2011-2015, 2012, Časová línia, Kostoly, Krajina, Liptov, Neživé, Slovenská krajina, Stavby

Kostol zo stredoveku v Ludrovej

skala
Hits: 3331

Kos­to­lík sto­jí v poli asi kilo­me­ter od Ružom­ber­ka mimo samot­nej obce Lud­ro­vá, neďa­le­ko obce Štiav­nič­ka. Kos­to­lík bol posta­ve­ný v tre­tej tre­ti­ne 13. sto­ro­čia (apsi​da​.sk). Dá sa uva­žo­vať, že mohol byť vysta­ve­ný na mies­te star­šie­ho kos­to­la (Kahoun, 2002). V prvej polo­vi­ci 15. sto­ro­čia bol jeho inte­ri­ér aj exte­ri­ér kos­to­lí­ka vyzdo­be­ný násten­ný­mi maľ­ba­mi. V roku 1447 bol obsa­de­ný brat­rík­mi. Celé 16. sto­ro­čie i začia­tok 17. sto­ro­čia bol v rukách kato­lí­kov. Pro­tes­tan­ti ho pre­vza­li až v júni 1617 a udr­ža­li si ho do roku 1679. Kato­lí­kom sa vrá­til v roku 1709. V roku 1826 bol posta­ve­ný nový kos­tol v obci Vil­la Lud­ro­vá a kos­to­lík na Kúte začal postup­ne chát­rať. V roku 1843 však bol opä­tov­ne vysvä­te­ný vďa­ka úsi­liu Móri­ca Rakov­ské­ho z Lip­tov­skej Štiav­ni­ce. Svä­té omše sa tu potom slú­ži­li až do roku 1953. Od roku 1954 je majet­kom štá­tu, v sprá­ve Lip­tov­ské­ho múzea v Ružom­ber­ku. V rokoch 1958 – 1966 bol obno­ve­ný, v 70-​tych rokoch bol sprí­stup­ne­ný verej­nos­ti (apsi​da​.sk). Na ste­nách je 34 obra­zov zná­zor­ňu­jú­cich život Ježi­ša Kris­ta. Zakri­ve­nie stien je zámer­né – aby mal kos­tol dob­rú akus­ti­ku (Jalo­via­ro­vá). Tra­du­je sa, že na vstup­nom por­tá­li je množ­stvo rýh od mečov šľach­ti­cov, kto­rí tak­to vzdá­va­li úctu páno­vi domu, v tom­to prí­pa­de Bohu. Naj­väč­šiu vraj uro­bil poľ­ský kráľ Ján Sobies­ki (apsi​da​.sk).

V kos­to­lí­ku je pod­ľa ďal­šej legen­dy pocho­va­ný maj­ster tem­plár­ske­ho rádu Johann Gottf­ried von Her­bers­te­in. Výskum však nepo­tvr­dil prí­tom­nosť tem­plá­rov v tej­to oblas­ti. Pri kos­to­lí­ku a v ňom sa nakrú­ca­li via­ce­ré fil­my, naprí­klad Tisíc­roč­ná vče­la či Legen­da o lie­ta­jú­com Cyp­riá­no­vi. V súčas­nos­ti sú von­kaj­šie fasá­dy sú v dosť zlom sta­ve. V roku 2011 zís­ka­lo múze­um dotá­ciu na reštau­ro­va­nie fre­siek, v roku 2012 bola čias­toč­ne vyme­ne­ná streš­ná kry­ti­na. Využí­va sa aj na prí­le­ži­tost­né sobá­še a rôz­ne kul­túr­ne podu­ja­tia (apsi​da​.sk).

The small church stands in the field about a kilo­me­ter from Ružom­be­rok, out­si­de the vil­la­ge of Lud­ro­vá, near Štiav­nič­ka. The church was built in the third third of the 13th cen­tu­ry (apsi​da​.sk). It is con­ce­i­vab­le that it could have been erec­ted on the site of an older church (Kahoun, 2002). In the first half of the 15th cen­tu­ry, both the inte­ri­or and exte­ri­or of the church were ador­ned with fres­co­es. In 1447, it was occu­pied by the Breth­ren. Throug­hout the 16th cen­tu­ry and the begin­ning of the 17th cen­tu­ry, it remai­ned in the hands of Cat­ho­lics. Pro­tes­tants took con­trol only in June 1617 and held it until 1679. It retur­ned to Cat­ho­lics in 1709. In 1826, a new church was built in the vil­la­ge of Vil­la Lud­ro­vá, and the litt­le church on Kút gra­du­al­ly fell into dis­re­pair. Howe­ver, in 1843, it was con­sec­ra­ted again, thanks to the efforts of Móric Rakov­ský from Lip­tov­ská Štiav­ni­ca. Holy mas­ses were ser­ved here until 1953. Sin­ce 1954, it has been sta­te pro­per­ty, under the admi­ni­stra­ti­on of the Lip­tov Muse­um in Ružom­be­rok. It under­went res­to­ra­ti­on bet­we­en 1958 and 1966 and was ope­ned to the pub­lic in the 1970s (apsi​da​.sk). The­re are 34 pain­tings on the walls depic­ting the life of Jesus Christ. The cur­va­tu­re of the walls is inten­ti­onal, desig­ned to pro­vi­de good acous­tics in the church (Jalo­via­ro­vá). Accor­ding to tra­di­ti­on, the entran­ce por­tal bears many sword marks from the homa­ge paid by nob­les to the lord of the manor, in this case, God. The lar­gest mark is said to have been made by Polish King John Sobies­ki (apsi​da​.sk).

Accor­ding to anot­her legend, the mas­ter of the Tem­plar order, Johann Gottf­ried von Her­bers­te­in, is buried in the church. Howe­ver, rese­arch has not con­fir­med the pre­sen­ce of Tem­plars in this area. Seve­ral films, such as ​“The Mil­len­nial Bee” and ​“The Legend of Fly­ing Cyp­rian,” were fil­med around the church. Cur­ren­tly, the exter­nal faca­des are in quite poor con­di­ti­on. In 2011, the muse­um rece­i­ved a grant for the res­to­ra­ti­on of fres­co­es, and in 2012, the roofing was par­tial­ly repla­ced. The church is also used for occa­si­onal wed­dings and vari­ous cul­tu­ral events (apsi​da​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011, 2011-2015, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Spiš, Stavby, Zrúcaniny

Spišský hrad – pýcha Slovenska

skala
Hits: 4046

Spiš­ský hrad je úchvat­ný, to sa musí nechať. Je naj­nav­šte­vo­va­nej­ším hra­dom na Slo­ven­sku.

