2011, Časová línia, Európske mestá, Krajina, Mestá, Mestá, Nemecké mestá, Nemecko

Drážďany – zelená perla Nemecka

Hits: 3027

, nemecky sa nachádzajú v juhovýchodnom Nemecku nad .

Drážďany, poľsky Drezno (drazdany.org), sú hlavným mestom Saska, spolkovej republiky Nemecka. Na rozlohe 328 km2 žije viac ako 517 000 obyvateľov. je rozlohou štvrtým najväčším veľkomestom Nemecka. Kedysi to bola rybárska obec – lužickosrbský názov označoval ľudí bažín a lužných lesov, sídlo markgrófa, neskôr sa stali kúpeľnou a kráľovskou rezidenciou. Spolu s , Chemnitzom, Lipskom a tvoria . Je označovaná aj ako  (Wikipedia.sk). Až 62 % plochy mesta je zelených, prípadne zalesnených, čím Drážďany k najzelenším európskym mestám (dresden.de). Tvoria veľký železničný uzol (Wikipedia.cz).  mesta: hudobný skladateľ  (Wikipedia.cz).

V roku 116 existovala na miestach dnešných Drážďan, s latinským názvom (drazdany.org). Mesto bolo založené pôvodne ako slovanské sídlo zrejme v 10. storočí. Od 11. storočia bolo centrom Meissenska. Prvá písomná zmienka je z roku 1206. Od roku 1485 je hlavným mestom Saska. Od 13.2.1945 do 15.2.1945 boli Drážďany takmer kompletne zničené leteckým bombardovaním. V roku 2002 postihla mesto tisícročná  (Wikipedia.sk). 

Každoročne sem prichádza takmer 10 miliónov turistov, teší sa aj kongresovej turistike, mesto je inovačné a kultúrne atraktívne (dresden.de). je klenotnicou najcennejších umeleckých zbierok Drážďan a nádherným dielom barokovej architektúry. Pôvodne bol výstavným palácom saského kurfirsta Augusta Veľkého, ktorý sa chcel prirovnať ku francúzskemu Ľudovítovi XIV.-temu. Postavený bol v rokoch 1710 – 1728. Dnes sa tu nachádza , napr. Rembrandta, Rubensa, Tiziana, Canaletta, Sixtínska od Raffaela (mestasveta.cz). Drážďansku Semperovu operu preslávil aj (mestasveta.cz). Fürstenzug je nástenný obraz dlhý 102 metrov, zložený z asi 25 tisíc porcelánových častí, ktorý sa nachádza v Strasse. Jeho autorom je  (mestasveta.cz).

:

Use to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 7901

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako . V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 zí Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný s bránami, vydržiavalo si vojsko. sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk). 

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel íny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali , , , a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné , zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami , odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

(banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú , . Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej árne a banská píla a vodná Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené , v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do treba zakopať živého človeka. A tým sa stal , ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje , malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk). 

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik , archeológ, geológ a historik , kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2009, 2013, Časová línia, Fotografické reportáže, Piešťanské reportáže, Reportáže

