2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie

Beckovský hrad

Hits: 4224

Bec­kov posta­vi­li v polo­vi­ci 13. sto­ro­čia na mies­te nesko­ro­go­tic­ké­ho síd­lis­ka a veľ­ko­mo­rav­ské­ho hra­dis­ka9. sto­ro­čia (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Je posta­ve­ný na 70 met­rov vyso­kom bra­le (pamiat​ky​.net). Spo­mí­na sa už v Ano­ny­mo­vej kro­ni­ke z pre­lo­mu 12, a 13. sto­ro­čia (pra​men​.info), pod ozna­če­ním Blun­dus (bat​ho​ry​.sk). Pat­ril ku obran­né­mu sys­té­mu hra­dov už v časoch Veľ­kej Mora­vy (Wiki­pe­dia). Kon­com 13. sto­ro­čia pat­ril Matú­šo­vi Čáko­vi Tren­čian­ske­mu, kto­rý ho aj dal pre­sta­vať. V roku 1388 sa dostal do rúk Cti­bo­rov­com, kto­rí okrem iné­ho posta­vi­li gotic­kú kapl­n­kucis­ter­nu, čím sa zo stráž­ne­ho hra­du sta­lo repre­zen­ta­tív­ne šľach­tic­ké síd­lo. Opev­ne­ný hrad bol úto­čis­kom pro­ti Tur­kom. Požiar v roku 1729 zaprí­či­nil spust­nu­tie hra­du. Bec­kov­ské hrad­né vápen­co­vé tvrdo­šo­vé bra­lo vznik­lo selek­tív­nou eró­zi­ou a denu­dá­ci­ou váž­skej nivy na sty­ku s oba­lo­vou séri­ou Považ­ské­ho Inov­ca. Vzhľa­dom na oko­li­tý mier­ne mode­lo­va­ný reli­éf pôso­bí monu­men­tál­ne. Na úpä­tí hrad­né­ho sva­hu je židov­ský cin­to­rín z roku 17391785 (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Bec­kov­ský hrad je jed­ným z najk­raj­ších hra­dov, kto­ré som kedy videl. Je národ­nou kul­túr­nou pamiatkou.

Arche­olo­gic­kým výsku­mom bolo dolo­že­né osíd­le­nie are­álu hra­du a jeho oko­lia už v latén­skej a rím­skej dobe (1. sto­ro­čie pred n.l). Za čias Veľ­kej Mora­vy tu stá­la pev­nosť, kto­rú neskôr vys­trie­da­lo žup­né síd­lo a začiat­kom 13. sto­ro­čia hrad s pod­hra­dím a s kos­to­lom zasvä­te­ným sv. Šte­fa­no­vi. Naj­star­šie lis­tin­né pra­me­ne z rokov 12081226 spo­mí­na­jú osa­du Blun­dix, ležia­cu zrej­me pod krá­ľov­ským hra­dom. Hrad – cas­trum Bolon­duch sa v písom­ných pra­me­ňoch vysky­tu­je až po roku 1264 (Kodo­ňo­vá M., 1998: Bec­kov, Obec­ný úrad Bec­kov). Iné his­to­ric­ké náz­vy Bec­ko­va sú Blun­dus, Bolon­doc (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve), Blun­dix, Blon­duch, Blon­dich, Bolon­duch, Galancz sive Becz­kow (vol​tek​.cz). V his­tó­rii sa dôle­ži­tosť bec­kov­ské­ho hra­du a pod­hrad­skej osa­dy výraz­nej­šie pre­ja­vi­la už pri dobý­ja­ní úze­mí Slo­ven­ska sta­rý­mi Maďar­mi, keď sa uká­za­lo, že pev­nosť pat­ri­la iba k nie­koľ­ko málo pev­nos­tiam, o kto­ré novop­ri­chá­dza­jú­ce kme­ne muse­li urput­ne bojo­vať (Kodo­ňo­vá, 1997).

Sti­bor dal posta­viť na hra­de kapl­n­ku, na kto­rej vstup­nom por­tá­li bol tym­pa­nón s erbom Sti­bo­rov­cov. Je to his­to­ric­ky prvé pou­ži­tie svet­ské­ho motí­vu na sak­rál­nej stav­be. Na jej oltá­ri bola 180 cm vyso­ká gotic­ká plas­ti­ka Mado­ny, kto­rá sa svo­jím vypra­co­va­ním vyrov­na­la najk­raj­ším v Euró­pe. Dnes je v Kory­ča­noch pri Mora­ve, kde je zná­ma ako zázrač­ná a uzdra­vu­jú­ca Čier­na Mado­na (obro​da​.sk).

Povesť o Bec­ko­vi vra­ví, že Bec­ko bol dvor­ný blá­zon voj­vod­cu Cti­bo­ra za vlá­dy krá­ľa Žig­mun­da. Zna­me­ni­te zabá­val svoj­ho pána a jeho hos­tí až mu Cti­bor sľú­bil, že mu spl­ní všet­ko o čo požia­da. Bec­ko zo žar­tu uká­zal na neďa­le­ké str­mé ska­lis­ko, aby mu na ňom do roka a do dňa posta­vil hrad. Pre­krás­ny hrad posta­vil a pome­no­val ho pod­ľa svoj­ho dvor­né­ho bláz­na – Bec­ko­vom. Cti­bor ho od Bec­ka vraj odkú­pil za toľ­ko zla­ta, koľ­ko Bec­ko sám vážil (blogs​pot​.sk).

Iná legen­da hovo­rí o tom, že Sti­bor, ako hrad­ný pán, zho­dil zo ska­ly slu­hu za to, že mu slu­ha chrá­niac svo­je die­ťa, zabil jeho obľú­be­né­ho psa. Slu­ha pri páde zo ska­ly ešte zakri­čal, že sa stret­nú do roka a do dňa. Pres­ne v tom čase hrad­né­ho pána uštip­la do oka vre­te­ni­ca a on sle­pý spa­dol do prie­pas­ti (val​ka​.cz).


Bec­kov Cast­le was built in the mid-​13th cen­tu­ry on the site of a later Got­hic sett­le­ment and a Gre­at Mora­vian for­tress from the 9th cen­tu­ry (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). It stands on a 70-​meter-​high cliff (pamiat​ky​.net). It is men­ti­oned in the Chro­nic­le of Ano­ny­mus from the turn of the 12th and 13th cen­tu­ries (pra​men​.info), under the name Blun­dus (bat​ho​ry​.sk). It belo­n­ged to the defen­si­ve sys­tem of cast­les even in the times of Gre­at Mora­via (Wiki­pe­dia). In the late 13th cen­tu­ry, it belo­n­ged to Matúš Čák of Tren­čín, who had it rebu­ilt. In 1388, it came into the hands of the Cti­bor fami­ly, who, among other things, built a Got­hic cha­pel and a cis­tern, trans­for­ming it from a guard cast­le into a repre­sen­ta­ti­ve nob­le resi­den­ce. The for­ti­fied cast­le ser­ved as a refu­ge against the Turks. A fire in 1729 led to the aban­don­ment of the cast­le. The Bec­kov Cast­le limes­to­ne hard­pan was for­med by selec­ti­ve ero­si­on and denu­da­ti­on of the Váh river basin at the con­tact with the Považ­ský Ino­vec over­lay series. Given the gen­tly mode­led sur­roun­ding relief, it appe­ars monu­men­tal. At the foot of the cast­le slo­pe is a Jewish ceme­te­ry from 17391785 (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). Bec­kov Cast­le is one of the most beau­ti­ful cast­les I have ever seen. It is a nati­onal cul­tu­ral monument.

Archa­e­olo­gi­cal rese­arch has docu­men­ted sett­le­ment in the cast­le area and its sur­roun­dings in the La Tène and Roman peri­ods (1st cen­tu­ry BC). During the time of Gre­at Mora­via, the­re was a for­tress here, later repla­ced by a coun­ty seat, and at the begin­ning of the 13th cen­tu­ry, a cast­le with a bai­ley and a church dedi­ca­ted to St. Step­hen. The oldest writ­ten records from 1208 and 1226 men­ti­on the vil­la­ge of Blun­dix, like­ly loca­ted below the roy­al cast­le. The cast­le – cas­trum Bolon­duch appe­ars in writ­ten sour­ces only after 1264 (Kodo­ňo­vá M., 1998: Bec­kov, Bec­kov Muni­ci­pal Offi­ce). Other his­to­ri­cal names for Bec­kov inc­lu­de Blun­dus, Bolon­doc (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Wes­tern Slo­vak Pub­lis­hing Cen­ter in Bra­ti­sla­va), Blun­dix, Blon­duch, Blon­dich, Bolon­duch, Galancz sive Becz­kow (vol​tek​.cz). The impor­tan­ce of Bec­kov Cast­le and the sub­cast­le sett­le­ment beca­me more pro­noun­ced during the conqu­est of Slo­vak ter­ri­to­ries by the ancient Hun­ga­rians when it tur­ned out that the for­tress was one of the few stron­gholds that the newco­mers had to fight hard for (Kodo­ňo­vá, 1997).

Sti­bor had a cha­pel built on the cast­le, and its entran­ce por­tal had a tym­pa­num with the Sti­bor fami­ly coat of arms. It is his­to­ri­cal­ly the first use of a secu­lar motif on a sac­red buil­ding. On its altar was a 180 cm tall Got­hic sculp­tu­re of the Madon­na, which, in its crafts­mans­hip, riva­led the most beau­ti­ful ones in Euro­pe. Today, it is in Kory­ča­ny near Mora­via, whe­re it is kno­wn as the mira­cu­lous and hea­ling Black Madon­na (obro​da​.sk).

The legend of Bec­ko tells that Bec­ko was the court jes­ter of Duke Cti­bor during the reign of King Sigis­mund. He enter­tai­ned his lord and his guests so well that Cti­bor pro­mi­sed to ful­fill any wish Bec­ko might have. Bec­ko, jokin­gly, poin­ted to a near­by ste­ep rock and asked Cti­bor to build a cast­le on it wit­hin a year and a day. To eve­ry­o­ne­’s sur­pri­se, Cti­bor built a beau­ti­ful cast­le, naming it Bec­kov after his court jes­ter. Cti­bor sup­po­sed­ly bought it from Bec­ko for as much gold as Bec­ko weig­hed (blogs​pot​.sk).

Anot­her legend says that Sti­bor, as the cast­le lord, threw a ser­vant off a cliff becau­se the ser­vant, in pro­tec­ting his child, kil­led Sti­bo­r’s favo­ri­te dog. The ser­vant, fal­ling from the cliff, shou­ted that they would meet again wit­hin a year and a day. Exact­ly at that time, the cast­le lord was stung in the eye by a gadf­ly, and he fell blind into the abyss (val​ka​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

Hits: 3758

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 2001 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 17101716 zasia­hol mes­to mor, v roku 15931625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).


Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,2001,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2009, 2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Česko, Krajina, Zahraničie

Česko

Hits: 3591

Čes­ko je náš západ­ný sused. Spá­ja nás s ním spo­loč­ná his­tó­ria. Veď len v roku 1993 sa fede­rá­cia Čes­ko­slo­ven­sko roz­pad­la. Hlav­ným mes­tom je Pra­ha. Tzv. otcom vlas­ti je Karel IV..


Cze­chia is our wes­tern neigh­bor. We are con­nec­ted to it by a com­mon his­to­ry. After all, it was only in 1993 that the fede­ra­ti­on of Cze­cho­slo­va­kia dis­sol­ved. The capi­tal city is Pra­gue. The so-​called fat­her of the coun­try is Char­les IV.


