Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Príroda, Rakúsko, Ľudská príroda, Umenie, Stavby, Fotografie

Barokový Schlosshof

skala
Hits: 2602

Schlosshof slúžilo ako prázdninové sídlo Habsburgovcov. Nachádza sa neďaleko od Devínskej Novej Vsi. Odporúčam prechádzku cez Cyklomost Slobody, bude to príjemná polhodinka.

Schlosshof je osada mestečka Engelhartstetten (schlosshof.cestovanie.biz) v Dolnom Rakúsku, v blízkosti Moravy a -rakúskej hranice (schlosshof.at). V 12. a 13. storočí sa zámok Hof uvádza ako pevnosť Hof, patriaca ku zámku Eckarstau (Wikipedia). Komplex je najväčším v Strednej Európe – viac ako 50 hektárov (schlosshof.cestovanie.biz). Patrí medzi najvýznamnejšie barokové Rakúska. Rozloha areálu presahuje 50 hektárov a zahŕňa samotný zámok, rozsiahle terasové a hospodársky dvor (schlosshof.at). Pôvod sídla siaha do 12. a 13. storočia, keď sa uvádza ako pevnosť Hof (Burg Hof), patriaca k panstvu Eckartsau. Strategická poloha na hranici území mala obranný význam (aeiou.at). Nachádzajú sa tu záhrady, všade je plno zelene. Okrem toho mini , priestor pre statok, , hospodárske zvieratá. Zámok Hof je najväčšou barokovou stavbou v Rakúsku. Jeho novodobá sa datuje od roku 1726, kedy naplnili želanie Eugena Savojského. Architektom bol Johann Lucas von Hildebrandt. Mária Terézia dostala tento zámok v roku 1755 ako dar. Koncom 19. storočia cisár František Jozef objekt prenechal ríšskej armáde (schlosshof.cestovanie.biz). Schlosshof sa stal miestom významných spoločenských udalostí, slávností a diplomatických stretnutí (austria.info).

Počas 2. svetovej objekt slúžil nemeckej armáde a od roku 1945 sovietskej (schlosshof.cestovanie.biz). Až do roku 1955. Dlhodobé vojenské využívanie spôsobilo výrazné poškodenie budov aj záhrad (schlosshof.at). Rekonštrukcia sa začala v roku 2002. Od roku 2005 je zámok sprístupnený verejnosti (schlosshof.cestovanie.biz). Významná ja Neptúnová fontána, zahŕňajú reprezentačné sály, banketovú sála, fresková výzdoba, zlaté štukové ornamenty. Konajú sa tu celoročne rôzne , napr. veľkonočné a vianočné , letné open-air , remeselné (mojerakusko.sk).

Záhrady zdobia , plastiky a pravidelne upravené partery. Súčasťou areálu je aj rozsiahly hospodársky dvor – Meierhof, ktorý slúžil na zabezpečenie chodu panstva a dnes prezentuje tradičné a historických plemien hospodárskych zvierat (schlosshof.at). Nachádza sa tu viac ako 200 zvierat vo zverníku, napr. osly, kone, ťavy, kozy, , pávy, alpaky, lamy, sliepky, prasiatka (schlosshof.at).

V záhradách v letných mesiacoch rozkvitá približne 35 000 kvetín. Zámocká záhrada ponúka aj pokojné zákutia vhodné na prechádzku či piknik v tieni stromov. Vybudované sú tu terasy podľa francúzskeho vzoru. V priebehu niekoľkých rokov vznikla pod vedením záhradného inžiniera Antona Zinnera jedna z najvýznamnejších barokových záhrad v nemecky hovoriacom priestore. Významnú súčasť výzdoby tvorí súbor sôch od sochára Johanna Christopha Madera (schlosshof.at). Okrem toho sa sa tu nachádza aj bylinková záhrada, regionálna záhrada štrte Weinviertel s lokálnymi rastlinami, záhrad maškŕt, záhrada rozmanitosti, záhrada ruží (schlosshof.at).

Schloss Hof served as a holiday residence of the Habsburg dynasty. It is located not far from Devínska Nová Ves. I recommend a walk across the Freedom Cycle Bridge (Cyklomost Slobody) – it is a pleasant half-hour stroll.

Schloss Hof is a district of the municipality of Engelhartstetten in Lower Austria, near the (March) River and the Slovak-Austrian border. In the 12th and 13th centuries it was mentioned as “Burg Hof,” a fortress belonging to the Eckartsau estate. Covering more than 50 hectares, the complex is one of the largest Baroque palace estates in Central Europe and ranks among Austria’s most significant Baroque monuments. The grounds include the palace itself, extensive terraced gardens, and a former agricultural estate.

The origins of the site date back to the 12th and 13th centuries, when it functioned as a fortified stronghold. Its strategic border location gave it defensive importance. Today, the area is characterized by lush greenery and landscaped gardens. There is also a small zoo, stables, horses, and various farm animals.

Schloss Hof is considered the largest Baroque palace complex in Austria. Its modern history began in 1726, when Prince Eugene of Savoy fulfilled his vision of a grand summer residence. The architect was Johann Lucas von Hildebrandt. In 1755, Maria Theresa received the palace as a gift. At the end of the 19th century, Emperor Franz Joseph I handed the property over to the imperial army. Schloss Hof became the venue for important social events, celebrations, and diplomatic meetings.

During World War II the complex was used by the German army and, from 1945 until 1955, by the Soviet army. The prolonged military use caused significant damage to the buildings and gardens. Restoration began in 2002, and since 2005 the palace has been open to the public.

A major highlight is the Neptune Fountain. The interiors include representative halls, a banqueting hall, fresco decorations, and gilded stucco ornaments. Throughout the year, various events are held here, including Easter and Christmas markets, summer open-air concerts, and craft festivals.

The gardens are adorned with fountains, sculptures, and carefully maintained parterres. The estate also includes the extensive Meierhof (manor farm), which once ensured the functioning of the estate and today showcases traditional crafts and historical breeds of farm animals. More than 200 animals can be found here, including donkeys, horses, camels, goats, sheep, peacocks, alpacas, llamas, chickens, and pigs.

In the summer months, approximately 35,000 flowers bloom in the gardens. The palace gardens also offer peaceful corners ideal for a walk or a picnic in the shade of trees. The terraces were designed in the French style. Within just a few years, under the direction of garden engineer Anton Zinner, one of the most significant Baroque gardens in the German-speaking world was created. An important part of the decoration is a sculptural ensemble by Johann Christoph Mader. The grounds also include a herb garden, a regional Weinviertel garden with local plants, a “tasting” garden, a garden of diversity, and a rose garden.

