brány - Skala

2006-2010, 2009, 2010, Čachtické Karpaty, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie, Zrúcaniny

Čachtický hrad

20/04/201607/03/2024 skala

Hradný vrch bol obývaný už v prehistorickej dobe, o čom svedčia archeologické nálezy. Je veľmi pravdepodobné, že tu bolo hradisko (Vladimír Ammer: Čachtice, Vydavateľské stredisko ZsKNV pri Krajskom pedagogickom ústave v Bratislave). Zrejme v 8 – 9 storočí (Hanuš). Historicky hrad niesol aj tieto pomenovania: Chekche, Chehte, Csejte. Leží medzi obcami Čachtice a Višňové v Čachtickom krase v nadmorskej výške 375 metrov (hrady-zamky.org).

Čachtický hrad je spomínaný v roku 1276. Postavený bol pravdepodobne po roku 1260 a pripisuje sa Kazimírovi z rodu Hunt-Poznanovcov (Informačná tabuľa). Vznikol ako dôležitá pevnosť tvoriaca súčasť ochrany západnej hranice Uhorska (odklinaniehradov.sk). Patril medzi prvé hrady, ktoré zabezpečovali túto hranicu (Wikipedia.sk). Vo svojej histórii. ako jeden z mála odolal vojskám Přemysla Otakara II (Informačná tabuľa), ktorý ho však v rok 1273 silne poškodil (Hanuš). Ubránili ho Kazimírovi synovia Peter a Pongrác (Wikipedia.sk). Hrad je známy najmä vďaka Alžbete Báthoriovej. V roku 1392 získal hrad Stibor zo Stiboríc od kráľa Žigmunda. Po roku 1434 kráľ daroval hrad Orságovcom, ktorí ho vlastnili do roku 1567. Od nich šiel hrad do rúk Uršule Kanižajovej, vdove po Tomášovi Nádašdym. Od nej panstvo získal František Nádašdy, manžel Alžbety Bátoriovej. V roku 1708 bol dobytý a vypálený vojskami Františka Rákocziho II. Neskôr v 18. storočí slúžil ako väznica. Odvtedy hrad pustne. Hrad je súčasťou chránenej prírodnej rezervácie Čachtický hradný vrch (Informačná tabuľa). Nikdy neslúžil ako reprezentačné sídlo svojich majiteľov, bol vždy budovaný a udržiavaný ako vojenská pevnosť. Majitelia hradu si svoje sídla stavali v obci (Hanuš).

Z najstarších častí hradu je zachované okrem iného torzo päťbokej veže s dominantnou juhozápadnou stenou, dosahujúcou výšku cca 15 metrov. V roku 1992 bolo vykonané statické zabezpečenie najohrozenejších častí. Začiatkom 21. storočia bol vymurovaný oblúk brány druhého predhradia. Neskôr aktivity pokračovali odstraňovaním náletových drevín, zabezpečovacími a konzervačnými prácami, minimálne do roku 2010 (Aleš Hoferek).

Čachtický hradný vrch je významnou lokalitou teplomilnej vápencovej flóry. Rastie tu jarabina slovenská Sorbus slovenica, jarabina Kmeťova Sorbus kmetiana, klinček Lumnitzerov Dianthus lumnitzeri, senovka tesálska Trigonella monspeliaca, kavyle (Stipa spp.). Viaceré orchideje ako hmyzovník Holubyho Ophrys holoserica ssp. Holubyana, hmyzovník včelovitý Ophrys apifera, kruštík Epipactis muelleri, E. placentina, E. helleborine (piestany.sk). Hradný vrch so svojim najbližším okolím je od roku 1964 prírodnou rezerváciou (Hanuš).

Castle Hill was inhabited in prehistoric times, as evidenced by archaeological finds. It is very likely that there was a hillfort here (Vladimír Ammer: Čachtice, Publishing Center of ZsKNV at the Regional Pedagogical Institute in Bratislava). Probably in the 8^th-9th centuries (Hanuš). Historically, the castle had various names, such as Chekche, Chehte, Csejte. It is located between the villages of Čachtice and Višňové in the Čachtice Karst at an altitude of 375 meters (hrady-zamky.org).

Čachtice Castle is mentioned in 1276. It was probably built after 1260 and is attributed to Kazimír from the Hunt-Poznanovci family (Information board). It was established as an important fortress forming part of the defense of the western border of Hungary (odklinaniehradov.sk). It belonged to the first castles that secured this border (Wikipedia.sk). In its history, it was one of the few that resisted the armies of Přemysl Otakar II (Information board), who, however, severely damaged it in 1273 (Hanuš). It was defended by Kazimír’s sons Peter and Pongrác (Wikipedia.sk). The castle is known mainly due to Elizabeth Báthory. In 1392, Stibor from Stiborice acquired the castle from King Sigismund. After 1434, the king donated the castle to the Orság family, who owned it until 1567. From them, the castle passed into the hands of Ursula Kanižajová, the widow of Tomáš Nádašdy. From her, the estate was acquired by František Nádašdy, the husband of Elizabeth Báthory. In 1708, it was conquered and burned by the forces of Francis II Rákóczi. Later, in the 18^th century, it served as a prison. Since then, the castle has fallen into ruin. The castle is part of the Čachtický Castle Hill protected nature reserve (Information board). It has never served as a representative residence for its owners; it was always built and maintained as a military fortress. The owners of the castle built their residences in the village (Hanuš).

