Akvaristika, Príroda, Ryby, Údržba, Živočíchy

Úprava vody

Hits: 35409

Pri úprave vody je nutné byť obozretný. Vhodné sú vedomosti z chémie. Je nutné si uvedomiť, že bez zodpovednosti voči živým organizmom nie je etické pristupovať ku experimentom pri zmenách parametrov vody. Užitočné je oboznámiť sa s parametrami vody. Kvalitatívne všetky zmeny sa dajú vykonať miešaním s vodou iných vlastností. Meraniu parametrov vody, úprave tvrdosti, pH sa často vkladá príliš veľký význam. Ryby chované už generácie v zajatí sú často prispôsobené našim podmienkam. Nie je prvoradé, aby ryby a rastliny žili vo vode s takým pH a hodnotou tvrdosti v akej žijú v prírode, ale aby sme splnili čo najviac podmienok pre ich úspešný rozvoj. Neutápajte sa v neustálom meraní a pokusoch o zmenu. Pre bežnú akvaristickú prax sa parametre vody preceňujú. Zvyšovanie teploty vody ohrievačom je pomerne bežné aj v iných oblastiach, nielen v akvaristike. Ďaleko ťažší problém je však ako vodu ochladzovať. Túto otázku riešia najmä akvaristi zaoberajúci sa chovom morských živočíchov. Tu sa ponúka možnosť využiť princíp peltierových článkov. Pomôže staršia mraznička, chladiarenský prístroj a šikovný majster. Druhá možnosť je nákup v obchode. Ochladzovanie vody týmto spôsobom je finančne pomerne náročné. V malom merítku je možné využiť ľad, je to však nebezpečné – pretože na rozpúšťanie ľadu je potrebné veľa energie, Ľad je pevná látka a oplýva tepelnou kapacitou – na prechod do kvapalného stavu je nutné viac energie pri rovnakom posune teplôt. Postupujme preto opatrne, aby sme nemuseli vyskúšať teplotné extrémy. Ak chceme meniť tvrdosť vody, bežnými lacnými prostriedkami vieme zabezpečiť len jej zvýšenie. Obsah vápnika a horčíka zvýšime uhličitanom vápenatým – CaCO3, uhličitanom horečnatým – MgCO3, síranom vápenatým – CaSO4, síranom horečnatým – MgSO4, chloridom vápenatým – CaCl2. Prirodzene napr. vápencom. Avšak ak chceme dosiahnuť rýchlu zmenu musíme použiť silnejšiu koncentráciu. Napokon je dostať aj účinné komerčné preparáty, ktoré dokážu rýchlo tvrdosť zvýšiť. Pred oveľa ťažšou otázkou stojíme ak sme si zaumienili tvrdosť znížiť. Je možné použiť vyzrážanie kyselinou šťaveľovou, no rovnováha tohto procesu je malá. Ak by sme však dokázali túto vodu mechanicky veľmi jemným filtrom odfiltrovať, možno by sme dosiahli žiadaný výsledok. Varenie vody za účelom zníženia tvrdosti je veľmi neekonomické. Efekt je mizivý. Varom vyzrážame len uhličitanovú tvrdosť a to maximálne o 2.7 °dKH. Okrem toho varom ničíme aj ten kúsok života, ktorý vo vode je, preto var neodporúčam. Aktívne uhlie čiastočne znižuje tvrdosť vody, podobne niektoré druhy rastlín napr. Anacharis densa a živočíchov, najmä ulitníkov a lastúrnikov znižujú obsah Ca a Mg vo vode. Do svojich ulít sú schopné kumulovať veľké množstvo vápnika, veď sú prakticky na jeho výskyte závislé. Ampullarie dokážu vo väčšom množstvo viazať do svojich ulít pomerne značné množstvo vápnika. Naopak pri jeho nedostatku chradnú, mäkne im schránka. Rašelina znižuje takisto v malej miere tvrdosť vody. Miešanie vody mäkšej je samozrejme možné na dosiahnutie nižšej tvrdosti, funguje to lineárne. Pre reálnu prax máme v princípe nasledujúce možnosti.

Destilácia – v destilačnej kolóne sa voda zbavuje iónov. Pri destilácii dochádza ku produkcii značného množstva odpadovej vody. Používanie veľkých objemov vody je nutné, pretože pri destilácii dochádza ku veľkých teplotám, ktoré je nutné ochladzovať. Destilačná kolóna je pomerne značná investícia, používajú ju chovatelia, ktorí majú väčšie množstvo nádrží. Účinnosť destilácie je veľmi vysoká. Je nutné však povedať, že destilovaná voda nie je veľmi vhodná pre akvaristické účely. Je to voda totiž sterilná, a aj veľmi labilná. Preto je dobré túto vodu miešať. Pre tento dôvod je ideálna reverzná osmóza. Technická destilovaná voda z obchodu nie je veľmi vhodná pre akvaristov. Prevádzka samotnej destilačnej kolóny nepodlieha nijakým veľkých opotrebeniam, každopádne pri normálnom používaní nevyžaduje vysoké následné investície.

Reverzná osmóza – proces, pri ktorom sa využíva semipermeabilita – polopriepustnosť. Osmóza je známy proces, pri ktorom nastáva výmena látok pôsobením osmotického tlaku za predpokladu polopriepustnosti medzi dvoma sústavami. Pre vysvetlenie – nemôže dôjsť ku jednoduchej difúzii, ku zmiešaniu, pretože medzi dvoma systémami existuje hranica, prekážka. Ale vplyvom toho, že táto hranica je polopriepustná, vďaka osmotického tlaku dojde ku toku látok. Toto využíva aj reverzná osmóza, no s tým rozdielom, že pri reverznej osmóze dochádza ku odčerpaniu iónov celkom, nedochádza ku vyrovnaniu osmotického tlaku na jednej aj druhej strane. Takto získaná je vhodná pre akvaristu. Napokon ani jej účinnosť nie je taká vysoká ako pri destilácii. Voda z reverzky zvyčajne dosahuje zvyčajne 1 – 10 % pôvodnej hodnoty vodivosti. Na trhu existujú komerčne dostupné osmotické kolóny, ktoré je možné si zakúpiť. Objemovo nezaberajú tak veľa miesta ako destilačné sústavy. Oproti destilačnej sústave majú jednu veľkú nevýhodu v trvanlivosti – membrány a filtračné média osmotickej kolóny je nutné časom meniť, pretože inak reverzka prestane plniť svoju funkciu.

