Akvaristika, Údržba

Úprava vody

Hits: 35485

Pri úprave vody je nutné byť obozretný. Vhodné sú vedomosti z chémie. Je nutné si uvedomiť, že bez zodpovednosti voči živým organizmom nie je etické pristupovať ku experimentom pri zmenách parametrov vody. Užitočné je oboznámiť sa s parametrami vody. Kvalitatívne všetky zmeny sa dajú vykonať miešaním s vodou iných vlastností. Meraniu parametrov vody, úprave tvrdosti, pH sa často vkladá príliš veľký význam. Ryby chované už generácie v zajatí sú často prispôsobené našim podmienkam. Nie je prvoradé, aby ryby a rastliny žili vo vode s takým pH a hodnotou tvrdosti v akej žijú v prírode, ale aby sme splnili čo najviac podmienok pre ich úspešný rozvoj. Neutápajte sa v neustálom meraní a pokusoch o zmenu. Pre bežnú akvaristickú prax sa parametre vody preceňujú.

Zvyšovanie teploty vody ohrievačom je pomerne bežné aj v iných oblastiach, nielen v akvaristike. Ďaleko ťažší problém je však ako vodu ochladzovať. Túto otázku riešia najmä akvaristi zaoberajúci sa chovom morských živočíchov. Tu sa ponúka možnosť využiť princíp peltierových článkov. Pomôže staršia mraznička, chladiarenský prístroj a šikovný majster. Druhá možnosť je nákup v obchode. Ochladzovanie vody týmto spôsobom je finančne pomerne náročné. V malom merítku je možné využiť ľad, je to však nebezpečné – pretože na rozpúšťanie ľadu je potrebné veľa energie, Ľad je pevná látka a oplýva tepelnou kapacitou – na prechod do kvapalného stavu je nutné viac energie pri rovnakom posune teplôt. Postupujme preto opatrne, aby sme nemuseli vyskúšať teplotné extrémy.

Ak chceme meniť tvrdosť vody, bežnými lacnými prostriedkami vieme zabezpečiť len jej zvýšenie. Obsah vápnika a horčíka zvýšime uhličitanom vápenatým – CaCO3, uhličitanom horečnatým – MgCO3, síranom vápenatým – CaSO4, síranom horečnatým – MgSO4, chloridom vápenatým – CaCl2. Prirodzene napr. vápencom. Avšak ak chceme dosiahnuť rýchlu zmenu musíme použiť silnejšiu koncentráciu. Napokon je dostať aj účinné komerčné preparáty, ktoré dokážu rýchlo tvrdosť zvýšiť. Pred oveľa ťažšou otázkou stojíme ak sme si zaumienili tvrdosť znížiť. Je možné použiť vyzrážanie kyselinou šťaveľovou, no rovnováha tohto procesu je malá. Ak by sme však dokázali túto vodu mechanicky veľmi jemným filtrom odfiltrovať, možno by sme dosiahli žiadaný výsledok. Varenie vody za účelom zníženia tvrdosti je veľmi neekonomické. Efekt je mizivý. Varom vyzrážame len uhličitanovú tvrdosť a to maximálne o 2.7 °dKH. Okrem toho varom ničíme aj ten kúsok života, ktorý vo vode je, preto var neodporúčam. Aktívne uhlie čiastočne znižuje tvrdosť vody, podobne niektoré druhy rastlín napr. Anacharis densa a živočíchov, najmä ulitníkov a lastúrnikov znižujú obsah Ca a Mg vo vode. Do svojich ulít sú schopné kumulovať veľké množstvo vápnika, veď sú prakticky na jeho výskyte závislé. Ampullarie dokážu vo väčšom množstvo viazať do svojich ulít pomerne značné množstvo vápnika. Naopak pri jeho nedostatku chradnú, mäkne im schránka. Rašelina znižuje takisto v malej miere tvrdosť vody. Miešanie vody mäkšej je samozrejme možné na dosiahnutie nižšej tvrdosti, funguje to lineárne. Pre reálnu prax máme v princípe nasledujúce možnosti.

Destilácia – v destilačnej kolóne sa voda zbavuje iónov. Pri destilácii dochádza ku produkcii značného množstva odpadovej vody. Používanie veľkých objemov vody je nutné, pretože pri destilácii dochádza ku veľkých teplotám, ktoré je nutné ochladzovať. Destilačná kolóna je pomerne značná investícia, používajú ju chovatelia, ktorí majú väčšie množstvo nádrží. Účinnosť destilácie je veľmi vysoká. Je nutné však povedať, že destilovaná voda nie je veľmi vhodná pre akvaristické účely. Je to voda totiž sterilná, a aj veľmi labilná. Preto je dobré túto vodu miešať. Pre tento dôvod je ideálna reverzná osmóza. Technická destilovaná voda z obchodu nie je veľmi vhodná pre akvaristov. Prevádzka samotnej destilačnej kolóny nepodlieha nijakým veľkých opotrebeniam, každopádne pri normálnom používaní nevyžaduje vysoké následné investície.

Reverzná osmóza – proces, pri ktorom sa využíva semipermeabilita – polopriepustnosť. Osmóza je známy proces, pri ktorom nastáva výmena látok pôsobením osmotického tlaku za predpokladu polopriepustnosti medzi dvoma sústavami. Pre vysvetlenie – nemôže dôjsť ku jednoduchej difúzii, ku zmiešaniu, pretože medzi dvoma systémami existuje hranica, prekážka. Ale vplyvom toho, že táto hranica je polopriepustná, vďaka osmotického tlaku dojde ku toku látok. Toto využíva aj reverzná osmóza, no s tým rozdielom, že pri reverznej osmóze dochádza ku odčerpaniu iónov celkom, nedochádza ku vyrovnaniu osmotického tlaku na jednej aj druhej strane. Takto získaná je vhodná pre akvaristu. Napokon ani jej účinnosť nie je taká vysoká ako pri destilácii. Voda z reverzky zvyčajne dosahuje zvyčajne 1 – 10 % pôvodnej hodnoty vodivosti. Na trhu existujú komerčne dostupné osmotické kolóny, ktoré je možné si zakúpiť. Objemovo nezaberajú tak veľa miesta ako destilačné sústavy. Oproti destilačnej sústave majú jednu veľkú nevýhodu v trvanlivosti – membrány a filtračné média osmotickej kolóny je nutné časom meniť, pretože inak reverzka prestane plniť svoju funkciu.

Iontomeničom (Ionexom) – elektrolytická úprava cez katex a anex, z ktorých jeden je záporne nabitý a priťahuje katióny a druhý kladne a priťahuje anióny. Voda prechádza týmito dvoma hlavnými časťami a ióny sa na jednotlivých častiach viažu. Tým sa dosiahne demineralizácia od iónov. Ionex by sa dal aj najľahšie zostaviť aj amatérsky. Problémom je, že katex a anex má svoju kapacitu. Časom sa musí regenerovať, aby si zachoval svoje fyzikálne vlastnosti a celý systém bol účinný. Regenerácia sa vykonáva pôsobením rôznych špecifických látok, v niektorých prípadoch kuchynskou soľou. Ako ionex (menič) na vápnik sa používa napr. permutit, wofatit, cabunit. Selektívne ióntomeniče sú určené pre elimináciu niektorých prvkov – zložiek vody. Na dusík – N je vhodný monmorillonit a clinoptiolit.

Zníženie vodivosti sa dosahuje rovnakými metódami ako je opísané pri tvrdosti vody. Zvýšenie vodivosti detto. Zdrojová voda, ktorú máme k dispozícii disponuje zväčša mierne zásaditým pH pitnej vodovodnej vody je obyčajne okolo 7.5. Pre mnoho rýb je vhodné zvýšiť kyslosť na hodnoty okolo 6.5. Máme niekoľko možností – buď zmeniť pH čisto chemicky, alebo prirodzenejšie. Zmena pH je efektívnejšia vtedy, keď voda obsahuje menej rozpustených látok. Ak obsahuje množstvo solí, zmena pH bude o niečo menšia a prípadné kolísanie tejto hodnoty bude menšie. Pôsobenie NaCl – soľ na pH vody je pre akvaristu nehodnotiteľné, pretože ide o soľ silnej zásady – NaOH a silnej kyseliny – HCl, čiže produktov zhruba rovnakej sily, čiže pH neovplyvňuje. Prakticky na pH pôsobí, ale len vďaka tomu, že aj akváriová voda je vodný roztok obsahujúci rôzne látky, s ktorými NaCl reaguje. Toto pôsobenie je však malé a ťažko predpokladateľné.

