2007, 2008, 2010, 2011, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Doprava, Krajina, Neživé, Podunajsko, Slovenská krajina, Stavby

Bratislavské mosty

Hits: 4462

Most SNP

Done­dáv­na sa po roku 1989 volal aj Nový most. Je to naj­väč­ší zave­se­ný most na sve­te s jed­ným pilie­rom a jed­nou záves­nou rovi­nou (Wiki­pe­dia). Bol posta­ve­ný v rokoch 1967 – 1972, je dlhý tak­mer 431 met­rov, širo­ký 21 a vyso­ký 95 met­rov, váži 7 537 ton. Pod­ľa pro­jek­tu inži­nie­rov Arpá­da Tesá­ra, Joze­fa Zva­ru a archi­tek­tov Joze­fa Lac­ka, Ladi­sla­va Kuš­ní­ra a Iva­na Sla­me­ňa. Kvô­li jeho výstav­be bola zbú­ra­ná znač­ná časť bra­ti­slav­ské­ho pod­hra­dia, syna­gó­ga, vrá­ta­ne his­to­ric­ky hod­not­ných čas­tí Vydri­ce. Podob­nú kon­štruk­ciu má aj men­ší Hain­bur­ský dunaj­ský most. Na hla­vi­ci pyló­nu vo výš­ke 85 met­rov sa nachá­dza reštau­rá­cia UFO a vyhliad­ko­vá plo­ši­na. Roč­ne UFO nav­ští­vi 200 tisíc náv­štev­ní­kov. V roku 2001 bol vyhlá­se­ný za stav­bu sto­ro­čia na Slo­ven­sku v kate­gó­rii most­né stav­by (wiki​pe​dia​.sk). Je posta­ve­ný nad rie­kou Dunaj.

Odka­zy

Most Laf­ran­co­ni

Most Laf­ran­co­ni je diaľ­nič­ný most cez Dunaj, kto­rý sta­va­li v rokoch 1985 – 1991. Má cel­ko­vú dĺž­ku 761 met­rov. Po oboch stra­nách sú láv­ky pre peších a cyk­lis­tov. Pôvod­ne sa mal volať Most Mlá­de­že, napo­kon názov zís­kal od nie­kdaj­šie­ho inter­ná­tu Laf­ran­co­ni, kto­rý stál pri ľavom bre­hu Duna­ja. Ten nie­sol meno talian­ske­ho archi­tek­ta Eneu Gra­zi­osa Lan­fran­co­ni­ho. Laf­ra­noc­ni je sko­mo­le­ni­na jeho mena. Lan­fran­co­ni mapo­val dunaj­skú vod­nú ces­tu a zaobe­ral sa aj ochra­nou pre povod­ňa­mi (wiki​pe​dia​.sk).

Most Apol­lo

Apol­lo je most, kto­rý sa pred­tým pra­cov­ne volal “Most Košic­ká”. Nachá­dza sa v Bra­ti­sla­ve medzi Prí­stav­ným mos­tomNovým mos­tom. Vnút­ri je naozaj zau­jí­ma­vý. Mies­ta­mi až koz­mic­ky. Pred­sa len pre nás väč­ši­nu, čo sa nepo­hy­bu­je­me den­ne v mos­toch, je to exo­tic­ké pro­stre­die. Iste­že je v ňom čas­to úzko, pries­to­ru v ňom nie je veľa.

Cyk­lo­most slo­bo­dy z Devín­skej Novej Vsi do Sch­loss­ho­fu

Cyk­lo­most slo­bo­dy má svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. Verej­nosť ho pôvod­ne chce­la nazvať “Most Chuc­ka Nor­ri­sa”.