Among the oldest parts of the castle, the remnants of a five-lobed tower with a dominant southwest wall, reaching a height of about 15 meters, are preserved. In 1992, static securing of the most endangered parts was carried out. At the beginning of the 21^st century, the arch of the gate of the second bailey was bricked up. Later activities included the removal of overgrown trees, security, and conservation work, at least until 2010 (Aleš Hoferek).

Čachtický Castle Hill is a significant site for thermophilic limestone flora. The Slovak rowan Sorbus slovenica, Kmeť’s rowan Sorbus kmetiana, Lumnitzer’s carnation Dianthus lumnitzeri, clover Trigonella monspeliaca, and feather grass (Stipa spp.) grow here. Several orchids, such as Holuby’s Ophrys holoserica ssp. Holubyana, bee orchid Ophrys apifera, helleborine Epipactis muelleri, E. placentina, E. helleborine, thrive in the area (piestany.sk). The Castle Hill and its immediate surroundings have been a nature reserve since 1964 (Hanuš).

Odkazy

Naľavo Višňové z hradného Čachtického vrchu

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Myjava, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Brezová pod Bradlom

28/03/201607/03/2024 skala

Mesto leží na rozhraní Malých Karpát a Myjavskej pahorkatiny. Rímsko-katolícky kostol Najsvätejšej trojice je z roku 1650, evanjelický kostol z roku 1874. Nachádza sa tu aj jediný pomník Jana Husa na Slovensku (Zdroj: Informačná tabuľa). Ku koncu roka 2010 tu žilo 5251 obyvateľov na ploche 41.08 km² (brezova.sk). Má tieto časti: Minárčiny, Štverník, Hurbanova dolina, Žriedlova dolina (Židovské). Prvá písomná zbierka je z roku 1263, trvalejšie osídlenie začína v 15. storočí. V roku 1568 patrila Brezová pod Čachtické panstvo. Tento kraj sa stal blízky Štúrovskej generácii, v rokoch 1848 – 1849 sa stal východiskom národného hnutia. Po roku 1918 v Brezovej vznikla prvá meštianska škola na Slovensku. Mohyla Milan Rastislava Štefánika na Bradle bola postavená v roku 1928. Pôsobí tu divadelný súbor Jozefa Miloslava Hurbana. Folklórny súbor Brezová vznikol v roku 1966. Z Brezovej pochádzal herec Ján Bzdúch (Wikipedia.sk).

The town is situated at the junction of the Small Carpathians and the Myjava Hills. The Roman Catholic Church of the Holy Trinity dates back to 1650, while the Evangelical Church was built in 1874. It is also home to the only monument to Jan Hus in Slovakia (Source: Information Board). By the end of 2010, the town had a population of 5,251 inhabitants within an area of 41.08 km² (brezova.sk). It consists of the following parts: Minárčiny, Štverník, Hurbanova dolina, Žriedlova dolina (Židovské). The first written mention dates back to 1263, and more permanent settlement began in the 15^th century. In 1568, Brezová belonged to the Čachtice estate. This region became close to the Štúr generation, and from 1848 to 1849, it became a starting point for the national movement. After 1918, the first civic school in Slovakia was established in Brezová. The Milan Rastislav Štefánik Barrow on Bradlo was built in 1928. The town hosts the theater ensemble of Jozef Miloslav Hurban. The Brezová Folk Ensemble was founded in 1966. Actor Ján Bzdúch hailed from Brezová (Wikipedia.sk).

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Neživé, Slovenská krajina

Kalvária v Banskej Štiavnici

01/03/201607/03/2024 skala

Banskoštiavnická Kalvária je najimpozantnejšou barokovou kalváriou v strednej Európe. Jednou z najstarších kalvárií na Slovensku. Od roku 1993 je súčasťou územia, ktoré spolu s historickým mestom Banská Štiavnica boli zaradené na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Od júna 2007 je na zozname 100 najohrozenejších pamiatok sveta. Kaplnky a kostoly Kalvárie: Ježiš sa lúči so svojou Matkou, Diabol pokúša Ježiša, Ježiš umýva apoštolom nohy, Kaplnka Božského Srdca, Posledná večera, Bolestné srdce Panny Márie, Ježiš na hore Olivovej, Kaplnka svätých schodov, Judášova zrada, Odsúdenie Ježiša, Ježiš pred Herodesom, Ježiša bičujú, Kaplnka Ecce Homo, Ježiš berie svoj kríž, Ježiša pribíjajú na kríž, Horný kostol – Kristus na kríži, Boží hrob, Obrezanie Pána, Útek do Egypta, Dvanásťročný Ježiš v chráme, Ježiš sa stretá so svojou Matkou, Panna Mária pod krížom, Ježišovo telo v lone Matky, Ježiša pochovávajú (kalvaria.org). Predpokladá sa, že tvorcom architektonického návrhu bol Samuel Mikovíny (nomad.sk).