Pre zníženie pH je vhodné použitie slabej kyseliny 3-hydrogen fosforečnej – H3PO4. H3PO4 je slabá kyselina. O tom aké množstvo je nutné sa presvedčiť experimentom. Zmena pH akýmkoľvek pôsobením totiž závisí aj obsahu solí, čiastočne od teploty, tlaku. Len veľmi zhruba možno povedať, že ak chceme znížiť pH v 100 litrovej nádrži, aplikujeme H3PO4 rádovo v mililitroch. Použitie iných kyselín neodporúčam, každopádne by sa malo jednať aj z hľadiska vašej bezpečnosti o slabé kyseliny jednoduchého zloženia. H3PO4 je všeobecne používaná látka na zníženie tvrdosti. Ak použijeme H3PO4 dochádza pri tom aj ku týmto reakciám (pri uvedených reakciách je možné vápnik Ca nahradiť za horčík Mg): 2H3PO4 + 3Ca(HCO3)2 = Ca3(PO4)2 + 6H2CO3 – kyselina reaguje s dihydrogenuhličitanom vápenatým za vzniku rozpustného difosforečnanu vápenatého a slabej kyseliny uhličitej. H2CO3 je nestabilná a môže sa rozpadnúť na vodu a oxid uhličitý. Vzniknutý fosforečnan môže byť hnojivom pre ryby, sinice, alebo riasy, prípadne zdrojom fosforu pre ryby.  2H3PO4 + Ca(HCO3)2 = Ca(H2PO4)2 + 6H2CO3 – vzniká rozpustný dihydrogenfosforečnan vápenatý. H3PO4 + Ca(HCO3)2 = CaHPO4 + 2H2CO3 – vzniká nerozpustný hydrogenfosforečnan vápenatý. Ak by sme predsa len použili silné kyseliny: 2HCl + Ca(HCO3)2 = CaCl2 + 2H2CO3 – reakciou kyseliny chlorovodíkovej (soľnej) vzniká chlorid vápenatý. H2SO4 + Ca(HCO3)2 = CaSO4 + 2H2CO3 – reakciou kyseliny sírovej vzniká síran vápenatý. Ak zdrojová voda obsahuje vápenec, prejaví sa pufračná kapacita vody – uhličitan vápenatý CaCO3 totiž reaguje so vzniknutou kyselinou uhličitou za vzniku hydrogenuhličitanu, čím sa dostávame do kolobehu – vlastne do cyklu kyseliny uhličitej. Týmto spôsobom sú naše možnosti ovplyvniť pH limitované. Na určitý čas sa pH aj v takomto prípade zníži, ale nie nadlho, to závisí najmä na koncentrácii hydrogenuhličitanov (od UT) a množstva použitej kyseliny – je len samozrejmé že pufračná schopnosť má svoje limity. V prípade vysokej tvrdosti vody je účinnejšie použiť neustále pôsobenie CO2. Prirodzene sa dá znížiť pH takisto. Vhodné sú napr. jelšové šišky, zahnívajúce drevo, rašelina, výluh z rašeliny atď. Všetko závisí od poznania druhových nárokov jednotlivých rýb a rastlín. Niektoré ryby neznášajú rašelinový extrakt. Rašelinový výluh sa často používa pre výtery napr. tetrovitých rýb. Rašelina znižuje pH. Zahnívajúce drevo má svoje úskalia. Všeobecne sa však dá povedať najmä pre začínajúcich akvaristov, že použitie rôznych materiálov v akváriu nie je také nebezpečné ako si väčšina z nich myslí. Naopak, svojou dlhodobejšou a pozvoľnou činnosťou je ich účinok na zmenu pH oveľa prijateľnejší ako pri použití čistej chémie. Navyše charakter kyselín, ktoré sa lúhujú z týchto materiálov často blahodarne vplývajú aj na zdravie rýb, na rast rastlín. Humínové kyseliny, organické komplexy, cheláty a ostatné organické látky, ktoré sú často prirodzenou súčasťou našich rýb a rastlín aj v ich domovine.

Na zvýšenie pH sa používa sóda bikarbóna – NaHCO3. Čo sa však týka zvyšovanie pH, používa sa v oveľa menšej miere týmto čisto chemickým spôsobom. Prirodzeným spôsobom sa dá zvýšiť pH najlepšie substrátom. Uhličitany obsiahnuté vo vápenci, travertíne posúvajú hodnoty pH až na úroveň nad 8 úplne bežne. Veľmi jednoduchá úprava vody je použitie soli. Ak chceme dosiahnuť stálu hladinu soli, nezabúdajte soľ pri výmene a dolievaní vody dopĺňať. Soľ sa používa pre niektoré druhy rýb, predovšetkým pre brakické druhy. Brakické druhy žijú v prírode na prieniku sladkej vody a morskej, napr. v ústiach veľkých riek do mora. Aj pre niektoré živorodky sa odporúča vodu soliť. Živorodky žijú v Južnej a Severnej Amerike vo vodách stredne tvrdých. Vhodná dávka pre gupky je 2-3 polievkové lyžice soli na 40 litrov vody. Pre blackmolly – typický brakický druh ešte o niečo viac – 5 lyžíc na 40 litrov vody. Soľ môžeme použiť kuchynskú aj morskú, ktorú dostať v potravinách. Ak začíname s aplikáciou soli, buďme zo začiatku opatrný, postupujme obozretne, na soľ ryby zvykajme radšej postupne, pretože osmotický tlak je zradný. Pri náhlej zmene vodivosti spôsobenej náhlym prírastkom NaCl dôjde k negatívnemu stresu – najmä povrch – koža rýb je náchylná na poškodenie. Táto vlastnosť sa využíva pri liečbe.