Iontomeničom (Ionexom) – elektrolytická úprava cez katex a anex, z ktorých jeden je záporne nabitý a priťahuje katióny a druhý kladne a priťahuje anióny. Voda prechádza týmito dvoma hlavnými časťami a ióny sa na jednotlivých častiach viažu. Tým sa dosiahne demineralizácia od iónov. Ionex by sa dal aj najľahšie zostaviť aj amatérsky. Problémom je, že katex a anex má svoju kapacitu. Časom sa musí regenerovať, aby si zachoval svoje fyzikálne vlastnosti a celý systém bol účinný. Regenerácia sa vykonáva pôsobením rôznych špecifických látok, v niektorých prípadoch kuchynskou soľou. Ako ionex (menič) na vápnik sa používa napr. permutit, wofatit, cabunit. Selektívne ióntomeniče sú určené pre elimináciu niektorých prvkov – zložiek vody. Na dusík – N je vhodný monmorillonit a clinoptiolit.

Zníženie vodivosti sa dosahuje rovnakými metódami ako je opísané pri tvrdosti vody. Zvýšenie vodivosti detto. Zdrojová voda, ktorú máme k dispozícii disponuje zväčša mierne zásaditým pH pitnej vodovodnej vody je obyčajne okolo 7.5. Pre mnoho rýb je vhodné zvýšiť kyslosť na hodnoty okolo 6.5. Máme niekoľko možností – buď zmeniť pH čisto chemicky, alebo prirodzenejšie. Zmena pH je efektívnejšia vtedy, keď voda obsahuje menej rozpustených látok. Ak obsahuje množstvo solí, zmena pH bude o niečo menšia a prípadné kolísanie tejto hodnoty bude menšie. Pôsobenie NaCl – soľ na pH vody je pre akvaristu nehodnotiteľné, pretože ide o soľ silnej zásady – NaOH a silnej kyseliny – HCl, čiže produktov zhruba rovnakej sily, čiže pH neovplyvňuje. Prakticky na pH pôsobí, ale len vďaka tomu, že aj akváriová voda je vodný roztok obsahujúci rôzne látky, s ktorými NaCl reaguje. Toto pôsobenie je však malé a ťažko predpokladateľné.

Pre zníženie pH je vhodné použitie slabej kyseliny 3-hydrogen fosforečnej – H3PO4. H3PO4 je slabá kyselina. O tom aké množstvo je nutné sa presvedčiť experimentom. Zmena pH akýmkoľvek pôsobením totiž závisí aj obsahu solí, čiastočne od teploty, tlaku. Len veľmi zhruba možno povedať, že ak chceme znížiť pH v 100 litrovej nádrži, aplikujeme H3PO4 rádovo v mililitroch. Použitie iných kyselín neodporúčam, každopádne by sa malo jednať aj z hľadiska vašej bezpečnosti o slabé kyseliny jednoduchého zloženia. H3PO4 je všeobecne používaná látka na zníženie tvrdosti. Ak použijeme H3PO4 dochádza pri tom aj ku týmto reakciám (pri uvedených reakciách je možné vápnik Ca nahradiť za horčík Mg): 2H3PO4 + 3Ca(HCO3)2 = Ca3(PO4)2 + 6H2CO3 – kyselina reaguje s dihydrogenuhličitanom vápenatým za vzniku rozpustného difosforečnanu vápenatého a slabej kyseliny uhličitej. H2CO3 je nestabilná a môže sa rozpadnúť na vodu a oxid uhličitý. Vzniknutý fosforečnan môže byť hnojivom pre ryby, sinice, alebo riasy, prípadne zdrojom fosforu pre ryby.  2H3PO4 + Ca(HCO3)2 = Ca(H2PO4)2 + 6H2CO3 – vzniká rozpustný dihydrogenfosforečnan vápenatý. H3PO4 + Ca(HCO3)2 = CaHPO4 + 2H2CO3 – vzniká nerozpustný hydrogenfosforečnan vápenatý. Ak by sme predsa len použili silné kyseliny: 2HCl + Ca(HCO3)2 = CaCl2 + 2H2CO3 – reakciou kyseliny chlorovodíkovej (soľnej) vzniká chlorid vápenatý. H2SO4 + Ca(HCO3)2 = CaSO4 + 2H2CO3 – reakciou kyseliny sírovej vzniká síran vápenatý. Ak zdrojová voda obsahuje vápenec, prejaví sa pufračná kapacita vody – uhličitan vápenatý CaCO3 totiž reaguje so vzniknutou kyselinou uhličitou za vzniku hydrogenuhličitanu, čím sa dostávame do kolobehu – vlastne do cyklu kyseliny uhličitej. Týmto spôsobom sú naše možnosti ovplyvniť pH limitované. Na určitý čas sa pH aj v takomto prípade zníži, ale nie nadlho, to závisí najmä na koncentrácii hydrogenuhličitanov (od UT) a množstva použitej kyseliny – je len samozrejmé že pufračná schopnosť má svoje limity. V prípade vysokej tvrdosti vody je účinnejšie použiť neustále pôsobenie CO2. Prirodzene sa dá znížiť pH takisto. Vhodné sú napr. jelšové šišky, zahnívajúce drevo, rašelina, výluh z rašeliny atď. Všetko závisí od poznania druhových nárokov jednotlivých rýb a rastlín. Niektoré ryby neznášajú rašelinový extrakt. Rašelinový výluh sa často používa pre výtery napr. tetrovitých rýb. Rašelina znižuje pH. Zahnívajúce drevo má svoje úskalia. Všeobecne sa však dá povedať najmä pre začínajúcich akvaristov, že použitie rôznych materiálov v akváriu nie je také nebezpečné ako si väčšina z nich myslí. Naopak, svojou dlhodobejšou a pozvoľnou činnosťou je ich účinok na zmenu pH oveľa prijateľnejší ako pri použití čistej chémie. Navyše charakter kyselín, ktoré sa lúhujú z týchto materiálov často blahodarne vplývajú aj na zdravie rýb, na rast rastlín. Humínové kyseliny, organické komplexy, cheláty a ostatné organické látky, ktoré sú často prirodzenou súčasťou našich rýb a rastlín aj v ich domovine.