Tsche­chien ist unser west­li­cher Nach­bar. Uns ver­bin­det eine geme­in­sa­me Ges­chich­te. Immer­hin lös­te sich die Föde­ra­ti­on der Tsche­chos­lo­wa­kei erst im Jahr 1993 auf. Die Haupts­tadt ist Prag. Der soge­nann­te Vater des Lan­des ist Karl IV.


Ofi­ciál­nym náz­vom štá­tu je Čes­ká repub­li­ka, jed­no­slov­ne Čes­ko. Časť verej­nos­ti slo­vo Čes­ko odmie­ta. Jeho prvé pou­ži­tie je z roku 1777 ako syno­ny­mum k Čechy (Wikipedia.cs). Čes­ko tvo­ria Čechy, Mora­va a Sliez­sko. Geolo­gic­ky Čes­ký masív a Západ­né Kar­pa­ty. Jeho roz­lo­ha je 78866 km2, na kto­rých žije viac ako 10 mili­ó­nov oby­va­te­ľov. Veľ­ké čes­ké rie­ky: Labe, Vlta­va, Mora­va, Dyje, Odra, Opa­va. Kli­ma­tic­ky sa vyzna­ču­je mie­ša­ním oce­án­skych a kon­ti­nen­tál­nych vply­vov. Pat­ró­nom čes­kej kra­ji­ny je Svä­tý Vác­lav. Prvé osíd­le­nie sia­ha do star­šej doby kamen­nej, zhru­ba 28000 rokov pred n. l. (Wiki​pe​dia​.sk). Dokla­dy o výsky­te Homo habi­lis sa našli okre­se Beroun, Such­dol, Čako­vi­ce. Homo erec­tus na loka­li­te Píseč­ný vrch u Bečo­va, pri Přez­le­ti­ciach, pri Strán­skej ska­le. Homo sapiens sapiens - Pav­lo­vien­ské nále­zis­ká – Před­mos­tí u Pře­ro­va, Dol­ní Věs­to­ni­ce, Pav­lov, Petřko­vi­ceOd 5. sto­ro­čia pred n. l. tu žili Kel­ti – Bójo­via. Na juž­nú Mora­vu Vol­ko­via – Tek­to­sá­go­via (Wikipedia.cs).


The offi­cial name of the sta­te is the Czech Repub­lic, sim­ply Cze­chia. Some of the pub­lic rejects the word Cze­chia. Its first usa­ge dates back to 1777 as a syno­nym for Bohe­mia (Wikipedia.cs). Cze­chia con­sists of Bohe­mia, Mora­via, and Sile­sia. Geolo­gi­cal­ly, it inc­lu­des the Czech Mas­sif and the Wes­tern Car­pat­hians. Its area is 78,866 km², with a popu­la­ti­on of over 10 mil­li­on peop­le. Major Czech rivers inc­lu­de the Elbe, Vlta­va, Mora­va, Dyje, Odra, and Opa­va. Climate-​wise, it is cha­rac­te­ri­zed by a mix of oce­a­nic and con­ti­nen­tal influ­en­ces. The pat­ron saint of the Czech coun­try is Saint Wen­ces­laus. The first sett­le­ment dates back to the Upper Pale­olit­hic, app­ro­xi­ma­te­ly 28,000 years befo­re Christ (Wiki​pe​dia​.sk). Evi­den­ce of Homo habi­lis has been found in the Beroun dis­trict, Such­dol, Čako­vi­ce. Homo erec­tus at the Píseč­ný vrch site near Bečov, near Přez­le­ti­ce, near Strán­ská ská­la. Homo sapiens sapiens – Pav­lo­vian sites – Před­mos­tí near Pře­rov, Dol­ní Věs­to­ni­ce, Pav­lov, Petřko­vi­ce. From the 5th cen­tu­ry BC, Celts – Boii lived here. In sout­hern Mora­via, the Vol­cae – Tec­to­sa­ges (Wikipedia.cs).”


Der offi­ziel­le Name des Sta­a­tes ist die Tsche­chis­che Repub­lik, kurz Čes­ko. Ein Teil der Bevöl­ke­rung lehnt jedoch das Wort Čes­ko ab. Sei­ne ers­te Ver­wen­dung geht auf das Jahr 1777 zurück, als es als Syno­nym für Böh­men ver­wen­det wur­de (Wikipedia.cs). Čes­ko bes­teht aus Böh­men, Mäh­ren und Sch­le­sien. Geolo­gisch gehören der Böh­mis­che Mas­se und die Wes­tkar­pa­ten dazu. Die Flä­che bet­rägt 78.866 km², auf der mehr als 10 Mil­li­onen Men­schen leben. Zu den gro­ßen tsche­chis­chen Flüs­sen gehören die Elbe, die Mol­dau, die March, die Tha­ya, die Oder und die Opa­va. Kli­ma­tisch ist das Land durch eine Mis­chung aus oze­a­nis­chen und kon­ti­nen­ta­len Ein­flüs­sen gekenn­ze­ich­net. Der Schutz­pat­ron des tsche­chis­chen Lan­des ist der Hei­li­ge Wen­zel. Die ers­te Besied­lung reicht bis in die älte­re Ste­in­ze­it zurück, etwa 28.000 Jah­re vor Chris­tus (Wiki​pe​dia​.sk). Nach­we­i­se von Homo habi­lis wur­den in den Bez­ir­ken Beroun, Such­dol und Čako­vi­ce gefun­den. Homo erec­tus wur­de am Stan­dort Píseč­ný vrch bei Bečov, bei Přez­le­ti­ce und bei Strán­ská ská­la gefun­den. Homo sapiens sapiens – Fund­stät­ten in Pav­lo­vien – Před­mos­tí bei Pře­rov, Dol­ní Věs­to­ni­ce, Pav­lov und Petřko­vi­ce. Ab dem 5. Jahr­hun­dert v. Chr. leb­ten Kel­ten – die Boier – hier. In Süd­mäh­ren leb­ten die Vol­ko­via­ner – die Teuto­nen (Wikipedia.cs).


V 1. sto­ro­čí sem pri­chá­dza­li ger­mán­ske kme­ne Kvá­di a Mar­ko­ma­ni. Pod­ľa nie­kto­rých his­to­ri­kov, napr. Baláz­sa Komo­róc­zy­ho, exits­to­va­la sna­ha Rima­nov vytvo­riť na čas­ti úze­mia pro­vin­ciu Mar­ko­ma­nia za obdo­bia vlá­dy Mar­ca Aure­lia s cen­trom na juž­nej Mora­ve, zrej­me v Mušo­ve (Wikipedia.cs). Začiat­kom 5, sto­ro­čia ubud­lo oby­va­teľ­stva, prav­de­po­dob­ne časť odiš­la v roku 409 s Van­dal­mi a Alan­mi. V prvej polo­vi­ci 5. sto­ro­čia vďa­ka odcho­du Mar­ko­ma­nov do Nori­ca. Prav­de­po­dob­ne na Mora­ve exis­to­val vplyv hun­ské­ho vpá­du pod Atti­lo­vým vede­ním. Na kon­ci 5. sto­ro­čia sa pro­ti prú­du Labe dosta­li do Čiech Lon­go­bar­di a Duryn­ko­via. V dru­hej polo­vi­ci 6. sto­ro­čia sem priš­li slo­van­ské kme­ne (Wikipedia.cs). 7. sto­ro­čí sa časť úze­mia sta­la súčas­ťou Samo­vej ríše. V 9. sto­ro­čí zase Veľ­kej Mora­vy. K zjed­no­te­niu doš­lo v 10. sto­ro­čí záslu­hou Pře­mys­lov­cov (Wiki​pe​dia​.sk). Čes­ké krá­ľov­stvo, kto­ré vznik­lo v roku 1198, dosiah­lo svoj mocen­ský vrchol za vlá­dy posled­ných Pře­mys­lov­cov a Kar­la IV. Za Pře­mys­la Ota­ka­ra II. sia­ha­lo až za Alpy k Jad­ran­ské­mu moru. Vác­lav IIzís­kal úze­mia cez Poľ­sko až k Balt­ské­mu moru, Vác­lav II. uhor­ské úze­mia. Karol IV. pri­po­jil Bra­ni­bor­sko, Luži­ce a Sliez­sko (Wikipedia.cs).


In the 1st cen­tu­ry, Ger­ma­nic tri­bes, such as the Quadi and Mar­co­man­ni, mig­ra­ted to this ter­ri­to­ry. Accor­ding to some his­to­rians, for exam­ple, Balázs Komo­róc­zy, the­re was an attempt by the Romans to cre­a­te the pro­vin­ce of Mar­co­ma­nia on part of the ter­ri­to­ry during the rule of Mar­cus Aure­lius, with its cen­ter like­ly in sout­hern Mora­via, possib­ly in Mušov (Wikipedia.cs). By the begin­ning of the 5th cen­tu­ry, the popu­la­ti­on dec­re­a­sed, with a part like­ly lea­ving in 409 with the Van­dals and Alans. In the first half of the 5th cen­tu­ry, due to the depar­tu­re of the Mar­co­man­ni to Nori­cum, the regi­on was affec­ted. The­re was pro­bab­ly an influ­en­ce of the Hun inva­si­on led by Atti­la on the Mora­va in the late 5th cen­tu­ry. By the end of the 5th cen­tu­ry, against the cur­rent of the Elbe, the Lom­bards and Thu­rin­gians rea­ched Bohe­mia. In the second half of the 6th cen­tu­ry, Sla­vic tri­bes arri­ved here (Wikipedia.cs). In the 7th cen­tu­ry, a part of the ter­ri­to­ry beca­me part of the Samo Empi­re. In the 9th cen­tu­ry, it beca­me part of Gre­at Mora­via. Uni­fi­ca­ti­on occur­red in the 10th cen­tu­ry through the efforts of the Pře­mys­lid dynas­ty (Wiki​pe​dia​.sk). The Czech King­dom, estab­lis­hed in 1198, rea­ched its peak of power under the rule of the last Pře­mys­lids and Char­les IV. During the reign of Pře­mysl Ota­kar II, it exten­ded bey­ond the Alps to the Adria­tic Sea. Wen­ces­laus II acqu­ired ter­ri­to­ries through Poland to the Bal­tic Sea, whi­le Wen­ces­laus III gai­ned Hun­ga­rian ter­ri­to­ries. Char­les IV anne­xed Bran­den­burg, Lusa­tia, and Sile­sia (Wikipedia.cs).


Im 1. Jahr­hun­dert kamen ger­ma­nis­che Stäm­me der Quaden und Mar­ko­man­nen in die­se Regi­on. Nach eini­gen His­to­ri­kern, wie zum Beis­piel Balázs Komo­róc­zy, gab es den Ver­such der Römer, wäh­rend der Herrs­chaft von Kai­ser Mar­cus Aure­lius auf einem Teil des Gebiets die Pro­vinz Mar­ko­ma­nia zu schaf­fen, wahrs­che­in­lich mit dem Zen­trum im süd­li­chen Mäh­ren, mög­li­cher­we­i­se in Mušov (Wikipedia.cs). Anfang des 5. Jahr­hun­derts ging die Bevöl­ke­rung zurück, wahrs­che­in­lich ver­ließ ein Teil von ihr im Jahr 409 das Gebiet mit den Van­da­len und Ala­nen. In der ers­ten Hälf­te des 5. Jahr­hun­derts gelang­ten aufg­rund des Abzugs der Mar­ko­ma­nen nach Nori­cum. Wahrs­che­in­lich gab es auf der Mora­va den Ein­fluss des hun­nis­chen Ein­marschs unter der Füh­rung von Atti­la. Am Ende des 5. Jahr­hun­derts gelang­ten entge­gen dem Strom der Elbe die Lan­go­bar­den und Thürin­ger nach Böh­men. In der zwe­i­ten Hälf­te des 6. Jahr­hun­derts kamen sla­wis­che Stäm­me hier­her (Wikipedia.cs). Im 7. Jahr­hun­dert wur­de ein Teil des Gebiets Teil des Rei­ches der Awa­ren. Im 9. Jahr­hun­dert dann Teil des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches. Die Vere­i­ni­gung erfolg­te im 10. Jahr­hun­dert durch die Pře­mys­li­den (Wiki​pe​dia​.sk). Das tsche­chis­che König­re­ich, das im Jahr 1198 ents­tand, erre­ich­te unter der Herrs­chaft der letz­ten Pře­mys­li­den und Karls IV. sei­nen Macht­höhe­punkt. Unter Pře­mysl Otto­kar II. ers­trec­kte es sich bis zu den Alpen und der Adria. Wen­zel II. erwarb Gebie­te über Polen bis zur Ost­see, Wen­zel II. unga­ris­che Gebie­te. Karl IV. füg­te Bran­den­burg, die Lau­sitz und Sch­le­sien hin­zu (Wikipedia.cs).