Soľ sa odporúča afrických jazerným cichlidám. Obsahujú pomerne vysoké koncentrácie sodíka – Na. V literatúre sa uvádza až 0.5 kg na 100 litrov vody, ja odporúčam jednu polievkovú lyžicu na 40 litrov vody. Soľ pôsobí zrejme ako transportér metabolických procesov a katalyzátor. NaCl najskôr disociuje na katión sodíka a anión chlóru. Chlór pôsobí ako dezifenkcia a sodík sa podieľa na biologických reakciách. Organické farbivá, liečivá môžeme úspešne odstrániť aktívnym uhlím, čiastočne rašelinou. Aktívne uhlie vôbec má široké pole uplatnenia. Je pomerne účinnou prevenciou voči nákaze, pretože adsorbuje na seba množstvo škodlivín. Funguje ako filter. Má takú štruktúru, že oplýva obrovským povrchom, jeden mm3 poskytuje až 100 – 150 m2 plochy. Používa sa aj v komerčne predávaných filtroch. Dokáže čiastočne znížiť aj tvrdosť vody. Treba si však uvedomiť, že jeho pôsobenie je najmä v nádržiach s rastlinami nežiaduce práve kvôli svojej adsorpčnej schopnosti. Aktívne uhlie totiž okrem iného odoberá rastlinám živiny. Samozrejme, jeho schopnosti sú vyčerpateľné – po istom čase sa kapacita nasýti a je nutné aktívne uhlie buď regenerovať, alebo vymeniť. Regenerácia je proces chemický, pre akvaristu príliš nákladný, vlastne zbytočný. Čiastočne by sa dalo regenerovať aktívne uhlie varom, ale aj to je dosť nepriechodné. Ak máme k dispozícii práškovú formu aktívneho uhlia, máme vyhrané – jeho účinnosť je prakticky najvyššia a môžeme ho teda použiť najmenší objem. Riešením je implementácia do filtra, ale aj napr. nasypanie do pančuchy a umiestnenie do nádrže. Ak sa nám časť rozptýli, nezúfajme, aktívne uhlie je neškodné, vodu nekalí. Vo vode z vodovodnej siete sa nachádzajú rôzne plynné zložky, ktoré sú určené predovšetkým pre dezifenkciu. Pre človeka sú nutnosťou, ale z hľadiska života v akvária je ich vplyv nežiaduci. Jedným z týchto plynov je všeobecne známy chlór. Je do jedovatý plyn, aj pre človeka, ktorý však v nízkych dávkach človeku neškodí a zabíja baktérie. Pitná voda ho obsahuje obyčajne 0.1 – 0.2 mg/l, maximálne do 0.5 mg/l. Chlór škodí najmä žiabram rýb. Na to, aby sme sa chlóru zbavili, je napr. odstátie vhodné. Existujú na trhu prípravky na báze thiosíranu sodného – Na2S2O3, ktoré dokážu zbaviť vody chlóru. Odstátím vody sa zbavíme chlóru približne za jeden deň. Vode len musíme dovoliť, aby plyny mali kade unikať – takže žiadne uzavreté bandasky. Čiastočne pri okamžitom napúšťaní vody, pomôže čo najdlhší transport vody v hadici. Značná časť chlóru sa takto odparí. Vo vode sa nachádzajú aj iné plyny – k dokonalému odplyneniu odstátím dôjde po štyroch dňoch. Pre výtery niektorých druhov sa používajú rôzne výluhy, napr. výluhy vodných rastlín. Tie dokážu vodu doslova pripraviť – stabilizovať, poskytnúť žiadané látky, napr. stopové látky, resp. dokáže snáď viazať prípadne škodlivejšie súčasti. Používa sa aj drevo, dub, jelša, vŕba. Hodí sa aj hnedé uhlie. Rašelina funguje ako čiastočný adsorbent. Na druhej strane vode dodáva humínové kyseliny a iné organické látky. Najmä v poslednej dobe sa využíva svetlo ultrafialové na úpravu vody. Často aj na jej sterilizáciu od choroboplodných zárodkov. Môže sa využiť aj tým spôsobom – kedy zasahuje celý objem vody – napr. v prípade akútnej choroby, no zväčša sa UV lampa používa ako filter, ktorý účinne zbavuje vodu rozličných zárodkov organizmov. Voda ošetrená dostatočne silnou UV lampou sa napr. nezariasuje. Jej použitie eliminuje mikrobiálne nákazy na minimum. UV lampy možno dostať bežne na trhu s akvaristickými potrebami. Ako silnú lampu – s akým príkonom nám určuje objem nádrže. UV lampu neodporúčam používať nepretržite.

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2009, 2011, Časová línia, Príroda, Ryby, Tetry, Živočíchy

Paracheirodon axelrodi – neónka červená

Hits: 14286

Zaužívaný je aj názov pravé neónky, alebo aj červené neónky. Synonymá: Cheirodon axelrodi, Hyphessobrycon cardinalis. Dožívajú sa nízkeho veku – 2 – 3 rokov. V prírode žijú v tzv. čiernej vode pochádzajúcej z lesných oblastí, plnej humínových kyselín, výluhov z dreva a pôdy povodia Rio Negro v Brazílii. Vyžadujú pre odchov veľmi nízky obsah hydrogenuhličitanov, vápnika a horčíka – vodu veľmi mäkkú, ale pomerne bohatú na ióny. S tetrou neónovou – Paracheirodon innesi sa práve neónky často mýlia, v skutočnosti sa tieto dva druhy v prírode nestretávajú, žijú v dosť rozdielnych podmienkach. Neónky získali svoje pomenovanie podľa modrozeleného pásu tiahnuceho sa pozdĺž celého tela. Vďaka svojmu vzhľadu sú veľmi populárne nielen medzi akvaristami, ale aj u širokej verejnosti. Do vody vylučujú málo exkrementov a to prispieva k tomu, aby boli veľmi vhodné pre krásne rastlinné akvária. Neónky majú radšej vodu studenšiu, ale chov je možný aj v akváriu s teplejšou vodou. Napr. v nádrži s terčovcami o teplote 28 až 30°C. Neónky majú veľmi ostré zúbky. Ústa sú prispôsobené chytaniu hmyzu z hladiny. Drozofily sú pre ne pochúťka. Vhodné na kŕmenie sú občas aj mikry. Prijímajú suchú vločkovú potravu, prípadne malé granule. Chovať sa dajú aj vo vode tvrdšej. Ak budeme chovať neónky.

Rozmnožovanie néoniek, ak nemáme mäkkú vodu s hodnotami vodivosti pod 50 mikrosiemensov, nedovedieme do úspešného konca. Ryby sa nám vytrieť dokážu, ale to je úspechom koniec. pH takejto vody môže dosahovať hodnotu 5. Optimálna vodivosť by mala byť 0 – 2 mikroS. Predpokladajme, že máme vodu s minimálnym obsahom solí. Možnosť ako prirodzene dosiahnuť nízke pH a prírodný charakter čiernej vody tkvie v použití čerstvého koreňa (dreva) v primeranom štádiu rozkladu, ktorý vložíme tesne pred trením do nádrže. Ideálne ešte pred rybami. Neónkam sa to bude veľmi páčiť, budú sa „cítiť ako doma“. Odmenia sa nám ráno hrubou vrstvou bielych ikier.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

Biológia, Príroda, Živočíchy

Biológia rýb a rastlín

Hits: 21681

Možno ste sa už aj vy stretli s tým, že nejaký chovateľ tvrdil, že čosi je vo vzduchu. Sami na sebe vieme, že počasie, ročné obdobie, svetelný režim dňa a noci má aj na nás veľký vplyv. Máme možnosť počuť, resp. vysloviť podobné vety vtedy, keď nám ryby kapú, keď sú bez zjavnej príčiny choré, prípadne akési malátne. Súvisí to z biologickými pochodmi, s biorytmami, ktoré v živote organizmu hrajú dôležitú úlohu, a na ktoré by sme nemali zabúdať. Ešte raz sa vrátim analogicky ku ľuďom – len si predstavte ako by ste sa správali, keby ste nemohli spať, prípadne keby vás zavreli na samotku. Jednou z vecí na ktorú sa veľmi v praxi akvaristu veľmi nemyslí, ale ktorá má vplyv aj na ryby je atmosférický tlak. Biogeografické oblasti – hlavné oblasti výskytu rýb a rastlín

