2011-2015, 2014, Časová línia, Dokumenty, Horné Považie, Krajina, Neživé, Obce, Považské, Považské, Slovenská krajina, Slovenské, Slovenské, Technika, Umenie, Umenie

Rajecká Lesná a Slovenský Betlehem

skala
Hits: 2187

Rajec­ká Les­ná pat­rí do okre­su Žili­na. Je zná­mym pút­nic­kym mies­tom. Od roku 1900 sa súčas­ťou obce sta­la osa­da Trs­te­ná. V obci sa nachá­dza Slo­ven­ský bet­le­hem, kto­rý sa nachá­dza neďa­le­ko od kos­to­la Naro­de­nia Pan­ny Márie. Kos­tol bol v roku 2002 vyhlá­se­ný za Bazi­li­ku minor. K obci pat­rí aj kal­vá­ria s krí­žo­vou ces­tou (rajec​ka​les​na​.info). Rajec­ká Les­ná leží v Rajec­kej kot­li­ne, na západ­nom úpä­tí Lúčan­skej Malej Fat­ry v nad­mor­skej výš­ke 508 met­rov nad morom. Jej roz­lo­ha je 39.26 km2 . Žije tu 1188 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia).

Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1413. Pod­ľa his­to­ric­kých pra­me­ňov obec vznik­la v rokoch 1393 až 1413. Názov obce je odvo­de­ný od nemec­ké­ho náz­vu Fre­i­wald (slo­bod­ný /​voľ­ný les). V 17. sto­ro­čí sa písa­lo, že Fri­vald je obko­le­se­ný a ukry­tý hus­tým lesom a vedie k nemu úzka ces­ta, kto­rú bolo ťaž­ko nájsť. Zvlášt­nos­ťou bolo, že kaž­dý osad­lík pou­ží­val prí­me­nie Fri­vald­ský (rajec​ka​les​na​.info). V obci stál kedy­si stre­do­ve­ký kos­to­lík z kon­ca 13. sto­ro­čia, z kto­ré­ho sa zacho­va­la už len svä­ty­ňa (Wiki­pe­dia). Bol to románsko-​gotický kos­to­lík Pan­ny Márie, slú­žil ako marián­ske pút­nic­ké mies­to. Začiat­kom 20. sto­ro­čia slú­žil ako far­ská sýp­ka, v 50-​tych rokoch 20. sto­ro­čia ako sklad naf­ty (Ale­xan­dra a Šte­fan Podo­lin­ský).

Slo­ven­ský bet­le­hem 

Veľ­kou atrak­ci­ou Rajec­kej Les­nej je pohyb­li­vý Slo­ven­ský bet­le­hem, kto­ré­ho auto­rom je domá­ci rez­bár Jozef Peka­ra. Bet­le­hem nezob­ra­zu­je len nábo­žen­ské motí­vy, ale aj deji­ny slo­ven­ské­ho náro­da. Uni­ká­tr­ny je aj svo­jou veľ­kos­ťou, dlhý je 8.5 met­ra, širo­ký 2.5 met­ra a vyso­ký 3 met­re. Otvo­re­ný bol v novem­bri 1995 (muze​um​.sk). Jozef Peka­ra na ňom pra­co­val od roku 1980. Sú na ňom zobra­ze­né prá­ce a remes­lá, zvy­ky, kro­je, kto­ré sú spä­té so slo­ven­ským ľudom. Zastú­pe­né sú tu všet­ky slo­ven­ské regi­ó­ny. Nachá­dza sa tu pri­bliž­ne 30 postáv, z kto­rých sa asi polo­vi­ca pohy­bu­je (Jozef Terem).

Gej­zír

Gej­zír sa nachá­dza za obcou. Vyvie­ra do výš­ky asi desať met­rov, v zime nie­ke­dy vytvá­ra 6 met­ro­vý ľado­vý kužeľ (slo​va​kian​gu​ide​.com).

Rajec­ká Les­ná belo­ngs to the Žili­na dis­trict and is a well-​known pilg­ri­ma­ge site. Sin­ce 1900, the sett­le­ment of Trs­te­ná has been part of the muni­ci­pa­li­ty. The Slo­vak Bet­hle­hem, loca­ted near the Church of the Nati­vi­ty of the Vir­gin Mary, is found in the vil­la­ge. In 2002, the church was dec­la­red a Minor Basi­li­ca. The vil­la­ge also inc­lu­des a cal­va­ry with a Sta­ti­ons of the Cross (rajec​ka​les​na​.info). Rajec­ká Les­ná is situ­ated in the Rajec­ká kot­li­na, at the wes­tern foot­hills of the Lúčan­ská Malá Fat­ra, at an ele­va­ti­on of 508 meters abo­ve sea level. Its area is 39.26 km², and it is home to 1,188 resi­dents (Wiki­pe­dia).

The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1413. His­to­ri­cal sour­ces indi­ca­te that the vil­la­ge was estab­lis­hed bet­we­en 1393 and 1413. The name of the vil­la­ge is deri­ved from the Ger­man name Fre­i­wald (free/​uncultivated forest). In the 17th cen­tu­ry, it was desc­ri­bed that Fri­vald was sur­roun­ded and hid­den by den­se forest, with a nar­row path that was dif­fi­cult to find. A pecu­lia­ri­ty was that eve­ry resi­dent used the sur­na­me Fri­vald­ský (rajec​ka​les​na​.info). In the past, the­re was a medie­val church from the late 13th cen­tu­ry in the vil­la­ge, of which only the sanc­tu­ary has been pre­ser­ved (Wiki­pe­dia). It was a Romanesque-​Gothic church of the Vir­gin Mary, ser­ving as a Marian pilg­ri­ma­ge site. In the ear­ly 20th cen­tu­ry, it ser­ved as a parish gra­na­ry, and in the 1950s, it func­ti­oned as a fuel oil ware­hou­se (Ale­xan­dra and Šte­fan Podolinský).

Slo­vak Bethlehem

A major att­rac­ti­on in Rajec­ká Les­ná is the movab­le Slo­vak Bet­hle­hem, cre­a­ted by local sculp­tor Jozef Peka­ra. The Bet­hle­hem depicts not only reli­gi­ous motifs but also the his­to­ry of the Slo­vak nati­on. It is uni­que in its size, mea­su­ring 8.5 meters in length, 2.5 meters in width, and 3 meters in height. It was unve­i­led in Novem­ber 1995 (muze​um​.sk). Jozef Peka­ra wor­ked on it sin­ce 1980. The art­work por­tra­ys the works and crafts, cus­toms, and cos­tu­mes asso­cia­ted with the Slo­vak peop­le. All Slo­vak regi­ons are repre­sen­ted, fea­tu­ring app­ro­xi­ma­te­ly 30 figu­res, with about half of them in moti­on (Jozef Terem).