Schloss Hof diente als Feriensitz der Habsburger. Es befindet sich unweit von Devínska Nová Ves. Ich empfehle einen Spaziergang über die Fahrradbrücke „Cyklomost Slobody“ (Brücke der Freiheit) – es ist ein angenehmer halbstündiger Weg.

Schloss Hof ist ein Ortsteil der Marktgemeinde Engelhartstetten in Niederösterreich, nahe der March (Morava) und der slowakisch-österreichischen Grenze. Im 12. und 13. Jahrhundert wird Hof als „Burg Hof“ erwähnt, die zur Herrschaft Eckartsau gehörte. Mit einer Fläche von über 50 Hektar ist der Komplex einer der größten barocken Schlossanlagen Mitteleuropas und zählt zu den bedeutendsten Barockdenkmälern Österreichs. Das Areal umfasst das Schloss selbst, weitläufige Terrassengärten sowie den Wirtschaftshof.

Der Ursprung der Anlage reicht bis ins 12. und 13. Jahrhundert zurück, als sie als Festung Hof (Burg Hof) erwähnt wurde. Ihre strategische Lage an der Grenze hatte eine defensive Bedeutung. Heute prägen weitläufige Gärten und viel Grün die Umgebung. Zum Areal gehören zudem ein kleiner Tierpark, Stallungen, Pferde und verschiedene Nutztiere.

Schloss Hof gilt als die größte barocke Schlossanlage Österreichs. Seine neuzeitliche Geschichte beginnt 1726, als Prinz Eugen von Savoyen seinen Wunsch nach einem repräsentativen Sommersitz verwirklichte. Architekt war Johann Lucas von Hildebrandt. 1755 erhielt Maria Theresia das Schloss als Geschenk. Ende des 19. Jahrhunderts überließ Kaiser Franz Joseph I. das Anwesen der k.u.k. Armee. Schloss Hof wurde zum Schauplatz bedeutender gesellschaftlicher Ereignisse, Feste und diplomatischer Treffen.

Während des Zweiten Weltkriegs diente die Anlage der deutschen Wehrmacht und ab 1945 bis 1955 der sowjetischen Armee. Die langjährige militärische Nutzung führte zu erheblichen Schäden an Gebäuden und Gärten. Die Restaurierung begann 2002, und seit 2005 ist das Schloss wieder öffentlich zugänglich.

Besonders hervorzuheben ist der Neptunbrunnen. Die Innenräume umfassen repräsentative Säle, einen Festsaal, Fresken und vergoldete Stuckornamente. Das ganze Jahr über finden hier Veranstaltungen statt – darunter Oster- und Weihnachtsmärkte, Sommerkonzerte unter freiem Himmel und Handwerksfeste.

Die Gärten sind mit Brunnen, Skulpturen und regelmäßig gepflegten Parterres geschmückt. Zum Ensemble gehört auch der weitläufige Meierhof, der einst der Versorgung des Guts diente und heute traditionelle Handwerke sowie historische Nutztierrassen präsentiert. Mehr als 200 Tiere sind hier zu sehen, darunter Esel, Pferde, Kamele, Ziegen, Schafe, Pfaue, Alpakas, Lamas, Hühner und Schweine.

In den Sommermonaten blühen in den Gärten rund 35.000 Blumen. Die Schlossgärten bieten auch ruhige Ecken für Spaziergänge oder ein Picknick im Schatten der Bäume. Die Terrassen sind nach französischem Vorbild gestaltet. Unter der Leitung des Garteningenieurs Anton Zinner entstand innerhalb weniger Jahre eine der bedeutendsten barocken Gartenanlagen im deutschsprachigen Raum. Einen wesentlichen Bestandteil der Ausstattung bildet eine Skulpturensammlung des Bildhauers Johann Christoph Mader. Zudem gibt es einen Kräutergarten, einen regionalen Weinviertler Garten mit heimischen Pflanzen, einen Naschgarten, einen Garten der Vielfalt sowie einen Rosengarten.

TOP

Zámok

v Schlosshofe

 

,

Krajina, Zahraničie, Mestá, Objekty, predmety a priestory, Umenie, Česko, Južná Morava, Stavby, Fotografie

Slavkov u Brna

skala
Hits: 358

Slavkov u Brna, známy aj pod nemeckým názvom Austerlitz, je mesto na Južnej Morave, približne 16 kilometrov východne od Brna (en.wikipedia.org) na pravom brehu Litavy (Informačná tabuľa). Pravdepodobný základ pomenovania Austerlitz je zrejme z latinského „Nova sedes“, čo znamená „Nové sídlo“. Vznikol pred koncom 12. storočia, kedy sa územie dostalo do nadvlády rádu Nemeckých rytierov. Chybným prepisom sa pôvodným tvar zmenil na Novosedeliz, Nausedlicz, Neusserlicz, Nausterlitz a v roku 1611 Austerlitz. Pomenovanie Slavkov sa objavuje v roku 1361 a je odvodené o krstného mena Bohuslav, ľudovo Slávek. Už v 10. a 11. storočí bolo údolie Litavy husto osídlené (slavkov.cz).

Mesto má bohatú históriu, ktorá siaha až do 12. storočia, a je známe predovšetkým vďaka bitke pri Slavkove, známej tiež ako bitka troch cisárov, ktorá sa odohrala 2. decembra 1805. Prvá písomná zmienka o Slavkove pochádza z roku 1237, keď bola obec trhovou dedinou s opevneným sídlom a kostolom. V 14. storočí tu vzniklo židovské geto, ktoré spolu s kresťanskou komunitou vytvorilo silnú ekonomickú aglomeráciu. V roku 1416 bol Slavkov povýšený na mesto kráľom Václavom IV. V priebehu storočí mesto často menilo majiteľov, až kým sa v roku 1509 nestalo majetkom šľachtického rodu Kounicov, ktorí ho vlastnili viac ako 400 rokov. Medzi najvýznamnejšie mesta patrí barokový zámok Slavkov, ktorý bol postavený na mieste pôvodnej na konci 16. storočia. Súčasnú barokovú podobu získal vďaka talianskemu architektovi Domenicovi Martinellimu v 80. rokoch 17. storočia. Zámok patrí k najstarším zachovaným šľachtickým sídlam na Morave a v jeho historickom salóne bolo po bitke pri Slavkove podpísané prímerie medzi Rakúskom a Francúzskom. Súčasťou zámku je aj francúzska záhrada, časť ktorej bola upravená na anglický park (en.wikipedia.org). Na 15 hektárovej ploche sa nachádzajú štyri veľké bazény s vodotryskami, 47 plastikami (Informačná tabuľa). 