  • Medzi najznámejšie oblasti patrí neotropická oblasť – Južná Amerika a Severná Amerika. V Južnej Amerike je to najmä: Orinoco, Amazon, Rio Negro – oblasť rastliny Echinodorus. V Južnej Amerike žije napr. skaláre, terčovce – diskusy, cichlidy pávie (oceláty), Apistogramma, čeľaď tetrovité, gupky, Poecilidae, kaprozúbky, sumčeky Brochis a Corydoras. Niektoré sumčeky žijú často aj v pomerne studených vodách – 10°C a dosahujú úctyhodných rozmerov – až 50 cm.
  • Severná Amerika. V Mexiku žijú predstavitelia živorodiek rodu Xiphophorus – známe platy a mečovky
  • Stredná Amerika. Ak rozlíšim túto pomerne špecifickú oblasť, tak tu žijú veľmi zaujímavé menšie cichlidy a množstvo iných zaujímavých druhov.
  • Afrika. Oblasť rastlín Aponogeton, Anubias: etiópska oblasť; Kongo – Stredná Afrika; Niger; Zambezi; Tanganika – vysoký obsah hydrogenuhličitanu sodného; Malawi – výskyt mbuna cichlíd – rýb viažucich sa na skalnaté prostredie a utaka cichlíd – viažucich sa na voľnú vodu; Victoria – veľa druhovo skupiny Haplochrominae. Jazero Malawi. Domorodci jazero nazývajú Njasa. S týmto pomenovaní sa môžeme stretnúť aj v staršej literatúre. Jazero Malawi sa nachádza vo východoafrickej priekopovej prepadline, na miestach, kde sa tvorí budúci oceánsky chrbát. Podobne ako jazero Tanganika vzniklo už v dávnych dobách. Má pretiahly, úzky tvar, no celková plocha ho radí ku jedným z najväčších jazier na svete. Žijú v ňom prevažne cichlidy, v prevažnej miere endemické druhy (vyskytujúce sa len tu). Zooplanktón tvorí: Mesocyclops leuckarti, Diaphanosoma excisum, Bosmina longirostris, Diaptomus sp., atď. Jazero Tanganika. Jazero patrí k najväčším na svete, ide o druhé najhlbšie jazero po Bajkalskom jazere. Nachádza sa vo východoafrickej priekopovej prepadline – v rifte. Priemerná teplota počas roka dosahuje 23°C. Žijú tu prevažne cichlidy, z veľkej miere endemické, no okrem toho aj množstvo archaických foriem rýb. Zooplanktón tvorí: Cyclops, Diaptomus simplex, Limnochida tanganika atď. Jazero Victoria. Obrovské jazero, s veľkým množstvom cichlíd, ich počet však nie je taký dominantný ako v prípade Malawi a Tanganika. Žije tu najmä skupina Haplochrominae. Zooplanktón tvorí: Daphnia spp., Cyclops sp., Chydorus sp., Diaptomus sp., Leptodora sp., Caridina nilotica, Keratella sp., Philodina spp., Limnocnida victoriae, Asplanchna brightwelli atď.
  • Juhovýchodná Ázia. Rieky Mekong, Ganga – oblasti veľkého množstva rastlín ako napr. Vesicularia, Cryptocoryne, Microsorium, rýb: dánia, razbory, mrenky, labyrintky.
  • Európa. Starý kontinent neposkytuje akvaristom toľko radosti. Snáď len v oblasti studenovodnej akvaristiky. Na druhej strane aj na Slovensku na viacerých miestach existujú teplé prúdy, zväčša geotermálneho pôvodu, ktoré poskytujú v užšom priestore z hľadiska teploty prežitie subtropických a tropických druhov. V spodných kanáloch rieky Dunaj sa nachádzajú gupky – Poecilia reticulata. Dokonca tu došlo k tomu, že sa genetická informácia sa presadila natoľko, že sa tu vyskytujú aj pôvodné prírodné formy s pôvodným tvarom tela a kresbou. Totiž gupky sa sem dostali z rúk chovateľov a chovatelia prírodné formy gupiek takmer nechovajú. Tieto pôvodne sfarbené rybky sú prakticky nechovateľné, dlho v akváriu nevydržia, zrejme sú príliš divoké. Teplé prúdy sa nachádzajú na viacerých miestach. Známy je prípad, že na Zelenej vode pri Novom Meste nad Váhom sa vyskytli pirane. Bolo to v lete, ale ktovie či si tu, alebo na inom mieste nedokážu ony, alebo iný druh nájsť cestu k životu aj cez zimu. Chcel by som varovať chovateľov pred takouto introdukciou nepôvodného druhu, pretože ekosystém sa obyčajne nedokáže prispôsobiť bez ujmy, a je to neetické voči prírode aj voči rybám. Niekedy je teplá voda vonku udržiavaná človekom, napr. v jazierkach v kúpeľných mestách. Tak je tomu aj v Piešťanoch. Jazierka sú napájané z termálneho liečivého prameňa, ktorý však obsahuje veľké množstvo solí. Preto v jazierkach dokážu žiť len niektoré druhy rýb: blackmolly, gupky, mečovky, karasy apod. Jazierka sú okrášlené leknami, viktóriou regiou, na brehoch bambusom apod. Venuje sa im tento článok.
  • More. Nemožno však zabudnúť aj na morské prostredie: Pacifik, Atlantik, Indický oceán, Baltik, Jadran, Kaspické more atď.

Cichlidy – Cichlidae Predstavujú asi 1600 druhov – sú najväčšou čeľaďou rýb, a jednou z najväčších z organizmov vôbec. Cichlidy žijú na troch kontinentoch: v Afrike – Pelvicachromis, Steatocranus, Haplochromis, Pseudotropheus, Tropheus v Južnej Amerike – Cichlasoma, Astronotus, Apistogramma v Ázii – Etroplus. Malawské cichlidy

  • Aulonocara: Aulonocara aquilonium, auditor, baenschi, brevinidus, brevirostris, cjitendi, cobué, ethelwynnae, eureka, gertrudae, guentheri, hansbaenschi, hueseri, chitande, chitendi, iwanda, jacobfreibergi, jalo, kande, kandeense, korneliae, korneliae, lupingu, macrochir, maisoni, maleri, mamelea, marmalade cat, maylandi, nyassae, ob, rostratum, saulosi, steveni, stuartgranti, trematocephalum, trematocranus, usisya, walteri
  • Buccochromis: Buccochromis atritaeniatus, heterotaenia, lepturus, nototaenia, oculatus, rhoadesii, spectabilis, trewavasae
  • Pseudotropheus: Pseudotropheus ater, aurora, barlowi, crabro, cyaneus, demasoni, elegans, elongatus, fainzilberi, flavus, fuscoides, fuscus, hajomaylandi, lanisticola, livingstonii, lombardoi, longior, lucerna, macrophthalmus, microstoma, minutus, modestus, novemfasciatus, purpuratus, saulosi, socolofi, tropheops, tursiops, williamsi, zebra
  • Maylandia: Maylandia aurora, barlowi, benetos, callainos, crabro, cyneusmarginatus, elegans, emmiltos, estherae, fainzilberi, greshakei, hajomaylandi, heteropicta, chrysomallos, lanisticola, livingstoni, lombardoi, mbenji, melabranchion, phaeos, pursa, pyrsonotus, thapsinogen, xanstomachus, zebra
  • Melanochromis: Melanochromis auratus, baliodigma, benetos, brevis, chipokae, cyaneorhabdos, dialeptos, elastodema, heterochromis, interruptus, joanjohnsonae, johannii, labrosus, lepidiadaptes, loriae, maingano, melanopterus, mellitus, parallelus, perileucos, perspicax, robustus, simulans, vermivorus, xanthodigma
  • Utaka cichlidy: africké cichlidy žijúce vo voľnej vode: Alticorpus, Aristochromis, Aulonocara, Buccochromis, Caprichromis, Champsochromis, Cheilochromis, Chilotilapia, Chromis, Placidochromis, Copadichromis, Corematodus, Ctenopharynx, Cyrtocara, Dimidiochromis, Diplotaxodon, Docimodus, Eclectochromis, Exochochromis, Fossorochromis, Haplochromis, Hemitaeniochromis, Hemitilapia, Lethrinops, Lichnochromis, Mylochromis, Naevochromis, Nimbochromis, Nyassachromis, Otopharynx, Pallidochromis, Placidochromis, Platyhnathochromis, Protomelas, Pseudohaplochromis, Pseudocrenilabrus, Rhamphochromis, Sciaenochromis, Stigmatochromis, Taeniolethrinops, Tramitichormis, Tyrannochromis.

Tanganické cichlidy

  • Altolamprologus: Altolamprologus calvus, compressiceps, fasciatus, sumbu

Juhoamerické cichlidy

  • Akary rodu Aequidens: Aequidens awani, biseriatus, chimantanus, coeruleopunctatus, diadema, dorsiger, duopunctatus, epae, geayi, gerciliae, hoehnei, latifrons, maronii, mauesanus, metae, michaeli, pallidus, paloemeuensis, patricki, plagiozonatus, portalegrensis, potaroensis, pulcher, pulchrus, rivulatus, rondoni, sapayensis, tetramerus
  • Apistogramma: Apistogramma agassizii, black, amoenum, arua, bitaeniata, borellii, brevis, cacatuoides, caetei, commbrae, cruzi, diplotaenia, elizabethae, eunotus, geisleri, gephyra, gibbiceps, gossei, hippolytae, hoignei, hongsloi, inconspicua, iniridae, juruensis, linkei, luelingi, maciliensis, macmasteri, meinkeni, moae, nijsseni, norberti, ortmanni, pandurini, parva, paucisquamis, payaminonis, personata, pertense, piauiensis, pleurotaenia, pulchra, regani, resticulosa, roraimae, rupununi, staecki, steindachneri, taeniatum, trifasciata, uaupesi, urteagai, viejita, viejita red, viejita snickers
  • Archocentrus: Archocentrus centrarchus, cutteri, nanoluteus, nigrofasciatus, sajica, spilurus

