Krajina, Slovensko, Príroda, Záhorie, Biotopy, Fotografie, Mokrade

Devínske jazero

skala
Hits: 13822

Devínske jazero je oblasť medzi riekou Moravou a Devínskou Novou Vsou. Táto bývalá citlivá hraničná oblasť si možno aj vďaka svojej minulosti ponechala prírodnejší charakter. Nie je to jazero, akoby názov napovedal, je to niva , inundačné územie, ktoré býva niekedy viac, či menej zaplavené. Popri rieke Morava sa nachádzajú mäkkého lužného lesa, predovšetkým vŕby a topole. Na Devínskom jazere môžeme okrem iného pozorovať cca od 15.3 do 15.8 bociany. 

Napriek svojmu názvu nejde o tradičné jazero, oblasť sa stáva jazerom len počas jarných záplav, keď sa z rieky Morava vyleje na okolité , čím vzniká dočasná vodná plocha s rozlohou približne 20 hektárov. Tento fenomén periodického zaplavovania vytvára ideálne podmienky pre bohatú biodiverzitu. Devínske jazero je súčasťou najväčšieho a najzachovalejšieho komplexu záplavových lúk v strednej Európe, známeho ako Niva Moravy. Vďaka tomu je domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Počas jarných mesiacov tu kvitnú biele , ktoré svojou krásou pripomínajú slávne obrazy Clauda Moneta. Okrem nich tu nájdeme aj žlté lekná. Devínske jazero je významným hniezdiskom pre rôzne druhy vtákov. Bociany biele tu nachádzajú bohaté zdroje potravy, pričom ich hniezda sa nachádzajú na rakúskej strane rieky Morava v dubových lesoch pri mestečku Marchegg. Okrem bocianov tu môžeme pozorovať aj chriašteľa poľného či orliaka morského (outdooractive.com).

Devínske jazero je riečne jazero, mŕtve rameno Moravy a leží medzi jej ľavým brehom a korytom rieky Malina. Lúka Devínske jazero je rozlohou 10.5 km2 najväčšou mokrou lúkou na Slovensku. Začiatkom 60-tych rokov 20. storočia sa tu pri ťažbe piesku našlo niekoľko hrobov zo staršej doby rímskej. Pozostatkom z nedávnejšej doby sú bunkre, ktoré sa budovali v 30-tych rokoch 20. storočia. Nazývajú sa aj ropíky, podľa skratky ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác. Posádku tvorilo 3-7 mužov, vyzbrojení boli guľometmi, vybavení periskopmi, granátovou rúrou (Wlachovský). tohto územia je úzko spätá s politickými udalosťami 20. storočia. Počas existencie železnej opony bola táto oblasť súčasťou prísne stráženého pohraničného pásma medzi bývalým Československom a Rakúskom. Vďaka tomu sa tu zachovala takmer nedotknutá , keďže oblasť nebola vystavená intenzívnej hospodárskej činnosti (outdooractive.com).

Od roku 1993 je celá oblasť zaradená medzi mokrade medzinárodného významu podľa Ramsarskej konvencie. Niva Moravy je od roku 1992 zaradená medzi významné vtáčie územia. Hniezdia tu bociany, volavky a celkovo až 118 druhov vtákov. Žije tu aj veľa druhov netopierov, hady, vzácna užovka stromová, bobor európsky, v rieke Morava žije až 62 druhov rýb (panorama.sk). Nachádza sa tu aj Marcheggský viadukt, ktorý je vlastne už technickou pamiatkou, ktorá sa ale dodnes používa na železničnú prepravu. V roku 1846 sa začal stavať most medzi Devínskou Novou Vsou a Marcheggom. 474 metrov dlhý, patril vtedy k najväčším v Uhorsku. Počas svojej histórie bol viackrát počas  zničený, ale vždy opäť postavený. Posledná rekonštrukcia je z roku 1959 (Wlachovský). V roku 2021 bolo Devínske jazero vyhlásené za chránený areál s rozlohou 1 268,89 hektára (outdooractive.com).

Devínske Jazero is an area between the Morava River and Devínska Nová Ves. This former sensitive border area has perhaps retained its natural character thanks to its past. Despite its name, it is not a lake but rather the floodplain of the Morava River, an inundation zone that is sometimes more or less flooded. Along the Morava River, there are soft floodplain forest trees, mainly willows and poplars. At Devínske Jazero, one can observe storks approximately from March 15 to August 15.

Despite its name, it is not a traditional lake; the area becomes a lake only during the spring floods when water from the Morava River overflows onto the surrounding meadows, creating a temporary water body of about 20 hectares. This phenomenon of periodic flooding creates ideal conditions for rich biodiversity. Devínske Jazero is part of the largest and most preserved complex of floodplain meadows in Central Europe, known as the Morava Floodplain. Thanks to this, it is home to many rare species of plants and animals. During the spring months, white water lilies bloom here, resembling the famous paintings of Claude Monet. In addition to these, yellow water lilies can also be found. Devínske Jazero is an important nesting site for various bird species. White storks find abundant food sources here, while their nests are located on the Austrian side of the Morava River in the oak forests near the town of Marchegg. Besides storks, one can also observe the corncrake and the white-tailed eagle (outdooractive.com).

Devínske Jazero is a river lake, an oxbow of the Morava River, located between its left bank and the Malina River channel. The Devínske Jazero Meadow, covering an area of 10.5 km², is the largest wet meadow in Slovakia. In the early 1960s, during sand mining, several graves from the early Roman period were discovered here. A remnant of more recent history is the bunkers, built in the 1930s. These are also called Ropíky, after the abbreviation ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác (Directorate of Fortification Works). The garrison consisted of 3 to 7 men, equipped with machine guns, periscopes, and grenade launchers (Wlachovský). The history of this area is closely tied to the political events of the 20th century. During the existence of the Iron Curtain, this region was part of a strictly guarded border zone between former Czechoslovakia and Austria. As a result, nearly untouched nature has been preserved here, as the area was not exposed to intensive economic activity (outdooractive.com).