Kalvária sa nachádza severovýchodne od centra mesta. Z informačnej tabule som sa dočítal, že kalvária predstavuje barokovú sakrálnu architektúru, sochárstvo, výtvarné umenie a umelecké remeslá. Iniciátorom vybudovania bol páter František Perger v 18. storočí z miestnej komunity Spoločnosti Ježišovej, ktorý na kopci Scharffenberg (Ostrý vrch) vybudoval Krížovú cestu. Základný kameň položili 14.9.1744. Komplex tvorí 17 kaplniek, tri kostoly, Žalár, a Boží hrob (Informačná tabuľa). Kalvária je osobitá aj svojou liturgickou koncepciou. Nekopíruje tradičný model 14-ich zastavení krížovej cesty, ale kombinuje výjavy zo života Ježiša a Panny Márie. Hore svahom obráteným k mestu plynulo stúpa symetricky rozložená zostava hlavných objektov. Kaplnky sú vzájomne pospájané serpentínami chodníčkov. V nich sú drevené reliéfy, interiéry kostolov sú dekorované nástennými maľbami, ktorá sa pripisuje rakúskemu maliarovi Antonovi Schmidtovi (Bujnová et all, 2003).

Časť výtvarnej výzdoby a mobiliáru jednej z najvzácnejších barokových pamiatok na Slovensku bola vykradnutá, časť sa stala terčom vandalov. Miestni aktivisti sa zaslúžili o to, že Kalvária je zapísaná v zozname 100 najohrozenejších pamiatok sveta (Informačná tabuľa). Kalvária bola obnovená na prelome 70-tych a 80-tych rokov 20. storočia (Bujnová et all, 2003). Štiavnická kalvária vznikla tak, že páter František Perger z jezuitského kláštora v Banskej Štiavnici chcel od bohatého ťažiara Leopolda Ondreja Fritza z Friedenliebu kúpiť Scharffenberg. Pánovi Fritzovi bolo čudné, načo chce takú ničotu. Kriaky a bodľačie. Páter až na tretie naliehanie naveľa prezradil svoj úmysel vybudovať na vrchu Kalváriu. Fritz sa rozhodol, že na takýto účel Scharffenberg nepredá, ale daruje, “kým bude slúžiť na úctu k Bohu” (podľa Hidvéghy).

Banská Štiavnica Calvary is the most imposing Baroque calvary in Central Europe, also one of the oldest calvaries in Slovakia. Since 1993, it has been part of the territory along with the historic town of Banská Štiavnica, inscribed on the UNESCO World Cultural and Natural Heritage List. Since June 2007, it has been listed among the 100 most endangered monuments in the world. Chapels and churches of the Calvary include: Jesus Bids Farewell to His Mother, Devil Tempts Jesus, Jesus Washes the Apostles’ Feet, Chapel of the Divine Heart, Last Supper, Sorrowful Heart of Virgin Mary, Jesus on the Mount of Olives, Chapel of the Holy Stairs, Judas’ Betrayal, Condemnation of Jesus, Jesus Before Herod, Flagellation of Jesus, Chapel of Ecce Homo, Jesus Takes Up His Cross, Jesus Nailed to the Cross, Upper Church – Christ on the Cross, Holy Sepulcher, Circumcision of the Lord, Flight into Egypt, Twelve-Year-Old Jesus in the Temple, Jesus Meets His Mother, Virgin Mary Beneath the Cross, Jesus’ Body in His Mother’s Lap, Burial of Jesus (kalvaria.org). It is presumed that Samuel Mikovínyi was the architect behind the design (nomad.sk).

The Calvary is located northeast of the city center. According to an information board, the calvary represents Baroque sacral architecture, sculpture, visual arts, and crafts. The initiative for its construction came from Father František Perger in the 18^th century, a member of the local community of the Society of Jesus, who built the Stations of the Cross on Scharffenberg Hill. The foundation stone was laid on September 14, 1744. The complex consists of 17 chapels, three churches, the Lamentation, and the Holy Sepulcher (Information Board). The calvary is unique in its liturgical conception, not copying the traditional model of the 14 Stations of the Cross but combining scenes from the lives of Jesus and the Virgin Mary. The main objects are symmetrically arranged on a slope facing the city. The chapels are connected by winding paths with wooden reliefs, and the interiors of the churches are decorated with wall paintings attributed to the Austrian painter Anton Schmidt (Bujnová et al., 2003).

Part of the artistic decoration and furniture of one of the most valuable Baroque monuments in Slovakia was stolen, and some became the target of vandals. Local activists played a crucial role in including Calvary in the list of the 100 most endangered monuments in the world (Information Board). The Calvary was restored in the late 1970s and early 1980s (Bujnová et al., 2003). The Štiavnica Calvary came into being when Father František Perger from the Jesuit monastery in Banská Štiavnica wanted to buy Scharffenberg from the wealthy miner Leopold Andrej Fritz of Friedenlieb. Fritz found it odd that someone would want such a worthless place with thorns and prickles. Only after persistent insistence did Father reveal his intention to build a Calvary on the top. Fritz decided not to sell Scharffenberg for such a purpose but to donate it, “as long as it serves for the honor of God” (according to Hidvéghy).