Živorodky žijú v južnej časti Severnej Ameriky, v Strednej a Južnej Amerike a malá časť v Juhovýchodnej Ázii. Čo sa týka vymedzenia skupiny „živorodky“ tak narazíme na problém umelo vytvorenej skupiny, ktorá nemá jasné taxonomické odôvodnenie. Je to skôr funkčná skupina, alebo fyziologická. Predstavujú štyri čeľade: Goodeidae, Anablepidae, Poeciliidae (patriace do radu Cyprinodontiformes), Hemiramphidae (patriace medzi Beloniformes). Medzi tzv. živorodkami nájdeme pomerne dosť druhov, ktoré sa živorodosťou nevyznačujú. Viac v samostatnom článku. Tetry sú vďačné ryby najmä svojím spoločenským správaním. Horšie je to už z ich rozmnožovaním – pochádzajú zväčša z Južnej Ameriky, z povodia Amazonu, kde sú podmienky pomerne homogénne a špecifické. Mnoho tetier žije v kyslej vode, z nízkou hladinou vápnika a horčíka, ale častokrát z vyšším obsahom ostatných iónov. Pre účely akvaristu sa teda najmä pre rozmnožovanie hodí voda v rozsahu pH 6 – 6,8, nie je výnimkou aj 4.5 – 5, celková tvrdosť maximálne do 10 °dGH, uhličitanová tvrdosť 0 – 5 °dKH, vodivosť 200 – 450 µS. Ikry tetier sú zväčša náchylné na svetlo. Vytieraciu nádrž a predovšetkým ikry po trení je vhodné zatemniť. Dvom druhom Paracheirodon innesi a Paracheirodon axelrodi sa venujem podrobnejšie. Tetry sa vyslovene hodia do spoločenského akvária, kde sa ak ich je dostatok veľmi pekne prejaví ich hejnovité správanie. Myslím, že nemusí to byť ani nadšenec pre ryby, ale každému sa zapáči keď pozoruje ako sa naraz pohne 50 neóniek červených, alebo hoci tetier citrónových. Rod Astyanax: Astyanax abramis, abramoides, acanthogaster, aeneus, albeolus, alburnus, altiparanae, angustifrons, anterior, anteroides, armandoi, asymmetricus, atratoensis, bimaculatus, bourgeti, brevirhinus, cordovae, daguae, eigenmanniorum, essequibensis, fasciatus, festae, filiferus, giton, goyacensis, gracilior, guaporensis, guianensis, gymnogenys, integer, jordani, keithi, kennedyi, kullanderi, leopoldi, lineatus, longior, magdalenae, marionae, maroniensis, maximus, megaspilura, metae, meunieri, mexicanus, microlepis, mucronatus, multidens, mutator, myersi, nasutus, nicaraguensis, ocellatus, orthodus, paraguayensis, paranahybae, pinnatus, poetzschkei, polylepis, potaroensis, regani, ribeirae, ruberrimus, saltor, scabripinnis, schubarti, scintillans, scologaster, stilbe, superbus, symmetricus, taeniatus, trierythropterus, validus, venezuelae, zonatus. 

Kaprozúbky – halančíky sú druhy Ameriky, Afriky, ktoré žijú v periodických vodách, najmä v Južnej Amerike často doslova v kalužiach, ktoré sú v období dažďov zaliate vodou a v období sucha vysychajú. Tieto ryby sa teda často dožívajú iba jediný rok. Africké druhy sú aj 2 až 4 ročné. Typické kaprozúbky nakladú ikry, ktoré jednoducho neskôr vyschnú. Impulz na vývoj zárodku donesie so sebou až opätovný dážď na začiatku obdobia dažďov. Simulácia tohto procesu je aj základom úspechu pri ich rozmnožovaní v zajatí, v našich nádržiach. Kaprozúbky, v Čechách označované ako halančíky sú blízke príbuzné živorodkám. Niektoré známe rody: Aphyosemion, Cynolebias, Epiplatys. Aphyosemion: Aphyosemion ahli, amieti, arnoldi, aureum, australe, bamilekorum, banforense, batesii, bertholdi, bitaeniatum, bivittatum, brueningi, bualanum, buytaerti, calliurum, cameronense, caudofasciatum, cauveti, celiae, chauchei, christyi, cinnamomeum, citrineipinnis, coeleste, cognatum, congicum, dargei, decorsei, deltaense, edeanum, elberti, elegans, escherichi, exigoideum, exiguum, fallax, ferranti, filamentosum, franzwerneri, gabunense, gardneri, geryi, guignardi, guineense, gulare, hanneloreae, heinemanni, herzogi, hofmanni, jeanpoli, joergenscheeli, labarrei, lamberti, lefiniense, liberiense, loennbergii, louessense, lugens, lujae, maculatum, maeseni, margaretae, marmoratum, meinkeni, mimbon, mirabile, monroviae, ndianum, occidentale, ocellatum, oeseri, ogoense, pascheni, passaroi, petersi, poliaki, polli, powelli, primigenium, puerzli, punctatum, raddai, rectogoense, riggenbachi, robertsoni, roloffi, rubrolabiale, scheeli, schioetzi, schluppi, schmitti, sjoestedti, splendopleure, spoorenbergi, striatum, thysi, toddi, trilineatus, viride, volcanum, wachtersi, walkeri, wildekampi, zygaima

Kaprovité sú zväčša veľmi zvedavé ryby žijú najmä v juhovýchodnej Ázii, v Indii, v Číne. Rody Barbus, Capotea, Puntius. Niektoré ako napr. Puntius sa dokážu prispôsobiť aj pomerne chladnej vode. Mreny Barbus: Barbus ablabes, aboinensis, acuticeps, aeneus, afrohamiltoni, afrovernayi, albanicus, alberti, alluaudi, aloyi, altianalis altidorsalis, alvarezi, amanpoae, amatolicus, amboseli, amphigramma, andrewi, anema, annectens, anniae, anoplus, ansorgii, apleurogramma, apoensis, arabicus, arambourgi, arcislongae, argenteus, aspilus, aspius, atakorensis, atkinsoni, atromaculatus, bagbwensis, barbus, barnardi, barotseensis, batesii, baudoni, bawkuensis, bellcrossi, bifrenatus, bigornei, binotatus, boboi, bocagei, bourdariei, brachycephalus, brachygramma, brazzai, breviceps, brevidorsalis, brevilateralis, brevipinnis, brevispinis, brichardi, bynni, cadenati, calidus, callensis, callipterus, camptacanthus, candens, caninus, canis, capensis, capito, cardozoi, carens, castrasibutum, catenarius, caudosignatus, caudovittatus, cercops, chicapaensis, chiumbeensis, chlorotaenia, choloensis, ciscaucasicus, citrinus, claudinae, clauseni, codringtoni, collarti, comizo, compinei, condei, congicus, cyclolepis, dartevellei, deguidei, deserti, dialonensis, ditinensis, dorsolineatus, eburneensis, elephantis, ensis, erubescens, erythrozonus, esocinus, ethiopicus, euboicus, eurystomus, eutaenia, evansi, everetti, exulatus, fasciolatus, fasolt, foutensis, fritschii, gananensis, gestetneri, girardi, goktschaicus, graecus, graellsii, greenwoodi, gruveli, guildi, guineensis, guirali, guiraonis, gulielmi, gurneyi, haasi, haasianus, habereri, holotaenia, hospes, huloti, hulstaerti, humeralis, humilis, humphri, hypsolepis, inaequalis, innocens, intermedius, iturii, jacksoni, jae, janssensi, johnstonii, jubbi, kamolondoensis, kerstenii, kessleri, kimberleyensis, kissiensis, kuiluensis, lacerta, lagoensis, lamani, lateristriga, laticeps, lauzannei, leonensis, liberiensis, lineatus, lineomaculatus, litamba, longiceps, longifilis, loveridgii, luapulae, lucius, lufukiensis, luikae, lujae, lukindae, lukusiensis, luluae, macedonicus, machadoi, macinensis, macroceps, macrolepis, macrops, macrotaenia, magdalenae, malacanthus, manicensis, marequensis, mariae, marmoratus, martorelli, matthesi, mattozi, mawambi, mawambiensis, mbami, mediosquamatus, meridionalis, microbarbis, microcephalus, micronema, microterolepis, mimus, miolepis, mirabilis, mocoensis, mohasicus, motebensis, multilineatus, mungoensis, mursa, musumbi, myersi, nanningsi, nasus, natalensis, neefi, neglectus, neumayeri, nigeriensis, nigrifilis, nigroluteus, niokoloensis, nounensis, nyanzae, oligogrammus, oligolepis, olivaceus, owenae, oxyrhynchus, pagenstecheri, pallidus, paludinosus, papilio, parablabes, parajae, parawaldroni, paucisquamatus, pellegrini, peloponnesius, pentazona, perince, petchkovskyi, petitjeani, pierrei, pinnauratus, platyrhinus, plebejus, pleurogramma, pleuropholis, pobeguini, poechii, polylepis, prespensis, prionacanthus, progenys, pseudognathodon, pseudotoppini, puellus, pumilus, punctitaeniatus, pygmaeus, quadripunctatus, radiatus, raimbaulti, reinii, rhinophorus, rocadasi, rohani, rosae, roussellei, rouxi, roylii, ruasae, sachsi, sacratus, salessei, salmo, schoutedeni, schwanenfeldi, sclateri, serra, sexradiatus, somereni, somphongsi, speleops, stanleyi, stappersii, stauchi, steindachneri, stigmasemion, stigmatopygus, subinensis, sublimus, sublineatus, sylvaticus, syntrechalepis, taeniopleura, taeniurus, taitensis, tangandensis, tauricus, tegulifer, tetraspilus, tetrastigma, tetrazona, thamalakanensis, thysi, tiekoroi, titteya, tomiensis, tongaensis, toppini, trachypterus, traorei, treurensis, trevelyani, trimaculatus, trinotatus, trispiloides, trispilomimus, trispilopleura, trispilos, tropidolepis, tyberinus, unitaeniatus, urostigma, urotaenia, usambarae, vanderysti, viktorianus, viviparus, walkeri, wellmani, wurtzi, yeiensis, yongei, zalbiensis, zanzibaricus. Botia: Botia almorhae, beauforti, berdmorei, birdi, caudipunctata, dario, dayi, eos, guiliniensis, helodes, histrionica, hymenophysa, lecontei, lohachata, longidorsalis, longiventralis, macracanthus, modesta, morleti, nigrolineata, pulchra, reevesae, reversa, rostrata, sidthimunki, striata, superciliaris

