Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ľalie

skala
Hits: 182

Ľalie – Lilium patrí do čeľade Liliaceae a zahŕňa približne 100–120 druhov rozšírených v miernom pásme severnej pologule (Bret Hansen). Typovým druhom rodu je Lilium candidum – biela ľalia (ipni.org). Súčasné delenie rodu Lilium zahŕňa niekoľko sekcií podľa geografického pôvodu – euroázijské druhy, americké, európske, japonské, východoázijské, sibírske (Bret Hansen). Centrom diverzity ľalií je vo východnej Ázii (nih.gov). Ľalie sú evolučne komplexná skupina rastlín, ktorej diverzita vznikla kombináciou geografických bariér, adaptácie na opeľovače a klimatických zmien. Ich evolúcia bola výrazne ovplyvnená klimatickými osciláciami počas glaciálnych a interglaciálnych období, ktoré spôsobovali opakované rozširovanie a zmenšovanie areálov jednotlivých druhov. Významnú úlohu v evolučnej histórii rodu zohrala severná Ázia, najmä Sibír, odkiaľ sa niektoré rozšírili do Európy, východnej Ázie a Severnej Ameriky. 

Typické zahŕňajú svetlé , horské , pasienky či vlhšie nivy, často dobre priepustné humózne až kamenisté pôdy. Vlhkosť a slnečné zóny sa líšia podľa druhu. Väčšina kedysi európskych druhov miluje vápencovú pôdu, orientálne hybridy kyslejšiu (ucanr.edu). Orientálne ľalie vznikli krížením rôznych druhov orientálnych ľalií pochádzajúcich najmä z východnej Ázie. V porovnaní s ázijskými hybridmi majú väčšie a výrazne voňavé a sú spravidla dlhšie a kopijovité.  medzi najneskôr kvitnúce ľalie, nektoré kvitnú v druhej polovici leta až začiatkom jesene (ncsu.edu). Ľalie boli intenzívne šľachtené a mnohé odrody sa kultivujú vo svete. Niektoré druhy sa v nových oblastiach aj naturalizovali (kew.org). Prirodzené populácie Lilium candidum sa nachádzajú najmä v Libanone, Izraeli a Grécku (Zaccai et all). Ľalie sú vytrvalé cibuľovité so zloženými cibuľami tvorenými šupinami. Niektoré druhy nesú v pazuchách listov vedľajšie cibule či pacibuľky (Wikipedia). Ľalie majú zároveň významnú nutričnú hodnotu. Cibule obsahujú napríklad bielkoviny, lipidy, škrob a sacharidy, vitamíny skupiny B, vitamín C a betakarotén (Wang et all). Kvety sú nápadné, obojpohlavné, zvyčajne sústredené na vrchole stonky vo viackvetnom strapci. Majú 6 okvetných lístkov (dva súmerné kruhy) často zvonkohlavo zahnutých alebo reflexne stočených, a farba sa pohybuje od bielej cez ružovú, oranžovú až po purpurovočervenú či fialovú, niektoré s tmavými škvrnami. Plodom je tobolka. Ľalie sa šľachtia v vznikajú hybridy (Wikipedia). V Číne sa len jedlé ľalie pestujú približne na 20 000 ha s ročnou produkciou okolo 150 000 ton cibúľ. Konzumujú sa už viac než 900 rokov a pestovanie jedlých ľalií má históriu najmenej 500 rokov (Liang et all). Známe sú napr. ázijské, orientálne, trúbkové, orientálon trúbkové, Martagon, Longiflorum (Wikipedia). 

Pre dobrý vyžadujú slnečné alebo polotienené stanovištia s ľahkou až stredne ťažkou, humóznou pôdou s dobrou drenážou a dostatkom vlahy (ucanr.edu). Sadiť ich je ideálne na . Klíčenie zo semienok môže byť pomalé, ale semienka vydržia dlho. Množiť sa môžu rozdeľovaním cibule, pacibuľky sa môžu vysadiť osobitne. Množia sa aj cibuľovitými odnožami, niektoré druhy púčiky v pazuchách menia na pukové cibulky, ktoré sa uvoľnia a vytvoria nové rastliny (Wikipedia). Medzi najbežnejšie škodce ľalií patrí Lilioceris lilii, ktorý ožiera listy a puky. Sú to aj vošky, strapky, slimáky a huby či nánožníky, ktoré poškodzujú cibule. Medzi hlavné choroby patrí botrytída (hnednutie listov a hniloba kvetov), hniloba cibúľ (Fusarium a pod.), hrdza a hlavne vírusové mozaiky, ktoré deformujú listy a kvety (missouribotanicalgarden.org). Hnilobu cibúľ podporuje nadmerná vlhkosť, infekcie botrytídy dlhšie vlhké počasie, a vírusy prenášajú vošky (ucanr.edu).