Odkazy

Cestou hore sa nachádza množstvo malých kaplniek

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské

Spišské Podhradie – mesto spod Spišského hradu

11/02/201603/04/2024 skala

Spišské podhradie je obec, nad ktorou sa vypína jeden z najväčších hradov na svete – Spišský hrad. Ak sa však chcete na Spišský hrad dostať kratšou cestou, choďte na hrad z Hodkoviec. Najstaršie osídlenia na tomto území pochádzajú z 5. tisícročia pred n.l. Na prelome 11. – 12. storočia sa hradný kopec začal osídľovať natrvalo. V tomto období sa začal stavať Spišský hrad. Vtedy začali vznikať v jeho okolí malé osady. Spojením takýchto troch vzniklo aj Spišské Podhradie na sútoku Jablonovského a Teledinského potoka (Uhľového) (Wikipedia.sk). Príchodom osadníkov z Flandier, po tatárskom vpáde, začal zrod mesta (spisskyhrad.com). V 12. storočí bolo predhradím Spišského hradu, ale už v polovici 13. storočia sa stalo od hradu nezávislým mestom (Wikipedia.sk). Prvá písomná zmienka je z roku 1249 (spisskyhrad.com). V roku 1279 bolo známe ako Fanum St. Mariae. Neskôr patrilo pod Spoločenstvo spišských Sasov. Ďalším pomenovaním mesta bolo Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Historický nemecký názov mesta je Kirchdorf, resp. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

V stredoveku bolo významným a prosperujúcim mestom (spisskepodhradie.sk). V roku 1677 richtárovi Jakubovi Güntherovi predložilo cechové artikuly 16 cechov: debnársky, hrnčiarsky, murársky, ševcovský, čižmársky, mäsiarsky, súkennícky, krajčírsky, kožušnícky, zámočnícky, tkáčsky, remenársky, kováčsky, puškársky, pivovarnícky a stolársky (Wikipedia.sk). Preslávili sa mäsiari spišskými párkami, ktoré vynikali mimoriadnou kvalitou a do roku 1914 sa dodávali denne aj do reštaurácií a hotelov v Budapešti, kde sa ponúkali ako špecialita. V súvislosti s rozvinutou výrobou plátna na Spiši v meste fungovala aj modrotlačiarenská dielňa s konským mangľom (spisskyhrad.com). V roku 1608 boli pri zakladaní najstaršieho farbiarskeho cechu v celkom Uhorsku, v Levoči, aj majstri zo Spišského Podhradia, Michal Herman a Ján Tibeli. V roku 1770 tu bolo 250 remeselníckych dielní (Wikipedia.sk). Rozvoj mesta bol úzko spätý s obdobím “saskej kolonizácie”. Silná komunita ich potomkov tu žila až do prelomu 18. – 19. storočia (spis.eu.sk). Najznámejšou časťou dnešného mesta je Spišská Kapitula, trojloďový kostol s dvojvežovým priečelím, gotickým polygonálnym presbytériom, severnou sakristiou a bočnou kaplnkou (apsida.sk). Spišská kapitula býva označovaná aj ako slovenský Vatikán. Od konca 12. storočia je sídlo Spišského prepoštstva, od roku 1776 sídlom Spišského biskupstva. Od spodnej brány poskytuje návštevníkovi raritu – ulicu s domami kanonikov po oboch stranách, často zdobené soškami, maľbami, erbami. Biskupská katedrála je klenotom, jej architektúra pripomína učebnicu vývoja románskej a gotickej architektúry (cestaunesco.sk).

Dnes je Spišské Podhradie malým provinčným mestečkom, ktorom žije asi 3800 obyvateľov. Do roku 1945 bolo mestom prevahou rôznych remesiel. Najslávnejší boli výrobcovia spišských párkov, tie vynikali mimoriadnou kvalitou. Dodávali sa denne do reštaurácii a hotelov v Budapešti ako špecialita (cestaunesco.sk). Po roku 1945 sa Spišská Kapitula zmenila na kasárne, neskôr na policajnú školu a archív. Od decembra 2003 sa centrum Spišského Podhradia a Spišská Kapitula stali súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Spišská Kapitula býva označovaná aj ako cirkevné mestečko. Jeho dejiny siahajú až do 9. storočia, kedy sa oproti dnešnej Spišskej Kapitule – na Pažici (kapitula.sk) nachádzal veľký, pravdepodobne benediktínsky kláštor (spisskepodhradie.sk) svätého Martina (kapitula.sk). Spišská Kapitula je od roku 1956 mestskou pamiatkovou rezerváciou. Nachádza sa tu gotický skvost – katedrála svätého Martina, hodinová veža (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie is a village dominated by one of the largest castles in the world – Spiš Castle. However, if you want to reach Spiš Castle by a shorter route, go to the castle from Hodkovce. The oldest settlements in this area date back to the 5^th millennium BCE. At the turn of the 11^th-12th century, the castle hill began to be permanently inhabited, marking the beginning of the construction of Spiš Castle. Small settlements started emerging in its vicinity during this period. The merger of these led to the formation of Spišské Podhradie at the confluence of the Jablonovský and Teledinský streams (Uhľový) (Wikipedia.sk). With the arrival of settlers from Flanders after the Tatar invasion, the town began to take shape (spisskyhrad.com). In the 12^th century, it served as the forecourt of Spiš Castle, but by the mid-13th century, it became an independent town (Wikipedia.sk). The first written mention is from the year 1249 (spisskyhrad.com). In 1279, it was known as Fanum St. Mariae. Later, it belonged to the Spiš Saxons Community, and another name for the town was Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). The historical German name of the town is Kirchdorf, or Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