Čes­ko bolo význam­nou súčas­ťou Svä­tej ríše rím­skej, panov­ník mal posta­ve­nie kur­fi­řta – voli­te­ľa cisá­ra. V 15. sto­ro­čí Čes­ko výraz­ne osla­bi­li husi­ti (Wikipedia.cs). Až do roku 1804 Čes­ko pat­ri­lo k rím­sko­ne­mec­kej ríši. V rokoch 15261918 bolo záro­veň súčas­ťou Rakús­ke­ho cisár­stva (Wiki​pe​dia​.sk). V roku 1526 nastú­pi­la na čes­ký trón habs­bur­ská monar­chia. Víťazs­tvo na Bie­lej hore v roku 1620 pris­pe­lo ku koneč­nej lik­vi­dá­cii aj posled­ných zbyt­kov samos­tat­nos­ti. Korun­ný­mi úze­mia­mi, po roku 1749 navzá­jom cel­kom nespo­ji­tý­mi sa sta­li až do kon­ca 1. sve­to­vej voj­ny v roku 1918Čes­ké krá­lov­ství, Morav­ské mark­rab­ství a Vévod­ství Hor­ní a Dol­ní Slez­sko (Wikipedia.cs). V rokoch 18671918 bolo Čes­ko súčas­ťou Rakúsko-​Uhorska. Pohra­ni­čie Čiech aj Mora­vy – Sude­ty boli od 13. sto­ro­čia do roku 1945 obý­va­né Nemca­mi (Wiki​pe​dia​.sk). Od 17. sto­ro­čia až do začiat­ku 19. sto­ro­čia pre­bie­ha­li ponem­čo­va­nie čes­ké­ho úze­mia (Wikipedia.cs). V rokoch 17711772 zomre­lo počas hla­do­mo­ru naj­me­nej 250000 ľudí (Vese­lý), čo vied­lo k roz­siah­lym nepo­ko­jom (Vaš­ků).


Cze­chia was a sig­ni­fi­cant part of the Holy Roman Empi­re, and its ruler held the posi­ti­on of an elec­tor – a voter for the empe­ror. In the 15th cen­tu­ry, Cze­chia was sub­stan­tial­ly wea­ke­ned by the Hus­si­tes (Wikipedia.cs). Until 1804, Cze­chia belo­n­ged to the Holy Roman Empi­re. From 1526 to 1918, it was con­cur­ren­tly part of the Aus­trian Empi­re (Wiki​pe​dia​.sk). In 1526, the Habs­burg monar­chy took the Czech thro­ne. The vic­to­ry at the Batt­le of Whi­te Moun­tain in 1620 con­tri­bu­ted to the final eli­mi­na­ti­on of the last rem­nants of inde­pen­den­ce. The cro­wn ter­ri­to­ries, which were lar­ge­ly incon­gru­ent after 1749, remai­ned so until the end of World War I in 1918: the King­dom of Bohe­mia, the Mar­gra­via­te of Mora­via, and the Duchy of Upper and Lower Sile­sia (Wikipedia.cs). From 1867 to 1918, Cze­chia was part of Austria-​Hungary. The bor­der regi­ons of Bohe­mia and Mora­via – the Sude­ten­land – were inha­bi­ted by Ger­mans from the 13th cen­tu­ry until 1945 (Wiki​pe​dia​.sk). From the 17th cen­tu­ry until the ear­ly 19th cen­tu­ry, Ger­ma­ni­za­ti­on efforts took pla­ce in Czech ter­ri­to­ry (Wikipedia.cs). In the years 1771 – 1772, at least 250,000 peop­le died during a fami­ne (Vese­lý), lea­ding to exten­si­ve unrest (Vaš­ků).


Tsche­chien war ein bede­uten­der Teil des Hei­li­gen Römis­chen Rei­ches, der Monarch hat­te die Posi­ti­on eines Kur­fürs­ten – eines Wäh­lers des Kai­sers. Im 15. Jahr­hun­dert wur­de Tsche­chien durch die Hus­si­ten erheb­lich gesch­wächt (Wikipedia.cs). Bis zum Jahr 1804 gehör­te Tsche­chien zum Hei­li­gen Römis­chen Reich. In den Jah­ren 1526 bis 1918 war es gle­i­ch­ze­i­tig Teil des öster­re­i­chis­chen Kai­ser­re­ichs (Wiki​pe​dia​.sk). Im Jahr 1526 über­nahm die Habs­bur­ger Monar­chie den tsche­chis­chen Thron. Der Sieg auf dem Wei­ßen Berg im Jahr 1620 trug zur end­gül­ti­gen Liqu­ida­ti­on auch der letz­ten Res­te der Unab­hän­gig­ke­it bei. Die Kron­län­der, die nach 1749 voll­kom­men unzu­sam­men­hän­gend waren, blie­ben dies bis zum Ende des Ers­ten Weltk­riegs im Jahr 1918: das König­re­ich Böh­men, die Mark­grafs­chaft Mäh­ren und das Her­zog­tum Ober- und Nie­dersch­le­sien (Wikipedia.cs). In den Jah­ren 1867 bis 1918 gehör­te Tsche­chien zu Österreich-​Ungarn. Die Grenz­re­gi­onen von Böh­men und Mäh­ren – das Sude­ten­land – waren vom 13. Jahr­hun­dert bis 1945 von Deuts­chen bewohnt (Wiki​pe​dia​.sk). Vom 17. Jahr­hun­dert bis zum Beginn des 19. Jahr­hun­derts fand eine Ger­ma­ni­sie­rung des tsche­chis­chen Gebiets statt (Wikipedia.cs). In den Jah­ren 1771 – 1772 star­ben wäh­rend einer Hun­gers­not min­des­tens 250.000 Men­schen (Vese­lý), was zu umfan­gre­i­chen Unru­hen führ­te (Vaš­ků).


V roku 1921 žilo na úze­mí Čiech až 2 173 239 nemcov z 6 668 518 všet­kých oby­va­te­ľov, čo tvo­rí 32.6 %. Na Mora­ve bol pomer 20.7 %, v Sliez­sku 41.9 %. V celej dneš­nej Čes­kej repub­li­ke žilo tak­mer 3 mili­ó­ny nemcov – tak­mer 30 % (Buj­nák). V sep­tem­bri 1938 Sude­ty pri­pad­li Nemec­ku, malá časť – naj­mä Tešín­sko pri­pad­lo Mni­chov­ským dik­tá­tom Poľ­sku. 15. mar­ca 1939 vzni­kol Pro­tek­to­rát Čechy a Mora­va. Po voj­ne v roku 1945 doš­lo k vysíd­le­niu Nemcov. Vo feb­ru­ári 1948 sa moci uja­la Komu­nis­tic­ká stra­na (Wikipedia.cs). Až do roku 1989. V rokoch 19901992 bolo Čes­ko súčas­ťou ČSFR – Česko-​slovenskej fede­ra­tív­nej repub­li­ky. 1.1.1993 zanik­la fede­rá­cia Česko-​slovenská repub­li­ka – Čes­ká repub­li­ka sa osa­mos­tat­ni­la. Spo­loč­ný štát Čechov a Slo­vá­kov exis­to­val od 28.10.1918.


In 1921, the­re were up to 2,173,239 Ger­mans out of a total popu­la­ti­on of 6,668,518 in the ter­ri­to­ry of Cze­chia, accoun­ting for 32.6%. In Mora­via, the ratio was 20.7%, and in Sile­sia, it was 41.9%. In the enti­re present-​day Czech Repub­lic, the­re were almost 3 mil­li­on Ger­mans, near­ly 30% of the popu­la­ti­on (Buj­nák). In Sep­tem­ber 1938, the Sude­ten­land was anne­xed by Ger­ma­ny, and a small part, espe­cial­ly Tes­chen, was ceded to Poland through the Munich Agre­e­ment. On March 15, 1939, the Pro­tec­to­ra­te of Bohe­mia and Mora­via was estab­lis­hed. After the war in 1945, the Ger­mans were expel­led. In Feb­ru­ary 1948, the Com­mu­nist Par­ty took power (Wikipedia.cs). This con­ti­nu­ed until 1989. From 1990 to 1992, Cze­chia was part of the Czech and Slo­vak Fede­ra­ti­ve Repub­lic (CSFR). On Janu­ary 1, 1993, the Cze­cho­slo­vak Repub­lic dis­sol­ved, and the Czech Repub­lic beca­me inde­pen­dent. The com­mon sta­te of Czechs and Slo­vaks exis­ted from Octo­ber 281918.


Im Jahr 1921 leb­ten auf dem Gebiet der Tsche­chos­lo­wa­kei ins­ge­samt 2.173.239 Deuts­che von 6.668.518 Ein­woh­nern, was 32,6 % ents­pricht. In Mäh­ren bet­rug der Ante­il 20,7 %, in Sch­le­sien 41,9 %. In der gesam­ten heuti­gen Tsche­chis­chen Repub­lik leb­ten fast 3 Mil­li­onen Deuts­che, was fast 30 % ents­pricht (Buj­nák). Im Sep­tem­ber 1938 wur­den die Sude­ten an Deutsch­land angeg­lie­dert, ein kle­i­ner Teil, ins­be­son­de­re Tes­chen, fiel durch den Münch­ner Dik­tat an Polen. Am 15. März 1939 ents­tand das Pro­tek­to­rat Böh­men und Mäh­ren. Nach dem Krieg im Jahr 1945 kam es zur Ver­tre­i­bung der Deuts­chen. Im Feb­ru­ar 1948 über­nahm die Kom­mu­nis­tis­che Par­tei die Macht (Wikipedia.cs). Bis zum Jahr 1989. In den Jah­ren 1990 bis 1992 gehör­te die Tsche­chos­lo­wa­kei zur Tsche­chos­lo­wa­kis­chen Föde­ra­ti­ven Repub­lik – ČSFR. Am 1. Janu­ar 1993 wur­de die Föde­ra­ti­on Tsche­chos­lo­wa­kis­che Repub­lik auf­ge­löst – die Tsche­chis­che Repub­lik wur­de unab­hän­gig. Der geme­in­sa­me Sta­at der Tsche­chen und Slo­wa­ken exis­tier­te seit dem 28. Okto­ber 1918.