Labyrintky možno označiť ako pokojné ryby. Druhy, ktoré na dýchanie používajú zvláštny aparát – labyrint. Žijú najmä v juhovýchodnej Ázii, kde je vo vode obrovské množstvo materiálu – organického materiálu, rastlín prisadnutých aj plávajúcich a v tropickej Afrike. Možno aj preto vzniklo také prispôsobenie, pretože kyslíka je v týchto vodách pomenej. Patria sem aj populárne bojovnice (Betta), ktorých sa vyznačujú zaujímavý džentlmenský správaním pri boji medzi sokmi. Medzi nimi sú niektoré druhy papuľovce podobne ako je časté u cichlíd. Koliza je druh, ktorý rovnako stavia pri rozmnožovaní penové hniezda, ale ktorého poter patrí medzi najmenší na svete – pre jeho odchove je doporučená maximálna výška hladiny 10 cm. Niektoré známe rody: Trichogaster – gurama, Colisa, Betta – bojovnica. Belontia: Belontia hasselti, signata, Bojovnice Betta: Betta akarensis, albimarginata, anabatoides, balunga, bellica, breviobesus, brownorum, burdigala, channoides, chini, chloropharynx, coccina, dimidiata, edithae, enisae, foerschi, fusca, hipposideros, imbellis, livida, macrostoma, miniopinna, ocellata, patoti, persephone, pi, picta, pinguis, prima, pugnax, pulchra, renata, rubra, rutilans, schalleri, simorum, simplex, smaragdina, spilotogena, splendens, strohi, taeniata, tomi, tussyae, unimaculata, waseri Pancierniky – Callichtyidae sa rozdeľujú sa na dve podčeľade: Callichthyinae s rodmi: Callichthys, Hoplosternum, Megalechis, Lepthoplosternum, Dianema, ktorá obsahuje len hŕstku druhov a na obrovskú skupinu Corydoradinae s rodmi: Corydoras, Brochis, Aspidoras. Do prvej skupiny patria pomerne veľké druhy, ktoré tvoria podobne ako labyrintky penové hniezdo. Podčeľaď Corydoradinae ikry obyčajne lepí na substrát. Pancierniky sa často množia v praxi hromadne. Vyprovokuje ich výdatná strava (nitenky, prípadne patentky), často studená voda, čerstvá voda, znižovanie hladiny vody.

Z iných druhov

  • Jesetery: Acipenser: Acipenser baerii, baicalensis, brevirostrum, dabryanus, fulvescens, gueldenstaedtii, medirostris, mikadoi, multiscutatus, naccarii, nudiventris, oxyrinchus desotoi, oxyrinchus oxyrinchus, persicus, ruthenus, schrenckii, sinensis, stellatus, sturio, transmontanus
  • Klauni: Amphiprion: Amphiprion akallopisos, akindynos, allardi, bicinctus, chagosensis, chrysogaster, chrysopterus, clarkii, ephippium, frenatus, fuscocaudatus, latezonatus, latifasciatus, leucokranos, mccullochi, melanopus, nigripes, ocellaris, omanensis, percula, perideraion, polymnus, rubrocinctus, sandaracinos, sebae, thiellei, tricinctus
  • Prísavníky. Ancistrus: Ancistrus alga, baudensis, bodenhameri, bolivianus, brevifilis, brevipinnis, brown LDA 160, bufonius, calamita, caucanus, centrolepis, chagresi, cirrhosus, claro LDA 08, clementinae, cryptophthalmus, damasceni, dolichopterus, dubius, erinaceus, eustictus, formoso, fulvus, galani, gymnorhynchus, heterorhynchus, hoplogenys, jelskii, latifrons, leucostictus, lineolatus, lithurgicus, macrophthalmus, maculatus, malacops, maracasse, martini, mattogrossensis, megalostomus, melas, montanus, multispinis, nudiceps, occidentalis, occloi, pirareta, piriformis, punctatus, ranunculus, rothschildi, spinosus, stigmaticus, tamboensis, taunayi, tectirostris, temmincki, triradiatus, variolus

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia

Parametre vody

Hits: 38834

Voda – H2O je spolu zo slnkom asi najdôležitejšia podmienka života. Je to zlúčenina vodíka a kyslíka. Ak v chémii povieme roztoky bez ďalšieho prívlastku, je jasné že ide o roztok vo vode. Voda sa nachádza v živých sústavách, v tkanivách živočíchov, pletivách rastlín, v prokaryotických organizmoch, v baktériách, v organelách buniek. Vo vode vznikol aj život, voda dáva priestor vzniku. Medzi vodíkom a kyslíkom je špecifická väzba, takzvaná vodíková väzba, pretože inak by bola voda za normálnych fyzikálnych podmienok pri izbovej teplote plyn. Navyše voda má tú vlastnosť, že je „najťažšia“ pre teplote 4°C. Vďaka tomu, rieky, jazerá, potoky v zime nazamŕzajú od dna, čo by malo fatálne dôsledky. Vodíková väzba spôsobuje aj ďalšiu anomáliu – pevné skupenstvo vody je redšie ako v stave kvapaliny. To zapríčiňuje trhanie fliaš, narúšanie väzieb v bunkách organizmov pri teplotách pod bodom mrazu. Voda v prírode však nie je nikdy čistá. Vždy obsahuje čosi v sebe. V nej sa rozpúšťa mnoho látok ako som už naznačil vyššie. More zamŕza pri nižšej teplote ako sladká voda, pretože obsahuje relatívne vyššie percento prímesí, najmä solí. Priemerne 3.5%. Bod mrazu morskej vode je okolo -1.7 °C. Chemicky čistá voda je voda sterilná. Skupenstvá vody takisto vie snáď každý pomenovať – ľad, voda, vodná para.