In the medieval period, Spišské Podhradie was a significant and prosperous town (spisskepodhradie.sk). In 1677, the mayor Jakub Günther presented guild articles to 16 guilds, including coopers, potters, masons, shoemakers, butchers, weavers, tailors, furriers, locksmiths, gunsmiths, blacksmiths, weavers, belt makers, gun makers, brewers, and carpenters (Wikipedia.sk). The town became famous for Spiš sausages, known for their exceptional quality, supplied daily to restaurants and hotels in Budapest as a specialty until 1914. The town also had an indigo printing workshop with a horse-powered mangle connected to the thriving linen production in Spiš (spisskyhrad.com). In 1608, Spišské Podhradie masters, Michal Herman and Ján Tibeli, were involved in the founding of the oldest dyers’ guild in the Kingdom of Hungary in Levoča. In 1770, there were 250 artisan workshops in the town (Wikipedia.sk). The town’s development was closely linked to the period of “Saxon colonization.” A strong community of their descendants lived here until the late 18^th-19th century (spis.eu.sk). The most famous part of today’s town is Spišská Kapitula, featuring a three-naved church with a two-tower façade, Gothic polygonal presbytery, northern sacristy, and a side chapel (apsida.sk). Spišská Kapitula is often referred to as the Slovak Vatican, serving as the seat of the Spiš provostry since the late 12^th century and the Spiš Bishopric since 1776. From the lower gate, visitors are treated to a rarity – a street with canon houses on both sides, often adorned with sculptures, paintings, and coats of arms. The Bishop’s Cathedral is a gem, showcasing architecture resembling a textbook on the development of Romanesque and Gothic architecture (cestaunesco.sk).

Today, Spišské Podhradie is a small provincial town with around 3,800 inhabitants. Until 1945, the town was primarily characterized by various crafts. The most renowned were the producers of Spiš sausages, known for their exceptional quality, supplied daily to restaurants and hotels in Budapest as a specialty (cestaunesco.sk). After 1945, Spišská Kapitula transformed into barracks, later a police school and archive. Since December 2003, the center of Spišské Podhradie and Spišská Kapitula have been part of the UNESCO World Heritage. Spišská Kapitula is also referred to as a church town, with its history dating back to the 9^th century when a large, likely Benedictine monastery dedicated to Saint Martin was located opposite today’s Spišská Kapitula – on Pažica (kapitula.sk) (spisskepodhradie.sk). Spišská Kapitula has been a municipal monument reserve since 1956. It houses the Gothic treasure – the Cathedral of Saint Martin, and a clock tower (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie ist ein Dorf, das von einer der größten Burgen der Welt – der Spišský hrad (Zipser Burg) – überragt wird. Wenn Sie jedoch einen kürzeren Weg zur Spišský hrad nehmen möchten, gehen Sie von Hodkovce aus zur Burg. Die ältesten Siedlungen in dieser Gegend stammen aus dem 5. Jahrtausend v. Chr. Um die Wende vom 11. zum 12. Jahrhundert begann der Burghügel, dauerhaft besiedelt zu werden. In dieser Zeit begann der Bau der Spišský hrad. Kleinere Siedlungen entstanden in dieser Zeit in seiner Umgebung. Die Vereinigung von drei dieser Siedlungen führte zur Entstehung von Spišské Podhradie an der Mündung der Bäche Jablonovský und Teledinský (Uhľový) (Wikipedia.sk). Mit der Ankunft von Siedlern aus Flandern nach dem Tatareneinfall begann die Stadt zu entstehen (spisskyhrad.com). Im 12. Jahrhundert diente es als Vorburg der Spišský hrad, wurde aber bis Mitte des 13. Jahrhunderts eine unabhängige Stadt (Wikipedia.sk). Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1249 (spisskyhrad.com). Im Jahr 1279 war es als Fanum St. Mariae bekannt. Später gehörte es zur Gemeinschaft der Zipser Sachsen, und ein weiterer Name für die Stadt war Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Der historische deutsche Name der Stadt ist Kirchdorf bzw. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

Im Mittelalter war Spišské Podhradie eine bedeutende und wohlhabende Stadt (spisskepodhradie.sk). Im Jahr 1677 legte der Bürgermeister Jakub Günther 16 Zunftartikel vor, darunter für die Fassbinder, Töpfer, Maurer, Schuhmacher, Fleischer, Weber, Schneider, Kürschner, Schlosser, Büchsenmacher, Schmiede, Weber, Gürtelmacher, Büchsenmacher, Brauer und Tischler (Wikipedia.sk). Die Stadt wurde für die Spišer Würstchen bekannt, die bis 1914 täglich als Spezialität an Restaurants und Hotels in Budapest geliefert wurden. Die Stadt beherbergte auch eine Indigodruckerei mit einem von Pferden betriebenen Mangel, die mit der florierenden Leinenproduktion in der Spiš verbunden war (spisskyhrad.com). Im Jahr 1608 waren bei der Gründung der ältesten Färberzunft im Königreich Ungarn in Levoča auch Meister aus Spišské Podhradie beteiligt, nämlich Michal Herman und Ján Tibeli. Im Jahr 1770 gab es 250 Handwerksbetriebe in der Stadt (Wikipedia.sk). Die Entwicklung der Stadt war eng mit der Periode der “sächsischen Kolonisierung” verbunden. Eine starke Gemeinschaft ihrer Nachkommen lebte hier bis zum Ende des 18. und Anfang des 19. Jahrhunderts (spis.eu.sk). Der bekannteste Teil der heutigen Stadt ist Spišská Kapitula mit einer dreischiffigen Kirche mit zweiturmiger Fassade, gotischem polygonalem Chor, nördlicher Sakristei und einer Seitenkapelle (apsida.sk). Spišská Kapitula wird oft als das slowakische Vatikan bezeichnet. Es ist seit dem späten 12. Jahrhundert Sitz der Zipser Propstei und seit 1776 Sitz des Zipser Bistums. Vom unteren Tor aus bietet es dem Besucher eine Rarität – eine Straße mit Kanonikerhäusern auf beiden Seiten, oft geschmückt mit Skulpturen, Gemälden und Wappen. Die Bischofskathedrale ist ein Juwel, ihre Architektur erinnert an ein Lehrbuch zur Entwicklung der romanischen und gotischen Architektur (cestaunesco.sk).