Gey­ser

The gey­ser is loca­ted bey­ond the vil­la­ge. It erupts to a height of about ten meters, some­ti­mes for­ming a 6‑meter ice cone in win­ter (slo​va​kian​gu​ide​.com).

Rajec­ká Les­ná nale­ży do okręgu Žili­na i jest zna­nym miejs­cem pielgr­zym­ko­wym. Od roku 1900 osa­da Trs­te­ná sta­no­wi część tej miejs­co­wo­ści. W wios­ce znaj­du­je się Sło­wac­kie Bet­le­jem, poło­żo­ne nie­da­le­ko Kości­oła Naro­dze­nia Najświ­ęts­zej Maryi Pan­ny. Kości­ół ten w 2002 roku został uzna­ny za Bazy­li­kę Mniejs­zą. Do wsi nale­ży również kalwa­ria z Dro­gą Krzy­żo­wą (rajec​ka​les​na​.info). Rajec­ká Les­ná poło­żo­na jest w kot­li­nie Rajec­kiej, u zachod­nich pod­nó­ży Małej Fat­ry Lúčan­skiej, na wyso­ko­ści 508 met­rów nad pozi­omem mor­za. Jej obszar wyno­si 39,26 km², a zamiesz­ku­je ją 1188 miesz­ka­ńców (Wiki­pe­dia).

Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z roku 1413. Źró­dła his­to­rycz­ne wska­zu­ją, że wieś pows­ta­ła w latach 1393 – 1413. Nazwa wsi wywo­dzi się od nie­miec­kiej nazwy Fre­i­wald (wolny/​nie upra­wia­ny las). W XVII wie­ku opi­sa­no, że Fri­vald był otoc­zo­ny i ukry­ty w gęs­tym lesie, do któ­re­go pro­wa­dzi­ła wąs­ka ście­żka, trud­na do zna­le­zie­nia. Nie­ty­po­we było to, że każdy miesz­ka­niec uży­wał nazwis­ka Fri­vald­ský (rajec​ka​les​na​.info). W przes­zło­ści w miejs­co­wo­ści ist­niał śred­ni­owiecz­ny kości­ół z końca XIII wie­ku, z któ­re­go zacho­wa­ła się tyl­ko świ­ąty­nia (Wiki­pe­dia). Był to kości­ół romańsko-​gotycki Najświ­ęts­zej Maryi Pan­ny, słu­żący jako miejs­ce pielgr­zym­ko­we maryj­ne. Na poc­ząt­ku XX wie­ku pełnił fun­kc­ję para­fial­ne­go spich­ler­za, a w latach 50. XX wie­ku fun­kc­jo­no­wał jako maga­zyn ole­ju opa­ło­we­go (Ale­xan­dra i Šte­fan Podolinský).

Sło­wac­kie Betlejem

Jed­ną z głó­wnych atrakc­ji w Rajec­ká Les­ná jest rucho­me Sło­wac­kie Bet­le­jem, stwor­zo­ne przez lokal­ne­go rze­źbiar­za Joze­fa Peka­rę. Bet­le­jem nie przed­sta­wia tyl­ko moty­wów reli­gij­nych, ale także his­to­rię naro­du sło­wac­kie­go. Jest uni­kal­ne ze wzg­lędu na swój roz­miar, mier­ząc 8,5 met­ra dłu­go­ści, 2,5 met­ra sze­ro­ko­ści i 3 met­ry wyso­ko­ści. Zosta­ło odsło­ni­ęte w lis­to­pa­dzie 1995 roku (muze​um​.sk). Jozef Peka­ra pra­co­wał nad nim od 1980 roku. Pra­ca przed­sta­wia pra­ce i rze­mi­osła, zwyc­za­je i stro­je zwi­ąza­ne ze sło­wac­kim naro­dem. Wszys­tkie regi­ony Sło­wac­ji są repre­zen­to­wa­ne, obej­mu­jąc oko­ło 30 posta­ci, z któ­rych oko­ło poło­wa jest w ruchu (Jozef Terem).

Gej­zer

Gej­zer znaj­du­je się poza wsią. Wyras­ta na wyso­ko­ść oko­ło dzie­si­ęciu met­rów, cza­sem twor­ząc w zimie sze­ści­omet­ro­wy sto­żek lodo­wy (slo​va​kian​gu​ide​.com).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Dolná Nitra, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Nitra – najstaršie mesto na Slovensku

skala
Hits: 23791

Na plo­che 108 km2 v nej žije ku 1.10.2010 82 661 oby­va­te­ľov (nit​ra​.sk). Pre­te­ká ňou rov­no­men­ná rie­ka Nit­ra. Zo sever­nej stra­ny sa nad mes­tom týči vrch Zobor (Wiki­pe­dia). His­to­ric­ké náz­vy: Nit­ra­wa, Nit­ria, Nit­ra­hwa. V indo­európ­skych jazy­koch Nid zna­me­ná tok, a ahwa vodu (Wikipedia.en). Delí sa na nie­koľ­ko mest­ských čas­tí: Čer­máň, Die­ly, Dol­né Krš­ka­ny, Hor­né Krš­ka­ny, Dra­žov­ce, Chre­no­vá, Janí­kov­ce, Klo­ko­či­na, kynek, Mly­nár­ce, Párov­ské Háje, Pra­meň, Sta­ré mes­to, Šúdol a Zobor. 92.0% oby­va­teľ­stva je slo­ven­skej národ­nos­ti, 6.8 % maďar­skej (Wiki­pe­dia). Nit­ra je naj­star­ším mes­tom na Slo­ven­sku. Prvé potvr­de­né his­to­ric­ké zmien­ky sia­ha­jú na začia­tok 9. sto­ro­čia (Wiki­pe­dia), kon­krét­ne do roku 828. Zmien­ka je o Nit­ra­we (nit​ra​li​ve​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do pra­ve­ku, ako to doku­men­tu­jú počet­né arche­olo­gic­ké nále­zy. Už pred 30 000 rok­mi bola hus­to osíd­le­ným úze­mím. Roľ­níc­ke osa­dy boli na úze­mí mes­ta už pred 6 000 rok­mi. Bolo tu význam­né kelt­ské stre­dis­ko, neskôr ger­mán­ske a napo­kon slo­van­ské. Síd­li­li tu Kvá­di, od 8. sto­ro­čia do roku 1108 Nit­rian­ske knie­žat­stvo (Wiki­pe­dia).

