​.cz). Die Sem­pe­ro­per Dres­den wur­de auch durch Richard Wag­ner berühmt (mes​tas​ve​ta​.cz). Der Fürs­ten­zug ist ein 102 Meter lan­ges Wand­ge­mäl­de aus etwa 25.000 Por­zel­lan­te­i­len und befin­det sich in der Augus­tuss­tra­ße. Der Autor ist Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Levoča – kráľovské mesto

Hits: 5205

Mes­to Levo­ča leží pod Levočs­ký­mi vrch­mi, vďa­ka svo­jej boha­tej minu­los­ti pat­rí medzi naj­nav­šte­vo­va­nej­šie mes­tá Slo­ven­ska (levo​ca​.sk). Maďar­sky Lőc­se, nemec­ky Leuts­chau, leží v nad­mor­skej výš­ke 570 met­rov nad morom. Na roz­lo­he 64 km2 žije tak­mer 15 000 oby­va­te­ľov. Má tie­to mest­ské čas­ti: Levočs­ká doli­na, Levočs­ké lúky, Záva­da (Wiki­pe­dia).

Je to sta­ro­by­lé his­to­ric­ké mes­to s pek­ným cen­trom. Kráľov­ské mes­to Slo­ven­ska (Infor­mač­ná tabu­ľa). Levočs­ké námes­tie pat­rí medzi naj­väč­šie stre­do­ve­ké námes­tia na Slo­ven­sku (roy​al​-towns​.sk). Dnes v Levo­či žije asi 14500 oby­va­te­ľov. Od roku 2009 je mes­to zapí­sa­né na Zozna­me Sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (levo​ca​.sk). 

Na mies­te dneš­né­ho mes­ta bolo už na pre­lo­me 11. – 12. sto­ro­čia viac osád, čo doka­zu­je kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša juho­vý­chod­ne od mes­ta, kto­rý bol posta­ve­ný v román­skom slo­hu. Dru­há osa­da bola tam, kde je dnes Košic­ká uli­ca (levo​ca​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka pochá­dza z roku 1249, pod náz­vom Leucha (levo​ca​.sk). V 13. sto­ro­čí sa tu usa­dzu­jú nemec­kí kolo­nis­ti a v roku 1271 sa Levo­ča stá­va hlav­ným mes­tom pro­vin­cie spiš­ských Sasov (levo​ca​.sk). Hyb­nou silou mes­ta bol obchod. Obcho­do­va­lo sa s han­sov­ný­mi mes­ta­mi, s Kra­ko­vom, s Benát­ka­mi. Reme­sel­ní­ci pro­du­ko­va­li tovar pre celé Uhor­sko a aj Poľ­sko. Neskôr sa Levo­ča sta­la jed­ným z cen­tier rene­san­cie a huma­niz­mu v Uhor­sku (levo​ca​.sk). V roku 1474 nav­ští­vil mes­to Matej Kor­vín, v roku 1497 bra­tia Jage­lov­ci. V tla­čiar­ni bra­tov Bre­ue­rov­cov vyšiel Orbis Pic­tus Jana Amo­sa Komen­ské­ho v šty­roch jazy­koch. V dobe národ­né­ho obro­de­nia bola Levo­ča mies­tom pôso­be­nia štú­rov­cov (roy​al​-towns​.sk). V Levo­či pôso­bil Ján Fran­cis­ci, Ján Bot­to, Jan­ko Kráľ, Pavol Dob­šin­ský, Vav­ro Šro­bár, fyzik Albert Fuchs, hereč­ky Lucia Gaži­ová, Oľga Vron­ská (Wiki­pe­dia).

V dru­hej polo­vi­ci 14. sto­ro­čia bol posta­ve­ný dneš­ný veľ­ký far­ský kos­tol svä­té­ho Jaku­ba star­šie­ho, apoš­to­la (levo​ca​.sk). Mimo­riad­ne cen­ný je jeho inte­ri­ér, kto­rý pred­sta­vu­je jedi­neč­né die­la stre­do­vé­ho sak­rál­ne­ho ume­nia. Nesko­ro­go­tic­ký dre­ve­ný hlav­ný oltár svä­té­ho Jaku­ba je s výš­kou 18.6 met­ra naj­vyš­ším svoj­ho dru­hu na sve­te. Je z lipo­vé­ho dre­va v rokoch 15071517 v diel­ni Maj­stra Pav­la (levo​ca​.sk). Námes­tie lemu­je viac ako 50 meš­tian­skych a pat­ri­cij­ských domov, mno­hé sú pome­no­va­né pod­ľa býva­lých maji­te­ľoch (levo​ca​.sk).