Na námestí mesta sa nachádza neskororenesančná radnica z roku 1592 a panský dom. Z mestského opevnenia zo 14. a 15. storočia sa dodnes zachovali zvyšky hradieb vysoké približne 4 metre. Kostol Vzkriesenia Pána je neskorobaroková a neoklasicistická stavba postavená v rokoch 1786-1789 podľa návrhu Johanna Ferdinanda Hetzendorfa z Hohenbergu. Kaplnka svätého Jána Krstiteľa je cintorínskou kaplnkou, ktorá stojí na mieste špitálu z 13. storočia a súčasnú podobu získala v roku 1743. Pod kaplnkou sa nachádza hrobka rodu Kounicov (en.wikipedia.org). 

Dnes má Slavkov u Brna približne 7 200 obyvateľov (tripadvisor.com). Kostolík svätého Jána Krstiteľa je miestom večného odpočinku Kounicovcov a nachádza sa na okraji Slavkova v časti nazývanej „Špitálka“. Pod južnou časťou sa nachádza rodinná hrobka, kde sú uložené aj telesné pozostatky grófa Václava Antonína Kounica. Severne od mesta na vrchole kopca stojí kaplnka svätého Urbana. Jej svahy boli do 19. storočia pokryté vinicami. Nie je preto prekvapujúce, že krížová kaplnka bola zasvätená svätému Urbanovi, patrónovi vinárov a záhradníkov. Práve z tohto miesta vystrelili z dela signál, ktorý oznámil pochod spojeneckých vojsk od Olomouca smerom na . Vojaci však kaplnku využívali aj na menej ušľachtilé účely, čo sa odrazilo na jej poškodení, a nakoniec musela byť zbúraná. V rokoch 1858–1861 však na rovnakom mieste postavili novú kaplnku (morava-napoleonska.cz). V blízkosti mesta sa nachádza pamätník Mohyla míru, ktorý pripomína obete bitky pri Slavkove. Je to významné miesto pre tých, ktorí sa zaujímajú o napoleonskú históriu (mistopisy.cz).

Slavkova siaha hlboko do minulosti, čo potvrdzuje jeden z najstarších mestských erbov v Českej republike z roku 1416. Svetovú slávu však mesto získalo až po bitke troch cisárov. Pravdou je, že názov „Slavkov“ sa používa len v českom prostredí. Cudzinci poznajú skôr meno „Austerlitz“, hoci jeho nemecký pôvod je pochybný (slavkov.cz).

Slavkov u Brna sa do svetových dejín zapísal predovšetkým vďaka bitke pri Slavkove, ktorá sa odohrala 2. decembra 1805. V tejto bitke sa stretli armády troch cisárov: Napoleona I. (Francúzsko), Alexandra I. (Rusko) a Františka II. (Rakúsko). Napoleon v tejto bitke dosiahol jedno zo svojich najväčších víťazstiev, keď porazil spojené rusko-rakúske sily. Po bitke bolo v slavkovskom zámku podpísané prímerie medzi Rakúskom a Francúzskom (en.wikipedia.org). Po skončení bitky Napoleon prišiel na slavkovský zámok – sídlo rodu Kounicovcov (morava-napoleonska.cz).

Slavkov u Brna, also known by its German name Austerlitz, is a town in South Moravia, approximately 16 kilometers east of Brno (en.wikipedia.org), located on the right bank of the Litava River (Information board). The likely origin of the name Austerlitz can be traced to the Latin term „Nova sedes,“ meaning „New settlement.“ The town emerged before the end of the 12th century when the area came under the control of the Teutonic Knights. Due to a transcription error, the original name evolved into forms such as Novosedeliz, Nausedlicz, Neusserlicz, Nausterlitz, and eventually Austerlitz in 1611. The name Slavkov first appeared in 1361 and is derived from the Christian name Bohuslav, colloquially Slávek. The Litava Valley had already been densely populated as early as the 10th and 11th centuries (slavkov.cz).

The town has a rich history dating back to the 12th century and is best known for the Battle of Austerlitz, also called the Battle of the Three Emperors, which took place on December 2, 1805. The first written mention of Slavkov dates to 1237, when it was a market village with a fortified manor and a church. In the 14th century, a Jewish ghetto was established, which, together with the Christian community, formed a strong economic hub. In 1416, King Wenceslas IV granted Slavkov town privileges. Over the centuries, the town frequently changed owners until 1509, when it became the property of the noble Kaunitz family, who held it for over 400 years. Among the town’s most significant landmarks is the Baroque Slavkov Castle, built on the site of the original fortress at the end of the 16th century. It acquired its present Baroque form thanks to the Italian architect Domenico Martinelli in the 1680s. The castle is one of the oldest preserved noble residences in Moravia, and in its historic salon, an armistice between Austria and France was signed after the Battle of Austerlitz. The castle grounds include a French garden, part of which was later adapted into an English park (en.wikipedia.org). Covering 15 hectares, the grounds feature four large pools with fountains and 47 sculptures (Information board).

The town square hosts a late Renaissance town hall from 1592 and a manor house. Remnants of the town’s 14th and 15th-century fortifications, with walls approximately 4 meters high, are still visible. The Church of the Resurrection is a late Baroque and Neoclassical structure built between 1786 and 1789, based on designs by Johann Ferdinand Hetzendorf von Hohenberg. The Chapel of St. John the Baptist is a cemetery chapel standing on the site of a 13th-century hospital, which acquired its current form in 1743. Beneath the chapel lies the Kaunitz family crypt (en.wikipedia.org).

