2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 8893

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 32 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 17101711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 17591764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­tastrieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 123738 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 14881491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).


The ter­ri­to­ry of the city was sett­led by Celts in the 3rd to 2nd cen­tu­ries BCE, who mined gold here. The oldest writ­ten men­ti­on of the city dates back to 1156, refer­ring to it as ter­ra banen­sium – the land of miners. In the 13th cen­tu­ry, sett­lers from Tyrol and Saxo­ny arri­ved in Ban­ská Štiav­ni­ca (wiki​pe​dia​.sk). The domi­nant fea­tu­re of Tri­ni­ty Squ­are is the pla­gue column, which was erec­ted as a sign of gra­ti­tu­de for the retre­at of the pla­gue epi­de­mic in 1710 – 1711. The ori­gi­nal sim­ple column was later recons­truc­ted in 1759 – 1764 accor­ding to the design of the sculp­tor Dionýz Sta­net­ti. On the pedes­tal, sculp­tu­res of six saints, pro­tec­tors against the pla­gue and pat­rons of miners, are pla­ced: St. Sebas­tian, St. Fran­cis Xavier, St. Bar­ba­ra, St. Roch, St. Cat­he­ri­ne, St. Joseph (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca is one of the oldest towns in the King­dom of Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). Geolo­gi­cal­ly, the city is situ­ated in the cal­de­ra of a stra­to­vol­ca­no. The ter­ri­to­ry of the pre­sent city was sett­led in pre­his­to­ric times, undoub­ted­ly dri­ven by the dis­co­ve­ry of pre­ci­ous metals, espe­cial­ly gold and sil­ver. The town deve­lo­ped from a sett­le­ment in the Štiav­ni­ca stre­am val­ley. The second sett­le­ment was on the slo­pe of Glan­zen­berg – now it is the Old Town. In the 1230s, the­re alre­a­dy exis­ted a parish church of the Vir­gin Mary (Old Cast­le) and the Domi­ni­can Church of St. Nicho­las (toda­y­’s parish church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary). In 1237 – 38, Ban­ská Štiav­ni­ca gai­ned town pri­vi­le­ges, beco­ming a sig­ni­fi­cant cen­ter for sil­ver pro­duc­ti­on in Euro­pe and a lea­ding eco­no­mic hub in Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). The squ­are is home to the Late Got­hic Evan­ge­li­cal Church of St. Cat­he­ri­ne (Slo­vak Church). It was built bet­we­en 1488 and 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is cal­led the Slo­vak Church becau­se Slo­vak miners were pre­a­ched to in the­ir lan­gu­age here (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 15251526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


In 1776, a cha­pel dedi­ca­ted to St. John of Nepo­muk was added to the church. Below the church, the­re is a crypt whe­re may­ors and pro­mi­nent citi­zens were buried (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). From the 16th cen­tu­ry, the town faced almost 150 years of the Tur­kish thre­at. The city cons­truc­ted a double-​circle defen­se sys­tem with gates and main­tai­ned its army. The Turks did not mana­ge to bre­ach the city, but it cost the town con­si­de­rab­le resour­ces, and miners found them­sel­ves in a dif­fi­cult social posi­ti­on, lea­ding to pro­tests and even a rebel­li­on in 1525 – 1526. Later, the situ­ati­on sta­bi­li­zed, and a gol­den age of mining and the city began (Buj­no­vá et all, 2003). Gold and sil­ver mining rea­ched its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of sil­ver (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 17441751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003).


In the 18th cen­tu­ry, Ban­ská Štiav­ni­ca beca­me the third-​largest city in Hun­ga­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In 1735, Samu­el Miko­ví­ny foun­ded a uni­que scho­ol here to train mining pro­fes­si­onals. During the Baro­que peri­od, both chur­ches and bour­ge­ois hou­ses were reno­va­ted, and bet­we­en 1744 and 1751, a new land­mark, the Cal­va­ry, was added. In the mid-​18th cen­tu­ry, the cen­tral Slo­vak mining regi­on beca­me the hub of the most advan­ced mining and metal­lur­gi­cal tech­no­lo­gy in Euro­pe. Ide­al con­di­ti­ons for spe­cia­li­zed edu­ca­ti­on in tech­ni­cal scien­ces rela­ted to the­se indus­tries emer­ged, lea­ding to the estab­lish­ment of the worl­d’s first tech­ni­cal uni­ver­si­ty, the Mining Aca­de­my, in 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Today, three buil­dings are loca­ted in the Upper Bota­ni­cal Gar­den (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Later, the fores­try focus was added; in 1824, it mer­ged with the sepa­ra­te Fores­try Ins­ti­tu­te, beco­ming the Mining and Fores­try Aca­de­my. The scho­ol att­rac­ted inven­ti­ve tech­ni­cians and scien­tists (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).


In 1796, the clas­si­cist Evan­ge­li­cal Church was com­ple­ted. Sig­ni­fi­cant figu­res in Slo­vak his­to­ry wor­ked and stu­died in the Štiav­ni­ca scho­ols. By popu­la­ti­on, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest city in Slo­va­kia and the third-​largest in Hun­ga­ry in the ear­ly 1780s. In the 19th and 20th cen­tu­ries, mining beca­me an unp­ro­fi­tab­le ven­tu­re due to fal­ling metal pri­ces, tumul­tu­ous times of revo­lu­ti­ons and wars. The hards­hips of World War I deep­ly affec­ted Ban­ská Štiav­ni­ca. The com­plex integ­ra­ti­on into the new Cze­cho­slo­vak Repub­lic, alre­a­dy com­pli­ca­ted by the mul­tieth­nic struc­tu­re of the city­’s popu­la­ti­on, was furt­her com­pli­ca­ted by the arri­val of the Hun­ga­rian Red Army in June 1919. The new sta­te and pub­lic admi­ni­stra­ti­on began to take sha­pe only after the inter­ven­ti­on of the Cze­cho­slo­vak army.

During the cri­sis in the 1930s, the­re were con­si­de­ra­ti­ons to halt mining pro­duc­ti­on, which defi­ni­ti­ve­ly hap­pe­ned in the ear­ly 1990s when mining essen­tial­ly came to a halt. The centuries-​old mining tra­di­ti­on came to a clo­se (Buj­no­vá et all, 2003). After the social chan­ges in 1989, efforts to pre­ser­ve and valo­ri­ze the city­’s cul­tu­ral heri­ta­ge inten­si­fied. In 1993, Ban­ská Štiav­ni­ca was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List. In recent years, life in the city has gai­ned new impul­ses thanks to diver­se cul­tu­ral and social acti­vi­ties. Hig­her edu­ca­ti­on retur­ned, tou­rism is deve­lo­ping, and local indus­tries are thri­ving. The city is gra­du­al­ly recon­nec­ting with its his­to­ri­cal tra­di­ti­on (Buj­no­vá et all, 2003).

Hope­ful­ly, we will app­re­cia­te our past more and get to know it. Then, we will sure­ly value our­sel­ves more in the pre­sent. And that is our futu­re, a good futu­re. One mani­fe­sta­ti­on of awa­re­ness is the Sala­man­der Fes­ti­vals. The Old Cast­le under­went a rich archi­tec­tu­ral and func­ti­onal pre­lu­de befo­re beco­ming the Old Cast­le. In the 13th cen­tu­ry, the­re was the Church of the Vir­gin Mary and the ceme­te­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In the 15th cen­tu­ry, the church was hea­vi­ly dama­ged during an eart­hqu­ake and an attack by oppo­nents of King Ladis­laus the Post­hu­mous (Buj­no­vá et all, 2003).


Neskôr pri­bu­dol múr až vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 15641571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).


Later, a wall was added until the cre­a­ti­on of the Got­hic hall church. It con­ti­nu­ed as an anti-​Turkish for­tress until its pre­sent form with a Baro­que cast­le tower (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is the best-​preserved city cast­le in Slo­va­kia and is also asso­cia­ted with the very begin­nings of muse­ums in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the late 19th cen­tu­ry, at the ini­tia­ti­ve of Rich­tár Goldb­run­ner, they began to col­lect exhi­bits here, which led to the ope­ning of the first muse­um in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1900. Today, it is kno­wn as the Slo­vak Mining Muse­um. The first cura­tor, Voj­tech Baker, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in its estab­lish­ment. During the sum­mer, the Old Cast­le comes ali­ve with nume­rous cul­tu­ral events, inc­lu­ding con­certs and the­at­ri­cal per­for­man­ces. The­re is par­ti­cu­lar inte­rest in the tra­di­ti­onal Fes­ti­val of Arts, Crafts, and Enter­tain­ment (Buj­no­vá et all, 2003).

The New Cast­le (Vir­gin Cast­le) also has its intri­gu­ing his­to­ry. As part of for­ti­fy­ing the city against the Turks, a mas­si­ve rec­tan­gu­lar for­tress was built bet­we­en 1564 and 1571 on the top of the Frau­en­berg hill, near the road to Vind­šach­ta (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The New Cast­le stands on the Frau­en­berg hill, ser­ving as a mili­ta­ry obser­va­to­ry and part of the watch­to­wer network. It pro­vi­ded visu­al con­tact with the obser­va­to­ry on Sit­no and could rece­i­ve sig­nals about the move­ment of Tur­kish tro­ops from Kru­pi­na and Levi­ce (Buj­no­vá et all, 2003).


Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Archa­e­olo­gi­cal fin­dings on Glan­zen­berg pro­ve that mining was alre­a­dy deve­lo­ping during the Cel­tic sett­le­ment peri­od (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – the Cham­ber Court is one of the lar­gest archi­tec­tu­ral com­ple­xes in the city. After the dec­li­ne of the cast­le and for­ti­fied com­plex on Glan­zen­berg in the mid-​15th cen­tu­ry, it beca­me the seat of the roy­al mining cham­ber. From the mid-​16th cen­tu­ry, it was the main cham­ber coun­t’s resi­den­ce, over­se­e­ing mines, smel­ters, mints, forests, and tech­ni­cal edu­ca­ti­on throug­hout the cen­tral Slo­vak mining regi­on. Among other things, ore was refi­ned here, gold sepa­ra­ted from sil­ver, and urbu­ra” col­lec­ted – a tax on extrac­ted ore (Buj­no­vá et all, 2003). It is loca­ted on the stre­et of the same name, bet­we­en Far­ská and Kato­va stre­ets, or Dol­ná and Andre­ja Kme­ťa. In front of the faca­de is a sta­tue of Andrej Kmeť (Buj­no­vá et all, 2003). On the sur­fa­ce of Glan­zen­berg, the hill of the Old Town, a rich ore vein cal­led Špi­tá­ler emer­ges. The Ger­man name means Shi­ny Hill.” At the site of sur­fa­ce mining, the­re are expo­sed sto­ne walls, pre­ser­ved tun­nels, chim­ne­ys, remains of ore quali­ty deter­mi­na­ti­on equ­ip­ment, smel­ting fur­na­ces with rem­nants of slag, spo­il mate­rial, and mining tools. The hig­hest part of the hill was occu­pied by a for­ti­fied sett­le­ment whe­re urbu­ra was col­lec­ted, and extrac­ted ore was sto­red (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka is a Baro­que tower-​like struc­tu­re from 1681. By bea­ting a wooden board from the tower, miners were sum­mo­ned to work. The ground and under­ground parts hou­sed a jail (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The bell rin­ging was also heard during fes­ti­ve occa­si­ons, mining mee­tings, fune­rals, and fires (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­muMate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).


The Mining Muse­um in Natu­re (Mining Open-​Air Muse­um) has been offe­ring the oppor­tu­ni­ty sin­ce 1974 to step into a more than 400-​year-​old mine. The exhi­bi­ti­on inc­lu­des a tour of the Ondrej shaft. The under­ground guided rou­te with tools and equ­ip­ment is 1.5 km long, lea­ding through old mining tun­nels from the 17th to the 19th cen­tu­ry. Visi­tors wear coats and hel­mets with the­ir own light sour­ce. On the sur­fa­ce, the­re are mining loco­mo­ti­ves and hau­ling equ­ip­ment. Near the muse­um, the­re is an exhi­bi­ti­on of coal mining, the for­mer Powder Hou­se buil­ding, a mining sawmill, and the Klin­ger water reser­vo­ir (Buj­no­vá et all, 2003).

The mining water mana­ge­ment sys­tem is a uni­que sys­tem of reser­vo­irs (taj­chy) built pre­ci­se­ly for mining acti­vi­ties. Mining acti­vi­ties requ­ire a sig­ni­fi­cant amount of water. The lack of water was one of the rea­sons for the impen­ding dec­li­ne of mining in the 17th cen­tu­ry. Pum­ping out groun­dwa­ter from mines was very chal­len­ging. On the other hand, water was needed for pro­ces­sing the extrac­ted ore. In the 18th cen­tu­ry, a bold tech­ni­cal solu­ti­on emer­ged – seve­ral dozen water reser­vo­irs dam­med by clay-​stone dams – taj­chy (from the Ger­man word Teich,” mea­ning pond), which were har­mo­ni­ous­ly integ­ra­ted into the lands­ca­pe. Water flo­wed into them through a uni­que sys­tem of mining dit­ches and adits from the hig­her are­as of the Štiav­nic­ké Vrchy. Such a solu­ti­on was rea­li­zed thanks to local experts, pri­ma­ri­ly Samu­el Miko­ví­ny and Matej Kor­nel Hell. Later, due to the advent of ste­am and, espe­cial­ly, elect­ric power and the dec­li­ne of mining, the ori­gi­nal pur­po­se of taj­chy faded away (Buj­no­vá et all, 2003).


Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 17821878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


The dee­pest reser­vo­ir in the Ban­ská Štiav­ni­ca regi­on was Rozg­rund from the 18th cen­tu­ry. Its dam, with its slo­pe on the aerial side, repre­sen­ted a tech­ni­cal mar­vel — it was the bol­dest cons­truc­ti­on in the world until the mid-​19th cen­tu­ry. Uni­que are also the sys­tems of inlet and drai­na­ge dit­ches, mutu­al inter­con­nec­ti­ons, out­put adits, and faci­li­ties. The Rich­ňav­ské reser­vo­irs have the lon­gest sys­tem of water dit­ches. The total volu­me of reser­vo­irs, built sin­ce the 16th cen­tu­ry, was around 7 mil­li­on m³, with a length of col­lec­ting dit­ches at 72 km and dri­ving dit­ches at 57 km.

The Ban­ská Štiav­ni­ca mining indus­try made a sig­ni­fi­cant mark on his­to­ry through the here­di­ta­ry adit drai­na­ge mining works. In rich are­as, they natu­ral­ly drai­ned mining waters to the sur­fa­ce. A com­ple­te uni­que fea­tu­re was the Impe­rial Adit, later cal­led the Voz­ni­ca Adit, built bet­we­en 1782 and 1878, which, at the time of its com­ple­ti­on, was the lon­gest under­ground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It con­ti­nu­es to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bie­ber Adit, which began exca­va­ti­on no later than the 14th cen­tu­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 2000 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


On the dams, the­re are wooden cabins kno­wn as monks,” hou­sing equ­ip­ment to con­trol the water dis­char­ge from the reser­vo­ir. Accor­ding to legend, when they were buil­ding the oldest dam, the­re were gre­at con­cerns about whet­her the dam would hold. In the end, the dam par­tial­ly gave way, but they could­n’t find the flaw. The buil­der Daru­mi­ni sug­ges­ted that they bury a living per­son in the dam. That per­son beca­me the monk Fran­ti­šek, who wan­ted to ato­ne for his sins (Soňa Luži­no­vá). Accor­ding to the legend of the lizards, once a shep­herd saw somet­hing glim­mer on the slo­pe of toda­y­’s Old Town and noti­ced two lizards – one with a gol­den back and the other with a sil­ver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nug­get. Tha­t’s why lizards are part of the city­’s coat of arms. Hen­ce, the shep­herd walks in a sala­man­der pro­ces­si­on with a lizard during the annu­al fes­ti­vi­ties (Buj­no­vá et all, 2003). The oldest miners in the Štiav­nic­ké Vrchy were the Celts from the Kotí­ny tri­be. They sear­ched for nob­le metals here from 200 to 0 BC and min­ted coins from sil­ver (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Naprí­klad do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej ulice.

V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tu do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ce (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Addi­ti­onal per­so­na­li­ties from Ban­ská Štiav­ni­ca inc­lu­de wri­ter and pla­y­wright Anton Hykisch, archa­e­olo­gist, geolo­gist, and his­to­rian Andrej Kmeť, car­tog­rap­her Samu­el Miko­ví­ni, phy­si­cist, mat­he­ma­ti­cian Chris­tian Johann Dopp­ler, poet Andrej Slád­ko­vič, and act­res­ses Mag­da Vášá­ry­o­vá and Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Pano­rá­my

Pano­rá­my

Foto­ga­lé­ria

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Jaskyne, Krajina, Príroda, Slovenská krajina, Tatry

Belianska jaskyňa – jediná verejne prístupná jaskyňa vo Vysokých Tatrách

Hits: 4284

Belian­ska jas­ky­ňa sa nachá­dza v Tatrans­kej Kot­li­ne. Je jedi­nou verej­ne prí­stup­nou jas­ky­ňou vo Vyso­kých Tat­rách. Nie­kto­ré čas­ti jas­ky­ne, kto­rá leží v masí­ve Koby­lie­ho vrchu, majú zau­jí­ma­vé náz­vy: Stĺpo­vý dóm, Prie­pasť Pek­lo, Kal­vá­ria, Dóm SNP, Pal­mo­vá sieň, Vodo­pá­do­vý dóm, Hudob­ná sieň, Rúro­vý dóm, Hli­ne­ná chod­ba, Prie­pasť Čer­to­ve hrd­lo, Dóm tro­siek (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). O jas­ky­ni vede­li hľa­da­či pokla­dov už v 18. sto­ro­čí, o čom sved­čia uhlí­ko­vé nápi­sy na ste­nách. Naj­star­ší je dato­va­ný do roku 1713. Neskôr sa na jas­ky­ňu zabud­lo, až kým ju Július HuszJán Britz 5.8.1881 zno­vu neob­ja­vi­li. Dnes je zná­mych 3825 met­rov cho­dieb (Ján Laci­ka). Jas­ky­ňa pat­rí ku naj­nav­šte­vo­va­nej­ším u nás. Sprí­stup­ne­ných je 1370 met­rov (Terem). Cez pre­hliad­ky sprie­vod­co­via púš­ťa­jú hud­bu, čo umoc­ňu­je záži­tok a krá­su tej­to jas­ky­ne. Na tej­to tra­se domi­nu­jú pago­do­vi­té sta­lag­mi­ty a sin­tro­vé vodo­pá­dy s dĺž­kou viac ako 50 met­rov (poznaj​slo​ven​sko​.sk). Vyhliad­ko­vá tra­sa má pre­vý­še­nie 125 met­rov, je na nej 860 scho­dov. Náv­štev­ník počas nej vidí jazier­ka, Hudob­nú sieň pome­no­va­nú pod­ľa zvu­kov dopa­da­jú­cich kva­piek vody na hla­di­nu jazier­ka. Ten­to pries­tor má vyni­ka­jú­ce akus­tic­ké vlast­nos­ti, pre­to sa tu orga­ni­zo­va­li kon­cer­ty (wordp​ress​.com).


Belian­ska Cave is loca­ted in the Tatrans­ká Kot­li­na (Tat­ra Basin). It is the only pub­lic­ly acces­sib­le cave in the High Tatras. Some parts of the cave, situ­ated in the mas­sif of Koby­lí Vrch (Mare­’s Hill), have inte­res­ting names such as Column Dome, Hell Abyss, Cal­va­ry, SNP Dome, Palm Hall, Water­fall Dome, Music Hall, Tube Dome, Clay Pas­sa­ge, Devi­l’s Thro­at Abyss, Dome of Deb­ris (Sour­ce: Infor­ma­ti­on Board). Tre­a­su­re hun­ters were alre­a­dy awa­re of the cave in the 18th cen­tu­ry, as evi­den­ced by car­bon insc­rip­ti­ons on the walls. The oldest insc­rip­ti­on dates back to 1713. The cave was later for­got­ten until it was redis­co­ve­red by Július Husz and Ján Britz on August 5, 1881. Today, it is kno­wn for its 3,825 meters of pas­sa­ges (Ján Laci­ka). The cave is among the most visi­ted in the coun­try, with 1,370 meters acces­sib­le to the pub­lic (Terem). During guided tours, guides play music, enhan­cing the expe­rien­ce and beau­ty of the cave. Pagoda-​shaped sta­lag­mi­tes and sin­ter water­falls over 50 meters long domi­na­te this rou­te (poznaj​slo​ven​sko​.sk). The sight­se­e­ing rou­te has an ele­va­ti­on gain of 125 meters, fea­tu­ring 860 steps. Visi­tors can see ponds, the Music Hall named after the sounds of water drop­lets fal­ling into the pond. This spa­ce has excel­lent acous­tic pro­per­ties, making it a venue for con­certs (wordp​ress​.com).


Jas­ki­nia Belian­ska znaj­du­je się w Kot­li­nie Tatr­za­ńs­kiej. Jest jedy­ną pub­licz­nie dostęp­ną jas­ki­nią w Wyso­kich Tat­rach. Nie­któ­re części jas­ki­ni, poło­żo­nej w masy­wie Koby­lie­go Wzgór­za, mają inte­re­su­jące nazwy, takie jak Kolum­no­wy Dół, Prze­pa­ść Pie­kło, Kalwa­ria, Dół SNP, Sala Pal­mo­wa, Wodos­pa­do­wy Dół, Sala Muzycz­na, Rur­ko­wy Dół, Kory­tarz Gli­nia­ny, Prze­pa­ść Dia­bel­ska Gar­dło, Dół Gru­zy (Źró­dło: Tab­li­ca Infor­ma­cyj­na). Poszu­ki­wac­ze skar­bów byli już świa­do­mi ist­nie­nia jas­ki­ni w XVIII wie­ku, o czym świadc­zą węg­lo­we napi­sy na ścia­nach. Naj­stars­zy napis pocho­dzi z 1713 roku. Później jas­ki­nia zosta­ła zapom­nia­na, aż do momen­tu jej pono­wne­go odkry­cia przez Júliu­sa Hus­za i Jána Brit­za 5 sierp­nia 1881 roku. Obe­cnie zna­na jest z 3825 met­rów kory­tar­zy (Ján Laci­ka). Jas­ki­nia nale­ży do najc­zęściej odwie­dza­nych w kra­ju, udos­tęp­ni­ono dla zwie­dza­jących 1370 met­rów (Terem). Podc­zas pro­wa­dzo­nych wyciec­zek prze­wod­ni­cy odtwar­za­ją muzy­kę, co wzmac­nia wra­że­nia i pięk­no jas­ki­ni. Na tej tra­sie domi­nu­ją pago­do­wa­te sta­lag­mi­ty i wodos­pa­dy sin­te­ro­we o dłu­go­ści ponad 50 met­rów (poznaj​slo​ven​sko​.sk). Tra­sa wido­ko­wa ma prze­wy­żs­ze­nie 125 met­rów, na któ­rej znaj­du­je się 860 scho­dów. Odwie­dza­jący mogą zobac­zyć sta­wy, Salę Muzycz­ną nazwa­ną od dźwi­ęków krop­li wody spa­da­jących na powierzch­nię sta­wu. To miejs­ce cha­rak­te­ry­zu­je się dosko­na­ły­mi wła­ści­wo­ścia­mi akus­tycz­ny­mi, co spra­wia, że orga­ni­zo­wa­ne są tu kon­cer­ty (wordp​ress​.com).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Šariš, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Prešov – mesto hudby

Hits: 2662

Pre­šov, maďar­sky Eper­jes, nemec­ky Epe­ries /​Pre­schau, rus­ky Prja­šev, poľ­sky Pre­szów, latin­sky Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). Jed­na hypo­té­za hovo­rí o tom, že pôvod­ný názov mes­ta Epe­ries je odvo­de­ný od maďar­ské­ho slo­va eper” – jaho­da. Slo­ven­ský his­to­rik Ulič­ný tvr­dí, že pome­no­va­nie Pre­šov kore­ní v slo­van­skom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je cen­trom Šari­ša a Pre­šov­ské­ho samo­správ­ne­ho kra­ja. Leží v Košic­kej kot­li­ne, medzi Slán­sky­mi vrch­mi a Šariš­skou vrcho­vi­nou v nad­mor­skej výš­ke cca 255 met­rov nad morom. Mes­to má dve rie­ky, Tory­su a Sek­čov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 oby­va­te­ľov, čo je tre­tí naj­vyš­ší počet oby­va­te­ľov na Slo­ven­sku (pre​sov​.sk). Má šty­ri mest­ské čas­ti: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do doby kamen­nej. Slo­van­ské osíd­le­nie je dolo­že­né z pre­lo­mu 8. a 9. sto­ro­čia. Prvá písom­ná zmien­ka je v lis­ti­ne krá­ľa Belu IV. z roku 1247. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom je Pre­šov od roku 1374. Od roku 1412 pat­ril do Pen­ta­po­li­ta­ny – spo­lo­čen­stva pia­tich krá­ľov­ských miest spo­lu s Koši­ca­mi, Bar­de­jo­vom, Levo­čou a Sabi­no­vom (Wiki​pe​dia​.sk). V 14. a 15. sto­ro­čí sa tešil mimo­riad­nym hos­po­dár­skym roz­vo­jom. Pre mes­to je rok 1687 zná­my pre­šov­ský­mi jat­ka­mi (Caraf­fo­ve jat­ky), kedy boli na námes­tí kru­to pop­ra­ve­ní 24 meš­ťa­nia za pod­po­ru Imri­cha Tököli­ho, vod­co­vi pro­ti­habs­bur­ské­ho povs­ta­nia. V roku 1816 doš­lo k zria­de­niu gréc­ko­ka­to­líc­kej die­cé­zy, vďa­ka čomu sem zača­lo pri­chá­dzať viac Rusí­nov. Veľ­ký hos­po­dár­sky význam pre mes­to mala výro­ba soli (Wiki​pe​dia​.sk) – Soli­var Pre­šov, kto­rý zni­či­li” demok­ra­ti po roku 2010. 1.11.1918 doš­lo k tzv. Pre­šov­skej vzbu­re – bolo pop­ra­ve­ných 41 voja­kov a dva­ja civi­lis­ti. Pod vply­vom revo­lú­cie v Buda­peš­ti odo­pre­li nie­kto­rí voja­ci posluš­nosť a násled­ne rabo­va­li obcho­dy. Neskôr boli zais­te­ní a napriek tomu, že nedoš­lo ku stra­tám na živo­toch, boli odsú­de­ní na trest smr­ti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

His­to­ric­ké jad­ro mes­ta je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (pre​sov​.sk). Je tu množ­stvo pamia­tok, napr.: gréc­ko­ka­to­líc­ky chrám svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, palác Klo­bu­šic­kých, Šariš­ská galé­ria, Neptú­no­va fon­tá­na, Rákoc­zi­ho palác, rím­sko­ka­to­líc­ky far­ský kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša, súso­šie Imma­cu­la­ty, Bosá­ko­va ban­ka, Caraf­fo­va väz­ni­ca (pre​sov​.sk), Chrám svä­té­ho Ale­xan­dra Nevské­ho, Kal­vá­ria, vodo­hos­po­dár­ska stav­ba Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). Síd­li tu Divad­lo Joná­ša Zábor­ské­ho, orga­ni­zu­jú sa tu Dni mes­ta Pre­šov, Muvi­na – Medzi­ná­rod­ná súťaž­ná pre­hliad­ka vín, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Deň Zeme (pre​sov​.sk). Vďa­ka hudob­né­mu živo­tu a úspe­chom hudob­nej pro­duk­cie si mes­to vyslú­ži­lo pre­zýv­ku slo­ven­ský Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), resp. mes­to hud­by (Wiki​pe​dia​.sk). Nie­kto­rí hudob­ní­ci a kape­ly: Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val štu­dent­ské­ho ume­nia Aka­de­mic­ký Pre­šov, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Soľ­no­ban­ský jar­mok, Fes­ti­val palič­ko­va­nej čip­ky, Fes­ti­val zlej hud­by, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok a fes­ti­val sku­pín his­to­ric­ké­ho šer­mu a reme­siel, Pre­šov­ské kul­túr­ne leto, Fes­ti­val Sigord, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Goraz­dov lite­rár­ny Pre­šov a mno­ho ďal­ších (Wiki​pe​dia​.sk). Nachá­dza sa tu Pre­šov­ská uni­ver­zi­ta z ôsmi­mi fakul­ta­mi a Fakul­ta výrob­ných tech­no­ló­gií Tech­nic­kej uni­ver­zi­ty v Koši­ciach, Vyso­ká ško­la medzi­ná­rod­né­ho pod­ni­ka­nia ISM Slo­va­kia. Okrem toho cca 34 stred­ných škôl. Pre­šov­ská hádza­ná má sil­ný cveng v celej Euró­pe naj­mä vďa­ka klu­bu Tat­ran Pre­šov (pre​sov​.sk). Fut­ba­lo­vý Tat­ran Pre­šov už taký úspeš­ný nie je ani v rám­ci Slo­ven­ska. Medzi pre­šov­ské osob­nos­ti pat­ria: spi­so­va­teľ, novi­nár a his­to­rik Jonáš Zábor­ský, spi­so­va­teľ­ka Mil­ka Zim­ko­vá, herec a reži­sér Ján Boro­dáč a Peter Rašev, her­ci Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan a Kve­ta Stra­ža­no­vá, reži­šér Fero Fenič, zahra­nič­ný spra­vo­daj­ca Slo­ven­ské­ho roz­hla­su v Tel Avi­ve Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, fut­ba­lis­ta Ladi­slav Pav­lo­vič, hoke­jis­ta Igor Liba, prvá Miss Čes­ko­slo­ven­ska Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).


Pre­sov, in Hun­ga­rian Eper­jes, in Ger­man Epe­ries /​Pre­schau, in Rus­sian Prja­sev, in Polish Pre­szów, in Latin Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). One hypot­he­sis sug­gests that the ori­gi­nal name of the city, Epe­ries, is deri­ved from the Hun­ga­rian word eper” – stra­wber­ry. Slo­vak his­to­rian Ulič­ný argu­es that the naming of Pre­šov has its roots in the Sla­vic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the cen­ter of Šariš and the Pre­šov self-​governing regi­on. It is loca­ted in the Koši­ce Basin, bet­we­en the Slán­ské Vrchy and Šariš­ská Vrcho­vi­na at an alti­tu­de of app­ro­xi­ma­te­ly 255 meters abo­ve sea level. The city is tra­ver­sed by two rivers, Tory­sa and Sek­čov. As of Janu­ary 1, 2005, it had a popu­la­ti­on of 91,205, making it the third most popu­lous city in Slo­va­kia (pre​sov​.sk). It con­sists of four dis­tricts: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, and Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Sett­le­ment dates back to the Sto­ne Age, with Sla­vic sett­le­ment docu­men­ted from the late 8th and 9th cen­tu­ries. The first writ­ten men­ti­on is in a char­ter from King Bela IV in 1247. Pre­šov has been a free roy­al town sin­ce 1374. From 1412, it belo­n­ged to Pen­ta­po­li­ta­na, a con­fe­de­ra­ti­on of five roy­al cities along with Koši­ce, Bar­de­jov, Levo­ča, and Sabi­nov (Wiki​pe​dia​.sk). In the 14th and 15th cen­tu­ries, it enjo­y­ed sig­ni­fi­cant eco­no­mic deve­lop­ment. The year 1687 is notab­le for the Pre­šov slaugh­ter (Caraf­fa slaugh­ter), whe­re 24 citi­zens were cru­el­ly exe­cu­ted on the squ­are for sup­por­ting Imrich Tököli, the lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing. In 1816, the Gre­ek Cat­ho­lic dioce­se was estab­lis­hed, lea­ding to an influx of Rusyns. The pro­duc­ti­on of salt, espe­cial­ly in Soli­var Pre­šov, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant eco­no­mic role for the city (Wiki​pe​dia​.sk), but it was des­tro­y­ed” by democ­rats after 2010. On Novem­ber 1, 1918, the so-​called Pre­šov Upri­sing took pla­ce, resul­ting in the exe­cu­ti­on of 41 sol­diers and two civi­lians. Under the influ­en­ce of the revo­lu­ti­on in Buda­pest, some sol­diers refu­sed obe­dien­ce and sub­se­qu­en­tly looted shops. Later, des­pi­te no loss of life, they were sen­ten­ced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The his­to­ri­cal core of the city is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (pre​sov​.sk). The­re are nume­rous land­marks, inc­lu­ding the Gre­ek Cat­ho­lic Church of St. John the Bap­tist, Klo­bu­šic­ký Pala­ce, Šariš Gal­le­ry, Neptu­ne­’s Foun­tain, Rákoc­zi Pala­ce, Roman Cat­ho­lic Parish Church of St. Nicho­las, Imma­cu­la­ta Sta­tue, Bosá­k’s Bank, Caraf­fa Pri­son (pre​sov​.sk), Church of St. Ale­xan­der Nevsky, Cal­va­ry, water mana­ge­ment struc­tu­re Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). The city is home to the Jonáš Zábor­ský The­at­re, and events such as Pre­šov Days, Muvi­na – Inter­na­ti­onal Com­pe­ti­ti­ve Wine Sho­wca­se, Pre­šov Tri­ni­ty Fair, Pre­šov Music Spring, Pre­šov Music Autumn, JAZZ Pre­šov, Earth Day are orga­ni­zed (pre​sov​.sk). Thanks to its musi­cal life and the suc­cess of musi­cal pro­duc­ti­on, the city has ear­ned the nick­na­me Slo­vak Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), or the City of Music” (Wiki​pe​dia​.sk). Some musi­cians and bands asso­cia­ted with the city inc­lu­de Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Regu­lar events inc­lu­de the Aca­de­mic Pre­šov Fes­ti­val of Stu­dent Art, Pre­šov Music Spring, Salt Mine Fair, Bob­bin Lace Fes­ti­val, Bad Music Fes­ti­val, Pre­šov Tri­ni­ty Fair, His­to­ri­cal Fen­cing and Crafts Group Fes­ti­val, Pre­šov Cul­tu­ral Sum­mer, Sigord Fes­ti­val, Pre­šov Music Autumn, JAZZ Pre­šov, Goraz­d’s Lite­ra­ry Pre­šov, and many more (Wiki​pe​dia​.sk). Pre­šov is home to the Pre­šov Uni­ver­si­ty with eight facul­ties and the Facul­ty of Pro­duc­ti­on Tech­no­lo­gies of the Tech­ni­cal Uni­ver­si­ty in Koši­ce, and ISM Slo­va­kia Inter­na­ti­onal Busi­ness Scho­ol. Addi­ti­onal­ly, the­re are app­ro­xi­ma­te­ly 34 secon­da­ry scho­ols. Pre­šov hand­ball has a strong pre­sen­ce throug­hout Euro­pe, espe­cial­ly thanks to the Tat­ran Pre­šov club (pre​sov​.sk). Tat­ran Pre­šov foot­ball is not as suc­cess­ful, even wit­hin Slo­va­kia. Notab­le per­so­na­li­ties from Pre­šov inc­lu­de wri­ter, jour­na­list, and his­to­rian Jonáš Zábor­ský, wri­ter Mil­ka Zim­ko­vá, actors Ján Boro­dáč and Peter Rašev, Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan, and Kve­ta Stra­ža­no­vá, direc­tor Fero Fenič, fore­ign cor­res­pon­dent of Slo­vak Radio in Tel Aviv Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, foot­bal­ler Ladi­slav Pav­lo­vič, hoc­key pla­y­er Igor Liba, the first Miss Cze­cho­slo­va­kia Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).


Pre­šov, maďar­sky Eper­jes, nemec­ky Epe­ries /​Pre­schau, rus­ky Prja­šev, poľ­sky Pre­szów, latin­sky Fra­go­po­lis /​Epe­ries­si­num (Wiki​pe​dia​.sk), Lang­dorf, Ape­rias­ci­num (Michal Kali­ňák). Jed­na hypo­té­za hovo­rí o tom, že pôvod­ný názov mes­ta Epe­ries je odvo­de­ný od maďar­ské­ho slo­va eper” – jaho­da. Slo­ven­ský his­to­rik Ulič­ný tvr­dí, že pome­no­va­nie Pre­šov kore­ní v slo­van­skom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je cen­trom Šari­ša a Pre­šov­ské­ho samo­správ­ne­ho kra­ja. Leží v Košic­kej kot­li­ne, medzi Slán­sky­mi vrch­mi a Šariš­skou vrcho­vi­nou v nad­mor­skej výš­ke cca 255 met­rov nad morom. Mes­to má dve rie­ky, Tory­su a Sek­čov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 oby­va­te­ľov, čo je tre­tí naj­vyš­ší počet oby­va­te­ľov na Slo­ven­sku (pre​sov​.sk). Má šty­ri mest­ské čas­ti: Pre­šov, Niž­ná Šebas­to­vá, Soli­var, Šal­go­vík (Wiki​pe​dia​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do doby kamen­nej. Slo­van­ské osíd­le­nie je dolo­že­né z pre­lo­mu 8. a 9. sto­ro­čia. Prvá písom­ná zmien­ka je v lis­ti­ne krá­ľa Belu IV. z roku 1247. Slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom je Pre­šov od roku 1374. Od roku 1412 pat­ril do Pen­ta­po­li­ta­ny – spo­lo­čen­stva pia­tich krá­ľov­ských miest spo­lu s Koši­ca­mi, Bar­de­jo­vom, Levo­čou a Sabi­no­vom (Wiki​pe​dia​.sk). V 14. a 15. sto­ro­čí sa tešil mimo­riad­nym hos­po­dár­skym roz­vo­jom. Pre mes­to je rok 1687 zná­my pre­šov­ský­mi jat­ka­mi (Caraf­fo­ve jat­ky), kedy boli na námes­tí kru­to pop­ra­ve­ní 24 meš­ťa­nia za pod­po­ru Imri­cha Tököli­ho, vod­co­vi pro­ti­habs­bur­ské­ho povs­ta­nia. V roku 1816 doš­lo k zria­de­niu gréc­ko­ka­to­líc­kej die­cé­zy, vďa­ka čomu sem zača­lo pri­chá­dzať viac Rusí­nov. Veľ­ký hos­po­dár­sky význam pre mes­to mala výro­ba soli (Wiki​pe​dia​.sk) – Soli­var Pre­šov, kto­rý zni­či­li” demok­ra­ti po roku 2010. 1.11.1918 doš­lo k tzv. Pre­šov­skej vzbu­re – bolo pop­ra­ve­ných 41 voja­kov a dva­ja civi­lis­ti. Pod vply­vom revo­lú­cie v Buda­peš­ti odo­pre­li nie­kto­rí voja­ci posluš­nosť a násled­ne rabo­va­li obcho­dy. Neskôr boli zais­te­ní a napriek tomu, že nedoš­lo ku stra­tám na živo­toch, boli odsú­de­ní na trest smr­ti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

His­to­ric­ké jad­ro mes­ta je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (pre​sov​.sk). Je tu množ­stvo pamia­tok, napr.: gréc­ko­ka­to­líc­ky chrám svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, palác Klo­bu­šic­kých, Šariš­ská galé­ria, Neptú­no­va fon­tá­na, Rákoc­zi­ho palác, rím­sko­ka­to­líc­ky far­ský kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša, súso­šie Imma­cu­la­ty, Bosá­ko­va ban­ka, Caraf­fo­va väz­ni­ca (pre​sov​.sk), Chrám svä­té­ho Ale­xan­dra Nevské­ho, Kal­vá­ria, vodo­hos­po­dár­ska stav­ba Kumšt (Wiki​pe​dia​.sk). Síd­li tu Divad­lo Joná­ša Zábor­ské­ho, orga­ni­zu­jú sa tu Dni mes­ta Pre­šov, Muvi­na – Medzi­ná­rod­ná súťaž­ná pre­hliad­ka vín, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Deň Zeme (pre​sov​.sk). Vďa­ka hudob­né­mu živo­tu a úspe­chom hudob­nej pro­duk­cie si mes­to vyslú­ži­lo pre­zýv­ku slo­ven­ský Seatt­le” (Radek Antl, pre​sov​.info/sk, Michal Frank), resp. mes­to hud­by (Wiki​pe​dia​.sk). Nie­kto­rí hudob­ní­ci a kape­ly: Ivan Tás­ler, Peha, Kat­ka Knech­to­vá, Chi­ki liki tu‑a, Kat­ka Koš­čo­vá, Peter Lipa, David Kol­lar, Koma­jo­ta, Peter Nagy. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val štu­dent­ské­ho ume­nia Aka­de­mic­ký Pre­šov, Pre­šov­ská hudob­ná jar, Soľ­no­ban­ský jar­mok, Fes­ti­val palič­ko­va­nej čip­ky, Fes­ti­val zlej hud­by, Pre­šov­ský tro­j­ič­ný jar­mok a fes­ti­val sku­pín his­to­ric­ké­ho šer­mu a reme­siel, Pre­šov­ské kul­túr­ne leto, Fes­ti­val Sigord, Pre­šov­ská hudob­ná jeseň, JAZZ Pre­šov, Goraz­dov lite­rár­ny Pre­šov a mno­ho ďal­ších (Wiki​pe​dia​.sk). Nachá­dza sa tu Pre­šov­ská uni­ver­zi­ta z ôsmi­mi fakul­ta­mi a Fakul­ta výrob­ných tech­no­ló­gií Tech­nic­kej uni­ver­zi­ty v Koši­ciach, Vyso­ká ško­la medzi­ná­rod­né­ho pod­ni­ka­nia ISM Slo­va­kia. Okrem toho cca 34 stred­ných škôl. Pre­šov­ská hádza­ná má sil­ný cveng v celej Euró­pe naj­mä vďa­ka klu­bu Tat­ran Pre­šov (pre​sov​.sk). Fut­ba­lo­vý Tat­ran Pre­šov už taký úspeš­ný nie je ani v rám­ci Slo­ven­ska. Medzi pre­šov­ské osob­nos­ti pat­ria: spi­so­va­teľ, novi­nár a his­to­rik Jonáš Zábor­ský, spi­so­va­teľ­ka Mil­ka Zim­ko­vá, herec a reži­sér Ján Boro­dáč a Peter Rašev, her­ci Juraj Kuku­ra, Jozef Stra­žan a Kve­ta Stra­ža­no­vá, reži­šér Fero Fenič, zahra­nič­ný spra­vo­daj­ca Slo­ven­ské­ho roz­hla­su v Tel Avi­ve Yehu­da Lahav /​Šte­fan Weizs­lo­vits, fut­ba­lis­ta Ladi­slav Pav­lo­vič, hoke­jis­ta Igor Liba, prvá Miss Čes­ko­slo­ven­ska Iva­na Chris­to­vá (Wiki​pe​dia​.sk).


Пряшів, угорською Еперйес, німецькою Еперіес /​Прешау, російською Пр’яшев, польською Прешув, латинською Фрагополіс /​Еперіессінум (Wiki​pe​dia​.sk), Лангдорф, Аперіасцінум (Міхал Каліняк). Одна з гіпотез говорить про те, що походження оригінальної назви міста Еперйес виводиться від угорського слова епер” – полуниця. Словацький історик Улічний стверджує, що назва Пряшів коріниться в слов’янському імені Пряш (Петер Шворц та ін., 1997, с. 14). Воно є центром Шаріша та Пряшівського самоврядування. Розташоване в Кошицькій котліні, між Сланськими горами та Шарішською височиною на висоті приблизно 255 метрів над рівнем моря. У місті є дві річки – Ториса та Секчов. На 1 січня 2005 року тут проживало 91 205 осіб, що робить його третім за кількістю населення містом на Словаччині (pre​sov​.sk). Місто складається з чотирьох міських частин: Пряшів, Ніжна Шебастова, Солівар, Шальговік (Wiki​pe​dia​.sk). Початки заселення сягають до епохи кам’яної. Слов’янське заселення документоване на перехресті VIII і IX століть. Перша писемна згадка відома з документу короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року він входив до Пентаполітани – співтовариства п’яти королівських міст разом із Кошицями, Бардейовом, Левочою і Сабіновом (Wiki​pe​dia​.sk). У XIV і XV століттях він користувався особливим економічним розвитком. Для міста 1687 рік відомий Пряшівськими бойнями (карафськими бойнями), коли на площі жорстоко стратили 24 міщан за підтримку Імріха Тьокьолі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році було створено греко-​католицьку єпархію, завдяки чому почало приходити більше русинів. Велике економічне значення для міста мало виробництво солі (Wiki​pe​dia​.sk) – Солівар Пряшів, який знищили” демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулося так зване Пряшівське повстання – було стратено 41 військовослужбовця і двох цивільних. Під впливом революції в Будапешті деякі військовослужбовці відмовились від послушності, а потім грабували магазини. Пізніше їх затримали і, незважаючи на те, що не було втрат людей, їх засудили до страти (Петер Шворц та ін., 1997, с. 33).

Історичне серце міста є національним культурним пам’ятником (pre​sov​.sk). Тут багато пам’яток, таких як греко-​католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобусіцьких, Шарішська галерея, фонтан Нептун, палац Ракоці, римо-​католицький парафіальний костел святого Миколая, сузір’я Непорочного Зачаття, Босаківський банк, в’язниця Караффи (pre​sov​.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wiki​pe​dia​.sk). Тут розташовано Театр Йонаша Заборськ

ого, організовані Дні міста Пряшів, Мувіна – Міжнародний конкурс вин, Пряшівський трійний ярмарок, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Пряшів, День Землі (pre​sov​.sk). Благодаря музичному життю і успіхам музичної продукції місто заслужило прізвище словацький Сіетл” (Радек Антл, pre​sov​.info/sk, Міхал Франк), або місто музики (Wiki​pe​dia​.sk). Деякі музиканти та гурти: Іван Таслер, Пега, Катка Кнехтова, Чікі Лікі Ту‑а, Катка Кошцова, Петер Ліпа, Давід Коллар, Комайота, Петер Наги. Регулярно відбуваються фестивалі студентського мистецтва Академічний Пряшів, Пряшівська музична весна, Солонобанський ярмарок, Фестиваль паличкованої мережі, Фестиваль поганої музики, Пряшівський трійний ярмарок і фестиваль груп історичного фехтування та ремесел, Пряшівське культурне літо, Фестиваль Сігорд, Пряшівська музична осінь, JAZZ Пряшів, Гораздов літературний Пряшів та багато інших (Wiki​pe​dia​.sk). Тут розташована Пряшівська університет із восьмома факультетами та Факультет виробничих технологій Технічного університету у Кошицях, Вища школа міжнародного бізнесу ISM Slo­va­kia. Крім того, близько 34 середні школи. Пряшівський гандбол має сильний вплив в Європі, особливо завдяки клубу Татран Пряшів (pre​sov​.sk). Футбольний Татран Пряшів вже не такий успішний навіть в межах Словаччини. Серед видатних особистостей Пряшова: письменник, журналіст і історик Йонаш Заборський, письменниця Мілька Зімкова, актори Ян Бородач і Петер Рашев, актори Юрай Кукура, Йозеф Стражан і Квета Стражанова, режисер Феро Феніч, іноземний кореспондент Словацького радіо в Тель-​Авіві Йегуда Лахав /​Штефан Вейзслоуіц, футболіст Ладіслав Павлович, хокеїст Ігор Ліба, перша Міс Чехословаччини Івана Христова (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy:

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2011-2015, 2015, Časová línia, Hont, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Hont

Hits: 2892

Hont je jed­ným z regi­ó­nov Slo­ven­ska, jeho síd­lom boli Šahy. V nie­kto­rých turis­tic­kých pub­li­ká­ciách sa regi­ón nazý­va aj Poip­lie (Wiki­pe­dia). Názov je odvo­de­ný od šľach­tic­ké­ho rodu Hunt – Poznan (slo​vak​re​gi​on​.sk). Do regi­ó­nu Hont pat­rí napr. Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce, Bŕh­lov­ce (Wiki­pe­dia). Hra­ni­ce tvo­ri­li Štiav­nic­ké vrchy na seve­re, Hron na zápa­de, rie­ka Krtíš na výcho­de, Dunaj a Ipeľ na juhu (slo​vak​re​gi​on​.sk). Hon­tian­ska župa za Uhor­ska mala 2 633 km2 a sia­hal do dneš­né­ho Maďar­ska. Jej vznik sa datu­je do 11. sto­ro­čia odčle­ne­ním Hon­tian­ske­ho komi­tá­tu od Novoh­rad­ské­ho komi­tá­tu. Kon­com 13. sto­ro­čia sa komi­tát zme­nil na zemian­sku sto­li­cu. V rokoch 15521682 väč­ši­nu úze­mia Hon­tu obsa­di­li turec­ké voj­ská a pri­po­ji­li ku Novoh­rad­ské­mu san­dža­ku. Ban­ská Štiav­ni­ca bola v roku 1787 dru­hým naj­väč­ším slo­ven­ským mes­tom, mala 18 926 oby­va­te­ľov. Malo­hont bol v roku 1802 pri­po­je­ný ku Geme­ru. V roku 1877 bola ku Hon­tian­skej župe pri­po­je­ná Kru­pi­na. V stre­do­ve­ku sa Hon­tian­ska sto­li­ca deli­la na šty­ri slúž­nov­ské okre­sy: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký a Malo­hont­ský. Po roku 1802 na juh od Ipľa vytvo­ril Ipeľ­ský okres (Wiki­pe­dia). Cha­rak­te­ris­tic­ký prv­kom Hon­tu je laz­níc­ke osíd­le­nie a pre­tr­vá­va­nie tra­dič­ných ľudo­vých zvyk­los­tí. V nie­kto­rých obciach sa dodnes zacho­va­li tra­dič­né remes­lá – čip­kár­stvo, hrn­čiar­stvo, kováč­stvo (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Hont is one of the regi­ons of Slo­va­kia, with its capi­tal being Šahy. In some tou­rist pub­li­ca­ti­ons, the regi­on is also refer­red to as Poip­lie (Wiki­pe­dia). The name is deri­ved from the nob­le Hunt-​Poznan fami­ly (slo​vak​re​gi​on​.sk). The Hont regi­on inc­lu­des pla­ces like Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce, and Bŕh­lov­ce (Wiki­pe­dia). Its boun­da­ries are for­med by the Štiav­nic­ké vrchy in the north, the Hron River in the west, the Krtíš River in the east, and the Danu­be and Ipeľ rivers in the south (slo​vak​re​gi​on​.sk).

During the time of the King­dom of Hun­ga­ry, Hont Coun­ty had an area of 2,633 km², exten­ding into present-​day Hun­ga­ry. Its estab­lish­ment dates back to the 11th cen­tu­ry when it sepa­ra­ted from the Novoh­rad Coun­ty. In the late 13th cen­tu­ry, the coun­ty trans­for­med into a nob­le coun­ty. From 1552 to 1682, Tur­kish for­ces occu­pied most of the Hont ter­ri­to­ry and anne­xed it to the Novoh­rad San­jak. In 1787, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest Slo­vak town with 18,926 inha­bi­tants. Malo­hont was anne­xed to Gemer in 1802. In 1877, Kru­pi­na was added to Hont Coun­ty. In the medie­val peri­od, Hont Coun­ty was divi­ded into four ser­vi­le dis­tricts: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký, and Malo­hont­ský. After 1802, the Ipeľ Dis­trict was cre­a­ted south of the Ipeľ River (Wiki­pe­dia).

A cha­rac­te­ris­tic fea­tu­re of Hont is its spa sett­le­ments and the pre­ser­va­ti­on of tra­di­ti­onal folk cus­toms. In some vil­la­ges, tra­di­ti­onal crafts such as lace making, potte­ry, and blacks­mit­hing are still prac­ti­ced today (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Hont Szlo­vá­kia egy­ik régi­ó­ja, köz­pont­ja Šahy. Néhá­ny turisz­ti­kai kiad­vá­ny­ban a régi­ót Poiplie-​nek is neve­zik (Wiki­pe­dia). A név a Hunt-​Poznan nemes csa­lád­tól szár­ma­zik (slo​vak​re​gi​on​.sk). A Hont régió töb­bek között Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce és Bŕh­lov­ce terüle­tét fog­lal­ja magá­ban (Wiki­pe­dia). A hatá­ro­kat észa­kon a Štiav­nic­ké vrchy, nyuga­ton a Hron folyó, kele­ten a Krtíš folyó, délen pedig a Dunaj és az Ipeľ foly­ók alkot­ják (slo​vak​re​gi​on​.sk).

A Magy­ar Kirá­ly­ság ide­jén a Hont megye terüle­te 2 633 km² volt, kiter­jed­ve a mai Magy­arors­zág terüle­té­re is. A megye kia­la­ku­lá­sa egés­zen a 11. szá­za­dig nyú­lik viss­za, ami­kor elkülönült a Novoh­rad megy­é­től. A 13. szá­zad végén a megye neme­si megy­é­vé ala­kult át. 1552-​től 1682-​ig a török erők megs­záll­ták a Hont terüle­té­nek nagy rés­zét, és hoz­zá­tol­dot­ták a Novoh­rad szandz­sák­hoz. 1787-​ben Ban­ská Štiav­ni­ca a máso­dik leg­na­gy­obb szlo­vák város volt 18 926 lakos­sal. Malo­hon­tot 1802-​ben csa­tol­ták Gemer­hez. 1877-​ben Kru­pi­na is hoz­zác­sa­tla­ko­zott a Hont megy­é­hez. A közép­kor­ban a Hont megye négy szol­ga­sá­gi kör­zet­re volt oszt­va: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký és Malo­hont­ský. 1802 után az Ipeľ folyó déli rés­zén Ipeľ kör­ze­tet hoz­tak lét­re (Wiki­pe­dia).

A Hont jel­leg­ze­tes voná­sa a gyógy­für­dő tele­pülé­se­i­nek és a hagy­o­má­ny­os néps­zo­ká­sok megőr­zé­se. Néhá­ny falu­ban ma is gyako­rol­ják a hagy­o­má­ny­os kéz­műves mes­ter­sé­ge­ket, mint a csip­ke­kés­zí­tés, faze­kas­ság és kovács­mes­ter­ség (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Nie­kto­ré lokality

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Levoča – kráľovské mesto

Hits: 5185

Mes­to Levo­ča leží pod Levočs­ký­mi vrch­mi, vďa­ka svo­jej boha­tej minu­los­ti pat­rí medzi naj­nav­šte­vo­va­nej­šie mes­tá Slo­ven­ska (levo​ca​.sk). Maďar­sky Lőc­se, nemec­ky Leuts­chau, leží v nad­mor­skej výš­ke 570 met­rov nad morom. Na roz­lo­he 64 km2 žije tak­mer 15 000 oby­va­te­ľov. Má tie­to mest­ské čas­ti: Levočs­ká doli­na, Levočs­ké lúky, Záva­da (Wiki­pe­dia).

Je to sta­ro­by­lé his­to­ric­ké mes­to s pek­ným cen­trom. Kráľov­ské mes­to Slo­ven­ska (Infor­mač­ná tabu­ľa). Levočs­ké námes­tie pat­rí medzi naj­väč­šie stre­do­ve­ké námes­tia na Slo­ven­sku (roy​al​-towns​.sk). Dnes v Levo­či žije asi 14500 oby­va­te­ľov. Od roku 2009 je mes­to zapí­sa­né na Zozna­me Sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (levo​ca​.sk). 

Na mies­te dneš­né­ho mes­ta bolo už na pre­lo­me 11. – 12. sto­ro­čia viac osád, čo doka­zu­je kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša juho­vý­chod­ne od mes­ta, kto­rý bol posta­ve­ný v román­skom slo­hu. Dru­há osa­da bola tam, kde je dnes Košic­ká uli­ca (levo​ca​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka pochá­dza z roku 1249, pod náz­vom Leucha (levo​ca​.sk). V 13. sto­ro­čí sa tu usa­dzu­jú nemec­kí kolo­nis­ti a v roku 1271 sa Levo­ča stá­va hlav­ným mes­tom pro­vin­cie spiš­ských Sasov (levo​ca​.sk). Hyb­nou silou mes­ta bol obchod. Obcho­do­va­lo sa s han­sov­ný­mi mes­ta­mi, s Kra­ko­vom, s Benát­ka­mi. Reme­sel­ní­ci pro­du­ko­va­li tovar pre celé Uhor­sko a aj Poľ­sko. Neskôr sa Levo­ča sta­la jed­ným z cen­tier rene­san­cie a huma­niz­mu v Uhor­sku (levo​ca​.sk). V roku 1474 nav­ští­vil mes­to Matej Kor­vín, v roku 1497 bra­tia Jage­lov­ci. V tla­čiar­ni bra­tov Bre­ue­rov­cov vyšiel Orbis Pic­tus Jana Amo­sa Komen­ské­ho v šty­roch jazy­koch. V dobe národ­né­ho obro­de­nia bola Levo­ča mies­tom pôso­be­nia štú­rov­cov (roy​al​-towns​.sk). V Levo­či pôso­bil Ján Fran­cis­ci, Ján Bot­to, Jan­ko Kráľ, Pavol Dob­šin­ský, Vav­ro Šro­bár, fyzik Albert Fuchs, hereč­ky Lucia Gaži­ová, Oľga Vron­ská (Wiki­pe­dia).

V dru­hej polo­vi­ci 14. sto­ro­čia bol posta­ve­ný dneš­ný veľ­ký far­ský kos­tol svä­té­ho Jaku­ba star­šie­ho, apoš­to­la (levo​ca​.sk). Mimo­riad­ne cen­ný je jeho inte­ri­ér, kto­rý pred­sta­vu­je jedi­neč­né die­la stre­do­vé­ho sak­rál­ne­ho ume­nia. Nesko­ro­go­tic­ký dre­ve­ný hlav­ný oltár svä­té­ho Jaku­ba je s výš­kou 18.6 met­ra naj­vyš­ším svoj­ho dru­hu na sve­te. Je z lipo­vé­ho dre­va v rokoch 15071517 v diel­ni Maj­stra Pav­la (levo​ca​.sk). Námes­tie lemu­je viac ako 50 meš­tian­skych a pat­ri­cij­ských domov, mno­hé sú pome­no­va­né pod­ľa býva­lých maji­te­ľoch (levo​ca​.sk).

V 14. až 15. sto­ro­čí sa mes­to sta­lo stre­do­európ­skym obchod­ným cen­trom (levo​ca​.sk). Mes­to hos­po­dár­sky i kul­túr­ne kul­mi­nu­je na pre­lo­me 15. a 16. sto­ro­čia (levo​ca​.sk). Levočs­ké lýce­um sa sta­lo význam­ným cen­trom slo­ven­ské­ho národ­né­ho hnu­tia štú­rov­cov (Infor­mač­ná tabu­ľa). Na his­to­ric­kom námes­tí je viac ako 50 gotic­kých, rene­sanč­ných a rano­ba­ro­ko­vých pat­ri­cíj­skych domov s arká­do­vi­tý­mi vnút­ro­ný­mi dvor­mi (skon​li​ne​.sk). Levočs­ké hrad­by sú tak­mer kom­plet­ne zacho­va­né, z 15 bášt a veží sa zacho­va­lo 6, z toho tri brá­ny: Košic­ká, Poľ­ská a Men­hard­ská. Pôvod rad­ni­ce sia­ha do 15. sto­ro­čia. Na fasá­de sú maľ­by, kto­ré pred­sta­vu­jú sym­bo­ly občian­skych cnos­tí: stried­mosť, opatr­nosť, udat­nosť, trpez­li­vosť a spra­vod­li­vosť. Dnes je rad­ni­ca spo­je­ná s rene­sanč­nou vežou, kto­rá bola posta­ve­ná v rokoch 16561661 a slú­ži­la ako zvo­ni­ca. Pôvod­ne zo 16. sto­ro­čia pochá­dza kliet­ka han­by, kto­rá sto­jí pred rad­ni­cou. Od 16. sto­ro­čia do roku 1923 bola Levo­ča síd­lom Spiš­skej župy (levo​ca​.sk). V rokoch 17461747 vyučo­val na jezu­it­skom gym­ná­ziu mate­ma­tik, fyzik a astro­nóm Maxi­mi­lián Rudolf Hell. 18. a 19. sto­ro­čí pôso­bi­li v baníc­tve a žele­ziar­stve Prob­st­ne­rov­ci. Po odvo­la­ní Ľudo­ví­ta Štú­ra z bra­ti­slav­ské­ho lýcea, priš­li jeho štu­den­ti na Evan­je­lic­ké lýce­um do Levo­če. Pri tej­to prí­le­ži­tos­ti vznik­la v roku 1844 revo­luč­ná pie­seň, neskôr hym­na Nad Tat­rou sa blýs­ka”, kto­rá sa prvý­krát spie­va­lu tu (Kris­te­ko­vá).

V Levo­či sa koná Medzi­ná­rod­ný kul­túr­ny fes­ti­val Dni Maj­stra Pav­la, fes­ti­val váž­nej hud­by Levočs­ké babie leto, fes­ti­val komor­nej hud­by Kon­ver­gen­cie, súťaž nepro­fe­si­onál­nych diva­del­ných súbo­rov Scé­nic­ká žat­va (Kris­te­ko­vá), tema­tic­ké pre­hliad­ky Potul­ky Levo­čou, Levočs­ká hudob­ná jar, Levočs­ká hudob­ná jeseň, Marián­ska púť, Kar­pat­ský reme­sel­ný trh, Via­noč­ný reme­sel­ný trh, výtvar­ný a foto­gra­fic­ký Ple­nér Maj­stra Pav­la, noč­né podu­ja­tie plné hud­by, spe­vy, sve­tiel Tajom­ná Levo­ča (Kris­te­ko­vá).


The town of Levo­ča is situ­ated bene­ath the Levočs­ké Vrchy (Levo­ča Hills), and due to its rich his­to­ry, it is among the most visi­ted towns in Slo­va­kia (levo​ca​.sk). In Hun­ga­rian, it is cal­led Lőc­se, and in Ger­man, Leuts­chau, situ­ated at an ele­va­ti­on of 570 meters abo­ve sea level. It covers an area of 64 km² and is home to almost 15,000 resi­dents, with dis­tricts inc­lu­ding Levočs­ká Doli­na, Levočs­ké Lúky, and Záva­da (Wiki­pe­dia).

It is an ancient his­to­ri­cal town with a beau­ti­ful cen­ter, recog­ni­zed as the Roy­al Town of Slo­va­kia (Infor­mač­ná tabu­ľa). Levo­ča Squ­are is among the lar­gest medie­val squ­ares in Slo­va­kia (roy​al​-towns​.sk). As of 2009, the town has been insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List (levo​ca​.sk).

In the area whe­re the pre­sent town stands, the­re were mul­tip­le sett­le­ments around the turn of the 11th and 12th cen­tu­ries, evi­den­ced by the Church of St. Nicho­las sout­he­ast of the town, built in the Roma­ne­sque sty­le. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1249 under the name Leucha (levo​ca​.sk). In the 13th cen­tu­ry, Ger­man colo­nists sett­led here, and in 1271, Levo­ča beca­me the capi­tal of the Spiš Saxons pro­vin­ce (levo​ca​.sk). The town thri­ved eco­no­mi­cal­ly through tra­de, enga­ging with Han­se­a­tic cities, Kra­kow, and Veni­ce. Later, Levo­ča beca­me one of the cen­ters of the Renais­san­ce and huma­nism in Hun­ga­ry (levo​ca​.sk). In 1474, Matt­hias Cor­vi­nus visi­ted the town, and in 1497, the Jagiel­lo­nian brot­hers. Jan Amos Komen­ský­’s Orbis Pic­tus was prin­ted in four lan­gu­ages at the Bre­uer brot­hers’ prin­ting pre­ss. During the era of nati­onal revi­val, Levo­ča was a hub for the acti­vi­ties of the Štúr scho­ol (roy​al​-towns​.sk). Pro­mi­nent figu­res who lived or wor­ked in Levo­ča inc­lu­de Ján Fran­cis­ci, Ján Bot­to, Jan­ko Kráľ, Pavol Dob­šin­ský, Vav­ro Šro­bár, phy­si­cist Albert Fuchs, and act­res­ses Lucia Gaži­ová and Oľga Vron­ská (Wiki­pe­dia).

In the second half of the 14th cen­tu­ry, the cur­rent lar­ge Parish Church of St. James the Elder, the Apost­le, was built, fea­tu­ring an excep­ti­onal inte­ri­or with uni­que works of late medie­val sac­red art. The late-​Gothic wooden main altar of St. James, stan­ding at a height of 18.6 meters, is the tal­lest of its kind glo­bal­ly, craf­ted from lin­den wood bet­we­en 1507 and 1517 in Mas­ter Pau­l’s works­hop (levo​ca​.sk). The squ­are is lined with over 50 burg­her and pat­ri­cian hou­ses, many named after for­mer owners (levo​ca​.sk).

During the 14th to 15th cen­tu­ries, the town beca­me a Cen­tral Euro­pe­an tra­de cen­ter (levo​ca​.sk). Both eco­no­mi­cal­ly and cul­tu­ral­ly, the town rea­ched its zenith at the turn of the 15th and 16th cen­tu­ries (levo​ca​.sk). Levočs­ké Lýce­um beca­me a sig­ni­fi­cant cen­ter for the Slo­vak nati­onal move­ment led by the Štú­rists (Infor­mač­ná tabu­ľa). The his­to­ric squ­are fea­tu­res over 50 Got­hic, Renais­san­ce, and ear­ly Baro­que burg­her hou­ses with arca­ded inner cour­ty­ards (skon​li​ne​.sk). The city walls of Levo­ča are almost com­ple­te­ly pre­ser­ved, with 6 of the ori­gi­nal 15 bas­ti­ons and towers remai­ning, inc­lu­ding three gates: Košic­ká, Poľ­ská, and Men­hard­ská. The ori­gi­nal town hall dates back to the 15th cen­tu­ry. The faca­de fea­tu­res pain­tings repre­sen­ting sym­bols of civic vir­tu­es: tem­pe­ran­ce, pru­den­ce, cou­ra­ge, patien­ce, and jus­ti­ce. Today, the town hall is con­nec­ted to a Renais­san­ce tower built bet­we­en 1656 and 1661, ser­ving as a belf­ry. The Cage of Sha­me in front of the town hall ori­gi­na­tes from the 16th cen­tu­ry. From the 16th cen­tu­ry to 1923, Levo­ča was the seat of Spiš Coun­ty (levo​ca​.sk). In 1746 – 1747, mat­he­ma­ti­cian, phy­si­cist, and astro­no­mer Maxi­mi­lian Rudolf Hell taught at the Jesu­it gym­na­sium. In the 18th and 19th cen­tu­ries, the Prob­st­ner fami­ly pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in mining and metal­lur­gy. After Ľudo­vít Štú­r’s dis­mis­sal from the Bra­ti­sla­va lyce­um, his stu­dents came to the Evan­ge­li­cal Lyce­um in Levo­ča. In 1844, on this occa­si­on, the revo­lu­ti­ona­ry song, later the ant­hem Nad Tat­rou sa blýs­ka,” was com­po­sed and first sung here (Kris­te­ko­vá).

Levo­ča hosts vari­ous cul­tu­ral events, inc­lu­ding the Inter­na­ti­onal Cul­tu­ral Fes­ti­val Days of Mas­ter Paul, Levočs­ké Babie Leto (a fes­ti­val of clas­si­cal music), Con­ver­gen­cies (a cham­ber music fes­ti­val), Sce­nic Har­vest (a com­pe­ti­ti­on for non-​professional the­a­ter groups), the­med tours Wan­de­rings through Levo­ča, Levočs­ká Hudob­ná Jar­ná (Levo­ča Music Spring), Levočs­ká Hudob­ná Jeseň (Levo­ča Music Autumn), Marián­ska Púť (Marian Pilg­ri­ma­ge), Car­pat­hian Craft Mar­ket, Chris­tmas Craft Mar­ket, the artis­tic and pho­tog­rap­hic Mas­ter Paul Open Air, and a night event full of music, sin­ging, and lights cal­led Mys­te­ri­ous Levo­ča (Kris­te­ko­vá).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post