Since 1993, the entire area has been designated as a wetland of international importance under the Ramsar Convention. Since 1992, the Morava Floodplain has been classified as an Important Bird Area. Storks, herons, and a total of up to 118 bird species nest here. Many bat species, snakes, the rare Aesculapian snake, the Eurasian beaver, and up to 62 species of fish live in the Morava River (panorama.sk). The Marchegg Viaduct is also located here, a technical monument that is still used for railway transport. In 1846, the construction of a bridge between Devínska Nová Ves and Marchegg began. At 474 meters long, it was one of the largest in Hungary at the time. Throughout its history, it was repeatedly destroyed during wars but was always rebuilt. The last reconstruction was in 1959 (Wlachovský). In 2021, Devínske Jazero was declared a protected area with an area of 1,268.89 hectares (outdooractive.com).

Devínske Jazero ist ein Gebiet zwischen der March (Morava) und Devínska Nová Ves. Dieses ehemalige sensible Grenzgebiet hat sich vielleicht dank seiner Vergangenheit seinen natürlichen Charakter bewahrt. Trotz seines Namens ist es kein See, sondern die Aue der March, ein Überschwemmungsgebiet, das manchmal mehr oder weniger überflutet wird. Entlang der March befinden sich Weichholz-Auwälder, hauptsächlich Weiden und Pappeln. Am Devínske Jazero kann man unter anderem etwa vom 15. März bis zum 15. August Störche beobachten.

Trotz seines Namens ist es kein traditioneller See; das Gebiet wird nur während der Frühlingshochwasser zu einem See, wenn das Wasser der March auf die umliegenden Wiesen übertritt und eine temporäre Wasserfläche von etwa 20 Hektar entsteht. Dieses Phänomen der periodischen Überschwemmung schafft ideale Bedingungen für eine reiche Biodiversität. Devínske Jazero ist Teil des größten und am besten erhaltenen Auenkomplexes in Mitteleuropa, bekannt als die Marchauen. Dadurch ist es die Heimat vieler seltener Pflanzen- und Tierarten. Während der Frühlingsmonate blühen hier weiße Seerosen, die an die berühmten Gemälde von Claude Monet erinnern. Neben ihnen findet man auch gelbe Seerosen. Devínske Jazero ist ein bedeutendes Brutgebiet für verschiedene Vogelarten. Weißstörche finden hier reichlich Nahrung, während sich ihre Nester auf der österreichischen Seite der March in den Eichenwäldern bei der Stadt Marchegg befinden. Neben den Störchen kann man hier auch Wachtelkönige oder den Seeadler beobachten (outdooractive.com).

Devínske Jazero ist ein Flusssee, ein Altwasser der March, das zwischen ihrem linken Ufer und dem Flussbett der Malina liegt. Die Wiese Devínske Jazero ist mit einer Fläche von 10,5 km² die größte Feuchtwiese der Slowakei. Anfang der 1960er Jahre wurden hier beim Sandabbau mehrere Gräber aus der frühen römischen Zeit gefunden. Ein Relikt der jüngeren Geschichte sind die Bunker, die in den 1930er Jahren errichtet wurden. Diese werden auch Ropíky genannt, nach der Abkürzung ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác (Direktion der Befestigungsarbeiten). Die Besatzung bestand aus 3 bis 7 Mann, die mit Maschinengewehren, Periskopen und Granatwerfern ausgestattet waren (Wlachovský). Die Geschichte dieses Gebiets ist eng mit den politischen Ereignissen des 20. Jahrhunderts verbunden. Während des Bestehens des Eisernen Vorhangs war diese Region ein streng bewachtes Grenzgebiet zwischen der ehemaligen Tschechoslowakei und Österreich. Dadurch blieb die Natur hier fast unberührt, da das Gebiet keiner intensiven wirtschaftlichen Nutzung ausgesetzt war (outdooractive.com).

Seit 1993 ist das gesamte Gebiet als Feuchtgebiet von internationaler Bedeutung gemäß der Ramsar-Konvention ausgewiesen. Seit 1992 gehören die Marchauen zu den wichtigen Vogelschutzgebieten. Hier brüten Störche, Reiher und insgesamt bis zu 118 Vogelarten. Außerdem leben hier zahlreiche Fledermausarten, Schlangen, die seltene Äskulapnatter, der Europäische Biber, und in der March bis zu 62 Fischarten (panorama.sk). Hier befindet sich auch der Marchegger Viadukt, ein technisches Denkmal, das noch immer für den Eisenbahnverkehr genutzt wird. 1846 begann der Bau einer Brücke zwischen Devínska Nová Ves und Marchegg. Mit 474 Metern Länge gehörte sie damals zu den größten in Ungarn. Während ihrer Geschichte wurde sie mehrfach im Krieg zerstört, aber immer wieder aufgebaut. Die letzte Renovierung erfolgte 1959 (Wlachovský). Im Jahr 2021 wurde Devínske Jazero als Naturschutzgebiet mit einer Fläche von 1.268,89 Hektar ausgewiesen (outdooractive.com).

TOP

Všetky

 

, , , , ,

Krajina, Slovensko, Príroda, Tatry, Biotopy, Fotografie, Plesá

Štrbské Pleso

skala
Hits: 7535

je jednou z najznámejších lokalít Slovenska. Je skutočne krásne, napokon podľa fotografií nižšie so urobte názor sami. Tesne pred samotným Štrbským plesom sa nachádzajú Jazierka lásky. Zo Štrbského plesa je vidno podľa Informačnej tabule: Malý Kriváň, Kriváň, Sedielkovú kopu, Krátku vežu, Ostrú vežu, Furkotskú dolinu, Ostrú, Predné Solisko, Štrbskú vežičku, Štrbský štít, Mlynickú dolinu, Hlinskú vežu, Satan, Prednú Baštu, Malú Baštu, Patriu, Žabiu vežu, Žabí kôň, Mengusovskú dolinu, Kôpky, Český štít, Vysokú, Dračí štít, Ošarpance, Gánek, Zlomiskovú vežu, Rumanov štít, Zlobivú, Ostrvu, Tupú, Končistú, hrebeň Gerlachovského štítu.