Pome­no­va­nia Spiš­ské­ho hra­du – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, hrad Spiš (zamky​.sk). Nachá­dza sa 634 met­rov nad morom, pat­rí medzi naj­roz­siah­lej­šie rady v Euró­pe (spiss​kyh​rad​.com). Pre svo­ju roz­lo­hu 4.15 ha je Spiš­ský hrad pova­žo­va­ný za naj­väč­ší hrad stred­nej Euró­py (spiss​kyh​rad​.sk). Pod Spiš­ským hra­dom sa nachá­dza sys­tém jas­kýň (snm​.sk). Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (spiss​kyh​rad​.sk), v roku 1993 bol Spiš­ský hrad a pamiat­ky oko­lia zara­de­ný na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (spiss​kyh​rad​.com). Po tej­to čas­ti Spi­ša sa kedy­si pohy­bo­val aj člo­vek nean­dr­tál­sky a úze­mie bolo zrej­me osíd­le­né ešte skôr. A o tom máme jed­no­znač­ný dôkaz. V kame­ňo­lo­me na sused­nom Dre­ve­ní­ku obja­vi­li v roku 1938 v kuse tra­ver­tí­nu ľud­skú leb­ku (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). Aj neoli­tic­kí ľudia tu po sebe zane­cha­li sto­py dnes sta­ré tak­mer 7 tisíc rokov (spiss​kyh​rad​.com). Pra­ve­ké síd­lis­ko je tu dato­va­né do 5. tisíc­ro­čia pred Kris­tom (spiss​kyh​rad​.com). Jed­no z prvých zná­mych osíd­le­ní pochá­dza z neoli­tu, kedy sa tu usíd­lil ľud tzv. buko­vo­hor­skej kul­tú­ry. V záve­re prvej polo­vi­ce 4. tisíc­ro­čia pred Kr. ich vys­trie­dal ľud tzv. bod­rog­ke­resz­túr­skej kul­tú­ry, kto­rý pri­nie­sol nový, doko­na­lej­ší mate­riál – meď. V dru­hej polo­vi­ci 3. tisíc­ro­čia pred n.l.. ľud baden­skej kul­tú­ry – ľud s kane­lo­va­nou kera­mi­kou, kto­rý osíd­lil nie­len hrad­nú akro­po­lu ale aj jej sva­hy a pri­ľah­lý Dre­ve­ník, na kto­rom vybu­do­val roz­siah­lu výšin­nú osa­du (wiki​pe​dia​.sk).

V prvých dvoch sto­ro­čiach náš­ho leto­poč­tu bolo na jeho mies­te masív­ne, val­mi osíd­le­né kelt­ské síd­lis­ko. Kel­ti tu prav­de­po­dob­ne razi­li aj min­ce, bia­te­ky spiš­ské­ho typu (ces​tau​nes​co​.sk). Jej eli­tu tvo­ril kelt­ský kmeň Kotí­nov. Z tej doby pochá­dza uni­kát­ny nález kos­tro­vých ostat­kov muža a kože­ných meš­cov aj s rím­sky­mi min­ca­mi z jas­ky­ne pod hra­dom (spiss​kyh​rad​.com). Bolo to naj­roz­siah­lej­šie a najin­ten­zív­nej­šie rano­his­to­ric­ké osíd­le­nie hrad­né­ho kop­ca. O vyspe­los­ti toh­to etni­ka sved­čí množ­stvo arche­olo­gic­kých arte­fak­tov, napr. strie­bor­né min­ce tzv. spiš­ské­ho typu, pochá­dza­jú­ce prav­de­po­dob­ne z obdo­bia 1. sto­ro­čia pred n.l.. Kon­com 2. sto­ro­čia však bolo hra­dis­ko náh­le opus­te­né. Na ďal­ších viac ako deväť­sto rokov dovte­dy živo­tom pul­zu­jú­ci kopec osirel. 

Na pre­lo­me 5. – 6. sto­ro­čia sa zača­li v šir­šom oko­lí obja­vo­vať prví Slo­va­nia. Násled­né slo­van­ské osíd­le­nie sa loka­li­zo­va­lo na sused­nej pla­ni­ne vyvý­še­né­ho Dre­ve­ní­ka v podo­be roz­ľah­lé­ho opev­ne­né­ho hra­dis­ka (wiki​pe​dia​.sk). V roku 1241 odo­lal hrad Tatár­ske­mu úto­ku (Infor­mač­ná tabu­ľa). Napriek tomu ďal­šie sta­veb­né prá­ce ešte zosil­ni­li jeho opev­ne­nie. Na sta­veb­ných prá­cach v 13. sto­ro­čí sa podie­ľa­li seve­ro­ta­lian­ski kame­nár­ski maj­stri, kto­rí neskôr pra­co­va­li aj na stav­be Spiš­skej Kapi­tu­ly a v Spiš­skom Štvr­t­ku (wiki​pe​dia​.sk).

Naj­roz­siah­lej­šie sta­veb­né úpra­vy vyko­nal Ján Jis­kra z Bran­dý­sa v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, kedy vznik­lo naj­väč­šie dol­né nádvo­rie. Vo svo­jej his­tó­rii pat­ril hrad Zápoľ­ským, Tur­zov­com, Čáky­ov­com. Ján Zápoľ­ský, kto­rý sa stal uhor­ským krá­ľom, sa naro­dil na Spiš­skom hra­de. V roku 1780 zni­čil hrad požiar, v tom čase už bol opus­te­ný. Are­ál hra­du obsa­hu­je Román­sky palác, Kapl­n­ku svä­tej Alž­be­ty, palá­ce Zápoľ­ských, hrad­nú vežu, román­ske pred­hra­die, Csá­ky­ov­ské palá­ce, Bar­ba­kan, Jis­kro­vu pev­nôs­t­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Spiš Cast­le is cap­ti­va­ting, the­re­’s no deny­ing that. It is the most visi­ted cast­le in Slovakia.

Names of Spiš Cast­le – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, Spiš Cast­le (zamky​.sk). It is loca­ted 634 meters abo­ve sea level, making it one of the lar­gest cast­le com­ple­xes in Euro­pe (spiss​kyh​rad​.com). With an area of 4.15 hec­ta­res, Spiš Cast­le is con­si­de­red the lar­gest cast­le in Cen­tral Euro­pe (spiss​kyh​rad​.sk). Bene­ath Spiš Cast­le, the­re is a sys­tem of caves (snm​.sk). It is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (spiss​kyh​rad​.sk), and in 1993, Spiš Cast­le and its sur­roun­ding monu­ments were added to the UNESCO World Heri­ta­ge List (spiss​kyh​rad​.com). This part of Spiš was once inha­bi­ted by Nean­dert­hals, as evi­den­ced by the dis­co­ve­ry of a human skull in a quar­ry on neigh­bo­ring Dre­ve­ník in 1938 (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). Neolit­hic peop­le also left tra­ces here, dating back almost 7,000 years (spiss​kyh​rad​.com). The pre­his­to­ric sett­le­ment is dated to the 5th mil­len­nium BC (spiss​kyh​rad​.com). One of the first kno­wn sett­le­ments is from the Neolit­hic peri­od when peop­le of the so-​called Buko­vo­hor­ská cul­tu­re sett­led here. In the late first half of the 4th mil­len­nium BC, they were repla­ced by peop­le of the Bod­rog­ke­resz­túr cul­tu­re, brin­ging a new, more sop­his­ti­ca­ted mate­rial — cop­per. In the second half of the 3rd mil­len­nium BC, peop­le of the Baden cul­tu­re — peop­le with cor­ded ware potte­ry — sett­led, buil­ding an exten­si­ve hill­top sett­le­ment on the cast­le acro­po­lis and its slo­pes, as well as the adja­cent Dre­ve­ník (wiki​pe​dia​.sk).

In the first two cen­tu­ries AD, a mas­si­ve, well-​fortified Cel­tic sett­le­ment exis­ted on the site of Spiš Cast­le. Celts like­ly min­ted coins here, inc­lu­ding Spiš-​type whorls (ces​tau​nes​co​.sk). Its eli­te was the Cel­tic tri­be of Kotí­ni. A uni­que find from this peri­od inc­lu­des ske­le­tal remains of a man and leat­her pou­ches with Roman coins dis­co­ve­red in a cave bene­ath the cast­le (spiss​kyh​rad​.com). This was the most exten­si­ve and inten­si­ve Ear­ly His­to­ric sett­le­ment on the cast­le hill. The sop­his­ti­ca­ti­on of this eth­ni­ci­ty is evi­dent from nume­rous archa­e­olo­gi­cal arti­facts, such as sil­ver coins of the so-​called Spiš type, pro­bab­ly from the 1st cen­tu­ry BC. Howe­ver, at the end of the 2nd cen­tu­ry, the for­tress was sud­den­ly aban­do­ned, and for more than nine hun­dred years, the hill, once pul­sa­ting with life, fell silent.