Park Foto Piešťany

Hits: 7022

2013 – tento rok nám navarili guľáš priamo v parku hostia


Park Foto 2011


Park Foto 2009 – najpríjemnejšie stretnutie amatérskych fotografov na Slovensku

V tretiu septembrovú sobotu sa konal už 4. ročník v plenéri, ktorú organizuje v mestskom parku. Park Foto bolo minulý rok ocenené primátorom mesta Piešťany – Kultúrny počin roku 2008, ako významná a už tradičná akcia, ktorá úspešne zviditeľňuje Piešťany. Vystavovalo 68 autorov, na ktorých bolo zvedavých približne 1500 návštevníkov, ktorí hodnotili pripnutím štipca. V kategórii do 18 rokov zvíťazili dve mladé dámy: a z . Medzi dospelými bolo takéto poradie: 1. z Piešťan, 2. Daniel Bašo z Galanty, 3. z Trnavy. Tento rok Piešťanský fotoklub zaviedol okrem tradičného hodnotenia jednotlivých fotografií štipcami aj porotou, ktorú tvorili členovia Asociácie profesionálnych fotografov SR. ocenil Annu Kopponovú z Piešťan, Magdu Vrábelovu z Galanty, Máriusa Sordela z Nových Zámkov a Romana Bučka z Piešťan. Všetci traja spoločne ocenili za fotografiu „Kolotoč“ Noru Lukačovičovú z Piešťan. Park Foto sa dočkal úspešného pokračovania, všetko sa dialo v príjemnej atmosfére, prialo tentokrát aj počasie. Vyhodnotenie prebehlo v peknom a dôstojnom prostredí neďalekého Kursalonu, po ktorom nasledovalo posedenie. To, že do chrumkava upečené prasiatko na záver putovalo do úst vystavovateľov, bolo vynikajúcou bodkou za skvelou sobotou. 

V roku 2009 som sa na Park Foto pripravil oveľa lepšie ako rok predtým. Bolo to aj tým, že som vedel, čo ma čaká. Prišlo nás autorov dva krát toľko, čo je pozitívum. Park Foto bolo pre mňa aj preto, že už som tu mal známych iných autorov. Večná škoda, že v tom istom termíne prebiehal v Bratislave Fotomaratón. Pripravil som si dve série fotografií. Získal som dojem, že krajinky sa veľmi páčili vlastne všetkým. Séria rýb bola pre mnohých neprijateľná, iným sa páčila. Zrejme zavážilo, že na mnohých pôsobili asi studeno, predpokladám že aj predstava čohosi z mnohých odradila. Bol to môj pokus, ktorý nebudem zrejme opakovať. Zo svojimi fotografiami som však bol spokojný. Z vystavených fotografií sa mi veľmi páčil od Richarda Heska a vôbec najviac a suverénne, fotografie Rasťa Čambala. Je to trochu zvláštne, pretože do 19.9.2009 sa mi tvorba Rasťa Čambala skôr nepáčila. Našiel som si v nej len zopár fotografií, ktoré sa mi páčili. Treba samozrejme priznať, že som videl dovtedy možno 20 – 30 snímkov.

Jeden veľmi negatívny podnet ale mám. Kopec ľudí prechádzalo okolo fotografií ledabolo. Verím tomu, že veľa z nich bolo takých, ktorí si proste na to nevyhradili čas. Čo mi však udieralo do očí bolo, že málo ľudí si čítalo , a už vôbec neboli na tieto názvy adekvátne reakcie. Mrzí ma veľmi, že už skoro ani sa nevedia poriadne prejaviť. Zaregistroval som asi štyri adekvátne reakcie na prečítaný názov snímku. Samozrejme nestál som celý čas pri svojich fotkách. Medzi nimi bola aj negatívna reakcia. Teší ma určite viac negatívna reakcia ako žiadna reakcia. Narážam predovšetkým na názvy rýb, pretože je to predsa iná abstrakcia ako pri krajinkách – veď posúďte sami podľa fotiek dole. Veľa som o tom premýšľal. Všimol som si, že , ktorí prichádzali z kvetinového sprievodu – inej , sa prejavovali oveľa viac. Asi ich rozprúdil , možno , , kvetiny, .


Rok 2008

20.9.2008 sa v príjemnom prostredí pod pagaštanmi mestského parku uskutočnila už po tretí rok výstava Park Foto. Organizátor ho nazval 2008, festival  kreatívnej fotografie v plenéri. Počasie pravdepodobne „objednal“ a veľmi dobre zaplatil niekto tajomný, ale určite mocný, pretože pršalo asi všade na celom Slovensku, ale v parku v Piešťanoch nie. V tento chladný sobotný deň padli na mňa len tri kvapky. Objektívne treba uznať, že miestami trošku mrholilo, ale keďže nad sebou mali veľké konské a iné takmer v zápoji, tak naše fotky aj my sme zostali suchí. Organizátor myslel aj na naše nižšie , pripravil čaj aj . Miešanie bolo dovolené v akomkoľvek pomere :-). Rum bol len jeden, aj to len litrový ;-). Ak náhodou závidíte, tak nie je veľmi čo, pretože vzduchu, vlhkosť a rýchlosť vetra priam nútili trochu rozšíriť cievy. 20.9 bol aj dátumom slávnostného ukončenia kúpeľnej sezóny. Cez šiel sprievod, , načančané boli alegorické vozy. Zhruba okolo 15:30 okolo nás prešli uzimené mažoretky v krátky sukničkách, ktoré mali skôr utekať, ako len pomaly chodiť :-(.