Voda sa vyznačuje pufračnou schopnosťou v závislosti od rozpustených látok v nej. To znamená, že dokáže pomerne účinne tlmiť rôzne vplyvy. Pre akvaristu je táto vlastnosť takmer vždy výhodou. Voda má vyššiu pufračnú schopnosť ak je bohatá na minerály. Látky v prírode sa skoro vždy vyskytujú vo forme iónov – sú teda disociované. Vo vode obzvlášť. V akej podobe, závisí od veľkého množstva faktorov. Voda je jednoducho poklad. My ako akvaristi používame obyčajne vodu pitnú z vodovodnej siete. Táto voda je pre akvaristiku vhodná, ale zďaleka nie ideálna. Úpravy, ktoré vodu zasiahli počas jej transportu k nám sú naklonené nezávadnosti pre nás ľudí, ako zdroj základnej tekutiny na požívanie, ale nie pre život v akváriu. Dnes sa už v oveľa menšej miere v čističkách používa na dezinfekciu chlór, ale každopádne čerstvá voda obsahuje mnoho plynov, ktoré nie sú žiaduce pre naše ryby. Máme dve možnosti ako sa toho zbaviť – buď prípravkami na to určenými z obchodu, alebo odstátím. Chlór vyprchá behom 2 hodín – záleží od toho aká veľká je plocha hladiny a či je umožnený jej voľný priechod. Ostatné plyny vyprchajú do 2 až 4 dní. Niektoré druhy sú chúlostivejšie viac, iné menej, alebo prakticky vôbec. 

Správanie rýb nám často napovie. Čiastočne pomôže napúšťanie vody pomalým tokom v dlhej hadici. To má napokon aj súvis so zvýšením teploty napúšťanej vody. Vhodnejšia je voda studená ako teplá. Ak nemáme vodu ohrievanú bojlerom. Voda vo vodovodnej sieti sa jednoznačne používa najčastejšie. Keďže sa táto voda používa ako voda pitná, mohli by sme predpokladať, že jej parametre by mali zodpovedať požiadavkám akvaristiky. Veď predsa pitná voda dodržiava normu, hygienické požiadavky. Nie je tomu celkom tak, to čo vyhovuje nám, nie vždy je ideálne pre ryby. Vodovodná voda obsahuje najčastejšie tieto nežiaduce zložky:

  • chlór (obyčajne 0.1 – 0.2 mg/l) – zabíja (dezinfikuje) mikroorganizmy ktoré tvoria dôležitú časť spoločenstva v akváriu,
  • dusičnany – norma dovoľuje veľmi vysoký obsah z hľadiska chovu niektorých druhov rýb ako sú napr. Tropheus, Apistogramma, plôdik Corydoras sterbai,
  • fosforečnany – spôsobujú napr. rozmach siníc,
  • ťažké kovy – najmä z potrubia, v morskej akvaristike je tento problém veľmi vypuklý,
  • fluoridy,
  • ochranné prostriedky voči hmyzuškodcom atď. Tieto zložky je možné eliminovať napr. selektívnymi iontomeničmi, pomocou reverznej osmózy.

Voda z vodovodu ma zvyčajne pH vyššie ako 7.5. Je to kvôli tomu, aby nerozpúšťala a nenaleptávala potrubie. Má rôznu tvrdosť. Jej presné hodnoty vám oznámi príslušná vodáreň (vplyvom potrubia, jej prenosu na ceste do vašej domácnosti vy sa nemala príliš meniť), alebo si ju môžete zmerať. V akvaristických obchodoch je pre tento účel dostať kúpiť rôzne produkty. Ryby jednotlivých oblastí sú prispôsobené na určitú tvrdosť. Dokážu existovať aj v inej vode, ale mali by sme sa im snažiť prispôsobiť. Napr. oblasť Amazonu vykazuje veľmi nízku tvrdosť, oblasť Mexika naopak pomerne vysokú tvrdosť. IndiaSumatra poskytuje obyčajne vodu mäkkú až stredne tvrdú, naopak africká Tanganika vodu tvrdšiu. Je to analógiu ku moriam. Aj v nich existuje diverzita v obsahu solí. Baltské more obsahuje iné množstvo ako Atlantik, a úplne inú ako Mŕtve moreVoda horských oblastí je obyčajne mäkká – žulový podklad jadrových pohorí, nížinných oblastí naopak tvrdšia – vyšší obsah vápencu blízkych hornín a pôd – sadrovca, travertínu. Úzko to súvisí z geologickým podložím a pedologickými pomermi. Tvrdosť u nás na Slovensku sa pohybuje od zvyčajne od 5°N po 35°N.

Niekto však má vlastnú studňu. Táto voda môže byť veľmi dobrá, avšak nechajte si radšej urobiť rozbor.. V prípade, že nie je pitná, zrejme nebude vhodná ani pre akvaristiku. Ideálna je voda z artézskej studne – takých je naozaj málo, poskytujú mäkkú vodu vysokej kvality. Nemusím zdôrazňovať, že studničná voda je voda bez úprav, takže nie je nutné vodu nechať odstáť, snáď len v prípade vyššieho obsahu CO2. Ak sa nebojíte experimentovať, skôr by som použil vodu pochádzajúcu z prameňov, resp. z horných oblastí horských oblastí, ale každopádne blízko pri prameni, a tam kde ešte nežijú ryby. Táto voda je v zásade veľmi vhodná, najmä v oblastiach, kde sú rašeliniská. 

Dažďová voda je teoreticky najvhodnejší zdroj vody. Ale v dnešnej dobe v strednej Európe by som veľmi neodporúčal používať dažďovú vodu. Znečisťovanie je takých rozmerov, že to čo na nás padá častokrát z neba chutí skôr ako citrón ako voda. V atmosfére sa voda akumuluje, obsahuje mnoho nežiaducich, až toxických prímesí. Nezabúdajte, že príroda hranice nepozná. V nijakom prípade, ak nechováte jazierkové druhy, alebo studenovodné, neodporúčam používať vodu z rybníkov, potokov, riek.

Jeden zo základných parametrov vody zaujímavých a dôležitých pre akvaristov je jej tvrdosť. Determinuje možnosti, ktoré nám poskytuje pri úspešnom chove, a odchove rýb a pestovaní rastlín. Tvrdosť určuje obsah vápenatých a horečnatých solí (Ca + Mg). Definícia stálej tvrdosti je určená predovšetkým síranmi – SO42-, chloridmi – Cl dusičnanmi – NO32-Uhličitanovú tvrdosť (označovanej niekedy aj prechodnej) obsahom uhličitanov – CO32- a hydrogénuhličitanov – HCO3. Tieto však môžu byť naviazané aj na iné katióny ako vápnik resp. horčík – najčastejšie na sodík – Na. Celková tvrdosť je súčtom uhličitanovej a stálej tvrdosti. V praxi, aj merania merajú zvyčajne celkovú tvrdosť a uhličitanovú tvrdosť. Vďaka tomu, že hydrogénuhličitany sa môžu nachádzať aj v inej väzbe ako s Ca, Mg, ako to uvádzam v predchádzajúcom odstavci, súčet uhličitanovej a stálej tvrdosti nemusí dávať rovnakú hodnotu ako je celková tvrdosť. Aj z tohto dôvodu sa často uvádza iba tvrdosť uhličitanová, alebo ako parameter vody sa uvádza jej vodivosť. Jednotkou tvrdosti je mg.l-1 – čo sa však takmer vždy prerátava priamoúmerne na dKH a dGH, alebo na stupne nemecké – °N. Akvaristi merajú tvrdosť zväčša pomocou komerčne predávaných produktov, ktoré sú založené na titrácii. Dochádza pritom ku zmene farby roztoku pomocou organického farbiva, napr. metyloranže, metylčervene. Meria sa pomocou kvapiek – ktoré predstavujú napr. 1 °N. Osobitne uhličitanová a celková tvrdosť. Prepočty tvrdosti:

  • dKH – uhličitanová tvrdosť
  • dNKH – stála tvrdosť
  • dGH – celková tvrdosť; 1°dGH = 10 mg/l CaO alebo 14 mg MgO = 7.143 mg/l Ca = 17.8575 mg/l CaCO= 0.179 mol/l CaCO3, inak 1 mmol/l = 56.08 mg CaO/l