Na zvýšenie pH sa používa sóda bikarbóna – NaHCO3. Čo sa však týka zvyšovanie pH, používa sa v oveľa menšej miere týmto čisto chemickým spôsobom. Prirodzeným spôsobom sa dá zvýšiť pH najlepšie substrátom. Uhličitany obsiahnuté vo vápenci, travertíne posúvajú hodnoty pH až na úroveň nad 8 úplne bežne. Veľmi jednoduchá úprava vody je použitie soli. Ak chceme dosiahnuť stálu hladinu soli, nezabúdajte soľ pri výmene a dolievaní vody dopĺňať. Soľ sa používa pre niektoré druhy rýb, predovšetkým pre brakické druhy. Brakické druhy žijú v prírode na prieniku sladkej vody a morskej, napr. v ústiach veľkých riek do mora. Aj pre niektoré živorodky sa odporúča vodu soliť. Živorodky žijú v Južnej a Severnej Amerike vo vodách stredne tvrdých. Vhodná dávka pre gupky je 2-3 polievkové lyžice soli na 40 litrov vody. Pre blackmolly – typický brakický druh ešte o niečo viac – 5 lyžíc na 40 litrov vody. Soľ môžeme použiť kuchynskú aj morskú, ktorú dostať v potravinách. Ak začíname s aplikáciou soli, buďme zo začiatku opatrný, postupujme obozretne, na soľ ryby zvykajme radšej postupne, pretože osmotický tlak je zradný. Pri náhlej zmene vodivosti spôsobenej náhlym prírastkom NaCl dôjde k negatívnemu stresu – najmä povrch – koža rýb je náchylná na poškodenie. Táto vlastnosť sa využíva pri liečbe.

Soľ sa odporúča afrických jazerným cichlidám. Obsahujú pomerne vysoké koncentrácie sodíka – Na. V literatúre sa uvádza až 0.5 kg na 100 litrov vody, ja odporúčam jednu polievkovú lyžicu na 40 litrov vody. Soľ pôsobí zrejme ako transportér metabolických procesov a katalyzátor. NaCl najskôr disociuje na katión sodíka a anión chlóru. Chlór pôsobí ako dezifenkcia a sodík sa podieľa na biologických reakciách. Organické farbivá, liečivá môžeme úspešne odstrániť aktívnym uhlím, čiastočne rašelinou. Aktívne uhlie vôbec má široké pole uplatnenia. Je pomerne účinnou prevenciou voči nákaze, pretože adsorbuje na seba množstvo škodlivín. Funguje ako filter. Má takú štruktúru, že oplýva obrovským povrchom, jeden mm3 poskytuje až 100 – 150 m2 plochy. Používa sa aj v komerčne predávaných filtroch. Dokáže čiastočne znížiť aj tvrdosť vody. Treba si však uvedomiť, že jeho pôsobenie je najmä v nádržiach s rastlinami nežiaduce práve kvôli svojej adsorpčnej schopnosti. Aktívne uhlie totiž okrem iného odoberá rastlinám živiny. Samozrejme, jeho schopnosti sú vyčerpateľné – po istom čase sa kapacita nasýti a je nutné aktívne uhlie buď regenerovať, alebo vymeniť. Regenerácia je proces chemický, pre akvaristu príliš nákladný, vlastne zbytočný. Čiastočne by sa dalo regenerovať aktívne uhlie varom, ale aj to je dosť nepriechodné. Ak máme k dispozícii práškovú formu aktívneho uhlia, máme vyhrané – jeho účinnosť je prakticky najvyššia a môžeme ho teda použiť najmenší objem. Riešením je implementácia do filtra, ale aj napr. nasypanie do pančuchy a umiestnenie do nádrže. Ak sa nám časť rozptýli, nezúfajme, aktívne uhlie je neškodné, vodu nekalí. Vo vode z vodovodnej siete sa nachádzajú rôzne plynné zložky, ktoré sú určené predovšetkým pre dezifenkciu. Pre človeka sú nutnosťou, ale z hľadiska života v akvária je ich vplyv nežiaduci. Jedným z týchto plynov je všeobecne známy chlór. Je do jedovatý plyn, aj pre človeka, ktorý však v nízkych dávkach človeku neškodí a zabíja baktérie. Pitná voda ho obsahuje obyčajne 0.1 – 0.2 mg/l, maximálne do 0.5 mg/l. Chlór škodí najmä žiabram rýb. Na to, aby sme sa chlóru zbavili, je napr. odstátie vhodné. Existujú na trhu prípravky na báze thiosíranu sodného – Na2S2O3, ktoré dokážu zbaviť vody chlóru. Odstátím vody sa zbavíme chlóru približne za jeden deň. Vode len musíme dovoliť, aby plyny mali kade unikať – takže žiadne uzavreté bandasky. Čiastočne pri okamžitom napúšťaní vody, pomôže čo najdlhší transport vody v hadici. Značná časť chlóru sa takto odparí. Vo vode sa nachádzajú aj iné plyny – k dokonalému odplyneniu odstátím dôjde po štyroch dňoch. Pre výtery niektorých druhov sa používajú rôzne výluhy, napr. výluhy vodných rastlín. Tie dokážu vodu doslova pripraviť – stabilizovať, poskytnúť žiadané látky, napr. stopové látky, resp. dokáže snáď viazať prípadne škodlivejšie súčasti. Používa sa aj drevo, dub, jelša, vŕba. Hodí sa aj hnedé uhlie. Rašelina funguje ako čiastočný adsorbent. Na druhej strane vode dodáva humínové kyseliny a iné organické látky. Najmä v poslednej dobe sa využíva svetlo ultrafialové na úpravu vody. Často aj na jej sterilizáciu od choroboplodných zárodkov. Môže sa využiť aj tým spôsobom – kedy zasahuje celý objem vody – napr. v prípade akútnej choroby, no zväčša sa UV lampa používa ako filter, ktorý účinne zbavuje vodu rozličných zárodkov organizmov. Voda ošetrená dostatočne silnou UV lampou sa napr. nezariasuje. Jej použitie eliminuje mikrobiálne nákazy na minimum. UV lampy možno dostať bežne na trhu s akvaristickými potrebami. Ako silnú lampu – s akým príkonom nám určuje objem nádrže. UV lampu neodporúčam používať nepretržite.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Ryby, Živočíchy