12.3.1999 bolo Čes­ko pri­ja­té do NATO, 1.5.2004 do . Naj­väč­šie mes­tá v Čes­kej repub­li­ke: Pra­ha, Brno, Ostra­va, Plzeň, Libe­rec, Olo­mouc. Žije tu nie­koľ­ko etno­gra­fic­kých sku­pín: Cho­do­via, Plze­ňá­ci, Bla­ťá­ci, Doud­le­bo­via, Horá­ci, Haná­ci (Wikipedia.cs), Morav­skí Chor­vá­ti (Štanc­lo­vá), Morav­skí Slo­vá­ci, Pod­lu­žá­ci, Vala­ši, Laši (Wikipedia.cs), Gora­li (Hubin­ger a kol.) a dve geo­gra­fic­ky rozp­tý­le­né: Rómo­via a Izra­el­ci. Turis­ti v Čes­ku vyhľa­dá­va­jú naj­mä Pra­hu, kúpeľ­né mes­tá ako Kar­lo­ve Vary, Marián­ske Láz­ně, Fran­tiš­ko­vy Láz­ně, his­to­ric­ké síd­la ako Kut­ná Hora, Čes­ký Krum­lov, Karlš­tejn, Říp, Vyšeh­rad, Bla­ník, Veleh­rad, Lednicko-​valtický are­ál, rekre­ač­né oblas­ti Čes­ké Švaj­čiar­sko, Čes­ký raj, Krko­no­še, Šuma­va. Osob­nos­ti: peda­góg Jan Amos Komen­ský, vyná­lez­ca hro­mo­zvo­du Vác­lav Pro­kop Diviš, ana­tóm a fyzi­ológ Jan Evan­ge­lis­ta Pur­ky­ně, gene­tik Gre­gor Men­del, che­mik Jaro­slav Hey­rov­ský (Wikipedia.cs).


On March 12, 1999, Cze­chia was admit­ted to NATO, and on May 1, 2004, it joined the Euro­pe­an Uni­on. The lar­gest cities in the Czech Repub­lic are Pra­gue, Brno, Ostra­va, Plzeň, Libe­rec, and Olo­mouc. Seve­ral eth­nog­rap­hic groups live in the coun­try, inc­lu­ding the Cho­do­vians, Plzeň resi­dents, Bla­tá­ci, Doud­le­bo­vians, Horá­ci, Haná­ci (Wikipedia.cs), Mora­vian Cro­ats (Štanc­lo­vá), Mora­vian Slo­vaks, Pod­lu­žá­ci, Vala­ši, Laši (Wikipedia.cs), Gorals (Hubin­ger et al.), and two geog­rap­hi­cal­ly dis­per­sed groups: Roma and Jews. Tou­rists in Cze­chia are dra­wn to pla­ces such as Pra­gue, spa towns like Kar­lo­vy Vary, Marián­ské Láz­ně, Fran­tiš­ko­vy Láz­ně, his­to­ri­cal sites like Kut­ná Hora, Čes­ký Krum­lov, Karlš­tejn Cast­le, Říp, Vyšeh­rad, Bla­ník, Veleh­rad, the Lednice-​Valtice Cul­tu­ral Lands­ca­pe, rec­re­a­ti­onal are­as like Czech Swit­zer­land, Bohe­mian Para­di­se, Krko­no­še, and Šuma­va. Notab­le per­so­na­li­ties from Czech his­to­ry inc­lu­de edu­ca­tor Jan Amos Come­nius, light­ning rod inven­tor Vác­lav Pro­kop Diviš, ana­to­mist and phy­si­olo­gist Jan Evan­ge­lis­ta Pur­ky­ně, gene­ti­cist Gre­gor Men­del, and che­mist Jaro­slav Hey­rov­ský (Wikipedia.cs).


Am 12. März 1999 wur­de Tsche­chien in die NATO auf­ge­nom­men, am 1. Mai 2004 in die EU. Die größten Städ­te in der Tsche­chis­chen Repub­lik sind: Prag, Brünn, Ostra­va, Pil­sen, Libe­rec, Olmütz. Es gibt hier meh­re­re eth­no­gra­fis­che Grup­pen: Cho­den, Pil­se­ner, Bla­ta, Doud­lebs, Hora, Haná­ci (Wikipedia.cs), Mäh­ris­che Kro­aten (Štanc­lo­vá), Mäh­ris­che Slo­wa­ken, Pod­lu­žans, Wala­chen, Lachen (Wikipedia.cs), Gora­len (Hubin­ger et al.) und zwei geo­gra­fisch ver­te­il­te: Roma und Isra­e­lis. Tou­ris­ten suchen in Tsche­chien vor allem Prag, Kuror­te wie Karls­bad, Marien­bad, Fran­zens­bad, his­to­ris­che Städ­te wie Kut­ná Hora, Čes­ký Krum­lov, Karlš­tejn, Říp, Vyšeh­rad, Bla­ník, Veleh­rad, Lednice-​Valtice-​Areal, Erho­lungs­ge­bie­te wie Böh­mis­che Sch­we­iz, Böh­mis­ches Para­dies, Rie­sen­ge­bir­ge, Šuma­va. Per­sön­lich­ke­i­ten: Päda­go­ge Jan Amos Komen­ský, Erfin­der des Blit­zab­le­i­ters Vác­lav Pro­kop Diviš, Ana­tom und Phy­si­olo­ge Jan Evan­ge­lis­ta Pur­ky­ně, Gene­ti­ker Gre­gor Men­del, Che­mi­ker Jaro­slav Hey­rov­ský (Wikipedia.cs).


Prvý zná­my pivo­var bol v Čes­ku už v roku 1118. Čes­ko sa vyzna­ču­je naj­vyš­šou spot­re­bou piva na hla­vu na sve­te. Bylin­né liké­ry Fer­net Stock a Beche­rov­ka sú čes­ký­mi špe­cia­li­ta­mi (Wikipedia.cs).


The first kno­wn bre­we­ry in Cze­chia dates back to the year 1118. Cze­chia is cha­rac­te­ri­zed by the hig­hest beer con­sump­ti­on per capi­ta in the world. Her­bal liqu­e­urs such as Fer­net Stock and Beche­rov­ka are Czech spe­cial­ties (Wikipedia.cs).


Die ers­te bekann­te Brau­e­rei in Tsche­chien exis­tier­te bere­its im Jahr 1118. Tsche­chien zeich­net sich durch den höchs­ten Bier­kon­sum pro Kopf welt­we­it aus. Krä­u­ter­li­köre wie Fer­net Stock und Beche­rov­ka sind tsche­chis­che Spe­zia­li­tä­ten (Wikipedia.cs).


Prvý­mi čes­ky píšu­ci­mi auto­r­mi boli Jan Hus, jeden zo zakla­da­te­ľov európ­skej refor­má­cie a Jan Amos Komen­ský – naj­výz­nam­nej­ší huma­nis­ta čes­kej lite­ra­tú­ry. Ďal­ší­mi lite­rát­mi boli Jero­ným Praž­ský a Petr Chel­čic­ký, Fran­ti­šek Ladi­slav Čela­kov­ský, Fran­ti­šek Palac­ký, Karel Hav­lí­ček Borov­ský, Karel Hynek Mácha, Karel Jaro­mír Erben, Bože­na Něm­co­vá, Josef Kaje­tán Tyl, Jan Neru­da, Vítěz­slav Hálek, Sva­top­luk Čech, Alo­is Jirá­sek, Petr Bez­ruč, Franz Kaf­ka, Rai­ner Maria Ril­ke, Gustav Mey­rink, Egon Erwín Kisch, Jaro­slav Hašek, Karel Čapek. Jaro­slav Sei­fert je jedi­ný Čech, kto­rý bol v roku 1984 oce­ne­ný Nobe­lo­vou cenou za lite­ra­tu­ru. K ďal­ším význam­ným spi­so­va­te­ľom pat­ri­li: Jiří Wol­ker, Vítěz­slav Nezval, Ivan Olb­racht, Milan Kun­de­ra, Bohu­mil Hra­bal, Pavel Kohout, Josef Škvo­rec­ký, Arnošt Lus­tig, Vác­lav Havel, Ivan Klí­ma, Lud­vík Vacu­lík, Egon Bon­dy, Ivan Mar­tin Jirous, Ladi­slav Fuks. Po roku 1989 Pat­rik Ouřed­ník a Jáchym Topol (wikipedia.cs). Čes­ké diva­del­níc­tvo má kore­ne v stre­do­ve­ku. V 19. sto­ro­čí význam­nú úlo­hu zohra­li Vác­lav Kli­ment Klic­pe­ra a Josef Kaje­tán Tyl. V roku 1883 bolo otvo­re­né Národ­ní divad­lo. 20. sto­ro­čí doš­lo k roz­vo­ju avan­tgar­dy – Osvo­bo­ze­né divad­lo, osob­nos­ti ako Jiří Vos­ko­vec, Jan Werich, Emil Fran­ti­šek Burian, Jiří Mahen. Pre­sa­di­li sa hry Kar­la Čap­ka R.U.R. a Vec Mak­ro­pu­los. V dru­hej polo­vi­ci 20. sto­ro­čia doš­lo k roz­vo­ju diva­diel malých foriem – divad­lo Sema­for – Jiří Suchý a Jiří Šlitr, divad­lo Na zábrad­lí – Jan Gross­man, Ivan Vysko­čil, Čino­her­ní klub – Ladi­slav Smo­ček, Husa na pro­váz­ku, Ypsi­lon­ka, divad­lo Sklep, divad­lo Járy Cimr­ma­na – Zde­něk Svěrák, Ladi­slav Smol­jak. V 60-​tych rokoch sa najús­peš­nej­ším dra­ma­ti­kom stal Pavel Kohout (wikipedia.cs).


The first Czech aut­hors to wri­te in the Czech lan­gu­age were Jan Hus, one of the foun­ders of the Euro­pe­an Refor­ma­ti­on, and Jan Amos Komen­ský, the most sig­ni­fi­cant huma­nist in Czech lite­ra­tu­re. Other notab­le lite­ra­ry figu­res inc­lu­de Jero­ným Praž­ský and Petr Chel­čic­ký, Fran­ti­šek Ladi­slav Čela­kov­ský, Fran­ti­šek Palac­ký, Karel Hav­lí­ček Borov­ský, Karel Hynek Mácha, Karel Jaro­mír Erben, Bože­na Něm­co­vá, Josef Kaje­tán Tyl, Jan Neru­da, Vítěz­slav Hálek, Sva­top­luk Čech, Alo­is Jirá­sek, Petr Bez­ruč, Franz Kaf­ka, Rai­ner Maria Ril­ke, Gustav Mey­rink, Egon Erwín Kisch, Jaro­slav Hašek, Karel Čapek. Jaro­slav Sei­fert is the only Czech who was awar­ded the Nobel Pri­ze in Lite­ra­tu­re in 1984. Other sig­ni­fi­cant wri­ters inc­lu­de Jiří Wol­ker, Vítěz­slav Nezval, Ivan Olb­racht, Milan Kun­de­ra, Bohu­mil Hra­bal, Pavel Kohout, Josef Škvo­rec­ký, Arnošt Lus­tig, Vác­lav Havel, Ivan Klí­ma, Lud­vík Vacu­lík, Egon Bon­dy, Ivan Mar­tin Jirous, Ladi­slav Fuks. After 1989, notab­le aut­hors inc­lu­de Pat­rik Ouřed­ník and Jáchym Topol (Wikipedia.cs).

Czech the­a­ter has its roots in the Midd­le Ages. In the 19th cen­tu­ry, sig­ni­fi­cant figu­res were Vác­lav Kli­ment Klic­pe­ra and Josef Kaje­tán Tyl. The Nati­onal The­at­re was ope­ned in 1883. In the 20th cen­tu­ry, avant-​garde deve­lop­ments took pla­ce, inc­lu­ding the Libe­ra­ted The­at­re, and per­so­na­li­ties like Jiří Vos­ko­vec, Jan Werich, Emil Fran­ti­šek Burian, and Jiří Mahen pla­y­ed cru­cial roles. The pla­ys of Karel Čapek, such as R.U.R.” and The Mak­ro­pu­los Affair,” gai­ned pro­mi­nen­ce. In the second half of the 20th cen­tu­ry, the­re was a deve­lop­ment of small-​form the­a­ters, such as the Sema­for The­at­re by Jiří Suchý and Jiří Šlitr, the Na zábrad­lí The­at­re by Jan Gross­man and Ivan Vysko­čil, Čino­her­ní klub by Ladi­slav Smo­ček, Husa na pro­váz­ku, Ypsi­lon­ka, Sklep The­at­re, and the The­at­re of Jára Cimr­man by Zde­něk Svěrák and Ladi­slav Smol­jak. In the 1960s, Pavel Kohout beca­me the most suc­cess­ful pla­y­wright (Wikipedia.cs).