Around the turn of the 5th and 6th cen­tu­ries, the first Slavs began to appe­ar in the wider area. The sub­se­qu­ent Sla­vic sett­le­ment was loca­li­zed on the adja­cent plain of ele­va­ted Dre­ve­ník in the form of an exten­si­ve for­ti­fied sett­le­ment (wiki​pe​dia​.sk). In 1241, the cast­le resis­ted the Mon­gol inva­si­on (Infor­ma­ti­on board). Des­pi­te this, addi­ti­onal cons­truc­ti­on work furt­her for­ti­fied it. Ita­lian sto­ne­ma­sons from the North were invol­ved in the cons­truc­ti­on work in the 13th cen­tu­ry, who later also wor­ked on the cons­truc­ti­on of Spiš Chap­ter and Spiš­ský Štvr­tok (wiki​pe​dia​.sk).

The most exten­si­ve reno­va­ti­ons were car­ried out by Ján Jis­kra of Bran­dýs in the mid-​15th cen­tu­ry, cre­a­ting the lar­gest lower cour­ty­ard. Throug­hout its his­to­ry, the cast­le belo­n­ged to the Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci, and Čáky­ov­ci. Ján Zápoľ­ský, who beca­me the King of Hun­ga­ry, was born at Spiš Cast­le. In 1780, a fire des­tro­y­ed the cast­le, which was alre­a­dy aban­do­ned by then. The cast­le com­plex inc­lu­des the Roma­ne­sque Pala­ce, the Cha­pel of St. Eli­za­beth, Zápoľ­ský Pala­ces, Cast­le Tower, Roma­ne­sque Fore­cast­le, Csá­ky Pala­ces, Bar­bi­can, and Jis­kra­’s For­tress (Infor­ma­ti­on board).

Zamek Spiš jest fas­cy­nu­jący, nie ma wątp­li­wo­ści. To najc­zęściej odwie­dza­ny zamek na Słowacji.

Nazwy Zamku Spiš – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, Zamek Spiš (zamky​.sk). Znaj­du­je się na wyso­ko­ści 634 met­rów nad pozi­omem mor­za, co czy­ni go jed­nym z naj­wi­ęks­zych kom­plek­sów zamko­wych w Euro­pie (spiss​kyh​rad​.com). Ze swo­ją powierzch­nią wynos­zącą 4,15 hek­ta­ra Zamek Spiš jest uwa­ża­ny za naj­wi­ęks­zy zamek w Euro­pie Środ­ko­wej (spiss​kyh​rad​.sk). Pod Zamkiem Spiš znaj­du­je się sys­tem jas­kiń (snm​.sk). Jest naro­do­wym zabyt­kiem kul­tu­ry (spiss​kyh​rad​.sk), a w 1993 roku Zamek Spiš i oko­licz­ne zabyt­ki zosta­ły doda­ne do Lis­ty Świa­to­we­go Dzie­dzict­wa UNESCO (spiss​kyh​rad​.com). Ta część Spi­ša była kie­dyś zamiesz­ki­wa­na przez nean­der­talc­zy­ków, o czym świadc­zy odkry­cie czasz­ki ludz­kiej w kamie­ni­oło­mie na sąsied­nim Dre­ve­ník w 1938 roku (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). Ludzie neoli­tu także zosta­wi­li tu śla­dy, dato­wa­ne na pra­wie 7 tysi­ęcy lat (spiss​kyh​rad​.com). Osa­da pre­his­to­rycz­na dato­wa­na jest na V tysi­ąc­le­cie p.n.e. (spiss​kyh​rad​.com). Jed­no z pier­ws­zych zna­nych osied­li pocho­dzi z neoli­tu, gdy ludzie tzw. kul­tu­ry buko­wo­hor­skiej osied­li­li się tu. Pod koniec pier­ws­zej poło­wy IV tysi­ąc­le­cia p.n.e. zastąpi­li ich ludzie z kul­tu­ry bod­rog­ke­resz­túr­skiej, któr­zy przy­nie­śli nowy, bar­dziej zaa­wan­so­wa­ny mate­riał – mie­dź. W dru­giej poło­wie III tysi­ąc­le­cia p.n.e. osied­li­li się ludzie z kul­tu­ry baden­skiej – ludzie z cera­mi­ką kana­li­ko­wą, któr­zy nie tyl­ko zajęli akro­po­le zamku, ale także jego zboc­za i sąsied­ni Dre­ve­ník, na któ­rym zbu­do­wa­li roz­le­głe osied­le na wznie­sie­niu (wiki​pe​dia​.sk).

W pier­ws­zych dwóch wie­kach naszej ery na miejs­cu zamku ist­nia­ło masy­wne, dobr­ze ufor­ty­fi­ko­wa­ne cel­tyc­kie osied­le. Cel­to­wie pra­wdo­po­dob­nie biły mone­ty tutaj,

w tym bia­te­ki spiš­skie­go typu (ces​tau​nes​co​.sk). Jego eli­tę sta­no­wił cel­tyc­ki ród Kotí­nów. Uni­ka­to­wym zna­le­zis­kiem z tego okre­su są szc­ząt­ki szkie­le­to­we mężc­zyz­ny i skór­za­ne tor­by z rzym­ski­mi mone­ta­mi zna­le­zi­one w jas­ki­ni pod zamkiem (spiss​kyh​rad​.com). To było naj­bar­dziej roz­le­głe i inten­sy­wne osied­le z wczes­nej his­to­rii na wzgór­zu zamko­wym. Zło­żo­no­ść tej gru­py etnicz­nej dowo­dzi wie­lu arte­fak­tów arche­olo­gicz­nych, takich jak sre­br­ne mone­ty tzw. spiš­skie­go typu, pocho­dzące pra­wdo­po­dob­nie z I wie­ku p.n.e. Jed­nak pod koniec II wie­ku for­ty­fi­kac­ja zosta­ła nagłę opuszc­zo­na, a przez ponad dzie­wi­ęćset lat wznie­sie­nie, kie­dyś tęt­ni­ące życiem, zamilkło.

Oko­licz­no­ści zamku zaczęły się zmie­niać na prze­ło­mie V i VI wie­ku, kie­dy to zaczęli się poja­wiać pier­wsi Sło­wia­nie w szers­zym regi­onie. Następ­ne osad­nict­wo sło­wia­ńs­kie skon­cen­tro­wa­ło się na sąsied­niej równi­nie Dre­ve­ník w posta­ci roz­le­głej osa­dy obron­nej (wiki​pe​dia​.sk). W 1241 roku zamek odpie­rał najazd Mon­go­łów (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Pomi­mo tego dodat­ko­we pra­ce budo­wla­ne doda­ły mu dals­zej for­te­lac­ji. Włos­cy kamie­niar­ze z Półno­cy uczest­nic­zy­li w pra­cach budo­wla­nych w XIII wie­ku, któr­zy później pra­co­wa­li również przy budo­wie Spiš­skiej Kapi­tu­ły i Spiš­ský Štvr­tok (wiki​pe​dia​.sk).