Today, Slavkov u Brna has approximately 7,200 inhabitants (tripadvisor.com). The Chapel of St. John the Baptist is the final resting place of the Kaunitz family and is situated on the outskirts of Slavkov in the area called „Špitálka.“ Beneath the southern part of the chapel is the family tomb, which also contains the remains of Count Wenzel Anton Kaunitz. North of the town, on a hilltop, stands the Chapel of St. Urban. Until the 19th century, the slopes around the chapel were covered with vineyards. It is no surprise that the chapel was dedicated to St. Urban, the patron saint of winemakers and gardeners. It was from this site that a cannon shot signaled the march of the allied forces from Olomouc towards Brno. However, the soldiers misused the chapel for less noble purposes, leading to its damage and eventual demolition. A new chapel was built on the same site between 1858 and 1861 (-napoleonska.cz). Near the town is the Cairn of Peace, a memorial commemorating the victims of the Battle of Austerlitz. It is a significant site for those interested in Napoleonic history (mistopisy.cz).

Slavkov’s history runs deep, as evidenced by its coat of arms, one of the oldest in the Czech Republic, dating from 1416. However, the town gained global fame following the Battle of the Three Emperors. Interestingly, the name „Slavkov“ is used only in Czech contexts. Foreigners are more familiar with the name „Austerlitz,“ although its German origin is somewhat uncertain (slavkov.cz).

Slavkov u Brna became part of world history primarily because of the Battle of Austerlitz, which occurred on December 2, 1805. In this battle, the armies of three emperors clashed: Napoleon I (France), Alexander I (Russia), and Francis II (Austria). Napoleon achieved one of his greatest victories by defeating the combined Russo-Austrian forces. Following the battle, an armistice between Austria and France was signed at Slavkov Castle (en.wikipedia.org). After the battle, Napoleon visited the Slavkov Castle, the residence of the Kaunitz family (morava-napoleonska.cz).

Slavkov u Brna, auch bekannt unter dem deutschen Namen Austerlitz, ist eine Stadt in Südmähren, etwa 16 Kilometer östlich von Brünn (en.wikipedia.org), am rechten Ufer des Flusses Litava gelegen (Informačná tabuľa). Der wahrscheinliche Ursprung des Namens Austerlitz stammt vermutlich aus dem lateinischen Ausdruck „Nova sedes“, was „Neuer Sitz“ bedeutet. Die Stadt entstand gegen Ende des 12. Jahrhunderts, als das Gebiet unter die Herrschaft des Deutschen Ordens kam. Durch fehlerhafte Übertragungen entwickelte sich der ursprüngliche Name zu Novosedeliz, Nausedlicz, Neusserlicz, Nausterlitz und schließlich im Jahr 1611 zu Austerlitz. Der Name Slavkov tauchte erstmals 1361 auf und ist vom Vornamen Bohuslav (volkstümlich Slávek) abgeleitet. Bereits im 10. und 11. Jahrhundert war das Tal der Litava dicht besiedelt (slavkov.cz).

Die Stadt hat eine reiche Geschichte, die bis ins 12. Jahrhundert zurückreicht, und ist vor allem durch die Schlacht bei Austerlitz, auch bekannt als die Schlacht der drei Kaiser, berühmt geworden, die am 2. Dezember 1805 stattfand. Die erste schriftliche Erwähnung von Slavkov stammt aus dem Jahr 1237, als die Siedlung ein Marktflecken mit einer befestigten Anlage und einer Kirche war. Im 14. Jahrhundert entstand hier ein jüdisches Ghetto, das zusammen mit der christlichen Gemeinde ein starkes wirtschaftliches Zentrum bildete. Im Jahr 1416 wurde Slavkov von König Wenzel IV. zur Stadt erhoben. Im Laufe der Jahrhunderte wechselte die Stadt häufig die Besitzer, bis sie 1509 in den Besitz der Adelsfamilie Kaunitz gelangte, die sie über 400 Jahre lang besaß. Zu den bedeutendsten Sehenswürdigkeiten der Stadt gehört das Barockschloss Slavkov, das Ende des 16. Jahrhunderts an der Stelle einer ehemaligen Festung erbaut wurde. Seine heutige barocke Gestalt erhielt das Schloss in den 1680er Jahren durch den italienischen Architekten Domenico Martinelli. Das Schloss gehört zu den ältesten erhaltenen Adelssitzen in Mähren, und in seinem historischen Salon wurde nach der Schlacht bei Austerlitz der Waffenstillstand zwischen Österreich und Frankreich unterzeichnet. Zum Schloss gehört ein französischer Garten, von dem ein Teil später in einen englischen Park umgestaltet wurde (en.wikipedia.org). Auf einer Fläche von 15 Hektar befinden sich vier große Becken mit Springbrunnen und 47 Skulpturen (Informačná tabuľa).

Am Stadtplatz befinden sich das spätgotische Rathaus aus dem Jahr 1592 und ein Herrenhaus. Von der Stadtbefestigung aus dem 14. und 15. Jahrhundert sind noch Überreste der etwa 4 Meter hohen Mauern erhalten. Die Kirche der Auferstehung des Herrn ist ein spätbarocker und klassizistischer Bau, der zwischen 1786 und 1789 nach den Plänen von Johann Ferdinand Hetzendorf von Hohenberg errichtet wurde. Die Kapelle des Heiligen Johannes des Täufers ist eine Friedhofskapelle, die an der Stelle eines Spitals aus dem 13. Jahrhundert steht und 1743 ihre heutige Form erhielt. Unter der Kapelle befindet sich die Gruft der Familie Kaunitz (en.wikipedia.org).

Heute hat Slavkov u Brna etwa 7.200 Einwohner (tripadvisor.com). Die Kapelle des Heiligen Johannes des Täufers ist die letzte Ruhestätte der Familie Kaunitz und befindet sich am Stadtrand von Slavkov in einem Bereich, der „Špitálka“ genannt wird. Unter dem südlichen Teil der Kapelle befindet sich die Familiengruft, in der auch die sterblichen Überreste von Graf Wenzel Anton Kaunitz aufbewahrt werden. Nördlich der Stadt steht auf einem Hügel die Kapelle des Heiligen Urban. Bis ins 19. Jahrhundert waren ihre Hänge mit Weinbergen bedeckt. Es überrascht daher nicht, dass die Kapelle dem Heiligen Urban, dem Schutzpatron der Winzer und Gärtner, geweiht wurde. Von diesem Ort wurde mit einer Kanonenkugel das Signal zum Marsch der alliierten Truppen von Olmütz nach Brünn gegeben. Die Soldaten missbrauchten die Kapelle jedoch auch für weniger edle Zwecke, was zu ihrer Beschädigung führte, und schließlich musste sie abgerissen werden. Zwischen 1858 und 1861 wurde an derselben Stelle eine neue Kapelle errichtet (morava-napoleonska.cz). In der Nähe der Stadt befindet sich das Denkmal „Mohyla míru“ (Friedenshügel), das an die Opfer der Schlacht bei Austerlitz erinnert. Es ist ein bedeutender Ort für alle, die sich für die napoleonische Geschichte interessieren (mistopisy.cz).