Evolúcia rodu Tropheus v jazere Tanganika

Hits: 6980

Autor príspevku: Róbert Toman

Africké jazerá vyprodukovali ohromujúco rozličnú faunu cichlidovitých rýb. Jazero Tanganika, ktorého vek sa odhaduje na 9 – 12 miliónov rokov, je najstaršie východoafrické jazero a skrýva morfologicky, geneticky a behaviorálne najrozmanitejšiu skupinu cichlidovitých rýb. Mnoho z vyše 200 popísaných druhov sa delí do geograficky a geneticky odlišných populácií, ktoré sa líšia hlavne v ich sfarbení. Najlepším príkladom tohto javu je endemický rod Tropheus, v rámci ktorého sa popísalo 6 druhov a viac ako 70 odlišne sfarbených miestnych variantov. Okrem Tropheus duboisi, je celková morfológia v tomto rode veľmi podobná. Tropheusy sa hojne vyskytujú v hornej pobrežnej zóne vo všetkých typoch skalnatých biotopov, kde sa kŕmia riasami a skrývajú sa pred predátormi. Piesočnatým a bahnitým pobrežiam, ako aj ústiam riek sa striktne vyhýbajú. Je dokázané, že Tropheusy sa nedokážu pohybovať na väčšie vzdialenosti, najmä cez voľnú vodu, ako dôsledok ich vyhranenej špecifickosti životného prostredia a vernosti k určitému miestu a teritoriality.

Tropheus je jeden z najštudovanejších rodov jazera. Etologické štúdie Tropheus moori ukázali komplexné vzory správania sa a vysoko vyvinutú sociálnu organizáciu. Neexistuje u nich vyhranený pohlavný dimorfizmus. Obe pohlavia si chránia teritórium a na rozdiel od mnohých ďalších papuľovcov, Tropheusy tvoria dočasné páry počas rozmnožovania. Vývoj ikier a plôdika prebieha výlučne v ústach samíc. Predchádzajúce fylogeografické štúdie Tropheusov demonštrovali prekvapujúco veľké genetické rozdiely medzi populáciami. Tropheus duboisi bol opísaný ako najpôvodnejšia vetva a sedem odlišných skupín vzniklo väčšinou súčasne. Šesť z nich sa vyskytuje v individuálnych pobrežných oblastiach a jedna skupina sa sekundárne rozšírila a kolonizovala skalnaté miesta v podstate po celom jazere. Údaje získané analýzou mitochondriálnej DNA (mtDNA) ukázali, že napriek všeobecne podobnej morfológii sa môže sfarbenie rýb ohromne líšiť medzi geneticky blízko príbuznými populáciami a naopak, môže byť veľmi podobné medzi geneticky veľmi vzdialenými populáciami sesterských druhov. Tieto pozorovania sa čiastočne vysvetľujú ako dôsledok paralelnej evolúcie podobných farebných vzorov v rámci prirodzeného výberu alebo ako dôsledok priestorového kontaktu medzi dvoma geneticky odlišnými populáciami po druhotnom kontakte a následnom triedení rodu, kedy sa kríženci týchto populácií a ich potomkovia spätne krížili prednostne len s členmi jednej pôvodnej populácie.

Historické zmeny jazera

Predpokladá sa, že rýchle formovanie veľkých druhových skupín východoafrických cichlíd spôsobujú abiotické (fyzikálne) faktory, ako geologické procesy a klimatické udalosti, ako aj biologické vlastnosti šíriacich sa organizmov. Niekoľko štúdií ukázalo, že veľké kolísanie hladiny jazera malo vážny vplyv na skalnaté prostredie a druhové spoločenstvá vo východoafrických priekopových jazerách. Jazero bolo vážne ovplyvnené zmenou na suché podnebie asi pred 1,1 miliónmi rokov, čo spôsobilo pokles hladiny asi o 650 – 700 m pod súčasnú hladinu. Potom sa jazero zväčšovalo postupne do obdobia asi pred 550 000 rokmi. Ďalší pokles hladiny nastal asi pred 390 000 až 360 000 rokmi o 360 metrov, medzi 290 000 až 260 000 rokmi o 350 m a medzi 190 000 až 170 000 rokmi to bol pokles o 250 m. V najbližšej histórii poklesla hladina počas neskorého pleistocénu ľadovej doby, kedy bolo v Afrike suché podnebie. Ide o obdobie spred 40 000 – 35 000 rokmi (pokles o 160 m) a medzi 23 000 – 18 000 rokmi (pravdepodobne o 600 m). Akýkoľvek vzrast hladiny posúva pobrežnú líniu a tvoria sa nové skalnaté oblasti. Len čo vzdialenosti medzi novo formovanými oblasťami prekročia schopnosť šírenia sa jednotlivých druhov, tok génov sa preruší a hromadia sa genetické rozdiely medzi populáciami. Následný pokles hladiny môže viesť k sekundárnemu miešaniu, čo vedie k buď k zvyšujúcej sa genetickej rozdielnosti alebo príbuznosti nových druhov.