Štrbské pleso, ležiace vo výške 1320 metrov nad morom, je jediné jazero vo Vysokých Tatrách, ktoré bolo rozšírené umelo. Pred zaplavením sa tu nachádzalo rašelinisko, tzv. Nakládske mozgrovisko, s malým jazierkom uprostred. Malo asi 40 metrov v priemere a jeho maximálna hĺbka bola 8 metrov. Nová podoba vznikla v roku 1900 popri výstavbe horela Móry, ktorý stál na mieste hotela Baník. Ku Nákladskemu mozgrovisku bol presmerovaný potok Štrbská Mlynica a zahradili dovtedajší odtok. Následkom toho stúpla o dva metre a zaliala takmer celé rašelinisko. V súčasnosti má Štrbské pleso 2,12 ha a dosahuje maximálnu hĺbku 10 metrov. Rašelinová vrstva sa po krátkom čase začala odlupovať od dna a stúpala ku hladine. Vytvárala ostrovčeky, ktoré sa zachovali dodnes. Spočiatku boli tieto ostrovčeky odstraňované a zaťažované kameňmi. Neskôr sa odstraňovali už len kusy rašeliny, ktoré doplavilo k výtoku. Plávajúca, často až štvormetrová vrstva rašeliny vytvára pod hladinou jedinečnú scenériu s množstvom previsov a dier. Vo vodách Štrbského plesa žije jediný stály obyvateľ – pstruh potočný (Informačná tabuľa).

Tatranská osada Štrbské pleso je administratívne mestskou časťou mesta . Leží vo výške 1335 metrov nad morom. Má okolo 350 obyvateľov. V roku 1872 tu štrbský zemepán Jozef Szentiványi postavil zrubovú chatku a tým dal základ vzniku . Už v roku 1885 bol formujúcej sa osade priznaný charakter a vypracovaný štatút kúpeľov. V roku 1935 sa tu konali lyžiarske majstrovstvá sveta v severských disciplínach a potom aj v roku 1970, čo bolo impulzom pre búrlivú prestavbu, v ktorej pribudli hotely FIS, Panoráma a neskôr . Vyrástol Športový areál FIS, bola obnovená medzičasom zrušená ozubnicová železnica. Vyrástol liečebný dom Helios. Osada sa stala najvýznamnejším a najnavštevovanejším centrom turizmu vo Vysokých Tatrách (vysoke-tatry.info).

Štrbské pleso is one of the most famous sites in Slovakia. It is truly beautiful, and as you can see from the photos below, you can judge for yourself. Just before Štrbské pleso itself, there are the lásky (Lakes of Love). From Štrbské pleso, according to the Information Board, you can see: Malý Kriváň, Kriváň, Sedielková kopa, Krátká veža, Ostrá veža, Furkotská dolina, Ostrá, Predné Solisko, Štrbská vežička, Štrbský štít, Mlynická dolina, Hlinská veža, Satan, Predná Bašta, Malá Bašta, Patria, Žabia veža, Žabí kôň, Mengusovská dolina, Kôpky, Český štít, Vysoká, Dračí štít, Ošarpanec, Gánek, Zlomisková veža, Rumanov štít, Zlobivá, Ostrva, Tupá, Končistá, and the ridge of Gerlachovský štít.

Located at an altitude of 1320 meters above sea level, Štrbské pleso is the only lake in the High Tatras that was artificially expanded. Before the flooding, there was a peat bog here, known as the Nakládsko moss bed, with a small lake in the middle. It was about 40 meters in diameter and its maximum depth was 8 meters. The new form was created in 1900 during the construction of the Móry villa, which stood in place of the Baník Hotel. The Štrbská Mlynica stream was diverted to the Nakládsko moss bed, and the former outlet was dammed. As a result, the water level rose by two meters and flooded almost the entire peat bog. Currently, Štrbské pleso covers an area of 2.12 hectares and reaches a maximum depth of 10 meters. The layer of peat soon began to peel off from the bottom and rise to the surface. It created islands, which have been preserved to this day. Initially, these islands were removed and weighted down with stones. Later, only pieces of peat that floated to the outlet were removed. The floating layer of peat, often up to four meters thick, creates a unique underwater scenery with many overhangs and holes. The only permanent inhabitant of Štrbské pleso’s waters is the brown trout (Information Board).

The Tatranská settlement of Štrbské pleso is an administrative part of the town of Vysoké . It is located at an altitude of 1335 meters above sea level and has about 350 inhabitants. In 1872, the Štrba landowner Jozef Szentiványi built a log cabin here, laying the foundation for the establishment of the settlement. Already in 1885, the emerging settlement was granted the status of a spa town and a statute for the spa was drafted. In 1935, the World Ski Championships in Nordic disciplines were held here, followed by another event in 1970, which prompted a lively transformation that saw the construction of the FIS, Panoráma, and later Patria hotels. The FIS Sports Complex was built, and the cog railway, which had been discontinued in the meantime, was restored. The Helios sanatorium was built. The settlement became the most significant and visited tourism center in the High Tatras (vysoke-tatry.info).

Štrbské pleso to jedno z najbardziej znanych miejsc na Słowacji. Jest naprawdę piękne, a jak można zobaczyć na zdjęciach poniżej, można samemu ocenić. Bezpośrednio przed samym Štrbské pleso znajdują się Jazierka lásky (Stawy Miłości). Z Štrbské pleso, zgodnie z tablicą informacyjną, można zobaczyć: Malý Kriváň, Kriváň, Sedielkovú kopu, Krátką wieżę, Ostrą wieżę, Furkotską dolinę, Ostrą, Predné Solisko, Štrbskú wieżyczkę, Štrbský szczyt, Mlynickú dolinę, Hlinskú wieżę, Satana, Prednú Baštę, Malú Baštę, Patrię, Žabiu wieżę, Žabí konik, Mengusovskú dolinę, Kôpky, Český szczyt, Vysokú, Dračí szczyt, Ošarpance, Gánek, Zlomiskovú wieżę, Rumanov szczyt, Zlobivú, Ostrvu, Tupą, Končistą, grzbiet Gerlachovskiego szczytu.

Położone na wysokości 1320 metrów nad poziomem morza Štrbské pleso jest jedynym jeziorem w Wysokich Tatrach, które zostało sztucznie powiększone. Przed zalaniem teren ten był torfowiskiem, znanym jako Nakládske mozgrovisko, z małym jeziorem pośrodku. Miał on około 40 metrów średnicy i maksymalną głębokość wynoszącą 8 metrów. Nowa forma została stworzona w 1900 roku podczas budowy willi Móry, która stała w miejscu hotelu Baník. Strumień Štrbská Mlynica został skierowany do Nakládske mozgrovisko, a dawne ujście zostało tam zatamowane. W rezultacie poziom wody podniósł się o dwa metry i zatopił niemal całe torfowisko. Obecnie Štrbské pleso zajmuje obszar 2,12 hektara i osiąga maksymalną głębokość 10 metrów. Warstwa torfu szybko zaczęła odchodzić od dna i unosić się ku powierzchni. Stworzyła ona wyspy, które zachowały się do dziś. Początkowo te wyspy były usuwane i obciążane kamieniami. Później usuwano już tylko kawałki torfu, które pływały do ujścia. Pływająca, często nawet czterometrowa warstwa torfu tworzy pod wodą unikalny krajobraz z licznymi występami i dziurami. Jedynym stałym mieszkańcem wód Štrbské pleso jest pstrąg potokowy (Tablica informacyjna).