O Nit­re sa hovo­rí, že bola podob­ne ako Rím, zalo­že­ná na sied­mych pahor­koch: Zobor, hrad­ný kopec, Kal­vá­ria, Čer­máň, Bori­na, Vŕšok a Mar­tin­ský vrch. Na mies­te dneš­ných Páro­viec bola dolo­že­ná prvé slo­van­ské síd­lis­ko na úze­mí Nit­ry. Dru­há, zatiaľ zis­te­ná osa­da bola na Mar­tin­skom vrchu v blíz­kos­ti poto­ka Tor­moš (nit​ra​li​ve​.sk). V 9. sto­ro­čí tu vlá­dol knie­ža Pri­bi­na, mes­to bolo jed­ným s cen­tier Veľ­kej Mora­vy. Nit­rian­ska aglo­me­rá­cia bola v čase Veľ­kej Mora­vy a v poveľ­ko­mo­rav­skom obdo­bí väč­šia ako dneš­né mes­to (Rutt­kay). Nachá­dza sa tu prvý zná­my kres­ťan­ský kos­tol v stred­nej a východ­nej Euró­pe z roku 828. Na Zobo­ri bol za vlá­dy Svä­top­lu­ka v rokoch 880 – 881 posta­ve­ný prvý zná­my kláš­tor na Slo­ven­sku. Nit­rian­sky hrad pochá­dza z 11. sto­ro­čia, neskôr bol v 15. sto­ro­čí pre­sta­va­ný (Wiki­pe­dia). Patrí medzi naj­star­šie kamen­né hra­dy u nás. Jeho najv­zác­nej­šou čas­ťou je zakon­zer­vo­va­ný hrad­ný val z 9. sto­ro­čia. Od roku 1961 je Nit­rian­sky hrad národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Súčas­ná jeho podo­ba pochá­dza zo 17. sto­ro­čia. (Infor­mač­ná tabu­ľa). Prvé nit­rian­ske divad­lo bolo posta­ve­né v roku 1883 (Wiki­pe­dia). V Nit­re pôso­bí Divad­lo Andre­ja Baga­ra, v kto­rom sa koná od roku 1992 posled­ný sep­tem­bro­vý týž­deň medzi­ná­rod­ný fes­ti­val Diva­del­ná Nit­ra. Okrem toho v mes­te je aj Sta­ré divad­lo Karo­la Spi­šá­ka (Wiki­pe­dia).

Nit­ra je aj domo­vom via­ce­rých špor­to­vých klu­bov: fut­ba­lo­vé­ho FC Nit­ra, hoke­jo­vé­ho HC K‑CERO Nit­ra, bas­ket­ba­lo­vé­ho BK Cas­ta SPU Nit­ra. Síd­lia tu via­ce­ré význam­né fir­my: Agro­kom­plex – Výstav­níc­tvo Nit­ra, Oil Slo­va­kia (Aral), Plas­ti­ka, Foxconn Elect­ro­nics, Víno Nit­ra (Wiki­pe­dia). Nachá­dza­jú sa tu dve uni­ver­zi­ty: Uni­ver­zi­ta Kon­štan­tí­na Filo­zo­fa a Slo­ven­ská poľ­no­hos­po­dár­ska uni­ver­zi­ta. Sú domo­vom via­ce­rých hudob­ných sku­pín: Gla­diá­ror, Hor­ký­že Slí­že a Des­mod (Wikipedia.en). Nit­ra má množ­stvo osob­nos­tí, napr.: knie­ža Pri­bi­na (Wiki­pe­dia), kráľ Veľ­kej Mora­vy, nit­rian­ske knie­ža Svä­top­luk I., Pri­bi­nov syn Koceľ (Wikipedia.en), aka­de­mic­ký sochár Július Bárt­fay, poli­tik Fran­ti­šek Mik­loš­ko, her­ci Jozef Dóc­zy, Michal Gučík, Emil Hor­váth, hereč­ky Danie­la Šin­ko­ro­vá, Eva Pav­lí­ko­vá, mode­rá­tor Peter Kočiš, hoke­jis­ti Ľubo­mír Kol­ník, Jozef Stüm­pel (Wiki­pe­dia), Bra­ni­slav Mezei, Boris Valá­bik a Šte­fan Ružič­ka (Wikipedia.en), fut­ba­lis­ti Ľubo­mír Morav­čík (Wiki­pe­dia), Miro­slav Stoch (Wikipedia.en), streľ­ky­ňa Zuza­na Šte­fe­če­ko­vá (Wiki­pe­dia).

Cove­ring an area of 108 km², Nit­ra is home to app­ro­xi­ma­te­ly 82,661 resi­dents as of Octo­ber 1, 2010. The Nit­ra River flo­ws through the city, and to the north, the pro­mi­nent Zobor hill rises abo­ve the town (Wiki­pe­dia). His­to­ri­cal names for Nit­ra inc­lu­de Nit­ra­wa, Nit­ria, and Nit­ra­hwa. In the Indo-​European lan­gu­ages, ​“Nid” means river, and ​“ahwa” means water (Wikipedia.en). The city is divi­ded into seve­ral dis­tricts: Čer­máň, Die­ly, Dol­né Krš­ka­ny, Hor­né Krš­ka­ny, Dra­žov­ce, Chre­no­vá, Janí­kov­ce, Klo­ko­či­na, Kynek, Mly­nár­ce, Párov­ské Háje, Pra­meň, Sta­ré Mes­to, Šúdol, and Zobor. The popu­la­ti­on con­sists of 92.0% Slo­vaks and 6.8% Hun­ga­rians (Wiki­pe­dia).

Nit­ra holds the dis­tinc­ti­on of being the oldest city in Slo­va­kia, with the first con­fir­med his­to­ri­cal men­ti­ons dating back to the ear­ly 9th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia), pre­ci­se­ly in the year 828 when it was refer­red to as Nit­ra­we (nit​ra​li​ve​.sk). The city­’s ori­gins tra­ce back to pre­his­to­ric times, as evi­den­ced by nume­rous archa­e­olo­gi­cal fin­dings. It was den­se­ly inha­bi­ted over 30,000 years ago, with agri­cul­tu­ral sett­le­ments estab­lis­hed 6,000 years ago. Nit­ra was a sig­ni­fi­cant Cel­tic cen­ter and later beca­me Ger­ma­nic and final­ly Sla­vic. The Quadi tri­be resi­ded here, and from the 8th cen­tu­ry until 1108, it was the Nit­rian Prin­ci­pa­li­ty (Wiki­pe­dia).