Most spl­nil nároč­né požia­dav­ky úze­mia. Prí­sne boli rakús­ke envi­ron­men­tál­ne požia­dav­ky, most je v chrá­ne­nom úze­mí. Tvo­rí ho extrém­ne nároč­ná, dopo­siaľ neove­re­ná oce­ľo­vá kon­štruk­cia. Pre­mos­ťu­je rie­ku Mora­va. Je posta­ve­ný v pôvod­nej tra­se baro­ko­vé­ho mos­ta (vyda​va​tels​tvo​euro​stav​.sk). Nemec­ky názov je Fahr­radb­rüc­ke der Fre­i­he­it. Otvo­re­ný bol 22.9.2012 (Wiki­pe­dia). Auto­rom návrhu bol Ing. arch. Milan Belá­ček (devin​skai​nak​.sk). Za vlá­dy Márie Teré­zie, v roku 1771 sa po prvý krát posta­vil oblú­ko­vý kamen­ný most cez rie­ku. Neskôr bol viac­krát zni­če­ný a zno­vu obno­ve­ný (Wiki­pe­dia). V roku 1880 ho zni­či­li ľado­vé kry­hy a násled­ne už nebol opra­ve­ný (regi​on​-bsk​.sk). Pri prá­cach boli náj­de­né pozos­tat­ky pôvod­né­ho most­né­ho násy­pu a pôvod­né piló­ty (sme​.sk). Most vedie ponad tie­to his­to­ric­ké čas­ti. Most je vo výš­ke 21.5 met­ra na rie­kou Mora­va, hmot­nosť oce­ľo­vej kon­štruk­cie mos­ta je 593 ton (devin​skai​nak​.sk). Pyló­ny nesme­li sia­hať nad úro­veň lesa (sme​.sk).

His­to­ric­ká mapa zobra­zu­je pôvod­ný Most Márie Teré­zie, kto­rý od roku 1771 spá­jal Sch­loss­hofDevín­sku Novú Ves. Ten­to bol po maďar­skej revo­lú­cii, rakús­ko – prus­kej voj­ne a bom­bar­do­va­ní za 2. sve­to­vej voj­ny defi­ni­tív­ne vyra­de­ný z pre­vádz­ky v roku 1949. Pozos­tat­ky kamen­nej čas­ti mos­ta sú súčas­ťou mos­ta dodnes na rakús­kej stra­ne. Nový, Cyk­lo­most slo­bo­dy sa začal sta­vať 30.9.2011 a dosta­val sa 27.6.2012. Cel­ko­vá dĺž­ka mos­ta s nájaz­da­mi je 955 met­rov, dĺž­ka pre­mos­te­nia je 525 met­rov. Pre­vý­še­nie pro­stred­nej čas­ti mos­ta je 4 met­re, šír­ka mos­ta je 4 met­re (Infor­mač­ná tabuľa).