Osada Tatranská Štrbské pleso jest administracyjną częścią miasta Vysoké Tatry. Położona jest na wysokości 1335 metrów nad poziomem morza i liczy około 350 mieszkańców. W 1872 roku ziemianin ze Štrby Jozef Szentiványi zbudował tu chatę z bali, dając tym samym początek osadzie. Już w 1885 roku powstająca osada otrzymała status uzdrowiska, a dla uzdrowiska opracowano statut. W 1935 roku odbyły się tu Mistrzostwa Świata w Narciarstwie w Dyscyplinach Nordyckich, a następnie kolejne wydarzenie w 1970 roku, co spowodowało burzliwą przebudowę, w której powstały hotele FIS, Panoráma, a później Patria. Zbudowano Kompleks Sportowy FIS, przywrócono po pewnym czasie zlikwidowaną kolejkę zębatą. Powstała również nowa budowla Helios. Osada stała się najważniejszym i najczęściej odwiedzanym ośrodkiem turystycznym w Wysokich Tatrach (vysoke-tatry.info).

Štrbské pleso ist eine der bekanntesten Orte in der Slowakei. Es ist wirklich schön, und schließlich können Sie sich anhand der unten stehenden Fotos selbst ein Urteil bilden. Direkt vor dem Štrbské pleso befinden sich die Jazierka lásky (Liebesweiher). Von Štrbské pleso aus können Sie laut Informationstafel folgendes sehen: Malý Kriváň, Kriváň, Sedielková kopa, Krátká veža, Ostrá veža, Furkotská dolina, Ostrá, Predné Solisko, Štrbskú vežičku, Štrbský štít, Mlynickú dolinu, Hlinskú vežu, Satan, Prednú Baštu, Malú Baštu, Patriu, Žabiu vežu, Žabí kôň, Mengusovskú dolinu, Kôpky, Český štít, Vysokú, Dračí štít, Ošarpance, Gánek, Zlomiskovú vežu, Rumanov štít, Zlobivú, Ostrvu, Tupú, Končistú, den Grat des Gerlachovský štít.

Štrbské pleso, das sich in einer Höhe von 1320 Metern über dem Meeresspiegel befindet, ist der einzige See in den Hohen Tatra, der künstlich erweitert wurde. Vor der Überflutung befand sich hier ein Moor, das sogenannte Nakládske mozgrovisko, mit einem kleinen See in der Mitte. Es hatte etwa 40 Meter im Durchmesser und seine maximale Tiefe betrug 8 Meter. Die neue Form entstand im Jahr 1900 während des Baus der Villa Móry, die sich an der Stelle des Hotels Baník befand. Der Štrbská Mlynica Bach wurde zum Nakládske mozgrovisko umgeleitet und der bisherige Abfluss wurde verschlossen. Infolgedessen stieg das Wasser um zwei Meter an und überflutete fast das gesamte Moor. Heute hat Štrbské pleso eine Fläche von 2,12 Hektar und erreicht eine maximale Tiefe von 10 Metern. Die Torfschicht begann nach kurzer Zeit vom Boden abzublättern und stieg zum Wasserstand auf. Es bildeten sich Inseln, die bis heute erhalten sind. Zunächst wurden diese Inseln entfernt und mit Steinen belastet. Später wurden nur noch Torfreste entfernt, die zum Auslauf trieben. Die schwimmende, oft bis zu vier Meter dicke Torfschicht schafft unter Wasser eine einzigartige Kulisse mit vielen Überhängen und Löchern. Im Wasser von Štrbské pleso lebt nur ein ständiger Bewohner – die Bachforelle (Informationstafel).

Die Tatra-Siedlung Štrbské pleso ist ein administrativer Stadtteil der Stadt Vysoké Tatry. Sie liegt auf einer Höhe von 1335 Metern über dem Meeresspiegel und hat etwa 350 Einwohner. Im Jahr 1872 errichtete der Besitzer von Štrba, Jozef Szentiványi, eine Blockhütte und legte damit den Grundstein für die Siedlung. Bereits 1885 erhielt die sich formierende Siedlung einen charakteristischen Status und ein Badekurstatut wurde erstellt. Im Jahr 1935 fanden hier die Weltmeisterschaften im Nordischen Skisport statt, und später im Jahr 1970, was einen Impuls für einen turbulenten Umbau gab, bei dem die Hotels FIS, Panoráma und später Patria hinzukamen. Der Sportkomplex FIS wurde errichtet, die zwischenzeitlich stillgelegte Zahnradbahn wurde wieder in Betrieb genommen. Das Sanatorium Helios wurde errichtet. Die Siedlung wurde zum bedeutendsten und meistbesuchten Tourismuszentrum in den Hohen Tatra (vysoke-tatry.info).

Štrbské pleso a Szlovákia egyik legismertebb helyszíne. Valóban gyönyörű, és végül is az alábbi fényképek alapján mindenki maga dönthet róla. Magának a Štrbské plesónak a közelében találhatóak a „Jazierka lásky“ (Szerelmi tók). A Štrbské plesóról az Információs tábla alapján a következőket lehet látni: Kis Kriván, Kriván, Sedielková kupa, Rövid torony, Hegyi torony, Furkotská-völgy, Hegyi torony, Első Solisko, Štrbskú kis torony, Štrbský štít, Mlynická-völgy, Hlinská torony, Sátán, Első bástya, Kis bástya, Patria, Békatorony, Békakő, Mengusovská-völgy, Kôpky, Cseh-torony, Magas, Sárkány-torony, Ošarpance, Gánek, Zlomisková torony, Rumanov štít, Zlobivá, Ostrom, Bunkó, Hidas, a Gerlachovský štít hegycsúcsa.