Die Geschichte von Slavkov reicht weit in die Vergangenheit zurück, was durch eines der ältesten Stadtwappen in der Tschechischen Republik aus dem Jahr 1416 belegt wird. Weltweite Berühmtheit erlangte die Stadt jedoch erst nach der Schlacht der drei Kaiser. Tatsächlich wird der Name „Slavkov“ nur im tschechischen Sprachraum verwendet. Ausländer kennen eher den Namen „Austerlitz“, obwohl sein deutscher Ursprung umstritten ist (slavkov.cz).

Slavkov u Brna ging vor allem durch die Schlacht bei Austerlitz, die am 2. Dezember 1805 stattfand, in die Weltgeschichte ein. In dieser Schlacht trafen die Armeen dreier Kaiser aufeinander: Napoleon I. (Frankreich), Alexander I. (Russland) und Franz II. (Österreich). Napoleon errang in dieser Schlacht einen seiner größten Siege, indem er die vereinten russisch-österreichischen Truppen besiegte. Nach der Schlacht wurde im Schloss Slavkov der Waffenstillstand zwischen Österreich und Frankreich unterzeichnet (en.wikipedia.org). Nach der Schlacht besuchte Napoleon das Schloss Slavkov, den Sitz der Familie Kaunitz (morava-napoleonska.cz).

Slavkov u Brna, známý také pod německým názvem Austerlitz, je město na jižní Moravě, přibližně 16 kilometrů východně od Brna (en.wikipedia.org), na pravém břehu řeky Litavy (Informační tabule). Pravděpodobný základ pojmenování Austerlitz pochází patrně z latinského „Nova sedes“, což znamená „Nové sídlo“. Město vzniklo před koncem 12. století, kdy se území dostalo pod nadvládu řádu Německých rytířů. Chybným přepisem se původní tvar změnil na Novosedeliz, Nausedlicz, Neusserlicz, Nausterlitz a v roce 1611 Austerlitz. Název Slavkov se objevuje v roce 1361 a je odvozen od křestního jména Bohuslav, lidově Slávek. Již v 10. a 11. století bylo údolí Litavy hustě osídlené (slavkov.cz).

Město má bohatou historii sahající až do 12. století a je známé především díky bitvě u Slavkova, známé také jako bitva tří císařů, která se odehrála 2. prosince 1805. První písemná zmínka o Slavkově pochází z roku 1237, kdy byla obec trhovou vsí s opevněným sídlem a kostelem. Ve 14. století zde vzniklo židovské ghetto, které spolu s křesťanskou komunitou vytvořilo silnou ekonomickou aglomeraci. V roce 1416 byl Slavkov povýšen na město králem Václavem IV. V průběhu staletí město často měnilo majitele, až se v roce 1509 stalo majetkem šlechtického rodu Kouniců, kteří jej vlastnili více než 400 let. Mezi nejvýznamnější památky města patří barokní zámek Slavkov, který byl postaven na místě původní pevnosti na konci 16. století. Současnou barokní podobu získal díky italskému architektovi Domenicu Martinellimu v 80. letech 17. století. Zámek patří k nejstarším dochovaným šlechtickým sídlům na Moravě a v jeho historickém salónu bylo po bitvě u Slavkova podepsáno příměří mezi Rakouskem a Francií. Součástí zámku je také francouzská zahrada, jejíž část byla upravena na anglický park (en.wikipedia.org). Na 15hektarové ploše se nacházejí čtyři velké bazény s fontánami a 47 plastikami (Informační tabule).

Na náměstí města se nachází pozdně renesanční radnice z roku 1592 a panský dům. Z městského opevnění ze 14. a 15. století se dodnes dochovaly zbytky hradeb vysoké přibližně 4 metry. Kostel Vzkříšení Páně je pozdně barokní a neoklasicistní stavba postavená v letech 1786–1789 podle návrhu Johanna Ferdinanda Hetzendorfa z Hohenbergu. Kaple svatého Jana Křtitele je hřbitovní kaplí, která stojí na místě špitálu ze 13. století, a svou současnou podobu získala v roce 1743. Pod kaplí se nachází hrobka rodu Kouniců (en.wikipedia.org).

Dnes má Slavkov u Brna přibližně 7 200 obyvatel (tripadvisor.com). Kostelík svatého Jana Křtitele je místem věčného odpočinku rodiny Kouniců a nachází se na okraji Slavkova v části nazývané „Špitálka“. Pod jižní částí kaple se nachází rodinná hrobka, kde jsou uloženy také tělesné ostatky hraběte Václava Antonína Kounice. Severně od města na vrcholu kopce stojí kaple svatého Urbana. Její svahy byly do 19. století pokryté vinicemi. Není proto překvapivé, že křížová kaple byla zasvěcena svatému Urbanovi, patronu vinařů a zahradníků. Právě z tohoto místa vypálili z děla signál, který oznámil pochod spojeneckých vojsk od Olomouce směrem na Brno. Vojáci však kapli využívali i k méně ušlechtilým účelům, což vedlo k jejímu poškození, a nakonec musela být zbořena. V letech 1858–1861 však na stejném místě postavili novou kapli (morava-napoleonska.cz). V blízkosti města se nachází památník Mohyla míru, který připomíná oběti bitvy u Slavkova. Je to významné místo pro ty, kteří se zajímají o napoleonskou historii (mistopisy.cz).

Historie Slavkova sahá hluboko do minulosti, což potvrzuje jeden z nejstarších městských erbů v České republice z roku 1416. Světovou slávu však město získalo až po bitvě tří císařů. Pravdou je, že název „Slavkov“ se používá pouze v českém prostředí. Cizinci znají spíše jméno „Austerlitz“, ačkoliv jeho německý původ je sporný (slavkov.cz).

Slavkov u Brna se do světových dějin zapsal především díky bitvě u Slavkova, která se odehrála 2. prosince 1805. V této bitvě se střetly armády tří císařů: Napoleona I. (Francie), Alexandra I. (Rusko) a Františka II. (Rakousko). Napoleon v této bitvě dosáhl jednoho ze svých největších vítězství, když porazil spojené rusko-rakouské síly. Po bitvě bylo na slavkovském zámku podepsáno příměří mezi Rakouskem a Francií (en.wikipedia.org). Po skončení bitvy Napoleon dorazil na slavkovský zámek – sídlo rodu Kouniců (morava-napoleonska.cz).

TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Obce, Slovenské, Orava, Polia, Fotografie

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

skala
Hits: 4644

Hruštín má rozlohu 36.5 km2. Jeho miestnou časťou je Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Žije tu viac ako 3 200 obyvateľov. Vyznačuje sa špecifickou architektúrou, ktorá sa rozšírila aj do iných miest Oravy Hruštínsky typ domu je charakteristický dvakrát lomenými štítmi. Hruštín sa odlišuje nárečím, kde sa na konci slov pripája prípona uo (Oskár Mažgút). Hruštín leží v nadmorskej výške 697 metrov nad morom (orava.sk). Najstaršou častou je Črchľa. Jednotlivé chotárne časti sú pomenované podľa prvých osadníkov, sú to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova a Žilová. Ďalšie časti majú tieto názvy: Oráčiny: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice. Lesná plocha: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň, a pasienky: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín patrí do oblasti Hornej Oravy, na ktorú sa začali usádzať pastieri dobytka po roku 1550. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1588. Obyvatelia pestovali , zemiaky a chovali dobytok. Zhotovovali sa odevy s plátna, vlny, vyrábali obuv (hrustin.ocu.sk). Historické názvy obce: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). Názov obce pochádza z rodinného mena Hruška, pričom chotár sa podľa staroslovanskej privlastňovacej koncovky nazýval „Hruščin chotár„, neskôr skrátene „Hruščin“, až sa ustálil vo forme Hruštín. Podľa miestnej názov pochádza od hrušky, ktorá rástla v dnešnej farskej záhrade, pri ktorej sa zdržiavali pastieri. Priestor, v ktorom sa nachádza dnešná obec Hruštín, bol až do polovice 16. storočia silne zalesnený. Zakladanie bolo náročné. Osadníci museli vyklčovať les, pripraviť políčka a splniť poddanské povinnosti voči zemepánovi Oravského hradu (hrustin.sk). 

Rozsiahla kolonizácia Oravského Zamaguria začala po roku 1550, keď na Hornú Oravu prichádzali pastieri s dobytkom a postupne sa tu usádzali. Osadníci sa usídlili okolo prúdu Bielej Oravy a Hruštínky, pričom oravské hradné panstvo sa snažilo nových osadníkov pripútať k pôde jej pričleňovaním. Prvými osadníkmi boli šoltýsi Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut a Roman. Usídlili sa nad ľavým brehom v jednom rade v smere západ-východ, pričom mali čelá orientované na juhovýchod. Hruštínske domy boli výlučne drevené, pričom aj v roku 1920 bolo v obci len 5-6 murovaných domov. Domy boli stavané v jednotnom štýle. Predná izba s dvoma-troma oknami, kuchyňa s otvoreným ohniskom, komora, podpivničenie u zámožnejších gazdov, stodola, maštaľ a humno tvoriace hospodársky dvor. Hruštínske drevenice boli v 60. rokoch 20. storočia považované za jedny z najzachovalejších a najkrajších na Orave. Kroj tvorilo „žrebné“ plátno na vrecia a plachty, „pačesné“ plátno na spodné prádlo a kabáty, súkenné nohavice, vesty a „halieny“ lemované zelenou stužkou, ovčie kožuchy a lipnické kabáty, kožené krpce upevnené „nákoncím“, dievčenské „vygany“ s ozdobnými „šmihlíkmi“ a „partičkami“. Jedálniček tvoril chlieb z ovsa, jačmeňa alebo jačmeňa s pšenicou, kaše z jačmenných krúpov (lohaza, geršňa), halušky, čír a kulaša ako základné múčne jedlá, kapustnica a bryndza, občas mäso, väčšinou len pri sviatkoch. Strava sa varila prevažne na otvorenom ohnisku a jedlo sa delilo medzi celú rodinu z jednej misky drevenými lyžicami (hrustin.sk).

Na začiatku 20. storočia v Hruštíne v 297 domoch žilo 1 467 obyvateľov (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne sa pestovalo veľa ľanu na tkanie plátna. Olejáreň tu postavil v roku 1951 Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Na brehu potoka Hruštínky boli postavená píla, mlyn, dubiareň a valcha. V Hruštíne bola veľmi rozšírená výroba šindľa, ktorý bol vyrábaný ručne z jedľového alebo smrekového dreva (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne pôsobí viacero ľudových rezbárov. Jedným z nich je Štefan Hruboš, ktorý tvorí drevené súpravy črpákov, pohá­re, súdky, vázičky a miniatúrne maselnice. Výrobcom fujár je Ján Slivčák. Jeho fujary sú zdobené vruborezom. Ján Šeliga vyrezáva plastiky (hrustin.ocu.sk).

Hruštín sa nachádza na severných svahoch Oravskej Magury. Jedným z obľúbených turistických cieľov je Vasiľovská hoľa, ktorá sa týči do výšky 1150 metrov nad morom a poskytuje nádherné na okolitú krajinu. Pre milovníkov zimných športov je v blízkosti obce lyžiarske stredisko SKI Zábava Hruštín, ktoré ponúka približne 5 km zjazdových tratí rôznej náročnosti. Okrem zjazdového lyžovania sú v okolí upravované trate pre bežkárov a možnosti pre freeride (slovakia.travel). Obec si zachováva bohaté kultúrne tradície, miestne folklórne a hudobné pravidelne vystupujú na rôznych podujatiach. Kultúrny dom v Hruštíne slúži ako centrum spoločenského diania, kde sa konajú rôzne , a stretnutia obyvateľov (hrustin.sk).

Hruštín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňovka (hrustin.ocu.sk). More than 3,200 inhabitants live here. The village is known for its distinctive architecture, which has spread to other parts of . The Hruštín-style house is characterized by double-bent gables. Hruštín is distinguished by its dialect, where words often end with the suffix uo (Oskár Mažgút). The village is situated at an altitude of 697 meters above sea level (orava.sk). The oldest part of the village is Črchľa. Various local land areas are named after the first settlers, these are rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova, and Žilová. Other parts have the following names:

  • Arable lands: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Forested areas: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Meadows and pastures: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín belongs to the Upper Orava region, where cattle herders began to settle after 1550. The first written mention of the village dates back to 1588. The inhabitants cultivated grain, and potatoes, and raised livestock. Clothes were made from linen and wool, and footwear was also produced (hrustin.ocu.sk).