Nit­ra is often com­pa­red to Rome, as it is said to be foun­ded on seven hills: Zobor, Cast­le Hill, Kal­vá­ria, Čer­máň, Bori­na, Vŕšok, and Mar­tin­ský vrch. The first docu­men­ted Sla­vic sett­le­ment in the Nit­ra area was loca­ted in the present-​day Párov­ce. The second dis­co­ve­red sett­le­ment was on Mar­tin­ský vrch near the Tor­moš stre­am (nit​ra​li​ve​.sk). In the 9th cen­tu­ry, Prin­ce Pri­bi­na ruled here, and the city was one of the cen­ters of the Gre­at Mora­vian Empi­re. During the time of Gre­at Mora­via, the Nit­ra agg­lo­me­ra­ti­on was more exten­si­ve than the cur­rent city (Rutt­kay). The first kno­wn Chris­tian church in Cen­tral and Eas­tern Euro­pe was built in 828. During the rule of Svä­top­luk, the first kno­wn monas­te­ry in Slo­va­kia was erec­ted on Zobor bet­we­en 880 and 881. The Nit­rian­sky Cast­le dates back to the 11th cen­tu­ry and was later reno­va­ted in the 15th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia). It ranks among the oldest sto­ne cast­les in the coun­try, and its most valu­ab­le part is the pre­ser­ved cast­le ram­part from the 9th cen­tu­ry. Sin­ce 1961, Nit­rian­sky Cast­le has been a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. Its cur­rent appe­a­ran­ce dates back to the 17th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on board). The first the­a­ter in Nit­ra was built in 1883 (Wiki­pe­dia). Nit­ra is home to the Andrej Bagar The­at­re, which has been hos­ting the inter­na­ti­onal fes­ti­val Diva­del­ná Nit­ra eve­ry Sep­tem­ber sin­ce 1992. Addi­ti­onal­ly, the­re is the Old The­at­re of Karol Spi­šák (Wiki­pe­dia).

Nit­ra is also the base for seve­ral sports clubs, inc­lu­ding the foot­ball club FC Nit­ra, the ice hoc­key club HC K‑CERO Nit­ra, and the bas­ket­ball club BK Cas­ta SPU Nit­ra. The city is host to seve­ral sig­ni­fi­cant com­pa­nies, such as Agro­kom­plex – Výstav­níc­tvo Nit­ra, Oil Slo­va­kia (Aral), Plas­ti­ka, Foxconn Elect­ro­nics, and Víno Nit­ra (Wiki­pe­dia). Two uni­ver­si­ties, the Cons­tan­ti­ne the Phi­lo­sop­her Uni­ver­si­ty and the Slo­vak Uni­ver­si­ty of Agri­cul­tu­re, are loca­ted in Nit­ra. The city is also the home­to­wn of vari­ous musi­cal groups, inc­lu­ding Gla­diá­tor, Hor­ký­že Slí­že, and Des­mod (Wikipedia.en). Nit­ra boasts a rich his­to­ry and is asso­cia­ted with notab­le figu­res such as Prin­ce Pri­bi­na (Wiki­pe­dia), King of Gre­at Mora­via Svä­top­luk I, Pri­bi­na­’s son Koceľ (Wikipedia.en), aca­de­mic sculp­tor Július Bárt­fay, poli­ti­cian Fran­ti­šek Mik­loš­ko, actors Jozef Dóc­zy, Michal Gučík, Emil Hor­váth, act­res­ses Danie­la Šin­ko­ro­vá, Eva Pav­lí­ko­vá, pre­sen­ter Peter Kočiš, hoc­key pla­y­ers Ľubo­mír Kol­ník, Jozef Stüm­pel (Wiki­pe­dia), Bra­ni­slav Mezei, Boris Valá­bik, and Šte­fan Ružič­ka (Wikipedia.en), foot­bal­lers Ľubo­mír Morav­čík (Wiki­pe­dia), Miro­slav Stoch (Wikipedia.en), sho­oter Zuza­na Šte­fe­če­ko­vá (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Neživé, Slovenská krajina

Kalvária v Banskej Štiavnici

skala
Hits: 3036

Ban­skoš­tiav­nic­ká Kal­vá­ria je najim­po­zan­tnej­šou baro­ko­vou kal­vá­ri­ou v stred­nej Euró­pe. Jed­nou z naj­star­ších kal­vá­rií na Slo­ven­sku. Od roku 1993 je súčas­ťou úze­mia, kto­ré spo­lu s his­to­ric­kým mes­tom Ban­ská Štiav­ni­ca boli zara­de­né na Zoznam sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho a prí­rod­né­ho dedič­stva UNESCO. Od júna 2007 je na zozna­me 100 najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok sve­ta. Kapl­n­ky a kos­to­ly Kal­vá­rie: Ježiš sa lúči so svo­jou Mat­kou, Dia­bol pokú­ša Ježi­ša, Ježiš umý­va apoš­to­lom nohy, Kapl­n­ka Bož­ské­ho Srd­ca, Posled­ná veče­ra, Bolest­né srd­ce Pan­ny Márie, Ježiš na hore Oli­vo­vej, Kapl­n­ka svä­tých scho­dov, Judá­šo­va zra­da, Odsú­de­nie Ježi­ša, Ježiš pred Hero­de­som, Ježi­ša biču­jú, Kapl­n­ka Ecce Homo, Ježiš berie svoj kríž, Ježi­ša pri­bí­ja­jú na kríž, Hor­ný kos­tol – Kris­tus na krí­ži, Boží hrob, Obre­za­nie Pána, Útek do Egyp­ta, Dva­násť­roč­ný Ježiš v chrá­me, Ježiš sa stre­tá so svo­jou Mat­kou, Pan­na Mária pod krí­žom, Ježi­šo­vo telo v lone Mat­ky, Ježi­ša pocho­vá­va­jú (kal​va​ria​.org). Pred­po­kla­dá sa, že tvor­com archi­tek­to­nic­ké­ho návrhu bol Samu­el Miko­ví­ny (nomad​.sk).

Kal­vá­ria sa nachá­dza seve­ro­vý­chod­ne od cen­tra mes­ta. Z infor­mač­nej tabu­le som sa dočí­tal, že kal­vá­ria pred­sta­vu­je baro­ko­vú sak­rál­nu archi­tek­tú­ru, sochár­stvo, výtvar­né ume­nie a ume­lec­ké remes­lá. Ini­ciá­to­rom vybu­do­va­nia bol páter Fran­ti­šek Per­ger v 18. sto­ro­čí z miest­nej komu­ni­ty Spo­loč­nos­ti Ježi­šo­vej, kto­rý na kop­ci Scharf­fen­berg (Ostrý vrch) vybu­do­val Krí­žo­vú ces­tu. Základ­ný kameň polo­ži­li 14.9.1744. Kom­plex tvo­rí 17 kapl­niek, tri kos­to­ly, Žalár, a Boží hrob (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kal­vá­ria je oso­bi­tá aj svo­jou litur­gic­kou kon­cep­ci­ou. Neko­pí­ru­je tra­dič­ný model 14-​ich zasta­ve­ní krí­žo­vej ces­ty, ale kom­bi­nu­je výja­vy zo živo­ta Ježi­ša a Pan­ny Márie. Hore sva­hom obrá­te­ným k mes­tu ply­nu­lo stú­pa symet­ric­ky roz­lo­že­ná zosta­va hlav­ných objek­tov. Kapl­n­ky sú vzá­jom­ne pospá­ja­né ser­pen­tí­na­mi chod­níč­kov. V nich sú dre­ve­né reli­é­fy, inte­ri­é­ry kos­to­lov sú deko­ro­va­né násten­ný­mi maľ­ba­mi, kto­rá sa pri­pi­su­je rakús­ke­mu malia­ro­vi Anto­no­vi Sch­mid­to­vi (Buj­no­vá et all, 2003).