A 1320 méteres tengerszint feletti magasságban fekvő Štrbské pleso a Magas-Tátrákban az egyetlen mesterségesen kibővített tó. Az árvíz előtt egy mocsárral találkozhattunk itt, a Nakládske mozgrovisko-val, egy kis tó közepén. Ez körülbelül 40 méter átmérőjű volt, és maximális mélysége 8 méter volt. Az új forma 1900-ban jött létre a Móry villa építése során, amely a Baník szálloda helyén állt. A Štrbská Mlynica-patakot a Nakládske mozgrovisko-hoz irányították át, és lezárták a korábbi lefolyást. Ennek eredményeként a víz két méterrel emelkedett, és majdnem teljesen elárasztotta a mocsarat. Jelenleg a Štrbské pleso 2,12 hektáros területű és legnagyobb mélysége 10 méter. A tőzegláp rétege rövid idő után elkezdett lehullni az aljáról, és a vízszint felé emelkedni. Számos szigetet hoztak létre, amelyek még ma is fennmaradtak. Először ezeket a szigeteket eltávolították és kövekkel terhelték. Később már csak a tőzegdarabokat távolították el, amelyek a kifolyóhoz sodródtak. A lebegő, gyakran akár négy méter vastag tőzegláp egyedülálló látványt nyújt a víz alatt, sok előugrás és lyukkal. A Štrbské pleso vizeiben csak egy állandó lakó él – a patak pisztráng (Információs tábla).

A Sztrbské pleso Tátra-település a Vysoke Tatry város egyik adminisztratív része. 1335 méteres tengerszint feletti magasságban fekszik és körülbelül 350 lakosa van. 1872-ben Jozef Szentiványi sztrbai földesúr egy favázas kunyhót épített, ezzel alapozta meg a település létrejöttét. Már 1885-ben egyre inkább kialakuló településnek elismert státuszt adtak, és fürdőkút-státusztervet dolgoztak ki. 1935-ben itt rendezték meg a síelő-világbajnokságot az északi diszciplínákban, majd 1970-ben ismét, ami lendületet adott egy viharos átépítésnek, amely során hozzáadták a FIS, Panoráma és később a Patria szállodákat. Létrejött a FIS Sportkomplexum, újjáépítették a korábban megszüntetett fogaskerekű vasutat. Létrejött a Helios gyógyközpont. A település a legjelentősebb és leglátogatottabb turisztikai központtá vált a Magas-Tátrákban (vysoke-tatry.info).

 

TOP

Panorámy na Štrbskom plese

na Štrbskom plese

na Štrbskom plese

na Štrbskom plese

na Štrbskom plese

Ostatná na Štrbskom plese

Ostatná na Štrbskom plese

Ostatné

, ,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Hont, Fotografie

Salamandrové mesto Banská Štiavnica

skala
Hits: 10172

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk).  je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to . Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske , v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu , divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu . Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej . V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky

Reportáže, Krajina, Slovensko, Príroda, Reportáže zo Slovenska, Dolné Považie, Oslavy, Považské reportáže, Biotopy, Fotografie, Les

Marhát

skala
Hits: 13560

Vrch je najvyšším bodom Krahulčích vrchov, leží v nadmorskej výške 748.2 metrov. Na vrchu bolo praveké osídlenie – výšinné sídlisko z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej. Hallštaské hradisko bolo opevnené valom s kamennou deštrukciou. Hradisko tvorilo významnú funkciu strážneho bodu obchodnej trasy cez z Ponitria na . Sídliskové terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch (idnes.cz). Pomenovanie Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene (rotundajurko.sk). Neskôr sa obchodná trasa presunula a hradisko stratilo svoj význam ako strážny bod. V okolí sa našla keramika a ojedinele aj nálezy železných a bronzových predmetov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej. Z halštatskej doby železný sekeromlat a skýtske strelky. Neďaleko hradiska na južnom svahu Marhátu sa našlo osem otvorených nákrčníkov so stočenými očkami na koncoch, otvorený nákrčník so zašpicatenými koncami, dva kosáky s jazykovitou rukoväťou, sekerka s tuľajkou a postranným uškom, dláto s tuľajkou, dva tyčinkovité náramky s geometricky rytou výzdobou a plechový špirálovitý náramok bez výzdoby z doby 8. storočia p.n.l.. Nález spadá do lužickej kultúry. Z doby laténskej pochádza strieborná bójska minca s okrídleným koníkom z polovice 2. st. pnl., fragmenty spôn a strelky so spätným háčikom a spona s voľnou pätkou. Približne polovica sídlisk z doby haltštatskej v okolí sa nachádza v okolí hradiska Marhát (nitrianskablatnica.sk). V 9. storočí vzniklo na Marháte výšinné hradisko, zrejme útočištné refúgium (Marek).

Marhát tvorí hradbu chrániacu predovšetkým Nitrianska Blatnica, Vozokany a Lipovník. Vďaka geologickým pomerom je tu terén veľmi členitý. Je pravdepodobné, že najmä historický kontext, majestátnosť a blízkosť Marhátu podnietila okolo roku 1947 blatničanov ku vzniku silvestrovských výstupov. Dňa 28. októbra 1947 blatničania postavili na vrchu veľký železný kríž ako vďaku Pánu Bohu za ochranu počas 2. svetovej (mana2.sk). Iniciátorom bol vtedajší blatnický kňaz Ján Laktiš (mana2.sk). Na tomto kríži bol nápis „Bože, ochraňuj turistov“. Neskôr bola na Marháte postavená rozhľadňa, z ktorej bol pekný pohľad na okolie. Od jesene 2008 je postavená nová, 17 metrov vysoká rozhľadňa. Je z nej vidno na Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš a Oponice (Piešťanský týždeň). Vraj za ideálnych podmienok je z Marhátu vidno hranice Česka, Maďarska aj Rakúska (rotundajurko.sk). Na najvyššom bode je dnes už nový kríž.

Výstupy sa konajú vždy 31. decembra. Od roku 1971 sa výstupy začali organizovať pod hlavičkou organizovaných turistov. Aj dnes organizuje výstupy Klub slovenských turistov TJ Bezovec . Vďaka nim účastníci výstupu dostanú diplom, ktorý ocenia predovšetkým . Celkom zaujímavým nápadom bol Marhátsky eurodukát v roku 2008. Na vrchole čaká turistov malé občerstvenie – slaninka, nejaká špekačka, čaj. Pripravené sú ohniská. Mnohým padne vhod po fyzickej námahe doplniť si sily, zabaviť sa, alebo sa aspoň pozdraviť a zaželať si šťastný nový rok. Poniektorí si aj spoločne zaspievajú. Mnohí sa takto stretnú iba na Silvestra. Každý rok prebehne spoločné fotografovanie pod transparentom. Tieto a aj iné podobné sú potom peknou spomienkou. Niektoré z týchto fotografií z minulosti sa nachádzajú na prístreškoch pod rozhľadňou. Navyše bezovecký klub má kroniku z takýchto fotografií. Archivované sú aj vrcholové knihy, ktoré sa nachádzajú pod rozhľadňou. Nachádzajú sa v nich mnohé zaujímavé , z ktorých je možné si urobiť pestrý obraz o tom, kto a odkiaľ na Marhát prichádza. Oficiálne sa končí akcia na obed. Napriek tomu, mnohí prichádzajú na Marhát aj neskôr. V posledných ročníkoch presiahla návštevnosť tisíc účastníkov.