Historical names of the village: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). The name of the village comes from the family name Hruška, and the local land was originally called Hruščin chotár according to the Old Slavic possessive suffix, which was later shortened to Hruščin and finally standardized as Hruštín. According to local tradition, the name originated from a pear tree (hruška in Slovak) that grew in today’s parish garden, where shepherds used to gather. The area where Hruštín is now located was heavily forested until the mid-16th century. Establishing the settlement was challenging; settlers had to clear the forest, prepare fields, and fulfill feudal obligations to the Orava Castle estate (hrustin.sk).

The extensive colonization of Orava’s region began after 1550 when cattle herders arrived in Upper Orava and gradually settled there. The settlers established themselves along the flow of the White Orava and Hruštínka rivers, with the Orava estate striving to bind them to the land through land allocations. The first settlers were the šoltýs (local administrators) Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut, and Roman. They settled on the left bank of the river in a row of houses oriented west-east, with their facades facing southeast. Hruštín houses were exclusively wooden, and even in 1920, there were only 5-6 brick houses in the village. The houses followed a uniform style: a front room with two or three windows, a kitchen with an open hearth, a pantry, a basement for wealthier farmers, a barn, a stable, and a granary forming an agricultural yard. Hruštín’s wooden houses were considered some of the best-preserved and most beautiful in Orava during the 1960s.

The local folk costume included žrebné linen for sacks and sheets, pačesné linen for undergarments and coats, woolen trousers, vests, and halieny (traditional jackets) trimmed with green ribbon, sheepskin coats, and lipnické coats, as well as leather moccasins fastened with nákoncím, girls‘ vygany dresses with decorative šmihlíky and partičky. The diet consisted mainly of oat, barley, or wheat-barley bread, porridge from barley groats (lohaza, geršňa), dumplings, číra and kulaša as staple flour-based dishes, cabbage soup, and bryndza cheese. Meat was rarely consumed, mainly during holidays. Food was mostly cooked on an open hearth, and meals were shared from a single wooden bowl using wooden spoons (hrustin.sk).

At the beginning of the 20th century, Hruštín had 1,467 inhabitants living in 297 houses (hrustin.ocu.sk). The village was known for flax cultivation for linen production. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). A sawmill, mill, tannery, and fulling mill were built along the Hruštínka stream. The production of wooden shingles, handmade from fir or spruce wood, was widespread in Hruštín (hrustin.ocu.sk).

Several folk woodcarvers operate in Hruštín. One of them is Štefan Hruboš, who makes wooden sets of črpáky (traditional wooden cups), goblets, barrels, vases, and miniature butter churns. Ján Slivčák is a maker of fujara shepherd’s flutes, decorated with carved patterns. Ján Šeliga carves sculptures (hrustin.ocu.sk).

Hruštín is located on the northern slopes of Oravská Magura. One of the popular hiking destinations is Vasiľovská hoľa, which rises to an altitude of 1,150 meters and offers stunning views of the surrounding landscape. For winter sports enthusiasts, the nearby Ski Zábava Hruštín ski resort offers around 5 km of downhill slopes of varying difficulty. In addition to downhill skiing, cross-country skiing trails and freeride opportunities are available in the area (slovakia.travel). The village maintains rich cultural traditions, with local folklore and music groups regularly performing at various events. The cultural center in Hruštín serves as a hub for social activities, hosting events, exhibitions, and community gatherings (hrustin.sk).

Hruštín ma powierzchnię 36,5 km². Jego lokalną częścią jest Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Mieszka tu ponad 3 200 mieszkańców. Wieś charakteryzuje się specyficzną architekturą, która rozprzestrzeniła się również na inne miejscowości Orawy. Domy w stylu hruštińskim wyróżniają się dwukrotnie łamanymi szczytami. Hruštín odznacza się również dialektem, w którym na końcu słów dodawana jest końcówka uo (Oskár Mažgút). Wieś leży na wysokości 697 metrów nad poziomem morza (orava.sk). Najstarszą częścią miejscowości jest Črchľa. Poszczególne części gruntów zostały nazwane na cześć pierwszych osadników, są to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova i Žilová.

Inne części noszą następujące nazwy:

  • Grunty orne: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Tereny leśne: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i pastwiska: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín należy do regionu Górnej Orawy, gdzie po 1550 roku zaczęli osiedlać się pasterze bydła. Pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z 1588 roku. Mieszkańcy uprawiali zboże, ziemniaki i hodowali bydło. Wytwarzali odzież z lnu i wełny oraz produkowali obuwie (hrustin.ocu.sk).

Historyczne nazwy miejscowości: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk).

Nazwa miejscowości pochodzi od nazwiska rodzinnego Hruška, a jej teren nazywano pierwotnie Hruščin chotár, co później skrócono do Hruščin, aż ostatecznie ustaliła się forma Hruštín. Według miejscowej tradycji nazwa pochodzi od gruszy (hruška po słowacku), która rosła w obecnym ogrodzie parafialnym, gdzie często przebywali pasterze. Obszar, na którym dziś znajduje się Hruštín, aż do połowy XVI wieku był gęsto zalesiony. Zakładanie osady było trudnym procesem – osadnicy musieli karczować las, przygotowywać pola uprawne oraz spełniać obowiązki feudalne wobec właściciela zamku orawskiego (hrustin.sk).

Rozległa kolonizacja Orawskiego Zamagurza rozpoczęła się po 1550 roku, kiedy to na Górną Orawę przybywali pasterze ze stadami bydła i stopniowo osiedlali się w tym rejonie. Osadnicy osiedlili się wzdłuż Białej Orawy i Hruštínki, a właściciele zamku orawskiego starali się przywiązać ich do ziemi poprzez nadawanie gruntów. Pierwszymi osadnikami byli sołtysi: Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut i Roman. Osiedlili się po lewej stronie rzeki w jednym rzędzie domów w kierunku zachód-wschód, z fasadami skierowanymi na południowy wschód. Domy w Hruštínie były wyłącznie drewniane, a nawet w 1920 roku w miejscowości znajdowało się jedynie 5-6 domów murowanych. Budynki miały jednolity styl: przedni pokój z dwoma-trzema oknami, kuchnię z otwartym paleniskiem, spiżarnię, piwnicę u bogatszych gospodarzy, stodołę, stajnię oraz spichlerz tworzący gospodarstwo. Drewniane domy w Hruštínie były w latach 60. XX wieku uznawane za jedne z najlepiej zachowanych i najpiękniejszych na Orawie.