Na výstave fotografií sa zúčastnilo 38 tvorcov. Napriek nepríjemnému počasiu si fotografie prezrelo možno 700-900 ľudí. Pre mňa samotného malo veľký význam, že som sa prezentoval doma (mimochodom po prvý krát) pred ľuďmi, ako aj pred fotografmi. Na ľudí moje fotky spravili podľa slov, ktoré som mal možnosť počuť, dojem. Vzhľadom na to, že na viacerých snímkach som mal Piešťany, tak veľa ľudí skúmalo, čo je to na fotografiách. Niektoré zábery som fotil na miestach, na ktoré sa bežne bez snahy nedostane, takže pôsobili trochu exoticky. Bolo pre mňa zvláštne zistiť, že ľuďom často chýba geometrická a . Iný je pohľad na územie z lietadla, na mape a iný je pohľad človeka a trošku iný je pohľad fotografa. Asi to bude znieť trochu čudne, ale návštevníkov prekvapovalo to, čo poznajú. bol pre nich nepoznaný, že nie pre všetkých.

Tešilo ma aj iné hodnotenie, ktoré sa párkrát opakovalo a síce že boli ako živé„. Pre spresnenie – fotografie, ktoré som mal na tejto výstave nepovažujem za úžasné a motívy na nich už vôbec nepovažujem za nejaké umelecky veľmi hodnotné alebo originálne. Jednu jedinú fotku z nich považujem za fotkovatejšiu 🙂 a tej som napokon dal aj svoje . Hodnotenie prebiehalo pomocou štipcov – orazených kolkov na bielizeň. Najprv hodnotili návštevníci podujatia, potom hodnotili samotní vystavujúci pomocou kolkov, ktoré sami inkasovali. Nebudem ďakovať za prejavenú priazeň, veď nejde o čosi za odmenu, ani o prácu naviac, ale poviem, že ma tá priazeň teší a budem sa aj naďalej snažiť fotiť lepšie a lepšie. Ďakujem ale organizátorom za možnosť sa prezentovať a stráviť príjemne a užitočne čas.

Po skončení nám Dušan ň (dufi) predstavil photobox.sk a fotografie zo , ktorú spáchal na začiatku júla práve photobox.sk. Fotografie boli až do 19.9 na Pribinovej 115 vďaka vtedajšiemu EVEREST FOTO, neskôr boli v Piešťanoch v Kursalone. Potom nasledovalo vyhlásenie víťazov v príjemnom prostredí plnom fotiek. Po vyhodnotení som sa ja viac spoznal s vystavujúcimi, najmä s členmi fotoklubu z Piešťan. Pripili sme si na Dušanove (vraj sme nemuseli – zrejme je ako repa 😉 ) a potom sme sa pustili do pečeného . Rozprávalo sa ešte dlho, ja sám som pobudol asi do 20:30, čiže snáď dve . Prebrali sme mierne aj organizátorské a ľudské problémy a keďže sa sám podieľam na akvaristickom „hnutí“ v podobnej polohe, tak sme skonštatovali, že je to rovnaké a sranda to určite nie je.

Počas toho, ako som celý deň bol vo výstavnom priestore, tak som postretal kopu známych a reč bola samozrejme aj o fotografiách. Predovšetkým na konci mi pomáhal kamarát Leo, ktorý sa neskôr ocitol aj na vyhodnotení. Videl atmosféru, ktorá tam vládla a sám sa vyjadril prekvapene. Nečakal, že tento sychravý deň napokon vypáli tak pekne.

Use Facebook to Comment on this Post