Die ers­ten tsche­chis­chen Auto­ren waren Jan Hus, einer der Beg­rün­der der euro­pä­is­chen Refor­ma­ti­on, und Jan Amos Komen­ský, der bede­utend­ste Huma­nist der tsche­chis­chen Lite­ra­tur. Wei­te­re Sch­rifts­tel­ler waren Jero­ným Praž­ský, Petr Chel­čic­ký, Fran­ti­šek Ladi­slav Čela­kov­ský, Fran­ti­šek Palac­ký, Karel Hav­lí­ček Borov­ský, Karel Hynek Mácha, Karel Jaro­mír Erben, Bože­na Něm­co­vá, Josef Kaje­tán Tyl, Jan Neru­da, Vítěz­slav Hálek, Sva­top­luk Čech, Alo­is Jirá­sek, Petr Bez­ruč, Franz Kaf­ka, Rai­ner Maria Ril­ke, Gustav Mey­rink, Egon Erwín Kisch, Jaro­slav Hašek, Karel Čapek. Jaro­slav Sei­fert ist der ein­zi­ge Tsche­che, der 1984 mit dem Nobelp­re­is für Lite­ra­tur aus­ge­ze­ich­net wur­de. Zu wei­te­ren bede­uten­den Sch­rifts­tel­lern gehören Jiří Wol­ker, Vítěz­slav Nezval, Ivan Olb­racht, Milan Kun­de­ra, Bohu­mil Hra­bal, Pavel Kohout, Josef Škvo­rec­ký, Arnošt Lus­tig, Vác­lav Havel, Ivan Klí­ma, Lud­vík Vacu­lík, Egon Bon­dy, Ivan Mar­tin Jirous, Ladi­slav Fuks. Nach 1989 tra­ten Pat­rik Ouřed­ník und Jáchym Topol auf (Wikipedia.cs). Das tsche­chis­che The­a­ter hat sei­ne Wur­zeln im Mit­te­lal­ter. Im 19. Jahr­hun­dert spiel­ten Vác­lav Kli­ment Klic­pe­ra und Josef Kaje­tán Tyl eine wich­ti­ge Rol­le. Im Jahr 1883 wur­de das Nati­onalt­he­a­ter eröff­net. Im 20. Jahr­hun­dert kam es zur Ent­wick­lung der Avan­tgar­de – Osvo­bo­ze­né divad­lo mit Per­sön­lich­ke­i­ten wie Jiří Vos­ko­vec, Jan Werich, Emil Fran­ti­šek Burian, Jiří Mahen. Bekann­te Stüc­ke von Karel Čapek wie R.U.R.” und Die Sache Mak­ro­pu­los” wur­den auf­ge­fü­hrt. In der zwe­i­ten Hälf­te des 20. Jahr­hun­derts ent­wic­kel­ten sich kle­i­ne The­a­ter­for­men – das Semafor-​Theater von Jiří Suchý und Jiří Šlitr, das Na zábradlí-​Theater von Jan Gross­man, Ivan Vysko­čil, das Čino­her­ní klub-​Theater von Ladi­slav Smo­ček, das Husa na pro­váz­ku, Ypsi­lon­ka, das Sklep-​Theater, das Jára Cimrman-​Theater von Zde­něk Svěrák, Ladi­slav Smol­jak. In den 60er Jah­ren wur­de Pavel Kohout der erfolg­re­ichs­te Dra­ma­ti­ker (Wikipedia.cs).


Vo fil­me sa pre­sa­di­li Miloš For­man, Věra Chy­ti­lo­vá, Jiří Men­zel, Ján Kadár, Elmar Klos, Fran­ti­šek Vlá­čil, Voj­těch Jas­ný, Ivan Pas­ser, Jan Němec, Karel Kachy­ňa, Ota­kar Váv­ra, neskôr Boři­voj Zeman, Oldřich Lip­ský, Vác­lav Vor­lí­ček, Mar­tin Frič, Ladi­slav Smol­jak, Miloš Macou­rek, Zde­něk Svěrák, Jan Švank­ma­jer, Bře­ti­slav Pojar (wikipedia.cs). Medzi zná­mych hudob­ných skla­da­te­ľov pat­rí Jan Vác­lav Sta­mic, Josef Mys­li­ve­ček, Fran­ti­šek Xaver Bri­xi, Jan Jakub Ryba, Bedřich Sme­ta­na, Anto­nín Dvo­řák, Leoš Janá­ček, Bohu­slav Mar­ti­nů, Josef Suk, Vítěz­slav Novák, Zde­něk Fibich, Jaro­slav Ježek, Oskar Ned­bal. Zná­my diri­gen­tom bol Rafa­el Kube­lík. Krát­ko po roku 194 vzni­kol hudob­ný fes­ti­val váž­nej hud­by Praž­ské jaro (wikipedia.cs). Vo výtvar­nom ume­ní sa pre­sa­di­li napr. Voj­těch Hynais, sochár Josef Vác­lav Mysl­bek, Josef Lada, Jan Švank­ma­jer. Alfons Mucha je dnes naj­zná­mej­ším čes­kým malia­rom na sve­te, naj­mä jeho 20 vel­ko­for­má­to­vých obra­zov vyjad­ru­jú­ca deji­ny čes­ké­ho náro­da a Slo­va­nov – Slo­van­ská epo­pej, Naj­zná­mej­ší foto­gra­fi: Fran­ti­šek Drti­kol, Josef Sudek, Jan Sau­dek, Josef Kou­del­ka (wikipedia.cs).


In the film indus­try, notab­le figu­res inc­lu­de Miloš For­man, Věra Chy­ti­lo­vá, Jiří Men­zel, Ján Kadár, Elmar Klos, Fran­ti­šek Vlá­čil, Voj­těch Jas­ný, Ivan Pas­ser, Jan Němec, Karel Kachy­ňa, Ota­kar Váv­ra, and later Boři­voj Zeman, Oldřich Lip­ský, Vác­lav Vor­lí­ček, Mar­tin Frič, Ladi­slav Smol­jak, Miloš Macou­rek, Zde­něk Svěrák, Jan Švank­ma­jer, Bře­ti­slav Pojar (Wikipedia.cs).

In the realm of music, reno­wned com­po­sers inc­lu­de Jan Vác­lav Sta­mic, Josef Mys­li­ve­ček, Fran­ti­šek Xaver Bri­xi, Jan Jakub Ryba, Bedřich Sme­ta­na, Anto­nín Dvo­řák, Leoš Janá­ček, Bohu­slav Mar­ti­nů, Josef Suk, Vítěz­slav Novák, Zde­něk Fibich, Jaro­slav Ježek, Oskar Ned­bal. The famous con­duc­tor was Rafa­el Kube­lík. Short­ly after 1945, the clas­si­cal music fes­ti­val Pra­gue Spring was estab­lis­hed (Wikipedia.cs).

In the visu­al arts, pro­mi­nent figu­res inc­lu­de Voj­těch Hynais, sculp­tor Josef Vác­lav Mysl­bek, Josef Lada, Jan Švank­ma­jer. Alfons Mucha is the most famous Czech pain­ter glo­bal­ly, espe­cial­ly for his 20 large-​format pain­tings expres­sing the his­to­ry of the Czech nati­on and the Slavs – the Slav Epic. Notab­le pho­tog­rap­hers inc­lu­de Fran­ti­šek Drti­kol, Josef Sudek, Jan Sau­dek, Josef Kou­del­ka (Wikipedia.cs).


Im Film haben sich Regis­se­ure wie Miloš For­man, Věra Chy­ti­lo­vá, Jiří Men­zel, Ján Kadár, Elmar Klos, Fran­ti­šek Vlá­čil, Voj­těch Jas­ný, Ivan Pas­ser, Jan Němec, Karel Kachy­ňa, Ota­kar Váv­ra, spä­ter Boři­voj Zeman, Oldřich Lip­ský, Vác­lav Vor­lí­ček, Mar­tin Frič, Ladi­slav Smol­jak, Miloš Macou­rek, Zde­něk Svěrák, Jan Švank­ma­jer, Bře­ti­slav Pojar durch­ge­setzt (Wikipedia.cs). Zu den bekann­ten Kom­po­nis­ten gehören Jan Vác­lav Sta­mic, Josef Mys­li­ve­ček, Fran­ti­šek Xaver Bri­xi, Jan Jakub Ryba, Bedřich Sme­ta­na, Anto­nín Dvo­řák, Leoš Janá­ček, Bohu­slav Mar­ti­nů, Josef Suk, Vítěz­slav Novák, Zde­něk Fibich, Jaro­slav Ježek, Oskar Ned­bal. Der Diri­gent Rafa­el Kube­lík war bekannt. Kurz nach dem Jahr 194 ents­tand das Musik­fes­ti­val Pra­ger Früh­ling (wikipedia.cs). In der bil­den­den Kunst haben sich zum Beis­piel Voj­těch Hynais, der Bild­hau­er Josef Vác­lav Mysl­bek, Josef Lada, Jan Švank­ma­jer durch­ge­setzt. Alfons Mucha ist heute der bekann­tes­te tsche­chis­che Maler, ins­be­son­de­re sei­ne 20 gro­ßfor­ma­ti­gen Gemäl­de, die die Ges­chich­te des tsche­chis­chen Vol­kes und der Sla­wen dars­tel­len – die Sla­wis­che Epo­pöe. Zu den bekann­tes­ten Foto­gra­fen gehören Fran­ti­šek Drti­kol, Josef Sudek, Jan Sau­dek, Josef Kou­del­ka (wikipedia.cs).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2009, Časová línia, Grécko, Krajina, Zahraničie

Grécko – staroveká krajina

Hits: 7239

Gréc­ko leží na juhu Euró­py. Je to kra­ji­na z boha­tou his­tó­ri­ou. Rozp­res­tie­ra sa na roz­lo­he 131 957 km2, žije tu tak­mer 11 mili­ó­nov oby­va­te­ľov. Roč­ne Gréc­ko nav­ští­vi viac ako 11 mili­ó­nov turis­tov (wal​kers​.sk). Hlav­ným mes­tom sú Até­ny

Ku Gréc­ku pat­rí asi 2000 ostro­vov, pre­važ­ne v Egej­skom mori. Medzi zná­me a veľ­ké pat­rí Kré­ta a Rho­dos. Už od sta­ro­ve­ku sa Gréc­ko roz­de­ľu­je na Make­do­niu na seve­re, Trá­kiu na seve­ro­vý­cho­de, Epi­rus na stre­do­zá­pa­de, Tesá­liu na stre­do­vý­cho­de, Rumé­liu ja juhu, Pelo­po­né­zu, Kré­tu, Egej­ské a Ión­ske ostro­vy. Medzi veľ­ké mes­tá pat­rí napr. Solún, Pire­us, Lari­sa, Xant­hi, Argos, Irak­lio, Korint. Gréc­ke deji­ny sú veľ­mi boha­té, jed­ny z naj­dl­h­ších a naj­výz­nam­nej­ších. Pred prí­cho­dom Gré­kov žili na úze­mí Gréc­ka Pelas­go­viaMinoj­ci. V 43 tisíc­ro­čí pred n.l do Gréc­ka pre­nik­li prvé gréc­ke kme­ne – Acháj­ci, kto­rí vytvo­ri­li prvú – Mykén­sku kul­tú­ru. Neskôr ich nasle­do­va­li ďal­šie kme­ne – Dóri, Ióni, Aiolo­via, Epi­ró­ti, Mace­dón­ci. Gréc­ka kul­tú­ra polo­ži­la zákla­dy európ­skej kul­tú­ry. Do 17. sto­ro­čia pat­ri­la medzi naj­kul­túr­nej­šie európ­ske cen­trá aj Kré­ta, kde vlád­li Benát­ča­nia (wiki​pe​dia​.sk). 