Ionizácia – vodivosť – mineralizácia Na diverzifikovanejšiu kvalitu jednotlivých prvkov by som chcel nadviazať v tejto časti. Tvrdosť totiž vyjadruje len to čo jej poskytuje definícia. Avšak realita nie je taká čiernobiela. Voda v prírode, a aj vo vašom akváriu obsahuje aj iné prvky, ktoré sú hodné pozornosti. Nejde len o Ca a Mg. Je tu aj P, Na, K, Fe, S, organické cheláty, humínové kyseliny, atď. Niektoré z nich sa dajú merať – špecifikovať vodivosťou. Je to komplexnejšie vyjadrenie reality ako v prípade merania tvrdosti. Názorným príkladom rozdielom medzi tvrdosťou a vodivosťou je voda rieky Amazon. Táto obsahuje len stopové množstvá Ca a Mg, pričom obsahuje pomerne veľa iónov. Čiže aj keď je to voda prakticky nulovej tvrdosti, nejde ani zďaleka o vodu demineralizovanú. Preto je chyba ak pre určitý druh pripravíme vodu nulovej tvrdosti, ktorá neobsahuje žiadne ióny – napr. destiláciou. Takáto voda je prakticky sterilná. Aj ionizáciu vieme upraviť. Naše ryby sú niekedy vystavené šoku, ktorý by sa dal popísať aj zmenou vodivosti. Ak napr. vymieňame väčšie množstvo vody – vtedy môže dôjsť za určitých okolností dôjsť ku výraznejšiemu poklesu alebo k nárastu koncentrácie látok vo forme iónov. Alebo ak napr. aplikujeme NaCl – môže dôjsť až ku leptaniu pokožky rýb – narušeniu slizovitého ochranného povlaku rýb. Niekedy je to žiaduce, napr. je na tom založený liečebný postup tzv. soľného kúpeľu

Vodivosť je udávaná v µS – mikrosiemensoch, je merateľná konduktomerom. Slovo vodivosť nám hovorí že ide o vyjadrenie obsahu iónov. Synonymom je v tejto súvislosti aj slovo mineralizácia, aj keď do dôsledkov vyjadrujú tieto tri termíny rôzne veci. Voda sama o sebe vykazuje disociáciu na ióny – H3Oa OH, opisuje to disociačná konštanta – jav sa nazýva protolýza vody – vďaka nemu je chemicky čistá voda elektrickým vodičom. Avšak voda v prírode obsahuje množstvo iónov, čím sa jej elektrické vlastnosti dosť zmenia. Na to sú mimochodom citlivé najmä organizmy žijúce vo vode, teda aj ryby. Rozdiel medzi obsahom minerálov a iónov sa dá vysvetliť elektrickými vlastnosťami súčastí. Minerály sú totiž aj vo forme neutrálnej rozpustené vo vode, síce menšie množstvo, ale predsa. Väčšina zložiek živých sústav vôbec a často aj v prírodných substrátoch disociovaná na iónypH – pondus hydrogenii pH je parameter, ktorý je definovaný ako záporný dekadický logaritmus koncentrácie vodíkovej H3O+. Pohybuje sa v intervale 0 – 14. Jeho vyjadrenie je logaritmické, na čo je treba brať zreteľ – voda s pH 6 a pH 8 je voda diametrálne rozdielna. Koncentrácia zásaditej skupiny OH je v logaritmickom vyjadrení doplnkom do čísla 14, čiže ak má voda pH 6, koncentrácia H3Oje 10-6 mol.dm-3 a OH ja 10-8 mol.m-3. Ak má voda pH 7 hovoríme, že je to voda neutrálna, pH pod 7 je voda kyslá, nad 7 je voda zásaditá (alkalická). pH 8 napr. znamená, že voda o teplote 25 °C má koncentráciu H3O10-8 mol.dm-3 a OH 10-6 mol.m-3.

Väčšina rýb potrebuje vodu kyslú, pH sa pohybuje v intervale od 6.2 do 6.8. No sú druhy, ktorým sa darí a normálne sa rozmnožujú pri pH 5, alebo naopak nad pH 8. Z pH úzko súvisí aj koncentrácia amoniaku, cyklus dusíka. Pri vysokom ph je amoniak vo vode vo forme oveľa nebezpečnejšej ako v kyslom prostredí. pH stúpa v noci vplyvom dýchania rastlín. pH kolíše najmä v mäkkých vodách, kde je pufračná schopnosť vody nižšia. Hodnota pH úzko súvisí aj s fotosyntézou dýchaním vodných rastlín. To má na svedomí kolísanie hladiny COvo vode – rastliny viažu COa tieto zmeny majú za následok kolísanie pH počas dňa, resp. kolísanie v závislosti od dostupného svetla, keďže máme na mysli podmienky v akváriu a nie v prírode. 

Oxid uhličitý vplýva na pH – pri reakcii s H2O vzniká slabá kyselina uhličitá – H2CO3, alebo naopak sa kyselina disociuje v zásaditom prostredí. Cyklus kyseliny uhličitej je veľmi známy v biológii a patrí ku základným procesom života. Je to ukážka pufračnej schopnosti. Toto kolísanie sa vyznačuje pomerne veľkou amplitúdou, zmena závisí od pufračnej schopnosti vody – prakticky čím je vode viac minerálov a látok schopných viazať CO2 – čím je vyššia vodivosť, tým menšie kolísanie. Hladina COje počas dňa (dostatku svetla) nižšia ako počas noci (nedostatku svetla) – pH je v cez deň vyššie (alkalická fáza) ako v noci (kyslejšia fáza). Podobné cykly sú aj počas ročných období – v lete dochádza pri intenzívnom raste ku nedostatku CO2 a tým ku zvýšeniu hladiny pH – tieto zmeny sú však pozorovateľné skôr v prírode.

pH sa meria buď elektronicky, alebo pomocou reakcie vo farebnej škále, čo je samozrejme oveľa lacnejší, avšak nepresnejší nástroj – titráciou. Obsah CO2 – oxidu uhličitého je závislý najmä od obsahu Ca a Mg – od tvrdosti vody a od pH vody, od kyseliny uhličitej a teda aj od pufračnej schopnosti vody. Súhrnne môžem povedať, že závisí od biochemických vlastností vody. Obsah CO2 je najmä pre rast rastlín. Za normálnych okolností totiž obsah oxidu uhličitého nie je tak vysoký, aby ohrozoval život rýb. Výnimkou môže byť použitie vody z minerálnych prameňov prípadne z neoverenej studne, z minerálky, alebo aplikácia CO2. Hladina CO2 stúpa s množstvom uhličitanov – s alkalitou vody a klesá s teplotou vody. V prírode – kde samozrejme nie je chemicky čistá voda – dochádza najmä v hlbokých jazerách a v stojatých vodách so slabým prúdením k javu, kedy od určitej hĺbky je vode voľný kyslík (O2) vo veľkom deficite – to je pre ryby a pre vyššie rastliny mŕtva zóna. Ak sa obmedzím na obsah kyslíka v čistej vode, tak jeho koncentrácia je závislá od tlaku a teploty. Keďže predpokladám, že tlak sa v akvaristickej praxi veľmi nemení, ostane pre nás zaujímavá len teplota.

V závislosti od teploty je koncentrácia kyslíka vo vode v nepriamej úmere. Čím je voda teplejšia, tým menej je v nej obsiahnutý aj voľný kyslík. Možno ste si to už aj niekedy všimli, že ryby vám počas horúcich letných dní najmä v menších nádržiach začali pri zvýšených teplotách stúpať vyššie k hladine a rýchlejšie dýchať. Nemožno to však zjednodušovať, pretože ak naozaj je v akváriu deficit kyslíka, príčinou nemusí a často ani nie je len zvýšená teplota – príčinu treba hľadať inde. Skôr vo zvýšenom metabolizme. Dochádza ku vyššej spotrebe kyslíka rozkladnými procesmi. Ale aj vďaka slabej, resp. neúčinnou filtrácii. Čistá voda o teplote 0°C obsahuje 14.16 mg kyslíka, pri teplote 30°C takmer iba polovičku – 7.53 mg.

Z hľadiska metabolizmu najmä rastlín je železo – Fe veľmi potrebné. Jeho obsah závisí od oxidačnej schopnosti, od redoxného potenciálu. Fe veľmi rýchlo dokáže oxidovať na rastlinám neprístupnú formu. Platí to, čo som spomínal v úvode. Železo je v akváriu, ale v akej forme závisí od toho, či a kde je viazané. Existujú aj pre potreby akvaristu testy obsahu Fe založené na podobnom princípe ako testy na pH.

Use Facebook to Comment on this Post