V 14. až 15. sto­ro­čí sa mes­to sta­lo stre­do­európ­skym obchod­ným cen­trom (levo​ca​.sk). Mes­to hos­po­dár­sky i kul­túr­ne kul­mi­nu­je na pre­lo­me 15. a 16. sto­ro­čia (levo​ca​.sk). Levočs­ké lýce­um sa sta­lo význam­ným cen­trom slo­ven­ské­ho národ­né­ho hnu­tia štú­rov­cov (Infor­mač­ná tabu­ľa). Na his­to­ric­kom námes­tí je viac ako 50 gotic­kých, rene­sanč­ných a rano­ba­ro­ko­vých pat­ri­cíj­skych domov s arká­do­vi­tý­mi vnút­ro­ný­mi dvor­mi (skon​li​ne​.sk). Levočs­ké hrad­by sú tak­mer kom­plet­ne zacho­va­né, z 15 bášt a veží sa zacho­va­lo 6, z toho tri brá­ny: Košic­ká, Poľ­ská a Men­hard­ská. Pôvod rad­ni­ce sia­ha do 15. sto­ro­čia. Na fasá­de sú maľ­by, kto­ré pred­sta­vu­jú sym­bo­ly občian­skych cnos­tí: stried­mosť, opatr­nosť, udat­nosť, trpez­li­vosť a spra­vod­li­vosť. Dnes je rad­ni­ca spo­je­ná s rene­sanč­nou vežou, kto­rá bola posta­ve­ná v rokoch 16561661 a slú­ži­la ako zvo­ni­ca. Pôvod­ne zo 16. sto­ro­čia pochá­dza kliet­ka han­by, kto­rá sto­jí pred rad­ni­cou. Od 16. sto­ro­čia do roku 1923 bola Levo­ča síd­lom Spiš­skej župy (levo​ca​.sk). V rokoch 17461747 vyučo­val na jezu­it­skom gym­ná­ziu mate­ma­tik, fyzik a astro­nóm Maxi­mi­lián Rudolf Hell. 18. a 19. sto­ro­čí pôso­bi­li v baníc­tve a žele­ziar­stve Prob­st­ne­rov­ci. Po odvo­la­ní Ľudo­ví­ta Štú­ra z bra­ti­slav­ské­ho lýcea, priš­li jeho štu­den­ti na Evan­je­lic­ké lýce­um do Levo­če. Pri tej­to prí­le­ži­tos­ti vznik­la v roku 1844 revo­luč­ná pie­seň, neskôr hym­na Nad Tat­rou sa blýs­ka”, kto­rá sa prvý­krát spie­va­lu tu (Kris­te­ko­vá).

V Levo­či sa koná Medzi­ná­rod­ný kul­túr­ny fes­ti­val Dni Maj­stra Pav­la, fes­ti­val váž­nej hud­by Levočs­ké babie leto, fes­ti­val komor­nej hud­by Kon­ver­gen­cie, súťaž nepro­fe­si­onál­nych diva­del­ných súbo­rov Scé­nic­ká žat­va (Kris­te­ko­vá), tema­tic­ké pre­hliad­ky Potul­ky Levo­čou, Levočs­ká hudob­ná jar, Levočs­ká hudob­ná jeseň, Marián­ska púť, Kar­pat­ský reme­sel­ný trh, Via­noč­ný reme­sel­ný trh, výtvar­ný a foto­gra­fic­ký Ple­nér Maj­stra Pav­la, noč­né podu­ja­tie plné hud­by, spe­vy, sve­tiel Tajom­ná Levo­ča (Kris­te­ko­vá).


The town of Levo­ča is situ­ated bene­ath the Levočs­ké Vrchy (Levo­ča Hills), and due to its rich his­to­ry, it is among the most visi­ted towns in Slo­va­kia (levo​ca​.sk). In Hun­ga­rian, it is cal­led Lőc­se, and in Ger­man, Leuts­chau, situ­ated at an ele­va­ti­on of 570 meters abo­ve sea level. It covers an area of 64 km² and is home to almost 15,000 resi­dents, with dis­tricts inc­lu­ding Levočs­ká Doli­na, Levočs­ké Lúky, and Záva­da (Wiki­pe­dia).

It is an ancient his­to­ri­cal town with a beau­ti­ful cen­ter, recog­ni­zed as the Roy­al Town of Slo­va­kia (Infor­mač­ná tabu­ľa). Levo­ča Squ­are is among the lar­gest medie­val squ­ares in Slo­va­kia (roy​al​-towns​.sk). As of 2009, the town has been insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List (levo​ca​.sk).