Šírenie rodu Tropheus v jazere Tanganika

Na základe genetickej analýzy sa určili 3 obdobia šírenia sa Tropheusov v jazere. Prvé obdobie prebiehalo počas stúpania hladiny v období medzi 1,1 mil. – 550 000 rokmi, druhé šírenie prebiehalo počas poklesu hladiny v období medzi 390 000 – 360 000 rokmi a tretie šírenie nastalo počas poklesu hladiny v období medzi 190 000 – 170 000 rokmi. Klimatické zmeny pred 17 000 rokmi spôsobili dramatický pokles hladiny nielen v Tanganike, ale aj v Malawi a dokonca vyschnutie jazera Viktória. Tieto udalosti synchronizovali procesy diverzifikácie cichlíd vo všetkých troch jazerách. Najdôveryhodnejšie vysvetlenie genetických vzorov Tropheusov sú tri obdobia nízkej hladiny jazera, kedy klesala hladina najmenej o 550 m, takže jazero bolo rozdelené na tri jazerá. Skupiny Tropheusov boli rozdelené do osem hlavných skupín podľa mtDNA a podľa výskytu v jednotlivých lokalitách jazera, ktoré dostali názov podľa osád na pobreží:

  • Skupina A1 (Kibwe, Kabwe, Kiti Point)
  • Skupina A2 (Kabezi, Ikola, Bilila Island, Kyeso I./Kungwe – T. „yellow“, Kala, Mpulungu)
  • Skupina A3 (Nyanza Lac – T. brichardi, Ngombe, Bemba)
  • Skupina A4 (Nvuna Island, Katoto I.)
  • Skupina B (Rutunga, Kiriza)
  • Skupina C (Kyeso II.)
  • Skupina D (Zongwe, Moba, Kibwesa – T. „Kibwesa“)
  • Skupina E (Bulu – T. polli, Bulu – T. „Kirschfleck“)
  • Skupina F (Kibwesa – T. „Kirschfleck“, Mvua I., Inangu)
  • Skupina G (Wapembe juh, Katoto II., Mvua II.)
  • Skupina H (Wapembe sever)

Na obrázku sú znázornené vzťahy medzi jednotlivými skupinami rodu Tropheus a ich lokalizácia v jazere.

Tropheus Phylog[1]

Primárne šírenie rodu Tropheus bolo podmienené silným zvýšením hladiny jazera asi pred 700 000 rokmi. Prvé dve skupiny (A a B) pochádzali z obsadenia severných častí jazera, skupina C a D vznikala na západnom pobreží centrálnej časti jazera a skupina E sa rozvíjala na východe strednej časti jazera. Skupiny F, G a H sa najpravdepodobnejšie udomácnili na juhu jazera. Treba upozorniť, že nedávno objavená ôsma skupina C v Kyeso pravdepodobne reprezentuje Tropheus annectens, pretože Kyeso je lokalizované v tesnej blízkosti typu vzoriek rýb, ktorý popísal Boulenger v roku 1990. Tieto ryby žili v blízkosti rýb, ktoré patria do skupiny A2, ktorú objavili na oboch stranách centrálnej časti jazera.

Morfologické analýzy ukázali, že šesť zo siedmich jedincov malo štyri lúče na análnej plutve a siedmy jedinec mal lúčov päť. Ďalších pať jedincov ulovených v Kyeso malo šesť análnych lúčov a tiež sa odlišovali v tvare úst a sfarbení od T. annectens. Je zaujímavé, že ryby odchytené v lokalite Kyeso predtým označené ako T. annectens patria do skupiny C na rozdiel od Tropheus polli (skupina E) z opačnej strany jazera, hoci majú podobnú morfológiu, počet lúčov análnej plutvy a sfarbenie.

Väčšina hlavných skupín sa rozširovala do susedných oblastí počas druhého rozšírenia asi pred 400 000 rokmi a skupiny A a D zvládli presun k protiľahlému pobrežiu centrálnej časti Tanganiky. V tomto období sa po obsadení východného pobrežia skupina A rozdelila na 4 odlišné podskupiny. Podskupiny A1 a A3 sa pravdepodobne objavili po expanzii na východe severného pobrežia. Podskupina A2 pochádzala z obsadenia severozápadného pobrežia na severe aj v strednej časti jazera, zatiaľ čo podskupina A4 pravdepodobne pochádzala z kolonizácie východnej časti južného pobrežia. Skupina D pravdepodobne obsadila veľmi krátky úsek v oblasti Cape Kibwesa, kam sa presídlili zo západnej časti južného pobrežia. To bolo možné jedine v období pred 400000 rokmi, keď klesla hladina o 550 m, pretože Tropheusy nie sú schopné sa presúvať pri zvýšení vodnej hladiny a tým aj zväčšení vzdialeností medzi skalnatými časťami jazera cez voľnú vodu. Iba pokles hladiny o 550 m postačoval na to, aby sa skalnaté dno dostalo do hĺbky asi 50 m, čím sa utvorili podmienky na presun Tropheusov.

Rozšírenie Tropheus“Kirschfleck“, ktoré patria do skupiny F na východnom pobreží centrálnej časti jazera a na sever od Kibwesa, sa zdá byť záhadné podľa súčasného rozšírenia ostatných členov tejto skupiny (F) na juhozápade okolo Cameron Bay. V oblasti Kibwesa žijú v blízkosti tri varianty Tropheusov (Tropheus polli, T.“Kibwesa“ a T.“Kirschfleck“). Predsa však vo vzorkách T.“Kirschfleck“ sa zistilo podľa mtDNA, že patrili dvom skupinám, čo naznačuje kríženie pravdepodobne pôvodných obyvateľov tejto oblasti – skupiny T. polli (E) a presídlených T. „Kirschfleck“ (F). Existujú dve alternatívy: zástupcovia skupiny F sa mohli presunúť pozdĺž západnej časti južného pobrežia až k hranici strednej časti jazera. Zostáva však nejasné, ako sa mohla skupina F presunúť cez tak širokú oblasť strmo klesajúceho pobrežia na západe južného pobrežia, ktoré v súčasnosti obývajú ryby skupiny D, bez toho aby zanechali nejakú genetickú stopu alebo menšiu populáciu. Alternatívne vysvetlenie by mohlo byť, že skupina F sa pôvodne šírila pozdĺž juhovýchodného pobrežia od Kibwesa asi po Wapembe a neskôr bola nahradená presídlenými zástupcami skupiny A, takže haplotypy (skupina alel v jednom chromozóme prenášaná z generácie na generáciu spoločne, pričom potomok dedí dva haplotypy – jeden od otca a druhý od matky) skupiny F v Kibwesa sú pozostatky pôvodne podstatne rozšírenejšej skupiny. Ďalej by k tejto hypotéze bolo možné dodať, že skupina F druhotne osídlila ich súčasné teritórium v okolí Cameron Bay na juhozápade počas hlavného obdobia stúpania hladiny jazera pred 400 000 rokmi. To by vysvetľovalo prítomnosť dvoch odlišných haplotypov v populácii v Mvua (F a G), ako následok kríženia po druhotnom kontakte so zástupcami skupiny F. Ak je táto hypotéza pravdivá, táto kolonizácia mohla úplne nahradiť predtým sa vyskytujúcu skupinu G, ktorá má v súčasnosti centrum výskytu južne od ústia rieky Lufubu. Ak berieme do úvahy fakt, že rieka Lufubu, ako tretí najväčší zdroj vody pre jazero, predstavuje vysoko stabilnú ekologickú bariéru, ktorá oddeľuje pobrežie hory Chaitika od poloostrova Inangu, potom skupina G si mohla udržiavať oblasť pôvodného rozšírenia južne od rieky Lufubu, ale bola nahradená zástupcami skupiny F v Cameron Bay po poklese hladiny.