Trúfam si povedať, že sa mení aj ľudí, ktorí sem prichádzajú. Sú každým rokom miernejší. Vzhľadom na nižšiu kapacitu Marhátu sa na vrchole a tesne pod ním viac separujú do skupiniek. Napokon mnohí sem chodia v skupinách. Účastníci rešpektujú aj žiadosť o zdržanie používať zábavnú pyrotechniku v horách. Hluk je povolený len formou výbuchov smiechu a výstrelov sektu.

na Marháte je vždy iná ako v nižších polohách, odkiaľ sa zvyčajne začína. Iste predstavuje čaro, pre ktoré sú mnohí ochotní šliapať do kopcov. Stáva sa, že dole je blato a hore je snehová perina. Občas je inovať na stromoch. Niekedy silno fúka, inokedy je zas krajina zaliata slnkom. Na Marhát sa dá ísť rôznymi trasami. Každá je trochu iná, dajú sa vybrať kratšie, ľahšie, vhodné pre bicykle aj pre bežky. Väčšina si pravdepodobne vyberie cestu z Nitrianskej Blatnice. Na tejto trase sa ide cez „Jurka“, čo je románska rotunda sv. Juraja, ktorá je druhou najstaršou stavbou z Veľkej Moravy u nás. Pravidelne sa tu konajú viackrát do roka púte. Trošku iný charakter poskytuje najkratšia trasa z Vozokán, resp. z Lipovníka. Veľmi častá je trasa z Výtokov. Najmä dolu z Marhátu sa dá prejsť na lopári veľmi rýchlo práve na Výtoky. Menej časté trasy sú z Modrovej horárne, zo Starej Lehoty, z Bezovca, z Havrana, zo Zlatého vrchu, z Tematínu. Samozrejme dá sa vyjsť autom na Jelenie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja považujem za najkrajšiu trasu z Modrovej horárne a zo Starej Lehoty. Zvyčajne sa však odveziem autobusom do Vozokán, vyšliapem na Marhát a naspäť pokračujem cez Jelenie jamy, Gonove lazy až na Výtoky. Prechádzam okolo Striebornice, cez Moravany, kde sa niekedy zastavím najesť, následne prejdem cez kúpeľný ostrov až do Piešťan. Po príchode som príjemne unavený po prejdených kilometroch a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre seba aj druhých. V  roku 2009 bolo najkrajšie počasie, aké som počas svojich výstupoch absolvoval. V nižších polohách boli ponorene do , vyššie vykúkalo , ktoré pálilo na pevnú snehovú pokrývku a do toho presvitalo modré nebo s oblakmi. Dúfam, že som vás inšpiroval ku možnosti ako sa dá osláviť posledný deň v roku.

Na konci roka 2007 nás autobus doviezol z Piešťan do Nitrianskej Blatnice. Potom začala moja cesta hore po vlastných :-). Aj tento rok prišlo na „vrch“ kopec ľudí. Ja som prišiel zhruba o 11-ej. Putoval som po krásnej, zasneženej krajine. Organizátori hore pripravili ohnisko, kde sa opekalo, zohrievalo, odovzdávali sa registrácie, čaje, špekačky, slaninky …. Postupne, keďže mi bola aj , som sa vybral naspäť, ale inou cestou. Šiel som na Jelenie jamy, na rázcestie a z neho som zišiel na Gonove lazy. Z nich som pokračoval cez Výtoky, Moravany až do Piešťan.

Peak Marhát is the highest point of the Krahulčie vrchy, situated at an elevation of 748.2 meters above sea level. The summit hosted prehistoric settlements, including a hillfort from the late Bronze Age and early Iron Age. The Hallstatt hillfort was fortified with an embankment and stone structure, serving as a crucial guard point for the trade route across Považský Inovec from Ponitria to Považie. Terraced settlements have been preserved on the southeast slopes (idnes.cz). The name Marhát is derived from the names „Marharii, Mereheni,“ which referred to ancient Moravian tribes (rotundajurko.sk). As the trade route shifted over time, the significance of the hillfort as a guard post diminished. Ceramics and occasional findings of iron and bronze objects from the late Bronze Age and Iron Age have been discovered in the vicinity. Noteworthy artifacts include an Iron Age axe-hammer and Scythian arrows. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with pointed ends, two sickles with tongue-shaped handles, an axe with a socket, a chisel with a socket, two rod-shaped bracelets with geometrically incised decorations, and a spiral-like metal bracelet without ornamentation from the 8th century BCE were found near the hillfort. This discovery is associated with the Lusatian culture. From the La Tène period, a silver Boii coin with a winged horse from the mid-2nd century BCE, fragments of buckles, and arrows with a barbed hook and a buckle with a free heel have been unearthed. Approximately half of the settlements from the Hallstatt period in the vicinity are located around the Marhát hillfort (nitrianskablatnica.sk). In the 9th century, a hillfort refuge was established on Marhát (Marek).

Marhát forms a barrier primarily protecting the villages of Nitrianska Blatnica, Vozokany, and Lipovník. Due to geological conditions, the terrain is very rugged. The historical context, majesty, and proximity of Marhát likely inspired the tradition of New Year’s Eve hikes, which began around 1947. On October 28, 1947, the people of Blatnica erected a large iron cross on the summit as thanks to God for protection during World War II (mana2.sk). The initiative for the construction came from the then-priest of Blatnica, Ján Laktiš (mana2.sk). The cross bore the inscription „God, protect the tourists.“ Later, an observation tower was built on Marhát, offering a beautiful view of the surroundings. Since the fall of 2008, a new 17-meter-high observation tower has been in place. It provides a view of the castles Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš, and Oponice (Piešťanský týždeň). Supposedly, under ideal conditions, the borders of the Czech Republic, Hungary, and Austria can be seen from Marhát (rotundajurko.sk). A new cross has now been placed at the highest point.