In the area whe­re the pre­sent town stands, the­re were mul­tip­le sett­le­ments around the turn of the 11th and 12th cen­tu­ries, evi­den­ced by the Church of St. Nicho­las sout­he­ast of the town, built in the Roma­ne­sque sty­le. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1249 under the name Leucha (levo​ca​.sk). In the 13th cen­tu­ry, Ger­man colo­nists sett­led here, and in 1271, Levo­ča beca­me the capi­tal of the Spiš Saxons pro­vin­ce (levo​ca​.sk). The town thri­ved eco­no­mi­cal­ly through tra­de, enga­ging with Han­se­a­tic cities, Kra­kow, and Veni­ce. Later, Levo­ča beca­me one of the cen­ters of the Renais­san­ce and huma­nism in Hun­ga­ry (levo​ca​.sk). In 1474, Matt­hias Cor­vi­nus visi­ted the town, and in 1497, the Jagiel­lo­nian brot­hers. Jan Amos Komen­ský­’s Orbis Pic­tus was prin­ted in four lan­gu­ages at the Bre­uer brot­hers’ prin­ting pre­ss. During the era of nati­onal revi­val, Levo­ča was a hub for the acti­vi­ties of the Štúr scho­ol (roy​al​-towns​.sk). Pro­mi­nent figu­res who lived or wor­ked in Levo­ča inc­lu­de Ján Fran­cis­ci, Ján Bot­to, Jan­ko Kráľ, Pavol Dob­šin­ský, Vav­ro Šro­bár, phy­si­cist Albert Fuchs, and act­res­ses Lucia Gaži­ová and Oľga Vron­ská (Wiki­pe­dia).

In the second half of the 14th cen­tu­ry, the cur­rent lar­ge Parish Church of St. James the Elder, the Apost­le, was built, fea­tu­ring an excep­ti­onal inte­ri­or with uni­que works of late medie­val sac­red art. The late-​Gothic wooden main altar of St. James, stan­ding at a height of 18.6 meters, is the tal­lest of its kind glo­bal­ly, craf­ted from lin­den wood bet­we­en 1507 and 1517 in Mas­ter Pau­l’s works­hop (levo​ca​.sk). The squ­are is lined with over 50 burg­her and pat­ri­cian hou­ses, many named after for­mer owners (levo​ca​.sk).

During the 14th to 15th cen­tu­ries, the town beca­me a Cen­tral Euro­pe­an tra­de cen­ter (levo​ca​.sk). Both eco­no­mi­cal­ly and cul­tu­ral­ly, the town rea­ched its zenith at the turn of the 15th and 16th cen­tu­ries (levo​ca​.sk). Levočs­ké Lýce­um beca­me a sig­ni­fi­cant cen­ter for the Slo­vak nati­onal move­ment led by the Štú­rists (Infor­mač­ná tabu­ľa). The his­to­ric squ­are fea­tu­res over 50 Got­hic, Renais­san­ce, and ear­ly Baro­que burg­her hou­ses with arca­ded inner cour­ty­ards (skon​li​ne​.sk). The city walls of Levo­ča are almost com­ple­te­ly pre­ser­ved, with 6 of the ori­gi­nal 15 bas­ti­ons and towers remai­ning, inc­lu­ding three gates: Košic­ká, Poľ­ská, and Men­hard­ská. The ori­gi­nal town hall dates back to the 15th cen­tu­ry. The faca­de fea­tu­res pain­tings repre­sen­ting sym­bols of civic vir­tu­es: tem­pe­ran­ce, pru­den­ce, cou­ra­ge, patien­ce, and jus­ti­ce. Today, the town hall is con­nec­ted to a Renais­san­ce tower built bet­we­en 1656 and 1661, ser­ving as a belf­ry. The Cage of Sha­me in front of the town hall ori­gi­na­tes from the 16th cen­tu­ry. From the 16th cen­tu­ry to 1923, Levo­ča was the seat of Spiš Coun­ty (levo​ca​.sk). In 1746 – 1747, mat­he­ma­ti­cian, phy­si­cist, and astro­no­mer Maxi­mi­lian Rudolf Hell taught at the Jesu­it gym­na­sium. In the 18th and 19th cen­tu­ries, the Prob­st­ner fami­ly pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in mining and metal­lur­gy. After Ľudo­vít Štú­r’s dis­mis­sal from the Bra­ti­sla­va lyce­um, his stu­dents came to the Evan­ge­li­cal Lyce­um in Levo­ča. In 1844, on this occa­si­on, the revo­lu­ti­ona­ry song, later the ant­hem Nad Tat­rou sa blýs­ka,” was com­po­sed and first sung here (Kris­te­ko­vá).

Levo­ča hosts vari­ous cul­tu­ral events, inc­lu­ding the Inter­na­ti­onal Cul­tu­ral Fes­ti­val Days of Mas­ter Paul, Levočs­ké Babie Leto (a fes­ti­val of clas­si­cal music), Con­ver­gen­cies (a cham­ber music fes­ti­val), Sce­nic Har­vest (a com­pe­ti­ti­on for non-​professional the­a­ter groups), the­med tours Wan­de­rings through Levo­ča, Levočs­ká Hudob­ná Jar­ná (Levo­ča Music Spring), Levočs­ká Hudob­ná Jeseň (Levo­ča Music Autumn), Marián­ska Púť (Marian Pilg­ri­ma­ge), Car­pat­hian Craft Mar­ket, Chris­tmas Craft Mar­ket, the artis­tic and pho­tog­rap­hic Mas­ter Paul Open Air, and a night event full of music, sin­ging, and lights cal­led Mys­te­ri­ous Levo­ča (Kris­te­ko­vá).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post