Naj­wi­ęks­ze pra­ce reno­wa­cyj­ne przep­ro­wa­dził Ján Jis­kra z Bran­dý­sa w poło­wie XV wie­ku, twor­ząc naj­wi­ęks­zy dol­ny dzie­dzi­niec. Przez całą swo­ją his­to­rię zamek nale­żał do Zápoľ­ských, Tur­zov­ców i Čáky­ov­ców. Ján Zápoľ­ský, któ­ry został kró­lem Węgier, uro­dził się na zamku Spiš. W 1780 roku pożar zniszc­zył zamek, któ­ry wte­dy był już opuszc­zo­ny. Kom­pleks zamko­wy obej­mu­je Pałac Roma­ńs­ki, Kap­li­cę św. Elżbie­ty, Pała­ce Zápoľ­ských, Wie­żę Zamko­wą, Roma­ńs­kie Prze­dzamc­ze, Pała­ce Csá­ky­ov­ców, Bar­ba­kan i For­te­cę Jis­kry (Tab­li­ca informacyjna).

Die Zip­ser Burg ist fas­zi­nie­rend, das muss man zuge­ben. Sie ist die meist­be­such­te Burg in der Slowakei.

Namen der Zip­ser Burg – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, Burg Zip­ser (zamky​.sk). Sie liegt auf 634 Metern über dem Mee­ress­pie­gel und zählt zu den größten Bur­gan­la­gen Euro­pas (spiss​kyh​rad​.com). Mit einer Flä­che von 4,15 Hek­tar gilt die Zip­ser Burg als die größte Burg in Mit­te­le­uro­pa (spiss​kyh​rad​.sk). Unter­halb der Zip­ser Burg befin­det sich ein Höh­len­sys­tem (snm​.sk). Sie ist ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal (spiss​kyh​rad​.sk), und im Jahr 1993 wur­de die Zip­ser Burg und die Umge­bung in die Lis­te des UNESCO-​Weltkulturerbes auf­ge­nom­men (spiss​kyh​rad​.com). In die­ser Regi­on der Zip­ser Burg beweg­te sich einst auch der Nean­der­ta­ler, und das Gebiet war wahrs­che­in­lich noch früher besie­delt. Und dafür haben wir einen kla­ren Bewe­is. In einem Ste­inb­ruch im benach­bar­ten Dre­ve­ník wur­de 1938 ein men­sch­li­cher Schä­del in Tra­ver­tin gefun­den (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). Auch die Men­schen aus der Jung­ste­in­ze­it haben hier ihre Spu­ren hin­ter­las­sen, die heute fast 7.000 Jah­re alt sind (spiss​kyh​rad​.com). Das prä­his­to­ris­che Sied­lungs­ge­biet ist auf das 5. Jahr­tau­send v. Chr. datiert (spiss​kyh​rad​.com). Eine der ers­ten bekann­ten Besied­lun­gen stammt aus der Jung­ste­in­ze­it, als sich hier Men­schen der soge­nann­ten Buchen­wald­kul­tur nie­der­lie­ßen. Am Ende der ers­ten Hälf­te des 4. Jahr­tau­sends v. Chr. wur­de sie von Men­schen der soge­nann­ten Bodrogkeresztúr-​Kultur abge­löst, die ein neues, fortsch­ritt­li­che­res Mate­rial ein­fü­hr­ten – Kup­fer. In der zwe­i­ten Hälf­te des 3. Jahr­tau­sends v. Chr. sie­del­te sich die Bevöl­ke­rung der Bade­ner Kul­tur an – Men­schen mit Ril­len­ke­ra­mik, die nicht nur die Bur­gak­ro­po­lis, son­dern auch ihre Hän­ge und das angren­zen­de Dre­ve­ník besie­del­ten, auf dem sie ein aus­ge­dehn­tes Höhen­dorf errich­te­ten (wiki​pe​dia​.sk).

In den ers­ten bei­den Jahr­hun­der­ten unse­rer Zeit­rech­nung befand sich an die­ser Stel­le eine mas­si­ve, gut befes­tig­te kel­tis­che Sied­lung. Die Kel­ten präg­ten hier wahrs­che­in­lich auch Mün­zen, soge­nann­te Spiš-​Typen (ces​tau​nes​co​.sk). Ihre Eli­te bes­tand aus dem kel­tis­chen Stamm der Kotí­nov. Aus die­ser Zeit stammt der ein­zi­gar­ti­ge Fund von Ske­lett­res­ten eines Man­nes und Leder­säc­ken mit römis­chen Mün­zen aus der Höh­le unter der Burg (spiss​kyh​rad​.com). Es war die umfan­gre­ichs­te und inten­sivs­te früh­ges­chicht­li­che Besied­lung des Burg­ber­gs. Die Viel­zahl von archä­o­lo­gis­chen Arte­fak­ten, wie Sil­ber­mün­zen des soge­nann­ten Spiš-​Typs, die wahrs­che­in­lich aus der Zeit um 1. Jahr­hun­dert v. Chr. stam­men, zeugt von der Ent­wick­lung die­ses Vol­kes. Ende des 2. Jahr­hun­derts wur­de die Burg jedoch plötz­lich auf­ge­ge­ben. In den nächs­ten mehr als neun­hun­dert Jah­ren ver­wais­te der einst pul­sie­ren­de Hügel.

Um die Wen­de vom 5. – 6. Jahr­hun­dert began­nen die ers­ten Sla­wen in der wei­te­ren Umge­bung auf­zu­tau­chen. Die darauf fol­gen­de sla­wis­che Besied­lung kon­zen­trier­te sich auf die benach­bar­te Hoche­be­ne des erhöh­ten Dre­ve­ník in Form einer aus­ge­dehn­ten befes­tig­ten Burg (wiki​pe​dia​.sk). Im Jahr 1241 widers­tand die Burg dem Tata­re­nan­griff (Infor­mač­ná tabu­ľa). Trotz­dem vers­tär­kten wei­te­re Bau­ar­be­i­ten ihre Befes­ti­gun­gen. Bei den Bau­ar­be­i­ten im 13. Jahr­hun­dert waren nor­di­ta­lie­nis­che Ste­in­metz­me­is­ter bete­i­ligt, die spä­ter auch am Bau der Zip­ser Kapi­tels und in Spiš­ský Štvr­tok arbe­i­te­ten (wiki​pe​dia​.sk).

Die umfan­gre­ichs­ten Bau­ar­be­i­ten wur­den von Ján Jis­kra von Bran­dýs in der Mit­te des 15. Jahr­hun­derts durch­ge­fü­hrt, als der größte unte­re Hof ents­tand. In sei­ner Ges­chich­te gehör­te die Burg den Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci und Čáky­ov­ci. Ján Zápoľ­ský, der zum unga­ris­chen König wur­de, wur­de auf der Zip­ser Burg gebo­ren. Im Jahr 1780 zers­tör­te ein Brand die Burg, zu die­sem Zeit­punkt war sie bere­its ver­las­sen. Der Burg­kom­plex ent­hält den roma­nis­chen Palast, die Kapel­le der hei­li­gen Eli­sa­beth, die Paläs­te der Zápoľ­skýs, den Burg­turm, das roma­nis­che Vor­burg, die Csáky-​Paläste, den Bar­ba­kan und Jis­kras Fes­tung (Infor­mač­ná tabuľa).

Magy­arul:
A Sze­pe­si vár leny­űgöző, ezt be kell val­la­ni. Ez a leg­lá­to­ga­tot­tabb vár Szlovákiában.