Kul­tú­ra súčas­né­ho Gréc­ka vychá­dza pre­dov­šet­kým z byzant­ských a zo sta­ro­ve­kých tra­dí­cií. Gréc­ka kul­tú­ra ako celok má bliž­šie k orien­tál­nym kra­ji­nám, ako k Euró­pe. Gré­ci sa radi zabá­va­jú pri hud­be, tan­ci, jed­le aj víne. Ľudo­vá hud­ba a tra­dič­né tan­ce sú naj­po­pu­lár­nej­šie a naj­viac udr­žia­va­né zo všet­kých európ­skych kra­jín. Dokon­ca aj dnes vzni­ka­jú nové ľudo­vé pies­ne. Vše­obec­ne zná­ma je gréc­ka lite­ra­tú­ra. V 9. sto­ro­čí pred n.l žil Homér. Veľ­mi zná­mi sú Sofo­kles, Euri­pi­des, Aichi­los, Aris­to­fa­nes, Hero­do­tos, Pla­tón, Aris­to­te­les. Gréc­ka kuchy­ňa je typic­ká stre­do­mor­ská. Pou­ží­va sa veľ­ké množ­stvo oli­vo­vé­ho ole­ja. Gréc­ko pat­rí medzi najob­ľú­be­nej­šie turis­tic­ké des­ti­ná­cie, hoj­ne nav­šte­vo­va­né sú ostro­vy Kré­ta, Rho­dos, Les­bos, Kefa­ló­nia, Kor­fu, Thas­sos, Zakynt­hos, polo­strov Chla­ki­di­ki. Za pamiat­ka­mi sa cho­dí do tých­to miest: Até­ny, Téby, Del­fy, Myké­ny, Spar­ta, Knos­sos, Itha­ka (wiki​pe​dia​.sk).


Gre­e­ce is loca­ted in sout­hern Euro­pe. It is a coun­try with a rich his­to­ry, cove­ring an area of 131,957 km², and is home to near­ly 11 mil­li­on inha­bi­tants. More than 11 mil­li­on tou­rists visit Gre­e­ce annu­al­ly (wal​kers​.sk). The capi­tal city is Athens.

Gre­e­ce inc­lu­des about 2000 islands, pri­ma­ri­ly in the Aege­an Sea. Among the well-​known and lar­ge islands are Cre­te and Rho­des. Sin­ce ancient times, Gre­e­ce has been divi­ded into Mace­do­nia in the north, Thra­ce in the nort­he­ast, Epi­rus in the nort­hwest, Thes­sa­ly in the nort­he­ast, Rume­lia in the south, Pelo­pon­ne­se, Cre­te, the Aege­an, and Ionian Islands. Major cities inc­lu­de Thes­sa­lo­ni­ki, Pira­e­us, Laris­sa, Xant­hi, Argos, Herak­li­on, Corinth. Gre­ek his­to­ry is very rich, being one of the lon­gest and most sig­ni­fi­cant. Befo­re the arri­val of the Gre­eks, Pelas­gians and Mino­ans lived in the ter­ri­to­ry of Gre­e­ce. In the 4th3rd mil­len­nium BC, the first Gre­ek tri­bes – Acha­e­ans, who cre­a­ted the first Myce­na­e­an cul­tu­re, penet­ra­ted Gre­e­ce. They were fol­lo­wed by other tri­bes – Dorians, Ionians, Aeolians, Epi­ro­tes, Mace­do­nians. Gre­ek cul­tu­re laid the foun­da­ti­ons of Euro­pe­an cul­tu­re. Until the 17th cen­tu­ry, Cre­te, ruled by the Vene­tians, was one of the most cul­tu­red Euro­pe­an cen­ters (wiki​pe​dia​.sk).

Con­tem­po­ra­ry Gre­ek cul­tu­re is pri­ma­ri­ly influ­en­ced by Byzan­ti­ne and ancient tra­di­ti­ons. Gre­ek cul­tu­re as a who­le is clo­ser to orien­tal coun­tries than to Euro­pe. Gre­eks enjoy enter­tain­ment through music, dan­ce, food, and wine. Folk music and tra­di­ti­onal dan­ces are the most popu­lar and well-​preserved among all Euro­pe­an coun­tries. Even today, new folk songs are being cre­a­ted. Gre­ek lite­ra­tu­re is wide­ly kno­wn, with Homer living in the 9th cen­tu­ry BC. Other famous figu­res inc­lu­de Sop­hoc­les, Euri­pi­des, Aes­chy­lus, Aris­top­ha­nes, Hero­do­tus, Pla­to, Aris­tot­le. Gre­ek cuisi­ne is typi­cal­ly Medi­ter­ra­ne­an, with the abun­dant use of oli­ve oil. Gre­e­ce is among the most popu­lar tou­rist des­ti­na­ti­ons, with islands such as Cre­te, Rho­des, Les­bos, Kefa­lo­nia, Cor­fu, Thas­sos, Zakynt­hos, and the Chal­ki­di­ki Penin­su­la being hea­vi­ly visi­ted. Tou­rists also explo­re his­to­ri­cal sites in cities like Athens, The­bes, Delp­hi, Myce­nae, Spar­ta, Knos­sos, Itha­ca (wiki​pe​dia​.sk).


Η Ελλάδα βρίσκεται στη νότια Ευρώπη. Είναι μια χώρα με πλούσια ιστορία, καλύπτοντας μια έκταση 131.957 τ.χλμ. και φιλοξενεί σχεδόν 11 εκατομμύρια κατοίκους. Περισσότεροι από 11 εκατομμύρια τουρίστες επισκέπτονται την Ελλάδα ετησίως (wal​kers​.sk). Η πρωτεύουσα είναι η Αθήνα.

Η Ελλάδα περιλαμβάνει περίπου 2000 νησιά, κυρίως στο Αιγαίο Πέλαγος. Μεταξύ των γνωστών και μεγάλων νησιών περιλαμβάνονται η Κρήτη και ο Ρόδος. Από την αρχαιότητα, η Ελλάδα χωρίζεται σε Μακεδονία στα βόρεια, Θράκη στα βορειοανατολικά, Ήπειρο στα κεντροδυτικά, Θεσσαλία στα κεντροανατολικά, Ρουμελία στα νότια, Πελοπόννησο, Κρήτη, Αιγαίο και Ιόνιο Νησιά. Σημαντικές πόλεις περιλαμβάνουν τη Θεσσαλονίκη, τον Πειραιά, τη Λάρισα, την Ξάνθη, το Άργος, το Ηράκλειο, την Κόρινθο. Η ελληνική ιστορία είναι πολύ πλούσια, αποτελώντας μία από τις πιο μακρόχρονες και σημαντικές. Πριν από την άφιξη των Ελλήνων, ζούσαν στην περιοχή της Ελλάδας οι Πελασγοί και οι Μινωίτες. Στον 4ο – 3ο χιλιετία π.Χ., οι πρώτοι ελληνικοί φυλετικοί οικισμοί, οι Αχαιοί, εισήλθαν στην Ελλάδα, δημιουργώντας τον πρώτο πολιτισμό, την Μυκηναϊκή. Ακολούθησαν άλλες φυλές – Δωριείς, Ίωνες, Αιολείς, Ηπειρώτες, Μακεδόνες. Η ελληνική πολιτιστική κληρονομιά τέθηκε τα θεμέλια του ευρωπαϊκού πολιτισμού. Μέχρι τον 17ο αιώνα, η Κρήτη, κυριαρχούμενη από τους Βενετσιάνους, ήταν ένα από τα πιο καλλιεργημένα ευρωπαϊκά κέντρα (wiki​pe​dia​.sk).

Η σύγχρονη ελληνική κουλτούρα επηρεάζεται κυρίως από βυζαντινές και αρχαίες παραδόσεις. Η ελληνική κουλτούρα συνολικά βρίσκεται πιο κοντά σε ανατολικές χώρες παρά στην Ευρώπη. Οι Έλληνες απολαμβάνουν τη διασκέδαση μέσω μουσικής, χορού, φαγητού και κρασιού. Η λαϊκή μουσική και τα παραδοσιακά χορευτικά είναι τα πιο δημοφιλή και καλά διατηρημένα ανάμεσα σε όλες τις ευρωπαϊκές χώρες. Ακόμα και σήμερα δημιουργούνται νέα λαϊκά τραγούδια. Η ελληνική λογοτεχνία είναι ευρέως γνωστή, με τον Όμηρο να ζει στον 9ο αιώνα π.Χ. Άλλα διάσημα πρόσωπα περιλαμβάνουν τους Σοφοκλή, Ευριπίδη, Αισχύλο, Αριστοφάνη, Ηρόδοτο, Πλάτων, Αριστοτέλη. Η ελληνική κουζίνα είναι τυπικά μεσογειακή, με την έντονη χρήση ελαιολάδου. Η Ελλάδα βρίσκεται ανάμεσα στα πιο δημοφιλή τουριστικά προορισμούς, με τα νησιά όπως η Κρήτη, η Ρόδος, η Λέσβος, η Κεφαλονιά, η Κέρκυρα, η Θάσος, το Ζάκυνθο, και ο χερσαίος τόπος Χαλκιδική να είναι πολύ επισκεφθημένα. Οι τουρίστες εξερευνούν επίσης ιστορικούς χώρους σε πόλεις όπως Αθήνα, Θήβες, Δελφοί, Μυκήνες, Σπάρτη, Κνωσός, Ιθάκη (wiki​pe​dia​.sk).


Prís­pev­ky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Poľsko, TOP, Zahraničie

Poľsko

Hits: 3604

V Poľ­sku žije na 312 679 km2 tak­mer 39 mili­ó­nov oby­va­te­ľov. Rzecz­pos­po­li­ta Pol­ska je 9‑tym naj­väč­ším európ­skym štá­tom. Je roz­de­le­ný na 16 voj­vod­stiev. Pome­no­va­nie Poľ­sko sa odvo­dzu­je od náz­vu kme­ňa Poľa­nia, kto­rý žil v čas­ti Poľ­ska. Slo­vo Pola­nie sa dá pre­lo­žiť ako obý­va­jú­ci otvo­re­né polia (Wiki­pe­dia)

Tak­mer celé úze­mie Poľ­ska je nížin­né­ho cha­rak­te­ru, prie­mer­ná nad­mor­ská výš­ka je 173 met­rov nad morom. Hory sú len na juhu – Sude­ty a Kar­pa­ty (aj Vyso­ké Tat­ry). Naj­vyš­ší bod Poľ­ska sú Rysy, 2 499 met­rov nad morom. Na seve­re Poľ­ska je pobre­žie Balt­ské­ho mora. V Poľ­sku je 9 300 jazier, zacho­va­lo sa tu via­ce­ro pra­le­sov, napr. Bia­lo­vež­ský pra­les, poľ­sky Pus­za Bia­lo­wies­ka. V Bia­lo­vež­skom pra­le­se, ako jedi­nom v Euró­pe, žijú vo voľ­nej prí­ro­de zub­ry európ­ske. V Poľ­sku pre­vlá­da stre­do­európ­ska les­ná vege­tá­cia na seve­re a v hor­ských oblas­tiach a step­ná vege­tá­cia na výcho­de kra­ji­ny. Lesy pokrý­va­jú asi 30 % úze­mia. Šte­tín­sky záliv je oblasť ochra­ny vtác­tva, močiar­ne oblas­ti v Pod­la­sii, Mazur­sku, War­mii a Pomo­ran­sku sú chrá­ne­né. Nachá­dza sa tu 23 národ­ných par­kov (Wiki­pe­dia).