Climbs are always organized on December 31. Since 1971, these climbs have been organized under the auspices of organized tourists. Today, the climbs are organized by the Slovak Tourist Club TJ Bezovec Piešťany. Participants receive a diploma, primarily appreciated by children. An interesting idea was the Marhát euro-ducat in 2008. A small refreshment awaits tourists at the summit – bacon, sausages, tea. Fireplaces are prepared. Many find it useful to replenish their strength, have some fun, or at least greet and wish each other a happy New Year. Some even sing together. Many only meet this way on New Year’s Eve. Every year, a group photo is taken under the banner. These and other similar photos are a nice memory. Some of these photos from the past are on the shelters under the observation tower. The Bezovec club also has a chronicle of such photos. Summit books, containing many interesting references, are also archived under the observation tower. They offer a diverse picture of who comes to Marhát and from where. The event officially ends at lunchtime. Nevertheless, many continue to visit Marhát later. In recent years, attendance has exceeded a thousand participants.

I dare say that the behavior of people coming here is changing. They are more considerate each year. Due to the lower capacity of Marhát, people tend to separate into smaller groups at the summit and just below. Many come in groups. Participants also respect the request to refrain from using pyrotechnics in the mountains. Noise is allowed only in the form of bursts of laughter and sect shots.

The landscape on Marhát is always different from the lower elevations where the climb usually begins. It undoubtedly possesses a charm for which many are willing to tread the hills. It happens that there is mud at the bottom and a snowy blanket on top. Occasionally, there are innovations on the trees. Sometimes, it blows strongly; other times, the landscape is bathed in sunlight. Marhát can be reached by various routes, each slightly different. Shorter, easier routes suitable for bicycles and cross-country skis can be chosen. Most likely, many will opt for the route from Nitrianska Blatnica. On this route, you pass through „Jurko,“ a Romanesque rotunda of St. George, the second oldest structure from Great Moravia in our region. Pilgrimages are regularly held here several times a year. A slightly different character is provided by the shortest route from Vozokany or Lipovník. The route from Výtoky is very common. Especially downhill from Marhát to Výtoky can be done on sleds very quickly. Less common routes are from Modrá horárna, Stara Lehotka, Bezovec, Havran, Zlatý vrch, and Tematín. Of course, you can drive by car to Jelenie jamy and go only from there.

I consider the most beautiful route to be from Modrá horárna and Stara Lehotka. Usually, however, I take the bus to Vozokany, climb to Marhát, and then continue back through Jelenie jamy, Gonove lazy, to Výtoky. I pass by Striebornica, through Moravany, where I sometimes stop for a meal. Then I cross the spa island to Piešťany. Upon arrival, I am pleasantly tired after the kilometers walked, and I feel that I have done something good for myself and others. In 2009, the weather was the most beautiful I had experienced during my climbs. In the lower altitudes, the forests were shrouded in fog, while higher up, the sun peeked out, shining on the solid snow cover beneath a blue sky with clouds. I hope I have inspired you with a way to celebrate the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Piešťany to Nitrianska Blatnica. Then my journey upwards began on my own :-). This year, a lot of people came to the “ summit.“ I arrived around 11 AM. I wandered through the beautiful, snowy landscape. Organizers had prepared a bonfire at the top, where people grilled, warmed up, registered, and received tea, sausages, and bacon. Gradually, since I was also cold, I set off back, but by a different route. I went to Jelenie jamy, to the crossroads, and from there, I descended to Gonove lazy. From there, I continued through Výtoky, Moravany, all the way to Piešťany.

Odkazy

Trasa Modrová horáreň – Marhát – Piešťany – rok 2010

V roku 2010 som na Marhát prišiel veľmi neskoro, na vrchu už nebol skoro nikto. Pre fotografovanie to bolo svojím spôsobom veľmi vhodné. Navyše krajina bola v ten deň naozaj kvalitne zasnežená.