Odka­zy

Sta­rý most

Use Facebook to Comment on this Post

2010, 2014, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Spiš, TOP

Spiš

Hits: 2559

Spiš je kraj na seve­re Slo­ven­ska, na východ od Vyso­kých Tatier. Nemec­ky je Spiš Zips (Wiki​pe​dia​.sk), latin­sky Sce­pu­sium, maďar­sky Sze­pes, poľ­sky Spisz. Spiš­skej sto­li­ci vlád­li rody Zápoľ­ských, Tur­zov­cov, Csá­ky­ov­cov (Wiki​pe​dia​.sk). Je to kraj turis­tic­ky a kul­túr­ne atrak­tív­ny. Ponú­ka via­ce­ro národ­ných par­kov: na seve­ro­zá­pa­de regi­ó­nu Tatrans­ký národ­ný park, okrem toho Pie­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Níz­ke Tat­ry (Wiki​pe​dia​.sk). Mes­tá ako Levo­ča, Kež­ma­rok, loka­li­ty Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad, Spiš­ská Sobo­ta. Lyžiar­ske stre­dis­ká Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). V Slo­ven­skom raji sa nachá­dza s dĺž­kou 18.5 km dru­há naj­dl­h­šia jas­ky­ňa na Slo­ven­sku – Stra­te­ná jas­ky­ňa. Okrem toho je zná­ma Dob­šin­ská ľado­vá jas­ky­ňa a jas­ky­ňa Psie die­ry. Kra­so­vé ties­ňa­vy Suchej Belej, Veľ­ké­ho Soko­la sú pova­žo­va­né za najk­raj­šie na Slo­ven­sku (raj​por​tal​.sk). Spiš je regi­ón, kto­rý nie vždy pat­ril k Slo­ven­sku (Wiki​pe​dia​.sk). V 11. sto­ro­čí bol Spiš z juhu obsa­dzo­va­ný Uhor­ským a zo seve­ru Poľ­skom krá­ľov­stvom. Do roku 1802 exis­to­va­la Pro­vin­cia X spiš­ských kopij­ní­kov (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), kto­rá poží­va­la výho­dy. Od roku 1726 boli cen­trom pro­vin­cie Bet­la­nov­ce. Kopij­ní­ci boli zema­nia. Uhor­ský kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský dal z neskor­šie vznik­nu­tej Pro­vin­cie 24 spiš­ských miest, 13 z nich do poľ­ské­ho zálo­hu, kto­rý trval 360 rokov. Ocit­li sa v ňom napr. Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec. Pred­me­tom zálo­hu bol len eko­no­mic­ký pros­pech. O koniec zálo­hu sa vojen­sky posta­ra­la až v dru­hej polo­vi­ci 18. sto­ro­čia Mária Teré­zia. V roku 1614 sa na Spi­ši kona­la Lute­rán­ska syno­da, tiež nazý­va­ná Spiš­ská syno­da, na kto­rej sa roko­va­lo o pro­tes­tant­skej orga­ni­zá­cii.(Wiki​pe​dia​.sk). Po vzni­ku Čes­ko­slo­ven­ska v roku 1918 malo Poľ­sko územ­né náro­ky na Spiš po rie­ku Pop­rad. Poľ­skí voja­ci boli 8.12.1918 pora­ze­ní pri Kež­mar­ku. V júni 1919 doš­lo opäť k obsa­de­niu Poľ­skom. Do roku 1925 boli tie­to spo­ry (aj na Hor­nej Ora­ve) pomer­ne inten­zív­ne. Opäť roz­ho­re­li v októb­ri 1938 a v máji 1945 (Wiki​pe​dia​.sk). Od 12. sto­ro­čia sem pri­chá­dza­li nemec­kí kolo­nis­ti, od 14. sto­ro­čia vyš­šie polo­hy osíd­ľu­jú Rusí­ni a Ukra­jin­ci, s kto­rý­mi priš­lo aj iné nábo­žen­stvo. Hlad­ným stre­dis­kom Židov bola obec Hun­cov­ce. Od 15. sto­ro­čia tu žijú aj Rómo­via (spis​.sk). Na seve­re Spi­ša, podob­ne aj na Ora­ve a v poľ­skom Spi­ši a Ora­ve žije goral­ská men­ši­na, kto­rá vznik­la v dôsled­ku troch mig­rač­ných vĺn. Poľ­ská vlá­da ich v roku 1918 pova­žo­va­la za Polia­kov (Got­kie­wicz M., 1969). Po roku 1945 boli z regi­ó­nu vyhna­ní Nemci, tak­mer všet­ci. Etnic­ky nemec­ká je obec Chmeľ­ni­ca pri Sta­rej Ľubov­ni (Wiki​pe​dia​.sk).

Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2008, 2010, 2011, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Mestá, Neživé, Pezinské Karpaty, Slovenská krajina, Slovenské obce, Stavby