Poľ­sko má záze­mie pre turiz­mus vybu­do­va­né na vyso­kej úrov­ni. Má 16 oblas­tí UNESCO. Naj­nav­šte­vo­va­nej­šie mes­tá sú Var­ša­va, Lub­lin, Kra­kov, Wie­licz­ka, Boch­nia, Wado­wi­ce, Osvien­čím, Zako­pa­ne, Čens­to­cho­vá, Vroc­lav, Poznaň, Hniez­dno, Šte­tín, Gdan­sk. Prí­rod­né oblas­ti: Tat­ry, Pod­ha­lie, Gor­ce, Bes­ky­dy, Svä­tok­ríž­ske hory, Krko­no­še, Bia­lo­vež­ský národ­ný park, Biebr­zan­ský národ­ný park, jaze­ro Sniar­dwy, Šte­tín­sky záliv, pobre­žie Balt­ské­ho mora (Wiki­pe­dia).

Zná­mi poľ­skí hudob­ní skla­da­te­lia: Fry­de­ryk Cho­pin, Zbig­niew Pre­is­ner, Woj­ciech Kilar. Pre­slá­ve­ná je poľ­ská fil­mo­vá tvor­ba, reži­sé­ri: Andr­zej Waj­da, Krzysz­tof Kie­ślo­ws­ki, Krzysz­tof Zanus­si (Wiki­pe­dia). Zná­mi sú aj poľ­skí her­ci. Ja sám poľ­skú fil­mo­vú ško­lu pova­žu­jem za jed­nu z naj­lep­ších a navy­še našej men­ta­li­te blíz­ku. Polia­ci vždy ink­li­no­va­li ku Fran­cúz­sku, čo je vid­no aj v nie­kto­rých fil­mo­vých pro­jek­toch. Z oblas­ti vedy je zná­my Maria Curie Sklo­do­ws­ka. Polia­kom bol pápež Ján Pavol II., vlast­ným menom Karol Wojtyla.

V 6. sto­ro­čí obý­va­li úze­mie slo­van­ské kme­ne, kto­ré boli zjed­no­te­né v 10. sto­ro­čí (sme​.sk). Rok 966 je rokom zalo­že­nia Poľ­ska (Encyk­lo­pe­dia PWN w trzech tomach, 1999). Krá­ľov­stvom sa Poľ­sko sta­lo v roku 1025 za Bole­slav I. Chrab­ré­ho. Väč­šiu časť svo­jej his­tó­rie bolo Poľ­sko nezá­vis­lým a mno­ho­ná­rod­nost­ným štá­tom s mno­hý­mi vie­ro­vyz­na­nia­mi. V roku 1798 bolo roz­de­le­né medzi Prus­ko, Rus­ko a Rakús­ko. Nezá­vis­losť zís­ka­lo až v roku 1918 po 1. sve­to­vej voj­ne (Wiki­pe­dia). V 12. sto­ro­čí sa Poľ­sko roz­pad­lo na men­šie štá­ty, kto­ré boli spus­to­še­né mon­gol­mi v roku 1241. Za vlá­dy Jage­lov­cov uzav­re­lo Poľ­sko spo­je­nec­tvo s Lit­vou – Kre­ws­ká únia. Spo­loč­ne sa sa im poda­ri­lo pora­ziť Rád nemec­kých rytie­rov. V roku 1569 sa Poľ­sko sta­lo súčas­ťou únie s Lit­vou. Do roku 1795. Spo­je­nie s Lit­vou pri­nies­lo radi­kál­ny nárast počtu oby­va­te­ľov Poľ­ska. Kon­com 16. sto­ro­čia dosia­hol pri­bliž­ne 9 mili­ó­nov. Oko­lo roku 1772 dosa­ho­val počet oby­va­te­ľov 1314 mili­ó­nov, pri­čom oko­lo 60 %, neho­vo­ri­la po poľ­sky, ale naj­mä po ukra­jin­sky a bie­lo­rus­ky (Wiki­pe­dia). 

V roku 1918 v Poľ­sku viac ako tre­ti­nu tvo­ri­li men­ši­ny, naj­mä Židia, Ukra­jin­ci, Bie­lo­ru­si a Nemci. Poľ­sko je dnes tak­mer jed­no­ná­rod­nou kra­ji­nou, men­ši­ny netvo­ria viac ako 5%. Polia­ci pat­ria do zápa­do­slo­van­skej jazy­ko­vej sku­pi­ny. 90 % Polia­kov je rím­sko­ka­to­líc­ke­ho vyzna­nia, 7.5 % je bez vyzna­nia. Z veľ­kej 3 mili­ó­no­vej židov­skej men­ši­ny po 2. sve­to­vej voj­ne zosta­lo menej ako 10 000 prí­sluš­ní­kov. 17. sto­ro­čí vypuk­lo kozác­ke povs­ta­nie vede­né Boh­da­nom Chmel­nic­kým, ako násle­dok polo­ni­zá­cie východ­ných oblas­tí a vied­li k odcu­dze­niu Rusí­nov Poľ­sku – pri­pá­ja­niu tých­to úze­mí k Rus­ku (dnes oblas­ti Ukra­ji­ny). Poľ­sko vied­lo voj­ny pro­ti Rádu nemec­kých rytie­rov, Prus­ku, Švéd­sku, Krym­ské­mu cha­ná­tu, Tur­kom až do roku 1699. Cen­trál­na vlá­da slab­la a Poľ­sko sa stá­lo závis­lé od Rus­ka. 3. mája 1791 Polia­ci schvá­li­li ako prví v Euró­pe písa­nú ústa­vu, avšak reform­ný pro­ces zasta­vi­lo dele­nie kra­ji­ny medzi Prus­ko, Rus­ko a Rakús­ko. Počas napo­le­on­ských vojen bolo Poľ­sko obno­ve­né pod náz­vom Var­šav­ské voj­vod­stvo (Wiki­pe­dia).

Po poráž­ke Napo­le­ona v roku 1815 vznik­lo Poľ­ské krá­ľov­stvo, na jeho čele však stál rus­ký cár. Rus­ký cár bol z čela toh­to útva­ru zosa­de­ný v roku 1831, avšak ten poľ­ský par­la­ment roz­pus­til a Poľ­sko sa sta­lo súčas­ťou Rus­ka ako Pri­vis­lin­skij Kraj. Dokon­ca po roku 1863 sa sta­la ruš­ti­na úrad­nou rečou a poľš­ti­na bola zaká­za­ná. K obno­ve­niu Poľ­ska doš­lo až po 1. sve­to­vej voj­ne, 11. novem­bra 1918. V rokoch 191819 vybo­jo­va­lo úze­mie východ­nej Halí­če s Ukra­ji­nou. V rokoch 191921 bolo Poľ­sko napad­nu­té Rus­kom, ale svo­ju nezá­vis­losť Poľ­sko obhá­ji­lo. V roku 1920 sa súčas­ťou Poľ­ska sta­li aj Tešín­sko, a čas­ti Spi­šaOra­vy. 1. sep­tem­bra Poľ­sko napad­li Nemci, čím sa zača­la 2. sve­to­vá voj­na. Po voj­ne si Rus­ko pone­cha­lo východ­nú časť Poľ­ska obý­va­nú hlav­ne Bie­lo­rus­mi a Ukra­jin­ca­mi (Wiki­pe­dia).


In Poland, near­ly 39 mil­li­on inha­bi­tants live wit­hin an area of 312,679 km². The Repub­lic of Poland is the 9th lar­gest Euro­pe­an coun­try and is divi­ded into 16 voivo­des­hips. The name Poland is deri­ved from the Pola­nie tri­be, who inha­bi­ted a part of the coun­try. The word Pola­nie” can be trans­la­ted as peop­le living in open fields (Wiki­pe­dia).

Almost the enti­re ter­ri­to­ry of Poland is of lowland cha­rac­ter, with an ave­ra­ge ele­va­ti­on of 173 meters abo­ve sea level. Moun­tains are only found in the south, name­ly the Sude­tes and Car­pat­hians (inc­lu­ding the High Tatras). The hig­hest point in Poland is Rysy, stan­ding at 2,499 meters abo­ve sea level. The nort­hern part of Poland bor­ders the Bal­tic Sea. Poland boasts 9,300 lakes, pre­ser­ving seve­ral pri­me­val forests, such as the Bia­ło­wie­ża Forest (Puszc­za Bia­ło­wies­ka), whe­re Euro­pe­an bison live fre­e­ly in the­ir natu­ral habi­tat. Poland exhi­bits Cen­tral Euro­pe­an forest vege­ta­ti­on in the north and moun­tai­nous regi­ons, whi­le step­pe vege­ta­ti­on pre­vails in the eas­tern part of the coun­try. Forests cover app­ro­xi­ma­te­ly 30% of the ter­ri­to­ry. The Szc­ze­cin Lago­on is a bird pro­tec­ti­on area, and mars­hy regi­ons in Pod­la­sie, Masu­ria, War­mia, and Pome­ra­nia are also pro­tec­ted. Poland is home to 23 nati­onal parks (Wiki­pe­dia).

Poland has well-​developed tou­rism infras­truc­tu­re, inc­lu­ding 16 UNESCO-​listed sites. The most visi­ted cities inc­lu­de War­saw, Lub­lin, Kra­kow, Wie­licz­ka, Boch­nia, Wado­wi­ce, Ausch­witz, Zako­pa­ne, Częs­to­cho­wa, Wro­cław, Poznań, Gniez­no, Szc­ze­cin, and Gda­ńsk. Notab­le natu­ral are­as inc­lu­de the Tat­ra Moun­tains, Pod­ha­le, Gor­ce, Bes­kids, Świ­ętokr­zys­kie Moun­tains, Kar­ko­nos­ze, Bia­ło­wie­ża Nati­onal Park, Biebr­za Nati­onal Park, Lake Śniar­dwy, Szc­ze­cin Lago­on, and the Bal­tic Sea coast (Wiki­pe­dia).

Reno­wned Polish com­po­sers inc­lu­de Fry­de­ryk Cho­pin, Zbig­niew Pre­is­ner, and Woj­ciech Kilar. Polish cine­ma­tog­rap­hy is celeb­ra­ted, with direc­tors like Andr­zej Waj­da, Krzysz­tof Kie­ślo­ws­ki, and Krzysz­tof Zanus­si. Famous Polish actors con­tri­bu­te to the coun­try­’s vib­rant film indus­try. Per­so­nal­ly, I con­si­der the Polish film scho­ol to be one of the best, clo­se­ly alig­ned with our men­ta­li­ty. Poles have alwa­ys inc­li­ned towards Fran­ce, which is evi­dent in some film pro­jects. In the field of scien­ce, Maria Curie Skło­do­ws­ka is well-​known. Pope John Paul II, born Karol Woj­ty­ła, was also of Polish descent.