Heute ist Spišské Podhradie eine kleine Provinzstadt mit etwa 3.800 Einwohnern. Bis 1945 war die Stadt hauptsächlich von verschiedenen Handwerken geprägt. Die bekanntesten waren die Hersteller von Spišer Würstchen, die bis 1914 täglich als Spezialität an Restaurants und Hotels in Budapest geliefert wurden (cestaunesco.sk). Nach 1945 verwandelte sich Spišská Kapitula in Kasernen, später in eine Polizeischule und ein Archiv. Seit Dezember 2003 sind das Zentrum von Spišské Podhradie und Spišská Kapitula Teil des UNESCO-Welterbes. Spišská Kapitula wird auch als Kirchenstadt bezeichnet, deren Geschichte bis ins 9. Jahrhundert zurückreicht, als sich gegenüber der heutigen Spišská Kapitula – auf Pažica (kapitula.sk) – ein großes, wahrscheinlich benediktinisches Kloster des Heiligen Martin befand (spisskepodhradie.sk). Spišská Kapitula ist seit 1956 ein städtisches Denkmalreservat. Hier befindet sich der gotische Schatz – die Kathedrale des Heiligen Martin und ein Uhrenturm (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie to miejscowość, nad którą wznosi się jedna z największych zamków na świecie – Zamek Spišski. Jeśli jednak chcesz dostać się na Zamek Spišski krótszą drogą, udaj się na zamek z Hodkoviec. Najstarsze osadnictwo na tym obszarze pochodzi z V tysiąclecia p.n.e. Na przełomie XI-XII wieku wzgórze zamkowe zaczęło być zamieszkane na stałe. W tym okresie rozpoczęła się budowa Zamku Spišskiego. Wtedy powstawały też małe osady w jego okolicy. Połączenie trzech z nich doprowadziło do powstania Spišské Podhradie na skrzyżowaniu potoków Jablonovskiego i Teledinskiego (Uhľového) (Wikipedia.sk). Przybycie osadników z Flandrii po najazdach tatarskich rozpoczęło proces tworzenia miasta (spisskyhrad.com). W XII wieku było przedzamczem Zamku Spišskiego, ale już w połowie XIII wieku stało się niezależnym miastem od zamku (Wikipedia.sk). Pierwsza wzmianka pisemna pochodzi z roku 1249 (spisskyhrad.com). W 1279 roku było znane jako Fanum St. Mariae. Później należało do Związku spišskich Sasów. Inną nazwą miasta było Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Historyczna niemiecka nazwa miasta to Kirchdorf, resp. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

W średniowieczu było ważnym i prosperującym miastem (spisskepodhradie.sk). W 1677 roku burmistrzowi Jakubowi Güntherowi przedstawiono 16 cechów: ciesielski, garncarski, murarski, szewski, szewcowski, mięsny, sukno, krawiecki, kuśnierski, ślusarski, tkacki, rymiarski, kowalski, rusznikarski, browarniczy i stolarski (Wikipedia.sk). Rzeźnicy z Spišské Podhradie słynęli z spišskich kiełbasek, które wyróżniały się wyjątkową jakością i do roku 1914 dostarczane były codziennie do restauracji i hoteli w Budapeszcie jako specjał. W związku z rozwiniętą produkcją płótna na Spiši w mieście działała także pracownia błękitodruku z końskim prasłem (spisskyhrad.com). W 1608 roku przy zakładaniu najstarszej cechu farbiarzy na Węgrzech, w Lewoczy, uczestniczyli także mistrzowie z Spišské Podhradie, Michal Herman i Ján Tibeli. W 1770 roku było tu 250 warsztatów rzemieślniczych (Wikipedia.sk). Rozwój miasta był ściśle związany z okresem “saskiej kolonizacji”. Silna społeczność ich potomków mieszkała tutaj aż do przełomu XVIII-XIX wieku (spis.eu.sk). Najbardziej znaną częścią dzisiejszego miasta jest Spišská Kapitula, trójnawowy kościół z dwuwieżowym frontonem, gotyckim prezbiterium w kształcie wieloboku, północną zakrystią i boczną kapliczką (apsida.sk). Spišská Kapitula jest nazywana również słowackim Watykanem. Od końca XII wieku jest siedzibą Prepozytury Spišskej, od roku 1776 siedzibą diecezji Spišskej. Od dolnej bramy oferuje zwiedzającym unikalność – ulicę z domami kanoników po obu stronach, często ozdobionymi figurkami, malowidłami, herbami. Katedra biskupia jest klejnotem, jej architektura przypomina podręcznik rozwoju architektury romańskiej i gotyckiej (cestaunesco.sk).