Bratislavský hrad

Hits: 3617

Bra­ti­slav­ský hrad je význam­ná domi­nan­ta Bra­ti­sla­vy, ku kto­rej sa via­že aj prvá písom­ná zmien­ka o Bra­ti­sla­ve v Salz­bur­ských aná­loch z roku 907 v súvis­los­ti s bit­kou Bavo­rov a Maďa­rov. Hrad­ný kopec bol osíd­le­ný už v nesko­rej dobe kamen­nej, prvý­mi zná­my­mi oby­va­teľ­mi boli Kel­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Sto­py naj­star­šie­ho osíd­le­nia pochá­dza­jú spred 4500 rokov, z obdo­bia ene­oli­tu (bole­ráz­ska sku­pi­na). Pred­po­kla­dá sa exis­ten­cia opev­ne­né­ho síd­lis­ka, avšak pria­me dôka­zy sa nenaš­li. Z halš­tat­ské­ho obdo­bia sa na východ­nej stra­ne našli sto­py prí­byt­kov zahĺbe­né do skal­né­ho pod­lo­žia – zem­ni­ce (wiki​pe​dia​.sk). Z latén­skej doby, z času roz­kve­tu kelt­skej civi­li­zá­cie, sa našli sto­py oppi­da, ako aj kelt­ské min­ce, bia­te­cy (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). Z 9 až 11. sto­ro­čia sa na východ­nej tera­se hra­du našli opra­co­va­né kame­ne, frag­men­ty nápi­sov, zvyš­ky tehál ozna­če­ných kol­ka­mi XIV. rím­skej légie. Nále­zy doka­zu­jú prí­tom­nosť rím­ske­ho etni­ka na hrad­nej akro­po­le v obdo­bí 2. – 3. sto­ro­čia. Je isté, že to bolo zo stra­te­gic­ké­ho hľa­dis­ka výni­moč­né mies­to a pre umiest­ne­nie vojen­skej posád­ky (pôvod­né stav­by boli prav­de­po­dob­ne súčas­ťou vojen­skej sta­ni­ce) malo nesmier­ny význam, naj­mä v obdo­bí rímsko-​germánskych vojen­ských kon­tak­tov (napr. mar­ko­man­ských vojen). Na pre­lo­me 5. a 6. sto­ro­čia je v zna­me­ní slo­van­ské­ho osíd­ľo­va­nia. Od prvej polo­vi­ce 9. sto­ro­čia tu bolo opev­ne­né stre­dis­ko so zru­bo­vý­mi obyd­lia­mi, palá­com, pred­ro­mán­skou troj­lo­ďo­vou bazi­li­kou, cin­to­rí­nom a hos­po­dár­sky­mi objekt­mi. Opev­ne­nie vydr­ža­lo do kon­ca 14. sto­ro­čia, kedy ho nahra­di­li kamen­né gotic­ké hrad­by (wiki​pe​dia​.sk).

Po šty­ri sto­ro­čia pre­chá­dza­la Duna­jom sever­ná hra­ni­ca Rím­skej ríše – Limes Roma­nus. Slo­va­nia tu vybu­do­va­li v 9. sto­ro­čí sil­nú pev­nosť, kto­rá sa sta­la význam­ným cen­trom Veľ­ko­mo­rav­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk), cir­kvev­né aj svet­ské cen­trum šir­šie­ho úze­mia. Síd­li­la v ňom knie­ža­cia dru­ži­na, aj cir­ke­vý hod­nos­tár (wiki​pe​dia​.sk). Bra­ti­slav­ský hrad je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a v súčas­nos­ti slú­ži jeho prvé poscho­die pre repre­zen­tač­né úče­ly Slo­ven­skej národ­nej rady a v ostat­ných pries­to­roch sú umiest­ne­né zbier­ky Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea – expo­zí­cie Kle­no­ty dáv­nej doby a His­to­ric­ké múze­um (bra​ti​sla​va​.sk). Dneš­né meno hra­du vychá­dza z pome­no­va­nia Bre­za­lus­purch, kto­ré bolo uvá­dza­né v Soľ­noh­rad­ských leto­pi­soch v roku 907. V roku 1042 sa v Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con spo­mí­na Bre­ze­burg, v Altaiš­ských aná­loch v roku 1052 Pre­slav­vas­purch, v roku 1108 Bres­burg, z čoho vznik­lo dneš­né nemec­ké Pre­ss­burg (wiki​pe​dia​.sk). Všet­ky tie­to náz­vy majú pôvod s mene Bra­slav, resp. Pre­slav. Mohol to byť člen význam­nej veľ­mož­skej rodi­ny (Jozef Hlin­ka, 1982). Nemec­ký his­to­rik Aven­ti­nus uvá­dza Wra­tiss­la­bur­gium, pod­ľa Vra­ti­sla­va, kto­rý dal hrad opra­viť v roku 805. Iné pome­no­va­nie ja Cas­trum Bosan, prí­pad­ne Bas­sa, Possen, neskôr Poson, Poso­nium, čo dalo zrej­me vznik­núť maďar­ské­mu Pozso­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Z 13. sto­ro­čia pochá­dza Korun­ná veža. Za vlá­dy Žig­mun­da Luxem­bur­gs­ké­ho (1387 – 1437) hrad pre­šiel gotic­kou pre­stav­bou. Po roku 1526 je síd­lom uhor­ských krá­ľov. Za Márie Teré­zie (1740 – 1780) sa hrad pre­me­nil na luxus­nú baro­ko­vú rezi­den­ciu. V roku 1811 vyho­rel, s rekon­štruk­ci­ou sa zača­lo až v roku 1953. Dnes hrad spra­vu­je Kan­ce­lá­ria Národ­nej rady Slo­ven­skej repub­li­ky. Síd­li tu His­to­ric­ké a Hudob­né múze­um Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea. Hrad tvo­ria rôz­ne čas­ti: Vie­den­ská, Žig­mun­do­va, Miku­láš­ska a Leopol­do­va brá­na, čest­né nádvo­rie, vyhliad­ko­vý bas­ti­ón, palác, západ­ná tera­sa, sever­né hrad­by, baš­ta Lugins­land, hrad­ná viná­reň, juho­zá­pad­ný bas­ti­ón, zákla­dy veľ­ko­mo­rav­skej bazi­li­ky z 9. sto­ro­čia a kos­to­la sv. Spa­si­te­ľa z 11. st., cis­ter­na (Zdroj: Infor­mač­ná tabuľa).