In the 6th cen­tu­ry, Sla­vic tri­bes inha­bi­ted the ter­ri­to­ry, which was uni­fied in the 10th cen­tu­ry (sme​.sk). The year 966 marks the foun­da­ti­on of Poland (Encyk­lo­pe­dia PWN w trzech tomach, 1999). Poland beca­me a king­dom in 1025 under Bole­sław I the Bra­ve. Throug­hout much of its his­to­ry, Poland was an inde­pen­dent and multi-​ethnic sta­te with diver­se reli­gi­ous beliefs. In 1795, it was divi­ded among Prus­sia, Rus­sia, and Aus­tria. Inde­pen­den­ce was regai­ned only in 1918 after World War I (Wiki­pe­dia). In the 12th cen­tu­ry, Poland frag­men­ted into smal­ler sta­tes, devas­ta­ted by the Mon­gols in 1241. Under the rule of the Jagiel­lon dynas­ty, Poland for­med an allian­ce with Lit­hu­ania — the Uni­on of Kre­wo. Toget­her, they defe­a­ted the Teuto­nic Order. In 1569, Poland beca­me part of the Polish – Lit­hu­anian Com­mon­we­alth until 1795. The uni­on with Lit­hu­ania led to a radi­cal inc­re­a­se in Polan­d’s popu­la­ti­on, rea­ching around 9 mil­li­on by the late 16th cen­tu­ry. Around 1772, the popu­la­ti­on rea­ched 13 – 14 mil­li­on, with about 60% not spe­a­king Polish but main­ly Ukrai­nian and Bela­ru­sian (Wiki­pe­dia).

In 1918, over a third of Polan­d’s popu­la­ti­on com­pri­sed mino­ri­ties, espe­cial­ly Jews, Ukrai­nians, Bela­ru­sians, and Ger­mans. Today, Poland is almost a mono-​ethnic coun­try, with mino­ri­ties making up less than 5%. Poles belo­ng to the West Sla­vic lan­gu­age group. 90% of Poles are Roman Cat­ho­lic, whi­le 7.5% are wit­hout reli­gi­ous affi­lia­ti­on. Of the once 3 million-​strong Jewish mino­ri­ty befo­re World War II, fewer than 10,000 remain. In the 17th cen­tu­ry, a Cos­sack upri­sing led by Boh­dan Khmel­nyt­sky erup­ted due to the Polo­ni­za­ti­on of eas­tern regi­ons, resul­ting in the alie­na­ti­on of Rut­he­nians to Rus­sia (now are­as of Ukrai­ne). Poland fought wars against the Teuto­nic Order, Prus­sia, Swe­den, the Cri­me­an Kha­na­te, and the Otto­mans until 1699. The cen­tral govern­ment wea­ke­ned, and Poland beca­me depen­dent on Rus­sia. On May 3, 1791, Poles app­ro­ved Euro­pe­’s first writ­ten cons­ti­tu­ti­on, but the reform pro­cess was hal­ted by the par­ti­ti­oning of the coun­try among Prus­sia, Rus­sia, and Aus­tria. During the Napo­le­onic Wars, Poland was res­to­red as the Duchy of War­saw in 1807 but was ruled by the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the

offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 111918.


W Pols­ce miesz­ka pra­wie 39 mili­onów miesz­ka­ńców na obszar­ze 312 679 km². Rzecz­pos­po­li­ta Pol­ska jest dzie­wi­ątym co do wiel­ko­ści państ­wem euro­pej­skim i podzie­lo­na jest na 16 woje­wó­dztw. Nazwa Pol­ska wywo­dzi się od nazwy ple­mie­nia Polan, któ­re zamiesz­ki­wa­ło część obsza­ru Pol­ski. Sło­wo Pola­nie” można prze­tłu­mac­zyć jako ludzie zamiesz­ku­jący otwar­te pola (Wiki­pe­dia).

Pra­wie całe tery­to­rium Pol­ski ma cha­rak­ter nizin­ne­go kra­job­ra­zu, śred­nia wyso­ko­ść nad pozi­omem mor­za wyno­si 173 met­ry. Góry znaj­du­ją się tyl­ko na połud­niu – Sude­ty i Kar­pa­ty (w tym Tat­ry). Naj­wy­żs­zym punk­tem Pol­ski są Rysy, wznos­zące się na wyso­ko­ść 2499 met­rów nad pozi­omem mor­za. Północ­na część Pol­ski gra­nic­zy z Mor­zem Bałtyc­kim. Pol­ska może poszc­zy­cić się 9300 jezi­ora­mi, zacho­wa­ło się tu kil­ka pier­wot­nych lasów, takich jak Puszc­za Bia­ło­wies­ka, gdzie euro­pej­skie żub­ry żyją w natu­ral­nym śro­do­wis­ku. Pol­ska cha­rak­te­ry­zu­je się środ­ko­wo­euro­pej­ską roślin­no­ścią leśną na półno­cy i w obsza­rach gór­skich oraz roślin­no­ścią ste­po­wą na wscho­dzie kra­ju. Lasy zaj­mu­ją oko­ło 30% powierzch­ni. Zato­ka Szc­ze­ci­ńs­ka jest obsza­rem ochro­ny pta­ków, a obsza­ry bagien­ne na Pod­la­siu, Mazu­rach, War­mii i Pomor­zu są chro­ni­one. Pol­ska ma 23 par­ki naro­do­we (Wiki­pe­dia).

Pol­ska posia­da rozwi­ni­ętą infras­truk­tu­rę turys­tycz­ną, w tym 16 obiek­tów wpi­sa­nych na lis­tę UNESCO. Najc­zęściej odwie­dza­ne mias­ta to Wars­za­wa, Lub­lin, Kra­ków, Wie­licz­ka, Boch­nia, Wado­wi­ce, Oświ­ęcim, Zako­pa­ne, Częs­to­cho­wa, Wro­cław, Poznań, Gniez­no, Szc­ze­cin i Gda­ńsk. Zna­ne obsza­ry przy­rod­nic­ze to Tat­ry, Pod­ha­le, Gor­ce, Bes­ki­dy, Góry Świ­ętokr­zys­kie, Kar­ko­nos­ze, Bia­ło­wies­ki Park Naro­do­wy, Biebr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, jezi­oro Śniar­dwy, Zato­ka Szc­ze­ci­ńs­ka i wybr­ze­że Bałty­ku (Wiki­pe­dia).

Zna­ni pols­cy kom­po­zy­tor­zy to Fry­de­ryk Cho­pin, Zbig­niew Pre­is­ner i Woj­ciech Kilar. Pol­ska kine­ma­to­gra­fia jest ceni­ona, a wśród reży­se­rów znaj­du­ją się tacy twór­cy jak Andr­zej Waj­da, Krzysz­tof Kie­ślo­ws­ki i Krzysz­tof Zanus­si. Zna­ni pols­cy aktor­zy przyc­zy­nia­ją się do kwit­nącej bra­nży fil­mo­wej w kra­ju. Oso­bi­ście uwa­żam pol­ską szko­łę fil­mo­wą za jed­ną z naj­leps­zych, ści­śle zwi­ąza­nych z naszą men­tal­no­ścią. Pola­cy zaws­ze mie­li ink­li­nac­je ku Franc­ji, co widać także w nie­któ­rych pro­jek­tach fil­mo­wych. W dzie­dzi­nie nauki zna­na jest Maria Curie-​Skłodowska. Pola­kiem był papież Jan Paweł II, a jego pra­wdzi­we imię to Karol Wojtyła.

W VI wie­ku tery­to­rium zamiesz­ki­wa­ły sło­wia­ńs­kie ple­mi­ona, któ­re zjed­noc­zy­ły się w X wie­ku (sme​.sk). Rok 966 to rok zało­że­nia Pol­ski (Encyk­lo­pe­dia PWN w trzech tomach, 1999). Pol­ska sta­ła się kró­lest­wem w 1025 roku za pano­wa­nia Bole­sła­wa Chrob­re­go. Przez więks­zo­ść swo­jej his­to­rii Pol­ska była nie­pod­le­głym i wie­lo­na­ro­do­wym państ­wem o wie­lu wyz­na­niach reli­gij­nych. W 1795 roku zosta­ła podzie­lo­na między Pru­sy, Ros­ję i Aus­trię. Nie­pod­le­gło­ść odzys­ka­ła dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej (Wiki­pe­dia). W XII wie­ku Pol­ska roz­pa­dła się na mniejs­ze państ­wa, któ­re zosta­ły zniszc­zo­ne przez Mon­go­łów w 1241 roku. Pod pano­wa­niem Jagiel­lo­nów Pol­ska nawi­ąza­ła sojusz z Lit­wą – Unię w Kre­wie. Razem uda­ło im się poko­nać zakon krzy­żac­ki. W 1569 roku Pol­ska sta­ła się częścią Polsko-​Litewskiej Wiel­kiej Unii do 1795 roku. Zwi­ązek z Lit­wą przy­ni­ó­sł rady­kal­ny wzrost licz­by lud­no­ści Pol­ski. Koniec XVI wie­ku osi­ąg­nął oko­ło 9 mili­onów. Oko­ło roku 1772 licz­ba lud­no­ści wyni­osła 13 – 14 mili­onów, z cze­go oko­ło 60% nie mówi­ło po pol­sku, głó­wnie po ukrai­ńs­ku i bia­ło­rus­ku (Wiki­pe­dia).

W 1918 roku ponad jed­ną trze­cią popu­lac­ji Pol­ski sta­no­wi­li przed­sta­wi­cie­le mniejs­zo­ści, głó­wnie Żydzi, Ukrai­ńcy, Bia­ło­ru­si­ni i Niem­cy. Obe­cnie Pol­ska jest nie­mal mono­et­nicz­nym kra­jem, mniejs­zo­ści nie sta­no­wią więcej niż 5%. Pola­cy nale­żą do zachod­ni­osło­wia­ńs­kiej gru­py języ­ko­wej. 90% Pola­ków to kato­li­cy, 7,5% jest bez wyz­na­nia. Z nieg­dyś 3‑milionowej żydo­ws­kiej mniejs­zo­ści przed II woj­ną świa­to­wą pozos­ta­ło mniej niż 10 000 osób. W XVII wie­ku wybu­chło pows­ta­nie kozac­kie pod wodzą Boh­da­na Chmiel­nic­kie­go jako wynik polo­ni­zac­ji wschod­nich obsza­rów i dopro­wa­dzi­ło do oder­wa­nia Rusi­nów od Pol­ski – dołąc­ze­nia tych obsza­rów do Ros­ji (dzi­siejs­ze obszary

Ukrai­ny). Pol­ska pro­wa­dzi­ła woj­ny prze­ci­wko Zako­no­wi Krzy­żac­kie­mu, Pru­som, Szwec­ji, Cha­na­to­wi Krym­skie­mu, Tur­kom aż do 1699 roku. Cen­tral­na wła­dza osła­bła, a Pol­ska sta­ła się zale­żna od Ros­ji. 3 maja 1791 roku Pola­cy zatwier­dzi­li jako pier­wsi w Euro­pie pisa­ną kons­ty­tuc­ję, jed­nak pro­ces reform zatr­zy­ma­ło podział kra­ju między Pru­sy, Ros­ję i Aus­trię. Podc­zas wojen napo­le­ońs­kich Pol­ska zosta­ła przy­wró­co­na pod nazwą Ksi­ęst­wo Wars­za­ws­kie w 1807 roku, ale była rządzo­na przez rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku. W 1815 roku po klęs­ce Napo­le­ona utwor­zo­no Kró­lest­wo Pol­skie, ale było ono pod rząda­mi rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku. W 1815 roku po klęs­ce Napo­le­ona utwor­zo­no Kró­lest­wo Pol­skie, ale było ono pod rząda­mi rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku. W 1815 roku po klęs­ce Napo­le­ona utwor­zo­no Kró­lest­wo Pol­skie, ale było ono pod rząda­mi rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku. W 1815 roku po klęs­ce Napo­le­ona utwor­zo­no Kró­lest­wo Pol­skie, ale było ono pod rząda­mi rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Lite­ra­tú­ra:

  • Encyk­lo­pe­dia PWN w trzech tomach, tom 2 J‑P. Var­ša­va, 1999: Wyda­wnict­wo Nauko­we PWN SA, ISBN 8301128445., p. 899.

Use Facebook to Comment on this Post