Časť výtvar­nej výzdo­by a mobi­liá­ru jed­nej z najv­zác­nej­ších baro­ko­vých pamia­tok na Slo­ven­sku bola vykrad­nu­tá, časť sa sta­la ter­čom van­da­lov. Miest­ni akti­vis­ti sa zaslú­ži­li o to, že Kal­vá­ria je zapí­sa­ná v zozna­me 100 najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok sve­ta (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kal­vá­ria bola obno­ve­ná na pre­lo­me 70-​tych a 80-​tych rokov 20. sto­ro­čia (Buj­no­vá et all, 2003). Štiav­nic­ká kal­vá­ria vznik­la tak, že páter Fran­ti­šek Per­ger z jezu­it­ské­ho kláš­to­ra v Ban­skej Štiav­ni­ci chcel od boha­té­ho ťažia­ra Leopol­da Ondre­ja Frit­za z Frie­den­lie­bu kúpiť Scharf­fen­berg. Páno­vi Frit­zo­vi bolo čud­né, načo chce takú ničo­tu. Kria­ky a bod­ľa­čie. Páter až na tre­tie nalie­ha­nie nave­ľa pre­zra­dil svoj úmy­sel vybu­do­vať na vrchu Kal­vá­riu. Fritz sa roz­ho­dol, že na taký­to účel Scharf­fen­berg nepre­dá, ale daru­je, ​“kým bude slú­žiť na úctu k Bohu” (pod­ľa Hid­vég­hy).

Ban­ská Štiav­ni­ca Cal­va­ry is the most impo­sing Baro­que cal­va­ry in Cen­tral Euro­pe, also one of the oldest cal­va­ries in Slo­va­kia. Sin­ce 1993, it has been part of the ter­ri­to­ry along with the his­to­ric town of Ban­ská Štiav­ni­ca, insc­ri­bed on the UNESCO World Cul­tu­ral and Natu­ral Heri­ta­ge List. Sin­ce June 2007, it has been lis­ted among the 100 most endan­ge­red monu­ments in the world. Cha­pels and chur­ches of the Cal­va­ry inc­lu­de: Jesus Bids Fare­well to His Mot­her, Devil Tempts Jesus, Jesus Was­hes the Apost­les’ Feet, Cha­pel of the Divi­ne Heart, Last Sup­per, Sor­ro­wful Heart of Vir­gin Mary, Jesus on the Mount of Oli­ves, Cha­pel of the Holy Stairs, Judas’ Bet­ra­y­al, Con­dem­na­ti­on of Jesus, Jesus Befo­re Herod, Fla­gel­la­ti­on of Jesus, Cha­pel of Ecce Homo, Jesus Takes Up His Cross, Jesus Nailed to the Cross, Upper Church – Christ on the Cross, Holy Sepul­cher, Cir­cum­ci­si­on of the Lord, Flight into Egypt, Twelve-​Year-​Old Jesus in the Tem­ple, Jesus Meets His Mot­her, Vir­gin Mary Bene­ath the Cross, Jesus’ Body in His Mot­he­r’s Lap, Burial of Jesus (kal​va​ria​.org). It is pre­su­med that Samu­el Miko­ví­nyi was the archi­tect behind the design (nomad​.sk).

The Cal­va­ry is loca­ted nort­he­ast of the city cen­ter. Accor­ding to an infor­ma­ti­on board, the cal­va­ry repre­sents Baro­que sac­ral archi­tec­tu­re, sculp­tu­re, visu­al arts, and crafts. The ini­tia­ti­ve for its cons­truc­ti­on came from Fat­her Fran­ti­šek Per­ger in the 18th cen­tu­ry, a mem­ber of the local com­mu­ni­ty of the Socie­ty of Jesus, who built the Sta­ti­ons of the Cross on Scharf­fen­berg Hill. The foun­da­ti­on sto­ne was laid on Sep­tem­ber 14, 1744. The com­plex con­sists of 17 cha­pels, three chur­ches, the Lamen­ta­ti­on, and the Holy Sepul­cher (Infor­ma­ti­on Board). The cal­va­ry is uni­que in its litur­gi­cal con­cep­ti­on, not copy­ing the tra­di­ti­onal model of the 14 Sta­ti­ons of the Cross but com­bi­ning sce­nes from the lives of Jesus and the Vir­gin Mary. The main objects are sym­met­ri­cal­ly arran­ged on a slo­pe facing the city. The cha­pels are con­nec­ted by win­ding paths with wooden reliefs, and the inte­ri­ors of the chur­ches are deco­ra­ted with wall pain­tings att­ri­bu­ted to the Aus­trian pain­ter Anton Sch­midt (Buj­no­vá et al., 2003).

Part of the artis­tic deco­ra­ti­on and fur­ni­tu­re of one of the most valu­ab­le Baro­que monu­ments in Slo­va­kia was sto­len, and some beca­me the tar­get of van­dals. Local acti­vists pla­y­ed a cru­cial role in inc­lu­ding Cal­va­ry in the list of the 100 most endan­ge­red monu­ments in the world (Infor­ma­ti­on Board). The Cal­va­ry was res­to­red in the late 1970s and ear­ly 1980s (Buj­no­vá et al., 2003). The Štiav­ni­ca Cal­va­ry came into being when Fat­her Fran­ti­šek Per­ger from the Jesu­it monas­te­ry in Ban­ská Štiav­ni­ca wan­ted to buy Scharf­fen­berg from the wealt­hy miner Leopold Andrej Fritz of Frie­den­lieb. Fritz found it odd that some­one would want such a wort­hless pla­ce with thorns and pric­kles. Only after per­sis­tent insis­ten­ce did Fat­her reve­al his inten­ti­on to build a Cal­va­ry on the top. Fritz deci­ded not to sell Scharf­fen­berg for such a pur­po­se but to dona­te it, ​“as long as it ser­ves for the honor of God” (accor­ding to Hidvéghy).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Kostoly, Krajina, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby, Záhorácke, Záhorie