Počas tretieho šírenia asi pred 200 000 rokmi sa šírili 3 podskupiny skupiny A pozdĺž pobrežia, kde sa pôvodne vyskytovali. Podskupina A2 sa musela premiestniť krížom cez jazero z južného okraja centrálnej časti na východné pobrežie južnej časti jazera. Podskupiny A2 a A4 sa rozšírili pozdĺž juhovýchodného pobrežia viac na juh jazera. V lokalite Wapembe na severe sa u jedného jedinca zistil haplotyp, podľa ktorého patrí do skupiny H, ktorá sa rozšírila pri primárnom šírení a všetky ďalšie jedince parili do dvoch podskupín A. Dva odlišné Tropheusy žijú v blízko príbuznom vzťahu blízko Wapembe. V Katoto, hlavnej hranici medzi skupinami A a G sa zistilo asi 50 % populácie s haplotypom skupiny G a 50% z podskupín A2 a A4. Podskupina A2 sa zistila aj v lokalite Katukula, ale táto populácia je tvorená prevažne rybami zo skupiny G.

Súhrn

Tropheusy 7 skupín nezmenili dramaticky ich rozpätie výskytu, čo môže byť kvôli stabilite ich životného prostredia, ktoré je tvorené kolmo klesajúcim pobrežím. Tieto oblasti neboli príliš ovplyvnené kolísaním hladiny jazera, pretože sa presúvali iba smerom dolu a hore pozdĺž útesov. Jedna podskupina (A2) sa zistila takmer po celom jazere a aj jedinci zo vzdialených populácií sú v úzkom vzťahu. Keďže sa zistili podobné charakteristiky rozšírenia aj iných rodov tanganických cichlíd (Eretmodus, Cyprichromis), pravdepodobne mali zmeny v jazere (klimatické a geologické) podobný vplyv na genetickú štruktúru populácií aj iných druhov.

Literatúra

Baric, S. et al.: Phylogeography and evolution of the Tanganyikan cichlid genus Tropheus based upon mitochondrial DNA saquences. J. Mol. Evol., 56, 2003, 54-68.
Cohen, A.S., Soreghan, M.R., Scholz, C.A.: Estimanting the age of formation of lakes: An example from Lake Tanganyika, East African Rift System. Geology, 21, 1993, 511-514.
Cohen, A.S. et al.: New palaeogeographic and lake-level reconstructions of Lake Tanganyika: Implications for tectonic climatic and biological evolution in a rift lake. Basin Res., 9, 1997, 107-132.
Gasse, F. et al.: Water level fluctuations of Lake Tanganyika in phase with oceanic changes during the last glaciation and deglaciation. Nature, 342, 1989, 57-59.
Sturmbauer, C.: Explosive speciation in cichlid fishes of the African Great Lakes: A dynamic model of adaptive radiation. J. Fish Biol., 53, 1998, 18-36.
Sturmbauer, C., Meyer, A.: Genetic divergence, speciation and morphological stasis in a lineage of African cichlid fishes. Nature, 358, 1992, 578-581.
Sturmbauer, C. et al.: Lake level fluctuation synchronize genetic divergences of cichlid fishes in African lakes. Mol. Biol. Evol., 18, 2001, 144-154.

S použitím uvedenej literatúry spracoval: Róbert Toman

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Ryby, Živočíchy

Malawi Bloat – choroba afrických cichlíd

Hits: 13855

Autor príspevku – Róbert Toman

Jedna z hlavných príčin neúspechov chovu Tropheusov je ochorenie, ktorému zvyčajne podľahnú všetky ryby behom niekoľkých dní. Toto ochorenie je známe pod názvom „Malawi bloat“ alebo „bloat“, čo znamená „nafúknutý“. Hoci sa označuje ako malawské ochorenie, postihuje aj ryby z jazera Viktória a najmä Tanganika. Najcitlivejšie sú ryby, ktoré sa živia prevažne rastlinnou potravou. Veľmi dôležité je rozpoznať prvé príznaky ochorenia a ihneď zahájiť liečbu.

Príznaky ochorenia sa prejavujú v niekoľkých štádiách:

Ryby vypľúvajú potravu až úplne prestávajú žrať, prehýbajú sa v bokoch zo strany na stranu, zväčší sa im brušná dutina (nafúknutie) a z ritného otvoru im vychádzajú tenké biele výkaly namiesto normálnych čierno-hnedých. V okolí ritného otvoru sa môžu vyskytnúť červené škvrny až vriedky. Počas týchto príznakov dochádza pravdepodobne k vážnemu poškodeniu pečene, obličiek a plynového mechúra.

Ryby veľmi schudnú, skrývajú sa, ležia na dne, kolíšu sa, majú sťažené dýchanie, stmavnú a behom 1 – 2 dní hynú.

Príčiny ochorenia

Je dosť prekvapujúce, aké rôzne príčiny môžu spôsobiť toto vážne ochorenie a úhyn týchto nádherných rýb. Najčastejšie sa jedná o chyby chovateľa a nejde len o ochorenie, ktoré by zapríčinilo nevhodné kŕmenie (napr. živá potrava). Ide napríklad o väčšie zásahy do životného prostredia rýb v akváriu. Dôvodov je niekoľko

Stresovanie rýb

Tropheusy sú veľmi citlivé na pôsobenie rôznych stresorov a mnohí chovatelia pripisujú hlavný dôvod vzniku tohto ochorenia práve pôsobeniu stresu. Tým sa znižuje odolnosť rýb voči ochoreniam. Ako stresový faktor sa najčastejšie uplatňuje prevoz rýb, zmena osádky akvária (pridávanie nových jedincov, najmä vlastného druhu a formy), veľká zmena zariadenia akvária, odchyt rýb v akváriu. V podstate všetky ďalšie faktory môžeme označiť za stresory.