V mnohých kultúrach ľalie symbolizujú čistotu a nevinnosť. Niektoré druhy, napr. Lilium lancifolium, produkujú aj jedlé cibuľky bohaté na škrob a glykozidy, ktoré sa v Ázii používajú ako zelenina či bylinka. Využívajú sa aj v tradičnom liečiteľstve – v čínskej medicíne sa používajú sušené cibuľky druhu Lilium lancifolium, Lilium brownii a Lilium pumilum na liečbu nespavosti, kašľa, znižovanie horúčky a srdcových príznakov (Wang et all). Patočka a Navrátilová uvádzajú liečbu popálenín a rán, vredov, zápalov kože, hnisavých poranení, svalovej bolesti, niektorých gynekologických problémov, urýchlenie hojenia po chirurgických zákrokoch (Patočka, Navrátilová).

Lilium candidum mala napríklad demulcentné a mierne sťahujúce účinky – na popáleniny a hojenie rán. Ľalie obsahujú množstvo bioaktívnych látok, napríklad: flavonoidy – kaempferol (Zaccai et all), quercetín, isorhamnetín (Patočka, Navrátilová), silice – linalool, citronellal, humulene, steroidné saponíny, polysacharidy (Zaccai et all), karotenoidy, steroidné alkaloidy, pyrrolové alkaloidy – lilalín, jatrophan, taníny, organické kyseliny a aminokyseliny (Patočka, Navrátilová). Experimentálne štúdie ukazujú, že extrakty z Lilium candidum môžu mať protizápalové účinky – znižujú tvorbu cytokínov, antidiabetický účinok – zvyšujú príjem glukózy, antioxidačné a potenciálne protirakovinové vlastnosti (Patočka, Navrátilová). Wang et all uvádzajú aj iné farmakologické účinky: hepatoprotektívne, sedatívne a antidepresívne. Z kvetov sa tradične pripravovali aj obklady alebo extrakty, napr. olej z kvetov na liečbu zápalov mliečnej žľazy či prípravky na kožu. Ľalie sa v menšej miere využívajú aj ako farbivo, či v parfumérii. V Japonku a Kórei sa niektoré druhy pridávajú do jedál a nápojov. Polysacharidy z ľalií sa dnes skúmajú aj ako zložky funkčných potravín a doplnkov výživy, pretože môžu pôsobiť ako imunomodulátory a podporovať imunitný systém (Wang et all). Etnofarmakologické výskumy v rôznych oblastiach Európy, napr. v Taliansku či Katalánsku potvrdzujú, že rastlina sa používala aj pri kožných ochoreniach, vírusových infekciách – napr. pásový opar, bolestiach kĺbov (Zaccai et all). Všetky časti ľalií sú mimoriadne nebezpečné pre mačky. Spôsobuje u mačiek ťažké poškodenie obličiek vedúce k akútnemu zlyhaniu (fda.gov).

Druhy v galérii

  1. Lilium bulbiferum
  2. Lilium candidum
  3. Lilium longiflorum

The genus Lilium belongs to the family Liliaceae and comprises approximately 100–120 species distributed throughout the temperate regions of the Northern Hemisphere (Bret Hansen). The type species of the genus is Lilium candidum, commonly known as the white lily (IPNI). Modern classifications divide the genus Lilium into several groups according to their geographic origin, including Eurasian, European, American, Japanese, East Asian, and Siberian lineages (Bret Hansen). The primary center of species diversity lies in East Asia (NIH). Lilies represent an evolutionarily complex group of plants, whose diversification has been shaped by geographic barriers, adaptation to different pollinators, and long-term climatic changes. Their evolutionary history was strongly influenced by climatic oscillations during glacial and interglacial periods, which repeatedly expanded and contracted the ranges of individual species. Northern Asia, particularly Siberia, played a significant role in the evolutionary history of the genus, serving as a source region from which several lineages dispersed into Europe, East Asia, and North America. Typical habitats of lilies include open woodlands, mountain meadows, pastures, and moist riverine habitats, often characterized by well-drained humus-rich or rocky soils. Moisture and light requirements vary among species. Many European species prefer calcareous substrates, whereas Oriental hybrids generally grow better in more acidic soils (UCANR). Oriental lilies originated through hybridization among several East Asian species. Compared with Asiatic hybrids, they produce larger and strongly fragrant flowers, and their leaves are typically longer and lanceolate. These lilies are among the latest flowering groups, with some cultivars blooming from mid-summer to early autumn (NCSU).

Lilies have been extensively bred, and numerous cultivars are cultivated worldwide. Some species have also naturalized outside their native ranges (Kew). Natural populations of Lilium candidum occur primarily in Lebanon, Israel, and Greece (Zaccai et al.). Lilies are perennial bulbous plants characterized by scaly bulbs. In some species, axillary bulblets develop in the leaf axils, allowing vegetative reproduction (Wikipedia). Lilies also possess considerable nutritional value, as their bulbs contain proteins, lipids, starch and carbohydrates, B-group vitamins, vitamin C, and beta-carotene (Wang et al.). The flowers are showy, bisexual, and typically arranged in terminal inflorescences. They consist of six tepals arranged in two whorls, often bell-shaped or reflexed, and display a wide range of colors, from white and pink to orange, purplish-red, and violet, sometimes with dark spotting. The fruit is a capsule. Through breeding, numerous hybrid groups have been developed, including Asiatic, Oriental, Trumpet, Oriental Trumpet, Martagon, and Longiflorum lilies (Wikipedia). In China, edible lilies are cultivated on approximately 20,000 ha, producing around 150,000 tons of bulbs annually. They have been consumed for more than 900 years, and their cultivation has a history of at least five centuries (Liang et al.). For optimal growth, lilies require sunny to partially shaded sites with well-drained, humus-rich soils and adequate moisture (UCANR). Planting is usually recommended in autumn. Although germination from seeds may be slow, seeds can remain viable for extended periods. Propagation can occur by dividing bulbs, while bulblets can be planted separately. Some species also produce bulbils in the leaf axils, which detach and develop into new plants (Wikipedia). Among the most common pests of lilies is the lily leaf beetle (Lilioceris lilii), which feeds on leaves and flower buds. Other pests include aphids, thrips, and slugs, while fungal pathogens can damage bulbs. Major diseases include botrytis blight, bulb rot caused by pathogens such as Fusarium, rust, and viral mosaic diseases, which deform leaves and flowers (Missouri Botanical Garden). Bulb rot is often associated with excessive moisture, botrytis infections with prolonged wet weather, and viruses are commonly transmitted by aphids (UCANR).

In many cultures, lilies symbolize purity and innocence. Some species, such as Lilium lancifolium, produce edible bulbs rich in starch and glycosides, which are used in Asia as both vegetables and medicinal ingredients. In traditional Chinese medicine, dried bulbs of Lilium lancifolium, Lilium brownii, and Lilium pumilum are used to treat insomnia, cough, fever, and certain cardiovascular symptoms (Wang et al.). According to Patočka and Navrátilová, lilies have also been used in the treatment of burns, wounds, ulcers, inflammatory skin conditions, purulent injuries, muscle pain, certain gynecological disorders, and for accelerating healing after surgery. For example, Lilium candidum exhibits demulcent and mildly astringent properties, particularly useful in the treatment of burns and wound healing.

Lilies contain a wide range of bioactive compounds, including flavonoids such as kaempferol (Zaccai et al.), quercetin and isorhamnetin (Patočka & Navrátilová), essential oils such as linalool, citronellal, and humulene, steroidal saponins and polysaccharides (Zaccai et al.), carotenoids, steroidal alkaloids, pyrrole alkaloids such as lilalin and jatrophan, as well as tannins, organic acids, and amino acids (Patočka & Navrátilová). Experimental studies indicate that extracts of Lilium candidum may exhibit anti-inflammatory effects through the reduction of cytokine production, antidiabetic activity by enhancing glucose uptake, antioxidant activity, and potential anticancer properties (Patočka & Navrátilová). Wang et al. also report additional pharmacological activities, including hepatoprotective, sedative, and antidepressant effects. Traditionally, compresses and extracts prepared from lily flowers were also used, for example oil infusions applied in the treatment of mastitis or topical preparations for skin conditions. Lilies have also been used as natural dyes and in perfumery. In Japan and Korea, certain species are incorporated into foods and beverages. Polysaccharides derived from lilies are currently being investigated as components of functional foods and dietary supplements, as they may act as immunomodulators and support immune function (Wang et al.). Ethnopharmacological studies from several European regions, including Italy and Catalonia, confirm that the plant has also been used to treat skin diseases, viral infections such as shingles, and joint pain (Zaccai et al.). All parts of lilies are highly toxic to cats, causing severe kidney damage that can lead to acute renal failure (FDA).

Všetky

Krajina, Zahraničie, Fotografie

Egypt – staroveká krajina

skala
Hits: 5308

Egypt sa nachádza v severovýchodnej Afrike, je dôkazom bohatej histórie ľudskej civilizácie. faraónov fascinuje dobrodruhov, historikov a cestovateľov od nepamäti. Pyramídy tu postavili ako hroby pre faraónov, je obdivuhodné, že tieto odolali času. Cez Egypt tečie jedna z najdlhších riek na svete, Níl. Jeho záplavy obohacovali pôdu, umožňovali plodín pri jeho brehoch. Vodu poskytuje miliónom ľudí. Egypt je aj považovaný za kolísku vedomostí, vzdelania, predovšetkým do starovekej Alexandrie. Založil ju Alexander Veľký. Alexandrijská knižnica obsahovala nespočetné zvitky a rukopisy. V 19. storočí sa postavil Suezský prieplav, ktorý spojil Stredozemné a Červené more. Tento inžiniersky čin výrazne skrátil námorné trasy a Egypt sa vďaka tomu stal strategický. Na východnom brehu Nílu leží Luxor – najväčšie otvorené múzeum na svete, ktoré je domovom mnohých pamiatok. Je domovom chrámu Karnak, rozsiahleho komplexu chrámov, kaplniek a iných stavieb. Neďaleko sa nachádza Údolie kráľov a Údolie kráľovien, ktoré obsahujú hrobky faraónov a kráľovien. Egyptská kuchyňa je bohatá. Jedlá ako kóšari a ful medames odrážajú rôzne vplyvy a kulinárske . Typické sú rušné plné živých farieb a vôní a chutí. Pre hospodárstvo je veľmi dôležitý cestovný ruch, ktorý láka milióny návštevníkov (wikipedia.cs).

Egypt, located in northeastern Africa, stands as evidence of the rich history of human civilization. The land of pharaohs has fascinated adventurers, historians, and travelers for ages. The pyramids, built here as tombs for the pharaohs, are remarkable structures that have withstood the test of time. One of the longest rivers in the world, the Nile, flows through Egypt. Its annual floods enriched the soil, allowing crops to thrive along its banks, providing water to millions of people. Egypt is considered the cradle of knowledge and education, especially with its ancient city of Alexandria, founded by Alexander the Great. The Library of Alexandria housed countless scrolls and manuscripts. In the 19th century, the Suez Canal was constructed, connecting the Mediterranean and Red Seas. This engineering feat significantly shortened maritime routes, making Egypt a strategic hub. On the east bank of the Nile lies Luxor, often called the „largest open-air museum in the world,“ home to many ancient wonders. It hosts the Karnak Temple, an extensive complex of temples, chapels, and other structures. Nearby are the Valley of the Kings and the Valley of the Queens, containing the tombs of pharaohs and queens. Egyptian cuisine is diverse, with dishes like koshari and ful medames reflecting various influences and culinary traditions. The bustling markets, full of vibrant colors and aromas, are typical of the lively Egyptian life. Tourism plays a crucial role in the economy, attracting millions of visitors.

مصر تقع في شمال شرق أفريقيا وتشكل دليلاً على التاريخ الغني للحضارة البشرية. أرض الفراعنة قد أثارت إعجاب المغامرين والمؤرخين والمسافرين لآلاف السنين. بُنيت الأهرامات هنا كقبور للفراعنة، وهي هياكل ملحوظة تحملت تجربة الزمن. يجري أطول نهر في العالم، النيل، عبر مصر. فيضاناته السنوية غنت التربة، مما سمح للمحاصيل بالازدهار على طول ضفافه، وتوفير المياه لملايين الأشخاص. تُعتبر مصر مهدًا للمعرفة والتعليم، خاصة مع مدينة الإسكندرية القديمة، التي أسسها الإسكندر الأكبر. كانت مكتبة الإسكندرية تحتوي على عدد لا حصر له من الأسفار والمخطوطات. في القرن التاسع عشر، تم بناء قناة السويس، التي ربطت البحر الأبيض المتوسط ​​والبحر الأحمر. ساهم هذا الإنجاز الهندسي في تقصير الطرق البحرية بشكل كبير، مما جعل مصر مركزًا استراتيجيًا. في الضفة الشرقية للنيل يقع الأقصر، ويطلق عليه في كثير من الأحيان „أكبر متحف مفتوح في العالم“، حيث يوجد العديد من عجائب الماضي. يستضيف معبد الكرنك، المجمع الواسع للمعابده والكنائس والهياكل الأخرى. على مقربة منه تقع وادي الملوك ووادي الملكات، اللذان يحتويان على مقابر الفراعنة والملكات. المطبخ المصري متنوع، حيث تعكس أطباق مثل الكشري والفول المدمس تأثيرات وتقاليد متنوعة. الأسواق الحية، مليئة بالألوان الزاهية والروائح، هي طابع من طابعات الحياة المصرية. يلعب السياحة دورًا حيويًا في الاقتصاد، حيث تجذب الملايين من الزوار.

Egypt je staroveká krajina s bohatou históriou. Žili tu faraóni. Egypt je považovaný za kolísku civilizácie a kultúry. Rozloha Egypta je 1 001 449 km2 (wikipedia.sk). Žilo tu v roku 2012 viac ako 82 miliónov obyvateľov (wikipedia.cs). Hlavným mestom je Káhira, v ktorej aglomerácii žije 15 miliónov obyvateľov. Mnohé egyptské svetového významu sú chránené UNESCO-m. Z obdobia staroveku napr. pyramídy v Gize, Údolie kráľov, chrámy v Karnaku, Luxore, Abú Simbel (wikipedia.sk). Slovo Egypt má v egyptštine. Pôvodne šlo o označenie Ptahovho chrámového komplexu v Mennofere (Memfise), ktorý bol nazvaný „Palác Ptahov Ka“, čo sa vyslovuje „hat ka ptah“. Staroveký Egypťania nazývali svoju krajine ako „Kemet“, čo znamená Čierna zem. Aj dnes obyvatelia nenazývajú svoju krajinu Egypt. Oficiálny názov je Džumhúrjaal-Misríja al-‚Arabíja, čo sa hovorov skracuje na Masr, resp. Misr. (wikipedia.cs).

Egypt is an ancient land with a rich history, known for its pharaohs. It is considered the cradle of civilization and culture. The area of Egypt is 1,001,449 km2 (Wikipedia). In 2012, it had a population of over 82 million people (Wikipedia). The capital is Cairo, with a metropolitan population of 15 million. Many Egyptian monuments of global significance, such as the Pyramids of Giza, the Valley of the Kings, and the temples of Karnak, Luxor, and Abu Simbel, are UNESCO-protected (Wikipedia). The word „Egypt“ has its roots in the Egyptian language. Originally, it referred to the temple complex of Ptah in Memphis, which was called „Palace of the Ka of Ptah,“ pronounced „hat ka ptah.“ Ancient Egyptians called their land „Kemet,“ meaning Black Land. Even today, the inhabitants do not refer to their country as Egypt. The official name is Jumhuriyat al-Misriyah al-Arabiyah, commonly abbreviated as Masr or Misr (Wikipedia).

مصر هي أرض قديمة ذات تاريخ غني، كانت موطنًا للفراعنة. تُعتبر مصر مهد الحضارة والثقافة. تبلغ مساحة مصر الإجمالية 1،001،449 كيلومتر مربع (ويكيبيديا). في عام 2012، بلغ عدد سكانها أكثر من 82 مليون نسمة (ويكيبيديا). العاصمة هي القاهرة، جزء من منطقة حضرية يعيش فيها 15 مليون نسمة. العديد من المعالم المصرية ذات الأهمية العالمية تحمى من قبل اليونسكو، بما في ذلك عجائب قديمة مثل هرمات الجيزة، ووادي الملوك، والمعابده في كارناك، والأقصر، وأبو سمبل (ويكيبيديا). كلمة „مصر“ لها جذورها في اللغة المصرية، تشير في الأصل إلى معبد بتاح في منيفير (ممفيس)، الذي كان يُسمى „قصر بتاح كا“، ويُنطق „هات كا بتاح“. كان المصريين القدماء يشيرن إلى بلادهن باسم „كيميت“، والذي يعني الأرض السوداء. حتى اليوم، لا يطلق السكان اسم „مصر“ على بلادهم بشكل شائع. الاسم الرسمي هو „جمهورية المصرية العربية“، ويُختصر عادة إلى „مصر“ أو „مصر“ (ويكيبيديا)

Egypta patrí medzi najdlhšie súvislé histórie zjednoteného štátu. V histórii Egypta zohrala veľkú úlohu . Odvodňovacie práce vyvolali vytvorenie kmeňových spoločenstiev už v roku 3150 pred n.l.. V Hornom Egypte to bol najmä kmeň Nechen (neskôr Hierakonpolis), v Dolnom Egypte kmeň pri osade Bútó. Faraón Menes v roku 3150 pred n.l. zjednotil Horný a Dolný Egypt a vznikla Stará ríša. Nastala doba pyramíd. Neskôr sa ríša rozpadla, potom opäť nastali zmeny …. Okolo roku 1650 pred n.l. vpadli do Egypta z Ázie semitskí Hyksósi. Známy bol panovník Amenhotep IV. (1364 – 1347 pred n.l.), ktorého manželkou bola Nefertiti. Zmenil si meno na Achnaton a uskutočnil náboženskú reformu. Jediným uctievaným bohom bol boh slnka – Aton. Jeho nástupcom bol Tutanchamon a tento kult zrušil. Ramesse II. vládol v rokoch 1290 – 1224 pred n.l. (wikipedia.cs).

The history of Egypt is among the longest continuous histories of a unified state. Water played a significant role in Egypt’s history. Drainage works initiated the formation of tribal communities as early as 3150 BCE. In Upper Egypt, the Nechen tribe (later Hierakonpolis) played a major role, while in Lower Egypt, it was the tribe near the settlement of Bútó. Pharaoh Menes unified Upper and Lower Egypt in 3150 BCE, giving rise to the Old Kingdom, known for the era of pyramids. Later, the kingdom disintegrated, followed by further changes… Around 1650 BCE, Semitic Hyksos invaded Egypt from Asia. A notable ruler was Pharaoh Amenhotep IV (1364 – 1347 BCE), whose wife was Nefertiti. He changed his name to Akhenaten and initiated a religious reform, with the sole deity being the sun god Aton. His successor, Tutankhamun, reversed this cult. Rameses II ruled from 1290 to 1224 BCE (Wikipedia).

تاريخ مصر يعتبر من بين أطول التاريخيات المستمرة لدولة موحدة. لعبت المياه دورًا كبيرًا في تاريخ مصر. أعمال الري أدت إلى تشكيل مجتمعات قبلية بالفعل في عام 3150 قبل الميلاد. في صعيد مصر، كان ذلك بشكل رئيسي عند قبيلة نيخن (المعروفة لاحقًا باسم هيروكونبوليس)، فيما كانت قبيلة في مصر السفلى قرب مستوطنة بوتو. في عام 3150 قبل الميلاد، وحد الفرعون مينيس صعيد وصعيد مصر، وظهرت الإمبراطورية القديمة. بدأت فترة الأهرامات. في وقت لاحق انهارت الإمبراطورية، ثم حدثت تغييرات… حوالي عام 1650 قبل الميلاد، اقتحم الهكسوس الساميون من آسيا مصر. كان الحاكم المعروف آمنحوتب الرابع (1364 – 1347 قبل الميلاد)، الذي كانت زوجته نفرتيتي. غيّر اسمه إلى أخناتون وقام بإجراء إصلاح ديني. كان الإله الوحيد المعبود هو إله الشمس – آتون. خلفه توت عنخ آمون وألغى هذا العبادة. حكم رمسيس الثاني في الفترة من 1290 إلى 1224 قبل الميلاد (ويكيبيديا.cs).

V roku 525 pred n.l Egypt padol po prvý krát do rúk Perzie. V roku 333 pred n.l. porazil Alexander Veľký perského Dáreia III. a získal Egypt. Po jeho smrti (323 pred n.l) Egyptu vládol jeden z Alexandrových vojvodov Ptolemaios. Poslednou z tejto dynastie bola Kleopatra VII, v roku 30 pred n.l., po jej smrti sa stal Egypt rímskou provinciou. Po rozpade Ríma sa dostal pod byzantskú vládu. Okolo roku 640 dobyli Egypt islamskí arabi. Dnešní Koptovia sú zvyškami pôvodného Egyptského obyvateľstva. V roku 1517 dobyl Egypt turecký sultán Selim I.. Toto obdobie tureckej nadvlády sa skončilo až v roku 1798, vďaka Napoleonovi. Neskôr nasledovala britská nadvláda, až do roku 1952. Cez druhú svetovú vojnu sa v Egypte viedli boje britských vojsk pod velením maršála Bernarda Montgomeryho a nemeckou a talianskou armádou pod velením generála Erwina Rommela. 23.7. 1952 bola vyhlásená Egyptská republika. Jazýčkom na vážkach sa stal Suezský prieplav, ktorý bol pod Egyptskou správou. V roku 1967 bol Egypt napadnutý Izraelom, obsadil Sinajský poloostrov (wikipedia.cs).

In 525 BCE, Egypt fell into Persian hands for the first time. In 333 BCE, Alexander the Great defeated Persian Darius III, gaining control of Egypt. After his death in 323 BCE, one of Alexander’s generals, Ptolemy, ruled Egypt. The last of this dynasty was Cleopatra VII, and in 30 BCE, after her death, Egypt became a Roman province. Following the fall of Rome, it came under Byzantine rule. Around 640 CE, Egypt was conquered by Islamic Arabs. Today’s Copts are remnants of the original Egyptian population. In 1517, Turkish Sultan Selim I conquered Egypt. This period of Turkish dominance ended in 1798 with Napoleon. Subsequently, British rule prevailed until 1952. During World War II, battles were fought in Egypt between British forces under the command of Marshal Bernard Montgomery and the German and Italian armies under the command of General Erwin Rommel. On July 23, 1952, the Egyptian Republic was declared. The Suez Canal, under Egyptian administration, became a crucial point of contention. In 1967, Egypt was attacked by Israel, which occupied the Sinai Peninsula (Wikipedia).

في عام 525 قبل الميلاد، سقطت مصر في أيدي فارس للمرة الأولى. في عام 333 قبل الميلاد، هزم ألكسندر الكبير داريوس الثالث الفارسي واستولى على مصر. بعد وفاته (323 قبل الميلاد)، حكم مصر أحد الأفراد المحاربين للإسكندر، بطليموس. كانت آخر هذه السلالة هي كليوباترا السابعة، في عام 30 قبل الميلاد، وبعد وفاتها أصبحت مصر إقليمًا رومانيًا. بعد انهيار روما، وقع تحت حكم البيزنطيين. حوالي عام 640، احتل المصريون العرب المسلمون مصر. الأقباط الحاليين هم بقايا السكان الأصليين لمصر. في عام 1517، احتل السلطان التركي سليم الأول مصر. انتهت هذه الفترة من السيطرة التركية في عام 1798 بفضل نابليون. تلتها السيطرة البريطانية حتى عام 1952. خلال الحرب العالمية الثانية، خاضت القوات البريطانية معارك في مصر بقيادة المارشال برنارد مونتجومري والجيش الألماني والإيطالي بقيادة الجنرال إيرفين روميل. في 23 يوليو 1952، أعلنت جمهورية مصر. أصبحت قضية قناة السويس الحاسمة، والتي كانت تحت الإدارة المصرية. في عام 1967، هاجمت إسرائيل مصر واحتلت شبه جزيرة سيناء (ويكيبيديا.cs).

Egypt tvorí východnú časť Sahary. Geologicky prevažne rulou a žulou. Arabská púšť na východe je veľmi hornatá. Je charakteristická suchými údoliami – vádí. Západná časť je Líbijská púsť. Medzi nimi je rieka Níl, dosahuje 1600 km. Vďaka nej existuje egyptská civilizácia. V jej údolí a delte žije 99 % obyvateľstva. Využíva tak iba 5.5 % rozlohy. Je jedinou riekou Egypta. V roku 1970 bola na ňom postavená Asuánska priehrada, ktorá je 111 metrov vysoká a rozlieha sa na ploche 5 000 km2. Dlhá je 500 km, objem je 130 miliárd m3. Na severe je delta Nílu na ploche 24 000 km2 (wikipedia.cs).

Egypt constitutes the eastern part of the Sahara, predominantly consisting of schist and granite geology. The eastern Arab Desert is highly mountainous, characterized by dry valleys known as wadis. The western part is the Libyan Desert. The Nile River, stretching 1600 km, lies between them. The Egyptian civilization thrives thanks to this river, with 99% of the population residing in its valley and delta, utilizing only 5.5% of the country’s total area. It is the sole river in Egypt. In 1970, the Aswan High Dam was constructed on the Nile, standing 111 meters tall and covering an area of 5,000 km2. The dam is 500 km long, and its water volume is 130 billion cubic meters. In the north, there is the Nile Delta, covering an area of 24,000 km2 (Wikipedia).

مصر تشكل الجزء الشرقي من الصحراء الكبرى. جيولوجياً تحتوي بشكل رئيسي على الشيست والغرانيت. الصحراء العربية في الشرق هي صحراء جبلية جدًا وتتميز بالوادي الجافة. الجزء الغربي هو صحراء ليبيا. بينهما يمتد نهر النيل الذي يصل طوله إلى 1600 كيلومتر. بفضله، توجد الحضارة المصرية. يعيش 99% من السكان في واديه ودلته، حيث تستغل فقط 5.5% من المساحة. إنه النهر الوحيد في مصر. في عام 1970، تم بناء السد العالي عليه، والذي يبلغ ارتفاعه 111 مترًا ويمتد على مساحة تبلغ 5،000 كيلومتر مربع. وهو طويل بمقدار 500 كيلومتر، وحجم المياه فيه هو 130 مليار متر مكعب. تقع دلتا النيل في الشمال على مساحة تبلغ 24،000 كيلومتر مربع (ويكيبيديا.cs).

K Egyptu patrí aj Sinajský poloostrov, ktorý geograficky patrí už k Ázii. Egypt má suché, veľmi teplé, púštne podnebie. Cez 300 dní slnečného svitu. Ročný úhrn zrážok vo väčšine oblastí dosahuje maximálne 80 mm. Najmä v lete sú veľké rozdiely teplôt v rámci dňa, cez deň môže byť 40 °C, v 7 °C. Na juhu Egypta dosahuje vlhkosť vzduchu v rozpálených uliciach okolo 10 %. V Egypte sa ťaží uhlie, ropa, zemný plyn, darí sa vodnej energetike. Ekonomiku značne podporuje cestovný ruch. Známe sú prímorské letoviská Hurghada, Šarm aš-Šajch, Taba (wikipedia.cs).

Egypt also includes the Sinai Peninsula, which geographically belongs to Asia. Egypt has a dry, very hot, desert climate, with over 300 days of sunshine annually. The annual precipitation in most areas does not exceed 80 mm. Especially in summer, there are significant temperature variations within the day, with daytime temperatures reaching 40 °C and nighttime temperatures dropping to 7 °C. In the southern part of Egypt, humidity in the scorching streets can be around 10%. Egypt’s economy benefits from the extraction of coal, oil, natural gas, and success in hydropower. The tourism industry significantly contributes to the economy, with well-known coastal resorts such as Hurghada, Sharm El Sheikh, and Taba (Wikipedia).

تشمل مصر شبه جزيرة سيناء أيضًا، والتي جغرافيًا تنتمي إلى قارة آسيا. تتميز مصر بمناخ جاف حار جدًا وصحراوي. أكثر من 300 يوم من أيام الشمس في السنة. تبلغ متوسط ​​الأمطار في معظم المناطق حوالي 80 مم فقط سنويًا. تكون الفروق الكبيرة في درجات الحرارة واضحة خاصة في الصيف، حيث يمكن أن تكون درجة الحرارة نهارًا 40 درجة مئوية، وليلاً 7 درجات مئوية. في جنوب مصر، تصل نسبة الرطوبة في الهواء في الشوارع المحمية إلى حوالي 10٪. يتم استخراج الفحم والنفط والغاز الطبيعي في مصر، وتزدهر الطاقة المائية. يدعم السياحة بشكل كبير اقتصاد مصر، وتشتهر مناطق سياحية ساحلية مثل الغردقة وشرم الشيخ وطابا (ويكيبيديا.cs).