Na nádvo­rí hrad­né­ho palá­ca, rov­na­ko ako na sever­nej tera­se are­álu našli arche­oló­go­via Mest­ské­ho ústa­vu ochra­ny pamia­tok zvyš­ky jedi­neč­ných archi­tek­túr z obdo­bia 1. sto­ro­čia pred Kris­tom. Súčas­ťou nále­zu boli aj zla­té min­ce s nápi­som Bia­tec. His­to­ri­ci sa zhod­li, že ide o naj­rep­re­zen­ta­tív­nej­šiu stav­bu sever­ne od Álp z nesko­ro­la­tén­ske­ho obdo­bia. Na hra­de sa teda v minu­los­ti nachá­dza­la akro­po­la jed­né­ho z naj­výz­nam­nej­ších kelt­ských hra­dísk – oppi­dum v stred­nej Euró­pe. „Tie­to objek­ty boli sta­va­né rím­skou sta­veb­nou tech­ni­kou a sú uni­kát­nym nále­zom nie­len z hľa­dis­ka svoj­ho veku, ale aj kva­li­ty. Zacho­va­li sa v nich pôvod­né inte­ri­é­ro­vé omiet­ky a lia­te dlaž­by s kamien­ko­vou výzdo­bou, kto­ré na Slo­ven­sku nema­jú obdo­bu,” hovo­rí Štas­sel (Krá­ko­vá). Arche­olo­gic­ký výskum z roku 2008 mení pohľad na kelt­skú minu­losť Bra­ti­sla­vy, hrad bol síd­lom kelt­ské­ho knie­ža­ťa, knie­ža si vola­lo reme­sel­ní­kov z Ríma, kto­rí mu upra­vo­va­li a posta­vi­li síd­lo pod­ľa rím­skych zna­los­tí. Našla sa okrem iné­ho rím­ska kera­mi­ka, amfo­ry, zvon, zla­tý a strie­bor­ný poklad knie­ža­ťa. Uni­ká­tom je objav prvej zla­tej min­ce s náz­vom Non­nos (Dani­he­lo­vá). 

Hrad­ný kopec je prvým kop­com Malých Kar­pát. Bra­ti­slav­ča­nia, ale aj neb­ra­ti­slav­ča­nia cho­dia radi na Bra­ti­slav­ský hrad. Je odtiaľ cel­kom pek­ný výhľad na širo­ké oko­lie. Časť za hlav­nou budo­vou sme­rom ku Sta­ré­mu mes­tu je plná zele­ne, je tu pomer­ne veľ­ký a rovi­na­tý pries­tor, kde sa naj­mä v lete zdr­žia­va dosť ľudí. Tým, že hrad je v cen­tre, je veľ­mi ľah­ko a rých­lo dostup­ný. Na hra­de sa kona­jú výsta­vy, v let­nom obdo­bí kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia, rôz­ne spo­lo­čen­ské akcie tu majú svoj začiatok.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 7959

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 3 – 2 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 1710 – 1711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 1759 – 1764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­tastrieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 1237 – 38 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 1488 – 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690 – 605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). 

V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 1744 – 1751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).

Neskôr pri­bu­dol múr až “vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 1564 – 1571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).

Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­muMate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).

Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund z 18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 1782 – 1878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí “mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).

Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk). 

Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy:

Pano­rá­my

Use Facebook to Comment on this Post