Šaštín-​Stráže

skala
Hits: 4277

Šaštín-​Stráže je mes­to na seve­re Záho­ria. Nachá­dza sa v nej krás­na Bazi­li­ka Sedem­bo­lest­nej (Peter Kac­lík). Na plo­che 42 km2 žije 5015 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 256 met­rov nad morom (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), v cen­trál­nej čas­ti Záhor­skej níži­ny, na stred­nom toku rie­ky Myja­va (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže sú zná­mym marián­skym pút­nic­kým mies­tom (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Prvá zmien­ka o Šaš­tí­ne je z roku 1218 po pome­no­va­ním Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Avšak už od dru­hej polo­vi­ce 10. sto­ro­čia bolo úze­mie Šaš­tí­na osíd­le­né. Názov Šaš­tín je odvo­de­ný od maďar­ské­ho sás – šaši­na, trs­ti­na, pre­to­že sa tu rozp­res­tie­ra­lo množ­stvo močia­rov. V roku 1218 Imrich II. daro­val lebé­ny­en­ský kláš­tor Sas­sin. Šaš­tín­sky hrad bol naj­dô­le­ži­tej­ším stráž­nym hra­dom celé­ho Záho­ria. Posta­vi­li ho pri rie­ke Myja­ve ako vod­ný hrad a potom aj na pahor­ka­ti­ne ako pred­su­nu­té strá­že (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Rád pau­lí­nov sa v roku 1733 podu­jal posta­viť v Šaš­tí­ne pút­nic­ký chrám a kláš­tor (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Pau­lí­ni – pav­lí­ni boli rehoľ­ní­ci svä­té­ho Pav­la. Dnes je kláš­tor a bazi­li­ka v sprá­ve sale­zián­skej reho­le (Wiki­pe­dia). 

Bazi­li­ka bola z kos­to­la pový­še­ná v roku 1964 ako prvý chrám na Slo­ven­sku (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Počas pútí Šaš­tín nav­ští­vi nie­koľ­ko desia­tok tisíc pút­ni­kov (Wiki­pe­dia). V roku 1987 bazi­li­ku nav­ští­vi­la Mat­ka Tere­za (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Bazi­li­ka je dvoj­ve­žo­vá. Pri nej sa nachá­dza kláš­tor, kapl­n­ka a stĺp so súso­ším Najs­vä­tej­šiej tro­j­i­ce. Kos­tol v Šaš­tí­ne je dato­va­ný na rok 1400. Ved­ľa neho je Lore­tán­ska kapl­n­ka zo 17. sto­ro­čia. Kal­vá­riu pri cin­to­rí­ne posta­vi­li v roku 1798 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Zau­jí­ma­vos­ťou je, že netra­dič­ne vznik­la na rovi­ne (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Juž­ne od Bazi­li­ky Sedem­bo­lest­nej sú dva ryb­ní­ky o výme­re 1820,31 m2, kto­ré vybu­do­va­li pau­lí­ni a slú­ži­li na chov rýb (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V 18. sto­ro­čí v Šaš­tí­ne man­žel Márie Teré­zie, Fran­ti­šek Lot­rin­ský zalo­žil v kaš­tie­li prvú uhor­skú manu­fak­tú­ru na výro­bu tex­ti­lu – kar­tún­ku. V 19. sto­ro­čí sa nedo­ká­za­la udr­žať, neskôr tu fun­go­val cuk­ro­var. Židov­ská syna­gó­ga pochá­dza z roku 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V Šaš­tí­ne sa naro­di­la spe­váč­ka Jana Kocia­no­vá. Pôso­bí tu spi­so­va­teľ Dušan Dušek (Wiki­pe­dia).

Strá­že boli pred rokom 1960 samos­tat­nou obcou (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V rokoch 1961 až 1971 sa obec nazý­va­la Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Obec vznik­la hlbo­ko v stre­do­ve­ku, jej kos­tol sa via­že s rokom 1339. Obec bola jed­nou z naj­star­ších obcí na Záho­rí, bola pred­strá­žou Šaš­tín­ske­ho hra­du (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Prvá zná­ma písom­ná zmien­ka o Strá­žach je z roku 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). V šesť­de­sia­tych rokoch navŕ­ta­li horú­cu vodu, kto­rá sa však nevy­uží­va (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Letoh­rá­dok Bel­ve­der bol obľú­be­ným leto­vis­kom Márie Teré­zie a bol ešte kon­com 18.storočia obý­va­ný. Oko­lo zámoč­ku boli vini­ce a opat­ro­va­teľ 14 až 16 piv­níc mal oso­bit­ný byt, kto­rý ešte stál v roku 1921 a nazý­val sa ​“Kel­ler­maj­strom”. Zámok mal vraj pod­zem­né spo­je­nie so šaš­tín­skym zám­kom. Začiat­kom 19. sto­ro­čia bol zámok Bel­ve­der roz­bú­ra­ný, ale piv­ni­ce stá­li až do roku 1918. Pamiat­kou na exis­ten­ciu zám­ku je zacho­va­ná zámoc­ká stud­ňa, 60 m hlbo­ká, kto­rá pod­zem­ný­mi chod­ba­mi bola spo­je­ná s piv­ni­ca­mi (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).

Šaštín-​Stráže is a town in the nort­hern part of Záho­rie. It is home to the beau­ti­ful Basi­li­ca of the Seven Sor­ro­ws (Peter Kac­lík). With an area of 42 km², the town has a popu­la­ti­on of 5015 inha­bi­tants. It is situ­ated at an ele­va­ti­on of 256 meters abo­ve sea level (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) in the cen­tral part of Záho­rie Lowland, along the midd­le cour­se of the Myja­va River (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže is a reno­wned Marian pilg­ri­ma­ge site (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The first men­ti­on of Šaš­tín dates back to 1218 when it was cal­led Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Howe­ver, the ter­ri­to­ry of Šaš­tín has been inha­bi­ted sin­ce the second half of the 10th cen­tu­ry. The name Šaš­tín is deri­ved from the Hun­ga­rian ​“sás,” mea­ning reed, as the area was cove­red with nume­rous mars­hes. In 1218, Imrich II dona­ted the Sasín esta­te to the Lebé­ny Monas­te­ry. Šaš­tín Cast­le was the most impor­tant watch­to­wer of the enti­re Záho­rie regi­on, built as a water cast­le along the Myja­va River and later on a hill as an advan­ced guard (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In 1733, the Pau­li­ne order under­to­ok the cons­truc­ti­on of the pilg­ri­ma­ge church and monas­te­ry in Šaš­tín (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The Pau­li­nes, also kno­wn as Pia­rists, were fol­lo­wers of Saint Paul. Today, the monas­te­ry and basi­li­ca are under the admi­ni­stra­ti­on of the Sale­sian order (Wiki­pe­dia).