A Sze­pe­si vár nevei – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, vár Sze­pes (zamky​.sk). 634 méte­res ten­gers­zint felet­ti magas­ság­ban talál­ha­tó, és Euró­pa leg­na­gy­obb várai közé tar­to­zik terüle­te alap­ján (spiss​kyh​rad​.com). 4,15 hek­tá­ros terüle­té­vel a Sze­pe­si vár a Közép-​Európa leg­na­gy­obb vára­ként szá­mon tar­tott (spiss​kyh​rad​.sk). A Sze­pe­si vár alatt bar­lan­grends­zer talál­ha­tó (snm​.sk). Nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék (spiss​kyh​rad​.sk), 1993-​ban a Sze­pe­si vár és kör­ny­é­ké­nek emlé­kei fel­ke­rül­tek az UNESCO vilá­görök­ség lis­tá­já­ra (spiss​kyh​rad​.com). Ennek a Sze­pe­si rész­nek egy­kor a nean­der­völ­gyi ember is meg­for­dult, és a terület valós­zí­nűleg még koráb­ban is lakott volt. Erre egy­ér­tel­mű bizo­ny­í­té­kunk van. A szoms­zé­dos Dre­ve­ní­kon talál­ha­tó kőbá­ny­á­ban 1938-​ban egy embe­ri kopo­ny­át fedez­tek fel tra­ver­tin­ben (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). A neoli­ti­kum embe­rei is hagy­tak itt maguk után nyo­mo­kat, ame­ly­ek ma már majd­nem 7 ezer éve­sek (spiss​kyh​rad​.com). Az ősko­ri tele­pülés a Kr. e. 5. évez­red­re datá­ló­dik (spiss​kyh​rad​.com). Az egy­ik első ismert tele­pülés a neoli­ti­kum ide­jén kelet­ke­zett, ami­kor itt lete­le­pe­dett a buko­vo­hor­ska kul­tú­ra embe­re. A Kr. e. 4. évez­red első felé­nek végén a bod­rog­ke­resz­tú­ri kul­tú­ra embe­re vál­tot­ta fel őket, aki új, töké­le­te­sebb any­agot hozott – rezet. A Kr. e. 3. évez­red máso­dik felé­ben a bade­ni kul­tú­ra embe­rei – azok, akik a kane­lált kerá­miá­val ren­del­kez­tek – nemc­sak a vár akro­po­lis­zát, hanem lej­tőit és a Dreveník-​hegy szoms­zé­dos terüle­tét is bené­pe­sí­tet­ték, ahol kiter­jedt magas­la­ti tele­pülést ala­kí­tot­tak ki (wiki​pe​dia​.sk).

Az idős­zá­mí­tá­sunk első két szá­za­dá­ban egy mass­zív, jól beé­pí­tett kel­ta tele­pülés hely­ez­ke­dett el itt. A kel­ták valós­zí­nűleg pén­ze­ket is ver­tek itt, a Sze­pe­si típu­sú fehér­je­kék (ces​tau​nes​co​.sk). Az elit­jüket a kel­ta Kotí­nov törzs alkot­ta. Ebből az időből szár­ma­zik egy­edi lele­tek, pél­dá­ul egy fér­fi csont­vá­zá­nak és a vár alatt lévő bar­lang­ból szár­ma­zó római pén­zek­kel teli bőr­tás­kák (spiss​kyh​rad​.com). Ez volt a vár­bérc leg­na­gy­obb és legin­ten­zí­vebb kora tör­té­ne­ti tele­pülé­se. Ennek a nép­nek a fej­lett­sé­gét szá­mos régés­ze­ti lelet, pél­dá­ul a Spiš típu­sú ezüst­pén­zek tanú­sít­ják, ame­ly­ek valós­zí­nűleg a Kr. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­znak. A 2. szá­zad végén azon­ban a várat hir­te­len elha­gy­ták. Az azt köve­tő több mint kilencs­záz évben a koráb­ban pul­zá­ló hegy elnéptelenedett.

Az 5. és 6. szá­zad for­du­ló­ján kezd­tek meg­je­len­ni a kör­ny­é­kén az első szlá­vok. A követ­ke­ző szláv tele­pülés a kör­ny­ező magas Dreveník-​hegy dom­bor­za­tá­nak kiter­jedt erődí­tett város­ként tör­tént (wiki​pe​dia​.sk). A vár 1241-​ben elle­nállt a tatár táma­dás­nak (Infor­mač­ná tabu­ľa). Ennek elle­né­re továb­bi épí­té­si mun­kák­kal mege­rősí­tet­ték a várat. A 13. szá­za­di épí­té­si mun­kák­nál észa­ki olasz kőfa­ra­gó­mes­te­rek is részt vet­tek, akik később a Sze­pe­si Kapi­tu­la és a Spiš­ský Štvr­tok épí­té­sén is dol­goz­tak (wiki​pe​dia​.sk).

A leg­na­gy­obb épí­té­si mun­ká­kat Ján Jis­kra z Bran­dýs végez­te el a 15. szá­zad köze­pén, ami­kor a leg­na­gy­obb alsó udvar jött lét­re. Tör­té­ne­té­ben a vár a Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci és Čáky­ov­ci csa­lá­do­ké volt. Ján Zápoľ­ský, aki Magy­arors­zág kirá­ly­á­vá vált, a Sze­pe­si vár­ban szüle­tett. 1780-​ban tűz­vész elpusz­tí­tot­ta a várat, ekkor­ra már elha­gy­atott volt. A vár­kom­ple­xum magá­ban fog­lal­ja a román palo­tát, Szent Erz­sé­bet kápol­ná­ját, a Zápoľ­ský palo­tá­kat, a vár­kört, a román elővá­rost, a Csá­ky palo­tá­kat, a bar­ba­kánt és a Jis­kra erődöt (Infor­mač­ná tabuľa).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Dokumenty, Interiéry, Krajina, Liptov, Liptovské, Liptovské, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Slovenské, Stavby

Múzeum liptovskej dediny v Pribyline

skala
Hits: 2979

Skan­zen lip­tov­skej dedi­ny v Pri­by­li­ne je pek­nou ukáž­kou minu­los­ti Lip­to­va. Are­ál je otvo­re­ný celo­roč­ne a počas roka sa v ňom koná veľa rôz­no­ro­dých podu­ja­tí. Do expo­zí­cie pat­rí aj expo­zí­cia les­nej želez­nič­ky, kto­rej sa venu­je samos­tat­ný prís­pe­vok.

Múze­um lip­tov­skej dedi­ny v Pri­by­li­ne je vysu­nu­tou expo­zí­ci­ou Lip­tov­ské­ho múzea v Ružom­ber­ku. Leží v ústí Rač­ko­vej doli­ny (lip​tov​.sk). V roku 1991 bola verej­nos­ti sprí­stup­ne­ná jeho prvá časť (pri​by​li​na​ob​jek​ti​vom​.sk). Je najm­lad­ším múze­om v prí­ro­de na Slo­ven­sku, bolo vybu­do­va­né v súvis­los­ti s výstav­bou vod­né­ho die­la Lip­tov­ská Mara. Sídel­ná štruk­tú­ra dedi­ny je podob­ná, akú máva­li v minu­los­ti väč­šie lip­tov­ské obce s výsa­da­mi a prá­va­mi mes­te­čiek. Upro­stred dedi­ny je väč­šie prie­s­trans­tvo tzv. rínok, kde sa schá­dza­li oby­va­te­lia , kde sa kona­li trhy a jar­mo­ky. Je tu mož­né uká­zať sociál­ne a spo­lo­čen­ské roz­die­ly v kul­tú­re a spô­so­be živo­ta, od býva­nia naj­chu­dob­nej­ších vrs­tiev dedin­ské­ho oby­va­teľ­stva až po býva­nie naj­bo­hat­ších, čím sa odli­šu­je od ostat­ných múzeí v prí­ro­de na Slo­ven­sku. Nachá­dza sa tu napr. gotic­ko rene­sanč­ný kaš­tieľ zo záto­po­vej obce Parí­žov­ce, naj­star­šie zemian­ske síd­lo Lip­to­va. Naj­star­šiu gotic­kú časť mož­no dato­vať do prvej tre­ti­ny 14. sto­ro­čia. Dru­hou je dre­ve­ná zemian­ska kúria z Palu­dze z roku 1858. Neoby­čaj­ne atrak­tív­nu expo­zí­ciu tvo­rí rano­go­tic­ký kos­tol Pan­ny Márie z Lip­tov­skej Mary. Naj­star­šia písom­ná sprá­va o tom­to kos­to­le je zro­ku 1288, na zákla­de arche­olo­gic­kých výsku­mov však mož­no pred­po­kla­dať, že pod základ­mi pôvod­né­ho kos­to­la stá­la star­šia sak­rál­na stav­ba, kto­rú mož­no dato­vať do 11. až 12.-teho sto­ro­čia (Zus­ki­no­vá et al.).

Jed­ným z hlav­ných záme­rov je sna­ha vytvo­riť živé múze­um. Pre­to reme­sel­níc­ke diel­ne, kolár­ska a kováčs­ka dieľ­ňa, kde zruč­ní maj­stri môžu pred­viesť náv­štev­ní­kom tajom­stvá dáv­nych reme­siel. Do múzea pri­chá­dza­jú aj ďal­ší výrob­co­via, kto­rí uka­zu­jú ako sa ple­tie košík z prú­tia ale­bo dre­ve­ných lubov, jed­no­du­ché rez­bár­ske tech­ni­ky, prá­cu s kožou, zdo­be­nie pra­ciek, medov­ní­kov, či vyvŕ­ta­nie fuja­ry z kme­ňa bazy. Múze­um pri­pra­vu­je počas roka rôz­ne podu­ja­tia, napr. ​“Ovčiar­ska nede­ľa” s ukáž­ka­mi pas­tier­ske­ho rez­bár­ske­ho ume­nia, pas­tier­skym folk­ló­rom, ​“Hasičs­ká nede­ľa” s výsta­vou a ukáž­ka­mi dobo­vej hasičs­kej tech­ni­ky. ​“Vče­lár­ska nede­ľa” ponú­ka expo­zí­ciu dobo­vých úľov a vče­lár­skych pomô­cok, s boha­tou ponu­kou vče­lích pro­duk­tov. ​“Nede­ľa rodá­kov” je nie­len stret­nu­tím oby­va­te­ľov zanik­nu­tých obcí pod prieh­ra­dou Lip­tov­ská Mara, oby­va­te­ľov a rodá­kov z Lip­to­va, ale v prog­ra­me sa v úlo­he hos­ti­te­ľa pred­sta­ví vždy jed­na z väč­ších a boha­tých obcí regi­ó­nu. ​“Deň sv. Huber­ta” je prí­le­ži­tos­ťou pre stret­nu­tie poľov­ní­kov, les­ní­kov. ​“Stre­do­ve­ká nede­ľa” uka­zu­je his­to­ric­ké bojo­vé ume­nia, dobo­vý spô­sob živo­ta a odie­va­nia. A mno­hé ďal­šie, ako ​“Via­no­ce v Lip­to­ve” (Zus­ki­no­vá et al.). 

V zooexpo­zí­cii sa cho­va­né pôvod­né kar­pat­ské ple­me­ná zvie­rat, kto­rých chov je v súčas­nos­ti na ústu­pe. Napr. tma­vé kar­pat­ské kozy, bie­le a čier­ne ovce valaš­ky, sliep­ky, husi, kač­ky, mor­ky, per­lič­ky a hucul­ské kone, kto­ré sú potom­ka­mi pôvod­né­ho divé­ho koňa na Slo­ven­sku, kto­rý bol po stá­ro­čia polo­di­vo cho­va­ným pra­cov­ným zvie­ra­ťom hor­ské­ho oby­va­teľ­stva (Zus­ki­no­vá et al.).

The open-​air muse­um of the Lip­tov vil­la­ge in Pri­by­li­na is a beau­ti­ful repre­sen­ta­ti­on of Lip­to­v’s past. The area is open year-​round, hos­ting vari­ous events throug­hout the year. One of the exhi­bits inc­lu­des the expo­si­ti­on of a forest narrow-​gauge rai­lway, which is cove­red in a sepa­ra­te contribution.

The Muse­um of the Lip­tov Vil­la­ge in Pri­by­li­na is a branch of the Lip­tov Muse­um in Ružom­be­rok. It is loca­ted at the mouth of the Rač­ko­vá Val­ley (lip​tov​.sk). In 1991, its first part was made acces­sib­le to the pub­lic (pri​by​li​na​ob​jek​ti​vom​.sk). It is the youn­gest open-​air muse­um in Slo­va­kia, estab­lis­hed in con­nec­ti­on with the cons­truc­ti­on of the Lip­tov­ská Mara water­works. The sett­le­ment struc­tu­re of the vil­la­ge resem­bles that of lar­ger his­to­ri­cal Lip­tov vil­la­ges with the pri­vi­le­ges and rights of small towns. In the cen­ter of the vil­la­ge is a lar­ger spa­ce cal­led the ​“rínok” or mar­ket squ­are, whe­re resi­dents gat­he­red, mar­kets, and fairs took pla­ce. It allo­ws sho­wca­sing social and cul­tu­ral dif­fe­ren­ces in the way of life, from the hou­sing of the poorest lay­ers of rural popu­la­ti­on to that of the wealt­hiest, dis­tin­gu­is­hing it from other open-​air muse­ums in Slo­va­kia. Notab­le struc­tu­res inc­lu­de the Got­hic Renais­san­ce cast­le from the sub­mer­ged vil­la­ge of Parí­žov­ce, the oldest nob­le resi­den­ce in Lip­tov. The oldest Got­hic part can be dated to the first third of the 14th cen­tu­ry. The second is a wooden nob­le man­si­on from Palu­dza, built in 1858. An excep­ti­onal­ly att­rac­ti­ve exhi­bit is the ear­ly Got­hic Church of the Vir­gin Mary from Lip­tov­ská Mary. The oldest writ­ten report about this church is from 1288, but archa­e­olo­gi­cal rese­arch sug­gests that an older sac­ral buil­ding dating back to the 11th or 12th cen­tu­ry may have sto­od under the foun­da­ti­ons (Zus­ki­no­vá et al.).

One of the main objec­ti­ves is to cre­a­te a living muse­um. The­re­fo­re, craft works­hops, a whe­e­lwright and blacks­mith works­hop, whe­re skil­led mas­ters can demon­stra­te ancient crafts’ sec­rets to visi­tors, are part of the muse­um. Other arti­sans also come to the muse­um to demon­stra­te bas­ket wea­ving, sim­ple car­ving tech­ni­qu­es, leat­her­work, deco­ra­ti­on of slings­hots, gin­gerb­re­ad, or car­ving fuja­ras from tree trunks. The muse­um orga­ni­zes vari­ous events throug­hout the year, such as ​“Shep­her­d’s Sun­day” with demon­stra­ti­ons of pas­to­ral car­ving art, shep­herd folk­lo­re, ​“Fire­figh­te­r’s Sun­day” with an exhi­bi­ti­on and demon­stra­ti­ons of peri­od fire­figh­ting equ­ip­ment. ​“Bee­ke­e­pe­r’s Sun­day” offers an exhi­bi­ti­on of peri­od bee­hi­ves and bee­ke­e­ping tools, with a rich selec­ti­on of bee pro­ducts. ​“Nati­ve Sun­day” is not only a mee­ting of resi­dents from extinct vil­la­ges under the Lip­tov­ská Mara dam, inha­bi­tants, and nati­ves of Lip­tov, but also fea­tu­res one of the lar­ger and wealt­hier vil­la­ges in the regi­on. ​“St. Huber­t’s Day” is an oppor­tu­ni­ty for hun­ters and fores­ters to meet. ​“Medie­val Sun­day” sho­ws his­to­ri­cal mar­tial arts, the lifes­ty­le of the time, and clot­hing. And many more, like ​“Chris­tmas in Lip­tov” (Zus­ki­no­vá et al.).