Strój ludowy składał się z lnu žrebné na worki i prześcieradła, lnu pačesné na bieliznę i płaszcze, wełnianych spodni, kamizelek oraz halieny (płaszcza) obszytego zieloną tasiemką, owczych kożuchów, płaszczy lipnickich, skórzanych kierpców wiązanych nákoncím, dziewczęcych vygany ozdobionych šmihlíkmi i partičkami. Dieta mieszkańców opierała się na chlebie z owsa, jęczmienia lub jęczmienia zmieszanego z pszenicą, kaszach jęczmiennych (lohaza, geršňa), haluškach, číra i kulaša jako podstawowych daniach mącznych, kapuśniaku i bryndzy. Mięso spożywano rzadko, głównie podczas świąt. Jedzenie gotowano głównie na otwartym palenisku, a posiłki były spożywane przez całą rodzinę z jednej drewnianej miski przy pomocy drewnianych łyżek (hrustin.sk).

Na początku XX wieku w Hruštínie mieszkało 1 467 mieszkańców w 297 domach (hrustin.ocu.sk). We wsi uprawiano len na potrzeby tkactwa. Olejarnię wybudował w 1951 roku Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Nad brzegiem potoku Hruštínka znajdował się tartak, młyn, garbarnia oraz folusz. W Hruštínie powszechna była produkcja gontów, które były ręcznie wykonywane z drewna jodłowego lub świerkowego (hrustin.ocu.sk). W Hruštínie działa wielu ludowych rzeźbiarzy. Jednym z nich jest Štefan Hruboš, który tworzy drewniane zestawy črpáków (tradycyjnych kubków), kielichy, beczułki, wazoniki i miniaturowe maselniczki. Producentem fujar jest Ján Slivčák, który zdobi je rzeźbieniem w drewnie. Ján Šeliga wykonuje rzeźby (hrustin.ocu.sk).

Hruštín znajduje się na północnych stokach Orawskiej Magury. Jednym z popularnych celów turystycznych jest Vasiľovská hoľa, która wznosi się na wysokość 1 150 metrów nad poziomem morza i oferuje wspaniałe widoki na okoliczny krajobraz. Dla miłośników sportów zimowych w pobliżu miejscowości znajduje się ośrodek narciarski SKI Zábava Hruštín, który oferuje około 5 km tras zjazdowych o różnym stopniu trudności. Oprócz narciarstwa zjazdowego w okolicy znajdują się przygotowane trasy biegowe oraz możliwości freeride’u (slovakia.travel). Miejscowość pielęgnuje bogate tradycje kulturowe – lokalne zespoły folklorystyczne i muzyczne regularnie występują na różnych wydarzeniach. Dom Kultury w Hruštínie służy jako centrum życia społecznego, organizując wydarzenia, wystawy i spotkania mieszkańców (hrustin.sk).

TOP

Všetky

,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie

Salamandrové mesto Banská Štiavnica

skala
Hits: 10169

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk).  je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to . Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske , v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu , divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu . Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej . V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Orava, Umenie, Fotografie

Slanický ostrov umenia

skala
Hits: 3499

Slanický ostrov je ostrov v Oravskej priehrade, ktorý nebol zatopený Oravskou priehradou.

Zatopených bolo 5 osád v roku 1953. Zachovalo sa iba návršie s barokovým kostolom a kalváriou, ktoré tvoril dominantu Slanica (oravskagaleria.sk). Zatopené : Hámry (Oravské Hámre), Lavkovo (Osada Dolného Štefanova), Osada, Slanica (Wikipedia). Kostol Povýšenia Svätého kríža bol postavený v rokoch 1766 – 1769 (racibor.eu). Slanický ostrov je prístupný pre verejnosť od 15. mája do 15. septembra (Informačná tabuľa). Jeho rozloha je 3.5 hektára. Leží v nadmorskej výške 609 metrov nad morom (Wikipedia). Na ostrove sa nachádza stála expozícia Oravskej galérie v Dolnom Kubíne. Sú tu tradičné ľudové plastiky a . Expozícia má celoslovenský charakter (Informačná tabuľa). V Slanici sa narodil v roku 1762 Anton Bernolák (wbl.sk).

Slanický Island is an island in the Reservoir that remained unaffected by the Orava Dam flooding.

Five settlements were submerged in 1953, and only the hill with a Baroque church and calvary, forming the dominant feature of the village Slanica, has been preserved (oravskagaleria.sk). The submerged settlements include Hámry (Oravské Hámre), Lavkovo (settlement of Dolné Štefanov), Osada, and Slanica (Wikipedia). The Church of the Exaltation of the Holy Cross was built between 1766 and 1769 (racibor.eu). Slanický Island is accessible to the public from May 15th to September 15th (Information board). It covers an area of 3.5 hectares and is situated at an altitude of 609 meters above sea level (Wikipedia). The island hosts a permanent exhibition of the Orava Gallery in Dolný Kubín, showcasing traditional folk sculptures and paintings with a nationwide character (Information board). Anton Bernolák, born in 1762, was a native of Slanica (wbl.sk).

Wyspa Slanický to wyspa w Zbiorniku Oravskim, która nie została zalana przez tamę Oravską.

W roku 1953 zalanych zostało pięć osad, a ocalało jedynie wzgórze z barokowym kościołem i kalwarią, stanowiące dominujący element wioski Slanica (oravskagaleria.sk). Zalane osady to: Hámry (Oravské Hámre), Lavkovo (Osada Dolného Štefanova), Osada, Slanica (Wikipedia). Kościół Podwyższenia Świętego Krzyża został zbudowany w latach 1766-1769 (racibor.eu). Wyspa Slanický jest dostępna dla publiczności od 15 maja do 15 września (Tablica informacyjna). Jej powierzchnia wynosi 3,5 hektara, a znajduje się na wysokości 609 metrów nad poziomem morza (Wikipedia). Na wyspie znajduje się stała wystawa Oravskiej Galerii w Dolnym Kubínie. Prezentuje tradycyjne rzeźby i obrazy ludowe o ogólnokrajowym charakterze (Tablica informacyjna). Anton Bernolák, urodzony w 1762 roku, pochodził ze Slanicy (wbl.sk).