Dziś Spišské Podhradie to małe prowincjonalne miasteczko zamieszkiwane przez około 3800 mieszkańców. Do roku 1945 miasto było przeważnie ośrodkiem różnych rzemiosł. Najbardziej znanymi byli producenci spišskich kiełbasek, które wyróżniały się wyjątkową jakością. Codziennie dostarczano je do restauracji i hoteli w Budapeszcie jako specjał (cestaunesco.sk). Po roku 1945 Spišská Kapitula przekształciła się w koszary, później w szkołę policyjną i archiwum. Od grudnia 2003 roku centrum Spišského Podhradia i Spišská Kapitula stały się częścią Światowego Dziedzictwa UNESCO. Spišská Kapitula jest również nazywana miastem kościelnym. Jego dzieje sięgają aż do IX wieku, gdy naprzeciwko dzisiejszej Spišskiej Kapituli – na Pažici (kapitula.sk) istniał duży, prawdopodobnie benedyktyński klasztor (spisskepodhradie.sk) św. Marcina (kapitula.sk). Spišská Kapitula jest od roku 1956 miastem zabytkowym. Znajduje się tutaj gotycki skarb – katedra św. Marcina, wieża zegarowa (spis.eu.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

09/02/201607/03/2024 skala

Tematín je zrúcanina hradu na západnom Slovensku v pohorí Považský Inovec (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Táto národná kultúrna pamiatka je súčasťou Tematínskych vrchov, ktoré sú chráneným územím a od roku 2004 patria medzi územia Európskeho významu Natura 2000 (Regina Hulmanová). Hrad bol vybudovaný v juhozápadnej časti Považského Inovca na vápencovo-dolomitovom podloží temena bočnej rázsochy vybiehajúcej západne od Bezovca medzi Lúčanskou a Hrádockou dolinou. S nadmorskou výškou 564 metrov patrí medzi najvyššie položené hrady Slovenska. Patrí do katastra obce Lúka (Wikipedia).

Vznikol pravdepodobne bezprostredne po mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska o ktorého slovanskom pôvode by mohol napovedať rozbor názvu zloženého pravdepodobne zo slov “temä”, označujúceho temeno, a staroslovanského slova pre ohradené miesta “týn” (Wikipedia). V zápisoch z poslednej tretiny 13. storočia ja zachytený názov Temetyn (webgarden.cz).

Prvý písomný doklad o ňom pochádza z roku 1270 (Dušan Jurčacko). Hrad už od svojho vzniku plnil signalizačnú a strážnu funkciu a spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. Chránil aj dôležitý brod cez Váh, spomínaný v listine z roku 1453 (Wikipedia). Bol vybudovaný ako kráľovský hrad, slúžiaci na doplnenie hraničných opevnení (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Spomínané hrady boli pomocou ohňových signálov a vlajok vizuálne dostupné (tematin.org).

V 13. storočí sa hradu násilne zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Začiatkom 17. storočia sa hrad dostal do rúk Stanislavovi Turzovi. Turzo sa postaral o zdokonalenie obrany predhradia. Prizval benátskeho zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho. V polovici 17. storočia sa stali spolumajiteľmi Tematína Berčéniovci. Zaujímavosťou je, že na hrade sa narodil v roku 1665 Mikuláš Berčéni, neskorší hlavný veliteľ vojsk Františka II. Rákocziho. Viaceré zariadenia z Tematínskeho hradu skončili v kaštieli v Brunovciach, vzhľadom na fakt, že Berčéniovci stavali už dlhšiu dobu tento kaštieľ. Počas povstaní Františka II. Rákocziho dal Mikuláš Berčéni hrad opraviť, dokonca zriadil na ňom stálu vojenskú posádku (tematin.org).

Hrad tvoril: horný hrad – nádvorie, gotická hranolová veža, gotická útočisková veža – bergfrit, vstupná brána, vrcholnogotický palác, renesančný palác, juhozápadný rondel, juhovýchodný bastión, kaplnka, hospodárske budovy, prvé predbránie, východná bašta, tretia brána, severné predhradie, severovýchodná a západná bašta, druhá brána s priekopou, predsunuté opevnenie, druhé predhradie (Zdroj: Informačná tabuľa). Vojsko Mikuláša Berčéniho 22.1.1710 utrpelo v protihabsburgských vojnových ťaženiach porážku. On sám sa ukryl na hrade, odkiaľ sa mu podarilo uniknúť, ale cisárske vojská Tematín krátko na to zničili. Odvtedy hrad chátra (tematin.org).

O záchranu Tematínu sa snažia dve občianske združenia: Občianske združenie “Hrad Tematín” a Združenie na záchranu hradu Tematín. Pri prácach používajú ako stavebný materiál vypadané kamene a do malty sa nepridáva cement, ale len vápno. Klasický betón by pil vodu, rozpínal sa a tlačil na pôvodné kamene (Zdroj: Piešťanský týždeň). V minulosti sa hrad čistil len od náletovej zelene, k samotnej sanácií murív vo väčšom rozmere nedošlo. Združenie OZ Hrad Tematín používa ako materiál prechodnú fázu medzi vápencom a dolomitom, ktorý väčšinou pochádza z miestnych zdrojov. Zrúcanina trpí statickými poruchami kavernóznym vypadaním muriva, ale aj líniovými poruchami – trhlinami. K tomuto stavu prispeli aj návštevníci hradu, keď skúšali svoje lezecké schopnosti, alebo zhadzovali uvoľnené murivo, čo sa niektorým aj stalo osudným. Geologické podložie hradu je narúšané aj krasovými javmi. Pred murovaním prebieha proces historicko – architektonického výskumu a schvaľovanie postupu na pamiatkovom úrade (Mojmír Choma, Barbora Šusteková, Matúš Žemlička, Ján Barič).