In the zoo exhi­bit, ori­gi­nal Car­pat­hian bre­eds of ani­mals are kept, who­se bre­e­ding is cur­ren­tly dec­li­ning. Exam­ples inc­lu­de dark Car­pat­hian goats, whi­te and black Wal­la­chian she­ep, chic­kens, gee­se, ducks, rab­bits, and Hucul hor­ses, des­cen­dants of the ori­gi­nal wild hor­se in Slo­va­kia, which was semi-​domesticated and used as a wor­king ani­mal by moun­tain resi­dents for cen­tu­ries (Zus­ki­no­vá et al.).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Liptov, Liptovské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Pribylina – kraj pod Kriváňom

skala
Hits: 3836

Pri­by­li­na je jed­na z obcí, kto­rá bola skráš­le­ná, jej cen­trum bolo naozaj pek­ne spra­ve­né. V obci je Múze­um lip­tov­skej dedi­ny.

Leží vo výš­ke 745 met­rov nad morom, pod súto­kom Rač­kov­ho poto­ka s rie­kou Belá. Zalo­že­ná bol v roku 1331. V súčast­nos­ti tu žije 1350 oby­va­te­ľov. Neďa­le­ké Pod­ban­ské je výcho­dis­kom do východ­nej čas­ti Západ­ných Tatier a do západ­nej čas­ti Vyso­kých Tatier (pri​by​li​na​.sk). Názov obce je mož­no odvo­de­ný od toho, že leží pri rie­ke, kto­rá mala pôvod­ne meno Bia­la. Ale­bo sa via­že ku náre­čo­vé­mu slo­vu ​“pri­by”, kto­ré ozna­ču­je nových osad­ní­kov (pri​by​li​na​.sk).

Pri­by­li­na is one of the vil­la­ges that has been beau­ti­fied, with its cen­ter tru­ly well-​kept. The vil­la­ge is home to the Muse­um of Lip­tov Village.

Situ­ated at an ele­va­ti­on of 745 meters abo­ve sea level, it lies at the con­flu­en­ce of Rač­kov Potok and the Belá River. It was foun­ded in 1331, and cur­ren­tly, it is inha­bi­ted by 1,350 resi­dents. Near­by Pod­ban­ské ser­ves as a star­ting point for the eas­tern part of the Wes­tern Tatras and the wes­tern part of the High Tatras (pri​by​li​na​.sk). The name of the vil­la­ge may be deri­ved from its loca­ti­on near a river ori­gi­nal­ly named Bia­la. Alter­na­ti­ve­ly, it may be lin­ked to the dia­lect word ​“pri­by,” which refers to new sett­lers (pri​by​li​na​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Hontianske, Kaštiely, Krajina, Ľudská príroda, Neživé, Obce, Parky, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby

Svätý Anton

skala
Hits: 5519

Svä­tý Anton, pred­tým Antol, sa nachá­dza len kúsok od Ban­skej Štiav­ni­ce. Súčas­ťou je kaš­tieľ s krás­nym parkom.

K obci pat­ria usad­los­ti Rov­ne, Baža­nia a Mac­ko. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1266. Názov obce vychá­dza z náz­vu pôvod­né­ho kos­to­la zasvä­te­né­ho svä­té­mu Anto­no­vi Pus­tov­ní­ko­vi. His­to­ric­ké náz­vy obce: Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. Maďar­ský názov je Sze­nan­tal. Oby­va­te­lia sa živi­li pre­važ­ne baníc­tvom, hut­níc­tvom, les­níc­tvom, v kame­ňo­lo­me a v prie­my­sel­ných pod­ni­koch v Ban­skej Štiav­ni­ci. V polo­vi­ci 20. sto­ro­čia je zná­ma výro­ba vyre­zá­va­ných a maľo­va­ných bet­le­he­mov. V 17. sto­ro­čí zís­kal pan­stvo Peter Kohá­ry. Rodi­na Kohá­ry­ov­cov sa zaslú­ži­la o roz­voj Svä­té­ho Anto­na. Od roku 1826 pat­ri­la obec Cobur­gov­com. Fer­di­nand Coburg, brat posled­né­ho vlast­ní­ka kaš­tie­ľa, nav­šte­vo­val obec až do roku 1944. Zná­mym rodá­kom bol slo­ven­ský herec, diva­del­ný reži­sér a scé­nic­ký výtvar­ník Karol Zachar, vlast­ným menom Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Vo Svä­tom Anto­ne sa nachá­dza kaš­tieľ s par­kom. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Šty­ri kríd­la budo­vy sym­bo­li­zu­jú šty­ri roč­né obdo­bia, 12 komí­nov mesia­ce, 52 izieb týžd­ne a 365 okien, dni v roku. Dnes je síd­lom Les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľ­no­hos­po­dár­ske­ho múzea s mno­hý­mi zbra­ňa­mi a tro­fe­ja­mi. Kaž­do­roč­ne začiat­kom sep­tem­bra sa v kaš­tie­li uspo­ra­dú­va­jú atrak­tív­ne poľov­níc­ke sláv­nos­ti – Dni sv. Huber­ta (SACR). Baro­ko­vý kaš­tieľ je posta­ve­ný na mies­te býva­lé­ho hra­du, začiat­kom 19. sto­ro­čia je kla­si­cis­tic­ky upra­ve­ný (wiki​pe​dia​.sk).

Poľov­níc­ka expo­zí­cia je jedi­nou špe­cia­li­zo­va­nou s celo­slo­ven­skou pôsob­nos­ťou. V roku 1808 sa v Ban­skej Štiav­ni­ci začal vyučo­vať pred­met poľov­níc­tvo (geopark​.sk). Je naj­väč­šou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Chod­by kaš­tie­ľa pre­zen­tu­jú viac ako tisíc tro­fe­jí zve­ri (msa​.sk). Baro­ko­vo – kla­si­cis­tic­ké­mu kaš­tie­ľu v Svä­tom Anto­ne pred­chá­dzal men­ší opev­ne­ný hrá­dok, kto­rý je spo­mí­na­ný už v 15. sto­ro­čí. V 16. sto­ro­čí bol pre­sta­va­ný a mal chrá­niť Ban­skú Štiav­ni­cu pred turec­ký­mi nájaz­da­mi (geopark​.sk). Kaš­tieľ býva ozna­čo­va­ný aj ako kaš­tieľ Antol, ale­bo Kohá­ry­ov­ský kaš­tieľ. Je síd­lom les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľov­níc­ke­ho múzea (Wiki­pe­dia). Dali ho posta­viť na začiat­ku 18. sto­ro­čia vlast­ní­ci pan­stva Sit­no, Kohá­ry­ov­ci (Buj­no­vá et all, 2003). Svo­je let­né síd­lo tu mal bul­har­ský cár Fer­di­nand Coburg, pat­ril do Sit­nian­ske­ho pan­stva Kohá­ry­ov­cov (Terem). V roku 1826 sa jedi­ná dcé­ra posled­né­ho z muž­ských potom­kov rodu Kohá­ry­ov­cov vyda­la za Fer­di­nan­da Jura­ja Cobur­ga zo Sas­ka. Posled­ným z Cobur­gov­cov, kto­rý žil v kaš­tie­li, bol vše­stran­ne nada­ný Fer­di­nand Coburg, v rokoch 1908 – 1918 bul­har­ský cár. Dovŕ­šil šťast­nú tra­dí­ciu osvie­te­ných, roz­hľa­de­ných a cti­žia­dos­ti­vých maji­te­ľov, kto­rí zve­ľa­ďo­va­li majet­ky a zaria­di­li ich vkus­ne (Buj­no­vá et all, 2003).

V par­ku bol do roku 1995 vysa­de­ný, Fili­pom Cobur­gom v roku 1878, sek­vo­jo­vec mamu­tí – Sequ­oia­den­dron gigan­te­um. V roku 1996 po vysc­hnu­tí bola vysa­de­ná iná sek­vo­ja. Oko­lie je boha­té na chrá­ne­né dru­hy, mno­hé ende­mi­ty. V par­ku a pri­ľah­lom leso­par­ku sa nachá­dza napr. Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sies­si, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus. V oko­lí je vzác­ny výskyt prí­rod­ných ruží, kto­ré v 19. sto­ro­čí tu pôso­bia­ci Andrej Kmeť popí­sal tak­mer 300 kul­ti­va­rov (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Súčas­ťou are­álu je his­to­ric­ký park (5 ha) a leso­park (25 ha). Hor­né a dol­né jazier­ko je spo­je­né kas­ká­da­mi a vodo­pád­mi je napá­ja­né nie­koľ­ko kilo­met­rov dlhým náho­nom z Kop­laš­ské­ho poto­ka s uni­kát­ny­mi akva­duk­ta­mi. V par­ku sa okrem toho nachá­dza grot­ta – ume­lo navŕ­še­ná jas­ky­ňa, stud­nič­ka s kamen­ný­mi lavič­ka­mi, dre­ve­né mos­tí­ky, altá­ny, kapl­n­ka Svä­té­ho Huber­ta (geopark​.sk).

Celo­slo­ven­ské poľov­níc­ke sláv­nos­ti Dni svä­té­ho Huber­ta uspo­ra­dú­va múze­um vo Svä­tom Anto­ne zvy­čaj­ne začiat­kom sep­tem­bra cez víkend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

St. Ant­ho­ny, for­mer­ly kno­wn as Antol, is loca­ted just a short dis­tan­ce from Ban­ská Štiav­ni­ca. It fea­tu­res a cast­le with a beau­ti­ful park.

The vil­la­ge inc­lu­des the sett­le­ments of Rov­ne, Baža­nia, and Mac­ko. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1266. The vil­la­ge­’s name comes from the ori­gi­nal church dedi­ca­ted to Saint Ant­ho­ny the Her­mit. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. The Hun­ga­rian name is Sze­nan­tal. The resi­dents were main­ly enga­ged in mining, metal­lur­gy, fores­try, quar­ry­ing, and indus­trial enter­pri­ses in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the mid-​20th cen­tu­ry, the pro­duc­ti­on of car­ved and pain­ted nati­vi­ty sce­nes beca­me kno­wn. In the 17th cen­tu­ry, the Kohá­ry fami­ly acqu­ired the esta­te. The Kohá­rys con­tri­bu­ted to the deve­lop­ment of St. Ant­ho­ny. From 1826, the vil­la­ge belo­n­ged to the Cobur­gs. Fer­di­nand Coburg, the brot­her of the last owner of the cast­le, visi­ted the vil­la­ge until 1944. A notab­le nati­ve of the vil­la­ge was the Slo­vak actor, the­a­ter direc­tor, and set desig­ner Karol Zachar, who­se real name was Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

In St. Ant­ho­ny, the­re is a cast­le with a park, now a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. The four wings of the buil­ding sym­bo­li­ze the four sea­sons, 12 chim­ne­ys repre­sent the months, 52 rooms sig­ni­fy the weeks, and 365 win­do­ws stand for the days in a year. Today, it hou­ses the Fores­try, Woodc­raft, and Agri­cul­tu­ral Muse­um with nume­rous wea­pons and trop­hies. Eve­ry year, at the begin­ning of Sep­tem­ber, the cast­le hosts att­rac­ti­ve hun­ting fes­ti­vi­ties – St. Huber­t’s Days (SACR). The baro­que cast­le was built on the site of a for­mer for­tress and was clas­si­ci­zed in the ear­ly 19th cen­tu­ry (wiki​pe​dia​.sk).

The Hun­ting Exhi­bi­ti­on is the only spe­cia­li­zed one with nati­on­wi­de sco­pe. Hun­ting was first taught in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1808 (geopark​.sk). It is the lar­gest of its kind in Slo­va­kia. The cast­le cor­ri­dors sho­wca­se more than a thou­sand game trop­hies (msa​.sk). Pre­ce­ding the Baroque-​classical cast­le in St. Ant­ho­ny was a smal­ler for­ti­fied cast­le men­ti­oned in the 15th cen­tu­ry. In the 16th cen­tu­ry, it was rebu­ilt to pro­tect Ban­ská Štiav­ni­ca from Tur­kish inva­si­ons (geopark​.sk). The cast­le is also refer­red to as Antol Cast­le or Kohá­ry Cast­le. It is the seat of the Fores­try, Woodc­raft, and Hun­ting Muse­um (Wiki­pe­dia). It was built at the begin­ning of the 18th cen­tu­ry by the owners of the Sit­no esta­te, the Kohá­rys (Buj­no­vá et all, 2003). The Bul­ga­rian tsar Fer­di­nand Coburg, belo­n­ging to the Sit­no esta­te of the Kohá­rys, had his sum­mer resi­den­ce here. In 1826, the only daugh­ter of the last male des­cen­dant of the Kohá­ry fami­ly mar­ried Fer­di­nand Georg of Saxe-​Coburg. The last of the Cobur­gs who lived in the cast­le was the ver­sa­ti­le Fer­di­nand Coburg, the Bul­ga­rian tsar from 1908 to 1918. He con­ti­nu­ed the hap­py tra­di­ti­on of enligh­te­ned, kno­wled­ge­ab­le, and ambi­ti­ous owners who impro­ved the­ir pro­per­ties tas­te­ful­ly (Buj­no­vá et all, 2003).

In the park, a giant sequ­oia (Sequ­oia­den­dron gigan­te­um) was plan­ted by Filip Coburg in 1878, but it dried up by 1995. Anot­her sequ­oia was plan­ted in 1996. The sur­roun­dings are rich in pro­tec­ted spe­cies, inc­lu­ding many ende­mics. In the park and the adja­cent forest park, spe­cies such as Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sie­sii, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus can be found. The rare occur­ren­ce of natu­ral roses, desc­ri­bed by Andrej Kmeť, who wor­ked here in the 19th cen­tu­ry, is also pre­sent, with almost 300 cul­ti­vars (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The area inc­lu­des a his­to­ri­cal park (5 ha) and a forest park (25 ha). The upper and lower ponds are con­nec­ted by cas­ca­des and water­falls, fed by a several-​kilometer-​long mill­ra­ce from the Kop­laš­ský stre­am with uni­que aqu­e­ducts. In the park, the­re is also a grot­to – an arti­fi­cial­ly cre­a­ted cave, a well with sto­ne ben­ches, wooden brid­ges, gaze­bos, and the Cha­pel of St. Hubert (geopark​.sk).

The Muse­um in St. Ant­ho­ny typi­cal­ly orga­ni­zes the All-​Slovak Hun­ting Fes­ti­vi­ties, St. Huber­t’s Days, at the begin­ning of Sep­tem­ber over the wee­kend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post