Trasa Vozokany – Marhát – Piešťany – rok 2009

Trasa Nitrianska Blatnica – Marhát – Piešťany – rok 2007

TOP

Všetky

, ,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie, Šariš

Prešov – mesto hudby

skala
Hits: 3093

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve , Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná , Prešovská hudobná , JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské : spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, in Hungarian Eperjes, in German Eperies / Preschau, in Russian Prjašev, in Polish Preszów, in Latin Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum ( Kaliňák). One hypothesis suggests that the original name of the city, Eperies, is derived from the Hungarian word „eper“ – strawberry. Slovak historian Uličný argues that the name Prešov roots in the Slavic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the center of and the Prešov self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Highlands, at an altitude of about 255 meters above sea level. The city has two rivers, Torysa and Sekčov. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third-largest city in Slovakia (presov.sk). It has four boroughs: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The settlement’s origins date back to the Stone Age. Slavic settlement is documented from the 8th to 9th centuries. The first written mention is in a document by King Béla IV from 1247. Prešov has been a free royal town since 1374. Since 1412, it has been part of Pentapolitana – a community of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov (Wikipedia.sk). In the 14th and 15th centuries, it experienced remarkable economic development. The year 1687 is significant for Prešov because of the „Caraff’s slaughter,“ when 24 citizens were brutally executed in the square for supporting Imrich Tököli, the leader of the anti-Habsburg uprising. In 1816, the establishment of the Greek Catholic diocese brought more Rusyns to the area. The salt production in Solivar, Prešov, had a major economic impact (Wikipedia.sk), though it was „destroyed“ by democrats after 2010. On November 1, 1918, the so-called Prešov Uprising occurred, during which 41 soldiers and two civilians were executed. Under the influence of the revolution in Budapest, some soldiers refused obedience and proceeded to loot stores. They were later apprehended and, despite there being no loss of life, were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historical core of the city is a national cultural monument (presov.sk). It boasts several landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, Klobušických Palace, Šariš Gallery, Neptune’s Fountain, Rákóczi Palace, Roman Catholic Parish Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, Caraff’s Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, Calvary, and the Kumšt hydro-engineering building (Wikipedia.sk). The city is home to the Jonáš Záborský Theatre, and various events are organized, including Prešov City Days, Muvina – International Wine Festival, Prešov Triple Market, Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk). Due to its vibrant music scene and achievements, the city has earned the nickname „Slovak Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or „city of music“ (Wikipedia.sk). Some notable musicians and bands include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Festivals held regularly include the Academic Prešov Student Art Festival, Prešov Music Spring, Salt Market Festival, Bobbin Lace Festival, Bad Music Festival, Prešov Triple Market, Historical Fencing and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd’s Literary Prešov, and many others (Wikipedia.sk). Prešov University, with eight faculties, and the Faculty of Production Technologies of the Technical University of Košice, as well as the International Business School ISM Slovakia, are located here. Additionally, there are around 34 secondary schools. Prešov Handball is well-known throughout Europe, particularly due to the Tatran Prešov club (presov.sk). The local football club, Tatran Prešov, isn’t as successful even within Slovakia. Prominent figures from Prešov include the writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits in Tel Aviv, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, known in Hungarian as Eperjes, in German as Eperies / Preschau, in Russian as Prjašev, in Polish as Preszów, in Latin as Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák), has an interesting history surrounding its name. One theory suggests that the original name „Eperies“ is derived from the Hungarian word „eper,“ meaning „strawberry.“ Slovak historian Uličný argues that the name Prešov has roots in the Slavic name „Preš“ (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). The city is the center of the Šariš region and Prešovský self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Upland, at an altitude of approximately 255 meters above sea level. Two rivers, Torysa and Sekčov, flow through the city. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third most populous city in Slovakia (presov.sk). It consists of four urban districts: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The city’s settlement dates back to the Stone Age, with Slavic settlements documented from the turn of the 8th and 9th centuries. The first written mention is from a document by King Béla IV in 1247. Prešov has held the status of a free royal town since 1374 and became part of the Pentapolitan association of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov, starting in 1412 (Wikipedia.sk). The city experienced significant economic growth in the 14th and 15th centuries. The year 1687 is known for the „Prešov Massacre“ (Caraff’s Massacre), when 24 citizens were executed for supporting Imre Tököli, leader of the anti-Habsburg rebellion. In 1816, the Greek Catholic diocese was established, bringing more Rusyns to the city. Salt production was of great economic importance to the city (Wikipedia.sk), with Solivar Prešov, which was „destroyed“ by the democratic forces after 2010. On November 1, 1918, the Prešov Uprising occurred, with 41 soldiers and two civilians being executed. Due to the revolution in Budapest, some soldiers refused to follow orders, and later engaged in looting. Although there were no casualties, they were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historic core of the city is a national cultural monument (presov.sk). There are many notable landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, the Klobušický Palace, the Šariš Gallery, the Neptune Fountain, the Rákóczi Palace, the Roman Catholic Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, the Caraff Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, the Calvary, and the Kumšt hydrological structure (Wikipedia.sk). Prešov is also home to the Jonáš Záborský Theatre, hosts the city’s annual Days of Prešov, the Muvina International Wine Competition, the Prešov Trinity Fair, the Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk), and the city has earned the nickname „Slovak Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or the „City of Music“ (Wikipedia.sk), due to its thriving music scene. Some musicians and bands associated with Prešov include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. The city regularly hosts events like the Academic Prešov Student Arts Festival, Prešov Music Spring, Solnobansky Market, Lace Making Festival, Festival of Bad Music, Prešov Trinity Fair, Historical Swordsmanship and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd Literary Prešov, and many more (Wikipedia.sk). The city is home to Prešov University with eight faculties, the Faculty of Manufacturing Technologies of the Technical University of Košice, and the ISM Slovakia International Business School, along with around 34 secondary schools. Prešov handball has a strong reputation in Europe, especially thanks to the Tatran Prešov club (presov.sk). The city’s football team, Tatran Prešov, is no longer as successful domestically. Notable people from Prešov include writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent in Tel Aviv Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and the first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Пряшів, по-угорськи Eperjes, по-німецьки Eperies / Preschau, по-русски Prjašev, по-польськи Preszów, по-латинськи Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Одна гипотеза стверджує, що оригінальна назва міста Eperies походить від угорського слова „eper“ — полуниця. Словенський історик Улічний вважає, що назва Пряшів має слов’янське походження і бере початок від імені Преш (Петро Шворц та інші, 1997, с. 14). Це є центр Шариша та Пряшівського автономного округу. Місто розташоване в Кошицькій низині, між Сланськими горами та Шаришським підвищенням на висоті близько 255 метрів над рівнем моря. Місто має дві річки, Торису та Секчов. Станом на 1 січня 2005 року в місті проживало 91 205 осіб, що робить його третім за чисельністю населення містом у Словаччині (presov.sk). Місто має чотири райони: Пряшів, Нижня Шебастова, Соливар та Шальговік (Wikipedia.sk). Початки заселення сягали ще кам’яної доби. Слов’янське поселення датовано кінцем 8 — початком 9 століття. Перше письмове згадування зустрічається у грамоті короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року місто входило в Пентаполітану — спільноту п’яти королівських міст разом з Кошицею, Бардеєвом, Левочею та Сабіновим (Wikipedia.sk). В 14-15 століттях місто переживало винятковий економічний розвиток. 1687 рік знаменний подіями на пряшівському майдані, коли було жорстоко страчено 24 міщан за підтримку Імриха Текелі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році створено греко-католицьку єпархію, що призвело до прибуття більших потоків Русинів. Важливу економічну роль в місті відігравала сільське виробництво (Wikipedia.sk), яке „зруйнували“ демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулася так звана Пряшівська повстання, в результаті якої було страчено 41 військового та двох цивільних осіб. Під впливом революції в Будапешті частина солдатів відмовилась від виконання наказів і здійснила пограбування магазинів. Пізніше вони були затримані, і, незважаючи на відсутність людських втрат, були засуджені до смертної кари (Петро Шворц та інші, 1997, с. 33).

Історичний центр міста є національною культурною пам’яткою (presov.sk). Тут розташовані численні пам’ятки, зокрема: греко-католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобушицьких, Шаришська галерея, фонтан Нептуна, палац Ракоці, римо-католицький кафедральний собор святого Миколая, статуя Непорочного зачаття, Босака банківська установка, в’язниця Карафа (presov.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wikipedia.sk). Тут розташовані Пряшівський театр і проводяться численні заходи: Дні міста Пряшів, міжнародний конкурс вин Muvina, Пряшівський трійковий базар, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Prešov, День Землі (presov.sk). Через музичний розвиток та здобутки в музиці місто отримало прізвисько „словенський Сіетл“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), або „місто музики“ (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

TOP

Všetky