Prírodná rezervácia Tematínske kopce bola vyhlásená v roku 1976. Zaraďuje sa medzi štyri najzaujímavejšie oblasti tohto typu v Európe. Rozprestiera sa od nivy rieky Váh až po zrúcaniny hradu Tematín (obecluka.sk), na ploche 2471 hektárov. Na tejto pozoruhodnej geobotanickej oblasti na južných svahov Považského Inovca s vápencovo – dolomitovým podložím sa dobre darí západokarpatskej vegetácii. Prevažuje teplomilná flóra a fauna. Už od skorých jarných dní sa v svetlých bučinách rastú kobercovito snežienky, neskôr chochlačky. Na skalách chlpaté poniklece veľkokveté a prostredné. Veľmi rozšíreným je aj hlaváčik jarný, ktorý tu nazývali čiernym korením a jeho čerstvý koreň sa používal na liečenie domácich zvierat, najmä ošípaných a oviec (obecluka.sk).

Na formovaní xerotermných spoločenstiev Tematínskych vrchov sa okrem pôdnoklimatických pomerov výrazne podieľa aj orientácia svahov – najextrémnejšie biotopy sa vyvinuli na južných svahoch tvorených drobivým dolomitom. Z historického hľadiska sa na procese aridizácie a expanzii teplo a suchomilných spoločenstiev významne podieľal človek – podstatná časť lesov tu bola odstránená v období tureckých vojen. Vo vyšších polohách a na severne orientovaných svahoch sa tu zachovali aj pôvodné horské karpatské spoločenstvá – napr. dubovo-hrabové lesy karpatské s ostrovčekmi dubovo-cerových lesov a dubových xerotermofilných lesov. Vo vyšších polohách bukové lesy vápnomilné a podhorské bukové lesy, na malých plochách – skalnatých hrebeňoch sa vyvinuli sutinové lipovo-javorové lesy (sopsr.sk). Rastie tu napr. Onosma visianii, Dianthus praecox subsp. lumnitzerii, Adonis vernalis, Dictamnus albus, Verbascum phoeniceum, Lunaria rediviva. Z orchidejí napr. Anacamptis pyramidalis, Limodorum abortivum. Jedinú izolovanú lokalitu v rámci Slovenska tu má ostrica alpínska – Carex haleriana.

Tematín je dominantou prírodnej rezervácie Tematínske kopce, ktorá je jedinečná prelínaním karpatskej a panónskej flóry. Rastie tu na južných svahoch dub plstnatý Quercus pubescens, endemická jarabina Dominova Sorbus dominii, jaseň mannový Fraxinus ornus, introdukovaná borovica čierna Pinus nigra. Na severných svahoch prevláda buk Fagus sylvatica a hrab Carpinus betulus. Suchú a teplomilnú flóru zastupuje poniklec veľkokvetý Pulsatila grandis, chudôbka Draba lasiocarpa, rod kavyľ Stipa, zvonček sibírsky Campanula sibirica, lykovec voňavý Daphne cneourum, viaceré orchidei ako Orichis pallens, Dactylorhiza majalis, D. sambucina. Endemitom je nevädzník bádenský var. tematínsky Colymbada badensis var. tematinensis. Zo živočíchov tu žijú dva zriedkavé fúzače, fúzač alpský Rosalia alpina, a fúzač dubový Plagionotus arcuatus. Z iných je to napr. svižník Cicindela campestris, bystruška Carabus coriaceus, jašterica zelená Lacerta viridis, orol kráľovský Aquila heliaca (piestany.sk). Dva kriticky ohrozené druhy slimákov Vertigo moulinsiana a Trichina filicina. Vzácna je sága stepná – Saga pedo a cikády Tibicen plebejus a Cicada orni. Žije tu roháč veľký – Lucanus cervus, slovenský endemit Brachysomus slovacicus, užovka stromová – Zamenis longissimus, Coronella austriaca, výr skalný Bubo bubo, lelek lesný Caprimulgus europaeus, Dendrocopos leucotos, Ficedula parva, jazvec lesný Meles meles, obojživelníky Bombina variegata, Bufo viridis, Rana dalmatina, netopiere Rhinolophus hipposideros, Barbastella barbastellus, Pipistrellus pipistrellus, Myotis mystacinus, Nyctalus noctula, Myotis myotis, Eptesicus serotinus.

V Tematínskych vrchoch a v priľahlej nive Váhu bolo zistených okolo dvoch tisíc druhov motýľov – najviac na Slovensku. Vidlochvosty, perlovce, Parnassius mnemosyne, Marumba quercus, Hyloicus pinastri, Libelloides macaronius, Polyommatus slovacus – modráčik slovenský, Euplagia quadripunctaria.

Odkazy: