2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Zamagurie

Zamagurie

skala
Hits: 2666

Zama­gu­rie je oblasť seve­ro­zá­pad­né Spi­ša, medzi Spiš­skou Magu­rou a rie­kou Duna­jec. Vyzna­ču­je sa maleb­nou kra­ji­nou a zacho­va­lo ľudo­vou archi­tek­tú­rou. Úzky­mi švík­mi polí­čok pre­tká­va­ných str­mý­mi medza­mi a lesík­mi, kto­ré na hre­be­ňoch pre­chá­dza­jú do hlbo­kých lesov (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Prví stá­li oby­va­te­lia priš­li na Zama­gu­rie kon­com 13. sto­ro­čia – šol­týs­ka kolo­ni­zá­cia. Spo­čí­va­lo na prá­ve, kde šlo o zmluv­ný vzťah medzi šol­tý­som – člo­ve­kom kto­rý osíd­lil nevy­uží­va­nú pôdu, a jej maji­te­ľom. Prvou zná­mou osa­dou za Magu­rou bola Les­ni­ca, spo­mí­na­ná už v roku 1297. Rich­vald, dnes Veľ­ká Les­ná v roku 1323, Lip­ník 1330, Hali­gov­ce 1338. Zalo­ži­li ich Gör­gy­ov­ci zo Sta­ré­ho Topor­ca. Ďal­ší­mi vzni­ka­jú­ci­mi obca­mi boli Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Väč­ši­nu z tých­to obcí zalo­ži­li šol­tý­si a osíd­len­ci od poľ­ské­ho Mie­cho­va. Tre­tiu vrstvu tvo­ri­li osad­ní­ci z Geme­ra (Marec).

V dru­hej polo­vi­ci 16. sto­ro­čia bola všet­ka roľ­ník­mi využi­teľ­ná pôda obsa­de­ná, ďal­šie osíd­ľo­va­nie už bolo zalo­že­né na valaš­skom prá­ve. Boli to pas­tie­ri, obý­va­jú­ci západ­nú časť dneš­ných rumun­ských Kar­pát, kto­rí ute­ka­li pre Tur­ka­mi. Hľa­da­li od polo­vi­ce 14. sto­ro­čia vhod­né mies­ta pre život. Strá­ži­li hra­ni­ce, ces­ty, nepla­ti­li cir­kev­ný desia­tok, pás­li ovce a doby­tok, moh­li nosiť zbraň. Na Zama­gu­rí doosíd­li­li jes­tvu­jú­ce obce, iné, ako napr. Jur­gov, vznik­li ako nové. Vala­si postup­ne splý­va­li s usa­de­ným oby­va­teľ­stvom – sfor­mo­va­lo sa etni­kum Gora­lov (Marec).

Lazo­vá kolo­ni­zá­cia bola posled­nou fázou osíd­ľo­va­nia Zama­gu­ria. Pre­na­ja­té úze­mia sa deli­lo na toľ­ko čas­tí – zaremb­kov (lazov), koľ­ko rodín osa­du zakla­da­lo. Vznik­li tak­to súbež­né pásy, vďa­ka čomu vznik­li nezvy­čaj­ne dlhé dedi­ny ako Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. Už v 14. sto­ro­čí sa tu usa­di­li Rusí­ni – v Ostur­ni, vo Veľ­kom Lip­ní­ku, v Strá­ňa­vách (Marec).

Zama­gu­rie is a regi­on in the nort­hwest of Spiš, bet­we­en Spiš­ská Magu­ra and the Duna­jec River. It is cha­rac­te­ri­zed by pic­tu­re­sque lands­ca­pes and pre­ser­ved folk archi­tec­tu­re. Nar­row strips of fields inter­sper­sed with ste­ep mea­do­ws and small woods, which on the rid­ges trans­form into deep forests (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

The first per­ma­nent resi­dents arri­ved in Zama­gu­rie at the end of the 13th cen­tu­ry through the ​“šol­týs­ka” colo­ni­za­ti­on sys­tem. This sys­tem was based on a con­trac­tu­al rela­ti­ons­hip bet­we­en the ​“šol­týs” – a per­son who sett­led unu­sed land, and its owner. The first kno­wn sett­le­ment bey­ond Magu­ra was Les­ni­ca, men­ti­oned as ear­ly as 1297. Rich­vald, now Veľ­ká Les­ná, in 1323, Lip­ník 1330, Hali­gov­ce 1338. They were foun­ded by the Gör­gy fami­ly from Sta­rý Topoľč. Other emer­ging vil­la­ges inc­lu­ded Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Most of the­se vil­la­ges were foun­ded by šol­týs and sett­lers from the Polish town of Mie­chov. The third lay­er con­sis­ted of sett­lers from Gemer (Marec).

In the second half of the 16th cen­tu­ry, all arab­le land was occu­pied by far­mers, and furt­her sett­le­ment was based on the ​“Vala­chian Law.” The­se were shep­herds inha­bi­ting the wes­tern part of the present-​day Roma­nian Car­pat­hians who fled from the Turks. They looked for suitab­le pla­ces to live from the mid-​14th cen­tu­ry. They guar­ded bor­ders, roads, did not pay church tit­hes, gra­zed she­ep and catt­le, and were allo­wed to car­ry wea­pons. In Zama­gu­rie, they resett­led exis­ting vil­la­ges, whi­le others, such as Jur­gov, emer­ged as new sett­le­ments. The Vlachs gra­du­al­ly mer­ged with the sett­led popu­la­ti­on, for­ming the eth­nic group of Gorals (Marec).

The ​“Lazo­vá kolo­ni­zá­cia” was the final pha­se of sett­ling Zama­gu­rie. Lea­sed ter­ri­to­ries were divi­ded into as many parts, cal­led ​“zaremb­kov” (lazov), as fami­lies foun­ding the sett­le­ment. This resul­ted in paral­lel strips, cre­a­ting unu­su­al­ly long vil­la­ges like Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. In the 14th cen­tu­ry, Rusyns sett­led here in pla­ces such as Ostur­nia, Veľ­ký Lip­ník, and Strá­ňa­vy (Marec).

Zama­gu­rie to obszar na północ­ny zachód od Spis­zu, między Magu­rą Spis­ką a rze­ką Duna­jec. Cha­rak­te­ry­zu­je się malo­wnic­zym kra­job­ra­zem i zacho­wa­ną archi­tek­tu­rą ludo­wą. Wąs­kie pola prze­ci­na­ne stro­my­mi łąka­mi i mały­mi lasa­mi, któ­re na grz­bie­tach prze­cho­dzą w głębo­kie lasy (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Pier­wsi sta­łe miesz­ka­nia przy­by­ły na Zama­gu­rie pod koniec XIII wie­ku popr­zez sys­tem kolo­ni­zac­ji ​“šol­týs­ka”. Sys­tem ten opie­rał się na relac­ji umo­wnej między ​“šol­tý­sem” – oso­bą osied­la­jącą nie­uży­wa­ną zie­mię, a jej wła­ści­cie­lem. Pier­ws­zym zna­nym osied­lem za Magu­rą była Les­ni­ca, wspom­nia­na już w 1297 roku. Rich­vald, obe­cnie Veľ­ká Les­ná, w 1323 roku, Lip­ník w 1330 roku, Hali­gov­ce w 1338 roku. Zało­ży­ła je rodzi­na Gör­gy z Sta­ré­ho Topoľč. Inne pows­ta­jące wsie to m.in. Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Więks­zo­ść z tych wsi zało­ży­li šol­tý­si i osad­ni­cy z pol­skie­go Mie­cho­wa. Trze­cią warst­wę sta­no­wi­li osad­ni­cy z Gemer (Marec).

W dru­giej poło­wie XVI wie­ku wszys­tkie użyt­ki rol­ne zosta­ły zajęte przez rol­ni­ków, a dals­ze osad­nict­wo opie­ra­ło się na tzw. ​“Pra­wie Wołos­kim”. Byli to pas­ter­ze zamiesz­ku­jący zachod­nią część dzi­siejs­zych rumu­ńs­kich Kar­pat, któr­zy uciek­li przed Tur­ka­mi. Szu­ka­li od poło­wy XIV wie­ku odpo­wied­nich miejsc do życia. Str­zeg­li gra­nic, dróg, nie pła­ci­li dzie­si­ęci­ny kości­oło­wi, wypa­sa­li owce i bydło, mie­li pra­wo nosić broń. W Zama­gu­rie pono­wnie osied­li­li ist­nie­jące wsie, podc­zas gdy inne, takie jak Jur­gov, pows­ta­ły jako nowe osied­la. Wala­si stop­ni­owo łąc­zy­li się z osa­dzo­nym lud­no­ścią, twor­ząc gru­pę etnicz­ną Góra­li (Marec).

“Lazo­vá kolo­ni­zá­cia” była ostat­nią fazą osad­nict­wa Zama­gu­ria. Wyna­jęte tery­to­ria dzie­lo­no na tyle części, zwa­nych ​“zaremb­kov” (lazov), ile rodzin zakła­da­ło osa­dę. W rezul­ta­cie pows­ta­ły równo­le­głe pasy, twor­ząc nie­zwyk­le dłu­gie wsie, takie jak Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. Już w XIV wie­ku osied­li­li się tutaj Rusi­ni, m.in. w Ostur­ni, Veľ­ký Lip­ník i Strá­ňa­vách (Marec).

Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі ​“шольцкі”. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж ​“шольцкім” – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на ​“Валахскім Законе”. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

“Лазова каланізацыя” была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – ​“зарэмбкаў” (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).

Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, Časová línia, Dokumenty, TOP, V čase

Zima – obdobie vegetačného pokoja a snehovej periny

skala
Hits: 4563

Zima je obdo­bie, kto­ré pri­ná­ša so sebou svo­je jedi­neč­né čaro. Je to čas, keď prí­ro­da spo­ma­lí svoj hek­tic­ký ryt­mus a pre­chá­dza do sta­vu vege­tač­né­ho poko­ja. Je to veľ­mi dôle­ži­té pre zem, prí­ro­du. Zima je obdo­bím, kedy sa zvie­ra­tá a nie­kto­ré rast­li­ny stiah­nu do úkry­tov, hľa­da­júc prí­le­ži­tosť na oddych a obno­ve­nie sily. V tom­to obdo­bí sú nie­kto­ré dru­hy rast­lín v sta­ve vege­tač­né­ho poko­ja, kedy ich rast a vývoj dočas­ne utí­cha­jú. Je to ako­by prí­ro­da zadr­ža­la svoj vlast­ný dych, pri­pra­ve­ná na obno­ve­nie živo­ta v ďal­šom cyk­le. Zima môže byť tvr­dá na zvie­ra­tá a rast­li­ny, a pre­to ochra­na ich život­né­ho pro­stre­dia je kľú­čo­vá. Sneh sa nie­ke­dy spúš­ťa z oblo­hy a láme svet­lo na tisíc­ky dia­man­tov, kto­ré tan­cu­jú na zemi. Zim­né obdo­bie pri­ná­ša aj rad rados­tí a akti­vít pre ľudí. Bež­ko­va­nie, lyžo­va­nie, sán­ko­va­nie, sta­va­nie sne­hu­lia­kov sú len nie­kto­ré z čin­nos­tí, kto­ré sú cha­rak­te­ris­tic­ké pre zimu.

Win­ter is a sea­son that brings with it its uni­que charm. It is a time when natu­re slo­ws down its hec­tic rhythm and enters a sta­te of vege­ta­ti­ve rest. This is cru­cial for the Earth, for natu­re itself. Win­ter is a peri­od when ani­mals and some plants retre­at to shel­ters, see­king an oppor­tu­ni­ty for rest and reju­ve­na­ti­on. During this time, cer­tain plant spe­cies enter a sta­te of vege­ta­ti­ve rest, tem­po­ra­ri­ly quie­ting the­ir gro­wth and deve­lop­ment. It’s as if natu­re is hol­ding its own bre­ath, rea­dy for the rene­wal of life in the next cycle.

Win­ter can be chal­len­ging for ani­mals and plants, making envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on cru­cial. Some­ti­mes, snow des­cends from the sky, bre­a­king the light into thou­sands of dia­monds that dan­ce on the ground. The win­ter sea­son also brings a plet­ho­ra of joys and acti­vi­ties for peop­le. Cross-​country ski­ing, down­hill ski­ing, sled­ding, and buil­ding sno­wmen are just some of the acti­vi­ties that cha­rac­te­ri­ze win­ter. Win­ter is not just a sea­son of cold weat­her; it is a time of beau­ty, tra­nqu­ili­ty, and a uni­que per­spec­ti­ve on the world around us. It tea­ches us about the impor­tan­ce of rest and rene­wal, not only for natu­re but also for our­sel­ves. In the hus­hed lands­ca­pes cove­red by snow, we can find a cer­tain magic that trans­forms the ordi­na­ry into the extraordinary.

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2011-2015, 2013, 2015, Časová línia, Doprava, Neživé, TOP

Cesty

skala
Hits: 2629

Ces­ty, či už začí­na­jú­ce na okra­ji lesa ale­bo zmiz­nu­té v diaľ­ke medzi vrchol­mi hôr, majú schop­nosť v nás vzbu­diť zve­da­vosť a túž­bu obja­viť nezná­me. Foto­gra­fia ciest nie je len zázna­mom geo­gra­fic­kých kon­túr, ale aj spô­so­bom, ako zachy­tiť dob­ro­druž­stvo, obja­vo­va­nie. Foto­gra­fie ciest ponú­ka­jú pohľad na svet pro­stred­níc­tvom uni­kát­ne­ho objek­tí­vu. Sú to nie­len zábe­ry geo­gra­fic­kých miest, ale aj vizu­ál­ne prí­be­hy o dob­ro­druž­stvách, zme­ne ročných obdo­bí a odha­ľo­va­ní nezná­me­ho. Vo sve­te foto­gra­fií ciest kaž­dý záber zna­me­ná novú prí­le­ži­tosť obja­vo­vať a vní­mať svet oko­lo nás.

Les­ná ces­ta pozý­va do nezná­ma, inšpi­ru­je k otvá­ra­niu nových kapi­tol. Foto­gra­fie ciest vedú­cich cez hor­ské masí­vy pri­ná­ša­jú nád­he­ru str­mých stú­pa­ní a zábe­ry pano­ra­ma­tic­kých výhľa­dov. Kľu­ka­té ser­pen­tí­ny sú čas­to oble­če­né do vrs­tiev hmly. Foto­gra­fie ciest sa tiež zaobe­ra­jú zme­na­mi kra­ji­ny v rôz­nych roč­ných obdo­biach. Pes­tré far­by jari, hlbo­ké odtie­ne leta, jesen­né lís­tie a zim­né pokrýv­ky sne­hu – kaž­dá sezó­na pri­dá­va svoj jedi­neč­ný pod­pis k oko­li­tej kra­ji­ne. Neza­bú­da­me ani na mest­ské ces­ty. Ruš­né uli­ce, osvet­le­né reklam­ný­mi tabu­ľa­mi a zapl­ne­né ruchom ľudí, môžu byť zobra­ze­né v kon­tras­te s pokoj­ný­mi prí­rod­ný­mi ces­ta­mi. Foto­gra­fie ciest nevy­hnut­ne neko­pí­ru­jú len rea­li­tu. Kom­bi­ná­cie fareb­ných sve­tel­ných stop s pohy­bo­vým roz­ma­za­ním ale­bo nezvy­čaj­ný­mi uhlop­rieč­ka­mi ces­ty môžu vytvo­riť fas­ci­nu­jú­ce a inšpi­ru­jú­ce obra­zy. Foto­gra­fie cest­né­ho dob­ro­druž­stva čas­to zachy­tá­va­jú momen­ty, kto­ré sú už len minu­los­ťou. Miz­nú za obzo­rom, vytvá­ra­jú dojem neko­neč­na a otvá­ra­jú pries­tor na sny o neobjavenom.

The enchan­ting world of pho­tog­rap­hy cap­tu­res the essen­ce of roads, whet­her they begin at the edge of a forest or vanish in the dis­tan­ce bet­we­en moun­tain peaks. The­se paths have the remar­kab­le abi­li­ty to arou­se curi­osi­ty and the desi­re to explo­re the unkno­wn. Road pho­tog­rap­hy goes bey­ond a mere record of geog­rap­hi­cal con­tours; it is a way to encap­su­la­te adven­tu­re and dis­co­ve­ry. The­se visu­al nar­ra­ti­ves offer a uni­que per­spec­ti­ve on the world, tel­ling sto­ries of adven­tu­res, sea­so­nal chan­ges, and the reve­la­ti­on of the unkno­wn. A forest path bec­kons us into the unkno­wn, ins­pi­ring the ope­ning of new chap­ters. Pho­tog­raphs of roads tra­ver­sing moun­tain ran­ges sho­wca­se the beau­ty of ste­ep ascents and pano­ra­mic vie­ws. The win­ding ser­pen­ti­ne roads, often clo­aked in lay­ers of mist, add an air of mys­te­ry. Road pho­tog­rap­hy also del­ves into the trans­for­ma­ti­ons of the lands­ca­pe through dif­fe­rent sea­sons. The vib­rant colors of spring, deep hues of sum­mer, autum­nal folia­ge, and win­te­r’s sno­wy blan­kets each con­tri­bu­te a uni­que sig­na­tu­re to the sur­roun­ding sce­ne­ry. Urban roads are not for­got­ten in the nar­ra­ti­ve. Busy stre­ets illu­mi­na­ted by adver­ti­sing bill­bo­ards and bust­ling with peop­le can be jux­ta­po­sed with tra­nqu­il natu­ral paths. Road pho­tog­rap­hy does­n’t mere­ly repli­ca­te rea­li­ty; it explo­res com­bi­na­ti­ons of color­ful light trails with moti­on blur or unu­su­al dia­go­nal per­spec­ti­ves, resul­ting in cap­ti­va­ting and ins­pi­ring ima­ges. Pho­tog­raphs cap­tu­ring the adven­tu­res of the road often fre­e­ze moments that beco­me a part of the past. Fading bey­ond the hori­zon, the­se ima­ges cre­a­te a sen­se of infi­ni­ty and open up spa­ce for dre­ams of the undis­co­ve­red. In the world of road pho­tog­rap­hy, each fra­me repre­sents a new oppor­tu­ni­ty to explo­re and per­ce­i­ve the world around us.

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Dokumenty, Dolné Považie, Hory, Krajina, Považské, Príroda, Prírodné, Slovenská krajina, Slovenské, TOP, V čase

Dych zimy v Považskom Inovci

skala
Hits: 2854

Autor: Kor­nel Duffek

Keď sa Pieš­ťan­ca opý­ta­te, kto­ré hory pova­žu­je za svo­je, naj­čas­tej­šie vám odpo­vie, že Považ­ský Ino­vec. Malé Kar­pa­ty síce tiež majú svoj pôvab, ale pred­sa sú len ďalej. V prí­pa­de Považ­ské­ho Inov­ca však sta­čí prejsť Kra­jin­ský most a už môže­te stú­pať pria­mo do hôr. A nie sú to hoci­ja­ké hory – sú pre­špi­ko­va­né his­tó­ri­ou. Náj­de­te v nich sko­ro všet­ky kul­túr­ne vrstvy – od pra­ve­kých lov­cov až po sta­rých Slo­va­nov. Nachá­dza sa tu veľ­ká kon­cen­trá­cia román­skych rotúnd, snáď naj­väč­šia na úze­mí Slo­ven­ska, a zvyš­ky stre­do­ve­kých hra­dov. A to sme ešte neho­vo­ri­li o krás­nych prí­rod­ných sce­né­riách a kra­so­vých jas­ky­niach ako je Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec býva prí­ťaž­li­vý a zau­jí­ma­vý nie­len v plnom kve­te, ale v kaž­dom roč­nom obdo­bí, zimu nevy­ní­ma­júc. V čase, keď pad­nú na kra­ji­nu hmly a mra­zy, a šofé­ri začí­na­jú šom­rať na rizi­ko­vé poča­sie, vzni­ká v horách čosi roz­práv­ko­vé – kaž­dý strom, konár, steb­lo, suchý list či ihlič­ka sa oba­ľu­je do bie­lych kryš­tá­li­kov. Je to dych zimy, kto­rý spra­vid­la netr­vá dlho. Pre­to musí­te to divad­lo prí­ro­dy sle­do­vať veľ­mi inten­zív­ne, aby vám neuni­kol žiad­ny detail. Najk­raj­ší pohľad na jem­ný srieň sa naskyt­ne vte­dy, keď zasvie­ti sln­ko. Čas­to sa však stá­va, že sln­ko svie­ti prí­liš inten­zív­ne a vte­dy bie­le kryš­tá­li­ky začí­na­jú opa­dá­vať a strá­cať – zra­zu je po pred­sta­ve­ní. Ešte šťas­tie, že máte pri sebe foto­apa­rát, s kto­rým aspoň zlo­mok toho, čo ste vide­li, zachy­ti­li. Doma na disp­le­ji počí­ta­ča zis­tí­te, že to všet­ko nebol iba pre­lud, ale sku­toč­nosť. A potom sa mož­no zamys­lí­te nad hra­vos­ťou a pre­men­li­vos­ťou prírody.

Je veľ­ká vymo­že­nosť pre kaž­dé mes­to, keď má svo­ju rie­ku či svo­je hory. Pieš­ťa­ny majú obo­je. Váh a Považ­ský Ino­vec. A ešte aj čosi navy­še – ter­mál­ne lie­či­vé pra­me­ne.

When you ask some­one from Pieš­ťa­ny which moun­tains they con­si­der the­ir own, most often they will tell you Považ­ský Ino­vec. Whi­le the Small Car­pat­hians also have the­ir charm, they are a bit fart­her away. In the case of Považ­ský Ino­vec, howe­ver, you just need to cross the Kra­jin­ský brid­ge, and you can start ascen­ding right into the moun­tains. And the­se are not just any moun­tains — they are infu­sed with his­to­ry. You can find almost all cul­tu­ral lay­ers here, from pre­his­to­ric hun­ters to the ancient Slavs. The­re is a lar­ge con­cen­tra­ti­on of Roma­ne­sque rotun­das, per­haps the lar­gest in Slo­va­kia, and the rem­nants of medie­val cast­les. And tha­t’s not to men­ti­on the beau­ti­ful natu­ral sce­ne­ry and karst caves like Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec is att­rac­ti­ve and inte­res­ting not only in full blo­om but in eve­ry sea­son, inc­lu­ding win­ter. At the time when mists and frosts fall on the lands­ca­pe, and dri­vers begin to com­plain about ris­ky weat­her, somet­hing magi­cal hap­pens in the moun­tains — eve­ry tree, branch, stem, dry leaf, or need­le is cove­red in whi­te crys­tals. It’s the bre­ath of win­ter, which usu­al­ly does­n’t last long. The­re­fo­re, you have to inten­se­ly watch this natu­re play to not miss any detail. The most beau­ti­ful view of the deli­ca­te frost occurs when the sun shi­nes. Howe­ver, it often hap­pens that the sun shi­nes too inten­se­ly, and then the whi­te crys­tals begin to fall and disap­pe­ar, sud­den­ly ending the per­for­man­ce. Luc­ki­ly, you have a came­ra with you to cap­tu­re at least a frac­ti­on of what you saw. At home on the com­pu­ter scre­en, you rea­li­ze that it was not just a pre­lu­de but a rea­li­ty. And then, you might ref­lect on the pla­y­ful­ness and varia­bi­li­ty of nature.

It is a gre­at advan­ta­ge for any town to have its river or moun­tains. Pieš­ťa­ny has both. The Váh River and Považ­ský Ino­vec. And even a litt­le extra — ther­mal hea­ling springs.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Súľovské skaly

skala
Hits: 4147

Súľov­ské ska­ly sú súčas­ťou Súľov­ských vrchov (Wiki­pe­dia), a väč­šie­ho cel­ku Strá­žov­ských vrchov (Jozef Terem), vyzna­ču­jú sa výraz­ne čle­ni­tým reli­é­fom. Čas­té sú skal­né veže, str­mé bra­lá, ihly, okná, homo­le apod. Jed­ným z naj­zná­mej­ších útva­rov je tzv. Gotic­ká brá­na (Wiki­pe­dia), kto­rá dosa­hu­je výš­ku 13 met­rov a vznik­la zvet­rá­va­ním skal­né­ho zle­pen­ca (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov­ské ska­ly sa nachá­dza­jú asi 10 km od Byt­če. Súľov­ské ska­ly sú zora­de­né v oblú­ku, kto­ré­ho vrchol je na seve­re a rame­ná sme­ru­jú na juho­zá­pad a juho­vý­chod (Wiki­pe­dia). Na tom­to úze­mí je vyhlá­se­ná Národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Súľov­ské ska­ly (envi​ro​por​tal​.sk). Nachá­dza­jú sa tu napr. skal­né útva­ry Sova a sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka či Dva hrby (Jozef Terem). V puk­li­no­vej jas­ky­ni Šar­ka­nia die­ra sa našli kos­ti jas­kyn­né­ho med­ve­ďa a neoli­tic­kej kera­mi­ky (sulov​.com). Súľov­ské ska­ly môže­me spoz­nať aj v mno­hých doku­men­tár­nych fil­moch o prí­ro­de a sta­li sa aj mies­tom fil­mo­vé­ho spra­co­va­nia roz­práv­ky Soko­liar Tomáš. Loka­li­ta Súľo­va bola pod­ľa poves­ti kedy­si síd­lom šar­ka­na. Ten vylie­ta­val cez dve skal­né brá­ny, na zápa­de cez Gotic­kú brá­nu a na seve­re cez Obrov­skú brá­nu (Jozef Terem). Skal­né útva­ry vznik­li tak, že malé čas­ti kamien­kov boli pospá­ja­né do seba tzv. vápen­co­vým tme­lom počas dlhých tisíc­ro­čí. Hor­ni­na z toh­to skal­né­ho útva­ru dosta­la aj svoj názov ​“súľov­ský zle­pe­nec” (slo​va​kia​360​.com). Ten­to zle­pe­nec je zlo­že­ný z vápen­cov a dolo­mi­tov. Vrstvy zle­pen­cov dosa­hu­jú znač­nú hrúb­ku, pri obci Súľov 500 met­rov (sulov​.com). 

Súľov­ské ska­ly posky­tu­jú pries­tor aj pre roz­ma­ni­tú fau­nu a fló­ru. Vďa­ka klí­me, kto­rá sa vytvá­ra kvô­li veľ­mi hus­to pospá­ja­ným skal­ným útva­rom. V ich dol­nej čas­ti nie­ke­dy nikdy nedo­pad­nú pria­me slneč­né lúče, pre­to tu exis­tu­je nie­koľ­ko vege­tač­ných pásiem. V dol­ných, chlad­nej­ších pod­mien­kach ras­tie fló­ra ako vo Vyso­kých Tat­rách (slo​va​kia​360​.com). Ras­tie tu napr. ponik­lec pro­stred­ný Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, hor­co­kvet Clu­si­ov Cimi­na­lis clu­sii, prvo­sien­ka holá Pri­mu­la auri­cu­la, sol­da­nel­ka kar­pat­ská Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, zvon­ček malič­ký Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, hmy­zov­ník mucho­vi­tý Oph­rys insec­ti­fe­ra, hmy­zov­ník Holu­by­ho Oph­rys holu­by­ana, vsta­vač ble­dý Orchis pal­lens, kruš­tík tma­vo­čer­ve­ný Epi­pac­tis atri­ru­bens, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, pril­bov­ka čer­ve­ná Cep­ha­lant­he­ra rub­ra (sulov​.com), Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velič­ka)

Naj­roz­ší­re­nej­ším dra­vým vtá­kom tu je sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, kto­rý hniez­di na skal­ných vežiach a vo výklen­koch skal­ných stien. Žije tu aj výr skal­ný Bubo bubo, krka­vec Cor­vus corax, myšiar­ka uša­tá Asio otus, vče­lár les­ný Per­nis api­vo­rus (sulov​.com). V hlbo­kých lesoch žije bocian čier­ny Cico­nia nig­ra (sulov​.com). Vysky­tu­je sa tu rys ostro­vid Lynx lynx, jaš­te­ri­ca múro­vá a oby­čaj­ná Lacer­ta mura­lis, Lacer­ta agi­lis, sle­púch láma­vý Angu­is fra­gi­lis, sala­man­dra škvr­ni­tá Sala­man­dra sala­man­dra, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, jasoň čer­ve­no­oký Par­nas­sius apol­lo. Vzác­ny je tep­lo­mil­ný pavúk komôr­kar pon­tic­ký Aty­pus mura­lis, kto­rý sa nachá­dza len na troch loka­li­tách na Slo­ven­sku. Vďa­ka dosta­toč­né­mu prí­su­nu uhli­či­ta­nov tu majú hoj­nej­šie zastú­pe­nie mäk­ký­še (sulov​.com). Naj­cen­nej­šie sú na váp­ni­tých pra­me­nis­kách. Gla­ciál­ny relikt pim­pr­lík Gey­erov Ver­ti­go gey­eri pou­ka­zu­je na sta­ro­by­lý pôvod (sulov​.com).

Súľov­ský hrad, resp. jeho zrú­ca­ni­na je súčas­ťou Súľov­ských skál. Ťaž­ko ho odlí­šiť od oko­li­tých skál (Peter Kac­lík). Jeho star­šie pome­no­va­nie bolo Rohach, Roháč. Vzni­kol v prvej tre­ti­ne 15. sto­ro­čia, plnil stráž­nu fun­kciu. Už v roku 1703 bol v zlom sta­ve, avšak ešte v roku 1730 sa na ňom zdr­žia­va­lo voj­sko. Od roku 1759 na hra­de nikto neos­tal, navy­še zeme­tra­se­nie v roku 1858 hrad ťaž­ko poško­dil a medzi­tým ešte vyho­rel (Wiki​pe​dia​.sk).

Súľov Rocks are part of the Súľov Moun­tains (Wiki­pe­dia) and the lar­ger Strá­žov Moun­tains (Jozef Terem), cha­rac­te­ri­zed by a dis­tinct­ly rug­ged relief. Rock for­ma­ti­ons like towers, ste­ep rid­ges, need­les, win­do­ws, and hum­mocks are com­mon. One of the most famous for­ma­ti­ons is the so-​called Got­hic Gate (Wiki­pe­dia), rea­ching a height of 13 meters, for­med by the weat­he­ring of rock con­glo­me­ra­te (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov Rocks are loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 10 km from Byt­ča. They are arran­ged in an arc, with the sum­mit to the north and arms exten­ding sout­hwest and sout­he­ast (Wiki­pe­dia). The area is desig­na­ted as the Súľov Rocks Nati­onal Natu­re Reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk). Notab­le for­ma­ti­ons inc­lu­de rock fea­tu­res like Sova and sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka, and Dva hrby (Jozef Terem). In the cre­vi­ce cave Šar­ka­nia die­ra, bones of cave bears and Neolit­hic potte­ry were dis­co­ve­red (sulov​.com). Súľov Rocks have been fea­tu­red in many natu­re docu­men­ta­ries and ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for the fai­ry tale ​“Soko­liar Tomáš.” Accor­ding to legend, the Súľov area was once the abo­de of a dra­gon. The dra­gon flew out through two rock gates, the Got­hic Gate to the west and the Giant Gate to the north (Jozef Terem). The rock for­ma­ti­ons were cre­a­ted as small rock frag­ments were cemen­ted toget­her by limes­to­ne mor­tar over thou­sands of years. The rock from this for­ma­ti­on is kno­wn as ​“Súľov con­glo­me­ra­te” (slo​va​kia​360​.com), com­po­sed of limes­to­ne and dolo­mi­te. The con­glo­me­ra­te lay­ers reach a sig­ni­fi­cant thick­ness, up to 500 meters near the vil­la­ge of Súľov (sulov​.com).

Súľov Rocks pro­vi­de habi­tat for diver­se fau­na and flo­ra. Due to the cli­ma­te cre­a­ted by tight­ly con­nec­ted rock for­ma­ti­ons, direct sun­light some­ti­mes never rea­ches the lower part, cre­a­ting seve­ral vege­ta­ti­on zones. In the cooler con­di­ti­ons of the lower are­as, the flo­ra resem­bles that of the High Tatras (slo​va​kia​360​.com). Spe­cies such as Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, Clu­sius Cimi­na­lis clu­sii, Pri­mu­la auri­cu­la, Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, Oph­rys insec­ti­fe­ra, Oph­rys holu­by­ana, Orchis pal­lens, Epi­pac­tis atri­ru­bens, Lilium mar­ta­gon, and Cep­ha­lant­he­ra rub­ra thri­ve here (sulov​.com), along with Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, and Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velička).

The most com­mon pre­da­to­ry bird in the area is the com­mon kestrel (Fal­co tin­nun­cu­lus), which nests on roc­ky towers and led­ges. The eag­le owl (Bubo bubo), raven (Cor­vus corax), long-​eared owl (Asio otus), and honey buz­zard (Per­nis api­vo­rus) also inha­bit the regi­on (sulov​.com). The black stork (Cico­nia nig­ra) lives in the deep forests (sulov​.com). The Eura­sian lynx (Lynx lynx), wall lizard (Lacer­ta mura­lis and Lacer­ta agi­lis), slo­wworm (Angu­is fra­gi­lis), fire sala­man­der (Sala­man­dra sala­man­dra), Rosa­lia alpi­na, Par­nas­sius apol­lo, and the rare Aty­pus mura­lis spi­der, found only at three loca­ti­ons in Slo­va­kia, are also pre­sent. Mol­lusks are abun­dant, par­ti­cu­lar­ly on cal­ca­re­ous springs, with the gla­cial relict Ver­ti­go gey­eri indi­ca­ting ancient ori­gins (sulov​.com).

The ruins of Súľov Cast­le are part of the Súľov Rocks. It is chal­len­ging to dis­tin­gu­ish them from the sur­roun­ding rocks (Peter Kac­lík). Ori­gi­nal­ly named Rohach, Roháč, the cast­le was built in the first third of the 15th cen­tu­ry for defen­si­ve pur­po­ses. By 1703, it was alre­a­dy in poor con­di­ti­on, but as late as 1730, tro­ops still occu­pied it. From 1759, no one sta­y­ed at the cast­le, and a seis­mic event in 1858 seve­re­ly dama­ged it, lea­ding to a sub­se­qu­ent fire (Wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post