Nízky počet jedincov chovnej skupiny

Tropheusy žijú hierarchicky v húfoch a v prípade malého počtu jedincov alebo nedostatku úkrytov dominantný jedinec (väčšinou samec) napáda ostatné ryby svojho druhu a formy.

Nesprávne kŕmenie

Tropheusy sú rastlinožravé ryby, preto sa neodporúča skrmovať živočíšne bielkoviny, najmä nie teplokrvných živočíchov (mäso). Hlavnou zložkou potravy by mali byť kvalitné vločkové krmivá na báze riasy (Spirulina). Ďalej je možné skrmovať rastlinné produkty, ako je hlávkový šalát, varené cestoviny a podobne. Ako doplnok sa môžu skrmovať aj mrazené cyklopy, prípadne kvalitné patentky, žiabronôžky, ale iba dospelým rybám, ktoré sú už odolnejšie. S touto potravou radšej opatrne, prípadne neexperimentovať vôbec. Rastlinožravé ryby majú dlhý tráviaci systém, čomu zodpovedá aj dlhší čas spracovania potravy. Rozklad nedostatočne strávenej alebo neúplne vylúčenej potravy v črevách, môže spôsobiť podráždenie črevnej steny a stresovať ryby, čím sa zároveň otvára cesta pre invazívne parazity.

Prekrmovanie

Dôležité je podávať krmivo v malých dávkach, niekoľkokrát denne, aby nedošlo k jednorazovému prekŕmeniu rýb. Tropheusy sú veľmi žravé ryby a v prípade dostatku potravy sú schopné sa nažrať „do prasknutia“. Ryby sú veľmi náchylné najmä po prenesení do inej nádrže, napr. po nákupe. Vtedy musí byť chovateľ zvlášť opatrný a kŕmiť len veľmi striedmo. Častejším kŕmením v nižších dávkach sa dá zároveň eliminovať agresivita medzi jedincami vlastného druhu/formy.

Zlá kvalita vody

Jeden z ďalších veľmi dôležitých faktorov je čistota vody. Nevyhnutná je pravidelná výmena vody v množstve okolo 30 % objemu nádrže každý týždeň, i keď názory na množstvo a obdobie výmeny vody sa líšia. Ďalej je to nedostatočné okysličovanie vody, čím je vo vode málo kyslíka pre denitrifikačné baktérie a klesá kvalita vody (zvýšený obsah dusičnanov).

Pridávanie soli

Niektorí chovatelia pridávajú do vody kuchynskú soľ z dôvodu zvýšenia pH k alkalickému. Týmto spôsobom však nedochádza k zvyšovaniu pH, ale ryby reagujú niekedy veľmi negatívne na vyšší obsah NaCl.

Pôvodca ochorenia

V tomto bode sa názory akvaristov líšia. Niektorí uvádzajú, že je to ochorenie bakteriálneho pôvodu, ďalší zase parazitárneho pôvodu. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o protozoálneho parazita, ktorý sa normálne nachádza v črevách zdravých rýb a v prípade oslabenia jedinca, napr. pôsobením stresu, dochádza k rozmnoženiu týchto organizmov a blokujú tráviaci systém. Tým vznikajú problémy s prijímaním potravy. Parazit sa dostáva cez stenu čreva do telovej dutiny a dochádza k „nafúknutiu“ brušnej dutiny. Diskutuje sa tiež o nákazlivosti tejto choroby. Pravdepodobne je to nákazlivé ochorenie, pretože neochorie len jedna ryba, ale väčšinou tri a viac. Mohlo by sa zdať, že sa jedná o pôsobenie stresoru na všetky ryby v akváriu, a preto dochádza k ochoreniu všetkých jedincov. Príznaky sa však neprejavujú u všetkých naraz, ale postupne. Napr. prvý deň prestane žrať jedna ryba, druhý deň prestane žrať ďalšia a u prvej sa začnú prejavovať príznaky poškodenia tráviaceho systému (nafúknutie) a tak ďalej.

Liečba

Liečba je možná iba v prvom štádiu ochorenia. Čím neskôr sa s liečbou začne, tým menšia je šanca na uzdravenie. Ak sa prejavia príznaky druhého štádia ochorenia, je neskoro. Väčšinou je potrebné liečiť kompletne celú nádrž, neprelovovať ryby do zvláštnej nádrže, pretože to ochorenie ešte zhorší a ryby hynú. Je však možné použiť aj karanténnu nádrž. Na liečbu používajú akvaristi rôzne obdoby antibiotika Metronidazol (Entizol, Emtyl, Flagyl, Metryl, Protostat, Satric, Neo-Tric), ktorý sa používa v humánnej medicíne pri gynekologických problémoch, prípadne ďalšie druhy antibiotík.

Liečba Metronidazolom

Ak sa vyskytnú príznaky 1.štádia ochorenia, vymení sa 30 % vody, aby sa zlepšila kvalita vody, zvýši sa vzduchovanie a znova sa vymení asi 50 % vody. Odporúča sa odstrániť všetky biologické filtre, pretože liečivá väčšinou zabíjajú denitrifikačné baktérie. Počas liečby sa nezapína osvetlenie. Je vhodné postupne zvýšiť teplotu na 28-30 °C, ale zároveň aj silno vzduchovať. Zvýšením teploty sa zrýchli metabolizmus rýb a podporí ich imunitný systém. Zároveň sa zrýchľuje životný cyklus pôvodcu ochorenia. Metronidazol sa potom aplikuje v dávke 100 mg na 38 l vody. Dávka sa opakuje v prípade potreby každé dva dni až kým ryby nezačnú prijímať potravu. Ak ryby prežijú, uzdravia sa behom týždňa.
Liečivo je možné podávať aj v potrave v prípade pri objavení sa príznakov ochorenia, ale ešte v čase, keď ryby prijímajú potravu. Vtedy sa dávka liečiva rozpustí v lyžičke vody z akvária a k tomu sa pridajú granule alebo vločky, nechajú sa nasiaknuť roztokom liečiva a krmivo sa potom vloží do akvária. Po liečbe sa vymení 50 % vody.