The Basi­li­ca was ele­va­ted from a church in 1964, beco­ming the first basi­li­ca in Slo­va­kia (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). During pilg­ri­ma­ges, Šaš­tín att­racts tens of thou­sands of pilg­rims (Wiki­pe­dia). In 1987, Mot­her Tere­sa visi­ted the basi­li­ca (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The basi­li­ca has two towers, and near it, the­re is a monas­te­ry, a cha­pel, and a column with the Holy Tri­ni­ty sta­tue. The church in Šaš­tín dates back to the year 1400. Next to it is the Loret­to Cha­pel from the 17th cen­tu­ry. The cal­va­ry near the ceme­te­ry was built in 1798 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) and is note­wort­hy for being on level ground (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). South of the Basi­li­ca of the Seven Sor­ro­ws are two ponds with an area of 1820.31 m², built by the Pau­li­nes for fish far­ming (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In the 18th cen­tu­ry, the hus­band of Maria The­re­sa, Fran­cis I, estab­lis­hed the first Hun­ga­rian tex­ti­le manu­fac­tu­ring fac­to­ry for fab­ric pro­duc­ti­on – Kar­tún­ka – in Šaš­tín Cast­le. In the 19th cen­tu­ry, it could­n’t sus­tain itself, and later a sugar fac­to­ry ope­ra­ted the­re. The Jewish syna­go­gue dates back to 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Sin­ger Jana Kocia­no­vá was born in Šaš­tín, and wri­ter Dušan Dušek resi­des the­re (Wiki­pe­dia).

Strá­že was an inde­pen­dent muni­ci­pa­li­ty befo­re 1960 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). From 1961 to 1971, the town was cal­led Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The vil­la­ge ori­gi­na­ted in the Midd­le Ages, with its church dating back to 1339. Strá­že was one of the oldest vil­la­ges in Záho­rie, ser­ving as the out­post of Šaš­tín Cast­le (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The first kno­wn writ­ten men­ti­on of Strá­že is from 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In the 1960s, hot water was dril­led but remains unu­sed today (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). The Bel­ve­de­re sum­mer pala­ce was a favo­ri­te retre­at for Maria The­re­sa and was still inha­bi­ted at the end of the 18th cen­tu­ry. Vine­y­ards sur­roun­ded the cast­le, and the care­ta­ker of the 14 to 16 cel­lars had a sepa­ra­te resi­den­ce cal­led ​“Kel­ler­maj­strom,” which still sto­od in 1921. The cast­le repor­ted­ly had an under­ground con­nec­ti­on to Šaš­tín Cast­le. Bel­ve­de­re Cast­le was demo­lis­hed at the begin­ning of the 19th cen­tu­ry, but the cel­lars sto­od until 1918. A remin­der of the cast­le­’s exis­ten­ce is the pre­ser­ved cast­le well, 60 meters deep, con­nec­ted by under­ground pas­sa­ges to the cel­lars (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).

Šaštín-​Stráže ist eine Stadt im Nor­den des Záho­rie. Dort befin­det sich die wun­ders­chöne Basi­li­ka der Sie­ben Sch­mer­zen Mariens (Peter Kac­lík). Auf einer Flä­che von 42 km² leben 5015 Ein­woh­ner. Die Stadt liegt auf einer Höhe von 256 Metern über dem Mee­ress­pie­gel (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk) in der zen­tra­len Regi­on der Záhor­ská níži­na am Mit­tel­lauf des Flus­ses Myja­va (Wiki­pe­dia).

Šaštín-​Stráže ist ein bekann­ter Wall­fa­hr­t­sort der Jungf­rau Maria (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die ers­te Erwäh­nung von Šaš­tín stammt aus dem Jahr 1218 unter dem Namen Saswar (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk), Sas­vár. Das Gebiet von Šaš­tín war jedoch bere­its seit der zwe­i­ten Hälf­te des 10. Jahr­hun­derts besie­delt. Der Name Šaš­tín lei­tet sich vom unga­ris­chen ​“sás – šaši­na, trs­ti­na” ab, da sich hier vie­le Sümp­fe ers­trec­kten. Im Jahr 1218 schenk­te Imrich II. das Klos­ter Lebé­ny dem Klos­ter Sas­sin. Die Šaštín-​Burg war die wich­tigs­te Wach­burg des gesam­ten Záho­rie. Sie wur­de am Fluss Myja­va als Was­ser­burg errich­tet und dann auf einem Hügel als Vor­pos­ten (Strá­že nad Myja­vou) (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Im Jahr 1733 besch­loss der Pau­li­ne­ror­den, eine Wall­fa­hrt­skir­che und ein Klos­ter in Šaš­tín zu errich­ten (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Pau­li­ner waren Mön­che des hei­li­gen Pau­lus. Heute wer­den das Klos­ter und die Basi­li­ka von der Salesianer-​Gemeinschaft ver­wal­tet (Wiki­pe­dia).

Die Basi­li­ka wur­de im Jahr 1964 als ers­ter Tem­pel in der Slo­wa­kei zur Basi­li­ka erho­ben (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Wäh­rend der Wall­fa­hr­ten besu­chen Šaš­tín meh­re­re Zehn­tau­send Pil­ger (Wiki­pe­dia). Im Jahr 1987 besuch­te Mut­ter Tere­sa die Basi­li­ka (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Basi­li­ka hat zwei Tür­me. Neben ihr befin­den sich das Klos­ter, die Kapel­le und eine Säu­le mit der Skulp­tur der Aller­he­i­ligs­ten Dre­i­fal­tig­ke­it. Die Kir­che in Šaš­tín stammt aus dem Jahr 1400. Dane­ben steht die Loret­to­ka­pel­le aus dem 17. Jahr­hun­dert. Die Kal­va­rien­berg­ka­pel­le am Fried­hof wur­de 1798 erbaut (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die Beson­der­he­it ist, dass sie unge­wöhn­li­cher­we­i­se auf einer Ebe­ne ents­tand (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Süd­lich der Basi­li­ka der Sie­ben Sch­mer­zen Mariens gibt es zwei Tei­che mit einer Flä­che von 1820,31 m², die von den Pau­li­nern ange­legt wur­den und zur Fis­ch­zucht dien­ten (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Im 18. Jahr­hun­dert grün­de­te Maria The­re­sias Ehe­mann, Franz Loth­rin­gen, im Sch­loss die ers­te unga­ris­che Manu­fak­tur zur Tex­til­hers­tel­lung – Kar­tún­ka. Im 19. Jahr­hun­dert konn­te sie nicht über­le­ben, spä­ter befand sich dort eine Zuc­ker­fab­rik. Die Syna­go­ge stammt aus dem Jahr 1852 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In Šaš­tín wur­de die Sän­ge­rin Jana Kocia­no­vá gebo­ren. Der Sch­rifts­tel­ler Dušan Dušek wir­kt hier (Wiki­pe­dia).