Liečba ďalšími antibiotikami

Oxytetracyklín hydrochlorid – používa sa dávka 30 mg (pri veľmi tvrdej vode až 50 mg) na liter vody počas 3 dní. Na 3. deň sa vymení 30 – 50 % vody a liečba sa opakuje. Toto liečivo je zvlášť citlivé na svetlo, preto sa musí dodržať spôsob liečby bez osvetlenia.

Minocyklín – používa sa v dávke 7 mg na liter vody počas 2 dní, potom sa vymení 100 % vody a znova sa liečba opakuje. Ak sa používa viac ako dve dávky, väčšinou je smrteľný. Preto sa používa len v prípade krajnej núdze.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Príroda, Ryby, Technika, Živočíchy

Teplota vody

Hits: 2274

Udržiavanie teploty v miestnosti pre tropickú akvaristiku niekedy nestačí. Nejde ani tak o nedostatočnú teplotu ako o stabilnú teplotu. Odporúčam chovať také druhy rýb, ktorých teplotné nároky na vodu sú rovnaké, alebo aspoň približné. Veľké kolísanie teploty nie je vhodné. Viacero chovateľov, mňa nevynímajúc občas použije čiastočne zníženie teploty pri výmene vody – otužovanie. Niektoré ryby, napr. pancierníčky, kaprozúbky, ale iste aj mnohé iné táto skutočnosť stimuluje k rozmnožovaniu. Je to čiastočná simulácia obdobia dažďov. Nie je niekedy na škodu, ak teplota vody kolíše v rozmedzí 1 – 2°C pri striedaní dňa s nocou. V drvivej väčšine prípadov má snahu akvarista v našom miernom pásme, teplotu vody zvýšiť, alebo aspoň dodržať určitú teplotu, aby neklesla pod ním stanovenú hranicu. Na tento účel slúžia ohrievače. V prípade, ak potrebujeme akvárium ochladzovať. V takom prípade sú finančné náklady profesionálneho riešenia už oveľa vyššie. Možno využiť napr. Peltierové články. Použitie ventilátora pred akvárium, dokáže čiastkovo znížiť teplotu len menšieho akvária.

Ohrievače súčasnosti sa vyrábajú s termostatom – čiže sú schopné sa automaticky vypínať po dosiahnutí určitého stupňa. Neodporúčam už dnes používať ohrievače, ktoré neobsahujú termostat – ľahko sa vám môže stať, že zabudnete naň a pri menšej nádrži si môžete svoje ryby doslova uvariť. Na 1 liter akvária potrebujem obyčajne 0.5 – 1 W príkonu ohrievača. Menej ako 0.5 W už nemusí stačiť – najmä pri nádržiach vyšších ako 50 cm, a viac ako 1 W môže pri dlhšej neprítomnosti a poruchy prístroja spôsobiť relatívne rýchlo katastrofu. V prípade, že vodu vymieňame, odkaľujeme, je vhodnejšie ohrievač odpojiť od elektrickej siete. Totiž, v takom prípade sa môže stať, že časť ohrievača (najmä so silnejším príkonom) je silne rozpálená a po doplnení obyčajne studenšej vody môže prasknúť.

O vzťahu teploty vody a rýb sa dá povedať, že síce pri nižšej teplote sa vyskytuje viacero chorôb, z dôvodu toho, že parazitom sa obyčajne ďaleko lepšie profituje pri nižšej teplote. Na druhej strane studenšia voda má aj priaznivý efekt – zvyšuje sa maximálny vek a kondícia rýb. Neprehrievajte viac ako je nutné, ale ani ryby priveľmi nepodchladzujte. Ku tejto problematike viac v článku Róberta TomanaZvýšenie teploty vody sa často používa pri liečení chorôb. Ryby, ktoré chová väčšina akvaristov na svete pochádzajú z tropických a subtropických oblastí, kde je vhodná naša izbová teplota. To jest teplota, ktorá vyhovuje aj človeku. Existujú samozrejme rozdiely, terčovce obľubujú vyššiu teplotu, dánia, tetry neónové skôr studenšiu vodu (20°C). Teplota vody má vzťah ku koncentrácii kyslíka vo vode. Čím je teplota vody vyššia, tým menej kyslíka je vo vode. Teplota vody má vplyv, ako som už spomenul, aj na rozmnožovacie inštinkty. Rýb aj vodných rastlín

Aj rastliny sú citlivé na teplotu. Prejavy nie sú síce okom tak viditeľné ako u živočíchov, ale sú o to nevratnejšie. Naopak povedal by som, že teplotným extrémom viac odolajú mobilné ryby, ako aktívnym pohybom sa neprejavujúce rastliny. Jednotlivé rastliny majú svoje optimum pri rôznej teplote. To je dôvodom iného vzhľadu rastlín v rôznych nádržiach. Samozrejme je ten len jeden faktor, je však limitujúcim vo svojej podstate. Napr. jednotlivé listy môžu byť tmavšie, bledšie, môžu rásť ďalej od seba, bližšie k sebe, celkovo rastlina môže vykazovať vyššiu produkciu, atď. Prípadne môže nastať situácia, kedy rastliny pri vysokých, a veľmi nízkych teplotách hynú. Všeobecne sa dá povedať, že pre bežné rastliny vyskytujúce sa v akváriách je vhodná najvyššia dlhodobá teplota 27°C. Vo svoje praxi som sa často stretával z názorom, že vo vyššej teplote rastliny neprežijú. Táto situácia nastáva zrejme vo väčšine vašich domácností najmä v júli, kedy sa letné horúčavy šplhajú ku štyridsiatke. Poukážem na to, že v prírode takisto na vrchole vegetačného obdobia páli do vody slnko veľkou intenzitou. A práve vtedy rastliny doslova rastú ako z vody, často kvitnú. A rovnako to bude aj našich akváriách.

Use Facebook to Comment on this Post