Strá­že war vor 1960 eine eigens­tän­di­ge Geme­in­de (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In den Jah­ren 1961 bis 1971 hieß das Dorf Šaš­tín­ske Strá­že (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Das Dorf ents­tand im tie­fen Mit­te­lal­ter, sei­ne Kir­che ist mit dem Jahr 1339 ver­bun­den. Das Dorf war eine der ältes­ten Sied­lun­gen in Záho­rie und war die Vor­pos­ten des Šaštín-​Burgs (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Die ers­te bekann­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Strá­že stammt aus dem Jahr 1392 (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). In den sech­zi­ger Jah­ren bohr­ten sie hei­ßes Was­ser, das jedoch nicht genutzt wird (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk). Das Belveder-​Sommerhaus war ein belieb­ter Erho­lung­sort von Maria The­re­sia und wur­de bis Ende des 18. Jahr­hun­derts bewohnt. Um das Sch­loss herum befan­den sich Wein­ber­ge, und der Auf­se­her von 14 bis 16 Kel­lern hat­te eine eige­ne Woh­nung, die noch 1921 stand und ​“Kel­ler­maj­strom” genannt wur­de. Das Sch­loss hat­te angeb­lich eine unte­rir­dis­che Ver­bin­dung zum Sch­loss Šaš­tín. Anfang des 19. Jahr­hun­derts wur­de das Sch­loss Bel­ve­der abge­ris­sen, aber die Kel­ler stan­den bis 1918. Ein Denk­mal für die Exis­tenz des Sch­los­ses ist der erhal­te­ne Sch­lossb­run­nen, 60 m tief, der durch unte­rir­dis­che Gän­ge mit den Kel­lern ver­bun­den war (mes​to​sas​tins​tra​ze​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006, 2006-2010, 2009, Časová línia, Neživé, Umenie

Maľby

skala
Hits: 5115

Člo­vek má hlad po este­ti­ke, po nie­čom, čo sa vry­je do našej duše a zane­chá nezma­za­teľ­nú sto­pu. Maľ­ba je jeden z naj­star­ších spô­so­bov ako sa člo­vek vyjad­ru­je, ako obja­vu­je krá­su a ako komu­ni­ku­je. Nie je to len spo­je­nie farieb, ale je to meta­fo­ra vnú­tor­né­ho sve­ta. Prvé prav­de­po­dob­ne boli jas­kyn­né maľ­by, kto­ré roz­prá­va­jú pra­dáv­ne prí­be­hy. Maj­strov­ské die­la rene­sanč­ných maj­strov, expre­si­onis­tov sú mos­tom medzi rea­li­tou a ima­gi­ná­ci­ou. Far­by majú svo­je jazy­ky, slo­vá nepot­re­bu­jú. Tvo­ria neví­da­né emó­cie, otvá­ra­jú okná do našej mys­le. Maľo­va­nie nie je len o výsled­ku, ale aj o pro­ce­se tvor­by. Šte­tec je perom a far­by sú pís­me­na­mi, plát­no je strán­kou prí­be­hu. Ten­to kre­a­tív­ny svet je pre umel­ca mies­tom slo­bo­dy a pre­zen­tá­cie svo­jej identity.

Maľ­ba aj zrkad­lom doby. Leonar­do da Vin­ci, Vin­cent van Gogh, Pab­lo Picas­so, Miche­lan­ge­lo Meri­si da Cara­vag­gio sa nezma­za­teľ­ne zapí­sa­li do dejín ume­nia, pre­siah­li hra­ni­ce svo­jej epo­chy a dot­kli sa srd­ca v kaž­dej dobe. V súčas­nos­ti, tak ako aj v minu­los­ti, dochá­dza ku zme­nám tech­no­ló­gií, pri­chá­dza na svet digi­tál­na maľ­ba, stre­et art. Pri­ná­ša to nové dimen­zie, nové mož­nos­ti. Ume­nie sa neus­tá­le vyví­ja, je živé až živo­číš­ne a pomer­ne dyna­mic­ké. Maľ­ba je vizu­ál­nym zážit­kom, a ak sa empa­tia pre­ne­sie, tak aj pono­re­ním do ľud­skej duše. Je to mno­ho­krát jazyk, kto­rý roz­um nechá­pe, ale srd­cu je to blíz­ke. Maľ­ba je svet plný fan­tá­zie, váš­ní a snov. Je výzvou pred­sta­vi­vos­ti, pozý­va nás aby sme obja­vi­li krá­su, je pri­po­mien­kou že ume­nie má byť súčas­ťou našej pri­ro­dze­nos­ti.

Human hun­ger for aest­he­tics, for somet­hing that will etch into our souls and lea­ve an inde­lib­le mark. Pain­ting is one of the oldest ways in which humans express them­sel­ves, dis­co­ver beau­ty, and com­mu­ni­ca­te. It is not just the blen­ding of colors; it is a metap­hor for the inner world. Like­ly, the first were cave pain­tings that tell ancient sto­ries. Mas­ter­pie­ces of Renais­san­ce and expres­si­onist artists ser­ve as a brid­ge bet­we­en rea­li­ty and ima­gi­na­ti­on. Colors have the­ir lan­gu­ages; they don’t need words. They cre­a­te unse­en emo­ti­ons, ope­ning win­do­ws into our minds. Pain­ting is not just about the result but also about the pro­cess of cre­a­ti­on. The brush is a pen, and colors are let­ters; the can­vas is a page of the sto­ry. This cre­a­ti­ve world is a pla­ce of fre­e­dom and a pre­sen­ta­ti­on of the artis­t’s identity.

Pain­ting is also a mir­ror of its time. Leonar­do da Vin­ci, Vin­cent van Gogh, Pab­lo Picas­so, Miche­lan­ge­lo Meri­si da Cara­vag­gio inde­lib­ly insc­ri­bed them­sel­ves in the his­to­ry of art, trans­cen­ding the boun­da­ries of the­ir epochs and tou­ching hearts in eve­ry era. Cur­ren­tly, as in the past, tech­no­lo­gi­cal chan­ges are occur­ring, giving birth to digi­tal pain­ting and stre­et art. It brings new dimen­si­ons, new possi­bi­li­ties. Art is cons­tan­tly evol­ving, ali­ve and quite dyna­mic. Pain­ting is a visu­al expe­rien­ce, and if empat­hy is trans­fer­red, it is also a dive into the human soul. It is often a lan­gu­age that the mind may not com­pre­hend, but it is clo­se to the heart. Pain­ting is a world full of fan­ta­sy, pas­si­on, and dre­ams. It chal­len­ges ima­gi­na­ti­on, invi­ting us to dis­co­ver beau­ty, ser­ving as a remin­der that art should be a part of our nature.

Use Facebook to Comment on this Post